{"guid": "ussr:501a3ea5-1177-4aa3-8464-ea9c1063638d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.27.2014.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 27/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 27/2014 z 8. 6. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 8. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 27/2014, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.27.2014.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-06-08", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/501a3ea5-1177-4aa3-8464-ea9c1063638d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.27.2014.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.27.2014.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.27.2014.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 27/2014-92\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2016 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nSergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa\nTkáčika prerokoval prijatý návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Zámožíkom, PhD., Hlavná 31, Trnava,\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 32,\n§ 33 a § 46f zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 183/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,\na súlade § 167 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov\ns čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto\nrozhodol:\nNávrhu\n\nskupiny\n\nnevyhovuje.\n\n30\n\nposlancov\n\nNárodnej\n\nrady\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh skupiny poslancov\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. októbra 2014\ndoručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 32, § 33 a § 46f zákona\nč. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o starobnom dôchodkovom sporení“) v znení zákona č. 183/2014\nZ. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia\na dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 183/2014 Z. z.“), a o súlade § 167 zákona\nč. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no sociálnom poistení“) s čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy. Prílohou návrhu je písomné\nsplnomocnenie navrhovateľov pre advokáta JUDr. Jozefa Zámožíka, PhD., na ich\nzastupovanie v konaní pred ústavným súdom opatrené ich podpismi (návrh na začatie\nkonania je síce opatrený podpismi 34 poslancov, avšak splnomocnenie na zastupovanie pred\nústavným súdom je opatrené podpismi 30 poslancov).\nNavrhovatelia uviedli, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná\nrada“) na svojej 35. schôdzi schválila vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon\no starobnom dôchodkovom sporení. Schválený zákon bol uverejnený v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky pod č. 183/2014 Z. z. a nanovo zadefinoval tri rôzne spôsoby výplaty\nstarobného dôchodku a predčasného starobného dôchodku, a to (i) doživotný dôchodok, (ii)\ndočasný dôchodok a (iii) programový výber. Zákon č. 183/2014 Z. z. nadobudol účinnosť\nod 1. júla 2014, resp. niektoré jeho ustanovenia nadobudnú účinnosť od 1. januára 2015.\nSpoločne s namietanými ustanoveniami zákona o starobnom dôchodkovom sporení je podľa\n\n2\n\nnázoru navrhovateľov potrebné posúdiť aj protiústavnosť inštitútu rezervného garančného\nfondu podľa § 167 zákona o sociálnom poistení.\nNavrhovatelia vo vzťahu k namietanému nesúladu § 32 zákona o starobnom\ndôchodkovom sporení s označenými článkami ústavy uviedli, že pokiaľ „je na rozhodnutí\npoistiteľa (ktorý stanovuje najnižšiu sumu, ktorú je ochotný vyplácať), či bude sporiteľ\npoberať starobný dôchodok formou doživotného dôchodku“, uvedený stav „je možné\npovažovať za znevýhodňujúci (diskriminačný), a to na základe jeho iného postavenia\nv systéme starobného dôchodkového sporenia v ktorom je sporiteľovi prostredníctvom\ncertifikátu, čiže elektronického potvrdenia o sume zodpovedajúcej aktuálnej hodnote\nosobného dôchodkového účtu sporiteľa v eurách ku dňu odpísania dôchodkových jednotiek\nz osobného dôchodkového účtu sporiteľa určené, či má nárok na výplatu starobného\ndôchodku formou doživotného dôchodku alebo nie. Skupina nízkopríjmových sporiteľov\ntýmto nastavením podmienok vyplácania doživotného dôchodku tak stratí možnosť získať\nnasporené peniaze práve touto formou výplaty starobného dôchodku.“. Uvedená právna\núprava je podľa navrhovateľov v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy, pretože je obmedzujúca\na diskriminačná k značnej časti sporiteľov. Jediná prípustná forma diskriminácie je možná\nlen vtedy, ak je dostatočne odôvodnená verejnými hodnotami a ak pri stanovení práv\na povinností skupine osôb zákonodarca nepostupoval so zjavnou svojvôľou. V prípade\nobmedzenia prístupu nízkopríjmových sporiteľov k výplate starobného dôchodku formou\ndoživotného dôchodku takéto obmedzovanie nie je dostatočne odôvodnené.\nZ ustanovenia § 32 zákona o starobnom dôchodkovom sporení, ktorý upravuje aj\ndedenie nevyplatených nasporených úspor sporiteľa, podľa názoru navrhovateľov vyplýva\naj rozpor s čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže uvedené ustanovenie ustanovuje, že pokiaľ „sporiteľ\nsplní podmienky na výplatu starobného dôchodku formou doživotného dôchodku, uzavrie\ns poisťovateľom zmluvu o poistení dôchodku a následne zomrie po siedmych rokoch\n(84 mesiacov) od začatia poberania mesačnej výplaty dôchodku, tak zvyšné nasporené\núspory presahujúce sumu 84 mesačných súm doživotného dôchodku sa nestávajú\npredmetom dedenia podľa Občianskeho zákonníka a ani nie sú poukázané oprávnenej\nosobe v zmysle § 40a zákona o starobnom dôchodkovom sporení“. Predmetom dedenia sa\n\n3\n\nstávajú tieto sumy len vtedy, ak sporiteľ zomrie pred tým, ako mu bude vyplatených 84\nmesačných súm doživotného dôchodku (obdobie 7 rokov).\nPodľa navrhovateľov by predmetom dedenia mala byť „Aktuálna hodnota osobného\ndôchodkového účtu zomretého sporiteľa, a to ku dňu smrti sporiteľa starobného dôchodku,\nak sporiteľ v zmluve neurčil inú oprávnenú osobu, ktorej majú byť po jeho smrti vyplatené\nv celej zostávajúcej výške (tohto názoru je pritom aj dostupná právna literatúra, ktorá má\nza to, že aktuálna hodnota osobného dôchodkového účtu zomretého sporiteľa ku dňu smrti\nje predmetom dedenia).“. Pre porovnanie navrhovatelia poukázali na znenie zákona\no starobnom dôchodkovom sporení pred nadobudnutím platnosti zákona č. 183/2014 Z. z.,\nv zmysle ktorého sa za predmet dedenia považoval aktuálny zostatok účtu ku dňu smrti\nsporiteľa. Novozavedenou úpravou dedenia podľa navrhovateľov hrozí, že ústavou zaručené\nprávo dediť podľa čl. 20 ods. 1 ústavy bude dedičovi upreté.\nUstanovenie § 32 zákona o starobnom dôchodkovom sporení podľa názoru\nnavrhovateľov „pri voľbe výplaty starobného dôchodku formou doživotného dôchodku núti\nsporiteľa uzavrieť so životnou poisťovňou písomnú zmluvu o poistení dôchodku, ktorej\nsúčasťou je aj samostatná a podľa navrhovateľov protiústavná úprava dedenia, ktorá sa\nobmedzuje na 84 mesačných súm dôchodkového sporenia, pričom z oficiálnych štatistík\njednoznačne vyplýva, že drvivá väčšina sporiteľov sa dožije viac ako 84 mesiacov\nna dôchodku (t. j. 7 rokov života), čím stráca produkt obmedzeného resp. limitovaného\ndedenia takmer úplne svoje opodstatnenie. Takýto mechanizmus zavedený zákonom\nč. 183/2014 Z. z. obmedzuje sporiteľa na prístup k svojmu majetku ešte za života a po jeho\nsmrti obmedzuje aj jeho dedičov v práve na dedenie tohto majetku.“.\nNavrhovatelia tiež uviedli, že ustanovením § 33 zákona o starobnom dôchodkovom\nsporení sa zavádza úplne nový inštitút dočasného dôchodku, v zmysle ktorého je táto forma\nvýplaty starobného dôchodku vyplácaná poistiteľom iba počas doby dohodnutej v zmluve\no poistení. Z uvedeného súčasne vyplýva, že ak sporiteľ zomrie počas dohodnutej doby\nvyplácania starobného dôchodku, nevyplatená časť nasporenej sumy z tzv. II. piliera nie je\npredmetom dedenia a ani nedochádza k jej výplate oprávnenej osobe určenej v zmluve\no poistení dôchodku tak, ako to je v prípade doživotného starobného dôchodku. Zostatok\n4\n\nnasporených\n\nprostriedkov\n\nsa\n\nstáva\n\npríjmom\n\npoisťovateľa\n\n(životnej\n\npoisťovne).\n\nNavrhovatelia sú toho názoru, že takéto obmedzenie dedenia je v rozpore s čl. 20 ods. 1\nústavy.\nNavrhovatelia ďalej poukazujú na protiústavnosť samotnej zmluvy o poistení\ndôchodku upravenej v § 46f zákona o starobnom dôchodkovom sporení, ktorú bude\nuzatvárať poistiteľ (životná poisťovňa) a poistený (sporiteľ) pre účely vyplácania\nstarobného dôchodku formou doživotného dôchodku alebo dočasného dôchodku.\nZ uvedeného ustanovenia podľa navrhovateľov vyplýva, že v prípade, ak sporiteľ splní\npodmienky pre výber formy výplaty starobného dôchodku a rozhodne sa pre jednu z týchto\nforiem, má povinnosť uzatvoriť so životnou poisťovňou zmluvu o poistení dôchodku.\nUvedená povinnosť sa vzťahuje aj na „sporiteľov, ktorým nevznikol pôvodne nárok\nna výplatu starobného dôchodku formou dočasného dôchodku, ale požiadali Sociálnu\npoisťovňu o výplatu starobného dôchodku formou dočasného dôchodku (keďže každá\npoisťovňa je schopná vyplácať starobný dôchodok z II. piliera aspoň v minimálnej sume,\nktorú si určí a zaeviduje do ponukového systému v zmysle ust. § 46e ods. 8 zákona\nč. 43/2004 Z. z.). Tento mechanizmus, ale nie je možné uplatniť pri doživotnom dôchodku,\nkeďže pri výplate doživotného dôchodku nie je stanovená zákonná možnosť sporiteľa\npožiadať o túto formu výplaty starobného dôchodku v prípade, ak poistiteľ oznámi v deň\nvydania certifikátu cez ponukový systém, že ponuku doživotného starobného dôchodku\nalebo doživotného predčasného starobného dôchodku nevyhotoví z dôvodu, že suma\nuvedená v certifikáte nepostačuje ani na výplatu (i) doživotného starobného dôchodku alebo\ndoživotného predčasného starobného dôchodku aspoň v minimálnej sume, ktorú určí\npoisťovateľ a zaeviduje do ponukového systému v zmysle § 46e ods. 8 zákona č. 43/2004\nZ. z. alebo (ii) doživotného predčasného starobného dôchodku v sume potrebnej na splnenie\npodmienky podľa § 31 písm. b) zákona č. 43/2004 Z. z. [§ 46 ods. 1 písm. b) zákona\nč. 43/2004 Z. z.].\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že sporiteľ, ktorý nespĺňa podmienky na výplatu\nstarobného dôchodku formou doživotného dôchodku nemá možnosť dohodnúť vyplácanie\nstarobného dôchodku formou doživotného dôchodku, aj keď v prípade nesplnenia\npodmienok na výplatu starobného dôchodku formou dočasného dôchodku (§ 33 ods. 3\n\n5\n\nzákona č. 43/2004 Z. z.) a nesplnenia podmienok na výplatu starobného dôchodku formou\nprogramového výberu (§ 33a ods. 3 zákona č. 43/2004 Z. z.) zákon túto možnosť pripúšťa.“.\nUvedené obmedzenie možnosti sporiteľov dohodnúť si vyplácanie starobného\ndôchodku formou doživotného dôchodku aj bez splnenia podmienok jeho výplaty\nvyplývajúce z § 32 v spojitosti s § 33 ods. 3 a § 33a ods. 3 zákona o starobnom\ndôchodkovom sporení je podľa názoru navrhovateľov diskriminačné a protiústavné, pretože\nje v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy.\nNavrhovatelia v súvislosti s povinnosťou uzatvoriť zmluvu o poistení dôchodku\npoukazujú aj na z nej vyplývajúce oprávnenie životných poisťovní požadovať úhradu\njednorazového poistného za poistenie rizika dlhovekosti a smrti poisteného pri doživotnom\ndôchodku alebo za poistenie rizika dožitia pri dočasnom dôchodku z prostriedkov sporiteľa,\nčo je v neprospech sporiteľa. Podľa názoru navrhovateľov poisťovateľ nie je «oprávnený\npožadovať poistné za pokrytie rizika dožitia, nakoľko nejde v tomto prípade o náhodnú\na nepredvídateľnú udalosť (rozdiel je poistenie dlhovekosti, ktoré zabezpečuje sporiteľovi,\nktorý sa dožije „viac ako predpokladá poisťovňa“ neustále až do smrti výplatu starobného\ndôchodku). V prípade dočasného dôchodku však navrhovatelia považujú súčasnú právnu\núpravu (po nadobudnutí účinnosti zákona č. 183/2014 Z. z.) za protiústavnú, nakoľko\npoistník je povinný platiť poistné za to, že sa dožije určitý vymedzený vopred dohodnutý čas\n(5, 7 alebo 10 rokov), pričom ak sa nedožije celého tohto výplatného obdobia, zvyšná suma\nsa stáva príjmom poistiteľa.».\nVylúčenie možnosti dedenia nasporených nevyplatených súm odvedených do tzv.\nII. piliera v prípade uzavretia zmluvy o poistení dôchodku, na základe ktorej sa vypláca\ndočasný dôchodok alebo obmedzenie ich prevodu oprávnenej osobe určenej v zmluve\no poistení dôchodku vyplývajúce z ustanovení § 46f zákona o starobnom dôchodkovom\nsporení, je preto podľa navrhovateľov v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy.\nNavrhovatelia súčasne namietajú aj protiústavnosť právnej úpravy rezervného fondu\nsolidarity upraveného v § 167 zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného ustanovenia, ako\naj z ustanovenia § 121 zákona o starobnom dôchodkovom sporení, na ktoré sa § 167 ods. 1\n6\n\nzákona o starobnom dôchodkovom sporení odvoláva, vyplýva, že odvod sporiteľov do tzv.\nI. piliera vo výške 4,75 % z vymeriavacieho základu (sadzba poistného do rezervného\nfondu) je podľa názoru navrhovateľov potrebné posudzovať ako odvod, ktorý by mal byť\nsúčasťou poistného na starobné poistenie a mal by mať vplyv na výšku dôchodkových\ndávok poskytovaných z tzv. I. piliera. Napriek tomu tento odvod nie je zohľadňovaný\npri výpočte výšky dôchodkovej dávky konkrétneho sporiteľa, ale je použitý na úhradu\ndávok, na ktorých úhradu nie je dostatok finančných prostriedkov v príslušnom základnom\nfonde, a na úhradu škody spôsobenej dôchodkovou správcovskou spoločnosťou\na depozitárom, hoci tieto by mali byť hradené zo štátneho rozpočtu. Navrhovatelia vyslovili\nnázor, v zmysle ktorého nie je udržateľné, aby sa „sporitelia povinne skladali Sociálnej\npoisťovni na úhradu nedostatku finančných prostriedkov spôsobených zlým hospodárením“\nalebo uhrádzali škody, ktoré spôsobili svojimi nezákonnými rozhodnutiami a postupmi\ndôchodkové správcovské spoločnosti. Navrhovatelia sa preto domnievajú, že právna úprava\nrezervného fondu uvedená v § 167 zákona o starobnom dôchodkovom sporení je v rozpore\ns právom vlastniť majetok zaručeným čl. 20 ods. 1 ústavy.\nNavrhovatelia na základe uvedených skutočností navrhli, aby ústavný súd nálezom\ntakto rozhodol:\n„Ustanovenia § 32, § 33 a § 46f zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom\nsporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 183/2014 Z. z., ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú\nniektoré zákony a ustanovenie § 167 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení\nneskorších predpisov nie sú v súlade s ustanoveniami článku 12 ods. 2 a článku 20 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.“\nÚstavný súd návrh skupiny poslancov národnej rady predbežne prerokoval\na uznesením č. k. PL. ÚS 47/2014-20 z 19. novembra 2014 ho prijal podľa § 25 ods. 3\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\nprepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.\n\n7\n\nPo prijatí návrhu skupiny poslancov národnej rady na ďalšie konanie si ústavný súd\npodľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyžiadal stanovisko k návrhu od národnej rady,\nvlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“),\nako aj Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej\naj „ministerstvo práce“), pričom účastníkov konania zároveň požiadal, aby sa vyjadrili,\nči súhlasia s upustením od ústneho pojednávania vo veci.\nVyjadrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky\nMinister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky svoje vyjadrenie\nk návrhu doručil ústavnému súdu 23. januára 2015, pričom v jeho relevantnej časti uviedol:\n«Ad 1.\nK rozporu § 32, 33 a 46f zákona o SDS s Ústavou SR Časť I.\nV tejto časti podania navrhovatelia namietajú rozpor § 32 zákona o SDS s čl. 12\nods. 2 Ústavy SR, nakoľko je podľa ich tvrdenia obmedzujúci a diskriminačný k značnej\nčasti sporiteľov, pretože skupina nízkopríjmových sporiteľov nebude mať možnosť získať\nnasporenú sumu formou doživotného dôchodku. Navrhovatelia zároveň uvádzajú,\nže obmedzovanie\n\nskupiny\n\nnízkopríjmových\n\nsporiteľov\n\na\n\nzvýhodňovanie\n\nskupiny\n\nvysokopríjmových sporiteľov nie je dostatočne odôvodnené verejnými hodnotami a tento\nmechanizmus bol zákonodarcom schválený so zjavnou svojvôľou, v dôsledku čoho je táto\nprávna úprava diskriminačná.\nPodľa môjho názoru napádaná právna úprava nie je diskriminačná, a to z dôvodu,\nže ustanovenie § 32 zákona o SDS, ktoré navrhovatelia považujú za rozporné s Ústavou SR,\nneustanovuje podmienky, ktoré musí sporiteľ splniť, aby mu mohol byť vyplácaný doživotný\ndôchodok, ale obdobie poberania doživotného dôchodku a úpravu vyplatenia, resp.\nprevedenia časti nevyplateného doživotného dôchodku oprávnenej osobe, resp. dedičom\nv prípade smrti poberateľa doživotného dôchodku. Logicky toto ustanovenie teda nemôže\nzakladať nerovnaké postavenie medzi skupinou nízkopríjmových a vysokopríjmových\nsporiteľov.\nOdhliadnuc od predchádzajúceho, pri posudzovaní súladu právnej úpravy\nvyplácania dôchodkov zo starobného dôchodkového sporenia, vrátane doživotného\n8\n\ndôchodku, s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné toto ustanovenie vnímať ako ustanovenie,\nktoré „... má všeobecný, deklaratórny charakter a nie charakter základného ľudského práva\na slobody“ a „Jeho použitia je možné sa domáhať len v spojitosti s ochranou konkrétnych\nzákladných práv a slobôd ustanovených v ústave.“ (I. ÚS 17/1999). Zákon o SDS v § 2\nustanovuje, že účelom starobného dôchodkového sporenia je spolu s dôchodkovým\npoistením podľa zákona o sociálnom poistení zabezpečiť príjem sporiteľovi v starobe\na pozostalým pre prípad smrti. Z tohto účelu úpravy starobného dôchodkového sporenia,\nv ktorom je premietnuté základné právo občana na primerané hmotné zabezpečenie\nv starobe a pri strate živiteľa zakotvené v čl. 39 ods. 1 Ústavy SR, Ministerstvo práce,\nsociálnych vecí a rodiny SR vychádzalo pri príprave právnej úpravy vyplácania dôchodkov\nzo starobného dôchodkového sporenia.\nV tomto kontexte je v nasledujúcich odsekoch bližšie odôvodnené, prečo považujem\núpravu podmienok vyplácania doživotného dôchodku za súladnú s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.\nÚvodom považujem za potrebné upozorniť na skutočnosť, že doterajšia právna\núprava riešenie pre sporiteľov s nízkou nasporenou sumou neponúkala. Je vysoko\npravdepodobné, že títo sporitelia by sa k svojim úsporám zo starobného dôchodkového\nsporenia nikdy nedostali, pretože by im poisťovne žiadny dôchodok neponúkli, a tak by ich\nnasporená suma mohla byť vyplatená až po smrti sporiteľa len oprávneným osobám,\nprípadne dedičom, čo nie je cieľová skupina, ktorá má byť zo starobného dôchodkového\nsporenia zabezpečená prioritne. Ak by boli poisťovne nútené takýto dôchodok ponúknuť,\nsúvisiace náklady by požadovali premietnuť do dôchodkov ostatných sporiteľov (ktoré by sa\nautomaticky znížili), a ak by to nebolo možné, hrozilo by, že by žiadna komerčná inštitúcia\nnemala záujem o vyplácanie dôchodkov zo starobného dôchodkového sporenia. Túto\nnedokonalosť v systéme vyriešila až rozsiahla novela zákona o SDS, tzv. anuitná novela\n(zákon č. 183/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom\ndôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony).\nPrístup sporiteľa k doživotnému dôchodku logicky vychádza z dvoch základných\nfaktorov, a to z nasporenej sumy sporiteľa a z veku sporiteľa pri vstupe do výplatnej fázy.\nVýplatná fáza systému starobného dôchodkového sporenia je totiž priamo podmienená\nvýsledkom tzv. akumulačnej fázy (obdobia platenia príspevkov do dôchodkového fondu\nstarobného sporenia), a to výškou nasporenej sumy. Tá je do značnej miery závislá od\n9\n\nsubjektívnych faktorov sporiteľa, ktoré môže počas akumulačnej fázy ovplyvňovať. Ide\nnajmä o výšku základu, z ktorého sa vypočítava výška povinných príspevkov na starobné\ndôchodkové sporenie, obdobie účasti na starobnom dôchodkovom sporení, zhodnotenie\npríspevkov, čas podania žiadosti o vyplácanie dôchodku zo starobného dôchodkového\nsporenia či možnosť platenia dobrovoľných príspevkov. Vzhľadom na to, že podmienky na\nvyplácanie dôchodku zo starobného dôchodkového sporenia formou doživotného dôchodku\nmôže ovplyvňovaním akumulačnej fázy splniť každý sporiteľ, aj keď nie každému sa to\nvzhľadom na jeho subjektívne správanie v objektívnom prostredí podarí, nemožno označiť\npostavenie sporiteľov v prístupe k doživotnému dôchodku za nerovnaké. Naopak prístup\nk splneniu zákonných podmienok pre vyplácanie dôchodku doživotnou formou je rovnaký,\nnerovnaká je skutočnosť, či sporiteľ zákonné podmienky, resp. podmienky určené na\nzáklade zákonného splnomocnenia splnil.\nNavrhovatelia v podaní poukazujú na nález Ústavného súdu SR, sp. zn.\nPL. ÚS 21/2000, z ktorého vyplýva, že analogické situácie možno regulovať odlišným\nspôsobom, ak tým zákonodarca sleduje legitímny cieľ dosiahnuteľný práve zvoleným\nlegislatívnym riešením. Úprava podmienok, za ktorých možno vyplácať dôchodok\nv doživotnej forme, podľa môjho názoru uvedené kritériá spĺňa z nasledujúcich dôvodov.\nV kontexte vypustenia minimálneho obdobia sporenia v dĺžke desiatich rokov\n(z dôvodu umožnenia prístupu k nasporenej sume pre všetkých sporiteľov) je potrebné si\nuvedomiť, že podmienky na výplatu dôchodku zo starobného dôchodkového sporenia splnia\naj takí sporitelia, ktorých úspory dosahujú niekoľko desiatok, resp. stoviek eur a ich\ndoživotný dôchodok by dosahoval mesačne len niekoľko eur, resp. centov. Vzhľadom na to,\nže najmä v najbližších rokoch bude nezanedbateľné percento sporiteľov, ktorí si v systéme\nstarobného dôchodkového sporenia sporili iba krátke obdobie a z toho dôvodu si nasporili\nnízku sumu (v roku 2015 môže ísť o viac ako 1/3 sporiteľov spĺňajúcich podmienky na\nvýplatu dôchodku zo starobného dôchodkového sporenia), Ministerstvo práce sociálnych\nvecí a rodiny SR pri príprave anuitnej novely považovalo za nezodpovedné požadovať od\nsubjektov, ktoré budú dôchodky zo starobného dôchodkového sporenia vyplácať, aby sa\nmuseli povinne zaviazať k doživotnej výplate dôchodkov aj v prípade takýchto sporiteľov.