{"guid": "ussr:6c126b95-7b29-421e-862b-d98c3dc03d29", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.652.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 652/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 652/2016 z 4. 10. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. októbra 2016, sp. zn. III. ÚS 652/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.652.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-10-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6c126b95-7b29-421e-862b-d98c3dc03d29", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.652.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.652.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.652.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 652/2016-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2016\npredbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava,\nzastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta\n102, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter Ďurček, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1\na 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a\npráva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru\nv spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Sž 1/2013-39 z 29. januára 2015\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sž 24/2013-50 z 25. februára\n2015 a takto\nrozhodol:\n1. Sťažnosti spoločnosti MAC TV, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 5405/2015\na sp. zn. Rvp 7188/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.\nIII. ÚS 652/2016.\n2. Sťažnosti spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2015\ndoručená sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej len\n„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení\ns čl. 12 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení\ns čl. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) č. k. 7 Sž 1/2013-39 z 29. januára 2015. Následne bola ústavnému súdu\ndoručená faxom 18. mája 2015 ďalšia sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného\nporušenia jej základného práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, jej\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 12\nods. 1 ústavy, jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej\npráva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru\nrozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 Sž 24/2013-50 z 25. februára 2015. Sťažnosť bola\ndoplnená v písomnej forme podaním doručeným ústavnému súdu 22. mája 2015.\n1. Z obsahu v poradí prvej doručenej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Rada\npre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) rozhodnutím č. RP/029/2013 z 26. marca\n2013 konštatovala, že sťažovateľka porušila povinnosť podľa § 20 ods. 4 zákona\nč. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.\no telekomunikáciách v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len „zákon o vysielaní\na retransmisii“). K namietanému porušeniu podľa názoru rady došlo tým, že sťažovateľka\nodvysielala na programovej službe JOJ upútavky na konkretizované programy, ktoré však\nneoznačila\n\ntotožným\n\ngrafickým\n\nsymbolom\n\nako samotné\n\nprogramy,\n\nčím\n\ndošlo\n\nk nesprávnemu uplatneniu § 6 ods. 5 druhej vety vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej\nrepubliky č. 589/2007 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme\noznačovania\n\naudiovizuálnych\n\ndiel,\n\nzvukových\n\n2\n\nzáznamov\n\numeleckých\n\nvýkonov,\n\nmultimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho\nuplatňovania v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), ako aj tým, že\nv konkretizovanom čase sťažovateľka na tej istej programovej službe odvysielaním\ninformácie\n\no svojej programovej ponuke neuviedla\n\nk nevhodným a neprístupným\n\nprogramom pre maloletých požadovaný grafický symbol, a tak porušila § 5 ods. 1 vyhlášky.\nRada takisto konštatovala porušenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že\nkonkretizovaný\n\nčasový\n\núsek\n\nvysielaného\n\nprogramu,\n\nktorý\n\nzodpovedá\n\npiatemu\n\n30 minútovému časovému úseku trvania predmetného programu sťažovateľka dvakrát\nprerušila zaradením reklamného bloku. Sťažovateľke rada uložila pokutu 3 500 €.\nProti rozhodnutiu rady sťažovateľka podala opravný prostriedok podľa tretej hlavy\npiatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Namietala, že hoci rada v oznámení o začatí\nsprávneho konania, ako aj v meritórnom rozhodnutí uviedla, že jedným z podkladov\nna vydanie napadnutého rozhodnutia bol aj záznam z vysielania sankcionovaného\nprogramu, podľa jej názoru, „Rada ako správny orgán nevykonala dôkaz – ohliadku\nzáznamu z vysielania programu..., resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore\ns... ustanoveniami Správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila\nzápisnicu.\nRada vo vyššie špecifikovaných dokumentoch zaslaných Vysielateľovi síce tvrdí, že\nsa s predmetným podkladom (dôkazom) oboznámila, avšak z napadnutého rozhodnutia nie\nje zrejmé akým spôsobom tak urobila, kedy tak urobila, kto bol pri tomto úkone prítomný,\nakým spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo, atď. Takáto skutočnosť nevyplýva\nani zo správneho spisu a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Z vykonania tohto\ndôkazu neexistuje žiaden záznam – zápisnica.“.\nSťažovateľka v opravnom prostriedku ďalej tvrdila nesprávne právne posúdenie veci\nradou. Podľa sťažovateľky účelom § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii «je výlučne\nochrana maloletých divákov pred nežiaducim obsahom televízneho vysielania... predmetné\nustanovenie chráni maloletého diváka pred tým, aby Vysielateľ neoznačil upútavku\n(ale aj program) na program „nižším“ alebo „žiadnym“ označením nevhodnosti,\nakým označí samotný vysielaný program. V prípade, ak Vysielateľ označí upútavku\n3\n\nna program „vyšším“ označením nevhodnosti, akým označí samotný program, de facto len\nzvyšuje ochranu maloletých divákov... V predmetnom prípade Vysielateľ (či už\nnedopatrením alebo úmyselne) zvolil prísnejšiu ochranu maloletých divákov vzhľadom\nna vysielaný obsah upútavky na vysielaný program, čo je plne v jeho kompetencii.».