{"guid": "ussr:9684de25-b503-4ac9-a89b-23568d7bc62c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 665/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 665/2016 z 11. 10. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. októbra 2016, sp. zn. III. ÚS 665/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-10-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9684de25-b503-4ac9-a89b-23568d7bc62c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1/text", "citacie_n": 18, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 665/2016-30\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného JUDr. Júliou\nVestenickou, advokátska kancelária, Ševčenkova 5, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkom\nz 26. novembra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015\ndoručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami\n\ndoručenými ústavnému súdu 23. mája 2015 a 10. júna 2015 vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej\nlen „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom\nz 26. mája 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok špecializovaného súdu“) a postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014 (ďalej aj „namietaný\nrozsudok najvyššieho súdu“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe namietaného rozsudku\nšpecializovaného súdu v spojení s namietaným rozsudkom najvyššieho súdu bol sťažovateľ\nuznaný vinným (s ďalšími spoluodsúdenými) zo spáchania trestných činov založenia,\nzosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z.\nTrestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a nedovolenej\nvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania\na obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, za\nčo mu bol uložený úhrný trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje, že sa prvostupňový\nsúd nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami týkajúcimi sa jeho osoby, ako\naj skutkov kladených mu za vinu. Sťažovateľ namieta, že sú irelevantné a neakceptovateľné\ntvrdenia prvostupňového súdu, ktorými odmietol vykonanie sťažovateľom navrhovaných\ndôkazov s odkazom, že nebol dôvod im vyhovieť. Podľa názoru sťažovateľa argumentácia\nnajvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ktorý v uvedenom smere odkázal na ustanovenie\n§ 272 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Trestný poriadok“) [„Súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti\nnepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr\nnavrhnutými dôkazmi.“], nebola v okolnostiach veci sťažovateľa na mieste, pričom najvyšší\nsúd nijako nevysvetlil dôvody odmietnutia dôkazných návrhov sťažovateľa. Sťažovateľ na\ntomto mieste dôvodí: „Vzhľadom k tomu, že predmetné konanie vedené na Špecializovanom\ntrestnom súde Pezinok trvalo značne dlhú dobu, je nesporné, že v nadväznosti na\n\n2\n\nchronológiu jednotlivých častí pojednávania, predovšetkým však výsluchov svedkov,\nvyplynula v tejto spojitosti vzhľadom na vývin dôkaznej situácie dôvodnosť navrhovať\nvykonanie dôkazov vecného či aj listinného charakteru.“\nSťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa v odvolacom konaní vo svojom rozhodnutí\nobmedzil iba na stotožnenie sa s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia, avšak neuviedol\nžiadne konkrétne skutočnosti, ktorými by vyvrátil relevantné a verifikovateľné tvrdenia\nuplatnené sťažovateľom v jeho odvolaní.\nV sťažnosti ďalej sťažovateľ prezentuje tvrdenie, že v rozhodnutí najvyššieho súdu\nabsentuje výrok o tom, ako sa odvolací súd vysporiadal s odvolaním sťažovateľa, keďže\npodľa sťažovateľom citovaného ustanovenia § 319 Trestného poriadku „Odvolací súd\nodvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné“.\nSťažovateľ pokračuje v argumentácii a uvádza: „V odvolacom konaní sťažovateľ\npripojil neprávoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I, týkajúci sa iného konania.\nUvedeným spôsobom postupoval z dôvodu, že z obsahu tohto dôkazu vyplynula existencia\nvýpovedí rovnakých svedkov a to spolupracujúcich, avšak s iným obsahom ich vyjadrení.\nTento dôkaz ma priamu súvislosť s drogovým deliktom, za ktorý bol sťažovateľ uznaný\nvinným súdmi oboch stupňov. Podstata uvedenej námietky spočíva v tom, že títo svedkovia\nvypovedali rozdielne v iných konaniach, pričom sa vyjadrovali k rovnakým skutočnostiam\nako počas hlavného pojednávania na prvostupňovom súde. Účelom uvedeného bolo\npoukázať na vierohodnosť výpovedí týchto svedkov.“\nV popísanom postupe odvolacieho konania vidí sťažovateľ porušenie svojho „práva\nna spravodlivý proces – zásadu kontradiktórnosti, právo na obhajobu“.\nSťažovateľ podrobne dôvodí tvrdeniami o nedostatočne zistenom skutkovom stave\nvo vzťahu k jeho osobe uvádzajúc pritom, že v rozhodnutiach oboch súdov absentujú\núvahy, ktoré by sťažovateľovi objasnili, na základe akých rozhodných skutočností dospeli\nsúdy k zaradeniu osoby sťažovateľa na tzv. druhý stupeň úrovne riadenia v zločineckej\nskupine. Podľa sťažovateľa tento záver súdov sa opiera výlučne iba o tvrdenia z výpovede\n\n3\n\njedného, tzv. spolupracujúceho svedka, pričom nikým iným, resp. žiadnym iným spôsobom\nneboli tieto tvrdenia preukázané. Sťažovateľ prezentáciou podrobného, vlastného popisu\njednotlivých skutkových okolností spochybňuje logickosť a pravdivosť výpovede\ndotknutého svedka. V nadväznosti na to sťažovateľ uvádza: «Vo svojom odvolaní namietal\na poukazoval i na postup orgánov činných v trestnom konaní pri „spolupráci“ s tzv.\n„spolupracujúcimi svedkami. Námietky okrem iných osôb uvádzané i sťažovateľom o tom,\nže v prípade takýchto svedkov ide nepochybne o produkty „obchodu“ medzi orgánmi\nčinnými v trestnom konaní a týmito svedkami, ktorí sa svojimi výpoveďami snažia dosiahnuť\nvýhody, Najvyšší súd v snahe „ospravedlniť“, vyhodnotil rozporuplne. Na jednej strane\ntento postup Najvyšší súd Slovenskej republiky ospravedlňuje zákonnou úpravou, ktorá\npovoľuje takýto postup, avšak na strane druhej v danej súvislosti argumentuje prioritou\nzáujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej činnosti\na jej najnebezpečnejších páchateľov. Je teda zrejmé, že uvedené povyšuje na podstatu\nlegislatívneho riešenia, je nutné konštatovať, že evidentne v danej súvislosti opomína otázku\nvierohodnosti výpovede takýchto svedkov.»\nSťažovateľ argumentuje, že na rozpory vo výpovediach týchto svedkov poukazoval\na je toho názoru, že konajúcim súdom sa nepodarilo pravdivosť skutočností vyplývajúcich\nz výpovedí týchto svedkov preukázať.\nSťažovateľ sa ďalej v sťažnosti sústreďuje na časť odsudzujúceho rozsudku, ktorá sa\ntýka uznania jeho viny z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných\na psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa\n§ 172 ods. 1 písm. d) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona. V tomto smere sťažovateľ vytýka\nprvostupňovému súdu, že nerešpektoval tzv. obžalovaciu zásadu, podľa ktorej musí súd\nrozhodovať o skutku tak, ako je uvedený v obžalobe, prípadne ho pri zachovaní totožnosti\nskutku môže modifikovať. Sťažovateľ namieta, že prvostupňový súd „nielenže\npremodifikoval skutok uvedený pod bodom 9/ obžaloby, ale dokonca skutok doplnil\no čiastkové skutky, ktoré nikdy neboli predmetom obžaloby, a nikdy proti nim nebolo začaté\ntrestné stíhanie“. Tu sťažovateľ uvádza, že „Vymedzenie tohto skutku po skutkovej ani\npo právnej stránke nie je pri mojej osobe možné považovať za trestný čin.