\nZároveň by takýto doživotný dôchodok v relevantnej miere neprispieval k naplneniu\nÚstavou SR garantovaného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Naopak\nuvedené riešenie by znižovalo primeranosť hmotného zabezpečenia v starobe pre oveľa\n10\n\nširšiu skupinu sporiteľov vzhľadom na to, že nákladnosť tohto riešenia by sa prejavila\nv znížení dôchodkov všetkých sporiteľov. Takéto riešenie by nebolo možné považovať\nza súladné s princípom proporcionality, ktorý je jedným zo znakov právneho štátu\n(PL. ÚS 3/00).\nZásadným obmedzujúcim a diskriminujúcim faktorom vo vzťahu k prístupu\nk vyplácaniu doživotného dôchodku je podľa navrhovateľov podmienka existencie dostatku\nnasporených prostriedkov, z ktorých by bolo možné vyplácať dôchodok aspoň vo vopred\nurčenej najnižšej sume, ktorú je poisťovňa pripravená vyplácať. Je potrebné zdôrazniť, že\npodľa zákona o SDS, nebudú mať poisťovne na výpočet dôchodku k dispozícii iné\nindividuálne parametre ako vek a nasporenú sumu sporiteľa. Preto, ak bude mať sporiteľ\nnasporenú dostatočnú sumu, nebude dôvod, aby mu poisťovňa doživotný dôchodok\nneponúkla, naopak, bude povinná mu ho ponúknuť.\nV § 46 ods. 3 zákona o SDS sa uvádza: „Sumu dôchodku uvedenú v ponuke podľa\nodseku 1 písm. a) určí poistiteľ použitím poistno-matematických metód tak, aby bola\nzabezpečená trvalá splniteľnosť záväzku poistiteľa voči poistenému. Na ohodnotenie rizika\npri určení sumy dôchodku uvedenej v ponuke podľa odseku 1 písm. a) použije poistiteľ\nvlastné vierohodné predpoklady určené na základe dostupných údajov, pričom použitá\npravdepodobnosť úmrtnosti zohľadňuje aj budúci demografický vývoj a jediným\nindividuálnym rizikovým faktorom je vek budúceho poberateľa dôchodku.“ Nejde teda\no žiadnu svojvôľu poistiteľa, ako uvádzajú vo svojom podaní navrhovatelia. Zároveň na\nvšetky parametre vstupujúce do výpočtu dôchodkov dohliada Národná banka Slovenska.\nAnuitná novela arbitrárne neustanovuje najnižšiu sumu doživotného dôchodku. Mám\nza to, že „trhové riešenie“ je najvhodnejšie. Navyše, ak poistiteľ určí minimálnu výšku\nmesačného dôchodku v istej sume, toto minimum sa bude vzťahovať na všetkých\npoberateľov dôchodku bez rozdielu, nedochádza teda k individualizácii.\nNavrhovatelia zároveň vo svojom podaní uvádzajú nesprávne a nepodložené\ntvrdenie, že zákonodarca vo svojej dôvodovej správe k anuitnej novele deklaroval zámer\nzabezpečiť doživotne všetkých dôchodcov. Považujem za potrebné zdôrazniť, že cieľom\nanuitnej novely bolo zabezpečiť doživotný príjem v čo možno najvyššej sume a čo možno\nnajväčšiemu počtu sporiteľov.\nČasť II.\n\n11\n\nV tejto časti podania navrhovatelia namietajú rozpor § 32 zákona o SDS s čl. 20\nods. 1 Ústavy SR, nakoľko predmetné ustanovenie umožňuje oprávnenej osobe zo zmluvy\no poistení dôchodku zo starobného dôchodkového sporenia (ďalej len „zmluva o poistení\ndôchodku“), resp. dedičom len výplatu rozdielu sumy 84 mesačných dôchodkov a sumy\npoberateľovi reálne vyplatených dôchodkov v období siedmich rokov od začiatku poberania\ndoživotného dôchodku, a nie výplatu celej nasporenej sumy.\nDomnievam sa, že navrhovatelia si nesprávne vyložili napádané ustanovenie § 32\nzákona o SDS, v dôsledku čoho aj nesprávne poukazujú na jeho nesúlad s čl. 20 ods. 1\nÚstavy SR. Predmetné ustanovenie totiž upravuje právne vzťahy fyzickej osoby, ktorá je už\npoberateľom doživotného dôchodku, a to na základe zmluvy o poistení dôchodku ako\npoistnej zmluvy sui generis.\nPodľa § 46f ods. 1 zákona o SDS zmluvou o poistení dôchodku sa poistiteľ zaväzuje,\nže za jednorazové poistné podľa podmienok ustanovených v tomto zákone\na) bude poistenému alebo pozostalej osobe vyplácať dohodnutý dôchodok,\nb) vyplatí alebo prevedie oprávnenej osobe podľa § 40a ods. 1 sumu podľa § 32\nods. 2.\nPodľa § 46f ods. 6 zákona o SDS jednorazové poistné je suma uvedená v certifikáte.\nPodľa § 46g ods. 9 zákona o SDS, ak v odsekoch 1 až 8 a § 46 ods. 2, § 46a ods. 2\na § 46f zákona o SDS nie je ustanovené inak, na zmluvu o poistení dôchodku sa použijú\nustanovenia Občianskeho zákonníka okrem ustanovení § 43a ods. 2, § 788 ods. 2 písm. f)\na ods. 3, § 792a ods. 2 písm. d), g) až i), § 794, § 796, § 797 ods. 3, § 798, § 799 ods. 2 a 3,\n§ 800 až 802a, § 803 ods. 2 a 4, § 804, 816, 817, 819 a § 842 až 844 Občianskeho\nzákonníka.\nPodľa § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje\nposkytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie\noznačená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela, je\npovinná platiť poistné.\nPodľa § 46g ods. 6 zákona o SDS dôchodková správcovská spoločnosť (ďalej len\n„DSS“) prevedie poistiteľovi, s ktorým poistník uzatvoril zmluvu o poistení dôchodku,\npeňažné prostriedky v hodnote zodpovedajúcej sume uvedenej v certifikáte alebo po dohode\ns poistiteľom iný majetok v hodnote zodpovedajúcej sume uvedenej v certifikáte do troch\npracovných dní od zaevidovania údajov zo zmluvy o poistení dôchodku podľa odseku 2.\n12\n\nPeňažné prostriedky alebo iný majetok prevedený podľa predchádzajúcej vety sú\njednorazové poistné.\nZ uvedeného vyplýva, že jednorazové poistné, ktorým je suma uvedená v certifikáte,\nt. j. nasporená suma alebo jej časť, sa uzavretím zmluvy o poistení dôchodku stáva\npohľadávkou poistiteľa. K uspokojeniu pohľadávky dochádza prevodom prostriedkov\npriamo z osobného dôchodkového účtu (ďalej len „ODÚ“) sporiteľa na účet poistiteľa.\nTýmto zaniká vlastnícke právo sporiteľa k prostriedkom nasporeným na ODÚ a vzniká\nvlastnícke právo poistiteľa k týmto prostriedkom. Napriek tomu, že vlastnícke právo\nk uvedeným finančným prostriedkom tomuto sporiteľovi zaniklo, zákon o SDS jeho dedičom,\nresp. oprávnenej osobe v § 32 ods. 2 zákona o SDS zakladá právo dediť rozdiel sumy\n84 mesačných dôchodkov a sumy poberateľovi reálne vyplatených dôchodkov v období\nsiedmich rokov od začiatku poberania doživotného dôchodku. Navrhovatelia v podaní\npoukazujú na nesúlad uvedenej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR z dôvodu\nobmedzenia práva dediť len tento rozdiel, pričom podľa ich názoru by predmetom dedenia\nmala byť celá nasporená suma.\nKeďže vlastnícke právo poberateľa doživotného dôchodku k jednorazovému\npoistnému, ktorým je nasporená suma neexistuje, zastávam právny názor, že § 32 zákona\no SDS je v súlade s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.\nVzhľadom na nesprávne tvrdenia, ktoré navrhovatelia v časti II. podania uvádzajú,\npovažujem za nevyhnutné k nim zaujať stanovisko.\nPre porovnanie navrhovatelia uviedli znenie § 40 zákona o SDS účinné do\n31.12.2014, na základe ktorého dospeli k názoru, že „predmetom dedenia v starobnom\ndôchodkovom sporení by mala byť aktuálna hodnota osobného dôchodkového účtu\nzomretého sporiteľa, a to ku dňu smrti sporiteľa...“.\nNavrhovatelia\n\nnesprávne\n\nuvádzajú\n\ndeň\n\nrozhodujúci\n\npre\n\nurčenie\n\nsumy\n\nzodpovedajúcej aktuálnej hodnote ODÚ, ktorá prináleží tzv. oprávnenej osobe, resp.\ndedičom. Podľa doterajšieho § 40 zákona o SDS je ním deň predchádzajúci dňu výplaty\n(resp. deň prevodu na ODÚ oprávnenej osoby, resp. dediča) a nie deň smrti sporiteľa, ako\nuvádzajú navrhovatelia.\nK uvedeným tvrdeniam je ďalej nutné uviesť, že už doterajšie znenie § 40 zákona\no SDS rieši dedenie prostriedkov na ODÚ sporiteľa a poberateľa dôchodku ako\ndisponibilného prebytku (programovým výberom). Doterajšia právna úprava však vôbec\n13\n\nneupravovala dedenie po poberateľovi doživotného dôchodku (v porovnaní s anuitnou\nnovelou a dedením v prípade smrti poberateľa doživotného dôchodku v prvých siedmich\nrokoch po začatí jeho poberania). Zákon o SDS aj vďaka úpravám vykonaným anuitnou\nnovelou zohľadňuje dedenie:\n1. po sporiteľovi v sporiacej fáze (§ 40),\n2. po sporiteľovi, ktorý už spĺňa podmienky, aby mohol požiadať o dôchodok zo\nstarobného dôchodkového sporenia, ale zo subjektívnych dôvodov, tak ešte neurobil (§ 40),\n3. po sporiteľovi, ktorý nie je poberateľom žiadnej formy dôchodku zo starobného\ndôchodkového sporenia, ale zvolil si poberanie dávky - výnos z investovania (§ 40),\n4. po sporiteľovi - poberateľovi dôchodku vo forme programového výberu (§ 40\nv spojitosti s § 6),\n5. pozostalostného dôchodku (§ 34 a § 37),\n6. po poberateľovi doživotného dôchodku v prvých siedmich rokoch od začatia\npoberania tohto dôchodku (§ 40a),\n7. po poistníkovi, ktorý zomrie v období medzi podpisom zmluvy o poistení dôchodku\na dňom vzniku povinnosti poistiteľa plniť z tejto zmluvy (§ 40a a § 46g ods. 5), kedy sa\nvyplatí celá suma jednorazového poistného (znížená o náklady na výplatu).\nPožiadavka navrhovateľov (štvrtý odsek tejto časti podania), aby predmetom dedenia\nbola aktuálna hodnota ODÚ ku dňu smrti sporiteľa je nevykonateľná z dvoch dôvodov:\na) Ak ide o smrť sporiteľa, t.j. sporiteľa v sporiacej fáze alebo poberateľa dôchodku\nformou programového výberu (§ 33a zákona o SDS), bol anuitnou novelou v § 40 zákona\no SDS zámerne upravený dátum rozhodujúci pre určenie zostatku na ODÚ zomrelého na\ndeň, kedy sa o úmrtí DSS dozvedela. Medzi dňom úmrtia a dňom, kedy sa o úmrtí DSS\ndozvie môže uplynúť niekoľko dní, či týždňov a aktuálna hodnota dôchodkovej jednotky sa\nmení každý deň. Ak by DSS zohľadňovala aktuálnu hodnotu ODÚ ku dňu smrti, nemusela\nby zodpovedať aktuálnej hodnote ODÚ v čase, keď by DSS odpisovala dôchodkové jednotky\nza účelom výplaty peňažného ekvivalentu oprávnenej osobe, resp. dedičovi. Oprávnenej\nosobe (dedičovi) by vyplácala, resp. prevádzala na jej (jeho) ODÚ viac alebo menej\nv porovnaní s nasporenou sumou, ktorú eviduje DSS ku dňu, kedy sa o úmrtí dozvedela.\nb) Vzhľadom na to, že navrhovatelia sa v časti II. podania venujú dedeniu po\npoberateľovi doživotného dôchodku, je potrebné uviesť, že ak DSS prevedie poistiteľovi celú\nnasporenú sumu za účelom vyplácania celej nasporenej sumy len formou doživotného\n14\n\ndôchodku, ODÚ sporiteľa zostane nulový, DSS ho zruší a oprávnené osoby, resp. dedičia\nnemajú od DSS nárok na žiadnu výplatu. Ak DSS prevedie na účely výplaty tohto dôchodku\nlen časť prostriedkov z ODÚ, zvyšná časť prostriedkov na ODÚ bude predmetom dedenia.\nK deviatemu odseku časti II. podania uvádzam, že tvrdenie navrhovateľov o nutnosti\nuzatvorenia zmluvy o poistení dôchodku je nesprávne; je na vôli sporiteľa, či a kedy sa po\nsplnení zákonných podmienok rozhodne zmluvu o poistení dôchodku uzatvoriť (napr. v PZP\nmožno hovoriť o povinnosti vlastníka motorového vozidla uzatvoriť zmluvu, a to pod\nsankciou pokuty). K údajnej protiústavnej úprave dedenia v prvých siedmich rokoch od\nzačatia poberania doživotného dôchodku uvádzam, že doterajšia úprava zákona o SDS\nneobsahovala žiadnu úpravu dedenia po poberateľovi dôchodku od poistiteľa. Vzhľadom na\nnedostatočné odôvodnenie, mi ani nie je zrejmé, v čom navrhovatelia považujú\nmechanizmus zavedený anuitnou novelou, podľa ich názoru obmedzujúci prístup sporiteľa\nk svojmu majetku ešte za života, za nesúladný s Ústavou SR, pretože prístup sporiteľa za\njeho života k nasporenej sume bol pred účinnosťou anuitnej novely ešte striktnejší. Ak by sa\naj pristúpilo k takej právnej úprave, kde by mal sporiteľ možnosť voľby medzi doživotným\ndôchodkom s tzv. garanciou siedmich rokov pre dedičov (ktorá zníži dôchodok v priemere\no cca 2 %) alebo doživotným dôchodkom bez garancie siedmich rokov pre dedičov, celková\nvýška doživotných dôchodkov aj tých poberateľov, ktorí by si nezvolili 7 ročnú garanciu\ndedenia, by z dôvodu nárastu rizika antiselekcie (t. j. niektorí poistení by sa zaradili do\nskupiny, ktorej skutočné riziko je vyššie než danej skupine priradila poisťovňa - dôsledkom\nantiselekcie je nutnosť zvýšiť poistné všetkým, resp. zmeniť rozdelenie do rizikových skupín)\nklesla v priemere o približne ďalších 3,5 %.\nOpakovane pripomínam účel starobného dôchodkového sporenia, ktorým je spolu\ns dôchodkovým poistením podľa zákona o sociálnom poistení zabezpečiť sporiteľovi príjem\nv starobe, od čoho sa odvíjal mechanizmus nastavenia dôchodkového zabezpečenia zo\nstarobného dôchodkového sporenia. Účelom nie je jednorazovo, resp. v krátkom časovom\núseku vyplatiť nasporenú sumu, s výnimkou prípadov, keď vzhľadom na mimoriadne nízku\nnasporenú sumu by iné riešenie bolo neúčelné, ale v čo najväčšej možnej miere garantovať\ndoživotné vyplácanie dôchodku, samozrejme pri snahe vytvoriť predpoklady pre\nposkytovanie dôchodkov v čo najvyššej možnej sume pre čo najväčší počet poberateľov\ndôchodkov zo systému starobného dôchodkového sporenia. Už zo samotnej podstaty tohto\nsystému vyplýva, že by malo ísť o primárny systém zabezpečenia fyzickej osoby v starobe,\n15\n\na že tento systém by nemal byť nahrádzaný systémom pomoci v hmotnej núdzi (štátna\nsociálna dávka), k čomu by mohlo dochádzať v prípade plošného umožnenia\njednorazového, resp. krátkodobého vyplácania nasporenej sumy.\nČasť III.\nV časti III. podania je navrhovateľmi namietaný rozpor § 33 zákona o SDS s čl. 20\nods. 1 Ústavy SR, a to z dôvodu „nededenia\" sumy určenej na výplatu dočasného dôchodku\nv prípade úmrtia poberateľa dôchodku počas určeného obdobia.\nVo všeobecnosti možno konštatovať, že vzhľadom na to, že sporiteľovi od uzatvorenia\nzmluvy o poistení dôchodku, na základe ktorej má byť vyplácaný dočasný dôchodok, zaniká\nvlastnícke právo k finančným prostriedkom tvoriacim nasporenú sumu, ktoré sa stávajú\npodľa zákona jednorazovým poistným, zastávam právny názor, že § 33 zákona o SDS je\nv súlade s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR z rovnakých dôvodov ako boli uvedené k časti II. podania.\nĎalej k tvrdeniu navrhovateľa o protiústavnosti „nededenia\" pri voľbe dočasného\ndôchodku uvádzam, že ak má byť sporiteľovi vyplácaný dočasný dôchodok, či už podľa § 33\nods. 2 alebo § 33 ods. 3 zákona o SDS, rovnako spĺňa podmienky aj pre výplatu dôchodku\nformou programového výberu (§ 33a ods. 2 alebo § 33a ods. 3 zákona o SDS - ak by žiadna\nDSS nepredložila ponuku na výplatu dôchodku formou programového výberu, sporiteľ má\nvždy možnosť požiadať o túto formu výplaty dôchodku v DSS, ktorej je sporiteľom, a to na\nzáklade § 46d zákona o SDS). Ak sa rozhodne pre dočasný dôchodok od poistiteľa, berie\ntým do úvahy aj skutočnosť, že k dedeniu v prípade skoršieho úmrtia nedôjde. Ak má však\nzáujem zabezpečiť aj svojich blízkych, môže si zvoliť dôchodok od DSS vo forme\nprogramového výberu, ktorý zabezpečuje vyplatenie peňažného ekvivalentu zostatku na jeho\nODÚ oprávnenej osobe alebo dedičovi, ak dôjde k jeho úmrtiu skôr ako dôjde k vyčerpaniu\nsumy zodpovedajúcej aktuálnej hodnote jeho ODÚ. Práve z dôvodu existencie\npravdepodobnosti, že poistník zomrie skôr, než uplynie stanovené obdobie výplaty\ndôchodku, môže poistiteľ v prostredí rozvinutého anuitného trhu ponúknuť všetkým\nzáujemcom o poberanie tohto dôchodku vyššiu sumu dôchodku, než by im bola ponúknutá\nv prípade, že by sa mal dôchodok, v prípade ich smrti pred uplynutím obdobia dohodnutého\nv zmluve, dovyplácať.\nK poistným produktom je nutné vo všeobecnosti uviesť, že poistiteľ nespravuje\npoistníkov majetok, ako je tomu v starobnom dôchodkovom sporení, kde má sporiteľ svoj\nODÚ s dôchodkovými jednotkami, ktoré sú peňažným ekvivalentom jeho úspor a za takúto\n16\n\nsprávu platí DSS aj príslušnú odplatu. Poistiteľ poskytuje poistníkovi službu, z ktorej je\nzaviazaný vyplácať mu dôchodok v určitom období, prípadne doživotne.\nČasť IV.\nV tejto časti podania navrhovatelia poukazujú na protiústavnosť zmluvy o poistení\ndôchodku a tiež nemožnosti poberania doživotného dôchodku pri nesplnení zákonných\npodmienok oproti povinnosti poistiteľa vyplácať na žiadosť sporiteľa dočasný dôchodok aj\nnapriek nesplneniu zákonných podmienok. Uvedené primerane platí aj na vyplácanie\nprogramového výberu.\nNa základe analýzy uvedenej časti podania zastávam názor, že navrhovatelia dospeli\nk nesprávnemu právnemu výkladu ustanovení týkajúcich sa možnosti vyplácať dočasný\ndôchodok podľa § 33 ods. 3 zákona o SDS tzv. sporiteľovi s nízkou nasporenou sumou, teda\ntakému, ktorému nebola vyhotovená ponuka na doživotný dôchodok a zároveň nespĺňa\npodmienky na vyplácanie dočasného dôchodku podľa § 33 ods. 2 zákona o SDS.\nNavrhovatelia totiž nesprávne uvádzajú, že uvedená možnosť vyplácania dočasného\ndôchodku prichádza do úvahy vtedy, keď nie sú splnené zákonné podmienky na vyplácanie\ndočasného dôchodku.\nPodľa § 29 zákona o SDS sa zo starobného dôchodkového sporenia za podmienok\nustanovených týmto zákonom vypláca starobný dôchodok a predčasný starobný dôchodok,\na to formou\na) doživotného dôchodku,\nb) dočasného dôchodku,\nc) programového výberu.\nPodmienky vyplácania dôchodkov formou dočasného dôchodku upravuje celé\nustanovenie § 33 zákona o SDS, čo znamená, že aj podmienka uvedená v § 33 ods. 3 zákona\no SDS je zákonnou podmienkou. Nemožno teda súhlasiť s tvrdením predkladateľov, že\nustanovenie § 32 zákona o SDS v spojitosti s § 33 ods. 3 a § 33a ods. 3 zákona o SDS je\ndiskriminačné a v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, z dôvodu obmedzenia možnosti\nsporiteľov dohodnúť si vyplácanie starobného dôchodku formou doživotného dôchodku aj\nbez splnenia podmienok jeho výplaty. Uvedené tvrdenie totiž vychádza z nepravdivej\npremisy „nezákonnej“ podmienky na vyplácanie dočasného dôchodku po nesplnení\n„zákonnej“ podmienky.\n\n17\n\nAko už bolo uvedené v odôvodnení k časti I. podania, právo sporiteľa s nízkou\nnasporenou sumou a povinnosť poistiteľa uzatvoriť zmluvu o poistení dôchodku, na základe\nktorej sa má vyplácať dočasný dôchodok z dôvodu takej nízkej nasporenej sumy, že žiadny\npoistiteľ neponúkol sporiteľovi výplatu doživotného dôchodku, vychádza zo zámeru nájsť\nspôsob, akým by sa každý sporiteľ mohol dostať k svojim nasporených prostriedkom.\nVecným dôvodom pre odlišnú úpravu pri vyplácaní formou doživotného dôchodku\na dočasného dôchodku je, že ak by bola zákonom uložená povinnosť takúto nízku nasporenú\nsumu vyplácať doživotne, strácal by sporiteľ na jednej strane a poisťovňa by na druhej\nstrane vplyvom nerentabilnosti produktu nemala záujem o vyplácanie takéhoto produktu\na tým ani o vstup na trh s anuitami.\nPoistitelia sú zo zákona povinní ponúknuť každému sporiteľovi, ktorý má dostatok\núspor, výplatu doživotného dôchodku. Predkladateľ anuitnej novely preferuje doživotnú\nvýplatu dôchodkov pred ostatnými formami, avšak nie za každú cenu. Je potrebné\nzohľadňovať spomínanú nákladovú efektívnosť. Sporiteľ, ktorému nebude ponúknutý\ndoživotný dôchodok, pretože sa so svojimi úsporami ocitol tesne pod hranicou sumy, za\nktorú je možné ponúknuť najnižší doživotný dôchodok, bude môcť poberať dočasný\ndôchodok, resp. dôchodok vyplácaný programovým výberom, ktorého dĺžka výplaty sa bude\ntesne približovať priemernej dĺžke výplaty doživotných dôchodkov.\nNavyše v štvrtom odseku tejto časti podania navrhovatelia opäť nesprávne uvádzajú\npovinnosť sporiteľa uzatvoriť zmluvu o poistení dôchodku, pričom ide o voľbu sporiteľa.\nRovnako v prvej vete piateho odseku tejto časti podania navrhovatelia zmätočne\nuvádzajú schopnosť poistiteľa vyplácať dočasný dôchodok v prípade nesplnenia podmienok\npodľa § 33 ods. 2 zákona o SDS z dôvodu, že „každá poisťovňa je schopná vyplácať\nstarobný dôchodok z II. piliera aspoň v minimálnej sume, ktorú si určí a zaeviduje do\nponukového systému v zmysle ust. § 46e ods. 8 zákona č. 43/2004 Z. z.“, pričom v § 46e\nods. 8 zákona o SDS je ustanovená povinnosť poistiteľa zaevidovať len najnižšiu sumu\ndoživotného dôchodku.\nČasť V.\nV tejto časti podania navrhovatelia poukazujú na rozpor právnej úpravy vyplácania\ndočasného dôchodku s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR z dôvodu absencie možnosti dedenia\nnevyplatených súm dočasného dôchodku.\n\n18\n\nRovnako ako v stanovisku k časti II. a III. podania je potrebné konštatovať, že\nvzhľadom na to, že vlastnícke právo poberateľa dočasného dôchodku k jednorazovému\npoistnému, ktorým je nasporená suma neexistuje, nemožno uvažovať o dedičskom práve\npozostalých poberateľa dočasného dôchodku na nevyplatenú časť nasporenej sumy. Z tohto\ndôvodu nepovažujem úpravu dočasného dôchodku za rozpornú s ústavnou garanciou\nvlastniť majetok vrátane práva tento majetok zdediť.\nNavyše v prvom odseku tejto časti podania navrhovatelia uvádzajú, že prijatím\nanuitnej novely došlo k obmedzeniu prístupu k úsporám sporiteľov z dôvodu obmedzenia\nmožnosti voľby vyplácania dôchodku formou programového výberu, v dôsledku čoho sú\nsporitelia odkázaní na ďalšie formy dôchodku a majú povinnosť uzatvoriť zmluvu o poistení\ndôchodku a uhradiť životnej poisťovni jednorazové poistné.\nS uvedeným tvrdením o obmedzení prístupu k výplate dôchodku formou\nprogramového výberu nie je možné súhlasiť, a to z nasledujúcich dôvodov:\n• anuitnou novelou sa zabezpečilo, že vyššie percento sporiteľov s vyššou nasporenou\nsumou bude mať prístup k tejto forme výplaty oproti pôvodnej právnej úprave (rádovo cca 4\nkrát viac sporiteľov),\n• anuitná novela umožnila výplatu dôchodku formou programového výberu aj\nsporiteľom s menšou nasporenou sumou (§ 33a ods. 3 zákona o SDS),\n• anuitná novela umožnila výplatu dôchodku formou programového výberu z majetku\ntvoreného výlučne z dobrovoľných príspevkov.\nNavrhovatelia zároveň opäť mylne uvádzajú povinnosť sporiteľa uzatvoriť zmluvu\no poistení dôchodku.