{"guid": "ussr:d99591c4-eddf-4d69-8c5a-4c101cf261a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.19.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2014 z 16. 3. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. marca 2016, sp. zn. PL. ÚS 19/2014, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.19.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-03-16", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d99591c4-eddf-4d69-8c5a-4c101cf261a5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.19.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.19.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.19.2014.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 19/2014-83\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. marca 2016 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa, Marianny\nMochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu skupiny 47 poslancov\nNárodnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom,\nposlancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 17 ods. 1 písm. g), § 43 ods. 1 a § 51 ods. 4\npísm. d) v spojení s § 51 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 29 ods. 1 a čl. 29 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\nNávrhu\n\nskupiny\n\nnevyhovuje.\n\n47\n\nposlancov\n\nNárodnej\n\nrady\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. júna 2014\ndoručený návrh skupiny 47 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli rozhodnúť o nesúlade § 17 ods. 1 písm. g),\n§ 43 ods. 1 a § 51 ods. 4 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z.\no poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o poľovníctve“) s čl. 29 ods. 1 a čl. 29 ods. 3 ústavy.\n2. Hneď v úvode dôvodov svojho návrhu navrhovatelia s poukazom na právne\nzakotvenie existencie Slovenskej poľovníckej komory (ďalej len „komora“) zdôrazňujú,\nže napadnutá právna úprava predstavuje obmedzenie združovacieho práva, lebo „jeho\nsúčasný výkon je podmienený povinným členstvom v samosprávnom poľovníckom orgáne –\nv komore“. Argumentujú tiež v prospech záveru, že vytváranie poľovníckych organizácií je\nprejavom realizácie združovacieho práva, a na podporu tohto svojho názoru citujú vybrané\nustanovenia zákona o poľovníctve, dôvodovú správu k tomuto zákonu i judikatúru\nústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2010. Osobitne pritom akcentujú právny názor,\npodľa\n\nktorého\n\n„združenia,\n\nktoré vznikajú realizáciou združovacieho práva sú\n\nsúkromnoprávnymi inštitútmi. Táto ich základná charakterová črta ich predurčuje k tomu,\nže sú oddelené od štátu, čo v praxi znamená, že štát nemôže zasahovať do ich fungovania.\nNa úseku poľovníctva sú nositeľmi týchto kvalitatívnych znakov práve poľovnícke\norganizácie. Naopak, poľovnícku komoru je možné považovať za verejnoprávny subjekt – je\nto verejnoprávna korporácia založená na záujmovom princípe vykonávajúca úlohy v oblasti\nverejnej správy. Takáto povaha priamo stanovuje jej bližší vzťah ku štátu a jeho úlohám.\nV organizáciách tohto druhu je bežne zákonom stanovené povinné členstvo.\n\n2\n\nNapadnutá právna úprava vytvára spojením uvedených dvoch rozličných koncepcií\nnový hybridný typ organizačnej štruktúry, ktorá je kombináciou súkromnoprávneho\n(združenie) a verejnoprávneho inštitútu (samosprávny orgán korporátneho typu).\nVytvorenie takejto právnej úpravy je neštandardné z toho dôvodu, že oba inštitúty sú\nvzhľadom na odlišné zásady regulujúce jednotlivé právne odvetvia nekompatibilné. Pokým\ninštitút združení je vytvorený na zásade dobrovoľnosti, členstvo vo verejnoprávnych\nkomorách je naopak riadené zásadou povinného zákonného členstva. O nekompatibilite\noboch inštitútov sa vyjadril aj Ústavný súd SR, keď v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/08 zdôraznil,\nže právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanie verejnoprávnych inštitúcií\na združení ako napríklad korporácií verejného práva. Podľa navrhovateľov by bolo\nlegitímne rozhodnutie vytvoriť reguláciu výkonu poľovníckeho práva formou zjednotenej\nsamosprávnej organizácie za predpokladu neexistencie súkromnoprávneho prvku,\nresp. naopak, teda reguláciu na báze realizácie práva na slobodné združovania\nbez ingerencie verejnej moci.“.\n3. S poukazom na iné subjekty korporatívneho charakteru navrhovatelia ďalej\ndôvodia, že „v platnom právnom systéme Slovenskej republiky je mimo poľovníckej sféry\nexistencia modelu, ktorý by spájal výkon združovacieho práva s povinným členstvom\nv samosprávnom orgáne skôr raritou. V rámci výkonu samosprávy síce existujú subjekty,\nu ktorých je povinné členstvo bežné, avšak tieto subjekty sú verejnoprávnymi\nkorporáciami záujmovej samosprávy typovo patriacimi medzi profesijné komory. Medzi\nprofesijné komory s povinným členstvom patria napríklad Slovenská advokátska komora,\nKomora daňových poradcov alebo Slovenská komora audítorov. Okrem uvedených\nprofesijných komôr existujú aj také komory, ktoré síce súvisia s výkonom určitého\npovolania, avšak členstvo je založené na dobrovoľnom princípe, ako napríklad\nv Slovenskej lekárskej komore... Pri oboch modeloch však platí, že hlavným poslaním\nstavovskej (profesijnej) komory je chrániť profesijné záujmy svojich členov a dohliadať\nnad profesionalitou výkonu ich činnosti, jej súladu s právom a morálkou. (Machajová, J.:\nVšeobecné správne právo. 6. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, 2012. s.\n159).\n\n3\n\nUvedené znaky však nie je možné aplikovať na poľovnícku komoru, keďže jej\nexistencia nesúvisí s výkonom slobodného povolania a jej zaradenie medzi profesijné\nkomory sa javí byť nevhodným analogickým krokom. Navrhovatelia sú presvedčení, že je\nnevyhnutné vnímať základné kvalitatívne rozdiely medzi výkonom práv poľovníctva\na výkonom slobodných povolaní. Medzi tieto odlišnosti patrí nielen skutočnosť, že v prípade\nvýkonu slobodných povolaní je regulovaná zárobková činnosť členov komory, ale aj fakt,\nže striktnejšou reguláciou je dosiahnutá aj zvýšená ochrana tretích osôb...“.\n4. Navrhovatelia argumentujú aj porovnaním poľovníckeho práva s právom\nrybárskym podľa zákona č. 139/2002 Z. z. o rybárstve v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o rybárstve“) zdôrazňujúc pravidlo, podľa ktorého rybárske právo patrí štátu.\nPritom „lov v rybárskych revíroch je umožnený len osobám, ktoré sú držiteľmi platného\nrybárskeho lístka a platného povolenia na rybolov... rybársky lístok vydáva obec... Vydanie\nrybárskeho lístka je výkonom štátnej správy... Na konkrétny lov je potrebné aj povolenie\nna rybolov, ktoré vydáva užívateľ... Okrem splnenia uvedených dvoch kumulatívnych\npodmienok... nie je potrebné spĺňať ďalšie zákonné kritériá, ktoré by boli nutným\npredpokladom pre výkon tohto aspektu rybárskeho práva. Napriek tomu, že rybárske právo\nje ex lege definované ako právo štátu, jeho úprava je vzhľadom na subjekty, ktoré toto\nprávo vykonávajú menej rigidná, než úprava výkonu poľovníckeho práva – k získaniu\nrybárskeho lístka a povolenia na rybolov sa nevyžaduje žiadne povinné členstvo v komore\nalebo inom subjekte orgánu verejnej správy.\nV rámci výkonu rybárskeho práva tak konzekventne neexistuje ani žiadne zákonné\nobmedzenie združovacieho práva, ktoré súvisí s týmto výkonom – osoby realizujúce\nrybárske právo sa môžu bez obmedzenia združovať za účelom výkonu tohto práva. Dôkazom\nje aj existencia Slovenského rybárskeho zväzu, ktorý v zmysle úvodných ustanovení svojich\nstanov združuje občanov v súlade so zákonom č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov...“.\n5. Navrhovatelia sú presvedčení, že kritizovaná právna úprava nenapĺňa podmienku\nnevyhnutnosti obmedzenia výkonu práva slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 3 ústavy.\nPoukazujú v tejto súvislosti na ustanovenia zákona o poľovníctve regulujúce úlohy komory\na skúmajú ich súvis s inštitútom povinného členstva v komore. Súčasne vychádzajú\nz rozhodnutia Ústavného súdu Maďarska, ktorý rozhodoval, „či vykonáva poľovnícka\n4\n\nkomora taký druh verejnej činnosti, ktorý by musel byť podmienený povinným členstvom.\nPo posúdení všetkých zákonných úloh v rámci výkonu verejnej správy, ktoré komora\nna úseku poľovníctva plnila, vyplynulo, že žiadna z týchto úloh... nie je takou spoločenskou\nčinnosťou, ktorá by musela byť nevyhnutne podmienená povinným členstvom v komore.“.\nZhrňujúco potom navrhovatelia formulujú záver, podľa ktorého „žiadna z verejných úloh\nkomory nemá taký charakter, ktorý by vyžadoval povinné členstvo v komore“.\n6. Navrhovatelia skúmajú aj ďalšiu ústavnú podmienku obmedzenia výkonu práva\nslobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 3 ústavy, ktorou je existencia konkretizovaného\nkonfliktného záujmu. Citujúc z dôvodovej správy k zákonu o poľovníctve konštatujú,\nže sú v nej „uvedené niektoré dôvody, ktoré by mohli byť z ústavnoprávneho pohľadu\nrelevantné (verejnoprávny a bezpečnostný rozmer; zásah do prírodného prostredia\nako bohatstva štátu) a navrhovatelia uznávajú, že z pohľadu viacerých aspektov výkonu\npoľovníckych práv je legitímne požadovať určitý stupeň regulácie tohto druhu spoločenskej\nčinnosti.\nZároveň sú však presvedčení, že napriek tomu, že nová právna úprava sledovala\nlegitímny cieľ, prostriedok, ktorý zákonodarca zvolil nebol primeraný, vzhľadom\nna možnosť iných, menej invazívnych... spôsobov dosiahnutia stanoveného cieľa.\nNavrhovatelia sú toho názoru, že zákonná regulácia výkonu poľovníckeho práva, v ktorej by\nabsentovalo povinné členstvo v komore, je rovnako efektívnym prostriedkom ako súčasná\npráva úprava, pričom by predstavovala výrazne menej intenzívnejší zásah do združovacieho\npráva...\nOkrem toho je nutné pripomenúť, že v zákone o poľovníctve sa nachádza viacero\nprávnych noriem, ktoré regulujú výkon práva poľovníctva, pričom nesúvisia s členstvom\nv komore. Dohľad nad dodržiavaním týchto ustanovení vykonáva celý systém orgánov\nštátnej správy na úseku poľovníctva, ktoré vykonávajú svoju pôsobnosť všeobecne,\nbez ohľadu na členstvo osôb vykonávajúcich poľovnícke právo v komore.\nAj keď predchádzajúce skutočnosti ešte viac zvýrazňujú neodôvodnenosť\na protiústavnosť napadnutej právnej úpravy, finálne posúdenie splnenia tretej podmienky\nnie je, vzhľadom na nesplnenie predchádzajúcej podmienky, nutné.“.\n\n5\n\n7. V závere dôvodov svojho návrhu navrhovatelia sumarizujú, že v prípade\nnapadnutej právnej úpravy „nedošlo k splneniu druhej podmienky stanovenej v čl. 29 ods. 3\nÚstavy SR. Keďže sa jedná o kumulatívne podmienky, v aplikačnej praxi to znamená,\nže musia byť splnené všetky súčasne a nedodržanie čo i len jednej z nich spôsobí\nprotiústavnosť obmedzenia.\nVychádzajúc z uvedeného interpretačného a aplikačného pravidla a dôkazov\npredložených v predchádzajúcich bodoch je možné konštatovať, že v prípade predmetných\nustanovení\n\nzákona\n\no poľovníctve\n\nnaozaj\n\ndošlo\n\nk nedovolenému\n\na protiústavnému\n\nobmedzeniu práva slobodne sa združovať.“.\n8. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 19/2014-21 z 10. septembra 2014 návrh\nnavrhovateľov prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.\nNevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých právnych noriem.\n9. Ústavný súd 23. septembra 2014 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.\n10. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-888/2014 doručenom ústavnému\nsúdu 2. decembra 2014 najprv akcentuje postavenie poľovníckych organizácií podľa § 32\nzákona o poľovníctve, keďže z ich právnej úpravy vyplýva, že „fyzické osoby sa môžu\npodieľať na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu\nbez toho, aby bolo obmedzené ich združovacie právo. Podmienkou na získanie poľovného\nlístka nie je členstvo v poľovníckej organizácii (§ 51 ods. 4). Fyzická osoba, ktorá je členom\npoľovníckej organizácie, nemusí byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka\norganizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia už nemusia byť členmi SPK.“.\n11. K namietanému § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve národná rada udáva,\nže „na území Slovenskej republiky je viacero fyzických osôb, ktoré sa združujú za účelom\nvýkonu práva poľovníctva a pritom sú členmi poľovníckych organizácií, ktoré nemajú\nv užívaní žiaden poľovný revír a nebráni im to v naplňovaní Ústavou garantovaného práva\nna združovanie podľa čl. 29 ods. 1 a v tomto prípade ide o právny vzťah, ktorý zabezpečuje\n\n6\n\nriadne užívanie schváleného poľovného revíru. Nikomu sa nezamedzuje združiť sa\nza účelom\n\ntrvalo\n\nudržateľného,\n\nracionálneho,\n\ncieľavedomého\n\nobhospodarovania\n\na využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva založiť si poľovnícku\norganizáciu, avšak na užívanie poľovného revíru musí mať riadne podpísanú zmluvu\ns vlastníkmi poľovných pozemkov zaradených do schváleného poľovného revíru.