{"guid": "ussr:b3063ad8-a41e-4ffe-91f4-3ae2fefbccfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.708.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 708/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 708/2016 z 18. 10. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. októbra 2016, sp. zn. III. ÚS 708/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.708.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-10-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b3063ad8-a41e-4ffe-91f4-3ae2fefbccfe", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.708.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.708.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.708.2016.1/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 708/2016-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, toho času\n\nv Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok, zastúpeného JUDr. Júliou\nVestenickou, advokátska kancelária, Ševčenkova 5, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkom\nz 26. novembra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n, toho času v Ústave\n\nna výkon trestu odňatia slobody Ružomberok (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami\n\ndoručenými ústavnému súdu 21. mája 2015 a 10. júna 2015 vo veci namietaného porušenia\njeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len\n„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom\nz 26. mája 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe označeného rozsudku\nšpecializovaného súdu v spojení s označeným rozsudkom najvyššieho súdu bol sťažovateľ\nuznaný vinným (s ďalšími spoluodsúdenými) zo spáchania trestných činov založenia,\nzosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ustanovení § 296 zákona č. 300/2005\nZ. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), výtržníctva\npodľa § 364 ods. 1 písm. a)\n\nTrestného zákona a nedovoleného ozbrojovania\n\na obchodovania so zbraňami podľa ustanovení § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a)\nTrestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere desať rokov\na šesť mesiacov.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje, že prvostupňový súd\nsa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami týkajúcimi sa jeho osoby, ako aj\nskutkov kladených mu za vinu. Sťažovateľ namieta, že sú irelevantné a neakceptovateľné\ntvrdenia prvostupňového súdu, ktorými odmietol vykonanie sťažovateľom navrhovaných\ndôkazov s odkazom, že nebol dôvod im vyhovieť. Podľa názoru sťažovateľa argumentácia\nnajvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ktorý v uvedenom smere odkázal na ustanovenie\n§ 272 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Trestný poriadok“) [„Súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti\nnepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr\nnavrhnutými dôkazmi.“], nebola v okolnostiach veci sťažovateľa na mieste, pričom\nnajvyšší súd nijako nevysvetlil dôvody odmietnutia dôkazných návrhov sťažovateľa.\nV konkrétnosti sťažovateľ namieta, že vo vzťahu k 3. skutku v bode II.\nprvostupňového rozsudku, kde bol uznaný vinným z trestného činu výtržníctva, bol\nzamietnutý ním ponúknutý relevantný dôkazný návrh.\n\n2\n\nSťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa v odvolacom konaní vo svojom rozhodnutí\nobmedzil iba na stotožnenie sa s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia, avšak neuviedol\nžiadne konkrétne skutočnosti, ktorými by vyvrátil relevantné tvrdenia uplatnené\nsťažovateľom v jeho odvolaní.\nV sťažnosti ďalej sťažovateľ prezentuje tvrdenie, že v rozhodnutí najvyššieho súdu\nabsentuje výrok o tom, ako sa odvolací súd vysporiadal s odvolaním sťažovateľa, keďže\npodľa sťažovateľom citovaného ustanovenia § 319 Trestného poriadku „Odvolací súd\nodvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné“.\nV sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že skutkový záver konajúcich súdov o zaradení\nsťažovateľa do pozície výkonnej zložky v priamej podriadenosti najvyššie postavenému\nčlenovi zločineckého zoskupenia je v rozpore s vlastným ustálením horizontálnej\na vertikálnej\n\nhierarchie\n\nv štruktúre\n\nzločineckej\n\nskupiny,\n\nktorú\n\nstanovil\n\nsamotný\n\nšpecializovaný súd, pretože výkonnú zložku, najmä na pozíciách výjazd, súd v ostatných\nčastiach rozsudku nezaradzuje do priamej podriadenosti spomínanému riadiacemu členovi\nzoskupenia. V nadväznosti na to sťažovateľ namieta, že konajúcimi súdmi nebol\nprodukovaný žiaden priamy dôkaz, ktorý by potvrdzoval jeho členstvo v zločineckej\nštruktúre, konkrétne v postavení uvedenej výkonnej zložky v priamej podriadenosti jej\nnajvyššej persóny.\nObdobné tvrdenie o absencii dôkazov predkladá sťažovateľ aj vo vzťahu k skutku\nkvalifikovanému rozsudkom špecializovaného súdu ako trestný čin nedovoleného\nozbrojovania a obchodovania so zbraňami, z ktorého spáchania bol sťažovateľ uznaný\nvinným. Na tomto mieste navyše sťažovateľ dôvodí porušením princípu právnej istoty\npoukazujúc na trestné stíhanie spoluobvineného v súvislosti s uvedeným trestným činom,\nktoré bolo pred ukončením vyšetrovania vylúčené na samostatné konanie, v rámci ktorého\nbol potom označený obvinený spod obžaloby oslobodený, pretože „nebolo preukázané, že\nsa stal skutok kladený mu za vinu“. Z uvedených skutočností vyvodzuje sťažovateľ\nvšeobecný záver, že ku skutku subsumovanému pod predmetný trestný čin nikdy nedošlo.\n\n3\n\nSťažovateľ tiež namieta porušenie tzv. obžalovacej zásady argumentujúc, že\nšpecializovaný súd skutok v bode I rozsudku neprípustne modifikoval v porovnaním\nso znením podanej obžaloby.