{"guid": "ussr:484ce8a4-2be1-4ca6-8622-3efbf6039fc7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.626.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 626/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 626/2015 z 8. 12. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. decembra 2015, sp. zn. III. ÚS 626/2015, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.626.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-12-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "nazov": "čl. 14 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-14", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/484ce8a4-2be1-4ca6-8622-3efbf6039fc7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.626.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.626.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.626.2015.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 626/2015-28\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,a\n\n,\n\n, zastúpených advokátskou kanceláriou Advocatius, s. r. o.,\nPalackého 12, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ advokát Mgr. Peter Toth-Vaňo,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení\ns čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 689/2013-1098\nz 30. októbra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára\n2015 doručená sťažnosť\n\n,\n\n, a\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného\npráva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\n\nv spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením Krajského súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 689/2013-1098 z 30. októbra 2014.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľov sa\nnávrhom podaným okresnému súdu 8. februára 2007 (upraveným 2. septembra 2009)\ndomáhala proti odporkyni spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen „pôvodná odporkyňa“), určenia, že ,,záložné právo zapísané na liste vlastníctva č.\nokres\n\n,\n\n, katastrálne územie\n, podľa\n\nz 27. novembra 2002 na rozostavanú stavbu na parcele č.\n\na pozemky parcelné čísla\nzáložnej zmluvy\n\na\n\nv prospech odporkyne, na základe\n\nz 5. novembra 2002 v časti: bytu č.\n\n, podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu,\nspoluvlastnícky podiel k pozemku, garáže č.\n\n, podiel priestoru na\n\nspoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, zariadenia obchodu\nnachádzajúcom sa na\n\nbytového domu so súpisným číslom\n\nvchod:\n\n, podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu\na spoluvlastnícky podiel k pozemku neexistuje“ . Domáhala sa aj určenia, že je výlučnou\nvlastníčkou uvedených nehnuteľností v celosti.\nV priebehu konania došlo zmene účastníkov konania, a to tak na strane odporcu\n[rozhodnutím valného zhromaždenia spoločnosti\n(ďalej len „odporkyňa“), z 23. apríla 2009 došlo k zlúčeniu\ns pôvodnou odporkyňou, ktorá bola zrušená bez likvidácie a odporkyňa sa stala právnym\nnástupcom pôvodnej odporkyne], ako aj na strane navrhovateľa, keď po smrti právnej\npredchodkyne (9. januára 2011) sa účastníkmi stali sťažovatelia ako jej právni nástupcovia.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 9 C 40/2007-1012 z 10. októbra 2013 určil, že «záložné\nprávo, zapísané na liste vlastníctva číslo\n\n, vedenom Správou katastra\n\n, okres:\n, katastrálne územie\n\n2\n\n, podľa\n\nz 27. novembra 2002 ako\n\n„záložné právo na rozostavanú stavbu na parc. č.\n\na pozemky parc. č.\n\n“ v prospech\n\n,\n\n, predtým\n\n- v časti bytu číslo\n\nnachádzajúceho sa na\n\nso súpisným číslom\nparcelné číslo\n\n,\nbytového domu\n\n, stojacom na pozemkoch registra\n\n– zastavané plochy a nádvoria o výmere 660 m2, parcelné číslo\n\n– zastavané plochy a nádvoria o výmere 812 m2, parcelné číslo\n\n– zastavané\n\nplochy a nádvoria o výmere 909 m2, s podielom priestoru na spoločných častiach\na spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckym podielom k pozemku\n- v časti garáží číslo\ndomu\n\nnachádzajúcich sa v suteréne bytového\n\nso súpisným číslom\n\nparcelné číslo\n\n,\n\n, stojacom na pozemkoch registra\n\n– zastavané plochy a nádvoria o výmere 660 m2, parcelné číslo\n\n– zastavané plochy a nádvoria o výmere 812 m2, parcelné číslo\n\n– zastavané\n\nplochy a nádvoria o výmere 909 m2, s podielom na spoločných častiach a spoločných\nzariadeniach domu a spoluvlastníckym podielom k pozemku\n- v časti zariadení obchodu číslo\n\n, vchod\n\n,\n, nachádzajúcich sa na\n\nbytového domu\n\n, so súpisným číslom\n\nregistra\n\n– zastavané plochy a nádvoria o výmere 660 m2,\n\nparcelné číslo\n\nparcelné číslo\n\n, stojacom na pozemkoch\n\n– zastavané plochy a nádvoria o výmere 812 m2, parcelné číslo\n\n– zastavané plochy a nádvoria o výmere 909 m2, s podielom priestoru\nna spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckym podielom\nk pozemku\n\n,\n\nvšetko zapísané na tom istom liste vlastníctva číslo\n\n, vedenom Správou katastra\n\n, okres:\n, katastrálne územie\n\nneexistuje.».