{"guid": "ussr:af38212a-e1eb-46d3-88d2-fe4e13445798", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.627.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 627/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 627/2015 z 2. 2. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 2. februára 2016, sp. zn. III. ÚS 627/2015, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.627.2015.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2016-02-02", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/af38212a-e1eb-46d3-88d2-fe4e13445798", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.627.2015.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.627.2015.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.627.2015.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 627/2015-36\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\nzastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubik, advokát, s. r. o., Poľná\ncesta 966/9, Dunajská Streda, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kubik,\nvo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 3 Cbm/61/2004 z 20. novembra 2007, rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015 a takto\nrozhodol:\n\n1. Základné právo\n\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo\nzaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 1 Dodatkového\n\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 23/2013\nz 26. februára 2015 p o r u š e n é b o l i .\n2.\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\n\nrepubliky sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu\nv r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\ntrovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na\núčet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Kubika, advokát, s. r. o., Poľná cesta 966/9,\nDunajská Streda, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nIII. ÚS 627/2015-13 z 8. decembra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj\nzákladného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len\n„dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo/84/2008 a jeho rozsudkom\nz 19. februára 2009 a v konaní sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 a jeho uznesením z 26. februára\n2\n\n2015. Vo zvyšnej časti, a to vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n3 Cbm/61/2004 z 20. novembra 2007 bola sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím\nč. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 skonštatoval porušenie povinností správcu\npodľa § 35 ods. 1 a 3 a § 36 ods. 2 zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom investovaní“) v súvislosti\ns predajom akcií, pretože správca nepostupoval pri predaji akcií s odbornou starostlivosťou,\npretože nevykonal kroky, prostredníctvom ktorých by bolo možné predať akcie za čo\nnajvýhodnejšiu cenu, ktorú bolo možné dosiahnuť, lebo promptne predal akcie za jedinú\nzáujemcami ponúknutú cenu, hoci nebol dôvod na okamžitý predaj akcií, a pretože\nv analýze spracovanej pred predajom akcií nezohľadnil ďalšie skutočnosti majúce vplyv na\ncenu akcií. Správcovi uložil pokutu 2 000 000 Sk.\nNásledne Úrad pre finančný trh rozhodnutím č. GRUFT-126/2004/SANE\nz 23. novembra 2004 uložil za už opísaný skutok pokutu aj depozitárovi správcu za\nzanedbanie jeho povinností konať samostatne s odbornou starostlivosťou výlučne\nv prospech podielnikov podielového fondu, čím porušil § 20 ods. 1 a § 23 ods. 1 zákona\no kolektívnom investovaní.\nAko ďalej vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, tento na základe označených\nprávoplatných rozhodnutí Úradu pre finančný trh podal žalobu, ktorou sa domáhal náhrady\nškody, ktorú utrpel ako podielnik podielového fondu, ktorého akcií sa predaj týkal. Krajský\nsúd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 Cbm/61/2004-382\nz 20. novembra 2007 v znení opravného uznesenia č. k. 3 Cbm/61/2004-403 z 25. februára\n2008 žalobu sťažovateľa v plnom rozsahu zamietol. Dospel k záveru, že neboli naplnené\npredpoklady pre vyvodenie zodpovednosti za škodu žalovaných, ako aj že správca sa\nnedopustil porušenia svojich povinností, depozitár správcu svojím konaním nemohol svojím\nkonaním spôsobiť sťažovateľovi škodu a ani voči vtedajšiemu predsedovi predstavenstva\nsprávcu nebolo preukázané porušenie povinností.\n\n3\n\nNajvyšší súd ako súd odvolací rozsudok krajského súdu potvrdil, osvojac si dôvody\nrozsudku krajského súdu. Sťažovateľ dodal, že najvyšší súd o jeho odvolaní rozhodol bez\nnariadenia pojednávania bez toho, aby doručil sťažovateľovi vyjadrenie depozitára správcu\nk podanému odvolaniu a dal mu možnosť sa k nemu vyjadriť.