\nSťažovateľka v opravnom prostriedku kritizovala aj uplatnenie § 64 ods. 2 zákona\no vysielaní a retransmisii radou. Podľa jej názoru ani jedno z predchádzajúcich rozhodnutí\nrady, ktoré sa jej týkali a ktorými rada zdôvodnila naplnenie požiadavky zakotvenej\nv predmetnom zákonnom ustanovení, «nepredstavuje rozhodnutie, ktorým Rada upozornila\nVysielateľa na porušenie zákona bez uloženia sankcie. Každé jedno z uvedených rozhodnutí\nbolo rozhodnutím, v ktorom rada uložila finančnú sankciu, čiže tieto rozhodnutia v rozpore\ns ustanovením § 64 ods. 2 Zákona o vysielaní, nepredstavujú kvalifikované opakované\nupozornenie Rady, na základe ktorých by napadnutým rozhodnutím mohla uložiť\nVysielateľovi finančnú sankciu... Vysielateľ si dovoľuje uviesť, že aj keby súd považoval\nuvedenie špecifikovaných rozhodnutí Rady za splnenie podmienky podľa ustanovenia § 64\nods. 2 Zákona o vysielaní, v takom prípade Vysielateľ namieta, že predmetné rozhodnutia\nRady nie sú spôsobilými upozorneniami na porušenie povinnosti, nakoľko v žiadnom z nich\nsa Vysielateľ nedopustil porušenia ustanovenia § 20 ods. 4 spôsobom, akým Rada namieta\nv napadnutom ustanovení. V žiadnom zo špecifikovaných rozhodnutí sa Vysielateľ\nnedopustil porušenia § 20 ods. 4 tým, že upútavku na program označil „nižším“\npiktogramom ako samotný program. Jedine v prípade, ak by sa v minulosti dopustil\nporušenia povinnosti identickým konaním a bol na takéto porušenie opakovane upozornený,\nby mohla byť splnená podmienka na uloženie pokuty.».\nVo vzťahu k namietanému porušeniu § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii\nsťažovateľka v opravnom prostriedku zdôraznila, že «jazykový výklad predmetného\nustanovenia je nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero interpretácií. Jednou\nz nich je výklad, ktorý bez ďalšieho zdôvodnenia uplatnila Rada v oznámení o začatí\nsprávneho konania a síce, že Vysielateľ je oprávnený prerušiť program len jedným\nreklamným prerušením za každý 30-minútový časový úsek. Predmetné ustanovenie však\nrovnako umožňuje vyvodiť záver, že Vysielateľ je oprávnený prerušiť program ľubovoľným\npočtom „reklamných prerušení v ľubovoľnom časovom rozstupe, za súčasného dodržania\n4\n\npodmienky, že počet prerušení zodpovedá počtu 30-minútových úsekov vysielaného\nprogramu a zároveň, že vysielaný čas venovaný „mediálnej komerčnej komunikácii“\nnepresiahne časový úsek 12 minút počas jednej hodiny vysielania. V takomto prípade\nVysielateľ predmetné ustanovenia Zákona o vysielaní neporušil, nakoľko z možných\nšiestich, resp. siedmych 30-minútových úsekov vysielaného programu, program prerušil 5\nkrát, čiže plne v súlade so zákonom.».\nV nadväznosti\n\nna\n\ncitovanú\n\nargumentáciu\n\npotom\n\nsťažovateľka\n\ndôvodí,\n\nže „predvídateľnosť tohto ustanovenia je absolútne nedostatočná, nakoľko umožňuje\nmnohopočetný a nejednoznačný výklad. Takýto nedostatok právnej normy nie je možné\nodstrániť ani aplikačnou a interpretačnou praxou Rady, nakoľko nedostatok presnej\nšpecifikácie právnej povinnosti Vysielateľa v právnej norme nie je možné nahradiť\nsprávnou úvahou orgánu výkonnej moci.“. Preto potom podľa sťažovateľky „vzhľadom na\nabsenciu presného, jasného a špecifického zákonného ustanovenia, sa takáto povinnosť\nstáva pochybnou, a teda pri jej hodnotení je potrebné aplikovať zásadu in dubio mitius,\nv rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu plnenia povinností vyplývajúcich zo Zákona\no vysielaní, ktorú je Rada povinná na predmetnú vec aplikovať“.\nRozsudkom č. k. 7 Sž 1/2013-39 z 29. januára 2015 najvyšší súd po vykonanom\npojednávaní napadnuté rozhodnutie rady potvrdil. Ku sťažovateľkiným námietkam\ntýkajúcim sa absencie zápisnice z vykonávaného dokazovania uviedol, že „vo vzťahu\nku skutkovému stavu tak, ako bol uvedený v oznámení o začatí správneho konania\nz 18. decembra 2012, v opätovnej výzve na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie\nz 13. marca 2013 ako aj v samotnom rozhodnutí odporkyne... navrhovateľka nemala žiadne\nkonkrétne námietky“. Ani samotný najvyšší súd nezistil „žiaden rozpor medzi skutkovým\nstavom... a obsahom napadnutého rozhodnutia...“. Zdôraznil, že „konkrétne námietky,\na teda v čom je skutkový stav zistený odporkyňou a uvedený vo výroku preskúmavaného\nrozhodnutia nesprávny, navrhovateľka v správnom konaní neuviedla, a ani v podanom\nopravnom prostriedku. Rovnako nenamietala ani výšku uloženej sankcie.“.\nK namietanému nesprávnemu uplatneniu vyhlášky najvyšší súd uviedol, že\n„primárnym účelom JSO je relevantné informovanie rodičov o vekovej vhodnosti\n\n5\n\nkonkrétnych programov alebo programových zložiek, a teda aj keď navrhovateľka označila\nupútavku na program iným označením nevhodnosti, hoci prísnejším, porušila tým § 6 ods. 5\ndruhej vety JSO a tým aj § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii lebo nesprávne\nuplatnila jednotný systém označovania ustanovený v predmetnej právnej úprave.“.\nVo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní\na retransmisii najvyšší súd uviedol, že táto „je stanovená jasne a určite a neumožňuje\nmnohostranný výklad. S prihliadnutím na účel zákona, na základe gramatického,\nale aj logického výkladu uvedené ustanovenie možno vyložiť len tak, že vysielateľ môže\nprerušiť vysielanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela televíznou\nreklamou alebo telenákupom jedným prerušením na každý 30-minútový úsek. Výklad tohto\nustanovenia navrhovateľkou považuje najvyšší súd za účelový, lebo nezodpovedá obsahu\nprávnej úpravy.“.