{"guid": "ussr:08ab51a0-9ea4-429e-b3b4-705367b2a012", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.591.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 591/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 591/2016 z 13. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. septembra 2016, sp. zn. III. ÚS 591/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.591.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2016-09-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/08ab51a0-9ea4-429e-b3b4-705367b2a012", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.591.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.591.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.591.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 591/2016-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra\n2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SB INMART, a. s.,\nDuklianska 21, Bardejov, zastúpenej advokátkou JUDr. Luciou Kolníkovou, Radvanská 1,\nBratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2014 z 30. septembra 2015\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti SB INMART, a. s., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n18. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SB INMART, a. s.,\nDuklianska 21, Bardejov (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalovaná“), ktorou\n\nnamieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 1 M Obdo V 2/2014 z 30. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 10. mája\n1996 a 16. augusta 1996 s obchodnou spoločnosťou\n(ďalej len „úpadca“), mandátne zmluvy, ktorých predmetom bolo\nvykonanie odbornej pomoci pri prieskume trhu, nadviazanie obchodných kontaktov\ns výrobcami uvedenej techniky, organizačné zabezpečenie týchto obchodných kontaktov\na stretnutí na účet mandatára a výroba manipulačnej techniky. Na majetok úpadcu bol\n22. apríla 1998 vyhlásený konkurz. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)\nrozsudkom č. k. 7 Cb 342/2001-154 zo 16. októbra 2008 (ďalej aj „rozsudok krajského\nsúdu“) v právnej veci žalobcov:\n(ďalej len ,,žalobca 1“), a\n(ďalej len ,,žalobca 1“), proti sťažovateľke o neúčinnosť právneho úkonu určil neúčinnosť\nmandátnych zmlúv uzavretých medzi úpadcom a sťažovateľkou proti konkurzným\nveriteľom úpadcu a sťažovateľke uložil povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty\n10 000 000 SKK so 17 % úrokom z omeškania od 11. apríla 2001 až do zaplatenia\na žalobcovi nahradiť trovy konania. Žalobu žalobcu 2 zamietol.\n3. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil tým, že sťažovateľka nepredložila súdu\nžiadne dôkazy o tom, že zmluvne dojednané plnenie žalobcom poskytla. Súd preto dospel\nk záveru, že zmluvným stranám muselo byť zrejmé, že cieľom uzavretia mandátnych zmlúv\nbolo ukrátiť konkurzných veriteľov budúceho úpadcu. Dohodnutá cena po 5 000 000 SKK\nbola podľa súdu nadsadená, nereálna a bola v zmluvách jednoznačne dohodnutá s cieľom\nodčerpať finančné prostriedky z účtu žalobcu v prvom rade, neskôr úpadcu, ktorý sa\ndo úpadku dostal aj z dôvodu odčerpania finančných prostriedkov na základe uzavretých\nmandátnych zmlúv so sťažovateľkou.\n\n2\n\n4. Proti rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd vyhovel žalobe, podala\nsťažovateľka odvolanie na najvyšší súd. Najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal vec\nv napadnutej časti a dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne a rozsudkom\nč. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010 rozsudok krajského súdu v napadnutej časti\npotvrdil.\n5. Najvyšší súd ako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že\n„... z obsahu napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, z akého dôvodu súd prvého\nstupňa uviedol, že v danom prípade mohol žalobca odporovateľnosť uplatniť a na základe\nakých dôvodov dospel k záveru, že ide o mandátne zmluvy neúčinné a na základe čoho\nzaviazal žalovanú vrátiť do konkurznej podstaty sumu získanú na základe mandátnych\nzmlúv. Ďalej uviedol, že z predložených dokladov je zrejmé, že žalobca, keď uplatnil právo\nna odporovanie mandátnych zmlúv, považoval ich za platné, čo je základnou podmienkou\npre určenie neúčinnosti zmlúv... Pokiaľ žalovaná bola názoru, že mandátne zmluvy neboli\nplatne uzavreté, bolo jej vecou, aby platnosť mandátnych zmlúv spochybnila, čo však v jej\nzáujme nebolo, a preto ide o obranu účelovú. Fakt, že žalovaná na základe mandátnych\nzmlúv plnenie vo výške 10 000 000,- Sk prijala a v tom čase netvrdila, že ide o zmluvy\nneplatné, sporný nie je.“.\n6. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal na podnet\nsťažovateľky z 10. marca 2010 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len\n,,generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie sp. zn. VI/2Pz 193/10 z 11. mája 2010.\nGenerálny prokurátor žiadal mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu zmeniť, žalobu žalobcu v prvom rade zamietnuť a sťažovateľke priznať náhradu trov\nkonania. Bol toho názoru, že „.. .rozsudkami konajúcich súdov bol porušený zákon, nakoľko\nsúdy vec nesprávne právne posúdili (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.)“. Generálny prokurátor\npoukázal na ustanovenie § 15 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení\nplatnom do 1. februára 1998 (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) a na ustanovenia\n§ 70a ods. 1, 2 a 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, prechodné ustanovenia účinné\nod 15. decembra 2005. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že\n\n3\n\nmandátne zmluvy medzi úpadcom a sťažovateľkou boli uzavreté 16. augusta 1996\na 10. mája 1996, návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu bol podaný\n23. septembra 1993 a konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený 22. apríla 1998.\nPodľa generálneho prokurátora konajúce súdy posúdili otázku neúčinnosti mandátnych\nzmlúv nesprávne, pretože aplikovali právnu úpravu účinnú od 1. februára 1998 (§ 15 zákona\no konkurze a vyrovnaní). Podľa generálneho prokurátora mali konajúce súdy správne\naplikovať právnu úpravu účinnú v čase uzavretia mandátnych zmlúv. Tým, že súdy\naplikovali nesprávne ustanovenie právneho predpisu, vec nesprávne právne posúdili.\nPodľa názoru generálneho prokurátora súdy mali prechodné ustanovenia k úpravám\núčinným od 1. februára 1998 vykladať tak, že na posúdenie predpokladov odporovateľnosti\nprávnych úkonov uskutočnených pred 1. februárom 1998 sa použije právna úprava účinná\npred 1. februárom 1998 (§ 15 ZKV) a následne mali túto právnu úpravu aplikovať\nna skutkový stav. Generálny prokurátor uviedol, že z vecného hľadiska je medzi\nhmotnoprávnou úpravou pred 1. februárom 1998 a od 1. februára 1998 zásadný rozdiel:\n«... podľa skoršej úpravy bolo možné odporovať právnemu úkonu, ku ktorému došlo\n„v posledných troch rokoch“ a podľa neskoršej právnej úpravy bolo možné odporovať\nprávnemu úkonu, ku ktorému došlo „v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu“.»