{"guid": "ussr:1ae3201f-37c3-4972-9687-0eabb6e7e2f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. 10. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. októbra 2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-10-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "nazov": "čl. 13 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1 písm. a", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1 písm. a", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1 písm. a", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1ae3201f-37c3-4972-9687-0eabb6e7e2f2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1/text", "citacie_n": 585, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 666/2016-36\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s.,\nVienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokátska\nkancelária Legal Cases, s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, v mene ktorej koná\nadvokátka a konateľka JUDr. Mgr. Ingrid Gy ökeresová, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nv spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 Co 609/2014-482\nz 27. januára 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance\nGroup o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2015\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna\nInsurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného\nporušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1\nústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 6 Co 609/2014-482 z 27. januára 2015.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný\nv 2. rade v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“)\npod sp. zn. 7 C 69/2011 na návrh\nvšetci trvale bytom\n\n,\n\na\n\n,\n\n(ďalej len „žalobcovia). Predmetom konania\n\nbola náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (30 000 €) a žalovaným v 1. rade bola\nspoločnosť\n\n(ďalej len „žalovaný v 1. rade“).\n\nOkresný súd po vykonanom dokazovaní rozsudkom č. k. 7 C 69/2011-409\nz 21. februára 2014 uložil sťažovateľovi i žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť\nžalobcom celkovo sumu 26 000 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Dospel k záveru,\nže zamestnanec žalovaného v 1. rade bol právoplatne uznaný vinným zo spáchania prečinu\nusmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, ktorého sa\ndopustil pri prevádzkovaní motorového vozidla vo vlastníctve žalovaného v 1. rade.\nOkresný súd na podklade ustálenej judikatúry konštatoval, že „konanie,\nktoré spôsobilo násilné pretrhnutie väzieb členov rodinného vzťahu stratou blízkej osoby, je\nkonaním, ktoré nesie znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv\n\n2\n\npozostalých členov rodiny“. Keďže vykonané dokazovanie preukázalo sociálne, morálne,\ncitové a kultúrne väzby medzi usmrteným príbuzným a navrhovateľmi, okresný súd dospel\nk záveru o dôvodnosti žalobcami uplatneného nároku a jeho právne posúdenie podriadil\npod relevantné ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom\npoistení“). Okresný súd súčasne poukázal aj na obsah konkrétnych predpisov sekundárneho\npráva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“),\npričom podľa jeho názoru „nič z uvedených smerníc, ani v judikatúre Súdneho dvora\nnenasvedčuje tomu, že by bolo možné z poistného krytia vylúčiť peňažnú náhradu za\nspôsobenie nemajetkovej ujmy pozostalej osobe po obeti dopravnej nehody, pokiaľ je nárok\nna takúto náhradu daný vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi občianskoprávnu\nzodpovednosť za zásah do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú\ntraumu“. Okresný súd zdôraznil aj názor Súdneho dvora, podľa ktorého v práve Európskej\núnie použité pojmy „ujmy na zdraví“ i „osobná ujma“ je potrebné interpretovať extenzívne.\nV odvolaní proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ argumentoval tvrdením,\npodľa ktorého „nezasiahol nijakým spôsobom do osobnostných práv navrhovateľov, nie je\nvecne pasívne legitimovaný; keďže uplatnený nárok navrhovateľov nie je nárokom\nna náhradu škody, neprichádza do úvahy ani jeho uplatnenie v zmysle § 15 zák. č. 381/2001\nZ. z. ako priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi; rozhodnutie posudzuje nárok\nnavrhovateľov rozdielne ako iné rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch, čím nenapĺňa\nprincíp právnej istoty“. Upozornil tiež na to, že „v Slovenskej republike sa škoda na zdraví\nalebo usmrtení odškodňuje nárokmi výslovne uvedenými v § 444 až 449 OZ, pričom iné\nnároky už nie sú nárokmi z titulu náhrady škody na zdraví. Pokiaľ by zákonodarca chcel\nďalšie nároky nemajetkovej ujmy zahrnúť pod škodu na zdraví, urobil by tak výslovne\nako v prípade bolestného a SSU v § 444 Občianskeho zákonníka. Nielen z názvu zákona\nč. 381/2001 Z. z..., ale aj z celého jeho obsahu vyplýva, že predmetné povinné zmluvné\npoistenie kryje nároky z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového\nvozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného titulu.“.\n\n3\n\nKrajský súd o odvolaní sťažovateľa i o odvolaní žalovaného v 1. rade rozhodol\nrozsudkom č. k. 6 Co 609/2014-482 z 27. januára 2015 tak, že prvostupňový rozsudok\nokresného súdu potvrdil. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením\nveci tak, ako ho sformuloval okresný súd vo svojom rozsudku. Dodal potrebu\neurokonformného výkladu pojmu „škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom\npoistení a za rozhodujúci považoval rozsudok Súdneho dvora z 24. októbra 2013 vo veci\nC-22/12 (Haasová). Napriek absencii priamej záväznosti smerníc pre fyzické osoby\na právnické osoby krajský súd uviedol, že „aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii\nkonkrétnej právnej normy ES, to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje normy\nvnútroštátna, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade s právom ES (tzv. nepriamy\núčinok práva ES;...). Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že členské štáty\nmusia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo Únie a že vnútroštátne\nustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených\nprevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok (rozsudok\nESD z 9. júna 2011 vo veci C-409/2009).“.\nOpätovne v tejto súvislosti krajský súd upozornil na potrebu extenzívneho prístupu\nk interpretácii pojmu „škoda“ plynúceho z judikatúry Súdneho dvora. Preto «tento pojem\nzahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah\ndo osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný\nživot spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov... ESD\nnehovorí o samostatnom, od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy, ale hovorí\no „škode z dôvodu nemajetkovej ujmy“. Z tohto slovného spojenia je zrejmé, že aj v prípade\nnemajetkovej ujmy ide o škodu... K takémuto poňatiu škody sa mimo iného hlásia\naj princípy európskeho deliktuálneho práva, ktoré definujú škodu ako majetkovú,\nalebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov. (Ústavný súd Českej republiky\n642/02).».