{"guid": "ussr:ba0a2144-c37c-472d-9536-16bf49e89293", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 73/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 73/2015 z 24. 2. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. februára 2016, sp. zn. III. ÚS 73/2015, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-02-24", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ba0a2144-c37c-472d-9536-16bf49e89293", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 73/2015-35\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016\nv senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu\nĽubomíra Dobríka o sťažnosti spoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., Francisciho 4,\nBratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Blahom, advokátska kancelária,\nMickiewiczova 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na slobodu\nprejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na slobodné rozširovanie\ninformácií podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na slobodu prejavu a slobodu\nrozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25.\nmarca 2014, takto\nrozhodol:\n1. Základné práva ŠPORT PRESS, s. r. o., podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií\npodľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25. marca 2014 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25. marca 2014\nz r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Spoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume\n340,88 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatosem centov), ktorú jej j e Krajský súd\nv Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Antona Blahu, advokátska\nkancelária, Mickiewiczova 6, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2014\ndoručená sťažnosť spoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., Francisciho 4, Bratislava (ďalej len\n„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25. marca 2014\n(ďalej len „napadnutý rozsudok“).\n\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľke sa žalobou podanou\nOkresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhal žalobca svojho práva\nna ochranu osobnosti podľa § 11 a nasledujúcich zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky\nzákonník v znení neskorších predpisov. Okresný súd vo veci sťažovateľky rozhodol\nrozsudkom sp. zn. 22 C 79/2010 z 21. februára 2012, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť\nuverejniť ospravedlnenie v špecifikovanom denníku a nahradiť žalobcovi nemajetkovú\nujmu sumou 7 000 €.\nO odvolaní, ktorým predmetný rozsudok okresného súdu sťažovateľka napadla,\nrozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým prvostupňový rozsudok v časti\nvýrokov, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi\na priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 7 000 €, potvrdil a v časti výroku\no priznanej náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu\nna ďalšie konanie.\nPodľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom v časti, v ktorej\npotvrdil uvedené výroky rozsudku prvostupňového súdu o povinnosti sťažovateľky\nuverejniť ospravedlnenie a o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy, porušil jej základné\n\n2\n\npráva zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručené čl. 6 ods. 1 a čl. 10\nods. 1 dohovoru.\nVo veci konajúcim súdom vyčíta, že nepostupovali „formou testu proporcionality“\na nedostatočne skúmali „konflikt dvoch ústavou zaručených práv“.\nSťažovateľka v kontexte jej prípadu poukazuje na podstatne širšie hranice\nprípustnosti kritiky osôb verejného záujmu, ktoré sa spravidla vedome otvorene vystavujú\npodrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širšej verejnosti, a sú tak povinné prejaviť\nväčšiu mieru tolerancie v prípade kritiky ich konania.\nĎalej sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili, kde došlo k zásahu.\nV tejto súvislosti poukazovala na to, že v danom prípade išlo o printové médium a dotknutý\nčlánok sa nachádzal v jeho prílohe.\nSťažovateľka vo veci konajúcim súdom vyčíta aj to, že nekriticky vyhoveli žalobe\nžalobcu, kde navrhnuté formulácie uverejnenia ospravedlnenia v petite žaloby neobsahovali\nskutkové tvrdenia, ale hodnotiace úsudky, ktoré samy osebe nemôžu byť nepravdivými,\nteda okresnému súdu a krajskému súdu vyčíta, že sa „nezaoberali jednotlivými\npožadovanými formuláciami výroku rozsudku“ jednotlivo, ale „en bloc“. Preto napadnutým\nrozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, „došlo k uloženiu\npovinnosti, ktorá nie je v súlade s ústavou“.\nSťažovateľka v súvislosti s priznanou náhradou nemajetkovej ujmy napadnutým\nrozsudkom uviedla, že „súdy argumentovali... najmä svedeckými výpoveďami brata\nžalobcu, jeho známych a priateľov. Žiaden z uvedených svedkov vo svojej výpovedi\nneuviedol, že by informáciám uvedeným v článku uveril a stotožnil sa s nimi.“.\nSťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiada,\naby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základných\npráv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1\ndohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec\nkrajskému súdu na nové konanie a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako\naj náhradu trov právneho zastúpenia.\nÚstavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. III. ÚS 73/2015\nz 3. marca 2015 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný\nsúd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili,\nči trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu\nústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.\nPrávny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili,\nže netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\nVzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského\nsúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade\n3\n\ns § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,\nkeďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nPredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV/499/2015\nz 12. mája 2015 po analýze obsahu označeného rozsudku okresného súdu a napadnutého\nrozsudku krajského súdu najmä uviedol:\n«Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú\nsprávnosť ani ich zákonnosť.\nV ústavnej sťažnosti sťažovateľ opakuje dôvody, ktoré uviedol v odvolaní proti\nrozsudku okresného súdu zo dňa 21. 02. 2012, č. k. 22C 79/2010 -132 s ktorými sa odvolací\nsúd vyporiadal v dôvodoch svojho rozsudku zo dňa 25. 03. 2014, č. k. 6 Co 158/2012-172.\nPokiaľ sťažovateľ vyčíta (všeobecným) súdom, že ak vyhodnotili, že došlo k zásahu\ndo ochrany osobnosti, potom mali postupovať formou testu proporcionality a skúmať\nkonflikt dvoch ústavou zaručených práv nasledovne :\na) Subjekt, ktorý uskutočnil zásah do ochrany osobnosti\nNa strane 8 v poslednom odseku a na strane 9 (rozsudku odvolacieho súdu\nsp. zn. 6 Co 158/2012) rozviedol odvolací súd úlohu súdu v prípade konfliktu slobody\nprejavu na strane jednej (článok 26 ods. 1 Ústavy SR) a základného práva na zachovanie\nľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1\nÚstavy SR), s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 256/07.