\nNa základe celej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný\nsúd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom\nšpecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom\nz 26. mája 2014 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014\na jeho rozsudkom z 26. novembra 2014, namietaný rozsudok špecializovaného súdu\na namietaný rozsudok najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa osoby sťažovateľa zrušil, vec\nvrátil špecializovanému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal finančné\nzadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n\n4\n\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,\nsťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo\nsťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže\nústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd\nodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nII. 1 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2\na čl. 50 ods. 3 ústavy označeným rozsudkom špecializovaného súdu\nZ ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého\nzo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu\nna konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie\nktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných\nprávnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným\nsúdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu\nnedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,\nIV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).\n\n5\n\nZmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou\nvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré\nsú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne\nzodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo\nmedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje\nv tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,\nIV. ÚS 135/05).\nZ obsahu sťažností a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok špecializovaného\nsúdu vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu\nrealizovaného najvyšším súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie\nkonanie bolo skončené namietaným rozsudkom najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie\nústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv prvostupňovým rozsudkom\nšpecializovaného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127\nods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou\nprezentovaného porušenia označených základných práv zaručených ústavou namietaným\nrozsudkom špecializovaného súdu. Na prerokovanie týchto častí sťažnosti nemá ústavný\nsúd danú právomoc, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť.\nII.2 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods.1, čl. 48 ods. 2\na čl. 50 ods. 3 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu\nÚstavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\n\n6\n\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že\nmôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\nDo obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej\nprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky\nalebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli\nvyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo\nna to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý\npredpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený\nstav veci. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi konania.\nÚstavný súd sa v rámci posúdenia sťažnosti sťažovateľa oboznámil s dôvodmi\nodvolania sťažovateľa, ktoré proti namietanému rozsudku špecializovaného súdu sťažovateľ\nuplatnil.\nVo všeobecnosti je jadro argumentácie sťažovateľa v uplatnenom odvolaní postavené\nna tvrdení o absencii dôkazov preukazujúcich vinu sťažovateľa, konkrétne jeho členstvo\n\n7\n\nv zločineckej skupine v pozícii výkonnej zložky priamo podriadenej najvyššej riadiacej línii\nskupiny, ako aj vinu sťažovateľa vo vzťahu k ostatným súvzťažným skutkom\nkvalifikovaným ako trestný čin výtržníctva a nedovoleného ozbrojovania a obchodovania\nso zbraňami. V nadväznosti na to vytýka sťažovateľ prvostupňovému súdu zmarenie jeho\npráva na obhajobu zamietnutím ním ponúknutých relevantných dôkazných návrhov. Ďalej\nsťažovateľ spochybňuje kvalitu dôkaznej situácie postavenej podľa jeho tvrdení len\nna jedinej výpovedi spolupracujúceho svedka pochybnej hodnoty, bez podpory ďalších\npriamych či nepriamych dôkazov. Sťažovateľ takisto namieta porušenie tzv. obžalovacej\nzásady v prípade prvého bodu výroku rozsudku, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania\ntrestného činu podľa ustanovení § 296 Trestného zákona, keď podľa jeho názoru jednota\nskutku formulovaného v obžalobe nebola v porovnaní so skutkovým ustálením obsiahnutým\nv odsudzujúcom rozsudku zachovaná.\nÚstavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, aby\nposúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy.\nNa tomto mieste ústavný súd opätovne pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho\núlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov. Uvedený\nprieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu\nodôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie\nprávnej úpravy, ktorú konajúce súdy vo veci sťažovateľa aplikovali, inými slovami, ústavnú\nudržateľnosť napadnutého rozsudku.\nAko už bolo povedané, sťažovateľ v odvolaní (a tiež v sťažnosti adresovanej\nústavnému súdu) v prevažnej miere postavil svoju argumentáciu na tvrdeniach\no nedostatkoch dôkaznej situácie, ktorá bola základom odsudzujúceho rozsudku;\nna spochybnení vierohodnosti svedectva spolupracujúceho svedka; na námietkach\no porušením jeho práva na obhajobu nezdôvodneným zamietnutím jeho relevantných\ndôkazných návrhov; ako aj na ďalších tvrdeniach o procesnom pochybení konajúcich súdov\n(porušenie obžalovacej zásady, absencia výroku o zamietnutí odvolania).