“.\n12. Podľa názoru národnej rady z § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve vyplýva,\nže „ak sa chce dotyčná osoba podieľať na chove zveri, starať sa o ňu a jej životné\nprostredie a svoju činnosť zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK. Ak sa osoba\nnechce zúčastňovať na love zveri, vtedy sa môže slobodne združovať v poľovníckej\norganizácii bez toho, aby vlastnila poľovný lístok a aj tak bude plnohodnotným členom,\nktorý sa sám vzdal možnosti lovu zveri. Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade nie je\nmožné aplikovať ustanovenie čl. 29 ods. 3 Ústavy, keďže osoba sa môže dobrovoľne stať\nčlenom SPK.“. K § 51 ods. 4 písm. d) zákona o poľovníctve zasa národná rada uvádza,\nže „ak sa chce niekto združovať za účelom trvalo udržateľného, racionálneho,\ncieľavedomého obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného\nbohatstva a súčasti prírodných ekosystémov, ktorá je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby\na ochrany životného prostredia, môže tak urobiť bez ohľadu na to či je alebo nie je členom\nSPK. Členstvo v SPK v prípade vydania poľovného lístka slúži na kontrolu SPK, či sú\nsplnené podmienky na jeho vydanie a riešenie disciplinárnych previnení držiteľov\npoľovných lístkov.“.\n13. Ku kritériu nevyhnutnosti plynúcemu z čl. 29 ods. 3 ústavy vo vzťahu\nk namietanej právnej úprave národná rada odkazuje na vymedzenie úloh komory podľa § 42\nzákona o poľovníctve, z ktorého „nepochybne vyplýva, že SPK plní komplexné úlohy\nna úseku poľovníctva, ktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov SPK.\nJe potrebné uviesť, že v súčasnosti okrem Slovenskej poľovníckej komory ďalej ešte\nexistuje Slovenský poľovnícky zväz a ďalšie poľovnícke organizácie. Slovenská poľovnícka\nkomora má v zmysle zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve v znení neskorších predpisov\na na základe predmetného zákona vydaných jej stanov postavenie profesijnej samosprávnej\n(stavovskej) organizácie, podobne ako je postavenie Slovenskej advokátskej komory\nalebo Notárskej komory Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že môže mať osobitný spôsob\n7\n\nregistrácie jej členov, dokonca aj povinné členstvo, nakoľko v slovenskom právnom systéme\nteória i prax bežne rozoznáva a pozná profesijné (resp. stavovské) komory s povinným\nalebo s nepovinným členstvom, pričom podmienka povinného členstva v Slovenskej\npoľovníckej komore nie je obmedzovaním slobody združovania, pokiaľ sa viaže na výkon\npráva poľovníctva ako výkonu určitej profesie. Pre tých, čo nemajú záujem o výkon práva\npoľovníctva, tak nič nebráni v tom, aby vstúpili do Slovenského poľovníckeho zväzu\nalebo do inej poľovníckej organizácie, ktoré majú charakter občianskych združení\ns nepovinným členstvom. Preto sme toho názoru, že povinné členstvo v Slovenskej\npoľovníckej komore nie je obmedzením práva na slobodné združovanie sa.“.\n14. Národná rada vo svojom vyjadrení neformuluje návrh na rozhodnutie vo veci\nsamej a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.\n15. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvo spravodlivosti“) vo svojom stanovisku č. 44610/2014/21 doručenom\nústavnému súdu 4. decembra 2014 najprv rekapituluje judikatórnu a právno-teoretickú\ndogmatiku obmedzovania základného práva slobodne sa združovať, pričom v tomto svetle\nosobitnú pozornosť venuje neurčitému právnemu pojmu „verejný záujem“.\n16. Následne ku komparácii práva poľovníctva a rybárskeho práva uvádzanej\nnavrhovateľmi vláda konštatuje množstvo podobných čŕt oboch skúmaných právnych\nkategórií, no súčasne upozorňuje aj na „niekoľko významných rozdielov“. Podčiarkuje\nskutočnosť, že Slovenský rybársky zväz je občianskym združením založeným podľa zákona\nč. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no združovaní“), a na druhej strane zákon o združovaní v § 1 ods. 3 písm. d) spod svojej\npôsobnosti združovanie občanov na výkon práva poľovníctva explicitne vyníma.\nV nadväznosti na to vláda rekapituluje charakteristické rysy profesijných samosprávnych\ninštitúcií („kontrolná a disciplinárna právomoc“, „ochrana a presadzovanie profesijných\nzáujmov členov komôr“ a „samofinancovanie“) a konštatuje, že „SPK spĺňa aspekty\nprofesijného združenia v rámci záujmovej samosprávy, jednak z dôvodu, že je to explicitne\nuvedené v § 1 ods. 1 Stanov SPK, ako aj z dôvodu, že SPK bola zriadená na základe zákona\na sú jej zverené určité pôsobnosti na úseku verejnej správy. Na rozdiel od Slovenského\n\n8\n\nrybárskeho zväzu, SPK plní významné úlohy v rámci preneseného výkonu štátnej správy\nv oblasti\n\npoľovníctva.“.\n\nV porovnávacej\n\nperspektíve\n\nďalej\n\nvláda\n\nkonštatuje,\n\nže „z bezpečnostného hľadiska je pri komparácii výkonu poľovníckeho a rybárskeho práva\ns ohľadom na používané prostriedky dôležité zamerať pozornosť na skutočnosť, že\npoľovníci sú držiteľmi zbraní, čo samotnú právnu úpravu výkonu práva poľovníctva posúva\nna inú úroveň. Je nepochybné, že pri téme držby a používania zbraní sa do popredia\ndostáva verejný záujem, resp. záujem celej spoločnosti na precíznej a dôkladnej regulácii\ntejto sféry.“. Aj preto je podľa vlády „vo verejnom záujme spoločnosti nevyhnutné\nregulovať túto činnosť aj prostredníctvom samosprávneho subjektu, t. j. SPK. Pri výkone\npoľovníckeho práva použitím zbrane môže dôjsť k závažnejším zásahom do prírodného\nprostredia a prírodných hodnôt spoločnosti (najmä na poľovnej zveri), no ešte\nnebezpečnejšia sa javí možnosť ohrozenia života, zdravia a bezpečnosti občanov. Bez\nnáležitého monitorovania aktivít poľovníkov a evidencie ich počtu by mohlo dôjsť\nk narušeniu doteraz fungujúceho systému, ktorého chod zabezpečuje predovšetkým\nSlovenská poľovnícka komora. Absencia dôkladného regulovania výkonu poľovníckeho\npráva by mohla vniesť do života bežných občanov neistotu, pretože po zrušení povinného\nčlenstva v Slovenskej poľovníckej komore by už Slovenská poľovnícka komora nemala\ndosah na aktivity poľovníkov, ktoré sú zväčša spojené s držbou alebo používaním zbrane pri\nvýkone práva poľovníctva.\nJe nesporné, že aj pri výkone rybárskeho práva dochádza k zásahom do prírody\na životného prostredia, zásadný rozdiel medzi výkonom práva rybárstva a výkonom práva\npoľovníctva je však v skutočnosti, že pri výkone práva rybárstva sa používa vo väčšine\nprípadov udica, ktorej používanie nemôže v zásade ohroziť iné osoby, a takisto na jej\npoužívanie nie je potrebné žiadne povolenie, v porovnaní s výkonom práva poľovníctva\nso zbraňou, ktorej používanie musí podliehať špeciálnej zákonnej regulácii, kvôli jej\nspoločenskej nebezpečnosti a ochrane života a zdravia ďalších osôb.\n...\nStotožňovanie\n\nvýkonu\n\nrybárskeho\n\npráva\n\na poľovníckeho\n\npreto z uvedených dôvodov považujeme za zavádzajúce a účelové...“.\n\n9\n\npráva\n\nv návrhu\n\n17. Vláda nesúhlasí s názorom navrhovateľov o vzťahu komory ku skupine\ntzv. profesijných komôr. Citujúc z dôvodovej správy uvádza, že považuje „skôr\nza opodstatnené prirovnanie Slovenskej poľovníckej komory k inej profesijnej komore\ns povinným členstvom, aj keď sa pri poľovníctve nejedná o výkon slobodného povolania.\nPoľovníctvo ako činnosť má taktiež svoju osobitnú povahu, keďže sa ním podstatným\nspôsobom zasahuje do prírody resp. životného prostredia, čo sú hodnoty, ktoré sú\npredmetom verejného záujmu spoločnosti. Neopomenuteľným je fakt, že poľovníctvo sa\nv drvivej väčšine prípadov vykonáva so zbraňou... Práve používanie zbrane považujeme\nza činiteľ, ktorý môže zásadne ohrozovať verejný záujem... tento aspekt výkonu\npoľovníckeho práva je hlavným dôvodom na jeho prísnejšiu zákonnú reguláciu.“.\nPoukazujúc na príklad Slovenskej advokátskej komory ako typickej profesijnej komory\nvláda dôvodí, že na túto komoru „štát preniesol oprávnenie posúdiť, či určitá osoba spĺňa\nzákonom o advokácii stanovené podmienky na to, aby mohla vykonávať činnosť advokáta...\nDo tohto procesu nevstupuje žiadny iný subjekt verejnej moci. Obdobne právo vydať\npoľovný lístok ako podmienky na lov zveri štát zákonom o poľovníctve preniesol\nna Slovenskú poľovnícku komoru, ktorá posudzuje, či osoba žiadajúca o vydanie poľovného\nlístka spĺňa zákonom o poľovníctve stanovené podmienky.\nV tejto súvislosti zároveň nesúhlasíme s porovnávaním Slovenskej poľovníckej\nkomory s profesijnými združeniami s nepovinným členstvom, ako napr. so Slovenskou\nlekárskou komorou..., keďže výkon lekárskeho povolania je podmienený dostatočnou\nzákonnou reguláciou, a preto je členstvo lekárov resp. iných zdravotníckych pracovníkov\nv príslušných profesijných komorách podľa zákona dobrovoľné.“.\n18. V nadväznosti na to vláda rekapituluje relevantnú právnu úpravu podmienok\nvýkonu zdravotníckeho povolania a konštatuje, že „výkon zdravotníckeho povolania\npodlieha viacerým stupňom regulácie, t. j. že nevyhnutným predpokladom výkonu\nzdravotníckeho povolania samotným zdravotníckym pracovníkom je získanie licencie\na registrácia na príslušnej komore, pričom toto povolanie môže vykonávať len\nv zdravotníckom zariadení, ktoré bolo schválené Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej\nrepubliky alebo samosprávnym krajom v rámci preneseného výkonu štátnej správy.\nČlenstvo v komore teda už nie je povinné, pretože z hľadiska verejného záujmu tieto stupne\n\n10\n\nregulácie poskytujú spoločnosti dostatočnú záruku, že osoby vykonávajúce zdravotnícke\npovolanie sú istým spôsobom kontrolované a že samotný výkon zdravotníckeho povolania\npredpokladá splnenie prísnych podmienok.“.\n19. Vláda sa následne vyjadruje k niektorým čiastkovým argumentačným základom,\nktoré použili v odôvodnení svojho návrhu navrhovatelia. Akcentuje, že podľa § 32 ods. 1\npísm. a) zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia združuje nielen držiteľov poľovných\nlístkov, ale aj iné fyzické osoby na účel ochrany a presadzovania oprávnených záujmov\nsvojich členov na úseku poľovníctva, a teda „žiadnym spôsobom nie je obmedzené\nzdružovacie právo osôb... fyzická osoba, ktorá je členom poľovníckej organizácie, nemusí\nbyť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka organizácia musí byť členom SPK,\njej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“.\n20. Členstvo v komore ako podmienka na vydanie poľovného lístka je podľa názoru\nvlády „nesprávne dávané do súvislosti s obmedzením práva na združovanie. V tomto\nprípade nejde o združovacie právo, ale o právo vykonávať poľovníctvo, a to je úplne iná\nkategória ako združovacie právo. Na jeho realizáciu je potrebné spĺňať aj iné podmienky,\nktoré sú legitímne z hľadiska vykonávania tejto činnosti. Z uvedeného opäť vyplýva fakt,\nže právo na združovanie občanov podľa čl. 29 ods. 1 nie je obmedzené, nakoľko ak sa chce\nniekto\n\nzdružovať\n\nza\n\núčelom\n\ntrvalo\n\nudržateľného,\n\nracionálneho,\n\ncieľavedomého\n\nobhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti\nprírodných ekosystémov, ktorá je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany\nživotného prostredia, môže tak urobiť bez ohľadu na to či je alebo nie je členom SPK.“.\n21. Vláda podčiarkuje, že len vtedy, „ak chce dotyčná osoba chov zveri, starostlivosť\no ňu a jej životné prostredie zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK. Ak sa osoba\nnechce zúčastňovať na love zveri, vtedy sa môže slobodne združovať v poľovníckej\norganizácii bez toho, aby vlastnila poľovný lístok a aj tak bude plnohodnotným členom,\nktorý sa sám vzdal možnosť lovu zveri.“.\n22. K namietanému § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve vláda uvádza,\nže „aj v praktických prípadoch na celom území Slovenskej republiky je niekoľko stoviek\nosôb, ktoré sa združujú za účelom výkonu práva poľovníctva a pritom sú členmi\n11\n\npoľovníckych organizácií, ktoré nemajú v užívaní žiaden poľovný revír a nebráni im to\nv naplňovaní Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva na združovanie... Platnosť\nzmluvy medzi vlastníkmi poľovných pozemkov a poľovníckou organizáciou je čisto právny\nvzťah, ktorý zabezpečuje riadne užívanie schváleného poľovného revíru. Nikomu nič\nnebráni združiť sa za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého\nobhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva, zriadiť si\npoľovnícku organizáciu, avšak na užívanie poľovného revíru musí mať riadne podpísanú\nzmluvu s vlastníkmi poľovných pozemkov zaradených do schváleného poľovného revíru.\nPreto sa javí ako účelové spájať ekonomickú stránku vzťahu užívateľa poľovného revíru\ns vlastníkom poľovného pozemku s právom združovania sa osôb. Takýmto spôsobom by sa\ndalo napadnúť ktorékoľvek písmeno v § 17 ods. 1, že jeho uplatnením v právnom vzťahu\ndvoch subjektov dochádza k zásahu do slobody združovania.