“ a takisto dodáva:\n„Čiastkový skutok vytvorený prvostupňovým súdom pripisuje sťažovateľovi vydávanie\n\n4\n\npokynov vo vzťahu k iným osobám, ktoré mali nezisteným spôsobom obstarať metamfetamín\na to spôsobom uvedeným v rozsudku. Takéto tvrdenia však uvádzal jediný svedok a to\n, ktorého výpoveď nebola podporená žiadnym iným dôkazom a to ani\nsekundárneho charakteru. Sťažovateľ rovnako uvádza, že v tomto smere chýba akékoľvek\nzdôvodnenie súdu prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku.“\nPod namietané porušenie svojho „práva spravodlivý súdny proces“ sťažovateľ\nsubsumoval aj argumentáciu, v rámci ktorej dôvodí porušením relevantných ustanovení\n§ 246 ods. 1 a ods. 2 a § 252 ods. 1 Trestného poriadku upravujúcich účasť náhradného\nsudcu na pojednávaní, a to konkrétne v situácii výsluchu chráneného svedka realizovaného\nprostredníctvom tzv. telemostu, kde takisto namieta, že bol daný inštitút využitý „bez toho,\naby odôvodnenosť o jeho bezpečnosť bola v akomkoľvek smere opodstatnená“.\nSťažovateľ formuluje námietku porušenia svojho základného práva na obhajobu\nzaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy, keď sa mal podľa vlastného vyjadrenia v konaní s povinnou\nobhajobou ocitnúť bez obhajcu. Táto skutočnosť podľa neho nastala hneď po vyhlásení\nprvostupňového rozsudku, keď bol jeho obhajca zadržaný orgánmi činnými v trestnom\nkonaní a sťažovateľ po doručení uznesenia o prepadnutí majetku v tom čase „nemal reálnu\nmožnosť porady s obhajcom, čo vyústilo absenciou podania sťažnosti voči predmetnému\nuzneseniu“, keďže mu „nebol pridelený náhradný obhajca ani žiadny iný obhajca“.\nNa tomto mieste sťažovateľ dodáva, že „... súdy nesprávne aplikovali trest\nprepadnutia majetku. V prípade sťažovateľa je nutné uviesť, že nerešpektovali skutočnosť\no jeho podnikateľských aktivitách, pričom vopred formálne stanovili nepreukázateľnú\nskutočnosť o nadobudnutí majetku sťažovateľa páchaním trestnej činnosti. Sťažovateľ\npoukazuje na konkrétne návrhy ním predložených dôkazov, ktoré by jednoznačne preukázali\njeho zamestnanecký pomer v Českej republike, kde sa zdržiaval prevažnú časť roka 2011.\nVykonanie tohto dôkazu by jednoznačne vyvrátilo líniu ustálenú súdom prvého stupňa, ktorý\nho zaradil na akúsi ním vytýčenú 2. úroveň riadenia. Nepripustením uvedeného dôkazu, súd\nprvého stupňa zmaril obhajobu sťažovateľa, kedy tento mal prostredníctvom uvedeného\njedinú možnosť preukázať, že nebol členom zločineckej skupiny a teda trest prepadnutia\nmajetku s poukazom na jeho obligatórny charakter je absolútne neopodstatnený.“.\n\n5\n\nNa základe celej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný\nsúd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom\nšpecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/14/2013 a jeho rozsudkom\nz 26. mája 2014 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014\na jeho rozsudkom z 26. novembra 2014, namietaný rozsudok špecializovaného súdu\na namietaný rozsudok najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa osoby sťažovateľa zrušil, vec\nvrátil špecializovanému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal finančné\nzadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\n\n6\n\nustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,\nsťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo\nsťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže\nústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd\nodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nII. 1 k námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2\na čl. 50 ods. 3 ústavy namietaným rozsudkom špecializovaného súdu\nZ ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého\nzo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu\nna konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie\nktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných\nprávnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným\nsúdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu\nnedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,\nIV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).\n\n7\n\nZmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou\nvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré\nsú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne\nzodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo\nmedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje\nv tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,\nIV. ÚS 135/05).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok špecializovaného\nsúdu, vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu\nrealizovaného najvyšším súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie\nkonanie bolo skončené namietaným rozsudkom najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie\nústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv prvostupňovým rozsudkom\nšpecializovaného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127\nods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou\nprezentovaného porušenia označených základných práv zaručených ústavou namietaným\nrozsudkom špecializovaného súdu. Na prerokovanie týchto častí sťažnosti nemá ústavný\nsúd danú právomoc, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť.\nII.2 k námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2\na čl. 50 ods. 3 ústavy namietaným rozsudku najvyššieho súdu\nÚstavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\n\n8\n\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že\nmôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nSúčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\n\n9\n\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi konania.\nÚstavný súd sa v rámci posúdenia sťažnosti sťažovateľa oboznámil s dôvodmi\nodvolania sťažovateľa, ktoré proti namietanému rozsudku špecializovaného súdu sťažovateľ\nuplatnil.\nZ jeho obsahu je zrejmé, že v drvivej väčšine mala argumentácia sťažovateľa\ncharakter námietok smerujúcich k spochybneniu objektivity, logickosti a dôveryhodnosti\nsvedeckých výpovedi podaných tzv. „spolupracujúcimi“ svedkami, nazývanými tiež\n„kajúcnici“, kde sťažovateľ uvádzal rôzne faktografické údaje zasadené do rozsudkom\nvymedzeného obdobia pôsobenia zločineckej skupiny a tiež okolnosti objasňujúce charakter\nvzájomných vzťahov sťažovateľa s osobami označených svedkov. V uvedenom smere sa\nsťažovateľ pokúšal opodstatnenosť odvolania podporiť aj tvrdeniami o neautenticite týchto\nsvedeckých\n\nvýpovedí,\n\npodľa\n\nvyjadrenia\n\nsťažovateľa,\n\núčelovo\n\nzdeformovaných\n\na prispôsobených orgánmi činnými v trestnom konaní.\nV nadväznosti na to sťažovateľ formuloval svoje výhrady k správnosti hodnotenia\nvykonaných dôkazov a k zamietnutiu jeho relevantných dôkazných návrhov, v čom videl\nsťažovateľ nedostatočnosť zistenia skutkového stavu veci zo strany konajúcich súdov.