\n\nProti rozsudku súdu prvého stupňa podala odporkyňa odvolanie, na základe ktorého\nkrajský súd uznesením č. k. 6 Co 689/2013-1098 z 30. októbra 2014 napadnuté rozhodnutie\nokresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nSťažovatelia sú presvedčení, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím porušil ich\nzákladné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Jeho rozhodnutie\npovažujú za arbitrárne z dôvodu, že „Odvolací súd... prezentoval právny názor, podľa\n\n3\n\nktorého to, že Zmluvu o výstavbe domu a zriadení vecného bremena uzatváralo viac ako rok\npred podpisom záložnej zmluvy viacero stavebníkov, nie je možné brať na účely vlastníctva\nk len jedným zo stavebníkov zakladanej rozostavanej stavbe v úvahu, nakoľko následne\ndošlo ešte k rozšíreniu počtu bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome (hoci\nvšetci pôvodní stavebníci, ktorí uzatvárali Zmluvu o výstavbe, zostávali stavebníkmi\nv priebehu celej výstavy bytového domu, podieľali sa na nej a následne i nadobudli\ndo vlastníctva byty a nebytové priestory, ktorých vlastníkmi sú dodnes).“.\nPodľa názoru sťažovateľov „právny názor o výlučnom vlastníctve k rozostavanej\nstavbe len jedného z viacerých stavebníkov bytového domu (na meno ktorého bolo vydané\nstavebné povolenie) je v rozpore tak s aktuálnou odbornou literatúrou, ako aj s konštantnou\njudikatúrou“, a sú „toho názoru, že pri výstavbe nového objektu je tento v podielovom\nspoluvlastníctve stavebníkov“.\nSťažovatelia citovali z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n22 Cdo 1174/2001 z 5. novembra 2002, ktorého «právna veta znie: „Ak ide o novo\nzhotovenú stavbu, nadobúda k nej vlastníctvo stavebník, teda ten, ktorý stavbu uskutočnil\ns (právne relevantným) úmyslom mať ju pre seba. Nie je rozhodujúce, komu bolo\nadresované rozhodnutie o stavebnom povolení.“».\nToto sťažovatelia uviedli vo svojom vyjadrení k odvolaniu, avšak krajský súd\nv uznesení „nijako neriešil a ani nijako (hoc i len v stručnosti) nezreprodukoval ani jeho\nobsah“.\nSťažovatelia rozhodnutiu odvolacieho súdu vytýkajú aj jeho účelovosť, keď krajský\nsúd „nielenže úplne odignoroval zmluvu o výstavbe domu a zriadení vecného bremena\na práva ostatných stavebníkov tam uvedené (pričom právo táto zmluva je v zmysle zák. číslo\n182/1993 Z. z. relevantnou pre posúdenie vlastníckych práv k rozostavanému bytovému\ndomu), ale za právny titul výlučného vlastníctva len jedného zo stavebníkov si určil zmluvu,\nktorá mala byť výlučne týmto stavebníkom uzatvorená až následne dňa 15. 06. 2001 (a to\nbez ohľadu na práva ostatných stanovené v skôr uzatvorenej zmluve o výstavbe), a ktorá\nvôbec nebola ani súčasťou súdneho spisu!!!“.\nSťažovatelia sú presvedčení, že „Odvolací súd mal výlučné vlastníctvo\nodmietnuť minimálne z dôvodu, že toto odporca do ukončenia dokazovania\nnepreukázal (z dôvodu nepredloženia danej zmluvy do súdneho spisu).“.\n\n4\n\nVo vyjadrení k odvolaniu sťažovatelia tiež tvrdili, „že zmluva o dielo i prípadne\nuzatvorená vo vlastnom mene len jedným zo stavebníkov nemôže mať pre posúdenie\nvlastníckych vzťahov akúkoľvek relevanciu z dôvodu predtým uzatvorenej zmluvy o výstavbe\na z nej jednoznačne vyplývajúcej spoločnej výstavby spoločného rozostavaného bytového\ndomu, ako jasne uviedol i súd prvého stupňa“. Uvedené tvrdenie sťažovatelia opreli\no rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 349/2004 z 21. októbra\n2004.\nPokiaľ odvolací súd uviedol, že „na účely posúdenia vlastníckych vzťahov sú úplne\nirelevantné zmluvy o prevode práv a povinností uzatvárané právnou predchodkyňou\nsťažovateľov, nakoľko tieto boli uzatvárané až po uzavretí záložnej zmluvy“, sťažovatelia\nkonštatujú, že „Na troch miestach v súdnom spise... bola založená zmluva o prevode práv\na povinností zo zmluvy o výstavbe, ktorú právna predchodkyňa sťažovateľov uzatvorila ešte\ndňa 06. 09. 2002 (t. j. pred podpisom záložnej zmluvy)!!! Na troch miestach v súdnom spise\nbola založená zmluva o dielo..., uzatvorená právnou predchodkyňou sťažovateľov ešte dňa\n06. 09. 2002, na základe ktoré takisto bola táto vlastníkom svojich priestorov už v procese\nsamotnej výstavby.“\nNa obe označené zmluvy sťažovatelia pred krajským súdom poukázali.\nSťažovatelia zhrnuli, že odvolací súd teda:\n„- uviedol, že osoba, ktorá uzatvorila záložnú zmluvu, tak mala oprávnenie konať\ns poukazom na zmluvu o dielo zo dňa 15. 06. 2001 (uzatvorenú bez akejkoľvek participácie\nostatných stavebníkov), ktorá sa však v súdnom spise, ku dňu rozhodovania odvolacieho\nsúdu, vôbec nenachádzala;\n- uviedol, že zmluvy o prevode práv a povinností, ktoré uzatvorila právna\npredchodkyňa sťažovateľov, boli uzatvorené až po podpise záložnej zmluvy, hoci na troch\nmiestach v súdnom spise bola založená zmluva o prevode práv a povinností zo dňa\n06. 