“. Podľa vlády „celý návrh\nvychádza z mylne interpretovanej nemožnosti osoby sa združovať, ak táto osoba nie je\ndržiteľom poľovného lístka a tým pádom členom SPK. Znovu je potrebné konštatovať,\nže žiadne z ustanovení zákona o poľovníctve neobmedzuje právo osoby slobodne sa\nzdružovať v poľovníckej organizácii.“.\n23. K podmienke nevyhnutnosti regulovanej v čl. 29 ods. 3 ústavy vláda odkazuje\nna § 42 ods. 1 písm. d) zákona o poľovníctve, podľa ktorého komora „vydáva poľovné\nlístky, predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich. Skutočne nie je jasné,\nakým spôsobom by SPK vykonávala hlavne posledné slová tohto ustanovenia, ktoré je\nokrem iného preneseným výkonom štátnej správy, ak by osoby, ktorým poľovný lístok\nvydala, neboli jej členmi. A práve to je jeden z dôvodov jednotného prístupu ku všetkým\nosobám, ktoré sú držiteľmi poľovných lístkov. Pri dobrovoľnom členstve by vydávanie\na predlžovanie platnosti poľovných lístkov prebiehalo bez problémov, avšak pri odnímaní\nby jedným z argumentov bolo tiež to, že nie je členom SPK.“. Vláda poukazuje\naj na disciplinárnu právomoc komory, „ktorá je síce riešená v § 77 ods. 1 zákona\no poľovníctve a je viazaná na držiteľa poľovného lístka, ale v previazanosti na § 51 ods. 4\npísm. d) je tento zároveň tým pádom aj členom SPK. Ak by členom SPK nebol, nemohla by\nSPK proti nemu vyvodzovať disciplinárnu právomoc...“.\n\n12\n\n24. K argumentácii navrhovateľov využívajúcej súvisiace rozhodnutie Ústavného\nsúdu Maďarska vláda uvádza, že „maďarská právna úprava poľovníctva obsahuje niekoľko\nvýznamných odlišností od slovenskej právnej úpravy poľovníctva, najmä rozdelenie\npoľovníkov do dvoch skupín, a to skupina profesionálnych poľovníkov s povinným\nčlenstvom v komore a skupina športových poľovníkov s dobrovoľným členstvom v komore.\nVzhľadom na odlišný právny režim úpravy členstva poľovníka v komore s ohľadom na jeho\ncharakter, sa nám poukazovanie na rozhodovaciu činnosť maďarského ústavného súdu\nnejaví ako celkom správne. Maďarský Ústavný súd sa v predmetnom prípade zaoberal\npráve výkonom športového resp. rekreačného poľovníctva.\nKeďže podľa slovenskej právnej úpravy poznáme iba jeden druh výkonu poľovníctva,\nnie je možné dávať za príklad toto rozhodnutie, keďže vychádza z rozdielnych skutkových\na právnych okolností.“. Navyše vláda zdôrazňuje, že traja sudcovia Ústavného súdu\nMaďarska k diskutovanému rozhodnutiu pripojili odlišné stanovisko.\n25. Na podklade rekapitulovaných dôvodov vláda navrhuje, aby ústavný súd vo veci\nsamej návrhu navrhovateľov nevyhovel. Súhlasí s upustením od ústneho pojednávania\nvo veci.\n26. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 17. decembra 2014\nnavrhovateľom s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke\nupustenia od ústneho pojednávania vo veci.\n27. Vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 9. marca 2015 navrhovatelia\noznámili, že trvajú na verejnom ústnom pojednávaní vo veci. Zdôraznili, že cieľom ich\nnávrhu „v žiadnom prípade nebolo spochybnenie legitimity poľovníckej komory samotnej,\nnávrh poslancov upozorňoval na povinné členstvo v poľovníckej komore v kontexte\npotenciálneho\n\nporušenia\n\nústavného\n\npráva\n\nna\n\nslobodné\n\nzdružovanie“.\n\nV reakcii\n\nna vyjadrenie vlády o potrebe posúdenia aplikovateľnosti čl. 29 ústavy na zriadenie\na činnosť komory formulujú názor, že takýto postup „vôbec nie je potrebný, keďže návrh\nposlancov vychádza z tézy apriórnej existencie ústavného práva na slobodné združovanie\nmimo rámca poľovníckej komory, pričom až zavedenie povinného členstva v tomto subjekty\n\n13\n\nvytvára porušenie tohto originálneho ústavného práva a zakladá rozpor s čl. 29 Ústavy\nSlovenskej republiky“.\n28. Navrhovatelia zotrvávajú na svojom návrhu.\n29. Na verejnom ústnom pojednávaní konanom 16. marca 2016 právny zástupca\nnavrhovateľov zrekapituloval regulačnú podstatu kritizovaných ustanovení zákona\no poľovníctve, ako aj esenciálne črty základného práva slobodne sa združovať plynúce\nz judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 11/2010). V nadväznosti na to uviedol, že sa síce\npoľovníci môžu združovať v poľovníckych organizáciách, „ale nemôžu vykonávať to\nzákladné imanentné právo poľovať. Nemôžu bez toho, aby boli členmi Slovenskej\npoľovníckej komory“. Opätovne poukázal na postavenie nositeľov tzv. profesijnej\nsamosprávy a na podstatu členstva v týchto subjektoch, komparatívnu perspektívu svojho\nprednesu doplnil o informácie zo sféry rybárskeho práva a o poukaz na súvisiace\nrozhodnutie Ústavného súdu Maďarska. Zdôraznil, že „komôr v zmysle zákona\no poskytovaní zdravotnej starostlivosti, teda lekári, stomatológovia, sestričky, je jedenásť,\nčlenstvo je dobrovoľné a pritom v zmysle zákona vykonávajú tieto komory aj na nečlenov\nkontrolnú právomoc a disciplinárnu právomoc. Je to... prísnejší výkon funkcie alebo výkon\npovolania... V tomto prípade je úprava adekvátna. A z tohto dôvodu si myslíme,\nže... základná podmienka nevyhnutnosti obmedzenia základného práva nebola splnená, to,\nčo zamýšľal zákonodarca, sa dá urobiť úplne inak.“. Formuloval názor, že „zákon neviaže\ndisciplinárnu právomoc alebo postih na člena, viaže ho na držiteľa poľovného lístka, už len\ntáto terminológia hovorí o tom, že nie je nevyhnutné, aby ten človek bol členom komory“.\nSvoj prednes uzavrel konštatovaním, že „nie je zámerom komoru zrušiť, avšak obmedzenia\nvoči poľovníkom sú tak zásadné, že zasahujú do práv poľovníkov... do ich základného práva\nzdružovať sa“. Zopakoval, že navrhovatelia zotrvávajú na svojom návrhu.\nII.\nObsahová podstata právnej úpravy poľovníctva so zameraním na napadnuté\nustanovenia\n\n14\n\n30. Podľa § 2 písm. l) zákona o poľovníctve je poľovníctvom súhrn činností\nzameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie\nvoľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; je súčasťou\nkultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia.\n31. Súčasne podľa § 2 písm. q) zákona o poľovníctve je právom a výkonom\npoľovníctva súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú\nalebo inak usmrtenú zver a jej vývojové štádiá a zhody parožia si privlastňovať alebo\npredávať, zbierať vajcia pernatej zveri na účel jej vyliahnutia a chovu s povolením podľa\nosobitného predpisu a využívať na to v nevyhnutnej miere poľovné pozemky, poľné a lesné\ncesty.\n32. Právo poľovníctva je zákonom formulované ako právo jednotné („... súhrn práv\na povinností...“). Vykonáva sa na území poľovného revíru, ktorý vzniká na základe\nrozhodnutia príslušného okresného úradu o uznaní poľovných pozemkov za poľovný revír\n[§ 2 písm. p) zákona o poľovníctve]. Žiadosť o uznanie poľovného revíru môže podať\nvlastník alebo vlastníci poľovného pozemku, z ktorého má byť poľovný revír uznaný (§ 4\nods. 1 zákona o poľovníctve).\n33. Podľa § 2 písm. w) zákona o poľovníctve je užívaním poľovného revíru výkon\npráva poľovníctva v poľovnom revíri.\n34. Ak sa vlastníci spoločného poľovného revíru rozhodnú užívať poľovný revír sami\nalebo prostredníctvom nimi založenej poľovníckej organizácie, uzatvoria medzi sebou\nzmluvu vlastníkov spoločného poľovného revíru o jeho užívaní (§ 12 zákona\no poľovníctve). Užívanie poľovného revíru však môžu aj postúpiť zmluvou o užívaní\npoľovného revíru osobe odlišnej od vlastníka predmetného poľovného revíru [§ 13 ods. 1\npísm. b) až d) zákona o poľovníctve].\n35. V § 12 a § 13 teda zákon o poľovníctve reguluje dva zmluvné typy odlišujúce sa\nod seba predovšetkým druhovou charakteristikou kontrahentov. Zmluvu podľa § 12 zákona\no poľovníctve uzatvárajú medzi sebou vlastníci spoločného poľovného revíru. Zmluvu\no užívaní poľovného revíru podľa § 13 uzatvára vlastník poľovného revíru alebo vlastníci\n15\n\nspoločného poľovného revíru s budúcim užívateľom poľovného revíru, ktorý v momente\nuzatvárania tejto zmluvy nemá k pozemkom tvoriacim poľovný revír žiaden kvalifikovaný\nprávny vzťah [výnimkou je prípad podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o poľovníctve].\n36. Rozdiely legálne definovaných zmluvných typov sa prejavujú aj v niektorých\nďalších podrobnejších detailoch obsahu oboch zmluvných vzťahov, spomedzi ktorých má\npre predmet konania pred ústavným súdom význam fakt, že kým povinnou obsahovou\nnáležitosťou zmluvy podľa § 12 zákona o poľovníctve sú podmienky jej zániku [ods. 2\npísm. g) tohto ustanovenia], vo vzťahu k zmluve, ktorou sa užívanie poľovného revíru\npostupuje tretiemu subjektu, zákon o poľovníctve v § 14 ods. 3 podmienky jej zániku ako\njej samostatnú povinnú obsahovú náležitosť nepredpisuje. Dôvodom je skutočnosť,\nže podmienky zániku zmluvy uzatvorenej podľa § 13 zákona o poľovníctve určuje taxatívne\nsamotný zákon. Podľa § 17 ods. 1 zákona o poľovníctve totiž zmluva zaniká\na) uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená,\nb) zánikom poľovného revíru,\nc) zánikom osoby (§ 13),\nd) dohodou zmluvných strán,\ne) rozhodnutím súdu,\nf) výpoveďou z dôvodu nedodržania podmienok zmluvy\n1. vlastníkom poľovného pozemku postupom podľa § 5,\n2. užívateľom poľovného revíru,\ng) ukončením členstva užívateľa poľovného revíru v komore (navrhovateľmi\nnapadnuté ustanovenie, pozn.),\nh) rozhodnutím orgánu štátnej správy na úseku poľovníctva pri neplnení povinností\npodľa § 26 po predchádzajúcej výzve na odstránenie nedostatkov.\n37. Jedným zo subjektov, ktorému možno užívanie poľovného revíru postúpiť, je\npodľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia podľa § 32 zákona\no poľovníctve.\n38. Podľa § 32 ods. 1 zákona o poľovníctve sa na účely tohto zákona poľovníckou\norganizáciou rozumie právnická osoba zriadená podľa tohto zákona, ktorá\n\n16\n\na) je organizáciou, ktorá nie je založená na účel dosiahnutia zisku, ktorá združuje\nobčanov Slovenskej republiky, ktorí sú držiteľmi poľovných lístkov, a iné fyzické osoby\nna účel ochrany a presadzovania oprávnených záujmov svojich členov na úseku\npoľovníctva,\nb) má sídlo na území Slovenskej republiky,\nc) je zapísaná v centrálnom registri, ktorý vedie ministerstvo,\nd) riadi svoju činnosť stanovami, ktoré musia byť v súlade s týmto zákonom\na ostatnými, všeobecne záväznými právnymi predpismi.\n39. Podľa § 33 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia vzniká\nregistráciou dňom, ku ktorému je zapísaná do centrálneho registra poľovníckych\norganizácií, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak.\n40. Poľovnícku organizáciu registruje okresný úrad príslušný podľa sídla organizácie\n(§ 34 ods. 2 zákona o poľovníctve) na návrh najmenej troch občanov Slovenskej republiky\nstarších ako 18 rokov, ktorí sú držiteľmi platných poľovných lístkov; k návrhu\nna registráciu je potrebné pripojiť dva výtlačky stanov poľovníckej organizácie (§ 33 ods. 2\nzákona o poľovníctve).\n41. Podľa § 38 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia zaniká\na) dobrovoľným rozpustením,\nb) zlúčením s inou poľovníckou organizáciou,\nc) právoplatným rozhodnutím okresného úradu o rozpustení.\n42. Legálnu platformu, na ktorej sa realizujú záujmy subjektov práva v oblasti\npoľovníctva, však v zmysle zákona o poľovníctve nepredstavujú len poľovnícke\norganizácie.\n43. Podľa § 41 ods. 1 zákona o poľovníctve zriaďuje sa Slovenská poľovnícka\nkomora.\n44. Podľa § 41 ods. 2 zákona o poľovníctve komora je právnická osoba.\n\n17\n\n45. Podľa § 42 ods. 1 zákona o poľovníctve komora plní úlohy na úseku poľovníctva,\nktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov komory; dbá pritom na to, aby boli zachované\nhistorické hodnoty a tradície poľovníctva, najmä\na) vykonáva skúšky uchádzačov o poľovný lístok [§ 50 ods. 1 písm. a)],\nb) menuje prednášateľov a skúšobných komisárov pre skúšky z poľovníctva (§ 50\nods. 1),\nc) organizuje odbornú prípravu na poľovnícke skúšky (§ 50 ods. 1),\nd) vydáva poľovné lístky, predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich,\ne) organizuje streleckú prípravu uchádzačov o poľovný lístok, praktické skúšky\nzo strelectva a organizuje kontrolné streľby členov komory,\nf) organizuje poľovnícku kynológiu a sokoliarstvo a kontroluje dodržiavanie\npredpisov na tomto úseku,\ng) organizuje a vykonáva chovateľské prehliadky, organizuje odbornú prípravu\nčlenov hodnotiteľských komisií,\nh) spolupracuje so štátnymi orgánmi pri príprave návrhov všeobecne záväzných\nprávnych predpisov na úseku poľovníctva,\ni) spolupracuje s ministerstvom pri plnení úloh na úseku poľovníctva, najmä\npri návrhoch koncepcií rozvoja poľovníctva, návrhoch zloženia poradných orgánov\nministerstva,\nj) napomáha pri spracovaní prvotných štatistických údajov a evidencií na úseku\npoľovníctva,\nk) v spolupráci s ministerstvom zastupuje Slovenskú republiku v medzinárodných\npoľovníckych, kynologických, sokoliarskych a iných organizáciách, ktoré vyvíjajú činnosť\nsúvisiacu s poľovníctvom,\nl) zabezpečuje plnenie ďalších úloh, ktorými ju môže poveriť ministerstvo\nalebo ktoré vyplývajú z jej stanov,\nm) rieši disciplinárne previnenia držiteľov poľovných lístkov prostredníctvom\ndisciplinárnej komisie.