\nSťažovateľom dovolanie podané 14. apríla 2009 najvyšší súd uznesením sp. zn.\n1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015 odmietol konštatujúc, že v predchádzajúcom konaní\nnedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, pričom vo vzťahu k rozsahu\ndokazovania najvyšší súd uviedol, že je len a len vecou súdu, ktoré z navrhnutých dôkazov\nvykoná a ktoré nie. Námietkou týkajúcou sa aplikácie § 135 Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej aj ,,OSP“) sa najvyšší súd nezaoberal.\nPodľa názoru sťažovateľa sa súd prvého stupňa, odvolací súd, ba ani dovolací súd\nv odôvodnení svojich rozhodnutí sa spôsobom ustanoveným v § 157 OSP nevysporiadali\ns návrhmi sťažovateľa na vykonanie dôkazov, pričom ich vyhodnotenie nezodpovedá\nzákonným požiadavkám. Hoci si je sťažovateľ vedomý toho, že súd nemusí vyhovieť\nkaždému návrhu účastníka na vykonanie dôkazu a taktiež nemusí hodnotiť každý jednotlivý\ndôkaz, zdôraznil, že konanie pred súdom musí rešpektovať zásadu „rovnosti zbraní“, ako aj\npožiadavku spravodlivosti. Nemôže teda podľa sťažovateľa nastať situácia, kedy súd\nrozhodne v rozpore s vykonanými dôkazmi, resp. odmietne vykonať relevantné dôkazy\nnavrhnuté jedným účastníkom a v rozhodnutí to zamlčí.\nZo sťažnosťou napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu podľa\nsťažovateľa nie je zrejmé, ktoré dôkazy súdy hodnotili, z ktorých vychádzali a ktoré nebrali\ndo úvahy a prečo, a ani to, prečo nevykonali ďalšie dôkazy navrhnuté sťažovateľom na\npreukázanie pravdivosti jeho tvrdení. Ignorovali najmä dôkazy vyplývajúce z trestného\nkonania vedeného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava I, Úrad justičnej\na kriminálnej polície Bratislava I pod sp. zn. ČVS: ORP-252/OEK-B1-2004Zi\na ČVS: ORP-74-183/JKP-2004-I., správne konania a právoplatné označené rozhodnutia\nÚradu pre finančný trh, ako aj výsluch riaditeľky organizátora verejného trhu s cennými\n\n4\n\npapiermi spoločnosti\n\n, čo sa týka štandardného postupu pri dosahovaní\n\nnajvýhodnejšej ceny pri predaji akcií z podielových fondov.\nOsobitne vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu a jeho uzneseniu o odmietnutí\nuznesenia sťažovateľ namietol, že „odvolací súd a dovolací súd nemôžu len stručne\nkonštatovať správnosť postupu súdov nižšieho stupňa. Z odôvodnenia musí vyplývať\njednoznačne úvaha a postup súdu pri dokazovaní a hodnotení dôkazov a nemôže s a opierať\niba o nepreukázané (navyše správnym orgánom vyvrátené) tvrdenia jednej procesnej\nstrany. Ak rozhodnutie súdu nie je dostatočne zdôvodnené a je arbitrárne, znamená to\nporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. I. ÚS 226/03) a je nezlučiteľné s ideou spravodlivého\nprocesu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Vetrenko v. Moldova z 18.\nmája 2010).“.\nSťažovateľ je toho názoru, že tým, že súdy v rozpore s § 135 Občianskeho súdneho\nporiadku nevychádzali z predmetných rozhodnutí Úradu pre finančný trh, ďalej tým, že\nbezdôvodne nevykonali dôkazy navrhnuté sťažovateľom na odčiarknutie svojho nároku na\nnáhradu škody, a celkovo tým, že uskutočnili konanie a vydali rozhodnutia, ktoré nespĺňajú\nzákladné zákonné požiadavky (pozri ďalej), neposkytli sťažovateľovi ochranu jeho majetku\nako základnej zložky práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj do práva\nsťažovateľa pokojne užívať majetok garantovaného čl. 1 dodatkového protokolu.\nKonanie súdu prvého stupňa, odvolacieho a dovolacieho súdu označil za\nnespravodlivé, ich rozhodnutia už uvedené požiadavky nespĺňajú. Ich rozhodnutia nedávajú\nodpovede na právne argumenty sťažovateľa, ba ďalšie otázky vytvárajú. Sťažovateľ ich\noznačil za nezákonné a došlo prostredníctvom nich k odňatiu práva sťažovateľa konať pred\nsúdom a k zásahu do jeho práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nebol odstránený\nani dovolacím súdom, ktorý podobne ako súdy nižšieho stupňa ignoroval argumenty\nsťažovateľa, v odôvodnení svojho rozhodnutia ich nereflektoval [rozsudok Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Suominen v. Fínsko z 1. 7. 2003].