\nPodľa generálneho prokurátora „Skutočnosť, že žalobca 1/ žalobou podanou 17. apríla\n2001 odporoval právnym úkonom uskutočneným 16. augusta 1996 a 10. mája 1996, mali\nkonajúce súdy vyhodnotiť tak, že žaloba je podaná po trojročnej prekluzívnej lehote, a teda\naplikáciou ustanovenia § 15 ZKV v znení účinnom pred 1. februárom 1998 mali žalobu\nzamietnuť.“.\n7. Okrem uvedeného generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní\npoukázal aj na ďalšie pochybenia konajúcich súdov. Poukázal na skutočnosť, že súd prvého\nstupňa vykonal len dve pojednávania a zo zápisníc z pojednávania nevyplýva, že by súd\nna pojednávaniach vykonal iné úkony, ako vypočutie prednesov procesných strán. Žiadny\nlistinný ani iný dôkaz nebol na pojednávaniach vykonaný. Podľa generálneho prokurátora\nkonajúce súdy nedostatočne zistili skutkový stav, keď „... jedinou cestou ako prijať\nskutkový záver, že k ukráteniu konkurzných veriteľov došlo určitým právnym úkonom, je\nporovnanie majetku dlžníka v čase vykonania právneho úkonu, zistenie zmenšenia jeho\n\n4\n\nmajetku v dôsledku právneho úkonu, zistenie ako mohli byť veritelia uspokojení, ak by\nk právnemu úkonu nedošlo a zistenie, či a o akú hodnotu boli veritelia v dôsledku právneho\núkonu ukrátení,“ pričom v danom prípade „... súdy skutkovo vec vôbec nevyhodnotili,\nči veritelia mohli alebo nemohli byť v roku 1996 - po uzavretí mandátnych zmlúv - z\nmajetku úpadcu uspokojení“, a tiež z dôvodu, že konajúce súdy považovali za preukázané,\nže sťažovateľka sumu 10 000 000 SKK na základe mandátnych zmlúv prijala, „... hoci\npre takýto záver nebol vykonaný žiadny dôkaz“. Napokon, generálny prokurátor považoval\nza vecne nesprávne, že súdy zaviazali sťažovateľku na zaplatenie pohľadávky žalobcovi\nv prvom rade, hoci žalobca v prvom rade tvrdil, že pohľadávku postúpil žalobcovi v druhom\nrade a uvedený rozpor nie je v rozhodnutiach vysvetlený. Generálny prokurátor\nv mimoriadnom dovolaní navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu\nako odvolacieho súdu zmenil a žalobu žalobcu v prvom rade zamietol.\n8. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní rozsudkom\nsp. zn. 1 M ObdoV 7/2010 z 24. júna 2010 tak, že rozsudok najvyššieho súdu ako\nodvolacieho súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010 v spojení s rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 7 Cb 342/2001-154 zo 16. októbra 2008 v napadnutej časti zmenil tak,\nže žalobu žalobcu zamietol. Najvyšší súd ako dovolací súd sa stotožnil s výkladom\nprechodných ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní generálnym prokurátorom.\n9. Žalobca v prvom rade rozsudok najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1\nM Obdo V 7/2010 z 24. júna 2010 napadol ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu\n27. augusta 2010, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n10. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 20/2011-50 z 29. marca 2011 rozhodol,\nže základné právo žalobcu v prvom rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 7/2010 z 24. júna 2010 porušené bolo, sťažnosťou\n\n5\n\nnapadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonanie.\n11. Podľa ústavného súdu «Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že\nna predpoklady odporovateľnosti právnych úkonov bola v danom prípade použitá právna\núprava do 1. februára 1998 (teda § 15 a § 16 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení\núčinnom pred 1. februárom 1998), a preto možno súhlasiť so sťažovateľovým názorom,\nže najvyšší súd vlastne vôbec neaplikoval § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní,\npretože ten ustanovuje, že na konania začaté pred 1. februárom 1998 sa použije ustanovenie\n§ 15 účinného po 1. februári 1998 s tým, že právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, mali\nzostať zachované.\nVšeobecné súdy v základnom, resp. v odvolacom konaní a ani najvyšší súd\nv dovolacom konaní nepovažovali za sporné, že právne úkony napadnuté odporovacou\nžalobou sťažovateľa bolo možné odporovať podľa právnej úpravy účinnej do 1. februára\n1998. Právne sporná bola len otázka, či rozšírenie lehoty na podanie odporovacej žaloby,\nktoré vyplýva zo zákona č. 12/1998 Z. z., ktorý menil a dopĺňal zákon o konkurze\na vyrovnaní, je potrebné aplikovať aj na prípad sťažovateľa. Najvyšší súd vec právne\nuzavrel v tom smere, že ústavne neakceptovateľný by bol nielen taký výklad § 70a ods. 3\nzákona o konkurze a vyrovnaní, ktorý by umožňoval na základe neskoršej právnej úpravy\npostihnúť stratou právnej účinnosti právne úkony uzavreté v súlade s právnou úpravou\nplatnou v čase ich uzavretia, ale aj taký výklad, ktorým sa rozširuje samotná lehota\nna podanie odporovacej žaloby...\nÚstavný súd sa... s postupom a výkladom § 70a ods. 3 zákona o konkurze\na vyrovnaní najvyššieho súdu nestotožňuje. Každá právna úprava prijatá zákonodarcom má\nsvoj účel a význam. Zmyslom zmien právnej úpravy konkurzu a vyrovnania (prijatých\nzákonom č. 12/1998 Z. z.) bolo okrem iného umožniť aj účinnejšie postihnutie právnych\núkonov, ktoré boli uzavreté s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov. Cieľom konkurzu je\ntotiž dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku (§ 2 zákona\no konkurze a vyrovnaní).\n\n6\n\nNemožno súhlasiť s názorom vyplývajúcim z napadnutého rozsudku, že každá\nnepravá retroaktivita, ktorá sa dotýka nadobudnutých práv, je protiústavná. Z judikatúry\nústavného súdu v skutočnosti vyplýva, že nadobudnutých práv sa môže nová právna úprava\ndotýkať. Nepravá retroaktivita je možná, ak to odôvodňujú „závažné dôvody všeobecného\nzáujmu“ a ak prípadné zásahy ustanovené novou právnou úpravou rešpektujú aj princíp\nproporcionality...\nNajvyšší súd v okolnostiach prípadu neaplikoval znenie § 15 zákona o konkurze\na vyrovnaní účinné od 1. februára 1998 (v zmysle § 70a ods. 3) s poukazom na rozpor\nso zásadou ochrany nadobudnutých práv. Pritom nemalo ísť o nové prípady právnych\núkonov, ktoré by bolo možné odporovať (ako to zaviedlo nové znenie § 15 ods. 5 a 6\nzákona o konkurze a vyrovnaní), v súvislosti s ktorými došlo k vysloveniu nesúladu § 70a\nods. 2 s ústavou, ale o úkony, ktoré bolo možné odporovať aj pred účinnosťou zákona\nč. 12/1998 Z. z. K nadobudnutiu účinnosti tohto zákona (t. j. predĺženiu lehoty, v ktorej\nmožno odporovať právnemu úkonu v konkurznom konaní) došlo v danom prípade ešte\npočas trvania lehoty ustanovenej podľa zákona účinného do 1. februára 1998. Právny\nvýklad podaný najvyšším súdom o nevyhnutnosti aplikácie § 15 zákona o konkurze\na vyrovnaní v znení účinnom do 1. februára 1998 v sťažovateľovej veci však ani\ns poukazom na princíp právnej istoty a zásadu ochrany nadobudnutých práv neobstojí,\npretože je v zjavnom rozpore so znením platnej a účinnej právnej normy (§ 70a ods. 3\nzákona o konkurze a vyrovnaní). Ústavný súd považuje napadnutý rozsudok za svojvoľný,\npretože nerešpektuje ústavne akceptovaný princíp, podľa ktorého je možné výnimočne\nuplatniť aj retroaktívne ustanovenia zákona. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že\nzávažné dôvody všeobecného záujmu si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady\nzákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany\nzákonodarcu (m. m. PL. ÚS 3/00)...\nPodľa ústavného súdu... v sťažovateľovej veci nebola aplikovaná platná a účinná\nprávna norma (§ 15 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení od 1. februára 1998), ktorá\nmala byť použitá podľa § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní... s poukazom na jej\nretroaktivitu a rozpor so zásadami ústavnosti...»\n\n7\n\n12. Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie najvyšší súd mimoriadne\ndovolanie generálneho prokurátora opätovne prerokoval a dospel k záveru, že mimoriadne\ndovolanie je dôvodné a uznesením č. k. 1 M Obdo V 6/2011-343 z 26. marca 2013 v znení\nopravného uznesenia sp. zn. 1 M ObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013 mimoriadnym dovolaním\nnapadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174\nz 19. januára 2010 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu na ďalšie\nkonanie.\n13. Podľa odôvodnenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu podmienky\nodporovateľnosti mandátnych zmlúv neboli predmetom dokazovania a bez akéhokoľvek\ndokazovania si súd osvojil tvrdenie žalobcu, čo malo za následok nedostatočne zistený\nskutkový stav a nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa najvyššieho súdu konajúci súd\nv rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) neuviedol, prečo nevykonal navrhnuté\ndôkazy, ako napr. vypočutie svedkov. Nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že zmluvným\nstranám muselo byť zrejmé, že cieľom uzatvorenia mandátnych zmlúv bolo ukrátiť\nkonkurzných veriteľov úpadcu a že úmysel úpadcu ukrátiť konkurzných veriteľov musel\nbyť druhej strane známy. Najvyšší súd ako dovolací súd konštatoval, že odvolací\nsúd v napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď na podstatné otázky majúce pre rozhodnutie\nveci podstatný význam, a preto takéto rozhodnutie nemožno považovať za zodpovedajúce\npožiadavkám základného práva účastníka konania na spravodlivý proces.\nPodľa dovolacieho súdu za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať\npred súdom možno označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia\nodvolacieho súdu. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku\nodvolacieho súdu nespĺňa požiadavky náležitého odôvodenia.\n14. Po vrátení veci najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu najvyšší súd uznesením\nč. k. 3 Obo 37/2013-371 z 29. mája 2014 rozsudok krajského súdu č. k. 7 Cb 342/2001-154\nzo 16. októbra 2008 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\nPodľa odvolacieho súdu právny názor prvostupňového súdu vyslovený v jeho rozhodnutí\nnevychádzal zo žiadneho dokazovania, ale iba z osvojenia si tvrdenia žalobcu, čoho\n\n8\n\nnásledkom je nedostatočne zistený skutkový stav. Dôkazné bremeno, ktoré by preukázalo\nukrátenie konkurzných veriteľov bolo na žalobcovi a on bol povinný preukázať, že došlo k\nukráteniu konkurzných veriteľov. V ďalšom konaní je preto podľa odvolacieho súdu\npotrebné doplniť dokazovanie.\n15. Žalobca sa v prvom rade sťažnosťou pre porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy domáhal v konaní pred ústavným súdom zrušenia\nuznesenia najvyššieho súdu č. k. 1 M Obdo V 6/2011-343 z 26. marca 2013 v spojení\ns opravným uznesením sp. zn. 1 M ObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013. Ústavný súd nálezom\nč. k. III. ÚS 35/2014-47 zo 17. júna 2014 rozhodol, že základné právo žalobcu, správcu\nkonkurznej podstaty úpadcu, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom\na sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené bolo a uznesenie\nnajvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n16. Podľa ústavného súdu: „Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu\nústavný súd zistil, že ako námietka sťažovateľa, že najvyšší súd v danom prípade\nnerešpektoval viazanosť právnym názorom ústavného súdu vysloveným v jeho\npredchádzajúcom náleze, tak aj námietka, že posúdenie prípustnosti generálnym\nprokurátorom podaného mimoriadneho dovolania v spojení s viazanosťou uplatneným\ndovolacím dôvodom odporujú nielen vlastnej judikatúre najvyššieho súdu, ale aj judikatúre\nústavného súdu, sú plne opodstatnené.“\n17. Podľa ústavného súdu najvyšší súd pri posudzovaní splnenia podmienok\nprípustnosti mimoriadneho dovolania žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť,\nže žalovaný pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie,\nktoré mohol odôvodniť rovnako ako on [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP] tým, že rozhodnutie\nvšeobecných súdov spočíva na nesprávnom právom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c)\nOSP], resp. namietať vadu konania spočívajúcu v odňatí mu možnosti konať pred súdom\n[§ 237 písm. f) OSP]. Podľa ústavného súdu sa najvyšší súd v danej veci dôsledne\nnezaoberal tým, či sú splnené podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania,\n\n9\n\nresp. naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho\nsúdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.\n18. Podľa ústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je\nprípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho\ndovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu\nsvojich práv a zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania − § 243f ods. 2\npísm. c) OSP], alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach\nsprávneho súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo\nzákonnými prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto\nzákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho\ndovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou\nmimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99, III. ÚS 35/2014).\n19. Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie najvyšší súd vychádzajúc\nz právneho názoru ústavného súdu v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia sp. zn.\n1 M Obdo V 2/2014 z 30. septembra 2015 uviedol: „Uvedený záver ústavného súdu\nvo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bez predošlého\nvyužitia opravných prostriedkov proti napádanému rozhodnutiu súdu si osvojil aj najvyšší\nsúd. Svedčia o tom aj jeho rozhodnutia sp. zn. 4MCdo/19/2008, 2MCdo/14/2005, sp. zn.