\n46. Podľa § 42 ods. 2 zákona o poľovníctve komora môže nadobúdať majetok. Svoju\nčinnosť zabezpečuje predovšetkým z vlastných príjmov; na plnenie svojich úloh môže\n\n18\n\ndostať dotáciu zo štátneho rozpočtu podľa osobitných predpisov, ak zabezpečuje úlohy,\nktoré vyplývajú z tohto zákona.\n47. Podľa § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve (navrhovateľmi napadnuté ustanovenie)\nčlenom komory je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá sa podieľa na chove zveri,\nstarostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu. Podľa dôvodovej správy\ncieľom kogentne formulovaného okruhu členov komory je „dosiahnuť, aby v komore bola\nzdružená každá právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá vykonáva alebo chce vykonávať\nprávo poľovníctva či už ako vlastník alebo užívateľ poľovného revíru alebo ako člen\ntakéhoto subjektu“.\n48. Podľa § 43 ods. 2 zákona o poľovníctve podrobnosti o vzniku a zániku členstva\nv komore určujú stanovy komory.\n49. Podľa § 44 zákona o poľovníctve orgánmi komory sú:\na) snem,\nb) prezídium,\nc) prezident,\nd) dozorná rada,\ne) disciplinárna komisia.\n50. Podľa § 45 ods. 1 zákona o poľovníctve snem je najvyšším orgánom komory;\ntvoria ho delegáti zvolení členmi komory podľa volebného poriadku komory na obdobie\npiatich rokov.\n51. Podľa § 45 ods. 2 písm. a) zákona o poľovníctve snem určuje predmet činnosti\nkomory, schvaľuje stanovy komory, volebný poriadok komory, rokovací poriadok komory\na disciplinárny poriadok komory, ich zmeny a doplnky.\n52. Podľa § 49 ods. 1 zákona o poľovníctve disciplinárna komisia komory rieši\ndisciplinárne previnenia (§ 77 ods. 1) držiteľov poľovných lístkov podľa disciplinárneho\nporiadku komory (§ 77 ods. 2).\n\n19\n\n53. Podľa § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovný lístok je verejná listina\nosvedčujúca oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky na lov zveri\nustanovené týmto zákonom. Poľovný lístok vydáva, predlžuje jeho platnosť a odníma\nobvodná komora, v ktorej pôsobnosti má žiadateľ trvalý pobyt.\n54. Podľa § 51 ods. 4 zákona o poľovníctve (navrhovateľmi napadnuté ustanovenie)\nobvodná komora vydá poľovný lístok... osobe, ktorá preukáže, že\na) je staršia ako 16 rokov,\nb) má miesto trvalého pobytu v obvode pôsobnosti obvodnej komory; to neplatí\npre občana Slovenskej republiky, ktorý nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,\nc) zložila skúšku z poľovníctva [§ 50 ods. 1 písm. a)] alebo skúšku z poľovníctva\nna vysokej škole alebo je poslucháčom alebo absolventom školy, na ktorej je poľovníctvo\npovinným alebo voliteľným vyučovacím predmetom; doklad o vykonanej skúške\nz poľovníctva je verejnou listinou,\nd) je členom komory,\ne) je poistená proti škodám spôsobeným pri výkone práva poľovníctva počas\nplatnosti poľovného lístka,\nf) zaplatila poplatok za vydanie poľovného lístka.\n55. Podľa § 51 ods. 7 písm. a) zákona o poľovníctve vydanie poľovného lístka\nobvodná komora odoprie, a ak už bol vydaný, tak sa odníme, osobe, ktorá nespĺňa\npodmienky podľa odseku 4 alebo odseku 5.\n56. Podľa § 51 ods. 9 písm. a) zákona o poľovníctve obvodná komora odníme\npoľovný lístok, ak zistí, že jeho držiteľ prestal spĺňať podmienky podľa odseku 4 alebo\nodseku 5.\n57. Podľa § 53 ods. 1 zákona o poľovníctve každý, kto sa nachádza v poľovnom\nrevíri so zbraňou určenou na lov zveri, musí mať pri sebe poľovný lístok, povolenie na lov\nzveri a doklady podľa osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri love\npoľovným dravcom musí mať pri sebe poľovný lístok, povolenie na lov zveri a druhovú\nkartu podľa osobitného predpisu. Tieto doklady je povinný predložiť na požiadanie orgánu\n\n20\n\nPolicajného zboru, poľovníckemu hospodárovi, poľovníckej stráži a orgánu štátnej správy\npoľovníctva.\n58. Podľa § 53 ods. 2 zákona o poľovníctve povolenie na lov zveri je verejnou\nlistinou oprávňujúcou jeho držiteľa spolu s ďalšími dokladmi na lov zveri alebo inú činnosť\nv poľovnom revíri podľa tohto zákona. Vydáva ho na predpísanom tlačive užívateľ\npoľovného revíru... Povolenie na lov zveri je neprenosné na inú osobu.\n59. Podľa § 71 ods. 1 zákona o poľovníctve štátnu správu na úseku poľovníctva\nvykonávajú orgány štátnej správy poľovníctva.\n60. Podľa § 71 ods. 2 zákona o poľovníctve orgánmi štátnej správy na úseku\npoľovníctva sú:\na) Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky,\nb) okresný úrad v sídle kraja,\nc) okresný úrad.\n61. Podľa § 77 ods. 1 zákona o poľovníctve disciplinárnym previnením je konanie\ndržiteľa poľovného lístka, ktoré nevykazuje znaky trestného činu, priestupku podľa § 76\nalebo iného správneho deliktu podľa § 78 a je v rozpore s disciplinárnym poriadkom\nvydaným komorou.\n62. Podľa § 77 ods. 2 zákona o poľovníctve disciplinárne previnenie rieši komora\npodľa disciplinárneho poriadku.\n63. Argumentačná podstata predkladaného návrhu smeruje ku kritike právnej úpravy\nčlenstva v komore pre subjekty podieľajúce sa na chove zveri, starostlivosti o zver a jej\nživotné prostredie vrátane jej lovu (§ 43 ods. 1 zákona o poľovníctve). Navrhovatelia\nviackrát používajú slovné spojenie „povinné členstvo“.\n64. Po prieskume napadnutých ustanovení ústavný súd konštatuje, že formulácia § 43\nods. 1 zákona o poľovníctve (členom komory je...) prima facie kreuje členstvo v komore\npriamo ex lege. Hlbšia analýza však vyžaduje skúmať predmetné ustanovenie v súvislosti\n\n21\n\ns § 43 ods. 2 zákona o poľovníctve, podľa ktorého podrobnosti o vzniku a zániku členstva\nv komore určujú stanovy komory. Vznik a zánik členstva v komore tak nie je len vecou\nzákonnej regulácie, ale aj úpravy obsiahnutej vo vnútornom predpise komory vydanom\nna základe zákonného splnomocnenia. Aj materiálne kritériá v § 43 ods. 1 zákona\no poľovníctve charakterizujúce subjekty podliehajúce členstvu v komore (podieľanie sa\nna chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu) naznačujú\npotrebu ich ďalšej objektivizácie na aplikačné účely, aby v prípade konkrétneho subjektu\nbolo jednoznačne určiteľné, či a kedy sa členom komory stal, prípadne či a kedy bolo jeho\nčlenstvo v komore ukončené. Národná rada ako odporca predmetné ustanovenie interpretuje\ntak, že „ak sa chce dotyčná osoba podieľať na chove zveri, starať sa o ňu a jej životné\nprostredie a svoju činnosť zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK“. Identický názor\nformuluje aj vláda ako vedľajší účastník.\n65. Podľa § 6 ods. 1, 2 a 4 stanov komory uverejnených na webovom sídle komory\n„1. podmienkou vzniku členstva fyzickej osoby v SPK je:\na) podanie žiadosti o prijatie do SPK,\nb) záujem podieľať sa na chove zveri a starostlivosti o zver,\nc) záujem starať sa o životné prostredie zveri a ochranu prírody,\nd) záujem podieľať sa na činnosti SPK,\ne) zaplatenie zápisného a členského príspevku.\nUchádzač o členstvo v SPK nesmie konať proti záujmom, ktoré SPK chráni\na presadzuje.\n2. Fyzickú osobu podľa § 5 ods. 2 písm. a), b) prijíma na základe písomnej žiadosti\npredseda obvodnej poľovníckej komory (ďalej len „OPK“), v obvode ktorej má žiadateľ\nbydlisko. Fyzickú osobu podľa § 5 ods. 2 písm. c) prijíma na základe písomnej žiadosti\nprezident SPK.\n...\n4. Členstvo vzniká dňom prijatia a zaplatením zápisného a členského príspevku,\nprípadne účelového príspevku...“.\n66. Z popísaných determinantov rezultuje podľa názoru ústavného súdu správnosť\nvýkladu odporcu i vedľajšieho účastníka, podľa ktorého zákon o poľovníctve v § 43 ods. 1\n22\n\nzavádza povinné členstvo v komore len pre tie právne subjekty podieľajúce sa na chove\nzveri a na starostlivosti o zver a jej životné prostredie, ktoré zamýšľajú tieto svoje aktivity\nmateriálne dokonať lovom zveri. Z § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve teda nevyplýva\nčlenstvo ex lege fyzickým osobám a právnickým osobám len z dôvodu, že realizujú faktickú\nčinnosť charakterizovateľnú ako chov zveri, starostlivosť o ňu a o jej životné prostredie.\nIba v prípade, že takéto svoje aktivity zamýšľa určitý subjekt naplniť aj lovom zveri [§ 2\npísm. e) zákona o poľovníctve], musí sa najprv stať členom komory, pretože inak by\npoľovný lístok nezískal [§ 51 ods. 4 písm. d) zákona o poľovníctve], a nenadobudol by tak\nprávo zver loviť (§ 51 ods. 1 zákona o poľovníctve).\n67. V súvislosti s výkladom § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve však nemožno\nopomenúť ani jeho § 41 ods. 1, podľa ktorého obvodné komory ako organizačné zložky\nkomory pôsobiace spravidla v územnom obvode okresného úradu združujú poľovnícke\norganizácie, základné organizačné jednotky komory a držiteľov platných poľovných lístkov\ns miestom trvalého bydliska v tomto územnom obvode, ktorí nie sú členmi základných\norganizačných jednotiek. Základnou organizačnou jednotkou komory sú právnické osoby\na fyzické osoby, ktoré v súlade s týmto zákonom vykonávajú právo poľovníctva\nv poľovných revíroch, ako aj právnické osoby, ktoré majú v predmete činnosti výkon práva\npoľovníctva, chovu zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie.\n68. Podľa zákona o poľovníctve sú tak okrem držiteľov poľovných lístkov členmi\nkomory povinne všetky poľovnícke organizácie ako právnické osoby, ako aj tzv. základné\norganizačné jednotky komory. Do tejto skupiny povinných členov patria subjekty\nvykonávajúce právo poľovníctva v poľovných revíroch (už bolo konštatované, že právo\npoľovníctva je právom jednotným, a teda zahŕňa aj lov zveri) a aj tie právnické osoby,\nktoré si ako predmet svojej činnosti určili chov zveri, starostlivosť o zver a jej životné\nprostredie (len v tejto kategórii členov sa teda lov zveri na vznik povinnosti byť členom\nkomory nevyžaduje).\n69. Povinnosť členstva v komore je posilnená aj ďalším napadnutým ustanovením,\na to § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve, podľa ktorého zánik členstva užívateľa\npoľovného revíru v komore je zákonným dôvodom zániku zmluvy o užívaní poľovného\n\n23\n\nrevíru. Pritom užívaním poľovného revíru je výkon práva poľovníctva v poľovnom revíri\n[§ 2 písm. w) zákona o poľovníctve] a právo poľovníctva možno vykonávať len na území\npoľovného revíru [§ 2 písm. p) zákona o poľovníctve]. V tejto súvislosti síce konštrukcia\nprávnej úpravy podporuje tvrdenie vlády, že „na celom území Slovenskej republiky je\nniekoľko stoviek osôb, ktoré sa združujú za účelom výkonu práva poľovníctva a pritom sú\nčlenmi poľovníckych organizácií, ktoré nemajú v užívaní žiaden poľovný revír“, právom\na výkonom poľovníctva je však súhrn práv a povinností vymenovaných v § 2 písm. q)\nzákona o poľovníctve. Ide teda o jednotné právo, ktoré sa bez užívateľského vzťahu\nk poľovnému revíru nemôže realizovať vo svojej celosti. Inými slovami, jednotlivé druhovo\nurčené práva (povinnosti) tvoriace čiastkové súčasti práva poľovníctva [napr. chov zveri\npodľa § 2 písm. c) zákona o poľovníctve] možno realizovať aj mimo územia poľovného\nrevíru, ich izolované poňatie ich však vylučuje spod legálneho chápania práva poľovníctva\nako súhrnu vymedzených práv a povinností, ktorý vo svojej jednote predstavuje záujmovú\nplatformu združovania subjektov na tomto úseku spoločenskej činnosti.\n70. Posledné napadnuté ustanovenie zákona o poľovníctve [§ 51 ods. 4 písm. d)]\nreguluje výlučne podmienky vzniku oprávnenia zver loviť, pretože poľovný lístok,\npre vydanie ktorého musí žiadateľ spĺňať okrem iného aj podmienku členstva v komore, je\nverejnou listinou osvedčujúcou oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie\nustanovené podmienky (§ 51 ods. 1 zákona o poľovníctve). Znovu ústavný súd zdôrazňuje,\nže právo poľovníctva je právom jednotným, preto aj § 51 ods. 4 písm. d) v spojení s § 51\nods. 1 zákona o poľovníctve možno cez prizmu návrhového petitu a jeho zdôvodnenia\nvnímať ako integrálnu súčasť ostatných namietaných noriem zákona o poľovníctve.\n71. Súčasne ústavný súd uvádza, že napadnuté ustanovenia zákona o poľovníctve\nsvojou matériou regulujú členstvo v komore, nie členstvo v poľovníckych organizáciách\npodľa § 32 zákona o poľovníctve. Hoci v právnej regulácii komory i poľovníckych\norganizácií existuje viacero styčných bodov, oba sú samostatné právne subjekty, čo okrem\niného znamená, že je potrebné rozlišovať medzi združovaním v komore a združovaním\nv poľovníckych organizáciách. Správne v tejto súvislosti vláda udáva, že „hoci poľovnícka\norganizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“.\n\n24\n\nIII.\nAplikovateľnosť čl. 29 ústavy\n72. Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má\nprávo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.\n73. Podľa čl. 29 ods. 3 ústavy výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len\nv prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné\npre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom\nalebo na ochranu práv a slobôd iných.