\nV druhom odseku časti V. podania navrhovatelia (bez zdôvodnenia) poukazujú na\nnetradičnosť jednorazovej úhrady poistného v prospech poistiteľa. S uvedeným tvrdením\nnesúhlasím, nakoľko v európskych krajinách so základným dvojpilierovým dôchodkovým\nsystémom [t. j. v krajinách, v ktorých je súčasťou základného dôchodkového systému okrem\nI. piliera (zvyčajne dávkovo definovaného a priebežne financovaného) aj príspevkovo\ndefinovaný II. pilier (tzv. 1st pillar bis)] je doživotný dôchodok najbežnejšou formou výplaty\ndôchodku a základným prvkom ich výplatnej fázy. Pre určenie sumy dôchodku je potrebné\npoznať sumu poistného (nasporená suma sporiteľa) s následnou povinnosťou previesť toto\npoistné poisťovni, t.j. zaplatiť poisťovni za poskytnutie služby. Rovnako podľa § 796 ods. 1\nObčianskeho zákonníka ten, kto s poistiteľom uzavrel poistnú zmluvu, je povinný platiť\n19\n\npoistné, a to za dohodnuté poistné obdobie (bežné poistné); možno tiež dohodnúť, že poistné\nbude zaplatené naraz za celú dobu, na ktorú bolo poistenie dojednané (jednorazové\npoistné).\nV štvrtom odseku tejto časti podania navrhovatelia nesprávne uvádzajú\npodmienenosť povinnosti poistiteľa vyplácať pozostalostné dôchodky neuplynutím\n7 ročného obdobia poberania doživotného dôchodku. Pozostalostné dôchodky, ak bolo ich\nvyplácanie dohodnuté, bude musieť poistiteľ vyplácať bez ohľadu na to, či obdobie 7 ročnej\ngarancie výplaty doživotného dôchodku uplynulo. Okruh osôb, ktorých sa uvedené plnenia\ntýkajú, pritom ani nemusí byť ten istý, keďže pri pozostalostnom dôchodku sú zabezpečení\npozostalí (vdova/vdovec a/alebo siroty) a pri plnení z titulu 7 ročnej garancie oprávnená\nosoba (pričom rovnako ako v sporiacej fáze môže ísť napr. aj o právnickú osobu), resp.\ndedičia.\nPri výpočte dočasného dôchodku poistiteľ zohľadňuje tzv. riziko dožitia. V šiestom\nodseku časti V. podania sa navrhovatelia nesprávne domnievajú, že poistiteľ nie je\noprávnený kalkulovať do výšky dôchodku toto riziko, nakoľko skutočnosť, či sa poistník\ndožije nasledujúceho mesiaca nie je náhodná udalosť. S uvedeným tvrdením nemožno\nsúhlasiť, keďže nemožno určiť, či sa fyzická osoba určitého veku dožije alebo nie. Navyše\npodľa § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje\nposkytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie\noznačená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela, je\npovinná platiť poistné. Podľa § 790 písm. b) Občianskeho zákonníka „poistiť možno\nnajmä ... fyzickú osobu pre prípad jej telesného poškodenia, smrti, dožitia sa určitého veku\nalebo pre prípad inej poistnej udalosti (poistenie osôb)“.\nAd 2.\nK rozporu § 167 zákona o sociálnom poistení s Ústavou SR\nNavrhovatelia vo svojom podaní poukazujú aj na protiústavnosť právnej úpravy\nrezervného fondu solidarity upraveného v § 167 zákona o sociálnom poistení v spojení\ns § 121 zákona o SDS, ktorá podľa ich názoru spočíva v jej nesúlade s čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSR, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok, vlastnícke právo všetkých vlastníkov\nmá rovnaký obsah a ktorý zaručuje dedenie majetku.\nFinančné prostriedky rezervného fondu solidarity sú v súlade s § 167 zákona\no sociálnom poistení určené na výplatu dávok, ak v príslušnom základnom fonde nie je\n20\n\ndostatok finančných prostriedkov. Okrem uvedeného, podľa § 121 zákona o SDS, ručí\nSociálna poisťovňa v plnom rozsahu z rezervného fondu solidarity za škodu spôsobenú\nrozhodnutím, postupom alebo iným konaním DSS a depozitára, ktoré sú v rozpore s týmto\nzákonom alebo iným právnym predpisom, ak mali za následok poškodenie majetku\nv dôchodkovom fonde.\nPodľa § 128 ods. 11 zákona o sociálnom poistení poistné do rezervného fondu\nsolidarity platí zamestnávateľ, povinne dôchodkovo poistená samostatne zárobkovo činná\nosoba, dobrovoľne dôchodkovo poistená osoba a štát.\nPodľa § 137 zákona o sociálnom poistení je sadzba poistného do rezervného fondu\nsolidarity pre zamestnávateľa, povinne dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú\nosobu a dobrovoľne dôchodkovo poistenú osobu 4,75 % z vymeriavacieho základu a pre\nštát 2 % z vymeriavacieho základu.\nPodľa § 61 zákona o sociálnom poistení je osobný vymeriavací základ úhrn\nvymeriavacích základov za kalendárny rok, z ktorých sa zaplatilo poistné na dôchodkové\npoistenie alebo z ktorých sa poistné na dôchodkové poistenie považuje za zaplatené.\nPodľa § 62 zákona o sociálnom poistení sa osobný mzdový bod na určenie sumy\ndôchodkovej dávky určí ako podiel osobného vymeriavacieho. základu a všeobecného\nvymeriavacieho základu.\nSuma starobného dôchodku poistenca, ktorý je sporiteľ, sa určuje podľa § 66 ods. 6\nzákona o sociálnom poistení tak, že suma jeho starobného dôchodku sa určí na základe\nvymeriavacích základov, obdobia dôchodkového poistenia a aktuálnej dôchodkovej\nhodnoty, rovnako ako suma starobného dôchodku poistenca, ktorý nie je sporiteľ,\na následne sa zníži, v závislosti od pomeru sadzby povinných príspevkov na starobné\ndôchodkové sporenie a sadzby poistného na starobné poistenie poistenca, ktorý nie je\nsporiteľ, o tomuto podielu zodpovedajúcu časť sumy starobného dôchodku patriacej za\nobdobie starobného dôchodkového sporenia.\nPodľa navrhovateľov je poistné platené do rezervného fondu solidarity vo výške 4,75\n% z vymeriavacieho základu potrebné posudzovať ako odvod sporiteľa, ktorý by mal byť\nsúčasťou poistného na starobné poistenie, pretože sa odvíja od výšky vymeriavacích\nzákladov a mal by mať vplyv na výšku dôchodkových dávok poskytovaných sporiteľovi\nz I. piliera. Uvedené tvrdenie však nemá oporu v súčasnej právnej úprave, ktorá\njednoznačne definuje sadzbu 4,75 % z vymeriavacieho základu do rezervného fondu\n21\n\nsolidarity. Okrem uvedeného, rovnaká zásada by musela platiť aj na poistenca, ktorý nie je\nsporiteľ. Navrhovatelia pritom neodôvodňujú, prečo by sa malo poistné platené do\nrezervného fondu solidarity v plnom rozsahu presunúť len do poistného na starobné\npoistenie, ak je rezervný fond solidarity určený na úhradu finančných prostriedkov všetkých\nzákladných fondov Sociálnej poisťovne, ktoré sú určené na výplatu dávok sociálneho\npoistenia. Uplatnenie uvedenej zásady v právnej úprave sociálneho poistenia by spôsobilo\npodstatný pokles finančných prostriedkov v rezervnom fonde solidarity (zostali by len platby\npoistného štátom), čím by tento fond stratil svoj praktický význam. Súčasne by to\nznamenalo, že úlohy, ktoré má plniť tento fond, by musel vo forme finančných záruk\nprevziať štát.\nĎalej navrhovatelia kriticky poukazujú na to, že podľa § 121 zákona o starobnom\ndôchodkovom sporení sa finančné prostriedky rezervného fondu solidarity majú použiť na\núhradu škody spôsobenej DSS a depozitárom a na úhradu nedostatku finančných\nprostriedkov Sociálnej poisťovne spôsobených zlým hospodárením. Podľa ich názoru, by\ntieto škody mali byť uhradené zo štátneho rozpočtu. Uvedené skutočnosti podľa nich\nspôsobujú, že § 167 zákona o sociálnom poistení, ktorý obsahuje právnu úpravu rezervného\nfondu solidarity, je v rozpore s právom vlastniť majetok, ktoré je garantované v čl. 20 ods. 1\nÚstavy SR. Neuvádzajú však, či a aká príčinná súvislosť je medzi právnou úpravou\nrezervného fondu solidarity, a teda povinnosťou platiť poistné do tohto fondu a porušením\nústavného práva vlastniť majetok. Ak je podľa navrhovateľov neudržateľné, že poistenec,\nktorý je sporiteľ, sa má platením poistného do rezervného fondu solidarity podieľať na\n„plátaní\" dier v štátnom rozpočte, tak potom to isté by malo platiť vo vzťahu k poistencovi,\nktorý nie je sporiteľ, a teda nemá žiadny právny vzťah k systému starobného dôchodkového\nsporenia, pričom z tohto fondu, do ktorého tiež platí rovnaké poistné, sa majú uhrádzať\nškody spôsobené na majetku v dôchodkovom fonde nezákonným konaním alebo\nrozhodnutím DSS, resp. depozitára. Navyše je potrebné uviesť, že poistné na starobné\npoistenie platené poistencom, resp. jeho zamestnávateľom, bez ohľadu na to, či je alebo nie\nje poistenec sporiteľ, nie je majetkom poistenca, a to ani vtedy, ak sa navýši o poistné v\nsúčasnosti platené do rezervného fondu solidarity v sadzbe 4,75 % z vymeriavacieho\nzákladu.\nNa základe uvedených skutočností možno podanie navrhovateľov na vyslovenie\nnesúladu príslušných ustanovení zákona o SDS a zákona o sociálnom poistení s Ústavou SR\n22\n\noznačiť za zmätočné, nedostatočne odôvodnené, vychádzajúce z nesprávneho právneho\nposúdenia veci a zavádzajúce.»\nVyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky\nPredseda národnej rady vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 30. januára\n2015 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní, a okrem iného uviedol:\n«K časti I., II. a III.\nProtiústavnosť právnej úpravy doživotného dôchodku (I. a II.) Protiústavnosť\nprávnej úpravy dočasného dôchodku (III.)\nNamietaný nesúlad v právnej úprave doživotného dôchodku podľa § 32 zákona\no starobnom dôchodkovom sporení navrhovatelia vidia v dvoch rovinách:\nPrávna úprava doživotného dôchodku znevýhodňuje skupinu nízkopríjmových\nsporiteľov (časť I.), ktorí nastavením podmienok vyplácania doživotného dôchodku strácajú\nmožnosť získať nasporené peniaze formou výplaty doživotného dôchodku, nakoľko je na\nrozhodnutí poistiteľa - poisťovne, ktorá stanovuje najnižšiu sumu, ktorú je ochotná vyplácať\nformou\n\ndoživotného\n\ndôchodku.\n\nTým\n\nje\n\npodľa\n\nnavrhovateľov\n\nznevýhodnená\n\n(diskriminovaná) jedna skupina, a to na základe jej iného postavenia v systéme starobného\ndôchodkové sporenia, čo je v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sa základné\npráva a slobody zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie,\nrasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo\nsociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné\npostavenie.\nPodľa čl. 39 ods. 1 ústavy majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie\nv starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Podrobnosti o týchto\nprávach ustanoví zákon (čl. 39 ods. 3 ústavy).\nV intenciách takto ustanovených základných práv sú upravené podmienky nároku na\nstarobný dôchodok, vdovský dôchodok, vdovecký dôchodok v zákone č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení (I. pilier) a dôchodky zo starobného dôchodkového sporenia podľa\nzákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (II. pilier) a podmienky na ich vyplácanie.\n\n23\n\nNavrhovateľmi uvádzaná protiústavnosť (rozpor s čl. 12 ods. 2 ústavy) v zavedení\nmechanizmu selekcie medzi sporiteľmi v ustanovení § 32 zákona o starobnom dôchodkovom\nsporení nemožno považovať za opodstatnenú, nakoľko toto ustanovenie neupravuje\npodmienky na vyplácanie doživotného dôchodku, ale upravuje obdobie poberania dôchodku\na úpravu prevedenia nevyplatenej časti doživotného dôchodku v prípade smrti poberateľa,\nt. j. formu vyplácania dôchodku. Zákon o starobnom dôchodkovom sporení ustanovuje\nrovnaké podmienky vyplácania starobného dôchodku a predčasného starobného dôchodku\npre všetkých jej účastníkov, a to v § 30 podmienky pre vyplácanie starobného dôchodku\na v § 31 podmienky pre vyplácanie predčasného starobného dôchodku. Pre starobný\ndôchodok platí podmienka, že sa vypláca najskôr od prvého dňa kalendárneho mesiaca,\nv ktorom sporiteľ dovŕšil dôchodkový vek. Aby sporiteľovi vznikol nárok na predčasný\nstarobný dôchodok, musí splniť podmienku, že sporiteľovi vznikol nárok na výplatu\npredčasného starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení alebo druhú\npodmienku, že súčet súm predčasného starobného dôchodku, na ktorého výplatu vznikol\nnárok, a doživotného predčasného starobného dôchodku je ku dňu začatia ich vyplácania\nvyšší ako 1,2-násobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu.\nVzhľadom na skutočnosť, že suma dôchodkov z I. aj II. piliera sa odvíja od vstupov\ndo oboch systémov, t. j. od výšky uhradeného poistného na starobné dôchodkové poistenie\na príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a od dĺžky trvania poistenia a sporenia,\nnemožno súhlasiť s namietaným nesúladom v právnej úprave doživotného dôchodku podľa\n§ 32 zákona o starobnom dôchodkovom sporení, že jedna skupina (nízkopríjmoví sporitelia)\nje znevýhodnená (diskriminovaná). Zákonodarca berúc do úvahy dĺžku prispievania do\nII. piliera od účinnosti zákona o starobnom dôchodkovom sporení (1. február 2004, resp.\nniektorých ustanovení 15. apríl 2004) a následné účinnosti noviel tohto zákona, pamätal\naj na tie prípady, keď dĺžka prispievania do systému bude mať vplyv na výšku dôchodku\nz druhého piliera. Z uvedeného dôvodu v zákone o starobnom dôchodkovom sporení sa\nupravujú tri formy vyplácania starobného dôchodku a predčasného starobného dôchodku,\na to doživotný dôchodok, dočasný dôchodok a programový výber. Podľa § 33a ods. 3\nzákona o starobnom dôchodkovom sporení vyplácanie starobného dôchodku alebo\npredčasného starobného dôchodku programovým výberom, možno dohodnúť aj vtedy, ak\nSociálna poisťovňa oznámi sporiteľovi, že žiadny poistiteľ nevyhotovil ponuku doživotného\nstarobného dôchodku alebo doživotného predčasného starobného dôchodku a sporiteľ\n24\n\nnespĺňa podmienky vyplácania starobného dôchodku alebo predčasného starobného\ndôchodku programovým výberom podľa odseku 2. V takom prípade, ako sa uvádza\nv osobitnej časti dôvodovej správy k bodu 30. (§ 33a) návrhu zákona (tlač 895)\n„... Dôchodková správcovská spoločnosť vypláca starobný dôchodok alebo predčasný\nstarobný dôchodok zo sumy zodpovedajúcej aktuálnej hodnote osobného dôchodkového\núčtu sporiteľa alebo jej časti, ktorému sa vypláca starobný dôchodok alebo predčasný\nstarobný dôchodok programovým výberom. Na rozdiel od dočasného dôchodku,\nnevyplatená suma dôchodku formou programového výberu je predmetom dedenia podľa\n§ 40 (dedí oprávnená osoba, ktorú určil sporiteľ v zmluve o starobnom dôchodkovom\nsporení; ak sporiteľ v zmluve o starobnom dôchodkovom sporení neurčil oprávnenú osobu\nalebo takejto osoby niet, stáva sa tento majetok predmetom dedenia, t. j. dedí sa podľa\nObčianskeho zákonníka). Starobný dôchodok alebo predčasný starobný dôchodok sa\nformou programového výberu môže začať vyplácať po splnení rovnakých podmienok, ktoré\nzákon ustanovuje na vyplácanie dočasného dôchodku v § 33 ods. 2 (úhrn taxatívne\nvymedzených dôchodkov je vyšší ako 4-násobok životného minima alebo je nasporená suma\ntaká nízka, že žiadny poistiteľ nepredložil ponuku doživotného dôchodku. Obdobie\nprogramového výberu alebo výšku mesačnej splátky si dohodne sporiteľ v dohode\no vyplácaní programového výberu...“.\nV danom prípade mal zákonodarca za to, že rôznemu príspevkovému plneniu a dĺžke\nprispievania nemôže zodpovedať rovnaký prístup k poskytovaniu (vyplateniu) dôchodkovej\ndávky. Naviac umožniť poberať doživotný dôchodok alebo dočasný dôchodok pri nízkom\npríspevkovom plnení za krátke obdobie vylučuje samotný fakt možnosti poistného plnenia\nz dôvodu nedostatku zdrojov na takéto plnenie.\nPrávna úprava doživotného dôchodku obmedzuje dedenie úpravou v § 32 ods. 2\n(Časť II. a III.), podľa ktorého predmetom dedenia podľa Občianskeho zákonníka sa\nnestávajú všetky nasporené prostriedky, ak sporiteľ splní podmienky na výplatu starobného\ndôchodku formou doživotného dôchodku, uzavrie s poisťovňou zmluvu o poistení dôchodku\na následne zomrie po 7 rokoch (84 mesiacoch) od začatia poberania mesačnej výplaty.\nPredmetom dedenia sú len sumy, ktoré neboli vyplatené v prípade skoršej smrti sporiteľa\n(poistenca). Uvedená úprava je podľa navrhovateľov v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa\nktorého „každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má\n\n25\n\nrovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore správnym poriadkom\nochranu neužíva. Dedenie sa zaručuje“.\nPodľa § 2 zákona o starobnom dôchodkovom sporení starobné dôchodkové sporenie\nje sporenie podľa tohto zákona, ktorého účelom je spolu s dôchodkovým poistením podľa\nosobitného predpisu, ktorým je zákon o sociálnom poistení, zabezpečiť príjem sporiteľovi\nv starobe a pozostalým pre prípad smrti.\nUstanovenie čl. 39 ods. 1 ústavy garantuje právo na primerané hmotné zabezpečenie\nv starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Vo vzťahu k napadnutým\nustanoveniam sú významné skutočnosti „staroba\" a „nespôsobilosť na prácu“. Dedenie\nv prípade druhého piliera v nadväznosti na účel a predmet zákona o starobnom\ndôchodkovom sporení preto nepredstavuje esenciálnu zložku.\nAk zákonodarca v zákone o starobnom dôchodkovom sporení určil s účinnosťou od\n1. januára 2005 podľa § 11 poisťovňu a pobočku zahraničnej poisťovne na účely tohto\nzákona, ktorá na základe povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti podľa osobitného\npredpisu je oprávnená vyplácať starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok\na pozostalostný dôchodok podľa tohto zákona a v modifikovanej úprave poistiteľa, ktorým\nje podľa súčasne platného zákona poisťovňa, poisťovňa z iného členského štátu alebo\nzahraničná poisťovňa, ktoré sú na území Slovenskej republiky oprávnené vykonávať\npoisťovaciu činnosť v poistnom odvetví poistenie týkajúce sa dĺžky ľudského života, ktoré je\nupravené právnymi predpismi z oblasti sociálneho poistenia, potom umožnil poisťovni na\nzáklade povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti udeleného Národnou bankou\nSlovenska resp. poistiteľovi stanoviť, na akom základe (poistno-matematické prepočty) je\nschopný vyplácať dôchodkové dávky ustanovené v zákone.\nPodľa navrhovateľov by „predmetom dedenia v starobnom dôchodkovom sporení\nmala byť aktuálna hodnota osobného účtu zomretého sporiteľa, a to ku dňu smrti sporiteľa\nstarobného dôchodku, ak sporiteľ v zmluve neurčil inú oprávnenú osobu, ktorej majú byť po\nsmrti vyplatené v celej zostávajúcej výške“, tak ako to bolo v predchádzajúcej právnej\núprave. V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa § 40 ods. 1 zákona o starobnom\ndôchodkovom sporení oprávnenej osobe, ktorú určil sporiteľ v zmluve o starobnom\ndôchodkovom sporení, vzniká smrťou sporiteľa právo na vyplatenie sumy zodpovedajúcej\naktuálnej hodnote osobného dôchodkového účtu zomretého sporiteľa ku dňu, v ktorom sa\ndôchodková správcovská spoločnosť dozvedela o smrti sporiteľa, zníženej o sumu\n26\n\npovinných príspevkov, ktoré boli za zomretého sporiteľa postúpené bez právneho dôvodu a\nvyžiadané Sociálnou poisťovňou, a o sumu oprávnene vynaložených nákladov dôchodkovej\nsprávcovskej spoločnosti na jej výplatu v hotovosti alebo na prevod do iného ako členského\nštátu eurozóny a zvýšenej o sumu povinných príspevkov, ktoré ešte Sociálna poisťovňa\nnepostúpila. Ak sporiteľ v zmluve o starobnom dôchodkovom sporení neurčil oprávnenú\nosobu alebo takej osoby niet, stáva sa tento majetok predmetom dedenia. Tvrdenie\nnavrhovateľov, že podľa predchádzajúcej právnej úpravy predmetom dedenia mala byť\naktuálna hodnota dôchodkového účtu zomretého, a to ku dňu smrti, nie je správne, nakoľko\ndňom rozhodujúcim na určenie sumy zodpovedajúcej aktuálnej hodnote osobného\ndôchodkového účtuje deň predchádzajúci dňu výplaty.\nV prípade výplaty starobného dôchodku formou doživotného dôchodku (platí to aj\npre dočasný dôchodok) však už nepôjde o aktuálnu hodnotu osobného účtu sporiteľa ale\njednorazové poistné. V tejto súvislosti treba v systéme starobného dôchodkového sporenia\nrozlišovať medzi sporiteľom a poberateľom dôchodkovej dávky, ktorý sa na základe zmluvy\no poistení dôchodku stáva poistník (§ 46f ods. 2). Zákon o starobnom dôchodkovom sporení\nupravuje prechod zo sporenia na poistenie v § 46f, podľa ktorého zmluvou o poistení\ndôchodku sa poistiteľ zaväzuje, za jednorazové poistné podľa podmienok ustanovených\nv tomto zákone vyplácať dohodnutý dôchodok poistenému alebo v prípade jeho smrti\npozostalej osobe a vyplatiť alebo previesť osobe podľa § 40a ods. 1 sumu podľa § 32 ods. 2.\nPrevodom finančných prostriedkov na jednorazové poistné, ktoré prechádza do komerčného\npoistenia, dochádza k zrušeniu účtu v dôchodkovej správcovskej spoločnosti, čím zaniká\nvlastnícke právo, a v takom prípade pre dedenie zákonodarca upravil postup v § 40a\nzákona o starobnom dôchodkovom sporení.\nZákonodarca taxatívne upravil v § 46f ods. 3, ktoré riziká v zmluve o poistení\ndôchodku sa poisťujú tak pre vyplácanie doživotného dôchodku, ako aj dočasného\ndôchodku.\nNa základe uvedeného nemožno akceptovať tvrdenie navrhovateľov, že právna\núprava\n\npredstavuje\n\nobmedzovanie\n\njednej\n\nskupiny\n\nsporiteľov\n\n(nízkopríjmoví)\n\na zvýhodňovanie druhej skupiny sporiteľov (vysokopríjmoví) a že mechanizmus bol\nzákonodarcom schválený so zjavnou svojvôľou.\nK časti IV. a V.\nProtiústavnosť právnej úpravy zmluvy o poistení dôchodku (IV. a V.)\n27\n\nNavrhovatelia v časti IV. poukazujú na diskriminačný stav v súvislosti s úpravou\n§ 46f v spojitosti s § 32 ods. 2 a 33 ods. 1 zákona o starobnom dôchodkovom sporení,\nnakoľko, ak sporiteľ splní podmienky pre výber formy výplaty doživotného alebo dočasného\ndôchodku, tak sa na neho vzťahuje povinnosť uzatvoriť so životnou poisťovňou zmluvu\no poistení, preto navrhovatelia majú za to, že obmedzenie možnosti sporiteľov dohodnúť si\nvyplácanie starobného dôchodku formou doživotného dôchodku aj bez splnenia podmienok\njeho výplaty vyplývajúce z § 32 v spojitosti s § 33 ods. 3 a 33a ods. 3 je diskriminačné\na protiústavné, v rozpore s čl. 2.ods. 2 ústavy.\nV tejto súvislosti poukazujeme na dikciu ustanovení upravujúcich podmienky, ktoré je\npotrebné naplniť pre vyplácanie dôchodkov a ustanovenie upravujúce zmluvu o poistení\ndôchodku, z ktorých nevyplýva povinnosť, ako uvádzajú navrhovatelia, na uzatvorenie\nzmluvy s poisťovňou. § 29 zákona o starobnom dôchodkovom sporení upravuje vecný\nrozsah starobného dôchodkového sporenia, podmienky vyplácania dôchodkov § 30 a 31 a\nformu vyplácania § 32, 33 a 33a. Podľa § 46f ods. 7 len ak si sporiteľ uplatnil právo podľa\n§ 46 ods. 4 alebo § 46a ods. 4, poistiteľ s ním uzatvorí zmluvu o poistení dôchodku. Ani zo\nspojenia „zmluvu o poistení dôchodku možno uzatvoriť len na základe záväznej ponuky...