{"guid": "ussr:58bcd7e4-1712-4ea5-98e0-1a1a8f2aa55f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2014 z 4. 11. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 4. novembra 2015, sp. zn. PL. ÚS 14/2014, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2015-11-04", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/58bcd7e4-1712-4ea5-98e0-1a1a8f2aa55f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1/text", "citacie_n": 27, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 14/2014­72\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2015\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra\nBrňáka (sudca spravodajca), Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa\nMészárosa, Marianny Mochnáčovej a Ladislava Orosza o návrhu skupiny 35 poslancov\nNárodnej\n\nrady\n\nSlovenskej\n\nrepubliky,\n\nzastúpených\n\nadvokátom\n\nJUDr.\n\nJozefom\n\nZámožíkom, PhD., Hlavná 31, Trnava, vo veci namietaného nesúladu ustanovení § 46b\na § 52za ods. 8 a 9 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov\ns čl. 35 ods. 1 v spojitosti s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako\naj s čl. 26 ods. 1 v spojitosti s čl. 4 ods. 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd takto\nrozhodol:\nNávrhu\n\nskupiny\n\nnevyhovuje.\n\n35\n\nposlancov\n\nNárodnej\n\nrady\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 28. marca\n2014 doručený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zákona\nč. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení zákona č. 463/2013 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa\nmenia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon o dani z príjmu“ alebo „zákon\nč. 463/2013 Z. z.“), s čl. 35 ods. 1 v spojitosti s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 55 ods. 2 ústavy, ako\naj s čl. 26 ods. 1 v spojitosti s čl. 4 ods. 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj\n„listina“).\n2. Navrhovatelia uviedli, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná\nrada“) vo svojom 6. volebnom období na 27. schôdzi 3. decembra 2013 schválila vládny\nnávrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 564/2004 Z. z. o rozpočtovom\nurčení výnosu dane z príjmov územnej samospráve a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov. Schválený zákon bol uverejnený v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky 21. decembra 2013 pod č. 463/2013 Z. z. (čiastka 105/2013). Do tohto\nzákona bola okrem iného doplnená právna úprava týkajúca sa daňových licencií\nprávnických osôb a prechodné ustanovenia súvisiace s doplnenou právnou úpravou.\n3. Navrhovatelia namietli najskôr ústavnosť priebehu legislatívneho procesu počas\nrokovania národnej rady o vládnom návrhu zákona. V tejto súvislosti uviedli:\n\n2\n\n„Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani\nz príjmov... bol do Národnej rady... doručený dňa 12. 7. 2013, na základe uznesenia vlády...\nč. 396/2013 zo dňa 10. 7. 2013. Návrh zákona bol prerokovaný v medzirezortnom\npripomienkovom konaní... ustanovenia § 46b a § 52za ods. 8 a 9, ktoré sú predmetom tohto\nnávrhu neboli súčasťou návrhu zákona, ktorý bol posudzovaný v medzirezortnom\npripomienkovom konaní... Do návrhu zákona boli napadnuté ustanovenia zaradené\nv druhom čítaní v Národnej rade... na základe schválenia príslušných bodov spoločnej\nsprávy výborov Národnej rady... (tlač 613).\nNapadnuté ustanovenia § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zákona č. 595/2003 Z. z. teda boli\ndo textu tohto právneho predpisu zapracované na základe zákonodarnej iniciatívy výborov\nNárodnej rady... bez toho, aby predtým prešli riadnym alebo aspoň skráteným\nmedzirezortným pripomienkových konaním.\nÚčelom legislatívneho konania je zabezpečiť naplnenie chráneného záujmu\nspoločnosti, aby Národná rada... pripravila a schválila taký zákon, ktorý sa stane\nprirodzenou súčasťou vyváženého, prehľadného a stabilného právneho poriadku, ako je\nustanovené v článku 2 ods. 1 uznesenia Národnej rady... č. 19/1997 Z. z. k návrhu\nlegislatívnych pravidiel tvorby zákonov vydaných na základe § 69 ods. 1 zákona Národnej\nrady... č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady...\nNapriek skutočnosti, že zákonodarná iniciatíva, ktorou disponujú výbory Národnej\nrady..., je ich legitímnym právom, doplnenie ustanovení zásadného charakteru do návrhov\nzákonov pri ich prerokovaní v Národnej rade..., ktoré menia pôvodný legislatívny zámer\nalebo zasahujú do oblastí, ktoré predkladatelia pôvodnými návrhmi zákonov neupravovali,\nje hrubým nerešpektovaním účelu a princípov legislatívneho procesu... Vzhľadom na\nzásadný charakter ustanovení § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zákona č. 463/2013 Z. z. majú\nnavrhovatelia za to, že účelom predloženia takejto ucelenej právnej úpravy daňových\nlicencií právnických osôb až počas druhého čítania v Národnej rade... bola snaha\no obídenie medzirezortného pripomienkového konania, v ktorom bolo možné k návrhu\nzákona očakávať množstvo zásadných pripomienok.“\nV ďalšom podporne poukázali na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 48/03\na sp. zn. PL. ÚS 29/05, zvýrazniac vyslovené právne názory ústavného súdu: „porušenie\n3\n\nnoriem ústavného procesu je v prípadoch hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel\nzákonodarného postupu zásadne spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou“\na „nerešpektovanie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu môže mať\nv konkrétnom prípade v konečnom dôsledku nielen nezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu\nschváleného zákona, ale môže sa stať aj dôvodom, ktorý spôsobí neústavnosť zákona ako\ncelku“.\n4. O merite napadnutej právnej úpravy navrhovatelia uviedli:\n„Právo podnikať sa zaraďuje medzi základné práva a slobody, ktoré je garantované\nv piatom oddiele druhej hlavy Ústavy... a v štvrtej hlave Listiny... ako jedno\nz hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. Právo podnikať sa priznáva každej fyzickej\nosobe a je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa jej uváženia.\nPrávnou ochranou práva podnikať Slovenská republika chráni nielen spôsob obživy\njednotlivca, ale zabezpečuje sa ním aj verejný záujem na rozvoji podnikania ako dôležitého\nprvku trhovej ekonomiky, na ktorej je v zmysle článku 55 ods. 1 Ústavy... založené\nhospodárstvo Slovenskej republiky... Hospodárska súťaž je dovoleným súperením medzi\npodnikateľmi v boji o zákazníka. Hospodárska súťaž je jeden zo základných mechanizmov\ntrhovej ekonomiky, umožňuje súťažiteľom slobodne rozvíjať svoju súťažnú činnosť v záujme\ndosiahnutia hospodárskeho prospechu a vytvára podmienky združovať sa na výkon tejto\nčinnosti... Napriek skutočnosti, že daňová licencia právnickej osoby spĺňa podmienky\ndefinície dane v zmysle zákona č. 563/2009 Z. z., v skutočnosti táto minimálna daň nie je\ndaňou, ale správnym poplatkom. Koncepcia jednotlivých druhov daní upravených\nv právnom poriadku Slovenskej republiky je nastavená tak, že daň je povinný priznať\na odviesť subjekt, ktorému vznikla daňová povinnosť. Daňová licencia právnickej osoby\nzavedená zákonom č. 463/2013 Z. z. zavádza povinnosť platiť minimálnu daň napriek tomu,\nže podnikateľovi nevznikla daňová povinnosť ani vo výške daňovej licencie alebo vykázal\ndaňovú stratu. Svojou podstatou teda daňové licencie právnických osôb vytvárajú prekážku\nprístupu podnikateľov na trh, pretože každá právnická osoba je ich povinná platiť až na\nustanovené výnimky bez ohľadu na skutočnosť, že jej nevznikla daňová povinnosť. Daňové\nlicencie právnických osôb teda navyšujú náklady podnikateľov zúčastňujúcich sa\n4\n\nhospodárskej súťaže, v dôsledku čoho môžu najmä menšie podniky zaniknúť, pretože dôjde\nk odčerpávaniu finančných prostriedkov, ktoré by inak mohli použiť na svoje podnikanie\na rozvoj, a to napriek tomu, že v konkrétnom zdaňovacom období im nevznikla daňová\npovinnosť alebo dokonca vykázali daňovú stratu. V tejto súvislosti možno konštatovať, že\ndaňové licencie sú v podstate daňou, resp. poplatkom za uplatňovanie ústavou\ngarantovaného práva podnikať.\nPovinnosť platenia daňových licencií v zmysle § 46b zákona č. 463/2013 Z. z. nie je\npre každého podnikateľa rovnaká... Právnické osoby, ktoré sú v zložitej ekonomickej situácii\na v príslušnom zdaňovacom období vykážu daňovú stratu, budú bez ohľadu na túto\nskutočnosť povinné zaplatiť štátu minimálnu daň vo výške 480 do 2.880 euro, čím sa ich\nekonomická situácia môže ešte viac zhoršiť a v konečnom dôsledku môže byť dodržiavanie\ntejto povinnosti pre tieto právnické osoby likvidačné. V tejto súvislosti si navrhovatelia\nzároveň dovoľujú poukázať aj na novozaložené právnické osoby, ktoré vo veľkej väčšine\nprípadov v prvých rokoch svojej existencie vykazujú daňovú stratu a nie zisk, a ich\nzotrvanie na trhu môže byť ohrozené [§ 46b ods. 7 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z.\nzavádza výnimku len v prípade daňovníka, ktorému vznikla prvýkrát povinnosť podať\ndaňové priznanie za zdaňovacie obdobie, v ktorom vznikol]. Aplikácia povinnosti platiť\ndaňové licencie by podľa názoru predkladateľov mohla viesť k situácii, kedy z trhu zmiznú\nmalé podniky, čím dôjde k značnej redukcii konkurenčného prostredia a ohrozenia\nzákladných princípov hospodárskej súťaže a trhového hospodárstva v Slovenskej\nrepublike... Daňové licencie upravené § 46b zákona č. 595/2003 Z. z. sa vzťahujú len na\nprávnické osoby, pričom fyzické osoby – podnikatelia touto novou daňovou povinnosťou nie\nsú dotknutí... ustanoveniami § 46b zákona č. 595/2003 Z. z. dochádza nepochybne k\nobmedzeniu základného práva podnikať, garantovaného článkom 35 ods. 1 Ústavy... a\nčlánkom 26 ods. 1 Listiny... V rámci verejných diskusií sa predstavitelia predkladateľa\nzákona č. 463/2013 Z. z. opakovane vyjadrili, že cieľom daňových licencií je zdanenie\nobchodných spoločností, ktoré sa dlhodobo vyhýbajú plateniu daní.\nV tejto súvislosti si navrhovatelia dovoľujú poukázať na princíp proporcionality\nupravený v článku 13 ods. 4 Ústavy... a článku 4 ods. 4 Listiny... Pri teste proporcionality\nsa využívajú tri kritériá, a to kritérium vhodnosti, kritérium potrebnosti a kritérium\n5\n\nprimeranosti. Pri posúdení kritéria vhodnosti je potrebné zodpovedať otázku, či uvedeným\nopatrením je vôbec možné dosiahnuť sledovaný cieľ. Pri posúdení kritéria potrebnosti je\npotrebné zodpovedať otázku, či rovnaký cieľ nemožno dosiahnuť aj inými prostriedkami. Pri\nposúdení kritéria primeranosti je potrebné porovnanie medzi mierou zásahu do základného\npráva a použitými prostriedkami alebo inými slovami je potrebné posúdiť, či je miera\nzásahu primeraná sledovanému cieľu.“\nV tejto súvislosti navrhovatelia poukázali na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 3/00 a ďalej uviedli:\n„Keďže z odôvodnenia spoločnej správy výborov Národnej rady..., na základe ktorej\nboli napadnuté ustanovenia § 46a a § 52za ods. 8 a 9 doplnené do zákona č. 595/2003 Z. z.,\nnevyplýva dôvod alebo potreba prijatia takejto právnej úpravy, je možné dôvody vyvodiť len\nz vyjadrení predstaviteľov predkladateľa – Ministerstva financií Slovenskej republiky.\nUvedené dôvody však v žiadnom prípade nespĺňajú kritériá princípu proporcionality\nv zmysle článku 13 ods. 4 Ústavy... a článku 4 ods. 4 Listiny..., pretože vo svojej podstate\nneriešia problém vyhýbania sa plateniu daní zo strany konkrétnych subjektov a zasahujú\nplošne všetky právnické osoby, teda nielen tie ktorých úmyslom je vyhýbanie sa plateniu\ndaní.\nZároveň si navrhovatelia dovoľujú poukázať aj na skutočnosť, že napadnuté\nustanovenie § 46b zákona č. 595/2003 Z. z. obmedzuje len podnikateľov – právnické osoby.\nIde o právnu úpravu, ktorá sa vzťahuje len na časť súťažiteľov, keďže fyzických osôb –\npodnikateľov táto právna úprava neobmedzuje. Aj keď rovnosť obsahu a ochrany práva\npodnikať nie je absolútna, je potrebné uviesť, že prípadná nerovnosť by mohla byť ústavne\nakceptovateľná iba vtedy, keby bola objektívne a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby\nsledovala legitímny cieľ a keby medzi týmto cieľom a prostriedkami prijatými na jeho\ndosiahnutie existoval vzťah proporcionality.\nZákonná úprava § 46b zákona č. 595/2003 Z. z., ktorá ukladá povinnosť platiť\ndaňové licencie len právnickým osobám, obmedzuje hospodársku súťaž chránenú v zmysle\nčlánku 55 ods. 2 Ústavy... a podľa názoru navrhovateľov je aj v rozpore s článkom 13 ods. 3\nÚstavy... a článkom 4 ods. 4 Listiny...“\n\n6\n\nNavrhovatelia tiež poukázali na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 70/97 a sp.\nzn. PL. ÚS 13/09 a uzavreli, že „[k]eďže ustanovenia § 52za ods. 8 a 9 zákona č. 595/2003\nZ. z. sú len prechodnými ustanoveniami upravujúcimi osobnú pôsobnosť daňových licencií\npodľa § 46b zákona č. 595/2003 Z. z... trpia... rovnakými vadami ako napadnuté\nustanovenie § 46b zákona č. 595/2003 Z. z.“.\n5. Svoju právnu argumentáciu ukončili návrhom, aby ústavný súd v zmysle čl. 125\nods. 1 písm. a) a ods. 3 ústavy a § 37 až § 41 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) vydal tento nález:\n„Ustanovenia § 46b a ustanovenia § 52za ods. 8 a 9 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani\nz príjmov v znení zákona č. 463/2013 Z. z... nie sú v súlade s ustanoveniami článku 35\nods. 1 v spojitosti s článkom 13 ods. 3 a 4, a článkom 55 ods. 2 Ústavy..., a s ustanoveniami\nčlánku 26 ods. 1 v spojitosti s článkom 4 ods. 3 a 4 Listiny...“\n6. Ústavný súd návrh skupiny poslancov na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) ústavy o súlade § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov\nv znení neskorších predpisov s čl. 35 ods. 1 v spojitosti s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 55 ods. 2\nústavy, ako aj s čl. 26 ods. 1 v spojitosti s čl. 4 ods. 3 a 4 listiny predbežne prerokoval na\nneverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu konanom 4. júna 2014. Plénum ústavného súdu\npo porade a hlasovaní rozhodlo uznesením, že návrh skupiny poslancov prijíma na ďalšie\nkonanie.\n7. Ústavný súd následne vyrozumel o prijatí na konanie predsedu národnej rady\na ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a vyzval ich na vyjadrenie k návrhu.\n7.1 Národná rada vo vyjadrení z 8. októbra 2014 v podstatnom uviedla:\n«... V čl. 35 ods. 1 Ústavy vyjadrené právo každého podnikať predstavuje „ústavnú\nzáruku slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia“ (PL. ÚS 7/96). V inom\n7\n\nkonaní Ústavný súd... uviedol, že „Neúspech alebo strata podnikateľa vo svojej činnosti\npredstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí znášať sám podnikateľ.“ (IV. ÚS 96/03).\nZavedenie systému daňových licencií sa nepochybne dotkne tej časti daňovníkov\nzo skupiny právnických osôb – podnikateľov, ktorí za zdaňovacie obdobie roka 2014\nvykázali stratu, a teda im nevznikla daňová povinnosť. Avšak podľa § 46b ods. 5 zákona sa\nuvedenému okruhu osôb umožňuje platbu za daňovú licenciu v nasledujúcich zdaňovacích\nobdobiach odpočítať z daní, teda „započítať na daňovú povinnosť... najviac v troch\nbezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích obdobiach, nasledujúcich po\nzdaňovacom období, za ktoré bola daňová licencia zaplatená.“, čím zákon daňovníkovi\numožňuje využitie kompenzácie odvedenej daňovej licencie v plnej výške, v závislosti od\nvykázaného zisku.\nPodobný právny inštitút daňových licencií už v súčasnosti aplikujú viaceré členské\nštáty Európskej únie (napr. Rakúsko, Francúzsko, Belgicko, či Cyprus)...\nK navrhovateľom namietanému nesúladu § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zákona\nč. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy\nv spojitosti s čl. 4 ods. 4 Listiny... je možné uviesť, že boli splnené materiálne podmienky\npotrebné na zavedenie právneho inštitútu daňových licencií, ktorými sú kritériá vhodnosti,\nnevyhnutnosti a proporcionality. Citované kritériá posudzujú príslušnú právnu normu\nz hľadiska možného naplnenia sledovaného účelu, ktorým sa preukáže verejný záujem na\nprijatí právnej normy. Zavedenie daňových licencií je možné, podľa odôvodnenia\npozmeňujúceho návrhu, ktorým boli do zákona č. 463/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, vložené § 46b\na § 52za ods. 8 a 9, charakterizovať ako jeden z nástrojov znižovania priebežných deficitov\nverejných financií, konsolidácie verejného dlhu a v neposlednom rade boja proti daňovým\npodvodom, vzhľadom na skutočnosť, že až štvrtina právnických osôb – podnikateľov\nvykázala v daňových priznaniach za posledné štyri roky nulovú daňovú povinnosť.\nUvedenou novelou zákona na druhej strane, v súlade s princípom proporcionality, sa\nzároveň znížila daň z príjmov právnických osôb o jeden percentuálny bod z 23 % na 22 %,\nčím sa de facto naplnila aj požiadavka spravodlivej rovnováhy...\n\n8\n\nV súvislosti s ústavnou ochranou hospodárskej súťaže je možné uviesť, že „Ochranu\nhospodárskej súťaže teda nemožno nadraďovať nad všetky ostatné verejné záujmy, ani nad\npráva a slobody priznané súkromným osobám.“ (PL. ÚS 13/97). „Nerovnaké právne\npostavenie účastníkov hospodárskej súťaže by bolo v súlade s čl. 55 ods. 2 ústavy, ak by ho\nzákonodarca ustanovil vo verejnom záujme. Ústava síce výslovne nezdôrazňuje požiadavku\nverejného záujmu v ustanovení čl. 55 ods. 2, avšak patrí k všeobecným princípom\nimplikovaným v princípoch tvorby práva v právnom štáte. Preto má právny význam aj\nvo vzťahu k princípom ochrany a podpory hospodárskej súťaže.“ (PL. ÚS 13/97)...\nK vzneseným námietkam zo strany navrhovateľa týkajúcich sa priebehu\nlegislatívneho procesu... Navrhovateľom napadnuté ustanovenia § 46b a § 52za ods. 8 a 9\nzákona neboli primárne súčasťou vládneho návrhu zákona, ale počas druhého čítania ich\nna základe pozmeňovacieho návrhu poslancov schválil Výbor pre financie a rozpočet\nNárodnej rady... a ako súčasť Spoločnej správy výborov boli následne schválené v druhom\nčítaní v pléne Národnej rady... Podľa navrhovateľa bol uvedený postup „snahou\no obchádzanie\n\nmedzirezortného\n\npripomienkového\n\nkonania\n\nna\n\nzáklade\n\ndohody\n\ns predkladateľom, keď možno očakávať, že navrhovaná legislatívna zmena vyvolá masívny\nodpor a množstvo zásadných pripomienok subjektov zúčastnených na legislatívnom\nprocese.