\n2MCdo/15/2005, sp. zn. 4MCdo/3/2006, sp. zn. 1 MObdoV/2/2011 z odôvodnenia, ktorých\nvyplýva názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho\nrozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel\nmimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť\nvecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený\núčel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá\nakceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné\ndostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.“\n20.\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nvychádzajúc\n\naj\n\nzo\n\nstanoviska\n\npléna\n\nústavného\n\nsúdu\n\nsp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia\n\n10\n\nkonštatuje: «... uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho\nporiadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných\npochybení na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov\nzakotvených v § 237 O. s. p., ktoré formuluje dôvody zmätočnosti rozhodnutia. V prípade\nexistencie niektorého z dovolacích dôvodov v tomto ustanovení obsiahnutom, má samotný\núčastník konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré\nmôže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného\nprostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov,\nje uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s č1. 46 ods. 1 ústavy a č1. 6 ods. 1\ndohovoru. V týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta\nsunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď\npožaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou\na predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,\nv dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.\n... rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným\nrozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa č1. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho\nprípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom\ndovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník\nkonania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených\nzáujmov.“ Podľa najvyššieho súdu: „... závery ústavného súdu sú konformné so závermi\nEurópskeho súdu pre ľudské práva a potvrdzujú líniu doktríny pripúšťajúcej mimoriadne\ndovolanie ako výnimočný prostriedok ochrany účastníka výlučne v situácii, kedy existujú\npodstatné a presvedčivé okolnosti umožňujúce poskytnúť mu ochranu výlučne\na bezvýhradne len prostredníctvom zásahu generálneho prokurátora. Pokiaľ účastník má\nmožnosť použitia iného opravného prostriedku, ktorý je v jeho vlastnej procesnej dispozícii,\nmusí použiť prednostne takýto právne aprobovaný postup, t. j. cestu riadneho dovolania.»\n\n11\n\n21. Najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia sa preto zameral\nna preskúmanie, či nápravu nezákonného stavu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi\nprostriedkami.\n22. Podľa najvyššieho súdu „Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok Krajského súdu\nv Košiciach z 16. októbra 2008, č. k. 7 Cb/342/2001-154 v spojení s rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 19. januára 2010, č. k. 4 Obo 10/2009-174 nadobudol\nprávoplatnosť 19. marca 2010. Žalovaný proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu\nv zákonom stanovej jednomesačnej lehote dovolanie nepodal. Podal podnet na podanie\nmimoriadneho dovolania na generálnu prokuratúru dňa 31. marca 2010, doručený dňa\n1. apríla 2010.\nUvedeným postupom žalovaný opomenul účinne hájiť svoje práva - konkrétne\nnepodaním niektorého z opravných prostriedkov, ktoré zákon poskytuje účastníkovi - a to\nvyužitím podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti rozsudku\nodvolacieho súdu, či už z dôvodu závažných procesných vád (§ 237 písm. f/ O. s. p. v znení\núčinnom do 31. 12. 2014), resp. aj z dôvodu, pre ktorý podal mimoriadne dovolanie\ngenerálny prokurátor, (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.), keď k závažným procesným vadám je\ndovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O. s. p.), teda bez ohľadu na to, či\nboli alebo neboli v dovolaní namietané. Opomenutie využitia tohto opravného prostriedku\nnemôže byť nahradené mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný\núčel a podmienky.“.\n23. Najvyšší súd vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní sťažovateľka\nako podnecovateľka mimoriadneho dovolania nevyužila dostupný opravný prostriedok,\ndospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v danom prípade procesne neprípustné (§ 243i\nOSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP) a rozhodol, že mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora odmieta. Najvyšší súd ako dovolací súd rovnako rozhodol, že uznesenie\nnajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 3 Obo 37/2013-371 z 29. mája 2014 zrušuje.\n24. Podľa sťažovateľky právoplatným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n1 M ObdoV 2/2014 z 30. septembra 2015 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu\n\n12\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n25. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení\nnáležite nevysporiadal so zjednocujúcim stanoviskom najvyššieho súdu uverejneným\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008\npod č. 36, podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom\nnie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania, a tak\nmimoriadnym dovolaním môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa, ako ani s rozhodnutiami ústavného súdu (nálezom sp. zn. I. ÚS 178/08\nzo 4. februára 2009, uznesením sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. januára 2012, uznesením\nsp. zn. II. ÚS 507/2010 z 25. novembra 2010 a nálezom sp. zn. I. ÚS 118/2013 z 22. januára\n2014), podľa ktorých povinnosť vyčerpať riadne opravné prostriedky pred podaním\nmimoriadneho dovolania nevyplýva zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku.\n26. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „... podnet generálnemu prokurátorovi\nna podanie mimoriadneho dovolania... podal[-a] ako voľbu medzi dovolaním a podnetom\nna podanie mimoriadneho dovolania, majúc na zreteli stanovisko č. 36 [zjednocujúce\nstanovisko najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36, pozn.], z dôvodu, že v prípade doručenia\nmimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu sa na návrh generálneho prokurátora odkladá\nvykonateľnosť napadnutého rozhodnutia podľa § 243ha ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku. V prípade podania dovolania je ustanovenie o odklade vykonateľnosti\nnapadnutého rozsudku dispozitívne (§ 243 Občianskeho súdneho poriadku), závisí od úvahy\nsúdu, či navrhovaný odklad vykonateľnosti povolí.“. Podľa sťažovateľky „... vychádzajúc\nzo stanoviska č. 36 sa naša spoločnosť spoliehala na v ňom uvedený právny názor\na existujúcu zákonnú úpravu, umožňujúcu účastníkovi konania podať podnet generálnemu\nprokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania bez predchádzajúceho využitia\nriadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku“.