\nOkrem argumentácie označeného charakteru ústavný súd v odôvodnení odvolania\npostrehol aj ďalšie námietky totožné s časťou odôvodnenia sťažnosti adresovanej\nústavnému súdu, ktoré sa týkali výpovede tzv. spolupracujúceho svedka, vykonanej\nprostredníctvom telemostu. Sťažovateľ tu namietal nesplnenie podmienok pre realizáciu\ntohto inštitútu, v určitom smere obkliešťujúceho práva obhajoby, kde mal za to, že v danom\nprípade nebola splnená podmienka opodstatnenej obavy o bezpečnosť tohto svedka a takisto\nnebola pri realizácii označeného výsluchu zabezpečená účasť náhradného sudcu v zákonom\npredpísanom rozsahu. V uplatnenom odvolaní sa tiež objavili námietky vzťahujúce sa\nk sťažovateľovi uloženému trestu prepadnutia majetku.\nÚstavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, aby\nposúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom namietaných článkov ústavy.\nNa tomto mieste ústavný súd opätovne pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho\n\n10\n\núlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov. Uvedený\nprieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí a teda posudzoval kvalitu\nodôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie\nprávnej úpravy, ktorú konajúce súdy vo veci sťažovateľa aplikovali, inými slovami\npovedané ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku.\nAko už bolo povedané sťažovateľ v odvolaní (a tiež v sťažnosti adresovanej\nústavnému súdu) v prevažnej miere zameral svoju argumentáciu smerom k spochybneniu\nsvedectiev tzv. spolupracujúcich svedkov, kde namietal nevierohodnosť ich výpovedí,\npodľa názoru sťažovateľa účelovo prispôsobených orgánmi činnými v trestnom konaní;\nďalej vytýkal súdom, že nerealizovali ním predostreté dôkazné návrhy a vo všeobecnosti\nnamietal, že závery formulované súdmi v prijatých rozsudkoch nemali oporu v náležite\nzistenom skutkovom stave.\nV úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd poznamenal, že sa zaoberal\nodvolacími námietkami obžalovaných, ktoré boli pre rozhodnutie relevantné a ak bola\nriešená otázka aspoň sčasti sporná.\nNajvyšší súd dôvodil: «Čo sa týka skutkových zistení súdu prvého stupňa (a to sa\nopäť týka aj skutkov v bode II. napadnutého rozsudku), tieto sú spochybňované vo všetkých\nodvolaniach obžalovaných tézou o nevierohodnosti výpovedi svedkov, ktorí sa sami\npodieľali na prejednávanej alebo s ňou súvisiacej trestnej činnosti, avšak vo vzťahu k ich\nosobám boli použité osobitné trestnoprocesné inštitúty (napr. dočasné odloženie vznesenia\nobvinenia, prerušenie trestného stíhania, dohoda o vine a treste), tzv. odklony, ktoré\numožňujú nepostihnúť alebo na základe súčasnej osobitnej úpravy trestného zákona\nmiernejšie postihnúť dotknutého páchateľa, a to aj v súvislosti s jeho výpoveďou proti iným\npáchateľom. Podstatou takéhoto legislatívneho riešenia je priorita záujmu spoločnosti\nna umožnení\n\nodhalenia\n\na dokázania\n\nurčitého\n\ndruhu\n\ntrestnej\n\nčinnosti\n\na jej\n\nnajnebezpečnejších páchateľov.\nRozsiahle námietky označujú také výpovede (najmä výpoveď svedka\n), za nepoužiteľné, nakoľko sú produktom „obchodu“ medzi orgánmi činnými\nv trestnom konaní a páchateľmi trestnej činnosti, ktorého predmetom je usvedčenie iných\npáchateľov.\n\n11\n\nJe predovšetkým potrebné uviesť, že svedka je v popísanej procesnej situácii možné\nvypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou\no trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj o vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať\nvyššie uvedenú výhodu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda výpoveď svedka procesne\nnediskriminuje. Takáto výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď je\npravdivá, neznamená to však ani opak.\nVýpovede dotknutých svedkov (slangovo niekedy označovaných „kajúcnici“)\npodliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako, ako každý\niný dôkaz.\nZo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým\nspôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide\no druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia.\nŽiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti\nviazaný, zároveň však žiaden zo zákonom súladných dôkazov nie je v tomto smere ako\npodklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť\nuznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov\nvina uznaná byť musí).\nV zásade teda neplatí ani téza, že na základe výpovede svedka „kajúcnika“ nemôže\nbyť uznaná vina, resp. môže byť uznaná vina len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto\nvýpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi.\nVýpoveď takého svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potenciálne)\novplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú antirepresívnu výhodu.\nNa druhej strane, svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý už\nv prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho\nrozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu,\na naopak, rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by\njeho osobnú pozíciu mohlo skomplikovať.\nOba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi\nvyrovnať v konkrétnom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti.\nV prejednávanej veci, vo vzťahu ku skutku v bode I. odvolací súd skutkové závery ŠTS\nnespochybnil pokiaľ ide o existenciu zločineckej skupiny a členstvo v nej (činnosť pre túto\n\n12\n\nskupinu a jej podporu) u tých osôb, ohľadom ktorých ponechal napadnutý rozsudok\nnedotknutý. Táto okolnosť sa týka aj hodnotenia výpovedí vyššie charakterizovaných\nsvedkov (uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku), vrátane svedka\nPri hodnotení dôkazov, najmä svedeckých výpovedí je dôležitá ich podstata,\nzameraná na základ predmetného skutku ako trestného činu, v tomto prípade existenciu\nzločineckej skupiny s jej určitým zameraním a jej základnú riadiacu štruktúru – nie všetky\nčiastkové, parciálne okolnosti jednotlivých vykonávaných postupov.\nTakto vymedzená podstata skutku zodpovedá aj iným, a to aj objektívne zisteným\nreáliám, do ktorých sú údaje o existencii a činnosti skupiny „\n\nzasadené (napr.\n\nvýbuchy a podpálenie vozidla v troch prípadoch uvedených v skutku v bode II.- 6, požiare\nv bode II.-1 a II.-10). To potom spolupôsobí pri posudzovaní aj ďalších dokazovaných\nokolností, ako to pri hodnotení dôkazov učinil ŠTS, avšak s korekciami oproti obžalobe\nv prípade odôvodnených pochybností (na čo naviazal vo svojom rozhodnutí aj najvyšší súd).\nV prípade skutku v bode I. ide o oslobodenie obžalovaných spod obžaloby v zmysle výroku\noboch rozsudkov.\nNaopak, nie je možné použiť na spochybnenie existencie zločineckej skupiny\nobhajobou prezentované námietky, skutkovo smerujúce k popretiu jej založenia a činnosti\nalebo k verzii, že v prípade údajov niektorých svedkov (typicky svedka\n\nide\n\no výlučne nimi páchanú trestnú činnosť, postihu za ktorú sa chcú vyhnúť podporou\npolicajne vytvorenej fikcie o zločineckej skupine.\nSkupina „\n\nsa (pri reálnom hodnotení vykonaných dôkazov) vyznačovala\n\ndemonštratívnou prezentáciou svojej existencie, čo malo zabezpečiť aj predchádzanie\nodporu a zabezpečenie hladkej spolupráce osôb, ktoré boli predmetom jej pôsobenia (a teda\nminimalizáciu nutnosti príslušných foriem nátlaku).