\n\n5\n\nSťažovateľ sa domnieva, že jeho právo na verejné prerokovanie veci a právo\nvyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy) bolo porušené postupom\nnajvyššieho súdu, keď ako súd odvolací sťažovateľovi predovšetkým nedoručil vyjadrenie\ndepozitára správcu k podanému odvolaniu, čím v nadväznosti na jeho rozhodnutie\nsťažovateľ stratil možnosť vyjadriť sa k argumentom uvádzaným v tomto vyjadrení. Právo\nsťažovateľa vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom bolo porušené aj tým, že vyjadrenia\nsprávcu a predsedu jeho predstavenstva k podanému odvolaniu mu boli doručené\nbezprostredne pred rozhodnutím odvolacieho súdu a bez určenia primeranej lehoty na\nvyjadrenie či upozornenia na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Poznamenal, že\nsprávca podal predmetné vyjadrenie na odvolací súd viac než šesť mesiacov pred jeho\ndoručením sťažovateľovi.\nUvedeným postupom súdy súčasne privodili porušenie práva na ochranu majetku\npodľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\ndohovoru.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na\nďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Rozsudkom Krajského súdu Bratislava č.k. 3 Cbm 61/04 zo dňa 20.11.2007,\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6 Obo 84/2008 zo dňa 19.2.2009\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1 Obdo V 23/2013 zo dňa\n26.02.2015 základné práva a slobody sťažovateľa zakotvené v článku 20 ods. 1, v článku 46\nods. 1 a v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na ochranu majetku zakotvené v článku 1\nDodatkového protokolu 1 k Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na právo na spravodlivé konanie zakotvené v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd boli porušené.\nÚstavný súd SR rozsudok Krajského súdu Bratislava č.k. 3 Cbm 61/04 zo dňa\n20.11.2007, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6 Obo 84/2008 zo dňa\n19.2.2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1 Obdo V 23/2013 zo dňa\n26.02.2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.“\n\n6\n\nSúčasne si sťažovateľ uplatnil náhradu trov konania voči porušovateľom podľa § 10,\n§ 11 ods. 3, § 13a, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) vo výške\n3 131,42 eur (2 úkony právnej služby 1 296,37 eur + režijný paušál 2 x 8,39 eur + DPH\n20 %) do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.\nII.\nAko je už uvedené, vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n3 Cbm/61/2004 z 20. novembra 2007\n\nbola sťažnosť uznesením ústavného súdu č. k.\n\nIII. ÚS 627/2015-13 z 8. decembra 2015 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nodmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu, a preto sa v ďalšom konaní ústavný\nsúd zaoberal namietaným porušením práv sťažovateľa iba vo vzťahu k rozhodnutiam\nnajvyššieho súdu.\nNa výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložila\npredsedníčka najvyššieho súdu vyjadrenie k sťažnosti z 13. januára 2016.\nNajvyšší súd stručne zhrnul odôvodnenia oboch svojich rozhodnutí. Skonštatoval, že\nsťažovateľ nebol postupom odvolacieho súdu a dovolacieho súdu vylúčený z realizácie\nprocesných práv daných mu Občianskym súdnym poriadkom.\nZdôraznil, že – ako to už uviedol v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn.\n6 Obo 84/2008 z 19. februára 2009 – že „sťažovateľom navrhované dôkazy, a to vyžiadanie\ntrestného spisu, spisu z Úradu pre finančný trh a predloženie zmluvy o výkone depozitára\nod žalovaných by mali preukázať skutočnosti, ktoré jednak v spore neboli sporné a jednak\nnimi nemohli byť preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu\nškody. Nevykonanie navrhovaných dôkazov preto nevyhodnotil ako procesné pochybenie odňatie možnosti konať pred súdom.“.\n\n7\n\nVo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 10 bdoV/23/2013 z 26. februára 2015 z vyjadrenia\nnajvyššieho súdu vyplýva, že je toho názoru, že sa „podrobne zaoberal námietkami\nsťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania. Jeho\nodôvodnenie obsahuje jasné a zrozumiteľné vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami,\nktoré boli pre rozhodnutie podstatné a právne významné.“.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich\nvyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n\n8\n\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nPredchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za\nnevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili\nplatenie daní a iných poplatkov alebo pokút.\nÚstavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že vo vzťahu k splneniu\nprocesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou ESĽP sťažnosť v tejto časti za\noneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná za\nzachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká\nrepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 611/2014,\nI. ÚS 563/2014).