\nPodľa názoru najvyššieho súdu týkajúceho sa § 64 ods. 2 zákona o vysielaní\na retransmisii sťažovateľkou „prezentovaný výklad, že podmienkou pre uloženie sankcie je\nvydanie rozhodnutia, ktorým odporkyňa opakovane (aspoň 2x) upozorní na porušenie\nzákona bez uloženia sankcie... nemá oporu v zákone... Najvyšší súd...\n\nk tomu uvádza,\n\nže hoci v napadnutom rozhodnutí odporkyne sú uvedené iba rozhodnutia o uložení pokuty\nza porušenie § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, tak už samotná existencia\nprávoplatného rozhodnutia o uložení pokuty zákonite zakladá existenciu predchádzajúceho\npísomného upozornenia. Najvyšší súd... sa už v minulosti vysporiadal s otázkou\nupozornenia, ktorá má podľa § 64 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii predchádzať\nuplatneniu prísnejších sankcií, a teda aj pokute..., tak, že za také upozornenie treba\npovažovať sankciu, ktorá bola vysielateľovi uložená pre porušenie rovnakej povinnosti (nie\nza identický skutok, ale identickú povinnosť)...“.\nNapokon najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku sťažovateľky,\npodľa ktorej jej rada uložila ,,sankciu, hoci predchádzajúce upozornenia rady na opakované\nporušenia povinnosti vyplývajúcej z § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, boli\nnapadnuté žalobou na Krajskom súde v Bratislave, o ktorých doposiaľ nebolo právoplatne\nrozhodnuté. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že rozhodnutia Rady v konaniach\n\n6\n\nčíslo RL/39/2011 a číslo RL/40/2011 nadobudli právoplatnosť 8. júna 2011, a v konaní\nčíslo RL/86/2011 nadobudlo rozhodnutie právoplatnosť 13. októbra 2011. K spáchaniu\nsprávneho deliktu..., kladeného navrhovateľke za vinu, došlo 10. októbra 2012.“.\nV nadväznosti na to najvyšší súd uviedol, že «proti rozhodnutiu Rady, ktorým bola\nvysielateľovi uložená sankcia „upozornenie na porušenie zákona“ podľa § 64 ods. 1\npísm. a/, nie je možné podať opravný prostriedok, a teda rozhodnutie nadobúda\nprávoplatnosť okamihom doručenia».\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka opätovne na obsiahlom priestore\nkritizuje postup rady, ktorá podľa jeho názoru nedokáže zápisnične preukázať riadne\na zákonné vykonanie dôkazu, o ktorý v podstatnej miere opiera celé svoje meritórne\nrozhodnutie. Podľa sťažovateľky „nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade\nso zákonom a/alebo nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym\nporiadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu\nochranu“. Kritizuje tiež, že „pre najvyšší súd je absolútne irelevantné, či členovia Rady\nv skutočnosti vôbec vykonali dokazovanie a aj to či ho vykonali v súlade so zákonom,\npodstatné pre najvyšší súd je len to, že sťažovateľka svoje tvrdenie nepodložila“.\nSťažovateľka namieta, že pre najvyšší súd «akákoľvek procesná „chyba“ v konaní\nsprávneho orgánu nie je dostatočne závažná na to, aby znamenala nezákonnosť rozhodnutia\na to dokonca ani vtedy, keď z administratívneho spisu nevyplýva, či správny orgán vôbec\nvykonal vo veci dokazovanie pred tým, ako uznal sťažovateľku vinnú zo spáchania\nadministratívneho deliktu». Podľa jej názoru «najvyšší súd... odvolací dôvod sťažovateľky\n„oklieštil“ len na skúmanie, či sťažovateľka namietala pravdivosť skutkových zistení,\nktoré Rada uviedla v rozhodnutí Rady a opomenul dostatočne odôvodniť, či vzhliadnutie\nzáznamu je vykonanie dôkazného prostriedku a ak áno, z akého dôvodu sa na proces jeho\nvykonania nevzťahuje povinnosť vyhotoviť zápisnicu podľa § 22 ods. 1 Správneho\nporiadku».\nSťažovateľka ďalej kritizuje, že najvyšší súd sa stotožnil s radou a ňou vymenované\npredchádzajúce rozhodnutia „považoval za dostatočný podklad pre možné uloženie\nsankcie...“. Podľa sťažovateľky «Radou špecifikované predchádzajúce konania sa síce\ntýkali porušenia povinnosti podľa ustanovenia § 20 ods. 4, avšak spôsobom, ktorý nebol\n7\n\nidentický, dokonca ani primerane podobný s prejednávanou vecou. Rozhodnutie Rady bolo\nprvé svojho druhu, nakoľko v ňom Rada prvý krát sankcionovala sťažovateľku za to,\nže porušila § 20 ods. 4 tým, že upútavku na program označil grafickým symbolom „vyšším“\nakým bol označený samotný program... Všetky konania, ktorými Rada podporila svoju\nargumentáciu o možnosti uložiť pokutu však takéto porušenie povinnosti neobsahovali,\npreto nemohli tvoriť predchádzajúce upozornenie na porušenie povinnosti. Na základe\nuvedenej skutočnosti nie je možné preto Radou špecifikované konania považovať za totožné,\nčím neexistovalo právo Rady uložiť sankciu – pokutu za porušenie predmetnej povinnosti,\nnakoľko jej nepredchádzalo upozornenie Rady, čím rozhodnutie Rady a rozhodnutie\nnajvyššieho súdu a postup ktorý im predchádzal trpia takou vadou, ktorá mala vplyv na ich\nzákonnosť.».\nSťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie\na vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01\nBratislava,\n\n, podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 7Sž/1/2013-39 zo dňa 29.01.2015, porušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:\n7Sž/1/2013-39 zo dňa 29.01.2015 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o.,\nso sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava,\n\n, trovy právneho zastúpenia\n\nvo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s. r. o., do pätnásť\ndní od právoplatnosti tohto nálezu.“\n2. Z druhej sťažnosti vyplýva, že rada rozhodnutím č. RP/065/2013 z 10. septembra\n2013 vyslovila, že sťažovateľka porušila povinnosť ustanovenú jej v § 35 ods. 3 zákona\no vysielaní\n\na retransmisii\n\naj\n\nv ďalších\n\nvymenovaných\n\nprogramoch\n\nodvysielaných\n\nna programovej službe JOJ PLUS. Súčasne rada konštatovala aj porušenie povinnosti\nsťažovateľky ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii, ku ktorému došlo\n8\n\ntým, že sťažovateľka v konkretizovanom časovom úseku na programovej službe JOJ PLUS\nprekročila zákonný limit vysielacieho času vyhradeného reklamným šotom a telenákupným\nšotom počas jednej celej hodiny. Rada za tieto správne delikty sťažovateľke uložila pokutu\n18 000 €.