\nPodľa názoru krajského súdu «to, že ustanovenia § 11 a 13 slovenského Občianskeho\nzákonníka, podľa ktorých okresný súd správne vec posúdil, sú... požadovaným\n„vnútroštátnym právom uplatňovaným na základe zodpovednosti za škodu“, skonštatoval\n\n4\n\nESD v bode 56 rozsudku... vo veci Haasová. Za rozhodujúci pre uvedené konštatovanie\npovažoval podľa bodu 59 fakt, že zodpovednosť poisteného vznikla na základe dopravnej\nnehody a mala občianskoprávnu povahu.\nVo svetle uvedeného eurokonformného výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona\no povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy\nspadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú\nprevádzkou dopravného prostriedku, a preto odporca 2/ je ako poisťovateľ zodpovednosti\nodporcu 1/ za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15\nods. 1 veta prvá zákona o povinnom zmluvnom poistení vznikla povinnosť uhradiť škodu\nnavrhovateľom...».\nNapokon krajský súd zdôvodnil aj primeranosť výšky priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne prednáša kritiku použitú\nuž v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu. Dodáva, že v prejudiciálnom\nkonaní C-22/12 (Haasová) samotná Slovenská republika vo vzťahu k interpretácii zákona\no povinnom zmluvnom poistení vyjadrila „jednoznačný postoj, že zámerom štátu nebolo\nzahrnúť nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd z titulu ich nemajetkovej ujmy,\nktorá im mohla byť spôsobená smrťou ich blízkej osoby, do zákonného poistného krytia\no náhrade škody...“. Zdôrazňuje „pojmovú odlišnosť“ inštitútu škody a inštitútu\nnemajetkovej ujmy, čo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) v rozhodnutí z 20. apríla 2011 v konaní sp. zn. 4 Cdo 168/2009. V nadväznosti na to\npoukazuje i na ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky. Zároveň sťažovateľ\nkonštatuje, že v predmetnom rozsudku Súdny dvor iba „podal výklad komunitárneho práva\nvnútroštátnemu súdu na jemu položenú prejudiciálnu otázku. Uvedené rozhodnutie je\npotrebné vnímať v kontexte odpovede európskeho súdu pre vnútroštátny súd v rozsahu\nvýkladu európskeho práva. Uvedené rozhodnutie neposkytlo výklad vnútroštátneho práva.“.\nSťažovateľ nespochybňuje povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátnych\nprávnych predpisov, no takýto výklad «náhrady škody v rozsahu zahrnutia aj náhrady\n\n5\n\nnemajetkovej ujmy, je contra legem, keďže vnútroštátny právny poriadok striktne odlišuje\ninštitúty „škoda“ a „nemajetková ujma“ a neumožňuje ich stotožniť; ZoPZP vo svojich\nustanoveniach\n\nnáhradu\n\nnemajetkovej\n\nujmy\n\nneprikázal\n\nsťažovateľovi\n\nuhradiť.».\n\nPreto „zaviazaním sťažovateľa nad rozsah zákonom určeného poistného krytia je uložením\npovinnosti, ktorá sťažovateľovi z platnej vnútroštátnej právnej úprav nevyplynula“.\nNiekoľkokrát sťažovateľ vo svojej argumentácii akcentuje, že „je súd viazaný\nkomunitárnym právom, v okolnostiach prípadu smernicou EÚ v rozsahu, akom bola\ndo vnútroštátneho právneho poriadku transponovaná. Do vnútroštátneho právneho\nporiadku upravujúceho rozsah poistného krytia pri dopravných nehodách spôsobených\nprevádzkou motorových vozidiel, náhrada nemajetkovej ujmy do ZoPZP zahrnutá nebola,\nktorú skutočnosť potvrdila samotná Slovenská republika.\nPlatný ZoPZP považuje z náhrady škody za odškodniteľnú poisťovateľom\naj nemajetkovú ujmu v rozsahu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 442\na nasl. Obč. zák.), nie však nemajetkovú ujmu týkajúcu sa súkromia a rodinného života,\nna ktoré odkazuje ust. § 11 nasl. Obč. zák.“. Ďalej dôvodí, že „požiadavka jednotného\neurokonformného výkladu vnútroštátneho práva v súlade so smernicou nesmie ísť tak\nďaleko, aby smernica sama a nezávisle od vnútroštátneho predpisu ukladala povinnosti\nfyzickým alebo právnickým osobám“.\nCitujúc relevantné ustanovenia smerníc dôvodí, že z nich „nemožno odvodiť, že by\nsa poistné krytie malo vzťahovať aj na nároky z ochrany osobnosti podľa § 11 Obč. zák.,\ntýkajúce sa ochrany rodinného a súkromného života, ktoré nároky sú vo vnútroštátnom\nporiadku Slovenskej republiky odlišné od inštitútu škody a ujmy na majetku a zdraví\n(vrátane nemajetkovej ujmy) týkajúce sa ochrany života a zdravia upravené v § 4 ods. 2\npísm. a) ZoPZP“. V nadväznosti na to sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia slovenských\nvšeobecných súdov zdôrazňujúce právnu vetu rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová\ncharakteristickú jej podmienenosťou („ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného\nza škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“).\n\n6\n\nPo stručnom sumáre podstaty transpozičnej povinnosti štátu vo vzťahu k smerniciam,\nako aj podstaty možného priameho účinku smerníc sťažovateľ konštatuje, že „vzhľadom na\nto, že v takomto rozsahu neboli smernice EÚ transponované do vnútroštátneho právneho\nporiadku SR (ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská republika, nie\nje možné prijať eurokonformný výklad ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP v rozsahu zahrnutia\nnáhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad by bol v rozpore\ns platným právom SR. Priamy účinok smerníc EÚ je voči fyzickým a právnickým osobám\nvylúčený.“.\nK možnému\n\nnepriamemu\n\núčinku\n\npríslušných\n\nsmerníc\n\nsťažovateľ\n\nudáva,\n\nže „vnútroštátne právo vo svojom ZoPZP upravuje náhradu majetkovej aj nemajetkovej\nujmy v rozsahu § 442 – 449 OZ. V ust. § 444 OZ pokrýva zodpovednosť za nemajetkovú\nujmu na zdraví vo forme náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia\nv rozsahu nárokov podľa zákona č. 437/2004 Z. z. Nároky z ochrany osobnosti podľa § 11\na nasl. OZ však do okruhu pôsobnosti ZoPZP nezahŕňa.“. Citujúc § 4 ods. 2 zákona\no povinnom zmluvnom poistení sťažovateľ vyhodnocuje, že „právna úprava rozsahu\npoistenia zodpovednosti za škodu v ustanovení § 4 ods. 2 cit. zák. podáva taxatívny výpočet\nprípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa\nodškodňuje..., plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody\nv Občianskom zákonníku ustanovenou v § 442 a nasl. vrátane ust. § 44, § 448 a § 449 Obč.\nzák. o odškodnení. Imateriálne ujmy umožňuje platný ZoPZP uhradiť v rozsahu\nustanovenom § 444 Obč. zák. a všeobecne záväznými právnymi predpismi o zdravotnom\na sociálnom poistení. Do takto vymedzenej škody ZoPZP vylučuje možnosť subsumovať\nnáhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z ust. § 13 ods. 2 Obč. zák.“.\nNapokon sťažovateľ analyzuje rozsudok Súdneho dvora vo veci Haasová\na zdôrazňuje, že nie je všeobecne záväzný, že jeho úlohou nebolo „rozhodnúť spor, ale iba\nposkytnúť vnútroštátnemu súdu taký výklad práva Únie, ktorý mu pomôže pri jeho\naplikácii“, a že „súkromné právo členského štátu je oprávnený vykladať iba národný súd,\nktorý musí vychádzať z platného právneho stavu zakotveného v ZoPZP... a v Občianskom\nzákonníku“. K tomu sťažovateľ po rekapitulácii odpovede Súdneho dvora na položenú\n\n7\n\npredbežnú otázku uvádza, že Súdny dvor „vo svojej odpovedi zaujal stanovisko, že nároky\nnemajetkovej ujmy v rozsahu § 13 Obč. zák. sa odškodňujú, ak ich vnútroštátny predpis\nuplatniteľný vo veci samej (ZoPZP) uhradiť umožňuje“.\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky, a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.\n6Co/609/2014 zo dňa 27.01.2015, porušené bolo.\n2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.01.2015 sp.