\nPri subjekte, ktorý zásah uskutočnil, odvolací súd poukázal na judikatúru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), podľa ktorej tlač je „strážnym psom\nverejných vecí“ a hrá významnú úlohu v právnom štáte. Zároveň odvolací súd poukázal\nna to, že novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky, týkajúce sa\nvšetkých záležitostí verejného záujmu a zdôraznil, že verejnosť má právo na „úplné\na presné“ informácie (viď News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku, rozsudok z 2000).\nSťažovateľa označil za „nositeľa“ slobody prejavu, a preto sa naň vzťahuje zvýšená\nochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom.\nb) Kto mal byť poškodený zásahom do ochrany osobnosti\nOdvolací súd konštatoval, že žalobca je ten, kto bol poškodený zásahom do ochrany\nosobnosti.\n4\n\nŽalobca je známy širokej (osobitne) športovej verejnosti. Pohyboval sa v športových\nhádzanárskych kluboch nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a dokonca aj v Nemecku.\nV Českej republike bol úspešným trénerom HC Baník Karviná, s ktorým získal majstrovský\ntitul (majstra ČR).\nRozvedené boli aj predpoklady, ktoré funkcia trénera musí spĺňať.\nc) Obsah predmetného článku\nNielen okresný, ale aj krajský súd podrobne rozviedli obsah inkriminovaného článku,\nktorý podľa sťažovateľa obsahoval „expresívnejšie“ výrazy.\nSúdy dospeli k názoru, že predmetný článok neobsahoval len expresívnejšie výrazy,\nale výrazy a označenia, ktoré hovoria o žalobcovi ako o bezcharakternom človeku\n(trénerovi), ktorý je „malý nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou chrbticou,\nčlovek, ktorý kvôli svojej márnomyseľnosti pre malichernosť zapredá vlastné farby“.\nNavyše článok obsahoval aj výzvu pre čitateľov, aby reagovali na „zápas Tatran\nPrešov s ŠKP Bratislava“, aj keď výzva smerovala na reakciu čitateľov k predmetnému\nčlánku pod názvom „Páni\n\na\n\n, kto vám dal právo?“ a reakcia „čitateľov“,\n\npo oboznámení sa s obsahom článku, logicky vyústila do príspevkov, v ktorých\nnevyberaným spôsobom reagovali na osobu žalobcu a tak obsah článku umocnil negatívne\ndopady na osobnostnú sféru žalobcu.\nd) Kde bol predmetný článok uverejnený\nSúdy konštatovali, že predmetný článok bol uverejnený v denníku ŠPORT,\na to na strane 43 prílohy. Išlo (a ide) o denník s celoslovenskou pôsobnosťou a dostal sa\nrozsiahlemu okruhu adresátov, ktorí sledujú športové dianie nielen v Slovenskej republike,\nale aj v zahraničí.\nPokiaľ sťažovateľ vyčíta pochybenia všeobecných súdov ohľadom formulácie petitu\nospravedlnenia, odvolací súd sa stotožnil s uvedenou formou ospravedlnenia.\nOhľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd podrobne rozviedol svoje\ndôvody na č. 1.11 -13 rozsudku z 25. marca 2014.\nPri výške náhrady nemajetkovej ujmy, primerane utrpenej ujme na dobrej povesti,\nvychádzal z judikatúry ESĽP (Tolstoy Miloslavsky c/a Spojené Kráľovstvo) a zohľadnil aj\nvýšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch, týkajúcich sa\npoškodenia dobrej povesti (napr. Fuchs c/a Moldavsko, Steel a Morris c/a Spojené\n5\n\nKráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznaná za telesné zranenia alebo obetiam\nnásilných činov (viď lltaletli a Karhuvaara c/a Fínsko, etc).\nOhľadom ďalších výhrad zo strany sťažovateľa, spracovateľ vyjadrenia poukazuje\nna mimoriadne podrobné a presvedčivé dôvody, ktoré obsahuje rozsudok odvolacieho súdu\nz 25. marca 2014, č. k. 6 Co 158/2012 -172.\nZ vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietnuť.»\nPrávny zástupca sťažovateľky využil možnosť reagovať na vyjadrenie predsedu\nkrajského súdu k sťažnosti a v stanovisku doručenom ústavnému súdu 9. júna 2015 uviedol,\nže konštatovanie krajského súdu, že novinárom je poskytovaná zvýšená ochrana\na privilegované postavenie, je nedostačujúce, pretože v ich prípade toto postavenie\nnepremietol do svojho rozhodnutia vo veci. Tiež vytýkal vo veci konajúcim súdom, že sa\nnevysporiadali so skutočnosťou, že predmetný článok reagoval na zápas mužskej hádzanej\na kritika v ňom obsiahnutá sa zaoberala činnosťou žalobcu ako trénera. Pokiaľ ide\no obsahovú stránku predmetného článku, označenie žalobcu ako osoby bezcharakternej\nv článku uvedené nie je. Označené reakcie športových fanúšikov neboli obsiahnuté\nv predmetnom článku, teda neboli ani predmetom konania, preto argumentácia vo veci\nkonajúcich súdov v tejto súvislosti je nenáležitá. Podľa názoru sťažovateľky nebolo\nzohľadnené ani to, kde bol článok uverejnený, že denník ŠPORT nepatrí k najčítanejším\ndenníkom, že článok sa nachádzal v prílohe, preto zjednodušenie, že ide o celoslovenský\ndenník, a preto sa musel dostať do dispozície rozsiahlemu počtu adresátov, neobstojí.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil,\nže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa\n6\n\nčl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu, ktorým potvrdil výrok I a II označeného rozsudku okresného súdu, ktorým\nbola sťažovateľke uložená povinnosť uverejniť v denníku ŠPORT ospravedlnenie žalobcovi\nv znení uvedenom v tomto výroku a povinnosť sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 7 000 €\ndo troch dní od právoplatnosti rozsudku.\n1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľka\nnamietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPorušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnila sťažovateľka jednak tým,\nže rozsudok krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnený, a jednak tým, že krajský\nsúd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\n7\n\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať\ndôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP\nteda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins\nc. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť\nsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán\ns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,\nII. ÚS 410/06).\nCitovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej\nochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,\na tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu\nochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy\nlen v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152\nods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c\nods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť\npred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).\nVychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením\nobsahu napadnutého rozsudku z uvedených hľadísk.\nZ napadnutého rozsudku, ktorý je potrebné vnímať v spojitosti s rozsudkom súdu\nprvého stupňa, pretože sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v plnej miere s ním\nstotožnil, vyplýva, že vo veci konajúce všeobecné súdy vo veci ochrany osobnosti rozhodli\no petite návrhu žalobcu, ktorý prevzali do výroku rozsudku bez toho, aby sa vzhľadom\nna povahu sporu vysporiadali s otázkou, či a ktoré výroky označené v návrhu majú\n8\n\ndifamačný charakter a či ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotové súdy a ak ide\no hodnotové súdy, či mali dostatočný skutkový základ. Ani z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku krajského súdu, ako aj označeného rozsudku okresného súdu nevyplýva, ktoré\nvýroky obsiahnuté vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu je možné považovať\nza skutkové tvrdenia a ktoré za hodnotové súdy. V tejto súvislosti je ďalej potrebné\nkonštatovať, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu sa niektorými\nvýrokmi vôbec nezaoberalo. Vychádzajúc však z výroku I označeného rozsudku okresného\nsúdu je možné konštatovať, že súdy uvedeným výrokom pripísali charakter skutkových\ntvrdení bez toho, aby odôvodnili tento svoj záver. Znenie prvého výroku označeného\nrozsudku okresného súdu je takéto:\n«Žalovaná je povinná uverejniť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku v denníku\nŠPORT na strane 43 nasledovné ospravedlnenie žalobcovi:\nDňa 12. 