\nNemôžu svedecké výpovede (k čomu tiež smerujú odvolacie námietky) dosiahnuť\núplnú jednotu a zhodu v každej „realizačnej“ okolnosti jednotlivých vykonávaných činností\na použitých postupov (čo by naopak pôsobilo vzhľadom ku širokému okruhu dokazovaných\nskutočností a časovému odstupu umelo a pochybne). Dôležitá je, ako už bolo uvedené,\npodstata skutku z hľadiska konania páchateľa, v ktorom zákon vidí (zákonnými znakmi\ndefinuje) trestný čin (v prejednávanej veci trestné činy uvedené v bode I. a II. napadnutého\n\n13\n\nrozsudku a trestné činy uvedené v tomto rozsudku). Tieto okolnosti musia byť (a v rozsahu\nfinálneho odsúdenia po rozhodnutí v odvolacom konaní sú) spoľahlivo dokázané.\nOdvolacie námietky (opäť prakticky všetkých obžalovaných, ktorých sa týka výrok\nv bode I., ale aj v bode II. napadnutého rozsudku) smerujú k okolnosti, že predchádzajúcim\nrozsudkom ŠTS, sp.zn. BB-4T/48/2013, z 3. decembra 2013 bol obžalovaný\npodľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby zo skutku, obžalobou\nprávne kvalifikovaného ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej\nskupiny podľa § 296 Tr. zák., ktorý vo vzťahu k jeho osobe zodpovedá skutku v bode 1\nobžaloby v aktuálne prejednávanej veci, ako aj z ďalších trestných činov (okrem iného\nzo skutku, ktorý zodpovedá vo vzťahu k jeho osobe v prejednávanej veci skutku v bode 10\nobžaloby, resp. v bode II. – 6 napadnutého rozsudku), pričom odvolanie prokurátora proti\nvyššie uvedenému rozsudku (iného senátu než rozhodujúceho v aktuálne prejednávanej\nveci) ŠTS bolo (iným než aktuálne rozhodujúcim) senátom najvyššieho súdu ako nedôvodne\nzamietnuté uznesením, sp. zn. 3To 1/2014, z 18. júna 2014. Nie je teda (podľa odvolateľov)\nmožné, aby bolo jednak rozhodnuté, že sa predmetné skutky nestali (nebolo dokázané, že sa\nstali – v prvom prípade) a jednak rozhodnuté, že sa stali a že ich spáchali konkrétne osoby\n(v prejednávanej veci).\nK tomu je jednak potrebné uviesť, že z hľadiska trestného stíhania sa skutok vždy\nviaže na osobu obvineného (v konkrétnom konaní), čoho sa týka i prekážka právoplatne\nrozhodnutej veci podľa § 9 ods. 1 písm. e) Tr. por. (ktorá tu nie je daná). V nastalej situácii\nide o samostatne, proti rôznym osobám podané obžaloby, o ktorých (navyše) rozhodovali\nrôzne senáty ŠTS i jeho nadriadeného (najvyššieho) súdu.\nV každej veci je dôkazná situácia posudzovaná samostatne (a môže byť odlišná),\nkaždý sudca, resp. senát teda hodnotí dôkazy vo svojej veci nezávisle a autonómne.\nV súvislosti s tým, čo bolo uvedené, môže nastať situácia, že niektorý z obžalobou\npredpokladaných spoločných páchateľov toho istého skutku (trestného činu) môže byť\nodsúdený a iný taký obžalovaný môže byť spod obžaloby oslobodený (bez ohľadu na to, či\nboli tieto osoby postavené pred súd na základe jednej obžaloby, teda v jednom súdnom\nkonaní alebo na základe dvoch alebo viacerých obžalôb, teda v dvoch alebo viacerých\nsúdnych konaniach). Ku takej situácii pritom došlo aj v prejednávanej veci, a to práve\nvo vzťahu ku skutku v bode 1 obžaloby (v definitívnom vyjadrení 10 odsúdených\n\n14\n\nnapadnutým a týmto rozsudkom, plus obžalovaný\n\nna základe dohody o vine\n\na treste, a oproti tomu sedem oslobodených – piati súdom prvého stupňa a dvaja odvolacím\nsúdom).\nMožno dodať, že v predchádzajúcej veci išlo o dôvod oslobodenia podľa § 285\npísm. a/ Tr. por. (nedokázanie stania sa skutku), išlo však o obžalobu podanú proti\njedinému obžalovanému. V prejednávanej veci boli siedmi obžalovaní spod obžaloby podľa\n§ 285 písm. c/ Tr. por. (nebolo dokázané, že spáchali skutok v bode 1 obžaloby), keďže\ndôkazná situácia vyvolávala taký záver oproti dokázaniu spáchania tohto činu inými\n(desiatimi) obžalovanými osobami (v tejto veci podanou obžalobou).\nIde o okolnosti, ktoré sú aj navonok zrejmé, odvolací súd ich však považoval\nza potrebné zdôrazniť vo vzťahu ku dvom rozhodnutiam (iných senátov) najvyššieho súdu,\ntýkajúcim sa tých istých skutkov (aj keď rôznych obžalovaných).“\nKu konkrétnym odvolacím námietkam sťažovateľa najvyšší súd vo svojom\nrozhodnutí ďalej uviedol:\n„Obžalovaný\n\nnamieta, že súd ustálil jeho vinu „výlučne“ na základe\n\nvýpovedi svedkov\n\n. Už tento\n\nvýpočet ukazuje, že nejde o jediný a izolovaný dôkaz.\nOdvolateľ podáva vlastnú analýzu výpovedí týchto svedkov, pri ktorých poukazuje na\nčasové a vecné okolnosti, ktoré považuje za sporné alebo rozporné, čím tieto výpovede\nspochybňuje. Poukazuje pritom aj na okolnosti (diskotéka v\nvýpovede (svedok\n\n) a svedecké\n\n), resp. iné dôkazy (zápisník\n\n), ktoré neboli\n\nvýchodiskovým bodom pre úvahy súdu k predmetnému skutku.\nPoukazuje ďalej na okolnosti, ktoré nie sú z hľadiska znakov spáchania\nkvalifikovaného trestného činu podstatné a je evidentné, že ani nemožno očakávať presnosť,\nresp. zhodu výpovedí svedkov pri rozpamätaní sa na sprievodné podrobnosti (namietané\nodpovede na otázky týkajúce sa interiéru vozidla obžalovaného\nobžalovaný\n\nokolnosť, či\n\nv roku 2008 priviezol drogy na tom motorovom vozidle, ktoré nadobudol\n\naž v roku 2008 alebo v inom vozidle tohto typu, alebo či pri miešaní drogy pred jej ďalším\npredajom boli vždy súčasne prítomní\n\n(tieto aspekty hodnotenia\n\nsvedeckých výpovedí sú generálne komentované v predchádzajúcej časti odôvodnenia,\ntýkajúce sa skutku v bode I. ).\n\n15\n\nSúvislosti\n\nvykonaných\n\ndôkazov\n\na priebehu\n\nskutkového\n\ndeja,\n\nustáleného\n\nv napadnutom rozsudku sú vo vzťahu k právne relevantným okolnostiam v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku (s čiastočnou výnimkou jeho záverov týkajúcou sa obžalovaného\nKrálku) dostatočne prezentované a vysvetlené. To sa, pokiaľ ide o obžalovaného\ntýka\n\ni jeho\n\npostavenia\n\nv reťazci\n\ndistribúcie\n\nomamných\n\na psychotropných\n\nlátok,\n\nzodpovedajúcich zaradeniu na vyššiu úroveň (druhý stupeň riadenia) v rámci spoločenstva\n„\n\nZ toho vyplýva i smerovanie finančných tokov (predajná cena drogy a vybraté\n\npoplatky od dílerov) finálne cez jeho osobu k obžalovanému\n\n(s územným\n\nobmedzením od roku 2009).\nNeobstojí námietka, že nebolo dokázané, kedy a kde naposledy menovaný schválil\ndrogové aktivity, ktorým sa sám ani nevenoval. Pozícia\n\nzastrešovala\n\ntrestnú činnosť predovšetkým riešením personálnych otázok pri rozdelení regiónov,\nzabezpečením kontaktov na štátne orgány a v konečnom dôsledku, finálnym vyberaním\n„daní“ z nelegálneho príjmu nižších zložiek (bez čoho by činnosť skupiny i\npostavenie v nej stratilo materiálny základ, ktorý sa v týchto súvislostiach javí ako\ndominantný).\nK namietanej otázke svedkov, ktorí boli zároveň páchateľmi dotknutej alebo\nsúvisiacej trestnej činnosti a boli voči ním použité príslušné procesné postupy\n(označovaných ako „kajúcnici“) sa toto odôvodnenie opäť koncepčne vyjadrilo\nv predchádzajúcej časti, týkajúcej sa bodu I. V nadväznosti na to, v bode II.-9 považuje\nnajvyšší súd závery ŠTS za výsledok hodnotenia dôkazov, ktorý je reálny a v odvolacom\nkonaní nebol spochybnený. Oproti tomu verzia obhajoby o púhej (policajnej) fikcii činnosti\nspoločenstva „\n\nv oblasti predaja narkotík, resp. verzia o páchaní trestnej činnosti\n\nlen inými osobami okrem obžalovaných, je evidentne účelová.\nRovnako v predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia, týkajúcej sa bodu II.