\nzn. 6Co/609/2014 a vracia vec krajskému súdu na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia do jedného mesiaca odo dňa nadobudnutia právoplatnosti nálezu na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľa.“\nV podaní označenom ako „Vyjadrenie sťažovateľa“ a doručenom ústavnému súdu\n14. januára 2016 sťažovateľ poukazuje na uznesenie ústavného súdu v jeho skutkovo\na právne takmer identickej veci sp. zn. I. ÚS 206/2015, ktorým bola sťažnosť odmietnutá\nako zjavne neopodstatnená, no ku ktorému sudca ústavného súdu Milan Ľalík pripojil\nodlišné stanovisko. V disente sa zdôrazňuje limit eurokonformného výkladu zákazom\npostupu contra legem. Sťažovateľ v tomto vyjadrení analyzuje podstatu smernice\nako predpisu sekundárneho práva Európskej únie a prezentuje názor, podľa ktorého\n„ako prvostupňový, tak aj odvolací súd uplatnil voči sťažovateľovi princíp prednosti práva\nEÚ pred vnútroštátnym právom – za každých okolností, priamym účinkom smerníc EÚ\nbez ohľadu na rozsah ich účinkov a záväznosti, ktoré im primárne právo EÚ ukladá, čím sa\ndostal do rozporu s čl. 249 pododsek 3 Zmluvy o založení ES, a tiež do rozporu s čl. 144\nods. 1 v spojitosti s čl. 7 ods. 2 ústavy“.\nSťažovateľ doručil 21. júla 2016 ústavnému súdu fotokópiu rozsudku najvyššieho\nsúdu z 31. marca 2016 vo veci sp. zn. 3 Cdo 301/2012, ktorý sa týka skutkovo a právne\n\n8\n\nidentickej veci iných účastníkov. V rozsudku bol najvyšší súd ako súd dovolací povinný\nodpovedať na dve otázky, ktoré Krajský súd v Žiline považoval za otázky zásadného\nprávneho významu podľa § 238 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Prvá otázka mierila\nna problém pasívnej legitimácie odporcu (poisťovňa realizujúca povinné zmluvné poistenie)\nv spore o zaplatenie nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých\npo osobe, ktorá zomrela pri dopravnej nehode. Druhá nastolená otázka si v prípade zápornej\nodpovede na prvú kládla ako cieľ odpovedať, „či súd o uplatnenom nároku môže rozhodnúť\npodľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu\na Rady č. 2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009 v spojení s rozhodovacou činnosťou\nSD.“. Na obe otázky najvyšší súd odpovedal záporne, čo podľa sťažovateľa potvrdzuje\nsprávnosť jeho výkladu.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy\n\n9\n\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,\nak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom\nprerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej\nnavrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených\nústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť\nexistencie takéhoto porušenia.\nPodľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom\nalebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\n\n10\n\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nÚstavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu\npreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nPokiaľ ide o limity zásahu ústavného súdu do výkonu právomocí všeobecných súdov,\nústavný súd považuje za vhodné pripomenúť vlastnú dlhodobo sa vyvíjajúcu a stabilnú\nrozhodovaciu prax. Podľa nej ústavný súd netvorí súčasť systému všeobecných súdov,\nale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto úlohou\nústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\nV nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n\n11\n\nV predloženej sťažnosti sťažovateľ predniesol viacero čiastkových argumentov,\nktorými dôvodí v prospech záveru o nesubsumovateľnosti prípadnej nemajetkovej ujmy\npod pojem „škoda“ použitý v slovenskom právnom priadku, a v nadväznosti na to\naj v prospech záveru o porušení označených základných práv.\nÚlohou ústavného súdu pri poskytovaní ústavno-súdnej ochrany základnému právu\nsťažovateľa na súdnu ochranu nie je vysloviť jediný možný a jediný správny názor\nna problematiku interpretácie pojmu „škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom\npoistení, ale dospieť k jednoznačnému záveru o tom, či sa krajský súd pri podávaní výkladu\npredmetného pojmu nedopustil takej svojvôle, ktorá by bola v zjavnom nesúlade\nso zaužívanými výkladovými praktikami, popierala by pravidlá formálnej logiky a extrémne\nby vybočovala z účelu a zmyslu relevantnej právnej úpravy.\nPozornosti ústavného súdu neušlo, že v minulosti už sťažovateľ podal sťažnosti\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietal porušenie svojich základných práv\nzaručených ústavou rozsudkami krajských súdov ako súdov druhostupňových v identickej\nskutkovej a právnej situácii a na podklade obdobnej právnej argumentácie. Išlo\npredovšetkým o konania vedené pod sp. zn. I. ÚS 206/2015, ako aj sp. zn. III. ÚS 645/2015\na sp. zn. III. ÚS 646/2015. V menovaných prípadoch boli sťažnosti sťažovateľa odmietnuté\nako\n\nzjavne\n\nneopodstatnené,\n\nkeď ústavný\n\nsúd\n\nnedospel\n\nk záverom\n\no vadnosti\n\ndruhostupňových odvolacích rozsudkov v miere, ktorá by nedovoleným spôsobom\natakovala jeho základné práva. Pre objektivitu hodno dodať, že v prvej z uvedených vecí\n(I. ÚS 206/2015) sudca ústavného súdu Milan Ľalík pripojil k väčšinovému rozhodnutiu\nI. senátu odlišné stanovisko, v ktorom preferoval prijatie sťažnosti sťažovateľa na ďalšie\nkonanie, no súčasne naznačil svoj právny názor na ťažiskové otázky plynúce\nz prejednávanej kauzy, ktorý je zhodný s názorom sťažovateľa.\nRešpektovanie práva sťažovateľa na spravodlivý proces v rovine odôvodnenia\nrozhodnutia by si azda v dôsledku ukončených konaní pred ústavným súdom spojených\ns požiadavkami efektívnosti a hospodárnosti konania nevyžadovalo, aby ústavný súd\npodrobne odôvodňoval toto svoje odmietavé uznesenie. No berúc do úvahy podrobnú\n\n12\n\na relevantnú argumentáciu sťažovateľa, fakt plynúci z obsahu sťažnosti a z jej príloh\nspočívajúci v poznaní pretrvávajúcej nejednotnosti judikatúry slovenských všeobecných\nsúdov k spornej právnej otázke, ako aj nezanedbateľný význam dotknutých právnych\nsúvislostí pre ustálenie konkrétnejších obrysov uplatňovania princípu prednosti únijného\npráva slovenskými vnútroštátnymi orgánmi si podľa názoru ústavného súdu predsa\nvyžadujú\n\npristaviť\n\nsa\n\npri\n\nniektorých\n\nsťažovateľom\n\nprezentovaných\n\nparciálnych\n\nargumentoch.\nEsenciou celej sťažnosti je, pravdaže, celkom konkrétne formulovaný právny názor\nsťažovateľa, podľa ktorého pojem „škoda“ použitý v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky\nzákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) ani pojem „škoda\nna zdraví“ použitý v zákone o povinnom zmluvnom poistení nezahŕňa nemajetkovú ujmu,\nktorú má na mysli Občiansky zákonník v § 11 − § 13, a preto takáto nemajetková ujma nie\nje krytá povinným zmluvným poistením podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení. Na\npodporu rekapitulovaného právneho názoru však sťažovateľ prednáša viacero dielčich\ndôvodov reagujúcich predovšetkým na judikatúru Súdneho dvora rysujúcu opačný postoj\nk spornej téme. Vzhľadom na to sa ústavný súd pokúsi o čo najzrozumiteľnejšie vysvetlenie\nsvojich postojov, ktoré ho viedli k už právoplatným odmietnutiam predchádzajúcich\nsťažností sťažovateľa i k odmietnutiu jeho teraz predbežne prerokúvanej sťažnosti.\n1. Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti viackrát zdôrazňuje, že úmyslom\nzákonodarcu (resp. štátu) pri tvorbe právnej regulácie nebolo zahrnúť zodpovednosť\nza nemajetkovú ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti\ndo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá je predmetom\npoistenia podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení.\nÚstavný súd uznáva význam a dôležitosť interpretácie ustanovení právneho poriadku\ns ohľadom na skúmanie zámeru (cieľa) zákonodarcu. Každý orgán aplikujúci právo\nv individuálnych\n\nveciach\n\nmusí\n\nv zložitých\n\nprípadoch\n\nprisúdiť\n\na aplikačných postupoch ťažiskový význam práve vôli zákonodarcu.\n\n13\n\npri\n\nvýkladových\n\nNemožno však opomenúť ústavno-právne súvislosti integrácie Slovenskej republiky\ndo Európskej únie.\nPodľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,\nktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe\ntakej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.\nPrávne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť\npred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú\nimplementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy.\nZ citovanej ústavnej normy vyplýva, že vznik členstva Slovenskej republiky\nv Európskej únii okrem iného tkvie aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity štátu\nv prospech Európskej únie. Pritom ide aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom\nregulovaní spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2\nústavy. Preto Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym\nzákonodarným orgánom (čl. 72 ústavy), nie však jediným orgánom oprávneným normovať\nobsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily.\nZa určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia\nskúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej\nregulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva\nv právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad vôľu zákonodarcu.\nFormulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá v čl. 144 ods. 1 sudcom\npri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ako kvalifikovaným výsledkom\nrealizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci (toto sťažovateľ účelovo zdôrazňuje),\nale aj viazanosť ústavou (teda i jej čl. 7 ods. 2) i samotnou medzinárodnou zmluvou\npodľa čl. 7 ods. 2 ústavy.\nAk teda sťažovateľ dôvodí, že krajský súd napadnutým rozsudkom „presiahol...\nmedze výkladu zákona (§ 4 ZoPZP) podaného v súlade s príkazom na výklad a uplatňovanie\nzákona v súlade s Ústavou SR...“, lebo „priznal sťažovateľovi viac povinností, než aké mu\n\n14\n\nz platného vnútroštátneho predpisu sily zákona vyplývajú“, potom ústavný súd upozorňuje,\nže povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom\npráve sťažovateľa na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná\ninterpretácia zákonov.\n2. Ďalším čiastkovým sťažnostným argumentom je ten o stabilnom chápaní pojmu\n„škoda“ v slovenskej civilistike na podklade systematických súvislostí Občianskeho\nzákonníka, ako aj dlhodobo sa vyvíjajúcich názoroch o materiálnej substancii pojmu\n„škoda“ a o imateriálnej podstate odlišného pojmu „ujma“.\nÚstavný súd nespochybňuje, že koncept súčasnej právnej úpravy obsiahnutej\nv Občianskom zákonníku pri svojom vzniku skutočne vychádzal z pojmu škody ako\nmateriálneho, a tým aj presne kvantifikovateľného postihnutia poškodeného. Naznačuje to\ni § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a to,\nčo poškodenému ušlo (ušlý zisk) v relácii k odseku 2 toho istého ustanovenia,\npodľa ktorého pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza\naj nemajetková ujma v peniazoch. Nepochybne by tento právny názor bol demonštrovateľný\nna množstve odbornej literatúry i judikatúry súdov.\nLenže aj v tomto prípade je fakt vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie\nzásadným\n\nprelomom\n\nv procese\n\nkontinuálneho\n\nvývoja\n\nprávneho\n\nporiadku\n\ni jeho\n\ninterpretácie, pretože okrem vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept\nmateriálneho poňatia škody v čase, keď integráciu do Európskej únie nebolo možné ani len\npredpokladať), je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca.\nPre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou\nrozhodovať v individuálnych prípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna\nistota dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom\ndo Európskej únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto\nkonfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia\nodchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne\n\n15\n\nzáväzných aktoch Európskej únie. Ústavný súd hovorí o maximálnej, nie absolútnej snahe,\nlebo v tomto bode myšlienkovej línie už je potrebné vziať do úvahy charakter právneho\npredpisu vydaného únijným normotvorcom vyplývajúci z primárneho práva Európskej únie.\n3. Práve smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú (na rozdiel\nod nariadení) typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám\na právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy\no fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluva o fungovaní EÚ“) je smernica záväzná pre\nkaždý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,\npričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.\nCitované ustanovenie primárneho práva Európskej únie vysiela zrozumiteľné\nposolstvo vnútroštátnym orgánom členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon ich\nvrchnostenských kompetencií, ktorý zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného\nsmernicou. Inými slovami, ide tu o povinnosť naplniť vôľu únijného tvorcu smernice\nvnútroštátnymi právnymi prostriedkami.\nŠtandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena\nprávnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju\npovinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku\nsmerníc a nepriameho účinku smerníc.\nPre posudzovaný prípad priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza do úvahy,\na to vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84),\npodľa ktorého na základe vtedajšieho čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho\nhospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti už citovaný čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní\nEÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať sa na\nsmernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému členskému štátu,\nktorému je určená“. Z toho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti\njednotlivcom a že ustanovenia smernice ako také nemožno uplatňovať voči jednotlivcom.\n\n16\n\nMožno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie\nSúdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci\nVon Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho\npráva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici,\nvnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho,\nnakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok\nsledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení\nEurópskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ).\nNepriamy účinok smerníc Súdny dvor ešte konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer\na ďalší (C-397/01 až 403/01). Tu zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva\nv súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých\nna prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje,\naby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery\nho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115).\nAk vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových\nmetód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa\nrozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto\nustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné\ns danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol\ncieľ stanovený smernicou (bod 116).\nSamotný sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti rekapituluje, že Slovenská\nrepublika\n\nv konaní\n\nC-22/12\n\npre\n\nSúdnym\n\ndvorom\n\npotvrdila\n\númysel\n\nnezahrnúť\n\ndo slovenského vnútroštátneho právneho poriadku nemajetkovú ujmu do kategórie škody\npoužívanej v zákone o povinnom zmluvnom poistení. Súdny dvor v uvedenom rozsudku\nzaujal jednoznačný názor, podľa ktorého „článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS\nz 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa\npoistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia\npovinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady\n84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov\n\n17\n\ntýkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel,\nzmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája\n2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990\no aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti\nza škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že\npovinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má\npokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri\ndopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje\nvnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“.\nAk teda slovenský zákonodarca do zákonného pojmu „škoda“ použitého v zákone\no povinnom zmluvnom poistení, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu\nv zmysle uvedeného zákona nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa\nvzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc (v súčasnosti už len konsolidovaná\nsmernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto\nzodpovednosti) do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným\nSúdnym dvorom.\nVšeobecné súdy konajúce v sťažovateľovej veci boli preto povinné skúmať možnosť\nimplementácie eurokonformného výkladu prostredníctvom tzv. nepriameho účinku\nrelevantnej únijnej regulácie. Súdny dvor požaduje od vnútroštátnych súdov, aby práve\nv prípade nesplnenia povinnosti riadnej transpozície smernice členským štátom vykladali\nustanovenia vnútroštátneho práva „v čo najvyššej možnej miere tak, aby mohli byť použité\nv súlade s cieľmi tejto smernice“ (napr. rozsudok z 13. 7. 2000 vo veci Centrosteel,\nC-456/98).\nOkresný súd i krajský súd takto dospeli k záveru o možnosti extenzívneho výkladu\npojmu „škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení. Ústavný súd tento ich\nzáver nepovažuje za arbitrárny ani inak ústavne neudržateľný.\n\n18\n\nKrajský súd zrozumiteľne a logicky vysvetlil svoje právne úvahy, keď odkázal\nna obsah a závery rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12, pričom zdôraznil (opäť\ns odvolaním sa na judikatúru Súdneho dvora), že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú\nnáhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel,\nnemôžu odňať smernici jej potrebný účinok [(rozsudok z 30. 6. 2005 vo veci Candolin\na ďalší (C-537/03), ako aj rozsudok z 23. 10. 2012 vo veci Marques Almeida (C-300/10)].\nÚstavný súd v tejto súvislosti iba dopĺňa, že práve vo veci Marques Almeida Súdny dvor\nvýslovne konštatoval, že „členské štáty sú... povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za\nškodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich\nvnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami všetkých troch vyššie\nuvedených smerníc.“ (bod 30).\nInterpretačná snaha sťažovateľa v relácii k záverečnej časti právnej vety rozsudku\nSúdneho dvora vo veci C-22/12, v ktorej sa odkazuje na vnútroštátnu právnu úpravu\n(„ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne\nprávo uplatniteľné v spore vo veci samej.“), je podľa názoru ústavného súdu účelová\na márna.\nPrávna veta sformulovaná Súdnym dvorom ako odpoveď na položenú prejudiciálnu\notázku je totiž zopakovaním textu obsiahnutého v bode 59 odôvodnenia predmetného\nrozsudku. Pred týmto textom Súdny dvor uviedol (poukazuje na to i krajský súd v dôvodoch\nsvojho napadnutého rozsudku):\n„ 55. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho\npráva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní\npríslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením\nv určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice.\n56. V prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol\nvnútroštátny súd, majú osoby nachádzajúce sa v postavení pani Haasovej a jej dcéry\nv súlade s § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nutrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca.\n\n19\n\n57. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou,\npodľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho\nzákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto\nzákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova.\n58. Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto\nprípade vyplýva z § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej\nnehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa\nnevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené\nsmernice.“\nOdpoveď na otázku, či české (a vzhľadom na textovú totožnosť i slovenské)\nvnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe zodpovednosti\npoisteného za škodu, teda nepriamo poskytuje samotný Súdny dvor (nepriamo len preto,\nlebo, ako správne uvádza aj sťažovateľ, Súdny dvor nie je oprávnený záväzne interpretovať\nvnútroštátne právo) v bode 58 odôvodnenia svojho rozsudku, kde konštatuje, že české\n(i slovenské) vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu sa vzťahuje aj na náhradu\nnemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na skutočnosť, že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu\nvznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu.\nSúdny dvor nie je oprávnený podávať v konaní o predbežných otázkach výklad\nvnútroštátnych právnych predpisov. Relevantnú časť odôvodnenia predmetného rozsudku\nSúdneho dvora však ústavný súd považoval za potrebné odcitovať a vysvetliť nie preto,\nže je presvedčený o priamej právnej záväznosti tejto textovej pasáže, ale preto,\naby demonštroval\n\nabsenciu\n\narbitrárnosti\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\na aby súčasne odpovedal na jeden z parciálnych argumentov viacnásobne sťažovateľom\nprednesených v jeho sťažnosti.\n4. Zhrňujúco ústavný súd konštatuje, že úlohou okresného súdu i krajského súdu\npri rozhodovaní žalovaného sporu bolo jednoznačne ustáliť, či extenzívny výklad pojmu\n„škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení bude viesť k aplikácii práva\ncontra legem alebo či, naopak, zaužívané výkladové postupy a rešpektovanie súvislostí\n\n20\n\ndotknutých právnych inštitútov a kategórií umožňuje zmysluplne zahrnúť pod zákonnú\nterminológiu aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu aprobovanú in abstracto v ustanoveniach\nObčianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.