{"guid": "ussr:4f27e44f-6587-41e3-ab80-b173ec4685fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 588/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 588/2016 z 13. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. septembra 2016, sp. zn. III. ÚS 588/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-09-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "nazov": "čl. 1 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 127 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 127 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 127 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 127 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 127 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 127 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4f27e44f-6587-41e3-ab80-b173ec4685fc", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1/text", "citacie_n": 16, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 588/2016-27\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra\n2016 predbežne prerokoval sťažnosť\nzastúpeného\n\nadvokátom\n\nJUDr.\n\n,\nLadislavom\n\nScholczom,\n\nadvokátska\n\nkancelária,\n\nKrmanova 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na dobrú správu\nverejných vecí „podľa čl. 1 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 127 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky“ uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 709 z 27. júna 2016\na postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ako aj rozhodnutím predsedníčky Súdnej rady\nSlovenskej republiky č. SR 172/2016 z 28. júla 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta\n2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na dobrú správu\nverejných vecí „podľa čl. 1 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 127 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky“ uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“)\nč. 709 z 27. júna 2016 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ako aj rozhodnutím\npredsedníčky súdnej rady č. SR 172/2016 z 28. júla 2016.\n1. Sťažovateľ bol dvomi členmi súdnej rady navrhnutý na hlasovanie o kandidátovi\nna dodatočného sudcu Všeobecného súdu Európskej únie (ďalej len „Všeobecný súd“),\nku ktorému došlo na zasadnutí súdnej rady 27. júna 2016. Sťažovateľ bol vo voľbách\njediným navrhnutým, pretože druhý uchádzač sa svojej kandidatúry vzdal. Na predmetnom\nzasadnutí súdna rada najprv uznesením č. 708 konštatovala, že „predložený návrh\nkandidáta,\n\n, na dodatočného sudcu Všeobecného súdu\n\nEurópskej únie spĺňa náležitosti ustanovené v Čl. I § 27g zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej\nrade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\nzmien\n\na doplnení.“\n\n<http://zasadnutia.sudnarada.gov.sk/data/att/2849.pdf>.\n\nNásledne\n\nsťažovateľa vypočula a tajným hlasovaním v uznesení č. 709 konštatovala, „že kandidát\n, nezískal dostatočný počet hlasov vo voľbe na dodatočného\nsudcu Všeobecného súdu Európskej únie“. Predmetné uznesenie neobsahuje žiadne\nodôvodnenie.\nPredsedníčka súdnej rady potom podľa § 27g ods. 4 v spojení s § 27d ods. 1 zákona\nč. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“) rozhodnutím\nz 28. júna 2016 vyhlásila voľbu kandidáta na dodatočného sudcu Všeobecného súdu\nna 22. august 2016 a oprávnených navrhovateľov vyzvala na predkladanie návrhov\nkandidátov do 1. augusta 2016 <http://www.sudnarada.gov.sk/data/files/722_vyhlasenievolby-sudcu-vseobecneho-sudu-eu.pdf>.