09. 2002, uzatvorená niekoľko mesiacov pred podpisom záložnej zmluvy;\n- uviedol, že zmluva o výstavbe je pre posúdenie vlastníctva k rozostavanému\nbytovému domu irelevantná len preto, že ešte následne dochádzalo k zmene počtu bytov\na garážových státí, hoci osoby, ktoré zmluvu o výstavbe so\nuzatvárali, sú dodnes vlastníkmi bytových a nebytových jednotiek v danom bytovom\ndome...“\n\n5\n\nZ uvedených dôvodov nie je možné podľa sťažovateľov sťažnosť «odmietnuť ani\ns odvolaním sa na princíp subsidiarity právomoci Ústavného súdu SR, nakoľko odvolací\nsúd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, tak, že v dôsledku jeho arbitrárneho postupu\ndochádza k takým podstatným procesným vadám, ktoré na strane jednej nenapĺňajú dôvody\nautomatickej prípustnosti dovolania (§ 237 Občianskeho súdneho poriadku), no na strane\ndruhej bez ďalšieho nezvratne a nenapraviteľne zasahujú do niektorého z princípov či práv\ngarantovaných Ústavou SR. Ako už totiž bolo uvedené, v našom prípade nedôvodným\nzrušením rozsudku súdu prvej inštancie a tým opätovným otvorením možnosti predkladať\nnové dôkazy a skutočnosti v ďalšom priebehu konania dochádza k nenapraviteľnému\nzásahu do ústavného princípu rovnosti strán súdneho konania.\nNavyše, odmietaním ústavných sťažností bez ďalšieho voči „zrušovacím“\nuzneseniam odvolacích súdov sa vytvára stav, kedy odvolací senát bez nariadenia\npojednávania na neverejnom zasadnutí môže prijať prakticky čokoľvek a neustále rušiť\nrozsudky súdu nižšej inštancie a vracať jej vec na ďalšie prejednanie veci, vedomý si toho,\nže dané rozhodnutie odvolacieho súdu účastník konania nemôže akokoľvek ovplyvniť...\nMôže sa teda vytvoriť stav, kedy odvolací súd arbitrárne donekonečna v tom istom\nspore zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vracia na ďalšie prejednanie, vedomý\nsi toho, že neexistuje inštitúcia či súd, ktorá by mohla takéto jeho rozhodnutie (uznesenie)\nzrušiť, pretože proste neexistuje orgán, ktorý by na to v danej fáze konania mal\nprávomoc...».\nVzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie rozhodol, že:\n„1. Základné práva\n\n..., a\n\n,...\n\na. podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nb. podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 12 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky a článkom 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd,\n\n6\n\nuznesením Krajského súdu v Bratislave, číslo konania 6 Co 689/2013-1098, zo dňa\n30. 10. 2014,\nporušené boli.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, číslo konania 6 Co 689/2013-1098, zo dňa\n30. 10. 2014, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej znovu konal\na rozhodol.\n3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť\n\n... a\n\n... trovy právneho zastúpenia v sume 2.462,11 €... (v zmysle priloženého\nvyčíslenia) na účet ich právneho zástupcu - Mgr. Peter Toth-Vaňo..., do dvoch mesiacov od\nprávoplatnosti nálezu.“\nSťažovatelia zároveň podľa § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) požiadali „o prednostné vybavenie tejto sťažnosti“ a navrhli rozhodnúť v zmysle\nustanovenia § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde o dočasnom opatrení v znení:\n„Okresnému súdu Bratislava I sa ukladá, aby v právnej veci\na\n\n...\n\n... ako navrhovateľov, proti\n\nso sídlom\n\n... ako odporcovi vedenej na Okresnom súde Bratislava I\n\npod sp. zn. 9 C 40/2007, až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky o sťažnosti\n\n... a\n\n... podanej proti uzneseniu\n\nKrajského súdu v Bratislave, číslo konania 6 Co 689/2013-1098, zo dňa 30. 10. 2014,\nvo veci dočasne nekonal a nerozhodol.“\nPodaním doručeným ústavnému súdu 25. marca 2015 sťažovatelia doplnili sťažnosť\no ďalšiu argumentáciu, a to:\n„Ústavne relevantné vady napadnutého rozhodnutia Krajského súdu... identifikujeme\nv tom, že odvolací súd v odôvodnení... rozhodnutia nekonštatoval kumulatívne splnenie\nnepoužitia správneho ustanovenia právneho predpisu a súčasné nedostatočné zistenie\nskutkového stavu prvostupňovým súdom, čo je podmienka aplikácie predmetného § 221\nods. 1 písm. h) OSP...\n\n7\n\nZ celého... odôvodnenia uznesenia Krajského súdu... vôbec nevyplýva, že by súd\nprvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie\nprávneho predpisu a súčasne nedostatočne zistil skutkový stav. Dôvodom na zrušenie\nrozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP musí byť pritom výlučne súčasné splnenie\nuvedených dvoch podmienok...“\nPodľa názoru sťažovateľov „bol to práve odvolací súd, ktorý nesprávne prezentoval\nskutkový stav veci, nakoľko z obsahu spisu jednoznačne vyplývalo, že zmluvy o prevode\npráv a povinností zo zmluvy o výstavbe sa uzatvárali aj pred podpisom záložnej zmluvy, a to\nvrátane zmluvy uzatvorenej právnou predchodkyňou sťažovateľov“.