{"guid": "ussr:be665c5d-a2e6-4676-8f4f-02856d57475c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:4.US.554.2013.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 554/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 554/2013 z 17. 12. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. decembra 2015, sp. zn. IV. ÚS 554/2013, ECLI:SK:USSR:2016:4.US.554.2013.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2015-12-17", "forma": "Nález", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/be665c5d-a2e6-4676-8f4f-02856d57475c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:4.US.554.2013.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:4.US.554.2013.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:4.US.554.2013.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 554/2013-36\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)\na zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnostiach obchodnej spoločnosti\n,\n\n, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom\n\nPolákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jej základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 182/2012\nzo 16. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 182/2012\nz 9. mája 2013, za účasti Krajského súdu v Žiline, takto\nrozhodol:\nSťažnostiam obchodnej spoločnosti\n\n, n e v y ho v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2013\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu\nv Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Cob 182/2012 zo 16. apríla 2013.\nÚstavnému súdu bola 26. júla 2013 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľky,\nzastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci\nnamietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Cob 182/2012 z 9. mája 2013 (ďalej\nlen „rozsudok z 9. mája 2013“).\nZo sťažností a z príloh k nej doručených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou\nvedenou Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 Cb 37/2010\ndomáhala zaplatenia sumy 59 251,29 € s príslušenstvom obchodnou spoločnosťou\n,\n\n(ďalej len „žalovaný“).\n\nPodanú žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že «na základe zmluvy o dielo\nč. 04/2008 vykonal pre žalovaného dielo – stavebné práce na objekte technickej vybavenosti\nstrediska „Lyžiarsky areál\n\n“. Za uskutočnenie diela\n\npo jeho odovzdaní a prevzatí fakturoval žalobca žalovanému cenu podľa dohodnutého\nrozpočtu faktúrou č. 8000039 sumu 2.813.023,50 Sk/93.375,28 € splatnou dňa 08. 12. 2008\na faktúrou č. 8000047 sumu 2.019.565,- Sk/63.037,27 € splatnou dňa 26. 12. 2008, ktoré\nžalovaný uhradil len sčasti, pričom zostatok neuhradenej faktúry č. 8000039\npredstavuje sumu 19.750,43 € a zostatok neuhradenej faktúry č. 8000047 predstavuje sumu\n39.500,86 €...\nNeuhradené zostatky z faktúr žalovaný započítal so vzájomnou pohľadávkou\nna zaplatenie nájomného titulom uzavretej zmluvy o nájme nebytových priestorov\nz 01. 12. 2008, na základe ktorej žalovaný ako prenajímateľ prenechal nebytové priestory\nv k. ú.\n\ndo užívania žalobcovi za dohodnuté nájomné, ktoré bolo splatné\n\nv splátkach, vo výške 19.750,43 € vrátane DPH. Zápočet bol zrealizovaný dohodou,\nkde zostatok pohľadávky žalobcu voči žalovanému bol započítaný s pohľadávkami\nžalovaného voči žalobcovi z titulu faktúr č. 2009001 na sumu 19.750,43 €, č. 2009007\nna sumu 19.750,43 € a č. 2009012 na sumu 19.750,43 €. Žalobca/sťažovateľ má za to,\n\n2\n\nže Zmluva o nájme nebytových priestorov uzavretá medzi žalovaným ako prenajímateľom\na žalobcom ako nájomcom je neplatná, neplatným a nedôvodným je teda aj započítanie\npohľadávok na nájomnom z neplatnej nájomnej zmluvy oproti pohľadávke na úhradu ceny\ndiela...\nNeplatnosť nájomnej zmluvy sťažovateľ – vtedy žalobca – odôvodňoval tým,\nže predmet nájmu nebol spôsobilý na prenechanie do užívania na stanovený účel a to tak\nz dôvodu prebiehajúcej rekonštrukcie, ako aj z dôvodu, že na predmet nájmu nebolo vydané\npotrebné kolaudačné rozhodnutie. Neplatnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov\nje daná zák. č. 116/1990 Zb. o nájme nebytových priestorov, ktorý upravuje, že predmetom\nprenájmu môžu byť len tie nebytové priestory, ktoré sú stavebne určené na prenájom\na týmto určením je užívacie rozhodnutie, resp. kolaudačné rozhodnutie. Dohoda\no započítaní pohľadávok preto nemohla vyvolať účinky, ktoré sledovala, keďže zmluva\no nájme bola neplatná a predmetom započítania boli pohľadávky žalovaného na nájomnom\nna základe neplatne uzatvorenej nájomnej zmluvy.\nRovnako aj z potvrdenia príslušného stavebného úradu je zrejmé, že v čase uzavretia\nnájomnej zmluvy ako i pol roka po jej uzavretí nebol predmet nájmu spôsobilý na užívanie\nna dohodnutý účel. Žalovanému v dôsledku neplatnosti nájomnej zmluvy nevzniklo právo\nna nájomné, a pokiaľ nájomné prijal, je povinný ho vrátiť.».\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 5 Cb 37/2010 zo 4. októbra 2011 (ďalej aj „rozsudok\nzo 4. októbra 2011“) žalobu sťažovateľky zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť\nžalovanému trovy konania v sume 3 612,98 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.\nV odôvodnení tohto rozsudku podal okresný súd výklad § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka,\npodľa ktorého „počiatočná nemožnosť plnenia je daná vtedy, ak plnenie vyplývajúce\nz právneho úkonu v okamžiku jeho vzniku je objektívne neuskutočniteľné, v danom prípade\nz dôvodu neexistencie prenajímanej veci a nemožno ju do doby, od ktorej sa má začať\nnájom veci, zistiť. Ak ide o právnu nemožnosť plnenia, je predmet plnenia neuskutočniteľný\npreto, že tomu bráni určitá právna prekážka, nie však nedovolenosť právneho úkonu podľa\n§ 39 Obč. zák. existujúca v okamžiku uskutočnenia právneho úkonu (uzavretia zmluvy\no nájme nebytových priestorov).“.\n\n3\n\nOkresný\n\nsúd\n\nzmluvu\n\no\n\nnájme\n\nnebytových\n\npriestorov\n\nuzavretú\n\nmedzi\n\nsťažovateľkou a žalovaným vyhodnotil ako platnú a v tejto súvislosti poukázal\nna skutočnosť, že predmet prenájmu bol uvedený v stavebnom povolení, slúži účelu v ňom\nuvedenému, na realizáciu ktorého má navyše sťažovateľka príslušnými orgánmi vydané\npotrebné rozhodnutia. Okresný súd následne nezistil ani žiadny dôvod neplatnosti\ndohody o vzájomnom\n\nzapočítaní pohľadávok\n\npodľa\n\n§ 364\n\nObchodného\n\nzákonníka\n\na rozsudkom č. k. 5 Cb 37/2010-87 zo 4. októbra 2011 v spojení s opravným uznesením\nč. k. 5 Cb 37/2010-151 z 11. apríla 2012 žalobu sťažovateľky zamietol.\nSťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 Cb 37/2010-87\nzo 4. októbra 2011\n\nv\n\nspojení\n\ns\n\nopravným\n\nuznesením\n\nč. k.\n\n5 Cb 37/2010-151\n\nz 11. apríla 2012 odvolanie, v ktorom tvrdila, že okresný súd dospel k nesprávnemu\nprávnemu záveru týkajúcemu sa platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov.\nSťažovateľka následne vo svojom odvolaní opätovne poukázala na to, že zmluva\no nájme nebytových priestorov uzavretá medzi ňou a žalovaným je neplatná, a preto\nneplatné a nedôvodné je aj započítanie pohľadávok na nájomnom z neplatnej nájomnej\nzmluvy oproti pohľadávke na úhradu ceny diela. Vo vzťahu k platnosti dohody o započítaní\nvzájomných pohľadávok vo svojom odvolaní uviedla, že „podľa výpisu z obchodného\nregistra je zistiteľné, že konanie menom spoločnosti\n\nsa uskutočňuje tak,\n\nže v mene spoločnosti konajú a podpisujú predseda predstavenstva a podpredseda\npredstavenstva spoločne a to tak, že k vytlačenému alebo napísanému obchodnému menu\nspoločnosti pripoja svoj vlastnoručný podpis. V prípade neprítomnosti podpredsedu\npredstavenstva koná a podpisuje predseda predstavenstva a člen predstavenstva a to tak,\nže k vytlačenému alebo napísanému obchodnému menu spoločnosti pripoja svoj\nvlastnoručný podpis. V dohode vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 28. 01. 2009\nabsentuje podpis podpredsedu predstavenstva alebo člena predstavenstva. Z tohto dôvodu\nje uvedený právny úkon neplatný pre nedostatok podpisu konajúcej osoby.“.\nI.1 Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 26. júna 2013 ďalej uvádza,\nže „V priebehu odvolacieho konania sťažovateľ podaním zo dňa 14. 03. 2013, doručeným\nKrajskému súdu v Žiline dňa 19. 03. 2013, oznámil súdu, že po podaní odvolania došlo\n\n4\n\nk postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom odvolacieho konania na základe Zmluvy\no postúpení pohľadávky zo dňa 07. 03. 2013 uzavretej medzi sťažovateľom ako postupcom\na postupníkom − obchodnou spoločnosťou\n\n, so sídlom\n\n,\n\n. Sťažovateľ 1) navrhoval, aby\n\nporušovateľ pripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu tak, že z konania vystúpi\ndoterajší žalobca − sťažovateľ a na jeho miesto do konania vstúpi obchodná spoločnosť\n. K návrhu na zmenu účastníka konania žalobca\ndoložil originál Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 07. 03. 2013 uzavretú medzi\nžalobcom a spoločnosťou\n\n. Taktiež sťažovateľ 1/ k návrhu\n\nna zmenu účastníka konania doložil originál Súhlasu so vstupom do konania na strane\nžalobcu podpísanú konateľom spoločnosti\n, dňa 07. 03. 2013.“.\nKrajský súd o návrhu na zmenu účastníka rozhodol uznesením sp. zn.\n14 Cob 182/2012 zo 16. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie zo 16. apríla 2013“) tak,\nže tomuto návrhu nevyhovel.\nSťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 26. júna 2013 cituje časť\nodôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, pričom uvádza:\n„V odôvodnení... porušovateľ... uvádza, že nie je vylúčené, aby preukázanie\nprechodu alebo prevodu práv a povinností súd skúmal i z hľadiska hmotno-právneho. Ide\ni o prípad rozhodovania v danej veci, keď návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu bol\npodaný v čase, keď odvolací súd mienil vo veci meritórne rozhodnúť, za situácie\nuž predbežného posúdenia (ne)dôvodnosti žaloby vo veci samej...\n... Krajský súd nevyhovením návrhu na zmenu účastníka konania na strane žalobcu\npoprel zmysel zákonných ustanovení § 92 O. s. p., pretože sa nesprávne vysporiadal\nexistenciou a dôsledkami právnej skutočnosti, s ktorou právne predpisy spájajú prevod\nalebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, a v rozhodnutí konštatovaním\no (ne)dôvodnosti žaloby vo veci samej a o (ne)existencie peňažnej pohľadávky žalobcu\nprejudikoval výsledok svojej rozhodovacej činnosti v konaní o odvolaní\nproti rozsudku Okresného súdu Námestovo sp. zn. 5 Cb 37/2010-151 zo dňa 11. 04. 2012.\n\n5\n\nSťažovateľ má za to, že porušovateľ o jeho návrhu rozhodol arbitrárne. Uznesenie\nKrajského súdu v Žiline č. k. 14 Cob 182/2012 zo dňa 16. 04. 2013 neobsahuje náležité\nodôvodnenie...\nV odôvodnení rozhodnutia porušovateľa však absolútne chýba logické vysvetlenie,\nk akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako\nju interpretoval, keď prijal názor o tom, že súd je oprávnený skúmať preukázanie prechodu\nalebo prevodu práv a povinností i z hľadiska hmotnoprávneho.