\nNásledne predsedníčka súdnej rady rozhodnutím zo 6. júla 2016 zmenila termín\nkonania volieb, a to z 22. augusta 2016 na 19. september 2016 „z dôvodu čerpania\ndovolenky\n\nviacerých\n\nčlenov\n\nSúdnej\n\nrady\n\nSlovenskej\n\nrepubliky...“\n\n<http://www.sudnarada.gov.sk/data/files/723_zmena-terminu-volieb-dodatocny-sudca.pdf>.\n\n2\n\nNapokon, 28. júla 2016 predsedníčka súdnej rady rozhodnutím č. SR 172/2016\nzmenila lehotu na predkladanie návrhov kandidátov na dodatočného sudcu Všeobecného\nsúdu z 1. augusta 2016 na 15. august 2016 z dôvodu, že „požiadavky oprávnených\npredkladateľov, ktorí rozhodujú ako kolektívny orgán a v tomto období členovia čerpajú\ndovolenku.“\n\n<http://www.sudnarada.gov.sk/data/files/729_zmena-lehoty-vseobecny-sud-\n\neu.pdf>.\n2. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že uznesenie súdnej rady\nč. 709 z 27. júna 2016, ako aj napadnuté rozhodnutie predsedníčky súdnej rady porušujú\njeho základné právo na dobrú správu verejných vecí „v rozsahu nedostatku odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia, porušenia princípov nestrannosti a spravodlivosti a, napokon,\naj porušenia princípu legitímneho očakávania“.\nOznačené základné právo podľa sťažovateľa „nie je síce výslovne upravené v ústave,\nale je ho možné vyvodiť z čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 2, podľa ktorého Slovenská\nrepublika je právny štát a dodržiava aj svoje medzinárodné záväzky. Do obsahu pojmu\nprávny štát preto patrí aj základné právo na dobrú správu vecí verejných ako súčasť\nvšeobecných právnych zásad. Uplatňuje sa aj v práve Európskej únie, ktoré má aplikačnú\nprednosť pred vnútroštátnym právom.“.\nNásledne sťažovateľ cituje čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len\n„charta“), avšak konštatuje, že „v tomto prípade nie je aplikovateľná“, no „slúži ako\nvýchodisko na objasnenie obsahu základného práva na dobrú správu verejných vecí\nvyvodeného z čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu povinnosti súdnej rady odôvodniť svoje\nrozhodnutie o osobnom stave uchádzača o funkciu v medzinárodnom súdnom orgáne.\nNapokon, toto základné právo... existuje v práve Európskej únie ako súčasť\nvšeobecných právnych zásad, ktoré sú nepísaným primárnym právom a preto v prípade\nsťažovateľa je priamo aplikovateľné.“.\nS poukazom na čl. 254 a nasledujúce Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len\n„zmluva“) zastáva názor, že rozhodovanie o kandidátoch na sudcu Všeobecného súdu patrí\ndo pôsobnosti práva Európskej únie.\n\n3\n\nSťažovateľ kritizuje neodôvodnenie uznesenia súdnej rady č. 709 z 27. júna 2016,\npričom uvádza, že stabilizovaná judikatúra ústavného súdu nevyžadujúca odôvodnenie\nrozhodnutí súdnej rady sa v jeho prípade nemôže použiť. V nadväznosti na to dôvodí,\nže „súdna rada... neinformuje verejnosť ani uchádzača o tom, že v konkrétnom prípade\nuchádzania sa o funkciu sudcu Všeobecného súdu je potrebné splniť aj predpoklady\nvyžadované čl. 254 ods. 2... ZFEU..., tak ako sú interpretované a uplatňované výborom\nustanoveným podľa čl. 255 ZFEU.\nPredpoklady vyžadované právom Európskej únie však majú aplikačnú prednosť\npred právom Slovenskej republiky a súdna rada ako orgán verejnej moci bola povinná tieto\npredpoklady riadne formulovať a sprístupniť verejnosti ako aj uchádzačom.“. Sťažovateľ\npotom vymenúva uvedené predpoklady a poukazuje na skutočnosť, že sú prísnejšie ako\npredpoklady vyžadované zákonom o súdnej rade.\nNedostatočné odôvodnenie argumentuje aj tým, že „z listín, ktoré predložil...,\nz obsahu jeho verejného vypočutia ako aj zo stanovísk členov súdnej rady prednesených\nna zasadnutí 27. júna 2016 totiž vyplynulo, že sťažovateľ splnil všetky predpoklady na to,\naby bol zvolený za kandidáta na sudcu Všeobecného súdu.