“\n(§ 46f ods. 5) nevyplýva povinnosť sporiteľa uzatvoriť zmluvu.\nV časti V. navrhovatelia uvádzajú, že vylúčenie možnosti dedenia nasporených\nnevyplatených súm odvedených sporiteľmi do II. piliera v prípade uzavretia zmluvy\no poistení dôchodku, na základe ktorej sa vypláca dočasný dôchodok alebo obmedzenie ich\nprevodu oprávnenej osobe určenej v zmluve o poistení dôchodku vyplývajúce z § 46f,\npovažujú za protiústavné, a to pre jeho rozpor s článkom 20 ods. 1 ústavy.\nTak ako bolo uvedené k časti I. II. a III. aj v tomto prípade je potrebné uviesť, že\nvlastnícke právo poberateľa dočasného dôchodku vo vzťahu k jednorazovému poistnému,\nktoré ako nasporená suma sa stáva podkladom pre jeho vyplácanie, zaniklo. Na základe\nuvedeného nie je dôvod na aplikáciu čl. 20 ods. 1 ústavy.\nK časti VI.\nProtiústavnosť právnej úpravy rezervného fondu solidarity (VI.)\nNavrhovatelia namietajú protiústavnosť právnej úpravy rezervného fondu solidarity,\nktorý je upravený v § 167 zákona o sociálnom poistení. Namietajú, že odvod do tohto fondu\nvo výške 4,75 % vymeriavacieho základu (sadzba poistného do rezervného fondu) je podľa\nnázoru navrhovateľov odvodom, ktorý má vplyv na výšku dávok poskytovaných z I. piliera\n28\n\na nie je v ňom zohľadnený vplyv na výšku dôchodkovej dávky konkrétneho sporiteľa\nz II. piliera. Zároveň namietajú neodôvodnenosť, aby sa sporitelia z II. piliera povinne\nskladali Sociálnej poisťovni na úhradu nedostatku finančných prostriedkov spôsobených\nzlým hospodárením dôchodkových správcovských spoločností.\nRezervný fond solidarity (pôvodne rezervný fond) je podľa § 167 zákona o sociálnom\npoistení určený na dávky, na ktorých úhradu nie je dostatok finančných prostriedkov\nv príslušnom základnom fonde (majúc na zreteli dávky a fondy upravené zákonom\no sociálnom poistení) a na úhradu škody podľa osobitného predpisu, ktorým je § 121\nzákona o starobnom dôchodkovom sporení. Podľa tohto ustanovenia bola totiž Sociálna\npoisťovňa určená za subjekt, ktorý ručí v plnom rozsahu z rezervného fondu solidarity za\nškodu spôsobenú rozhodnutím, postupom alebo iným konaním dôchodkovej správcovskej\nspoločnosti a depozitára, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom alebo inými všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi a ktoré mali za následok poškodenie majetku\nv dôchodkovom fonde.\nVzhľadom na uloženie tejto novej povinnosti Sociálnej poisťovni bolo plne legitímne,\nkeď novelou zákona o sociálnom poistení (čl. III zákona č. 43/2004 Z. z.) došlo\nk premenovaniu „rezervného fondu“ na „rezervný fond solidarity“ ak zvýšeniu sadzby\npoistného do rezervného fondu solidarity pre zamestnávateľa z 2,75 % 4,75%.\nVýber povinných príspevkov pre starobné dôchodkové sporenie (II. pilier) je\ncentralizovaný a realizuje sa prostredníctvom Sociálnej poisťovne, ktorá je povinná\npostúpiť ich na osobné dôchodkové účty sporiteľov v dôchodkových fondoch spravovaných\ndôchodkovými správcovskými spoločnosťami. Sadzba povinných príspevkov je od\n1. septembra 2012 do 31. decembra 2016 vo výške 4 % z vymeriavacieho základu. Od roku\n2017 sa bude táto sadzba každoročne zvyšovať o 0,25 %.\nOd 1. januára 2013 majú sporitelia v II. pilieri umožnené platiť dobrovoľné\npríspevky na starobné dôchodkové sporenie. Ich výška nie je obmedzená, ale daňovo\nzvýhodnené budú len príspevky do výšky 2 % zo základu dane, a to do konca roka 2016.\nTvrdenie navrhovateľov, že sporitelia z II. piliera participujú na dávkach sociálneho\npoistenia z I. piliera je neopodstatnené. Rovnako by mohlo platiť, že poistenci z I. piliera sa\npodieľajú na úhrade škôd, ktoré boli spôsobené nesprávnym postupom alebo nesprávnym\nrozhodnutím dôchodkovej správcovskej spoločnosti.\n\n29\n\nNaviac zákon o sociálnom poistení upravuje v § 157 ods. 4, že je to štát, ktorý\nposkytuje Sociálnej poisťovni finančnú výpomoc, keď z dôvodu platobnej neschopnosti\nrezervného fondu solidarity nemožno uhradiť škodu spôsobenú rozhodnutím, postupom\nalebo iným konaním dôchodkovej správcovskej spoločnosti a depozitára, ktoré sú v rozpore\ns osobitným predpisom alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi a ktoré mali\nza následok poškodenie majetku v dôchodkovom fonde, a to z prostriedkov všetkých\ndaňových poplatníkov.»\nVyjadrenie vlády Slovenskej republiky\nStanovisko\n\nvlády\n\nako\n\nvedľajšieho\n\núčastníka,\n\nzastúpenej\n\nministerstvom\n\nspravodlivosti, bolo ústavnému súdu doručené 17. marca 2015, pričom vláda v ňom navrhla,\naby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nálezom nevyhovel, pretože „ustanovenia § 32,\n§ 33 a § 46f zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 183/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,\na § 167 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sú\nv súlade s čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.\nVzhľadom na totožnosť vyjadrenia vlády a stanoviska ministerstva práce ústavný súd\nnepristúpil k jeho citácii v tomto rozhodnutí.\nVláda vo svojom stanovisku zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na tom,\naby sa vo veci konalo ústne verejné pojednávanie.\nStanovisko navrhovateľov k vyjadreniam národnej rady, vlády a ministerstva\npráce\nVyjadrenia národnej rady, vlády a ministerstva práce ústavný súd zaslal na vedomie\na prípadné\n\nzaujatie\n\nstanoviska\n\nzástupcovi\n\nskupiny\n\nposlancov\n\nnárodnej\n\nrady\n\n(navrhovateľov). Zástupca navrhovateľov vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu\n8. októbra 2015 uviedol, že navrhovatelia sú naďalej toho názoru, že napadnuté ustanovenia\nnie sú v súlade s čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy, a zároveň oznámil, že navrhovatelia\n30\n\nnetrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne verejné pojednávanie. Ďalej vo svojom\nstanovisku uviedol:\n\n«I. Protiústavnosť právnej úpravy doživotného dôchodku\nNavrhovatelia nesúhlasia s odôvodnením ústavnej konformnosti právnej úpravy\ndoživotného dôchodku uvedenej v stanoviskách, ktoré zhodne poukazujú na údajný „omyl“\nnavrhovateľov, ktorí neuviedli pri podmienkach na vyplácanie starobného dôchodku odkaz\nna § 30 zákona č. 43/2004 Z. z., ale protiústavnosť zdôvodnili odkazom na § 32 zákona\nč. 43/2004 Z. z.\nNavrhovatelia by v tejto súvislosti chceli upozorniť na skutočnosť, že nejde o ich\nomyl vo výklade podmienok na vyplácanie starobného dôchodku, tak ako sa uvádza zhodne\nv Stanoviskách, a to z dôvodu, že ustanovenie § 30 zákona č. 43/2004 Z. z., podľa ktorého\nsa starobný dôchodok vypláca najskôr od prvého dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom\nsporiteľ dovŕšil dôchodkový vek upravuje iba „základnú podmienku“ na vyplatenie\nstarobného dôchodku v akejkoľvek forme. Konkrétne podmienky výplaty starobného\ndôchodku sú následne uvedené osobitne v nasledujúcich ustanoveniach zákona č. 43/2004\nZ. z. (t. j. v § 32 - doživotný dôchodok, § 33 - dočasný dôchodok a § 33a - programový\nvýber).\nNavrhovatelia pritom vo svojom návrhu nepoukazovali na diskriminačný charakter\n„základnej podmienky“ na vyplatenie starobného dôchodku v akejkoľvek forme, ktorou je\niba vek sporiteľa, ale na diskriminačný charakter ustanovení upravujúcich jednotlivé formy\nvýplaty starobného dôchodku.\nZ ustanovenia § 32 zákona č. 43/2004 Z. z. vyplýva, že doživotný dôchodok je\nvyplácaný do konca života sporiteľa. V zmysle § 46 ods. 1 zákona č. 43/2004 Z. z. je\npoistiteľ v deň vydania certifikátu (§ 45 zákona č. 43/2004 Z. z.) cez ponukový systém (i)\npovinný vyhotoviť sporiteľovi ponuku doživotného starobného dôchodku alebo predčasného\nstarobného dôchodku v rôznych šiestich možných spôsoboch výplaty alebo (ii) oznámiť\nsporiteľovi, že ponuku doživotného starobného dôchodku alebo doživotného predčasného\nstarobného dôchodku nevyhotoví z dôvodu, že suma uvedená v certifikáte nepostačuje na\nvýplatu tohto dôchodku aspoň v sume, ktorú určí poistiteľ ako najnižšiu mesačnú sumu\ndoživotného dôchodku, ktorú má poistiteľ záujem vyplácať.\n31\n\nZ uvedeného vyplýva, že je na rozhodnutí poistiteľa (ktorý stanovuje najnižšiu sumu,\nktorú je ochotný vyplácať), či bude sporiteľ poberať starobný dôchodok formou doživotného\ndôchodku. Uvedený stav je možné považovať za znevýhodňujúci (diskriminačný) pre\nniektorých sporiteľov, a to na základe ich iného postavenia v systéme starobného\ndôchodkového sporenia, v ktorom je týmto sporiteľom prostredníctvom certifikátu, čiže\nelektronického\n\npotvrdenia\n\no\n\nsume\n\nzodpovedajúcej\n\naktuálnej\n\nhodnote\n\nosobného\n\ndôchodkového účtu sporiteľa v eurách ku dňu odpísania dôchodkových jednotiek\nz osobného dôchodkového účtu sporiteľa určené, či majú nárok na výplatu starobného\ndôchodku formou doživotného dôchodku alebo nie.\nZo stanoviska MS SR a tiež stanoviska MPSVR SR je v tejto súvislosti zrejmá\nargumentácia, podľa ktorej, ak by boli poisťovne nútené takýto dôchodok ponúknuť aj\nznevýhodneným (diskriminovaným) sporiteľom, zároveň by požadovali, aby boli súvisiace\nnáklady premietnuté do dôchodkov ostatných sporiteľov (ktoré by sa automaticky znížili),\na ak by to nebolo možné, hrozilo by, že by žiadna komerčná inštitúcia nemala záujem\no vyplácanie dôchodkov zo starobného dôchodkového sporenia. Navrhovatelia majú za to,\nže táto argumentácia a zdôvodnenie mechanizmu doživotného dôchodku celkom jasne\npotvrdzuje, že napadnutá právna úprava je diskriminačná, keďže neumožňuje každému\nsporiteľovi (vylučujú sa nízko príjmoví sporitelia, ktorí nemajú nárok na doživotný\ndôchodok) zvoliť si ktorúkoľvek formu výplaty dôchodku z II. piliera, a to napriek tomu, že\nsplnili rovnakú základnú podmienku dosiahnutia dôchodkového veku. Poistitelia majú preto\nrozhodné slovo vo veci posúdenia nároku a výšky dôchodku vyplácaného sporiteľom formou\ndoživotného dôchodku.\nPodľa názoru navrhovateľov napadnutá právna úprava spôsobila, že skupina\nnízkopríjmových sporiteľov týmto nastavením podmienok vyplácania doživotného dôchodku\nstratí možnosť získať nasporené peniaze práve touto formou výplaty starobného dôchodku.\nNavrhovatelia sa z tohto dôvodu pridržiavajú svojich záverov a odôvodnenia uvedeného vo\nsvojom návrhu, z ktorého vyplýva, že mechanizmus selekcie medzi sporiteľňu zavedený\nustanovením § 32 zákona č. 43/2004 Z. z. je diskriminačný a protiústavný z dôvodu jeho\nrozporu s článkom 12 ods. 1 Ústavy SR.\nII. Protiústavnosť právnej úpravy dedenia nevyplatenej časti doživotného dôchodku\na dočasného dôchodku\n\n32\n\nDedenie predstavuje univerzálny spôsob prechodu majetku v prípade smrti fyzickej\nosoby na jej právnych nástupcov (dedičov). V dôsledku dedenia teda dochádza k zmene\nsubjektu vlastníckeho práva, tzn. dedičia vstupujú do majetkových práv poručiteľa (t. j.\nsporiteľa, ktorý umrel).\nV zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy SR: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke\nprávo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý\nv rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.“\nPre zaručenie ochrany priznanej ustanovením článku 20 ods. 1 Ústavy SR má\nzásadný význam dodržanie príkazu uvedeného v článku 152 ods. 4 Ústavy SR v znení:\n„Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných\nprávnych predpisov musí v súlade s ústavou.“\nPri nerešpektovaní tohto ústavného príkazu (t.j. pri výklade predmetných ustanovení\nzákona č. 43/2004 Z. z. o dedení) hrozí, že Ústavou SR zaručené právo dediť majetok bude\ndedičovi sporiteľa uprené.\nVýznamným rozporom na ktorý navrhovatelia poukázali aj vo svojom návrhu je\nprávna úprava „dedenia“ nevyplatených nasporených úspor sporiteľa pri forme\ndoživotného dôchodku. V prípade smrti sporiteľa pred tým, ako mu bude vyplatených 84\nmesačných súm doživotného dôchodku (t.j. obdobie 7 rokov odo dňa vzniku poistiteľa plniť\nzo zmluvy o poistení dôchodku) dochádza buď k (i) výplate zostávajúcej sumy oprávnenej\nosobe - t.j. osobe, ktorú sporiteľ určil v zmluve o poistení dôchodku alebo (ii) dedeniu\nv zmysle zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Občiansky zákonník“). Samotný problém dedenia, resp. lepšie povedané „nededenia“\npritom pramení v tom, že ak už sporiteľ splní podmienky na výplatu starobného dôchodku\nformou doživotného dôchodku, uzavrie s poisťovateľom zmluvu o poistení dôchodku\na následne zomrie po siedmych rokoch (84 mesiacov) od začatia poberania mesačnej\nvýplaty dôchodku, tak zvyšné nasporené úspory presahujúce sumu 84 mesačných súm\ndoživotného dôchodku sa nestávajú predmetom dedenia podľa Občianskeho zákonníka a\nani nie sú poukázané oprávnenej osobe v zmysle § 40a zákona č. 43/2004 Z. z.\nTakúto právnu úpravu považujú navrhovatelia rovnako za protiústavnú, nakoľko\nochrana vlastníctva (keďže majetkom sú aj nevyplatené úspory sporiteľa z II. piliera), ako\naj záruka dedenia nie sú dodržané, napriek tomu, že ide o absolútne ústavné práva.\nZo stanovísk vyplýva právny názor, podľa ktorého:\n33\n\n(i) nasporená suma - suma uvedená v certifikáte alebo jej časť sa uzavretím zmluvy\no poistení dôchodku stáva pohľadávkou poistiteľa,\n(ii) k uspokojeniu pohľadávky dochádza prevodom prostriedkov priamo z osobného\núčtu sporiteľa na účet poistiteľa, čo spôsobuje zánik vlastníckeho práva k prostriedkom\na vznik vlastníckeho práva poistiteľa k týmto finančným prostriedkom, čoho následkom je\nprávo dedičov dediť iba rozdiel sumy 84 mesačných dôchodkov a sumy poberateľovi reálne\nvyplatených dôchodkov v období 84 mesiacov (7 rokov) od začiatku poberania doživotného\ndôchodku.\nArgumentácia uvedená v stanoviskách o zániku vlastníckeho práva sporiteľa\nk prostriedkom sporiteľa spravovaných dôchodkovou správcovskou spoločnosťou na\nosobnom účte sporiteľa a vzniku vlastníckeho práva poistiteľa k týmto finančným\nprostriedkom je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 43/2004 Z. z. Pri akceptácii takejto\nargumentácie by k dedeniu uvedených prostriedkov nemalo vôbec dochádzať, pretože tieto\nprostriedky alebo akúkoľvek ich časť by už sporiteľ nevlastnil z dôvodu prevodu celej\nnasporenej sumy (sumy zodpovedajúcej aktuálnej hodnote osobného dôchodkového účtu\nsporiteľa vyjadrenej v eurách ku dňu odpísania všetkých dôchodkových jednotiek\nz osobného dôchodkového účtu sporiteľa - § 45 ods. 1 a 3 zákona č. 43/2004 Z. z.) na účet\npoistiteľa z titulu zaplatenia jednorazového poistenia (§ 46g ods. 6 zákona č. 43/2004 Z. z.).\nNapriek tomu však zákon č. 43/2004 Z. z. v ustanovení § 40a ods. 1 výslovne umožňuje\ndedenie týchto finančných prostriedkov, napriek tmu, že už došlo k uzavretiu zmluvy\no poistení dôchodku a prevodu týchto finančných prostriedkov na účet poistiteľa.\nV zmysle § 46g ods. 6 zákona č. 43/2004 Z. z. „Dôchodková správcovská spoločnosť\nprevedie poistiteľovi, s ktorým poistník uzatvoril zmluvu o poistení dôchodku, peňažné\nprostriedky v hodnote zodpovedajúcej sume uvedenej v certifikáte alebo po dohode\ns poistiteľom iný majetok v hodnote zodpovedajúcej sume uvedenej v certifikáte do troch\npracovných dní od zaevidovania údajov zo zmluvy o poistení dôchodku podľa odseku 2.\nPeňažné prostriedky alebo iný majetok prevedený podľa predchádzajúcej vety sú\njednorazové poistné.“\nV tejto súvislosti je rovnako potrebné upozorniť aj na skutočnosť, že dôchodková\nsprávcovská spoločnosť nie je vlastníkom finančných prostriedkov sporiteľa, ale je len ich\n„správcom“, ktorý vykonáva činnosti smerujúce k ich zhodnoteniu. Samotný prevod\nfinančných prostriedkov z dôchodkovej správcovskej spoločnosti na poistiteľa sa\n34\n\nneuskutočňuje na základe zmluvy o poistení dôchodku, ale na základe skutočnosti, že\npoistník (sporiteľ) uzatvoril zmluvu o poistení dôchodku s poistiteľom. Vlastnícke právo\nsporiteľa nezaniká vkladom finančných prostriedkov do dôchodkovej správcovskej\nspoločnosti, tzn. dôchodková správcovská spoločnosť nemá vlastnícke právo k týmto\nfinančným prostriedkom, a preto pod pojmom „prevedie“ v zmysle § 46g ods. 6 zákona\nč. 43/2004 Z. z. nie je možné rozumieť stratu, vzdanie sa vlastníckeho práva poistníka\nk týmto finančným prostriedkom, ale prevedenie iba tých práv, ktorými dôchodková\nsprávcovská spoločnosť disponuje, pretože táto môže v zmysle zásady „nemo plus iuris ad\nalium transfere potest quam ipse habet“ previesť na poistiteľa iba tie práva, ktorými\ndisponuje.\nV tejto súvislosti majú navrhovatelia za to, že finančné prostriedky na dôchodkovom\núčte sú vo vlastníctve sporiteľa, ktorý je povinný v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. (I. pilier)\nalebo zákona č. 43/2004 Z. z. (II. pilier) odvádzať časť odvodov zo svojho príjmu počas\nsvojho „produktívneho veku“, t. j. do splnenia podmienky dosiahnutia dôchodkového veku.\nVlastnícke právo sporiteľa k týmto finančným prostriedkom pritom možno usudzovať\nnapríklad aj z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom z prípadu\nMüller proti Rakúsku (1975) vyplýva, že právny nárok sporiteľa na penzijné dávky spadá\npod právnu ochranu článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a tento právny nárok zakladá vlastnícke právo sporiteľa k týmto\ndávkam. Podobné závery o vzniku vlastníckeho práva sporiteľa k penzijným dávkam\nvyplývajú aj z prípadu Skórkiewicz proti Poľsku (1999).\nV zmysle článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj\nmajetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za\npodmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nPredchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za\nnevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo\nzabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.“\nZ vyššie uvedeného vyplýva ochrana vlastníckeho práva sporiteľa, ktorého vlastnícke\nprávo k penzijným dávkam podlieha právnej ochrane. Zároveň platí, že sporiteľove\nvlastnícke právo nemôže byť obmedzené z iného dôvodu, ako je verejný záujem. Podľa\nnázoru navrhovateľov za verejný záujem nemožno považovať záujem poisti teľa (komerčnej\n35\n\ninštitúcie) na získaní finančných prostriedkoch sporiteľov. Nakoľko verejný záujem\nneexistuje, je potrebné považovať napadnutú právnu úpravu „nededenia“ za nezákonnú,\nprotiústavnú a v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika\nviazaná. Účelom a zmyslom právnej úpravy zákona č. 43/2004 Z. z. by malo byť podľa\nnavrhovateľov hmotné zabezpečenie sporiteľa v starobe pričom, ak dôjde k úmrtiu sporiteľa\nskôr, ako dôjde k vyplateniu všetkých naakumulovaných finančných prostriedkov (t. j. sumy\nuvedenej v certifikáte podľa § 45 zákona č. 43/2004 Z. z.) sporiteľovi, tak by mala byť\nzvyšná nevyplatená časť finančných prostriedkov vyplatená osobe, ktorú sporiteľ určil alebo\nsporiteľovým dedičom - čím by sa podľa názoru navrhovateľov zabezpečilo hmotné\nzabezpečenie pozostalých. V tejto súvislosti sú podľa navrhovateľov irelevantné aj\nargumenty, že doterajšia právna úprava neumožňovala dedenie ani v takej časti ako to\numožňuje tzv. anuitná novela zákona č. 43/2004 Z. z.\nNavrhovatelia na jednej strane akceptujú účel a zmysel právnej úpravy\ndôchodkového sporenia, nestotožňujú sa však s vhodnosťou použitého právneho riešenia,\nktorým sa tento účel a zmysel má naplniť. Nie je možné podľa navrhovateľov akceptovať\ntaké právne riešenie, ktoré porušuje základné práva sporiteľa na ochranu vlastníctva\n(článok 20 ods. 1 Ústavy SR) a ktoré zároveň nerovnakým a diskriminačným spôsobom\nodlišuje medzi jednotlivými formami výplaty nasporených finančných prostriedkov, pričom\nniektoré formy sú nedostupné napríklad pre nízkopríjmové skupiny (namietaná\ndiskriminácia v zmysle článku 12 ods. 1 Ústavy SR). K uvedenej problematike zaujal svoje\nstanovisko v minulosti aj Ústavný súd SR, keď napríklad v náleze pod sp. zn. PL. ÚS 11/08\nzo dňa 30.07.2010 uviedol „Zrušenie povinnej účasti na dôchodkovom poistení na účely\nstarobného poistenia za podmienky platenia poistného Sociálnou poisťovňou nemožno\npovažovať za zásah do nadobudnutých práv v takom rozsahu a kvalite, ktorá by zakladala\nprotiústavnosť tohto právneho riešenia bez zohľadnenia ďalších relevantných skutočností.\nJe vecou zákonodarcu [ČI. 39 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava\"), aký\nprávny režim zabezpečenia jednotlivých skupín fyzických osôb na ich zabezpečenie v súlade\ns čl. 39 ods. 1 ústavy zvolí; vždy však musí ísť o také právne riešenie, ktoré korešponduje\npredovšetkým s čl. 1 ods. 1, čl. 12 a čl. 13 ústavy. Nemožnosť nakladania s nasporenými\nprostriedkami sporiteľov druhého piliera sociálneho poistenia - starobného dôchodkového\nsporenia, ktoré sú ich vlastníctvom a sú výsledkom preferencie uplatnenia princípu\n\n36\n\nindividuálnej zásluhovosti v tomto pilieri, je neodôvodneným obmedzením ich vlastníckeho\npráva.“\nZ uvedeného okrem iného vyplýva, že nasporené prostriedky sporiteľov druhého\npiliera sociálneho poistenia - starobného dôchodkového sporenia sú ich vlastníctvom,\npričom v tejto súvislosti je zrejmé, že podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR je základnou\nzložkou práva na ochranu vlastníckeho práva aj jeho dedenie. Preto nie je podľa názoru\nnavrhovateľov možné akceptovať záver prezentovaný napr. v stanovisku NR SR, podľa\nktorého „Dedenie v prípade druhého piliera v nadväznosti na účel a predmet zákona\no starobnom dôchodkovom sporenie nepredstavuje esenciálnu zložku.“ Dedenie je totiž\nokrem práva vlastniť, nakladať a disponovať s vecou základnou zložkou vlastníckeho práva.\nPre porovnanie navrhovatelia uvádzajú, že v zmysle právnej úpravy dočasného\ndôchodku v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 43/2004 Z. z., podľa ktorého\n„Dočasný starobný dôchodok a dočasný predčasný starobný dôchodok poistiteľ vypláca\npočas doby dohodnutej v zmluve o poistení dôchodku; ak smrť sporiteľa nastane pred\nuplynutím doby dohodnutej v zmluve o poistení dôchodku, poistiteľ vypláca dočasný\nstarobný dôchodok alebo dočasný predčasný starobný dôchodok do smrti poberateľa tohto\ndôchodku.