“.\nK citovanému uvádzame, že výbory sú iniciatívne a kontrolné orgány Národnej\nrady... (§ 45 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady...),\nmajúce oprávnenie uznášať sa na pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch k návrhu zákona\npočas druhého čítania v rámci prerokúvania návrhu zákona (§ 82 ods. 2 zákona...\no rokovacom poriadku Národnej rady...). Z kontextu citovaných zákonných ustanovení\nvyplýva, že počas rokovania o návrhu zákona č. 463/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov..., nedošlo k porušeniu zákona... o rokovacom\nporiadku Národnej rady...\nĎalej konštatujeme, že navrhovateľom v tejto súvislosti citovaný nález Ústavného\nsúdu... PL. ÚS 48/03 sa týka procedúry skráteného legislatívneho konania a nález\nÚstavného súdu... PL. ÚS 29/05 sa týka posúdenia spätnej časovej pôsobnosti zákona a nie\n\n9\n\nje možné ich aplikovať na procedúru schvaľovania zákona č. 463/2013 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov...»\n7.2 Vláda Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajší účastník konania ex\nlege v časti vyjadrenia k meritu návrhu uviedla:\n«Vláda... sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby Ústavný súd...\nvo svojom náleze vyslovil, že vyššie uvedené ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z. sú\nv súlade s ustanoveniami Ústavy...\nZaradenie § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zákona o dani z príjmov do návrhu zákona...\nformou predloženia pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu na rokovaní výborov NR SR\nnemožno považovať za dôvod, ktorý by mohol spôsobiť neústavnosť zákona ako celku.\nZákonodarná iniciatíva výborov NR SR je vyjadrená možnosťou predkladania\npozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov a vyplýva zo zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom\nporiadku Národnej rady... Podobné konštatuje i navrhovateľ, keď... uvádza „zákonodarná\niniciatíva, ktorou disponujú výbory Národnej rady..., je ich legitímnym právom“.\nNavrhovateľ zákona má možnosť ovplyvniť predloženie pozmeňujúceho alebo\ndoplňujúceho návrhu poslanca. Podľa § 94 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku možno\npodávať návrhy, ktoré predložený návrh zákona rozširujú, len vtedy, ak s tým navrhovateľ\nvyjadrí súhlas najneskôr pred hlasovaním. Zákon priamo predpokladá, že rozširujúci návrh\nposlanca k vládnemu návrhu zákona po jeho akceptovaní vládou, ako predkladateľom, sa\nstáva súčasťou vládneho návrhu zákona. Nakoľko v prípade daňových licencií ide\no rozšírenie vládneho návrhu zákona... vyjadril súhlas s takýmto návrhom ten, kto je vládou\npoverený uviesť návrh zákona v NR SR.\nDoplnenie návrhu zákona o dani z príjmov o predmetné ustanovenia formou\npredloženia pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu možno považovať za doplnenie zámeru,\nktorý je obsiahnutý v dôvodovej správe k samotnému návrhu zákona, a ktorým je\nnekompromisný, koncepčný a systematický boj proti daňovým únikom, napadnuté\nustanovenia sú v súlade so zámerom, pre ktorý bol návrh zákona predložený na rokovanie\nNR SR, a teda nemožno súhlasiť s navrhovateľom, že touto zákonodarnou iniciatívou\nvýborov NR SR sa mení pôvodný legislatívny zámer.\n10\n\nĎalej navrhovateľ vo svojom návrhu namieta nesúlad ustanovení § 46b a § 52za ods.\n8 a 9 zákona o dani z príjmov s čl. 35 ods. 1 ústavy, kedy podľa názoru navrhovateľa\nzavedením povinnosti platenia daňovej licencie v prípade vykázania daňovej straty alebo\ndaňovej povinnosti nižšej ako ustanovená suma daňovej licencie sa vytvára prekážka\nprístupu podnikateľov na trh, pretože každá právnická osoba je povinná platiť daňovú\nlicenciu bez ohľadu na skutočnosť, že jej nevznikla daňová povinnosť.\nZákon o dani z príjmov v § 46b ods. 7 písm. a) zohľadňuje špecifické postavenie\nnovovzniknutého daňovníka, keď takýto daňovník za zdaňovacie obdobie, v ktorom vznikol,\ndaňovú licenciu neplatí. Týmto opatrením sa zamedzuje tomu, aby inštitút daňovej licencie\npôsobil ako bariéra vstupu podnikateľov na trh.\nNámietku, že v dôsledku platenia daňovej licencie, a tým v dôsledku odčerpávania\nfinančných prostriedkov, môže dôjsť k zániku menších podnikov, možno považovať taktiež za\nneopodstatnenú. Výška daňovej licencie je diferencovaná (od 480 eur do 2880 eur)\nv závislosti od výnosov a registrácie subjektu pre platenie dane z pridanej hodnoty, pričom\núčelom tejto diferenciácie je zohľadnenie špecifického postavenia jednotlivých daňovníkov\npri platení daňovej licencie.\nOkrem iného, zákon o dani z príjmov v § 46b ods. 7 umožňuje odpočítať zaplatený\nkladný rozdiel medzi daňovou licenciou a daňou vypočítanou v daňovom priznaní od\ndaňovej povinnosti najviac v troch bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích\nobdobiach, nasledujúcich po zdaňovacom období, za ktoré bola daňová licencia\nzaplatená... Podmienkou však je, aby daňovník vykázal také výsledky svojej podnikateľskej\nčinnosti, ktoré vygenerujú dostatočne vysokú daňovú povinnosť. Podľa § 2 zákona č.\n513/1991 Zb. Obchodný zákonník podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná\nsamostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom\ndosiahnutia zisku. Účelom podnikania teda nie je sústavné dosahovanie straty a v dôsledku\ntoho sústavné vykazovanie nulovej, resp. minimálnej daňovej povinnosti. Z možnosti\nzápočtu zaplatenej daňovej licencie s budúcou daňovou povinnosťou vyplýva, že daňovú\nlicenciu nemožno považovať za správny poplatok, ktorý je vo svojej podstate poplatkom za\núkon správneho orgánu.\n\n11\n\nNavrhovateľ ďalej uvádza, že v dôsledku zavedenia daňovej licencie sa postavenie\nprávnických osôb, ktoré sú v komplikovanej ekonomickej situácii a v príslušnom\nzdaňovacom období vykážu stratu, môže ešte viac zhoršiť, čo môže dokonca pôsobiť až\nlikvidačne. Dosiahnutie daňovej straty ešte nemusí znamenať, že sa daňovník nachádza\nv zložitej ekonomickej situácii. Daňovú stratu môže vykázať aj daňovník, ktorý dosiahol\nkladný výsledok hospodárenia, a to v dôsledku úprav podľa zákona o dani z príjmov pri\ntransformácii na základ dane. V takom prípade sa nedá hovoriť o zložitej ekonomickej\nsituácii, ktorá by mohla byť zhoršená platbou daňovej licencie.\nNa existenciu a trvanie podnikateľskej činnosti vplýva ďaleko viac iných možných\nfaktorov, a preto nie je možné viazať existenciu podnikateľskej činnosti na zavedenie tohto\ninštitútu. Takýto inštitút je štandardným nástrojom aj v legislatíve iných vyspelých\nčlenských štátov Európskej únie.\nPokiaľ sa týka námietky navrhovateľa, že aplikácia povinnosti platiť daňovú licenciu\nmôže viesť k situácii, že z trhu zmiznú malé podniky, čím by mohlo dôjsť k redukcii\nkonkurenčného prostredia a ohrozeniu základných princípov hospodárskej súťaže\na trhového hospodárstva Slovenskej republiky, možno uviesť, že takáto námietka je na\nzáklade medziročného vývoja počtu právnických osôb zameraných na tvorbu zisku\nneodôvodnená.\nPodľa správy Štatistického úradu Slovenskej republiky „Vývoj počtu právnych\nsubjektov v štatistickom registri organizácií v 1. štvrťroku 2014“ vzrástol v 1. štvrťroku\noproti rovnakému obdobiu minulého roka počet právnických osôb zameraných na tvorbu\nzisku o 23,7 tis. Na základe uvedeného sa možno domnievať, že zavedenie inštitútu daňovej\nlicencie nespôsobuje pokles počtu podnikov, a teda nie je ohrozené ani konkurenčné\nprostredie a hospodárska súťaž.\nNapokon ako dôvod rozporu s čl. 13 ods. 4 a čl. 4 ods. 4 Listiny... navrhovateľ\nuvádza, že zavedenie daňovej licencie nerieši problém vyhýbania sa plateniu daní a svojim\nplošným rozsahom sa týka aj právnických osôb, resp. podnikov, ktorých úmyslom nie je\nvyhýbať sa plateniu daní.\nAko bolo uvedené, § 46b obsahuje možnosť započítania zaplatenej daňovej licencie\nna daň najviac v troch bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích obdobiach. Toto\n12\n\nopatrenie zároveň umožňuje, aby si daňový subjekt, ktorý sa úmyselne nevyhýba plateniu\ndaní, kompenzoval negatívny vplyv platenia daňovej licencie, a to znížením budúcej daňovej\npovinnosti.\nNastavená daňová licencia v kombinácii s možnosťou jej zápočtu s budúcou daňovou\npovinnosťou odstraňuje motiváciu daňovníkov k tomu, aby sa vyhýbali plateniu dane\nz príjmov, a teda aby vykázali svoju daňovú povinnosť v súlade so zákonom o dani z príjmov\naspoň vo výške daňovej licencie.\nZ uvedeného vyplýva, že napadnuté ustanovenia nemajú iný ako verejne deklarovaný\nzáujem, ktorý je v súlade s dôvodovou správou k samotnému návrhu zákona o dani\nz príjmov.»\n8. Ústavný súd zaslal navrhovateľom vyjadrenie národnej rady aj vyjadrenie vlády\ns výzvou, aby sa k obom prejavom vyjadrili. Navrhovatelia túto príležitosť využili\na vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 21. novembra 2014 v podstate zopakovali\na ďalej rozvinuli svoju argumentáciu uvedenú v bodoch 2 až 5:\n«Vzhľadom na zásadný charakter napádaných ustanovení... majú navrhovatelia\nnaďalej za to, že účelom predloženia takejto ucelenej právnej úpravy daňových licencií\nprávnických osôb až počas druhého čítania v Národnej rade... pri prijímaní zákona\nč. 463/2013 Z. z... došlo k porušeniu záväzného a zákonného spôsobu tvorby zákonov\nv zmysle § 69 zákona... o rokovacom poriadku Národnej rady..., v zmysle ktorého „Spôsob\ntvorby zákonov, podrobnosti o postupe pri ich príprave, predkladaní a prerokúvaní a o ich\nforme upravia legislatívne pravidlá, ktoré schváli národná rada uznesením.“ V zmysle\nodseku 2 predmetného ustanovenia „legislatívne pravidlá sú pre navrhovateľa zákona\nzáväzné“\nNavrhovatelia sú presvedčení, že napriek skutočnosti, že pri predložení ucelenej\nprávnej úpravy daňových licencií právnických osôb počas druhého čítania v Národnej\nrade... boli splnené všetky formálne požiadavky, materiálne požiadavky na tvorbu zákona\nsplnené neboli.\nV zmysle článku 2 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov... Cieľom legislatívnych\nprác pri tvorbe zákona je pripraviť a schváliť taký zákon, ktorý sa stane prirodzenou\n13\n\nsúčasťou vyváženého, prehľadného a stabilného právneho poriadku zlučiteľného s právom\nEurópskej únie. Vyváženosť právneho poriadku spočíva v súladnom pôsobení všetkých jeho\nsúčastí. Toto pôsobenie predpokladá\na) súlad zákona s právnym poriadkom, čo znamená, že uskutočňovanie cieľov\nsledovaných jedným zákonom nesmie brániť uskutočňovaniu cieľov sledovaných iným\nzákonom alebo ho sťažovať,\nb) súlad zákona s Ústavou... a ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami\na inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná...\nZ uvedeného je zrejmé, že účelom legislatívneho procesu ako takého je zabezpečiť\nnaplnenie chráneného záujmu spoločnosti, aby Národná rada... ako jediný ústavodarný\na zákonodarný orgán pripravila a schválila taký právny predpis, ktorý sa stane prirodzenou\nsúčasťou vyváženého, prehľadného a stabilného právneho poriadku Slovenskej republiky.\nNavrhovatelia sú si vedomí skutočnosti, že výbory Národnej rady... disponujú\nzákonodarnou iniciatívou, ktorá je ich legitímnym a zákonným právom. Na druhej strane je\nvšak potrebné upozorniť na skutočnosť, že k doplneniu vládneho návrhu zákona o tak\nvýznamné\n\na systémové\n\nustanovenia\n\ntýkajúce\n\nsa\n\nzavedenia\n\ndaňových\n\nlicencií\n\nprostredníctvom zákonodarnej iniciatívy výborov a poslancov Národnej rady... nemožno\ninterpretovať inak ako zjavnú snahu o obchádzanie medzirezortného pripomienkového\nkonania... Na podporu tohto tvrdenia určite prispeje aj skutočnosť, že napriek\ndeklarovanému účelu zavedenia daňových licencií, ktorým je tak významný dôvod a\ncelospoločenský záujem ako je predchádzanie daňovým podvodom a únikom finančných\nprostriedkov zo štátneho rozpočtu (ako vyplýva aj zo stanovísk vlády... a Národnej rady...),\nnedošlo k žiadnej celospoločenskej diskusii a subjekty, ktorých sa táto legislatívna zmena\ndotkne v najvýraznejšej miere, nemali možnosť sa s týmto návrhom oboznámiť a vyjadriť k\nnemu svoj názor...\nVzhľadom na tieto skutočnosti a spôsob akým došlo k prijatiu napádaného právneho\npredpisu – novely zákona o dani z príjmov, ktorá zaviedla systém tzv. daňových licencií je\nzrejmé, že neboli dodržané materiálne podmienky zákonodarného legislatívneho postupu\na preto navrhovatelia nemôžu súhlasiť s názormi vlády... a Národnej rady... vyjadrenými\n\n14\n\nv ich stanoviskách, podľa ktorých legislatívny proces bol v súlade so zákonom č. 350/1996\nZ. z...\nV zmysle článku 55 ods. 2 Ústavy... „Slovenská republika chráni a podporuje\nhospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.“\nZákonom upravujúcim podrobnosti, na ktorý odkazuje predmetné ustanovenie\nÚstavy... je zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže..., ktorého účel je jasne\ndefinovaný v § 1, v zmysle ktorého „Účelom tohto zákona je ochrana hospodárskej súťaže...\npred jej obmedzovaním, ako aj vytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj v prospech\nspotrebiteľov a úprava právomoci a pôsobnosti Protimonopolného úradu Slovenskej\nrepubliky... pri dohľade nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona.“\nZákon č. 136/2001 Z. z. sa v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) vzťahuje na podnikateľov,\nktorými sa na účely predmetného zákona v zmysle § 3 ods. 1 rozumejú podnikatelia\nv rozsahu vymedzenom zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník..., ďalej fyzická osoba\na právnická osoba, ich združenia a združenia týchto združení, ak ide o ich činnosti\na konania, ktoré súvisia alebo môžu súvisieť so súťažou bez ohľadu na to, či tieto činnosti\na konania sú alebo nie sú zamerané na dosahovanie zisku.\nObmedzovaním hospodárskej súťaže možno rozumieť každé obmedzenie voľnosti\nkonania podnikateľa na relevantnom trhu, najmä vylučovanie existujúcich alebo možných\nsúťažných aktivít, skutočné alebo možné zníženie rozsahu konkurenčnej aktivity alebo\nskresľovanie konkurenčných podmienok.\nV zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že podnikateľom sa v zmysle príslušných\nprávnych predpisov rozumie viac subjektov ako len právnické osoby – podnikatelia, teda tie\nsubjekty, na ktoré sa bude vzťahovať povinnosť platiť daňové licencie v zmysle zákona\nč. 595/2003 Z. z. Navrhovatelia majú za to, že takýto nerovnovážny stav je evidentne\nspôsobilý privodiť určitú disproporciu vo vnímaní podnikateľov v hospodárskej súťaži\na rovnako v trhovej ekonomike ako takej. V tomto prípade podľa navrhovateľov došlo\nk stretu dvoch protichodných záujmov, a to:\n(i) záujmu štátu na znížení priebežných deficitov verejných financií, konsolidácii\nverejného dlhu a boji proti daňovým podvodom, ktorý je prezentovaný v stanovisku\nNárodnej rady Slovenskej republiky, ako aj záujmu o nekompromisný, koncepčný\n15\n\na systematický boj proti daňovým únikom, ktorý je prezentovaný v stanovisku vlády\nSlovenskej republiky a protichodnému\n(ii)\n\nzáujmu\n\npodnikateľov\n\n(ale\n\ntiež\n\nštátu)\n\nna\n\nzabezpečení\n\nrovnakého\n\na nediskriminačného prístupu na trh, zabezpečení rovnakého postavenia súťažiteľov na\nrelevantnom trhu a na zabezpečení ochrany hospodárskej súťaže.\nZákonodarca však podľa navrhovateľov tento stret protichodných záujmov nevyriešil\nústavne konformným spôsobom. Napadnuté ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z. sú teda\nspôsobilé ohroziť rovnaký a nediskriminačný prístup podnikateľov na trh, a to tým, že\npovinnosť platiť daňovú licenciu sa vzťahuje len na podnikateľov – právnické osoby, čím\nzjavne nezaručuje rovnaké postavenie všetkým súťažiteľom na relevantnom trhu.\nPodnikatelia – právnické osoby totiž budú v zmysle navrhovanej právnej úpravy povinní\nuhrádzať daňovú licenciu vo výške od 480 Eur do 2880 Eur, čím budú na rozdiel od iných\nsúťažiteľov na relevantnom trhu neprimerane finančne zaťažení. Takouto právnou úpravou\ndochádza k zjavnému obmedzeniu hospodárskej súťaže, a to bez dostatočného\na relevantného odôvodnenia, resp. bez odôvodnenia...\nprávna úprava daňových licencií pre podnikateľov – právnické osoby spôsobuje\nnerovnaké postavenie subjektov na relevantnom trhu, je prekážkou prístupu na trh pre\nšpecifický druh subjektov a preto spôsobuje nerovnovážny stav, ktorý naviac nie je\nodôvodnený zákonným spôsobom a dostatočne na to, aby nebol považovaný za zjavné\nobmedzenie hospodárskej súťaže ako nepostrádateľnej zložky trhovej ekonomiky.\nNavrhovatelia\n\nsa\n\ntaktiež\n\nnestotožňujú\n\nani\n\nso\n\nskutočnosťami\n\nuvedenými\n\nv stanoviskách vlády... a Národnej rady... vo veci nesúladu § 46b zákona č. 595/2003 Z. z.\ns článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy...\nZ vyššie uvedených ustanovení Ústavy... vyplýva jeden z kľúčových princípov, resp.\nzásad vlastných právnemu štátu, a tým je princíp, resp. zásada primeranosti\n(proporcionality), ktorý je judikatúrou Ústavného súdu...konštantné definovaný (napr.\nPL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03 alebo PL. ÚS 1/04)...\nNavrhovatelia majú za to, že vo svojom návrhu dostatočne preukázali, že nedošlo\nk naplneniu materiálnych predpokladov potrebných na obmedzenie práva podnikať\ngarantovaného v článku 35 ods. 1 Ústavy... V prípade zavedenia daňových licencií pre\n16\n\npodnikateľov – právnické osoby je síce zrejmé, že k obmedzeniu ústavou garantovaného\npráva podnikať dôjde na základe zákona (zákon č. 595/2003 Z. z.) ale nedôjde k tomu\nprimeranými prostriedkami, ktoré by bolo nevyhnutné použiť na zabezpečenie sledovaného\ncieľa.