\nV úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd poznamenal, že sa zaoberal\nodvolacími námietkami obžalovaných, ktoré boli pre rozhodnutie relevantné, a ak bola\nriešená otázka aspoň sčasti sporná. Najvyšší súd dôvodil: «Čo sa týka skutkových zistení\n8\n\nsúdu prvého stupňa (a to sa opäť týka aj skutkov v bode II. napadnutého rozsudku), tieto sú\nspochybňované vo všetkých odvolaniach obžalovaných tézou o nevierohodnosti výpovedi\nsvedkov, ktorí sa sami podieľali na prejednávanej alebo s ňou súvisiacej trestnej činnosti,\navšak vo vzťahu k ich osobám boli použité osobitné trestnoprocesné inštitúty (napr. dočasné\nodloženie vznesenia obvinenia, prerušenie trestného stíhania, dohoda o vine a treste), tzv.\nodklony, ktoré umožňujú nepostihnúť alebo na základe súčasnej osobitnej úpravy trestného\nzákona miernejšie postihnúť dotknutého páchateľa, a to aj v súvislosti s jeho výpoveďou\nproti iným páchateľom. Podstatou takéhoto legislatívneho riešenia je priorita záujmu\nspoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej činnosti a jej\nnajnebezpečnejších páchateľov.\nRozsiahle námietky označujú také výpovede (najmä výpoveď svedka\n), za nepoužiteľné, nakoľko sú produktom „obchodu“ medzi orgánmi činnými\nv trestnom konaní a páchateľmi trestnej činnosti, ktorého predmetom je usvedčenie iných\npáchateľov.\nJe predovšetkým potrebné uviesť, že svedka je v popísanej procesnej situácii možné\nvypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou\no trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj o vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať\nvyššie uvedenú výhodu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda výpoveď svedka procesne\nnediskriminuje. Takáto výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď je\npravdivá, neznamená to však ani opak.\nVýpovede dotknutých svedkov (slangovo niekedy označovaných „kajúcnici“)\npodliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako, ako každý\niný dôkaz.\nZo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým\nspôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide\no druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia.\nŽiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti\nviazaný, zároveň však žiaden zo zákonom súladných dôkazov nie je v tomto smere ako\npodklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť\nuznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov\nvina uznaná byť musí).\n\n9\n\nV zásade teda neplatí ani téza, že na základe výpovede svedka „kajúcnika“ nemôže\nbyť uznaná vina, resp. môže byť uznaná vina len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto\nvýpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi.\nVýpoveď takého svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potenciálne)\novplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú antirepresívnu výhodu.\nNa druhej strane, svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý už\nv prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho\nrozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu,\na naopak, rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by\njeho osobnú pozíciu mohlo skomplikovať.\nOba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi\nvyrovnať v konkrétnom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti.\nV prejednávanej veci, vo vzťahu ku skutku v bode I. odvolací súd skutkové závery\nŠTS nespochybnil pokiaľ ide o existenciu zločineckej skupiny a členstvo v nej (činnosť pre\ntúto skupinu a jej podporu) u tých osôb, ohľadom ktorých ponechal napadnutý rozsudok\nnedotknutý. Táto okolnosť sa týka aj hodnotenia výpovedí vyššie charakterizovaných\nsvedkov (uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku), vrátane svedka\n\n.\n\nPri hodnotení dôkazov, najmä svedeckých výpovedí je dôležitá ich podstata,\nzameraná na základ predmetného skutku ako trestného činu, v tomto prípade existenciu\nzločineckej skupiny s jej určitým zameraním a jej základnú riadiacu štruktúru – nie všetky\nčiastkové, parciálne okolnosti jednotlivých vykonávaných postupov.\nTakto vymedzená podstata skutku zodpovedá aj iným, a to aj objektívne zisteným\nreáliám, do ktorých sú údaje o existencii a činnosti skupiny\n\nzasadené (napr.\n\nvýbuchy a podpálenie vozidla v troch prípadoch uvedených v skutku v bode II.- 6, požiare\nv bode II.-1 a II.-10). To potom spolupôsobí pri posudzovaní aj ďalších dokazovaných\nokolností, ako to pri hodnotení dôkazov učinil ŠTS, avšak s korekciami oproti obžalobe\nv prípade odôvodnených pochybností (na čo naviazal vo svojom rozhodnutí aj najvyšší\nsúd). V prípade skutku v bode I. ide o oslobodenie obžalovaných spod obžaloby v zmysle\nvýroku oboch rozsudkov.\nNaopak, nie je možné použiť na spochybnenie existencie zločineckej skupiny\nobhajobou prezentované námietky, skutkovo smerujúce k popretiu jej založenia a činnosti\n\n10\n\nalebo k verzii, že v prípade údajov niektorých svedkov (typicky svedka\n\n) ide\n\no výlučne nimi páchanú trestnú činnosť, postihu za ktorú sa chcú vyhnúť podporou\npolicajne vytvorenej fikcie o zločineckej skupine.\nSkupina\n\nsa (pri reálnom hodnotení vykonaných dôkazov) vyznačovala\n\ndemonštratívnou prezentáciou svojej existencie, čo malo zabezpečiť aj predchádzanie\nodporu a zabezpečenie hladkej spolupráce osôb, ktoré boli predmetom jej pôsobenia (a teda\nminimalizáciu nutnosti príslušných foriem nátlaku).\nNemôžu svedecké výpovede (k čomu tiež smerujú odvolacie námietky) dosiahnuť\núplnú jednotu a zhodu v každej „realizačnej“ okolnosti jednotlivých vykonávaných činností\na použitých postupov (čo by naopak pôsobilo vzhľadom ku širokému okruhu dokazovaných\nskutočností a časovému odstupu umelo a pochybne). Dôležitá je, ako už bolo uvedené,\npodstata skutku z hľadiska konania páchateľa, v ktorom zákon vidí (zákonnými znakmi\ndefinuje) trestný čin (v prejednávanej veci trestné činy uvedené v bode I. a II. napadnutého\nrozsudku a trestné činy uvedené v tomto rozsudku). Tieto okolnosti musia byť (a v rozsahu\nfinálneho odsúdenia po rozhodnutí v odvolacom konaní sú) spoľahlivo dokázané.