\nV opravnom prostriedku, ktorý sťažovateľka proti uvedenému rozhodnutiu rady\npodala, predniesla proti výroku o porušení § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii\nnámietky identické s tými, ktoré boli predložené v opravnom prostriedku rekapitulovanom\npri informácii o sťažnosti podanej v poradí ako prvej (porušenie procesných predpisov\npri dokazovaní, nejednoznačná interpretovateľnosť § 35 ods. 3 zákona o vysielaní\na retransmisii využitá radou v neprospech sťažovateľky, absencia predchádzajúceho\nupozornenia na porušenie povinnosti ako legálnej podmienky pre následné uloženie\npokuty).\nVoči výroku o porušení povinnosti zakotvenej v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní\na retransmisii sťažovateľka navyše namietla, že v tejto časti je rozhodnutie „predčasné,\nnakoľko vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu veci. Rada v odôvodnení\nnapadnutého\n\nrozhodnutia až\n\nnepochopiteľne\n\npolemizuje\n\ns ustanoveniami\n\nZákona\n\no vysielaní a ich účelu, ktoré vykladá v priamom rozpore s jazykovým, logickým,\nteleologickým a systematickým výkladom.“. Citujúc § 32 ods. 1 zákona o vysielaní\na retransmisii (legálna definícia reklamy na účely tohto zákona) sťažovateľka konštatuje, že\n«Rada nevykonala ani jeden dôkaz, na základe ktorého by bez dôvodných pochybností\npreukázala, že komunikát propagujúci film „Krúdovci 3D“ bol oznámením vysielaným za\nodplatu alebo inú protihodnotu. Rada sa v napadnutom rozhodnutí sústredila na polemiku\no tom, ako nemožno... uvedené ustanovenie aplikovať príliš reštriktívne, pretože by sa\nVysielateľ mohol vyhnúť sankcii a regulácia zo strany Rady by bola znemožnená. Takúto\npolemiku je potrebné odmietnuť ako irelevantnú. Rada nie je zákonodarným orgánom\na nesmie polemizovať o prísnosti/benevolentnosti právnej normy, ani o tom, či môže byť\nhypoteticky znemožnená jej regulačná právomoc. Rada je povinná aplikovať ustanovenia\nv medziach zákona a ústavy a nemôže si selektívne vyberať, ktoré ustanovenie zákona\nuplatní vágnejšie, pretože tým postupuje v priamom rozpore so zákonom. Faktom zostáva,\nže v prejednávanej veci Rada nezistila a nezisťovala, či je splnená základná podmienka, na\n9\n\nzáklade ktorej by bolo možné jednoznačne určiť, že odvysielaný komunikát bol reklamou,\na síce či išlo o oznámenie odvysielané za odplatu alebo inú protihodnotu.».\nNajvyšší súd po nariadenom pojednávaní rozsudkom č. k. 2 Sž 24/2013-50\nz 25. februára 2015 napadnuté rozhodnutie rady potvrdil. K interpretácii § 35 ods. 3 zákona\no vysielaní a retransmisii uviedol, že „ak by zákonodarca mienil povoliť prerušenie\nprogramu reklamou alebo telenákupom aj kratší časový úsek, vyjadril by to jednoznačným\nspôsobom, napr. pri vysielaní programu sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy\nalebo telenákupu na každý začatý 30-minútový časový úsek. Poukazujúc na znenie čl. 20\nods. 2 Smernice č. 2010/13/EÚ dospel senát na základe eurokonformného výkladu k záveru,\nže vysielanie programu trvajúceho dlhšie ako 30 minút možno prerušovať televíznou\nreklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej\n30 minút... Podľa názoru súdu ani výkladom tohto ustanovenia nie je možné dospieť\nk záveru, že je povolené prerušiť aj kratší časový úsek, keďže takýto by už v zákone\nstanovených 30 minút nedosahoval.“. Najvyšší súd odkázal aj na relevantné rozhodnutia\nSúdneho dvora Európskej únie i na vlastnú prejudikatúru k výkladu § 35 ods. 3 zákona\no vysielaní a retransmisii podrobenú z hľadiska jej súladu so základnými právami\nvysielateľa prieskumu zo strany ústavného súdu, ktorý interpretačné postoje najvyššieho\nsúdu akceptoval (I. ÚS 153/2014). Zároveň vyjadril nesúhlas „s názorom navrhovateľky,\nže znenie právnej úpravy ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je nepresné,\nnejasné a nedostatočne špecifikované, čo umožňuje jeho mnohostrannú interpretáciu“.\nAko nedôvodnú vyhodnotil najvyšší súd aj námietku sťažovateľky operujúcu\nnenaplnením zákonnej podmienky pre uloženie pokuty za porušenie povinnosti podľa § 35\nods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii. Najvyšší súd (obdobne, ako to bolo pri sťažnosti\npodanej ako prvej) odkázal na skoršie rozhodnutia rady, v ktorých bolo vyslovené porušenie\ntejto povinnosti sťažovateľky a ktoré v čase spáchania sankcionovaných konaní už boli\nprávoplatné. Najvyšší súd navyše upozornil na potrebu aplikácie § 250i ods. 1 v spojení\ns § 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý\ntu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia) a zdôraznil, že „v čase vydania\nnapadnutého rozhodnutia navrhovateľka opakovane porušila uvedenú povinnosť...“.\n\n10\n\nAj pokiaľ ide o absenciu zápisnice z vykonania dôkazu radou, najvyšší súd odkázal\nna predchádzajúcu rozhodovaciu prax (takisto potvrdenú ústavným súdom) a citoval\nzo svojho\n\nrozhodnutia\n\nzo\n\n7.\n\noktóbra\n\n2014\n\nv konaní\n\nsp.\n\nzn.\n\n4\n\nSž\n\n1/2014,\n\npodľa ktorého „v rámci realizácie pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy táto\nmôže vychádzať z podkladov pripravených zamestnancami Kancelárie Rady..., plniacich\núlohy spojené s jej činnosťou (§ 4 ods. 4 v spojení s § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 308/2000 Z. z.).\nPodľa okolností prípadu je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní vyhodnotí\nako podstatné, čo vyplýva i z dikcie zákona (§ 22 ods. 1 Správneho poriadku). Zápisnica\npredstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní a jeho\nvýsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva\nv tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných\ndôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné\ndôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5 správneho poriadku.“.