\nNapriek tomu však súdna rada rozhodla tak, že sťažovateľ nezískal dostatočný počet\nhlasov. Dôvod, prečo k tomu došlo, však chýba, nebol vyhlásený, ani nie je obsiahnutý\nv napadnutom uznesení.“.\nV sťažnosti sťažovateľ kritizuje aj predĺženie lehoty na predkladanie návrhov\nna kandidátov sudcu Všeobecného súdu, ku ktorému pristúpila predsedníčka súdnej rady\nrozhodnutím č. SR 172/2016 z 28. júla 2016. Podľa jeho názoru k takémuto postupu nemá\npotrebný zákonný základ, a preto „rozhodnutie predsedníčky súdnej rady nemá žiadne\nprávom predpokladané účinky a tak zostáva v platnosti dátum 1. august 2016,\ndo ktorého nebol podaný žiaden návrh na kandidáta. V dôsledku toho na rokovaní súdnej\nrady 19. septembra 2016 nemožno rozhodovať o kandidátovi na sudcu Všeobecného súdu.“.\nPodľa názoru sťažovateľa „predsedníčka súdnej rady mala správne a zákonne,\npo zistení, že do 1. augusta 2016 nebol navrhnutý žiaden kandidát, zrušiť voľby určené\n\n4\n\nna 19. septembra 2016, určiť nové voľby a súčasne aj novú lehotu na predkladanie návrhov\nna kandidáta; v takom prípade by sťažovateľ mohol opätovne kandidovať.“.\nSťažovateľ v posudzovaných okolnostiach\n\n„oprávnene, po uplynutí lehoty\n\nna predkladanie návrhov na kandidátov na sudcu Všeobecného súdu bez toho, aby bol\npodaný nejaký návrh, t. j. po 1. auguste 2016, očakával vyhlásenie ďalších volieb\nkandidáta, ktorých by sa už mohol zúčastniť na návrh oprávnených osôb.“. Takto bola\npodľa sťažovateľa narušená ochrana jeho legitímnych očakávaní.\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie\nnálezom rozhodol takto:\n„Súdna rada Slovenskej republiky uznesením č. 709 z 27. júna 2016, ktorým sa\nkonštatuje, že kandidát\n\nnezískal dostatočný počet hlasov\n\nvo voľbe na dodatočného sudcu Všeobecného súdu ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo\nporušila základné právo sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods. 1 a 2\nv spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nPredsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím o predĺžení lehoty\nna predkladanie návrhov kandidátov na sudcu Všeobecného súdu z 28. júla 2016, číslo:\nSR 172/2016 porušila základné právo sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí podľa\nčl. 1 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nUznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 709 z 27. júna 2016, ktorým sa\nkonštatuje, že kandidát\n\nnezískal dostatočný počet hlasov\n\nvo voľbe na dodatočného sudcu Všeobecného súdu sa zrušuje.\nRozhodnutie predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky z 28. júla 2016, číslo:\nSR 172/2016 o predĺžení lehoty na predkladanie návrhov kandidátov na sudcu Všeobecného\nsúdu sa zrušuje.\nVec sa vracia Súdnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie, v ktorom je Súdna rada Slovenskej republiky viazaná právnym názorom senátu\nústavného súdu (časť VI).“\n\n5\n\nSťažovateľ navrhuje ústavnému súdu aj prijatie dočasného opatrenia v tomto znení:\n„Ústavný súd ukladá Súdnej rade Slovenskej republiky, aby sa zdržala volieb\nkandidáta na dodatočného sudcu Všeobecného súdu, ktoré predsedníčka súdnej rady\nvyhlásila na 19. septembra 2016, až do rozhodnutia vo veci samej.“\n3. Predsedníčka súdnej rady doručila ústavnému súdu 7. septembra 2016\nbez vyžiadania svoje vyjadrenie, v ktorom navrhuje odmietnuť sťažnosť sťažovateľa ako\nzjavne neopodstatnenú a nevyhovieť jeho návrhu na prijatie dočasného opatrenia.