\nOdvolacie námietky (opäť prakticky všetkých obžalovaných, ktorých sa týka výrok\nv bode I., ale aj v bode II. napadnutého rozsudku) smerujú k okolnosti, že predchádzajúcim\nrozsudkom ŠTS, sp.zn. BB-4T/48/2013, z 3. decembra 2013 bol obžalovaný\npodľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby zo skutku, obžalobou\nprávne kvalifikovaného ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej\nskupiny podľa § 296 Tr. zák., ktorý vo vzťahu k jeho osobe zodpovedá skutku v bode 1\nobžaloby v aktuálne prejednávanej veci, ako aj z ďalších trestných činov (okrem iného zo\nskutku, ktorý zodpovedá vo vzťahu k jeho osobe v prejednávanej veci skutku v bode 10\nobžaloby, resp. v bode II. – 6 napadnutého rozsudku), pričom odvolanie prokurátora proti\nvyššie uvedenému rozsudku (iného senátu než rozhodujúceho v aktuálne prejednávanej\nveci) ŠTS bolo (iným než aktuálne rozhodujúcim) senátom najvyššieho súdu ako nedôvodne\nzamietnuté uznesením, sp. zn. 3To 1/2014, z 18. júna 2014. Nie je teda (podľa odvolateľov)\nmožné, aby bolo jednak rozhodnuté, že sa predmetné skutky nestali (nebolo dokázané, že sa\nstali – v prvom prípade) a jednak rozhodnuté, že sa stali a že ich spáchali konkrétne osoby\n(v prejednávanej veci).\n\n11\n\nK tomu je jednak potrebné uviesť, že z hľadiska trestného stíhania sa skutok vždy\nviaže na osobu obvineného (v konkrétnom konaní), čoho sa týka i prekážka právoplatne\nrozhodnutej veci podľa § 9 ods. 1 písm. e) Tr. por. (ktorá tu nie je daná). V nastalej situácii\nide o samostatne, proti rôznym osobám podané obžaloby, o ktorých (navyše) rozhodovali\nrôzne senáty ŠTS i jeho nadriadeného (najvyššieho) súdu.\nV každej veci je dôkazná situácia posudzovaná samostatne (a môže byť odlišná),\nkaždý sudca, resp. senát teda hodnotí dôkazy vo svojej veci nezávisle a autonómne.\nV súvislosti s tým, čo bolo uvedené, môže nastať situácia, že niektorý z obžalobou\npredpokladaných spoločných páchateľov toho istého skutku (trestného činu) môže byť\nodsúdený a iný taký obžalovaný môže byť spod obžaloby oslobodený (bez ohľadu na to, či\nboli tieto osoby postavené pred súd na základe jednej obžaloby, teda v jednom súdnom\nkonaní alebo na základe dvoch alebo viacerých obžalôb, teda v dvoch alebo viacerých\nsúdnych konaniach). Ku takej situácii pritom došlo aj v prejednávanej veci, a to práve\nvo vzťahu ku skutku v bode 1 obžaloby (v definitívnom vyjadrení 10 odsúdených\nnapadnutým a týmto rozsudkom, plus obžalovaný\n\nna základe dohody o vine\n\na treste, a oproti tomu sedem oslobodených – piati súdom prvého stupňa a dvaja odvolacím\nsúdom).\nMožno dodať, že v predchádzajúcej veci išlo o dôvod oslobodenia podľa § 285\npísm. a/ Tr. por. (nedokázanie stania sa skutku), išlo však o obžalobu podanú proti\njedinému obžalovanému. V prejednávanej veci boli siedmi obžalovaní spod obžaloby podľa\n§ 285 písm. c/ Tr. por. (nebolo dokázané, že spáchali skutok v bode 1 obžaloby), keďže\ndôkazná situácia vyvolávala taký záver oproti dokázaniu spáchania tohto činu inými\n(desiatimi) obžalovanými osobami (v tejto veci podanou obžalobou).\nIde o okolnosti, ktoré sú aj navonok zrejmé, odvolací súd ich však považoval\nza potrebné zdôrazniť vo vzťahu ku dvom rozhodnutiam (iných senátov) najvyššieho súdu,\ntýkajúcim sa tých istých skutkov (aj keď rôznych obžalovaných).»\nK argumentácii uplatnenej sťažovateľom v podanom odvolaní vo vzťahu k skutku\nprávne kvalifikovanému ako trestný čin nedovoleného ozbrojovania a nedovoleného\nobchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona,\nz ktorého spáchania bol sťažovateľ uznaný vinným, najvyšší súd uviedol:\n\n12\n\n„Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného\nnevedomosti o\n\n,\n\nokolnosť jeho\n\npokynoch na predmetné útoky je objasnená vyššie (vrátane\n\nkvalifikačnej rovnocennosti alternatívy požiadavky na zaobstaranie\n\nvýbušniny len od\n\n). Skutok v bode II.-6 vo svojom návetí (kde je popísaná trestná činnosť\nobžalovaného\n\n) výslovne uvádza, že tento konal z podnetu osoby z riadiacej\n\na rozhodovacej zložky (\n\n). Je teda nepodstatný priamy kontakt s\n\nkeď je dôvodná úvaha súdu o\nkontaktovania\n\n(aj\n\nvedomosti o pripravovanom útoku v čase jeho\n\n– viď vyššie). Podstatou trestnosti konania obžalovaného\n\nje tu zadováženie, prevoz a prechovávanie hromadne účinnej zbrane bez\npríslušného povolenia. Trestnosť takého činu a okolnosť jeho spáchania páchateľom ako\nčlenom nebezpečného zoskupenia je nepochybná a v prípade, ak by kritickú činnosť\npožadoval len priamo\n\n(a to, ako už bolo uvedené, vzhľadom na charakter takého\n\nprotiprávneho konania a personálne súvislosti). Bolo by tomu tak i vtedy, ak by obžalovaný\nnevedel o konkrétnom účele použitia výbušniny (samotné útoky sa mu za vinu\nnekladú).\nPokiaľ je obžalovaným\n\nvýpoveď svedka\n\n, resp. pozitívne\n\nhodnotenie jej logických súvislosti vo vzťahu k priebehu skutkového deja spochybňovaná\ntým, že svedok sám páchal dotknutú trestnú činnosť, platí že svedok ju skutočne páchal.\nZodpovedá tiež priebehu skutkového deja, že\n\nvýbušninu uschovával až\n\ndo ním vykonanej demonštrácie spôsobu jej použitia a účinkov na\n\n.\n\nRovnakú vecnú logiku vôbec nepostráda (ako je to namietané) okruh na demonštrácií\nzúčastnených osôb, ktoré boli zúčastnené aj na predmetných útokoch (\n).\nZnalci nevylúčili spôsob prevozu výbušniny, skutkovo ustálený súdom, ako sa\ndomnieva odvolateľ. ŠTS objasnil tieto súvislosti znaleckého dokazovania vo vzťahu\nk odolnosti tritolových náložiek proti mechanickým podnetom. Pri dotknutých skutkových\nzisteniach však ide o faktickú, nie právnu možnosť takej prepravy. Právna nemožnosť\nevidentne nebola pre páchateľov dôležitá.