\n\n13\n\n27. Podľa sťažovateľky „.. .mimoriadne dovolanie v posudzovanej veci poukazovalo\nna zásadné vady konania spočívajúce jednak v nesprávnom právnom posúdení veci a\njednak na neúplné zistenie skutkového stavu,“ pričom „... najvyšší súd pri rozhodovaní\no mimoriadnom dovolaní postupoval striktne formálne, odvolajúc sa výlučne na tú časť\nrozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu a Ústavného súdu, ktorá nepripúšťala aplikáciu\nmimoriadneho dovolania ako účinného prostriedku nápravy pred využitím iného\ndostupného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, rozhodovaciu činnosť\nEurópskeho súdu pre ľudské práva a zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu\nz 18.3.2015, sp. zn. PLz. ÚS 3/2015, bez toho, aby individuálne posúdil, či v tejto konkrétnej\nveci existujú okolnosti podstatného a závažného charakteru, ktoré by odôvodňovali odklon\nod zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich rozhodnutia nemajú byť spochybňované.“.\nSťažovateľka namieta, že „citované zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu, na ktoré\nodkazuje a z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu, sa vôbec\nnezaoberá svojimi intertemporálnymi dopadmi na ďalšiu rozhodovaciu činnosť tak\nNajvyššieho, ako aj Ústavného súdu...“.\n28. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „... podnet na mimoriadne dovolanie\n[podala] po splnení zákonných predpokladov na jeho podanie, majúc na zreteli bežnú\nrozhodovaciu činnosť Najvyššieho a Ústavného súdu v tomto smere, stanovisko č. 36, ktoré\nmalo byť smerodajné nielen pre Najvyšší súd a generálneho prokurátora, ale aj účastníka\nkonania, a tiež stabilitu právneho poriadku, právnej istoty a legitímnych očakávaní...“.\n29. Sťažovateľka sa v sťažnosti odvoláva na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\nMCdo 7/2014 z 30. júla 2015, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že «... ochrana\noprávnenej dôvery občanov v právo, ktoré... predstavoval ustálený výklad právnej normy\nvo forme stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozn.: stanovisko č. 36),\nby mala byť pre podané mimoriadne dovolania pred novým právnym záverom Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky [obsiahnutým v zjednocujúcom stanovisku ústavného súdu\nč. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, pozn.] prioritná. Možno mať tak za to, že sú tu\ndané špecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším záujmom na ochrane\nlegitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného\n\n14\n\nprostriedku. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie\nna podnet účastníka konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne\nzaužívanou právnou praxou sledujúc ochranu práv účastníka konania... Ide o využitie jeho\npráv v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len s poukazom na prelom rozhodovacej\nčinnosti Najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového právneho názoru. Ani\nod generálneho prokurátora Slovenskej republiky ako prostredníka jedného z účastníkov\nkonania na mimoriadne opravné konanie nemožno očakávať, aby v prípade reálneho\nvyužitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol\nodhadovať budúci názorový vývoj Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke výkladu\njeho zákonných predpokladov... Znamenalo by to neprimerane tvrdý zásah do práv\núčastníka konania, ktorý neuplatnil včas riadny, resp. mimoriadny opravný prostriedok,\nlebo spoliehajúc sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho prokurátora\npodanie mimoriadneho dovolania.». Sťažovateľka sa s týmto právnym názorom najvyššieho\nsúdu plne stotožňuje a je presvedčená, že obdobne mal najvyšší súd postupovať aj\npri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní v jej veci.\n30. Podľa sťažovateľky „... vady konania, ktoré boli namietané v mimoriadnom\ndovolaní generálneho prokurátora [nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné\nzistenie skutkového stavu, pozn.], boli takého zásadného významu, že nemali zostať\nbez povšimnutia zo strany Najvyššieho súdu. Najvyšší súd mal pri rozhodovaní\no mimoriadnom dovolaní skúmať, či išlo o také zásadné pochybenia vyplývajúce\nz podstatných a presvedčivých okolností, ktoré by mohli odôvodňovať výnimku z princípu\nprávnej istoty týkajúcu sa nezrušiteľnosti súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych\nsporoch.“.\n31. Sťažovateľka v sťažnosti zhŕňa, že najvyšší súd porušil jej základné práva tým, že\n„... pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní neposúdil a nijako sa nevysporiadal najmä\ns týmito zásadnými skutočnosťami:\n\n15\n\n4.1 princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní pri podaní podnetu ...\nna podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi, a to najmä v nadväznosti\nna stanovisko č. 36, ako aj rozhodovaciu činnosť Najvyššieho a Ústavného súdu v tom čase;\n4.2 či mimoriadne dovolanie bolo podané pre podstatné vady konania alebo omyly\nvo výkone spravodlivosti, ktoré by mohli odôvodňovať výnimku z princípu právnej istoty\ntýkajúcu sa nezrušiteľnosti súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch;\n4.3 intertemporálnymi dopadmi stanoviska pléna Ústavného súdu sp. zn.\nPLz. ÚS 3/2015, z 18.3.2015 na ďalšiu rozhodovaciu činnosť súdov a prípadnú tvrdosť\nretrospektívy nového právneho názoru.“.\n32. Podľa sťažovateľky „Najvyšší súd tieto skutočnosti neskúmal a rozhodol iba\ns odvolaním sa na stanovisko pléna Ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18.3.2015\na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho, Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva,\no ktorú sa predmetné stanovisko opiera. Z tohto pohľadu je preto napadnuté rozhodnutie aj\narbitrárne, svojvoľné, nutne vyžadujúce reparáciu.“.\n33. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje, aby\nústavný súd nálezom rozhodol, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právoplatným uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdoV 2/2014 z 30. septembra 2015 porušené bolo, aby\nsťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu\nna ďalšie konanie a rozhodnutie, a aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania\nspočívajúcich v trovách právneho zastúpenia.\n34. Sťažovateľka v sťažnosti rovnako navrhuje, aby ústavný súd rozhodol\no dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.\nNávrh na odklad vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nsťažovateľka odôvodňuje tým, že „... spoločnosť negeneruje takmer žiadne finančné zdroje,\nktoré by prevyšovali jej bežnú mesačnú potrebu na zabezpečenie svojej výrobnej činnosti“,\na navyše, že v súčasnosti spláca úver vo výške 500 000 €.\n\n16\n\nII.\n35. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n36. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n37. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n38. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n39. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť\nsťažnosti (návrhu) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\n\n17\n\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 453/2011).\n40. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie\ngenerálneho prokurátora podané na jej podnet, keď vychádzajúc z právnych názorov\nústavného súdu, najvyššieho súdu ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESĽP“) na prípustnosť mimoriadneho dovolania – konkrétne na nevyhnutnosť splnenia\npodmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych\nopravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne\nvyužiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov, dospel k záveru, že sťažovateľka\nako podnecovateľka mimoriadneho dovolania nevyužila dostupný opravný prostriedok,\nprostredníctvom ktorého mohla účinne hájiť svoje práva, a to konkrétne dovolanie proti\nrozsudku odvolacieho súdu. Podľa odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu opomenutie využitia tohto opravného prostriedku nemôže byť nahradené\nmimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný účel a podmienky, a preto\ns ohľadom na uvedené najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\nodmietol ako procesne neprípustné podľa § 243i OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP.\n41. Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii k prípustnosti mimoriadneho\ndovolania generálneho prokurátora namieta, že podľa nej boli splnené zákonne podmienky\npre podanie mimoriadneho dovolania ustanovené v § 243e ods. 1 OSP, splnenie ktorých je\npredpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1 OSP. Kľúčová\nnámietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že v čase podávania podnetu na mimoriadne\ndovolanie judikatúra najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutia niektorých senátov ústavného\nsúdu nepovažovali za conditio sine qua non prípustnosti mimoriadneho dovolania\n\n18\n\npredchádzajúce vyčerpanie všetkých dostupných riadnych, ako aj mimoriadnych opravných\nprostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť\nna ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Požadovanie splnenia uvedenej\npodmienky nepožadovalo (naopak, výslovne vylučovalo) aj zjednocujúce stanovisko\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36, v ktorom sa uvádza, že: „...\npodanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím\nriadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním... môže\ngenerálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“\n42. Podľa sťažovateľky najvyšší súd pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora nezohľadnil a nijako sa nevysporiadal s intertemporálnymi\ndopadmi neskoršieho právneho názoru ústavného súdu a najvyššieho súdu, podľa ktorého\npodmienkou prípustnosti mimoriadneho dovolania je vyčerpanie všetkých dostupných\nriadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania\nk dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.\nPodľa sťažovateľky je preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a svojvoľné\na je v rozpore s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní.\n43. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n44. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n45. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma\n\n19\n\nspoločne. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom\npredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\ns právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý\nproces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele\ndruhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09).\n46. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\n47. Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1\nústavy konštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov\nnie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nPreto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,\nak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok\nporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,\n\n20\n\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 268/05 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor\nnatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Vychádzajúc z uvedeného\nbolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je\narbitrárne a či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom\nzdôvodnil.\n48. Ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,\nv odôvodnení ktorého sa uvádza: „Ústavný súd [v náleze č. k. III. ÚS 35/2014-47\nzo 17. júna 2014, ktorým bol najvyšší súd pri rozhodovaní viazaný, pozn.] konštatoval, že\nnajvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania\npostupoval nielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu,\npretože žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že žalovaný pred podaním podnetu\ngenerálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako ako on\n(§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.) tým, že rozhodnutie všeobecných súdov spočíva\nna nesprávnom právom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), resp. namietať vadu\nkonania spočívajúcu v odňatí mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).\nPodľa ústavného súdu najvyšší súd sa v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené\npredpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týmto\nmimoriadnym opravným prostriedkom.“. Ďalšie podstatné dôvody najvyššieho súdu ako\nsúdu konajúceho o mimoriadnom dovolaní sú citované v bodoch 19, 20 a 22 tohto\nuznesenia.\n49. Najvyšší súd vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní sťažovateľka\nako podnecovateľka mimoriadneho dovolania nevyužila dostupný opravný prostriedok,\ndospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v danom prípade procesne neprípustné\n(podľa § 243i OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP) a rozhodol, že mimoriadne dovolanie\ngenerálneho prokurátora odmieta.\n\n21\n\n50. Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že v právnej veci\nsťažovateľky sa ústavný súd k prípustnosti generálnym prokurátorom podaného\nmimoriadneho dovolania vyjadril už vo svojom náleze č. k. III. ÚS 35/2014-47 zo 17. júna\n2014, na ktorý týmto odkazuje.\n51. Ústavný súd sa aj vo veci tejto sťažnosti plne stotožňuje so svojím právnym\nnázorom vyjadreným v náleze č. k. III. ÚS 35/2014-47 zo 17. júna 2014, neskôr pretaveným\naj do stanoviska pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015,\nna prípustnosť\n\ngenerálnym\n\nprokurátorom\n\npodaného\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\nlen\n\nza splnenia podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj\nmimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré\nmohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.