{"guid": "ussr:e5d1ff41-589f-4a0c-8f29-4ffb46f47eb2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.61.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 61/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 61/2016 z 2. 2. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. februára 2016, sp. zn. III. ÚS 61/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.61.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2016-02-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-8", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e5d1ff41-589f-4a0c-8f29-4ffb46f47eb2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.61.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.61.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.61.2016.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 61/2016-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom Petrom Janíkom, M. R. Štefánika 5,\nTopoľčany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných\npráv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 Tdo 30/2015 z 9. septembra 2015 a takto\nrozhodol:\n\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra\n2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom\n\nPetrom Janíkom, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva\nna osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nsp. zn. 3 Tdo 30/2015 z 9. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažností vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej\nlen „okresný súd“) č. k. 1 T 166/2011-1606 zo 16. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok\nokresného súdu“) uznaný vinným z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu\nnedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich\ndržania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného\nzákona, za čo bol odsúdený podľa § 172 ods. 2 a § 37 písm. m) a § 38 ods. 4 Trestného\nzákona na trest odňatia slobody v trvaní 140 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený\ndo ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol podľa § 76 ods. 1, § 77 ods. 1\na § 78 ods. 1 Trestného zákona uložený ochranný dohľad na dobu 1 roka. Podané odvolanie\nsťažovateľa a jeho spoluobvineného proti rozsudku okresného súdu Krajský súd v Trnave\n(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 6 To 123/2013-1634 z 19. decembra 2013 (ďalej\nlen „uznesenie krajského súdu“) zamietol. Sťažovateľom podané dovolanie proti uzneseniu\nkrajského súdu potom najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku napadnutým\nuznesením odmietol.\nSťažovateľ namieta, že dokazovanie vykonané v jeho trestnej veci (vrátane znenia\nSMS správ a výpovede nasadenej agentky na hlavnom pojednávaní) potvrdzuje iniciatívu\npolicajnej agentky pri objednávaní konkrétneho množstva drogy. Z uvedeného vyvodzuje,\nže agentka „aktívne podporovala vyvolanie rozhodnutia sťažovateľa zabezpečiť čo\nnajväčšie množstvo drogy, ktorý sa o to skutočne aj snažil cez rôznych kamarátov,\nv priebehu konania nestotožnených, pričom je z dokazovania jasné, že takéto množstvo\n\n2\n\ndrogy ani zohnať nedokázal. Rovnako sťažovateľ poukazuje na okolnosti druhého prevodu,\npri ktorom tiež došlo k nezákonnej iniciatíve agentky, ktorá nerešpektovala to, že odsúdený\njej drogu nepriniesol, tak ho osobne navštívila u neho doma, pričom bez takejto návštevy by\nk predaju drogy nedošlo vôbec. Ďalej agentka nezákonnosť svojej činnosti potvrdila aj\nvo výsluchu dňa 30.05.2012, keď vypovedala o taktike svojej činnosti, ktorá mala byť\nzameraná na to, aby ponúkala viac a viac tovaru... Protizákonnosť polície umožnila aj\nOkresná prokuratúra Piešťany, keď v príkaze na predstieraný prevod č. k. I PO-V-26I/2011-3 zo dňa 5.4.2011 vo výrokovej časti rozhodnutia umožnila agentom predstierať\nkúpu ľubovoľného množstva omamnej alebo psychotropnej látky, čo je neprípustné.“.\nZ uvedeného sťažovateľ vyvodzuje nezákonnosť použitých dôkazov získaných opísaným\nspôsobom, čo má za následok nemožnosť ich použitia v trestnom konaní. Odvoláva sa\npritom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (napríklad II. ÚS 710/01 a III. ÚS 323/04),\nv zmysle ktorej sa nepripúšťa navádzanie iného na spáchanie trestného činu štátnymi\norgánmi (vrátane polície).\nSťažovateľ taktiež namieta vyčíslenie hodnoty drogy, ktoré malo mať vplyv\nna právnu kvalifikáciu skutku, za ktorý bol sťažovateľ v trestnom konaní odsúdený.