{"guid": "ussr:ba43bdcf-cbc1-4f62-816e-2830baf32f7b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 30/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 11. 5. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. mája 2016, sp. zn. PL. ÚS 30/2015, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2016-05-11", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ba43bdcf-cbc1-4f62-816e-2830baf32f7b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 30/2015-55\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2016 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta (sudca spravodajca), Milana Ľalíka, Lajosa\nMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 141a v spojení s § 372u zákona č. 99/1963\nZb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky a o návrhu Okresného súdu Košice II na začatie konania podľa\nčl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov o súlade poslednej vety ustanovenia § 141a ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov\nn i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n\n2. Vo zvyšnej časti návrhom n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. marca\n2015 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny\nprokurátor“) na začatie konania o súlade § 141a v spojení s § 372u zákona č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny\nporiadok“) s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).\n2. Následne bol ústavnému súdu 27. júla 2015 doručený návrh Okresného súdu\nKošice II (ďalej len „okresný súd“), zastúpeného sudcom JUDr. Rastislavom Pellom,\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade poslednej vety ustanovenia § 141a\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku s čl. 46 ods. 1 ústavy.\nII.\nPriebeh konania\n1. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora na neverejnom\nzasadnutí pléna 8. apríla 2015 a uznesením č. k. PL. ÚS 30/2015-13 ho prijal na ďalšie\nkonanie.\n2. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh okresného súdu na neverejnom zasadnutí\npléna 28. októbra 2015 a uznesením č. k. PL. ÚS 48/2015-9 ho prijal na ďalšie konanie.\nZ dôvodu, že návrhom sa napáda totožné ustanovenie právneho predpisu ako návrhom\n\n2\n\ngenerálneho prokurátora, a so zreteľom na ich právnu súvislosť ho ústavný súd spojil podľa\n§ 31a zákona o ústavnom súde a § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku s návrhom\ngenerálneho prokurátora na spoločné konanie s tým, že spojená vec bude ďalej vedená pod\nsp. zn. PL. ÚS 30/2015.\n3. V súlade s ustanovením § 29 ods. 3 a § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde\npredložili na výzvu ústavného súdu k návrhu generálneho prokurátora písomné stanoviská:\n-\n\ngenerálny prokurátor podaním č. k. 1 GÚp 8/13/1000-10 doručeným\n\nústavnému súdu 19. mája 2015,\n-\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podaním č. k.\n\nKP 3/2015-24, Cpj 14/2015 doručeným ústavnému súdu 5. júna 2015,\n-\n\nMinisterstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo\n\nspravodlivosti“) podaním č. 41097/2015/21 doručeným ústavnému súdu 26. júna 2015,\n-\n\nNárodná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) podaním\n\nč. PREDS-297/2015 spolu s návrhom napadnutého zákona s dôvodovou správou (tlač 455),\nspoločnou správou (tlač 455a) a prepisom rozpravy z 24. schôdze národnej rady\nz 19. októbra 2011 doručeným ústavnému súdu 14. septembra 2015.\nIII.\nNávrhy a stanoviská\n1. Generálny prokurátor v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy navrhol vysloviť nesúlad ustanovenia § 141a v spojení\ns § 372u Občianskeho súdneho poriadku s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.\nAko generálny prokurátor uviedol, „Ustanovením § 141a Občianskeho súdneho\nporiadku sa zakotvila povinnosť navrhovateľa (žalobcu) v konaní o zaplatenie peňažnej\nsumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu zložiť\npreddavok na trovy konania, a to na návrh odporcu (žalovaného). Žalobca bude musieť túto\npovinnosť splniť v lehote najneskôr 60 dní, vo výške 5 % uplatňovanej peňažnej sumy, pod\nhrozbou zastavenia konania. Tú istú sumu bude povinný zložiť aj žalovaný, avšak\n\n3\n\ns výnimkou subjektov, ktorých majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa\nzákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (t. j. štát, štátna rozpočtová organizácia, štátna\npríspevková organizácia, štátny fond, obec, vyšší územný celok, rozpočtová organizácia\na príspevková organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce a vyššieho územného celku\nalebo iná osoba, za ktorej všetky záväzky zodpovedá alebo ručí štát, ale aj Národná banka\nSlovenska, Fond ochrany vkladov alebo Garančný fond investícií). Na základe prechodného\nustanovenia upraveného v § 372u sa táto povinnosť vzťahuje aj na konania, ktoré boli\nzačaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 388/2011 Z. z., t. j. spätne.“.\nV tejto súvislosti poukázal generálny prokurátor na tieto ustanovenia ústavy:\n«Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská\nrepublika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani\nnáboženstvo.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy Slovenskej\nrepubliky, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.»\nPodľa vyjadrenia generálneho prokurátora sa národná rada pri schvaľovaní\nnamietanej právnej úpravy neriadila citovanými článkami ústavy a svoj záver odôvodnil\ntakto:\n«Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa vo svojej rozsiahlej\njudikatúre zaoberá materiálnou definíciou a jednotlivými princípmi právneho štátu.\n„V právnom štáte ústava má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči\nvšetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne\npredpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj\nsúkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy.“ (PL. ÚS 32/95).\nZákladom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 ústavy vo vzťahu k právnemu\nštátu a jeho princípom je presadzovanie koncepcie materiálneho právneho štátu. Ústavný\nsúd vo vzťahu k čl. 1 ods. 1 ústavy opakovane zdôraznil, že predmetom ochrany\nposkytovanej týmto ustanovením ústavy sú ústavné princípy a demokratické hodnoty,\nvytvárajúce vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho právneho\n\n4\n\nštátu. „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také\nprincípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo\nmožno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv,\nktoré sú predmetom jej úpravy.“ (I. ÚS 17/99).\nNevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu v právnom štáte vytvárajú\nkompetencie, práva, povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu. Jej súčasťou je\ni systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej\ndemokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce.\nZ princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať\ns jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarný orgán je viazaný ústavou a jej\nprincípmi, ktorých zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre\ndemokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v čl. 1 ústavy.\n„Národná rada Slovenskej republiky je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné\nštátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej\npôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný\nústavou.“ (PL. ÚS 15/98).\nÚstavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti pripomína, že neoddeliteľnou\nsúčasťou princípu právneho štátu zaručeného článkom 1 ods. 1 ústavy je princíp právnej\nistoty. „Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka\nprávnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej\nplatnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich\ndostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti\nkonania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk\na zrozumiteľnosť právnych noriem.“ (PL. ÚS 15/98). Jednou z najvýznamnejších\na neopomenuteľných požiadaviek v rámci procesu tvorby práva v právnom štáte je\npožiadavka ochrany oprávnenej dôvery občana v právnu istotu zaručenú právnou úpravou.\n„Z princípu právneho štátu vyplýva aj ochrana oprávnenej dôvery občanov v právny\nporiadok. Zásadne sa ochraňuje dôvera v to, že zákonné právne následky späté s uzavretými\nskutkovými stavmi sa uznávajú (zostanú uznané). Zákonodarca musí aj pri zmene\nchráneného právneho postavenia – aby zásah bol ústavnoprávne prípustný – vychádzať\nz princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu. Tento princíp predovšetkým\n\n5\n\nznamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými\nprostriedkami. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí\nzásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú\nvo vzájomnej súvislosti; cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že\nneexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana\nzaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať\nza uskutočnený.“ (PL. ÚS 3/00).\nPrincíp právnej istoty ako dôležitý pilier ochrany práva v právnom štáte v sebe\nzahŕňa aj ochranu legálne nadobudnutých práv (napr. I. ÚS 30/99), čo vo všeobecnom\nvyjadrení znamená, že „nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva\nna základe neskoršie vydaného právneho predpisu.“ (PL. ÚS 16/95). „Všeobecný princíp\nprávneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý\nsystém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu\ndo všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je\npovinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna\nistota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní, a tiež\ntrvácnosť a stabilita právnych noriem, a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej\nmoci, parlament z toho nevynímajúc.“ (PL. ÚS 16/06, mutatis mutandis PL. ÚS 12/05).\nZákonodarca by mal v procese prijímania zákonov, a zvlášť pri prijímaní ich\nnovelizácií, za každých okolností zohľadňovať doterajší právny stav a všetky jeho zmeny\nvykonávať uvážene a len v takej miere, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie vytýčeného cieľa\nregulácie spoločenských vzťahov v kontexte s legitímnym verejným záujmom.\nV ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia\nprávnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy. Podľa už\ncitovaného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/95 „K definujúcim znakom právneho\nštátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou\nzárukou ochrany práv občanov a právnej istoty.“.»\nGenerálny prokurátor ďalej zdôraznil princíp, že právny predpis, resp. jeho\nustanovenia pôsobia do budúcnosti, a nie do minulosti. V súvislosti s uvedeným poukázal aj\n\n6\n\nna viaceré rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých ústavný súd zaujal stanovisko k otázke\npravej a nepravej retroaktivity právnej normy.