\nZo stanovísk vlády... a Národnej rady... je zrejmý cieľ štátu na znížení priebežných\ndeficitov verejných financií, konsolidácii verejného dlhu a nekompromisný, koncepčný\na systematický boj proti daňovým únikom (podvodom). Podľa názoru navrhovateľov však\ndaňové licencie v zmysle § 46b zákona č. 595/2003 Z. z. nie sú nevyhnutným a primeraným\nprostriedkom k naplneniu tohto cieľa. Navrhovatelia preto nespochybňujú cieľ štátu ako\ntaký, ale práve zvolený prostriedok, ktorým sú daňové licencie pre podnikateľov – právnické\nosoby, ktoré predstavujú povinnosť týchto konkrétnych subjektov platiť minimálnu daň,\nnapriek tomu, že tomuto podnikateľovi nevznikla daňová povinnosť ani len vo výške daňovej\nlicencie alebo dokonca vykázal tento podnikateľ v danom roku daňovú stratu. Takýto\nprostriedok preto zjavne vytvára prekážku prístupu podnikateľov – právnických osôb na trh,\npretože budú povinní po nadobudnutí účinnosti § 46b zákona č. 595/2003 Z. z. platiť\ndaňovú licenciu od 480 Eur do 2880 Eur, bez ohľadu na skutočnosť, či týmto subjektom\nvznikla zákonná daňová povinnosť alebo nie. Výsledkom zavedenia daňových licencií\nnebude zníženie daňových únikov (podvodov), ale celoplošné zaťaženie daňových subjektov\n– právnických osôb pri vykonávaní podnikateľskej činnosti...\nVzhľadom na vyššie namietané porušenie princípu (zásady) proporcionality...\npovažujú navrhovatelia za potrebné poukázať aj na stanovisko Národnej rady..., podľa\nktorého „Uvedenou novelou na druhej strane, v súlade s princípom proporcionality, sa\nzároveň znížila daň z príjmov právnických osôb o jeden percentuálny bod z 23 % na 22 %,\nčím sa de facto naplnila aj požiadavka spravodlivej rovnováhy.“ Na naplnenie princípu\n(zásady) proporcionality je potrebné obmedziť právo podnikať zákonne, a to vhodným,\nnevyhnutným a primeraným spôsobom tak, aby došlo k naplneniu požadovaného cieľa.\nZníženie dane z príjmu právnických osôb o jeden percentuálny bod totiž nerieši koncepčne\nproblém vyhýbania sa plateniu daní a svojím plošným rozsahom sa daňové licencie\npodnikateľov – právnických osôb dotýkajú aj tých právnických osôb, resp. podnikov,\nktorých úmyslom nie je vyhýbať sa daňovým povinnostiam. Preto podľa názoru\n17\n\nnavrhovateľov nie je možné prihliadnuť ani na skutočnosť vyplývajúcu z § 46b ods. 5 zákona\nč. 595/2003 Z. z...\nNavrhovatelia\n\nsa\n\ntaktiež\n\nnestotožňujú\n\nani\n\nso\n\nskutočnosťami\n\nuvedenými\n\nv stanoviskách vlády... a Národnej rady... vo veci nesúladu § 46b zákona č. 595/2003 Z. z.\ns článkom 35 ods. 1 Ústavy... právo podnikať sa zaručuje a preto je možné právo podnikať\nvnímať ako ústavnú záruku slobody výkonu hospodárskej činnosti subjektu. V zmysle\npríslušnej judikatúry Ústavného súdu... je ďalej zrejmé, že podnikanie je činnosť, ktorej\nnegatívne následky, ako je neúspech alebo strata sú súčasťou podnikateľského rizika, ktoré\nmusí znášať každý podnikateľ sám. Uvedené pritom vyplýva aj zo stanoviska Národnej rady\nSlovenskej republiky, ktoré práve pri odôvodňovaní súladu § 46b zákona č. 595/2003 Z. z.\ns článkom 35 ods. 1 Ústavy... poukazuje na individuálnu zodpovednosť každého podnikateľa\nza výsledok podnikania, t.j. za neúspech a stratu. V tejto súvislosti je preto potrebné\nzdôrazniť, že navrhovatelia nenamietajú skutočnosť, že právna úprava daňových licencií pre\npodnikateľov – právnické osoby úplne zakazuje a obmedzuje právo podnikať, ale skutočnosť,\nže vytvára pre vybrané subjekty zákonné prekážky v podobe platenia minimálnej dane, tzv.\ndaňovej licencie v zmysle § 46b zákona č. 595/2003 Z. z.\nPrávo podnikať ako súkromný záujem chráni spôsob obživy jednotlivca a zároveň\nzabezpečuje verejný záujem na rozvoji podnikania ako dôležitého prvku trhového\nhospodárstva. Toto právo sa priznáva osobám ako právny prostriedok rozvoja trhovej\nekonomiky zaručenej článkom 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...\nPrávo podnikať možno pritom obmedziť len vo verejnom záujme, a to len v tom\nprípade, ak z verejného záujmu vyplynie konkrétna potreba obmedziť ústavou garantované\nprávo podnikať. Tieto obmedzenia zároveň musia byť upravené zákonom v súlade s článkom\n13 ods. 2 až 4 a článkom 35 ods. 2 Ústavy...\nV prípade podnikateľov – právnických osôb, ktorí sú v zmysle § 46b zákona\nč. 595/2003 Z. z. povinní platiť minimálnu daň, tzv. daňovú licenciu (i) nie sú vytvorené\npodmienky na voľnosť vstupu na trh, (ii) nie je zabezpečená rovnosť pravidiel správania na\ntrhu pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže, keďže právna úprava zákona o dani\nz príjmov v tejto veci diferencuje medzi podnikateľmi – právnickými osobami a fyzickými\n\n18\n\nosobami, (iii) nie sú naplnené zákonné a legitímne požiadavky na odôvodnenie tohto\ndiferencovania...»\n9. Na základe svojej čiastočne opakovanej a čiastočne rozvinutej argumentácie\nvo vyjadrení z 21. novembra 2014 navrhovatelia zopakovali návrh, aby ústavný súd\nrozhodol výrokom navrhnutým v návrhu na konanie z 26. marca 2014.\n10. Ústavný súd si 28. októbra 2014 vyžiadal od Finančného riaditeľstva Slovenskej\nrepubliky analýzu o dani z príjmov právnických osôb.\n11. Súčasťou vyjadrenia navrhovateľov z 21. novembra 2014 je aj oznámenie, podľa\nktorého „navrhovatelia netrvajú na prejednaní veci na ústnom pojednávaní a od svojej\npredchádzajúcej žiadosti o ústne pojednávanie upúšťajú“.\nPredseda národnej rady listom z 8. októbra 2014 doručeným ústavnému súdu\n10. októbra 2014 oznámil, že národná rada netrvá na ústnom pojednávaní.\nVláda už vo svojom vyjadrení zo 17. júla 2014 vyslovila súhlas, „aby Ústavný súd\nSlovenskej republiky v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. upustil od\nústneho pojednávania“.\n\nII.\nPlatná právna úprava\n12. Ústava Slovenskej republiky\n„Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať\na uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“ (čl. 35 ods. 1)\n\n19\n\n„Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky\nprípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“ (čl. 13 ods. 3)\n„Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.\nTakéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“ (čl. 13 ods. 4)\n„Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto\nústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“ (čl. 51\nods. 1)\n„Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví\nzákon.“ (čl. 55 ods. 2)\n13. Listina základných práv a slobôd\n„Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať\na vykonávať inú hospodársku činnosť.“ (čl. 26 ods. 1)\n„Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky\nprípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“ (čl. 4 ods. 3)\n„Pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd musí sa dbať na ich\npodstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli\nustanovené.“ (čl. 4 ods. 4)\n14. Zákon o dani z príjmov\n§ 46b\n\n20\n\n(1) Daňovou licenciou je minimálna daň, po odpočítaní úľav na dani podľa § 30a\nalebo § 30b alebo § 52 ods. 3 a 4 a po zápočte dane zaplatenej v zahraničí podľa § 45, ktorú\nplatí daňovník za každé zdaňovacie obdobie, za ktoré daňová povinnosť vypočítaná\nv daňovom priznaní je nižšia ako výška daňovej licencie ustanovenej pre jednotlivého\ndaňovníka podľa odseku 2 alebo daňovník, ktorý vykázal daňovú stratu.\n(2) Daňovú licenciu platí\nDaňová licencia\ndaňovník, ktorý\n\n(v eur)\n\na) k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia nie je platiteľom\ndane z pridanej hodnoty s ročným obratom\nneprevyšujúcim 500 000 eur, a to vo výške\n\n480\n\nb) k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia je platiteľom\ndane z pridanej hodnoty s ročným obratom\nneprevyšujúcim 500 000 eur, a to vo výške\n\n960\n\nc) za zdaňovacie obdobie dosiahol ročný obrat viac ako\n500 000 eur, a to vo výške\n\n2 880.\n\n(3) U daňovníka, ktorého priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických\nosobách so zdravotným postihnutím za zdaňovacie obdobie je najmenej 20 % z celkového\npriemerného evidenčného počtu zamestnancov vo fyzických osobách podľa osobitného\npredpisu, sa daňová licencia podľa odseku 2 znižuje o polovicu.\n(4) Daňová licencia je splatná za príslušné zdaňovacie obdobie v lehote na podanie\ndaňového priznania podľa § 49.\n(5) Kladný rozdiel medzi daňovou licenciou a daňou vypočítanou v daňovom\npriznaní je možné započítať na daňovú povinnosť pred uplatnením preddavkov na daň (§ 42)\nnajviac v troch bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích obdobiach, nasledujúcich\npo zdaňovacom období, za ktoré bola daňová licencia zaplatená, a to len na tú časť daňovej\npovinnosti, ktorá prevyšuje sumu daňovej licencie.\n(6) Za zdaňovacie obdobie kratšie ako 12 bezprostredne po sebe nasledujúcich\nkalendárnych mesiacov sa daňová licencia vypočíta vo výške súčinu 1/12 daňovej licencie\npodľa odseku 1 a počtu kalendárnych mesiacov zdaňovacieho obdobia.\n21\n\n(7) Daňovú licenciu neplatí daňovník\na) ktorému vznikla prvýkrát povinnosť podať daňové priznanie za zdaňovacie\nobdobie, v ktorom vznikol, okrem daňovníka, ktorý je právnym nástupcom daňovníka\nzrušeného bez likvidácie,\nb) podľa § 12 ods. 3 a 4,\nc) ktorý prevádzkuje aj chránenú dielňu alebo chránené pracovisko podľa osobitného\npredpisu,\nd) za zdaňovacie obdobia podľa § 41 ods. 4, 6, 8 a 9.\n(8) Nárok na zápočet daňovej licencie alebo kladného rozdielu medzi daňou\nvypočítanou v daňovom priznaní a daňovou licenciou zaniká\na) ak daňovníkovi nevznikne možnosť odpočítať daňovú licenciu alebo rozdiel medzi\ndaňou vypočítanou v daňovom priznaní za predchádzajúce zdaňovacie obdobia podľa\nodseku 4,\nb) ku dňu zrušenia daňovníka bez likvidácie, ku dňu vstupu daňovníka do konkurzu\nalebo ku dňu vstupu daňovníka do likvidácie.\n(9) Ak sú zaplatené preddavky na daň za príslušné zdaňovacie obdobie podľa § 42\nvyššie ako daň vypočítaná v podanom daňovom priznaní za príslušné zdaňovacie obdobie\na súčasne táto daň je\na) vyššia ako daňová licencia podľa odseku 2, kladný rozdiel medzi zaplatenými\npreddavkami a daňou po zápočte daňovej licencie podľa odseku 4 sa použije na budúce\npreddavky alebo sa na základe žiadosti daňovníkovi vráti,\nb) nižšia ako daňová licencia podľa odseku 2, kladný rozdiel medzi zaplatenými\npreddavkami a minimálnou výškou dane sa použije na budúce preddavky alebo sa na\nzáklade žiadosti daňovníkovi vráti a súčasne kladný rozdiel medzi daňovou licenciou\na daňou bude možné započítať podľa odseku 5.\n(10) Daňovník, ktorý bol povinný zaplatiť daňovú licenciu, je oprávnený vyhlásiť\nv lehote na podanie daňového priznania, že podiel zaplatenej dane sa má poukázať na ním\nurčeným prijímateľom podľa § 50 ods. 4.\n§ 52za\n22\n\n(8) Daňovník, ktorý sa zrušuje s likvidáciou alebo na ktorého bol vyhlásený konkurz\nv priebehu kalendárneho roka 2014, neplatí daňovú licenciu podľa § 46b za zdaňovacie\nobdobie, ktoré končí dňom predchádzajúcim dňu jeho vstupu do likvidácie alebo dňom\npredchádzajúcim dňu vyhlásenia konkurzu.\n(9) Daňovník, ktorý v kalendárnom roku 2014 mení zdaňovacie obdobie\nz kalendárneho roka na hospodársky rok, platí daňovú licenciu podľa § 46b za zdaňovacie\nobdobie ukončené dňom predchádzajúcim dňu zmeny spolu s daňovou licenciou za\nbezprostredne nasledujúce zdaňovacie obdobie.\nIII.\nNamietnuté porušenie ústavy priebehom legislatívneho procesu\n15. Namietané ustanovenia § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zákona o dani z príjmu, ktoré sú\npredmetom tohto návrhu, neboli súčasťou návrhu zákona, ktorý bol posudzovaný\nv medzirezortnom pripomienkovom konaní, predložený na rokovanie vlády a predložený\nnárodnej rade. Do návrhu zákona boli napadnuté ustanovenia zaradené v druhom čítaní\nv národnej rade na základe schválenia príslušných bodov spoločnej správy výborov\nnárodnej rady o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 564/2004 Z. z. o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej\nsamospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač\n613). Navrhovateľom namietané ustanovenia zákona o dani z príjmu teda boli do textu tohto\nprávneho predpisu zapracované na základe zákonodarnej iniciatívy výborov národnej rady\nbez toho, aby predtým prešli riadnym alebo aspoň skráteným medzirezortným\npripomienkových konaním.\n16. Navrhovatelia namietli neústavnosť legislatívneho procesu tak z hľadiska\nformálnej argumentácie, ako aj z hľadiska obsahu vznesených argumentov (pozri body 3\na 8). Navrhovatelia uvádzajú, že účelom legislatívneho konania je zabezpečiť naplnenie\n\n23\n\nchráneného záujmu spoločnosti, aby národná rada pripravila a schválila taký zákon, ktorý sa\nstane prirodzenou súčasťou vyváženého, prehľadného a stabilného právneho poriadku, ako\nje ustanovené v čl. 2 ods. 1 uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 19/1997 Z. z.\nk návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov vydaných na základe § 69 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov (formálny aspekt). Navrhovatelia ďalej\nuvádzajú (bod 3 a 8), že napriek skutočnosti, že zákonodarná iniciatíva, ktorou disponujú\nvýbory národnej rady, je ich legitímnym právom, doplnenie ustanovení zásadného\ncharakteru do návrhov zákonov pri ich prerokovaní v národnej rade, ktoré menia pôvodný\nlegislatívny zámer alebo zasahujú do oblastí, ktoré predkladatelia pôvodnými návrhmi\nzákonov neupravovali, je hrubým nerešpektovaním účelu a princípov legislatívneho\nprocesu. Využívanie zákonodarnej iniciatívy výborov a poslancov národnej rady takýmto\nspôsobom je spravidla snahou o obchádzanie medzirezortného pripomienkového konania na\nzáklade dohody s predkladateľom, keď možno očakávať, že navrhovaná legislatívna zmena\nvyvolá masívny odpor a množstvo zásadných pripomienok subjektov zúčastnených\nna legislatívnom procese (obsahový aspekt).\n17. Navrhovatelia podľa názoru ústavného súdu namietli neústavnosť legislatívneho\nprocesu pri schvaľovaní napadnutého zákona nedostatočne tak z hľadiska formálnej\nargumentácie, ako aj z hľadiska obsahu vznesených argumentov.\nNavrhovatelia svoje tvrdenie o porušení ústavy vyvodili z čl. 2 ods. 1 uznesenia\nnárodnej rady č. 19/1997 Z. z. k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Uznesenie\nnárodnej rady č. 19/1997 Z. z. však nemá povahu prameňa práva spôsobilého zapríčiniť také\nporušenie ústavy, akému možno pripísať ústavnú intenzitu. V tejto súvislosti už ústavný súd\nuviedol, že „[a]j keď legislatívne pravidlá tvorby právnych predpisov nemajú všeobecnú\nzáväznosť, t. j. nie sú právnym predpisom, obsahujú relevantné základy legislatívnej\na legislatívno­technickej\n\nkultúry\n\nprávotvorby\n\ngarantujúcej\n\n(zabezpečujúcej)\n\nurčitú\n\nsystematickú a systémovú formálnoprávnu jednotnosť a konzistentnosť nášho právneho\nporiadku. Porušenie týchto pravidiel neznamená nesúlad právneho predpisu s Ústavou\nSlovenskej republiky, hoci môže byť hodnotené ako nedostatok právnej úpravy.“\n24\n\n(PL. ÚS 126/07). Formálny argument použitý navrhovateľmi je teda nesprávny.\nNavrhovatelia sa mýlia aj v obsahu ich námietky o porušení ústavy predovšetkým preto,\nlebo vychádza zo skreslenej predstavy o vzťahu národnej rady (parlamentu) a vlády\nv legislatívnom procese. Túto skreslenú predstavu sa pokúsili oktrojovať do interpretácie\na aplikácie ústavy.\n18. Národná rada nie je viazaná legislatívnym zámerom vlády ani legislatívnym\nzámerom ministerstiev či ústredných orgánov štátnej správy. Štátna moc v materiálnom\nprávnom štáte pochádza od občanov (čl. 2 ods. 1 ústavy), ktorí ju v zastupiteľskej\ndemokracii vykonávajú prostredníctvom svojich riadne zvolených zástupcov v parlamente.\nNárodná rada je jediným zákonodarným orgánom Slovenskej republiky (čl. 72 ústavy).\nVláda je orgánom štátu s právom zákonodarnej iniciatívy (čl. 87 ods. 1 ústavy). Rezortné\ninštitúcie majú iba právo podieľať sa na zákonodarnej iniciatíve vlády; vláda môže v súlade\ns ústavou predložiť návrh zákona, s ktorým nesúhlasí rezort, ak sa v zbore uznesie, že taký\nnávrh zákona národnej rade predloží [čl. 119 písm. a)]. Po predložení návrhu zákona do\nnárodnej rady vláda ani národná rada nepotrebuje súhlas ministerstva, ústredného orgánu\nštátnej správy, územnej samosprávy ani kohokoľvek iného na prijatie návrhu zákona, ani na\njeho úpravu v legislatívnom procese, ktorý sa začne podaním návrhu zákona do národnej\nrady. Všetky tieto štruktúry verejnej moci majú iba poradný hlas, zákonodarný orgán s nimi\nkonzultuje, zisťuje si ich názory a pripomienky, lebo tak funguje demokratická forma vlády,\nale rozdielny názor ktoréhokoľvek konzultanta nezakladá zákonodarnému orgánu povinnosť\nneprijať zákon podľa vlastnej predstavy.\n19. Národná rada ako jediný zákonodarný orgán Slovenskej republiky má právo\núvahy, či vládny návrh zákona prijme, alebo odmietne. Ak sa národná rada rozhodne vládny\nnávrh zákona prijať, jej úvahu o zmenách a doplnkoch predloženého návrhu zákona vždy\nobmedzuje iba ústava a prípadne aj relevantné medzinárodné dohovory alebo právne\nzáväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ak sa medzinárodné právo alebo\nkomunitárne a úniové práva týkajú predmetu právnej úpravy navrhnutého zákona.\nRozhodnutia pléna národnej rady, výborov národnej rady a poslancov národnej rady\n25\n\no úpravách vládneho návrhu zákona môže vláda ovplyvniť jedine tak, že návrh zákona\nneprijateľne pozmenený v národnej rade vláda vezme späť. K tomu treba pridať možnosť\nvlády prostredníctvom poslancov náležiacich k vládnym stranám odmietnuť pozmeňujúci\nnávrh, či dokonca celý vládny návrh zákona v hlasovaní pléna národnej rady.\n20. Navrhovatelia svoju argumentáciu o neústavnom legislatívnom procese spojili aj\ns právnym názorom, ktorý ústavný súd vyslovil vo veci sp. zn. PL. ÚS 48/03, keď uviedol,\nže „porušenie noriem ústavného procesu je v prípadoch hrubého a svojvoľného\nnerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu zásadne spôsobilé vyústiť do rozporu\nprijatého zákona s ústavou“. V uvedenej veci (PL. ÚS 48/03) však ústavný súd návrh\nskupiny poslancov vecne odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keď nezistil ústavne\nvýznamné dôvody na spochybnenie priebehu legislatívneho procesu. V citovanej veci\nústavný súd taktiež uviedol, že „nemožno preskúmať rozpor napadnutého zákona s ústavou\n(označenými článkami) iba z dôvodu, že národná rada určitým spôsobom porušila zákon\no rokovacom poriadku, resp. že nepostupovala striktne podľa jeho ustanovení upravujúcich\nprerokovanie návrhov zákonov, ak sa netvrdí a nepreukáže taký chybný postup a úkony\nv legislatívnom procese, ktoré sú napadnuteľné samy osebe, bez ohľadu na vecný obsah\nnapadnutého zákona“. K navrhovateľmi podporne označeným rozhodnutiam ústavného\nsúdu, ktoré sa nejakým spôsobom týkali legislatívneho procesu v parlamente, je podstatné\ntiež národnou radou uvedené v bode 7.1: „navrhovateľom v tejto súvislosti citovaný nález\nÚstavného súdu... PL. ÚS 48/03 sa týka procedúry skráteného legislatívneho konania\na nález Ústavného súdu... PL. ÚS 29/05 sa týka posúdenia spätnej časovej pôsobnosti\nzákona a nie je možné ich aplikovať na procedúru schvaľovania zákona č. 463/2013 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov“.