\n52.\n\nV rámci\n\nposúdenia\n\nústavnej\n\nakceptovateľnosti\n\nnapadnutého\n\nuznesenia\n\nnajvyššieho súdu je potrebné uviesť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení zohľadnil\nskutočnosť, že v danej veci mohol sám účastník konania prostredníctvom dovolania\n[uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP] dosiahnuť nápravu,\nresp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon. Ústavný súd konštatuje,\nže z podanej sťažnosti a jej príloh nevyplývajú žiadne objektívne prekážky, ktoré by\nvyužitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v právnej veci sťažovateľky\nznemožňovali. V danom prípade bolo preto potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura\nscripta sunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich\npráv, keď požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou\nstarostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili\ntaké kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.\n53. Pokiaľ ide o hlavnú námietku sťažovateľky, že najvyšší súd sa v sťažnosťou\nnapadnutom uznesení vôbec nezaoberal a nijako nevysporiadal s intertemporálnymi\ndopadmi stanoviska pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015\na prípadnou tvrdosťou retrospektívy právneho názoru v ňom vyjadrenom, ako ani\ns princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní v kontexte existencie zjednocujúceho\nstanoviska najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\n\n22\n\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36, ako aj rozhodovacej činnosti\nnajvyššieho súdu a ústavného súdu v čase podávania podnetu na podanie mimoriadneho\ndovolania,\n\nktoré\n\npodanie\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\ngenerálnym\n\nprokurátorom\n\nnepodmieňovali využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania a boli toho\nnázoru, že mimoriadnym dovolaním možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu\nprvého stupňa, postačí uviesť nasledovné.\n54. Pokiaľ ide o judikatúru najvyššieho súdu v otázke prípustnosti mimoriadneho\ndovolania z dôvodu nejednotnosti senátov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\npri aplikácii ustanovenia § 243e ods. 1 OSP na základe podnetu generálneho prokurátora\nprijalo občianskoprávne kolégium zjednocujúce stanovisko k výkladu tohto procesného\nustanovenia, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36, podľa ktorého podanie mimoriadneho\ndovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného\nprostriedku účastníkom konania.\n55. Napriek uvedenému zjednocovaciemu stanovisku občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu boli aj v nasledujúcom období najvyšším súdom vydané rozhodnutia,\nktoré ho nerešpektovali (napr. uznesenia sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009,\nsp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra\n2012), a to aj v čase, keď sťažovateľka podala podnet generálnemu prokurátorovi\nna podanie mimoriadneho dovolania. V skutkovo rovnakých veciach tak najvyšší súd aj\npo prijatí zjednocujúceho stanoviska akceptoval celkom opačný právny záver týkajúci sa\nprípustnosti mimoriadneho dovolania.\n56. Podľa ústavného súdu (I. ÚS 178/08) taký rozpor sám osebe ešte nemusí byť\ndôvodom na kasáciu napadnutého rozhodnutia. Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja\na nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná\no nové interpretačné závery, ale aj menená. Každá zmena rozhodovacej súdnej praxe, zvlášť\nak ide o prax najvyššej súdnej inštancie povolanej aj na zjednocovanie judikatúry nižších\nsúdov, je však javom vo svojej podstate nežiaducim, lebo takouto zmenou je zjavne\n\n23\n\nnarušený jeden z princípov demokratického právneho štátu, a to princíp právnej istoty\na predvídateľnosti súdneho rozhodovania. To je prioritným dôvodom, prečo platná právna\núprava predpisovala pre najvyšší súd osobitné a záväzné pravidlá prijímania rozhodnutí\nv situáciách, keď nimi má byť ich doterajšia judikatúra prekonaná [porov. § 21 ods. 3\npísm. a) zákona č. 757/2004 Z. z.]. Dokonca, aj keby takéto procedúry neboli pre uvedené\nprípady zakotvené pozitívnym právom, nič by to nemenilo na povinnosti najvyššieho súdu\npristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných\nprípadoch, opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným\nodôvodnením takého postupu. Jeho súčasťou nevyhnutne by malo byť presvedčivé\nvysvetlenie toho, prečo aj napriek očakávaniu rešpektu k doterajšej rozhodovacej praxi bolo\nrozhodnuté inak. Takéto odôvodnenie je súčasťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.\n57. Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že stanovisko najvyššieho\nsúdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky č. 4/2008 pod č. 36, podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym\nprokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom\nkonania, vychádza zo záverov, ktoré nie sú súladné s rozhodnutiami ústavného súdu\na najvyššieho súdu, a to aj tými, ktoré boli prijaté v čase, keď sťažovateľka podala podnet\nna podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi, ako aj rozhodnutiami\nESĽP týkajúcimi sa prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, pričom\nv prípade tak ústavného súdu, ako aj ESĽP ide o súdne orgány oprávnené v určitých\nprípadoch zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu. Keďže v čase rozhodovania najvyššieho\nsúdu o mimoriadnom dovolaní v právnej veci sťažovateľky došlo k prijatiu zjednocujúceho\nstanoviska pléna ústavného súdu č. k. Plz. ÚS 3/2015-22, ktorým ústavný súd zamýšľal\nodstrániť stav, keď sa k určitej právne významnej otázke rozdielne vyjadrí niektorý\nzo senátov ústavného súdu, ako aj niektoré z kolégií najvyššieho súdu v stanovisku\nk zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov,\npričom toto stanovisko nie je rešpektované ani v nasledujúcom období všetkými senátmi\nnajvyššieho súdu, najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia poukázal\naj na v tomto zjednocujúcom stanovisku pléna ústavného súdu vyjadrený právny názor\nk prípustnosti mimoriadneho dovolania.\n\n24\n\n58. Ani po prijatí zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu uverejneného\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008\npod č. 36, podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je\npodmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania, rozhodovacia\nprax najvyššieho súdu nezotrvávala na uvedenom stanovisku a pri posudzovaní prípustnosti\nmimoriadneho dovolania najvyšší súd aj naďalej zohľadňoval skutočnosť, či účastník\nkonania pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho\ndovolania využil všetky zákonom dovolené právne prostriedky nápravy, a to tak riadne, ako\naj mimoriadne. Sťažovateľke mohla byť táto skutočnosť známa a v otázke prípustnosti\nmimoriadneho dovolania sa nemala bez výhrad spoliehať na uvedené stanovisko\nnajvyššieho súdu. Mohla si byť vedomá, že ak tak učiní, najvyšší súd môže mimoriadne\ndovolanie podané na jej podnet odmietnuť ako procesne neprípustné.