\nSťažovateľ tvrdí, že „hodnota drogy platí iba za predpokladu, že množstvo drogy\npredávané na čiernom trhu ako dávka zodpovedá obvykle jednorazovej dávke drogy\nuvedenej v Žiadosti vyšetrovateľa“, z čoho následne vyvodzuje, že „hodnota drogy je\nurčená správne iba za predpokladu, že to, čo za dávku považuje KEU PZ je totožné s tým,\nčo sa ako dávka predáva na čiernom trhu za sumu uvedenú vo vyjadrení NPJ, čo sa na\nhlavnom pojednávaní ani nedokazovalo“. Podľa názoru sťažovateľa poukazujúceho pritom\nna uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2012 z 27. novembra 2012 a nález\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 268/2011 z 22. septembra 2011 sa súd „odklonil od postupov\nuplatňovaných v poslednom období v súdnej praxi od Najvyššieho súdu SR cez krajské súdy\naž po okresné súdy, čo je z rozhodovacej činnosti súdov celkom jasné a Národná kriminálna\nagentúra ani hodnotu dávok drogy už nevyčísľuje... Súd vychádza z pravdivosti údajov\nuvedených v správe Národnej kriminálnej agentúry, sťažovateľ túto správu spochybňuje a\nzdôrazňuje, že táto správa je nepreskúmateľná, polícia tam môže uviesť čokoľvek. Právna\nkvalifikácia skutku podľa odseku 2 písm. e/ § 172 Tr. zák. je pritom postavená výlučne na\n\n3\n\npredpoklade pravdivosti správy Národnej kriminálnej agentúry, ktorú nie je možné žiadnym\nspôsobom overiť.“. V tejto súvislosti tiež sťažovateľ spochybňuje určovanie hodnoty drogy\nna čiernom trhu tiež tvrdiac, že «„čierny trh“ nie je pojem predpokladaný niektorým z\nustanovení Tr. zák... Z pohľadu práva na obhajobu sa proti určeniu hodnoty cez „čierny\ntrh“ nedá primeraným spôsobom brániť a každé založenie viny na dôkaze takto\ndeklarovanom je aj porušením ustanovení zabezpečujúcich právo obžalovaného na\nobhajobu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.».\nPodľa názoru sťažovateľa neboli splnené ani právnymi predpismi ustanovené\npodmienky pre použitie agenta. Spochybňuje pritom vykonanú aplikáciu čl. 10 ods. 7\nZmluvy medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci,\nzverejnenej pod č. 252/2005 Z. z. (ďalej len „medzinárodná zmluva“), a nadväzne na to\ntvrdí, že „výklad súdu vo vzťahu k použitiu agenta je nesprávny aj z pohľadu skutočnosti, že\nv danej veci nešlo o pôsobenie agenta podľa zák. č. 171/1993 Z. z., ale podľa ustanovení\nTr. por., pretože polícia disponovala dostatočnými informáciami odôvodňujúcimi záver, že\ntrestný čin je páchaný.\nJedine ustanovenie § 117 ods. 14 Tr. por. upravuje postup upravujúci predpoklady\nvyslania agenta do zahraničia a predchádzajúci súhlas príslušných orgánov štátu, ktoré by\nmali podľa tohto ustanovenia rozhodovať až na základe príkazu podľa § 117 ods. 5 Tr. por.\nV predmetnej veci policajné orgány takto nepostupovali a nebol dodržaný postup\npodľa § 117 ods.14 Tr. por. a ani podľa Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Rakúskou\nrepublikou o policajnej spolupráci ... najmä jej článku 10, a neexistuje žiadny doklad o tom,\nže na našom území pôsobili rakúski agenti so súhlasom príslušného orgánu cudzieho\nštátu...“.\nNa základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd svojím rozhodnutím\nvyslovil, že najvyšší súd „uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 30/2015 zo dňa\n09.09.2015 porušil ústavné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku\n46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne\nkonanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\na najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený\n\n4\n\npod č. 209/1992 Zb.)“. Súčasne navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a najvyšší súd\nzaviazať na zaplatenie náhrady trov konania v sume 355,72 € na účet jeho právneho\nzástupcu.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,\nsťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo\nsťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže\nústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd\nodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.\n\n5\n\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nÚstavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že\nmôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny) sa každý môže domáhať\nzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\na v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n6\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia\nproti nemu.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa\nčl. 36 ods. 1 listiny a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto\noprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola\nprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento\nčlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy).\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa\nv jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom\nprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon\n(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný\nvýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne\ninterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nSúčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\nDo obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný\nsúd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda\n\n7\n\nza porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)\nv konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo\nna spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov\na ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci\nrozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že\nneboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva\nna spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nZ opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľom namietaného\nporušenia označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ku ktorému malo\ndôjsť neprípustnou policajnou provokáciou k spáchaniu trestného činu, nesprávnou právnou\nkvalifikáciou skutku a nezákonnosťou nosného dôkazu, ktorým bolo použitie agenta\nv rozpore s platnou právnou úpravou.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že aj keď sťažovateľ uplatnil\nv dovolaní dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, t. j. že\nrozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, z obsahu dovolania vyvodil, že\nsťažovateľ namietal predovšetkým použiteľnosť príslušníkov polície iného štátu\na prekročenie ich právomocí, čo podľa názoru najvyššieho súdu v skutočnosti zodpovedalo\ndovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, t. j. že rozhodnutie je\nzaložené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. S poukazom\nna svoju vlastnú judikatúru (R 120/2012), podľa ktorej sa viazanosť dovolacieho súdu\ndôvodmi dovolania týka vymedzenia chýb, a nie právnych dôvodov dovolania, tak najvyšší\nsúd skúmal sťažovateľom vytýkané vady predchádzajúceho konania z hľadiska dovolacieho\ndôvodu vymedzeného v § 371 ods. 1 písm. g), a nie z hľadiska sťažovateľom označeného\n§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\n\n8\n\nNajvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia následne\npripomenul, že „námietkami obsiahnutými v dovolaní sa v priebehu konania podrobne\nzaoberal tak prvostupňový, ako aj odvolací súd, ktorí legitímnosť použitia rakúskych\npríslušníkov Policajného zboru podrobne odôvodnili. V tejto súvislosti dovolací súd\npoukazuje predovšetkým na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 16. októbra\n2013, sp. zn. 1T 166/2011, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje a v ďalšom naň\nodkazuje...\nZ predloženého spisového materiálu je zrejmé, že použitie agenta sa realizovalo\nna základe žiadosti vyšetrovateľa policajného zboru, a to z dôvodu, že polícia disponovala\npoznatkami zo strany rakúskej polície o dodávke omamných a psychotropných látok\nzo Slovenskej do Rakúskej republiky, pričom tieto dodávky mala zabezpečovať osoba\nvystupujúca pod menom\n\n. Z dôvodu preukázania vyššej dôveryhodnosti agenta odbor\n\nšpecializovaných trestných služieb Prezídia Policajného zboru využil možnosť použiť\nna tento účel príslušníka polície iného štátu v súlade s ustanovením § 10 ods. 20 Trestného\nporiadku. Následne prokurátorka Okresnej prokuratúry Piešťany požiadala o vydanie\npríkazu na použitie agenta rakúskej polície, pričom tento príkaz bol sudcom pre prípravné\nkonanie Okresného súdu Trnava daný.“.\nNásledne najvyšší súd podrobne rozvádza podstatný obsah medzinárodnej zmluvy\na dôvody, pre ktoré jej čl. 10 ods. 1 až 6 nemožno vo veci aplikovať, a uvádza, že v danej\nveci «išlo o činnosť slovenskej polície, ktorá vyšetrovala trestnú činnosť páchanú\nslovenskými občanmi, na území Slovenskej republiky a za účelom objasňovania tejto\ntrestnej činnosti len použila príslušníkov polície Rakúskej republiky ako agentov. V\nposudzovanej veci aj podľa názoru najvyššieho súdu bolo možné aplikovať ustanovenie\nčlánku 10 ods. 7 vyššie uvedenej medzinárodnej zmluvy, podľa ktorého zmluvné strany sú\noprávnené navzájom si poskytovať agentov, ktorí konajú z poverenia a pod vedením\npríslušných orgánov druhej zmluvnej strany. Tento postup je zároveň v súlade aj s\nustanovením § 10 ods. 20 Trestného poriadku, podľa ktorého agent je príslušník\nPolicajného zboru alebo príslušník polície iného štátu, ktorý na základe príkazu\nprokurátora alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov\nzločinu, trestných činov uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného\n\n9\n\nzákona (ďalej len „korupcia“), trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a\ntrestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.». Na základe uvedeného potom\nnajvyšší súd konštatuje, že „použitie príslušníkov Rakúskej republiky, ako agentov bolo\nvykonané v súlade s ustanoveniami medzinárodnej zmluvy a Trestného poriadku“.