\n21. Výbor národnej rady je subjektom, ktorému ústava (čl. 87 ods. 1) výslovne\npriznáva právo podať návrh zákona. Právo zákonodarnej iniciatívy výborov národnej rady\nnemožno interpretovať doslovne ako oprávnenie predkladať návrhy zákonov, ktoré nezahŕňa\núčasť na zákonodarnom procese realizovanú prostredníctvom pozmeňujúcich návrhov k\nnávrhom iných oprávnených navrhovateľov. Výbor národnej rady samou skutočnosťou, že\n26\n\nnavrhne doplnenie návrhu zákona, sa nemôže dopustiť hrubého a svojvoľného\nnerešpektovania pravidiel zákonodarného procesu, ako to tvrdia navrhovatelia. Naopak, ak\nby v zákonodarnom procese došlo k obmedzujúcemu zásahu do práva zákonodarnej\niniciatívy výboru národnej rady, išlo by o neústavný zásah smerujúci proti pravidlám\ndemokratickej formy vlády, a preto aj k takému závažnému porušeniu ústavnosti, akým je\nporušenie materiálneho jadra ústavy. Podľa prof. Prusáka podstata ústavodarnej\na zákonodarnej právomoci spočíva v práve prijímať, meniť dopĺňať i revidovať ústavu, ako aj\nprijímať, meniť, dopĺňať, zrušovať zákony a iniciovať ich prijatie, zmenu, doplnenie\na zrušenie (PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava, 1995, s. 77).\nIV.\nNamietnuté porušenie čl. 55 ods. 2 ústavy\n22. Súčasťou ústavou zaručenej ochrany a podpory hospodárskej súťaže je\npodmienka, aby každý orgán Slovenskej republiky uplatňujúci svoju pôsobnosť vo veciach\nhospodárskej súťaži prikročil k obmedzujúcemu zásahu voči hospodárskej súťaži iba vtedy,\nak sa obmedzenie hospodárskej súťaže deje vo verejnom záujme. Podľa názoru\nnavrhovateľov je zavedenie daňových licencií ako povinných platieb štátu len vo vzťahu\nk jednej skupine súťažiteľov na relevantnom trhu – podnikateľov, ktorí sú právnickými\nosobami, bez konkrétne špecifikovaného a odôvodneného verejného záujmu v rozpore\ns čl. 55 ods. 2 ústavy.\n23. Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/97 uviedol: „Nerovnaké právne\npostavenie účastníkov hospodárskej súťaže by bolo v súlade s čl. 55 ods. 2 ústavy, ak by ho\nzákonodarca ustanovil vo verejnom záujme. Ústava síce výslovne nezdôrazňuje požiadavku\nverejného záujmu v ustanovení čl. 55 ods. 2, avšak patrí k všeobecným princípom\nimplikovaným v princípoch tvorby práva v právnom štáte. Preto má právny význam aj\nvo vzťahu k princípom ochrany a podpory hospodárskej súťaže.\n\n27\n\nVerejný záujem na obmedzení hospodárskej súťaže nemožno stotožňovať ani\nzamieňať s verejným záujmom opodstatňujúcim obmedzenie uplatnenia práva podnikať\na uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Verejný záujem na obmedzení hospodárskej súťaže\nnemožno predpokladať, ale treba ho preukázať.“\n24. Ústavný súd o ústavou výslovne určenej podmienke verejného záujmu ako\npodmienke legitimizujúcej vyvlastnenie vlastníka v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy vyslovil\npravidlo, podľa ktorého výslovná identifikácia „verejného záujmu“, kvôli ktorému sa\nprijíma zákonné obmedzenie vlastníka, sa vo fáze tvorby práva nevyžaduje. Stačí jeho\nnásledná identifikácia v prípade pochybnosti o jeho existencii, pričom verejný záujem\nnemusí identifikovať iba národná rada, ale môže ho zistiť aj ústavný súd bez súčinnosti\nnárodnej rady. Ilustračným príkladom je právny názor: „V citovanom ustanovení, resp. ani\nv inom ustanovení síce citovaný zákon nevyjadril takýto verejný záujem, avšak existenciu\nzáujmu, ktorý možno považovať za verejný na vykonávaní opatrení zamedzujúcich drobenie\npoľnohospodárskych a lesných pozemkov v Slovenskej republike, možno odvodiť z cieľov a\ncelkového zmyslu a podstaty zákona č. 180/1995 Z. z.“ (PL. ÚS 36/95). Ústavný súd\nv nadväznosti na tento svoj právny názor vyslovený v minulosti konštatuje, že ide o názor\nrelevantný nielen pre interpretáciu a aplikáciu hodnotenia splnenia podmienky „verejného\nzáujmu“ pre potreby rozhodnutia o ústavnosti vyvlastnenia, ale že ide o interpretačné\npravidlo s univerzálnou aplikovateľnosťou v každom prípade, keď treba posúdiť splnenie\npodmienky verejného záujmu z hľadiska zásahu do základných práv a slobôd.\n25. Námietka navrhovateľov, že zavedenie daňových licencií porušuje čl. 55 ods. 2\nústavy, lebo sa udialo bez konkrétne špecifikovaného a odôvodneného verejného záujmu,\nvzhľadom na už uvedené (bod 24) neobstojí. Národná rada aj vláda vo svojich vyjadreniach\nk návrhu navrhovateľov uviedli verejné záujmy, ktorými odôvodňujú doplnenie zákona\no dani z príjmu o ustanovenia o daňových licenciách. Ústavný súd konštatuje, že oba\nparlamentom a vládou identifikované verejné záujmy (bod 7) majú ústavnú intenzitu, ktorá\nlegitimizuje zavedenie daňových licencií vo verejnom záujme.\n\n28\n\n26. Navrhovatelia v návrhu okrem iného namietli: „Daňové licencie právnických\nosôb teda navyšujú náklady podnikateľov zúčastňujúcich sa hospodárskej súťaže, v dôsledku\nčoho môžu najmä menšie podniky zaniknúť, pretože dôjde k odčerpávaniu finančných\nprostriedkov, ktoré by inak mohli použiť na svoje podnikanie a rozvoj...“. Podstatou\nhospodárskej súťaže je navodzovanie pohybu na trhu, ktorý spočíva nielen v nahrádzaní\njedného tovaru či služby iným tovarom či službou, ale aj v obmene súťažiacich subjektov,\nkde časť ekonomicky efektívnejších podnikateľov je úspešnejšia ako iní podnikatelia,\npričom neúspech neúspešných nie je obmedzený akousi minimálnou hranicou, za ktorou sa\npodnikateľ nesmie ocitnúť, a ak sa ocitne, potom mu štát poskytne podporu, aby zotrval na\ntrhu. Taká podpora nie je implikovaná v podpore, ktorú Slovenská republika zaručuje\nhospodárskej súťaži čl. 55 ods. 2 ústavy. V súlade s čl. 55 ods. 2 Slovenská republika chráni\na podporuje hospodársku súťaž, a nie neúspešných podnikateľov. K trhovému hospodárstvu\npatrí aj zánik neefektívnej hospodárskej činnosti a subjektov, ktorí hospodársku činnosť\nvykonávajú neefektívne. Sama okolnosť, že podniky, menšie či väčšie, môžu zaniknúť,\nvypadnúť z hospodárskej súťaže, neodporuje ústave, lebo je v čl. 55 ods. 2 ústavy\nimplikovaná.\n27. Navrhovatelia popri tom, že neakceptovateľným a zjednodušeným spôsobom\npopreli existenciu verejného záujmu na zavedení daňových licencií a rovnako\nneakceptovateľne zjednodušili podstatu hospodárskej súťaže, nerozlišujú ani medzi\nzákladnými právami a slobodami a ústavnými princípmi. Prehliadli rozdiely v právnych\núčinkoch základných práv a slobôd na jednej strane a ústavných princípov na druhej strane,\npričom právne účinky, ktoré pre základné práva aj pre ústavné princípy tvrdia, abstrahujú od\núčelu ústavných kategórií, aké používajú v spore o súlad zákona s ústavou. To má za\nnásledok, že navrhovatelia v argumentácii o nesúlade zákona s ústavou ponúkajú\nďalekosiahle závery presahujúce účel ústavnej úpravy.\n28. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát odmietol položiť\nznamienko rovnosti medzi ústavný princíp a základné právo alebo slobodu. Ústavný súd\nnapríklad uviedol: „K ústavným zárukám stabilizácie demokracie a právnosti štátu patrí aj\n29\n\nprincíp ochrany slobodnej súťaže politických síl v tvorbe a uplatňovaní zákonov\nupravujúcich politické práva a slobody. Ústavný súd o tomto princípe vyslovil, že nemá\npovahu ústavného práva alebo slobody zaručených jednotlivcovi. Jeho obsahom je záväzok\nNárodnej rady Slovenskej republiky pri prijímaní zákonov upravujúcich politické práva\na slobody schváliť iba také zákony, ktorými sa umožní a ochráni slobodná súťaž politických\nsíl v demokratickej spoločnosti. Obsahom princípu ustanoveného čl. 31 ústavy je zároveň aj\nzáväzok ostatných orgánov verejnej moci uplatňovať zákony upravujúce politické práva\na slobody jedine spôsobom, ktorý umožní a ochráni slobodnú súťaž politických síl\n(PL. ÚS 19/98).“ (PL. ÚS 15/98). Podobne označil ústavný súd aj čl. 55 ods. 2 ústavy za\nústavnú normu vyjadrujúcu ústavný princíp (PL. ÚS 13/97).\n29. Navrhovatelia zakladajú svoje tvrdenia o nesúlade napadnutých ustanovení\nzákona s ústavou na predstave, že ústava sa musí interpretovať a aplikovať tak, aby bola\nv súlade so zákonom (v danom prípade so zákonom označeným navrhovateľmi), a celkom\nzanedbali čl. 152 ods. 4 ústavy určené základné interpretačné pravidlo, podľa ktorého sa\nzákon musí vysvetľovať tak, aby bol v súlade s ústavou. Od tejto predstavy odvinuli aj\nargumentáciu o porušení hospodárskej súťaže v spojitosti so zákonom č. 136/2001 Z. z.\no ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy\nv znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/97\nnapr. uviedol: «Článok 55 ods. 2 neustanovuje, že Slovenská republika chráni a podporuje\nlen takú časť alebo podobu hospodárskej súťaže, ktorú za hospodársku súťaž označí zákon\nvydaný na ochranu hospodárskej súťaže. Preto ochranu a podporu hospodárskej súťaže\npodľa ústavy nemožno stotožniť s ochranou hospodárskej súťaže upravenej v § 1 zákona\nč. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže. Druhá veta čl. 55 ods. 2 ústavy má právny\nvýznam nielen pre určenie, ktorý štátny orgán má právomoc tvoriť právo na ochranu\na podporu hospodárskej súťaže. Formuláciou „podrobnosti ustanoví zákon“ sa nevytvára len\nústavný základ pre prijatie zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Národná rada Slovenskej\nrepubliky môže prijať ľubovoľné množstvo zákonov, v ktorých budú právne normy\nvzťahujúce sa výlučne alebo čiastočne aj na ochranu a podporu hospodárskej súťaže.\n30\n\nV súlade s ústavou prevzatým prísľubom chrániť a podporovať hospodársku súťaž má\nNárodná rada Slovenskej republiky právomoc prijímať právne normy na ochranu a podporu\nhospodárskej súťaže v zákonoch o daniach, cenách a v množstve ďalších zákonov, v ktorých\nmožno chrániť a podporiť hospodársku súťaž.»\n30. Ochranu a podporu hospodárskej súťaže podľa čl. 55 ods. 2 ústavy nemožno\nstotožniť so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže, ako to urobili navrhovatelia.\nPrameňom práva so silou zákona je napríklad aj zákon č. 276/2001 Z. z. o regulácii\nv sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona\nč. 397/2002 Z. z. Prameňom práva je tiež zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení\nzákona č. 434/2001 Z. z., a to nielen kvôli § 2 ods. 1, v ktorom sa uvádza: „Zakazuje sa\nposkytovanie štátnej pomoci, ktorá narušuje alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže\ntým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitého tovaru alebo poskytovanie\nslužieb, ak poskytnutie štátnej pomoci nepriaznivo ovplyvňuje podmienky obchodu medzi\nSlovenskou republikou a Európskymi spoločenstvami...“ Ústavná úprava sa premieta do\nradu ďalších zákonov. Napríklad zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku\nštátu na iné osoby v znení zákona č. 253/1999 Z. z. v § 10 ods. 2 ustanovil: „O privatizácii\npodniku s charakterom prirodzeného monopolu, o určení majetkovej účasti štátu na\npodnikaní takéhoto podniku alebo obchodnej spoločnosti a o privatizácii akciovej\nspoločnosti s majetkovou účasťou štátu, ktorá má charakter prirodzeného monopolu, vždy\nrozhoduje vláda, a to po prerokovaní zámeru a postupu privatizácie v Národnej rade\nSlovenskej republiky... Národná rada sa musí vyjadriť o návrhu do 30 dní od jeho\npredloženia. Po márnom uplynutí tejto lehoty sa návrh považuje za prerokovaný.“\n31. Navrhovatelia vo svojej argumentácii odkázali najskôr na ustanovenie § 2 ods. 1\npísm. a) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, podľa ktorého predmetom jeho úpravy je\nčinnosť podnikateľov, ktorými sa rozumejú podnikatelia v rozsahu vymedzenom zákonom\nč. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ďalej fyzická osoba\na právnická osoba, ich združenia a združenia týchto združení, ak ide o ich činnosti\na konania, ktoré súvisia alebo môžu súvisieť so súťažou bez ohľadu na to, či tieto činnosti\n31\n\na konania sú alebo nie sú zamerané na dosahovanie zisku. Ústavný súd predovšetkým\npoznamenáva, že takto široko nemožno vymedziť hospodársku súťaž, ktorá je predmetom\nochrany čl. 55 ods. 2 ústavy.\n32. Podľa Drgonca „[h]ospodárska súťaž je nenahraditeľná pre trhovú ekonomiku.\nNie každé správanie súťažnej povahy je relevantné z hľadiska hospodárskej súťaže. Popri\nsúťažnom správaní bez ekonomickej podstaty, v ktorých pôsobia alebo by mohli pôsobiť\nzákonitosti hospodárskej súťaže, existujú aj spoločenské vzťahy s ekonomickou podstatou, v\nktorých pôsobia alebo by mohli pôsobiť zákonitosti hospodárskej súťaže, ale existujú\nspoločenské záujmy prevažujúce nad záujmami uplatňovanými pri ochrane hospodárskej\nsúťaže. V prípade stretu záujmov chránených právnymi normami sa nijakému záujmu\nneposkytuje taká veľká ochrana, ktorá by mala za následok absolútnu neuplatniteľnosť práv\nslúžiacich na ochranu konfliktného záujmu. Hospodársku súťaž Slovenská republika chráni\na podporuje len tam a dovtedy, kde a dokiaľ nevzniknú dôvody pre obmedzenie alebo\nvylúčenie hospodárskej súťaže vo verejnom záujme. Ochranu hospodárskej súťaže nemožno\nnadraďovať za každých okolností nad všetky ostatné verejné záujmy, ani nad základné práva\na slobody priznané súkromným osobám.“ (Drgonec, J. Ochrana hospodárskej súťaže ako\nústavný princíp. EPP, 2000, č. 10, s. 206).\n33. Zákony sa podľa čl. 152 ods. 4 ústavy musia interpretovať a aplikovať tak, aby\nboli v súlade s ústavou. Súčasťou tohto súladu je aj interpretácia a aplikácia zákonov podľa\ndoložky prednosti určenej čl. 7 ods. 2 ústavy, teda tak, aby právne záväzné akty Európskych\nspoločenstiev a Európskej únie dostali prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. To sa\nv celom rozsahu a bez výnimiek vzťahuje aj na výklad a uplatňovanie zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže. Vôľa Európskej únie po dodržovaní pravidiel hospodárskej súťaže\na zachovaní jednoty spoločného trhu nedeterminuje všetky aktivity ani neabsolutizuje výkon\naktivít, ktoré podriaďuje zákonitostiam hospodárskej súťaže. Sú činnosti, ktoré sú celkom\nvyňaté z hospodárskej súťaže. V rámci činností, ktoré nie sú vyňaté z hospodárskej súťaže,\nprichádzajú do úvahy také činnosti, kde uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže je zúžené,\naby nedošlo k zmareniu výkonu činnosti realizovanej vo verejnom záujme.\n32\n\n34. Podľa čl. 90 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii podliehajú podniky poverené\nspravovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu pravidlám hospodárskej súťaže\niba do tej miery, do akej uplatnenie týchto pravidiel nevedie k znemožneniu z právneho\nalebo skutkového hľadiska naplnenia osobitnej úlohy, ktorá im bola zverená. Tým, že čl. 90\nods. 2 Zmluvy o Európskej únii umožňuje za istých podmienok odchýlky od všeobecných\npravidiel Zmluvy, usiluje sa o zosúladenie záujmu členských štátov využívať určité podniky\nhlavne z verejného odvetvia ako nástroj hospodárskej alebo sociálnej politiky so záujmom\nSpoločenstva na dodržiavaní pravidiel hospodárskej súťaže a zachovaní jednoty spoločného\ntrhu. [C­67/96 Albany International BV v. Stichting Bedrijfspensioenfonds Textielindustrie\n(1999)]. „(...) Na splnenie podmienok uplatnenia článku 90 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii\nnie je nutné, aby bola finančná rovnováha alebo ekonomická životnosť podniku povereného\nspravovaním služby všeobecného hospodárskeho významu ohrozená. Stačí, aby bolo pri\nneexistencii sporných práv marené plnenie zvláštnych úloh zverených podniku\nvyplývajúcich z povinností a obmedzení, ktoré mu boli uložené(...) alebo aby zachovanie\ntýchto práv bolo nutné na poskytnutie ich majiteľovi možnosti plniť úlohy všeobecného\nhospodárskeho\n\nvýznamu,\n\nktoré\n\nmu\n\nboli\n\nzverené\n\nza\n\nekonomicky\n\nprijateľných\n\npodmienok(...)“ (C­67/96)\n35. Podľa Súdneho dvora ES/EÚ pre oblasť hospodárskej súťaže sú typické\nkomplexné skutkové a právne okolnosti [C­320/90 až C­322/90 Telemarsicabruzzo and\nOthers (1993) ECR I­393, body 6 a 7; C­284/95 Safety Hi­Tech (1998) ECR I­4301] Inak\npovedané, Súdny dvor ES/EÚ preskúmava príčinnú súvislosť medzi relevantnými znakmi\nhodnotenej činnosti, aby zistil, či ide o činnosť, ktorá vzhľadom na svoju povahu a predmet\npatrí do pôsobnosti komunitárneho a úniového práva podľa čl. 85 Zmluvy o Európskej únii.\nSúdny dvor ES/EÚ zamietol žalobu proti 26 verejným inštitúciám zabezpečujúcim správu\nnárodného zdravotného systému z dôvodu, že nie sú podnikmi pre účel uplatňovania čl. 82\nES. Súdny dvor v odôvodnení uviedol, že národný zdravotný systém pôsobí v súlade\nso zásadou solidarity, pretože je financovaný z príspevkov na sociálne zabezpečenie a iných\nštátnych príspevkov a poskytuje bezplatné služby uvedeným poistencom na základe\n33\n\nvšeobecného poistenia, takže inštitúcie spravujúce národný zdravotný systém pri riadení\nzdravotného systému nekonajú ako podniky. [C­205/03 P Federación Espaňola de Empresas\nde Technologia Sanitaria (FENIN) v. Commission (2006),ECR I­6295]\n36. Vo veci Poucet a Pistre Súdny dvor ES/EÚ vylúčil z pojmu „podnik“ inštitúcie\npoverené spravovaním niektorých obligatórnych systémov sociálneho zabezpečenia\nzaložených na zásade solidarity. V systéme zdravotného poistenia a poistenia v materstve,\nktoré posudzoval, boli totiž dávky rovnaké pre všetky osoby, ktorým boli určené, hoci\npríspevky boli proporcionálne vo vzťahu k výške príjmov; v systéme starobného poistenia\nzabezpečovali financovanie starobných dôchodkov aktívni pracovníci a okrem toho práva\nna dôchodok stanovené zákonom neboli proporcionálne vo vzťahu k príspevkom\nzaplateným v systéme starobného poistenia; nakoniec sa systémy s prebytkom finančných\nprostriedkov podieľali na financovaní systémov, ktoré mali štrukturálne finančné problémy.