“ dochádza k odlišnému prístupu zákonodarcu k otázke dedenia. Takáto odlišná\nprávna úprava vo vzťahu k sporiteľom, ako vlastníkom druhovo rovnakej veci (finančné\nprostriedky nasporené na dôchodkovom účte sporiteľa) nemôžu mať podľa judikatúry\nÚstavného súdu SR rôzny obsah, t.j. vlastníci tej istej veci nemôžu byť posudzovaní inak.\nPodľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 38/95 zo dňa\n03.04.1996 platí, že rozdielny obsah vlastníckeho práva druhovo totožnej veci nie je\nzákonný a je v rozpore s Ústavou SR. Konkrétne predmetné rozhodnutie uvádza „Ústava\nSlovenskej republiky v čl. 20 ods. 1 neustanovuje absolútne rovnaký obsah vlastníckeho\npráva všetkých vlastníkov ku všetkým veciam, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva.\nUrčuje však rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Z uvedeného\nvyplýva, že vlastníci druhovo rovnakej veci musia mať rovnaký zákonom stanovený obsah\nsvojho vlastníckeho práva. 2. Každý má právo vlastniť majetok, ktorý Ústavou Slovenskej\nrepubliky, alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z jeho vlastníctva vylúčený. 3. Ústava\nSlovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu\nvlastníckeho práva došlo priamo zákonom.“\n\n37\n\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že sporitelia by mali mať rovnaký obsah svojho\nvlastníckeho práva k majetku - finančným prostriedkom na osobnom dôchodkovom účte\n(keďže ide o druhovo rovnakú vec), no napriek tomu je obsah ich vlastníckeho práva\nrozdielny v otázke dedenia, resp. vyplácania rozdielu medzi nasporenými finančnými\nprostriedkami a poskytnutými finančnými (vyplatenými) finančnými prostriedkami, čím je\nnapadnutá právna úprava zjavne v rozpore s ustanovením článku 20 ods. 1 Ústavy SR, ako\naj ustanovením článku 12 ods. 1 Ústavy SR.\nIII. Protiústavnosť právnej úpravy zmluvy o poistení dôchodku\nNavrhovatelia vo svojom návrhu napádajú právnu úpravu zmluvy o poistení\ndôchodku, a to z dôvodu (i) povinnosti uzatvorenia zmluvy o poistení dôchodku a (ii)\nnelogickej úprave jednorazového poistného.\nZ príslušných stanovísk pritom zhodne vyplýva, že napádaná právna úprava nie je\nv rozpore s Ústavou SR, nakoľko (i) ide o právo a nie povinnosť sporiteľa uzatvoriť zmluvu\no poistení dôchodku a (ii) jednorazové poistné predstavuje oprávnený poplatok\nza poskytnutie poistných služieb.\nK uvedeným\n\nskutočnostiam\n\nnavrhovatelia\n\nuvádzajú,\n\nže\n\nsa\n\nnestotožňujú\n\ns argumentáciou uvedenou v jednotlivých stanoviskách, a naďalej považujú napádanú\nprávnu úpravu za protiústavnú.\nV zmysle § 46f ods. 1 zákona č. 43/2004 Z. z. „Zmluvou o poistení dôchodku sa\npoistiteľ zaväzuje, že za jednorazové poistné podľa podmienok ustanovených v tomto zákone\na) bude poistenému alebo pozostalej osobe vyplácať dohodnutý dôchodok\nb) vyplatí alebo prevedie oprávnenej osobe podľa § 40a ods. 1 sumu podľa § 32\nods. 2.“\nV zmysle § 46f ods. 5 zákona č. 43/2004 Z. z. „Zmluvu o poistení dôchodku možno\nuzatvoriť len na základe záväznej ponuky, na základe ktorej budú splnené podmienky\nvyplácania starobného dôchodku alebo predčasného starobného dôchodku, ak v druhej vete\nnie je ustanovené inak Zmluvu o poistení dôchodku, na základe ktorej sa bude vyplácať\npredčasný starobný dôchodok podľa § 31 písm. b), možno uzatvoriť len na základe záväznej\nponuky, v ktorej uvedená suma doživotného predčasného starobného dôchodku v súčte so\nsumou predčasného starobného dôchodku podľa osobitného predpisu je vyššia ako 1,2násobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného\npredpisu.“\n38\n\nV zmysle § 46f ods. 7 zákona č. 43/2004 Z. z. „Ak si sporiteľ uplatnil právo podľa\n§ 46 ods. 4 alebo § 46a ods. 4, poistiteľ s ním uzatvorí zmluvu o poistení dôchodku.“\nV zmysle § 46 ods. 4 zákona č. 43/2004 Z. z.: „Ak sa sporiteľ, ktorý spĺňa podmienky\nvyplácania dočasného starobného dôchodku alebo dočasného predčasného starobného\ndôchodku podľa § 33 ods. 2 alebo podmienky vyplácania starobného dôchodku alebo\npredčasného starobného dôchodku programovým výberom podľa § 33a ods. 2, rozhodne\npočas záväznosti ponuky podľa odseku 1 písm. a) použiť len časť sumy uvedenej v\ncertifikáte na ponuku podľa odseku 1 písm. a), mesačná suma dôchodku uvedená v ponuke\nsa mu zníži tak, aby sa rovnala mesačnej sume dôchodku, ktorá by bola v čase vyhotovenia\nponuky určená na základe tejto časti sumy.“\nV zmysle § 46a ods. 4 zákona č. 43/2004 Z. z. „Ak sa sporiteľ, ktorý spĺňa podmienky\nvyplácania dočasného starobného dôchodku alebo dočasného predčasného starobného\ndôchodku podľa § 33 ods. 2 alebo podmienky vyplácania starobného dôchodku alebo\npredčasného starobného dôchodku programovým výberom podľa § 33a ods. 2, rozhodne\npočas záväznosti ponuky podľa odseku 1 použiť len časť sumy uvedenej v certifikáte na\nponuku podľa odseku J, mesačná suma dôchodku uvedená v ponuke sa mu zníži tak, aby sa\nrovnala mesačnej sume dôchodku, ktorá by bola v čase vyhotovenia ponuky určená na\nzáklade tejto časti sumy.“\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že zmluvu o poistení dôchodku môže sporiteľ uzatvoriť\nlen vtedy keď splní všetky podmienky na výplatu dôchodku. Opačný názor prezentovaný\nv stanoviskách, podľa ktorého sú podmienky prístupu k jednotlivým formách dôchodku\nrovnako prístupné pre všetkých sporiteľov iba na základe kritéria dosiahnutia\ndôchodkového veku sporiteľa je nepravdivý a zavádzajúci. Uvedené tvrdenia prezentované\nv stanoviskách by sa zakladali na pravde len v prípade, ak by každý sporiteľ, ktorý dosiahne\nurčitý dôchodkový vek mohol požiadať o výplatu nasporených finančných prostriedkov\nakoukoľvek formou, čo však v zmysle zákona č. 43/2004 Z. z. možné nie je.\nPodľa názoru navrhovateľov neobstojí ani argument, že uzatvorenie zmluvy\no poistení dôchodku je právo sporiteľa a nie jeho povinnosťou s poukazom na § 46f ods. 7\nzákona č. 43/2004 Z. z. Hoci predmetné ustanovenie neuvádza explicitne uzatvorenie\nzmluvy o poistení dôchodku ako povinnosť, tak z obsahu zákonného vymedzenia inštitútu\nzmluvy o poistení dôchodku to tak jednoznačne vyplýva. Dôvodom je skutočnosť, že bez\nsplnenia podmienok nie je možné uzatvoriť zmluvu, t.j. právo uzatvoriť zmluvu o poistení\n39\n\ndôchodku môže sporiteľ využiť len v prípade, že splní zákonom predpísané podmienky. Po\nsplnení podmienok na výplatu dôchodku následne dôjde k vystaveniu záväznej ponuky\npoistiteľa, po ktorej je možné „využiť\" právo sporiteľa na uzatvorenie zmluvy o poistení\ndôchodku.\nZ uvedeného vyplýva, že sporiteľ (poistník) je povinný v prípade záujmu o výplatu\ndôchodku z II. piliera formou doživotného dôchodku alebo formou dočasného dôchodku\nvyužiť svoje právo na uzatvorenie zmluvy o poistení dôchodku a tak pristúpiť na podmienky\nsúkromnej inštitúcie (poisťovateľa), pričom poistník (sporiteľ) je povinný sa vzdať\nv prospech poisťovateľa svojich nasporených finančných prostriedkov, ktoré predstavujú\nvýšku jednorazového poistného za poskytnutie služby - vyplatenie finančných prostriedkov\nv dávkach. Takáto právna úprava je podľa názoru navrhovateľov na základe všetkých\ndoteraz prezentovaných skutočností evidentne v rozpore s právom na rovnaký\n(nediskriminačný) prístup k dávkam starobného dôchodkového sporenia.\nĎalšou podstatnou skutočnosťou spojenou so zmluvou o poistení dôchodku je práve\nprávna úprava jednorazového poistného. Z jednotlivých stanovísk opätovne zhodne vyplýva\nnázor, že jednorazové poistné predstavuje sumu, ktorú je sporiteľ povinný zaplatiť poisťovni\nza poskytnutie služby (t.j. za poistenie zákonnom vymedzených rizík spojených s vyplácaním\ndôchodku formou doživotného dôchodku alebo formou dočasného dôchodku a vyplatenie,\nresp. prevedenie rozdielu súm doživotného dôchodku oprávneným osobám). Navrhovatelia\nvšak považujú takéto vymedzenie jednorazového poistného za právne nelogické\na nezákonné.\nZ dôvodovej správy k § 46f zákona č. 43/2004 Z. z. vyplýva, že „Poistné sa platí\nvo forme jednorazového poistného, ktoré predstavuje sumu úspor na osobnom\ndôchodkovom účte uvedenú na certifikáte. To neplatí, ak sporiteľ v lehote 30 dní uzatvoril\nzmluvu o poistení dôchodku na inú sumu, pretože nepoužil celú sumu uvedenú v certifikáte\nna vyplácanie dôchodku jednou formou. Suma dôchodku vychádza zo sumy dôchodku\nuvedenej v ponuke doživotného a/alebo dočasného dôchodku alebo ak bola zmluva\no poistení dôchodku uzatvorená inak ako podľa ponuky z ponukového systému.“\nV zmysle § 796 ods. 1 Občianskeho zákonníka „Ten, kto s poistiteľom uzavrel\npoistnú zmluvu, je povinný platiť poistné, a to za dohodnuté poistné obdobia (bežné\npoistné); možno tiež dohodnúť, že poistné bude zaplatené naraz za celú dobu, na ktorú bolo\npoistenie dojednané (jednorazové poistné).“\n40\n\nZ uvedeného vyplýva, že jednorazové poistné možno dohodnúť iba pri uzatvorení\npoistnej zmluvy na dobu určitú, t.j. na dobu na ktorú bolo poistenie dojednané medzi\npoistiteľom a poistníkom. V zmysle zákona č. 43/2004 Z. z. však možno dojednať\njednorazové poistné aj v prípade uzatvorenia zmluvy o poistení dôchodku na dobu neurčitú.\nZmluva o poistení dôchodku môže byť uzatvorená buď na (i) dobu určitú - forma dočasného\ndôchodku, t.j. na 5, 7 alebo 10 rokov alebo (ii) dobu neurčitú - forma doživotného\ndôchodku, t.j. do smrti poistníka. Navrhovatelia zastávajú názor, že možnosť úhrady\njednorazového poistného aj pri dojednaní zmluvy o poistení dôchodku na dobu neurčitú je\nnezákonná a nemá oporu v súčasnom znení Občianskeho zákonníka.\nNavrhovatelia v tejto súvislosti zároveň poukazujú na možný rozpor zmluvy\no poistení dôchodku s poistnou zmluvou ako takou, ktorú vymedzuje § 788 ods. 1\nObčianskeho zákonníka nasledovne „Poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť\nv dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie označená\na fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela, je povinná\nplatiť poistné.“\nZákladom poistných zmlúv (medzi ktoré je potrebné podľa stanovísk a dôvodovej\nsprávy k § 46f zákona č. 43/2004 Z. z. zaraďovať aj zmluvu o poistení dôchodku) je\nsynalagmatický vzťah poistiteľa, ktorý poskytne poistné plnenie v prípade vzniku náhodnej\nudalosti a poistníka, ktorý je povinný za túto „službu“ zaplatiť poistné. Pre porovnanie\nuvádzame, že základom zmluvy o poistení dôchodku je vyplácanie dôchodku (dočasnou\nalebo doživotnou formou) za poskytnutie jednorazového poistného. Z uvedeného je zrejmé,\nže pri zmluve o poistení dôchodku absentuje základná náležitosť - výška poistného plnenia,\nktorá musí byť v poistnej zmluve presne špecifikovaná. Zmluva o poistení dôchodku však\nžiadny údaj o výške poistného plnenia, ktorú je poistiteľ povinný vyplatiť v prípade, že\npoistník zomrie neuvádza (smrť poistníka je náhodnou „poistnou“ udalosťou). Následkom\nabsencie týchto obligatórnych náležitostí poistnej zmluvy možno konštatovať, že zmluvy\no poistení dôchodku nie je poistnou zmluvou ale akousi inominátnou zmluvou, ktorá len\npreberá niektoré prvky právnej úpravy poistnej zmluvy.\nVzhľadom na riziká uvedené v § 46f ods. 3 zákona č. 43/2004 Z. z. (t.j. pri\ndoživotnom dôchodku - riziko dlhovekosti a riziko smrti poisteného a pri dočasnom\ndôchodku - riziko dožitia), ktoré sú predmetom poistenia navrhovatelia považujú za\npotrebné poukázať aj na skutočnosť, že poisťovateľ nie je oprávnený požadovať poistné za\n41\n\npokrytie rizika dožitia, nakoľko nejde v tomto prípade o náhodnú a nepredvídateľnú udalosť\n(rozdiel je poistenie dlhovekosti, ktoré zabezpečuje sporiteľovi, ktorý sa dožije „viac ako\npredpokladá poisťovňa“ neustále až do smrti výplatu starobného dôchodku). V prípade\ndočasného dôchodku však navrhovatelia považujú napadnutú právnu úpravu (po\nnadobudnutí účinnosti zákona č. 183/2014 Z. z.) za protiústavnú, nakoľko poistník je\npovinný platiť poistné za to, že sa dožije určitý vymedzený vopred dohodnutý čas (5, 7 alebo\n10 rokov), pričom ak sa nedožije celého tohto výplatného obdobia, zvyšná suma sa stáva\npríjmom poistiteľa. Z uvedeného je podľa názoru navrhovateľov zrejmé popretie účelu\na charakteru poistnej zmluvy, ktorá má poisťovať náhodnú udalosť (smrť) a nie dožitie sa\nurčitého veku, tak ako je to v súčasnosti pri forme dočasného dôchodku. V tejto súvislosti\nnie je relevantná ani argumentácia ustanovením § 790 písm. b) Občianskeho zákonníka,\nktorá je obsahom stanoviska MPSVR SR a podľa ktorej je možné poistiť fyzickú osobu pre\nprípad dožitia sa určitého veku, pretože v tomto prípade ide z vecnej stránky o poistenie\nrizika dlhovekosti, ako je uvedené vyššie, a nie o riziko dožitie v zmysle v akom tento pojem\npoužíva zákon č. 43/2004 Z. z.\nVzhľadom na vyššie uvedené majú navrhovatelia za to, že vylúčenie možnosti\ndedenia nasporených nevyplatených súm odvedených sporiteľňu do tzv. II. piliera v prípade\nuzavretia zmluvy o poistení dôchodku, na základe ktorej sa vypláca dočasný dôchodok\nalebo obmedzenie ich prevodu oprávnenej osobe určenej v zmluve o poistení dôchodku\nvyplývajúce z ustanovení § 46f zákona č. 43/2004 Z. z. je potrebné považovať\nza protiústavné, a to pre jeho rozpor s článkom 20 ods. 1 Ústavy SR.\nIV. Protiústavnosť právnej úpravy rezervného fondu solidarity\nNavrhovatelia vo svojom návrhu napádajú právnu úpravu rezervného fondu\nsolidarity v zmysle § 167 zákona č. 461/2003 Z. z., a to z dôvodu, že povinný odvod\nsporiteľov do I. piliera vo výške 4,75 % (i) nie je súčasťou poistného na starobné poistenie\na (ii) slúži na „plátanie dier“ v štátnom rozpočte po škodách, ktorá spôsobili svojimi\nprotizákonnými rozhodnutiami, postupmi a konaniami dôchodkové správcovské spoločnosti.\nZ jednotlivých stanovísk pritom zhodne vyplýva, že napádaná právna úprava nie je\nv rozpore s Ústavou SR, nakoľko (i) tvrdenie navrhovateľov o odvode nemá oporu\nv súčasnej právnej úprave, (ii) zmenou právnej úpravy v zmysle vyčlenia tohto odvodu by\ndošlo k podstatnému zníženiu finančných prostriedkov v rezervnom fonde solidarity, čo by\nspôsobilo stratu praktického významu tohto fondu a (iii) použitie finančných prostriedkov\n42\n\nz rezervného fondu solidarity na úhradu nedostatku finančných prostriedkov Sociálnej\npoisťovne spôsobených zlým hospodárením dôchodkových správcovských spoločností je\nakceptovateľné, nakoľko sa na kumulácií finančných prostriedkov v tomto fonde podieľajú\naj sporitelia z tzv. I. piliera.\nZ vyššie uvedenými tvrdeniami prezentovanými v stanoviskách sa navrhovatelia\nnestotožňujú, nakoľko považujú súčasnú právnu úpravu rezervného fondu solidarity\nza rozpornú s právom vlastniť majetok definovaným v článku 20 ods. 1 Ústavy SR. Rozpor\ns právom vlastniť majetok spočíva najmä v skutočnosti, že (i) sporitelia z tzv. II. piliera\n(participujúci na starobnom dôchodkovom systéme v dôchodkovej správcovskej\nspoločnosti) prispievajú do rezervného fondu solidarity, ktorý slúži na sanáciu dlhu\nvšetkých fondov Sociálnej poisťovne, ako aj na úhradu škody spôsobenej dôchodkovými\nsprávcovskými spoločnosťami a depozitárom a zároveň (ii) sporitelia z tzv. I. piliera\n(participujúci na sociálnom systéme v Sociálnej poisťovni) prispievajú do rezervného fondu\nsolidarity, ktorý slúži na sanáciu dlhu všetkých fondov Sociálnej poisťovne, ako aj na\núhradu škody spôsobenej dôchodkovými správcovskými spoločnosťami a depozitárom,\npričom vôbec nie sú súčasťou starobného dôchodkového systému v dôchodkových\nsprávcovských spoločnostiach.\nVyššie uvedené dôvody, pre ktoré navrhovatelia podali návrh majú pritom za\nnásledok úbytok finančných prostriedkov všetkých zúčastnených subjektov, teda poistencov\n(I. pilier), ako aj sporiteľov (II. pilier), ktoré sú vlastníctvom týchto subjektov. Účelom\npoužitia týchto prostriedkov je pritom úhrada výdavkov, ktoré by mali byť hradené výlučne\nštátom, Sociálnou poisťovňou a dôchodkovými správcovskými spoločnosťami zvláštnych\nzdrojov a príjmov.\nAko už bolo navrhovateľmi uvedené, v prípade platenia poistného do rezervného\nfondu solidarity sporitelia, ale tiež poistenci v tzv. I. pilieri, poukazujú finančné prostriedky\nSociálnej poisťovni, ktorých výška závisí od výšky ich vymeriavacieho základu. Tieto\nodvody majú rovnaký charakter ako odvody poistného na starobné poistenie. Napriek tejto\nskutočnosti však odvod vo výške 4,75% z vymeriavacieho základu nie je zohľadňovaný pri\nvýpočte výšky dôchodkovej dávky konkrétneho sporiteľa, aleje použitý neadresné na úhradu\nvyššie uvedených dlhov a škôd spôsobených v systéme sociálneho poistenia a starobného\ndôchodkového sporenia zriadenom a spravovanom Slovenskou republikou. Samotná\nskutočnosť uvádzaná v stanoviskách, že tvrdenia navrhovateľov nemajú oporu v súčasnom\n43\n\nznení zákona č. 461/2003 Z. z. neznamenajú, že právna úprava rezervného fondu solidarity\nnie je v rozpore s Ústavou SR.\nZ uvedených dôvodov majú navrhovatelia za to, že právna úprava rezervného fondu\nsolidarity uvedená v § 167 zákona č. 461/2003 Z. z. je protiústavná z dôvodu, že je\nv rozpore s právom vlastniť majetok definovaným v článku 20 ods. 2 Ústavy SR.\nV. Záver\nNa základe vyššie uvedených skutočností navrhovatelia navrhujú, aby Ústavný súd\nSlovenskej republiky v zmysle článku 125 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a § 37 až 41 zákona č. 38/1993 Z. z. vydal tento nález:\nUstanovenia § 32, § 33 a § 46f zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom\nsporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 183/2014 Z. z., ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú\nniektoré zákony a ustanovenie § 167 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení\nneskorších predpisov nie sú v súlade s ustanoveniami článku 12 ods. 2 a článku 20 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.»\nII.\nZákladné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu\nPodstata problému nastoleného návrhom skupiny poslancov národnej rady\nSkupina poslancov národnej rady sa návrhom doručeným 3. októbra 2014 domáha,\naby ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyslovil nesúlad označených\nustanovení zákona o starobnom dôchodkovom sporení a ustanovenia zákona o sociálnom\npoistení s čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy z týchto dôvodov:\n- určenie podmienok vyplácania doživotného starobného dôchodku poistiteľom,\nktorý podľa vlastných výpočtov stanoví sporiteľovi ponuku vyplácania tohto dôchodku\n(§ 32 zákona o starobnom dôchodkovom sporení), je v rozpore s č. 12 ods. 2 ústavy, pretože\ndiskriminuje nízkopríjmových sporiteľov, ktorí tak stratia možnosť mať vyplácaný\n44\n\ndoživotný starobný dôchodok z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na ich osobnom\ndôchodkovom účte. Navrhovatelia uvedenú právnu úpravu považujú za diskriminačnú aj\nz dôvodu, že v prípade dočasného starobného dôchodku alebo vyplácania dôchodku formou\nprogramového výberu je táto možnosť sporiteľom zákonom daná aj bez splnenia zákonom\nustanovených podmienok, čo pre možnosť doživotného starobného dôchodku neplatí,\n- ak sporiteľ, ktorý splnil podmienky vyplácania doživotného starobného dôchodku\npodľa § 32 zákona o starobnom dôchodkovom sporení, zomrie po uplynutí 84 mesiacov\npo začatí poberania tohto dôchodku, jeho zostávajúce úspory sa nestávajú predmetom\ndedenia podľa Občianskeho zákonníka a nebudú ani poukázané oprávnenej osobe v zmysle\n§40a zákona o starobnom dôchodkovom sporení, stanú sa príjmom poisťovateľa, čo je\nv rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože neprimerane obmedzuje základné právo sporiteľa\nvlastniť majetok a s ním spojené právo dediť,\n- v nesúlade s čl. 20 ods. 1 ústavy je aj právna úprava dočasného starobného\ndôchodku zakotvená v § 33 zákona o starobnom dôchodkovom sporení, v zmysle ktorej sa\ntento dôchodok vypláca iba počas vopred dohodnutej doby. Ak sporiteľ zomrie kedykoľvek\npočas doby vyplácania tohto dôchodku, nevyplatená časť nasporenej sumy nie je vôbec\npredmetom dedenia a ani nedochádza k jej vyplateniu oprávnenej osobe určenej v zmluve\no poistení dôchodku. Zostatok nasporených prostriedkov sporiteľa sa stáva príjmom\npoisťovateľa,\n- v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy je aj samotná právna úprava zmluvy o poistení\ndôchodku podľa § 46f zákona o starobnom dôchodkovom sporení, ktorú uzatvára poistiteľ\n(životná poisťovňa) s poistníkom (sporiteľ) pre účely vyplácania doživotného starobného\ndôchodku alebo dočasného starobného dôchodku. Sporiteľ, pokiaľ sa rozhodne pre jednu\nz uvedených foriem vyplácania starobného dôchodku, má povinnosť uzatvoriť zmluvu\no poistení dôchodku. Časť sporiteľov tak bude mať obmedzenú možnosť dohodnúť si\nvyplácanie doživotného dôchodku v prípade, ak nesplnia podmienky ustanovené zákonom,\nčo je „diskriminačné a protiústavné“,\n- ustanovenie § 46f zákona o starobnom dôchodkovom sporení je súčasne v rozpore\ns čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže súčasťou zmluvy o poistení dôchodku je protiústavná úprava\ndedenia, ktorá sa obmedzuje na 84 mesačných súm dôchodkového sporenia v prípade\nvyplácania doživotného dôchodku a úplne vylučuje možnosť dedenia alebo prevodu\nnasporenej sumy na oprávnenú osobu v prípade vyplácania dočasného dôchodku,\n45\n\n- vytvorenie rezervného fondu solidarity v zmysle § 167 zákona o sociálnom poistení\nnie je v súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože je financovaný z odvodov sporiteľov do tzv.\nI. piliera vo výške 4,75 % z vymeriavacieho základu, ktorý je potrebné posudzovať ako\nodvod, ktorý by mal byť súčasťou poistného na starobné poistenie a mal by mať vplyv na\nvýšku dôchodkových dávok poskytovaných z tzv. I. piliera. Rezervný fond solidarity by mal\nbyť podľa sťažovateľov financovaný zo štátneho rozpočtu, a nie z príspevkov sporiteľov,\nkeďže je použitý na úhradu dávok, na ktorých úhradu nie je dostatok finančných\nprostriedkov v príslušnom základnom fonde a na úhradu škody spôsobenej dôchodkovou\nsprávcovskou spoločnosťou a depozitárom.