4. 2010 v denníku ŠPORT strane 43 sme uverejnili článok s názvom „Páni\n, kto vám dal právo:“, ktorého autorom bol šéfredaktor denníka ŠPORT\n.V\nlánku sme okrem iného uviedli:\n„Nie je azda tréner, ktorý prikáže svojmu mužstvu prehrať a ktorý sám počas zápasu\nrobí všetko preto, aby sa tak stalo, skutočne šašom?“\n„\n\nsa rád hrdí tým, že trénoval aj v bundeslige, no zabúda dodať, že keď ho\n\nz Melsungenu po troch mesiacoch pôsobenia v najvyššej súťaži vyhodili, tamojší priaznivci\nsa v onen chladný decembrový deň od radosti kúpali vo fontáne. Časom totiž pochopili, že\nje to človek malý nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou chrbticou.“\n„Apropo, ak by si v bundeslige dovolil to, čo v sobotu v Prešove, hnali by ho stade\nsvinským krokom.“\n„Podľa mnohých ohlasov, ktoré sme mali na prešovský podvod v sobotu večer\na v priebehu včerajška z rôznych kútov Európy,\n\nhrozí, že okrem Prešova si už nikde\n\nani len „neškrtne“.\n„Kto už môže mať záujem o človeka, ktorý vo svojej márnomyseľnosti\npre malichernosť zapredá vlastné farby?.“\n\n9\n\n„Kto dal\n\nprávo takýmto spôsobom pošpiniť meno slávneho\n\nklubu s takmer šesťdesiatročnou tradíciou, za zeleno - biele farby ktorého sa v minulosti bili\naj majstri sveta a olympijskí medailisti?“\nKto im dal právo znemožniť hráčov Tatranu, väčšinou z ktorých sú slušní ľudia s fér\nvzťahom k športu?“\n„Kto im dal právo vziať viacerým mladým chlapcom, ktorí museli v sobotu šaškovať\nna ihrisku, ilúzie o čistote športu?“\n„Kto im dal právo napľuť do tváre stovkám čestných a verných fanúšikov, ktorí stáli\na stoja za Tatranom v dobrom i zlom?“\n„A ako sa im môžu pozrieť do očí po tom, čo od nich navyše bez hanby vyberali\nvstupné na vopred zrežírovanú frašku?“\n„Šťastím pre Tatran je, že on je vďaka veľkým osobnostiam a úspechom ešte spred\néry večný, zatiaľ čo\n\nskôr či neskôr odídu.“ Tieto uvedené\n\ntvrdenia sú nepravdivé za čo sa žalobcovi ospravedlňujeme.»\nÚstavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu\na výroku, ako aj odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu konštatuje, že prima\nfacie nie všetky výroky uvedené v prvom výroku označeného rozsudku okresného súdu je\nmožné považovať za skutkové tvrdenia, už len vzhľadom na ich formuláciu, ako aj formu,\nktorá má v niektorých prípadoch charakter rečníckej otázky. Taktiež je podľa názoru\nústavného súdu otázne, či všetkými uvedenými výrokmi mohlo byť zasiahnuté\ndo osobnostných práv žalobcu. Už tieto zistenia ústavného súdu samy osebe v kontexte\nnedostatočného odôvodnenia výrokov týchto rozhodnutí postačujú na vyslovenie porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.\nPodľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil\n(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti\nposkytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi\nvšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného\n10\n\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci\nv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu\nnie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5\nústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).\nZákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa\nstabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci\nv súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní\n(II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi\npredpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva\nna spravodlivé súdne konanie.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nSťažovateľka ešte v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu namietala,\nže okresný súd v rozpore s § 118a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) prihliadal aj na výpoveď svedka Damira Kudru\na pri hodnotení dôkazov postupoval v rozpore § 132 OSP. Poukázala pritom na zápisnicu\nz pojednávania z 19. apríla 2010, z ktorej vyplýva, že žalobca navrhol vypočuť svedka\nDamira Kudru až listom z 18. marca 2011, pričom prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo\n1. marca 2010.\nPodľa § 118a ods. 1 OSP vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho\nzákonníka... sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť\ndôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania;\n\n11\n\nto neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho\nodročeniu (§ 101 ods. 2).\nÚstavný súd zo súdneho spisu zistil, že krajský súd k tejto odvolacej námietke\nv odôvodnení napadnutého rozsudku nezaujal konkrétne stanovisko a zároveň sa stotožnil\ns odôvodnením označeného rozsudku okresného súdu, ktorý v odôvodení svojho rozsudku\nna strane 8 uviedol, že na výpoveď svedka prihliadal, pričom z obsahu výpovede je zrejmé,\nže táto bola hodnotená v neprospech sťažovateľky.\nPokiaľ všeobecný súd pripustí vykonanie dôkazu v rozpore s § 118a ods. 1 a 2 OSP,\nna ktorý neskôr aj prihliadne v rámci hodnotenia dôkazov v odôvodnení svojho rozhodnutia,\ntakéto rozhodnutie všeobecného súdu je prijaté v rozpore citovanými ustanoveniami\nObčianskeho súdneho poriadku, preto je možné konštatovať, že je zaťažené arbitrárnosťou,\nktorá má za následok vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu došlo k porušeniu týchto označených práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n2. Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a\n2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru ďalej všeobecným súdom vyčítala, že mali\npostupovať formou testu proporcionality, keďže išlo o skúmanie konfliktu dvoch ústavou\nzaručených práv.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n\nPodľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory\nslovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,\nprijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.\nPodľa čl. 26 ods. 4 ústavy sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné\nna ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného\nzdravia a mravnosti.\n\n12\n\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky\nbez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,\naby\n\nvyžadovali\n\nudeľovanie\n\npovolení\n\nrozhlasovým,\n\ntelevíznym\n\nalebo\n\nfilmovým\n\nspoločnostiam.\nÚstavný súd po preskúmaní odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu, ako\naj napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré tvoria jeden celok, konštatuje, že hoci ich\nodôvodnenia obsahujú parciálne závery, ktoré obsahujú prvky testu proporcionality, tieto\nvšeobecné závery však nezohľadňujú a neobsahujú všetky okolnosti, ktoré tvoria predmet\nskúmania, preto možno usudzovať, že nedošlo k vykonaniu tohto testu v jeho celistvosti.