\nSťažovatelia v doplnení sťažnosti znovu vyjadrili presvedčenie, že v danej veci\n„princíp subsidiarity rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je možné\nuplatniť“, poukazujúc na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. septembra\n2013.\nII.\nÚstavný súd z dôvodu posúdenia prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie požiadal\nkrajský súd o vyjadrenie sa k sťažnosti sťažovateľov.\nKrajský súd v liste sp. zn. Spr. 3091/15 z 2. marca 2015 doručenom ústavnému súdu\n10. marca 2015 k veci okrem iného uviedol:\n„V posudzovanom prípade má JUDr. Martin Murgaš, predseda senátu 6 Co za to,\nže vec po právnej stránke odvolací súd posúdil správne.\nK námietke, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti,\nže medzi spoločnosťou\n\n(ako objednávateľom) a spoločnosťou\n\n(ako zhotoviteľom) bola dňa 15. 06. 2001 uzavretá zmluva o dielo,\nktorá sa však v spise nenachádza, odvolací súd uvádza, že existencia predmetnej zmluvy\nvyplýva z viacerých listinných dôkazov založených v súdnom spise (najmä z rozhodnutí\nsúdov v obdobných veciach založených účastníkmi konania); nejde teda o skutočnosť\nneznámu v čase konania pred súdom prvého stupňa (napriek tomu, že sa k nej súd prvého\nstupňa v napadnutom rozsudku bližšie nevyjadril), existenciu tejto zmluvy napokon\n\n8\n\nnepopiera ani samotný sťažovateľ. Je teda možné konštatovať, že išlo o skutočnosť známu\nz činnosti odvolacieho súdu, pričom jej existencia vyplýva aj z iného konania vedeného pred\nKrajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6 Co/93/2014 vo veci\n\nc/a\n\nv ktorej odvolací súd zaujal rovnaké stanovisko.\nNaviac, v danej veci odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal predovšetkým z listín\nnachádzajúcich sa v spise Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9 C/40/2007 na č. l. 148\n(záložná zmluva), č. l. 572 (zmluva o výstavbe domu a zriadení vecného bremena) v znení\njej dodatku... (č. l. 587) a napokon aj z dispozičnej dohody zo dňa 10. 10. 2006. JUDr.\nMartin Murgaš, predseda senátu 6 Co, teda naďalej zotrváva na správnosti záverov\nodvolacieho senátu a má za to, že svojím postupom neporušil právo sťažovateľa na\nspravodlivý súdny proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Napokon odvolací súd v\nnijakom smere právne záväzne neustálil, že by predmetná nehnuteľnosť bola, alebo nebola\nplatne zaťažená záložným právom v prospech žalovanej, len nepovažoval za správne\nčiastkové zistenie súdu prvého stupňa, že\n\nnebola výlučnou vlastní\n\nkou predmetnej nehnuteľnosti a preto ju celú nemohla zaťažiť záložným právom.\nUvedené však nevylučuje možnosť, že záložné právo nemuselo platne vzniknúť z iných\ndôvodov (určitosť predmetu zálohu, oddeliteľnosť časti zmluvy od jej zvyšného obsahu,\ndobromyseľnosť žalovanej, resp. jej právnej predchodkyne pri uzatváraní záložnej zmluvy\na pod.), a preto (aby nebolo účastníkom odňaté právo na dvojinštančnosť konania) vec\nvrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nPredseda senátu 6 Co vo svojom stanovisku taktiež upriamil pozornosť\nna skutočnosť, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpal všetky dostupné\núčinné prostriedky nápravy. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že postupom\nodvolacieho súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces garantované v čl. 46\nods. 1 Ústavy SR, avšak proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné\ndovolanie, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom\n(ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok).\nZ citovaného ustanovenia vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu (teda aj rozhodnutiu, ktorým odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok\nsúdu prvého stupňa), ak sa postupom odvolacieho súdu účastníkovi odňala možnosť konať\npred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné považovať aj porušenie\n\n9\n\npráva účastníka na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľ tak mal možnosť podať proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu sp. zn. 6 Co/689/2013 zo dňa 30. 10. 2014 dovolanie...\nSťažovateľ dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v zákonnej lehote nepodal, čím\npodľa názoru predsedu senátu 6Co nevyčerpal všetky dostupné účinné prostriedky nápravy,\na preto má senát 6Co za to, že ústavná sťažnosť bola podaná predčasne, a mala by byť\nÚstavným súdom SR odmietnutá.“\nK vyjadreniu krajského súdu sťažovatelia listom z 9. septembra 2015 zaujali\nstanovisko, v ktorom zopakovali podstatné časti ich argumentácie uvedenej v sťažnosti a jej\ndoplnení, najmä pokiaľ ide o absenciu listinného dôkazu (zmluvy o dielo) v spise, o ktorý sa\nmal odvolací súd pri svojom rozhodovaní oprieť, ako aj neprihliadnutie na listinný dôkaz\nnachádzajúci sa v spise (zmluva o prevode práv a povinností zo zmluvy o výstavbe).