\nK námietke sťažovateľky atakujúcej výrok rozhodnutia rady o porušení povinnosti\npodľa § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii najvyšší súd znovu odkazom\nna predchádzajúcu rozhodovaciu prax zdôraznil, že „pre posúdenie komunikátu takéhoto\ndruhu je dôležitý jeho obsah, najmä to, že nepropagoval výhradne vlastné vysielanie,\nale propagoval vysielanie filmu Krúdovci 3D v kinách so zámerom podporiť jeho predaj\nprostredníctvom zvýšenia jeho návštevnosti v kinách. Senát najvyššieho súdu... stotožnil sa\ns názorom Rady, že priemerný spotrebiteľ z jeho obsahu nemohol usúdiť, že ide o vlastnú\npropagáciu budúceho programu vysielateľa.“. Najvyšší súd pritom poukázal aj\nna odlišnosti od ostatných komunikátov, ktoré boli v predmetnom bloku 22. marca 2013\nodvysielané.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka voči záveru najvyššieho súdu\no absencii zápisnice z vykonania dôkazu namieta identickými argumentmi, ako to je v jej\nskoršej sťažnosti.\nĎalej sťažovateľka upozorňuje, že „jedným z ťažiskových odvolacích dôvodov bola\nnámietka nedostatočného skúmania naplnenia podmienok pre obmedzenie slobody prejavu\n(prostredníctvom kritérií legality, legitimity a proporcionality) a tiež neexistencia\n\n11\n\npodmienok pre obmedzenie slobody prejavu. Hoci najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia\nodvolacie\n\ndôvody\n\nsťažovateľky\n\nzrekapituloval a medzi\n\nnimi špecificky\n\npoukázal\n\naj na námietku nedostatku podmienok pre obmedzenie slobody prejavu (str. 6 in fine),\nabsolútne opomenul uviesť právne posúdenie tohto odvolacieho dôvodu a neuviedol žiadnu\nargumentáciu, ktorou by zdôvodnil prečo tento odvolací dôvod neobstojí.“.\nZásah do svojej slobody prejavu vidí sťažovateľka v tom, že aplikačné postoje rady\ni najvyššieho súdu vyvolávajú prekročenie ústavou a dohovorom aprobovaných dôvodov\nobmedzenia tejto slobody (čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru). Hoci totiž\n«ani Rada ani najvyšší súd neidentifikovali, ktorý z vymedzených verejných záujmov\npodľa čl. 26 ods. 4 ústavy bol v prejednávanej veci legitímnym cieľom ochrany, je potrebné\nkonštatovať, že „právo spotrebiteľov“ (ako bližšie nešpecifikovanej masy divákov)\nna ochranu pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu, nie je možné považovať\nza legitímny verejný záujem na obmedzenie slobody prejavu, nakoľko takéto právo\n„divákov“ Ústava SR ani Dohovor nepoznajú.». Sťažovateľka je presvedčená, že zásah\ndo jej slobody prejavu bol v posudzovanom prípade neproporcionálny.\nNapokon sťažovateľka poukazuje na trend vo vývoji sféry televízneho vysielania,\nv ktorom sa taktiež uplatňuje systém trhového hospodárstva. Nespochybňuje pritom\nregulačný prvok v danej oblasti, ale s ohľadom na prechod od analógového vysielania\nk vysielaniu digitálnemu je „regulačný charakter... v súčasnosti obmedzený len\nna aplikovanie ustanovení Zákona o vysielaní, avšak výlučne takým spôsobom, aby boli\nrešpektované ústavné práva vysielateľov. V prípadoch, kedy sa regulácia vykonávaná\nRadou dostáva do stretu s právom vysielateľa (sťažovateľky) na slobodu prejavu, je\npotrebné pristúpiť k reštriktívnemu výkladu, kedy má Rada a následne aj všeobecné súdy\nlen malý priestor na obmedzenie slobody prejavu prostredníctvom svojich rozhodnutí. Ak\nmá štát záujem na tom, aby akékoľvek programy neboli nadmerne prerušované\nalebo prerušované reklamným obsahom nad určitý časovo ohraničený limit, učinil pre to\nzadosť tým, že v súlade so svojim pozitívnym záväzkom... vytvoril priestor pre pluralitu\nmédií, v zmysle ktorej sa každý subjekt po splnení formálnych podmienok môže\ns ľubovoľným obsahom vysielania (ponukou) uchádzať o priazeň diváka (dopyt).“.\n\n12\n\nSťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie\na vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01\nBratislava,\n\n, podľa článku 26 ods. 1 a ods. 2 a článku 46 ods. 1 a ods. 2\n\nv spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 a článku 10\nods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní\npod sp. zn.: 2Sž/24/2013-50 zo dňa 25.02.2015, porušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:\n2Sž/24/2013-50 zo dňa 25.02.2015 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o.,\nso sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava,\n\n, trovy právneho zastúpenia\n\nvo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s. r. o., do pätnásť\ndní od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPodľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon\nneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom\nprimerane ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo Trestného poriadku..\nPodľa § 166 ods. 1 Civilného sporového poriadku môže ústavný súd v záujme\nhospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo\nspolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán.\nV oboch sťažnostiach sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy,\nako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1\ndohovoru. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu ako druhej v poradí sťažovateľka namieta\n\n13\n\naj porušenie základného práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy\na práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru. Aj napriek naznačenej\nodlišnosti sú účastníci oboch konaní začatých pred ústavným súdom identickí. Okrem toho\nporušenie svojich základných práv a práv zaručených dohovorom sťažovateľka namieta\nna súvisiacom skutkovom a právnom základe.\nÚstavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť všetkých troch sťažností\nrozhodol o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto\nuznesenia.\nIII.\nÚstavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha\n\n14\n\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,\nči preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého\nz práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto\npreskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda\nmôže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad\na bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).