\nPredovšetkým je potrebné poukázať na to, že hoci okresný súd, tak aj krajský súd\nv odôvodnení citoval judikatúru ústavného súdu, ako aj ESĽP týkajúcu sa problematiky\nslobody prejavu, v rámci ktorej poukázal na úlohu novinárov ako strážnych psov\ndemokracie a na ich privilegované postavenie uvedené nepremietol do hodnotenia\nskutkových okolností prípadu. Takisto všeobecné súdy nedostatočne venovali pozornosť\npodstatnej skutočnosti, keď sťažovateľka vyzývala adresátov prejavu na vytvorenie si\nvlastného názoru na výsledok zápasu, a nie hodnotenie žalobcu, ako to všeobecné súdy\nvychádzajúc z obsahu článku vyvodili, čo je v priamom rozpore so zverejneným znením\nvýzvy (uprostred predmetného článku v čiernom rámčeku, pozn.). Preto výzvu, ktorá by\ntvorila dostatočnú platformu a logický základ pre kvalifikáciu špecifikovaných častí\nprejavov sťažovateľky skôr ako hodnotiacich úsudkov, posúdili v neprospech sťažovateľky,\nkonštatovaním, že výzva „logicky vyústila do príspevkov, ktoré nevyberavým spôsobom\nreagovali na osobu žalobcu, a tak obsah článku umocnil negatívne dopady na osobnostnú\nsféru žalobcu“. Jednou z podstatných častí testu proporcionality je tiež skúmanie cieľa\na úmyslu prejavu, ktorý nebol v okolnostiach prípadu dostatočne skúmaný.\nKľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský súd\nnapadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol\nv spore o ochranu osobnosti medzi žalobcom a sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka\nŠPORT, v ktorom bol uverejnený inkriminovaný článok), u ktorého malo podľa záverov\n13\n\nokresného súdu, ako aj krajského súdu dôjsť uverejnením inkriminovaného článku\nk neprípustnému zásahu do práva na súkromie (osobnostných práv) žalobcu.\nZ uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci\nústavný súd musí vyjadriť, je konflikt medzi ústavou garantovanou slobodou prejavu\na základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie sťažovateľky (čl. 26 ústavy)\na právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19\nústavy). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie\nvyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti a dobrej povesti na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom\nna informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre\nuž viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd\n(resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv\no ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich\nspravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07).\nVšetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením\njedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu\niného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).\nPodľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej\nrozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov\ndemokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie\njednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa\nprijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,\nšokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,\nznášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“\n(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, § 49).\nV niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limity vyjadrené čl. 26\nods. 4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide\no obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti\n(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia\nmôže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce\n14\n\nzo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy\na konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné\nosoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.\nVychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci (všeobecné súdy\nnevynímajúc) ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany\nosobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej\nústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať\nizolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť\nslobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to\nvšak, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný\nprejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj\nk tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 55/2008\nz 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež\npovinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú\njudikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj\nz čl. 1 ods. 2 ústavy.\nV okolnostiach posudzovaného prípadu je nepochybné, že rozhodnutiami\nvšeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky,\nt. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade\nišlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a základného práva\nna informácie a či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky\naj vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.\nÚstavným rámcom ochrany osobnostných práv je čl. 19 ústavy, v zmysle ktorého má\nkaždý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, právo\nna ochranu mena, ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo\niným zneužívaním údajov o svojej osobe. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti ústava\nzaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46\naž čl. 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd\na ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou\n15\n\nochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená,\nže ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru\no neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva,\npričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice\nprimeranosti (proporcionality).\nSloboda prejavu vrátane práva na kritiku sú v demokratickej spoločnosti limitované.\nV rámci prípustnej (oprávnenej) kritiky nie sú prekročené jej vecné limity a zároveň\nje dodržaná požiadavka ich primeranosti. Vecná je taká kritika, ktorá vychádza z pravdivých\nvýchodiskových podkladov a ktorá z nich zároveň logicky vyvodzuje zodpovedajúce\nhodnotiace úsudky. Ak nie sú však tieto podklady pravdivé a ak je hodnotiaci úsudok\ndifamujúci, potom nemožno kritiku považovať za primeranú.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek\nzákladného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne\nakceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.\nna základe\n\nzákona,\n\na je nevyhnutné\n\nv\n\nzodpovedá\n\nniektorému\n\nustanovenému\n\nlegitímnemu\n\ncieľu\n\ndemokratickej\n\nspoločnosti\n\nna\n\nsledovaného\n\ncieľa,\n\ndosiahnutie\n\nt. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)\nvyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť\no obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02,\nI. ÚS 193/03).\nV posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľky\nna zákonnom podklade, ktorý tvorili § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň\nišlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu\nosobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností\nbolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a\npostupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného súdu v prvom rade\nposúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal zásade\nproporcionality.\n\n16\n\nVzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky na zásah do slobody prejavu\nsťažovateľky, a to podmienka legality a legitimity boli v posudzovanom prípade splnené,\nústavný súd je toho názoru, že konflikt týchto garantovaných ústavných práv, teda slobody\nprejavu a práva na súkromie je v takýchto prípadoch aj na úrovni všeobecných súdov\npotrebné riešiť preskúmaním proporcionality medzi namietaným zásahom do slobody\nprejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu. Na tento účel\nústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach aplikoval test proporcionality (napr.