\nRovnako zopakovali, že odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie podľa § 221\nods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku bez toho, aby boli kumulatívne splnené\npodmienky v tomto ustanovení uvedené.\nOpätovne pripomenuli, že „V prípade takéhoto porušenia základného práva\nústavnoprocesného charakteru by sme odmietnutím jeho preskúmania zo strany Ústavného\nsúdu a odmietnutím napravenia jeho pochybenia boli ako sťažovatelia v konaní vystavení\npostupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným\nv konaní, ktoré bolo poznačené porušením našich ústavnoprocesných práv (k tomu\nodkazujeme napr. na III. ÚS 46/2013).“.\nSťažovatelia znova uviedli, „že kontext právneho posúdenia odvolacieho súdu\nz hľadiska príslušných hmotnoprávnych noriem, ktoré mali byť aplikované, je...\nspochybnený nielen jeho rozporom s judikatúrou či jurisprudenciou, ale najmä z hľadiska\narbitrárneho posúdenia odvolacieho súdu... odvolací súd v skutočnosti nerozhodoval ani\npodľa obsahu súdneho spisu...“.\nPodľa sťažovateľov aj z vyjadrenia krajského súdu je bez pochybností zrejmé,\n„že odvolací súd skutočne vzal za rozhodujúci dokument listinu, ktorá vôbec nebola\ndoložená do súdneho spisu a v konaní oboznamovaná. Predmetný dokument do času\nrozhodnutia odvolacieho súdu nikdy nebol doložený do žiadneho súdneho spisu ani\nv akejkoľvek inej veci prejednávanej na Krajskom súde v Bratislave (odvolacom súde),\n\n10\n\nalebo na Okresnom súde Bratislava I. Predmetná zmluva nebola do rozhodnutia\nodvolacieho súdu doložená ani do súdneho spisu vedeného na Krajskom súde v Bratislave\npod sp. zn. 6 Co/93/2014 vo veci\n\nc/a\n\n...“.\nSťažovatelia dodávajú, že „Ak by odvolací súd skutočne chcel postupovať objektívne\na mal v úmysle považovať zmluvu za rozhodujúcu listinu (hoci bola uzavretá až po zmluve\no výstavbe...), mal si uvedenú zmluvu pred svojím rozhodnutím od odporcu aspoň\nvyžiadať... Odvolací súd však nepostupoval v súlade so zásadami Občianskeho súdneho\nporiadku. Na účely posúdenia arbitrárnosti postupu odvolacieho súdu je preto... úplne\nirelevantné, že uvedená zmluva sa okrajovo spomína v inom rozhodnutí doloženom do\nsúdneho spisu..., obzvlášť, keď sa spomína spôsobom, že výlučné vlastnícke právo\nzakladať (daná zmluva) nemôže...“.\nZdôraznili tiež, „že predseda odvolacieho súdu... úplne opomína..., že odvolací súd\nvonkoncom neprihliadol na zmluvu o postúpení práv a povinností, uzatvorenú ešte právnou\npredchodkyňou sťažovateľov pred uzatvorením záložnej zmluvy, resp. že v odôvodnení...\nuznesenia uviedol, že taká zmluva vôbec pred podpisom záložnej zmluvy uzatvorená nebola,\nhoci bola založená na troch miestach v súdnom spise“.\nSťažovatelia nesúhlasili ani s názorom krajského súdu o možnosti podania dovolania\nproti napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu. Podľa ich presvedčenia «ide...\njednoznačne o „pochybenia“ (mierne povedané) protiústavného charakteru. Protiústavný\npostup odvolacieho súdu a teda i protiústavné uznesenie odvolacieho súdu pritom môže\novplyvniť celé ďalšie konanie, s poukazom na viazanosť súdu prvého stupňa daným\nuznesením odvolacieho súdu...\nNa ani jeden z vyššie uvedených dôvodov arbitrárnosti resp. porušenia základných\npráv a slobôd sťažovateľov sa však neviaže žiadna z podmienok prípustnosti dovolania\nv zmysle § 237 O. s. p...\n... o odňatie možnosti konať pred súdom nemohlo ísť už len z dôvodu, že v danom\nkonaní ešte nedošlo k vyhláseniu konečného rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak najmä\nz dôvodu, že v prípade arbitrárneho postupu odvolacieho súdu v našej konkrétnej veci nejde\no znemožnenie, odňatie či sťaženie realizácie práv účastníkov konania.».\n\n11\n\nIII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...\nÚstavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\n\n12\n\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPredmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6\nods. 1 dohovoru v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením krajského\nsúdu č. k. 6 Co 689/2013-1098 z 30. októbra 2014, t. j. procesným rozhodnutím, ktorým\nv konaní „o určenie, že záložné právo neexistuje“ zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie.\nPodľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej\nrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,\npolitické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo\netnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov\npoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nPodľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí\nzabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba\npleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,\npríslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.