{"guid": "ussr:4b5d791e-66a0-422d-9f6c-b60e9f876281", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:4.US.213.2014.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 213/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 213/2014 z 26. 4. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 26. apríla 2016, sp. zn. IV. ÚS 213/2014, ECLI:SK:USSR:2016:4.US.213.2014.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-04-26", "forma": "Nález", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4b5d791e-66a0-422d-9f6c-b60e9f876281", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:4.US.213.2014.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:4.US.213.2014.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:4.US.213.2014.2/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 213/2014-77\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte\nzloženom\n\nz predsedu\n\nLajosa\n\nMészárosa,\n\nzo\n\nsudkyne\n\nĽudmily\n\nGajdošíkovej\n\n(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Rudolfa Tkáčika o sťažnosti obchodnej spoločnosti\nPetit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou DEDÁK &\nPartners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa\na advokáta JUDr. Štefana Dedáka, a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o.,\nŠpitálska 43, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Tomáša\nKamenca, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n3 Co 334/2011 z 1. decembra 2011, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto\nrozhodol:\n1. Základné práva obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., podľa čl. 26 ods. 1 a 2\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 3 Co 334/2011-534 z 1. decembra 2011 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nBratislave\n\nč. k.\n\nz 1. decembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\n\n3 Co 334/2011-534\n\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012\nfaxom a 10. mája 2012 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s.,\nLazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo\n„žalovaný“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské\nnivy 45, Bratislava, t. č. Twin City, Block A, Karadžičova 2, Bratislava, konajúcou\nprostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Štefana Dedáka, a Advokátskou kanceláriou\nTomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa\na advokáta Mgr. Tomáša Kamenca, vo veci namietaného porušenia jej základných práv\npodľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 334/2011\nz 1. decembra 2011.\nSťažovateľka v sťažnosti uvádza:\n«Sťažovateľ dňa 28. 02. 2005 zverejnil v denníku SME článok, ktorý sa skladal\nz časti s názvom „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“, ďalej „Súdy\nsa minulosti ešte nezbavili“, „Prípady ľudí stíhaných pre náboženstvo“ a „Exminister\nsi pamätá len jednu potrestanú sudkyňu“ (ďalej len „Článok“), ktorý\nobsahoval nasledovné kritické vyjadrenia:\n„nedávny predseda\n\nodsúdil ešte ako okresný sudca v roku 1985\n\nna 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza\n(ďalej len „\n\n“\n“) podal dňa 16. 05. 2005 návrh\n\nna začatie konania, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške\n1 000.000 SKK a uverejnenia ospravedlnenia\n\nv denníku SME.\n\nv žalobe namieta, že na strane 4 v denníku SME zo dňa 28. 02. 2005 bolo\nuvedené nasledovné hodnotenie: „nedávny predseda Najvyššieho súdu SR\nv minulom režime v rozpore s platnou ústavou sa podieľal ako sudca na vrchole\nštátomocenskej pyramídy na prenasledovaní nevinných ľudí, ich odsúdením za prejavy viery\n\n2\n\na teda ani v minulosti sa nesprával tak ako od sudcu spoločnosť očakáva a že taký človek\nako žalobca by v nových demokratických pomeroch nemal robiť sudcu“.\nRozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „prvostupňový súd“) sp. zn.\n19 C 139/2005 zo dňa 18. 06. 2007 (ďalej len „Rozsudok č. 1“) bol sťažovateľ zaviazaný\nuverejniť v denníku SME ospravedlnenie\n\nzaplatiť\n\nsumu\n\n1 000 000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, trovy konania vo výške 180 902,50 Sk, trovy\nkonania štátu vo výške 8 554,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.\nProti Rozsudku č. 1 podal sťažovateľ dňa 03. 08. 2007 odvolanie. Sťažovateľ\nv odvolaní\n\nnamietal,\n\nže\n\nzverejnenie\n\nČlánku\n\nbolo\n\nrealizáciou\n\nslobody\n\ntlače,\n\nže nie sú naplnené ústavné predpoklady na obmedzenie slobody prejavu, že Rozsudok č. 1\nnie je opatrením v demokratickej spoločnosti nevyhnutným na ochranu práv a slobôd iných,\nže podklad Článku je pravdivý, že Vyjadrenie 2 sa v Článku nenachádzalo, že\nneosvedčil existenciu predpokladov rozhodných pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 6 Co 392/2007 zo dňa 23. 03. 2009 (ďalej\nlen „Rozsudok KS BA“) zmenil Rozsudok č. 1 nasledovne:\nSpäťvzatie návrhu vo výroku: V sprievodnom texte podľa obsahu článku pod názvom\n„Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ denníka SME uverejneného\nv pondelok 28. februára 2005 bolo na titulnej strane a na strane 4 bolo uvedené i to, že\nnedávny predseda Najvyššieho súdu SR\n\nv minulom režime v rozpore s vtedy\n\nplatnou ústavou sa podieľal ako sudca na vrchole štáto-mocenskej pyramídy\nna prenasledovaní nevinných ľudí, ich odsúdením za prejavy viery, a teda v minulosti\nsa nesprával tak, ako od sudcu spoločnosť očakáva, a že taký človek ako žalobca, by\nv nových demokratických pomeroch, nemal robiť sudcu.“ sa pripúšťa, rozsudok súdu\nprvého stupňa sa v tejto časti zrušuje a konanie sa zastavuje (ďalej len „Výrok 1“).\nRozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšku potvrdzuje (ďalej len „Výrok 2“).\nSťažovateľ je povinný zaplatiť\n\ntrovy odvolacieho konania v sume\n\n2 472,37 Eur do rúk advokátky\n\n(ďalej len „Výrok 3“).\n\nje povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy odvolacieho konania v časti\nspäťvzatia návrhu v sume 279,77 Eur do rúk advokáta JUDr. Štefana Dedáka (ďalej len\n„Výrok 4“).\n\n3\n\nSťažovateľ podal proti Výroku 2, Výroku 3 a Výroku 4 Rozsudku KS BA sp. zn.\n6 Co 392/2007 zo dňa 23. 03. 2009 dovolanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 328/2009 zo dňa\n25. 03. 2010 dovolanie odmietol.\nSťažovateľ podal proti Rozsudku KS BA sp. zn. 6 Co 392/2007 zo dňa 23. 03. 2009\nústavnú sťažnosť.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) nálezom sp. zn.\nI. ÚS 408/2010-87 zo dňa 16. 06. 2011 (ďalej len „Nález“) rozhodol, že základné práva\nsťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) Rozsudkom KS BA porušené boli. Ústavný súd zrušil Rozsudok KS BA v časti\njeho Výroku 2, v ktorom potvrdil výrok Rozsudku č. 1 a vec vrátil na ďalšie konanie\nKrajskému súdu v Bratislave.\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len „Súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Co 334/2011 zo dňa\n01. 12. 2011 (ďalej len „Konečný rozsudok“) v časti náhrady nemajetkovej ujmy potvrdil\nRozsudok č. 1 a zaviazal sťažovateľa zaplatiť k rukám právnej zástupkyne trovy odvolacieho\nkonania vo výške 4 072,25 Eur...\nSťažovateľ týmto podáva proti Konečnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave,\nč. k. 3 Co 334/2011 zo dňa 01. 12. 2011 túto ústavnú sťažnosť.»\nSťažovateľka ďalej uvádza, že napadnutý rozsudok považuje za arbitrárny,\npretože krajský súd nezohľadnil závery ústavného súdu obsiahnuté v jeho rozhodnutí\nč. k. I. ÚS 408/2010-87 zo 16. júna 2011, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.\n6 Co 392/2007 z 23. marca 2009 v časti jeho výroku. Ústavný súd pritom vo svojom\nrozhodnutí konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je arbitrárne, zjavne\nneodôvodnené, neprimerane prísne, nevyvážené, nezohľadňujúce argumenty sťažovateľa\nani okolnosti predmetnej veci, že krajský súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6 Co 392/2007\nz 23. marca 2009 nedal presvedčivú odpoveď na otázku, či predmetom kritiky\nposudzovaného článku sťažovateľky bola kritika\n\nalebo kritika súdneho\n\nrozhodovania, nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľka uverejnila vysvetľujúci článok,\nresp. že sa nevyrovnal s tým, že\n\n4\n\nmohol na uverejnenú kritiku reagovať.\n\nSťažovateľka namieta arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn.\n3 Co 334/2011 z 1. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“ alebo\naj „napadnutý rozsudok“) aj preto, lebo tento súd v napadnutom rozhodnutí iba zopakoval\npredchádzajúce konštatovania o tom, že čiastočné späťvzatie návrhu\nnemá vplyv na výšku relutárnej satisfakcie, a nezaoberal sa tým, že medze prípustnej kritiky\nsú aj u sudcu vytýčené menej prísne ako u bežného človeka, pričom sa obmedzil iba na to,\nže „uvedené nebolo možné vziať do úvahy“. Sťažovateľka považuje argumentáciu krajského\nsúdu v časti odôvodnenia týkajúcej sa absencie obrany\n\nna uverejnenú\n\nkritiku za nepresvedčivú a neudržateľnú.\nSťažovateľka v uvedenej súvislosti považuje napadnutý rozsudok krajského súdu aj\nza porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy,\nkeďže obmedzovanie jej slobody nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné\na uverejnením článku nemohlo dôjsť k zníženiu vážnosti a dôstojnosti\nv značnej miere.