-5\n(obžalovaný\n\nje objasnená namietaná otázka (tvrdenej ) závislosti odsúdenia\n\nza predmetný drogový delikt na fyzickom zaistení konkrétnej omamnej alebo psychotropnej\nlátky, zistení jej pôvodu a ustálenia osôb konečných užívateľov, a to vo vzťahu k podstate\ntejto otázky a osobitne vo vzťahu k možnému kvalifikačnému momentu rozsahu činnosti ako\nokolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby (tu rovnako nebola dotknutá\n\n16\n\nokolnosť uplatnená). Na príslušnú pasáž odôvodnenia tu odvolací súd odkazuje, nakoľko je\nrovnako použiteľná aj v dôkazných súvislostiach tohto bodu.\nK ďalšej namietanej otázke – psychostimulačné účinky látky metamfetamín a kokaín\nboli z hľadiska legálnej definície § 130 ods. 5 Tr. zák. objasnené znaleckým posudkom.\nČo sa týka kvalifikácie spáchania činu páchateľom ako členom nebezpečného\nzoskupenia (§ 172 ods. 4 písm. b/ Tr. zák.), táto okolnosť jasne vyplýva z konštrukcie\nskutkovej vety bodu II.-9 v jej návetí, čo sa vzťahuje (okrem obžalovaného\nna obžalovaného\n\naj\n\n.»\n\nÚstavný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na právnu úpravu týkajúcu sa\nnajvyšším súdom spomenutých „benefitov“ poskytovaných obvinenému za zákonom\nstanovených podmienok, a to výmenou za jeho pomoc pri objasňovaní špecifikovaných\ndruhov trestnej činnosti.\nPodľa § 205 ods. 1 Trestného poriadku ak by vznesenie obvinenia podstatne sťažilo\nobjasnenie korupcie, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej\nskupiny alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou,\ntrestného činu úkladnej vraždy alebo trestných činov terorizmu alebo zistenie páchateľa\ntohto trestného činu, môže policajt s predchádzajúcim súhlasom prokurátora na nevyhnutnú\ndobu dočasne odložiť vznesenie obvinenia pre taký trestný čin, alebo pre iný trestný čin\nosobe, ktorá sa významnou mierou podieľa na objasnení niektorého z týchto trestných činov\nalebo na zistení páchateľa. Dočasne odložiť vznesenie obvinenia sa nesmie voči\norganizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, na ktorého objasnení sa\npodieľa.\nPodľa § 215 ods. 3 Trestného poriadku prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie\nproti obvinenému, ktorý sa významnou mierou podieľal na objasnení korupcie, trestného\nčinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny alebo zločinu spáchaného\norganizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou alebo trestných činov terorizmu alebo\nna zistení alebo usvedčení páchateľa tohto trestného činu a záujem spoločnosti na objasnení\ntakého trestného činu prevyšuje záujem na trestnom stíhaní tohto obvineného pre taký\ntrestný čin alebo pre iný trestný čin; zastaviť trestné stíhanie nie je možné voči\norganizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, na ktorého objasnení sa\npodieľal.\n\n17\n\nPodľa ustanovenia § 218 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor môže podmienečne\nzastaviť trestné stíhanie obvineného, ktorý sa významnou mierou podieľal na objasnení\nkorupcie, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny alebo\nzločinu činu spáchaného organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou alebo\ntrestných činov terorizmu, alebo na zistení alebo usvedčení páchateľa tohto trestného činu\na záujem spoločnosti na objasnení takého trestného činu prevyšuje záujem na trestnom\nstíhaní obvineného pre taký trestný čin alebo pre iný trestný čin; podmienečne zastaviť\ntrestné stíhanie sa nesmie voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného\nčinu, na ktorého objasnení sa podieľal.\nPodľa § 228 ods. 3 Trestného poriadku policajt s predchádzajúcim súhlasom\nprokurátora môže prerušiť trestné stíhanie, ak sa obvinený významnou mierou podieľa na\nobjasnení korupcie , trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej\nskupiny alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou,\ntrestného činu úkladnej vraždy alebo trestných činov terorizmu alebo na zistení alebo\nusvedčení páchateľa tohto trestného činu, a to pre taký trestný čin alebo pre iný trestný čin;\nprerušiť trestné stíhanie sa nesmie voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi\ntrestného činu, na ktorého objasnení sa podieľa.\nZo znenia samotnej zákonnej úpravy vyplýva, že zákonodarca v záujme postihnutia\nzávažných foriem trestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie, takpovediac zvonku, veľmi\nsťažené, v niektorých prípadoch takmer nemožné (napr. zistenie štruktúry zločineckej\nskupiny) stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto trestnej\nčinnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“\naktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní poskytne pri plnení danej úlohy\nnezanedbateľnú súčinnosť.\nJudikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v otázke tzv.\nkorunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou\nza beztrestnosť alebo iné výhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití\ntakýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť\npoužitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe\ndôvodom pre vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie\nESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku, z 3. marca 2009, č. 20309/02), a to dokonca ani\n\n18\n\nv takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve\nna výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis proti\nHolandsku, z 25. mája 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku, z 27. januára 2004,\nč. 44484/98; Verhoek proti Holandsku, z 27. januára 2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia\nspravodlivosti konania je však prirodzenou požiadavkou, adresovanou konajúcemu súdu,\ndôkladná analýza vierohodnosti týchto výpovedí.\nJe teda zrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich\nsúdov, ktoré využili zákonodarcom ukotvený a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho\nsvedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej\nsituácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedi dopracovali. Tak ako to vyplýva\nz judikatúry ESĽP, ale koniec koncov aj z relevantných ustanovení Trestného poriadku\n(zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov)\nv záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí je\npovinnosťou súdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti a teda kvality takto podaných\nsvedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií\nspravodlivého procesu.\nZ odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ustálenie skutkového stavu\nako základu pre uznanie viny sťažovateľa (a ostatných spoluobžalovaných), opreli súdy\njednak o súbor výpovedí viacerých spolupracujúcich svedkov, pričom boli tieto výpovede\nsúčasne vyhodnocované aj vo vzťahu k celému komplexu relevantných skutočností\nprodukovaných v procese dokazovania v súlade so zásadami náležitého zistenia skutkového\nstavu a voľného hodnotenia dôkazov podľa ustanovení § 12 ods. 10 a ods. 12 Trestného\nporiadku. Najvyšší súd tiež prezentoval východiskovú logickú úvahu, ktorú aplikoval\nv procese voľného hodnotenia výpovedí týchto svedkov, kde poukázal na prirodzený\nmechanizmus konfrontácie obsahu takejto výpovede s inými relevantnými informáciami\nzískanými v dôkaznom procese, s ktorým svedok musí počítať a ktorý takýmto spôsobom\nreguluje jeho svedeckú „disciplínu“. V neposlednom rade sa najvyšší súd vysporiadal aj\ns dôkaznou iniciatívou obhajoby, keď okolnosti, na ktoré sa odvolávala strana obhajoby\na ktoré mali byť preukázané ňou navrhovanými dôkazmi, kvalifikoval najvyšší súd ako\nokrajové, zamerané mimo podstatu skutkov naplňujúcich zákonné znaky trestného činu.