\nSolidarita nutne znamenala to, že rôzne systémy boli spravované jedinou inštitúciou a účasť\nv týchto systémoch bola povinná.\n37. Po prijatí Lisabonskej zmluvy sa ustanovenie čl. 90 ods. 2 Zmluvy o Európskej\núnii (bývalý čl. 86 Zmluvy o Európskych spoločenstvách) stalo ustanovením čl. 106 ods. 2,\nale koncepcia aktivít vyňatých spod pravidiel hospodárskej súťaže sa v úniovom práve\nnaďalej zachovala.\n38. Ustanovenie čl. 55 ods. 2 ústavy je síce ojedinelé z pohľadu porovnávacieho\nústavného práva, ale stalo sa predmetom niekoľkých konaní pred ústavným súdom. Ústavný\nsúd pri aplikácii tejto normy vyslovil:\n„Článok 55 ods. 2 sa v systematike ústavy zaraďuje do Tretej hlavy prvého oddielu,\nktorý má názov Hospodárstvo Slovenskej republiky. Na rozdiel od práva podnikať\na uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, ktoré je subjektívnym právom oprávnených osôb,\nčl. 55 ods. 2 sa neupravuje subjektívne právo fyzickej alebo právnickej osoby.\nÚstava čl. 55 ods. 2 nezaručuje právo na hospodársku súťaž ani právo byť účastníkom\nhospodárskej súťaže. Ustanovením čl. 55 sa formulujú princípy hospodárskej politiky\n34\n\nSlovenskej republiky, medzi ktoré patrí aj podporovanie a ochrana konkurenčného\nhospodárskeho prostredia a vytváranie právnych prostriedkov a záruk proti obmedzovaniu\nhospodárskej súťaže, ktoré zákon označí za nedovolené. Princípy hospodárskej politiky\npatria k základným ústavným princípom a ich prostredníctvom sa v Slovenskej republike\nzaručuje aj ústavná ochrana právnických osôb. Základné ústavné princípy v právnom štáte\nurčujú činnosť všetkých štátnych orgánov a predurčujú proces tvorby a obsah právnych\npredpisov, pretože normy uvedené v ústave v právnom štáte nemajú iba politický alebo\ndeklaratívny význam.\nUstanovením čl. 55 ods. 2 ústavy sa právne záväzným spôsobom ustanovuje záujem\nSlovenskej republiky chrániť a podporovať hospodársku súťaž. Pretože čl. 55 ods. 2 je\nústavnou normou, v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 sa touto normou zakladá povinnosť\nvšetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky správať tak, aby v relevantných\nspoločenských vzťahoch chránili a podporovali hospodársku súťaž.\n(...) Základom hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel\nsprávania na trhu pre účastníkov hospodárskej súťaže. Slovenská republika prostredníctvom\nčl. 55 ods. 2 zaručuje, že zabezpečí základné pravidlá vstupu do hospodárskej súťaže\na účasti na hospodárskej súťaži.“ (PL. ÚS 13/97)\n39. Z už citovaného rozhodnutia ústavného súdu (bod 38) výslovne vyplýva dôležitý\nzáver pre interpretáciu a aplikáciu čl. 55 ods. 2 ústavy. Článkom 55 ods. 2 ústavy sa\nustanovuje ústavný princíp. Článkom 55 ods. 2 sa neupravuje subjektívne právo fyzickej\nalebo právnickej osoby na hospodársku súťaž ani právo byť účastníkom hospodárskej súťaže.\n40. Slovenská republika zaručuje ochranu a podporu hospodárskej súťaže vo fáze\ntvorby práva aj vo fáze aplikácie práva.\nVo fáze aplikácie práva ochranu a podporu hospodárskej súťaže sú v Slovenskej\nrepublike povinné poskytovať všetky orgány Slovenskej republiky v rozsahu zverenej\nprávomoci, nielen Protimonopolný úrad Slovenskej republiky (ďalej aj „protimonopolný\núrad“). Zákonom č. 610/2003 Z. z. sa neustanovujú podmienky inej hospodárskej súťaže,\naká je predmetom úpravy zákona č. 136/2001 Z. z. Rozdiel medzi obomi zákonmi spočíva\n35\n\nv orgánoch štátu, ktorým sa zverila pôsobnosť vo veciach hospodárskej súťaže. Pôsobnosť\nTelekomunikačného úradu Slovenskej republiky je obmedzená iba na hospodársku súťaž pri\nposkytovaní elektronických komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb.\nPôsobnosť vo veciach ochrany hospodárskej súťaže má aj Rada pre vysielanie\na retransmisiu, a to v rozsahu ochrany plurality informácií pred majetkovými prepojeniami\nzakázanými § 42 až § 44 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení\nneskorších predpisov.\nOchranu a podporu hospodárskej súťaži vo fáze tvorby práva je povinná zabezpečiť\nnárodná rada. Navrhovatelia namietli, že národná rada túto svoju ústavnú povinnosť\nporušila, lebo prijala zákon, aký namiesto ochrany a podpory hospodársku súťaž obmedzuje.\n41. Ústava je základným zákonom materiálneho právneho štátu, a preto sú jej\nustanovenia právnymi normami s právne relevantným obsahom a spôsobilosťou vyvolávať\nprávny účinok. Nemožno ich interpretovať a aplikovať ako frázy, slogany či bonmoty bez\nprávneho určenia. Hospodárska súťaž, ktorú Slovenská republika podľa svojej ústavy chráni\na podporuje, je právnym inštitútom. Hospodárska súťaž preto podľa čl. 55 ods. 2 ústavy\nnemá propagandistický či politický význam, aj keď môže mať aj taký dosah. Slovenská\nrepublika v súlade s čl. 55 ods. 2 ústavy nechráni ideálnu či absolútnu hospodársku súťaž,\nlebo taká hospodárska súťaž ako právny inštitút neexistuje. Celé trhové hospodárstvo štátu\nje fragmentované na relevantné trhy. Účelom ochrany hospodárskej súťaže je ochrana\nekonomicky významných aktivít na relevantných trhoch, v okruhu súťažiteľov, ktorí\nnavzájom naozaj súťažia, lebo vykonávajú podobnú, a preto porovnateľnú činnosť, ktorej\npomocou sa usilujú dosiahnuť maximálny zisk od subjektov práva, ktoré výsledok tejto\nčinnosti potrebujú.\n„Od podnikateľských subjektov sa v trhovej ekonomike vyžaduje účasť\nv hospodárskej súťaži. Hospodárska súťaž sa neuskutočňuje navzájom medzi všetkými\nsubjektmi vykonávajúcimi hospodársku činnosť. Ochrana a podpora hospodárskej súťaže\npodľa § 7 ods. 3 zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže sa vzťahuje iba na\nhospodársku súťaž realizovanú medzi súťažiteľmi na relevantných trhoch Slovenskej\nrepubliky.“ (PL. ÚS 13/97).\n36\n\n42. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky v rozhodnutí č. 99/FH/1/1/233\nvyslovil základné pravidlo pre interpretáciu a aplikáciu relevantného trhu: „Relevantný trh\nje potrebné definovať z troch hľadísk... geografického... časového... vecného.“.\nGeografický trh sa obvykle stotožňuje s územím Slovenskej republiky, ale môže byť\nvymedzený aj regiónom alebo ešte menším administratívno­teritoriálnym útvarom na území\nSlovenskej republiky (rozhodnutie protimonopolného úradu č. 99/FV/3/1/318, s. 4).\nRovnako podľa okolností skúmanej činnosti môže ísť o celosvetové územie (rozhodnutie\nprotimonopolného úradu č. 99/FH/1/1/255, s. 4) či o územie kontinentu, predovšetkým\neurópskeho (rozhodnutie protimonopolného úradu č. 99/FH/1/1/83, s. 4). Toto vymedzenie\ngeografického trhu používa aj Súdny dvor ES/EÚ v aplikácii komunitárneho a úniového\npráva, pravda so zameraním na globálny, resp. úniový trh (T­229/94 Deutsche Bahn; Tetra\nPak II, atď.).\nDianie na geograficky relevantnom trhu sa musí odohrávať v časovej súvislosti. Môže\nk nemu dochádzať nepretržite, opakovane, dlhodobo či krátkodobo, ale nejaká časová\nsúvislosť medzi činnosťami ohrozujúcimi hospodársku súťaž musí byť.\nTretím kritériom, ktoré je podstatné pre zistenie, či činnosť podnikateľa sa deje na\nrelevantnom trhu, a preto môže byť nebezpečná pre hospodársku súťaž, je kritérium\nvýrobkovo relevantného trhu. Pri vymedzovaní výrobkovo relevantného trhu sa obvykle do\núvahy berie účel, na ktorý je výrobok určený. Protimonopolný úrad napr. rozhodol, že\ntelevízny káblový rozvod tým, že zlučuje príjem pozemnej televízie a rozhlasu, príjem\nsatelitných programov a informačných kanálov je nezameniteľný s ostatnými systémami\nprenosu signálu a informácií (antény, satelitné antény, systém prenosu signálu MMDS\na pod. (rozhodnutie protimonopolného úradu č. 99/FH/4/1/267, s. 5). V inom prípade\nrozhodol o vzájomnej nezastupiteľnosti šedého cementu s bielym cementom (rozhodnutie\nprotimonopolného úradu č. 99/FV/3/1/288, s. 5).\n43. Ústavný súd uvádza tieto príklady (bod 42) na ozrejmenie, že celý trh sa\nfragmentuje na veľké množstvo relevantných trhov, a preto, že s takým ponímaním je\nnezlučiteľné stotožnenie objektu ochrany podľa čl. 55 ods. 2 ústavy s jediným celoštátnym\n37\n\ntrhom existujúcim „od vzniku štátu do jeho zániku“ pre všetky výrobky, tovary a služby\nnavzájom absolútne zastupiteľné, ako to urobili navrhovatelia vo svojej námietke\no obmedzení ochrany a podpory hospodárskej súťaže zavedením daňových licencií.\nNavrhovatelia sa síce vo svojom vyjadrení na výzvu ústavného súdu z 21. novembra 2014\n(bod 8) niekoľkokrát zmieňujú o relevantných trhoch, ale bez toho, aby spojili namietnuté\nustanovenia zákona o daňových licenciách s akýmkoľvek relevantným trhom, ba dokonca aj\nbez toho, aby navodili aspoň zdanie, že si uvedomujú význam ochrany hospodárskej súťaže\npred tvrdeným negatívnym dopadom daňových licencií na akýkoľvek relevantný trh alebo\nže im je známa identifikácia toho, čo je relevantný trh.\n44. Navrhovatelia namietli porušenie ochrany hospodárskej súťaže uzákonením\ndaňových licencií z dôvodu nastolenia rozdielov medzi podnikateľmi – právnickými\nosobami a fyzickými osobami. Hospodárska súťaž sa neuskutočňuje na relevantnom trhu,\nkde by právnické osoby súťažili s fyzickými osobami. Hospodárska súťaž sa môže\nuskutočňovať aj medzi právnickými osobami a fyzickými osobami, ale nie na základe\nrozlíšenia podnikateľských subjektov na protikladné skupiny právnických osôb a fyzických\nosôb. Právnické osoby môžu súťažiť s fyzickými osobami na početných relevantných trhoch,\nno môžu súťažiť aj na relevantných trhoch, kde fyzické osoby vôbec nepôsobia.\nNavrhovatelia teda namietli porušenie čl. 55 ods. 2 ústavy z dôvodu, ktorý nie je spôsobilý\ns ústavnou intenzitou naozaj ohrozovať či obmedzovať hospodársku súťaž.\n45. Právny poriadok Slovenskej republiky sa zakladá na vyvrátiteľnej domnienke\nsúladu všeobecne záväzného právneho predpisu nižšieho stupňa právnej sily so všeobecne\nzáväzným právnym predpisom vyššieho stupňa právnej sily. V okolnostiach prípadu platí\nvyvrátiteľná domnienka o súlade zákona č. 595/2003 Z. z. s označenými článkami ústavy.\nKto tvrdí, že zákon odporuje ústave či medzinárodnej zmluve, musí skutkovo alebo právne\nvyvrátiť domnienku súladu všeobecne záväzných právnych predpisov. Na tento účel sa od\nneho vyžadujú presvedčivé argumenty o nesúlade. V okolnostiach prípadu navrhovatelia\nnepredložili presvedčivé argumenty o dôvodnosti svojho tvrdenia o ohrození hospodárskej\nsúťaže zavedením daňových licencií. Svoje závery opierajú o subjektívne dohady\na domnienky, ktoré nie sú náležite odôvodnené či verifikované. Príkladom je meritórne\n38\n\njeden z kľúčových argumentov konania: „Navyše riešenie daňových licencií podnikateľov –\nprávnických osôb nie je schopné koncepčne bojovať proti daňovým únikom.“ Tento náležite\ndoložený a odôvodnený argument by bol spôsobilý preukázať nemožnosť dosiahnutia účelu\nprávnej úpravy. Vo všeobecnej, fráze sa blížiacej podobe, akú mu dali navrhovatelia, ide\no formulačnú floskulu, aká môže byť hlboko pravdivá i rovnako dobre celkom nezmyselná.\nZhodne možno konštatovať o inej, často využívanej fráze: „Navrhovatelia sa nestotožňujú.“\nArgumentáciu v prvej aj druhej kvalite nemožno akceptovať ako argumentáciu, ktorá\ns ústavnou intenzitou preukazuje alebo aspoň s náležitou mierou zdravého rozumu\npresvedčivo naznačuje, že zákon skutočne odporuje ústave.\n46. Navrhovateľom unikla podstata a ústavný kontext viacerých právnych názorov\nvyslovených ústavným súdom v minulosti, čo sa prejavuje neorganickým odkazovaním na\nprávne názory ústavného súdu v celkom iných vzťahoch, do akých svoje názory začlenil\nústavný súd, a bez príčinnej súvislosti s ústavným kontextom, o ktorom uvažoval ústavný\nsúd, keď daný názor vyslovil. Zvlášť markantne sa to prejavilo v tej časti argumentácie,\nktorou navrhovatelia namietli, že uzákonenie daňových licencií porušuje rovnováhu medzi\nverejným a súkromným záujmom, ktoré sa dostali do konfliktu v súvislosti s ochranou\na podporou hospodárskej súťaže. Rovnováha verejného záujmu s protikladným súkromným\nzáujmom je ústavne relevantná, iba ak sa splnia podmienky pre nastolenie tejto rovnováhy.\nPrvou podmienkou rovnováhy verejného a súkromného záujmu je legitimita oboch\nzáujmov. Hľadanie rovnováhy neprichádza do úvahy, ak jeden zo záujmov je nelegitímny.\nDruhou podmienkou je existencia oboch záujmov v rovnakom čase. Hľadanie rovnováhy\nneprichádza do úvahy v prípade, ak jeden zo záujmov existuje skôr, ako vznikne k nemu\nprotikladný záujem. V okolnostiach prípadu neexistuje legitímny stret verejného záujmu na\nzdanení podnikateľskej činnosti a medzi záujmom podnikateľov na vložení všetkých\nprostriedkov získaných z podnikania do rozšírenia podnikateľskej činnosti. Ani obchádzanie\ndaňových zákonov či daňové podvody nepredstavujú súkromný záujem podnikateľov, aký si\nzasluhuje ústavnú ochranu. K stretu legitímneho verejného záujmu s legitímnym\nsúkromným záujmom dôjde až po tom, ako podnikateľský subjekt zaplatí zákonom\nustanovenú daň. To má za následok, že legitímny verejný záujem predchádza vznik\n39\n\nlegitímneho súkromného záujmu podnikateľa; oba záujmy sa v čase stretnú až po okamihu,\nktorý je ústavnoprávne relevantný pre hľadanie rovnováhy medzi verejným záujmom\na súkromným záujmom.\n47. Požiadavka navrhovateľov nastolenia rovnováhy medzi dotknutým verejným\nzáujmom na riadnom platení daní a súkromným záujmom podnikateľov – právnických osôb\nmať príležitosť pre ďalšie investovanie dosiahnutého výnosu z predchádzajúceho podnikania\ndo v budúcnosti uskutočňovaného podnikania nemá ústavnoprávne opodstatnenie.\nNavrhovatelia sa odvolali na právny názor ústavného súdu bez zachovania príčinnej\nsúvislosti s podmienkami, pre aké ústavný súd ustanovil požiadavku rovnováhy verejného\nzáujmu so súkromným záujmom. V okolnostiach skutkového stavu okrem toho\nnavrhovatelia opomenuli okolnosť zásadného významu pre ochranu hospodárskej súťaže. Na\nrelevantných trhoch (bez obmedzenia na jeden alebo iba niekoľko zo všetkých relevantných\ntrhov) v zásade pôsobia podnikatelia dvoch skupín – takí podnikatelia, ktorí daňový základ\npriznajú podľa svojich skutočných výsledkov a z neho zaplatia daň, a podnikatelia, ktorí\nprotiprávne alebo na hrane zákona, alebo aj oprávnene dane neodvedú. Ústavný súd si je\npritom vedomý zložitosťou a komplikovanosťou hľadania hranice medzi tzv. „daňovou\noptimalizáciou“ (zákonom ešte dovoleným postupom, pozn.), vyhýbaním sa daňovej\npovinnosti, daňovým únikom či protiprávnym konaním daňového subjektu. Tento stav\nokrem iného zapríčiňuje nerovnaký prístup na trh a nerovnaké postavenie na trhu, ktoré sa\nvytvára rozdelením podnikateľov na tých, ktorí dane riadne platia, a tých, ktorí sú oproti\nprvej skupine zvýhodnení, lebo dane neplatia, a tak si vytvárajú príležitosť na investovanie,\naké je nedostupné podnikateľom, ktorí o svoje zdroje prišli zaplatením daní. Mnohí\nneoprávnene zvýhodnení podnikatelia tak získavajú konkurenčnú výhodu oproti\npodnikateľom podnikajúcim v súlade so zákonom.\n48. Na rozdiel od navrhovateľov, ktorí bez uvedenia dôvodov vyslovili názor, že\npomocou daňových licencií nemožno koncepčne bojovať proti daňovým únikom, ústavný\nsúd v tomto riešení vidí potenciál spôsobilý prispieť k ochrane hospodárskej súťaže, hoci\nnevylučuje ani možnosť, že prínos nebude mať zásadnú ústavnú intenzitu pre uplatnenie\n40\n\nčl. 55 ods. 2 ústavy. Protiústavným by sa však toto opatrenie stalo až vtedy, keď by\nobmedzovalo hospodársku súťaž, nie za predpokladu, že zásadne neprispeje k zvýšeniu\nhospodárskej súťaže.\n\nV.\nNamietnuté porušenie čl. 35 ods. 1 ústavy\n49. Navrhovatelia namietli, že ustanoveniami § 46b zákona č. 595/2003 Z. z.\ndochádza k obmedzeniu základného práva podnikať garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy\na čl. 26 ods. 1 listiny.\n50. Navrhovatelia obmedzili svoj návrh (jeho obsah i navrhovaný petit) na námietku\nporušenia základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Podľa čl. 35 ods. 2 ústavy\nvšak „[z]ákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo\nčinností“ a podľa čl. 51 ods. 1 ústavy „[d]omáhať sa práv uvedených v čl. 35... tejto ústavy\nsa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“. Ustanovenie čl. 35\nods. 1 ústavy preto nemožno interpretovať a aplikovať bez spojitosti s čl. 35 ods. 2, resp.\nčl. 51 ods. 1 ústavy, lebo takým vytrhnutím z ústavného kontextu sa zásadne mení účel,\nobsah aj rozsahu ústavnej ochrany práva podnikať ako základného práva. Ústavný súd\nnemôže dopustiť manipuláciu s ochranou ústavnosti spočívajúcu v tom, že navrhovatelia\nv návrhu účelovo porušia príčinnú súvislosť medzi ústavnými normami, na konanie navrhnú\niba tie normy, ktoré vyhovujú ich zámeru, a ústavný súd uskutoční takto oklieštený ústavný\nprieskum z dôvodu viazanosti návrhom na konanie. Výsledkom by bola iba formálna\na predstieraná ochrana ústavnosti.\n41\n\n51. Uvedené v bode 50 súvisí s otázkou rozsahu viazanosti ústavného súdu návrhom\nv konaní o abstraktnej kontrole noriem. V tejto súvislosti je potrebné odlíšiť viazanosť\npetitom, ktorú ústavný súd opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti potvrdil (napr.\nnázorom, že s inými ako v petite označenými referenčnými normami sa ústavný súd\nnemohol zaoberať, súc viazaný petitom), a viazanosť odôvodnenia či argumentácie, ktorou\nsa ústavný súd necíti byť viazaný. K argumentácii návrhu (jej rozsahu i obsahu) je preto\npotrebné potvrdiť, že ústavný súd v konaní o abstraktnej kontrole noriem môže zobrať do\núvahy aj iné argumenty než boli predložené navrhovateľmi.\n52. Ústavný súd preto preskúmal námietku o porušení práva podnikať v rozsahu celej\nk tomuto právu sa viažucej ústavnej úpravy vrátane spojitosti čl. 35 ods. 1 a 2 s čl. 51 ods. 1\nústavy, ktorým sa ustanovuje, že domáhať sa práv uvedených v čl. 35 ústavy sa možno len\nv medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.