\nNapadnuté ustanovenie § 141a v spojení s prechodným ustanovením § 372u\nObčianskeho súdneho poriadku považoval generálny prokurátor za rozporné s čl. 1 ods. 1\na čl. 2 ods. 2 ústavy z toho dôvodu, „že ich spoločná aplikácia porušuje princíp právnej\nistoty ako imanentnej súčasti materiálneho právneho štátu, ako aj princíp zákazu\nretroaktivity právnych noriem“.\nGenerálny prokurátor ustanovenie § 372u Občianskeho súdneho poriadku samo\nosebe, pokiaľ ide o jeho súlad s ústavou, za sporné nepovažoval; jeho aplikácia podľa\nnázoru generálneho prokurátora nespôsobuje problémy, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce\nsa vedenia súdneho konania.\nAk však už ide o ustanovenie § 141a v spojení s § 372u Občianskeho súdneho\nporiadku, podľa názoru generálneho prokurátora „ich aplikáciou už dochádza priamo\ndo zásahu práv účastníkov konania na strane žalobcu v konaniach, ktoré boli začaté podľa\ndovtedy platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku“.\nV nadväznosti na uvedené poukázal generálny prokurátor na nález ústavného súdu,\npodľa ktorého «„prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej\núpravy. Ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného\nrežimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho režimu s tým, že sa\nmá nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť\npravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne\nvzťahy. Malo by však ísť o také riešenia, ktoré by sa napriek „stretnutiu sa s časom“ vyhli\npriamemu retroaktívnemu pôsobeniu do minulosti, hoci už z označenia prechodných\nustanovení ako intertemporálnych vyplýva, že ich spätné pôsobenie do minulosti nemožno\ncelkom vylúčiť. Retroaktivita právnych následkov vo všeobecnosti nastoľuje otázku ochrany\ndôvery v oblasti pôvodne platného právneho stavu právnych následkov, ktorý sa následne\nmení. Časový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahom do\n\n7\n\nprincípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Posudzovanie tohto konfliktu\nintertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť k záveru o\ntakom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by nenarušilo\nprincíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom vyvažovalo.“\n(napr. PL. ÚS 25/05).».\nV ďalšej časti návrhu generálny prokurátor uviedol, že «hľadisko proporcionality sa\nštandardne posudzuje v prípade nepravej retroaktivity, keďže právna úprava, ktorá „nesie“\nznaky nepravej retroaktivity, môže byť považovaná z ústavného hľadiska za prípustnú\nokrem iného len vtedy, ak na jej prijatie v danom prípade existovali (existujú) závažné\ndôvody všeobecného záujmu (legitímny verejný záujem), ktoré by ju „ospravedlňovali“\n(odôvodňovali). Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti legislatívnej zmeny, ktorá má\ncharakter nepravej retroaktivity, treba zároveň brať do úvahy, či v konkrétnych\nokolnostiach posudzovaného prípadu dôjde prijatím novej právnej úpravy zároveň aj\nk výraznému zhoršeniu doterajšej právnej pozície dotknutých osôb (či už fyzických alebo\nprávnických), pretože v takomto prípade je nová právna úprava minimálne v napätí\ns princípom ochrany legitímnych očakávaní.\nZastávam názor, že zákonodarca mal reagovať na ústavnoprávnym výborom\ndoplnené ustanovenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku doplnením prechodného\nustanovenia § 372u tak, že by upravil výnimku z jeho aplikácie práve vo vzťahu k § 141a.\nPrechodné ustanovenie umožnilo aplikáciu § 141a Občianskeho súdneho poriadku aj v už\nzačatých a prebiehajúcich konaniach, a teda súd je povinný na návrh žalovaného uložiť\nžalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, hoci v čase podania návrhu takáto\npovinnosť neexistovala. Som presvedčený, že povinnosť zloženia preddavku na trovy\nkonania by mala byť ukladaná iba v konaniach, ktoré boli začaté až po nadobudnutí\núčinnosti zákona č. 388/2011 Z. z., t. j. po 1. januári 2012. Žalobca, ktorý podal žalobu\no zaplatenie peňažnej sumy pred 1. januárom 2012 totiž v čase podania žaloby nemal a ani\nnemohol mať vedomosť o tom, že na základe neskoršej zmeny zákona mu bude uložená\npovinnosť zaplatiť preddavok na trovy konania. V prípade, že by takúto vedomosť mal, resp.\nak by takáto povinnosť bola už v Občianskom súdnom poriadku v čase podania žaloby\n\n8\n\nzakotvená, išlo by o významnú skutočnosť pri zvažovaní a rozhodovaní žalobcu, či žalobu\npodá alebo nepodá.\nZnenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku nedáva konajúcemu súdu priestor\nna úvahu, či návrh žalovaného na uloženie preddavku na trovy konania žalobcovi schváli\nalebo zamietne. Súd na tento účel nie je oprávnený skúmať majetkové pomery žalobcu\na zvážiť, či povinnosť zložiť preddavok uloží alebo nie; rovnako nie je oprávnený rozhodnúť\no výške preddavku, nakoľko táto je presne daná zákonom (5 % z uplatňovanej peňažnej\nsumy). Z dikcie prvej vety § 141a („súd na návrh odporcu uloží“) teda jednoznačne\nvyplýva, že je povinnosťou súdu rozhodnúť uznesením o uložení povinnosti zložiť preddavok\nna trovy konania, ak to žalovaný navrhne. Na základe § 202 ods. 3 písm. q) Občianskeho\nsúdneho poriadku proti takémuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie, a teda žalobca nemá\nžiadnu zákonnú možnosť brániť sa proti tomuto uzneseniu.\nPovinnosť zložiť preddavok na trovy konania môže byť uložená aj v tých konaniach,\nktoré sa nachádzajú v štádiu odvolania, resp. aj dovolania. Môže teda nastať situácia, že\nžalobca bol v konaní pred súdom prvého stupňa v uplatňovaní svojho práva na zaplatenie\npeňažnej sumy úspešný, avšak žalovaný až v odvolacom konaní, ktoré začalo prebiehať\npo 1. januári 2012, navrhne, aby súd uložil žalobcovi povinnosť podľa § 141a Občianskeho\nsúdneho poriadku a súd takúto povinnosť uložiť musí. Nie je vylúčené, že práve majetnejší\nžalovaní (rôzne korporácie, poisťovne, banky a pod.), ale napr. aj štát či obec, ktorí\npovinnosť zloženia preddavku nemajú (nakoľko sú z aplikácie § 141a vyňatí, keďže ich\nmajetkové pomery nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní),\nbudú § 141a využívať na to, aby sa zbavili „nepohodlných“ žalôb, nakoľko sú si vedomí, že\nbežný žalobca nebude mať dostatok prostriedkov na zloženie preddavku na trovy konania\na konanie tak bude musieť byť zastavené. So zastavením konania z dôvodu nezaplatenia\npreddavku na trovy konania žalobcom následne súvisí povinnosť žalobcu nahradiť\nžalovanému dovtedy vzniknuté trovy konania, nakoľko konanie bolo zastavené z dôvodu,\nktorý zavinil práve žalobca neuhradením uloženej povinnosti zložiť preddavok na trovy\nkonania (§ 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).\nZásah do práv účastníka konania na strane žalobcu spoločnou aplikáciou § 141a\na § 372u Občianskeho súdneho poriadku vidím tiež v tom, že žalobca už v konaní, ktoré\nbolo začaté a v ktorom už bolo vytýčené prvé pojednávanie, nemá možnosť riešiť svoju\n\n9\n\nprocesnú situáciu tým, že vezme podanú žalobu späť. Po vytýčení prvého pojednávania je\nspäťvzatie žaloby žalobcom a následné zastavenie konania súdom viazané na súhlas\nžalovaného. Bolo by nelogické, aby žalovaný, ktorý podá návrh na uloženie povinnosti na\nzloženie preddavku na trovy konania, vedomý si pravdepodobnej nemožnosti splnenia tejto\npovinnosti, následne súhlasil so zastavením konania z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom.\nNaopak, v takomto prípade si žalovaný s najväčšou pravdepodobnosťou počká na\nzastavenie konania z dôvodu nesplnenia preddavkovej povinnosti, pričom následne mu budú\nžalobcom nahradené trovy konania.».\nGenerálny prokurátor v návrhu nepoprel ústavné právo zákonodarcu prijímať\nna základe skutočností vyplývajúcich z aplikačnej praxe zmenu podmienok vzťahujúcich sa\nna konanie. Zdôraznil však, že «musí prihliadať na to, či zmena alebo sprísnenie podmienok\nznamená zásah do existujúcich právnych vzťahov, akým spôsobom a v akom rozsahu.\nÚstavný súd už vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia\nna úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takomto prípade musí preukázať\n„závažné dôvody všeobecné záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie\nzásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany\nzákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 28/00).».\nGenerálny prokurátor bol toho názoru, že namietaná právna úprava neobsahuje také\nzávažné dôvody, ktoré by takýto zásah ústavne konformným spôsobom legitimovali.\nS poukazom na uvedené skutočnosti vyjadril generálny prokurátor názor, že „namietaná\nprávna úprava je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky z dôvodu, že nerešpektuje\nprincíp právnej istoty ako základný princíp materiálneho právneho štátu a neprípustným\na neodôvodneným spôsobom retroaktívne zasahuje do práv účastníkov občianskeho\nsúdneho konania“, a žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„§ 141a v spojení s § 372u zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.“\n\n10\n\n2. Okresný súd v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa\nčl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde navrhol\nvysloviť nesúlad poslednej vety ustanovenia § 141a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\ns ústavou, a to pre jeho rozpor s čl. 46 ods. 1 ústavy.\nPodľa právneho názoru okresného súdu „zásadný rozpor je daný skutočnosťou, že\nžalobcovi v občianskom súdnom konaní (pokiaľ nie je v plnom rozsahu oslobodený\nod povinnosti platiť súdne poplatky), ktorý nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou\nna zloženie trov preddavku (5 % z hodnoty predmetu sporu) a teda nemôže a neuhradí\npreddavok na trovy konania žalovaného, pri následnej aplikácii spornej poslednej vety\n§ 141a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. zastavenie konania, je odopreté jeho\nústavné právo na súdnu ochranu dané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.\nS ohľadom na uvedené okresný súd navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„Ustanovenia § 141a ods. 1 posledná veta Zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny\nporiadok) nie sú v súlade s ustanovením čl. 46 ods. 1 Zákona č. 460/1992 Zb. (Ústava\nSlovenskej republiky).“\nÚstavný súd následne vyzval príslušné orgány na základe ustanovenia § 29 ods. 3\na § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde na vyjadrenie a zaujatie písomného stanoviska\nk návrhu generálneho prokurátora.\n3. Generálny prokurátor podaním č. k. 1 GÚp 8/13/1000-10 oznámil ústavnému\nsúdu, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.\n4. Najvyšší súd sa vyjadrením č. k. KP 3/2015-24, Cpj 14/2015 pripojil k vyjadreniu\ngenerálneho prokurátora vzťahujúcemu sa na problematickú aplikáciu § 141a v spojení\ns § 372u Občianskeho súdneho poriadku a na s ňou spojený zásah do práv účastníkov\nkonania na strane žalobcu v konaniach, ktoré boli začaté podľa znenia Občianskeho\nsúdneho poriadku platného a účinného pred 1. januárom 2012. Najvyšší súd sa stotožnil\ns názorom generálneho prokurátora, že povinnosť zloženia preddavku na trovy konania by\n\n11\n\nmala byť ukladaná iba v konaniach, ktoré boli začaté pred 1. januárom 2012, ako aj\nso záverom generálneho prokurátora o povinnosti súdu konať na návrh, ako to vyplýva\nzo znenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku a neexistencie zákonnej možnosti žalobcu\nbrániť sa proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy\nkonania.