\nNamietané ustanovenia zákona o starobnom dôchodkovom sporení a zákona\no sociálnom poistení\nNapadnuté ustanovenia § 32, § 33 a § 46f zákona o starobnom dôchodkovom sporení\nznejú:\n§ 32 Doživotný dôchodok\n(1) Doživotný starobný dôchodok a doživotný predčasný starobný dôchodok poistiteľ\nvypláca do smrti poberateľa tohto dôchodku.\n(2) Ak poberateľ doživotného dôchodku zomrel skôr, ako mu bolo vyplatených 84\nmesačných súm doživotného dôchodku, najskôr však v deň vzniku povinnosti poistiteľa\nplniť zo zmluvy o poistení dôchodku, sumu zodpovedajúcu rozdielu sumy určenej na\nvýplatu týchto 84 mesačných súm doživotného dôchodku a súčtu vyplatených mesačných\nsúm doživotného dôchodku\na) zníženú o sumu oprávnene vynaložených nákladov poistiteľa na jej výplatu\nv hotovosti alebo na prevod do iného ako členského štátu eurozóny poistiteľ vyplatí podľa\n§ 40a alebo\nb) poistiteľ prevedie podľa § 40a.\n§ 33 Dočasný dôchodok\n(1) Dočasný starobný dôchodok a dočasný predčasný starobný dôchodok poistiteľ\nvypláca počas doby dohodnutej v zmluve o poistení dôchodku; ak smrť sporiteľa nastane\npred uplynutím doby dohodnutej v zmluve o poistení dôchodku, poistiteľ vypláca dočasný\n46\n\nstarobný dôchodok alebo dočasný predčasný starobný dôchodok do smrti poberateľa tohto\ndôchodku.\n(2) Vyplácanie dočasného starobného dôchodku a dočasného predčasného\nstarobného dôchodku možno dohodnúť, ak sporiteľ uzatvoril zmluvu o poistení dôchodku,\nna základe ktorej sa vypláca doživotný starobný dôchodok alebo doživotný predčasný\nstarobný dôchodok, a súčet súm dôchodkových dávok podľa osobitného predpisu,\nvýsluhového dôchodku, invalidného výsluhového dôchodku, invalidného dôchodku\na čiastočného invalidného dôchodku, vdovského výsluhového dôchodku, vdoveckého\nvýsluhového dôchodku a obdobného dôchodku vyplácaného z cudziny, ktoré majú byť\nvyplácané ku dňu povinnosti poistiteľa plniť zo zmluvy o poistení dôchodku, a sumy\ndoživotného starobného dôchodku alebo doživotného predčasného starobného dôchodku je\nku dňu evidencie poznámky o uzatvorení zmluvy o poistení dôchodku, na základe ktorej sa\nbude vyplácať dočasný starobný dôchodok alebo dočasný predčasný starobný dôchodok,\nvyšší ako\na) suma starobného dôchodku podľa osobitného predpisu zodpovedajúca obdobiu\ndôchodkového poistenia v dĺžke 42 rokov, priemernému osobnému mzdovému bodu\nv hodnote 1,25 a dôchodkovej hodnote podľa osobitného predpisu platnej ku dňu\nvyhotovenia ponuky podľa § 46a, ak najneskôr ku dňu vyhotovenia ponuky podľa § 46a\nsporiteľovi vznikol nárok na výplatu starobného dôchodku podľa osobitného predpisu alebo\npredčasného starobného dôchodku podľa osobitného predpisu znížených za obdobie účasti\nna starobnom dôchodkovom sporení a ku dňu evidencie poznámky o uzatvorení zmluvy\no poistení dôchodku, na základe ktorej sa bude vyplácať dočasný starobný dôchodok alebo\ndočasný predčasný starobný dôchodok, je súčet sumy starobného dôchodku podľa\nosobitného predpisu v úhrne s vyrovnávacím príplatkom podľa osobitného predpisu alebo\npredčasného starobného dôchodku podľa osobitného predpisu neznížených z dôvodu súbehu\ns inou dôchodkovou dávkou a znížených za obdobie účasti na starobnom dôchodkovom\nsporení ku dňu vyhotovenia ponuky podľa § 46a a sumy doživotného starobného dôchodku\nalebo doživotného predčasného starobného dôchodku sporiteľa vyšší ako suma jeho\nstarobného dôchodku podľa osobitného predpisuv úhrne s vyrovnávacím príplatkom podľa\nosobitného predpisu alebo jeho predčasného starobného dôchodku podľa osobitného\npredpisu neznížených z dôvodu súbehu s inou dôchodkovou dávkou a neznížených\n\n47\n\nza obdobie účasti na starobnom dôchodkovom sporení ku dňu vyhotovenia ponuky podľa\n§ 46a alebo\nb) štvornásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa\nosobitného predpisu, ak najneskôr ku dňu vyhotovenia ponuky podľa § 46a sporiteľovi\nnevznikol nárok na výplatu starobného dôchodku podľa osobitného predpisu alebo\npredčasného starobného dôchodku podľa osobitného predpisu znížených za obdobie účasti\nna starobnom dôchodkovom sporení a ku dňu zaevidovania poznámky o uzatvorení zmluvy\no poistení dôchodku, na základe ktorej sa bude vyplácať dočasný starobný dôchodok alebo\ndočasný predčasný starobný dôchodok, má uzatvorenú zmluvu o poistení dôchodku, na\nzáklade ktorej sa má vyplácať doživotný starobný dôchodok alebo doživotný predčasný\nstarobný dôchodok, zo sumy jednorazového poistného najmenej v hodnote 50 % sumy\nuvedenej v certifikáte, na základe ktorého bola vyhotovená ponuka tohto doživotného\nstarobného dôchodku alebo doživotného predčasného starobného dôchodku; § 45 ods. 5 sa\nnepoužije.\n(3) Vyplácanie dočasného starobného dôchodku alebo dočasného predčasného\nstarobného dôchodku podľa § 31 písm. a) možno dohodnúť aj vtedy, ak Sociálna poisťovňa\noznámi sporiteľovi, že žiadny poistiteľ nevyhotovil ponuku doživotného starobného\ndôchodku alebo doživotného predčasného starobného dôchodku a sporiteľ nespĺňa\npodmienky vyplácania dočasného starobného dôchodku alebo dočasného predčasného\nstarobného dôchodku podľa odseku 2.\n(4) Doba vyplácania dočasného starobného dôchodku a dočasného predčasného\nstarobného dôchodku podľa odseku 2 je päť rokov, sedem rokov alebo desať rokov. Dobu\nvyplácania starobného dôchodku alebo predčasného starobného dôchodku podľa\npredchádzajúcej vety určí sporiteľ v zmluve o poistení dôchodku.\n(5) Dočasný starobný dôchodok a dočasný predčasný starobný dôchodok podľa\nodseku 3 je mesačne najviac v sume podľa § 46e ods. 9 platnej v kalendárnom roku,\nv ktorom bola vyhotovená ponuka dočasného starobného dôchodku alebo dočasného\npredčasného starobného dôchodku.\n(6) Ak sporiteľ ku dňu evidencie poznámky o uzatvorení zmluvy o poistení\ndôchodku, na základe ktorej sa vypláca doživotný starobný dôchodok alebo doživotný\npredčasný starobný dôchodok, splnil podmienky podľa odseku 2, považujú sa tieto\n\n48\n\npodmienky pri uzatváraní zmluvy o poistení dôchodku, na základe ktorej sa má vyplácať\ndočasný starobný dôchodok alebo dočasný predčasný starobný dôchodok, za splnené.\nZmluva o poistení dôchodku\n§ 46f\n(1) Zmluvou o poistení dôchodku sa poistiteľ zaväzuje, že za jednorazové poistné\npodľa podmienok ustanovených v tomto zákone\na) bude poistenému alebo pozostalej osobe vyplácať dohodnutý dôchodok,\nb) vyplatí alebo prevedie oprávnenej osobe podľa § 40a ods. 1 sumu podľa § 32\nods. 2.\n(2) Poistený na účely tohto zákona môže byť výlučne poistník. Poistník podľa tohto\nzákona je sporiteľ, ktorý uzatvoril zmluvu o poistení dôchodku. Pozostalá osoba môže byť\nlen vdova, vdovec a sirota.\n(3) Zmluvou o poistení dôchodku, na základe ktorej sa vypláca\na) doživotný dôchodok, sa poisťuje riziko\n1. dlhovekosti, pričom povinnosť poistiteľa vyplatiť dôchodok dohodnutý v zmluve\no poistení dôchodku za príslušný mesiac vzniká, ak sa poistený dožije prvého dňa tohto\nmesiaca,\n2. smrti poisteného, pričom povinnosť poistiteľa plniť vzniká, ak\n2a. bol v zmluve o poistení dôchodku dohodnutý aj pozostalostný dôchodok,\n2b. poistený zomrel skôr, ako mu bolo vyplatených 84 mesačných súm doživotného\ndôchodku,\nb) dočasný dôchodok, sa poisťuje riziko dožitia, pričom povinnosť poistiteľa vyplatiť\ndôchodok dohodnutý v zmluve o poistení dôchodku za príslušný mesiac vzniká, ak sa\npoistený dožije prvého dňa tohto mesiaca.\n(4) Iné riziká, ako sú uvedené v odseku 3, nemožno v zmluve o poistení dôchodku\npoistiť.\n(5) Zmluvu o poistení dôchodku možno uzatvoriť len na základe záväznej ponuky, na\nzáklade ktorej budú splnené podmienky vyplácania starobného dôchodku alebo predčasného\nstarobného dôchodku, ak v druhej vete nie je ustanovené inak. Zmluvu o poistení dôchodku,\nna základe ktorej sa bude vyplácať predčasný starobný dôchodok podľa § 31 písm. b),\nmožno uzatvoriť len na základe záväznej ponuky, v ktorej uvedená suma doživotného\n49\n\npredčasného starobného dôchodku v súčte so sumou predčasného starobného dôchodku\npodľa osobitného predpisu je vyššia ako 1,2-násobok sumy životného minima pre jednu\nplnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu\n(6) Jednorazové poistné je suma uvedená v certifikáte. Dohodnutá suma dôchodku je\nsuma uvedená v ponuke podľa § 46 a 46a. Dohodnuté poistné a dohodnutú sumu dôchodku\nmožno zvýšiť, len ak boli poistiteľovi povinné príspevky postúpené podľa § 27 ods. 4\npísm. b) a c) alebo ak si poistník dohodol v zmluve o poistení dôchodku výplatu podielu na\nprebytku z výnosov podľa § 42a ods. 4 písm. b).\n(7) Ak si sporiteľ uplatnil právo podľa § 46 ods. 4 alebo § 46a ods. 4, poistiteľ s ním\nuzatvorí zmluvu o poistení dôchodku.\n(8) Ak zmluvu o poistení dôchodku uzatvára za sporiteľa splnomocnenec, podpis\nsplnomocniteľa na plnomocenstve musí byť úradne osvedčený.\n(9) Zmluvu o poistení dôchodku možno dohodou meniť, len ak\na) jednorazové poistné nebolo zaplatené v sume uvedenej v certifikáte, a to do troch\nmesiacov odo dňa evidencie poznámky o jej uzatvorení,\nb) suma uvedená v ponuke podľa § 46 alebo § 46a bola určená na základe\nnesprávneho údaja o veku sporiteľa, a to do troch mesiacov odo dňa evidencie poznámky\no jej uzatvorení,\nc) sa mení vyplácanie pozostalostného dôchodku podľa odseku 12,\nd) si poistník dohodne zmenu spôsobu výplaty dôchodku a podielu na prebytku\nz výnosov podľa odseku 11,\ne) sa mení dohodnutá suma dôchodku z dôvodov podľa odseku 6 alebo\nf) sa mení oprávnená osoba podľa § 40a ods. 1.\n(10) Od zmluvy o poistení dôchodku možno odstúpiť len z dôvodov a v lehote podľa\nodseku 9 písm. a) a b); odstupné nemožno dojednať. Ak dôjde k odstúpeniu podľa\npredchádzajúcej vety, sumu dôchodku vyplateného na základe zmluvy o poistení dôchodku\npoistený nie je povinný vrátiť. Jednorazové poistné znížené o sumu dôchodku vyplateného\nna základe zmluvy o poistení dôchodku je poistiteľ povinný vrátiť do troch pracovných dní\nodo dňa odstúpenia.\n(11) Zmluva o poistení dôchodku obsahuje najmä spôsob výplaty dôchodku,\npercentuálnu výšku garantovaného výnosu z umiestnenia prostriedkov technických rezerv\npoužitú pri výpočte mesačnej sumy dôchodku, pomer, ktorým sa prebytok z výnosov rozdelí\n50\n\nmedzi poistiteľa a poistených podľa § 42a ods. 1, a spôsob výplaty podielu na prebytku\nz výnosov podľa § 42a ods. 4.\n(12) Ak je v zmluve o poistení dôchodku dohodnuté vyplácanie pozostalostného\ndôchodku\na) len podľa § 29 ods. 2 písm. a), možno k nemu dohodnúť vyplácanie\npozostalostného dôchodku podľa § 29 ods. 2 písm. b) alebo ho zmeniť na vyplácanie\npozostalostného dôchodku podľa § 29 ods. 2 písm. b),\nb) len podľa § 29 ods. 2 písm. b), možno k nemu dohodnúť vyplácanie\npozostalostného dôchodku podľa § 29 ods. 2 písm. a) alebo ho zmeniť na vyplácanie\npozostalostného dôchodku podľa § 29 ods. 2 písm. a) alebo\nc) podľa § 29 ods. 2 písm. a) a b) možno dohodnúť vyplácanie len jedného z týchto\npozostalostných dôchodkov.\n(13) Poistiteľ môže žiadať od sporiteľa informácie týkajúce sa ohodnotenia rizika\ndožitia poistníka len po uzatvorení zmluvy o poistení dôchodku. Sporiteľ nie je povinný\ninformácie podľa predchádzajúcej vety poskytnúť.\n(14) Sporiteľ má právo uzatvoriť len jednu zmluvu o poistení dôchodku, na základe\nktorej sa vypláca doživotný starobný dôchodok alebo doživotný predčasný starobný\ndôchodok, a jednu zmluvu o poistení dôchodku, na základe ktorej sa vypláca dočasný\nstarobný dôchodok alebo dočasný predčasný starobný dôchodok.\n(15) V súvislosti s uzatvorením zmluvy o poistení dôchodku nemožno ponúkať\ntovary a služby, ktoré nesúvisia s predmetom uzatvorenej zmluvy o poistení dôchodku.\n(16) V súvislosti s uzatvorením zmluvy o poistení dôchodku sa nesmie vykonávať\nfinančné sprostredkovanie podľa osobitného predpisu.\n(17) Ak poistník určil pre prípad svojej smrti ako oprávnenú osobu podľa § 40a\nods. 1 fyzickú osobu, zmluva o poistení dôchodku musí obsahovať aj jej meno, priezvisko,\nrodné číslo a miesto trvalého pobytu; ak za oprávnenú osobu podľa § 40a ods. 1 je určená\nprávnická osoba, zmluva o poistení dôchodku musí obsahovať aj názov, identifikačné číslo\na adresu sídla tejto právnickej osoby.\n(18) Poistník je povinný oznámiť poistiteľovi do ôsmich dní zmenu mena, priezviska,\nrodného čísla a miesta trvalého pobytu a bez zbytočného odkladu zmenu mena, priezviska,\nrodného čísla a trvalého pobytu oprávnenej osoby podľa § 40a ods. 1, ak je oprávnenou\n\n51\n\nosobou fyzická osoba, a zmenu názvu, identifikačného čísla a adresy sídla oprávnenej osoby\npodľa § 40a ods. 1, ak je oprávnenou osobou právnická osoba.\n(19) Zmena kontaktných údajov, osobných údajov a údajov týkajúcich sa zasielania\nplatieb dôchodku uvedených v zmluve o poistení dôchodku sa nepovažuje za zmenu zmluvy\no poistení dôchodku.\nNamietané ustanovenie § 167 zákona o sociálnom poistení znie:\n§ 167 Rezervný fond solidarity\n(1) Rezervný fond solidarity je určený na dávky, na ktorých úhradu nie je dostatok\nfinančných prostriedkov v príslušnom základnom fonde a na úhradu škody podľa\nosobitného predpisu. Rezervný fond solidarity nesmie byť použitý na iný účel, než na ktorý\nje určený podľa predchádzajúcej vety.\n(2) Rezervný fond solidarity sa tvorí\na) z poistného do rezervného fondu solidarity,\nb) z pokuty, ak tento zákon neustanovuje inak, a penále,\nc) z odplaty za postúpenie pohľadávky na poistnom do rezervného fondu solidarity,\nz odplaty za postúpenie pohľadávky na príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie,\nz odplaty za postúpenie pohľadávky na pokute a z odplaty za postúpenie pohľadávky na\npenále,\nd) z úrokov,\ne) z darov, ak spôsob ich využitia nie je darcom určený inak,\nf) z ostatných príjmov.\nNavrhovatelia namietajú nesúlad napadnutých ustanovení zákona o starobnom\ndôchodkovom sporení a zákona o sociálnom poistení s čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy.\nPodľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej\nrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,\npolitické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo\netnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov\npoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\n\n52\n\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n\nPrávne východiská\nJudikatúra k princípu rovnosti a zákazu diskriminácie\nÚstavný súd už uviedol, že za diskriminačnú úpravu možno považovať takú úpravu,\nktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchýlnym spôsobom, pričom takýto postup\nzákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento\ncieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/2000).\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) konštatoval, že rozdielne\nzaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je\ndiskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, ak nesleduje legitímny cieľ\nalebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami\na zámerom, ktorý sa má uskutočniť (Evans proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť\nč. 6339/05). Diskriminácia môže nastať aj v prípade, ak štát bez objektívneho a rozumného\ndôvodu nepristúpi k rozdielnemu nakladaniu s rozdielnymi osobami, ktorých situácia je\npodstatne rozdielna (Pretty proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 2346/02).\nZ judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že čl. 12 ods. 1 ústavy nie je garanciou\nabsolútnej rovnosti, ale je ústavnou zárukou ochrany osôb (právnických a fyzických) proti\ndiskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Diskriminácia je vo všeobecnosti vymedzená\nako každý spôsob zaobchádzania vrátane odmietnutia takého zaobchádzania s osobou, ktoré\nje pre túto osobu menej priaznivé než pre iné osoby. Za diskriminačnú úpravu možno\npovažovať takú úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom,\n53\n\npričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym\ncieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením\n(napr. PL. ÚS 21/00).\nÚstavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/02 konštatoval, že zákonná úprava, ktorá\nzvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená za takú, ktorá\nporušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je dôvod na takéto\nzvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone zakotveným zvýhodnením\nmusí byť vzťah primeranosti.\nV rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 5/03 ústavný súd uviedol, že princíp rovnosti je porušený\nvždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov právnych noriem v porovnaní s inou\nskupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu\na takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie; porušením princípu\nrovnosti však nie je to, ak sa preukáže, že s nerovnakými skupinami subjektov sa nakladá\nrozdielne. Také nakladanie nemožno považovať za diskrimináciu.\nEurópsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že odlišnosť\nv zaobchádzaní medzi osobami nachádzajúcimi sa v analogických alebo porovnateľných\nsituáciách je diskriminačná, pokiaľ nemá žiadne objektívne a rozumné ospravedlnenie, t. j.\npokiaľ nesleduje legitímny cieľ alebo pokiaľ nie sú použité prostriedky sledovanému cieľu\nprimerané (napr. Kiyutin v. Rusku, rozsudok č. 2700/10 z 10. 3. 2011, Karlheim Schmidt v.\nNemecko, rozsudok č. 13580/88 z 18. 7. 1994). Obdobne Výbor Organizácie spojených\nnárodov pre ľudské práva vo všeobecnom odporúčaní č. 18 vyslovil názor, že nie každé\nrozdielne zaobchádzanie predstavuje diskrimináciu, ak kritériá pre takéto zaobchádzanie sú\nprijateľné a objektívne a ak toto zaobchádzanie smeruje k dosiahnutiu cieľa, ktorý sa podľa\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach považuje za legitímny.\nÚstavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil požiadavku prepojenia jednotlivých\nustanovení ústavy s dôrazom na tie, ktoré majú všeobecný charakter, keď uviedol: Všetky\nustanovenia ústavy o rovnosti treba vnímať, interpretovať a uplatňovať v organickej väzbe,\nčo zvlášť platí o tých ustanoveniach ústavy, ktoré sú sformulované vo všeobecnej podobe\n54\n\n(čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy), keďže predstavujú základné\nvýchodisko uplatnenia princípu rovnosti v konkrétnom prípade, resp. konkrétnej situácii.\nInými slovami, pri skúmaní otázky, či v konkrétnom prípade došlo alebo nedošlo\nk porušeniu ústavného princípu rovnosti pred zákonom, treba najprv preskúmať to, či pri\nobmedzení niektorého základného práva alebo slobody bol alebo nebol rešpektovaný príkaz\nvyjadrený v čl. 13 ods. 3 ústavy, podľa ktorého zákonné obmedzenia základných práv\na slobôd musia platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, t. j.\nz hľadiska skúmania porušenia princípu rovnosti pri obmedzovaní niektorého základného\npráva alebo slobody je nemysliteľná interpretácia a aplikácia ustanovení čl. 12 ods. 1 prvej\nvety a čl. 12 ods. 2 ústavy bez spojenia s čl. 13 ods. 3 ústavy (PL. ÚS 16/08).\nÚstavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 7/2013 vyslovil, že „Aj pri\nuplatňovaní základných práv tretej generácie (hospodárske, sociálne a kultúrne práva) môže\nbez akejkoľvek pochybnosti dôjsť k porušeniu všeobecnej zásady rovnosti a zákazu\ndiskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy“, pričom práve v tejto veci preskúmaval jeho\npotenciálne porušenie vo väzbe na čl. 42 ústavy a čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).\nZákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 ústavy je ústavnou zásadou, ktorá\nvzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má\nrelevanciu dokonca aj pre výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú na\nzákladné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje\npríkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok (PL. ÚS 14/98,\nI. ÚS 17/99 a PL. ÚS 1/2012).\nÚstavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre pokúsil aj o pojmové vymedzenie\npriamej diskriminácie, o ktorú ide vtedy, ak právna úprava určuje, že „s určitou skupinou\nosôb sa zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným spôsobom ako s inou\nskupinou osôb, ak sa tak deje na základe tzv. kvalifikovaného kritéria“ (napr. PL. ÚS 13/09,\nPL. ÚS 7/2013).\n\n55\n\nPrincíp rovnosti preto treba interpretovať z dvojakého pohľadu. Prvý je daný\npožiadavkou vylúčenia ľubovôle v postupe zákonodarcu pri odlišovaní skupín subjektov,\na nie práv, druhý potom požiadavkou ústavnoprávnej akceptovateľnosti hľadísk\nodlišovania, t. j. neprípustnosti dotknutia niektorého zo základných práv a slobôd\nodlišovaním subjektov a práv zo strany zákonodarcu. Z pohľadu rovnosti síce nevyplýva\npožiadavka všeobecnej rovnosti každého s každým, vyplýva z nej však požiadavka, aby\nprávo bezdôvodne nezvýhodňovalo ani neznevýhodňovalo jedných pred druhými. Ústavný\nporiadok teda pripúšťa aj zákonom založenú nerovnosť, pokiaľ sú na to ústavne\nakceptovateľné dôvody (PL. ÚS 8/2014).\nÚčelom úpravy čl. 12 ods. 2 ústavy je ochrana pred diskrimináciou. Diskriminácia\nnie je hodnotenie ľudí podľa ich individuálnych vlastností, ale hodnotenie podľa príslušnosti\nk určitej spoločenskej skupine. Prvou vetou čl. 12 ods. 2 ústavy sa určujú dôvody, pre ktoré\nnemožno diskriminovať (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické či\niné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej\nskupine, majetok, rod alebo iné postavenie). Ide v podstate o jasné, presne vymedziteľné\ndôvody, avšak zároveň treba dodať, že taxatívny výpočet prvej vety čl. 12 ods. 2 ústavy sa\npremieňa na demonštratívny výpočet de facto, a to z dôvodu abstraktnosti zákazu\ndiskriminácie pre „iné zmýšľanie“ a pre „iné postavenie“. Jednotlivé skutočnosti, ktoré\nmôžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí a na ktoré sa viaže zákaz diskriminácie, sú\ntak upravené v ústave príkladmo a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto\ndôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný (porovnaj PL. ÚS 37/95).