\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015\nÚstavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že\nformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nÚstavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový\nstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\n\n9\n\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie\nvšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa\nčl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.\nTomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby\nbola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré\ntento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy\nv spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich\npostavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej\nrepubliky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň\npožiadavku\n\nrešpektovania\n\nprocesných\n\ngarancií\n\nspravodlivého\n\nsúdneho\n\nkonania\n\nvyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP.\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli\nrelevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.\nSťažovateľ tvrdí, že jeho v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že najvyšší\nsúd pri zisťovaní skutkového stavu nepostupoval v súlade s § 120 a nasl. OSP, osobitne\npostupoval v rozpore s § 135 OSP, kedy pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy existujúce\n\n10\n\nprávoplatné rozhodnutia úradu o porušení povinnosti správcu, a nesprávne vyhodnotil\nsťažovateľom navrhované dôkazy ako irelevantné pre posúdenie uplatneného nároku na\nnáhradu škody. Nadväzne najvyšší súd opomenul v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť\ndôvody, pre ktoré neprihliadol na uvedené správne rozhodnutia. Celkovo, odôvodnenia jeho\nrozhodnutí nezodpovedajú požiadavke § 157 ods. 2 OSP.\nNedoručením vyjadrenia depozitára\n\nsprávcu k podanému odvolaniu, čím\n\nv nadväznosti na jeho rozhodnutie sťažovateľ stratil možnosť vyjadriť sa k argumentom\nuvádzaným v tomto vyjadrení; vyjadrenia správcu a predsedu jeho predstavenstva\nk podanému odvolaniu mu boli doručené bezprostredne pred rozhodnutím odvolacieho súdu\na bez určenia primeranej lehoty na vyjadrenie či upozornenia na rozhodnutie bez nariadenia\npojednávania, došlo tiež k porušeniu práva sťažovateľa na verejné prerokovanie veci\na právo vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy)\nNajvyšší súd aj vo svojom vyjadrení zotrval na stanovisku, že sťažovateľ nebol\npostupom odvolacieho súdu a dovolacieho súdu vylúčený z realizácie procesných práv\ndaných mu Občianskym súdnym poriadkom, najmä s ohľadom na to, že dôkazy ním\nnavrhované na vykonanie by neboli spôsobilé privodiť iné skutkové a právne hodnotenie\nvo veci sťažovateľa ako žalobcu.\nÚstavný súd sa s týmto názorom nemôže stotožniť.\nZ obsahu pripojeného spisového materiálu je nesporné, že ako krajský súd, tak aj\nnajvyšší súd mali k dispozícii sťažovateľom predložené správne rozhodnutia Úradu pre\nfinančný trh č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 a č. GRUFT-126/2004/SANE\nz 23. novembra 2004, ktorými úrad rozhodol o porušení povinností správcu podľa § 35\nods. 1 a 3 a § 36 ods. 2 zákona o kolektívnom investovaní v súvislosti s predajom akcií,\npretože správca nepostupoval pri predaji akcií s odbornou starostlivosťou, a o uložení\nsankcie. Rovnako z rozhodnutí súdov v konaní o žalobe sťažovateľa, ako aj z ďalších\npodaní je zrejmé, že sťažovateľ navrhoval vykonanie ďalších dôkazov – spisov vedených\n\n11\n\nv trestnom konaní a v správnom konaní, ako aj vyžiadanie zmluvy o výkone depozitára od\nžalovaných.\nKrajský súd existenciu označených rozhodnutí úradu len skonštatoval, no z jeho\nrozsudku nevyplýva, že by im pripisoval akúkoľvek závažnosť.\nNajvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) stotožniac sa so skutkovými\na právnymi závermi krajského súdu v súlade s § 219 ods. 2 OSP v odôvodnení svojho\nrozsudku na tieto poukázal a ďalej sa venoval odvolacím námietkam sťažovateľa. Najmä sa\nstručne vysporiadal s námietkou nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov ̶\nvyžiadanie trestného spisu, spisu z Úradu pre finančný trh, predloženie zmluvy o výkone\ndepozitára od žalovaných, ktoré podľa najvyššieho súdu smerovali k preukázaniu\nskutočností, ktoré neboli v konaní sporné,\n\nnavyše, nemohli nimi byť preukázané\n\nrozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody. Vo vzťahu k citovaným\nrozhodnutiam úradu len skonštatoval postoj krajského súdu k nim.\nNajvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 OSP) dovolanie sťažovateľa ako\nneprípustné odmietol, pričom tvrdenie sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom\nvyhodnotil tak, že sťažovateľ nebol postupom súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho\nsúdu vylúčený z realizácie procesných práv daných Občianskym súdnym poriadkom. Ako\nneopodstatnené tak vyhodnotil námietky sťažovateľa, že „súd prvého stupňa dôkazy\npreukazujúce nárok žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia právne a ani skutkovo\nneohodnotil, svoj postup neodôvodnil, takže rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahovalo\npodľa dovolateľa nič, čo by odvolací súd mohol potvrdiť“, teda námietku nedostatočného\nodôvodnenia, ako aj námietku nevykonania dokazovania, nedoručenia písomných vyjadrení\nžalovaných v konaní a rozhodnutia veci najvyšším súdom ako súdom odvolacím bez\nnariadenia pojednávania vo veci, hoci na to neboli dané podmienky.\nPodľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich\ntvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať\n\n12\n\naj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie\nvo veci.\nPodľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz\njednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na\nvšetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.\nPodľa § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý\nprávny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou\nje Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím\nústavného súdu alebo ESĽP, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je\nsúd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,\npriestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich\nspáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise\nzákladného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.\nPodľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ\n(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne\niný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za\npreukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá\nna to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nAko vyplýva z dikcie § 135 ods. 1 OSP, súd je viazaný rozhodnutím príslušných\norgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt\npostihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal (s výnimkou rozhodnutia\nv blokovom konaní). Len iné otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd\nposúdiť sám; ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd\nz neho vychádza (§ 135 ods. 2 OSP).\n\n13\n\nRozhodnutia\n\núradu\n\nč.\n\nGRUFT-113/2004/SANE\n\nz\n\n24.\n\nfebruára\n\n2004\n\na č. GRUFT-126/2004/SANE z 23. novembra 2004 sú rozhodnutiami príslušného orgánu\n(§ 59 a nasl. zákona o kolektívnom investovaní v znení účinnom v rozhodnom čase) o tom,\nže bol spáchaný iný správny delikt, a o tom, kto ho spáchal.\nVšeobecné súdy s výnimkou súdov v správnom súdnictve v konaní o preskúmavanie\nzákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 a nasl. OSP) sú povinné\nbez ďalšieho posudzovania a hodnotenia osvojiť si závery príslušného správneho orgánu\no tom, že bol spáchaný priestupok alebo iný správny delikt, a nie sú oprávnené ani samy\nspochybňovať výrok o vine v rozhodnutí označených subjektov.\nÚstavný súd poukazuje na skutočnosť, že sám najvyšší súd otázku viazanosti\nvšeobecného súdu správnym rozhodnutím o tom, že bol spáchaný iný správny delikt, už\nriešil. V uznesení sp. zn. 1 Cdo 44/2010 z 31. januára 2012 (R 40/2013, Zbierka stanovísk\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov SR 3/2013) najvyšší súd okrem iného\nskonštatoval: «Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala\nnielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj najmä uznesenie\nz 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Cdo 133/2009), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010\nrozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\n„dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia\n§ 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami\nvydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p. všeobecný súd nemá možnosť výberu\nv otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši\notázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.»