\nNajvyšší súd vo vyjadrení uviedol, že „samotné znenie § 141a O.s.p., zavedené\ndo procesného poriadku novelou účinnou od 1. januára 2012 (zákon č. 388/2011 Z. z.)\nso sebou prinieslo viac aplikačných problémov a v tomto smere nebolo prínosom.\nUvedenému nasvedčuje i tá skutočnosť, že v Civilnom sporovom poriadku, schválenom dňa\n21. mája 2015 Národnou radou Slovenskej republiky, ktorý nadobudne účinnosť dňa 1. júla\n2016 sa táto právna úprava nenachádza.“.\nS poukazom na uvedené najvyšší súd zastával názor, že návrh na začatie konania\npodľa § 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade § 141a v spojení s § 372u Občianskeho súdneho\nporiadku s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý podal generálny prokurátor,\nje opodstatnený.\nNajvyšší súd zároveň vo svojom vyjadrení ústavnému súdu oznámil, že súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.\n5. Ministerstvo spravodlivosti stanoviskom č. 41097/2015/21 ústavnému súdu\noznámilo, že s podaným návrhom generálneho prokurátora sa nestotožňuje, a navrhlo, aby\nústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že napadnuté ustanovenia sú v súlade\ns ustanoveniami ústavy.\nMinisterstvu spravodlivosti sa návrh generálneho prokurátora javí ako nedôvodný,\na to: „... nedôvodný vo vzťahu k § 372u OSP, keďže navrhovateľ sa dovoláva absencie\nustanovenia, ktoré by riešilo na báze lex specialis prechodne právne vzťahu vo vzťahu\nk použitiu § 141a OSP, pričom návrh na vyslovenie ústavnej nesúladnosti nemôže smerovať\nvoči ustanoveniu, ktoré v zákone absentuje;\n\n12\n\n... nedôvodný vo vzťahu k § 141a OSP, keďže uvedené ustanovenie ako také\nnezakladá ústavný nesúlad s vymenovanými článkami Ústavy SR a návrhu nemožno\nvyhovieť za stavu, že sa navrhuje vyslovenie nesúladu oboch ustanovení, pričom čo i len\njedno z nich nespĺňa atribúty ústavnej súladnosti“, čo ministerstvo spravodlivosti\nodôvodnilo takto:\n«Vo vzťahu k ust. § 372u OSP je potrebné predovšetkým uviesť, že ide o štandardné\nprechodné ustanovenie procesnoprávneho charakteru, ktoré zákonodarca spravidla používa\npri novelizácii noriem kódexu civilného procesného práva. Vlastná konštrukcia\nprechodného ustanovenia je daná povahou procesnoprávnych noriem, pričom je potrebné\nzvýrazniť, že podľa základných aplikačných zásad procesného práva by súd procesnoprávne\nnormy účinné v čase, kedy súdne konanie prebieha, aplikoval aj v prípade, ak by prechodné\nustanovenie § 372u OSP nebolo do predmetného právneho predpisu vôbec inkorporované.\nAj v tomto zmysle je otázny zmysel a význam ústavnoprávneho spochybňovania\nprechodného ustanovenia zákona. Ak by aj Ústavný súd SR potenciálnemu návrhu\nna vyslovenie protiústavnosti § 372u OSP vyhovel, nevznikla by ani potreba, aby\nzákonodarca v lehote 6 mesiacov vykonal legislatívnu úpravu cit. prechodného ustanovenia.\nAj z uvedeného možno ustáliť iba marginálnu spornosť ust. § 372u OSP vo vzťahu\nk namietaniu jeho údajnej protiústavnosti. Na strane druhej platí aj opačný výklad samotná\nexistencia § 372u OSP a jeho účinky, ktoré by nastali aj v prípade jeho absencie, nie je\ndôvodom na vyhlásenie protiústavnosti § 141a OSP per se, keďže návrhom na ústavný súd\nsa nespochybňuje ústavnosť štandardného pôsobenia ustanovenia § 141a...\n... ÚS však nie je „pozitívnym zákonodarcom“, a preto nemá oprávnenie zavádzať\ndo právnej úpravy nové prechodné ustanovenia, ktoré by špecificky riešili uplatňovanie\ntohto „nového“ procesného inštitútu v prebiehajúcich konaniach. Okrem toho je potrebné\npoukázať na to, že návrh GP v tejto veci týkajúcej sa údajných nedostatkov prechodných\nustanovení právnej úpravy je podaný po viac ako troch rokoch od jej účinnosti.»\nVo vecnej rovine ministerstvo spravodlivosti ďalej uviedlo, že «v procesnom práve\nje potrebné retroaktivitu vnímať odlišne od jej vnímania pri hmotnoprávnych normách,\nktoré priamo zakladajú menia alebo rušia subjektívne práva fyzických a právnických osôb.\nAko už ÚS konštatoval v minulosti „K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz\n\n13\n\nretroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv\na právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi,\nna ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná\núčinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený\nna skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná\ns obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj\nna dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej\nretroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti\nzaložené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe\nskoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy,\nkeď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje\nvzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť\nneskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať).\nPri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých\npodľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú\nretroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom\nzároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností),\nktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni\nzákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli\nna základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ\nnová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho\npredpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto\npráv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa\núčinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá\nretroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej\núpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Podľa Uznesenia\nNajvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 4Cdo 98/2010: „Pri pravej retroaktivite\nzákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi\nskutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho\n(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší\nprávny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré\n\n14\n\nvznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho\nprávneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). ... Pri\nnepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa\npredchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú\nretroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom\nzároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností),\nktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni\nzákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli\nna základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ\nnová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho\npredpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto\npráv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa\núčinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá\nretroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej\núpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.“».\nMinisterstvo spravodlivosti vyslovilo názor, že zákonodarca v danom prípade\nnevstúpil do subjektívnych práv nadobudnutých niektorým z účastníkov občianskeho\nsúdneho konania, a to, čo mohol zasiahnuť, sú zrejme len očakávania účastníkov konania.\nPodľa názoru ministerstva spravodlivosti však v danom prípade nejde ani o legitímne\nočakávania účastníkov konania, keďže nemožno očakávať, že právna úprava týkajúca sa\nprocesu uplatňovania subjektívnych práv nemôže byť zmenená. Ako k tomu ministerstvo\nspravodlivosti uviedlo, «„legitímne“ očakávania účastníkov konania, pokiaľ ide o inštitút\npreddavku na trovy konania, pritom oslabujú aj ďalšie okolnosti a síce, že ide o inštitút\nformálne nový, avšak jeho výsledok bol dosiahnuteľný aj za predchádzajúcej právnej\núpravy. Žalobca aj bez právnej úpravy v § 141a OSP mohol rovnaký výsledok dosiahnuť\npoužitím ustanovenia § 74 OSP (predbežné opatrenie) a v sporoch s cudzím prvkom\nprostredníctvom ustanovenia § 51 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve\nsúkromnom a procesnom, ktorý je súčasťou tohto predpisu s veľmi podobnou dikciou ako\nustanovenie § 141a OSP („súd uloží“) od jeho prijatia v roku 1963.».\n\n15\n\nPodľa mienky ministerstva spravodlivosti z uvedeného plynie „absencia porušenia\nnadobudnutých subjektívnych práv a racionálnych očakávaní, a to v kontexte\nnepoužiteľnosti teórie ochrany nadobudnutých práv. V súvislosti s aplikáciou konceptu\ndobrej viery a racionálnych očakávaní tak dávame do pozornosti, že v prípade aplikácie\nnamietaných ustanovení OSP absentuje prítomnosť nadobudnutých subjektívnych práv,\nvo vzťahu ku ktorým by sa malo aplikovať proporciálne posudzovanie pôsobenia namietanej\nretroaktivity právnej úpravy. Inak povedané, nemôže obstáť ani argument retroaktívneho\nzásahu do získaných a nadobudnutých práv, keďže s podaním návrhu na začatie konania\npred súdom sa nespája nijaké subjektívne právo, ktoré by mohlo byť dotknuté uplatnením\naplikácie nových procesných pravidiel pre súdne konanie odlišných od procesných\npravidiel, za účinnosti ktorých bol návrh na súd vo veci podaný (k tomu porov. aj nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04-27 z 6. februára 2008 v časti argumentácie\npôsobenia retroaktivity k subjektívnym právam, ktoré subjektom neboli nadobudnuté).\n... Očakávania účastníka konania v neposlednom rade oslabuje tiež skutočnosť, že už\npri podaní žaloby musí zvažovať tú okolnosť, že v prípade procesného neúspechu bude\nmusieť žalobcovi nahradiť trovy konania. Nemožno vychádzať zo skutočnosti, že žalobca pri\npodaní žaloby už predpokladá, že prípadné trovy konania nebude v skutočnosti musieť\nreálne žalovanému zaplatiť (napádaná právna úprava takejto úvahe žalobcu efektívne\nbráni).“.\nV súvislosti so zavedením samotného § 141a do Občianskeho súdneho poriadku\nministerstvo spravodlivosti poukázalo na dôvodovú správu zákona, ktorým sa menil\na dopĺňal Občiansky súdny poriadok. Podľa názoru ministerstva spravodlivosti «ako možno\nvyvodiť z odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady\nSlovenskej republiky normatívnou motiváciou zákonodarcu bolo poskytnúť ochranu\núčastníkom súdneho konania pred šikanóznymi návrhmi na začatie súdneho konania, ktoré\nv niektorých prípadoch plnia dokonca funkciu prostriedku procesného nátlaku a metód\nvymáhania pohľadávky s vedomím, že prípadné trovy konania nebudú od „iniciátora“\nsúdneho procesu reálne vymožiteľné. Nie je tak zriedkavé, že neraz účelovo vyvolané súdne\nkonanie iniciuje zahraničná právnická osoba, v prípade ktorej existuje iba minimálna šanca\nna vymoženie trov konania, ak bude úspešná obrana odporcu. Pritom pri náhrade trov\n\n16\n\nkonania v prospech odporcu môže ísť – s ohľadom na hodnotu predmetu sporu –\no povinnosť náhrady trov v značnej výške. V predmetnom legislatívnom opatrení preto\nmožno pozorovať reflexiu základných zásad občianskeho súdneho konania (§ 1 OSP)\ns dôrazom na poskytnutie ochrany účastníkovi konania pred účelovo vyvolaným súdnym\nkonaním, a to formou štandardného procesného inštitútu preddavkovej povinnosti pri\nsporoch, predmetom ktorých je uplatnenie práva na zaplatenie značnej peňažnej sumy.