\nK nadväzujúcej námietke sťažovateľa týkajúcej sa prekročenia právomoci agentky\nnajvyšší súd po uvedení obsahu § 117 ods. 2 Trestného poriadku a dopadajúcej judikatúry\n(R 47/2012) pripomenul, že policajnou provokáciou je „zámerné, aktívne a cielené\npodnecovanie alebo navádzanie, či iné vedomé iniciovanie alebo navádzanie na spáchanie\ntrestnej činnosti u druhej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala. Pokiaľ by činnosť\npolície bola vedená len snahou, aby kontaktovaná osoba spáchala trestný čin bez zistenia\nskutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že páchateľ by spáchal trestný čin aj vtedy, ak by príkaz\nna použitie agenta nebol vydaný (§ 117 ods. 2 Trestného poriadku), išlo by o neprípustnú\npolicajnú provokáciu trestného činu.\nZa kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie sa považuje\nskutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. nevytvára u kontaktovanej osoby vôľu spáchať trestný\nčin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky. Tieto podmienky však\nnesmú byť mimoriadne, ale objektívne možné v danej situácii obvyklé a musia nastať až\ns časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel spáchať trestný čin\na preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu...\nDovolací súd má za to, že v posudzovanom prípade orgány činné v trestnom konaní\nza účelom odhalenia páchateľa trestnej činnosti a zabezpečenia dôkazov o ich\ntrestnoprávne postihnuteľnom správaní len vytvorili podmienky, ktoré boli v danom prípade\nobvyklé, pričom tieto nastali až po tom, čo si obvinený preukázateľne osvojil úmysel trestný\nčin spáchať.\nAgent nemôže byť osoba, ktorá len pasívne čaká v prostredí, v ktorom sa má\npohybovať. Podstatné pre použitie agenta je, že konanie agenta musí byť v súlade s účelom\nTrestného poriadku a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní\nalebo usvedčovaní, ktorého sa zúčastňuje. Skutočnosť, že agent prejavuje záujem o kúpu\ndrogy, že sa s obvineným viackrát stretne, pýta určité množstvo drogy, zisťuje predajnú\n\n10\n\ncenu drogy, nie je navádzaním na spáchanie trestnej činnosti ani nezákonnou a aktívnou\nprovokáciou.\nNajvyšší súd konštatuje, že to bol práve obvinený\n\n, ktorý bol v konaní\n\niniciatívny. Pri vzájomnom rozhovore s agentkou sa vyjadril, že čím bude väčšie množstvo\nodberu, bude aj lepšia cena, najmä keď sa lepšie spoznajú. Pri poslednom odbere mu\nagentka uviedla sumu, ktorú má k dispozícii na zakúpenie drogy, pričom práve obvinený\nurčoval, aké množstvo drogy jej môže za takúto sumu zabezpečiť.\nS ohľadom na vyššie uvedené nemožno označiť konanie agentky za policajnú\nprovokáciu, ale išlo o tzv. skrytú aktivitu polície, zameranú na odhalenie páchateľov\ntrestných činov a zabezpečenie dôkazov o tejto trestnej činnosti.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku teda naplnený\nnebol.“.\nÚstavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia konštatuje, že\nna námietky sťažovateľa spochybňujúce zákonnosť použitia agentov, ktorí ho mali priamo\nusvedčovať, najvyšší súd odpovedal primerane, opierajúc sa pritom o ústavne konformný\nvýklad relevantných právnych noriem upravujúcich možnosť použitia agenta v rámci\ntrestného konania (§ 10 ods. 20 a § 117 Trestného poriadku a čl. 10 ods. 7 medzinárodnej\nzmluvy). Najvyšší súd sa dostatočne venoval aj námietkam sťažovateľa o prekročení\nprávomoci agentky, keď vysvetlil rozdiel medzi policajnou provokáciou a skrytou aktivitou\npolície aplikujúc výklad vyplývajúci z vlastnej ustálenej judikatúry, ktorú v napadnutom\nuznesení konkretizoval (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 9/2011 publikované\nv Zbierke\n\nstanovísk\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\na rozhodnutí\n\nsúdov\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\npod č. 47/2012).\nV tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonu právomoci\nnajvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou\nzákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý\nprávny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne\nneodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež dodáva,\n\n11\n\nže otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie\nsamo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv (obdobne\nIV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).