\n74. Navrhovatelia navrhujú vysloviť nesúlad troch ustanovení zákona o poľovníctve\ns čl. 29 ods. 1 a čl. 29 ods. 3 ústavy, a to § 17 ods. 1 písm. g) [zánik zmluvy o užívaní\npoľovného revíru v dôsledku zániku členstva užívateľa v komore], ďalej § 43 ods. 1\nupravujúceho členstvo v komore fyzických osôb a právnických osôb podieľajúcich sa\nna chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu a § 51 ods. 4\npísm. d) [v spojení s § 51 ods. 1] zakotvujúceho členstvo v komore ako zákonnú podmienku\nna vydanie poľovného lístka.\n75. Keďže navrhovatelia namietajú rozpor označených ustanovení zákona\no poľovníctve so základným právom slobodne sa združovať, neodpustiteľnou podmienkou\nďalšieho skúmania týchto zákonných právnych noriem je zistenie, či spadajú do vecného\nrámca ústavnej regulácie združovacieho práva. Ak je totiž odpoveď na túto otázku záporná,\npotom je pre ústavný súd bez významu meritórny prieskum tej časti návrhovej\nargumentácie, ktorá spochybňuje splnenie ústavných podmienok obmedzenia výkonu\nzákladného práva zaručeného čl. 29 ods. 1 ústavy. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom\nnavrhovateľov vyjadreným v stanovisku doručenom ústavnému súdu 9. marca 2015,\nv ktorom sa títo snažia vznik a zákonom zakotvenú činnosť komory z hľadiska dogmatiky\nzdružovacieho práva oddeliť od inštitútu povinného členstva v nej. Judikatúra Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) i ústavného súdu rekapitulovaná v ďalších\nčastiach odôvodnenia tohto nálezu bude dôkazom neoddeliteľnosti toho, čo sa navrhovatelia\npokúšajú od seba oddeliť.\n\n25\n\n76. Vláda vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľov uvádza, že ústavný súd\n„bude musieť posúdiť..., či zriadenie SPK a jej činnosť je možné subsumovať pod čl. 29\nÚstavy Slovenskej republiky“. Súčasne vláda vyslovuje názor, podľa ktorého „na zákonnú\núpravu povinného členstva v SPK sa nedá aplikovať čl. 29 Ústavy Slovenskej republiky“,\nkeďže „štát preniesol výkon niektorých úloh, ktoré by inak vykonával orgán štátnej správy,\nna samosprávnu organizáciu“. Rovnaký právny názor naznačuje (aj keď len nepriamo)\naj národná rada ako odporca, keď dôvodí, že „Slovenská poľovnícka komora má v zmysle\nzákona č. 274/2009 o poľovníctve... a na základe predmetného zákona vydaných jej stanov\npostavenie profesijnej samosprávnej (stavovskej) organizácie, podobne ako je postavenie\nSlovenskej advokátskej komory alebo Notárskej komory Slovenskej republiky. Z toho\nvyplýva, že môže mať osobitný spôsob registrácie jej členov, dokonca aj povinné\nčlenstvo...“.\n77. Pre vecný rozsah aplikačného záberu čl. 29 ústavy je charakteristické, že sú\nspod neho vyčlenené prípady povinného členstva v právnických osobách verejnoprávneho\ncharakteru. Základné právo slobodne sa združovať zahŕňa dobrovoľné zjednotenie sa\npre určitý účel. Je vecou zákonodarcu ustanoviť, za akých podmienok možno zakladať\nprávnické osoby. Právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanie\nverejnoprávnych inštitúcií a združení ako napríklad korporácií verejného práva\n(PL. ÚS 10/08).\n78. Ani v európskej konštitucionalistike dosiaľ niet závažnejších pochybností o tom,\nže právne subjekty disponujúce výsadami verejnej moci nie sú výrazom realizácie\nzdružovacieho práva. Už vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2010 ústavný súd poukázal na právnu\núpravu, na názory právnej teórie, ako aj niektorých súdnych orgánov ochrany ústavnosti\nv európskych štátoch, ktoré zdôrazňujú prvok dobrovoľnosti pri zakladaní združení\npožívajúcich ochranu prostredníctvom slobody združovania (§ 1 ods. 1 rakúskeho\nBundesgesetz über Vereine, BGBl. I 66/2002), prvok oddelenosti od štátu (nález Ústavného\nsúdu Českej republiky z 12. decembra 2006 vo veci sp. zn. I. ÚS 90/06, N 223/43 SbNU\n497) i prvok vnútornej organizačnej autonómie v medziach zákona (rozhodnutie rakúskeho\nSpolkového ústavného dvora vo veci VfSlg 3369/1958), ktorý však musí rešpektovať\n\n26\n\nvšeobecné ústavné limity i požiadavku proporcionality (Bric, J: Vereinsfreiheit: Eine\nrechtsdogmatische Untersuchung der Grundfragen des Vereinsrechts. Springer. Wien, New\nYork 1998).\n79. Podstatné pre rozhodnutie o prejednávanom návrhu sú však právne názory ESĽP\no rozsahu aplikovateľnosti čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“), pretože ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade s princípom\npacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa ústavy je\npotrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských\nprávach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00). To znamená,\nže aj vtedy, keď nebol nútený sa priamo vysloviť o porušení dohovoru alebo inej\nmedzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ústavný súd vždy,\npokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných\npráv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim\nvydanú (I. ÚS 5/02). Iný záver ústavný súd nemôže prijať ani ku vzájomnému aplikačnému\nvzťahu čl. 29 ústavy a čl. 11 dohovoru.\n80. Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojného\nzhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu\nsvojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.\n81. Vyhodnotenie prezentované v závere odseku 78 platí napriek tomu, že právo\nslobodne sa združovať sa navonok prejavuje vo viacerých podobách formálne sa\nprejavujúcich aj v ústavnej regulácii. Osobitné formálne ústavné zakotvenie požíva sloboda\nzdružovania v cirkvách a náboženských spoločnostiach (čl. 24 ods. 2 ústavy), v politických\nstranách a politických hnutiach (čl. 29 ods. 2 ústavy), ako aj v odborových organizáciách\n(čl. 37 ods. 1 ústavy). Nemožno v tejto súvislosti opomenúť ani združovanie v rámci\nuskutočňovania základného práva podnikať (čl. 35 ods. 1 ústavy). V regulačnej matérii\ndohovoru možno identifikovať samostatné formálne zakotvenie slobody združovania\nv cirkvách a náboženských spoločnostiach (čl. 9 ods. 1 dohovoru). I samotný článok 11\nzakotvuje slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmov\nodbory a vstupovať do nich, teda šírka aplikačného záberu tohto ustanovenia dohovoru\n\n27\n\nzďaleka nezahŕňa len združovanie sa v odboroch. Zároveň sa čl. 11 ods. 1 dohovoru\nvzťahuje aj na združovanie v politických stranách (rozsudok veľkého senátu ESĽP z 30. 1.\n1998 vo veci Zjednotená komunistická strana Turecka a ďalší c. Turecko, sťažnosť\nč. 19392/92, body 24 a 25). Popísané skutočnosti umožňujú prijať záver o dôvodnosti\ninterpretácie základného práva slobodne sa združovať zaručeného čl. 29 ods. 1 ústavy\nvo svetle interpretačných a aplikačných trendov vzťahujúcich sa na čl. 11 ods. 1 dohovoru,\na to práve pri posudzovaní tu súdenej veci. Komora nie je cirkvou ani náboženskou\nspoločnosťou, nie je politickou stranou, ba ani odborovou organizáciou. Pri úvahách\no hľadaní riešenia otázok nastolených navrhovateľmi preto nemožno ponechať stranou\npráve čl. 11 ods. 1 dohovoru v jeho všeobecnej regulačnej rovine (každý má právo...\nna slobodu združovať sa s inými...) a naň nadväzujúcu judikatúru ESĽP. Doplnkovo\nto dokazuje aj právny názor Ústavného súdu Českej republiky, ktorý vo veci sp. zn.\nPl. ÚS 40/06 s odkazom na odbornú literatúru judikoval, že „není pochyb, že smysl a rozsah\npojmu \"sdružení\" zakotveného v čl. 11 odst. 1 Úmluvy a v čl. 20 odst. 1 Listiny (znenie\nidentické so znením čl. 29 ods. 1 ústavy, pozn.), t. j. v \"obecné normě sdružovacího práva\"\n(Klíma, K.: Komentář k Ústavě a Listině. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk,\n2005, str. 757), jsou shodné.“ (bod 65).\n82. Súkromnoprávny charakter cieľa vylučuje spod režimu čl. 11 dohovoru\nzdružovanie v subjektoch, ktoré boli založené z vrchnostenskej pozície nositeľa verejnej\nmoci a obdarené administratívnou či disciplinárnou právomocou (rozsudok ESĽP z 23. 6.\n1981 vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyre c. Belgicko, sťažnosti č. 6878/75\na č. 7238/75), ktorá ich integruje do štátnych štruktúr a umožňuje im používať postupy\nverejnej moci (rozsudok ESĽP z 29. 4. 1999 vo veci Chassagnou a ostatní c. Francúzsko,\nsťažnosti č. 25088/94, č. 28331/95 a č. 28443/95). Článok 11 dohovoru tak upravuje právo\nzakladať združenia ako organizácie súkromného práva, ktoré vznikli na základe\nsúkromnoprávnych predpisov a majú plnú autonómiu pri vydávaní rozhodnutí a pri správe\nsvojich vnútorných vecí (rozsudok ESĽP z 30. 6. 1993 vo veci Sigurdur A. Sigurjónsson\nc. Island, sťažnosť č. 16130/90).\n83. Pluralizmus v modernej demokratickej spoločnosti nevytvárajú len politické\nstrany, ale pre jeho budovanie je dôležité aj skutočné uznanie a úcta k rozmanitosti\n28\n\nkultúrnych tradícií, etnickej a kultúrnej identite, náboženskému vyznaniu, umeleckým,\nliterárnym a sociálno-ekonomickým myšlienkam a koncepciám. Harmonická vzájomná\nsúčinnosť jednotlivcov a skupín s rozličnými identitami je podstatná pre dosiahnutie\nsociálnej súdržnosti. Je len prirodzené, že tam, kde občianska spoločnosť funguje zdravým\nspôsobom, participácia občanov na demokratických procesoch je v rozsiahlej miere\ndosahovaná prostredníctvom ich príslušnosti k združeniam, v ktorých sa môžu integrovať\ns inými a kolektívne presadzovať spoločné zámery a ciele (napr. rozsudok zo 17. 2. 2004\nvo veci Gorzelik a ďalší v. Poľsko, bod 92, sťažnosť č. 44158/98).\n84. V rozsudku Religionsgemeinschaft der Zeugen Jehovas v. Rakúsko (bod 62)\nESĽP zdôraznil, že jedným z najdôležitejších aspektov slobody združovania podľa čl. 11\ndohovoru je možnosť založiť právnu bytosť (legal entity) na účely kolektívneho konania\nna poli spoločných záujmov. Takto vymedzený cieľ musí byť v prvom rade vlastný každej\nzákonnej regulácii, ktorá konkretizuje slobodu združovania v individualizovanej právnej\nforme (PL. ÚS 11/2010).\n85. Pre združenia podliehajúce základnému právu zakotvenému v čl. 29 ústavy má\nbyť typické, že právne vznikli na základe slobodnej vôle ich zakladateľov, teda fyzických\nosôb alebo právnických osôb realizujúcich svoje základné právo slobodne sa združovať.\nNesmie ísť o také právnické osoby, ktoré vzniknú zákonom, teda autoritatívnym\nmocenským aktom zákonodarcu.\n86. Osobitnú hodnotu majú pre ústavný súd rozhodnutia ESĽP, ktoré sa v minulom\nobdobí týkali práve združovania v rôznych poľovníckych organizáciách a spolkoch (už\nspomenutá vec Chassagnou a ďalší v. Francúzsko, rozhodnutie z 10. 7. 2007 vo veci\nSchneider v. Luxembursko, sťažnosť č. 2113/04,\n\na rozhodnutie z 20. 1. 2011 vo veci\n\nHerrmann v. Nemecko, sťažnosť č. 9300/07). Pri rozhodovaní vo veci týchto sťažností bol\nESĽP nútený vysporiadať sa s otázkou aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru na postavenie,\nresp. združovanie v poľovníckych združeniach, a to aj z hľadiska povinného členstva v nich.\nAj tu ESĽP aplikoval štyri kritériá podstatné pre odpoveď, či na pozadí relevantnej\nvnútroštátnej právnej regulácie možno určitý právny subjekt považovať za prejav realizácie\nzdružovacieho práva. Obsahom prvého kritéria je skúmanie, či predmetná korporácia bola\n\n29\n\nzaložená jednotlivcami alebo zákonom, druhé kritérium zameriava pozornosť na integráciu\nkorporácie v štátnych štruktúrach, pri treťom kritériu je podstatný záver, či korporácii bola\nzverená administratívna, normotvorná alebo disciplinárna právomoc, a napokon je\nvýznamné, či cieľ sledovaný korporáciou možno považovať za verejný záujem.\n87. Vo veci Chassagnou a ďalší v. Francúzsko spojené sťažnosti reagovali okrem\niného aj na členstvo v tzv. schválených obecných združeniach lovu (Associations\ncommunales de chasse agréés – ACCA) vznikajúcich na základe zákona č. 64-696 z 10. júla\n1964 známeho ako Loi Verdeille. Na území jednej obce mohlo pôsobiť len jedno takéto\nzdruženie. ACCA sa povinne vytvárali v departmentoch uvedených v zozname vydanom\nministrom\n\nzodpovedným\n\npre\n\noblasť\n\npoľovníctva.\n\nV departmentoch\n\nnezahrnutých\n\nv predmetnom zozname boli ACCA zriaďované prefektom na základe žiadosti subjektu,\nktorý preukázal, že aspoň 60 % vlastníkov pozemkov vlastniacich aspoň 60 % územia obce\nsúhlasí so zriadením ACCA na obdobie šiestich rokov. Zákonným cieľom pôsobenia ACCA\nbolo napomáhať rozvoju zveri, hubeniu škodlivej zveri, potláčaniu pytliactva,\nuskutočňovaniu poľovníckej výchovy členov združení pri súčasnom rešpektovaní\nvlastníctva a úrody a zabezpečovaniu lepšej technickej organizácie lovu, aby poľovníkom\nbol umožnený lepší výkon ich športu.\n88. Francúzska právna úprava zaviedla povinný prevod poľovníckych práv spätých\ns vymedzeným územím na ACCA, pričom vlastníci dotknutých pozemkov sa stali\nautomaticky členmi ACCA a nemali možnosť ukončiť svoje členstvo z vlastnej vôle. ACCA\nsa vytvárali na základe schválenia prefektom vo forme výnosu po tom, čo overil splnenie\nprocedurálnych požiadaviek, ako aj súladnosť štatútu združenia a iných jeho vnútorných\npredpisov so zákonom. Prefekt pôsobil voči ACCA ako orgán dohľadu. Akékoľvek zmeny\nvnútorných predpisov podliehali jeho schváleniu. Bol oprávnený nariadiť aj dočasné\nopatrenia, rozpustiť výkonný výbor ACCA alebo ho vymeniť.