\nPreddavková povinnosť účastníka konania nie je v súdnom konaní pritom ničím\nneobvyklým, do pozornosti dávame napríklad ust. § 141 ods. 1 OSP.».\nV závere svojho stanoviska ministerstvo spravodlivosti stručne poukázalo na otázku\nodvolania sa proti rozhodnutiu o zložení preddavku, na otázku hľadiska oslobodenia\nod súdnych poplatkov a zastavenia odvolacieho konania podľa § 141a Občianskeho\nsúdneho poriadku.\nMinisterstvo spravodlivosti zároveň ústavnému súdu oznámilo, že súhlasí, aby\nústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.\n6. Národná rada vo vyjadrení č. PREDS-297/2015 uviedla:\n«Odôvodnenie návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky je založené\nna porušení princípu zákazu retroaktivity právnych predpisov. Právna teória rovnako ako\naj ústavný súd rozlišuje medzi pravou retroaktivitou a nepravou retroaktivitou.\nK otázke pravej retroaktivity sa ústavný súd vyjadril vo viacerých svojich nálezoch,\nokrem iného aj nasledovne: „Problém retroaktivity sa prekrýva s teóriou nadobudnutých\npráv (iura quaesita) alebo s ňou celkom splýva. Teória nadobudnutých práv spočíva\nv zdôvodnení neprípustnosti takej situácie, aby práva, ktoré niekto nadobudol podľa\nzákona, mu boli dodatočne a so spätnou účinnosťou odňaté neskorším zákonom, t. j. aby so\nspätnou účinnosťou bol dodatočne v neprospech niekoho zmenený uzavretý právny stav,\nresp. dôvod vychádzajúci z tohto právneho stavu.“ (PL. ÚS 3/00). Na základe uvedeného\nmožno len opätovne konštatovať, že pravá retroaktivita je všeobecne neprípustná a je v\nrozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že\npodstata princípu zákazu retroaktivity spočíva v tom, že na základe neskoršej právnej\n\n17\n\nnormy nemôže byť zrušené právo, ktoré nadobudol jeho nositeľ pred účinnosťou tejto\nprávnej normy. Z tohto pohľadu je potrebné postupovať aj pri analýze namietaného\nustanovenia § 141a v spojení s § 372u Občianskeho súdneho poriadku. Je potrebné najmä\nidentifikovať, ktoré „právo alebo právny vzťah“ by potencionálne mohlo byť dotknuté\nretroaktívnou právnou normou. Na základe takejto analýzy možno konštatovať, že jediným\nprávom, ktoré je dotknuté predmetnými ustanoveniami, je právo navrhovateľa na súdnu\nochranu. Právo podať žalobu vytvára právny vzťah medzi navrhovateľom a súdom, pričom\ntento právny vzťah, ktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 388/2011 Z. z., ostáva\nzachovaný aj po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy (1. január 2012), pričom nová\nprávna úprava ho neruší, t. j. začaté súdne konanie pokračuje. Na základe uvedeného je\npreto možné jednoznačne konštatovať, že v tomto prípade ustanovenie § 141a v spojení s §\n372u Občianskeho súdneho poriadku nevykazuje znaky pravej retroaktivity.\nĎalej je potrebné posúdiť otázku nepravej retroaktivity napadnutých ustanovení.\nK otázke nepravej retroaktivity sa ústavný súd takisto vyjadril viackrát: „Za nepravú\nretroaktivitu považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky\nsmerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým\ndošlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo\nzrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99).\nO nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne\nskutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité\nzmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase\nnadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali“ (PL. ÚS 3/00). Nadväzujúc\nna predošlú analýzu možno konštatovať, že právny vzťah medzi navrhovateľom a súdom\nzostáva v platnosti po účinnosti novej právnej úpravy, zároveň však táto nová právna\núprava tomuto vzťahu „priraďuje následky“ vo forme novej povinnosti zaplatiť preddavok\nna trovy konania, ak to navrhne odporca. V tomto prípade teda ide o nepravú retroaktivitu.\nNepravá retroaktivita nie je všeobecne povolená ale ani ju nemožno jednoznačne\nkvalifikovať ako protiústavnú ako v prípade pravej retroaktivity. Ústavný súd nepravú\nretroaktivitu „nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov“, z čoho je\nmožné vyvodiť záver, že je za určitých podmienok prípustná, ale zákonodarca „musí\npreukázať závažné dôvody, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady\n\n18\n\nzákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany\nzákonodarcu.“ (PL. ÚS 3/00). K existencii závažných dôvodov, de facto verejného záujmu,\nktorý „ospravedlňuje“ nepravú retroaktivitu, sa vyjadril ústavný súd nasledovne: „Keďže\nochrana dôvery v určitý právny stav musí byť vecne zdôvodnená, ani princíp právneho štátu\nnechráni občana pred každou subjektívne chápanou stratou dôvery alebo pred každým\nsklamaním.“ (PL. ÚS 6/04). K problematike opodstatnenosti verejného záujmu na spätné\npôsobenie právnej normy, avšak výlučne vo forme nepravej retroaktivity, je preto potrebné\npristupovať individuálne v každom jednom prípade.\nK ustanoveniu § 141a Občianskeho súdneho poriadku uvádzame, že obdobné\nustanovenie už nie je súčasťou nových kódexov schválených 21. mája 2015, ktoré od 1. júla\n2016 nahradia zákon č. 99/1963 Zb.\nK otázke zákazu nepravej retroaktivity je potrebné pristupovať citlivo aj z toho\ndôvodu, že pri generálnej aplikácii takéhoto zákazu by bola podstatne sťažená, ak nie\nznemožnená normotvorná činnosť v prípade objektívnej potreby upraviť existujúce právne\nvzťahy novým spôsobom, čím by došlo k nemožnosti zmeny exitujúceho stavu v záujme\nprávnej istoty.»\nNárodná rada zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd upustil\nod ústneho pojednávania v predmetnej veci.\nIV.\nZnenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých článkov ústavy\nPodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne\na v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,\nktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti\nakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale\ntlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme\nmravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,\nalebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov\n\n19\n\nalebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom\nna osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom.\nPodľa § 141a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľovi, u ktorého nie sú\nsplnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu\na ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného\nminima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie\ndlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej\nvety vyzve súd súčasne s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu.\nPovinnosť zložiť preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery\nako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní.\nAk navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má\npovinnosť preddavok zložiť, ho zložil, alebo odporcom je účastník, ktorého majetkové\npomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní,\nsúd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania\nzastaví.\n\n20\n\nPodľa § 141a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku výška preddavku podľa\nodseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na\npríslušenstvo sa neprihliada.\nPodľa § 141a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku o zloženom preddavku na trovy\nkonania rozhodne súd v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo\nrozhodnutia, ktorým sa končí konanie; preddavok sa vždy použije najskôr na náhradu trov\npodľa § 148 ods. 1. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť\npodľa § 141.\nPodľa § 141a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku ak je na jednej strane sporu\núčastníkov viac a každý z nich koná samostatne, uloží súd zložiť preddavok na trovy\nkonania každému z nich, inak spoločne a nerozdielne.\nPodľa § 202 ods. 3 písm. q) Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je\nprípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy\nkonania podľa § 141a.\nPodľa § 372u Občianskeho súdneho poriadku na konania začaté do 31. decembra\n2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.\nV.\nVýchodiská a právne závery rozhodnutia\n1. Národná rada 19. októbra 2011 prijala zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov\na ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 388/2011 Z. z.“).\nČlánkom I novelizačným bodom 26 zákona č. 388/2011 Z. z. bol do Občianskeho\nsúdneho poriadku za § 141 vložený nový § 141a, ktorý znel:\n\n21\n\n„(1) Navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie\nod súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie\npeňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú\nosobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok\nna trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením\npovinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť preddavok\nna trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno\nusporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ preddavok\nna trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok\nho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy\nkonania zastaví.\n(2) Výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej\nnavrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.\n(3) O zloženom preddavku na trovy konania rozhodne súd v lehote 15 dní\nod právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie;\npreddavok sa vždy použije najskôr na náhradu trov podľa § 148 ods. 1. Povinnosť zložiť\npreddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť podľa § 141.\n(4) Ak je na jednej strane sporu účastníkov viac a každý z nich koná samostatne,\nuloží súd zložiť preddavok na trovy konania každému z nich, inak spoločne a nerozdielne.“\nČlánkom I novelizačným bodom 48 zákona č. 388/2011 Z. z. bolo do § 202 ods. 3\nObčianskeho súdneho poriadku vložené nové písmeno q), ktoré znie:\n„q) sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a.“\nČlánkom I novelizačným bodom 65 zákona č. 388/2011 Z. z. bol do Občianskeho\nsúdneho poriadku za § 372t vložený nový § 372u, ktorý znie:\n„Na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára\n2012.“\nUstanovenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku bolo následne novelizované\nzákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení\n\n22\n\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a tak v súčasnosti platná a účinná úprava\nustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku znie:\n„(1) Navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie\nod súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie\npeňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú\nosobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok\nna trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením\npovinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť preddavok\nna trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno\nusporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ preddavok\nna trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť preddavok zložiť,\nho zložil, alebo odporcom je účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno\nusporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, súd konanie v lehote 15 dní\nod uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.