\nBez ohľadu na uvedený relatívne široký výklad diferenciačných kritérií, na ktoré sa\nviaže zákaz diskriminácie, aj „iné zmýšľanie“ či „iné postavenie“ musí byť za každých\nokolností späté s ľudskou jedinečnosťou, čo znamená, že musia byť vopred dané také\nvlastnosti, ktoré sú imanentne dané človeku ako ľudskej bytosti a ktoré ho odlišujú od iných\nľudí. To však neznamená, že ochrana poskytovaná týmto ustanovením sa obmedzuje na\nodlišné zaobchádzanie založené na vlastnostiach, ktoré sú osobné v tom zmysle, že by boli\nvrodené alebo nemenné, môže ísť aj o dôvody spočívajúce na osobných voľbách\nodrážajúcich osobnostné rysy (PL. ÚS 1/2012 a tam citovaná judikatúra ESĽP ̶ rozsudok\n\n56\n\nz 13. 7. 2010, sťažnosť č. 7205/07 vo veci Clift proti Spojenému kráľovstvu, bod 59,\na rozsudok zo 4. 5. 2010, sťažnosť č. 21990/08 vo veci Peterka proti Českej republike).\nÚstavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 4/95 konštatoval, že nerovnosť\nv sociálnych vzťahoch, pokiaľ sa má dotknúť základných ľudských práv, musí dosiahnuť\nintenzitu spochybňujúcu aspoň v určitom smere samotnú podstatu rovnosti. To sa spravidla\nstane vtedy, ak je s porušením rovnosti spojené i porušenie iného základného práva.\nJudikatúra k ochrane majetku\nÚstavný súd už viackrát rozhodol, že čl. 20 ods. 1 ústavy priznáva vlastníkovi právo\nna ochranu majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom\n(PL. ÚS 33/95, PL. ÚS 29/05). Ústavný súd už taktiež judikoval, že ústavu nemožno\nvysvetľovať spôsobom zakladajúcim porušenie medzinárodnej zmluvy o ľudských právach,\nak je Slovenská republika účastníkom takejto zmluvy (II. ÚS 48/97).\nEurópsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že pojem majetok je pre účely dohovoru\npotrebné vykladať autonómne. Majetok podľa dohovoru predovšetkým nie je obmedzený na\nhnuteľnosti a nehnuteľnosti, ale môže zahŕňať nehmotné práva ako sociálne výhody alebo aj\nprávo na vynútený výkon rozsudku (Petrushko proti Rusku, sťažnosť. č. 36494/02).\nAj ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol, že predmetom ochrany podľa čl. 20\nods. 1 ústavy je len „existujúci majetok“, pričom poukázal na závery ESĽP a dodal, že pod\ntento pojem možno zahrnúť tiež majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, na základe ktorých\nmôže sťažovateľ tvrdiť, že má prinajmenšom „legitímnu nádej“ na ich zhodnotenie (napr.\nIII. ÚS 60/04, IV. ÚS 312/07, II. ÚS 31/04). Majetok, ktorý je predmetom ochrany\nzaručenej podľa čl. 20 ústavy, zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty\n(II. ÚS 19/97). Podľa medzinárodného štandardu zaručeného na báze dodatkového\nprotokolu objektom ochrany nie sú len hmotné statky, ale aj rôzne druhy licencií, ako aj\ndobrá povesť firmy (PL. ÚS 37/99).\n\n57\n\nPrávo na ochranu majetku sa podľa ESĽP taktiež môže vzťahovať na nároky, ak má\nsťažovateľ primerané a legitímne očakávanie získania účinného výkonu vlastníckeho práva\n(Saghinadze proti Gruzínsku, sťažnosť č. 18768/05).\nPokiaľ ide o nároky na dôchodky, tieto podľa názoru ESĽP (a ako bude ďalej\npoukázané, aj podľa názoru iných vnútroštátnych i medzinárodných súdov) spadajú pod\nprávo na ochranu majetku. Článok 1 dodatkového protokolu nepriznáva právo na poberanie\ndôchodku alebo iných dávok a rovnako neustanovuje, že dôchodok by mal dosiahnuť určitú\nčiastku. V tomto ohľade majú štáty široký priestor na voľnú úvahu. Ak však boli nároky\nna dôchodok priznané, predstavujú majetok. Zníženie alebo prerušenie vyplácania\ndôchodku preto môže predstavovať zásah do práva na pokojné užívanie majetku (Valkov\nproti Bulharsku, sťažnosť č. 2033/04). Uvedené platí v prípade, ak je právo na dôchodok\nviazané na zaplatené príspevky (Gaygusuz proti Rakúsku, sťažnosť č. 17371/90), ako aj\nv prípadoch, keď zamestnávatelia vyjadrili iba všeobecný záväzok vyplácať dôchodok za\nsplnenia určitých podmienok (Azinas proti Cypru, sťažnosť č. 56679/00; Veľká komora\nneskôr vyhlásila sťažnosť v tomto prípade za neprijateľnú, no odkázala na niektoré závery\nz pôvodného rozsudku Komory). Zásahy do dôchodkov musia vzhľadom na uvedené spĺňať\npodmienky čl. 1 dodatkového protokolu – (1) musia mať oporu v zákone, (2) musia\nsledovať legitímny cieľ a (3) musia nájsť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami\nspoločnosti a jednotlivca a nesmú na jednotlivca preniesť ťažké alebo neprimerané\nbremeno.\nJudikatúra vo veci sociálnych práv\nÚstavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že hospodárske, sociálne\na kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah\nv podstatnej\n\nmiere\n\nzávisí\n\nod\n\nekonomických\n\na\n\nhospodárskych\n\nmožností\n\nštátu“\n\n(PL. ÚS 19/08) a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno\n„domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len\nv rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava\nposkytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami\nzákladných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,\n58\n\nkvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto súvislosti však ústavný súd už\nvyslovil právny názor, že „priestor pre voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri\nprijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým\nv ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava\nzaložená a ktoré chráni. Tieto základné práva už svojou povahou síce nabádajú na právnu\núpravu zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť samotnú\npodstatu týchto práv a ani sa dotknúť iných práv zakotvených ústavou a dohovorom.\nÚstavný súd môže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch,\nak právna norma nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv,\nna ktoré odkazuje čl. 51 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 11/2013).\nČo sa týka rozsahu základných práv garantovaných v čl. 39 ods. 1 ústavy, je potrebné\nuviesť, že ústavodarca v čl. 39 ods. 3 ústavy poskytol zákonodarcovi pomerne široký\npriestor na úvahu, aký vecný a osobný rozsah sociálneho systému pri zabezpečení\nsociálnych udalostí, do ktorých sa dostanú fyzické osoby, vytvorí; pritom taký, ktorý by bol\nv súlade s ústavou. Ide o sociálny systém s dlhodobými právnymi účinkami presahujúcimi\nsvojimi dôsledkami niekoľko desiatok rokov (PL. ÚS 11/08).\nÚstavný súd Českej republiky disponuje rozsiahlou judikatúrou k sociálnym právam\ngarantovaným Listinou základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ktorá je aj súčasťou\nprávneho poriadku Slovenskej republiky. Súčasťou jeho judikatúry je aj právny názor, že\npre prieskum ústavnosti zákonov obsahujúcich úpravu sociálnych práv je daný užší priestor,\nako pri základných právach podľa hlavy druhej, tretej a piatej listiny (Pl. ÚS 8/07), a tiež že\nzakotvenie existencie týchto práv v listine znamená, že pri zákonnej úprave musí byť\nzachovaný určitý minimálny štandard týchto sociálnych práv (Pl. ÚS 2/08).\nPrávo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe\nK charakteristike základného práva na hmotné zabezpečenie sa v jednom\nz komentárov k ústave (ČIČ, M. a kolektív. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina\n: EUROKÓDEX, 2012. s. 287) uvádza: „Ústava garantuje občanom právo na primerané\nhmotné zabezpečenie, ak nastanú ústavou taxatívne vymedzené sociálne udalosti. Pritom na\n59\n\nich definovanie, spôsob a nakoniec aj úroveň hmotného zabezpečenia, čo sa týka\npodrobností, necháva priestor zákonodarcovi... Čo sa týka úrovne hmotného zabezpečenia,\ntá musí byť v intenciách ústavy primeraná...“\nStaroba je tou udalosťou, na ktorú sa viaže sociálne právo na hmotné zabezpečenie\nv starobe. Za starobu sa v zásade považuje stav, resp. také obdobie života občana, keď\nnemožno od neho objektívne požadovať, aby sa zabezpečil vlastnou aktívnou činnosťou;\nzo subjektívneho hľadiska často ani nie je schopný takejto aktivity... Zo spoločenského\n(sociálneho) hľadiska je to hranica, ktorú spoločnosť rešpektuje ako vekovú hranicu pre\nodchod do dôchodku a je podmienkou v tej-ktorej krajine tradíciami, demografickou\nštruktúrou obyvateľstva, ekonomickými podmienkami (M. Čič a kolektív. Komentár\nk Ústave Slovenskej republiky. Matica Slovenská, 1997).\nZa hmotné zabezpečenie v starobe je možné považovať peňažné plnenie formou\nurčitých dávok. Úroveň tohto plnenia musí byť primeraná, pričom primeranosť je potrebné\nposudzovať vo vzťahu:\n- k predchádzajúcej životnej úrovni občana, teda k úrovni, ktorú dosahoval pred tým,\nako dospel do štádia staroby (princíp zásluhovosti),\n- k priemernej úrovni hmotného zabezpečenia v danej krajine (princíp solidarity),\n- k ekonomickým možnostiam zabezpečenia určitej životnej úrovne (princíp\nekonomickej únosnosti).\nRealizácia sociálnych práv jednotlivca na rozdiel od garancie základných ľudských,\nobčianskych a politických práv vyžaduje aktívny prístup štátu (tzv. „status pozitivus“).\nUvedené sa prejavuje aj v procese vykonávania/realizácie ústavného práva na\nprimerané hmotné zabezpečenie v starobe v podobe závažného nielen teoretického, ale aj\naplikačného problému vyplývajúceho zo znenia čl. 51 ústavy (rovnako čl. 41 ods. 1 listiny),\nktorý umožňuje (ústavné) sociálne práva uplatňovať iba v medziach zákona. Čo znamená,\nže sám zákon ustanovuje rozsah a obsah práva jednotlivca na hmotné zabezpečenie\nv starobe a zaručuje aj jeho uplatnenie. Tento prístup vyjadruje dôležitú skutočnosť, že\nmedze sociálnych práv nie sú zaručené ústavou, ale zákonom. Podľa ústavnoprávnej teórie,\n60\n\nktorá vychádza z teórie materiálneho právneho štátu (vyjadruje najmä väzbu na určitý obsah\npráva), štát v ústave prijíma pozitívny záväzok (resp. poverenie) zaručiť ústavné práva\na slobody a zákonodarca je povinný formulovať zákony tak, aby sa zabezpečilo uplatnenie\nzákladných práv v zmysle ochrany, nielen pred štátom, ale aj pred jednotlivcami. Účelom\na zmyslom tzv. „doktríny pozitívneho záväzku štátu“ ku všetkým základným právam\na slobodám zakotveným v ústave je urobiť základné práva dostupné. (BRÖSTL, A. Právny\nstatus funkcie základných práv a rôzne pohľady na ľudské práva. In.: Zborník\nmedzinárodnej vedeckej konferencie pod názvom „Ľudské práva a právny status na prelome\ntisícročí“, Bratislava : VEDA vydavateľstvo SAV, 1999).\nRealizácia sociálnych práv vrátane práva na hmotné zabezpečenie v starobe tak\ndeterminuje ich ďalšiu črtu, a to ich relativitu na rozdiel od ľudských práv, ktoré sú\nabsolútne (BRÖSTL, A. K niektorým otázkam vývoja ľudských práv a základných slobôd.\nIn.: Zborník 5. výročiu založenia Rady Európy „Ľudské práva na prahu tretieho tisícročia“,\nBratislava : IURA EDITION, 2000. s. 26).\nVlastné posúdenie návrhu poslancov národnej rady\nK namietanej diskriminácii tzv. nízkopríjmových sporiteľov\nAko z predloženého návrhu vyplýva, navrhovatelia namietajú predovšetkým rozpor\nnapadnutých ustanovení zákona o starobnom dôchodkovom sporení s princípom zákazu\ndiskriminácie. Napadnuté ustanovenia − § 32, § 33 a § 46f zákona o starobnom\ndôchodkovom sporení podľa navrhovateľov popierajú princíp rovnosti zaručený v čl. 12\nods. 2 ústavy z toho dôvodu, že u skupiny fyzických osôb, ktoré možno označiť ako\nnízkopríjmoví sporitelia, vylučujú možnosť vyplácania doživotného starobného dôchodku\npre nedostatok finančných prostriedkov na ich osobnom dôchodkovom účte napriek\nsplneniu základnej podmienky dosiahnutia dôchodkového veku. K ich diskriminácii tak\ndochádza na základe ich „iného postavenia“.\nOtázka položená ústavnému súdu navrhovateľmi v podstate znie: Či je možné za\ndiskriminačné považovať to, že sporitelia, ktorí do systému založeného na individuálnej\n61\n\nzásluhovosti odviedli menej peňažných prostriedkov, môžu stratiť možnosť vyplácania\ndôchodku formou doživotného starobného dôchodku. Inak povedané, úlohou ústavného\nsúdu je posúdiť mieru akceptovateľnosti nerovnosti medzi účastníkmi dôchodkového\nsporenia vzhľadom na nerovnosť ich príjmov, sumy odvádzanej na ich osobné sporiace\núčty, ktorých konkrétnym dôsledkom je možnosť/nemožnosť poberať doživotný starobný\ndôchodok z II. piliera, ktorý je viazaný na celkovú sumu nasporených peňažných\nprostriedkov.\nÚstavný súd preto posudzoval, či namietané ustanovenia zákona o starobnom\ndôchodkovom sporení skutočne zvýhodňujú, resp. znevýhodňujú nízkopríjmových\nsporiteľov v takom rozsahu a intenzite, že toto znevýhodnenie zasahuje do princípu\nrovnosti, a či ani vyvažovaním iným princípom (princípom proporcionality, primeranosti)\nnemožno považovať diferencované hmotné zabezpečenie životnej úrovne v podobe\nrozdielnych dôchodkových dávok za ústavne únosné a akceptovateľné (m. m. PL. ÚS 3/04).\nÚstavný súd konštatuje, že v práve hmotného zabezpečenia nie sú ojedinelé inštitúty,\nktoré zohľadňujú „pracovný život“ jednotlivca pred vznikom konkrétnej sociálnej udalosti,\nktorou je v danom prípade staroba. Uvedený postup je prirodzený, pokiaľ zohľadníme, že\nsystém hmotného zabezpečenia má zaistiť peňažný príjem v čase, keď nie je možné tieto\nprostriedky získať vlastnou prácou z dôvodu dosiahnutia určitého veku, ktorý je\nspoločensky (sociálne) hodnotený ako staroba.\nDôchodkový systém Slovenskej republiky založený na trojpilierovom dôchodkovom\nsystéme pozostávajúcom zo systému založeného na priebežnom financovaní dôchodkov\n(dôchodkové poistenie) a z dvoch fondovo financovaných príspevkových dôchodkových\nsystémov (starobné dôchodkové sporenie a doplnkové dôchodkové sporenie) so sebou nesie\nurčité výhody, ako aj nevýhody, ktoré by sa mal zákonodarca snažiť minimalizovať\nprostredníctvom zákonnej úpravy s prihliadnutím na sledovaný legitímny cieľ –\nzabezpečenie dôchodkových dávok pre všetkých občanov v čo najvyššej možnej miere.\nKým pri dôchodkovom poistení (I. pilier) sa vo vyššej miere uplatňuje princíp solidarity\npoistencov s vyššími príjmami s poistencami s nižšími príjmami (priemerný osobný mzdový\nbod sa pri vysokopríjmových poistencoch redukuje v prospech poistencov, ktorí zarábali\n62\n\nmenej, ako je priemerná mzda), súčasne sa uplatňuje solidarita osôb ekonomicky aktívnych\ns osobami, ktoré už poberajú dôchodok, keďže vyberané poistné na dôchodkové poistenie sa\npoužíva na financovanie v súčasnosti vyplácaných dôchodkov; v systéme dôchodkového\nsporenia sa preferuje princíp zásluhovosti.\nVychádzajúc z aktuálnej právnej úpravy ústavný súd dodáva, že účasť fyzickej osoby\n(občana) v systéme dôchodkového sporenia je založená na jeho rozhodnutí odkloniť časť\nsvojich povinných odvodov na dôchodkové poistenie do II. piliera, teda na svoj osobný\ndôchodkový účet spravovaný dôchodkovou správcovskou spoločnosťou, ktorý sa po\nuzatvorení zmluvy o poistení dôchodku medzi poistníkom (sporiteľom) a poistiteľom\n(životnou poisťovňou) a vyplatení jednorazového poistného transformuje na poistný vzťah.\nDôchodok vyplácaný poistiteľom z II. piliera tak nahrádza časť dôchodku z I. piliera. Riziko\ndlhovekosti, ktoré je jedným z rizík, ktoré možno poistiť pri doživotnom starobnom\ndôchodku, je prítomné tak v I. pilieri, kde ho znáša štát prostredníctvom Sociálnej\npoisťovne, ako aj v II. pilieri, kde ho v podobe anuít preberá súkromný sektor – príslušná\nživotná poisťovňa. Jej úlohou je kalkulovať a modelovať budúci vývoj úmrtnosti\na dožívania populácie a pracovať s týmto rizikom natoľko efektívne, aby bola schopná plniť\nvšetky záväzky voči poisteným (sporiteľom).\nPorovnateľnosť subjektov je zásadnou otázkou pri posudzovaní ich diskriminácie.\nPokiaľ nie je porovnateľnosť daná, nemôže k diskriminácii dochádzať. Naopak,\nk diskriminácii dochádza, pokiaľ je s porovnateľnými subjektmi bezdôvodne zaobchádzané\nodlišne. Ústavný súd je toho názoru, že zákonodarca síce nemôže neodôvodnene zamedziť\njednotlivcovi prístup k určitým právam, ale taktiež to neznamená, že musí každému priznať\nakékoľvek právo. Ústavne akceptovateľným dôvodom pre iné posudzovanie určitej skupiny\nosôb je dôvod legitímny a primeraný, teda či uvedené rozlíšenie fyzických osôb je za\ndaných okolností vhodné a racionálne obhájiteľné. Zákonná úprava, ktorá zvýhodňuje určitú\nskupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená za takú, ktorá porušuje princíp\nrovnosti.\nV danom prípade sú podľa navrhovateľov diskriminovaní nízkopríjmoví sporitelia,\nktorí majú na sporiacom účte vedenom dôchodkovou správcovskou spoločnosťou uložené\n63\n\ndôchodkové jednotky v hodnote predstavujúcej sumu peňažných prostriedkov v takej nízkej\nhodnote, ktorá im neumožňuje vyplácanie doživotného starobného dôchodku. Sporitelia sú\nv podstate odkázaní na ponuku súkromnej životnej poisťovne, ktorá v zmysle zákona\no starobnom dôchodkovom sporení určí, či im uvedenú formu starobného dôchodku\nprostredníctvom ponukového listu predloží.\nV prvom rade je podľa ústavného súdu potrebné zohľadniť prvotnú a základnú úlohu\ndôchodkového systému, a to zabezpečenie dôchodku pre všetky fyzické osoby po splnení\nzákonných podmienok. Doživotný starobný dôchodok, ako aj dočasný starobný dôchodok\nvyplácané z II. piliera sú poistné produkty, ktoré si sporiteľ po predložení ponukového listu\na prijatí rozhodnutia, ktoré považuje v danom okamihu za najlepšie, kupuje od príslušnej\nživotnej poisťovne, ktorá sa v prípade doživotného dôchodku zaväzuje vyplácať poistníkovi\ndôchodok až do vopred nepredvídateľnej udalosti, ktorou je jeho smrť. V prípade dočasného\nstarobného dôchodku sa zmluva o poistení dôchodku uzatvára na dobu určitú, t. j. v zmysle\naktuálnej právnej úpravy na päť, sedem alebo desať rokov. Treťou alternatívou je\nvyplácanie dôchodku formou programového výberu, ktorý nie je poistným produktom\na bude vyplácaný dôchodkovou správcovskou spoločnosťou až do vyčerpania všetkých\nnasporených peňažných prostriedkov na účte sporiteľa, ktoré zostávajú po celý čas jeho\nvlastníctvom. Okrem týchto dôchodkov bude poistenému po dosiahnutí dôchodkového veku\na splnení podmienok určených zákonom o sociálnom poistení vyplácaný aj dôchodok\nz I. piliera pomerne znížený z titulu jeho účasti v II. pilieri.\nZákon o starobnom dôchodkovom sporení v podstate zaviedol tieto možnosti\nvyplácania dôchodkov:\n1. Doživotný dôchodok.\n2. Doživotný dôchodok s pozostalostným krytím.\n3. Doživotný dôchodok so zvyšovaním.\n4. Doživotný dôchodok so zvyšovaním a s pozostalostným krytím.\n5. Dočasný dôchodok.\n6. Programový výber.\n7. Dočasný dôchodok v režime nízka nasporená suma.\n8. Programový výber v režime nízka nasporená suma.\n64\n\nUvedené formy vyplácania starobných dôchodkov sa odlišujú v niekoľkých\nparametroch, ktorými je predovšetkým riziko dlhovekosti, investičné riziko, inflačné riziko,\nmožnosť vyplácania pozostalostných dôchodkov, možnosti dediť, ako aj zmeniť výšku\nvýplaty alebo dĺžku poberania dôchodku už počas výplatnej fázy, alebo okamžité vyplatenie\nnasporených peňažných prostriedkov.\nVytvorenie rozličných foriem dôchodkov vyplácaných z II. piliera po tzv. anuitnej\nnovele je odrazom diferenciácie v príjmoch a odvodoch jednotlivých sporiteľov\nzúčastnených v systéme dôchodkového sporenia, čím napĺňa preň charakteristický princíp\nzásluhovosti v dôchodkovom starobnom sporení založený na individuálnej sociálnej\nzodpovednosti jednotlivca – sporiteľa za svoj budúci dôchodok, a tým aj pre tzv.\nnízkopríjmových sporiteľov (či už z dôvodu nízkych odvodov alebo pre krátkosť sporiacej\nfázy) zavádza možnosť vyplácania dôchodku aspoň jednou zo zákonom predpokladaných\nforiem v prípade, ak žiadna životná poisťovňa neponúkne konkrétnemu sporiteľovi\ndoživotný dôchodok z dôvodu nízkej nasporenej sumy. V uvedenom systéme naopak\nabsentuje solidarita charakteristická pre priebežne financovaný systém dôchodkového\npoistenia (I. pilier), ktorý v Slovenskej republike dosiaľ zohráva kľúčovú úlohu pri\nzabezpečení práva na hmotné zabezpečenie v starobe.\nAko legitímny sa ústavnému súdu javí cieľ zákonodarcu, ktorý berúc do úvahy\nrozdielnu finančnú situáciu jednotlivých sporiteľov v II. pilieri ako dôsledok ich aktívneho\na zodpovedného prístupu k starobe, ako aj rešpektujúc základný cieľ dôchodkového\nzabezpečenia, teda vyplácanie dôchodkov čo najdlhší čas a v čo najvyššej možnej miere,\numožnil každému sporiteľovi vyplácanie aspoň jednej z foriem starobného dôchodku, ktorá\nsa odvíja od množstva naakumulovaných peňažných prostriedkov na jeho osobnom\ndôchodkovom účte. Z uvedeného je tak zrejmá aj nerovnakosť týchto porovnávaných\nsubjektov – jednotlivých sporiteľov, ktorí za splnenia zákonom ustanovených rovnakých\npodmienok majú prístup k vyplácaniu starobného dôchodku vo forme, ktorá je závislá\nprevažne od subjektívnych faktorov na ich strane. Podľa názoru ústavného súdu nemožno\nod zákonodarcu legitímne požadovať, aby umožnil každému jednotlivcovi zúčastnenému na\nstarobnom dôchodkovom sporení bez ohľadu na jeho participáciu na vytvorení\ndôchodkového kapitálu možnosť vyplácania starobného dôchodku ktoroukoľvek formou\n65\n\n(aj pokiaľ by išlo o sumu výrazne nízku) a súčasne podnikateľskému subjektu – poisťovni\nvnútiť povinnosť ponúknuť každému sporiteľovi všetky alternatívy vyplácania dôchodkov\n(aj absolútne nerentabilných) za súčasného zohľadnenia jej zodpovednosti uniesť bremeno\nich vyplácania po celý dojednaný čas.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na obdobné právne závery Ústavného\nsúdu Lotyšska, ktorý vo veci č. 2010-21-01 konštatoval, že právo na sociálne zabezpečenie\nnezaručuje právo na určité druhy dôchodku a v tomto smere má zákonodarca široký priestor\nna voľnú úvahu. K rovnakému záveru dospel aj Ústavný tribunál Poľskej republiky, ktorý\nv rozhodnutiach vo veciach č. SK 16/12 z 11. júla 2013 a č. K 6/09 z 24. februára uviedol,\nže z čl. 67 ods. 1 tamojšej ústavy (právo na sociálne zabezpečenie) nie je možné odvodiť\nústavné právo na určitú formu starobného dôchodku. Na široký priestor, ktorý je\nzákonodarcovi v tomto smere dostupný, poukázal aj Ústavný súd Českej republiky v náleze\nsp. zn. Pl. ÚS 8/07. Tento priestor však nie je neobmedzený – zákonom sa nesmie narušiť\nsamotná podstata práva na sociálne zabezpečenie (rozhodnutie Ústavného tribunálu Poľskej\nrepubliky, č. SK 11/01 zo 6. februára 2002).