\n53. Každý právny inštitút slúži presnému a jednoznačnému účelu, ktorý vymedzuje\njeho medze, predurčuje spôsob a rozsah jeho použitia. Účelom ústavnej ochrany práva\npodnikať je umožniť každému, aby sa stal strojcom svojho životného šťastia v rozsahu voľby\nspôsobu, akým bude zabezpečovať prostriedky na svoju ekonomickú existenciu. Pomocou\npráva podnikať každý dostáva voľnú ruku pre rozhodovanie, či zdroj obživy bude získavať\n„voľne“, svojimi znalosťami, zručnosťami, invenčnosťou, vlastnou ekonomickou aktivitou\nnezávislou od možností, príležitostí a pokynov od zamestnávateľa, alebo či zdroj obživy\nbude získavať závislou činnosťou s pomocou (účasťou) zamestnávateľa ako zamestnanec\nviazaný jeho rozhodnutiami a pokynmi. Podľa toho, či fyzická osoba túto možnosť využije,\nsa ten, kto uplatní voľbu v prospech podnikania, stane subjektom ďalších oprávnení\nimplikovaných v slobode podnikania, a ten, kto sa rozhodne voľbu podnikania nevyužiť, sa\nstane zamestnancom a stratí ďalšie oprávnenia implikované v práve podnikať.\n54. Účelom práva podnikať nie je zaručiť každému, kto podnikať chce, že bude\npodnikať, dokiaľ bude mať vôľu podnikať. Účelom práva podnikať je poskytnúť každej\n42\n\noprávnenej osobe náležitú príležitosť pokúsiť sa podnikať. Pre uskutočňovanie podnikania\nmá zásadný význam individuálna spôsobilosť podnikať aspoň tak úspešne, aby sa osoba\nuplatňujúca právo podnikať udržala na trhu, aby v konkurenčnom prostredí osvedčila svoju\ndanosť podnikať. Ústavné záruky práva podnikať, ktoré zaťažujú štát, nesiahajú tak ďaleko,\naby štát znášal výdavky podnikania, či aby znášal výdavky neúspechov v podnikaní.\nSpoločenský prínos podnikania, na ktorý odkazujú navrhovatelia citáciami právnych\nnázorov ústavného súdu, nie je účelom práva podnikať, ale iba jeho doplnkovou výhodou\npre spoločnosť.\n55. Právo podnikať je zahrnuté do piateho oddielu druhej hlavy ústavy. Tým sa\npredurčujú základné vlastnosti tohto práva, aj podmienky jeho uplatňovania, lebo základné\npráva a slobody prvej generácie sa zaručujú v ústavnom režime, aký nie je totožný\ns ústavnou ochranou základných práv a slobôd náležiacich do druhej generácie základných\npráv a slobôd. Základné práva z piateho oddielu druhej hlavy ústavy sú právami z druhej\ngenerácie ľudských práv. Ide o základné práva usporiadané na tri podskupiny \nhospodárske, sociálne a kultúrne  zavedené oficiálne, medzinárodnými dohovormi\no ľudských právach, ktoré ich priznali. Začlenenie jednotlivých základných práv druhej\ngenerácie do týchto podskupín je skôr intuitívne ako jasne objektivizované. Ku kultúrnym\nprávam možno zaradiť právo na vzdelanie, slobodu vedeckého bádania a umenia, právo na\nvýsledky tvorivej duševnej činnosti a právo prístupu ku kultúrnemu bohatstvu, ktorým\nv ústave druhá generácia základných práv a slobôd právo preniká do tretej generácie\nľudských práv, k právu na prístup ku kultúrnemu dedičstvu. Za „čisté“ hospodárske právo\nmožno pravdepodobne označiť iba slobodu podnikania. K základným právam na rozhraní\nmedzi hospodárskymi a sociálnymi právami možno priradiť právo na slobodnú voľbu\npovolania, právo na štrajk a azda aj právo občanov na prácu. Prevažnú väčšinu základných\npráv druhej generácie možno pokladať za sociálne práva.\n56. Základné práva a slobody prvej generácie sú oprávneným osobám dostupné iným\nspôsobom a za iných podmienok ako základné práva a slobody druhej generácie.\n\n43\n\nÚstavný súd k tomu už uviedol, že «... hospodárske, sociálne práva a kultúrne práva\na slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí\nod ekonomických a hospodárskych možností štátu“ (PL. ÚS 19/08), a je pre ne podstatné to,\nže sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno „domáhať“... len v medziach zákonov, ktoré tieto\nustanovenia vykonávajú“, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady,\nprostredníctvom ktorej ústava poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor\n(v porovnaní s inými skupinami základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na\núčely určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto\nsúvislosti však ústavný súd už vyslovil právny názor, že „priestor pre voľnú úvahu\nposkytnutú ústavou zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne;\njej limity treba hľadať predovšetkým v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších\nhodnôt, na ktorých je ústava založená a ktoré chráni. Tieto základné práva už svojou\npovahou síce nabádajú na právnu úpravu zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však\nnesmie zasiahnuť samotnú podstatu týchto práv ani sa dotknúť iných práv zakotvených\nv ústave a Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (PL. ÚS 11/2013).»\n(PL. ÚS 8/2014)\n57. V ochrane práva podnikať významnú úlohu plní zákon. „Sloboda podnikania\nchráni podnikateľskú iniciatívu – slobodu získavať dobrá [Ossenbühl, F. Economic and\nOccupational Rights. In: Kirchhof, P., Kommers, D. P. (eds.), Germany and Its Basic Law,\nBaden – Baden 1993, s. 252], pričom právo na pokojné užívanie majetku chráni existenciu\npodniku ako materiálneho základu podnikania (PL. ÚS 23/06). Sloboda podnikania zaručuje\ndôležitú stránku utvárania vlastného života rozvoja osobnosti, a to sebarealizáciou cez\npodnikateľskú činnosť. Aj keď je sloboda podnikania liberálnou slobodou, možno sa jej\ndomáhať len prostredníctvom zákona, prikazuje to čl. 51 ods. 1 ústavy a tiež čl. 35 ods. 2\nústavy. Ústavodarca tak zdôraznil význam demokratickej vôle zákonodarcu pri formovaní\nobsahu práva na podnikanie.“ (PL. ÚS 13/2012)\n58. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva zaručené ústavou sa priznávajú v režime\nustanovenom čl. 51 ods. 1 ústavy, a preto podliehajú krytiu ústavným pozitívnym\n44\n\nzáväzkom. Ústavný súd uznal tieto základné práva za také práva, s ktorými sa môže spojiť\npozitívna diskriminácia: „V oblasti hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a menšinových\npráv sú zásahy zvýhodnenia vo vyššie uvedených hraniciach primeranosti nielen\nakceptovateľné, ale niekedy aj nevyhnutné, aby sa odstránili prirodzené nerovnosti medzi\nrôznymi skupinami ľudí. Potvrdzuje to aj samotná ústava, ktorá pri niektorých základných\nprávach priamo predpokladá zvýhodnenie niektorých skupín fyzických osôb (žien,\nmladistvých, zdravotne postihnutých) a tomuto zvýhodneniu týmto dáva ústavný základ.“\n(PL. ÚS 10/02)\n59. Navrhovatelia nevzali do úvahy už uvedené osobité črty práva podnikať.\nPredložený návrh je vnútorne nekonzistentný. Navrhovatelia napr. namietli protiústavnosť\nprávnej úpravy zaťažujúcej povinnosťou daňovej licencie právnické osoby, túto povinnosť\noznačili za obmedzenie slobody podnikania, ale v samotnom návrhu uviedli: „Právo\npodnikať sa priznáva každej fyzickej osobe...“ (s. 5). Ak by sa základné právo podnikať\npriznávalo iba fyzickej osobe, nemohlo by dôjsť k porušeniu tohto základného práva\nuložením povinnosti právnickým osobám. Ústavný súd na tento nedostatok návrhu\nneprihliadol a preskúmal ho podľa zásady iura novit curia (bod 51).\n60. Hľadanie subjektu oprávnenia k právu podnikať prešlo v minulosti vývinom.\nÚstavný súd najskôr rozhodol, že právo podnikať sa podľa ústavy zaručuje len fyzickým\nosobám. Tento postoj odôvodnil takto: „Ústavný súd vyslovil právny názor, že ústava\nzaručuje právnickým osobám len tie práva, ktoré im výslovne priznáva. Právnickým\nosobám okrem toho poskytuje nepriamu ochranu cez ústavné princípy a ústavou určené\npovinnosti štátnych orgánov, ktoré tieto musia plniť aj voči právnickým osobám. V rozsahu\nnamietnutého nesúladu § 24 ods. 9 písm. a) až d) zákona s čl. 35 ods. 1 ústavy z dôvodu, že\nsa zákonom obmedzujú iné právnické osoby vykonávajúce podnikateľskú činnosť, ústavný\nsúd návrhu nevyhovel, pretože čl. 35 ods. 1 ústavy sa nevzťahuje na právne postavenie\nprávnických osôb.“ (PL. ÚS 13/97) Potom právnickým osobám priznal slobodu podnikania\n(PL. ÚS 37/99) a toto rozhodnutie niekoľkokrát zopakoval: „Ústavný súd už viackrát\n\n45\n\nkonštatoval, že právo podnikať sa priznáva každej osobe a je ústavnou zárukou slobody\nvýkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia (II. ÚS 70/97, I. ÚS 55/00).“ (I. ÚS 56/00)\nNapriek formulácii návrhu, nielen fyzické osoby, ako tvrdia navrhovatelia, ale aj\nprávnické osoby patria k subjektom práva podnikať.\n61. Navrhovatelia mali tiež pochybnosti o tom, za aký právny inštitút označia daňové\nlicencie. V pôvodnom návrhu z 26. marca 2014 uviedli: „Napriek skutočnosti, že daňová\nlicencia právnickej osoby spĺňa podmienky definície dane v zmysle zákona č. 563/2009\nZ. z., v skutočnosti táto minimálna daň nie je daňou, ale správnym poplatkom.“ (s. 6).\nVo vyjadrení na výzvu ústavného súdu z 21. novembra 2014 už hovoria o „platení\nminimálnej dane, tzv. daňovej licencie“ (s. 7), resp. o povinnosti podnikateľov –\nprávnických osôb „platiť minimálnu daň, tzv. daňovú licenciu“ (s. 8).\n62. Ústava rozdeľuje dane do dvoch skupín – na štátne dane a miestne dane. Rovnaké\nrozdelenie zaviedla pre poplatky. Predmetom úpravy sú obligatórne ukladané platby\nv prospech verejných zdrojov sústredených v štátnom rozpočte alebo v rozpočtoch\nmiestnych orgánov verejnej moci. Rozhodovanie o druhoch daní a o výške daní pre\njednotlivé skupiny fyzických osôb a právnických osôb si štát ponecháva v zásade ako svoj\nmonopol. Účelom čl. 59 ústavy je vylúčenie svojvôle do zavádzania daní a poplatkov.\nV Slovenskej republike možno ukladať iba také dane a poplatky, ktoré sú uložené zákonom\nalebo na základe zákona. Predmetom úpravy čl. 59 je zavedenie dane alebo poplatku.\nÚpravu čl. 59 ústavy vykonáva rad zákonov ustanovujúcich jednotlivé dane a poplatky.\nK štátnym daniam patrí daň z príjmov (zákon č. 595/2003 Z. z.). Poplatky ustanovuje zákon\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení\nneskorších predpisov.\n63. Doslovný výklad ústavy neumožňuje rozšíriť úpravu čl. 59 ústavy na iné verejné\ndávky a príspevky. Ukladať možno iba dane a poplatky. Verejné dávky a príspevky, ktoré\nnemajú charakter daní a poplatkov, v súlade s čl. 59 ústavy vôbec nemožno ukladať.\n\n46\n\nIrelevantné je, či sa iná verejná dávka alebo príspevok uloží zákonom, na základe zákona\nalebo celkom mimoprávne, lebo vždy pôjde o verejnú dávku odporujúcu ústave.\n64. Daň sa v ekonomickej literatúre spravidla definuje ako povinná, nenávratná,\nzákonom určená platba do verejného rozpočtu. Je to platba neúčelová a neekvivalentná;\nneúčelovosťou sa rozumie skutočnosť, že konkrétna daň v určitej výške nemá financovať\nkonkrétny vládny projekt, ale že sa stáva súčasťou celkových príjmov verejného rozpočtu\nurčeného na financovanie rôznych verejných potrieb. Neekvivalentnosť pre poplatníka\nznamená, že nemá nárok na protihodnotu vo výške zodpovedajúcej jeho platbe. Poplatky sú\nekvivalentom za služby poskytnuté verejnou mocou. Platia sa ako čiastočná úhrada\nnákladov spojených s činnosťou orgánov verejnej moci alebo za oprávnenia poskytnuté\npoplatníkovi (Kubátová, K. Daňová teorie a politika. Praha: Eurolex Bohemia, 2000).\nV okolnostiach prípadu daňová licencia v skutočnosti predstavuje daň.\n65. Navrhovatelia v návrhu akcentovali obmedzujúci zásah daňových licencií do\nvstupu poškodených právnických osôb na trh. Predpokladom uplatnenia práva podnikať je\nvoľnosť vstupu do podnikateľskej činnosti. Ústavný súd o tom uviedol: „Základom trhového\nhospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel\nsprávania na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže. Vstup na trh je súčasťou\nústavou zaručeného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, pretože v\ntrhovom hospodárstve je podstatné uplatnenie práva podľa čl. 35 ods. 1 na trhu. Vstup na trh\nsa právne zabezpečuje v správnom konaní založenom na registračnom alebo povoľovacom\nprincípe. Registračný princíp umožňuje voľný vstup na trh, povoľovacie konanie má\nobmedzovací charakter.“ (II. ÚS 70/97). „Vstup na trh“ nemožno stotožniť s absolútne\nneobmedzeným prístupom k zvolenej podnikateľskej činnosti rýdzo na základe vlastného\nuváženia a rozhodnutia, bez akýchkoľvek podmienok. V opačnom prípade by nemohli\nexistovať licencované živnosti ani slobodné povolania s predpísaným vzdelaním, ktoré\nneexistujú ako prejav svojvôle zákonodarcu. Sú prejavom nevyhnutnosti, existenčnej\nspätosti s odbornosťou. Rovnako tak existujú podnikateľské činnosti, aké si vyžadujú\norganizačné zabezpečenie, či už kapitálové, napríklad v prípade bánk, alebo s osobitne\n47\n\nvybaveným a zabezpečeným priestorom, ako je to v prípade notárov, ktorí ex lege musia\nmať kanceláriu vybavenú trezorom. V súlade s ústavou je určenie podmienok vstupu na trh,\nak ustanovené podmienky nie sú očividne iracionálne alebo svojvoľné.\n66. Rovnakú kvalitu majú aj požiadavky na záruky poskytované štátom po vstupe na\ntrh,\n\npočas\n\nuskutočňovania\n\npodnikateľských\n\naktivít.\n\nAni\n\npôsobenie\n\npri\n\nvýkone\n\npodnikateľských aktivít sa ústavou nechráni v absolútnej podobe. Podmienky výkonu\npovolaní a činností, ktorými sa uskutočňuje právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú\nčinnosť, možno podľa čl. 35 ods. 2 ústavy ustanoviť zákonom. K podmienkam podľa čl. 35\nods. 2 ústavy patrí zákonné určenie povinnosti platiť daň spojenú s uplatňovaním práva\npodnikať. Daňová povinnosť zaťažujúca výkon podnikania sama osebe nepredstavuje\npovinnosť, akú by bolo možné klasifikovať ako protiústavné obmedzenie slobody\npodnikania. Každá osoba  fyzická aj právnická, sa prostredníctvom daní podieľa na tvorbe\nverejných zdrojov určených na uspokojovanie verejných (spoločných) potrieb subjektov\npráva s pobytom alebo so sídlom na území štátu. Z tohto modelu tvorby verejných zdrojov\nniet najmenšieho dôvodu vyčleniť subjekty uplatňujúce právo podnikať.\n67. Navrhovatelia podstatnú časť svojej argumentácie založili na uplatnení\nvšeobecného testu proporcionality. Jeho uplatnením vyvodili závery o nesúlade ustanovení\no daňovej licencii s ústavou. Rôznorodá povaha základných práv a verejných záujmov ústi\ndo situácií, keď sa tieto množiny prekrývajú, dostávajú do konfliktu. Jednou\nz najrozšírenejších metód riešenia tohto stretu je test proporcionality, ktorý možno\ncharakterizovať ako požiadavku kladenú na verejnú moc, aby nezasahovala do ústavou\nchránených právnych pozícií v iných ako nevyhnutných prípadoch (Wintr, J. Říše principů.\nObecné a odvětvové principy současného českého práva. Praha: Karolinum, 2006, s. 208),\nale aj ako interpretačný a aplikačný nástroj slúžiaci na riešenie kolízie princípov (Holländer,\nP. Ústavněprávní argumentace. Ohlédnutí po deseti letech Ústavního soudu. Praha: Linde,\n2003, s. 21).\n\n48\n\n68. Ústavný súd prikročil k uplatňovaniu testu proporcionality v apríli 2001 vo veci\nsp. zn. PL. ÚS 3/00, znovu ho použil v máji 2009 vo veci sp. zn. PL. ÚS 17/08, ako aj\nv roku 2010 v konaní o povinnosti telefonických operátorov znášať náklady spojené\ns odpočúvaním (PL. ÚS 23/06). Test proporcionality sa uplatňuje v abstraktnej ochrane\nústavnosti, aj v konkrétnej ochrane ústavnosti, kde ho ústavný súd uplatnil napríklad\nv konaní o ochrane slobody prejavu v tlači (II. ÚS 152/08) či v konaní o slobode prejavu\nuplatnenej pri informovaní o trestnom stíhaní sudcu (II. ÚS 326/09). Test proporcionality\nnie je absolútne identický pre riešenie stretu všetkých základných práv a slobôd\ns akýmkoľvek verejným záujmom. Všeobecný test proporcionality sa nezhoduje\ns modifikovaným testom proporcionality.\n69. Ústavne relevantný konflikt, ktorý treba klasifikovať pomocou testu\nproporcionality, môže nastať medzi:\n1. dvomi základnými právami alebo slobodami,\n2. základným právom alebo slobodou a ústavným princípom,\n3. dvomi ústavnými princípmi.\nV ústavne relevantnom konflikte pri každej z týchto možností treba najskôr\nrozhodnúť, čomu dať prednosť. Potom treba rozhodnúť, ktorý z ústavných testov je vhodný\nna ohodnotenie primeranosti zásahu do obmedzovaného základného práva, slobody alebo\nústavného princípu, alebo či vôbec je nevyhnutné takýto test realizovať. V prvej etape pri\nvoľbe medzi základným právom a ústavným princípom by mal dostať prednosť ústavný\nprincíp, kvôli ktorému sa obmedzuje základné právo alebo sloboda. Pri voľbe medzi dvomi\nzákladnými právami alebo pri voľbe medzi dvomi ústavnými princípmi určujúca úloha patrí\nzásade spravodlivej rovnováhy.\n70. Voľbu ústavného testu determinuje objekt obmedzenia. Podľa toho, čo sa\nobmedzuje, treba určiť vhodný test ústavnosti (všeobecný test proporcionality alebo\nmodifikovaný test proporcionality). V prvých dvoch modelových situáciách (pozri bod 69)\ntest proporcionality predurčuje základné právo alebo sloboda, ktorá sa obmedzuje. Konflikt\nústavných princípov nastoľuje otázku, či akýkoľvek stret medzi ústavnými princípmi možno\n49\n\nhodnotiť pomocou testu proporcionality, či už všeobecného alebo modifikovaného. Napr.\nv konaní pred ústavným súdom vznikol konflikt princípu ochrany a zachovania ústavnosti\ns princípom právnej istoty. Ústavný súd uviedol: „Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou\nprincípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. (...) Podľa názoru\nústavného súdu pri kolízii spomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu\nzachovania a ochrany ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich\nz uplatnenia princípu právnej istoty (II. ÚS 72/06, IV. ÚS 29/06, mutatis mutandis\nI. ÚS 51/06)“ (PL. ÚS 17/08). Ak princíp ochrany a zachovania ústavnosti možno označiť\nza nadradený voči ostatným ústavným princípom, potom existujú ústavne relevantné vzťahy,\nv ktorých zachovanie proporcionality nie je (nemusí byť) kľúčovou otázkou.\n71. Chyba v argumentácii navrhovateľov spočíva v uplatnení nesprávneho testu.\nZ rozdielov medzi základnými právami a slobodami prvej generácie a medzi základnými\nprávami a slobodami druhej generácie vyplýva aj testovanie oboch generácií základných\npráv a slobôd podľa rozdielnych testov. Všeobecný test proporcionality, na aký odkazujú\nnavrhovatelia, je testom určeným pre prvú generáciu základných práv a slobôd. Pre\ntestovanie druhej generácie základných práv a slobôd existuje modifikovaný test\nproporcionality. V tejto súvislosti ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/2014 poukázal\nna komparatívnu skúsenosť: «Ústavný súd Českej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti\n(Pl. ÚS 1/08) v súvislosti s posudzovaním ústavnosti právnej úpravy sociálnych práv...