\n\n19\n\nÚstavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo vzťahu k ťažiskovej argumentácii\nsťažovateľa predostrel vo svojom rozhodnutí veľmi podrobnú interpretáciu právnej úpravy\nregulujúcej osobitnú dôkaznú kategóriu – svedectvo spolupracujúceho svedka, ktorá plne\nkonvenuje odporúčaniam plynúcim z judikatúry ESĽP. V nadväznosti na to najvyšší súd\nsťažovateľovi vysvetlil ako sa v procese hodnotenia dôkazov s predmetným dôkaznými\nproduktmi vysporiadal, a to aj v kontexte dôkazných návrhov obhajoby.\nÚstavný súd má za to, že najvyšším súdom prezentovaná interpretácia má náležitú\npodobu, logický charakter a predovšetkým nijako nepopiera zmysel a účel aplikovanej\nprávnej úpravy. Odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené odvolacie námietky sťažovateľa\nhodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným\npre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.\nVzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti označených námietok\nza zjavne neopodstatnenú.\nSťažovateľ ďalej ústavnému súdu predostrel námietku porušenia svojich označených\nzákladných práv spôsobom, keď mala byť v rámci súdneho konania v jeho trestnej veci\nrealizovaná neštandardná forma výsluchu svedka, výsluch prostredníctvom technického\nzariadenia určeného na prenos zvuku a obrazu, pričom podľa názoru sťažovateľa jednak\nneboli splnené podmienky pre takúto formu výsluchu a súčasne nebola pri označenom\núkone zabezpečená účasť náhradného sudcu v zákonom predpísanom rozsahu.\nNajvyšší súd na odvolacie námietky obžalovaných, teda aj sťažovateľa v uvedenom\nsmere reagoval takto:\n«Použitie zariadenia na prenos zvuku a obrazu (telemost) pri výsluchu svedka\nna hlavnom pojednávaní, námietka smeruje k nedostatku bezpečnostných alebo\niných dôvodov na takýto postup.\nSamotná okolnosť, že ide o chráneného svedka, indikuje bezpečnostné riziká, ktoré sú\nnajmä v prípade svedectva o násilnej trestnej činnosti „iným vážnym dôvodom“ – to sa týka\nkontextu primeraného použitia § 134 ods. 1, v zmysle § 134 ods. 3 Tr. por.\nPri použití § 134 ods. 3 Tr. por. v nadväznosti na ods. 1 tohto ustanovenia sú\nzohľadniteľné „vážne dôvody“. Takým dôvodom je nepochybne bezpečnostné hľadisko\nsúvisiace s podstatou inštitútu chráneného svedka, a to aj vo vzťahu k účasti na hlavnom\n\n20\n\npojednávaní, preprave na hlavné pojednávanie a utajeniu miesta pobytu (ako na to\nobsahovo odkázal ŠTS vo svojom uznesení z 12. septembra 2015).\nVýsluch prostredníctvom prenosového zariadenia, procesne garantovaný účasťou\nnáhradného sudcu pri výsluchu spĺňa všetky kritéria bezprostrednosti a nie je prekážkou\nuplatnenia práv obžalovaných.\nTo platí aj v prejednávanej veci a spochybňovanie riadneho priebehu výsluchu\nsvedka\n\nteda výsluchu bez technickej alebo inej manipulácie, je garantované\n\núčasťou náhradného sudcu na výsluchu.\nTejto okolnosti sa týka aj ďalšia odvolacia námietka, a to že náhradný sudca sa\nnezúčastnil zvyšku hlavného pojednávania.\nTu platí, že ustanovenie § 246 ods. 1 a 2 Tr. por. je potrebné vo vzťahu ku odseku 3\ntohto ustanovenia vyložiť z hľadiska účelu dotknutého inštitútu (výsluch ohrozeného svedka,\nchráneného svedka alebo svedka s utajenou totožnosťou s využitím technického zariadenia\nna prenos zvuku a obrazu), teda reštriktívne. To znamená, že náhradný sudca sa v takom\nprípade zúčastní len výsluchu svedka, nie prevyšujúcej časti hlavného pojednávania. V tom\nje rozdiel oproti účasti náhradného sudcu na hlavnom pojednávaní z dôvodu predpokladu\njeho dlhšieho trvania.\nBez\n\nohľadu\n\nna\n\nuvedené,\n\npráva\n\nobžalovaných\n\nv tejto\n\nsúvislosti\n\nnemôžu\n\na v prejednávanej veci nemohli byť nijako dotknuté, keďže nevznikla potreba nahradiť\nsudcu (člena senátu) v konaní a pri rozhodovaní. Účasť náhradného sudcu (prítomného\npri dotknutom výsluchu) na zvyšku hlavného pojednávania by teda na zložení senátu pri\nrozhodovaní vo veci (hlasovaní) nič nezmenila ani v zmysle § 246 ods. 2 Trestného\nporiadku.»\nÚstavný súd sa oboznámil s právnou úpravou súdom aplikovanou a interpretovanou:\nPodľa § 134 ods. 1 Trestného poriadku svedok, ktorý sa pre svoj vek, chorobu,\ntelesnú alebo duševnú poruchu, alebo z iných vážnych dôvodov nemôže dostaviť\nna výsluch, môže byť vypočutý pomocou technických zariadení určených na prenos zvuku\na obrazu.\nPodľa § 134 ods. 3 Trestného poriadku ustanovenie odseku 1 sa primerane použije aj\npri výsluchu ohrozeného svedka alebo chráneného svedka, ktorému sa poskytuje pomoc\npodľa osobitného zákona. Rovnako sa postupuje v prípade, ak taký svedok má byť\n\n21\n\nvypočúvaný v inej veci alebo pri výsluchu svedka v trestnom konaní o trestných činoch\nterorizmu.\nPodľa § 246 ods. 1 Trestného poriadku ak možno dôvodne predpokladať, že hlavné\npojednávanie bude trvať dlhší čas alebo ak sa navrhuje výsluch agenta, ohrozeného svedka,\nchráneného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená, a ak sa počíta s využitím\ntechnických zariadení na prenos zvuku a obrazu, zariadi predseda súdu na návrh predsedu\nsenátu, aby sa na hlavnom pojednávaní zúčastnili jeden alebo dvaja náhradní sudcovia alebo\nprísediaci.\nPodľa § 246 ods. 2 Trestného poriadku náhradný sudca alebo prísediaci má\npostavenie člena senátu. Hlasovania sa však zúčastní len v tom prípade, ak do konania\nnastúpil namiesto sudcu alebo prísediaceho, ktorému v ďalšej účasti na hlavnom\npojednávaní zabránila nejaká prekážka. Sudca alebo prísediaci, za ktorého nastúpil\nnáhradný sudca alebo prísediaci, sa hlavného pojednávania už ďalej nezúčastňuje.\nPodľa § 246 ods. 3 Trestného poriadku ak sa vykonáva výsluch agenta, ohrozeného\nsvedka, chráneného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená s využitím\ntechnických zariadení určených na prenos zvuku alebo obrazu mimo pojednávacej siene,\nzúčastní sa ho náhradný sudca.\nNajvyšší súd v odpovedi na odvolacie námietky sťažovateľovi jasne vysvetlil, že už\nsamotné znenie nadväzujúceho ustanovenia § 134 ods. 3 Trestného poriadku indikuje u tzv.\nchráneného svedka tzv. iný vážny dôvod opodstatňujúci v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1\nTrestného poriadku možnosť realizácie výsluchu prostredníctvom telemostu. Ďalej tiež\npoukázal na to, že nadväzujúca právna úprava (inštitút náhradného sudcu) regulujúca\nuplatnenie tejto formy výsluchu garantuje prostredníctvom prítomnosti náhradného sudcu\nkritérium bezprostrednosti pre účely zachovania práv obhajoby v plnom rozsahu a že tiež\nz takto vymedzeného účelu vyplýva povinnosť účasti náhradného sudcu v danom prípade\npráve na časový úsek výsluchu prostredníctvom telemostu, nie pre celé hlavné\npojednávanie.\nÚstavný súd má za to, že interpretácia poskytnutá sťažovateľovi zo strany\nnajvyššieho súdu je náležitá, logická a predovšetkým nijako neodporuje zmyslu a účelu\naplikovaných inštitútov Trestného poriadku (telemost a náhradný sudca). Ústavný súd tak\n\n22\n\nnezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv, a preto\nsťažnosť v uvedenej časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.\nSťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietky týkajúce sa uloženého trestu prepadnutia\nmajetku. V jednej argumentačnej rovine prezentoval sťažovateľ porušenie svojho\nzákladného práva na obhajobu, keďže mu podľa jeho vyjadrenia bola možnosť realizácie\nobhajoby (proti uvedenému trestu) prostredníctvom kvalifikovaného advokáta fakticky\nzmarená. V ďalšej rovine sťažovateľ dôvodil nedostatkom skutkových zistení, ako\nsprávneho vecného podkladu pre uloženie uvedeného trestu.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v odvolaniach, okrem iného,\nnapadli všetci obžalovaní aj samotnú podstatu uloženia trestu prepadnutia majetku\nz hľadiska podmienok pre takýto postup.\nNajvyšší súd v odôvodnení rozsudku v uvedenom smere dôvodil: „Treba v reakcii\nna uplatnené odvolacie námietky uviesť (ako to uviedol aj ŠTS) ide o obligatórne uloženie\ntrestu prepadnutia majetku podľa vyššie označeného ustanovenia (§ 58 ods. 3 Tr. zák.), ak\nbol spáchaný trestný čin uvedený v tomto ustanovení (v tomto prípade § 296 Tr. zák., alebo\n§ 172 ods. 4 Tr. zák.). To bolo relevantné u tých páchateľov, ktorí sa takej trestnej činnosti\naspoň sčasti dopustili (ich trestná činnosť bola ešte páchaná) od 1. septembra 2011\n(vrátane tohto dňa), čo vyplýva zo znenia dotknutých skutkov, teda dotknutá trestná činnosť\nbola páchaná po nadobudnutí účinnosti zákona č. 262/2011 Z.z., ktorým bolo do Trestného\nzákona zavedené ustanovenie § 58 ods. 3, v dôsledku čoho bol Trestný zákon v tomto znení\npoužitý na posúdenie trestnej činnosti a ukladanie trestu ako zákon účinný v čase spáchania\nčinu (§ 2 ods. 1 Tr. zák.). Nebolo teda potrebné dokazovať, že ten-ktorý obžalovaný\nnadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z príjmov z nej\npochádzajúcich. Tým je aj daná odpoveď na uplatnené odvolacie námietky v tomto smere.“\nÚstavný súd konštatuje, že je celkom zrejmá neopodstatnenosť námietok sťažovateľa\nv časti tvrdení o zmarení kvalifikovanej obhajoby. Trest prepadnutia majetku bol\nsťažovateľovi uložený prvostupňovým rozsudkom špecializovaného súdu, voči ktorému\nsťažovateľ mohol a aj uplatnil opravný prostriedok umožňujúci sťažovateľovi napadnúť\nsprávnosť výroku o uložení predmetného trestu. Najvyšší súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia na námietky sťažovateľa reflektoval a vysvetlil mu dôvody potvrdzujúce\n\n23\n\nsprávnosť uloženého trestu, keď aktuálna právna úprava spojila obligatórne uloženie tohto\ndruhu trest s uznaním viny za špecifikovanú trestnú činnosť, bez nutnosti preukazovania\nnadobudnutia takto postihnutého majetku trestnou činnosťou odsúdeného. Z uvedeného\nvyplýva, že sťažovateľovi v jeho trestnej veci, vo vzťahu k uloženému trestu prepadnutia\nmajetku, bolo umožnené v plnej miere uplatniť kvalifikovanú ochranu svojich práv\nprostredníctvom odvolania, na základe ktorého mu najvyšší súd prostredníctvom\ninterpretácie dotknutej právnej úpravy jasne vysvetlil podmienky pre uloženie tohto trestu\nv kontexte jeho individuálnej situácie, kde skonštatoval ich splnenie a teda vecnú správnosť\nuloženého trestu.\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené kvalifikuje sťažnosť sťažovateľ v danej časti ako\nzjavne neopodstatnenú.\nSťažovateľ porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, vidí, tak ako to sám v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu prezentoval, v absencii\nvýroku, ktorým sa mal najvyšší súd vysporiadať s uplatneným odvolaním sťažovateľa.\nV odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že s výnimkou jedného,\nvšetci ostatní obžalovaní, ktorí uplatnili proti rozsudku odvolanie „výslovne alebo\nv kontexte znenia svojich odvolaní napadli rozsudok vo všetkých výrokoch, ktoré vyzneli\nv ich neprospech a aj vo vzťahu ku konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo“.\nPodľa vyjadrenia najvyššieho súdu v odvolaniach, okrem iného, napadli všetci\nobžalovaní neprimeranosť uloženého trestu odňatia slobody, pričom z obsahu namietaného\nrozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že vo vzťahu k osobe sťažovateľa najvyšší súd jeho\nodvolaniu v časti vyhovel, keďže mu trest odňatia slobody uložený prvostupňovým súdom\nvo výmere 23 rokov svojim rozhodnutím zmiernil na výmeru 21 rokov.\nNajvyšší súd k aplikácii ustanovenia § 319 Trestného poriadku uviedol:\n„Odvolací súd podľa § 319 Tr. Por. zamietne odvolanie, ak je v celom rozsahu\nnedôvodné. Pri čiastočnej dôvodnosti odvolania zruší dôvodne napadnutú časť (výrok alebo\nvýroky) rozsudku a nedôvodne napadnutý výrok ponechá nedotknutý; vždy však zruší\nvýrokom o vine podložené výroky v prípade uvedenom v § 321 ods. 2 veta druhá a ods. 3\nTr. por. (ex lege).\n\n24\n\nAk odvolací súd ponechá odvolaním nedôvodne napadnutú časť rozsudku\nnedotknutú, pretože na základe tohto , čiastočne aj dôvodného odvolania, alebo na základe\nodvolaním vyvolaného zákonného prieskumu (§ 317 ods. 2 Tr. por.), zrušil inú časť\nnapadnutého rozsudku, má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu ku odvolacím súdom\nnedotknutej časti napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia odvolania (§ 319\nTr. por.). Od toho sa potom odvíja právoplatnosť výroku rozsudku, napadnutého\nneúspešnou časťou odvolania, a to podľa ustanovenia § 183 ods. 1 písm. b) bod 3. Tr. por.,\nktoré je na tento účel potrebné vyložiť extenzívne.“\nAko vyplýva z uvedených skutočností u sťažovateľa nešlo o situáciu nedôvodnosti\nodvolania v celom rozsahu, keď odvolací súd postupuje v zmysle ustanovenia § 319\nTrestného poriadku a celé odvolanie ako nedôvodné výrokom zamietne. V prípade\nsťažovateľa bola odvolacím súdom zistená čiastočná dôvodnosť odvolania, a to v časti\nnamietanej neprimeranosti uloženého trestu odňatia slobody, keď bol najvyšším súdom\nvýrok o treste prvostupňového rozsudku týkajúci sa osoby sťažovateľa zrušený a nahradený\nvlastným výrokom. Následne postupoval najvyšší súd v intenciách prezentovanej\ninterpretácie, a teda vo vzťahu k zostávajúcej nedôvodne napadnutej časti rozsudku\nneformuloval osobitný výrok o zamietnutí danej časti odvolania, pretože, tak ako to najvyšší\nsúd v odôvodnení rozsudku uviedol: „má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu ku odvolacím\nsúdom nedotknutej časti napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia odvolania“.\nÚstavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu voči ktorého smerujú popísané\nnámietky sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti, sa opieral o aplikáciu zákonného ustanovenia,\nktorej predchádzala zrozumiteľná interpretácia, v rámci ktorej konajúci súd sťažovateľovi\nnáležite vysvetlil akým spôsobom sa vysporiadal s ním uplatneným odvolaním v kontexte\njeho individuálnej situácie.\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené námietky sťažovateľa v označenej časti posúdil\nako zjavne neopodstatnené.\nPokiaľ\n\nide\n\no\n\nnámietku\n\nsťažovateľa\n\no porušení\n\ntzv.\n\nobžalovacej\n\nzásady\n\npri prejednávaní jeho trestnej veci zistil ústavný súd na základe preskúmania obsahu\nodvolania, že ju sťažovateľ do argumentácie podaného odvolania nezahrnul.