\n(2) Výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej\nnavrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.\n(3) O zloženom preddavku na trovy konania rozhodne súd v lehote 15 dní\nod právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie;\npreddavok sa vždy použije najskôr na náhradu trov podľa § 148 ods. 1. Povinnosť zložiť\npreddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť podľa § 141.\n(4) Ak je na jednej strane sporu účastníkov viac a každý z nich koná samostatne,\nuloží súd zložiť preddavok na trovy konania každému z nich, inak spoločne a nerozdielne.“\n2. V návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov sa generálny prokurátor\ndomáha vyslovenia nesúladu napadnutých aj už citovaných ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.\nNávrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov generálneho prokurátora\nbolo napadnuté ustanovenie § 141a v spojení s § 372u Občianskeho súdneho poriadku, a to\nna základe právneho názoru generálneho prokurátora, v zmysle ktorého spoločnou\naplikáciou napadnutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dochádza k porušeniu\n\n23\n\nprincípu právnej istoty ako imanentnej súčasti materiálneho právneho štátu, ako aj princípu\nzákazu retroaktivity právnych noriem.\nV návrhu okresného súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktoré je\nspojené s týmto konaním o návrhu generálneho prokurátora na začatie konania o súlade\nprávnych predpisov, sa okresný súd domáha vyslovenia nesúladu poslednej vety\nustanovenia § 141a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku s čl. 46 ods. 1 ústavy.\nAko už ústavný súd v úvode uviedol, z dôvodu, že oboma návrhmi na začatie\nkonania o súlade právnych predpisov sa napáda totožné ustanovenie Občianskeho súdneho\nporiadku, a so zreteľom na ich právnu súvislosť spojil ústavný súd obe konania na spoločné\nkonanie, v ktorom ich bude posudzovať komplexne, vo vzájomnej korelácii.\nV rámci\n\nzisťovania\n\nhistoricko-právnych\n\nsúvislostí\n\nuplatnenia\n\nnapadnutého\n\nustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd poukazuje na fakt, že\nprocesné právo poznalo inštitút preddavku na trovy konania ešte pred rokom 1950.\nPreddavok na trovy konania bol vnímaný ako zabezpečovací inštitút, poskytujúci istý druh\nochrany strane sporu pred možnou ujmou (spočívajúcou na strane žalovaného už samotnou\nskutočnosťou, že bola proti nemu podaná na súde žaloba). Poskytnutie zabezpečenia\nzo strany žalobcu formou zloženia preddavku na trovy konania však nemohlo čiastočne\nalebo úplne znemožniť, aby sa žalobca domáhal svojho práva na súde, preto táto požiadavka\nmohla byť uplatnená iba výnimočne, tam, kde procesné právo uzná, že záujem žalovaného\nna zabezpečení trov konania, ktoré mu žalobou a účasťou v konaní vzniknú, si zaslúži\nprednosť pred záujmom žalobcu na uplatnení práva (porov. Hora, V.: Československé\ncivilní právo procesní. I. – III. díl. Praha : Wolters Kluwer ČR, a. s., 2010, s. 83 – 85).\nV spojitosti s podaným návrhom generálneho prokurátora a podaným návrhom okresného\nsúdu na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou považuje ústavný súd\nza potrebné skúmať tieto maximálne hranice uplatniteľnosti napadnutého ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku aj v súčasnosti, a to predovšetkým v kontexte práva\nna súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ústavy.\n\n24\n\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva. Do obsahu základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa\nrelevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej\nrepubliky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala\na boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa\nv jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nSúčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, t. j. aj na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (porov. uznesenie\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 236/2014 z 1. apríla 2014).\nZmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu\nzodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade\nso zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť\nkaždému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 ústavy stal účastníkom konania\n(porov. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 14/01 z 24. augusta 2001). Podľa konštantnej\njudikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu potom dochádza\nvtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde (porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03\nz 3. júla 2003).\nJe zrejmé, že nemožno považovať za nesúladnú s ústavou a za základné práva\nporušujúcu takú právnu úpravu, ktorá podmieňuje súdnu alebo inú právnu ochranu\nuhradením súdneho alebo iného poplatku a následnú nemožnosť domáhať sa ochrany svojho\n\n25\n\npráva v prípade neuhradenia takéhoto súdneho alebo iného poplatku. Ústava totiž ani\nvo svojom čl. 46 ods. 1 a ani v žiadnom ďalšom ustanovení právo na bezplatnú súdnu a ani\ninú právnu ochranu negarantuje. V prípade opaku by za nesúladný s ústavou bolo možné\nvyhlásiť napr. celý zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch\na poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, resp. zákon Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších\npredpisov (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna 1999). Obdobne aj\nEurópsky súd pre ľudské práva opakovane zdôrazňuje, že povinnosť zaplatiť súdny\npoplatok nemôže byť považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by\nsamo osebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. Kreuz v. Poľsko, sťažnosť\nz 19. 6. 2001), že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie a že\npotreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie peňažného obmedzenia\nna prístup jednotlivca k súdu (porov. Tolstoy-Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť\nz 13. 7. 1995 a Brualla Goméz de la Torre v. Španielsko, sťažnosť z 19. 12. 1997).\nObmedzovanie prístupu k súdu však prichádza do úvahy nielen v úvodnej fáze\nkonania, pri samotnom spoplatňovaní návrhu na začatie konania. Účastník konania môže\nmať základné právo na prístup k súdu ohrozené aj v ďalších fázach konania pred súdom,\na to existenciou povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, zakotvené práve\nv napadnutom ustanovení § 141a Občianskeho súdneho poriadku.\nV súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku možno\nindikovať niekoľko predpokladov, za splnenia ktorých súd rozhodne o povinnosti zložiť\npreddavok na trovy konania, a to jednak uplatňovanie práva na zaplatenie peňažnej sumy\nprevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, existencia\nnávrhu na rozhodnutie súdu o zložení preddavku na trovy konania a v neposlednom rade\nsamotný predpoklad spočívajúci v subjekte, ktorému túto povinnosť možno uložiť, a to\nosobu navrhovateľa konania.\nV rámci hodnotenia uvedených predpokladov aplikácie ustanovenia § 141a\nObčianskeho súdneho poriadku vychádzal ústavný súd aj zo spoločnej správy výborov\n\n26\n\nnárodnej rady o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky\nsúdny poriadok a ktorým sa menili a dopĺňali niektoré zákony (tlač 455) v druhom čítaní\n(neskôr prijatý zákon č. 388/2011 Z. z.) z 10. októbra 2011 (ďalej len „spoločná správa\nvýborov“), v ktorej sa v odôvodnení zmeny navrhovaného znenia ustanovenia § 141a\nuvádza, že „v sporoch, v ktorých je uplatňovaná vyššia peňažná suma, je strana\nvystupujúca ako odporca často v situácii, že je voči nej uplatňovaný návrh, ktorý sa javí ako\nšikanózny. Odporca platí trovy konania (napr. odmena advokáta) zo sumy, ktorá je voči\nnemu uplatňovaná s rizikom, že ak bude v bránení práva úspešný, navrhovateľ jej trovy\nnenahradí, keďže ešte počas konania podľa vývoja konania napr. postúpi pohľadávku\nna inú osobu, u ktorej nie je zabezpečená vymožiteľnosť tejto pohľadávky. Navrhovaný\ninštitút preddavkov na trovy konania má za cieľ eliminovať tieto šikanózne návrhy v čo\nnajväčšej miere.“. Z uvedeného tak možno vyvodiť ratio legis prijatej zmeny.\nAk jedným z predpokladov aplikácie ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho\nporiadku je uplatňovanie práva na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok\nživotného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, potom predmetom súdneho konania\nmusí byť vždy peňažný záväzok presahujúci stanovenú hodnotu, a to bez ohľadu na právny\ntitul jeho vzniku. Na roveň sú tak postavené nesplnené zmluvné záväzky, záväzky\nz bezdôvodného obohatenia alebo záväzky vzniknuté ako zmluvná pokuta, avšak vždy iba\nzáväzky peňažného charakteru nad zákonný limit hodnoty, čím sú spod ustanovenia § 141a\nObčianskeho súdneho poriadku vylúčené nároky nepeňažného charakteru, a to bez ohľadu\nna ich hodnotu, ako aj nároky, ktorých hodnota neprevyšuje 400-násobok životného minima\npre jednu plnoletú fyzickú osobu, a to bez ohľadu na charakter uplatňovaného nároku.\nTakúto úpravu považuje ústavný súd za kauzistickú, vylučujúcu možnosť zváženia\nokolností konkrétneho prípadu, evokujúcu jej prijatie pre určitú kategóriu súdnych konaní,\nčo je v právnom štáte neprípustné. Ústavný súd taktiež zastáva názor, že predmetnou\nprávnou úpravou sa nenaplnil primárny cieľ sledovaný zákonodarcom pri prijímaní\nnapadnutého ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a to predchádzať šikanóznym\nnávrhom na začatie konania, pretože podľa názoru ústavného súdu môže mať rovnakú\nmieru spôsobilosti šikanovať odporcu akýkoľvek vznesený procesný nárok, bez ohľadu\nna jeho výšku či charakter.\n\n27\n\nNásledne, za predpokladu, ak v konaní na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej\n400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podá odporca návrh\nna uloženie povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania, z formulácie\nzákonnej dikcie ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že súd nemá\npri aplikácii tohto inštitútu žiadny priestor na úvahu a po preskúmaní stanovených\npodmienok a kladnom zistení ich naplnenia je súd povinný účastníkom uložiť povinnosť\nzložiť preddavok na trovy konania. Ústavný súd na tomto mieste tiež poukazuje\nna skutočnosť, že kým pri povinnosti zložiť preddavok adresovanej navrhovateľovi používa\nzákonodarca slovné spojenie uloží, pri adresovaní tej istej povinnosti odporcovi používa\nzákon slovné spojenie vyzve. Nabáda to k výkladu, že povinnosť zložiť preddavok na trovy\nkonania ukladá súd navrhovateľovi rozhodnutím, ktoré by malo byť vydané vo forme\nuznesenia, a odporcovi zasiela len výzvu na zaplatenie preddavku, bez nutnosti vydať\nrozhodnutie, ktorým by mu takúto povinnosť uložil. Ústavný súd je toho názoru, že takýto\nrozdielny postup pri sledovaní porovnateľných cieľov nie je opodstatnený, a to najmä\nz dôvodu, že uznesenie s povinnosťou zložiť preddavok na trovy konania adresované\nnavrhovateľovi je exekučným titulom, kým výzva na zloženie preddavku na trovy konania\nadresovaná odporcovi takýmto exekučným titulom nie je. Takýto exekučný titul a jeho\nnásledné vykonávanie v prípade nezaplatenia preddavku na trovy konania sa môže\ndobrovoľne stať pre navrhovateľa až likvidačným, čím je dotknuté právo na spravodlivý\nsúdny proces. Naproti tomu majetková sféra odporcu, keďže na vymáhanie preddavku\nod neho neexistuje exekučný titul, zostáva nedotknutá.