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom\ntakto rozhodol:\n„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 334/2011 zo dňa\n01. 12. 2011, bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo sťažovateľa na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky.\n2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 334/2011 zo dňa\n01. 12. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné\nzadosťučinenie vo výške 35.000 EUR.\nSťažovateľ na základe uvedených skutočností ďalej navrhuje, aby Ústavný súd\nSlovenskej republiky vydal v zmysle ustanovení § 36 ods. 2 Zákona nasledujúce uznesenie:\nKrajský súd v Bratislave je povinný do siedmich dní od doručenia tohto nálezu Ústavného\n\n5\n\nsúdu Slovenskej republiky nahradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy\nprávneho zastúpenia.“\nPrávny zástupca sťažovateľky 15. augusta 2013 faxom a 19. augusta 2013 poštou\ndoručil ústavnému súdu oznámenie o odmietnutí dovolania sťažovateľky z 5. apríla 2012\n(sťažnosť bola ústavnému súdu poštou doručená 10. mája 2012) proti rozsudku krajského\nsúdu sp. zn. 3 Co 334/2011 z 1. decembra 2011 (právoplatnému 11. marca 2012) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 187/2012\nz 25. apríla 2013 ako neprípustného (právoplatným 28. júna 2013). Ústavný súd vyzval\nprávneho zástupcu sťažovateľky, aby zaslal ústavnému súdu uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cdo 187/2012 z 25. apríla 2013, ktoré mu právny zástupca sťažovateľky zaslal\nelektronicky ešte v ten istý deň.\nÚstavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky\nuviesť:\nNa základe oznámenia dôvodu svojho vylúčenia sudcu IV. senátu ústavného súdu\nLadislava Orosza z 30. júla 2013 podaného predsedníčke ústavného súdu podľa § 27 ods. 2\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) I. senát ústavného súdu uznesením č. k.\nI. ÚS 585/2013-6 z 2. októbra 2013 sudcu IV. senátu ústavného súdu Ladislava Orosza\nvylúčil z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky.\nNa základe ďalšieho oznámenia sudcu IV. senátu ústavného súdu Ladislava Orosza\nz 9. septembra 2013 (doplneného 19. septembra 2013, 10. októbra 2013 a 18. októbra 2013)\npodaného predsedníčke ústavného súdu podľa § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde I. senát\nústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 629/2013-14 z 24. októbra 2013 rozhodol tak, že\nsudcu Ladislava Orosza vo veciach uvedených vo výroku tohto uznesenia nevylúčil; o veci\nsťažovateľky vedenej pod sp. zn. Rvp 4802/2012 napriek jej zaradeniu do zoznamu vecí,\nna ktoré sa vzťahovalo predmetné oznámenie, ako aj o ďalších veciach vo výroku\n\n6\n\noznačeného uznesenia I. senát ústavného súdu explicitne nerozhodol, ale v jeho odôvodnení\nvo vzťahu k nim uviedol, že „nad rámec veci a v spojitosti s mechanicky sa opakujúcimi\noznámeniami vo veciach, kde odporcom je najvyšší súd, ústavný súd dáva do pozornosti\noznamovateľa – sudcu senátu IV. ÚS Ladislava Orosza – obsah sľubu sudcu ústavného\nsúdu [čl. 134 ods. 4 (najmä) in fine Ústavy Slovenskej republiky], ktorý (nielen\nv okolnostiach posudzovaných vecí, pozn.) má konštitutívny význam (pozri napr. čl. 134 ods.\n5 Ústavy Slovenskej republiky)“.\nNa základe uvedených skutočností považovali členovia IV. senátu ústavného súdu\nza žiaduce, aplikujúc prvú vetu § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku\nv spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, prerušiť konanie o sťažnosti sťažovateľky\nvedenej pod sp. zn. Rvp 4802/2012 a predložiť vec na posúdenie predsedníčke ústavného\nsúdu.\nNa základe oznámenia sudcu Ladislava Orosza týkajúceho sa rozhodnutia o jeho\nzaujatosti rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 357/2014-6 z 2. júla 2014\ntak, že Ladislav Orosz je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn.\nIV. ÚS 213/2014.\nV súvislosti rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2015\ndo 29. februára 2016 (ďalej len „rozvrh práce“) bol vo veci príslušný rozhodovať II. senát\nústavného súdu v zložení Ľudmila Gajdošíková  predsedníčka senátu, a sudcovia Lajos\nMészáros a Sergej Kohut.\nPredsedníčke ústavného súdu doručil sudca II. senátu ústavného súdu Sergej Kohut\nlist označený ako „Návrh na vylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn.\nIV. ÚS 213/2014 (Rvp 4802/2012)“, o ktorom rozhodol III. senát ústavného súdu uznesením\nč. k. III. ÚS 442/2015-5 z 8. septembra 2015 tak, že sudca II. senátu ústavného súdu Sergej\nKohut je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod\nsp. zn. IV. ÚS 213/2014.\n\n7\n\nPodľa čl. II bodu 4 písm. a) v spojení s čl. IV bodom 1 písm. b) rozvrhu práce\nbol príslušným na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky senát v zložení Ľudmila\nGajdošíková  predsedníčka senátu, a sudcovia Lajos Mészáros a Milan Ľalík.\nPredsedníčke ústavného súdu doručil sudca I. senátu ústavného súdu Milan\nĽalík list označený ako „Návrh na vylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn.\nIV. ÚS 213/2014“, o ktorom rozhodol III. senát ústavného súdu uznesením č. k.\nIII. ÚS 20/2016-7 z 12. januára 2016 tak, že sudca ústavného súdu Milan Ľalík\nje vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.\nIV. ÚS 213/2014.\nPodľa čl. II bodu 4 v spojení s čl. III bodom 1 rozvrhu práce je príslušným\nna rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky senát v zložení Ľudmila Gajdošíková –\npredsedníčka senátu, a sudcovia Lajos Mészáros a Ľubomír Dobrík.\nÚstavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné\na zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, a preto\nuznesením č. k. IV. ÚS 213/2014-56 z 2. februára 2016 rozhodol o prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde).\nSudca Ľubomír Dobrík (člen senátu v čase prijatia veci na ďalšie konanie) ukončil\nvýkon funkcie sudcu ústavného súdu 29. februára 2016, a preto podľa čl. III bodu 1 písm. c)\na d) rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 1. marec 2016 – 28. február 2017\npredsedníčka ústavného súdu na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu 16. marca\n2016 určila za tretieho člena II. senátu ústavného súdu na rozhodovanie v tejto veci sudcu\nústavného súdu Rudolfa Tkáčika.\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,\naby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby\nsa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.\n\n8\n\nPredseda krajského súdu sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľky vo svojom stanovisku\nč. Spr 3102/16 z 22. februára 2016 doručenom ústavnému súdu 23. februára 2016 faxom\na 26. februára 2016 poštou, v ktorom okrem iného uviedol:\n„V rámci porušenia práva domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde namieta:\n- nedostatočné odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n3 Co/334/2011-534 zo dňa 01. 12. 2011 (bod III.1 sťažnosti), keď právny záver súdu logicky\nnevyplýva zo skutkových zistení (bod III.1.1 sťažnosti) a keď mu bolo upreté právo\ndozvedieť sa o príčinách rozsudku procesne stanoveným spôsobom (bod III.1.2 sťažnosti);\n- nevysporiadanie sa s jeho argumentmi, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci\n(bod III.2 sťažnosti);\n- nereflektovanie záverov Ústavného súdu SR (bod III.3 sťažnosti).\nV rámci porušenia slobody prejavu namieta, že\n- obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa v danom prípade nie je v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutné (bod III.2.1 sťažnosti);\n- zverejnením článku nedošlo k zníženiu vážností a dôstojnosti\n(navrhovateľa) v značnej miere (bod III.2.2 sťažnosti);\n- akékoľvek obmedzenie práva slobody prejavu v danom prípade nie je primerané\nsledovanému účelu (bod III.2.3 sťažnosti).\nK bodu III.1.1 sťažnosti:\nPodľa sťažovateľa sú právne závery súdu v logickom rozpore s argumentmi, ktoré\nsúd uviedol v odôvodnení rozsudku na podporu svojich záverov. Uviedol, že súd na záver\no kariérnom raste navrhovateľa v čase odznievania tvrdených následkov nevykonal žiaden\ndôkaz; nedokazoval, kedy nastal okamih existencie aspoň nejakého negatívneho dôsledku\nčlánku v profesijnom živote navrhovateľa a kedy tvrdené účinky článku odznievali.\nSťažovateľ mal za zjavné, že zverejnenie článku nemalo na profesijný život navrhovateľa\nvplyv, keď i napriek zverejneniu článku navrhovateľ profesijne rástol a požíval takú dôveru\nv jeho morálne a odborné schopnosti, že bol vymenovaný do funkcie ministra spravodlivosti\nako aj predsedu NS SR.\nNie je zrejmé, prečo sťažovateľ namieta nevykonanie dôkazu na záver o kariérnom\nraste navrhovateľa v čase odznievania tvrdených následkov. Skutočnosť, že navrhovateľ sa\n\n9\n\nstal ministrom spravodlivosti a neskôr predsedom NS SR, je totiž všeobecne známa.