\n\n13\n\nÚstavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),\na to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj\nza dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).\nPrincíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže\nkonať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba takými\nsťažnosťami, v okolnostiach ktorých sa sťažovatelia nemôžu v čase ich podania, ale ani\nv budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom prostredníctvom\niných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané porušenie\nniektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc\nústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany základného práva alebo slobody môžu domôcť\nvyužitím im dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto\nsťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02,\nIV. ÚS 115/07).\nSťažovatelia sú presvedčení, že v ich veci neprichádza do úvahy odmietnutie\nsťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu v zmysle princípu subsidiarity\nupraveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, a to vzhľadom na to, že „odvolací súd zrušil rozsudok\nsúdu prvého stupňa, tak, že v dôsledku jeho arbitrárneho postupu dochádza k takým\npodstatným procesným vadám, ktoré na strane jednej nenapĺňajú dôvody automatickej\n\n14\n\nprípustnosti dovolania (§ 237 Občianskeho súdneho poriadku), no na strane druhej bez\nďalšieho nezvratne a nenapraviteľne zasahujú do niektorého z princípov či práv\ngarantovaných Ústavou SR“.\nÚstavný súd však napriek argumentom sťažovateľov v danej veci nezistil dôvody\nna pripustenie výnimky zo zásady vyplývajúcej z čl. 127 ods. 1 ústavy vo vzťahu\nk právomoci ústavného súdu.\nJe potrebné pripomenúť, že ak ústavný súd v minulosti vstúpil svojou právomocou\ndo rozhodnutí druhostupňových súdov, ktorými boli zrušené prvostupňové rozhodnutia,\nurobil tak preto, že išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci\nsamej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba\nurčitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.\nPodmienkou na pripustenie takejto výnimky však navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom\nprípade muselo ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným)\nspôsobom\n\nzasiahnuť do\n\nústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\n\ngarantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia\nsa musela vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr\n(IV. ÚS 195/2010), prípadne sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok\nkonania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných\nkonaniach (IV. ÚS 322/09). Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím\nvšeobecného súdu došlo k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania\n(III. ÚS 46/2013 ̶ na túto vec poukázali aj sťažovatelia, pozn.).\nV aktuálnej veci ale tomu tak nie je.\nNapadnuté rozhodnutie krajského súdu považujú sťažovatelia za arbitrárne\na vytýkajú mu tieto skutočnosti:\n- odvolací súd sa pri posúdení vlastníckeho práva dotknutej nehnuteľnosti odvolal\nna dokument, s ktorým nemohol byť oboznámený, pretože sa nenachádzal v súdnom spise,\n- odvolací súd rozhodol v rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi z obsahu spisu,\na to pokiaľ ide o konštatáciu dátumov uzatvorenia príslušných zmlúv,\n\n15\n\n- odvolací súd zrušil prvostupňový rozsudok s poukazom na § 221 ods. 1 písm. h)\nObčianskeho súdneho poriadku, pričom na takýto postup neboli splnené zákonné\npodmienky,\n- právny názor odvolacieho súdu o výlučnom vlastníctve k rozostavanej stavbe len\njedného zo stavebníkov je v rozpore s judikatúrou aj odbornou literatúrou.\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom\nna záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí,\naj pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je\ntaké porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu\npred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno\nnapraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku\n(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Rovnako v súlade so svojou\nrozhodovacou činnosťou ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu\n(siedmy oddiel ústavy) „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako\ncelok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí\nod pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04,\nIV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).