\nV odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď\nna podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Neuviedol, ako dôkazy\nvyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo vyšlo za konania najavo\na ako vec právne posúdil...\nSťažovateľ už v návrhu na zámenu účastníka na strane žalobcu preukázal naplnenie\npodmienok pre postup v zmysle ust. § 92 ods. 2 O. s. p. Napriek tomu, že po začatí konania\nnastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv\nalebo povinností v zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 O. s. p., porušovateľ tomuto návrhu\nna zmenu účastníka nevyhovel. Podľa názoru sťažovateľa porušovateľ tým, že skúmal návrh\nna zmenu účastníka aj z hľadiska hmotnoprávneho, prejudikoval výsledok odvolacieho\nkonania.\nZ vyššie uvedených dôvodov má sťažovateľ za to, že odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia krajského súdu ani prvostupňového súdu nie je v súlade s ust. § 157 ods. 2\nOSP, a že uvedeným nesprávnym postupom bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred\nsúdom.“\nVzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob/182/2012 zo dňa 16. 04. 2013\nbolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR... a základné právo podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru...\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.\n14 Cob/182/2012 zo dňa 16. 04. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie\nkonanie.“\n\n6\n\nSťažovateľka tiež žiada, aby jej bolo priznané právo na úhradu trov konania, ktoré\npozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 1 313,33 €.\nI.2 Krajský súd na základe podaného odvolania rozsudkom z 9. mája 2013 potvrdil\nrozsudok okresného súdu zo 4. októbra 2011 s tým, že okresný súd vykonal v intenciách\nnávrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové\nzistenia a dospel k správnym právnym záverom. Vzhľadom na vecnú správnosť výroku\nokresného súdu o zamietnutí žaloby krajský súd primárne podľa § 219 ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odkázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu\nzo 4. októbra 2011.\nPodľa sťažovateľky k porušeniu ňou označených práv došlo v dôsledku toho,\nže krajský súd dospel v rozsudku z 9. mája 2013 k nesprávnym záverom týkajúcim\nsa otázky podstatnej pre rozhodnutie tejto veci, t. j. platnosti, resp. neplatnosti zmluvy\no nájme nebytových priestorov z 1. augusta 2008 uzavretej medzi sťažovateľkou\na žalovaným s ohľadom na § 39 Občianskeho zákonníka, a rozsudok podľa sťažovateľky\nnespĺňa požiadavky § 157 ods. 2 OSP. V dôsledku uvedeného postupu súdov zúčastnených\nna rozhodovaní v predmetnej veci bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom\nvysloví, že\n«1. „Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob/182/2012 zo dňa\n09. 05. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce\nv práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve\nna spravodlivé súdne konanie.\n2. „Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 14 Cob/182/2012 zo dňa 09. 05. 2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu\nNámestovo sp. zn. 5 Cb 37/2010-87 zo dňa 04.10.2011 o návrhu navrhovateľa na zaplatenie\nsumy 59.251,29 € s prísl. a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“\n\n7\n\nSťažovateľ zároveň žiada aby pri zverejňovaní rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich\nsa tejto sťažnosti boli jeho údaje anonymizované.»\nII.\nÚstavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) uznesením sp. zn. IV. ÚS 554/2013 z 23. septembra 2013 prijal sťažnosť\ndoručenú ústavnému súdu 26. júna 2013 podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nna ďalšie konanie.\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 4. novembra 2013 vyzval krajský\nsúd, aby sa vyjadril k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne\npojednávanie.\nKrajský súd v prípise č. Spr 609/2013 z 25. novembra 2013 (doručenom ústavnému\nsúdu 2. decembra 2013) k sťažnosti sťažovateľky z 26. júna 2013 uviedol, že súhlasí s tým,\naby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Navrhol, aby ústavný\nsúd sťažnosti nevyhovel, pričom vo svojom vyjadrení ďalej uviedol:\n«Odvolací súd sa pri odôvodnení napadnutého uznesenia vysporiadal s návrhom\nsťažovateľa (žalobcu), s pripojenými dôkazmi k tomuto návrhu, ako aj s vyjadrením\nžalovaného k návrhu sťažovateľa (žalobcu) na zmenu účastníka. Pokiaľ priamo v tomto\nprocesnom uznesení odvolací súd neuvádzal a ďalej nerozvíjal argumentáciu za aplikácie\nhmotnoprávnych ustanovení § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky,\ntak toto nebolo ťažiskové pre dané rozhodovanie o procesnom návrhu sťažovateľa\n(žalobcu). Obsahovo však Krajský súd v Žiline vysvetlil dôvody zodpovedajúce aj uvedenej\nhmotno-právnej úprave, keď vychádzal zo situácie nepreukázania postúpenia pohľadávky\nmedzi sťažovateľom (žalobcom) ako postupcom a ďalšou spoločnosťou ako postupníkom\nv rovine nepreukázania skutočností, s ktorými právna úprava v § 92 ods. 2, 3 OSP spája\nprevod pohľadávky ako predmetu konania a ktorá by bola spôsobilá vyvolať pozitívne\n\n8\n\nrozhodnutie o zmene účastníka daného občianskeho súdneho konania na strane žalobcu.\nKrajský súd v Žiline pri rozhodovaní zhodnocoval procesný návrh sťažovateľa (žalobcu)\nna zmenu účastníka konania na strane žalobcu v kontexte so závermi súdu prvého stupňa\nv napadnutom rozsudku práve vo vzťahu k žalovanej pohľadávke, ktorá mala byť\npredmetom postúpenia. Aj keď súdna prax nevylučuje, aby k postúpeniu pohľadávky došlo\ni v prebiehajúcom súdnom konaní (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 27. 04. 2006, sp. zn. 1 Obdo V 13/2005), podľa Krajského súdu v Žiline dikcia ust. § 92\nods. 3 OSP vo väzbe na ust. § 92 ods. 2 OSP, citované v napadnutom uznesení, dávajú súdu\npriestor, aby v odôvodnených prípadoch mohol skúmať i to, či bolo dostatočne preukázané\n(„súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže“), že po začatí konania nastala právna skutočnosť,\nuvedená v odseku 2, teda skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo\nprechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná.\n... V danom prípade odvolací súd neprikročil k skúmaniu splnenia podmienok podľa\n§ 92 ods. 2, 3 OSP svojvoľne, ak posudzoval, či skutočne došlo k postúpeniu žalovanej\npohľadávky žalobcom na postupníka doloženou Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa\n07. 03. 2013, ale bolo tomu tak za situácie 1) podanej námietky zo strany žalovaného\nvo vyjadrení zo dňa 04. 04. 2012, 2) za situácie, že už súd prvého stupňa (napadnutým)\nrozsudkom žalobu vo veci samej zamietol z dôvodu, že (postúpená) pohľadávka žalobcu\nzanikla započítaním v dobe pred začatím konania na súde a 3) za situácie, keď návrh na\nzmenu účastníka na strane žalobcu bol podaný v čase, keď odvolací súd mienil vo veci\nmeritórne rozhodnúť, keď už v rámci prípravy meritórneho rozhodovania v odvolacej veci\nsenát odvolacieho súdu mal vec naštudovanú, predbežne prerokovanú, čo vyplýva\ni z dátumu nariadenia termínu verejného vyhlásenia rozsudku vo veci sp. zn.\n14 Cob/182/2012 bez ústneho pojednávania zákonným postupom podľa § 214 ods. 2 OSP\nv spojení s § 156 ods. 1, 3 OSP, § 211 ods. 2 OSP (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.\n14 Cob/182/2012 zo dňa 16. 04. 2013 o oznámení verejného vyhlásenia rozsudku bez\nnariadenia ústneho pojednávania). Práve uvedené i časové hľadisko, štádium odvolacieho\nkonania, daná prípravná fáza rozhodovania vo veci samej senátom, bola tiež podstatná\nz hľadiska rozhodovania o návrhu sťažovateľa (žalobcu) na zmenu účastníka na strane\nžalobcu. Bolo by zjavne prekvapivé, ak by odvolací súd popri upovedomení účastníkov\nzo 16. 04. 2013\n\no\n\ntermíne\n\nverejného\n\nvyhlásenia\n\n9\n\nrozsudku\n\ndoručil\n\nuznesenie\n\n(zo 16. 04. 2013) o pripustení návrhu zmeny účastníkov so záverom o preukázaní\npostúpenia pohľadávky žalobcom, o ktorej pohľadávke tak prvostupňový ako aj následne\nodvolací súd svojím meritórnym rozhodnutím (09. 05. 2013) vyslovil jej neexistenciu\nuž v dobe začatia konania na súde. Práve v uvedených vecných a procesných súvislostiach,\nv danom procesnom štádiu odvolacieho konania, vo väzbe na konečné meritórne\nrozhodnutia súdov, videl Krajský súd v Žiline dôvody, pre ktoré sa čiastočne odchýlil\nod rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. v uznesení\nz 20. 12. 2011, sp. zn. 6 Cdo 42/2011 a v danej konkrétnej sporovej veci videl priestor\ni pre posúdenie v zmysle ust. § 92 ods. 2, 3 OSP, či skutočne k prevodu práv a povinností\nna strane žalobcu vo vzťahu k žalovanej pohľadávke v priebehu odvolacieho konania došlo,\na to nielen v rovine formálno-právnej. Uvedené súvislosti a dôvody, pre ktoré nepovažoval\npodmienky pre vyhovenie návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka na strane žalobcu\nv zmysle ust. § 92 ods. 2, 3 OSP za splnené, riadne a dostatočne vyjadril v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia, za rešpektovania ust. § 157 ods. 2 OSP aplikovateľného\ni na rozhodnutia vydané formou uznesenia v zmysle § 167 ods. 2 OSP.\nSťažnosťou napádaný procesný postup Krajského súdu v Žiline v danom odvolacom\nkonaní napokon nie je možné vnímať izolovane ani od konečného meritórneho rozhodnutia,\na to v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob/182/2012 zo dňa 09. 05. 2013,\nktorým bol rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 5 Cb/37/2010-87 zo dňa 04. októbra\n2011 v spojení s uznesením Okresného súdu Námestovo č. k. 5 Cb/37/2010-151 zo dňa\n11. apríla 2012 potvrdený; tým bolo dotvrdené, že v skutočnosti k postúpeniu existentnej\npohľadávky Zmluvou o postúpení pohľadávky zo 07. 03. 2013 medzi sťažovateľom\nako postupcom a spoločnosťou\n\n,\n\n,\n\nnedošlo.\nPokiaľ by aj bolo sťažovateľovi v bode 2 jeho návrhu na zrušenie napadnutého\nprocesného uznesenia Krajského súdu v Žiline Ústavným súdom Slovenskej republiky\nvyhovené, tak si dovoľujem dať do pozornosti, že by zrejme nebolo možné\nopätovne o návrhu sťažovateľa podľa ust. § 92 ods. 2, 3 OSP rozhodovať, keďže dané\nodvolacie konanie skončilo právoplatnosťou rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.\n14 Cob/182/2012 zo dňa 09. 05. 2013. Za nesprávny je potrebné považovať i návrh\nsťažovateľa na priznanie náhrady trov konania vo výške 1.313,33 Eur pri vychádzaní\n\n10\n\nz tarifnej hodnoty 59.251,29 Eur, ak sťažnosťou sa napáda procesné rozhodnutie súdu\n(nie vec sama).»\nNa výzvu ústavného súdu z 16. decembra 2013 doručil právny zástupca sťažovateľky\n13. januára 2014 ústavnému súdu stanovisko k prípisu krajského súdu z 25. novembra 2013,\nv ktorom uviedol, že argumentácia krajského súdu „vychádza z výslovne účelovej\ninterpretácie ustanovenia § 92 ods. 2, ods. 3 O. s. p. a nie je schopná vyvrátiť skutočnosť,\nže nesprávnym úradným postupom a vydaním uznesenia“ krajský súd porušil označené\npráva podľa ústavy a dohovoru. Poukázal na to, že sťažovateľka predložila originál zmluvy\no postúpení pohľadávky a súhlas obchodnej spoločnosti\n\n,\n\nso vstupom do konania na strane žalobkyne. V tejto súvislosti ďalej uviedol:\n„V konaní vedenom u porušovateľa pod sp. zn. 14 Cob/182/2012 tak boli bez\nakýchkoľvek pochybností a riadne preukázané všetky podmienky pre vyhovenie návrhu\nsťažovateľa na zámenu účastníka konania na strane žalobcu zo dňa 14. 