\nV súvislosti s námietkou, že nebol dokazovaný okamih existencie aspoň nejakého\nnegatívneho dôsledku článku v profesijnom živote navrhovateľa je potrebné uviesť, že na\nzáklade vykonaného dokazovania (podstatné časti výpovedí svedkov sú uvedené\nv odôvodnení rozsudku) dospel Krajský súd v Bratislave k záveru, že navrhovateľ pociťoval\nnásledky v odlišnom správaní sa, okrem iných, i kolegov, bol vystavený slovným útokom\na bol vyčerpaný neustálym vysvetľovaním. Nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi v značnej\nmiere znížili jeho dôveryhodnosť a česť najmä v profesionálnom živote. Výšku priznanej\nnemajetkovej ujmy mal súd za primeranú aj s prihliadnutím na skutočnosť, že zásahom sa\nnarušili i kolegiálne vzťahy. Zo svedeckých výpovedí\ni\n\n,\n\nje bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že negatívny dôsledok článkov\n\nnastal po ich prečítaní, pričom istý čas pretrvával (dopyt verejnosti na danú tému\nči diskusie so sudcami a prokurátormi). Krajský súd v Bratislave nemohol pri priznaní\nnemajetkovej ujmy prihliadnuť na skutočnosť, že následne sa navrhovateľ stal ministrom\nspravodlivosti a neskôr predsedom NS SR; články boli totiž uverejnené dňa 28. 02. 2005\na navrhovateľ sa stal ministrom spravodlivosti dňa 10. 07. 2006, t. j. 16 mesiacov\npo uverejnení a predsedom NS SR sa navrhovateľ stal až po 4 a pol roku od uverejnenia\nčlánkov, preto na uvedené okolnosti by bolo možné prihliadnuť vtedy, ak by k nim došlo\nnásledne a teda vo veľmi krátkom čase po uverejnení článkov.\nK bodu III.1.2 sťažnosti:\nPodľa sťažovateľa odôvodnenie rozsudku Krajského sudu v Bratislave neposkytuje\npodklad pre právny záver o potrebe obmedzenia slobody prejavu priznaním relutárnej\nsatisfakcie navrhovateľovi, pričom súd predpoklady priznania náhrady nemajetkovej ujmy\nnezisťoval.\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Krajský súd v Bratislave sa v odôvodnení\nrozsudku podrobne zaoberal všetkými predpokladmi vzniku nároku navrhovateľa\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nK bodu III.2 sťažnosti:\nPodľa sťažovateľa nie je možné analýzou článku dospieť k záveru, že z jeho kontextu\nvyplýva, že navrhovateľ odsúdil kňaza za prejavy viery. Namietol, že tunajší súd napriek\nzáverom Ústavného súdu SR, že explicitná informácia, že navrhovateľ odsúdil kňaza\n\n10\n\nza prejavy viery sa v článku nenachádza, zotrval na tomto skutkovom zistení a od neho\nodvíjal i svoje ďalšie úvahy o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy. Sťažovateľ uviedol,\nže účelom článku nebolo znevážiť navrhovateľa a rovnako Ústavný súd SR upriamil\npozornosť súdu na potrebu zváženia tejto okolnosti pri úvahe o priznaní náhrady\nnemajetkovej ujmy. Mal za to, že tunajší súd uvedenú požiadavku Ústavného súdu SR\nnereflektoval, a iba skonštatoval, že účelom článku bola práve kritika navrhovateľa.\nÚstavný súd SR v náleze č. k. I. ÚS 408/2010-87 zo dňa 16. 06. 2011 uviedol, že za\ndaných okolností možno z ústavného hľadiska akceptovať záver Krajského súdu\nv Bratislave, že pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom\nprípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, t. j.\nže sťažovateľ uverejnením uvedeného článku prekročil ústavou mu garantovanú slobodu\nprejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa.\nSťažovateľ ďalej deklaroval, že v okolnostiach danej veci bolo podstatné prihliadnuť\nna skutočnosť, že navrhovateľ ako osoba verejne známa, zastávajúca funkciu sudcu\nNajvyššieho súdu SR, má medze prípustnej kritiky vytýčené menej prísne, a taktiež na to,\nže účelom uvedeného článku bolo prispieť k verejnej diskusii o veciach verejného záujmu,\na nie poškodenie dobrého mena navrhovateľa alebo kritika nestrannosti a nezávislosti\nsúdnictva. V danom prípade bol uvedený článok príspevkom do verejnej diskusie o stave\nsúdnictva, konkrétne o morálnej spôsobilosti sudcov pôsobiacich v období neslobody súdiť\nv súčasnosti, v prípade, ak súdili osoby za prejavy ich viery na základe vtedy platných\nzákonov, ktoré však odporovali a popierali v súčasnosti už v spoločnosti plne rešpektované\nzákladné ľudské práva a slobody. O miernosti tónu uvedeného článku svedčí aj cieľ tohto\nčlánku, ktorým je získanie morálneho zadosťučinenia spoločnosti formou ospravedlnenia\nsa týchto sudcov, nie ich odstúpenie či odvolanie. Podľa názoru sťažovateľa tunajší súd\nv tejto súvislosti nedal presvedčivú odpoveď ani na otázku, či v okolnostiach danej veci\npredmetom posudzovaného článku bola kritika osoby sudcu, alebo išlo o kritiku súdneho\nrozhodovania (rozhodnutia), ktoré rozlišovanie má pri ochrane osobnosti a prípadnom\npriznaní nemajetkovej ujmy nepochybne právny význam.\nS ohľadom na vyššie uvedené námietky sťažovateľa je nutné uviesť, že Krajský súd\nv Bratislave v súlade s uvedenými závermi vychádzal pri priznaní náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch zo skutočnosti, že sťažovateľ neprípustným spôsobom zasiahol\n\n11\n\ndo osobnostných práv navrhovateľa. V odôvodnení rozsudku dal ďalej presvedčivú odpoveď\nna otázku, či v okolnostiach danej veci predmetom posudzovaného článku bola kritika\nosoby sudcu, alebo išlo o kritiku súdneho rozhodovania (rozhodnutia), keď uviedol (s\npodrobným zdôvodnením), že nešlo o kritiku súdneho rozhodnutia, ale o uverejnenie mien\nsudcov, ktorí podľa článku patria medzi sudcov tak, ako je to uvedené v nadpise článku na\nstrane prvej. Obsahom článku totiž nebol rozbor súdneho rozhodnutia a či a prečo je toto\nrozhodnutie nesprávne; v daných článkoch išlo kritiku osoby sudcu − navrhovateľa a nie o\nkritiku súdneho rozhodnutia.\nK bodu III.3 sťažnosti:\nPodľa sťažovateľa Krajský súd v Bratislave nereflektoval závery Ústavného súdu SR.\nKrajský súd v Bratislave však zo záverov nálezu Ústavného súdu č. k.\nI. ÚS 408/2010-87 zo dňa 16. 06. 2011 vychádzal a jednotlivými námietkami\nsa v odôvodnení podrobne zaoberal a preto na uvedené odôvodnenie v tejto súvislosti\npredseda senátu plne odkázal.\nK bodu III.2.1. (správne IV.1.1) sťažnosti:\nPodľa sťažovateľa nie je nevyhnutné prijatie opatrení na ochranu osobnostných\npráv navrhovateľa, resp. nie sú naplnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy. Uviedol, že sťažovateľ (správne má byť navrhovateľ) ako osoba verejného záujmu\nmusí zniesť väčší zásah do jeho osobnostných práv a verejnosť má právo byť informovaná...\nJe nespochybniteľné, že vo všeobecnosti navrhovateľ ako osoba verejného záujmu\nmusí zniesť väčší zásah do jeho osobnostných práv. Rovnako je nespochybniteľné aj právo\nverejnosti na informácie, avšak opakovane je potrebné zdôrazniť, že aj Ústavný súd SR\ndospel k záveru, že sťažovateľ uverejnením uvedeného článku prekročil ústavou mu\ngarantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv\nnavrhovateľa.\n\nVzhľadom\n\nna\n\nuvedený\n\nzáver\n\nneobstojí\n\nargument\n\nsťažovateľa\n\no navrhovateľovi ako osobe verejného záujmu, keď neprípustným spôsobom nemožno\nzasiahnuť do osobnostných práv ani takejto osoby a v tejto súvislosti preto neobstojí ani\npoukaz na právo verejnosti na informácie.\nK bodu III.2.2. (správne IV.1.2) sťažnosti:\nPodľa sťažovateľa zverejnením článku nedošlo k zníženiu vážnosti a dôstojnosti\nnavrhovateľa v značnej miere.\n\n12\n\nKrajský súd v Bratislave sa v odôvodnení rozsudku podrobne zaoberal všetkými\npredpokladmi vzniku nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nVychádzajúc z obsahu výpovedí navrhovateľa a svedkov vyvodil záver o narušení vzťahov\nv rámci rodiny bližšej i vzdialenejšej, o narušení vzťahov priateľských, o reakciách kolegov\ni verejnosti. Zaoberal sa intenzitou týchto narušení a reakcií, osobou navrhovateľa\ni spôsobom zásahu a na základe svojich zistení dospel k záveru o znížení vážnosti\na dôstojnosti navrhovateľa v značnej miere.\nK bodu III.2.2. (správne IV.1.3) sťažnosti:\nPodľa sťažovateľa súd nezistil predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch, avšak napriek tomu obmedzil slobodu najprísnejším spôsobom.\nVzhľadom na uvedené možno len opätovne uviesť, že Krajský súd v Bratislave\nsa v odôvodnení rozsudku podrobne zaoberal všetkými predpokladmi vzniku nároku\nnavrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a nakoľko tieto predpoklady mal\nza preukázané, dospel k záveru o vzniku nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej\nujmy.“\nPredseda krajského súdu vo svojom stanovisku uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný\nsúd upustil od verejného pojednávania.\nÚstavný súd 24. februára 2016 vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k stanovisku\nkrajského súdu z 22. februára 2016. Sťažovateľka vo vyjadrení k stanovisku\nz 3. marca 2016, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 8. marca 2016, uviedla, že súhlasí\ns upustením od verejného pojednávania.\nÚstavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,\nže od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\n13\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz medzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím... boli porušené práva alebo slobody\npodľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie...\nSťažovateľka\n\nvo\n\nsvojej\n\nsťažnosti\n\ntvrdí,\n\nže\n\nrozsudkom\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nz 1. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 334/2011 bolo porušené jej\nzákladné právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jej základné právo\nna súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom vyhľadávať prijímať a rozširovať idey a informácie\nbez ohľadu na hranice štátu...\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä\nsa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti,\naby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.\n\n14\n\nPodľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť\nfyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch.\nPodľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd\ns prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva\ndošlo.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 335/06, I. ÚS 382/06).\nNapadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu\nprvého stupňa č. k. 19 C 139/2005-103 z 18. júna 2007 v časti náhrady nemajetkovej ujmy,\nje podľa sťažovateľky nespravodlivý a javí znaky sudcovskej svojvôle, pretože\nv odôvodnení\n1. nereaguje na argumenty sťažovateľky a nezvažuje (resp. odmieta) otázky nastolené\nústavným súdom,\n2. vyjadruje nesúhlas so závermi ústavného súdu, resp. pokúša sa ich nahradiť,\n3. sa nezameriava na odôvodnenie a analýzu nasledovných otázok:\n\n15\n\n- či bola v okolnostiach danej veci predmetom posudzovaného článku kritika\nalebo kritika súdneho rozhodovania,\n- či s prihliadnutím na fakt, že u\n\n(bol v čase vyhlásenia rozsudku\n\nkrajského súdu ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky) sú medze prípustnej kritiky\nvytýčené menej prísne ako u bežného človeka, je namieste priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy,\n4. bez akejkoľvek podpory dokazovania ujmy v profesionálnom živote (opätovne)\nskonštatoval, že\n\nje potrebné priznať náhradu nemajetkovej ujmy\n\nv sume 1 000 000 Sk,\n5. nevyhodnotil vplyv skutočnosti, že sťažovateľka uverejnila vysvetľujúci článok,\nv ktorom osvetlila pozadie prípadu popísaného v namietanom článku, na určenie výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy,\n6. sa nezaoberá otázkou neodôvodnenej absencie obrany\n\nreagovať\n\nna uverejnenú kritiku.\nÚstavný súd vo svojom náleze č. k. I. ÚS 408/2010-87 zo 16. júna 2011\n(ďalej aj „zrušujúci nález ústavného súdu“), ktorým zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.\n6 Co 392/2007 z 23. marca 2009 v časti priznania nemajetkovej ujmy, okrem iného uviedol:\n«V uvedenom prípade je odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009\ntýkajúce sa priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi prima facie arbitrárne a zjavne\nneodôvodnené (in abstracto), neprimerane prísne, nevyvážené, nezohľadňujúce argumenty\nsťažovateľa ani okolnosti predmetnej veci (in concreto). Podľa názoru ústavného súdu\nnamietanie porušenia (aj) základného práva na súdnu ochranu je v demokratickej\nspoločnosti natoľko závažné, že pri jeho interpretácii neprichádza do úvahy zužujúci výklad\na ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho\nneodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. V okolnostiach danej veci\narbitrárnosť namietaného rozsudku krajského súdu v časti o priznaní nemajetkovej ujmy\nnavrhovateľovi ústavný súd posúdil v súvislosti s tým, čo bolo v hre medzi účastníkmi\nsúdneho konania, aké dôkazy účastníci v tomto smere predložili a samotnými závermi (ich\nnenáležitým vyhodnotením zo strany krajského súdu. Krajský súd napríklad v súvislosti\ns výškou priznanej nemajetkovej ujmy nijako nezohľadnil a ani nevyhodnotil fakt,\n\n16\n\nže navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania zobral sčasti návrh späť (čo krajský súd\npripustil, pozn.), pričom okresný súd priznal tú istú sumu (1 000 000 Sk) z titulu\nnemajetkovej ujmy aj v spojitosti s touto časťou pôvodného návrhu.\nÚstavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol (I. ÚS 243/07), že „všeobecný\nsúd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho\nrozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.\nSúčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís\ndospel, boli pre širokú právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale\nv neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery\nv extrémnom rozpore s vykázanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej\ninterpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať\nza rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy...“.\nPodľa ústavného súdu podstatným v okolnostiach danej veci bolo prihliadnuť\nna skutočnosť, že navrhovateľ ako osoba verejne známa zastávajúca funkciu sudcu\nnajvyššieho súdu má medze prípustnej kritiky vytýčené menej prísne, a taktiež na to, že\núčelom uvedeného článku bolo prispieť k verejnej diskusii o veciach verejného záujmu,\na nie poškodenie dobrého mena navrhovateľa alebo kritika nestrannosti a nezávislosti\nsúdnictva. V danom prípade bol uvedený článok príspevkom do verejnej diskusie o stave\nsúdnictva, konkrétne o morálnej spôsobilosti sudcov pôsobiacich v období neslobody súdiť\nv súčasnosti, v prípade, ak súdili osoby za prejavy ich viery na základe vtedy platných\nzákonov, ktoré však odporovali a popierali v súčasnosti už v spoločnosti plne rešpektované\nzákladné ľudské práva a slobody. O miernosti tónu uvedeného článku svedčí aj cieľ tohto\nčlánku, ktorým je získanie morálneho zadosťučinenia spoločnosti formou ospravedlnenia sa\ntýchto sudcov, nie ich odstúpenie či odvolanie. V tejto súvislosti krajský súd nedal\npresvedčivú odpoveď ani na otázku, či v okolnostiach danej veci predmetom posudzovaného\nčlánku bola kritika osoby sudcu, alebo išlo o kritiku súdneho rozhodovania (rozhodnutia),\nktoré rozlišovanie má pri ochrane osobnosti a prípadnom priznaní nemajetkovej ujmy\nnepochybne právny význam.\nNedostatočným sa podľa ústavného súdu javí aj odôvodnenie závažnosti\nnavrhovateľovi spôsobenej ujmy v rozsudku z 23. marca 2009, ktoré krajský súd založil na\n\n17\n\nvýpovediach rodiny, priateľov a spolupracovníkov navrhovateľa. V tejto súvislosti krajský\nsúd nezohľadnil fakt, že v článku vyslovená kritika sa týkala síce osobnej morálnej\nspôsobilosti navrhovateľa, avšak hodnotenej v súvislosti s jeho profesionálnou činnosťou,\na spôsobená závažná ujma na cti a dôstojnosti navrhovateľa by sa s ohľadom na sumu\npriznanej nemajetkovej ujmy mala odraziť aj na jeho profesionálnej kariére. Navrhovateľ\nsa v období krátkom po vydaní uvedeného článku stal ministrom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky a neskôr kontinuálne predsedom najvyššieho súdu. Uvedený všeobecne známy\nkariérny, resp. profesionálny postup navrhovateľa narušenie jeho odbornej povesti, príp.\njeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti v značnej miere nesignalizuje.\nZohľadnená pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy mala byť aj skutočnosť,\nže sťažovateľ následne v tom istom denníku uverejnil články vysvetľujúce pozadie prípadu,\nktorý bol dôvodom, pre ktorý bol navrhovateľ v uvedenom článku sťažovateľom menovaný.\nTvrdenie sťažovateľa v článku tak síce neskôr, ale predsa dostalo určitý faktografický\nzáklad, ktorý tomu istému okruhu čitateľov dával možnosť vytvoriť si o prijatých\nhodnotových súdoch vlastný záver.\nV neposlednom rade ústavný súd dodáva, že navrhovateľ ako sudca nebol voči\nskutočnostiam uvedeným v posudzovanom článku celkom bezbranný. Disponoval pomerne\nširokou paletou prostriedkov, ako reagovať na zverejnenú kritiku jeho osoby, čo −\npredovšetkým v zastávaných verejných funkciách (či už ako predseda najvyššieho súdu,\nminister spravodlivosti Slovenskej republiky alebo predseda Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky) − v nie malom rozsahu aj využíval (prostredníctvom médií, profesionálneho\nservisu cez tlačových hovorcov a pod.). Ústavný súd v okolnostiach danej veci generálne\npredostiera, že v súdnych sporoch, v ktorých sa sudca domáha ochrany osobnosti, a o to\nviac značných finančných náhrad, vzniká legitímny problém „sudca súdi sudcu“ so\nzvýšeným rizikom možného korporatívneho správania sa predstaviteľov súdnej moci, čo pri\nopakovane pochybných či nedostatočne vyargumentovaných záveroch môže ohroziť\nlegitimitu celého sudcovského stavu;\nPodľa ústavného súdu s ohľadom na uvedené bude potrebné, aby krajský súd\nopätovne s prihliadnutím na uvedené závery preskúmal a zvážil z pohľadu ich nevyhnutnosti\nrozsah opatrení prijatých pre účely obmedzenia slobody prejavu sťažovateľa a satisfakcie\nnavrhovateľa, t. j. opätovne zvážil otázku, či v okolnostiach danej veci je potrebné\n\n18\n\nnavrhovateľovi priznať nemajetkovú ujmu, a pokiaľ by dospel k pozitívnemu záveru o nej,\naby prehodnotil s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu jej rozsah. V takomto\nprípade ale musí krajský (všeobecný) súd v odôvodnení rozhodnutia presvedčivým a ústavne\nkonformným spôsobom vyvrátiť všetky ústavným súdom nastolené pochybnosti a výhrady\nuvedené v tomto rozhodnutí.»\nKrajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3 Co 334/2011 z 1. decembra 2011\nokrem iného uviedol:\n«Odvolací súd aj v intenciách nálezu ústavného súdu skúmal, či navrhovateľovi\nporušením jeho osobnostných práv došlo k takej intenzite porušenia, že mu vznikol nárok\naj na materiálnu ujmu.\nÚstavný súd v náleze konštatoval, že použitie ináč pravdivého výroku v celkovom\nkontexte článku malo jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie dôvodu odsúdenia kňaza\nuvedeného v článku (z celkového kontextu článku vyplýva, že kňaz\nbol navrhovateľom odsúdený za prejav viery), a tým vytvorilo predpoklad na prijatie\nhodnotového úsudku týkajúceho sa spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa\nzastávať funkciu sudcu v súčasnosti...\nPokiaľ ide o priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch – materiálnej satisfakcie\nodvolací súd zásahy, ktoré boli spôsobené navrhovateľovi uverejnením týchto článkov\npovažuje vzhľadom na okruh osôb, u ktorých došlo k zníženiu jeho cti a dôstojnosti\n(a to nielen bližšej a širšej rodiny a priateľov) za tak závažné, že odôvodňujú jej priznanie...\nOdvolací súd pri priznaní nemajetkovej ujmy nemohol prihliadať ani na skutočnosť,\nže následne sa navrhovateľ stal ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a neskôr\nkontinuálne predsedom najvyššieho súdu. Články, ktoré sú predmetom tohto konania boli\nuverejnené 28. 2. 2005. Je všeobecne známe, že navrhovateľ sa stal ministrom\nspravodlivosti Slovenskej republiky po voľbách, ktoré sa konali v júni 2006 (10. 7. 2006),\nt. j. 16 mesiacov po uverejnení článku...\nZ vyššie uvedeného odvolací súd dospel jednoznačne k záveru, že išlo v daných\nčlánkoch o kritiku osoby sudcu – navrhovateľa a nie o kritiku súdneho rozhodnutia. Preto\nodvolací súd pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal na skutočnosť, že išlo\no kritiku navrhovateľa ako sudcu.\n\n19\n\nNa záver odvolací súd si dovolí poukázať na to, že sa javí kontraproduktívne\nodôvodnenie rozhodnutia ústavného súdu „... Neprimerané sankcie zo strany súdov by totiž\nv takýchto prípadoch mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácií – predovšetkým\nnovinárov (tlače) od plnenia, resp. vykonávania ich základnej funkcie „strážneho psa“\nv demokratickej spoločnosti. Na jednej strane konštatoval ústavný súd porušenie práv\nnavrhovateľa, na druhej strane poukazuje na to, že neprimeranou sankciou by mohlo byť\nspôsobené zo strany súdov odradenie šíriteľov informácií od plnenia, resp. vykonávania\nzákladnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti.\nZa daných okolností, ak došlo ku konštatovaniu aj ústavným súdom, že odporca\nporušil svoje povinnosti pri uverejňovaní článkov, v dôsledku ktorých zasiahol do práv\nnavrhovateľa, je potrebné konštatovať, že odporca týmito článkami (pokiaľ ide\no navrhovateľa) nešíril informácie, ale udával nepravdivé tvrdenia. V takomto prípade\nšíriteľ tlače si neplnil, resp. nevykonával funkciu „strážneho psa“ v demokratickej\nspoločnosti. Novinári sú povinní pri svojej práci vždy rešpektovať právne a etické princípy\nzákonov a ľudských práv, vrátane práva na nedotknuteľnosť súkromia a osobnosti. Právo\nna slobodu prejavu, ktoré zahŕňa slobodu zastávať názory, prijímať a rozširovať informácie\nalebo myšlienky, zahŕňa však aj povinnosti a zodpovednosť, čo v tomto prípade dodržané\nnebolo. Nie je možné sa preto stotožniť s tým, že takáto funkcia šíriteľov (funkcia\n„strážneho psa“) by mala byť aj pri zverejnení nepravdivých, prípadne pravdu\nskresľujúcich tvrdeniach ochraňovaná tým, že sa napriek konštatovaniu vyššie, neprizná\nvyššia sankcia.\nIba tam, kde súd zistí porušenie tohto práva a ak intenzita jeho porušenia presahuje\nmožnosť morálnej satisfakcie, pristupuje k materiálnej satisfakcii. V takomto prípade si má\nšíriteľ tlače uvedomiť svoju zodpovednosť za to, že neuverejnil pravdivé informácie.\nOdvolací súd preto na základe uvedeného vyššie rozsudok súdu prvého stupňa\n(v ostávajúcej časti) ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.»\nZohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd dospel k záveru,\nže krajský súd v reakcii na právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze č. k.\nI. ÚS 408/2010-87 zo 16. júna 2011, t. j. potrebu preskúmania otázky „či v okolnostiach\ndanej veci je potrebné navrhovateľovi priznať nemajetkovú ujmu, a pokiaľ by dospel\n\n20\n\nk pozitívnemu záveru o nej, aby prehodnotil s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto\nprípadu jej rozsah“, pri posudzovaní otázky náhrady nemajetkovej ujmy v napadnutom\nrozsudku viac-menej zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia a závery, ako aj závery\nprvostupňového súdu v oblasti dokazovania a nenašiel dôvod na ich prehodnotenie, ako\nkeby vychádzal z toho, že viacnásobné opakovanie rovnakých tvrdení umocní ich\npresvedčivosť. Podľa názoru ústavného súdu sa pri rozhodovaní o otázke náhrady,\nresp. výšky náhrady nemajetkovej ujmy dostatočne nevyrovnal so všetkými okolnosťami\nprípadu, ktoré majú pre túto vec podstatný význam.\nPokiaľ má ústavný súd posúdiť sťažovateľkou namietanú arbitrárnosť napadnutého\nrozhodnutia krajského súdu, ide nesporne o jeho závery, v ktorých „zo svedeckých\nvýpovedí... je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že negatívny následok článkov nastal\npo ich prečítaní, pričom istý čas pretrvával... Krajský súd nemohol pri priznaní majetkovej\nujmy prihliadnuť na skutočnosť, že následne sa navrhovateľ stal ministrom spravodlivosti...\na neskôr predsedom najvyššieho súdu.“. Krajský súd neobjasňuje, prečo nemohol\nprihliadnuť na tieto skutočnosti, prečo sa práve v týchto úvahách nezmienil priamo o tom,\nže navrhovateľ v inkriminovanom období rokov 2005 – 2006 nebol mimo verejného života,\nale naopak, že bol nepretržite sudcom najvyššieho súdu a predsedom jeho trestného senátu,\nt. j. osobou verejného záujmu (v tom zmysle neutrpel žiadnu bezprostrednú ujmu). Táto\nskutočnosť je pritom zrejmá z iného kontextu: „Priznaná náhrada je primeraná\ni postaveniu navrhovateľa v spoločnosti – predsedu trestného senátu, bývalého predsedu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, t. č. ministra spravodlivosti Slovenskej republiky.“\nPodľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu od počiatku trpí\nargumentačným deficitom pri posudzovaní následkov zásahu do práva na ochranu osobnosti\npre fyzickú osobu, ktorá je osobou verejného záujmu a ktorá musí akceptovať väčšiu mieru\nkritiky ako iní občania. Odôvodnenie závažnosti zásahu, resp. spôsobenej ujmy založené\nna výpovediach rodiny, priateľov a spolupracovníkov navrhovateľa (okrem iného sudcov,\nktorí súdili v rovnakom období, na ktoré poukazuje článok – konkrétne v roku 1985 a pred\ntýmto rokom) «... zásahy, ktoré boli spôsobené navrhovateľovi uverejnením týchto článkov\n(citové problémy a narušenie vzťahov... ktoré pretrvávali obdobie dlhšie ako trištvrte roka\n\n21\n\na viac) považuje vzhľadom na okruh osôb, u ktorých došlo k zníženiu jeho cti a dôstojnosti\n(a to nielen bližšej a širšej rodiny a priateľov) za tak závažné, že odôvodňujú jej priznanie.».\nKrajský súd nereagoval na námietku obsiahnutú nielen v pôvodnom odvolaní sťažovateľky,\nale ani v zrušujúcom náleze ústavného súdu o statuse a vzťahu tejto časti argumentácie\nk rozhodovaniu o náhrade nemajetkovej ujmy, t. j. na námietku, že súd „vychádzal\npredovšetkým z výpovedí svedkov, ktorí mali k žalobcovi pozitívny vzťah. Viaceré výpovede\nžalovaný považuje... za účelové a spochybniteľné... z výpovedí svedkov, ktorí majú\nk žalobcovi pozitívny vzťah... Žalovaný (sťažovateľka, pozn.) má za to, že súd bez zjavného\nzákonného dôvodu znemožnil vypočúvať svedkov na okolnosti súvisiace s článkom\nzverejneným v denníku SME dňa 12. 7. 2006.“.\nVo vzťahu k vyhodnoteniu následkov zásahu – tieto prima facie nesignalizujú také\nzávažné narušenie odbornej povesti, postavenia a uplatnenia navrhovateľa v spoločnosti,\nako to prezentuje krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom pomerne\njednostranne prezentuje záver o narušení vzťahov v rámci rodiny, kolegov a priateľov\na o znížení cti a dôstojnosti v značnej miere. Dosť nezvyklo, až bizarne pôsobí v tejto\nsúvislosti (aj v ďalších ďalej uvedených súvislostiach) záver, na ktorom krajský súd\nv napadnutom rozsudku bezpodmienečne zotrváva: „V danej veci nebolo možné ani\nzohľadniť, že navrhovateľ je osoba verejne známa, ktorá zastáva funkciu predsedu\nnajvyššieho súdu a tiež, že účelom uvedeného článku bolo prispieť k verejnej diskusii\no veciach verejného záujmu a nie poškodenia dobrého mena navrhovateľa.“ Krajský súd\npritom mal a má vziať pri rozhodovaní do úvahy otázku, či navrhovateľ ako osoba\nverejného záujmu musí akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky než iní občania, na\nčo stricto sensu nedáva odpoveď, resp. presnejšie dáva vyhýbavú odpoveď.\nKrajský súd nedáva presvedčivú a vyváženú odpoveď ani na otázku, či „išlo\nv daných článkoch o kritiku osoby sudcu – navrhovateľa a nie o kritiku súdneho\nrozhodnutia“ – a to napriek tomu, že jeho záver vyslovený v napadnutom rozsudku k tejto\notázke znie práve tak, že išlo o kritiku osoby sudcu. V tejto súvislosti sa nevyhnutne\nvynárajú pochybnosti aj o nasledujúcej vete: „Preto odvolací súd pri priznaní náhrady\nnemajetkovej ujmy prihliadal na skutočnosť, že išlo o kritiku navrhovateľa ako sudcu.