\nPodobne neopodstatneným sa javí znevýhodňovanie navrhovateľov v konaniach\no uplatnenom práve na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného\nminima pre jednu plnoletú fyzickú osobu voči štátu, napr. z titulu náhrady škody.\nAk vznikne taká procesná situácia, za ktorej štát môže očakávať neúspech v takomto spore,\nv súlade s ustanovením § 141a Občianskeho súdneho poriadku je štát oprávnený sa\ndomáhať, aby súd uložil navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania,\npričom, vychádzajúc z dikcie zákona, je súd povinný takémuto návrhu vyhovieť. V prípade,\nak na strane odporcu stojí subjekt, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno\n\n28\n\nusporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, takémuto účastníkovi\npovinnosť na zloženie preddavku na trovy konania nevznikne. V zmysle ustanovenia § 2\nzákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov sa tento zákon nevzťahuje na usporiadanie\nmajetkových pomerov, o. i. aj štátu. Z uvedených skutočností potom vyplýva, že pokiaľ je\núčastníkom konania štát, povinnosť na zloženie preddavku na trovy konania mu ako\nodporcovi (ale ani ako navrhovateľovi) nikdy nevznikne. Právo podať návrh na uloženie\npovinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania mu však ustanovenie § 141a\nObčianskeho súdneho poriadku aj tak priznáva, čo sa môže javiť ako šikanózne konanie\nzo strany subjektov ako odporcov, ktorým povinnosť zložiť preddavok na trovy konania\nnikdy nemôže byť uložená, a pre navrhovateľa zjavne likvidačné.\nÚstavný súd taktiež posudzoval dôvodnosť výšky preddavku na trovy konania\nstanovenú v súlade s ustanovením § 141a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vo výške\n5 % z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.\nRovnako, ako pri hodnotení kritéria predmetu konania, aj vo vzťahu k výške preddavku\nna trovy konania absentuje ústavnému súdu jej relevantné zdôvodnenie zo strany\nzákonodarcu. V súlade s už citovanou spoločnou správou výborov národnej rady pod\ntrovami konania, ktoré má odporca v konaní platiť zo sumy, ktorá sa voči nemu uplatňuje,\nprezumuje predovšetkým odmenu advokáta. Tá sa vo väčšine prípadov odvíja\nod ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena advokáta podľa tejto vyhlášky\nje konštruovaná ako degresívne kĺzavá, t. j. čím vyššia je tarifná hodnota predmetu veci,\ntým nižšia je tarifná odmena za jeden úkon právnej služby. Pri pohľadávke vo výške\n77 832,01 € predstavuje sumu 579,25 €, t. j. 0,74 % uplatnenej pohľadávky, pri pohľadávke\nvo výške 300 000 € je odmena vo výške 1 024,13 €, t. j. 0,34 % uplatnenej pohľadávky, pri\npohľadávke vo výške 1 000 000 € je odmena vo výške 2 425,17 €, t. j. už len 0,24 %\nuplatnenej pohľadávky, atď. V poslednom prezentovanom prípade by tak zložený\npreddavok na trovy konania pokryl sumu odmeny advokáta za 20 úkonov právnej služby.\nSamozrejme, čím je vyššia samotná hodnota veci, tým je vyššia aj konečná suma preddavku\n\n29\n\nna trovy konania (potenciálne pokrývajúca v niektorých prípadoch omnoho väčší počet\núkonov právnej služby, ako môžu byť v konaní vykonané, pretože sa môže stať, že konanie\nbude ukončené už po vykonaní aj 5 úkonov právnej služby). Disproporcia medzi\nstanovenou výškou preddavku na trovy konania a položkou odmeny advokáta\nreprezentujúcou trovy konania je znateľná a v mnohých prípadoch arbitrárna. Ústavný súd\nk tejto problematike už uviedol, že «zo stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva za súčasť práva na spravodlivé\nsúdne konanie výslovne považuje aj primeranosť výšky súdneho poplatku, keďže výška\npoplatku vo svetle okolností konkrétneho prípadu vrátane sťažovateľovej spôsobilosti\nzaplatiť poplatok a fáza konania, v ktorej došlo k obmedzeniu, predstavujú faktory, ktoré\nsú... pri určovaní, či osobe bolo dostupné právo na prístup a či sa jej dostalo „vypočutia\nsúdom“... Príliš vysoký súdny poplatok, ktorý znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany\nuplatnenému právu, znamená porušenie ochrany priznanej čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd» (porov. nález ústavného súdu sp. zn.\nIV. ÚS 11/2010 zo 16. 9. 2010 a Kreuz v. Poľsko, sťažnosť z 19. 6. 2001). Ústavný súd si\nna tomto mieste dovoľuje tiež pripomenúť, že v konaniach, v ktorých je navrhovateľovi\nuložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa ustanovenia § 141a\nObčianskeho súdneho poriadku, je tento istý navrhovateľ povinný zaplatiť aj súdny\npoplatok z návrhu na začatie konania. V súlade s položkou 1 písm. a) prílohy k zákonu\nSlovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis\nz registra trestov v znení neskorších predpisov je poplatok z hodnoty predmetu sporu (ktorý\nje určujúci aj pre výpočet preddavku na trovy konania) 6 %, najmenej 16,50 € a najviac\n16 596,50 €, v obchodných veciach najviac 33 193,50 €. Týmto svojím základným\npoplatkom patrí aktuálne Slovenská republika medzi krajiny s najdrahším prístupom k súdu.\nNapádaná právna úprava ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku sťažuje prístup\nk súdu každému navrhovateľovi navyše tým, že popri súdnom poplatku je navrhovateľ\npovinný zaplatiť aj preddavok na trovy konania, čím ešte na začiatku celého súdneho\nprocesu doňho investuje 11 % z uplatnenej pohľadávky, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že je\noprávnená a ktorú odporca môže bezdôvodne odmietať uhradiť. Sporná peňažná\npohľadávka je tak pre navrhovateľa, ktorý by nemal pripravených ďalších minimálne 11 %\n\n30\n\njej nominálnej hodnoty v likvidných prostriedkoch, nedosiahnuteľná. Už len táto samotná\nskutočnosť je aj podľa názoru ústavného súdu výrazne za hranicou ústavnosti.\nOkrem už uvedených predpokladov na použitie ustanovenia § 141a Občianskeho\nsúdneho poriadku poukazuje ústavný súd aj na ďalšiu podmienku, ktorá musí byť s už\nmenovanými podmienkami kumulatívne splnená, a to preskúmanie predpokladu\nna oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 138 Občianskeho súdneho\nporiadku. V praxi sa stáva, že súd sa pri rozhodovaní o návrhu odporcu na uloženie\npovinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania nevysporiada a neskúma\naktuálne majetkové pomery navrhovateľa majúce podstatný vplyv na jemu uloženú\npovinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Rozhodnutie súdu je založené iba\nna dohadoch, resp. predpokladoch o majetkových pomeroch navrhovateľa, bez akéhokoľvek\nreálneho skutkového zistenia o týchto skutočnostiach, čo opäť dáva súdu priestor pre\nsvojvoľné obmedzovanie práva navrhovateľa na prístup k súdu. Podľa názoru ústavného\nsúdu „až faktickým (nie iba formálnym) preskúmaním uvedených predpokladov na strane\ndotknutého účastníka konania môže rezultovať záver o splnení predpokladov na uloženie\npovinnosti tomuto účastníkovi konania, spočívajúcej v nutnosti zložiť preddavok na trovy\nkonania“ (porov. nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012).\nUž uvedené evokuje, že preddavok na trovy konania neoprávnene bráni vybraným\nsubjektom v prístupe k súdu. Súd pri ukladaní povinnosti zložiť preddavok na trovy konania\nnavrhovateľovi v súlade s ustanovením § 141a Občianskeho súdneho poriadku nemá\npriestor posudzovať konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu vo vzťahu k podmienkam\naplikácie právnej normy, tak ako ani vo vzťahu k výške preddavku. Už tu je vidieť značný\nodklon od základných kontúr tohto inštitútu v porovnaní s minulosťou. Ako totiž už ústavný\nsúd uviedol, primárna a rozhodujúca má byť fakultatívnosť a výnimočnosť jeho uplatnenia.\nÚstavný súd na tomto mieste opätovne zdôrazňuje, že nepovažuje za nesúladnú s ústavou\ntakú právnu úpravu, ktorá podmieňuje súdnu alebo inú právnu ochranu uhradením súdneho\nalebo iného poplatku, akúkoľvek neprimeranosť výšky súdneho alebo iného poplatku však\nnemožno zamieňať s požiadavkou úhrady akéhokoľvek súdneho alebo iného poplatku.\nÚstavný súd v súvislosti s inštitútom preddavku na trovy konania v zmysle ustanovenia\n\n31\n\n§ 141a Občianskeho súdneho poriadku zdôrazňuje „potrebu rešpektovania princípu\nproporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do majetkových práv účastníka konania boli\nminimalizované na najnižšiu možnú rozumnú mieru, ktorou by vždy mala byť odhadnutá\nvýška budúceho priznaného nároku v rámci náhrady trov konania; nesmie ísť teda iba\no mechanické určenie zálohy na trovy konania vo výške 5 % z predmetu konania... .\nUvedený princíp vyžaduje zohľadniť tiež osobitosti danej veci“ (porov. nález ústavného\nsúdu sp. zn. I. ÚS 207/2012 z 28. novembra 2012; k všetkým uvedeným záverom ústavného\nsúdu porov. aj závery uvedené v Kotrecová, A. – Grausová, K.: Renesancia preddavku\nna trovy konania. In: Justičná revue, 65, 2013, č. 4, s. 464 – 476 a Berezňaninová, Ľ.: Štát\nako účastník civilného konania. In: Základné zásady v rozhodovacej činnosti súdnej moci.\nKošice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, 2014, s. 209 –\n223, s ktorými sa ústavný súd stotožnil).\nPre úplnosť treba uviesť, že ak okresný súd rozhodol o návrhu odporcu zložiť\npreddavok na trovy konania, odvolanie proti takému uzneseniu nie je prípustné podľa § 202\nods. 3 písm. q) Občianskeho súdneho poriadku bez ohľadu na to, či súd takému návrhu\nvyhovel (celkom alebo sčasti) alebo návrh ako nedôvodný zamietol. V obidvoch prípadoch\nide totiž o rozhodovanie súdu o navrhovateľovej povinnosti (ne)zložiť preddavok na trovy\nkonania podľa ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku a voči tomuto\nrozhodnutiu zákon výslovne vylučuje možnosť podať odvolanie podľa § 202 ods. 3 písm. q)\nObčianskeho súdneho poriadku.\nKonštrukcia ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q) Občianskeho súdneho poriadku je\nrovnaká ako ustanovenie § 202 ods. 3 písm. g), i), l) a m) Občianskeho súdneho poriadku,\nkeď nie je podstatný spôsob rozhodnutia, ale iba existencia rozhodnutia o návrhu podľa\n§ 141a Občianskeho súdneho poriadku.\nAk by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť z odvolacieho prieskumu len určitý spôsob\nrozhodnutia podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku, ustanovenie § 202 ods. 3\npísm. q) Občianskeho súdneho poriadku by skoncipoval rovnako, ako napr. v ustanovení\n§ 202 ods. 3 písm. d), e), j), o) a p) Občianskeho súdneho poriadku, čo sa zreteľne nestalo.