\nZ uvedeného vyplýva, že ústavnou kompetenciou ústavného súdu nemôže byť zmena\nalebo náprava prípadného, či už namietaného alebo skutočného pochybenia všeobecných\nsúdov v dosiaľ neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či konanie ako\ncelok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného hľadiska\nv ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne rozširoval jeho kompetencie\na vo svojich dôsledkoch z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna\nokrem iného aj tým, že by mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich konaní (obdobne\nIV. ÚS 233/2011).\nPodľa názoru ústavného súdu všetky krajskému súdu vytýkané skutkové okolnosti sú\nspôsobilé byť predmetom opätovného posudzovania všeobecnými súdmi, a to v rámci\nvšetkých štádií konania po vydaní napadnutého rozhodnutia. Sťažovatelia v sťažnosti\n\n16\n\npodanej ústavnému súdu nepredložili žiaden relevantný argument spochybňujúci tento\nzáver, t. j. že by sa označené námietky okresnému súdu alebo následne aj krajskému súdu\nnemohli predostrieť, prípadne že by sa týmito z akéhokoľvek dôvodu nemohli zaoberať\n(napr. zákonné prekážky). Sťažovateľom nič nebráni v ďalšom konaní poukázať\nna absenciu dôkazu v súdnom spise; na konkrétne dátumy uzatvárania jednotlivých zmlúv\na ich\n\nporovnania;\n\nna\n\ndôkazy\n\ndosvedčujúce\n\nvlastníctvo\n\nsubjektov\n\nk dotknutým\n\nnehnuteľnostiam s poukazom na zodpovedajúcu zákonnú úpravu. Konajúce súdy budú\nmusieť reagovať na prípadné návrhy sťažovateľov súvisiace s ich presvedčením\no nesprávnosti záverov najmä odvolacieho súdu a až v prípade, že po právoplatnom\nskončení konania budú sťažovatelia naďalej zastávať názor, že zo strany konajúcich súdov\nbolo zasiahnuté do ich základných práv alebo slobôd, budú môcť uplatniť ich ochranu\nv konaní pred ústavným súdom.\nÚstavný súd s prihliadnutím na okolnosti tejto konkrétnej veci nemohol bez výhrad\nakceptovať odôvodnenie podania sťažnosti ústavnému súdu spočívajúce v tvrdení,\nže prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 Občianskeho\nsúdneho poriadku). Viazanosť súdu nižšej inštancie právnym názorom\n\nsúdu vyššej\n\ninštancie je zásadne daná, nie je však absolútna. Prvostupňový súd sa môže výnimočne\nodkloniť od právneho názoru odvolacieho súdu, ak po zrušení rozhodnutia súdu prvého\nstupňa v ďalšom konaní pred ním dôjde na základe vykonaného dokazovania k\n\nzmene\n\nskutkového stavu, oproti stavu veci, z ktorého vychádzal odvolací súd pri vyslovení svojho\nprávneho názoru, že právny názor odvolacieho súdu nemôže obstáť.\nNie je teda celkom vylúčené, aby sťažovatelia v ďalšom štádiu mohli namietať proti\nnimi oponovanému právnemu názoru krajského súdu (ako súdu odvolacieho), s tým,\nže všeobecné súdy budú musieť zvážiť relevanciu ich argumentácie a podľa svojho úsudku\nju zohľadniť v rámci svojho rozhodovania (obdobne aj IV. ÚS 186/2012, II. ÚS 846/2014).\nUvedené skutočnosti v spojení s citovanou judikatúrou viedli ústavný súd k záveru\no odmietnutí tejto časti sťažnosti sťažovateľov, ktorou napádali porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\n\n17\n\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPokiaľ ide o nesúhlas sťažovateľov so zrušením prvostupňového rozhodnutia\nodvolacím súdom podľa § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku, pretože sú\npresvedčení, že nedošlo ku kumulatívnemu splneniu oboch podmienok uvedených v tomto\nzákonnom ustanovení, ústavný súd poznamenáva, že krajský súd vyslovil svoj právny\nnázor, čo sa týka vlastníctva jednotlivých subjektov k dotknutým nehnuteľnostiam,\na poukázal na dôkazy, ktoré ho viedli k skutkovým záverom, z ktorých vychádzal (s čím\nsťažovatelia síce nesúhlasili, avšak budú mať príležitosť toto v ďalšom konaní namietať).\nZ postavenia ústavného súdu vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou. Preto nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či\nv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,\nIII. ÚS 222/2012).\nÚstavný súd nepovažuje za potrebné na tomto mieste zopakovať odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia z dôvodu, že sami sťažovatelia jeho podstatu v sťažnosti podrobne\nrozobrali, keď prezentovali, prečo s ním nesúhlasia. Z hľadiska ústavnoprávnej konformity\nvšak ústavný súd napadnuté rozhodnutie súdu druhého stupňa považuje za udržateľné\na akceptovateľné. Z jeho odôvodnia dostatočne vyplýva, s ktorými skutkovými zisteniami\nokresného súdu a jeho právnym posúdením veci nesúhlasil, a je teda zrejmé, na ktoré otázky\n\n18\n\nsa má okresný súd v ďalšom konaní sústrediť. V tomto zmysle bude plne v kompetencii\nokresného súdu, aby sa s právnym názorom krajského súdu prezentovanom v jeho\nzrušujúcom rozhodnutí vysporiadal tak, že vzniknutú polemiku posúdi v súvislosti s ďalšími\ndôkaznými prostriedkami nachádzajúcimi sa v jeho dispozícii.