“\n\n22\n\nZ obsahu a štýlu rozhodnutia vyplýva, že krajský súd má zjavný problém so správnou\nidentifikáciou a aplikáciou základných kategórií (fakty a hodnotiace úsudky, nepravdivé\nobvinenie, možnosť dôkazu pravdy, skutočná neoprávnenosť zásahu, hodnotenie následkov\nzásahu) a s ich používaním v rámci testu proporcionality, vyvažovania práva na ochranu\nosobnosti a práva na slobodu prejavu. Ako príklad možno uviesť tieto tvrdenia: Autorka\nčlánku vo svedeckej výpovedi „tvrdila, že to bola vykonštruovaná kauza, čo vyplýva\nz dokumentov Štb, z ktorých vychádzala. Vychádzala tiež z toho, že išlo o bežný postup\nrežimu, ak išlo o odsúdenie kňazov a nie často sa zhodoval so skutočnosťou.“. Na druhej\nstrane krajský súd okrem iného uvádza: „Z obsahu trestného spisu, ktorý mal odvolací súd\nk dispozícii (pri skoršom rozhodnutí) vôbec nevyplývalo, že by konanie ovplyvňovala Štb.“\nV inej časti napadnutý rozsudok krajského súdu vychádza z konštatovania, že „Odvolací\nsúd v tejto súvislosti poukazuje na to, tak ako uviedol už vo svojom skoršom rozsudku\n(sp. zn. 6 Co 392/2007), že je možné súhlasiť s tým, že kňaz\n\npatril do skupiny\n\nľudí, ktorí boli sledovaní Štb (najmä ak bol tajne vysvätený za kňaza)... v júni 1985 (t. j.\nu kňaza\n\n, pozn.) urobili domové prehliadky a našli samizdatovú, náboženskú\n\nliteratúru...“. Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 3 T 543/1985 zo 4. februára 1986\nv spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 To 9019/86 z 29. mája 1986\n(ktoré sú preukázateľnou súčasťou judikatúry všeobecných súdov), z ktorých vychádzali\ntvrdenia autorky článku, ostali v napadnutom rozsudku akoby mimo pozornosti krajského\nsúdu. Podľa názoru ústavného súdu zohľadnenie dobového faktoru posudzovanej veci\na preukázateľné časové a vecné súvislosti nemali uniknúť pozornosti krajského súdu pri\nrozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy.\nKrajský súd opakovane tvrdí, že sa „podrobne zaoberal všetkými predpokladmi\nvzniku nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“. Podľa ústavného\nsúdu krajský súd zjednodušene a jednostranne vyložil a aplikoval rozhodujúcu právnu\núpravu, t. j. príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 13 ods. 1 až ods. 3) o práve\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nedostatočne posúdil primeranosť aplikácie\n§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani\nnezvažoval otázku primeranosti a dostatočnosti morálnej satisfakcie, ku ktorej už došlo,\n\n23\n\na vo svojich úvahách v rámci posudzovania otázky náhrady nemajetkovej ujmy jednoznačne\npreferoval satisfakčnú funkciu priznávanej sumy (ktorá je od počiatku do konca jeho úvah\nidentická so žalobcom navrhovanou sumou). Pritom je dôležité posúdiť skutočnú\nneoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti a jej intenzitu a následky tohto zásahu\npre fyzickú osobu. Súd je vo svojom rozhodnutí povinný vyrovnať sa s otázkou,\nči rozhodnutie o peňažnej satisfakcii je argumentačne ústavne akceptovateľné (vzhľadom\nna identickú právnu úpravu pozri k tomu aj nálezy Ústavného súdu Českej republiky, napr.\nI. ÚS 1586/09 zo 6. marca 2012, III. ÚS 281/03 z 18. februára 2004), ktorý sa zaoberal\nvo svojich nálezoch „funkciou nemajetkovej ujmy v peniazoch pri ochrane osobnostných\npráv“.\nÚstavný súd vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku krajského súdu\nopakovane zdôrazňuje, že aplikácia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka vychádza z toho,\nže „je povinnosťou súdu určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nielen\ns prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ale súčasne musí zvážiť okolnosti, za ktorých\ndošlo k porušeniu práva. Toto posledné kritérium je určené všeobecne, aby súdu umožnilo\nprihliadať na najrôznejšie momenty, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu\ndo osobnosti fyzickej osoby a ktoré aj takýto neoprávnený zásah ovplyvnili, resp. eventuálne\naj podnietili“ (Fekete, I.: Občiansky zákonník. Komentár. Bratislava, Epos, 2009, s. 70).\nKrajský súd inter alia nepripustil ani teoretickú možnosť jeho nepriznania či preventívne\npôsobenie rozhodnutia, t. j. táto otázka sa nestala predmetom jeho uváženia. Nezohľadnil,\nže aj úvaha o otázke náhrady nemajetkovej ujmy môže začať od sumy 1 €, a nie od sumy\n1 milión Sk. V napadnutom rozsudku krajský súd uvádza tieto úvahy: „V danej súvislosti\nnie je rozhodujúce, či navrhovateľ sa domáhal ospravedlnenia alebo nie. Podaním návrhu\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej\nsatisfakcie. Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie\nmorálnej satisfakcie. Materiálnu satisfakciu je možné priznať fyzickej osobe aj bez toho, aby\nsa vôbec domáhala morálnej satisfakcie. (Navrhovateľ sa v pôvodnom návrhu domáhal\nmorálnej aj materiálnej satisfakcie, pozn.) Preto aj keď navrhovateľ v jednej časti svojho\nnávrhu na poskytnutie morálnej satisfakcie zobral svoj návrh späť, táto skutočnosť sa\n\n24\n\nneodrazila na tom, ako reagovali rodinní príslušníci, priatelia, kolegovia, čitateľská\nverejnosť na takto uverejnené články.“\nV tomto kontexte ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že krajský súd nedal dostatočnú\nodpoveď na otázku, či predmetom posudzovaného článku bola kritika osoby sudcu alebo\nkritika súdneho rozhodovania v inkriminovanej dobe. Odpoveď na túto otázku zohráva\npodľa názoru ústavného súdu zásadnú úlohu v danej veci, pretože to znamená, že krajský\nsúd nedostatočne (a teda nesprávne a nedôsledne) riešil otázku, ktorá je v príčinnej\nsúvislosti s otázkou náhrady nemajetkovej ujmy a determinuje odpoveď na ňu.\nObsah napadnutého rozsudku krajského súdu, spôsob jeho argumentácie a jeho\nnekoherentný argumentačný štýl (porovnaj z hľadiska tejto charakteristiky aj sp. zn.\nII. ÚS 340/09) vzbudzuje čiastočné pochybnosti o tom, či tento súd disponuje dostatočným\ninformačným základom relevantným pre svoje rozhodovanie v danej oblasti a schopnosťou\njeho správnej aplikácie v konkrétnom prípade – predovšetkým konštantnou a významnou\njudikatúrou ústavného súdu a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len\n„ESĽP“), keďže prezumpcia správnosti individuálnych právnych aktov sa opiera\naj o predpoklad „iura novit curia“].\nSú tu argumentačné línie, ktoré sú zreteľné v judikatúre ESĽP v obdobných veciach,\nv tejto súvislosti možno uviesť rozhodnutie ESĽP vo vzťahu k čl. 10 dohovoru \nFeldek v. Slovenská republika (č. 29032/95 z 12. 7. 2001)  so záverom o uverejnení\nospravedlnenia v piatich denníkoch a s náhradou nemajetkovej ujmy v sume 65 000 Sk\n(a náhrady a výdavky, ktoré mu vznikli tak na národnej úrovni, ako aj v konaní pred ESĽP\nv sume 500 000 Sk). V odlišnom stanovisku sudcov Fischbacha a Lorenzena vo veci Feldek\nv. Slovenská republika, ktoré vychádza z kľúčového rozhodnutia ESĽP k čl. 10 dohovoru\n(Handyside v. Spojené kráľovstvo, č. 5493/72 zo 7. 12. 1976), sa tiež uvádza: „Nepochybne\núlohou novinára a tlače všeobecne je povinnosť šíriť informácie a myšlienky o veciach\nvšeobecného záujmu, ktoré môžu byť aj urážlivé, šokujúce alebo zraňujúce. Také informácie\nvšak musia dovoliť čitateľom pochopiť okolnosti alebo udalosti, o ktorých autor\nvyniesol hodnotiaci úsudok.“ Okrem toho hranicou prípustnej kritiky vo vzťahu\nk osobe verejného záujmu\n\na prípustnosťou\n\n25\n\nurčitého\n\nstupňa\n\npreháňania\n\nalebo\n\ndokonca provokácie sa ESĽP zaoberal\n\naj v ďalších\n\nsvojich\n\nrozhodnutiach\n\n(Lingens\n\nv. Rakúsko, č. 9815/82 z 8. 7. 1986; Oberschlick v. Rakúsko, I. č. 11662/85 z 23. 5. 1991\na II. č. 47/1996/666/852 z 25. 6. 1997; Prager a Oberschlick v. Rakúsko č. 15974/90\nz 26. 4. 1995).\nPodľa názoru ústavného súdu sa v judikatúre všeobecných súdov Slovenskej\nrepubliky v oblasti kolízie osobnostných práv ústavných činiteľov a základného práva na\nslobodu prejavu (slobody tlače) ujala argumentácia i nežiaduca prax, ktorá preferuje\na odôvodňuje z hľadiska výšky priznanej sumy nemajetkovej ujmy skôr „čo najvyššie“,\n„maximálne“\n\nsumy\n\nnáhrady\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\naj\n\nnemajetkovej\n\ndostupné\n\nujmy\n\nkomentáre\n\nv peniazoch.\n\nObčianskeho\n\nPritom\n\njudikatúra\n\nzákonníka\n\nv súvislosti\n\ns priznávaním nemajetkovej ujmy sú založené na individuálnom posudzovaní každého\njednotlivého prípadu (pozri napr. Kol.: Občiansky zákonník I. Veľké komentáre. Praha.\nNakladateľstvo C. H. Beck, 2015, s. 82 – 94; Horváth, E. – Budinská, L.: Judikatúra.\nOchrana osobnosti a náhrada nemajetkovej ujmy. Bratislava, IURIS LIBRI, spol. s r. o.,\n2013).