03. 2013 v zmysle\nust. § 92 ods. 3 O. s. p. Sťažovateľ v konaní preukázal právnu skutočnosť, s ktorou právne\npredpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná ako aj to,\nkedy k tejto skutočnosti došlo.\nAj samotný porušovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 25. 11. 2013 uvádza, že jeho\npostup v prejednávanej veci nebol štandardný a že sa v napadnutom uznesení odchýlil\nod rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.“\nSťažovateľka tiež uviedla, že tak ako ona, rovnako aj obchodná spoločnosť\n, podali proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Cob 182/2012\nz 9. mája 2013 sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, preto neobstojí námietka krajského\nsúdu, že „v prípade úspechu sťažovateľa by nebolo možné opätovne o návrhu sťažovateľa\nzo dňa 14. 03. 2013 podľa ust. § 92 ods. 2, 3 OSP rozhodovať...“ (táto bola neskôr\nodmietnutá uznesením sp. zn. IV. ÚS 150/2014 z 13. marca 2014 ako podaná zjavne\nneoprávnenou osobou, pozn.).\nV súvislosti podanými sťažnosťami sťažovateľka ďalej uviedla:\n\n11\n\n„Sťažnosti podané na Ústavný súd SR o ktorých spojenie na spoločné konanie týmto\npodaním sťažovateľ žiada vychádzajú zo zhodného právneho základu, v ktorom niet\nzásadných odlišností, a z obdobnej právnej argumentácie. Všetci sťažovatelia, ktorí podali\noznačené sťažnosti, mali v konaní vedenom Krajským súdom pod sp. zn. 14 Cob 182/2012\npostavenie veriteľov.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ s poukazom na zásadu hospodárnosti konania\npodľa ust. § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP navrhuje,\naby Ústavný súd SR uznesením rozhodol, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn.\nIV. ÚS 554/2013, sp. zn. Rvp 16844/2013 a sp. zn. Rvp 16842/2013 spája na spoločné\nkonanie.“\nV súvislosti s návrhom na úhradu trov konania sťažovateľka uviedla, že\nv prerokúvanej veci možno predmet konania oceniť peniazmi, preto „sa základná sadzba\ntarifnej odmeny určí podľa § 10“ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov.\nSťažovateľka súhlasila, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej\nsťažnosti.\n\nIII.\nÚstavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde\nuznesením sp. zn. I. ÚS 65/2014 z 5. marca 2014 prijal sťažnosť doručenú ústavnému súdu\n26. júla 2013 podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 6. marca 2014 vyzval krajský súd,\naby sa vyjadril k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne\npojednávanie.\n\n12\n\nKrajský súd v prípise č. Spr 149/2014 z 13. marca 2014 (doručenom ústavnému súdu\n18. marca 2014 ) k sťažnosti sťažovateľky z 26. júla 2013 uviedol:\n„Krajskému súdu v Žiline bola dňa 13. 03. 2014 doručená Vaša žiadosť o vyjadrenie\nk sťažnosti obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n, vo veci\n\nnamietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob/182/2012 zo dňa 9. mája 2013.\nVo vyššie uvedenej veci a vo Vami určenej lehote sa vyjadrujeme tak. že sťažnosť\nnepovažujeme za opodstatnenú. Podľa obsahu (zberného) spisu Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 14 Cob/182/2012 sa vyjadrujeme tak, že právne hodnotenie skutkového stavu\nv dotknutej veci bolo odvolacím súdom vyjadrené v podrobnom odôvodnení napadnutého\nrozsudku, pričom odôvodnenie spĺňalo náležitosti riadneho, dostatočného a tým\npreskúmateľného odôvodnenia rozsudku, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.\nRozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdené\n(§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.), pritom je potrebné s prvostupňovým rozhodnutím považovať\nza jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Odvolací súd v danom prípade\ndal odpoveď na tie skutkové a právne otázky, ktoré boli relevantné pre rozhodnutie vo veci\nsamej (IV. ÚS 115/03), pričom ak pri stotožnení sa so závermi súdu prvého stupňa odvolací\nsúd v odôvodnení svojho rozhodnutia navyše rozviedol aj vlastnú argumentáciu,\ntak neporušil\n\nzákon\n\n(Uznesenie\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn.\n\n1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012). To, či relevantné právne závery, posúdenie veci,\nza daných konkrétnych okolností prípadu zo strany odvolacieho súdu v napadnutom\nrozsudku (ne)prekročili ústavno-právny rámec, je na posúdení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky.\nSúhlasíme, aby v zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov, ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, keďže\nod ústneho pojednávania zjavne nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.“\nK prípisu krajského súdu č. Spr 149/2014 z 13. marca 2014 sťažovateľka v podaní\nz 26. marca 2014 (doručenom ústavnému súdu 31. marca 2014) uviedla:\n\n13\n\n«Porušovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 25. 11. 2013 uvádza, že právne hodnotenie\nskutkového stavu v dotknutej veci bolo odvolacím súdom vyjadrené v podrobnom\nodôvodnení napadnutého rozsudku, pričom podľa názoru porušovateľa spĺňalo náležitosti\nriadneho, dostatočného a tým preskúmateľného odôvodnenia rozsudku v súlade s ust. § 157\nods. 2 O. s. p. Ďalej vo svojom stanovisku uvádza, že to, či relevantné právne závery,\nposúdenie veci za daných okolností (ne)prekročili ústavno-právny rámec, je na posúdení\nÚstavného súdu SR.\nS názormi porušovateľa uvedenými vo vyjadrení zo dňa 13. 03. 2014 sa však\nv žiadnom prípade nemožno stotožniť. Argumentácia porušovateľa vychádza z výslovne\núčelovej interpretácie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. a nie je schopná vyvrátiť\nskutočnosť, že nesprávnym úradným postupom a vydaním rozsudku Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 14 Cob/182/2012 zo dňa 09.05.2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa\npodľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom\nsúde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie. vysvetlený, nielen s poukazom\nna výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom\nna ním prijaté závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným\na bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú\nprávnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Odôvodnenie\nrozhodnutia musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu\nv konaní o riadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok súdu neobsahuje náležitosti\nuvedené v § 157 ods. 2 OSP, je ne preskúmateľný. Jedným z princípov, predstavujúcich\nsúčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru)\na vylučujúcich ľúbo vôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne\nvyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležité odôvodniť (I. ÚS 243/07), pritom starostlivo\nprihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.\nZ odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi\nzávermi na strane druhej (III. ÚS 36/2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu\nochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom\npredpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych\n\n14\n\npredpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nPodľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 77/02, II. ÚS 63/06,\nIII. ÚS 127/2010), každý má právo na to, aby sa v jeho veci pred všeobecnými súdmi\nrozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom\nporiadku Slovenskej republiky, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská\nrepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Všeobecný súd\nmusí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade\ns účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení\nnemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom, zasahujúcim do ich podstaty\na zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych\npredpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným\nprávam a oprávnených záujmov účastníkov konania (napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07).\nPrincíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými\na neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie\nmateriálneho právneho štátu. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia\npatrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje,\naby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torria\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, Hiro Balany c. Španielsko z 9. 12. 1994). Ústavný súd podľa\nkonštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tiež vyslovil, že súčasťou obsahu\nzákladného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (čl. 6 ods. 1\nDohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré\njasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky,\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu.\nV odôvodnení rozhodnutia porušovateľa však absolútne chýba logické vysvetlenie,\nk akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval\n\n15\n\na ako ju interpretoval, keď prijal názor o tom, že zmluva o nájme nebytových priestorov\nzo dňa 01. 12. 2008 je platným právnym úkonom.\nV odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď\nna podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Neuviedol, ako dôkazy\nvyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo vyšlo za konania najavo\na ako vec právne posúdil (primerane uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Obo 48/2012 z 27. júna 2012).\nS námietkou porušovateľa ohľadom nesprávnosti výpočtu náhrady trov, ktorú\nsťažovateľ žiada priznať od porušovateľa v zmysle ust. § 36 ods. 2 zákona NRSR\nč. 38/1993 Z. z. sa nemožno stotožniť s poukazom na ust. § 11 ods. 3 in fine vyhlášky\nč. 655/2004 Z. z. podľa ktorej základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej\nslužby je jedna Šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred Ústavným súdom\nSlovenskej republiky, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných\nprípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.\nV súdenom prípade je možné predmet sporu oceniť peniazmi a to na sumu\n59.251,29 € tak, ako to vyplýva z obsahu spisu. Špecifikácia trov konania pred Ústavným\nsúdom SR zo dňa 26. 03. 2014 tvorí prílohu tohto podania.\nSťažovateľ preto trvá na podanej sťažnosti v celom rozsahu a navrhuje Ústavnému\nsúdu SR, aby svojim nálezom rozhodol nasledovne:\n1. „Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 182/2012 zo dňa 09. 05. 2013\nbolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve\nna súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve\nna spravodlivé súdne konanie.\n2. „Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 14 Cob/182/2012 zo dňa 09.05.2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu\nNámestovo sp. zn. 5 Cb 37/2010-87 zo dňa 04. 10. 