\n\n32\n\nPreto možno konštatovať, že z doslovného (gramatického) výkladu daného ustanovenia\nodvolanie nie je možné vyvodiť proti žiadnemu uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o návrhu\nna uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a Občianskeho\nsúdneho poriadku.\nIný výklad citovaného ustanovenia preto nemožno uprednostňovať a navyše, bol by\nv rozpore s princípom rovnosti účastníkov pred súdom, ktorý je inherentným prvkom práva\nna spravodlivý proces.\nPlatilo by totiž to, že odvolanie môže podať len neúspešný odporca navrhujúci\nautoritatívne uloženie povinnosti navrhovateľovi, ktorý sa voči nemu domáha svojho\nmajetkového práva. Navrhovateľ by takéto právo podať odvolanie nikdy nemal, lebo buď\nby bol zaviazaný zaplatiť preddavok, a vtedy by sa na neho vzťahovala úprava ustanovenia\n§ 202 ods. 3 písm. q) Občianskeho súdneho poriadku, alebo by bol návrh voči nemu\nzamietnutý, a vtedy by, samozrejme, ako úspešný účastník odvolanie tiež nemohol podať.\nV závere k tejto časti je potrebné podotknúť, že uvedená právna úprava § 141a\nObčianskeho súdneho poriadku stráca platnosť a účinnosť 1. júla 2016, kedy nadobúda\núčinnosť Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSR“), ktorý ruší Občiansky súdny poriadok\na ktorý neupravuje povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ale zavádza „len“\npreddavok na trovy dôkazu (podľa § 253 CSR ak strana v konaní navrhne vykonanie\ndôkazu, s ktorým sú spojené výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok.\nAk súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku,\nnajneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu\npredpokladaných nákladov znaleckého dokazovania. Ak strana v lehote určenej súdom\npreddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná).\nV kontexte už skôr vykonanej analýzy predpokladov na uplatnenie ustanovenia\n§ 141a Občianskeho súdneho poriadku však podľa názoru ústavného súdu nemožnosť\nnavrhovateľa odvolať sa voči rozhodnutiu o jemu uloženej povinnosti zložiť preddavok\nna trovy konania, a to z hľadiska skutočného naplnenia všetkých podmienok na uloženie\n\n33\n\ntejto povinnosti v zmysle ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku, dáva\nevidentne priestor na arbitrárne a svojvoľné rozhodnutia súdov prvého stupňa o návrhu\nodporcu na uloženie takejto povinnosti.\nNa základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že § 141a Občianskeho súdneho\nporiadku nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy.\n3. V ďalšej časti posudzoval ústavný súd napadnuté ustanovenie § 141a Občianskeho\nsúdneho poriadku aj z pohľadu jeho pôsobenia v spojení s § 372u Občianskeho súdneho\nporiadku.\nK imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí požiadavka právnej\nistoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je aj zákaz spätného\n(retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. V súlade s nálezom\nústavného súdu (sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. apríla 1996) súčasťou ochrany dôvery občanov\nv právny poriadok je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp.\nich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony, a nie subjektívne\npredstavy ľudí, jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia\npôsobia iba do budúcnosti, a nie do minulosti. Z tohto všeobecného pravidla je však možné\nvyvodiť výnimky rôznej povahy a intenzity, odôvodnené mierou ospravedlnenia zásahov\ndo už existujúcich právnych vzťahov, nachádzajúce sa na rozhraní pravej a nepravej\nretroaktivity.\nÚstavný súd sa vzťahmi pravej a nepravej retroaktivity právnych predpisov už\nniekoľkokrát zaoberal v rámci svojej rozhodovacej činnosti a zaujal k nim aj svoje\nstanovisko.\nPravú retroaktivitu vymedzil ústavný súd ako stav, v ktorom nová právna úprava\nneuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (porov. nález\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. mája 1999), alebo ako stav, kedy zákon\ndodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových\n\n34\n\na právnych vzťahov (práv a povinností; porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001). Ústavný súd sa k tejto problematike ďalej vyjadril aj\nvo svojom náleze (sp. zn. PL. ÚS 10/06 z 24. júna 2009), a to takto: „Právna norma môže\nbyť charakterizovaná ako pravo retroaktívna, ak dnes stanoví právne následky pre skutkové\npodmienky, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti tejto normy tak, akoby tieto právne\nnásledky platili už včera (porov. zmienku v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/04). Inými slovami, ak\nv minulom okamžiku niekto mal nejaké právo (alebo povinnosť) a zákon k tomuto\nminulému okamžiku toto právo (alebo povinnosť) zruší alebo zmení, ide o pravú\nretroaktivitu. Pravá retroaktivita je fikciou, pretože hoci sa vie, že v minulom okamžiku\nniekto mal nejaké právo, zákon finguje, že uvedený subjekt dané právo nemal, alebo ho mal\niné. Z hľadiska predmetnej veci je nutné rozlišovať medzi zmenou pravidiel, ktoré\npochádzajú z minulosti, a zmenou pravidiel do minulosti.“\nZa nepravú retroaktivitu považuje ústavný súd stav, v ktorom nová právna úprava\nnevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak\nkvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti,\nv dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli\npredtým späté s ich uzavretím (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna\n1999). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo\nprávne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša\nurčité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase\nnadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (porov. uznesenie ústavného\nsúdu sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001).\nV súlade s už uvedeným retroaktivita ako stav spätného pôsobenia právnych noriem\nje principiálne neželaným a ústavne nekonformným javom; ignorovať ho však nemožno\nvtedy, ak spätné pôsobenie právnych noriem môže uľahčiť fungovanie spoločenských\nvzťahov. Preto za určitých okolností je spätné pôsobenie právnych noriem žiaduce\na ospravedlniteľné zároveň. Porušením zásady ochrany nadobudnutých práv by bola len\ntaká spätná účinnosť právnych noriem, ktorá by zhoršila právne postavenie subjektov práva.\n\n35\n\nSituácie, v ktorých však bude retroaktívne pôsobenie právnych noriem povolené, je však\npotrebné vykladať prísne reštriktívne ako situácie veľmi výnimočné.\nPokiaľ ide o oblasť procesného práva, platí, že nová právna úprava sa uplatní\nna všetky prebiehajúce konania, ibaže zákon neustanovuje inak. Ústavný súd v tomto smere\npoukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu, podľa ktorého „pre procesné právo\nvo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach, ktoré boli\nzačaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych\npredpisov. Táto zásada sa neuplatní v tých prípadoch, ak zákon z nej ustanovení výnimky“\n(porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 12/2012 z 26. júna 2013). Za výnimky\nvyplývajúce aj z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu možno považovať ochranu\nnadobudnutých práv, ktorá by mala vyplývať z čl. 1 ods. 1 ústavy.\nZ hľadiska už uvedeného je zrejmé, že ustanovenie § 141a v spojení s § 372u\nObčianskeho súdneho poriadku má retroaktívny charakter.\nÚstavný súd pri hodnotení napadnutého ustanovenia z hľadiska jeho súladu s ústavou\nposudzoval, či sa pri riešení účinnosti zákona č. 388/2011 Z. z. muselo vychádzať\nz retroaktivity právnej úpravy s následkami zásahu do práv účastníkov konania na strane\nžalobcu v konaniach začatých podľa skôr platného a účinného znenia Občianskeho súdneho\nporiadku alebo sa bolo potrebné pri prijímaní novely Občianskeho súdneho poriadku\nvyhnúť v tejto časti retroaktivite právnej normy a prijatou novou právnou úpravou\nzasiahnuť iba konania iniciované po účinnosti zákona č. 388/2011 Z. z., t. j. po 1. januári\n2012. Zrušenie starej a prijatie novej právnej úpravy je totiž nutne spojené so zásahom\ndo princípu rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Dochádza k tomu v dôsledku\nochrany iného verejného záujmu alebo základného práva a slobody, pričom vyšší stupeň\nintenzity verejného záujmu, resp. ochrany základných práv a slobôd odôvodňuje vyššiu\nmieru zásahu do princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo novou právnou\núpravou (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 28/00 zo 17. januára 2002). Pri tomto\nhodnotení vychádzal ústavný súd aj z už citovanej spoločnej správy výborov.\n\n36\n\nÚstavný súd v tejto súvislosti skúmal, či intenzita záujmu štátu (verejný záujem)\n„eliminovať šikanózne návrhy“ odôvodňuje v tomto prípade aj zvýšenie intenzity zásahu\ndo princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Spravidla totiž platí, že so zreteľom\nna princíp právnej istoty nemôže byť žiadny právny predpis vydaný orgánom verejnej\nsprávy uplatňovaný voči subjektu po dobu, kedy nemal možnosť sa s ním oboznámiť.\nK tomu ústavný súd konštatuje, že výnimka zo zásady retroaktivity právnych noriem musí\nkumulatívne spĺňať predpoklady nevyhnutnosti na dosiahnutie účelu verejného záujmu\n(ospravedlniteľný dôvod) a rešpektovanie legitímnych očakávaní dotknutých osôb, ako aj\nlegislatívne vyjadrenie retroaktivity právnych noriem ako intertemporálne právne pravidlo.\nAj keď sa môže zdať, že verejný záujem je spôsobilým spätnú účinnosť právnej normy\nza každých okolností ospravedlniť, bude retroaktivita právnej normy neprípustná, pretože\nnebude spĺňať podmienky princípu proporcionality. V tomto kontexte tak spätná účinnosť\nprávnej normy musí byť na dosiahnutie sledovaného účelu vhodná a nutná (ak nie\nnevyhnutná), pričom vymedzené kritériá môže naplniť iba vtedy, ak neexistuje alternatívne\nriešenie, ktoré by umožnilo splnenie daného cieľa rovnako efektívne pri menšej miere\nobmedzenia práv fyzických alebo právnických osôb. V prípade retroaktivity to znamená, že\nvýhody vyplývajúce pre všeobecný záujem zo spätnej účinnosti právnej normy prevažujú\nnad ujmou na právnej istote dotknutých osôb. Spätná účinnosť právnej normy je zároveň\nprípustná iba vtedy, ak rešpektuje legitímne očakávania dotknutých osôb. Ak je, naopak,\nprávny predpis vydaný náhle a neočakávane, dochádza k porušeniu princípu\npredvídateľnosti.\nÚstavný súd dospel k záveru, že v danom prípade verejný záujem (na eliminovaní\nnedôvodných a šikanóznych žalôb) neprevyšuje záujem jednotlivcov (účastníkov konania)\nna ochrane ich dôvery v právo platné a účinné v čase podania návrhu na začatie konania.