\n89. Z popísaných čŕt týkajúcich sa postavenia dotknutých združení ESĽP vyvodil,\nže ACCA síce vďačia za svoju existenciu vôli parlamentu, jednako ich však nemožno\npovažovať za združenia založené podľa zákonných predpisov o združeniach (zákon z 1. júla\n1901). Skutočnosť, že prefekt vykonáva dohľad nad pôsobením ACCA podľa ESĽP,\n\n30\n\nnepostačoval pre záver, že zostali integrované v štátnych štruktúrach. Okrem toho ACCA\nnebolo možné považovať za obdarené prerogatívami siahajúcimi mimo sféry obyčajného\npráva, či už administratívnymi, normotvornými alebo disciplinárnymi. Rovnako nebolo\nmožné prijať záver, že ACCA realizujú procesy verejných orgánov, ako to je v prípadoch\nprofesijných združení (bod 101 predmetného rozsudku).\n90. Okolnosti prípadu Schneider v. Luxembursko pramenili v dnes už zrušenej\nprávnej úprave obsiahnutej v zákone z 20. júla 1925 o prenájme poľovného revíru\na o náhrade škôd spôsobených zverou (loi sur l'amodiation de la chasse et l'indemnisation\ndes dégâts causés par le gibier). Podľa čl. 1 al. 1 tohto zákona všetky nezastavané pozemky,\npoľnohospodárske a lesné pozemky na území volebného obvodu obce tvorili poľovný revír,\nktorý môže byť rozdelený na celky o rozlohe najmenej 250 ha. Vlastníci týchto pozemkov\ntvorili poľovnícky zväz (syndicat de chasse) na základe tohto zákona. V tom istom\nustanovení\n\n(al. 2) zákon umožňoval právo poľovníctva na predmetných pozemkoch\n\nuvoľniť (relaissement du droit de chasse) kvalifikovanou väčšinou hlasov vlastníkov\npredmetných pozemkov združených v poľovníckom zväze. Uvoľnenie znamenalo\nrozhodnutie o prenajatí poľovného revíru na určité obdobie. Prenájom sa realizoval\nprostredníctvom verejnej súťaže alebo predĺžením nájmu revíru v prospech nájomcov,\nktorých nájom už končil (locataires sortant). Rozhodnutie o uvoľnení podliehalo schváleniu\npríslušného ministra, pričom ministerské schválenie umožňovala právna úprava atakovať\nopravnými prostriedkami (čl. 3 al. 8 zákona).\n91. ESĽP pri prejednávaní námietky luxemburskej vlády, podľa ktorej poľovnícke\nzväzy nie sú združeniami v zmysle čl. 11 dohovoru, uznal, že za svoju existenciu vďačia\nvôli zákonodarcu a že nie sú združeniami podľa osobitného zákona o neziskových\nzdruženiach a nadáciách z roku 1928. To však podľa názoru ESĽP nič nemení\nna skutočnosti, že poľovnícke zväzy sú tvorené vlastníkmi pozemkov, teda jednotlivcami,\nktorí sa pravidelne schádzajú, aby rozhodovali o uvoľnení, resp. neuvoľnení práva\npoľovníctva v prospech niekoľkých poľovníkov (bod 72 rozsudku). Takisto skutočnosť, že\nfungovanie poľovníckych zväzov je pod dohľadom ministra vnútra, nepostačovalo podľa\nnázoru ESĽP pre záver o integrácii zväzov v štruktúrach štátu. Napokon ESĽP uzavrel\n(rovnako ako v prípade Chassagnou a ďalší v. Francúzsko), že poľovnícke zväzy\n\n31\n\nnedisponujú\n\nprerogatívami\n\nsiahajúcimi\n\nmimo\n\nsféry\n\nobyčajného\n\npráva,\n\nči\n\nuž\n\nadministratívnymi, normotvornými alebo disciplinárnymi, a že nerealizujú procesy\nverejných orgánov, ako to je v prípadoch profesijných združení (bod 73 rozsudku).\n92. V kauze Herrmann v. Nemecko ESĽP vyhodnocoval povahu poľovníckeho\nspoločenstva (Jagdgenossenchaft) vo svetle právnej regulácie obsiahnutej v § 7 ods. 1 vtedy\núčinného\n\nkrajinského\n\npoľovníckeho\n\nzákona\n\nspolkovej\n\nkrajiny\n\nPorýnie-Falcko\n\n[Landesjagdgesetz vom 5. Februar 1979 (GVBl. S. 23)]. Podľa tohto ustanovenia\npoľovnícke spoločenstvo bolo korporáciou verejného práva. Podliehalo štátnemu dohľadu.\nBolo povinné vydať vlastný štatút, ktorý (ako aj jeho zmeny) podliehal schváleniu orgánom\ndohľadu okrem prípadu, ak štatút zodpovedal vzorovému štatútu vydanému najvyšším\norgánom na úseku poľovníctva (vecne príslušné ministerstvo). Súčasne § 7 ods. 4\nuvedeného\n\nprávneho\n\npredpisu\n\numožňoval\n\nvymáhanie\n\npohľadávok\n\npoľovníckeho\n\nspoločenstva z dávok (Umlageforderungen) ukladaných poľovníckym spoločenstvom jeho\nčlenom podľa krajinského zákona o správnej exekúcii. Vymáhanie realizoval orgán\nvykonávajúci oprávnenia exekučného orgánu obce, na území ktorej poľovnícke\nspoločenstvo malo svoje sídlo. Napokon, na účel chápania podstaty poľovníckeho\nspoločenstva nebolo možné opomenúť ani fakt, že podľa spolkového zákonodarstva\n[Bundesjagdgesetz in der Fassung der Bekanntmachung vom 29. September 1976 (BGBl. I\nS. 2849)] vytvárajú vlastníci pozemkov patriacich do spoločného poľovného revíru ex lege\npoľovnícke spoločenstvo.\n93. Všetky popísané skutočnosti charakterizujúce skúmanú právnu úpravu vyhodnotil\nESĽP tak, že poľovnícke spoločenstvá v spolkovej krajine Porýnie-Falcko sú založené\nzákonom vo forme asociácií verejného práva. Sú subjektom podliehajúcim kontrole orgánu\nna úseku poľovníctva a aj ich vnútorné štatúty podliehajú schváleniu tohto orgánu. Okrem\ntoho poľovnícke spoločenstvá sú oprávnené ukladať administratívnymi aktmi dávky,\nktoré sú vymáhateľné verejným orgánom. Podľa ESĽP tak poľovnícke spoločenstvá\npodliehali štátnemu dohľadu, ktorý presahuje dohľad bežne vykonávaný nad združeniami\nsúkromného práva. Preto ESĽP vyhodnotil, že sú integrované do štátnych štruktúr v miere\numožňujúcej kvalifikovať ich ako inštitúcie verejného práva. Dodal, že cieľ ich pôsobenia\nspadá pod kategóriu verejného záujmu (body 77 a 78 rozsudku).\n32\n\n94. Vec Herrmann v. Nemecko z 20. januára 2011 bola postúpená aj veľkej komore\nESĽP, ktorá však svojím rozsudkom z 26. júna 2012 na záveroch rozsudku z 20. januára\n2011 týkajúcich sa aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru nič nezmenila.\n95. Analyzované kauzy rozhodované štrasburským súdom sú dôkazom, že hoci ESĽP\nsformuloval štyri kritériá aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru, nevyjadril sa jednoznačne\nk otázke, či tieto kritériá musia byť v individuálnom prípade splnené kumulatívne\nalebo postačuje splnenie iba niektorých z nich, prípadne k otázke, aká je váha týchto kritérií\npri ich aplikácii v konkrétnom prípade. Pritom samotné kritériá sú vymedzené pomerne\nvšeobecne. Len odhadom možno ustáliť, čo napríklad v ponímaní ESĽP znamená integrácia\nv štátnych štruktúrach. Rozhodnutia v analyzovaných veciach taktiež naznačujú tendenciu\nuprednostňovať niektoré z identifikovaných kritérií a iným zas prisúdiť sekundárny,\nprípadne doplnkový význam (k takým navyše podľa rozsudku vo veci Le Compte, Van\nLeuven a De Meyre c. Belgicko patrí aj zistenie, či štát súčasne so zriadením právnickej\nosoby združujúcej určité subjekty na báze povinného členstva umožňuje týmto subjektom\nslobodné a dobrovoľné združovanie na rovnakej záujmovej platforme aj v združeniach\nvýsostne súkromno-právnych).\n96. Rekapitulované hľadiská sú na základe záverov uvedených v bode 81 aj\npre ústavný súd rozhodujúce pri hľadaní odpovede na otázku, či komora, právnu úpravu\nčlenstva v ktorej navrhovatelia kritizujú, je výrazom realizácie základného práva slobodne\nsa združovať podľa čl. 29 ods. 1 ústavy. Iba kladná odpoveď na takto položenú otázku\nvytvára priestor pre ďalšie skúmanie, či nútené členstvo v komore plynúce z napadnutých\nustanovení zákona o poľovníctve ako obmedzenie základného práva slobodne sa združovať\nzodpovedá požiadavkám plynúcim z čl. 29 ods. 3 ústavy.\n97. Z ustanovení citovaných v časti II odôvodnenia tohto nálezu možno v relácii\nk prvému kritériu vyabstrahovanému štrasburskou judikatúrou konštatovať, že komora je\nsubjektom zriadeným priamo zákonom. Jej vznik a existencia nie sú výrazom slobodného\nrozhodovania jej členov o inštitucionalizácii ich spoločnej záujmovej platformy. Právna\nosobnosť komory nie je determinovaná žiadnou ďalšou právnou skutočnosťou, ktorá by\n\n33\n\nmala pristúpiť k účinnej právnej norme (na rozdiel od prípadu Chassagnou v. Francúzsko).\nKomora teda nielenže vďačí za svoju existenciu zákonodarcovi, ale ten určuje aj jej\norganizačnú štruktúru a rozdelenie úloh jej jednotlivým orgánom. Prvé štrasburské\nkritérium determinujúce vylúčenie právnickej osoby zo sféry základného práva slobodne sa\nzdružovať je tak naplnené.\n98. Pokiaľ ide o druhé kritérium, ústavný súd je toho názoru, že integrácia komory\nv štátnych štruktúrach je z hľadiska verejnoprávnych vzťahov k štátnej správe, prípadne\nk inej verejnej správe, pochybná. Zákon o poľovníctve nestavia komoru explicitne\ndo pozície subjektu podliehajúceho administratívnemu dozoru štátnej správy. Skôr\nzdôrazňuje prvok kooperácie medzi komorou a orgánmi štátnej správy na úseku\npoľovníctva [napr. § 20 ods. 1, § 23 ods. 1, § 30 ods. 3, § 50 ods. 2 a § 74 ods. 2 písm. l)].\n99. V zákone o poľovníctve niet výslovnej opory pre záver, podľa ktorého by\nvnútorné predpisy vydávané komorou (stanovy, volebný poriadok, rokovací poriadok\na disciplinárny poriadok) a ich zmeny podliehali schvaľovaniu štátnymi orgánmi.\nZa pozornosť tu stojí § 77 ods. 2 zákona o poľovníctve v znení účinnom do 31. decembra\n2013. Disciplinárny poriadok vydaný komorou na základe tejto normy podliehal schváleniu\nMinisterstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky ako ústredného\norgánu štátnej správy pre oblasť poľovníctva (§ 72 zákona o poľovníctve). S účinnosťou\nod 1. januára 2014 bol aj tento ojedinelý prvok dohľadu nad normotvornou aktivitou\nkomory vypustený.\n100. Ani vo sfére individuálnej rozhodovacej právomoci právna úprava nezakotvuje\ninštančný vzťah medzi orgánmi komory a orgánmi štátnej správy na úseku poľovníctva.\n101. Integráciu komory v štruktúrach štátu spochybňuje aj spôsob obsadzovania\nzákonom určených funkcií v komore a následná úprava zodpovednostných vzťahov osôb\nzastávajúcich tieto funkcie za ich výkon. Snem komory tvoria delegáti zvolení členmi\nkomory na obdobie piatich rokov. Snem následne volí a odvoláva prezidenta,\nviceprezidentov a ďalších členov prezídia, predsedu dozornej rady a ďalších jej členov.\nSpôsob ustanovovania disciplinárnej komisie komory zákon o poľovníctve explicitne\nneupravuje,\n\nale\n\nzo\n\nstanov\n\nkomory\n\nuverejnených\n\n34\n\nna\n\njej\n\nwebovom\n\nsídle\n\n<http://www.polovnickakomora.sk/spk/predpisy/legislativa.html> vyplýva, že snem komory\nje orgánom, ktorý volí a odvoláva predsedu disciplinárnej komisie a šiestich jej členov [§ 11\nods. 5 písm. d) stanov komory v znení účinnom od 22. júna 2013]. Popísaný spôsob kreácie\njednotlivých funkcií v orgánoch komory teda dokazuje skôr silný samosprávny prvok\nv organizácii komory, než jej právom regulované vzťahy s orgánmi konajúcimi v mene\nštátu.\n102. K tretiemu kritériu artikulovanému judikatúrou ESĽP ústavný súd uvádza,\nže oprávnenie vydávať vnútorné predpisy na platforme právnej existencie určitej právnickej\nosoby samo osebe ešte neznamená dispozíciu normotvornou právomocou (napríklad\naj od občianskeho združenia založeného podľa zákona o združovaní sa očakáva schválenie\nstanov ako jeho vnútorného predpisu). Rovnako tak oprávnenie právnickej osoby vzniknutej\nuplatnením združovacieho práva ukladať povinnosti svojim členom ešte neznamená, že\ntakáto právnická osoba je obdarená administratívnou kompetenciou (občianske združenia\nmôžu ukladať povinnosti svojim členom – a contrario § 5 druhá veta zákona o združovaní).\nNapokon, ani oprávnenie združenia vylúčiť niektorého zo svojich členov neumožňuje záver\no disciplinárnej právomoci združenia.\n103. Združenia požívajúce ochranu čl. 11 dohovoru, ale aj čl. 29 ústavy totiž\nvykazujú prvok tzv. spolkovej autonómie, ktorá zahŕňa aj oprávnenie regulovať svoju\nvnútornú organizáciu, procesy prebiehajúce vo vnútri združenia, ale aj vzťah medzi\nzdružením a jeho členmi konkretizovaný vzájomnými právami a povinnosťami členov\nzdruženia a eventuálne i dôsledky porušenia povinností, ktoré môžu viesť až k vylúčeniu\nčlena zo združenia. Ak však ESĽP pri identifikácii čŕt vylučujúcich aplikovateľnosť čl. 11\ndohovoru hovorí o kritériu administratívnej, normotvornej či disciplinárnej právomoci,\nzjavne nemá na mysli popísané prvky tvoriace v ich súhrne pojem spolkovej autonómie, tak\ntypickej pre združenia založené na báze slobody združovať sa.\n104.\n\nKritérium\n\nadministratívnej,\n\nnormotvornej\n\na disciplinárnej\n\nprávomoci\n\npodľa judikatúry ESĽP nevyhnutne vyžaduje priamy dopad jej realizácie na verejné\nsubjektívne práva a povinnosti adresátov jej výkonu. Inými slovami, právnická osoba\nanalyzovaná z hľadiska aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru musí vykonávať verejnú moc. Len\n\n35\n\nvtedy možno uzavrieť, že v poradí tretie kritérium štrasburského súdu je naplnené.