\nOpísaný vedený výklad právnych noriem realizovaný najvyšším súdom nevykazuje\nznaky arbitrárnosti alebo jeho nezlučiteľnosti s právami zaručenými ústavou, prípadne\nmedzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa názoru ústavného\nsúdu tak najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskové\ndovolacie argumenty sťažovateľa, o ktorých možno v zásade konštatovať, že sa zhodujú aj\ns predloženou sťažnostnou argumentáciou. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny\nnázor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti\nalebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie\nústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri\nvýklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším\nsúdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nIV. ÚS 226/2012). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho\ndoterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech\nv konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).\nVo vzťahu k sťažnostnej námietke o nezákonnej právnej kvalifikácii súdeného\ntrestného činu podľa § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona, pri ktorom mali súdy bez\nvykonaných dôkazov nesprávne ustáliť hodnotu zaistenej drogy, ústavný súd uvádza, že\nz obsahu napadnutého uznesenia nevyplýva uplatnenie tejto námietky v dovolacom konaní\na ani sťažovateľ inými listinami uplatnenie tejto námietky v dovolacom konaní žiadnym\nspôsobom neosvedčil. Zo sťažovateľom predloženého uznesenia krajského súdu len\nvyplýva, že sa touto obdobnou námietkou zaoberal krajský súd v odvolacom konaní.\nÚstavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj ustálený právny názor, podľa ktorého pokiaľ\nsťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní\npred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní\npred všeobecným súdom, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,\n\n12\n\nIV. ÚS 340/2013, III. ÚS 461/2015). Ústavný súd preto k tejto námietke uvedenej\nv sťažnosti z dôvodu nedostatku svojej právomoci nezaujíma vecné stanovisko. Ako obiter\ndictum ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti sťažovateľovho spoluobžalovaného\n(\n\n) vedenej pod sp. zn. Rvp 15417/2015 a k nej pripojeného uznesenia\n\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 29/2015 z 9. septembra 2015 vyplýva, že najvyšší súd\nuvedenú námietku preskúmal v osobitne vedenom konaní o dovolaní už označeného\nspoluobžalovaného, v ktorom okrem iného podporne poukázal aj na judikatúru najvyššieho\nsúdu zaoberajúcu sa načrtnutou otázkou (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 74/2013\npublikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod č. 120/2014), pričom bez toho, aby ústavný súd týmto rozhodnutím zasahoval\ndo ústavného prieskumu, na ktorý je oprávnený iný senát ústavného súdu, považuje\nza potrebné poznamenať, že právne závery najvyššieho súdu sa aj v tejto otázke odchyľujú\nod právnej argumentácie formulovanej sťažovateľom v uvedenej námietke.\nVychádzajúc z obsahu namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd aj napriek sťažovateľom uplatnenej argumentácie\nhodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako racionálne, podrobné a pritom ústavne\nkonformné, pričom ním uskutočnený výklad posúdenia uplatnených dovolacích dôvodov\npodľa obsahu vytýkaných chýb konania, ako aj relevantnej procesnoprávnej úpravy\npotvrdzujúcej zákonnosť namietaných dôkazov nepopiera účel a podstatu označených práv.\nPreto v tejto časti považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (obdobne\nII. ÚS 699/2014).\nNapokon, pokiaľ ide o namietané porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 8\nods. 2 listiny, ústavný súd zistil, že z obsahu sťažnosti (okrem označenia ustanovenia listiny\nv petite sťažnosti) nevyplýva žiadna relevantná argumentácia svedčiaca o porušení\noznačeného práva. Uvedené ústavný súd hodnotí ako nedostatok jednej zo zákonom\npredpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde, ktorou je logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu vo vzťahu\nk právam, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha.\n\n13\n\nÚstavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce\nz podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži\ninštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná\njudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom\npredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).\nÚstavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval\nnesplnenie tejto zákonom predpísanej náležitostí za dostatočný dôvod na odmietnutie tejto\nzvyšnej časti sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde. Vzhľadom na uvedené bolo potom už bez právneho významu bližšie sa\nzaoberať ostatnými návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. februára 2016\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestný čin-právna kvalifikácia trestného činu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fa85f595-7ce5-46be-ba40-2b27768ba4e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.461.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 461/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 461/2015 z 22. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.461.2015.1"}, {"guid": "ussr:772bd553-4c57-48e5-aa96-4f8f3aaa5b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 699/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 699/2014 z 14. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:772bd553-4c57-48e5-aa96-4f8f3aaa5b9c"}, {"guid": "ussr:935db083-3ff2-4fe7-a901-5ba8431a1a9f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:935db083-3ff2-4fe7-a901-5ba8431a1a9f"}, {"guid": "ussr:64017ff4-fe36-4f96-8383-eab3e9b5eb90", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 595/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 595/2012 z 12. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-12", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:64017ff4-fe36-4f96-8383-eab3e9b5eb90"}, {"guid": "ussr:23c50b27-e4f3-4bf2-befc-6098d1ab5ef3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 226/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 226/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:23c50b27-e4f3-4bf2-befc-6098d1ab5ef3"}, {"guid": "ussr:ed00f7e7-e484-418b-b033-d9dd0159dc9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 268/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 268/2011 z 22. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-22", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed00f7e7-e484-418b-b033-d9dd0159dc9e"}, {"guid": "ussr:74b54c48-a34f-4d6c-8ae3-4b94200aa6b3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 395/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 395/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74b54c48-a34f-4d6c-8ae3-4b94200aa6b3"}, {"guid": "ussr:b8b282cf-f584-4169-b548-72209c4abb07", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 103/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 103/09 z 3. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-03", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8b282cf-f584-4169-b548-72209c4abb07"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 173/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 173/07 z 4. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-04", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:544b7168-b44a-48af-8a8d-0688a3ab87a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 168/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 565, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:544b7168-b44a-48af-8a8d-0688a3ab87a1"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:57354d74-ba22-46fd-a114-1af288f327b2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 409/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 409/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:57354d74-ba22-46fd-a114-1af288f327b2"}, {"guid": "ussr:2b609ae8-bf0f-4dd3-bcb7-0837f2dd2515", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 323/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 323/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2b609ae8-bf0f-4dd3-bcb7-0837f2dd2515"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 471, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "e93b1e8c-6ee3-4800-9464-c32402cb07d2:a9b03ba5-0b9a-4e8c-bdf3-052bb00148a2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:2511010892.2", "spisova_znacka": "3Tdo/30/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/30/2015 z 8. 9. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:2511010892.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ae3f2f6e-ccc9-42ff-a18b-90ca3f22d60d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.158.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 158/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 158/2020 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.158.2020.1"}, {"guid": "ussr:4b16cf7f-565d-4ba3-853d-7d0442116502", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.186.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 186/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 186/2018 z 8. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.186.2018.1"}]}