\n\n25\n\nÚstavný súd na tomto mieste pripomína, že z princípu subsidiarity (v zmysle čl. 127\nods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde) limitujúceho vzťah ústavného súdu\nku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi\nmusí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým\nspojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.\nPokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní\npred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní\npred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 90/03,\nIII. ÚS 135/03).\nS odkazom na túto ustálenú judikatúru, odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa\nv označenej časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\nVzhľadom na všetky uvedené čiastkové závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľa\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia, pričom už bolo bez právneho dôvodu bližšie sa zaoberať ostatnými\nnávrhmi sťažovateľa (t. j. žiadosťou o zrušenie namietaného rozsudku najvyššieho\nsúdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie požadovaného finančného zadosťučinenia,\nako aj úhrady trov právneho zastúpenia).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. októbra 2016\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "svedok-výsluch svedka", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trestný čin-obzvlášť závažný zločin", "dokazovanie-uplatnenie dôkazov", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trest-nepodmienečný"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/07 z 20. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-20", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:3054d71d-01e6-494b-bd1c-c8914f02f284", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 90/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/03 z 26. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-26", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3054d71d-01e6-494b-bd1c-c8914f02f284"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:efcf2ebb-537c-45a5-92d0-ddb6b07e3623", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.595.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 595/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 595/2022 z 27. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.595.2022.1"}, {"guid": "ussr:e97c5b6e-1e4b-4aaf-b667-26f197b0b4bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.566.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 566/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 566/2022 z 19. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.566.2022.1"}, {"guid": "ussr:9a2b818c-9c91-4988-a54f-65e4bd4ccdb1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.211.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 211/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2022 z 10. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-10", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.211.2022.1"}, {"guid": "ussr:5300af5f-bc66-4c4e-92cd-8e4fd40d94c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.295.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2021 z 7. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.295.2021.1"}, {"guid": "ussr:9f1f59f3-b05f-4763-b397-b57c8ef6db55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.317.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 317/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 317/2021 z 27. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.317.2021.1"}, {"guid": "ussr:0b36d9af-061d-4d36-a81b-b332d58dd845", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.129.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 129/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 129/2021 z 18. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.129.2021.1"}, {"guid": "ussr:d53e7bdf-f4c8-4dbe-b17b-f844e6ac90d5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.66.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2021 z 11. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.66.2021.1"}, {"guid": "ussr:0d87f676-a6ed-4ce4-89b1-334a46fb526e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.535.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 535/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 535/2020 z 19. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.535.2020.1"}, {"guid": "ussr:1514462b-c7d1-4cc2-ab98-cdf9d59e1388", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 381/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 381/2020 z 10. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1"}, {"guid": "ussr:f88f5be6-a0b5-4193-abc2-7436eca0d661", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 337/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 337/2020 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1"}, {"guid": "ussr:9c9d6404-e782-48b7-b108-e024dc60a8ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.113.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 113/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 113/2020 z 11. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-11", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.113.2020.1"}, {"guid": "ussr:bd4574a2-7a21-4545-a7b9-b33b9131a8c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.112.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 112/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 112/2020 z 11. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-11", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.112.2020.1"}, {"guid": "ussr:43f6f340-1bd2-4fc2-8346-51f06ad8437c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.255.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 255/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 255/2019 z 2. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.255.2019.1"}, {"guid": "ussr:958acb54-b848-42eb-bca4-10ddcce6df93", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.384.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 384/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 384/2019 z 17. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-17", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.384.2019.1"}, {"guid": "ussr:967b1b7e-12cc-4606-a3ad-a619a65d808e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.275.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 275/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 275/2019 z 25. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.275.2019.1"}, {"guid": "ussr:6e5fd0d1-eef0-43e1-9987-add6eb8dc9d5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.245.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 245/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 245/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.245.2019.1"}, {"guid": "ussr:3b8507c9-4e5e-4808-b43f-e44cd5484653", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2019 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1"}, {"guid": "e287db86-bf5a-42d9-8735-92dfd50af35e:31ad8c80-dc04-4070-a71f-121a5724d4d2", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2021:3111012070.2", "spisova_znacka": "23To/36/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To/36/2021 z 28. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2021-06-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2021:3111012070.2"}]}