\nV danom prípade nemožno indikovať žiaden taký ospravedlniteľný dôvod, na základe\nktorého zákonodarca môže zasiahnuť do už nadobudnutých práv (iura quesita) účastníkov\nkonania. Dôvod v zmysle už citovanej spoločnej správy výborov národnej rady\no prerokovaní novely Občianskeho súdneho poriadku nesmeruje k zachovaniu základných\nústavných princípov, prípadne vyšších princípov spravodlivosti, morálky a slušnosti, čo by\ntakýto zásah podľa názoru ústavného súdu výnimočne mohlo ospravedlniť. Ako totiž už\n\n37\n\nústavný súd vo svojom náleze uviedol, „ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je\npovinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna\nistota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní, a tiež\ntrvácnosť a stabilita právnych noriem, a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej\nmoci, parlament z toho nevynímajúc“ (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/06\nz 30. apríla 2008). Podľa ústavného súdu teda „nikomu nemožno odňať jeho riadnym\nspôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu“ (porov.\nnález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995). Ak mal žalobca pri podaní\nnávrhu na začatie konania v čase pred účinnosťou zákona č. 388/2011 Z. z. právo súdne\nkonanie iniciovať a v ňom ďalej pokračovať až do jeho právoplatného skončenia bez\npovinnosti zložiť preddavok na trovy konania, ústavný súd zastáva názor, že toto právo mu\nneskoršie vydaným právnym predpisom (zákonom č. 388/2011 Z. z.) nemôže byť odňaté\na zásah do tohto práva žalobcu ako účastníka konania považuje ústavný súd za zásah\ndo princípu právnej istoty.\nÚstavný súd sa však zároveň na tomto mieste stotožnil s právnym názorom\nministerstva spravodlivosti predostretým v jeho stanovisku k návrhu generálneho\nprokurátora v tomto konaní, v súlade s ktorým je ustanovenie § 372u Občianskeho súdneho\nporiadku potrebné považovať za štandardné prechodné ustanovenie procesnoprávneho\ncharakteru, majúce svoje opodstatnenie a miesto spravidla v každej procesnej norme.\nV zmysle základných aplikačných zásad procesného práva by súd procesnoprávnu normu\n(v danom prípade ustanovenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku) účinnú v čase, kedy\nkonanie prebieha, aplikoval aj v prípade, ak by prechodné ustanovenie § 372u Občianskeho\nsúdneho poriadku nebolo do predmetného právneho predpisu vôbec inkorporované. Keďže\nsa už ústavný súd s otázkou súladu ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku\ns čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a ústavnosťou jeho štandardného pôsobenia vysporiadal\na vyslovil, že aplikáciou napadnutého ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku\nper se dochádza do zásahu do práv garantových ústavou, nepovažoval ústavný súd\nza nevyhnutné prijať rozhodnutie, ktorým by rozhodol o nesúlade napadnutého ustanovenia\n§ 141a Občianskeho súdneho poriadku výlučne v spojení s § 372u Občianskeho súdneho\nporiadku s ústavou.\n\n38\n\nÚstavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že novela Občianskeho súdneho\nporiadku vykonaná zákonom č. 388/2011 Z. z. menila a dopĺňala viaceré ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku, pričom prechodné ustanovenie § 372u Občianskeho\nsúdneho poriadku sa vzťahuje na všetky zmeny a na všetky procesné inštitúty novelou\nzmenené či doplnené. V záujme sebaobmedzenia ústavného súdu v konaní o súlade\nprávnych predpisov ústavný súd nepovažoval za nutné vysloviť nesúlad § 372u\nObčianskeho súdneho poriadku s ústavou ani z toho hľadiska, že by tým zasiahol aj\ndo iných procesných inštitútov zmenených a doplnených novelizáciou Občianskeho\nsúdneho poriadku zákonom č. 388/2011 Z. z., ktoré neboli pred ústavným súdom napadnuté\na na ktoré sa vzťahuje prezumpcia ústavnosti.\n4. Doplňujúc už predostreté závery ústavný súd k namietanému nesúladu\nnapadnutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s čl. 2 ods. 2 ústavy poukazuje aj\nna podstatu tohto článku ústavy vyjadrujúceho ústavný princíp legality štátnej moci.\nV zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž bez ústavou určeného zákonného základu, v jeho rozsahu\na spôsobom ustanoveným zákonom žiadny štátny orgán Slovenskej republiky nemôže\na nesmie konať, a ako už ústavný súd potvrdil, tento záväzok sa v plnom rozsahu vzťahuje\naj na Národnú radu Slovenskej republiky a na proces prijímania zákonov (porov. nález\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. apríla 1996).\nAko už ústavný súd vyslovil, „z dikcie čl. 2 ods. 2 ústavy vyplýva, že jeho aplikačný\nrozsah sa vyčerpáva konaním štátnych orgánov. Podľa názoru ústavného súdu tak ústava\nv predmetnom článku upriamuje pozornosť na kvalitu rozhodovacích procesov pri výkone\nverejnej moci (zákonodarný proces, súdne konanie, správne konanie a pod.). Vyžaduje sa tu\npredovšetkým rešpektovanie ústavou a zákonom vymedzených právomocí orgánov verejnej\nmoci.\nÚstavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje o súlade\nprávnych predpisov a podľa čl. 125 ods. 3 ústavy disponuje právomocou vysloviť, že\nprávny predpis nie je v súlade s iným právnym predpisom. Nemá teda právomoc vysloviť,\nže štátny orgán, výsledkom činnosti ktorého je právny predpis, porušil iný právny predpis.\nAk teda národná rada ako štátny orgán nadaný zákonodarnou právomocou prijme zákon,\n39\n\nobsah ktorého je neskôr identifikovaný ako nesúladný s ústavou, neznamená to bez\nďalšieho, že konala mimo medzí ústavy. O taký prípad by mohlo ísť v prvom rade vtedy, ak\nby národná rada extrémnym spôsobom nerešpektovala pravidlá zákonodarného procesu,\nktorý by podstatne deformoval proces transformácie vôle priamo volených zástupcov ľudu\n(čl. 2 ods. 1 ústavy) do podoby všeobecne záväzných pravidiel správania sa. Rovnaké\nkonzekvencie by boli namieste napr. aj v prípadoch, ak by zákonom bola jednému orgánu\nverejnej moci priznaná kompetencia, ktorá je ústavným poriadkom vyhradená inému orgánu\nverejnej moci, inými slovami a všeobecne, ak by sa zákon neprípustným spôsobom\na explicitne dotkol ústavnej normy alebo ju zmenil“ (porov. nález ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 1/2012 z 3. júla 2013).\nZ vyžiadaných podkladov ústavný súd zistil, že národná rada schválením\nnapadnutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku neprekročila medze svojej ústavne\nzakotvenej právomoci, nenarušila systém deľby moci v štáte a konala v súlade s pravidlami\nzákonodarného procesu. V časti namietajúcej rozpor ustanovenia § 141a Občianskeho\nsúdneho poriadku s čl. 2 ods. 2 ústavy preto ústavný súd návrhu nevyhovel.\nVI.\nZ dôvodov uvedených v časti V tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je\nuvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\nPodľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky stráca § 141a Občianskeho súdneho poriadku účinnosť. Ak národná\nrada neuvedie tento zákon do súladu s ústavou, stráca § 141a Občianskeho súdneho\nporiadku po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky platnosť.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. mája 2016\n\n40", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "súlad", "generálny prokurátor", "generálny prokurátor", "trovy konania", "právna istota-dôvery v právo", "poplatok-súdny", "právna istota-ochrana nadobudnutých práv", "súlad", "konanie-zastavenie", "legitímne očakávanie", "intertemporalita", "retroaktivita-nepravá", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu", "konanie-splnenie podmienok konania", "právny štát", "retroaktivita-zákaz", "legitímne očakávanie", "verejný záujem, spoločenský záujem"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9384e5f8-19a2-476a-821d-66b5ca1c1bf1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.48.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 48/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 48/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.48.2015.1"}, {"guid": "ussr:22ec672f-3960-4a02-8adf-b06853484dd3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 236/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 236/2014 z 1. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-01", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22ec672f-3960-4a02-8adf-b06853484dd3"}, {"guid": "ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2012 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318"}, {"guid": "ussr:72724e93-d41f-489d-8670-470cb2d2e89a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 112/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 112/2012 z 6. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-06", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:72724e93-d41f-489d-8670-470cb2d2e89a"}, {"guid": "ussr:67836718-4311-419b-9dcc-a0a99aa80370", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 207/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 207/2012 z 9. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-09", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:67836718-4311-419b-9dcc-a0a99aa80370"}, {"guid": "ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 11/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 11/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508"}, {"guid": "ussr:5d55c732-bfc3-4487-823e-81634f8e97d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/06 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d55c732-bfc3-4487-823e-81634f8e97d9"}, {"guid": "ussr:6289ba76-524a-4af4-b706-5cf41e79e65d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 z 30. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-30", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6289ba76-524a-4af4-b706-5cf41e79e65d"}, {"guid": "ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/05 z 7. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-07", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 z 30. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-30", "citacie_n": 308, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:edd16c78-ed00-463b-9a80-993bd50e912c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edd16c78-ed00-463b-9a80-993bd50e912c"}, {"guid": "ussr:20585a01-312b-4403-b365-dc5d922bdd64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 14/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 14/01 z 23. 8. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-08-23", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:20585a01-312b-4403-b365-dc5d922bdd64"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:e9e602ec-81fb-4b4a-ac19-6e1f1c087f86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 17/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/99 z 22. 9. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-09-22", "citacie_n": 992, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1"}, {"guid": "ussr:6b3f71de-7947-4f13-b1a6-1ededbf40b8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:2c4e0d94-3960-47e9-b837-0cd3094b5c44", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 32/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 32/95 z 7. 11. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-11-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c4e0d94-3960-47e9-b837-0cd3094b5c44"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}], "citovane_v": []}