\nNepotrebnosť inštruktáže pre\n\nv dôsledku jeho predchádzajúcej skúsenosti\n\ns výbušninami je možná, výbušnina bola však predvedená i voči ďalším vykonávateľom,\nresp. realizačnému tímu útokov. Navyše, svoju (odvolateľom namietanú)skúsenosť spojenú\n\n13\n\ns útokom\n\nna\n\nvozidlo\n\nby\n\nneprezentoval\n\npred zainteresovanými osobami, najmä pokiaľ ide o\n\n, blízkeho\n\na ním\n\npriamo riadeného.“\nK odvolacím námietkam sťažovateľa týkajúcim sa skutku právne kvalifikovaného\nako trestný čin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, z ktorého\nspáchania bol sťažovateľ uznaný vinným, najvyšší súd uviedol:\n«Čo sa týka obžalovaných\n\n, ich účasť\n\nna výtržníckom čine je spoľahlivo dokázaná tak, ako to uzatvára a dôvodí ŠTS.\nNeobstojí spochybnenie účasti týchto osôb na skutku tvrdením, že\nnapadol\n\n– túto okolnosť obžalovaný\n\nspája s nedokázaním\n\nspôsobenia zranenia poškodenému jeho osobou, v čom mu odvolací súd vyhovel.\nNie je vierohodná námietka obžalovaného\notázku pôžičky na kúpu pozemku v\n\n, že na miesto činu prišiel riešiť\n\ns\n\n. Taká verzia je\n\nvzhľadom na účel predmetnej akcie, a teda na dôvod, pre ktorý sa do nej zapojil samotný\n, evidentne účelová.\nNezodpovedá skutočnosti, že z výpovede svedka\n\nvyplýva, že\n\nútočníci vystupovali len z prvých troch vozidiel, ako prví prišli na miesto činu fyzicky\nútočiaci (bijúci) členovia výjazdu.\nRovnako podľa výpovede\n\na\n\n, k verbálnej časti útoku\n\n(„kto je ich boss, kto ich platí“) došlo počas incidentu, nie už pred ním, ako tvrdí odvolateľ.\nTo bolo sprevádzané aj zákazom používania mobilných telefónov, čo zodpovedá zabráneniu\nnahlásenia polícií už prebiehajúceho incidentu.\nIdentifikácia obžalovaného\n\nako autora príslušných slovných výrokov,\n\nuvedená v odôvodnení rozsudku ŠTS je správna, pričom už jeho príchod na miesto činu\nv skupine charakteru zasahujúcej „jednotky“ je súčasťou fyzického výtržníckeho prejavu,\nkeďže vzhľadom k počtu útočníkov, ich prevahe a počtu poškodených nebol potrebný fyzický\natak všetkých členov výjazdu (takto napádali poškodených len niektorí z nich). Ostatní\ndemonštrovali silu a zabezpečovali nahláseniu incidentu polícii.\nPokiaľ ide o obžalovaným ako dôkaz navrhovaný záznam z bezpečnostnej kamery,\ntento bol cestou kriminálnej polície preskúmaný a vyhodnotený ako nepoužiteľný z hľadiska\nidentifikácie vozidiel vo vzťahu ku skutku z 25. marca 2011.»\n\n14\n\nNa odvolacie námietky sťažovateľa o zamietnutí ním uplatnených dôkazných\nnávrhov najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odpovedal takto:\n„Niektoré z návrhov smerujú k dokazovaniu okolností, ktoré s trestnou činnosťou\npriamo nesúvisia, resp. nemajú na ňu vplyv a niektoré účelovo a nereálne spochybňujú\ndokazovaním nepochybne zistené okolnosti.\nTreba poukázať aj na ustanovenie § 240 ods. 3 Tr. por. a na oneskorené navrhovanie\ndôkazov, ktoré boli stranám známe už v čase doručenia výzvy na navrhovanie dôkazov, čím\nje daná možnosť odmietnutia takých dôkazov súdom. Najvyšší súd však dôkazné návrhy\nposúdil v celom rozsahu.\nFormálnoprocesne už odvolací súd dôkazy navrhnuté v odvolacom konaní osobitným\nrozhodnutím na verejnom zasadnutí ani mimo tohto úkonu neodmieta, túto okolnosť len\nuvedie v odôvodnení svojho rozhodnutia (a teda ju týmto uvádza).\nKeďže dôkazy neboli vykonané, odvolací súd sa nimi bližšie nezaoberá. Len rámcovo\n– z hľadiska nedôvodnosti návrhov:\nObžalovaní\n\na\n\nspoločným podaním:\n\nNeprávoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I, týkajúci sa oslobodenia iných\nnež v tejto veci obžalovaných osôb spod obžaloby pre drogové delikty je v príslušnom smere\nirelevantný, svedkovia označení v návrhu vypovedali v prejednávanej veci pred ŠTS\n(\n\n).\nTo platí aj o znaleckom posudku z inej trestnej veci, ktorý má doložiť použitie\n\nrovnakého druhu výbušniny voči vozidlu\n\nv roku 2009 (ktorý obhajoba\n\nspája prostredníctvom výpovede\n\ns jeho osobou) ako pri útoku v bode II.-\n\n6a. K okolnostiam inštruktáže na\n\n(návetie bodu II.-6) sa vyjadruje\n\npredchádzajúca časť tohto odôvodnenia, a to aj v dotknutej súvislosti (jej namietaná\nnepotrebnosť pre\nObžalovaný\n\n).\nsamostatným podaním:\n\nDoklady smerujúce k dokázaniu evidencie zamestnanenckého vzťahu\nv rokoch 2008-2009 na hodnovernosti jeho výpovede vo vzťahu k jej relevatným\nokolnostiam nemôžu nič zmeniť, rovnako okolnosť, že\n\n15\n\naj\n\nboli evidovaní\n\nv občianskom\n\nzdružení\n\n–\n\nide\n\no okolnosti\n\nnepodstatné\n\npre rozhodnutie.“\nÚstavný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na právnu úpravu týkajúcu sa\nnajvyšším súdom spomenutých „benefitov“ poskytovaných obvinenému za zákonom\nustanovených podmienok, a to výmenou za jeho pomoc pri objasňovaní špecifikovaných\ndruhov trestnej činnosti. Ide o ustanovenia § 205 ods. 1 Trestného poriadku o dočasnom\nodložení vznesenia obvinenia spolupracujúcemu svedkovi, § 215 ods. 3 Trestného poriadku\no zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, § 218 ods. 1 Trestného\nporiadku o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného\na § 228 ods. 3 Trestného poriadku o prerušení trestného stíhania spolupracujúceho\nobvineného.\nZo znenia samotnej zákonnej úpravy vyplýva, že zákonodarca v záujme postihnutia\nzávažných foriem trestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie, takpovediac zvonku veľmi\nsťažené, v niektorých prípadoch takmer nemožné (napr. zistenie štruktúry zločineckej\nskupiny), stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto trestnej\nčinnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“\naktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní poskytne pri plnení danej úlohy\nnezanedbateľnú súčinnosť.\nJudikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v otázke tzv.\nkorunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou\nza beztrestnosť alebo iné výhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití\ntakýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť\npoužitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe\ndôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie\nESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku, z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to dokonca ani\nv takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve\nna výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis proti\nHolandsku, z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku, z 27. 1. 2004, č. 44484/98;\nVerhoek proti Holandsku, z 27. 1. 2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti\nkonania je však prirodzenou požiadavkou adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza\nvierohodnosti týchto výpovedí.\n\n16\n\nJe teda zrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich\nsúdov, ktoré využili zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho\nsvedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej\nsituácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedi dopracovali. Tak, ako to vyplýva\nz judikatúry ESĽP, ale napokon aj z relevantných ustanovení Trestného poriadku (zásada\nnáležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov), v záujme\nvylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí je povinnosťou\nsúdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev,\nktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého\nprocesu.\nZ odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ustálenie skutkového stavu\nako základu pre uznanie viny sťažovateľa opreli súdy jednak o súbor výpovedí viacerých\nsvedkov, pričom bola výpoveď spolupracujúceho svedka súčasne vyhodnocovaná aj\nvo vzťahu k celému komplexu relevantných skutočností produkovaných v procese\ndokazovania v súlade so zásadami náležitého zistenia skutkového stavu a voľného\nhodnotenia dôkazov podľa § 12 ods. 10 a 12 Trestného poriadku. Najvyšší súd tiež\nprezentoval východiskovú logickú úvahu, ktorú aplikoval v procese voľného hodnotenia\nvýpovede spolupracujúceho svedka, kde poukázal na prirodzený mechanizmus konfrontácie\nobsahu takejto výpovede s inými relevantným informáciami získanými v dôkaznom\nprocese, s ktorým svedok musí počítať a ktorý takýmto spôsobom reguluje jeho svedeckú\n„disciplínu“.\nNajvyšší súd sa v osobitných pasážach odôvodnenia venoval odvolacím námietkam\nsťažovateľa, ktorými sa snažil sťažovateľ spochybniť súdom vykonaný proces hodnotenia\ndôkazov a výsledné skutkové závery týkajúce sa súvzťažných skutkov (trestné činy\nvýtržníctva a nedovoleného ozbrojovania) spoluvytvárajúcich základnú líniu trestnej veci\nsťažovateľa (existencia zločineckého zoskupenia). Uvedené časti odôvodnenia obsahujú\nveľmi podrobnú argumentáciou, v rámci ktorej sa najvyšší súd v podrobnostiach\nkonfrontoval so sťažovateľom prezentovanou interpretáciou jednotlivých skutkových\nokolností.\nV neposlednom rade sa najvyšší súd vysporiadal aj s dôkaznou iniciatívou obhajoby,\nkeď vo všeobecnosti okolnosti, na ktoré sa odvolávala strana obhajoby a ktoré mali byť\n\n17\n\npreukázané ňou navrhovanými dôkazmi, kvalifikoval ako okrajové, zamerané mimo\npodstatu skutkov naplňujúcich zákonné znaky trestného činu, v niektorých prípadoch ako\nzjavne účelové, nereálneho charakteru. V nadväznosti na to najvyšší súd podrobne\nku každému zo sťažovateľom uplatnených a súdom neakceptovaných dôkazných návrhov\nlogicky vysvetlil dôvody ich odmietnutia.\nÚstavný súd konštatuje, že najvyšší súd na odvolacie námietky sťažovateľa\nreflektoval, vysporiadal sa s nimi a sťažovateľovi poskytol náležitú odpoveď v podobe\nargumentov majúcich logický charakter. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd predostrel aj\nčiastkovú argumentáciu − podrobnú interpretáciu právnej úpravy regulujúcej osobitnú\ndôkaznú kategóriu – svedectvo spolupracujúceho svedka, ktorá plne konvenuje\nodporúčaniam plynúcim z judikatúry ESĽP. Tu tiež najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil,\nako sa v procese hodnotenia dôkazov s predmetným dôkazným produktom vysporiadal, a to\naj v kontexte dôkazných návrhov obhajoby.\nÚstavný súd odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené odvolacie námietky\nsťažovateľa hodnotí ako vyčerpávajúcu, postavenú na logických základoch, plne\nzodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných\nsúdov judikatúrou ústavného súdu.\nVzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti označených námietok\nza zjavne neopodstatnenú.\nSťažovateľ porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí,\ntak ako to sám v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu prezentoval, v absencii výroku,\nktorým sa mal najvyšší súd vysporiadať s uplatneným odvolaním sťažovateľa.\nV odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že s výnimkou jedného\nvšetci ostatní obžalovaní, ktorí uplatnili proti rozsudku odvolanie, „výslovne alebo\nv kontexte znenia svojich odvolaní napadli rozsudok vo všetkých výrokoch, ktoré vyzneli\nv ich neprospech a aj vo vzťahu ku konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo“.\nPodľa vyjadrenia najvyššieho súdu v odvolaniach okrem iného napadli všetci\nobžalovaní neprimeranosť uloženého trestu odňatia slobody, pričom z obsahu namietaného\nrozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že vo vzťahu k osobe sťažovateľa najvyšší súd jeho\n\n18\n\nodvolaniu v časti vyhovel, keďže mu trest odňatia slobody uložený prvostupňovým súdom\nvo výmere 23 rokov svojím rozhodnutím zmiernil na výmeru 21 rokov.