2011 o návrhu navrhovateľa\nna zaplatenie sumy 59.251,29 € s prísl. a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie\nkonanie.“\n3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške\n1.970,27 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi.\n\n16\n\nVýška trov právneho zastúpenia pozostáva z odmeny za tri úkony právnej služby\n(prevzatie a príprava zastúpenia 11. 06. 2013, písomné podanie na súd − ústavná sťažnosť\nzo dňa 22. 07. 2013, vyjadrenie k stanovisku porušovateľa 26. 03. 2014), pričom hodnota\nprávneho úkonu bola vyčíslená v súlade s § 11 ods. 3 v spojení s § 10 ods. 1 vyhlášky\nč. 655/2004 Z. z. podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci alebo práva, ktorá je\npredmetom sporu v tomto prípade 59.251,29 €, t. z. tri úkony právnej služby á 539,41 € +\nrežijný paušál v roku 201-3 á 7,81 € + režijný paušál rok 2014 á 8,04 € a 20 % DPH\nz odmeny, t. j. spolu za tri úkony 1618,23 € (tarifná odmena) + 23,66 € (režijný paušál\nrok 2013 + 2014) + 328,38 € (20 % DPH) = 1.970,27 €. Náhradu trov právneho zastúpenia\nžiadame poukázať na účet právneho zástupcu sťažovateľa č. ú.: 121948332/0200,\nVS: 96410.\nSťažovateľ zároveň žiada aby pri zverejňovaní rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich\nsa tejto sťažnosti boli jeho údaje anonymizované.\nII.\nSťažovateľ súhlasí, aby v zmysle ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o\norganizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších právnych predpisov, Ústavný súd SR upustil od ústneho\npojednávania o prijatej sťažnosti.\nIII.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. 07. 2013\ndoručená sťažnosť spoločnosti\n\n,\n\n, so sídlom\n\nvo veci porušenia jej základného práva podľa ust. čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom\na nestrannom súde a podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie postupom\na rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob/182/2012 zo dňa 09. 05. 2013.\nUvedená sťažnosť bola uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 65/2014-10\nzo dňa 05. 03. 2014 prijatá na ďalšie konanie.\nO tejto sťažnosti sa na Ústavnom súde SR vedie konanie pod sp. zn. I. ÚS 65/2014\na doposiaľ o nej nebolo meritórne rozhodnuté. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústavný súd“) bola 26. 06. 2013 doručená sťažnosť spoločnosti\n\n17\n\n,\n\nso sídlom\n\nvo veci porušenia jej základného\n\npráva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu\nochranu na nezávislom a nestrannom súde a podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie\npostupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob/182/2012 zo dňa\n16. 04. 2013.\nUvedená sťažnosť bola uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 554/2013-12\nzo dňa 23. 09. 2013 prijatá na ďalšie konanie.\nO tejto sťažnosti sa na Ústavnom súde SR vedie konanie pod sp. zn. IV. ÚS 554/2013\na doposiaľ o nej nebolo meritórne rozhodnuté.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. 07. 2013\ndoručená sťažnosť spoločnosti\n\n, so sídlom\nvo veci porušenia jej základného práva podľa ust. čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom\na nestrannom súde a podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie postupom\na rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob/182/2012 zo dňa 09. 05. 2013.\nO tejto sťažnosti sa na Ústavnom súde SR vedie konanie pod sp. zn. Rvp 16842/2013\na doposiaľ o nej nebolo rozhodnuté\nPodľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha\nveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).\nPodľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť\nna spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia a týkajú\nsa vyriešenia toho istého právneho problému.\nZákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade\ns citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1\nOSP.\nJe zrejmé, že vo veciach vedených na Ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 65/2014,\nsp. zn. IV. ÚS 554/2013, a sp. zn. Rvp 16842/2013 sťažovatelia napádajú postup\n\n18\n\na rozhodnutia (v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 554/2013 uznesenie a v konaniach\nvedených pod sp. zn. I. ÚS 65/2014 a sp. zn. Rvp 16842/2013 rozsudok Krajského súdu\nv Žiline v konaní sp. zn. 14Cob 182/2012, ktorými boli v podstatnej časti porušené totožné\nzákladné práva podľa ústavy, resp. podľa dohovoru a protokolu.\nSťažnosti podané na Ústavný súd SR o ktorých spojenie na spoločné konanie týmto\npodaním sťažovateľ žiada vychádzajú zo zhodného právneho základu, v ktorom niet\nzásadných odlišností, a z obdobnej právnej argumentácie. Všetci sťažovatelia, ktorí podali\noznačené sťažnosti, mali v konaní vedenom Krajským súdom pod sp. zn. 14 Cob 182/2012\npostavenie veriteľov.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ s poukazom na zásadu hospodárnosti konania\npodľa ust. § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP navrhuje,\naby Ústavný súd SR uznesením rozhodol, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn.\nI. ÚS 65/2014, sp. zn. IV. ÚS 554/2013, a sp. zn. Rvp 16842/2013 spája na spoločné\nkonanie.»\nSúčasne s vyjadrením v podaní z 26. marca 2013 (doručenom ústavnému súdu\n31. marca 2013) si právny zástupca sťažovateľky vyčíslil trovy konania takto:\n„- 3 úkony právnej služby po 539,41 € 1.618,23 € (príprava a prevzatie zastupovania\n- plná moc 11. 06. 2013,\npodanie ústavnej sťažnosti v zmysle ust. čl. 127 Ústavy SR 22. 07. 2013,\nvyjadrenie k stanovisku porušovateľa zo dňa 26. 03. 2014)\n2 x režijný paušál po 7,81 € (rok 2013) 15,62 € 1 x režijný paušál po 8,04 €\n(rok 2014) 8,04 €\n- 20 % DPH z VZ 1.641,89 € 328,38 €\n1.970,27 €\nSťažovateľ si v konaní uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške\n1.970,27 € a navrhuje Ústavnému súdu SR, aby porušovateľa v zmysle ust. § 36 ods. 2\nzákona Národnej rady SR č. 38/1993 Z. z. zaviazal na zaplatenie trov na účet právneho\nzástupcu odporcu č. účtu\n\n, vedený vo\nIV.\n\n19\n\n, pobočka.“\n\nKrajský súd svoje vyjadrenie k obom sťažnostiam doplnil prípisom č. Spr 609/2013\nz 30. marca 2015 doručeným ústavnému súdu 2. apríla 2015, v ktorom poukazuje\nna „recentnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to v uznesení\nzo dňa 31. januára 2014, sp. zn. 4 Obdo 72/2013, ktoré vo fotokópii pripájame“.\nSťažovateľka svoje sťažnosti doplnila ďalším podaním z 9. apríla 2015 doručeným\nústavnému súdu 13. apríla 2015 takto:\n«Sťažovateľ sa dvoma sťažnosťami, a síce sťažnosťou doručenou dňa 26. 06. 2013\ndomáhal rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorým súd vysloví, že uznesením Krajského súdu\nv Žiline sp. zn. 14 Cob/182/2012 zo dňa 16. 04. 2013 a sťažnosťou doručenou\ndňa 26. 07. 2013, domáhal rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorým súd vysloví,\nže rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob/182/2012 zo dňa 09. 05. 2013, boli\nporušené jeho základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nspočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a podľa ust. čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve\nna spravodlivé súdne konanie.\nSťažnosť zo dňa 26. 06. 2013, bola uznesením Ústavného súdu SR sp. zn.\nIV. ÚS 554/2013-12 zo dňa 23. 09. 2013 prijatá na ďalšie konanie a sťažnosť zo dňa\n26. 07. 2013 bola uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 65/2014-10 zo dňa\n05. 03. 2014 prijatá na ďalšie konanie.\nSťažovateľ následne s poukazom na zásadu hospodárnosti konania podľa ust. § 31a\nzákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP navrhol, aby Ústavný súd SR\nuznesením rozhodol, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn... IV. ÚS 554/2013, sp. zn.\nI. ÚS.\nSťažovateľ vystupoval ako žalobca aj v konaní o zaplatenie sumy 21.723,19 €\nvedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 2 Cb/111/2010 proti žalovanému\nspoločnosti\n\n, so sídlom\n\n.\n\nSťažovateľ pohľadávku, ktorá bola vymáhaná v konaní vedenom na Okresnom súde\nNámestovo pod sp. zn. 2 Cb/111/2010 na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa\n\n20\n\n01.03.2013 postúpila na spoločnosť\n\nso sídlom\n...\n\nSťažovateľ sa cestou svojho právneho zástupcu podaním návrhu na zámenu\núčastníka konania na strane žalobcu zo dňa 13. 03. 2013 domáhal, aby súd pripustil zmenu\núčastníkov na strane žalobcu tak, že z konania vedeného na Okresnom súde Námestovo,\nsp. zn. 2 Cb 111/2010 na strane žalobcu vystúpila spoločnosť\nso sídlom\n\n,\n\na na jej miesto vstúpila spoločnosť\n\nso sídlom\n\n...\n\nAdvokát spoločnosti žalovaného v čase po uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky\nzo dňa 01.03.2013 a po podaní návrhu na zmenu účastníkov konania (13. 03. 2013) a to\ndňa 15.04.2013 e-mailovym podaním kontaktoval jedného z konateľov spoločnosti\n(t. j. protistrany) a to pána\n\n, v ktorom mu podal\n\ninštrukcie k podaniu späťvzatia odvolania vo veci vedenej na Okresnom súde Námestovo\npod sp. zn. 5 Cb/109/2010 a k podaniu odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávky\nzo dňa 01. 03. 2013 vraj z dôvodu uzatvorenia dohody o zániku všetkých vzájomných\nzáväzkov a pohľadávok medzi žalobcom a odporcom ktorá mala byť uzatvorená\ndňa 26. 02. 2013. V e-mailovom podaní právny zástupca žalovaného\npripojil aj znenie späťvzatia odvolania a odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávky...\nZ čestného vyhlásenia pána\n\nzo dňa 30. 03. 2015 vyplýva,\n\nže tento ako konateľ spoločnosti\n\n, so sídlom\n(ďalej len „\n\n“) podpísal Dohodu\n\no vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok, predmetom ktorej malo byť vzájomné\nzapočítanie pohľadávok spoločnosti\nso sídlom\n\nvoči spoločnosti\n,\n\na ktorá je datovaná dátumom\n\n26. 02. 2013 na priamy pokyn právneho zástupcu spoločnosti\n, a to až dňa 15. 04. 2013. Obsah dohody o vzájomnom započítaní záväzkov\na pohľadávok ktorú v mene spoločnosti\n\npodpísal dňa 15. 04. 2010\n\npripravoval\n\n, pričom do jej obsahu zakomponoval aj vyhlásenie\n\nspoločnosti\n\no tom, že táto spoločnosť na základe tohto zápočtu nemá\n\nvoči spoločnosti\n\nžiadne pohľadávky, ktorá skutočnosť nebola pravdivá,\n\nže dňa 15. 04. 2013 o 08:01 bola na jeho e-mailovú adresu\n\n21\n\ndoručená správa od pána\n\nz e-mailovej adresy\n\nv ktorej mu\n\n,\n\nnariadil zaslať dokumenty, ktoré tvorili prílohu tejto e-\n\nmailovej správy na Krajský súd v Žiline a spoločnosti\nso sídlom\n\n. Prílohou tejto e-mailovej\n\nsprávy zo dňa 15. 04. 2013 bolo podanie adresované Krajskému súdu v Žiline k sp. zn.\n14 Cob 182/2012 označené ako späťvzatie odvolania datované dátumom 05. 04. 2013\na podanie adresované spoločnosti\n\noznačené ako odstúpenie\n\nod zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 07. 03. 2013 datované dátumom 14. 04. 2013...\nAdvokát žalovaného následne antidatovanú Dohodu o vzájomnom započítaní\nzáväzkov a pohľadávok predložil ako dôkaz v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline\npod sp. zn. 14 Cob/182/2012 podaním zo dňa 18. 04. 