\nÚstavný súd pri preskúmavaní rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 171/2005\nz 27. apríla 2006, v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 261/06 o „prisúdenie“ sumy\n3 milióny Sk, posudzoval námietku sťažovateľa, v ktorej tento odvodzuje svoje nároky\naj od toho, že občianskoprávna ochrana osobnosti „môže byť... v súčasných podmienkach\nv určitých prípadoch účinná len vtedy, ak aj výška plnenia bude odstraňujúcim účinkom\npôsobiť preventívne ako na rušiteľa, tak na všetkých ostatných“, odvolávajúc\nsa na rozhodnutie nemeckého Spolkového súdneho dvora (Bundesgerichtshof, preto\nBGH z 5. 12. 1995 − VI ZR 332/94, BGH z 12. 12. 1994 − VI ZR 223/94). Podľa názoru\nústavného\n\nsúdu\n\nneprimerane,\n\npretože\n\nprávna\n\nveta z citovaného\n\nrozhodnutia\n\nv slovenskom preklade presne znie: „Pri posudzovaní finančného odškodnenia, ktoré sa má\nzaplatiť v prípade závažného poškodenia osobnostného práva (schwere Verletzung\ndes Persönlichkeitsrechts), osobitný význam prislúcha myšlienke prevencie.“ (pozri\nrozhodnutie BGH z 15. 11. 1994 − VI ZR 56/94, ktoré predchádza už citované rozhodnutia\nSpolkového súdneho dvora). Ide o známy príklad s citátom vytrhnutým z kontextu (prípad\n\n26\n\nmonackej princeznej\n\npred súdmi v Spolkovej republike Nemecko), ako aj neskôr\n\npred ESĽP (Hannover v. Nemecko III. č. 8772/10 z 19. 9. 2013), ktorý sa však týka úplne\niného zásahu do súkromia „public figure“ (verejnej osobnosti); osobitné objasnenie by\nsi preto vyžadovala účelovo použitá myšlienka „preventívneho pôsobenia“ rozhodnutia\ntohto súdu. Je príkladom často používanej argumentácie v rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov označovanej ako „argumentum ad verecundiam“, ktorá sa odvoláva\nna právny názor autority, ktorý netreba osobitne dokazovať alebo dokumentovať, a ktorú\nkaždý považuje za samozrejmú. Jej účelové použitie a prispôsobenie môže z nej urobiť\nzavádzajúcu argumentáciu spochybňujúcu „fair trial“. Aj ústavný súd už pri svojej\nrozhodovacej činnosti na takúto prax poukázal vo veci sp. zn. PL. ÚS 29/05.\nÚstavný súd konštatuje, že aj napadnutý rozsudok krajského súdu č. k.\n3 Co 334/2011-534 z 1. decembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa č. k.\n19 C 139/2005-103 z 18. júna 2007 v časti náhrady nemajetkovej ujmy, je arbitrárny\na nepresvedčivý. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku opiera o to, že článok obsahuje\n„nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi“; opätovne poukazuje na to, že „vo vzťahu\nk navrhovateľovi hodnotiaci úsudok nevychádzal z pravdivo podaných východísk,\nresp. v článku preň nebol poskytnutý dostatočný faktografický základ. ... Pre vyslovenie\nv článku uvedeného hodnotového úsudku vo vzťahu k navrhovateľovi neexistovala\ndostatočná základňa odôvodňujúca jeho dostatočnosť...“. Krajský súd nedostatočne rozlíšil,\nresp. skôr okrajovo sa zaoberal faktami a hodnotiacimi úsudkami a ich vyhodnotením\nv danej veci.\nPritom ESĽP vo svojej judikatúre pri posudzovaní limitov slobody prejavu\nstarostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno\npreukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (opätovne\naj Feldek v. Slovenská republika, citovaný rozsudok z 12. 7. 2001). Aj keď hodnotiaci\núsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať\nz dostatočného faktického základu (Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok z 27. 2. 2001).\nZ uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti\nposudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska\n\n27\n\nslobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade\nuverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.\nZ tohto hľadiska mal aj krajský súd dôslednejšie vyhodnotiť vzťah titulku „Sudcovia,\nčo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ k obsahu inkriminovaného článku.\nKlasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdenia\npríslušných orgánov, predovšetkým všeobecných súdov (Prager and Oberschlick,\nuž citovaný rozsudok, bod 36). Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokov\nna fakty a hodnotiace úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu proti Rumunsku\n(rozsudok z 8. 6. 2010, body 94 až 96) ESĽP konštatoval, že svoju úlohu zohrávajú\naj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale vyjadruje len\npochybnosti či podozrenie, a že jeho snahou je v dobrej viere informovať verejnosť o veci\nvšeobecného záujmu (m. m. IV. ÚS 472/2012). Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/09\nuviedol, že skutkové tvrdenia sú také vyjadrenia, ktoré možno podrobiť testu pravdivosti\n(obdobne Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 453/03, alebo Spolkový\nústavný súd SRN vo veci BVerfG 90, 241, 247). Hodnotiace úsudky sú potom všetky\nostatné tvrdenia. Ak nemožno skutkové tvrdenia oddeliť od hodnotiacich úsudkov,\nje potrebné na ne nazerať ako na hodnotiace úsudky, keďže tie poskytujú širšiu mieru\nochrany slobody prejavu (BVerfG 85, 1, 15 ff. BVerfG 90, 1, 15).\nPrístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých predmetom je konflikt\nmedzi slobodou\n\nprejavu a\n\nprávom\n\nna ochranu súkromia, konštantne\n\nuplatňuje\n\nvo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. sp. zn. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09,\nII. ÚS 340/09, IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 302/2010), a preto sa vzťahuje aj na vec\nsťažovateľky. Jeho absenciu, resp. nedôsledné zohľadnenie, ústavný súd považuje\nza najzávažnejší nedostatok argumentácie v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského\nsúdu.\nÚstavný súd ďalej pripomína, že vo veci sp. zn. II. ÚS 340/09 k otázke vzťahu medzi\ntitulkom a obsahom článku okrem iného uviedol, že účelom titulku článku uverejneného\nv printových médiách je upútať a zaujať čitateľa tak, aby si článok prečítal a až na tomto\n\n28\n\nzáklade si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Preto treba\naj v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku\nobjavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Ústavný súd\nzároveň v označenej veci zdôraznil, že všeobecný súd rozhodujúci v konaní o ochrane\nosobnosti musí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom určitého článku a jeho vecným\nobsahom. Pri „izolovanom“ posudzovaní by totiž väčšinu titulkov uverejňovaných v tlači\nbolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia, hoci skutočným zámerom ich autorov\nje len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje\ninformácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Zároveň platí, že bez dostatočného zohľadnenia\norganickej väzby medzi titulkom určitého článku a jeho vecným obsahom spravidla\nnemožno dôjsť hodnoverne k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo\nnaopak, nepravdivé.\nSúhrnné, prehľadné a jasné stanovisko k otázkam, ktoré boli a stále sú predmetom\nkonania krajského súdu, obsahuje nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 184/2015-66 z 11.\nnovembra 2015, ako aj uznesenie č. k. II. ÚS 191/2015-24 z 26. marca 2015 vo veci\nnamietaného porušenia slobody prejavu.\nÚstavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku č. k. 3 Co 334/2011534 z 1. decembra 2011 v konečnom dôsledku nerešpektoval právny názor ústavného súdu,\nktorý bol dostatočne jasne vyslovený v predchádzajúcom náleze v tejto veci č. k.\nI. ÚS 408/2010-87 zo 16. júna 2011. Napadnutý rozsudok krajského súdu podľa názoru\nústavného súdu zostáva v časti náhrady nemajetkovej ujmy z už uvedených dôvodov\narbitrárny a nepresvedčivý. V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd rozhodol,\nže krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 334/2011-534 z 1. decembra 2011 porušil základné\npráva sťažovateľky zaručené v čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy (výrok 1 nálezu).\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\n\n29\n\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou. Ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľky, rozhodol zároveň aj o zrušení\nrozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 3 Co 334/2011 z 1. decembra 2011 a vec vrátil\nkrajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie\nviazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie. Rovnako tak podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže\npriznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné\nzadosťučinenie.\nSťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume\n35 000 €, pretože „uložením... povinnosti (\n\n30\n\nzaplatiť 33 193,92 €, pozn.)\n\nzasiahol Krajský súd v Bratislave zásadným spôsobom do práv na slobodu prejavu a práva\nna majetok. Podstatnou okolnosťou v posudzovanom prípade je aj skutočnosť, že Súd\nKonečným rozsudkom nerešpektoval predchádzajúci nález Ústavného súdu vo veci I. ÚS\n408/2010. Sťažovateľ bol takto postupom Súdu sklamaný v dôvere v platné právo a jeho\nreálnu vymožiteľnosť s ohľadom na ochranu jeho subjektívnych práv.