\n59. V súvislosti s tým, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení výslovne\nnezaoberal intertemporálnymi dopadmi stanoviska\n\npléna\n\nústavného súdu\n\nč.\n\nk.\n\nPlz. ÚS 3/2015-22 na ďalšiu rozhodovaciu činnosť súdov a prípadnou tvrdosťou\nretrospektívy právneho názoru v ňom vyjadreného na prípustnosť mimoriadneho dovolania,\nústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1\ndohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však\nnemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument\n(napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61).\nRozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť\npodľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť\nnávrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce\nv zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi\na vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a\nHiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje\nkaždú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou\nspravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka\nkonania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne\n\n25\n\nneodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie ESĽP č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49,\ns. 67, 74).\n60. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené. Najvyšší súd\nzrozumiteľne prezentoval úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky,\na právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako svojvoľné\nalebo zjavne neodôvodnené či arbitrárne. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu\nústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi\nskutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,\na ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade mimoriadne dovolanie\ngenerálneho prokurátora odmietol ako procesne neprípustné. Na tomto závere nemôže nič\nzmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu sa nestotožňuje. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť\nporušenie označených práv sťažovateľky.\n61. K časovej pôsobnosti judikatúry z pohľadu zmeny judikatúry ústavný súd\npoznamenáva, že judikatúra je právom v materiálnom zmysle, to so sebou prináša\ni povinnosť súdov svoju judikatúru meniť spôsobom, ktorý nenaruší oprávnené očakávania\nadresátov právnych noriem. Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym právnym\nsystémom práva (rovnako aj v systéme common law) je aplikácia novej sudcom vytvorenej\nnormy na všetky aktuálne pred súdmi prebiehajúce kauzy (incidentná retrospektíva). Nový\nprávny názor sa aplikuje do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho\nprístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Nepripúšťa sa, aby na právne vzťahy\nz minulosti boli aplikované mylné právne názory. Zmena judikatúry sa deje s presvedčením,\nže predchádzajúca judikatúra bola nesprávnou interpretáciou práva. Zmena judikatúry je\nv tomto ohľade len opravou omylu vo výklade práva. Z tohto dôvodu nie je správny názor,\nže zmena judikatúry pôsobí retroaktívne. Retroaktivita sa spája s právnou normou ako\nvšeobecne záväzným (normatívnym) pravidlom, kde sa uplatňuje princíp zákazu\nretroaktivity (spätnej pôsobnosti). Judikatúra nie je samostatným, originálnym ani\nnormatívnym prameňom práva, akým je právna norma; judikatúra pôsobí vždy v súvislosti\n\n26\n\ns prameňom práva, je jeho interpretáciou. Najvyššie súdy preferujú incidentnú retrospektívu\ns tým, že len v celkom špecifických prípadoch ochránia právnu istotu a legitímne\nočakávania adresátov právnej normy, spravidla pri aplikácii hmotnoprávnej normy (Bobek,\nM. Kühn, Z. a kol. Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha : Auditorium, 2013,\ns. 148 a s. 159).\n62. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napriek rozsiahlej argumentácii sťažovateľky\nneexistuje príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia\nuvedených základných práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto\nsťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n63. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu\nzaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu sťažovateľky (návrhom\nna zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, návrhom na priznanie náhrady trov\nkonania či návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).\n64. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku\ntohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. septembra 2016\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "výklad (interpretácia)-právnej normy", "rozhodnutie-odôvodnenie", "mimoriadne dovolanie", "právna istota-predvídateľnosť práva", "arbitrárnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 35/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 35/2014 z 17. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-17", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c"}, {"guid": "ussr:6008c52e-47aa-4520-a2c1-40307ccc2920", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 118/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 118/2013 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6008c52e-47aa-4520-a2c1-40307ccc2920"}, {"guid": "ussr:9994c648-fe54-4b9c-964b-ab4b6bc07baf", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-19", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9994c648-fe54-4b9c-964b-ab4b6bc07baf"}, {"guid": "ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41"}, {"guid": "ussr:90c857eb-a946-478b-9909-186841f0a546", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 20/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 20/2011 z 29. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-29", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90c857eb-a946-478b-9909-186841f0a546"}, {"guid": "ussr:6001f55d-dc95-4bdd-a386-fa9c881d7d38", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 507/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 507/2010 z 25. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6001f55d-dc95-4bdd-a386-fa9c881d7d38"}, {"guid": "ussr:ce08bca1-c272-4755-8c78-a496ddc9b477", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 53/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 53/09 z 13. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-13", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ce08bca1-c272-4755-8c78-a496ddc9b477"}, {"guid": "ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/08 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}