2013. Ako nepochybne vyplýva z\nvyššie uvedeného, antidatovaná Dohoda o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok\nbola reálne podpísaná až v období, kedy pohľadávka už patrila spoločnosti postupníka −\nTakýmto konaním vznikla škoda tak spoločnosti postupcu\n(sťažovateľa) −\n\n, ktorá postúpila pohľadávku za odmenu vo výške 90 %\n\nz hodnoty pohľadávky, ako aj spoločností postupníka\n\n...\n\nPrávny zástupca v čase, kedy zastupoval spoločnosť\n,\n\n, so sídlom\n\nako žalovaného v konaní o zaplatenie\n\nsumy 21.723,19 € vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 2 Cb/111/2010\nprostredníctvom emailovej správa aj osobne kontaktoval protistranu − spoločnosť\n, so sídlom\n\ns cieľom\n\nprostredníctvom antidatovanej Dohody o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok,\nzvrátiť účinky zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 01. 03. 2013 a prostredníctvom\nanitidatovanej listiny docieliť stav, aby nedošlo k uspokojeniu legitímnej pohľadávky\nspoločnosti\n\n, ktorá ju nadobudla od spoločnosti\n\nV ostatnom sa sťažovateľ pridržiava obsahu svojich sťažností a stanovísk, ktoré\ndo konaní vedených na Ústavnom súde SR pod sp. zn. IV. ÚS 554/2013 a sp. zn.\nI. ÚS 65/2014.»\nV.\n\n22\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 1. júla 2015\nprerokoval sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. IV. ÚS 554/2013 a sp. zn.\nI. ÚS 65/2014 a uznesením č. k. PLs. ÚS 5/2015-6 ich spojil na spoločné konanie, ktoré\nbude ďalej vedené pod sp. zn. IV. ÚS 554/2013.\nV nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2\nzákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru,\nže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nVI.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\n\n23\n\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi\nsúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,\npričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu\nrešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy\n(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nVýklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť\npreto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie\nmateriálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených\n\nzáujmov\n\núčastníkov\n\nkonania.\n\nAplikáciou\n\na\n\nvýkladom\n\ntýchto\n\nustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom\n(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),\na to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4\nústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nZ konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav\na aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\n\n24\n\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).\nÚstavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03).\nPokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ústavný súd sa už pri svojej rozhodovacej činnosti odvolal na judikatúru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje,\naby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý\nargument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť\nodôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov\nEurópskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu\n(rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288). Znamená\nto, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku\nalebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané\nrozhodnutie.\n\n25\n\nSťažovateľka v sťažnosti z 26. júna 2013 namieta, že krajský súd rozhodol\no jej návrhu na zmenu účastníka konania napadnutým uznesením arbitrárne. Argumentuje\ntým, že krajský súd namietaným uznesením zo 16. apríla 2013\n- poprel zmysel § 92 OSP,\n- prejudikoval rozhodnutie vo veci samej a\n- svoje rozhodnutie náležitým spôsobom neodôvodnil („... chýba logické vysvetlenie,\nk akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako\nju interpretoval, keď prijal názor o tom, že súd je oprávnený skúmať preukázanie prechodu\nalebo prevodu práv a povinností i z hľadiska hmotnoprávneho“).\nKrajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zo 16. apríla 2013 poukázal na rozsudok\nokresného súdu zo 4. októbra 2011 vo veci samej a na to, že sťažovateľka podala proti\ntomuto rozsudku odvolanie. Uviedol tiež, že sťažovateľka v priebehu odvolacieho konania\ndoručila návrh na zmenu účastníka konania na strane žalobcu, ku ktorej priložila zmluvu\no postúpení pohľadávky zo 7. marca 2013 a súhlas obchodnej spoločnosti\n, ako postupníkom so vstupom do konania na strane žalobcu. V odôvodnení\nďalej uviedol:\n„Keďže k podaniu návrhu na zmenu účastníka konania na strane žalobcu došlo po\npodaní odvolania proti uzneseniu okresného súdu žalobcom, t. z. po začatí odvolacieho\nkonania, o návrhu rozhodol krajský súd, ktorý je vecne príslušný na rozhodovanie\nv odvolacom konaní podľa § 10 ods. 1 OSP.\nZo Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 07. 03. 2013 uzavretej medzi postupcom\n.. a postupníkom\n\n... krajský súd zistil,\n\nže jej predmetom bol prevod pohľadávky, ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania,\nna spoločnosť\n\na spoločnosť\n\nvyslovila súhlas so vstupom do konania na miesto žalobcu. K návrhu na zmenu účastníka\nkonania na strane žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní jeho právneho zástupcu\nzo dňa 04. 04. 2013. Uviedol, že nesúhlasí s návrhom žalobcu a poukázal na skutočnosť,\nže žalobca nemohol platne postúpiť pohľadávku, ktorej nie je vlastníkom, resp. pohľadávku,\nktorá neexistuje, ak zanikla započítaním dohodou zo dňa 28. 01. 2009 a zo dňa\n03. 03. 2009. V tomto smere označil žalovaný doloženú Zmluvu o postúpení pohľadávky\n\n26\n\nzo dňa 07. 03. 2013 medzi žalobcom\n\n,\n\nso sídlom v\n\na spoločnosťou\n\n, za neplatnú. Poukázal ďalej na to,\n\nže žalovanému žalobca neoznámil postúpenie pohľadávky a ani zo strany spoločnosti\nso sídlom v\n\n, mu doposiaľ nebola doručená zmluva\n\no postúpení zo dňa 07. 03. 2013. Navrhol, aby súd návrh žalobcu na pripustenie zmeny\núčastníka konania na strane žalobcu podľa predloženého návrhu žalobcu zamietol.\nZ ust. § 92 ods. 3 veta prvá OSP vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase so zmenou\nmusí posúdiť, či žalobca preukázal prechod alebo prevod práv a povinností. Pre účely tohto\nprocesného rozhodnutia v zásade stačí preukázanie, že nastala (formálno-právna)\nskutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práv\na povinností. V odôvodnených prípadoch však podľa názoru odvolacieho súdu nie je\nvylúčené, aby preukázanie prechodu alebo prevodu práv a povinností súd skúmal\ni z hľadiska hmotno-právneho. Ide i o prípad rozhodovania v danej veci, keď návrh na\nzmenu účastníka na strane žalobcu bol podaný v čase, keď odvolací súd mienil vo veci\nmeritórne rozhodnúť, za situácie už predbežného posúdenia (ne)dôvodnosti žaloby vo veci\nsamej. Predmetom rozhodovania v odvolacom konaní vo veci samej je práve otázka\n(ne)existencie peňažnej pohľadávky žalobcu\n\n, pričom okresný súd\n\nnapadnutým rozsudkom žalobu zamietol z dôvodu zániku žalobcovej pohľadávky\nzapočítaním v dobe pred začatím konania na súde. Za týchto okolností spornosti predmetnej\npohľadávky, s predbežným záverom podľa napadnutého rozsudku okresného súdu\no neexistencii pohľadávky, ktorá mala tvoriť predmet dokladovaného postúpenia medzi\nžalobcom ako postupcom a spoločnosťou\n\n, nebolo\n\nmožné prijať záver o splnení podmienok podľa § 92 ods. 2, 3 OSP pre vyhovenie návrhu\nžalobcu na zmenu účastníkov konania na jeho strane v štádiu odvolacieho konania.\nVyjadrený nesúhlas žalovaného s navrhovanou zmenou účastníkov na strane žalobcu\nv danom prípade nebol pre rozhodovanie odvolacieho súdu vo veci relevantný, keďže\nk zmene účastníkov na strane žalobcu predmetná zákonná úprava súhlas žalovaného ako\npodmienku takejto zámeny nevyžaduje.“\n\n27\n\nSťažovateľka v sťažnosti z 26. júla 2013 namieta, že krajský súd založil svoje\nrozhodnutie na nesprávnom právnom názore, a tvrdí, že nepostupoval podľa § 157 ods. 2\nOSP.\nO odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd\nrozsudkom sp. zn. 14 Cob 182/2012 z 9. mája 2013 tak, že rozsudok okresného súdu\nč. k. 5 Cb 37/2010-87 zo 4. októbra 2011 v spojení s opravným uznesením č. k.\n5 Cb 37/2010-151 z 11. apríla 2012 potvrdil ako vecne správny. Tento rozsudok nadobudol\nprávoplatnosť 30. mája 2013.\nKrajský súd rozsudok z 9. mája 2013 odôvodnil takto:\n«Podľa ust. 212 ods.3 OSP na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada\nodvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nPodľa ust. § 205 ods. 3 OSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody\nodvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.\nPodľa ust. § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho\nzistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.\nKrajský súd uvádza, že pri preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu sa\nmohol obmedziť len na dôvody a ten rozsah odvolacích dôvodov, ktoré žalobca uplatnil\nv rámci odvolacej lehoty a súčasne, ktoré mali väzbu na skutkový stav zistený súdom prvého\nstupňa, ktorým bol v odvolacom konaní viazaný (§ 213 ods. 1 OSP).\nŽalobca vyvodzoval existenciu, dôvodnosť a oprávnenosť uplatnenej pohľadávky\n59.251,29 Eur ku dňu podania žaloby i ku dňu rozhodnutia okresného súdu z prejudiciálne\ntvrdenej okolnosti neplatnosti kompenzačných dohôd medzi účastníkmi, predmetom ktorých\nboli aj žalované faktúry žalobcu č. 8000039 a č. 8000047, vo väzbe na tvrdenú (absolútnu)\nneplatnosť nájomnej zmluvy účastníkov. V prvostupňovom konaní žalobca tvrdil neplatnosť\nnájomnej zmluvy z dôvodu rozporu so zákonom (stavebný zákon), obchádzanie zákona\n(stavebný zákon) a nemožnosť plnenia faktickú i právnu. Pokiaľ však v rámci vyvolaného\nodvolacieho konania doplnil tvrdenú neurčitosť nájomnej zmluvy i o okolnosť chýbajúcej\nprílohy č. 1 a neplatnosť z dôvodu omylu pri uzatváraní zmluvy, išlo o novú obranu, ktorá\nbola spojená s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov; išlo o námietky\n\n28\n\ntak v hmotnoprávnej ako i skutkovej rovine, Za konštatovania splnenej procesnej\npoučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 OSP (č. l. 85 spisu) nebol tvrdený\nani zistený žiaden z dôvodov taxatívne uvedených v § 205a ods. 1 OSP, len za ktorých by\nbolo možné v odvolacom konaní prihliadať na nové skutočností a nové dôkazy,\nreprodukované pred súdom prvého stupňa. Naviac, ak žalobca opakovane dopĺňal v rámci\nodvolacieho konania odvolanie cez písomné podania z 22. 12. 2011 (č. l. 123-124 spisu)\nz 11. 01. 2011, tak na tieto podania vykonané po uplynutí odvolacej lehoty nebolo možné\npri prejednaní a rozhodnutí v odvolacej veci prihliadať (§ 205 ods. 3 OSP).\nPokiaľ ide o odvolanie žalobcu v podaní zo dňa 20.04.2012 (č. l. 153-154 spisu)\nproti opravnému uzneseniu Okresného súdu Námestovo č. k. 5 Cb/37/2010-151 zo dňa\n11.04.2012, odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 204 ods. 1 OSP, odvolanie sa „podáva\ndo 15-dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo\nvydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len\nv rozsahu vykonanej opravy. Keďže predmetným uznesením okresný súd opravil len časť\nznenia výroku II) o trovách konania, akékoľvek odvolacie dôvody uvádzané žalobcom\nv podaní z 20. 