\nKrajský súd (i okresný súd) sa priklonili k druhej z vymenovaných možností\na ústavný súd to nepovažuje za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti.\n4.1 Na podporu tohto svojho záveru odkazuje na dôvod uvedený už aj\nv prejudikatúre dotýkajúcej sa práve minulých sťažností sťažovateľa (III. ÚS 645/2015),\nkde sa uvádza:\n«Z rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-277/12 z 24. októbra 2013 (vec Vitālijs\nDrozdovs/AAS „Baltikums“,pozn.) navyše vyplýva, že ak členský štát priznáva nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu výšku stanoviť nižšie, ako sú výšky\nminimálneho poisteného krytia stanovené v čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady\nz 30. decembra 1993 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa\npoistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (84/5/EHS,\nďalej len „druhá smernica“). Citovaným ustanoveniam druhej smernice v Slovenskej\nrepublike zodpovedajú ustanovenia § 7 zákona č. 381/2001 Z. z. upravujúce limity\npoisteného plnenia takto:\n„(1) Limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri\njednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.\n(2) Ak tento zákon neustanovuje inak, limit poistného plnenia z jednej škodovej\nudalosti musí byť najmenej\na) 5 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a) a náklady podľa § 4 ods. 3\nbez ohľadu na počet zranených alebo usmrtených,\nb) 1 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. b) až d) bez ohľadu na počet\npoškodených.\n(3) Ak je súčet nárokov viacerých poškodených vyšší ako limit poistného plnenia\npodľa odseku 2 písm. a) alebo písm. b) alebo poistnej zmluvy, poistné plnenie sa každému\nz nich znižuje v pomere limitu poistného plnenia k súčtu nárokov všetkých poškodených.“».\n\n21\n\nKeďže v okolnostiach posudzovaného prípadu okresný súd po vykonaní dokazovania\nprvými tromi výrokmi rozsudku č. k. 7 C 69/2011-409 z 21. februára 2014 čiastočne\nvyhovel návrhu žalobcov a priznal im náhradu nemajetkovej ujmy v sume 26 000 €,\nčo krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, intervencia ústavného súdu do tohto\nrozhodnutia nebola nutná.\n4.2 Ďalším podporným argumentom pre záver o ústavnej akceptovateľnosti právnych\nzáverov krajského súdu je fakt, že Občiansky zákonník v samotnej šiestej časti\n(„Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie“), ktorá jediná je podľa sťažovateľa\npri vysvetľovaní pojmu „škoda“ použiteľná, kladie škodu aj do polohy nemateriálnej.\nDokazuje to § 444 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri škode na zdraví sa\njednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.\nPrijať teda záver, že pojem „škoda“ nevykazuje žiadne imateriálne konotácie, nezodpovedá\ndokonca ani dikcii a podstate dotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka.\n5. Ústavný súd nemá dôvod odchýliť sa od svojho meritórneho postoja vyjadreného\nv predchádzajúcich\n\nuzneseniach\n\nodmietajúcich\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľa\n\nako\n\nzjavne\n\nneopodstatnené ani na podklade rozsudku najvyššieho súdu z 31. marca 2016 vo veci sp. zn.\n3 Cdo 301/2012.\nV prvom rade ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru\nvšeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20\nods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu\n(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať\nstanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je\nsúčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich\nvýklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (IV. ÚS 574/2013).\n\n22\n\nSvojvôľu ani zjavnú neodôvodnenosť rozsudku krajského súdu ústavný súd\nani vo väzbe na sťažovateľom zdôrazňovaný odvolací rozsudok najvyššieho súdu nezistil.\nDôvodom je fakt, že predmetný dovolací rozsudok nevykazuje ten precedenčný obsah,\nktorý mu prisudzuje sťažovateľ.\nZ preskúmania rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že dovolanie bolo\nprípustné na podklade § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (otázka zásadného\nprávneho významu). Najvyšší súd preto na strane 11 rozsudku správne vyhodnotil,\nže „ak dovolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, dovolateľ je\noprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom\nposúdení veci, a to práve len v tejto konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo odvolanie\npripustené. V dovolacom konaní potom predmetom posudzovania môže byť len správnosť\nriešenia uvedenej právnej otázky.“.\nUž bolo konštatované, že Krajský súd v Žiline výrokom svojho odvolacieho\nrozsudku určil dve otázky zásadného právneho významu. Prvá otázka mierila na danosť\npasívnej legitimácie odporcu (poisťovňa realizujúca povinné zmluvné poistenie) v spore\no zaplatenie nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých po osobe,\nktorá zomrela pri dopravnej nehode. Druhá nastolená otázka si v prípade zápornej odpovede\nna prvú kládla za cieľ odpovedať, „či súd o uplatnenom nároku môže rozhodnúť\npodľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu\na Rady č. 2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009 v spojení s rozhodovacou činnosťou\nSD“.\nMožno teda zhrnúť, že ani jedna z položených otázok sa priamo nedotýkala\neventuality nepriameho účinku dotknutej smernice prostredníctvom eurokonformného\nvýkladu. Inými slovami, najvyšší súd súc viazaný položenými otázkami zásadného\nprávneho významu nebol nútený učiniť záver, či pojmy použité v zákone o povinnom\nzmluvnom poistení sú interpretovateľné extenzívne s cieľom maximálnej možnej miery\nrešpektovania cieľov relevantných smerníc ako predpisov sekundárneho práva. Odvolací\n\n23\n\nsúd sa explicitne pýtal len na prípadný priamy účinok týchto smerníc, čo najvyšší súd\ncelkom prirodzene muselo viesť k negatívnej odpovedi.\nPravda, ústavný súd neopomína, že v prvej položenej otázke zásadného právneho\nvýznamu by bolo možné vybadať požiadavky naznačiť interpretačné kontúry pojmu\n„škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení. Naznačuje to aj spôsob, akým\nsa najvyšší súd s odpoveďou na túto otázku vysporiadal (strana 16 a nasledujúce\nodôvodnenia rozsudku). No ústavný súd zistil, že najvyšší súd sa venoval výlučne otázke\nvýkladu ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení a až na strane 21 sa dostal\nk záverom rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12, ktoré vyhodnotil (podobne ako\nsťažovateľ) zdôraznením významu dôvetku právnej vety Súdneho dvora („ak jej náhradu\nna základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné\nv spore vo veci samej.“) a konštatovaním, že „SD v rozsudku nevyložil, či v rámci\nposudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia\nje zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri\ndopravnej nehode alebo nie. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej\njudikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej\nujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia. SD iba uviedol, ako by mala úprava tejto\notázky vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať.“.\nS prvou časťou citovaných dôvodov sa už ústavný súd vysporiadal (argumentácia\nv bode 3 tejto časti odôvodnenia) a pokiaľ ide o v poradí druhú citovanú pasáž, ústavný súd\nzdôrazňuje, že v prejudiciálnom konaní Súdny dvor nemá právomoc vykladať vnútroštátne\npredpisy, ale len predpisy únijného práva. Preto je táto časť dôvodov najvyššieho súdu\nz hľadiska kardinálnej otázky (nepriamy účinok smernice pomocou eurokonformného\nvýkladu) nepoužiteľná.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd nepovažoval argumentáciu sťažovateľa\nobsiahnutú v podaní doručenom 21. júla 2016 za dôvodnú.\n\n24\n\n6. Na podklade všetkých rekapitulovaných dôvodov ústavný súd naplnil svoju úlohu\nv konaní o sťažnosti sťažovateľa záverom, že právne názory, ktoré viedli krajský súd\nk potvrdeniu prvostupňového rozsudku okresného súdu v časti o zahrnutí nemajetkovej\nujmy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti pod pojem „škoda“\npodľa zákona o povinnom zmluvnom poistení, nie sú arbitrárne a nevykazujú známky\nústavnej neakceptovateľnosti, ktoré by boli spôsobilé po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\nviesť k pozitívnemu meritórnemu záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy\nalebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto časti je preto\nsťažnosť zjavne neopodstatnená.\nK namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 ústavy\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...\nVšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv\na práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne\nporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade\nby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom\nochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by\ntakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných\nsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,\naby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia\npod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).\nKeďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu ako súdu odvolacieho odmietol,\nodmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva hmotnej\npovahy zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim\n\n25\n\nzo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými\nprincípmi z perspektívy ich možného porušenia.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších\nnávrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. októbra 2016\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "aplikácia právnych noriem-súladná", "náhrada škody (ujma)-nemajetková ujma", "interpretácia právnych noriem", "zodpovednosť-za škodu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5ddc1d1a-2a79-4c40-98c7-7e893e0b0c10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.645.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 645/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 645/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.645.2015.1"}, {"guid": "ussr:27f864a4-f369-4385-90b4-1b482a31f619", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.646.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 646/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.646.2015.1"}, {"guid": "ussr:649f3260-5714-491d-94a6-4f608aea8796", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.206.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 206/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2015 z 29. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-29", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.206.2015.1"}, {"guid": "ussr:16767767-07e7-4d6e-a7d4-e1301c8449b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 574/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 574/2013 z 23. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-23", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:16767767-07e7-4d6e-a7d4-e1301c8449b5"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/05 z 15. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-15", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "a8f727fc-3300-48b8-8f68-67d96dcae56a:d1a545a3-e683-4185-ba08-2da9e4f4c88c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1", "spisova_znacka": "3Cdo/301/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 30. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1"}, {"guid": "1c9321a7-4d63-4792-b862-e40f6f1612f7:4ee0bd32-404b-495b-8785-9a77cae4a31f", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5612210783.2", "spisova_znacka": "6Co/609/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/609/2014 z 25. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-11-25", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5612210783.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d90eda37-4fd9-40ae-8b3e-cf0568418941", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.282.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 282/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 282/2026 z 6. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.282.2026.1"}, {"guid": "ussr:5c384e44-cc0c-42de-91f1-dd21d8ee3e9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.214.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.214.2026.1"}, {"guid": "ussr:a316893f-4a43-4dfb-8504-21c8b21be9a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.454.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 454/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 454/2025 z 6. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.454.2025.1"}, {"guid": "ussr:9fc8b234-3b61-48aa-aebe-f755eb3aeaeb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.35.2025.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/2025 z 29. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.35.2025.2"}, {"guid": "ussr:6145a9e9-8d59-463e-8d56-1dcfc510c8a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.232.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 232/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 232/2024 z 25. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.232.2024.1"}, {"guid": "ussr:298296f7-24af-4bc4-aa91-894d5199651e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.510.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 510/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 510/2023 z 29. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-29", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.510.2023.1"}, {"guid": "ussr:67f3df02-4bfb-4e24-a4c1-176ccf73b2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.597.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 597/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 597/2023 z 9. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.597.2023.1"}, {"guid": "ussr:9262c0d1-1b49-49e5-80f7-d46f109a38a0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.543.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 543/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 543/2023 z 24. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.543.2023.1"}, {"guid": "ussr:c0fb02f8-10ce-4494-83f1-3387ad97ad0a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.166.2023.3", "spisova_znacka": "III. ÚS 166/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 166/2023 z 7. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-07", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.166.2023.3"}, {"guid": "ussr:fccf2401-3896-4e82-b663-0b83e4182704", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.193.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 193/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 193/2023 z 13. 7. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-07-13", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.193.2023.2"}, {"guid": "ussr:9014ebcf-1885-465b-8f57-47e8107b0f5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.335.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 335/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/2023 z 8. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-08", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.335.2023.1"}, {"guid": "ussr:6bee84cd-a5ba-4deb-8f57-1716eccd8e2f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.650.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 650/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 650/2022 z 2. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-02", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.650.2022.1"}, {"guid": "ussr:24ca6f1b-900f-4587-a3f1-a57317c7b2c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.648.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 648/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 648/2022 z 2. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-02", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.648.2022.1"}, {"guid": "ussr:bd844bf3-2f3b-4f4d-8f7f-b0efe0478085", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.382.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 382/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/2022 z 15. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-15", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.382.2022.1"}, {"guid": "ussr:2590608c-7e9d-4d2d-9ed2-a85b80a61e32", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.607.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 607/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 607/2022 z 3. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.607.2022.1"}, {"guid": "ussr:347e50e9-c01e-4558-9087-7451c50fe749", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.324.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 324/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 324/2021 z 14. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-14", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.324.2021.1"}, {"guid": "ussr:735bba02-43a5-40ba-93b5-72b2ad7a3c00", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.1.2022.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2022 z 15. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-15", "citacie_n": 215, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.1.2022.1"}, {"guid": "ussr:685b9a37-1d3d-4015-9fea-c4d7d33f26be", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.379.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 379/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 379/2021 z 12. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-12", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.379.2021.1"}, {"guid": "ussr:b095017e-2c1f-4fef-bb87-4e58f2711f9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.272.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 272/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 272/2020 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.272.2020.1"}, {"guid": "ussr:a3397ef8-af4f-40f4-b07e-36aed1b8563e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.44.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 44/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 44/2020 z 28. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.44.2020.2"}, {"guid": "ussr:060db8c9-4dda-43dd-8f62-b9a9e5a73197", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.310.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 310/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 310/2019 z 20. 8. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-08-20", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.310.2019.1"}, {"guid": "ussr:a4023dc3-7cf2-4dad-9c7b-a1d20cb1d715", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.142.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 142/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/2019 z 13. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.142.2019.1"}, {"guid": "ussr:a744471b-b248-4ea0-bd6f-cb1017d70864", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.759.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 759/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 759/2017 z 5. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-05", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.759.2017.1"}, {"guid": "ussr:841f781a-2177-4541-9a45-75b31fbe61f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.296.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 296/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 296/2018 z 13. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.296.2018.1"}, {"guid": "ussr:d585e11e-9872-49cc-97ab-4047b9ad4552", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.526.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 526/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 526/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.526.2018.1"}, {"guid": "ussr:36d699a9-93eb-4039-b581-d05d539afc51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.143.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 143/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 143/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.143.2018.1"}, {"guid": "ussr:8ed4682d-899e-40b0-8cad-e8c4ce2ccfa8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.749.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 749/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 749/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.749.2017.1"}, {"guid": "ussr:4444fd9a-3648-4660-92dd-73b1150a1bbc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.651.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 651/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 651/2016 z 28. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-28", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.651.2016.1"}, {"guid": "ussr:4fe3ef05-83ef-4fc6-bbf7-6e450e7e2c10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.610.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 610/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 610/2017 z 10. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-10", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.610.2017.1"}, {"guid": "ussr:9779d075-d1c8-4a4c-b7b7-81a7e10aff4e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.265.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 265/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/2017 z 24. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-24", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.265.2017.1"}]}