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,\nprípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať\ntakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nZ tohto pohľadu je sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 689/20131098 z 30. októbra 2014 zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde odmietol.\nSťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou napádali porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy\na čl. 14 dohovoru, ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu absencie právne relevantného\nodôvodnenia podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať\no ďalších návrhoch sťažovateľov v nej uvedených.\nV závere ústavný súd ešte poznamenáva, že nemal dôvod odchýliť sa od svojho\nprávneho názoru vysloveného v obdobnej veci pod sp. zn. III. ÚS 382/2015.\n\n19\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. decembra 2015\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "podanie-neúplné, odstránenie nedostatkov", "právomoc-právomoc ústavného súdu", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b6c82b2a-5c6f-412f-ad88-2abb63af10d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.382.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 382/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 382/2015 z 18. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-18", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.382.2015.1"}, {"guid": "ussr:754200ca-2819-45e0-8e4b-8807ecf5d4b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 846/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 846/2014 z 11. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:754200ca-2819-45e0-8e4b-8807ecf5d4b5"}, {"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "ussr:af92f4a1-26e2-4e77-8de1-dedfd6455764", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 222/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 222/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af92f4a1-26e2-4e77-8de1-dedfd6455764"}, {"guid": "ussr:567f0c94-8ec4-4ef8-927c-a0ce2b80f676", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 186/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 186/2012 z 12. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-12", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:567f0c94-8ec4-4ef8-927c-a0ce2b80f676"}, {"guid": "ussr:78cc7d71-3865-4123-ab6d-6c74e616e956", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 233/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 233/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:78cc7d71-3865-4123-ab6d-6c74e616e956"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 322/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 322/09 z 25. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-25", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 355/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 355/05 z 14. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-14", "citacie_n": 254, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 23/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/05 z 13. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-13", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 148/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 148/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "dccb1d3b-17f5-4308-987a-e7d8ed6d98f7:d2bc2cc1-1fb2-4fba-9856-7bd8a341ca0c", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4412221778.2", "spisova_znacka": "6Co/93/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/93/2014 z 5. 8. 2014", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2014-08-05", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4412221778.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:a73df787-658f-4093-a917-868c6bba361c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.50.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 50/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2024 z 25. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.50.2024.1"}, {"guid": "ussr:d5ea0e48-622e-497a-8cf2-13bd4381eb59", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.409.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 409/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 409/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.409.2020.1"}, {"guid": "ussr:313966a8-0d1b-4b7c-a3db-383888ef7640", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.273.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 273/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 273/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.273.2020.1"}, {"guid": "5661f947-932d-463c-a381-2067aee6af1b:952a954d-8d3f-4aa8-9237-ca5263a3d0eb", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1107205035.7", "spisova_znacka": "9Co/603/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/603/2012 z 25. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1107205035.7"}]}