\nII. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010, IV. ÚS 448/2012, IV. ÚS 492/2012), ktorý\nako nástroj je založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY\na AKO v posudzovanom prípade uverejnil informáciu, pričom zároveň posudzoval,\nči všeobecný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil všetky aspekty, ktoré test\nproporcionality zahrňuje.\n1. Pri posudzovaní otázky subjektu KTO, ktorý mal v danom prípade podľa záverov\nokresného súdu a krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do žalobcovho práva\nna ochranu osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádza zo stabilizovanej\njudikatúry ESĽP, ktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých\nskupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti.\nZ judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany\nslobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach\nverejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995,\nsťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku z 20. 5.\n1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovať\ninformácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť\nmá právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru\npreháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen\nz dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnaj\nIV. ÚS 107/2010).\nVo vzťahu k uvedenému ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci nebolo\nsporná otázka, či sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu,\n17\n\na preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná\nnovinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci\nzo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť. Krajský súd v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia uvedené aj konštatoval (strana 9 napadnutého rozsudku), hoci\nz odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako ju zohľadnil. Pritom z obsahu\nsúdneho spisu je zrejmé, že ide o dlhoročného uznávaného športového novinára,\nšéfredaktora denníka ŠPORT, ktorý sa dlhodobo zaoberá športom, konkrétne hádzanou\n(vyjadrenie na strane 26 súdneho spisu, ako aj výpovede autora článku na prvom\npojednávaní z 1. marca 2011, strana 74 súdneho spisu). Táto skutočnosť nebola sporná,\nnavyše, obsahom spisu sú tri články šéfredaktora týkajúce sa hádzanej z roku 2008 až 2010,\nv ktorých sa spomína meno žalobcu.\n2. V súvislosti s posudzovaním otázky, O KOM boli inkriminované články, ústavný\nsúd poukazuje na skutočnosť, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne\nzaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uverejnené v tlači\ntýkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice\nakceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne\nčinných osôb (resp. osôb tzv. verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov.\nDo kategórie verejne činných osôb patria v prvom rade politici, ale aj štátni zamestnanci,\nktorých konanie by „malo byť trvale predmetom skúmania a debát a malo byť otvorené\nkritike“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25. 6. 1992,\nsťažnosť č. 13778/93, § 61), pričom „štátni zamestnanci pri plnení svojich úradných\npovinností musia tak ako politici, zniesť širšie limity akceptovateľnej kritiky“ (rozhodnutie\nESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21. 1. 1999, sťažnosť č. 25716/94, § 28).\nV posudzovanom prípade sa inkriminovaný článok týkal žalobcu, ktorý\nv relevantnom čase vykonával funkciu trénera hádzanárskeho mužstva a ktorý podľa názoru\nsťažovateľky bol spoluzodpovedný za prekvapivý výsledok zápasu jeho zverencov, pričom\nkritika bola vyjadrená v spojitosti s jeho funkciou trénera. Ani toto postavenie žalobcu ako\nosoby verejne činnej, u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u súkromnej osoby,\nnebolo sporné. Krajský súd síce v napadnutom rozsudku deklaroval, že ide o osobu\nverejného záujmu, ale táto skutočnosť v odôvodnení napadnutého rozsudku nebola\n18\n\ndostatočne zohľadnená pri hodnotení dokazovania. Z obsahu súdneho spisu pritom vyplýva,\nže ide o trénera najlepšieho hádzanárskeho mužstva na Slovensku s dlhoročnou tradíciou\na úspechmi aj na medzinárodnej úrovni, preto je aj predmetom dlhodobého záujmu\nfanúšikov tohto športu. Vychádzajúc z uvedeného je možné konštatovať, že žalobca\nje verejne činnou osobou, ktorá je povinná znášať kritiku v spojitosti s profesionálnym\npôsobením na poste trénera tohto elitného športového mužstva. Pri hodnotení osoby žalobcu\nbolo tiež potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že ide o známeho, skúseného trénera, ktorý\npôsobil aj v zahraničí.\n3. V súvislosti s otázkou, ČO bolo predmetom inkriminovaného článku, ústavný súd\npoukazuje na skutočnosť, že tieto sa síce týkali v prvom rade žalobcu, ale zároveň\naj majiteľa klubu, ktorých považovala sťažovateľka za zodpovedných za prekvapivý\nvýsledok zápasu. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdila, že predmetný článok je „žánrovou\nglosou a je vyjadrením autora na aktuálnu situáciu v oblasti športu, konkrétne hádzanej“.\nUvedený článok, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, obsahoval aj nepravdivé\nskutkové tvrdenie, ktoré súviselo s pôsobením žalobcu ako trénera v bundeslige v znení\n„\n\nsa rád hrdí tým, že trénoval aj v bundeslige, no zabúda dodať, že keď ho\n\nz Melsungenu po troch mesiacoch pôsobenia v najvyššej súťaži vyhodili, tamojší priaznivci\nsa onen chladný decembrový deň od radosti kúpali vo fontáne.“. Sťažovateľka v rámci\nvykonaného dokazovania na pojednávaní pripustila v tomto smere faktografickú chybu, že\npo troch mesiacoch trénera vyhodili (bolo preukázané, že žalobca tam pôsobil viac ako\nsezónu, pozn.). K tomu však tiež uviedla, že v športovej terminológii sa bežne používa\nvýraz, že bol vyhodený na skutočnosť, že s trénerom bol rozviazaný kontrakt, pričom\nostatná časť citovaného výroku bola zjavne hyperbola. Ďalším sporným výrokom bolo\noznačenie žalobcu v článku za „človeka malého nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše\ns mäkkou chrbticou“. Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia\nuviedol, že žalobca bol v článku „stotožnený ako bezcharakterný človek“ bez toho, aby\ntento výrok zaradil do kategórie skutkového tvrdenia alebo hodnotiaceho súdu. Pokiaľ ide\no ďalšie výroky uvedené vo výrokovej časti označeného rozsudku súdu prvého stupňa, tieto\nmožno podľa názoru ústavného súdu skôr podľa ich povahy zaradiť medzi hodnotové súdy,\nči to už formou sugestívnych otázok (napr. nie je azda tréner, ktorý...), alebo silne emočne\n19\n\nladených názorov (napr. „apropo, ak by si v bundeslige dovolil to, čo v sobotu v Prešove,\nhnali by ho stade svinským krokom“, «... hrozí, že okrem Prešova si už nikde ani len\n„neškrtne“»). Ďalšie výroky podľa názoru ústavného súdu bolo potrebné vnímať v kontexte\ncelého článku, ako aj jeho nadpisu a už uvedenej výzvy, ktoré skôr smerovali\nk neprípustnosti takej taktiky, ktorá by mala mať za výsledok prehru v zápase. Ani tieto\nvýroky nemožno považovať za skutkové tvrdenia, skôr ide o rečnícke otázky, ktorými autor\nvyjadril svoj názor.