\nK namietaným porušeniam základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2\nv spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 dohovoru\nPodľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich\njurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\nÚstavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\n\n15\n\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu\npreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,\nktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok\nústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa\nv jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nÚstavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,\nalebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).\n1. Najobsiahlejšie zdôvodnená a zásadná námietka, ktorú sťažovateľ prednáša\nv oboch sťažnostiach doručených ústavnému súdu, sa zakladá na tvrdení procesného\n\n16\n\npochybenia spočívajúceho v nevyhotovení zápisnice o vykonaní dôkazu mimo ústneho\npojednávania radou. Keďže obsah preverovaného televízneho vysielania predstavoval\nrozhodujúci dôkazný prostriedok pre závery rady, potom popísaná nezákonnosť mala byť\nnajvyšším súdom zohľadnená.\nNajvyšší súd preskúmaval rozhodnutia rady v režime správneho súdnictva,\nteda súdneho prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V oboch\nnapadnutých rozsudkoch najvyšší súd po materiálnej stránke zjavne vychádzal zo stabilného\ninterpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku\nregulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameranie v právnom štáte. Tento\nprístup najvyššieho súdu vyplýva aj z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorej\n„... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady,\nktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie\n§ 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí\nsprávnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke\nnezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho\nkonania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady\nsprávneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu\na účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade,\nvplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého\nrozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“ (sp. zn. 4 Sž/98102/02 zo 17. decembra 2002).\nSprávne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta\nvýkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom\nposkytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými\nslovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti\nvo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti\nna subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu\nna začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu\nformálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude\npreukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva\n17\n\nnie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv\nfyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade\nvykonávaná (III. ÚS 502/2015).\nNevyhnutne súvisiacim a relevantným aspektom pre posudzovanú vec je\naj všeobecná zásada ovládajúca konanie súdu v správnom súdnictve, a to je povinnosť\nprieskumu žalovaného správneho rozhodnutia len v rozsahu a z dôvodov vymedzených\nv žalobe, resp. v opravnom prostriedku (250l ods. 2 v spojení s § 250j ods. 1 a 2\nObčianskeho súdneho poriadku).\nÚstavný súd považuje za skutkovo nesporné (nerozporuje to ani sťažovateľka),\nže v opravných prostriedkoch sťažovateľka nenamietala nesúlad prepisu televíznych\nvysielaní obsiahnutých v rozhodnutiach rady so skutočnosťou, ale len porušenie § 22 ods. 1\nzákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „správny poriadok“), podľa ktorého o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch\nv konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom\npojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu.\nPovinnosť\n\nsprávneho\n\norgánu\n\n(rady)\n\nspísať\n\nv správnom\n\nkonaní\n\nzápisnicu\n\no vykonaných dôkazoch nie je samoúčelná, nemá cieľový charakter. Je iba prostriedkom\n(hoci mimoriadne dôležitým). Podstata jej zámeru sa završuje v prvom rade snahou\no zabezpečenie reálnosti procesných práv, prostredníctvom ktorých sa účastníkovi konania\nposkytuje príležitosť ovplyvniť výsledok aplikácie práva. Naznačená ideová línia potom\nvrcholí zabezpečením kontrolovateľnosti správneho orgánu v procese dokazovania,\na tak aj preventívnym pôsobením proti zneužitiu právomoci vykonávať dôkazy, ktorá je\nsúčasťou individuálnej rozhodovacej právomoci správneho orgánu.\nOpravné prostriedky podané proti kritizovaným rozhodnutiam rady neboli založené\nna argumentácii, podľa ktorej rada zneužila vykonávanie dôkazov realizované v procesoch\nadministratívneho trestania v neprospech sťažovateľky, teda pozmeňovaním reálneho\nobsahu sporného televízneho vysielania pri jeho transformácii na skutkový základ\nrozhodnutia. V opravných prostriedkoch iniciujúcich dispozičnou zásadou ovládané konania\n\n18\n\nsprávnych súdov teda sťažovateľka dôvodila len formálnou nezákonnosťou postupov rady\nbez toho, aby súčasne naplnila tieto rámce materiálnym obsahom spočívajúcim v tvrdení\nzneužitia právomoci rady vykonávať dôkazy. Vzhľadom na viazanosť správneho súdu\ndôvodmi opravného prostriedku sa takto obsah posudzovaných opravných prostriedkov\ndostal do pozície zdôrazňovania povinnosti správnych orgánov rešpektovať právny\nporiadok, nie do polohy ochrany subjektívnych práv sťažovateľky. Najvyšší súd preto\nsprávne akcentoval fakt, že „vo vzťahu ku skutkovému stavu tak, ako bol uvedený\nv oznámení o začatí správneho konania..., v opätovnej výzve na vyjadrenie k podkladom pre\nrozhodnutie... ako aj v samotnom rozhodnutí odporkyne však navrhovateľka nemala žiadne\nkonkrétne námietky“, resp., že „námietku navrhovateľky spochybňujúcu proces zisťovania\nskutkového stavu samotnou Radou..., z dôvodu nevyhotovenia zápisnice zo vzhliadnutia\nzáznamu z predmetného audiovizuálneho záznamu, najmä v kontexte absencie uvedenia\nkonkrétneho rozporu skutkového stavu zisteného správnym orgánom a skutkového stavu\ntvrdeného navrhovateľkou, najvyšší súd hodnotí ako nedôvodnú.