\nZákonodarca podľa názoru ústavného súdu v oblasti sociálnych práv disponuje\nznačnou diskrečnou právomocou, ktorá sa v namietanej veci prejavuje najmä v tom, aké\nformy vyplácania starobných dôchodkov z II. piliera stanoví, zohľadňujúc základné\ncharakteristiky tohto systému, pričom nesmie zasiahnuť do práva na hmotné zabezpečenie\nv starobe v takom rozsahu, aby bola fakticky znemožnená jeho realizácia alebo by došlo\nk jeho úplnému odňatiu. K uvedenej situácii by mohlo dôjsť len v prípade, pokiaľ by\nz dôvodu namietanej právnej úpravy bola z možnosti uzavrieť zmluvu o poistení\ndoživotného dôchodku vylúčená podstatná časť sporiteľov.\nNa základe uvedeného ústavný súd preto posúdil argumenty uvedené navrhovateľmi\nako nedostatočné na to, aby bolo možné napadnuté ustanovenia zákona o starobnom\ndôchodkovom sporení označiť za také neprimerané, že by narúšali princíp rovnosti\nv právach a znamenali neprijateľné bezdôvodné zvýhodnenie určitej skupiny osôb pri\nriešení identickej sociálnej situácie s dôsledkom nerešpektovania princípu zákazu\nzvýhodnenia/znevýhodnenia v právach podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.\n66\n\nNámietky navrhovateľov týkajúce sa ochrany práv obsiahnutých v princípe rovnosti\na zákazu diskriminácie v danom prípade podľa názoru ústavného súdu neobstoja, keďže\nzákonodarca\n\nich\n\nprijatím\n\nneprekročil\n\nrámec\n\nlegitímnej\n\núvahy\n\ndanej\n\nzákonom\n\no dôchodkovom sporení.\nK porušeniu vlastníckeho práva\nAj pri obmedzovaní vlastníckeho práva sa aplikuje princíp rovnosti, keďže\nu všetkých vlastníkov k druhovo rovnakej veci je možné jeho obmedzenie len za splnenia\npodmienok, ktoré platia pre všetky subjekty rovnako. Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje\nkaždému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva\nza podmienok vyplývajúcich z ústavy, resp. ďalších zákonov. Rovnosť vlastníctva je\npotrebné vykladať ako zákonnú rovnosť obsahu a ochrany vlastníckeho práva.\nCharakteristické pre II. pilier je presmerovanie časti peňažných prostriedkov, ktoré\nby inak smerovali do Sociálnej poisťovne, do dôchodkových správcovských spoločností na\nosobné dôchodkové účty sporiteľov, ktorí tak na tieto úspory nevynaložili žiadne vlastné\ndisponibilné peňažné prostriedky. Množstvo týchto prostriedkov závisí od výšky\nzaplatených príspevkov sporiteľov, dĺžky sporenia a ich zhodnotenia dôchodkovou\nsprávcovskou spoločnosťou, ktorá je ich správcom.\nÚstavný súd už v náleze sp. zn. PL. ÚS 11/2008 z 30. júna 2010 uviedol, že podstata\nII. piliera sociálneho poistenia (starobného dôchodkového sporenia) je však založená práve\nna akumulovaní prostriedkov v prospech individuálne určených sporiteľov tohto piliera,\nprostriedkov, ktoré sú ich vlastníctvom a sú výsledkom preferencie uplatnenia princípu\nindividuálnej zásluhovosti v tomto pilieri.\nÚstavný súd súhlasí s názorom navrhovateľov, že dedenie predstavuje významnú\nsúčasť vlastníckeho práva, ktorého ochranu zaručuje priamo ústava.\n\n67\n\nZ § 40 zákona o starobnom dôchodkovom sporení vyplýva, že v sporiacej fáze, teda\nvo fáze odvádzania príspevkov na osobný dôchodkový účet, má sporiteľ možnosť v zmluve\no starobnom dôchodkovom sporení určiť oprávnenú osobu, ktorá po jeho smrti nadobudne\nprávo na vyplatenie nasporenej sumy, resp. na jej prevod na vlastný osobný dôchodkový\núčet, pokiaľ ide o sporiteľa. Ak takej osoby niet, nevyplatená nasporená suma sa stáva\npredmetom dedenia. Z § 32 zákona o starobnom dôchodkovom sporení je zrejmé, že v tzv.\nvýplatnej fáze zákonodarca pristúpil k obmedzeniu dedenia nevyplatených dôchodkových\núspor tak, že v prípade vyplácania doživotného dôchodku garantuje sedemročné obdobie.\nPokiaľ poberateľ doživotného dôchodku zomrie pred uplynutím siedmich rokov od začatia\nčerpania doživotného dôchodku, suma zodpovedajúca rozdielu sumy určenej na výplatu\ndôchodku za týchto sedem rokov a súčtu už vyplatených mesačných súm dôchodku znížená\no sumu oprávnene vynaložených nákladov poistiteľa na jej výplatu v hotovosti alebo na\nprevod do iného ako členského štátu eurozóny je poisťovňou vyplatená oprávnenej osobe\nurčenej v zmluve o poistení dôchodku, pokiaľ takej osoby niet, nevyplatená suma sa stáva\npredmetom dedenia. Ak poberateľ doživotného dôchodku zomrie po uplynutí siedmich\nrokov od začatia poberania doživotného dôchodku, jeho zvyšné nasporené peňažné\nprostriedky nebudú vyplatené oprávnenej osobe a ani nebudú predmetom dedenia. V oboch\nprípadoch sa zvyšné peňažné prostriedky použijú na dotovanie starobných dôchodkov tých,\nktorí sa dožijú vyššieho veku ako je priemerný vek dožitia predpokladaný poisťovňou.\nV prípade poberania dočasného starobného dôchodku zákon o starobnom dôchodkovom\nsporení s možnosťou dedenia, resp. vyplatenia alebo prevedenia nasporenej sumy\noprávnenej osobe nepočíta vôbec.\nŠtát prostredníctvom právnej úpravy dôchodkového sporenia určil možnosť pre\nfyzické osoby vstúpiť do II. piliera, a preto si podľa názoru ústavného súdu aj ponechal\nmožnosť čiastočnej regulácie použitia týchto prostriedkov vzhľadom na ich špecifický\nspôsob vytvárania – akumulovaním peňažných prostriedkov, ktoré boli pôvodne súčasťou\nverejných financií. Vzhľadom na poistný charakter právneho vzťahu medzi poistníkom\n(sporiteľom) a poisťovňou ústavný súd so zreteľom na vyjadrenia príslušných dotknutých\norgánov štátnej moci súhlasí s názorom, že nie je objektívne možné požadovať, aby\nkomerčná poisťovňa garantovala aj doživotný dôchodok a súčasne vyplatila dedičom, resp.\n\n68\n\noprávnenej osobe nespotrebované poistné, pokiaľ má uniesť riziko vopred nepredvídateľnej\ndĺžky dožitia poistníka.\nTaktiež je potrebné rozlišovať medzi peňažnými prostriedkami sporiteľov uloženými\nna ich osobných účtoch vedených dôchodkovou správcovskou spoločnosťou, ktoré sú\noddelené od jej majetku a sú osobným vlastníctvom sporiteľov, a teda aj predmetom\ndedenia v prípade úmrtia sporiteľa, a jednorazovým poistným, ktoré predstavuje sumu\npeňažných prostriedkov zodpovedajúcej hodnote dôchodkových jednotiek na dôchodkovom\núčte sporiteľa prevedených dôchodkovou správcovskou spoločnosťou v prospech životnej\npoisťovne na základe uzatvorenej zmluvy o poistení dôchodku (doživotného, dočasného)\npre účely vyplácania pravidelnej dôchodkovej dávky. Ani navrhovatelia nespochybnili\nzáväzkový charakter poistného vzťahu, ktorý uzatvorením zmluvy o poistení dôchodku\nvznikne. Preto nie je dôvodné považovať už zaplatené jednorazové poistné za peňažné\nprostriedky vo vlastníctve sporiteľov.\nÚstavný súd dodáva, že v tejto súvislosti sa stotožňuje s argumentáciou dotknutých\norgánov štátnej moci a ich právnym posúdením charakteru peňažných prostriedkov\npo uzatvorení zmluvy o poistení dôchodku, ktoré sa z dôchodkového sporenia transformujú\nna poistenie, pričom aktuálna hodnota osobného sporiaceho účtu sporiteľa (prípadne len jej\nčasť) predstavuje jednorazové poistné, za ktoré si sporiteľ kupuje od poisťovne tzv. anuitu.\nNapriek poistnému charakteru právneho vzťahu medzi poistníkom a poistiteľom\na z toho vyplývajúci charakter prostriedkov určených na vyplatenie dôchodkových dávok\n(nie sú v tom čase vo vlastníctve poistníka) zákon o starobnom dôchodkovom sporení\nupravuje dve výnimky, za splnenia ktorých sú aj tieto prostriedky predmetom dedenia,\nresp. prevedenia v prospech oprávnenej osoby určenej v zmluve o poistení dôchodku:\n1. Ak poistník zomrie v čase po uzatvorení zmluvy o poistení dôchodku, ale súčasne\nskôr, než je mu poistiteľ povinný z tejto zmluvy plniť, suma jednorazového poistného\nprevedená v prospech poistiteľa sa stáva predmetom dedenia\n2. Ak poistník zomrie počas siedmich rokov od začatia vyplácania doživotného\ndôchodku.\n\n69\n\nUvedená právna úprava v podstate korešponduje s Občianskym zákonníkom, ktorý\nv § 817 (jeho aplikácia je vylúčená vzhľadom na špeciálnu úpravu zakotvenú v zákone\no starobnom dôchodkovom sporení) v rámci právnej úpravy poistenia osôb určuje právo\noprávnených osôb (osoby) na plnenie, ak nastane poistná udalosť určená v zmluve, t. j. smrť\npoisteného.\nÚstavný súd prihliadol aj na to, že z hľadiska komparatistického v krajinách\nEurópskej únie je možnosť dedenia starobného dôchodku vo výplatnej fáze neštandardná.\nSúčasne ústavný súd zohľadnil, že oproti predchádzajúcej právnej úprave sa tzv. anuitnou\nnovelou podmienky pre dedenie vo výplatnej fáze zlepšili, keďže pred jej účinnosťou bola\nlegislatívne upravená len možnosť dedenia v sporiacej fáze a pri programovom výbere,\nktorý však nie je poistným produktom a v súčasnej právnej úprave tieto možnosti zostali\nzachované.\nÚstavný súd ani v tomto prípade nedospel k záveru o ľubovôli zákonodarcu pri prijatí\nznenia ustanovení § 32 a § 33 zákona o starobnom dôchodkovom sporení z hľadiska\nzachovania vlastníckeho práva sporiteľov. Zrušením namietaných ustanovení by ústavný\nsúd naopak vybočil z princípu minimalizácie zásahov a dôsledkom prijatia takého\nrozhodnutia by bolo zhoršenie podmienok sporiteľov.\nK ústavnosti zmluvy o poistení dôchodku\nNavrhovatelia v tejto súvislosti namietajú, že právna úprava samotnej zmluvy\no poistení dôchodku nie je v súlade s uvedenými článkami ústavy, keďže zavádza pre\nsporiteľov povinnosť uzatvoriť zmluvu o poistení dôchodku v prípade, ak splnia podmienky\npre výber formy výplaty starobného dôchodku a rozhodnú sa pre jednu z nich (doživotný\nalebo dočasný dôchodok). Za diskriminačné považujú navrhovatelia najmä obmedzenie\nmožnosti rozhodnúť sa pre vyplácanie doživotného dôchodku aj bez splnenia zákonom\nustanovených podmienok podľa § 32 zákona o starobnom dôchodkovom sporení, aj keď\nv prípade nesplnenia podmienok na vyplácanie dočasného starobného dôchodku, ako aj\nnesplnenia podmienok na výplatu dôchodku formou programového výberu takú alternatívu\nzákon pripúšťa. V súvislosti s povinnosťou uzatvoriť zmluvu o poistení dôchodku\n70\n\nnavrhovatelia opakovane argumentujú rozpornosťou tohto ustanovenia s čl. 20 ods. 1 ústavy\nz dôvodu obmedzenia dedenia nasporených nevyplatených súm. Navrhovatelia považujú za\nneakceptovateľnú aj povinnosť zaplatenia jednorazového poistného za poistenie rizika\ndlhovekosti a smrti pri doživotnom dôchodku alebo poistenie rizika dožitia vopred\nvymedzeného času pri dočasnom dôchodku.\nNamietaným ustanovením § 46f zákona o starobnom dôchodkovom sporení bol\nzavedený nový inštitút zmluvy o poistení dôchodku, ktorú uzatvára poistiteľ (životná\npoisťovňa) a poistník (sporiteľ) pre účely vyplácania dôchodku formou doživotného alebo\ndočasného starobného dôchodku. Právna úprava zmluvy o poistení dôchodku je zákonom\nupravená ako poistná zmluva v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka\no poistných zmluvách, pričom v § 46g ods. 8 zákona o starobnom dôchodkovom sporení sú\nuvedené konkrétne ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa na účely zmluvy\no poistení dôchodku neaplikujú. Zákon o starobnom dôchodkovom sporení má charakter\nosobitného právneho predpisu vo vzťahu k problematike poistných zmlúv upravených\nv Občianskom zákonníku, pričom pre tento vzťah platí zásada „lex specialis derogat legi\ngenerali“.\nÚstavný súd v podstate súhlasí s argumentáciou uvedenou v stanoviskách dotknutých\norgánov štátnej moci, v zmysle ktorých sporiteľovi zo zákona o starobnom dôchodkovom\nsporení explicitne nevyplýva povinnosť uzatvoriť zmluvu o poistení dôchodku, je na jeho\nvôli, či a kedy sa po splnení zákonných podmienok rozhodne uzatvoriť zmluvu o poistení\ndôchodku. Súčasne ústavný súd nemôže opomenúť skutočnosť, že v prípade záujmu\nsporiteľa o vyplácanie dôchodku je tento povinný zmluvu o poistení dôchodku s vybranou\npoisťovňou uzatvoriť. Napriek uvedenému ústavný súd nepovažuje toto legislatívne riešenie\nza vybočujúce z medzí prípustnej normotvornej právomoci zákonodarcu, keďže inštitút\npovinného zmluvného poistenia nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky ojedinelý\na neznámy (napr. povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu). Z návrhu\nnavrhovateľov tiež vyplýva, že novozavedený mechanizmus vyplácania dôchodkov\nprostredníctvom poistnej zmluvy uzatvorenej so súkromnou poisťovňou nespochybňujú,\nv podstate nesúhlasia len s obmedzením možnosti sporiteľa zvoliť si formu vyplácania\nstarobného dôchodku vzhľadom na výšku nasporenej sumy. K uvedenej argumentácii\n71\n\nnavrhovateľov ústavný súd zaujal stanovisko v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto\nnálezu.\nK namietanej a podľa navrhovateľov neštandardnej úprave jednorazového poistného\nako sumy zaplatenej sporiteľom životnej poisťovni za tzv. anuitu ústavný súd dodáva, že\nnavrhovatelia v zásade namietajú rozpor tejto formy úhrady poisteného pri uzatvorení\nzmluvy o poistení dôchodku s právnou úpravou jednorazového poistného v zmysle\nObčianskeho zákonníka, kde je táto možnosť upravená len pre poistné zmluvy na dobu\nurčitú.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je oprávnený\npreskúmať právne predpisy rovnakej právnej sily. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu\nvyplýva, že podľa právnej úpravy konania pred ústavným súdom (čl. 125 ústavy, § 37\na nasl. zákona o ústavnom súde) sa nemožno úspešne domáhať preskúmania súladu\nprávnych predpisov rovnakej právnej sily, aj keď ich vzťah je vzťahom osobitného predpisu\nk všeobecnému predpisu. Navrhovatelia podľa názoru ústavného súdu žiadne relevantné\nargumenty, na základe ktorých by právnu úpravu jednorazového poistného bolo možné\npovažovať za rozpornú š čl. 20 ods. 1 ústavy, neuviedli. Ústavný súd dodáva, že v prípade\nrozpornosti v právnych predpisoch rovnakej právnej sily právna prax rieši tieto rozpory\npodľa zásady, že novší právny predpis ruší alebo mení starší právny predpis a podľa zásady,\nže špeciálna norma ruší alebo mení normu všeobecnú.\nVzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd prisvedčil argumentácii v prospech\nzáveru, že ani namietané ustanovenie § 46f zákona o starobnom dôchodkovom sporení nie\nje v rozpore s čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy.\nK ústavnosti rezervného fondu solidarity\nPodľa navrhovateľov nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy ani právna úprava\nrezervného fondu solidarity, ktorý je financovaný z časti odvodov sporiteľov do tzv.\nI. piliera, hoci by aj táto časť odvodov mala mať podľa ich vplyv na výšku dôchodkovej\ndávky sporiteľa a rezervný fond solidarity by mal byť financovaný zo štátneho rozpočtu.\n72\n\nS účinnosťou od 1. januára 2005 došlo k zmene namietaného ustanovenia § 167\nzákona o sociálnom poistení, ktorá súvisela s rozšírením použitia rezervného fondu\nsolidarity ako jedného z fondov vytvorených Sociálnou poisťovňou, ktorý je v súčasnosti\nurčený nielen na úhradu dávok, na ktoré nie je dostatok finančných prostriedkov\nv príslušnom základnom fonde, ale aj na úhradu škody spôsobenej rozhodnutím, postupom\nalebo iným konaním dôchodkovej správcovskej spoločnosti a jej depozitára, ktoré boli\nv rozpore so zákonom o starobnom dôchodkovom sporení alebo inými všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi a ktoré mali za následok poškodenie majetku\nv dôchodkovom fonde. Napadnuté ustanovenie odkazuje na § 121 zákona o starobnom\ndôchodkovom sporení, ktorý upravuje právny režim záruky za škody spôsobené na majetku\nv dôchodkových fondoch spravovaných dôchodkovými správcovskými spoločnosťami tak,\nže za tieto v plnom rozsahu ručí Sociálna poisťovňa.\nAko z § 128 ods. 11 a § 137 zákona o sociálnom poistení vyplýva, sadzba poistného\ndo rezervného fondu solidarity, ktoré platí zamestnávateľ, povinne dôchodkovo poistená\nsamostatne zárobkovo činná osoba a dobrovoľne dôchodkovo poistená osoba je 4,75 %\nz vymeriavacieho základu, pre štát 2 % z vymeriavacieho základu. Z uvedeného vyplýva, že\npovinnosť platenia týchto odvodov sa vzťahuje rovnako na poistencov, ktorí sú len v tzv.\nI. pilieri, ako aj sporiteľov, ktorí sú zúčastnení v oboch pilieroch dôchodkového systému.\nObe skupiny poistencov participujú tak na úhrade dlhov všetkých základných fondov\nSociálnej poisťovne, ako aj na úhrade škody spôsobenej dôchodkovými správcovskými\nspoločnosťami, čím sa podľa názoru ústavného súdu zvyšuje ochrana najmä sporiteľov\nzúčastnených v II. pilieri.\nZohľadňujúc uvedené ústavný súd konštatuje, že z argumentácie navrhovateľov nie\nje zrejmé, z akých právne relevantných dôvodov by sa sporitelia (v II. pilieri) nemali\nzúčastňovať na tvorbe a udržiavaní rezervného fondu solidarity vzhľadom na určenie tohto\nfondu. Súčasne navrhovatelia podľa názoru ústavného súdu veľmi nejednoznačne vysvetlili\nsúvislosť medzi obmedzením vlastníckeho práva sporiteľov a povinnými odvodmi do\nrezervného fondu solidarity, keďže peňažné prostriedky určené na povinné odvody do\n\n73\n\nuvedeného fondu vo vlastníctve podstatnej časti sporiteľov (zamestnanci, osoby, za ktoré\nplatí odvody štát) nikdy ani neboli.\nNapadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení podľa názoru ústavného súdu\nnevykazujú znaky svojvôle zákonodarcu.\nVychádzajúc z zvedených skutočností ústavný súd v závere dodáva, že v oblasti\nsociálnych práv by jeho úloha nemala spočívať v snahe nahradiť racionálnu úvahu\nzákonodarcu svojou vlastnou akokoľvek racionálnejšou. Zodpovednosť za voľbu spôsobu\nnaplnenia práva na hmotné zabezpečenie na starobu vzhľadom na jeho materiálnu povahu\nprináleží zákonodarcovi, ktorý je povinný dbať na to, aby právna úprava, ktorou stanovuje\nobsah tohto práva, nezasiahla do jeho podstaty a zmyslu. Preskúmavaná právna úprava\npodľa ústavného súdu nijako neodporuje účelu garancie vyplácania dôchodkových dávok\nsporiteľom zúčastnených na starobnom dôchodkovom sporení, nie je v nesúlade s čl. 12\nods. 2 ani čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto o návrhu skupiny poslancov rozhodol tak, ako to je\nuvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\nK tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné\nstanovisko sudcu Petra Brňáka.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. júna 2016\n\n74", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie-splnenie podmienok konania", "súlad-súlad právnych predpisov", "dôchodok-starobný", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na primerané hmotné zabezpečenie", "diskriminácia-zákaz", "dôchodok-zmluva o dôchodku", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "súlad-súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8e64edff-3fcb-436e-a001-6ac8ce674237", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2014 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1"}, {"guid": "ussr:c2e8bec4-9bc1-450f-baa0-2f7466941278", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 47/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 47/2014 z 18. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2e8bec4-9bc1-450f-baa0-2f7466941278"}, {"guid": "ussr:6e1a9369-7ef3-4056-8405-ded8b2cff0c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2013 z 25. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e1a9369-7ef3-4056-8405-ded8b2cff0c6"}, {"guid": "ussr:feda3677-927d-4f72-8bf1-bc772e5875c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2013 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:feda3677-927d-4f72-8bf1-bc772e5875c0"}, {"guid": "ussr:0cd28128-bc6a-4019-a8a0-a9b81c56b6d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/08 z 30. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-30", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0cd28128-bc6a-4019-a8a0-a9b81c56b6d0"}, {"guid": "ussr:54c5fd60-0dfd-41dc-bec0-de03df598f7e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 312/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 312/07 z 22. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-22", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:54c5fd60-0dfd-41dc-bec0-de03df598f7e"}, {"guid": "ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f"}, {"guid": "ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/04 z 30. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-30", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:42033388-cae8-42e2-b859-1fe26920f35b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/02 z 11. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-11", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42033388-cae8-42e2-b859-1fe26920f35b"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:e9e602ec-81fb-4b4a-ac19-6e1f1c087f86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 17/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/99 z 22. 9. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-09-22", "citacie_n": 992, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1"}, {"guid": "ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/98 z 22. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-22", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}, {"guid": "ussr:33e2f75a-553e-427c-bb22-409e47b17935", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/97 z 13. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-13", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33e2f75a-553e-427c-bb22-409e47b17935"}, {"guid": "ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/95 z 12. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-12", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}, {"guid": "ussr:d9684868-3f58-4ae9-987f-eaec0074d73c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.33.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 33/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 33/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.33.1995.1"}], "citovane_v": []}