\nNajvyšší súd k aplikácii ustanovenia § 319 Trestného poriadku uviedol:\n„Odvolací súd podľa § 319 Tr. Por. zamietne odvolanie, ak je v celom rozsahu\nnedôvodné. Pri čiastočnej dôvodnosti odvolania zruší dôvodne napadnutú časť (výrok\nalebo výroky) rozsudku a nedôvodne napadnutý výrok ponechá nedotknutý; vždy však zruší\nvýrokom o vine podložené výroky v prípade uvedenom v § 321 ods. 2 veta druhá a ods. 3\nTr. por. (ex lege).\nAk odvolací súd ponechá odvolaním nedôvodne napadnutú časť rozsudku\nnedotknutú, pretože na základe tohto , čiastočne aj dôvodného odvolania, alebo na základe\nodvolaním vyvolaného zákonného prieskumu (§ 317 ods. 2 Tr. por.), zrušil inú časť\nnapadnutého rozsudku, má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu ku odvolacím súdom\nnedotknutej časti napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia odvolania (§ 319\nTr. por.). Od toho sa potom odvíja právoplatnosť výroku rozsudku, napadnutého\nneúspešnou časťou odvolania, a to podľa ustanovenia § 183 ods. 1 písm. b) bod 3. Tr. por.,\nktoré je na tento účel potrebné vyložiť extenzívne.“\nAko z uvedených skutočností vyplýva, u sťažovateľa nešlo o situáciu nedôvodnosti\nodvolania v celom rozsahu, keď odvolací súd postupuje v zmysle ustanovenia § 319\nTrestného poriadku a celé odvolanie ako nedôvodné výrokom zamietne. V prípade\nsťažovateľa bola odvolacím súdom zistená čiastočná dôvodnosť odvolania, a to v časti\nnamietanej neprimeranosti uloženého trestu odňatia slobody, keď bol najvyšším súdom\nvýrok o treste prvostupňového rozsudku týkajúci sa osoby sťažovateľa zrušený a nahradený\nvlastným výrokom. Následne postupoval najvyšší súd v intenciách prezentovanej\ninterpretácie, a teda vo vzťahu k zostávajúcej nedôvodne napadnutej časti rozsudku\nneformuloval osobitný výrok o zamietnutí danej časti odvolania, pretože, tak ako to najvyšší\nsúd v odôvodnení rozsudku uviedol, „má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu ku odvolacím\nsúdom nedotknutej časti napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia odvolania“.\nÚstavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu, proti ktorému smerujú námietky\nsťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti, sa opieral o aplikáciu zákonného ustanovenia, ktorej\npredchádzala zrozumiteľná interpretácia, v rámci ktorej konajúci súd sťažovateľovi náležite\n\n19\n\nvysvetlil, akým spôsobom sa vysporiadal s ním uplatneným odvolaním v kontexte jeho\nindividuálnej situácie.\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené námietky sťažovateľa v označenej časti posúdil\nako zjavne neopodstatnené.\nSťažovateľ v podanej sťažnosti kopíroval aj jednu z odvolacích námietok o porušení\ntzv. obžalovacej zásady pri prejednávaní jeho trestnej veci.\nNajvyšší súd v tomto smere v odôvodnení rozsudku uviedol:\n«Otázka totožnosti skutku u viacerých odvolateľov (táto námietka sa v jej všeobecnej\ncharakteristike týka i skutkov v bode II. výroku napadnutého rozsudku).\nUplatnené odvolacie námietky v tomto smere nie sú dôvodné.\nPojem totožnosti (identity) skutku vyložila súdna prax vo svojom dlhoročnom vývoji\npomerne voľne.\nTakou totožnosťou sa rozumie jedinečnosť, resp. nepochybná identifikácia skutku ako\nudalosti vo vonkajšom svete. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť\nkonania páchateľa alebo totožnosť jeho následku, a to aspoň v relevantnej (podstatnej)\nčasti.\nAk sa teda vykonaným dokazovaním zistia odlišné okolnosti žalovaného činu, avšak\nvyššie uvedené kritéria sú zachované, súd je povinný skutok (skutkovú vetu) upraviť\nv odsudzujúcom rozsudku a rozhodnúť o ňom ako o trestnom čine (ak sú naplnené zákonné\nznaky tohto činu).\nČiastkovo odlišné okolnosti miesta, času, spôsobu spáchania alebo následku činu\nteda neznamenajú porušenie totožnosti skutku, je potrebné, aby skutok, pre ktorý bol\npáchateľ uznaný za vinného, zodpovedal skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie\na podaná obžaloba, a to podľa vyššie uvedených kritérií.\nTieto kritéria sú v prípade skutku v bode I. výroku napadnutého rozsudku (i v prípade\nostatných skutkov finálneho odsúdenia, teda v súhrnej jednote obsahu výrokov rozsudku\nŠTS a najvyššieho súdu ), splnené.\nSkutok v bode I. napadnutého rozsudku korešponduje bodu 1 podanej obžaloby\ni pri jeho súdom vykonanej vecnej úprave (vylúčením konania proti obž.\n\n20\n\nzo spoločného konania a oslobodením viacerých obžalovaných spod obžaloby ide aj\no úpravu personálnu).\nPodstatou dotknutého skutku je vytvorenie štruktúry spoločenstva „\nobžalovaným\n\n“\n\nso zameraním skupiny na určité druhy trestnej činnosti,\n\npáchanej v Bratislave a jej širšom okolí od roku 2005 a členstvo ďalších osôb v tomto\nzoskupení, ako aj činnosť pre zoskupenie a jeho podpora, pričom ide o konanie\nzodpovedajúce ustanoveniu § 296 Tr. zák.\nRôzne formulované námietky (prakticky u všetkých odsudzujúcim rozsudkom\ndotknutých obžalovaných), zamerané na mechanické porovnávanie obžaloby (bodu 1)\nrozsudku (bodu I.), sú v zmysle skôr uvedeného výkladu vecne neopodstatnené.\nNie sú dôvodné ani námietky, smerujúce k nenaplneniu znakov skutkovej podstaty\nzločinu podľa § 296 Tr. zák., vzhľadom na legálnu definíciu zločineckej skupiny uvedenú\nv § 129 ods. 4 Tr. zák. Táto kvalifikačná otázka je podrobne rozobraná v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku.\nSankčná vynutiteľnosť vlastných pravidiel je primárne daná povedomím vzťahu\nnadriadenosti\n\na podriadenosti\n\nv rámci\n\nskupiny\n\na možným\n\nnásilným\n\npôsobením\n\nna podriadenú osobu a nemusí sa navonok (trestaním) prejaviť pri každom porušení\nzaužívanej povinnosti. Také porušenie podriadenými osobami nie je vzhľadom na ilegálny,\na teda utajovaný charakter pôsobenia skupiny, jej nadriadenými článkami ani vždy\nzistiteľné. Pre tieto články je podstatné, aby prebiehal finančný transfer od podriadených\nštruktúr, ktorým sa napĺňa účel vytvorenia skupiny.