“.\nTento záver najvyššieho súdu sťažovateľka bagatelizuje argumentujúc, že «najvyšší\nsúd... odvolací dôvod... „oklieštil“ len na skúmanie, či sťažovateľka namietala pravdivosť\nskutkových zistení, ktoré Rada uviedla v rozhodnutí Rady a opomenul dostatočne\nodôvodniť, či vzhliadnutie záznamu je vykonanie dôkazného prostriedku a ak áno, z akého\ndôvodu sa na proces jeho vykonania nevzťahuje povinnosť vyhotoviť zápisnicu podľa § 22\nods. 1 Správneho poriadku.». Práva snaha o zľahčenie významu zamerania dôvodov\nexplicitne artikulovaných v opravných prostriedkoch je však podľa názoru ústavného súdu\nv sťažovateľkinej argumentácii prinajmenšom problematická. Platí práve kvôli podstate\nsprávneho súdnictva, ktorá nespočíva v orientácii na inštančný, alebo dokonca\nprokurátorský dozor nad zachovávaním zákonnosti vo verejnej správe. Ešte raz ústavný súd\nopakuje, že správne súdnictvo je prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu\nverejnej správy, a práve preto konkrétne dôvody, akými sa účastník správneho konania\nv opravnom prostriedku domáha svojich subjektívnych práv, rozhodujúcim spôsobom\ndeterminujú aj podobu súdnej ochrany, ktorej sa mu dostane.\n\n19\n\nCitované právne závery najvyššieho súdu dôsledne rešpektujú zmysel a účel\nsprávneho súdnictva, preto ich nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne\nneodôvodnené. Analyzované námietky sťažovateľky sú preto nedôvodné.\n2. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti doručenej ústavnému súdu v poradí ako prvej\nkritizuje uplatnenie § 64 ods. 2 prvej vety zákona o vysielaní a retransmisii radou v jej\nprípade.\nPodľa § 64 ods. 2 prvej vety zákona o vysielaní a retransmisii sankciu podľa\nodseku 1 písm. d) (pokutu) rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie,\nposkytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba\nalebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady\nopakovane porušila povinnosť.\nRada v odôvodnení svojho rozhodnutia totiž odkázala na rozhodnutia v predošlých\nveciach sťažovateľky, ktoré však podľa jej názoru dokazujú, že síce došlo k opakovanému\nporušeniu povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, „avšak spôsobom,\nktorý nebol identický, dokonca ani primerane podobný s prejednávanou vecou“.\nSťažovateľka\n\ncitovanou\n\nargumentáciou\n\nreagovala\n\nna\n\nnázor\n\nnajvyššieho\n\nsúdu,\n\npodľa ktorého za upozornenie v zmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o vysielaní\na retransmisii „treba považovať sankciu, ktorá bola vysielateľovi uložená pre porušenie\nrovnakej povinnosti (nie za identický skutok, ale identickú povinnosť)“.\nÚstavný súd nepovažuje právny záver najvyššieho súdu ani v tomto prípade\nza ústavne neudržateľný. Ak zákon o vysielaní a retransmisii hovorí o porušení povinnosti,\nmá tým zreteľne na mysli aj porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom (uvádzacia veta\nk § 64 ods. 1), teda aj porušenie povinnosti podľa jeho § 20 ods. 4.\nPodľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii na základe klasifikácie\nprogramov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby\na poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu\nmaloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného\npredpisu (ďalej len „jednotný systém označovania“).\n20\n\nSkutková podstata porušenia povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní\na retransmisii je formulovaná širšie v porovnaní s predstavami (očakávaním) sťažovateľky.\nJej predchádzajúce porušenia tejto povinnosti (vymenované v rozhodnutí rady) spočívali\nv uplatňovaní jednotného systému označenia, ktorý bol v rozpore s osobitným predpisom\n(vyhláškou). Objektívna stránka skutkovej podstaty podľa § 64 ods. 1 ani podľa § 64 ods. 2\nprvej vety zákona o vysielaní a retransmisii v sebe neinkorporuje spôsob (skutkový dej),\nakým musí dôjsť k uplatňovaniu jednotného systému označovania v rozpore s vyhláškou.\nSťažovateľkina argumentácia však volá práve po takomto prístupe, no bez náležitého\nzákladu v právnom predpise. Z uvedeného dôvodu je ústavne plne akceptovateľný postoj\nnajvyššieho súdu, ktorý za rozhodujúcu pre aplikáciu § 64 ods. 2 prvej vety zákona\no vysielaní a retransmisii považoval identitu povinnosti, nie identitu skutku.\nV rámci\n\nodôvodnenia\n\ntejto\n\nnámietky\n\nsťažovateľka\n\nzastáva\n\nnázor,\n\npodľa ktorého „neexistovalo právo Rady uložiť sankciu – pokutu za porušenie predmetnej\npovinnosti, nakoľko jej nepredchádzalo upozornenie Rady, čím rozhodnutie Rady\na rozhodnutie najvyššieho súdu a postup ktorý im predchádzal trpia takou vadou, ktorá\nmala vplyv na ich zákonnosť“.\nNajvyšší súd k tomu zdôraznil, že „samotná existencia právoplatného rozhodnutia\no uložení pokuty zákonite zakladá existenciu predchádzajúceho písomného upozornenia.\nNajvyšší súd... sa už v minulosti vysporiadal s otázkou upozornenia, ktorá má podľa § 64\nods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii predchádzať uplatneniu prísnejších sankcií,\na teda aj pokute..., tak, že za také upozornenie treba považovať sankciu, ktorá bola\nvysielateľovi uložená pre porušenie rovnakej povinnosti...“.\nÚstavný súd ani v tomto prípade nemá dôvod ústavne spochybňovať právny záver\nnajvyššieho súdu. Jednoznačným zmyslom požiadavky na predchádzajúce písomné\nupozornenie rady je preventívne pôsobenie a výstraha majúca za cieľ motivovať delikventa\nk upusteniu od protiprávneho konania. Uvedená črta však nie je vlastná výlučne\nformálnemu listu, v ktorom rada vysielateľa na porušenie povinnosti upozorňuje.