\nV prospech tohto záveru svedčí aj ďalší pravidelne judikovaný názor ESĽP. Vo veci\nChassagnou a ďalší v. Francúzsko i vo veci Schneider v. Luxembursko je totiž predmetné\nkritérium vyjadrené potrebou skúmania, či analyzovaná právnická osoba uplatňuje procesy\ntypické pre verejné orgány (v slovenskom ponímaní orgány verejnej moci).\n105. Pri použití v predchádzajúcich odsekoch vyslovených teoretických náhľadov\nna podmienky komory považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť kompetenciu komory\nrozhodovať o vydaní poľovného lístka, o predĺžení jeho platnosti, prípadne o jeho odňatí\n[§ 42 ods. 1 písm. d) zákona o poľovníctve], ako aj jej kompetenciu prejednávať\na rozhodovať o disciplinárnych previneniach držiteľov poľovných lístkov [§ 42 ods. 1\npísm. m) zákona o poľovníctve], s ktorou je spätá právomoc schváliť disciplinárny poriadok\nkomory [§ 45 ods. 2 písm. a) zákona o poľovníctve], v ktorom podľa zákonného\nsplnomocnenia má byť regulovaný aj postup pri riešení disciplinárnych previnení,\nba aj druhy disciplinárnych opatrení (§ 49 ods. 2 zákona o poľovníctve).\n106. Popísané kompetencie podľa názoru ústavného súdu dokazujú, že komora\ndisponuje administratívnou, normotvornou i disciplinárnou právomocou, tak ako ju chápe\nESĽP vo svojej judikatúre o aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru.\n107. Oprávnenie rozhodovať o vydaní poľovného lístka, o predĺžení jeho platnosti,\nprípadne o jeho odňatí je dôkazom, že zákonodarca priznal komore administratívnu\nprávomoc. Vychádzajúc z § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve totiž vydaním poľovného lístka\nkonkrétnemu žiadateľovi tento nadobúda oprávnenie loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky\nna lov zveri ustanovené týmto zákonom. Bez poľovného lístka lovec nevie preukázať\noprávnenie loviť zver. Lov zveri ako faktická aktivita je obsiahnutý vo verejnom\nsubjektívnom práve lovca. Právo loviť zver je súčasťou práva poľovníctva, pričom\npoľovníctvo podľa § 2 písm. l) zákona o poľovníctve predstavuje súhrn činností\nzameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie\nvoľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; je súčasťou\nkultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia. Súčasne všeobecná časť\ndôvodovej správy k zákonu o poľovníctve udáva, že „v navrhovanom prípade vytvorenia\n\n36\n\nSlovenskej poľovníckej komory... ide o inštitucionálne zakotvenie činnosti, ktorá má výrazný\nverejnoprávny a bezpečnostný rozmer, pretože až na výnimky sa vykonáva s použitím\nzbrane. Verejnoprávny rozmer tejto činnosti je ešte zvýraznený tým, že ide o činnosť,\nktorá má alebo môže mať za následok zásah do prírodného prostredia ako národného\nbohatstva štátu.“.\n108. Z citovaného chápania poľovníctva bez akýchkoľvek pochybností vyplýva,\nže ho zákonodarca vníma ako súbor aktivít zameraných v prvom rade na ochranu, prípadne\ndotýkajúcich sa konkretizovaného verejného záujmu, ktorého obsahová podstata je\nz legálnej definície poľovníctva a z dôvodovej správy k zákonu o poľovníctve zreteľne\npoznateľná. Ak je lov zveri jedným z právom aprobovaných prostriedkov, ktorým možno\nna ochranu identifikovaného verejného záujmu fakticky vplývať, právo loviť nemožno\ncharakterizovať inak, než ako verejné subjektívne právo. Rozhodovanie komory o ňom je\npotom výkonom administratívnej právomoci.\n109.\n\nKomora\n\ndisponuje\n\naj normotvornou\n\nprávomocou,\n\nktorá\n\npredstavuje\n\nkonštitutívny prvok verejnej moci zverenej verejnoprávnej korporácii (Beran, K. Právnické\nosoby veřejného práva. Praha : Linde. 2006, s. 63). Prejavuje sa v právomoci komory vydať\ndisciplinárny poriadok, v ktorom vymedzí postup pri riešení disciplinárnych previnení,\nako aj určí druhy disciplinárnych opatrení, no svoj výraz nachádza aj v oprávnení stíhať\na sankcionovať páchateľov disciplinárnych previnení. Komora je oprávnená ukladať sankcie\nmajetkové, späté so zásahom do základného práva vlastniť majetok, sankcie personálne,\nspäté so zásahom do základného práva podieľať sa na správe vecí verejných,\nalebo aj sankcie zakazujúce výkon práva poľovníctva ako verejného subjektívneho práva.\nI z disciplinárneho poriadku komory uverejneného na jej webovom sídle popísaný charakter\nsankcií vyplýva <http://www.polovnickakomora.sk/spk/predpisy/legislativa.html>.\n110. Napokon ústavný súd odkazuje na výstižný právny názor, podľa ktorého\ndisciplinárnu právomoc právnickej osoby odlišnej od štátu je potrebné považovať za súčasť\nvýkonu verejnej správy vtedy, ak je ona alternatívou k výkonu disciplinárnej právomoci\nvšeobecnou štátnou správou (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 6\nAs 36/2003-115 zo 6. januára 2005). Inak povedané, v prípade, že by predmetnú\n\n37\n\ndisciplinárnu právomoc nerealizovala „neštátna“ právnická osoba, musela by byť\nrealizovaná štátnou správou.\n111. Disciplinárna právomoc komory spĺňa naznačené črty, čo dokazuje\npredchádzajúca právna úprava obsiahnutá v zákone č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 23/1962 Zb.“), podľa ktorej poľovné lístky\nvydával a odoberal obvodný lesný úrad (§ 31 ods. 3 zákona č. 23/1962 Zb. v spojení s § 56\nods. 3 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení účinnom k 31. augustu 2009 a v spojení\ns § 24 vyhlášky Ministerstva poľnohospodárstva a výživy č. 59/1967 Zb., ktorou sa\nvydávajú vykonávacie predpisy k zákonu o poľovníctve v znení neskorších predpisov)\nako špecializovaný orgán miestnej štátnej správy. Právna úprava poľovníctva účinná\nod 1. septembra 2009 a inkorporovaná v zákone o poľovníctve bola potom odôvodnená\nvo vzťahu k existencii komory aj tým, že „výkon niektorých činností prostredníctvom\npoľovníckej komory odbremení štátnu správu poľovníctva, ktorá doteraz napr. vydávala\na predlžovala platnosť poľovných lístkov (cca 12 tis. ročne) riešila disciplinárne previnenia\ndržiteľov poľovných lístkov v správnom konaní (cca 1000 ročne) a pod.“ (osobitná časť\ndôvodovej správy k § 42 zákona o poľovníctve).\n112. Tretie kritérium judikatúry ESĽP zacielené na vylúčenie aplikovateľnosti čl. 11\ndohovoru, ako aj čl. 29 ods. 1 ústavy tak vo vzťahu k postaveniu komory v zákone\no poľovníctve považuje ústavný súd za naplnené.\n113. Napokon, štvrté kritérium aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru, a tým aj čl. 29\nústavy spočíva v skúmaní charakteru cieľa existencie dotknutej korporácie z hľadiska toho,\nči ho možno identifikovať s verejným záujmom. Dosiaľ formulované a predložené\nmeritórne argumenty podľa názoru ústavného súdu nevyžadujú ďalšie podrobnejšie analýzy\nna to, aby bolo možné bez pochybností uzavrieť, že cieľ fungovania komory je predznačený\nverejným záujmom. Dokazuje to výslovná dikcia právnej úpravy v zákone o poľovníctve,\njej interpretácia i dôvodová správa k zákonu o poľovníctve. Podčiarknuť tu možno iba\nskutočnosť, že výkon práva poľovníctva ovplyvňuje stav zveri ako nedeliteľnej súčasti\nživotného prostredia, ako aj účastníkmi konania nerozporovaný fakt, že poľovníctvo sa\n\n38\n\nv nezanedbateľnej časti uskutočňuje s použitím strelných zbraní. Oba determinanty vedú\nk záveru o identifikácii cieľa existencie komory s verejným záujmom.\n114. Ústavný súd konštatuje, že komora bez akýchkoľvek pochybností spĺňa tri\nzo štyroch štrasburských kritérií, ktoré slúžia na posúdenie aplikovateľnosti čl. 11\ndohovoru, a tým aj čl. 29 ods. 1 ústavy. Pokiaľ ide o kritérium integrácie v štruktúrach štátu,\nmožno uzavrieť, že administratívnoprávne väzby komory k výkonnej zložke štátnej moci sú\nznačne limitované a o začlenení komory do hierarchicky usporiadaných štruktúr štátnej\nsprávy nemožno uvažovať. V tomto svetle sa komora svojím postavením približuje\ncharakteru profesijných komôr, ktoré vyjadrujú v demokratickom štáte žiaduci prvok\ndecentralizácie ústiacej do formovania záujmovej samosprávy. Potlačením hierarchických\nvzťahov medzi komorou a štátnou správou však podľa názoru ústavného súdu zákonodarca\nnesledoval zámer poskytnúť fyzickým osobám a právnickým osobám platformu pre\nslobodnú inštitucionalizáciu ich spoločných záujmov (pozri bod 1.11 v časti II. B nálezu vo\nveci sp. zn. PL. ÚS 11/2010) vo sfére poľovníctva, ale skôr snahu zabezpečiť poľovníckej\nsamospráve nevyhnutnú mieru samostatnosti na to, aby skutočne samosprávnou bola. Vláda\nk tomu správne uvádza, že „existencia povinného členstva v SPK nie je podľa nášho názoru\nodvodená od ústavne garantovaného práva slobodne sa združovať, ale od záujmu štátu\npreniesť niektoré zo svojich kompetencií, ktoré má vykonávať vo verejnom záujme, na iný\nsubjekt, v tomto prípade na SPK“.\n115. Ústavný súd hodnotí komoru ako verejnoprávnu korporáciu a ako nositeľa\nzáujmovej samosprávy. Tá predstavuje jednu z foriem výkonu verejnej moci. V slovenskom\nprávnom poriadku to formálne dokazuje napríklad aj § 1 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny\nporiadok“), podľa ktorého správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy,\norgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril\nrozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb\na právnických osôb v oblasti verejnej správy. Takéto postavenie Správny poriadok\nnepriznáva orgánom občianskych či iných združení. Samospráva (či už územná, alebo\naj záujmová) je totiž verejnou správou uskutočňovanou inými verejnoprávnymi subjektmi\nnež štátom (pozri napr. Skulová, S. Základy správní vědy. Brno : Masarykova univerzita,\n39\n\n2014. s. 52). Existencia záujmovej samosprávy nemá explicitnú oporu v ústave, no svoje\nzdôvodnenie nepochybne môže čerpať z demokratického charakteru štátu vyjadreného\nv čl. 1 ods. 1 ústavy. Záujmovú samosprávu je potrebné považovať za prvok demokratickej\nformy vlády, pretože rovnako ako právny štát, s ktorým sa spája ústavná ochrana mnohých\nprincípov, tak aj demokratický štát implikuje súbor princípov, foriem a metód uplatňovania\nverejnej moci a jednou z nich je záujmová samospráva. Aspektom demokratického štátu je\ntotiž nepochybne aj decentralizácia výkonu verejnej moci nemysliteľná bez samosprávneho\nprvku. Ak zákonodarca chce preniesť časť výkonu verejnej moci na subjekt právne\noddelený od štátu, ba ho na tento účel zákonom zriadi, potom je pojmovo vylúčená sloboda\nzdružovania v takomto subjekte. Popísaný prenos štátnych úloh by nemal žiaden význam,\nak by zákonodarca presne neurčil okruh osôb, voči ktorým neštátny subjekt bude\nzodpovedajúcu verejnú moc uskutočňovať, ale ponechal by slobodnému rozhodnutiu\nfyzických osôb a právnických osôb, či vstupom do členského vzťahu pripustia\nalebo nepripustia pôsobenie prenesenej časti verejnej moci na seba. Preto tu nemožno\nuvažovať o slobode združovania. Personálny substrát ako neopomenuteľná črta subjektu\nzáujmovej samosprávy nachádza oporu skôr v základnom práve zúčastňovať sa na správe\nverejných vecí zaručenom čl. 21 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (Filip, J. Ústavní\nprávo České republiky. 1. díl. Základní pojmy a instituty. Ústavní základy ČR. 4. vydání.\nBrno : Masarykova univerzita a Doplněk, 2003. s. 502), resp. čl. 30 ods. 1 ústavy.\n116. Na účel odstránenia aj posledných pochybností o neaplikovateľnosti čl. 29\nústavy na členstvo v komore a v záujme potvrdenia správnosti záverov vyslovených\nv predchádzajúcich odsekoch ústavný súd dopĺňa, že existencia komory a nútené členstvo\nv nej nebráni subjektom zdieľajúcim záujmy vo sfére poľovníctva slobodne sa združovať\n(m. m. rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyre c. Belgicko, bod 65)\nv dobrovoľných organizáciách s nepovinným členstvom. Zákon o poľovníctve umožňuje\nv § 32 zakladanie poľovníckych organizácií ako právnických osôb, ktoré nie sú založené\nna účel dosiahnutia zisku, združujú občanov Slovenskej republiky, ktorí sú držiteľmi\npoľovných lístkov, ako aj iné fyzické osoby na účel ochrany a presadzovania oprávnených\nzáujmov svojich členov na úseku poľovníctva (body 37 až 41 a bod 71.. Názor\nnavrhovateľov, podľa ktorého „členom tejto organizácie môže byť len osoba, ktorá je\n\n40\n\ndržiteľom poľovného lístka“, nemá dostatočný základ v účinnej právnej úprave [jediným\nproblémovým miestom je skutočnosť, že poľovnícku organizáciu môžu podľa § 32 ods. 1\npísm. a) založiť len držitelia poľovných lístkov; toto ustanovenie však navrhovatelia\ndo návrhového petitu nepojali]. Fakt, že sa zákon o združovaní podľa § 1 ods. 3 písm. d)\nnevzťahuje na združovanie občanov na účel výkonu práva poľovníctva, nijako nevylučuje\npoľovnícke združenia spod režimu slobodného združovania podľa čl. 29 ústavy. Správne\nv tejto súvislosti argumentuje vláda, keď dôvodí, že „fyzická osoba, ktorá je členom\npoľovníckej organizácie, nemusí byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka\norganizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“.\n117. Azda trochu nad rámec, predsa však v záujme čo najpresvedčivejšej\nargumentácie v prospech svojho meritórneho záveru ústavný súd pociťuje potrebu poukázať\nna dva zjavne mylné interpretačné (a následne aj aplikačné) prístupy k uvádzaniu účinnej\nprávnej úpravy poľovníctva do praxe.