\nÚstavný súd po preskúmaní charakteru článku konštatuje, že kritikou bol podrobený\nžalobca ako tréner v súvislosti s prekvapivým výsledkom zápasu medzi mužstvami\nneporovnateľnej kvality, ktorý logicky vyvolal otázky, čo mohlo byť príčinou takéhoto\nvýsledku. Autor článku vyslovil svoj názor a špekulatívnym spôsobom hodnotil príčiny\nprekvapivej prehry domáceho mužstva, ktorého trénerom je žalobca a nepriamo dospel\nk záveru, že došlo k nešportovému správaniu a neprípustným praktikám v športe ako takom.\nZa zodpovednú osobu pritom označil aj žalobcu, ktorý určuje taktiku a vykreslil\nspoluzodpovedného trénera za výsledok ako osobu s malým duchom s mäkkou chrbticou.\nV súvislosti s prekvapivým výsledkom zápasu autor článku naznačoval a kládol si\nsugestívne otázky, či tréner ako osoba, ktorá určuje taktiku v zápase, má právo prikázať\nprehrať zápas, a tým aj znemožniť zúčastnených hráčov a fanúšikov. Týmito otázkami autor\nčlánku vyjadril svoj osobný názor na takúto prehru a zároveň pobádal čitateľov\npredmetného článku výzvou umiestnenou v čiernom rámčeku uprostred svojho článku\ns titulom POVEDZTE SI SVOJ NÁZOR! Čo si myslíte o prehre hádzanárov Tatrana Prešov\ns ŠKP Bratislava. Obsah článku v súvislostiach zahrňoval aj dôležitú otázku verejného\nzáujmu, ktorou zjednodušene povedané bolo fair play v športe. To napokon nepriamo\nvyplynulo aj z titulky článku „Páni\n\n, kto Vám dal právo?“.\n\nOtázkam týkajúcim sa verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana\nvyhľadávania a rozširovania súvisiacich informácií a myšlienok. K otázkam verejného\nzáujmu patrí aj informovanie o činnosti športovcov, ako aj trénerov, t. j. osôb pôsobiacich\nvo verejnej sfére (teda aj športovcov a ich trénerov). Obsahom inkriminovaného článku boli\nv posudzovanom prípade aj nepochybne veci dôležitého verejného záujmu (indície\no nešportových praktikách). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre zdôrazňuje,\n20\n\nže poslaním a nezastupiteľnou úlohou tlače je nepochybne šírenie informácií a myšlienok\no otázkach verejného záujmu s tým, že je zároveň nespochybniteľným právom\nverejnosti takéto informácie prijímať [dostať; (m. m. I. ÚS 352/2011)]. Tieto otázky „môžu\na majú byť verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03).\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom\nrozsudku skutočnosť, že obsahom inkriminovaných článkov boli otázky dôležitého\nverejného záujmu týkajúce sa nielen žalobcu, ale aj športu všeobecne, ani nespomenul,\na teda ani nezohľadnil pri svojom rozhodovaní.\n4. Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je aj miesto, kde\nzazneli, resp. kde boli uverejnené sporné výroky (t. j. otázka, KDE boli inkriminované\nčlánky uverejnené). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje,\ntým vyššia je ochrana osobnostných práv. V posudzovanom prípade boli inkriminované\nčlánky uverejnené v denníku ŠPORT, konkrétne v jeho prílohe, ktorý má celoslovenskú\npôsobnosť, pričom otázka nákladu, ako aj jeho popularity nebola predmetom dokazovania.\nV tejto súvislosti krajský súd len stručne uviedol, že ide o „denník s celoslovenskou\npôsobnosťou, ktorý má širokú popularitu“. Toto kritérium však treba hodnotiť v spojení\ns kritériom autora, ktorého privilegované postavenie môže jeho význam neutralizovať\n(m. m. IV. ÚS 139/2010, I. ÚS 390/2011, I. ÚS 416/2011, IV. ÚS 302/2010).\n5. V súvislosti s posudzovaním kritéria, KEDY boli inkriminované články sťažovateľkou\nuverejnené, ústavný súd konštatuje, že informácia je pominuteľným majetkom a oneskorenie jej\nzverejnenia je spravidla spojené so stratou jej hodnoty a významu (PL. ÚS 5/03, IV. ÚS 448/2012),\npričom verejnosť má právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého\nverejného záujmu. Posúdenie otázky, či ide o vec verejného záujmu, môže totiž v niektorých\nprípadoch závisieť aj na plynutí času. Túto povahu môže určitá vec plynutím času získať alebo\nstratiť (m. m. IV. ÚS 492/2012).\n\nV posudzovanom prípade bol inkriminovaný článok uverejnený v zásade\nbezprostredne po tom, ako sa sťažovateľka dozvedela o okolnostiach prehry hádzanárskeho\nmužstva, kde pôsobil žalobca ako tréner, pričom zo zapožičaného súdneho spisu okresného\nsúdu vyplýva, že tejto problematike v tomto čase venovali pozornosť aj iné printové médiá\n21\n\nnapr. Prešovský korzár. Túto skutočnosť okresný súd ani krajský súd vo svojich rozsudkoch\nnespomenuli ani nezohľadnili v prospech sťažovateľky pri svojom rozhodovaní.\n6. V súvislosti s posudzovaním kritéria, AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch\nzverejnené, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne\nvychádza z ustálenej judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej pri posudzovaní limitov slobody prejavu\ntreba rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ\nčo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak, nepripúšťa (napr. Lingens proti\nRakúsku, bod 46; tiež rozsudok ESĽP z 12. 6. 2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č.\n29032/95, bod 75), hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu (rozsudok ESĽP\nz 24. 2. 1997 De Haas a Gijsels proti Belgicku č. 19983/92, bod 47, tiež rozsudok ESĽP z 27. 2.\n2001 vo veci Jerusalem c. Rakúsko). Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je\ntak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov\n(skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09,\nIV. ÚS 302/2010, IV. ÚS 492/2012).\n\nÚstavný súd po preskúmaní inkriminovaných článkov opakovane konštatuje,\nže v nich boli obsiahnuté informácie formulované aj v podobe faktov, ale v prevažnej časti\nhodnotiacich úsudkov. Okresný súd, ale aj krajský súd ich považovali vychádzajúc\nz výroku I rozsudku súdu prvého stupňa za tvrdenia, ktoré boli objektívne spôsobilé\nvyvolať nemajetkovú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu a mali predstavovať neoprávnený\nzásah do jeho osobnostných práv. Odhliadnuc od toho, že nešlo len o skutkové tvrdenia,\nústavný súd zároveň konštatuje, že v inkriminovanom článku boli uplatnené expresívne\nvýrazové prostriedky, ktoré bolo potrebné vnímať najmä v kontexte toho, kde boli\nuverejnené, preto je otázne, či tieto expresívne výrazy týkajúce sa žalobcu boli spôsobilé už\nsamy osebe vyvolať difamačné účinky. Uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu\nnemôžu bez primeraného zohľadnenia obrany sťažovateľky legitimizovať záver vo veci\nkonajúcich súdov o neprípustnom zásahu do práva na súkromie žalobcu.\nSúčasťou obrany sťažovateľky bolo aj poukázanie na to, že denník ŠPORT informuje\nšportovú verejnosť o športových výsledkoch a športovcoch. Výrazové prostriedky použité\nšportovými novinármi sú spravidla tvrdšie a úderné, lebo predstavujú priamu reakciu\nna športový zážitok, preto pri komentovaní športu sa dá očakávať expresívnosť, pretože ide\no emočné prostredie, ktoré je vnímané športovou verejnosťou emočne. Tento dôležitý\naspekt bol podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach prípadu nezohľadnený.\n\n22\n\nV náleze sp. zn. I. ÚS 453/03 český ústavný súd tiež zdôraznil, že pre zváženie\nlegitímnosti zverejnenej informácie je dôležité rovnako skúmať motív toho, kto informáciu\nzverejňuje. Legitimitu zverejnenej informácie nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že motívom\nbolo poškodiť osobu informáciou, ktorej sám šíriteľ neveril, pokiaľ ju poskytol bezohľadne\nbez toho, aby sa staral, či je pravdivá, alebo nie (nález Ústavného súdu Českej republiky\nI. ÚS 453/03). (Týmito právnymi názormi argumentoval ústavný súd už aj vo veci\nIV. ÚS 302/2010).