\nV prejednávanej veci boli vzťahy nadriadenosti a podriadenosti rešpektované\na pozícia vedenia skupiny nebola spochybnená, aj keď bola pre prípad znemožnenia\nvodcovstva\n\nalternovaná (\n\n). Násilné pôsobenie vo vzťahu\n\nku kriminálne závadným osobám bolo potrebné smerovať voči konkurenčným skupinám\n(tzv.\n\n), pričom v rozsahu pokrytom výrokom odsudzujúceho rozsudku je prejavom\n\nkonkurenčného boja skutok v bode II.-6 (útok voči\n\na s ním\n\nspolupracujúcimi osobám).»\nNajvyšší súd v odpovedi na predmetnú odvolaciu námietku sťažovateľovi náležite\nvysvetlil podstatu tzv. obžalovacej zásady, kde zdôraznil podmienku zachovania identity\nskutku, zachovanie totožnosti skutku v jeho relevantných, podstatných častiach týkajúcich\n\n21\n\nsa konania páchateľa a jeho následku. Na základe uvedeného vyhodnotil najvyšší súd\nnámietky odvolateľov (vrátane námietok sťažovateľa) ako mechanické porovnávanie\nobžaloby a rozsudku v okrajových, parciálnych okolnostiach žalovaného činu, kde\nodvolateľmi prezentované čiastkové odlišnosti týkajúce sa miesta, času, spôsobu spáchania\nalebo následku činu z hľadiska zachovania identity skutky kvalifikoval ako irelevantné,\nnezasahujúce do podstaty skutku. V nadväznosti na to najvyšší súd špecifikoval a ozrejmil\nspomínané esenciálne znaky týkajúce sa existencie a činnosti zločineckej skupiny ako\nzákladu súvzťažnosti všetkých skutkov obsiahnutých v odsudzujúcom rozsudku.\nÚstavný súd hodnotí najvyšším súdom prezentovanú interpretáciu tzv. obžalovacej\nzásady a na ňu nadväzujúce zdôvodnenie jej rešpektovania v posudzovanej trestnej veci\nsťažovateľa ako dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na odvolacie námietky sťažovateľa.\nSúčasne je toho názoru, že právny záver najvyššieho súdu o jej rešpektovaní korešponduje\nskutkovým okolnostiam posudzovanej trestnej veci bez zjavných logických protirečení.\nVzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti označenej námietky za zjavne\nneopodstatnenú.\nVzhľadom na všetky uvedené čiastkové závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľa\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia, pričom už bolo bez právneho dôvodu bližšie sa zaoberať ostatnými\nnávrhmi sťažovateľa (t. j. žiadosťou o zrušenie namietaného rozsudku najvyššieho\nsúdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie požadovaného finančného zadosťučinenia,\nako aj úhrady trov právneho zastúpenia).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. októbra 2016\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-zásada voľného hodnotenia dôkazov", "rozsudok-náležitosti rozsudku", "obhajoba, obhajca-príprava obhajoby", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "výsluch, výpoveď, vypočutie-výsluch svedka", "odvolanie-odvolacie konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/07 z 20. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-20", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:38fe7ec4-c002-41b5-9f4f-9409505d19ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.28.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 28/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 28/2025 z 16. 1. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-01-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.28.2025.1"}, {"guid": "ussr:c2455766-0681-4446-8911-3664508fcc29", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.622.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 622/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 622/2024 z 26. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.622.2024.1"}, {"guid": "ussr:efcf2ebb-537c-45a5-92d0-ddb6b07e3623", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.595.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 595/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 595/2022 z 27. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.595.2022.1"}, {"guid": "ussr:e97c5b6e-1e4b-4aaf-b667-26f197b0b4bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.566.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 566/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 566/2022 z 19. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.566.2022.1"}, {"guid": "ussr:9a2b818c-9c91-4988-a54f-65e4bd4ccdb1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.211.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 211/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2022 z 10. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-10", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.211.2022.1"}, {"guid": "ussr:0b36d9af-061d-4d36-a81b-b332d58dd845", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.129.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 129/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 129/2021 z 18. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.129.2021.1"}, {"guid": "ussr:d53e7bdf-f4c8-4dbe-b17b-f844e6ac90d5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.66.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2021 z 11. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.66.2021.1"}, {"guid": "ussr:0d87f676-a6ed-4ce4-89b1-334a46fb526e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.535.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 535/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 535/2020 z 19. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.535.2020.1"}, {"guid": "ussr:1514462b-c7d1-4cc2-ab98-cdf9d59e1388", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 381/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 381/2020 z 10. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1"}, {"guid": "ussr:f88f5be6-a0b5-4193-abc2-7436eca0d661", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 337/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 337/2020 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1"}]}