\n118. Podľa § 6 ods. 6 stanov komory „členstvo v SPK vzniká fyzickej osobe\naj vznikom členstva alebo pracovného alebo obdobného pomeru v právnickej osobe,\nktorá je členom SPK“. Obdobne podľa § 6 ods. 7 písm. d) „členstvo v SPK fyzickej osobe\nzaniká zánikom právnickej osoby, prostredníctvom ktorej je členom...“.\n119. Normovaný postoj komory nemá žiaden právny základ v zákone o poľovníctve\na nerešpektuje právnu samostatnosť a oddelenosť komory a poľovníckych organizácií\nz hľadiska ich právnej subjektivity. Podstata združovacieho práva spočíva v tom,\nže združujúce sa subjekty sú oprávnené dobrovoľne sa rozhodnúť o inštitucionalizácii\nsvojich\n\nspoločných\n\nzáujmov prostredníctvom\n\nzaloženia\n\nnového subjektu\n\npráva,\n\nktorého právna subjektivita je odlišná od právnej subjektivity jeho zakladateľov. Ak je\npotom takéto novozaložené združenie ex lege členom ďalšieho subjektu (hoci\naj verejnoprávnej korporácie), nevyvoláva to automaticky členstvo členov združenia\nvo verejnoprávnej korporácii. Popísané „sprostredkované“ členstvo by muselo mať zákonný\nzáklad, no niet ho. Výklad, ku ktorému pristúpila komora pri koncipovaní citovaných\nustanovení, obmedzuje bez náležitého zákonného základu slobodu združovania tých\nfyzických osôb, ktoré nie sú držiteľmi poľovných lístkov a chcú sa združovať\n\n41\n\nv poľovníckych organizáciách. Výklad komory je tak ústavne nekonformný pre rozpor\ns čl. 29 ods. 3 ústavy.\n120. Druhou obdobne problematickou črtou praktického chápania postavenia\npoľovníckych organizácií je judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) zjavne vychádzajúca z právneho názoru, podľa ktorého sú poľovnícke\norganizácie subjektmi záujmovej samosprávy, a teda sú nadané výsadami verejnej moci.\n121. Spočiatku síce najvyšší súd vo väzbe na § 32 zákona o poľovníctve správne\njudikoval, že „v prípade rozhodnutia orgánov poľovníckeho združenia o vylúčení\nniektorého z členov združenia... takéto rozhodnutie je síce rozhodnutím o právach\na povinnostiach člena združenia ako fyzickej osoby, ale nie je rozhodnutím vydaným\nv oblasti verejnej správy. Orgány poľovníckeho združenia... rozhodujú na základe stanov\nzdruženia v záujmovej oblasti svojich členov, teda iba v oblasti súkromnej, nie v oblasti\nverejnej. Ich rozhodnutia nie sú realizáciou verejnej moci, ani nesledujú žiaden verejný cieľ\nalebo záujem, ani nerealizujú zákon, ale interný predpis združenia, ktorým sú Stanovy.“\n(uznesenie najvyššieho súdu z 20. marca 2012 vo veci sp. zn. 6 Nds 3/2012). Neskôr však\nnajvyšší súd svoj postoj zmenil, a to počnúc rozsudkom z 22. augusta 2012 vo veci sp. zn.\n2 Sdo 4/2012, v ktorom na podklade podrobnej rekapitulácie právnej úpravy poľovníctva\nvykazujúcej črtu verejného záujmu jednoznačne zaujal názor, podľa ktorého „podľa zákona\nč. 274/2009 Z. z. sa poľovnícke združenie považuje za orgán záujmovej samosprávy\nna úseku správy poľovníctva“. Citovaný názor bol neskôr zopakovaný napríklad v uznesení\nsp. zn. 6 Nds 1/2014 z 10. apríla 2014.\n122. Ústavný súd k ustaľujúcej sa judikatúre najvyššieho súdu uvádza, že v právnom\nštáte je absolútne vylúčené priznať akejkoľvek právnickej osobe verejno-mocenské\noprávnenia bez explicitnej opory v zákone. Zákon o poľovníctve žiadne prerogatíva verejnej\nmoci poľovníckym organizáciám nepriznáva. Eventuálne rozhodnutie stanovami určeného\norgánu poľovníckej organizácie o vylúčení svojho člena nie je výkonom verejnej moci (ani\nverejnej správy), pretože ide o rozhodnutie súkromno-právneho subjektu (poľovníckej\norganizácie ako právnickej osoby) o svojom členovi, a teda o súkromno-právnych pomeroch\ntohto člena. Na tom nič nemení skutočnosť, že zákon o združovaní sa na združovanie\nobčanov na výkon práva poľovníctva nevzťahuje, čo je z hľadiska združovacej podstaty\n42\n\npoľovníckych organizácií iba formálna záležitosť. Nič na tom nemení dokonca\nani skutočnosť, že výkon práva poľovníctva vykazuje evidentný verejnoprávny rozmer.\nV slovenskom právnom prostredí existuje množstvo občianskych združení a iných\nsubjektov tzv. tretieho sektora, ktorých nezisková aktivita je vecne orientovaná na sféru\npriraditeľnú k verejnému záujmu (oblasť starostlivosti o sociálne odkázaných, oblasť\nzdravotníctva, sféra starostlivosti a ochrany o životné prostredie, o kultúrne pamiatky\na pod.). U žiadneho z týchto subjektov to však ipso facto nemá za následok jeho právnu\nkvalifikovateľnosť ako subjektu záujmovej samosprávy podieľajúceho sa na výkone\nverejnej moci. Samotná orientácia aktivity príslušného subjektu na spoločenské vzťahy\nzahŕňajúce evidentný prvok verejného záujmu nepostačuje pre záver o danosti verejnomocenského postavenia tohto subjektu. K popísanej orientácii nevyhnutne musí pristúpiť\naj explicitné zákonné zakotvenie pôsobnosti a právomoci, v súhrne teda kompetencie ako\nnevyhnutnej podmienky verejno-mocenského postavenia. V právnom štáte je totiž iba\nzákonodarca oprávnený takéto postavenie priznať.\n123. Pravda, povinnosťou ústavného súdu v konaní o návrhu navrhovateľov nie je\nautoritatívne rozhodovanie o stanovách komory ani o rozhodovacej praxi najvyššieho súdu.\nNegatívne črty popísané v predchádzajúcich odsekoch však ústavný súd považoval\nza potrebné uviesť na účel vyčerpávajúceho zdôvodnenia svojho záveru, podľa ktorého\nnútené členstvo v komore nebráni osobám identifikujúcim sa so záujmami vo sfére\npoľovníctva zakladať poľovnícke organizácie podľa § 32 zákona o poľovníctve\nako súkromnoprávne združenia a združovať sa v nich na dobrovoľnej báze. Tým je\nnaplnená požiadavka štrasburskej judikatúry (rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van\nLeuven a De Meyre c. Belgicko, bod 65), aby povinným členom v korporácii vykazujúcej\nverejno-mocenské postavenie právna úprava nebránila v slobodnom združovaní sa v iných\nzdruženiach predstavujúcich inštitucionalizovanú platformu pre napĺňanie a uspokojovanie\nspoločných záujmov.\n124. Sloboda združovania nebráni povinnému členstvu v spolkoch či zväzoch\nverejno-právnej povahy (rozhodnutie Spolkového ústavného súdu z 29. júla 1959 vo veci\nsp. zn. 1 BvR 394/58). Prepožičanie vlastnosti verejno-právnej korporácie nemusí\nza každých okolností viesť k neaplikovateľnosti slobody združovania. Závisí to od toho,\n43\n\nči v posudzovanej korporácii prevažuje vplyv štátu alebo vplyv spoločenský (Stein, E.\nStaatsrecht. 13. neubearbeitete Auflage. Tübingen : Mohr, 1991. s. 128). Charakter\nzákonom vymedzených úloh komory i samotný fakt jej existencie v prostredí vyznačujúcom\nsa slobodou združovania v poľovníckych organizáciách (§ 32 zákona o poľovníctve) vedie\nústavný súd ku konečnému úsudku, podľa ktorého spôsob vzniku, činnosť a fungovanie\nkomory dokumentujú v rámci jej pôsobenia prevažujúci verejnomocenský vplyv. Povinné\nčlenstvo v komore sa preto nemôže dostať do rozporu so slobodou združovania\ngarantovaniu čl. 29 ústavy.\nIV. Záver\n125. Ústavný súd po preskúmaní dôvodov predloženého návrhu, vyjadrení\núčastníkov konania, na základe aplikácie relevantnej ústavnej a medzinárodnoprávnej\nregulácie základného práva slobodne sa združovať i nadväzujúcej súdnej judikatúry\nna právnu úpravu obsiahnutú v zákone o poľovníctve dospel k záveru, že komora je\nverejnoprávnou korporáciou zriadenou ex lege, ktorá je subjektom záujmovej samosprávy\na za svoju existenciu nevďačí slobodnému rozhodnutiu subjektov požívajúcich ochranu\nčl. 29 ústavy. Ako právnická osoba verejného práva je organizačne a inštitucionálne\noddelená od sústavy orgánov štátnej správy. Disponuje však administratívnymi,\nnormotvornými i disciplinárnymi právomocami, pri realizácii ktorých sú „v hre“ verejné\nsubjektívne práva, teda sa podieľa na výkone verejnej moci (doplnkovo to potvrdzuje\naj prax rozhodovania ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – pozri napr. uznesenie\nvo veci sp. zn. II. ÚS 51/2016). Obsahové zameranie úloh, ktoré má podľa zákona\no poľovníctve komora plniť, v sebe spája jednak orientáciu na trvalo udržateľné, racionálne,\ncieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva\na súčasti prírodných ekosystémov, ale aj na reguláciu záujmovej činnosti uskutočňovanej\nvo významnej miere pomocou strelných zbraní spôsobilých ohroziť zdravie a život človeka.\n126. Komparatívna rovina odôvodnenia tohto nálezu poukazuje na rôznosť chápania\ncharakteru poľovníctva na európskom kontinente. Kým vo frankofónnej oblasti dominuje\npoľovníctvu jeho chápanie ako športovej a voľnočasovej aktivity (vec Chassagnou a ďalší\nv. Francúzsko, čiastočne aj Schneider v. Luxembursko) vykonávanej v súkromnom záujme,\n\n44\n\nv germánskej právnej kultúre (Herrmann v. Nemecko), z ktorej čerpá inšpiráciu aj česká\ni slovenská právna regulácia, vykazuje poľovníctvo silný a na prvý pohľad evidentný prvok\nverejného záujmu [existujú aj modely zmiešané – napr. maďarský model, ktorý v zmysle\ndiskutovaného rozhodnutia maďarského ústavného súdu v sebe zahŕňa postavenie\nprofesionálnych\n\npoľovníkov\n\n(hivatásos\n\nvadászok)\n\ni poľovníkov\n\nšportových\n\n(sportvadászok)]. Výstižne to popísal Ústavný súd Českej republiky, keď zdôraznil,\nže podľa českej právnej úpravy (a tento záver platí aj o právnej úprave v slovenských\npodmienkach, pozn.) nie je zver prostriedkom na realizáciu poľovníctva, ale naopak,\npoľovníctvo je prostriedkom dosiahnutia optimalizácie chovu zveri (nález sp. zn. Pl. ÚS\n34/03 z 13. decembra 2006). Aj toto poznanie napomáha identifikácii a dokresľuje charakter\nkomory ako právnickej osoby verejného práva autoritatívne a mocensky zriadenej\nzákonodarcom na účel zabezpečenia efektívnej a dostatočne kvalifikovanej ochrany\nkonkretizovaného verejného záujmu. Súčasne štát zriadením komory nijako nebráni\nfyzickým osobám a právnickým osobám zakladať na báze dobrovoľnosti združenia\n(poľovnícke organizácie) ako súkromnoprávne subjekty, prostredníctvom ktorých môžu\nslobodne zdieľať svoje spoločné záujmy v oblasti poľovníctva.\n127. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľov žiadajúci vyslovenie rozporu\nustanovení zákona o poľovníctve vyjadrujúcich prvok núteného členstva v komore je\nratione materiae nekompatibilný s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy. Zostáva potom bez právneho\nvýznamu skúmať namietané ustanovenia zákona o poľovníctve vo svetle námietok\nprednesených\n\nv návrhu\n\na pojednávajúcich\n\no\n\n(ne)splnení\n\nústavných\n\npožiadaviek\n\npre obmedzenie výkonu práva slobodne sa združovať (napr. navrhovaná konfrontácia\ns rozhodnutím Ústavného súdu Maďarska). Nevyhnutnou podmienkou pre ich meritórny\nprieskum je totiž aplikovateľnosť čl. 29 ústavy, ktorú ústavný súd po prieskume postavenia\nkomory vylúčil. Ústavný súd preto návrhu nevyhovel, tak ako to je uvedené vo výroku tohto\nnálezu.\nK tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája\ndoplňujúce stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\n45\n\nV Košiciach 16. marca 2016\n\n46", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie-splnenie podmienok konania", "právny predpis-účinnosť", "sloboda združovať sa", "samospráva-záujmová", "odlišné stanovisko", "členský pomer"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9036bbf9-ed2e-4983-a22f-da7c15f5ffc1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.51.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 51/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 51/2016 z 21. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-21", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.51.2016.1"}, {"guid": "ussr:924a2dcb-dac7-485d-afcf-1bdaa7f00901", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2010 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:924a2dcb-dac7-485d-afcf-1bdaa7f00901"}, {"guid": "ussr:52cf163c-ad97-4ee3-b1a8-a37d2057ee55", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/08 z 3. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-03", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:52cf163c-ad97-4ee3-b1a8-a37d2057ee55"}, {"guid": "ussr:1977af44-47f2-4d9f-91fd-e638f6c9c625", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 90/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 90/06 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1977af44-47f2-4d9f-91fd-e638f6c9c625"}, {"guid": "ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 5/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/02 z 21. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-21", "citacie_n": 301, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:a17ca6f0-719a-4b21-bf2e-826f2b5e0b74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93 z 18. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-18", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1"}], "citovane_v": []}