\nV okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu zjavne nemožno\nformulovať záver, že motívom sťažovateľky bolo poškodiť žalobcu informáciami, ktorým\nsťažovateľka sama neverila. V tejto súvislosti vystupuje do popredia v článku obsiahnutá\na už citovaná výzva, ktorá v spojení s rečníckymi otázkami autora smerovala k tomu, aby\nčitatelia reagovali na prehru hádzanárov, ktorá bola prekvapivá najmä z hľadiska ich\nvýsledkov dosiahnutých v relevantnom čase. Názor uvádzaný krajským súdom, že „článok\nnavádzal čitateľov, avšak majú sa vyjadriť k tvrdeniam, ktoré sú nepravdivé a žalovaná\nv konaní žiadnym dôkazom nepreukázala dôvodnosť a pravdivosť tvrdením, že žalobca sa\ndopustil podvodu alebo zapredania vlastných farieb...“, je skreslením významu výzvy do tej\nmiery, že odporuje jej doslovnému zneniu, ako aj otázkam položeným autorom\nv predmetnom článku.\nSumarizujúc dosiaľ formulované predbežné závery ústavný súd konštatuje, že\n- inkriminovaný článok uverejnila sťažovateľka, ktorá ako „nositeľka“ slobody\nprejavu disponuje v zhode s konštantnou judikatúrou ústavného súdu a ESĽP zvýšenou\nochranou,\n- žalobca bol v relevantnom čase osobou verejne činnou (známy tréner\nhádzanárskeho mužstva), u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u bežných\nobčanov,\n- obsahom inkriminovaných článkov boli nepochybne aj veci dôležitého verejného\nzáujmu (otázka fair play v športe),\n- inkriminované články boli uverejnené v období, keď došlo k prekvapivej prehre,\nčo legitimizuje motív ich uverejnenia,\n23\n\n- viacero výrokov obsiahnutých v inkriminovaných článkoch bolo formulovaných\nv podobe hodnotových súdov, ktorých pravdivosť nebolo možné preukázať, a nie\nskutkových tvrdení, ako ich hodnotil krajský súd,\n- obrana sťažovateľky odvolávajúca sa na svoje postavenie, ako aj na postavenie\nžalobcu v kontexte mylne interpretovanej výzvy autora a už zistenej skutočnosti, že väčšina\nvýrokov považovaných všeobecnými súdmi za skutkové tvrdenia mali skôr povahu\nhodnotových súdov, pri zohľadnení špecifického emotívneho slovníku športových\nkomentátorov\n\nby\n\nmohla\n\nbyť\n\nspôsobilá\n\nv\n\nspojení\n\ns ústavne\n\nakceptovateľným\n\n(proporcionálnym) vyhodnotením konfliktu medzi slobodou prejavu sťažovateľky a právom\nna súkromie žalobcu, ktorý je podstatou sporu medzi účastníkmi napadnutého konania pred\nvšeobecnými súdmi, spochybniť záver okresného súdu a krajského súdu o tom, že\ninkriminovanými článkami došlo k neprípustnému zásahu do osobnostných práv žalobcu,\n- podľa názoru ústavného súdu je záver krajského súdu o tom, že sťažovateľka\nuverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce informácie, vzhľadom na dosiaľ\nuvedené nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že právne závery, na ktorých\nje založený napadnutý rozsudok krajského súdu, z hľadiska konkrétnych okolností\nposudzovanej veci neprimerane preferujú právo žalobcu na ochranu súkromia na úkor\nslobody prejavu sťažovateľky, pričom nie sú navyše ústavne akceptovateľným spôsobom\nodôvodnené. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo\nk porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 10\nods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIII.\nV zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom\nsúde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd\ntaké rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nV zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n24\n\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojím\nnapadnutým rozsudkom porušil ústavou garantované základné práva sťažovateľky, zrušil\nnapadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto\nnálezu).\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť.\nV súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní\nvo veci sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II\ntohto nálezu. Osobitne bude úlohou krajského súdu po vrátení veci vysporiadať\nsa s právnym názorom ústavného súdu, podľa ktorého je záver vyjadrený v jeho\nnapadnutom rozsudku, že sťažovateľka uverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravdu\nskresľujúce tvrdenia, nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený. Zároveň bude úlohou\nkrajského súdu pri opätovnom rozhodovaní o veci sťažovateľky primerane zohľadniť\nkonštantnú judikatúru ESĽP a ústavného súdu týkajúcu sa konfliktu medzi slobodou prejavu\na právom na súkromie v spojení s konkrétnymi okolnosťami posudzovanej veci.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nPodľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha priznania\nprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých\ndôvodov sa ho domáha.\nSťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €,\nktorú odôvodnila tým, že rozhodnutiami súdu jej bola spôsobená škoda spočívajúca v tom,\nže museli žalobcovi vyplatiť v zmysle týchto právoplatných rozhodnutí uvedenú čiastku.\n25\n\nÚstavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je\nnáhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánu\nverejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Odôvodnenie požadovaného finančného\nzadosťučinenia nasvedčuje, že sťažovateľka ho vníma najmä ako náhradu majetkovej ujmy\nvzniknutej v dôsledku uloženej povinnosti právoplatným rozhodnutím súdu. Inštitút\nfinančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy však nemôže suplovať náhradu\nškody, ktorú v takýchto prípadoch zaručuje čl. 46 ods. 3 ústavy v rovine zákonnej právnej\nregulácie realizovaný zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\nZ citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,\nale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť\na dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným\nspôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).\nPodľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľky účinne\nposkytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnutý rozsudok\nkrajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho\nnázoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal\n(bod 4 výroku nálezu).\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nÚstavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli\nv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky si\nuplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.\nÚstavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia\nadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n26\n\nPodľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)\nv konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.\nZákladom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná\nmesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013\nv sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)\nnáhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava\na prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca\nsťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa\nvyhlášky vykonané v roku 2014 po 8,04 €. Pokiaľ ide o stanovisko sťažovateľky\nk vyjadreniu najvyššieho súdu doručené 20. januára 2015, ústavný súd za tento úkon\nprávnej služby náhradu trov sťažovateľke nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo nové\nskutočnosti ani argumentáciu, ktorá by ústavnému súdu už nebola známa. Právny zástupca\nsťažovateľky je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady\nzvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú\nústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 340,88 €.\nPriznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)\nv lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. februára 2016\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "konanie-splnenie podmienok konania", "náhrada nemajetkovej ujmy", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "ochrana osobnosti", "test proporcionality"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Co/158/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 492/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d"}, {"guid": "ussr:aabea106-c95c-4f13-b970-f77dd3297f96", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 448/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 448/2012 z 14. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-14", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aabea106-c95c-4f13-b970-f77dd3297f96"}, {"guid": "ussr:0ded18cb-e138-4da4-9fbe-91a7f57d306e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 416/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 416/2011 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ded18cb-e138-4da4-9fbe-91a7f57d306e"}, {"guid": "ussr:d9b583c4-e780-4404-b572-f86116f9fed8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 390/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 390/2011 z 19. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-19", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d9b583c4-e780-4404-b572-f86116f9fed8"}, {"guid": "ussr:7c79c0c0-3c3f-48ad-9aee-1e8e793c97cd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/2011 z 28. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7c79c0c0-3c3f-48ad-9aee-1e8e793c97cd"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648"}, {"guid": "ussr:bf124397-e77b-4364-bf9e-034c29d9635f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 139/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 139/2010 z 25. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-25", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf124397-e77b-4364-bf9e-034c29d9635f"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:389f5be0-6588-4c86-818b-975c0843b3f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 87/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 87/08 z 16. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-16", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:389f5be0-6588-4c86-818b-975c0843b3f4"}, {"guid": "ussr:1faf6652-4a99-4385-976a-d84f3513c743", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 256/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 256/07 z 31. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-31", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1faf6652-4a99-4385-976a-d84f3513c743"}, {"guid": "ussr:0187b81e-8d2c-4f52-bb1e-d6022e80ba3e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 237/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 237/07 z 9. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-09", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0187b81e-8d2c-4f52-bb1e-d6022e80ba3e"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 34/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-26", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:273b091d-1fc9-4107-915a-d6682e12a23d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 120/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 120/04 z 30. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-30", "citacie_n": 554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:273b091d-1fc9-4107-915a-d6682e12a23d"}, {"guid": "ussr:3f0b3d4c-c3c1-406e-9a3e-01efa3bfcda7", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/03 z 26. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-26", "citacie_n": 182, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f0b3d4c-c3c1-406e-9a3e-01efa3bfcda7"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:d78a7b79-5374-48c9-aaf4-6726432ccc41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/03 z 5. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-05", "citacie_n": 350, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d78a7b79-5374-48c9-aaf4-6726432ccc41"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f3deb008-20ee-44be-bc07-46bf03c97706", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.167.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 167/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 167/2023 z 16. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-16", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.167.2023.1"}, {"guid": "ussr:b75af53e-77f4-4d51-a5a2-261c9992f7bb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.224.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 224/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 224/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.224.2021.1"}, {"guid": "ussr:fb8e0699-38e6-4d53-b2e1-adbb1323afd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 655/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 655/2017 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1"}, {"guid": "ussr:6efb8c6d-0c5c-4d8c-a5c3-c43f500c0922", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 512/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 512/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1"}, {"guid": "ussr:a9a6c7fa-a125-47d0-b297-8500f70175ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.672.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 672/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 672/2017 z 7. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-07", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.672.2017.1"}, {"guid": "ussr:c86198b8-737e-4216-89d7-343318c676f9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.104.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 104/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 104/2017 z 19. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-19", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.104.2017.2"}, {"guid": "e6e64d65-9e99-4dc9-bc58-e5d670cae5eb:1467c770-446c-47d8-9bf0-1db3e7df4ca9", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5317205491.2", "spisova_znacka": "5Co/220/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/220/2018 z 28. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5317205491.2"}, {"guid": "6018d644-f5a3-401b-8df5-acca44f93c2f:94da5aec-f11e-4add-b827-4376a3a9f38d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5116203771.1", "spisova_znacka": "7Co/117/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/117/2018 z 9. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-10-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5116203771.1"}, {"guid": "c814bf3d-4800-481f-a763-d44f9f3d9050:b74aee9e-29f3-4976-9b6d-a2d24f69ee83", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7210212921.2", "spisova_znacka": "6Co/95/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/95/2016 z 26. 6. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7210212921.2"}]}