\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že spisy vedené v trestnom konaní a konaní\no inom správnom delikte, ako aj zmluva o výkone depozitára, ktoré sťažovateľ žiadal\nobstarať ako dôkazy v konaní, síce už spadajú pod režim § 120 ods. 1 OSP, t. j. súd má\n\n14\n\nmožnosť vyhodnotiť ich ako nepotrebné pre zistenie skutkového stavu, avšak toto svoje\nrozhodnutie je povinný riadne a presvedčivo odôvodniť, berúc do úvahy tvrdenia účastníkov\na už predložené dôkazy. Ak teda najvyšší súd ako súd odvolací skonštatoval, že „smerovali\nk preukázaniu skutočností, ktoré neboli v konaní sporné, navyše, nemohli nimi byť\npreukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody“, tento jeho\npostoj opäť opomína existenciu právoplatných rozhodnutí, ktoré bol povinný reflektovať\nv zmysle § 135 ods. 1 OSP. Spôsob, akým sa s neobstaraním a následným nevykonaním\nnavrhnutých dôkazov – ktoré, ako je na prvý pohľad zrejmé, smerujú k zisteniu subjektu,\nresp. subjektov zodpovedných za škodu – vychádza z chybného vyhodnotenia predložených\nrozhodnutí úradu v rozpore s § 135 ods. 1 OSP, resp. z ich ignorovania všeobecnými súdmi\nv konaní, a preto nie je akceptovateľné.\nPrávny záver najvyššieho súdu, že vyžiadanie trestného spisu, spisu úradu,\npredloženie zmluvy o výkone depozitára od žalovaných by smerovalo k preukázaniu\nskutočností, ktoré neboli v konaní sporné, a nemohli nimi byť preukázané rozhodujúce\nskutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody, ako aj to, že je v súlade so zákonom, že\nkrajský súd celkom opomenul existenciu rozhodnutí, ktoré preň záväzným spôsobom riešia\npredbežnú otázku zodpovednosti za protiprávne konanie, nemôže obstáť. Naopak, je\nv hrubom rozpore s požiadavkou čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 152 ods. 4 ústavy, čl. 144\nods. 1 ústavy a zakladá v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy porušenie základného práva na\nspravodlivé súdne konanie.\nNásledne neobstojí záver najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, že v konaní pred\nkrajským súdom a pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím nedošlo k vade podľa § 237\nOSP. Osobitne s ohľadom na všeobecný spôsob, akým sa s jednotlivými dovolacími\nnámietkami vyporiadal, t. j. jeho odôvodnenie súborom generických právnych viet, ktoré\nvšak nereflektujú obsah spisov a opäť opomínajú existenciu rozhodnutí o predbežnej otázke\npodľa § 135 ods. 1 OSP.\nPritom v dovolacom konaní má sám najvyšší súd nástroj na poskytovanie ochrany\nzákladných práv a slobôd účastníkov konania, osobitne vo vzťahu k ich právu na súdnu\n\n15\n\na inú právnu ochranu podľa § 46 a nasl. ústavy. Je pritom povinnosťou každého\nvšeobecného súdu postupovať v súlade s týmito požiadavkami a v súlade s ustanoveniami\nzákladného procesného predpisu pre občianske súdne konanie. Opravné prostriedky sú\nnástrojom na elimináciu možných pochybení. Je však dôležité, aby súdy pristupovali\nku každej jednej veci pozorne a individuálne, a to aj v prípade, že obdobnú alebo dokonca\ntotožnú vec už opakovane prerokovali, resp. že existuje výkladové pravidlo či právna veta\npre postup súdu vo vzťahu k určitým námietkam. Napriek reálnej nadmernej záťaži súdov\nby tieto nemali pripustiť automatizáciu myslenia pri svojom rozhodovaní, v dôsledku čoho\nnielen znižujú svoju pozornosť a citlivosť k ochrane práv a právom chránených záujmov,\nale tiež znižujú svoj vlastný status ako orgánov ochrany zákonnosti a aj ústavnosti.\nZmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu\nzodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní\npredpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania\nso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia\nvyplývajú (pozri nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 14/2001\nz 23. augusta 2001, II. ÚS 132/02 z 13. novembra 2002 a sp. zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla\n2007).\nVo vzťahu k námietke sťažovateľa na nedoručenie, resp. len formálne doručenie (bez\nposkytnutia lehoty na reakciu) vyjadrení k jeho odvolaniu a následne dovolaniu ústavný súd\nopakovane poukazuje na to, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení\nostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie\nvyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti\núčastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania\na rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (Hudáková v. Slovenská\nrepublika, Trančíková v. Slovenská republika, ale aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n2 Cdo 209/2014 z 28. augusta 2014).\nÚstavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu v oboch napadnutých\nrozhodnutiach nie sú akceptovateľné, pretože najvyšší súd nezohľadnil všetky okolnosti\n\n16\n\na špecifiká prerokúvaného prípadu. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu\nnevysporiadal jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými\nskutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné\na právne významné. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa zistení\nústavného súdu arbitrárne a nepreskúmateľné z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia\nspočívajúceho v nesprávnom vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu\na nesprávnej interpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy.\nNajvyšší súd neposkytol sťažovateľovi dostatočnú ochranu jeho základného práva\nupraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä z toho dôvodu,\nže interpretoval príslušné ustanovenia hmotného i procesného práva tak, že svojím\nrozhodnutím vybočil z medzí ústavnosti.\nÚstavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozhodnutí najvyššieho súdu\nzistil, že najvyšší súd nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní\ni v dovolaní nastolil. Najvyšší súd ponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré\nmajú pre vec podstatný význam a obe napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu preto\nnespĺňajú požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu\nk odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti. Právne posúdenie\nsťažovateľovej\n\nveci zo strany najvyššieho súdu je preto ústavne neakceptovateľné\n\na vykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti.\nIII. 2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu\nrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015\nVo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\nústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva a pohľadávky\n\n17\n\n(m. m. II. ÚS 31/04). Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom a uznesením najvyššieho\nsúdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa aj otázkou, či\nz tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť a pokojne\nužívať majetok (I. ÚS 640/2014), keďže predmetom konania pred všeobecnými súdmi bola\nnáhrada škody, ktorú si sťažovateľ uplatňoval voči žalovaným.\nPri tomto skúmaní ústavný súd vychádzajúc z toho, že najvyšší súd ústavne\nneakceptovateľným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu,\ndospel k záveru, že tým zasiahol aj do jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\na práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. V dôsledku neakceptovateľného záveru\nrozsudku a uznesenia najvyššieho súdu totiž sťažovateľovi nebola priznaná majetková ujma,\nčím mu nebolo umožnené pokojne užívať predmet svojho majetku. Vychádzajúc z týchto\nzáverov ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015 (bod 1 výroku nálezu).\nRozsudok najvyššieho súdu č. k. 6 Obo/84/2008-428 z 19. februára 2009 a jeho\nuznesenie sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 25. februára 2015 tak svojimi účinkami porušili\nzákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu, ktorých\nreálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú takýto postup a rozhodnutie. Preto\nústavný súd skonštatoval porušenie označených práv sťažovateľa tak, ako to je uvedené\nv bode 1 výroku tohto nálezu. Ústavný súd zároveň tieto rozhodnutia najvyššieho súdu\nzrušil a vrátil na ďalšie konanie. Tým sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd\nv odvolacom konaní sám nanovo vyrovnal s ochranou označeného základného práva\nhmotného charakteru, pričom je viazaný tu vyslovenými právnymi názormi.\n\n18\n\nIV.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1\nústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva\nalebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie\nkonanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv\na základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika\nratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné,\nprikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy,\npozn.), obnovil stav pred porušením.\nKeďže ústavný súd rozhodol, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo/84/2008\nz 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára\n2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového\nprotokolu, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2\nzákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2\nv spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude najvyšší súd\nviazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona\no ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].