\nkonštatoval, že je vylúčené, aby metodológia ich prieskumu bola totožná s metodológiou\nprieskumu využívanou vo vzťahu k tzv. klasickým základným právam, a preto uzavrel, že\ndosiaľ aplikovaný test proporcionality je, vychádzajúc z povahy sociálnych práv, príliš\n„prísny“, pretože výrazne obmedzuje zákonodarcu pri prijímaní právnej úpravy majúcej za\ncieľ regulovať túto oblasť spoločenských vzťahov. Rovnako poľský Ústavný tribunál\nodmietol aplikovať „prísny“ test proporcionality na prieskum sociálnych práv napriek\npomerne explicitnej úprave obmedzenia základných práv a slobôd v poľskej ústave (podľa\njej čl. 31 ods. 3 ústavné práva a slobody môžu byť obmedzené len na základe zákona, a to\niba v prípade, že ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickom štáte nevyhnutne nutné pre\nochranu jeho bezpečnosti alebo verejného poriadku, alebo pre ochranu prírodného\n50\n\nprostredia, zdravia alebo verejnej morálky, alebo slobôd a práv iných. Takéto obmedzenia\nnesmú porušovať podstatu práv a slobôd.). Konštatoval pritom, rovnako ako Ústavný súd\nČeskej republiky, že na problematiku obmedzenia sociálnych práv, ktorých právna úprava\nje predovšetkým doménou zákonodarcu, je možné aplikovať iba druhú vetu tohto\nustanovenia ústavy, podľa ktorej takéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv (nález\nsp. zn. K 6/09 z 24. 2. 2010, dostupný na www.trybunal.gov.pl).»\n72. Ústavný súd v inej veci (PL. ÚS 1/2012) v podobných súvislostiach\n(o rozdielnosti testovania a testov prvej a druhej generácie základných práv a slobôd, pozn.)\npoukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej vo veci Pl. ÚS 83/06, „podľa ktorého pri\núvahe\n\no\n\npoužiteľnosti\n\nprincípu\n\nprimeranosti\n\n(proporcionality)\n\nnemožno\n\nnevidieť, že v súdenej veci nemusí byť vždy tento princíp hlavným kritériom úvahy\no ústavnosti toho­ktorého zákonného ustanovenia... v oblasti práv hospodárskych,\nsociálnych a kultúrnych je... potrebné prihliadnuť na čl. 41 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd (zodpovedá čl. 51 ods. 1 ústavy, pozn.) otvárajúci široký priestor pre zákonodarcu\npri voľbe najrôznejších riešení. Vzhľadom na čl. 41 ods. 1 Listiny... nemusí byť zákonná\núprava v prísnom vzťahu proporcionality k cieľu, ktorý regulácia sleduje, t. j. nemusí ísť\no opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako je to napríklad u iných práv,\nktorých sa možno dovolávať priamo z Listiny... V teste ústavnosti v tomto zmysle obstojí\ntaká zákonná úprava, u ktorej možno zistiť sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá\ntak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie,\nhoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší. Možno\nteda konštatovať, že požiadavka primeranosti (proporcionality) pri obmedzovaní\nhospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie na zákonodarcu nároky porovnateľné\ns obmedzovaním základných ľudských práv a politických práv. Pre zákonodarcu to prináša\nzväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave inštitútov, ktorými udeľuje\nhospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah. Ústavný súd, súc viazaný\nústavou (vzťah čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), je povinný definované\npostavenie zákonodarcu rešpektovať.“.\n\n51\n\n73. Ústavný súd by nemusel pristúpiť na prevzatie modifikovaného testu\nproporcionality základných práv a slobôd druhej generácie podľa predstáv Ústavného súdu\nČeskej republiky a mohol by vypracovať vlastný modifikovaný test. Taký postup by bol ale\nna ujmu právnej istoty, akú treba nastoliť aj v interpretácii a aplikácii testov zásahov do\nzákladných práv a slobôd. Právny názor Ústavného súdu Českej republiky nie je očividne\nnesprávny či nerozumný. Ústavný súd nemá rozumný dôvod hľadať vlastné testy pre\nposúdenie ústavnej konformity obmedzujúcich zásahov do základných práv a slobôd.\n74. Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. Pl. ÚS 83/06 uviedol, že „sa\nzaoberá iba ústavnoprávnymi aspektmi napadnutých ustanovení a nevyjadruje sa k ich\nvhodnosti a účelnosti, napr. z hľadiska existencie slobodného trhu a podobne; nie je\npovolaný na posudzovanie ekonomických aspektov potrebnosti a nevyhnutnosti, napr.\nrôznych úprav týkajúcich sa podnikania vzhľadom na potrebu zabezpečenia jednotlivých,\nčasto vedľa seba, či dokonca proti sebe stojacich (údajne) verejných záujmov. Voľba\nobmedzujúcich kontrolných nástrojov a miera ich uplatnenia je primárne úlohou\nzákonodarcu. Jedine Parlament ako zastupiteľský orgán môže v našom ústavnom systéme\nuskutočniť také kroky. Jeho zodpovednosť za rozpoznanie problémov, ktoré si vyžadujú\nreguláciu, voľbu nástrojov a ich účinky, ktoré niekedy môžu byť aj záporné, je v prvom rade\npolitická. Ústavný súd môže v tomto prípade do jeho zákonodarnej činnosti zasiahnuť iba\nvtedy, ak v nej odhalí protiústavnosť. (...) Príklon k prísnemu hodnoteniu všetkých riešení\nprijatých v oblasti pracovnoprávnych predpisov, by nútil Ústavný súd k prieskumu\nnevyhnutnosti a užitočnosti zvolenej štátnej politiky a k príklonu k niektorej ekonomicko­\npolitickej doktríne; to však Ústavnému súdu... nenáleží a nezodpovedá to ani relatívnej\npolitickej neutralite Listiny a Ústavy Českej republiky.“ Aj podľa českej doktríny „(...) pre\nrozumný všeobecný výklad prípustnosti zákonného obmedzenia práv podľa čl. 26 ods. 1\nListiny možno použiť schému, ktorú Ústavný súd ČR používa pri sociálnych právach, teda\nv prípade práv, ktoré tiež spadajú pod režim čl. 41 ods. 1 Listiny. Podľa tohto metodického\npostupu(...) možno identifikovať dve zásadné situácie (ak odhliadneme od problému zákazu\ndiskriminácie), keď zákon možno chápať ako protiústavný kvôli rozporu so sociálnymi\nprávami: a) zákon zasahuje do minimálneho štandardu základného práva a tento zásah nie je\n52\n\nvhodný, potrebný alebo primeraný pre ochranu iného základného práva (test\nproporcionality, striktný test opodstatnenosti); zákon síce nezasahuje do minimálneho\nštandardu základného práva, ale predstavuje svojvoľné obmedzenie základného práva, ktoré\nnesleduje legitímny cieľ alebo ho nesleduje nerozumnými prostriedkami (test racionality,\nzákladný test opodstatnenosti).“ (Wagnerová, E., Šimíček, V., Langášek, T., Pospíšil, I.\na kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer Česká republika,\n2012, s. 579 – 580).\n75. V okolnostiach prípadu sa základné právo podnikať nedostalo do konfliktu s iným\nzákladným právom. Navrhovatelia namietli, že k obmedzeniu práva podnikať uložením\npovinnosti zaplatiť daňovú licenciu dochádza v spojení s ústavným princípom „chrániť a\npodporovať hospodársku súťaž“. Obmedzujúci zásah do práva podnikať nezasahuje do\nminimálneho štandardu iného základného práva, a preto netreba skúmať pomocou\nštandardného testu proporcionality, či tento zásah je vhodný, potrebný alebo primeraný pre\nochranu iného základného práva.\n76. Uzákonenie daňových licencií treba podrobiť iba testu racionality, aby ústavný\nsúd overil, či uzákonenie daňových licencií nepredstavuje svojvoľné obmedzenie práva\npodnikať, ktoré nesleduje legitímny cieľ, alebo či tento cieľ nesleduje nerozumnými\nprostriedkami.\n77. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním iného aspektu zákona o dani z príjmov\n(PL. ÚS 9/2014) uviedol: „Vo vzťahu k ustanoveniam daňových zákonov možno za ústavne\nakceptovateľný zásah do základného práva na podnikanie považovať taký zásah, ktorý\na) je uskutočnený pri rešpektovaní princípu legality,\nb) sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,\nc) nepredstavuje pre podnikateľov zjavne neprimeranú záťaž a nie je v porovnaní\nso sledovaným verejným záujmom extrémne disproporčný,\nd) nie je prejavom zjavného, resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu\nrovnosti, a to aj v spojení s ochranou základných práv podnikateľov.“\n53\n\n78. Český ústavný súd test racionality v interpretácii a aplikácii listiny vymedzil\ntakto: „V kombinácii s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 4 ods. 4 Listiny možno vytýčiť 4\nkroky vedúce k záveru o ústavnosti či neústavnosti zákona, ktorý vykonáva ústavne\ngarantované sociálne práva:\n1. vymedzenie účelu a podstaty sociálneho práva, teda určitého esenciálneho obsahu.\nToto jadro sociálneho práva v posudzovanom prípade vyplýva z čl. 31 Listiny v kontexte\ns čl. 4 ods. 4 Listiny.\n2. vyhodnotenie, či sa zákon nedotýka samej existencie sociálneho práva alebo jeho\nskutočnej realizácie (esenciálneho obsahu). Ak sa nedotýka esenciálneho obsahu sociálneho\npráva, ďalej\n3. posúdenie, či zákonná úprava sleduje legitímny cieľ; teda či nie je svojvoľným\nzásadným znížením celkového štandardu základných práv, a napokon\n4. zváženie otázky, či zákonný prostriedok použitý na jeho dosiahnutie je rozumný\n(racionálny), aj keď nie nevyhnutne najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší.\nIba pri prípadnom zistení v kroku 2), totiž že zákon svojím obsahom zasahuje do\nsamotného esenciálneho obsahu základného práva, by mal prísť na rad test proporcionality,\nktorý by okrem iného vyhodnotil, či zásah do esenciálneho práva je odôvodnený úplnou\nvýnimočnosťou aktuálnej situácie, ktorá by taký zásah ospravedlňovala.“ (Pl. ÚS 1/08).\n79. Vymedzenie v podstate jediných hmotnoprávnych podmienok pre ukladanie daní\n(„vo forme zákona“) je v ústavných poriadkoch Slovenskej republiky a Českej republiky\npodobné (čl. 59 ods. 2 ústavy a čl. 11 ods. 5 listiny) až na skutočnosť, že v prípade Českej\nrepubliky sú dane zaradené do čl. 11 ods. 5 listiny popri úprave majetkových práv (čl. 11\nods. 1 až 4 listiny), čo z ústavy v prípade Slovenskej republiky explicitne nevyplýva.\nÚstavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 24/07 uviedol: „Z ústavného princípu\ndeľby mocí... ako aj z ústavného vymedzenia zákonodarnej moci... vyplýva pre zákonodarcu\nširoký priestor pre rozhodovanie o predmete, miere a rozsahu daní, poplatkov a peňažných\nsankcií.\n\nZákonodarca\n\npritom\n\nnesie\n\nza\n\ndôsledky\n\ntohto\n\nrozhodovania\n\npolitickú\n\nzodpovednosť.“ V rozhodnutí sp. zn. Pl. ÚS 29/08 český ústavný súd ďalej uviedol: „Aby\n54\n\nštát mohol byť dobrým nástrojom v službách človeka, musí mať pre svoju činnosť dostatočné\nzdroje, ktorých podstatnú časť získava práve vďaka inštitucionalizácii povinného\nverejnoprávneho plnenia platiť dane. Práve tento účel – získavanie príjmov štátneho\nrozpočtu – oprávňuje štát k tomu, aby vyžadoval od určitých, presne definovaných\nsubjektov tieto verejnoprávne dávky, a to pri splnení určitých, zákonom definovaných\npodmienok.“ Naznačené preferencie princípu deľby moci a významu daní pre efektívne\nfungovanie štátu determinujú aj v slovenských pomeroch zdržanlivejší prístup ústavného\nsúdu pri prieskume substantívnych aspektov daňového zákonodarstva (teda aj čo sa týka\nvýšky dane, pozn.), ktoré komponenty daňovej politiky je ústavne vhodnejšie ponechať\nv diskrécii demokraticky zvoleného zákonodarcu, samozrejme, potiaľ, pokiaľ dopad dane na\nosoby nemá konfiškačný alebo extrémne disproporcionálny (škrtiaci) efekt.\n80. Daňové licencie nepredstavujú opatrenie, ktoré je očividne iracionálne, svojvoľné\nalebo z hľadiska stanoveného rozpätia konfiškačné či neprimerane škrtiace. Účelom\ndaňových licencií je reakcia zákonodarcu na všeobecne známu skutočnosť, ktorou je, že časť\npodnikateľských subjektov sa pri platení daní správa účelovo, neplatí dane vo výške\nustanovenej daňovými zákonmi, ale namiesto toho dane kráti, resp. neplatí vôbec. Podľa\núdajov sprostredkovaných ústavnému súdu v analýze dane z príjmov právnických osôb\nvyhotovenej Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky: „V sledovanom časovom\nobdobí (t. j. 2009 – 2013) je každoročne zaznamenaný vysoký podiel daňovníkov, ktorí\nnepriznali žiadnu daň na celkovom počte daňovníkov, ktorí podali daňové priznanie\nk DPPO (dani z príjmov právnických osôb, pozn.). Tento podiel je v rozpätí 61 % ­ 63 %...\nV časovom rade rokov 2009 – 2013 uvádza nulovú daň v priemere 70 % akciových\nspoločností a 59 % spoločností s ručením obmedzeným, pričom ide o dlhodobý\na pretrvávajúci jav.“\n81. Daňové licencie slúžia na zníženie počtu a výšky jednotlivých daňových únikov,\nkeď podnikateľov – právnické osoby zaťažujú povinnosťou zaplatiť daňovú licenciu\nv zákonom ustanovenej výške. Uvedený účel zavedenia daňových licencií síce explicitne\nnevyplýva z vládnej dôvodovej správy napadnutého zákona (ani nemohol, keďže tento\n55\n\ninštitút bol vnesený až počas rokovania parlamentu, pozn.), napriek tomu bol celkom jasne\nprítomný pri schvaľovaní napadnutej zákonnej úpravy, čo odobrili aj samotní navrhovatelia\n(body 4 a 8), a bol prítomný aj v následnej argumentácii relevantných aktérov. V samotnej\npredkladacej správe vlády k pôvodnej predlohe je rovnako celkom jasne a určite vymedzený\ncelkový zámer vlády viesť nekompromisný, koncepčný a systematický boj proti daňovým\núnikom. O účele prijatia/schválenia daňových licencií preto ústavný súd nemal žiadne\npochybnosti. Zákon o dani z príjmu ustanovil rad opatrení, ktorými sa zohľadňuje\npostavenie novovzniknutého daňovníka, keď takýto daňovník za zdaňovacie obdobie,\nv ktorom vznikol, daňovú licenciu neplatí [§ 46b ods. 7 písm. a)]. Vláda vo svojom\nvyjadrení k návrhu navrhovateľov upozornila, že zákon o dani z príjmov v § 46b ods. 7\numožňuje odpočítať zaplatený kladný rozdiel medzi daňovou licenciou a daňou vypočítanou\nv daňovom priznaní od daňovej povinnosti najviac v troch bezprostredne po sebe\nnasledujúcich zdaňovacích obdobiach, nasledujúcich po zdaňovacom období, za ktoré bola\ndaňová licencia zaplatená. Možnosť kompenzácie nie je prístupná iba ojedinele, malému\npočtu daňovníkov. Zákonom ustanovené rozpätie daňovej licencie má aj podľa názoru\nústavného súdu reálny základ: „Priemerná priznaná suma dane v daňových priznaniach\nk DPPO na daňovníka (ide o daňovníkov, ktorí v sledovanom období priznali daň, pozn.) je\nniekoľkonásobne vyššia ako zákonom stanovená výška daňovej licencie v jednotlivých\npásmach.“ (Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky: Analýza dane z príjmov\nprávnických osôb, s. 5). Toto opatrenie má charakter minimálnej dane, ktorej rôzne formy\n(napr. minimálna sadzba, minimálna suma, obmedzenie uplatnenia strát) sa uplatňujú\nvo viacerých krajinách, napr. Rakúsko, Francúzsko, Belgicko, Maďarsko, USA, Kanada\na pod. Pokiaľ subjekt podliehajúci daňovej licencii dosiahne v priebehu nasledujúcich troch\nzdaňovacích období daňovú povinnosť vyššiu ako výška daňovej licencie, bude si môcť\nznížiť daňovú povinnosť za príslušné zdaňovacie obdobie o kladný rozdiel medzi daňovou\nlicenciou a daňou vypočítanou v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, za ktoré bola\ndaňová licencia zaplatená. Navyše subjekty, u ktorých zisk nemožno očakávať\n(novovzniknuté alebo nezaložené na účely dosahovania zisku), sú od platenia licencie\noslobodené. Podmienkou však je, aby daňovník svoje príjmy priznal a aby vykázal také\nvýsledky svojej podnikateľskej činnosti, ktoré vygenerujú dostatočne vysokú daňovú\n56\n\npovinnosť. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zápočet kladného rozdielu medzi\ndaňovou licenciou a daňou vypočítanou v daňovom priznaní od daňovej povinnosti\npredstavuje primerané ochranné opatrenie pre poctivých podnikateľov, aby neplatili\nobsahom totožnú daň dvakrát.\n82. Ústavné záruky základného práva podnikať zaťažujúce štát sú vymedzené účelom\nústavnej ochrany. Účelom ústavou chráneného podnikania nie je sústavné dosahovanie\nstraty a v dôsledku toho sústavné vykazovanie nulovej, resp. minimálnej daňovej\npovinnosti. Preto ústave neodporuje, keď daňové licencie zákon nastavil tak, aby sa zákonná\nochrana neposkytla aj právnickým osobám – podnikateľom, ktorí kvôli zlým výsledkom\nsvojej podnikateľskej činnosti nebudú môcť kompenzovať platbu za daňovú licenciu\nprostredníctvom nižšej platby daňovej povinnosti v budúcnosti.\n83. Ústavný súd konštatuje, že zásah, aký sa do práva podnikať uskutočnil\nuzákonením daňových licencií, je zásahom uskutočneným pri rešpektovaní princípu\nlegality. Tento zásah sleduje legitímny cieľ s racionálnym základom. Nepredstavuje pre\npodnikateľov zjavne neprimeranú záťaž. Ani nie je extrémne disproporčný v porovnaní\nso sledovaným verejným záujmom na zvýšení platobnej disciplíny právnických osôb –\npodnikateľov pri odvádzaní prostriedkov zo svojho podnikania do štátneho rozpočtu. Preto\nzavedenie daňových licencií predstavuje opatrenie zlučiteľné so základným právom\npodnikať priznaným čl. 35 ods. 1 v spojitosti s čl. 35 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 ústavy.\nVI.\nNamietnuté porušenie čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy\n84.\n\nNavrhovatelia\n\nnamietli\n\nuniverzálne\n\nprotiústavné\n\nobmedzenie\n\nvšetkých\n\nprávnických osôb zavedením daňových licencií. Navrhovatelia nenamietli rozdielnu mieru\nprotiústavnosti zásahu podľa druhov právnických osôb v závislosti od ich právnej formy,\nako napr. akciovej spoločnosti, komanditnej spoločnosti či spoločnosti s ručením\n\n57\n\nobmedzeným. Za príčinu nesúladu § 46b a § 52za ods. 8 a 9 napadnutého zákona s normami\nústavy označili znevýhodnenie všetkých podnikateľov  právnických osôb voči všetkým\npodnikateľom – fyzickým osobám. Navrhovatelia k tomu uviedli:\n„Zákonná úprava § 46b zákona č. 595/2003 Z. z., ktorá ukladá povinnosť platiť\ndaňové licencie len právnickým osobám, obmedzuje hospodársku súťaž chránenú v zmysle\nčlánku 55 ods. 2 Ústavy... a podľa názoru navrhovateľov je aj v rozpore s článkom 13 ods. 3\nÚstavy... a článkom 4 ods. 4 Listiny... Keďže z odôvodnenia spoločnej správy výborov\nNárodnej rady... nevyplýva dôvod alebo potreba prijatia takejto právnej úpravy, je možné\ndôvody vyvodiť len z vyjadrení predstaviteľov predkladateľa – Ministerstva financií\nSlovenskej republiky. Uvedené dôvody však v žiadnom prípade nespĺňajú kritériá princípu\nproporcionality v zmysle článku 13 ods. 4 Ústavy... a článku 4 ods. 4 Listiny..., pretože vo\nsvojej podstate neriešia problém vyhýbania sa plateniu daní zo strany konkrétnych\nsubjektov a zasahujú plošne všetky právnické osoby, teda nielen tie ktorých úmyslom je\nvyhýbanie sa plateniu daní... napadnuté ustanovenie § 46b zákona č. 595/2003 Z. z.