\nNerešpektovanie rozhodnutí Ústavného súdu týkajúcich sa základných práv\nzo strany všeobecných súdov nemôže byť v demokratickej spoločnosti akceptované. Tak ako\nv predmetnej veci poukázal vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí Ústavný súd postup\nvšeobecných súdov s ohľadom na funkcie vykonávané\n\nnesie znaky\n\nkorporativizmu v rámci sudcovského stavu, ktorý nie je zlučiteľný s princípom právneho\nštátu. Ak sudcovia súdia sudcu, musí byť ich postup ešte oveľa obozretnejší ako v iných\nprípadoch, aby ani v teoretickej rovine nemohlo vzniknúť podozrenie z osobitného\nzaobchádzania s nárokmi uplatnenými kolegom, v posudzovanom prípade dokonca osobou\nstojacou na čele justície. Ak Súd v takomto prípade nerešpektuje rozhodnutie Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, sú pochybnosti o spravodlivosti procesu s ohľadom na rovnosť\nstrán zásadného charakteru. Sťažovateľ pripomína, že v súlade s ustanovením § 116 ods. 2\npísm. f) v spojení s ustanovením § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. by\nv čase keď vykonával funkciu ministra spravodlivosti mohol dokonca pre\nnerešpektovanie nálezu Ústavného súdu podať voči konajúcim sudcom návrh na\ndisciplinárne konanie. V takejto skutkovej a právnej situácii je absolútne negovaná dôvera\nv právo a rovnosť strán v civilnom procese. Konečné rozhodnutie Súdu nikdy nemôže byť\ntakto presvedčivé a budiť dojem zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených\nzáujmov sťažovateľa, resp. vychovávať verejnosť k zachovávaniu zákonov, čestnému\nplneniu povinností a na úcte k právam iných osôb.\nZa takýto zásah je podľa názoru sťažovateľa dôvodné žiadať aj finančné\nzadosťučinenie, pričom za primeranú čiastku považuje sťažovateľ 35.000 EUR.“.\nCieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného\npráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje\nposkytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie\nkonanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Priznanie\n\n31\n\nprimeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých\nprípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to\nnapríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením\ndo pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02). V posudzovanom prípade možno\nporušenie označených základných práv sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu v plnej\nmiere kompenzovať zrušením rozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.\nÚstavný súd preto tomuto návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 3 tohto nálezu).\nPodľa zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch uložiť\nniektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania\njeho trovy. Sťažovateľka v žiadnom štádiu konania o tejto sťažnosti, v žiadnom doplnení\nsťažnosti, resp. vyjadrení sťažnosti nešpecifikovala svoju požiadavku (len vo všeobecnosti\nuvedenú v pôvodnom petite sťažnosti) a ani nevyčíslila trovy konania. Vzhľadom na\nuvedené ústavný súd o trovách konania sťažovateľky rozhodol, že sťažovateľke nepriznáva\ntrovy konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. apríla 2016\n\n32", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Co/334/2011", "guid": null, "vztah": "porusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8f5761f3-3c42-4ceb-a119-2e6f4986a77f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.20.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 20/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 20/2016 z 12. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.20.2016.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:ebbc9551-6a71-45b5-b004-84b38192e1e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.442.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 442/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 442/2015 z 8. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.442.2015.1"}, {"guid": "ussr:d5dee563-b664-4b03-b351-f497fba5f9d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 191/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 191/2015 z 26. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-26", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1"}, {"guid": "ussr:336f1a73-490a-4cc8-965d-d8deea7c5695", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 472/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 472/2012 z 10. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-10", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:336f1a73-490a-4cc8-965d-d8deea7c5695"}, {"guid": "ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 340/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 340/09 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 408/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 408/2010 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:3460d7c8-b2de-4025-b4d3-61f2cb55788e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/09 z 16. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-16", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3460d7c8-b2de-4025-b4d3-61f2cb55788e"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 261/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/06 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 182, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f"}, {"guid": "ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 335/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:f33234dc-8bf3-40be-8709-60e86c8ea5b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 281/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 281/03 z 7. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-07", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33234dc-8bf3-40be-8709-60e86c8ea5b0"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 15/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394"}, {"guid": "b8136a61-4ae0-4327-a680-fead4029aec3:1d07eac8-91ed-481f-883f-36d22cb7c3a2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2011:1105218635.4", "spisova_znacka": "3Co/334/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/334/2011 z 30. 11. 2011", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2011-11-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2011:1105218635.4"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fa5180a6-6bc8-4477-80c5-7a03d02c1b2c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.387.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 387/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 387/2024 z 21. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.387.2024.2"}, {"guid": "ussr:4002ca62-7019-4a9a-844b-10529781046b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.157.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 157/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 157/2019 z 20. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-20", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.157.2019.1"}, {"guid": "ussr:8f5761f3-3c42-4ceb-a119-2e6f4986a77f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.20.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 20/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 20/2016 z 12. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.20.2016.1"}, {"guid": "ussr:ebbc9551-6a71-45b5-b004-84b38192e1e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.442.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 442/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 442/2015 z 8. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.442.2015.1"}, {"guid": "c3067e4d-44c1-4a7b-8cec-d924fa5a668c:095794c4-310f-437b-a889-5d61afa83bbf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1105218635.1", "spisova_znacka": "5Co/53/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/53/2020 z 2. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-09-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1105218635.1"}, {"guid": "c3067e4d-44c1-4a7b-8cec-d924fa5a668c:5fac293c-dc0c-456c-9b7c-2b1a0185afa1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1105218635.1", "spisova_znacka": "5Co/53/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/53/2020 z 2. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-09-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1105218635.1"}, {"guid": "69dd9798-f67c-4251-9b64-90bbb19b7514:5bec8d3d-2d5b-41bd-b59d-e70b40aa1345", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1105218635.4", "spisova_znacka": "5Co/367/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/367/2016 z 21. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-09-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1105218635.4"}, {"guid": "69dd9798-f67c-4251-9b64-90bbb19b7514:008bf854-1e68-403d-a21a-c60daff99f48", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1105218635.4", "spisova_znacka": "5Co/367/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/367/2016 z 21. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-09-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1105218635.4"}, {"guid": "69dd9798-f67c-4251-9b64-90bbb19b7514:d0ff6b7a-f3f9-475f-8585-a1d24400c5d7", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1105218635.4", "spisova_znacka": "5Co/367/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/367/2016 z 21. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-09-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1105218635.4"}]}