\nBude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť\no odvolaní žalovaného v konaní pred najvyšším súdom proti rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 3 Cbm/61/2004 z 20. novembra 2007 takým spôsobom, ktorý bude ústavne\nkonformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto\nnáleze.\n\n19\n\nV.\nÚstavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli\nv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa si\nuplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 3 131,42 eur (2 úkony právnej služby\n1 296,37 eur + režijný paušál 2 x 8,39 eur + DPH 20 %).\nÚstavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom\nsťažovateľa vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd\nmôže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému\núčastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nSťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania\npozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.\nÚstavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania titulom trov právneho zastúpenia\nadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, avšak vychádzal pritom z vyhlášky\nč. 655/2004 Z. z. Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je\nodmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej\nslužby 1/6 z výpočtového základu.\nZákladom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná\nmesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014\nv sume 839,83 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)\nnáhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava\na prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 139,83 €. Ďalej má právny zástupca\nsťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,39 € za dva úkony podľa vyhlášky\n(§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) vykonané v roku 2015. Právny zástupca je zároveň\nplatiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3\nvyhlášky č. 655/2004 Z. z. o daň z pridanej hodnoty v sume 59,29 €.\n\n20\n\nNa základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd priznal celkovú náhradu\ntrov konania v sume 355,73 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku\nnálezu).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. februára 2016\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie-splnenie podmienok konania", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "rozhodnutie-odôvodnenie", "akcia, akcionár", "arbitrárnosť", "aplikácia právnych noriem-ústavne nesúladná", "správa-správca", "uznesenie-opravné"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Obo/84/2008", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:eb752dcd-954a-433c-b552-e7877ecda44d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 611/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 611/2014 z 28. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb752dcd-954a-433c-b552-e7877ecda44d"}, {"guid": "ussr:ec0e7087-56fa-4b16-a8a5-79ee3dd3e345", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 563/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 563/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec0e7087-56fa-4b16-a8a5-79ee3dd3e345"}, {"guid": "ussr:90986681-6e8d-4849-b534-3cbe93d29f2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 349/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 349/09 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 162, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90986681-6e8d-4849-b534-3cbe93d29f2a"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:9ff5e126-bd9c-4275-bb8c-ed1433a7b866", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 132/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 132/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 455, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ff5e126-bd9c-4275-bb8c-ed1433a7b866"}, {"guid": "ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 480, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "c9a42b46-794f-439d-9fe1-77babd361092:315ca538-d8ad-4394-bc39-f16de903edd2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1004116824.11", "spisova_znacka": "3Cbm/61/2004", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cbm/61/2004 z 17. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-10-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1004116824.11"}], "citovane_v": []}