\nobmedzuje len podnikateľov – právnické osoby. Ide o právnu úpravu, ktorá sa vzťahuje len\nna časť súťažiteľov, keďže fyzických osôb – podnikateľov táto právna úprava neobmedzuje.\nAj keď rovnosť obsahu a ochrany práva podnikať nie je absolútna, je potrebné uviesť, že\nprípadná nerovnosť by mohla byť ústavne akceptovateľná iba vtedy, keby bola objektívne\na rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi týmto\ncieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality.“\n85. Ústavný súd odkazuje na svoje v minulosti vyslovené právne závery (napr.\nI. ÚS 518/2013), podľa ktorých (aj) čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy treba radiť k tým, ktoré „sú\nvstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter\nvšeobecných ústavných princípov. Napriek tomu, že sú implicitnou súčasťou rozhodovania\nústavného súdu, nemajú charakter základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo\nmožné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 7/2010).“ Ustanoveniami čl.\n13 ods. 3 a 4 ústavy sa nepriznáva nijaké samostatné základné právo, ako tvrdia\nnavrhovatelia. Ustanovenia čl. 13 ústavy majú všeobecnú povahu, určujú sa nimi\npodmienky vymedzovania a obmedzovania základných práv a slobôd, ako aj pravidlá\n58\n\nurčovania povinností zasahujúcich do základných práv a slobôd. Podmienky obmedzovania\nzákladných práv a slobôd nemajú význam samy osebe, vytrhnuté z ústavného kontextu, ale\niba v spojení so základným právom alebo slobodou.\n86. V okolnostiach prípadu navrhovatelia namietli porušenie slobody podnikania.\nPreto porušenie čl. 13 ods. 3 alebo 4 ústavy prichádza do úvahy iba z hľadiska prieskumu, či\nzákonné obmedzenia slobody podnikania platia rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú\nustanovené podmienky, a či zákonodarca pri obmedzení slobody podnikania dbal na\npodstatu a zmysel slobody podnikania. Táto okolnosť vylučuje aj použitie všeobecného testu\nproporcionality na prieskum súladu § 46b zákona č. 595/2003 Z. z. s čl. 13 ods. 3 a 4\nústavy. Objektom testovania v okolnostiach prípadu je iba prieskum súladu § 46b zákona s\nčl. 35 ods. 1 a 2 ústavy, ktorý už ústavný súd vykonal podľa modifikovaného testu\nproporcionality, aký je správnym testom pre prieskum\n\nústavnosti vykonaného\n\nobmedzujúceho zásahu do práva podnikať. Rozdiel v postavení podnikateľov, t. j.\nprávnických osôb a podnikateľov fyzických osôb, je daný skutkovo. Najväčšiu skupinu\npodnikateľov – fyzických osôb tvoria živnostníci, ktorí sú ekonomicky výrazne zraniteľnejší\nako podnikatelia – právnické osoby. Toto rozlíšenie nie je očividne svojvoľné ani\nneodôvodnené, preto nemá povahu diskriminačného rozlíšenia.\n87. Navrhovatelia namietli porušenie noriem ústavy zároveň s porušením listiny.\nFormulácia návrhu môže mať politický význam, lebo v prípade dôvodného podania návrhu\nby navrhovatelia dosiahli rozhodnutie o nesúlade zákona s väčším počtom prameňov\nústavného práva, ale nemá právny význam. Medzi relevantnými normami ústavy a listiny\nnie je taký rozdiel, ktorý by bol spôsobilý privodiť výsledok, keď k porušeniu ústavy by\ndošlo aj vtedy, ak by nedošlo k porušeniu listiny, alebo naopak. V okolnostiach prípadu\nustanovenia § 46b zákona o dani z príjmov neodporujú ústave, a preto neodporujú ani\nlistine.\n88. Navrhovatelia poukázali na významovo doplnkovú úlohu § 52za ods. 8 a 9\nk § 46b, keďže „ustanovenia § 52za ods. 8 a 9 zákona č. 595/2003 Z. z. sú prechodnými\n59\n\nustanoveniami upravujúcimi osobnú pôsobnosť daňových licencií podľa § 46b zákona\nč. 595/2003 Z. z. vo vzťahu k daňovníkovi, ktorý sa zrušuje s likvidáciou alebo na ktorého\nbol vyhlásený konkurz v priebehu kalendárneho roka 2014, alebo daňovníkovi, ktorý\nv kalendárnom roku 2014 mení zdaňovacie obdobie z kalendárneho roka na hospodársky\nrok, trpia ustanovenia § 52za ods. 8 a 9 zákona č. 595/2003 Z. z. rovnakými vadami ako\nnapadnuté ustanovenie § 46b zákona č. 595/2003 Z. z., na ktoré navrhovatelia poukázali\nv návrhu na začatie konania a v tomto vyjadrení.“. V dôsledku tohto vzťahu medzi § 46b\na § 52za ods. 8 a 9 ústavný súd osobitne nepreskúmal súlad § 52za ods. 8 a 9 s čl. 55 ods. 2,\nčl. 35 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Keďže § 46b neodporuje týmto ústavným normám,\nnemôže im odporovať ani úprava § 52za ods. 8 a 9.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k odôvodneniu rozhodnutia pripája\nodlišné stanovisko sudca Ladislav Orosz.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný\nprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na\nuplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne\nSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu.\nV Košiciach 4. novembra 2015\n\n60", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "súlad-súlad právnych predpisov", "konanie-splnenie podmienok konania", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-zákonodarný proces", "ochrana hospodárskej súťaže", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti", "daň-daňová licencia", "súlad-súlad právnych predpisov", "verejný záujem, spoločenský záujem", "test proporcionality"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:13632d8f-088e-44ab-a103-001f170d0fd5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2014 z 10. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-10", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1"}, {"guid": "ussr:b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe"}, {"guid": "ussr:6537fa28-4500-43eb-9782-1d1c56316e40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 518/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 518/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6537fa28-4500-43eb-9782-1d1c56316e40"}, {"guid": "ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2012 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318"}, {"guid": "ussr:0c735d37-7e53-4e51-b0c8-c1fb6bab14a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/09 z 18. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-18", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c735d37-7e53-4e51-b0c8-c1fb6bab14a6"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:85275b32-9aa9-4049-98ac-33ab54aaa88e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 7/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 7/2010 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85275b32-9aa9-4049-98ac-33ab54aaa88e"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:bfa7cbbd-cfc6-4622-ad2e-259e25d06517", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 29/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 29/06 z 8. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-08", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bfa7cbbd-cfc6-4622-ad2e-259e25d06517"}, {"guid": "ussr:d4201e64-e571-4cb1-a649-175ca620fab6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 72/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 72/06 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4201e64-e571-4cb1-a649-175ca620fab6"}, {"guid": "ussr:046af510-dd64-4582-b5ed-5d8ea5ef2b7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 51/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:046af510-dd64-4582-b5ed-5d8ea5ef2b7b"}, {"guid": "ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:42033388-cae8-42e2-b859-1fe26920f35b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/02 z 11. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-11", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42033388-cae8-42e2-b859-1fe26920f35b"}, {"guid": "ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 48/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 48/03 z 11. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-11", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5"}, {"guid": "ussr:775de6f6-fab9-4824-aa3d-57ee1ce913b6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 96/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 96/03 z 7. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-07", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:775de6f6-fab9-4824-aa3d-57ee1ce913b6"}, {"guid": "ussr:760d3522-d282-4782-8e3a-70621bb6c7de", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/00 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:760d3522-d282-4782-8e3a-70621bb6c7de"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:caf67e1d-e26a-4fea-9b14-07f95a475882", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 55/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 55/00 z 19. 12. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-12-19", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caf67e1d-e26a-4fea-9b14-07f95a475882"}, {"guid": "ussr:9db14587-9e3c-425f-adb0-3c97bb2b01cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 52/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 52/99 z 7. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-07", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a"}, {"guid": "ussr:f960db60-1b2c-4f49-85bc-16ff2c372fe3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.13.1997.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/97 z 24. 6. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-06-24", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.13.1997.1"}, {"guid": "ussr:1413fd67-0e05-4e93-a81c-3d64db48e28e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 70/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 70/97 z 16. 6. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-06-16", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1413fd67-0e05-4e93-a81c-3d64db48e28e"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7132fd60-5f9c-4717-924c-aed2f86ca1aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.14.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2018 z 10. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.14.2018.1"}, {"guid": "ussr:053f7efd-88ef-4bb1-bb03-5638eaba1616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 29. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1"}, {"guid": "ussr:7253e2af-2068-4c79-b295-b4ea7042210d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.6.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2019 z 18. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.6.2019.1"}, {"guid": "ussr:490dae0c-dab3-4eca-8a72-14938e36fdd1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2018 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2018.1"}, {"guid": "ussr:6424e0c7-c53a-4db0-89e2-d912ee79ba0f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.8.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2018 z 13. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.8.2018.1"}, {"guid": "ussr:9d698b15-9189-458d-96ac-31d06dac4741", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2019 z 23. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2019.1"}, {"guid": "ussr:ce98773f-cbf6-456a-8de0-792d53522bf7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.416.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 416/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 416/2018 z 17. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-17", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.416.2018.1"}, {"guid": "ussr:1c9453a0-a5b5-4e7c-9b04-96addb73806c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2016 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1"}, {"guid": "ussr:37d742b9-631c-479c-aade-19c2979bfbca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.8.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2018 z 30. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.8.2018.1"}, {"guid": "ussr:d4c3a47d-8e41-4fd8-af42-6084b719c616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/2015 z 1. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1"}, {"guid": "d71b5f22-1fa5-48ab-8ff5-5eebbbf6f1d9:95d781ab-a24c-45fe-9338-b915fdf2b517", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1016202481.1", "spisova_znacka": "1Sžfk/43/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/43/2017 z 24. 2. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1016202481.1"}, {"guid": "d90487bb-c5bd-49b8-8c5e-b26491211b1f:fe7d989e-1e01-45eb-ad12-d367efad107d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1014201867.1", "spisova_znacka": "5Sžf/26/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/26/2016 z 25. 1. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1014201867.1"}, {"guid": "d90487bb-c5bd-49b8-8c5e-b26491211b1f:c076de8b-8c84-432d-b107-167beeae0ad6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1014201867.1", "spisova_znacka": "5Sžf/26/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/26/2016 z 25. 1. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1014201867.1"}, {"guid": "1360124c-ae89-4a7b-8cee-5a5f0fad9c6c:0e40db46-1e1d-4ea6-875f-8e4ec79a32d3", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1", "spisova_znacka": "2Sfk/37/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/37/2025 z 25. 5. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-05-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1"}, {"guid": "bfb9609d-0207-4c97-a69b-40bd29021587:0b40c302-40b3-46a1-a652-e6d2f5bed1e1", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:5023200158.1", "spisova_znacka": "7Ssk/20/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/20/2024 z 18. 12. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:5023200158.1"}, {"guid": "dffe0cc4-77be-421d-829b-9adafb777af6:495df26f-05d0-4be2-9d31-b1072037224d", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:0923100729.6", "spisova_znacka": "5Sf/25/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 5Sf/25/2023 z 16. 7. 2026", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2026-07-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0923100729.6"}, {"guid": "7a084abd-f72b-4d3a-b959-fbc6683f90f1:1b8ac933-9333-45c0-a037-0197ce04078c", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:6023200035.1", "spisova_znacka": "BB-75S/6/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. BB-75S/6/2023 z 17. 4. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-04-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:6023200035.1"}, {"guid": "6efffb88-fbb8-444e-a2a0-db3e5d99a285:7eed11ae-1eb5-472f-975c-0b2c0e7a0bc7", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200954.2", "spisova_znacka": "BA-2S/134/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/134/2019 z 12. 12. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-12-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200954.2"}, {"guid": "ae61a723-b441-4b96-a75a-11844b1d7017:bbfdcc6e-0d6f-44d7-9beb-bb256a21aa74", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200956.2", "spisova_znacka": "BA-1S/150/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/150/2019 z 10. 10. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-10-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200956.2"}, {"guid": "1c070be9-7145-453e-887b-1aabb4facdd0:2e902dd7-0482-46a5-8983-a4968fc5e721", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:7020200653.2", "spisova_znacka": "KE-8S/138/2020", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-8S/138/2020 z 25. 9. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:7020200653.2"}, {"guid": "3de32940-23b0-4828-8ef5-7e2f8262881b:47199c87-d412-4d40-a53a-f5fd8d4e49aa", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1021201593.1", "spisova_znacka": "BA-1S/252/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/252/2021 z 24. 9. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-09-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1021201593.1"}, {"guid": "324cd637-0a1b-426a-9539-e41f75ef9958:8fda69e6-5cb0-468d-8639-aaa9d3adbbc7", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200955.2", "spisova_znacka": "BA-5S/151/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/151/2019 z 24. 9. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-09-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200955.2"}, {"guid": "063fa241-2465-4e54-be2e-d1017834e2ca:0276ed16-f796-476e-b258-d03ffa6cf32c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:1424206001.1", "spisova_znacka": "24Co/38/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/38/2026 z 29. 7. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:1424206001.1"}, {"guid": "0f9dc4a5-7c57-4039-a99d-39bcf3656285:2deea465-ac32-4aff-b7e4-5a25cf2ed6c6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1424206352.1", "spisova_znacka": "5Co/19/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/19/2026 z 23. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-06-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1424206352.1"}, {"guid": "5cf786bb-7289-41b3-b139-d5455601a698:dd070f13-e01c-4d35-ab1d-80fef7b0452a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1121206293.1", "spisova_znacka": "4CoKR/2/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoKR/2/2025 z 11. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-06-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1121206293.1"}, {"guid": "d48974b7-b73d-437e-9638-600b25f15b3a:c3754655-b55b-440a-a4b4-98a93fc2df99", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7117226210.1", "spisova_znacka": "5Co/217/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/217/2019 z 24. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7117226210.1"}, {"guid": "d48974b7-b73d-437e-9638-600b25f15b3a:1b396f8f-3886-491d-bd00-5ec9ff4c424f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7117226210.1", "spisova_znacka": "5Co/217/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/217/2019 z 24. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7117226210.1"}]}