\nPreventívnu funkciu plní okrem iného i pokuta ako sankcia, a to tak v rovine individuálnej,\n\n21\n\nako aj generálnej (voči potenciálnym páchateľom v budúcnosti). Z tohto dôvodu\ninterpretáciu najvyššieho súdu možno vyhodnotiť ako výsledok použitia štandardnej\nvýkladovej metódy „argumentum a maiori ad minus“, teda, že uložená pokuta ako\ninvazívnejší zásah do individuálnej sféry delikventa konzumuje funkciu upozornenia\nako nesankčného opatrenia [nejde tu o upozornenie na porušenie zákona ako terminus\ntechnicus označujúci sankciu podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii]\nplniaceho funkciu výstrahy adresovanej porušiteľovi právnej normy.\nAj druhá námietka sťažovateľky je nedôvodná.\n3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu,\nzákladného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy\nv spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva\nna spravodlivé súdne konanie už sťažovateľka v sťažnostiach neuviedla žiadne ďalšie\ndôvody.\nÚstavný súd tiež zistil, že v opravných prostriedkoch podaných proti rozhodnutiam\nrady predniesla sťažovateľka aj ďalšie dôvody (napr. nejednoznačná formulácia, a tým aj\nuplatniteľnosť a interpretovateľnosť § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, samotná\nhmotnoprávna konfrontácia skutkov sťažovateľky s objektom skutkovej podstaty podľa §\n20 ods. 4 v spojení s § 64 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii, subsumovateľnosť\nvysielania sporného komunikátu pod § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii\nz hľadiska toho, či ide o reklamu), na ktoré najvyšší súd v napadnutých rozsudkoch\nreagoval na rozsiahlejšom či úspornejšom priestore.\nDo podaných sťažností však sťažovateľka tieto dôvody na podporu svojich návrhov\nna vyslovenie porušenia označených základných práv a práva zaručených dohovorom\nrozsudkami najvyššieho súdu nepojala.\nÚstavný súd z hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľky na súdnu\nochranu nepovažuje za potrebné dôkladne analyzovať spôsob, akým sa s týmto okruhom\nnámietok najvyšší súd v napadnutých rozsudkoch vysporiadal. Podklady, ktoré ústavnému\nsúdu na účel splnenia svojej dôkaznej povinnosti sťažovateľka predložila, totiž\n22\n\nnesignalizujú nedostatky v úvahách a záveroch najvyššieho súdu, ktoré by svedčili\nv prospech eventuality porušenia niektorého z práv pojatých do sťažnostných petitov\nk dispozícii.\n4. Ústavný súd tak k časti sťažností namietajúce porušenia základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení\ns čl. 1 dohovoru vyhodnotil ako neobsahujúce náznaky takých nedostatkov, ktoré by\npo prijatí sťažností v týchto častiach na ďalšie konanie mohli v rámci ich meritórneho\nprejednania viesť k pozitívnemu záveru o porušení týchto základných práv, resp. práva\nzaručeného dohovorom. Sťažnosti sú preto v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené.\nK namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy\na práva zaručeného čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky\nbez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice...\nPodľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti\naj zodpovednosť,\n\nmôže\n\npodliehať\n\ntakým\n\nformalitám,\n\npodmienkam\n\nobmedzeniam\n\nalebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nv\n\nzáujme\n\nnárodnej\n\nbezpečnosti,\n\núzemnej\n\ncelistvosti,\n\npredchádzania\n\nnepokojom\n\na zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu\núniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\n\n23\n\nVzhľadom na to, že citované základné právo i právo zaručené dohovorom\npredstavujú práva hmotnej povahy, možno v relácii k namietanému porušeniu základného\npráva na súdnu ochranu uplatniť stabilne presadzovaný názor ústavného súdu,\npodľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných\npráv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd\nsúčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom\nprípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym\norgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný\nsúd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach\nvšeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným\npredpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho\nsubsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).\nPreto s ohľadom na už konštatované závery ústavného súdu k namietaným\nporušeniam základného práva na súdnu ochranu i práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy\nmožno rovnaký záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti konštatovať aj o časti petitu,\nktorým sťažovateľka navrhla vysloviť porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 26\nods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.\nVzhľadom na odmietnutie oboch sťažností ako celkov bolo už bez právneho\nvýznamu zaoberať sa návrhmi sťažovateľky na zrušenie napadnutých rozsudkov\nnajvyššieho súdu, ako aj návrhmi na priznanie náhrady trov konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. októbra 2016\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo-rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "rozhlasové a televízne vysielanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:631d20d8-04b7-4db1-ab83-fc61efdffd5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 502/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 502/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1"}, {"guid": "ussr:cc621841-e7f5-4b43-a2a9-b58a8a321001", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 153/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2014 z 26. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cc621841-e7f5-4b43-a2a9-b58a8a321001"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:a79c4654-f523-4b68-b5a0-f8f7d225df9b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.517.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 517/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 517/2017 z 3. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.517.2017.1"}]}