04. 2012, pokiaľ smerovali do rozhodnutia vo veci samej“ boli vyhodnotené\nako podané po odvolacej lehote, preto ani na obsah tohto podania žalobcu nemohlo byť\nodvolacím súdom pri prejednaní a rozhodnutí vo veci samej prihliadané (§ 205 ods. 3 OSP\nv spojení s § 204 ods. 1 OSP).\nPodľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne\nsprávne.\nPodľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na\nskonštatovanie\n\nsprávnosti\n\ndôvodov\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia,\n\nprípadne\n\ndoplniť\n\nna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nKrajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie\ncitovaná zákonná právna úprava. Po prejednaní veci krajský súd konštatoval, že okresný\nsúd vo vecí vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho\nvyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec i právne posúdil. Vzhľadom na\nvecnú správnosť napadnutého meritórneho výroku 1/ o zamietnutí žaloby a stotožnenie sa\ns dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd\n\n29\n\nprimárne podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku\nokresného súdu.\nLen na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu\na k relevantným odvolacím dôvodom žalobcu krajský súd uvádza, že po tom, ako sa\noboznámil s obsahom súdneho spisu, s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru,\nže nie sú dané dôvody na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov, spolu so správnou citáciou aplikovaných právnych noriem obsiahnutých\nv odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré vytvárajú relevantné východiská\npre zamietnutie žaloby, Základom pre napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa bol záver\no nepreukázaní aktívnej legitimácie žalobcu vo vzťahu k uplatňovanej pohľadávke\ns príslušenstvom, a to z dôvodu zániku pohľadávky započítaním v dobe pred začatím\nkonania na súde, kompenzačnými dohodami účastníkov z 28. 01. 2009 a 03. 03. 2009\n(č. l. 17, 18 spisu). Vecná legitimácia (či už aktívna na strane žalobcu alebo pasívna na\nstrane žalovaného) stanovuje, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti\nv konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného práva. Nedostatok vecnej\nlegitimácie znamená, že účastník nebol nositeľom práva, o ktoré v konkrétnom konaní išlo.\nV danom prípade žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie existencie\naktívnej legitimácie v konaní. Dôkazným bremenom sa pritom rozumie procesná\nzodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že\nz toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného\nbremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá\nskutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla\nbyť preukázaná, keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani\no pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.\nDôkazné bremeno ohľadom určitých skutočnosti leží na tom účastníkovi konania, ktorý\nz existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho\núčastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobca tvrdil, že k zániku\nžalovanej pohľadávky započítaním v rámci kompenzačných dohôd účastníkov zo dňa\n28. 01. 2009 a 03. 03. 2009 nedošlo, bolo jeho povinnosťou uvedené tvrdenie preukázať.\nŽalobca v rámci svojho dôkazného bremena vyvodzoval neexistenciu zániku\nžalovanej pohľadávky z neplatnosti dohôd o započítaní, a to v nadväznosti primárne\n\n30\n\nna neplatnosť nájomnej zmluvy účastníkov, z ktorej žalovanému vznikla (proti) pohľadávka\nvoči žalobcovi za nájom nebytových priestorov.\nK dôvodom uvádzaným okresným súdom vo vzťahu k vyhodnocovaniu (ne)platnosti\nnájomnej zmluvy, krajský súd uvádza, že žalobca tak pri podaní žaloby, ako aj v celom\nprvostupňovom konaní neuviedol, v čom spočíva jeho právny záujem na vyvolanom spore,\na to za situácie, že podľa výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne participoval tak\nna uzavretí napádaných právnych úkonov nájomnej zmluvy i kompenzačných dohôd. Aj keď\nv danom prípade nešlo o typ určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP, ktoré ustanovenie\nvyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu na žalovanom určení, nepochybne i pre\nžalobu na plnenie [§ 80 písm. b) OSP] je potrebné, aby na strane žalobcu bol právny\nzáujem na uplatňovaní určitého nároku voči žalovanému. Vyplýva to napokon i z ust. § 1\nOSP, v rámci vymedzenia účelu občianskeho súdneho konania, ktorým je okrem iného\nzabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov. Práve záujem\nna spravodlivom usporiadaní vzájomných práv a povinnosti vystupuje do popredia\nv prípade posudzovania dohôd uzavretých podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej\nčinnosti v rámci súdneho sporu vyvolaného jedným z týchto subjektov. V tomto smere\nodvolací súd akcentuje, že súkromno-právne vzťahy sú založené na individuálnej autonómii\na zmluvnej slobode subjektov, v rámci ktorých tieto subjekty realizujú svoje individuálne\nzáujmy prostredníctvom trhových transakcií. Zásada zmluvnej slobody, predovšetkým\nu podnikateľských subjektov sa uplatňuje v právnom rámci, vymedzenom právnym\nprostriedkom. Zmluvné strany sú obmedzené právnym rámcom tzv. kogentných noriem,\nale aj hranicou určenou korektívom verejného poriadku a dobrých mravov, či v užšom\nzmysle zásadou poctivého obchodného styku. Jedným z najzávažnejších obmedzení zmluvnej\nslobody a autonómie zmluvných strán je sankcia neplatnosti právnych úkonov. Aj keď\nprávna úprava sankcionuje určité úkony (absolútnou alebo relatívnou) neplatnosťou,\npri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov v rámci danej právnej úpravy by mal súd\ningerovať do zmluvnej slobody jednotlivcov iba v rozsahu nevyhnutom na vytvorenie\nvhodných podmienok na realizáciu individuálnych slobôd. V tejto súvislosti odvolací súd\npovažuje za potrebné tiež uviesť, že v rámci posudzovania nárokov vyplývajúcich\nzo súkromného práva platí a je potrebné prihliadať i na zásadu ochrany dobrej viery\na nadobudnutých práv. Aj keď nepochybne regulácia právnych vzťahov sankciou\n\n31\n\nneplatnosti právnych úkonov je potrebná a slúži nielen na ochranu verejného záujmu,\nale aj záujmov jednotlivých subjektov, ktoré do právnych vzťahov vstupujú. Práve preto\nvšak pri aplikácii právnej úpravy neplatnosti právnych úkonov a jej interpretácie na\nkonkrétny skutkový stav v rámci súdneho rozhodovania, je potrebné vychádzať\npredovšetkým z individuálnych slobôd jednotlivca a akcentovať jeho autonómiu vôle,\nčo najdôslednejšie zabezpečiť jeho právnu istotu a chrániť jeho legitímne očakávania\nvyplývajúce z realizovaných právnych úkonov.\nPre rozhodovanie v danej veci neboli relevantné len uvedené všeobecné teoretické\nvýchodiská a úvahy súdu, ale v rámci tohto právneho rámca boli zásadné konkrétne\nokolnosti v danej sporovej právnej veci. Z nich do popredia vystupuje, že namietané právne\núkony boli dvojstranné zmluvy, uzavreté účastníkmi v postavení podnikateľov pri ich\npodnikateľskej činnosti. Na jednej strane tu išlo predovšetkým o posudzovanie\n(ne)existencie práva žalobcu na zaplatenie ceny diela a na strane druhej jeho povinnosti\nzaplatiť žalovanému za užívanie nebytových priestorov.\nPokiaľ ide o námietku1 žalobcu nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku\nv rovine jeho nepreskúmateľnosti, odvolací súd opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu\nnezistil. Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ\n(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne\niný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje\nza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá\nna to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, že právo na riadne odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,\nnesporne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby\nna každý argument strany, aj na taký, ktorý pre rozhodnutie nie je nosný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Len ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Toria c.\nŠpanielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B). Rovnako sa i Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v Náleze\nIII. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva\n\n32\n\nna spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03). Odvolací súd po preskúmaní veci\ndospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným\na dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Jeho rozhodnutie\nnemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené. V skutkovej i právnej rovine\nsa zaoberal nosnou argumentáciou žalobcu o neplatnosti právnych úkonov nájomnej\nzmluvy a kompenzačných dohôd a túto argumentáciu vyhodnotil i pokiaľ išlo o obranu\nžalovaného. Pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia\npríslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam v kontexte vyššie uvedeného\nvšeobecného rámca daného autonómiou zmluvnej vôle účastníkov v rámci ich podnikania.\nAko vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že\ndovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o\nzjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (porovnaj napr. I. ÚS\n188/06).\nPokiaľ ide o samotnú nájomnú zmluvu, odvolací súd zdôrazňuje, že ju uzatvárali dve\nobchodné spoločnosti s prepojením ich osobného substrátu minimálne v osobe\n, ktorý podľa výpisu z obchodného registra tvoriaceho predmet súdneho spisu\na dokazovania pred okresným súdom, bol v rozhodnej dobe tak Štatutárnym orgánom −\nkonateľom žalobcu, ako aj členom štatutárneho orgánu − podpredsedom predstavenstva\nžalovaného. Uvedená okolnosť spolu dotvárala autonómny charakter uzavretých právnych\núkonov účastníkov v dobe ich uzavretia. Odvolací súd sa stotožnil s právnym vyhodnotením\na závermi okresného súdu pokiaľ išlo o námietku (ne)platnosti nájomnej zmluvy pre rozpor\nči obchádzanie zákona (§ 39 OBZ), a to stavebného zákona v prepojení na úpravu\nzák. č. 116/1990 Zb. Rovnako odvolací súd súhlasil s okresným súdom, že žalobca\nnepreukázal, že v danom prípade bola neplatnosť nájomnej zmluvy vyvolaná nemožnosťou\nplnenia podľa § 37 ods. 2. OZ. Bolo dôvodné prihliadať práve na participovaní žalobcu na\nokolnosti uzavretia nájomnej zmluvy; bol to práve žalobca, kto stavbu, v ktorej nebytové\npriestory boli umiestnené, pre žalovaného zhotovil a zápisnične odovzdal dňa 15. 08. 2008\n(č. l. 13-14 spisu). V nájomnej zmluve v čl. I bol priamy odkaz na stavebné povolenie\n\n33\n\nč. 2008/80-V a 1284/08-ŠSÚ/S-Pč., žalobca sám požiadal o vydanie rozhodnutia\npríslušného orgánu na uvedenie priestorov reštauračného zariadenia\ndo prevádzky, pričom vydaným rozhodnutím (č. l. 29 spisu) bol\nschválený i prevádzkový poriadok uvedeného reštauračného zariadenia, predloženým\na spracovaným žalobcom dňa 17. 12. 2008. Z uvedených osobitných okolností daného\nprípadu bol opodstatnený záver, že v danom prípade nedošlo k uzavretiu neplatnej\nnájomnej zmluvy ako tvrdil žalobca. Práve za prihliadania a vyhodnocovania uvedených\nkonkrétnych okolností v danej sporovej veci nebolo zo strany tak prvostupňového ako aj\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nnevyhnutné\n\nzohľadňovať,\n\nžalobcom\n\ndokladované\n\nrozhodnutia\n\nvšeobecných súdov Slovenskej republiky, resp. Českej republiky, ktoré napokon neboli pre\nkonkrétnu posudzovanú vec právne záväzné, za zdôraznenia individuálneho prístupu k\nrozhodovaniu, za vychádzania tak z vyššie uvedených teoreticko-právnych východísk, pri\nakcentovaní zmluvnej voľnosti zmluvných strán, ako aj pri zachovaní spravodlivého\nusporiadania vzťahu účastníkov a pri súčasnom nevybočení z rámca daného interpretáciou\naplikovanej kogentnej právnej úpravy citovanej v odôvodnení rozsudku okresného súdu.\nPokiaľ ide o dohody o započítaní účastníkov z 28. 01. 2009 a 03. 03. 2009, okrem\ndostatočných a vecne správnych dôvodov uvedených okresným súdom, z ktorých prijal\nzáver o nedôvodnosti tvrdenia žalobcu o ich neplatnosti, odvolací súd uvádza, že je možné\nsúhlasiť s názorom žalovaného o tom, že ust. § 580 a nasl. OZ a ani ust. § 358 a nasl. OBZ\npre platnosť dohody o zápočte nevyžaduje písomnú formu. V tomto smere neboli relevantné\nnámietky právneho zástupcu žalobcu vyjadrené v záverečnej reči na pojednávaní\n04. 10. 2011, že dohodu z 28. 01. 2009 podpísal len jeden reprezentant zo štatutárneho\norgánu žalovaného. Napokon, až do podania žaloby doručenej súdu 10. 05. 2010 žalobca\nkompenzačné dohody účastníkov akceptoval. Okresný súd správne zhodnotil, že predmet\nzapočítania bol dostatočne určitý (identifikovaný), preto nebol daný dôvod absolútnej\nneplatnosti kompenzačných dohôd podľa § 37 ods. 1 OZ.\nZ vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd súhlasil so záverom okresného\nsúdu o vyvolaných účinkoch zániku vzájomných pohľadávok účastníkov započítaním,\nz ktorého dôvodu bola vecne správne zamietnutá žaloba uplatňujúca nárok na zaplatenie\npeňažnej pohľadávky žalobcu, ktorá ku dňu podania žaloby už bola zaniknutá. Žalobca teda\nnepreukázal, že v dobe podania žaloby a rozhodovania okresného súdu bol nositeľom ním\n\n34\n\ntvrdeného hmotného práva na zaplatenie zvyšnej ceny diela zhotoveného pre žalovaného,\npodľa žalovaných faktúr.\nPokiaľ ide o námietku žalobcu v rovine nedostatočného vyhodnotenia vykonaného\ndokazovania, odvolací súd poukazuje, že nezistil taký postup zo strany okresného súdu,\nktorý by znamenal odňatie možností žalobcovi konať pred súdom, alebo ktorý vo svojom\nvýsledku by znamenal nesprávne rozhodnutie vo veci, a to ani pokiaľ išlo o dokazovanie\na jeho hodnotenie za aplikácie ust. § 132 OSP. V zmysle ust. § 132 OSP dôkazy hodnotí súd\npodľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;\npritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli\núčastníci. Nesprávne, prípadne nedostatočné vyhodnotenie dôkazov však nie je vadou\nkonania, ktorá by znamenala odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Pokiaľ\nby aj súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných dôkazov, mohlo by to zakladať\niba vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia v skutkovej rovine, avšak v danom prípade\nk takémuto nesprávnemu − nedostatočnému vyhodnoteniu vykonaného dokazovania na\nstrane okresného súdu nedošlo. V tomto smere tiež odvolací súd uvádza, že obsah práva\nna spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení\npráva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces\nnepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,\nnavrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces\nneznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,\nteda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).\nDo obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd\nnepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých\ndôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne\nzáväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\nŤažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu\nv danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných\nv danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala\n\n35\n\nvýnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti\nvykonania výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo\nnevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd\nrozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.\nKrajský súd považuje za potrebné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého záverov\nodvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa\na navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.\nZ dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového\nako aj vyššie uvedené závery krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť\ninak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdiť ako vecne správne\nrozhodnutie, vrátane závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý výrok\nosobitne odvolaním ani napadnutý nebol, cez úpravu v § 219 ods. 1, 2 OSP.\nNa dôvažok a pre úplnosť odvolací súd za preukázaných osobitných okolností v danej\nsporovej právnej veci poukazuje i na ďalší možný dôvod posudzovania (ne)dôvodnosti\nžaloby. Zo súvislostí danej veci, vzájomného prepojenia účastníkov tak cez osobný substrát\nspoločnosti ako i vecné obchodné vzťahy v rozhodnom období, zo správania a motívov,\nobsahu vzájomných dohôd účastníkov, ako vyplynuli z vykonaného dokazovania,\npri kreovaní, v priebehu i následne po vzniku vzájomných záväzkových vzťahov, odvolací\nsúd videl i priestor pre zváženie aplikácie ust. § 265 OBZ, podľa ktorého, výkon práva,\nktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.\nZásady poctivého obchodného styku sú špecifické práve pre oblasť obchodne-právnych\nvzťahov, ktoré sa vyznačujú osobitosťou subjektov (podnikateľov), ktoré vo vzájomných\nvzťahoch presadzujú vlastné podnikateľské záujmy a nesú pritom podnikateľské riziko.\nU každého podnikateľského subjektu sa predpokladá určitá miera odbornej starostlivosti,\nprofesionálnej úrovne, s ktorou pristupujú (majú pristupovať) i ku kreovaniu a napĺňaniu\nzmluvných vzťahov. Cez ust. § 265 OBZ sa postihuje aj tzv. šikanózny výkon práva\nv obchodných vzťahoch. Ide o zneužitie práva, o tzv. šikanu, keď účelom výkonu práva\nnie je realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa\nurčeného obchodným záväzkovým vzťahom, ale ide o snahu výkonom práva znevýhodniť\n\n36\n\ndruhú stranu a spôsobiť jej ujmu. Ust. § 265 OBZ pritom má chrániť aj dobromyseľnosť\núčastníkov zmluvných vzťahov. Jeho aplikácia pripadá do úvahy tak v prípade\n(šikanózneho) výkonu práva vyplývajúceho zo zmluvy, ako aj na výkon práva, ktorý vyplýva\npriamo zo zákona. Keďže ust. § 265 OBZ nemá vplyv na platnosť právnych úkonov, ide pri\njeho aplikácii len o odopretie ochrany výkonu práva, V podmienkach danej veci však\nuvedené súvislosti súdom prvého stupňa neboli posudzované, preto netvorili ani dôvod\npotvrdenia napadnutého rozsudku okresného súdu, avšak ich uvedenie bolo podľa\nkrajského súdu potrebné pre osvetlenie úvah a možných súvislostí, ktoré (i vo všeobecnej\nrovine) pri posudzovaní žalôb medzi podnikateľskými subjektmi môžu vyplývať z\nkonkrétností a osobitostí ich vzájomných vzťahov a v rovine potrebného zaoberania sa i\notázkou (skutočného) účelu, právneho záujmu žaloby v tej ktorej sporovej právnej veci. Ak\nvšak základom rozhodnutia v danom prípade bol záver o neexistencii žalobcom uplatneného\npráva, potom ust. § 265 OSP nebolo aplikované a netvorilo rozhodujúcu právnu úpravu,\nz ktorej by bolo vychádzané pri rozhodovaní tak okresným ako aj odvolacím súdom;\nz uvedeného nebol potrebný postup odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 OSP.»\nZ odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd sa stotožnil so záverom okresného\nsúdu o platnosti zmluvy o nájme a tiež dohody o započítaní.\nS poukazom na rozsiahle odôvodnenie napadnutého rozsudku ústavný súd dospel\nk záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom\nokresného súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd\nnezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva\nz nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,\nktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom\noboch všeobecných súdov nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia\nčinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa\nktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho\nvyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom\núčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje\n\n37\n\nústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne\nodchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové\na právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nÚstavný súd z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že tento\nsa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,\nže sťažovateľka v predmetných konaniach dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti\ndanej veci vrátane otázky zámeny účastníkov konania. Už odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,\nI. ÚS 117/05). V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tieto minimálne\nlimity ústavnej akceptovateľnosti prekračuje. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet\ndôvodu, aby ústavný súd spochybňoval záver napadnutého rozhodnutia, ktoré je dostatočne\nodôvodnené a má oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa názoru ústavného súdu dôvody\nnapadnutého rozsudku krajského súdu uvedené v jeho odôvodnení sú zrozumiteľné\na dostatočne logické, vychádzajúce zo zistených skutkových okolností a relevantných\nprávnych noriem, nevykazujú znaky svojvôle a sú z ústavného hľadiska udržateľné.\nÚstavný súd preto sťažnosti z 26. júla 2013 nevyhovel.\nNad rámec tohto záveru ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka v súvislosti\ns namietaným porušením jej práv tvrdí, že krajský súd jej odňal možnosť konať pred súdom,\nčo zakladalo dôvod na podanie dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorý\nvšak sťažovateľka nevyužila. Pritom v súlade judikatúrou ústavného súdu môže ústavný súd\nprijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány\nverejnej moci už nemajú možnosť namietané porušenie základných práv alebo slobôd\nnapraviť. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky\nochrany svojho základného práva a nebol s ich uplatnením úspešný, môže predložiť\nsťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie svojho\nzákladného práva alebo slobody. Sťažovateľ pritom nemá na výber, ktorý z oboch ústavne\nexistujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany\n\n38\n\nposkytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd\n(IV. ÚS 628/2013, IV. ÚS 231/2014).\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd spojil konanie o sťažnostiach sťažovateľky\ndo jedného konania, musel sa vyrovnať v jednom konaní s ústavnoprávnymi námietkami\nvznesenými k obidvom napadnutým rozhodnutiam krajského súdu vydaným v tom istom\nkonaní (časovo prvé rozhodnutie bolo uznesenie zo 16. apríla 2013, ktoré bolo svojou\npovahou procesným rozhodnutím, a v poradí časovo druhé a konečné rozhodnutie bolo\nmeritórnym rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky).\nČo sa týka posúdenia ústavnej akceptovateľnosti uznesenia krajského súdu\nzo 16. apríla 2013, ústavný súd poukazuje na právnu úpravu týkajúcu sa zmeny účastníka\nkonania relevantnú v čase rozhodovania krajského súdu.\nPodľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou\nprávne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná,\nmôže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo\nna koho prešli, navrhnúť, aby do konania namiesto doterajšieho účastníka vstúpil ten,\nna koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.\nPodľa § 92 ods. 3 OSP súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania\nnastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť\nna miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto,\nsa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú\nzachované.\nK inštitútu zmeny účastníka konania sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky\nv uznesení sp. zn. 6 Cdo 42/2011 z 20. decembra 2011, v ktorom uviedol, že „z ustanovenia\n§ 92 ods. 3 veta prvá O. s. p. síce vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase so zámenou musí\nposúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv a povinností, avšak pre účely\ntohto rozhodnutia stačí preukázanie, že nastala (formálno-právna) skutočnosť, ktorá môže\n\n39\n\nmať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práv a povinností. Súd však\nv tomto štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené predpoklady pre takéto\nprávne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy. To znamená, že nie je jeho úlohou\nprechod alebo prevod práv a povinností posúdiť podľa hmotného práva v rozsahu\nzodpovedajúcom možnému záveru pre rozhodnutie vo veci samej (posúdiť, či podľa\nhmotného práva skutočne k prechodu alebo prevodu práv a povinností došlo).“.\nÚstavný súd sa k zmene účastníka konania vyjadril vo svojom skoršom rozhodnutí\n(IV. ÚS 64/2013), keď vyslovil, že výklad § 92 ods. 2 a 3 OSP, podľa ktorého súd\npri rozhodovaní o návrhu podľa tohto ustanovenia nie je povinný skúmať platnosť zmluvy\no postúpení pohľadávky ako jednej z právnych skutočností predpokladaných v tomto\nustanovení, neodporuje zneniu a účelu predmetného ustanovenia, predstavuje jeden\nz možných výkladov § 92 ods. 2 a 3 OSP a je aj ústavne udržateľný, súc si vedomý\naj rozchádzajúcej sa judikatúry všeobecných súdov pri aplikácii uvedeného ustanovenia.\nČo sa týka rozhodnutiu o návrhu na zmenu účastníka konania uznesením\nzo 16. apríla 2013 napadnutého sťažnosťou z 25. júna 2013, t. j. uznesením, ktoré\npredchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, a to rozsudku z 9. mája 2013, v odôvodnení tohto\nuznesenia krajský súd v súvislosti s § 92 ods. 2 a 3 OSP uviedol podmienky (hypotézy),\nktorých splnenie vedie k zmene účastníka konania [„... v zásade stačí preukázanie,\nže nastala (formálno-právna) skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva\nza následok prechod alebo prevod práv a povinností.“]. Z odôvodnenia tiež možno vyvodiť,\nže krajský súd v zásade dospel k záveru, že v uvedenom rozsahu podmienky na zmenu\núčastníka na strane sťažovateľky (žalobkyne) v prerokúvanom prípade v zásade splnené boli\n[„Zo Zmluvy o postúpení pohľadávky... krajský súd zistil, že jej predmetom bol prevod\npohľadávky, ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania, na spoločnosť\na (táto, pozn.) spoločnosť... vyslovila súhlas so vstupom do konania na\nmiesto (sťažovateľa, pozn.)...“]. Následne však krajský súd vyslovil právny názor, podľa\nktorého za určitých okolností je odôvodnené skúmať prevod alebo prechod práv\na povinností, o ktorých sa koná, aj z hľadiska hmotnoprávneho. Dospel k záveru,\nže v prerokúvanom prípade boli dané také skutočnosti, ktoré odôvodňujú hmotnoprávne\n\n40\n\nskúmanie prevodu práv, o ktorých sa koná. Úlohou ústavného súdu bolo preto posúdenie\nústavnoprávnej akceptovateľnosti tohto právneho názoru krajského súdu.\nÚstavný súd okrem už uvedeného nemohol prehliadnuť skutočnosť vyplývajúcu\nz odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu zo 16. apríla 2013, že za relevantné\npre svoje rozhodnutie v okolnostiach danej veci považoval krajský súd časové hľadisko,\nt. j. procesné štádium odvolacieho konania, keď sťažovateľka navrhla zmenu účastníka\nkonania [„... návrh... bol podaný v čase, keď odvolací súd mienil vo veci meritórne\nrozhodnúť, za situácie už predbežného posúdenia (ne)dôvodnosti žaloby vo veci samej.“,\ndokonca v deň vydania napadnutého uznesenia určil deň vyhlásenia meritórneho\nrozhodnutia, ku ktorému aj reálne došlo“]. Rovnako tak za rozhodujúci považoval krajský\nsúd predmet konania („Predmetom rozhodovania v odvolacom konaní vo veci samej je\npráve otázka rozhodnutia o (ne)existencii peňažnej pohľadávky...“) a predbežný záver\nokresného súdu vyslovený (v tom čase ešte) v neprávoplatnom meritórnom rozhodnutí („...\nokresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol z dôvodu zániku žalobcovej\npohľadávky započítaním v dobe pred začatím konania na súde.“), ktoré ale už bolo\nnapadnuté odvolaním a 12. júna 2012 predložené na rozhodnutie krajskému súdu. Na tomto\nzáklade podľa krajského súdu „nebolo možné prijať záver o splnení podmienok podľa § 92\nods. 2, 3 OSP pre vyhovenie návrhu...“.\nÚstavný súd v tejto súvislosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu\nmusí prisvedčiť sťažovateľke, že krajský súd pri rozhodovaní o jej návrhu na zmenu\núčastníkov konania podľa § 92 ods. 1 OSP prekročil všeobecne akceptované hranice\nprocesnoprávneho prieskumu návrhu na zmenu účastníka konania, využijúc na odôvodnenie\nnevyhovenia tomuto návrhu hmotnoprávnu argumentáciu, ktorá je v zásade vlastná\nrozhodovaniu vo veci samej, čo považuje za jeho pochybenie. Ústavný súd však považoval\nza relevantné vyhodnotiť intenzitu tohto pochybenia krajského súdu z ústavnoprávneho\nhľadiska, t. j. či vzhľadom na okolnosti danej veci dosiahlo ústavnoprávny rozmer a či bolo\nspôsobilé svojimi dôsledkami porušiť sťažovateľkou označené práva. Ústavný súd dospel k\nzáveru, že to tak nie je.\n\n41\n\nÚstavný súd pri svojom rozhodovaní prihliadol na skutočnosti poukazujúce\nna vzájomnú časovú a vecnú a aj procesnú prepojenosť oboch rozhodnutí (aj vzhľadom\nna spojenie oboch vecí na rozhodnutie ústavného súdu a rozhodnutie o nich v jednom\nkonaní, ktoré navrhla a aj požadovala samotná sťažovateľka, čím uznala ich vzájomnú\nprocesnú aj vecnú súvislosť/prepojenosť).\nÚstavný súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že meritórne rozhodnutie krajského súdu\nz 9. mája 2013 obsahuje hmotnoprávne závery, ktoré sú po právnej a skutkovej stránke\nnezávislé od procesného rozhodnutia o zmene/zámene účastníka konania, a preto znižujú\nintenzitu procesného pochybenia krajského súdu pri vydaní napadnutého uznesenia, ktoré\n(pochybenie) podľa názoru ústavného súdu nedosiahlo ústavnoprávny rozmer, a nebolo teda\nv konečnom dôsledku spôsobilé z tohto dôvodu porušiť sťažovateľkou označené práva\nuznesením krajského súdu zo 16. apríla 2013. Uplatniac materiálne chápanie ústavnosti\n(m. m. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012), ústavný súd dospel k záveru o ústavnej\nudržateľnosti uznesenia krajského súdu zo 16. apríla 2013, a preto sťažnosti sťažovateľky\nz 25. júna 2013 nevyhovel. Opačný záver by ústavný súd v danom prípade považoval\nza prísne formalistický.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. decembra 2015\n\n42", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:31c7690b-a41c-42a5-991f-6e69b97ac2de", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 231/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 231/2014 z 16. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:31c7690b-a41c-42a5-991f-6e69b97ac2de"}, {"guid": "ussr:11e48677-f010-4833-8063-2b12072791ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/2014 z 13. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-13", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11e48677-f010-4833-8063-2b12072791ca"}, {"guid": "ussr:4e2c5e23-a682-47d9-9461-f810b24baf04", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 628/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 628/2013 z 10. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e2c5e23-a682-47d9-9461-f810b24baf04"}, {"guid": "ussr:ac189d6f-8621-4df0-a1f5-e0598e714e44", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 64/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 64/2013 z 31. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-31", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac189d6f-8621-4df0-a1f5-e0598e714e44"}, {"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:d2bfa6ad-bdfd-4cf6-8e2d-0bde0d77431f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 37/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 37/2012 z 25. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-25", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2bfa6ad-bdfd-4cf6-8e2d-0bde0d77431f"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:80b80880-3c67-4bcb-8e3a-1faa001aeccb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 127/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2010 z 22. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-22", "citacie_n": 197, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80b80880-3c67-4bcb-8e3a-1faa001aeccb"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:f44c973c-c877-42ec-8a9c-33d27acc60c7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/06 z 13. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-13", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f44c973c-c877-42ec-8a9c-33d27acc60c7"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8b193fd1-20b0-410d-b421-f6b3c8611512", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLs. ÚS 5/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLs. ÚS 5/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b193fd1-20b0-410d-b421-f6b3c8611512"}, {"guid": "ussr:11e48677-f010-4833-8063-2b12072791ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/2014 z 13. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-13", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11e48677-f010-4833-8063-2b12072791ca"}, {"guid": "53d42a8a-cb5a-4699-8a62-eb88ecdbc071:f149ef3b-0103-42f3-af54-546884704c38", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5115202208.5", "spisova_znacka": "14CoKR/11/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14CoKR/11/2018 z 10. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-10-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5115202208.5"}]}