\nOdkazom na judikatúru ústavného súdu najprv argumentuje tým, že súdna rada je\nosobitným nezávislým ústavným orgánom súdnej moci, nie výkonným orgánom\nadministratívnej povahy. Uvádza, že uskutočňovanie kompetencie podľa čl. 141a ods. 5\npísm. f) ústavy je realizáciou „ústavnej pôsobnosti“ súdnej rady. Dôvodí v prospech\nneaplikovateľnosti čl. 41 charty na posudzovaný prípad.\nPredsedníčka súdnej rady taktiež tvrdí, že kritériá označené sťažovateľom\nako požiadavky plynúce z práva Európskej únie sa odvíjajú od stanoviska výboru\nzriadeného podľa čl. 255 zmluvy, pričom „jeho rozhodnutia nie sú právne záväznými\na pre Radu majú odporúčací charakter... preto ich nemožno považovať za súčasť\nprimárneho práva, ktoré by malo aplikačnú prednosť pred vnútroštátnou právnou\núpravou“.\nZ relevantnej právnej úpravy podľa predsedníčky súdnej rady vyplýva „výlučné\nústavné a zákonné oprávnenie predsedu súdnej rady riadiť a organizovať činnosť súdnej\nrady a súčasne vyhlasovať deň a čas konania volieb. Pri vyhlásení volieb a oznámení výzvy\nna predloženie kandidátov má určené zákonné lehoty.\nÚstavné oprávnenie predsedu súdnej rady riadiť a organizovať činnosť ústavného\norgánu zahŕňa každú činnosť usmerňovania práce štátneho orgánu, jeho vedenia\na spravovania.\nTento ústavou sledovaný účel vylučuje formalistický výklad (interpretáciu\na aplikáciu) textu ústavy, ktorý by viedol k záveru, že ak zákon vyslovene neupravuje\n\n6\n\nsituáciu o možnosti zmeny (posunutia) termínu na predloženie kandidátov, ide o porušenie\nčl. 2 ods. 2 ústavy...“.\nPredsedníčka súdnej rady navrhuje aplikáciu § 26 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) „vzhľadom na časový princíp naliehavosti“, keďže „navrhovaný odklad\nvolieb kandidátov môže byť reálne negatívne vnímaný príslušnými orgánmi Európskej únie,\nkeďže sa sťažuje efektívnosť činnosti Všeobecného súdu... pre personálnu nedostatočnosť“.\n4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu predsedníčky\nsúdnej rady v podaní doručenom ústavnému súdu 12. septembra 2016 rozporuje jej právny\nnázor, podľa ktorého je súdna rada orgánom súdneho typu. Podľa sťažovateľa „súdna rada\nnevykonáva súdnu moc“, a keďže ju nemožno priradiť ani k moci zákonodarnej, hľadanie\njej miesta v systéme trojdelenia štátnej (verejnej) moci „logicky“ rezultuje do záveru,\nže „súdna rada je administratívnym orgánom, ktorý pôsobí v subsystéme všeobecného\nsúdnictva v takej úlohe aká, do istej miery, prislúcha ministerstvu spravodlivosti“.\nSťažovateľ opätovne zdôraznil, že sa nedomáha vyslovenia porušenia základného\npráva zaručeného čl. 41 charty, ale porušenia základného práva na dobrú správu vecí\nverejných ako všeobecnej právnej zásady, „ktorá nie je obmedzená len na inštitúcie Únie“.\nĎalej podľa sťažovateľa „tvrdenia o tom, že rozhodnutia Výboru 255 majú len\nodporúčajúci charakter a ním formulované požiadavky vyplývajúce z výkladu čl. 254 ZFEU,\nnie sú súčasťou primárneho práva ukazuje na úplné nepochopenie vzťahu medzi\nvnútroštátnym právom a právom Únie.\nAk by predpoklady vyžadované Výborom 255 pri skúmaní spôsobilosti kandidátov\nnemali žiaden význam, potom vzniká otázka, z akého dôvodu Výbor 255 neodporučil\nkandidátku\n\n, z akého dôvodu členský štát (Slovenská republika) uznal,\n\nže táto kandidátka nespĺňala viaceré požadované kritériá a pristúpil k voľbe nového\nkandidáta?\n\n7\n\nKritériá vymedzené Výborom 255 sú súčasťou acquis communautaire a predstavujú\nzáväzný výklad čl. 254 ZFEU, ktorý nie je zvrátiteľný, ako ukázal prípad predošlej\nkandidátky, rozhodovaním Súdnej rady a ak ich Súdna rada nebude rešpektovať tak sa budú\nopakovať stále voľby kandidátov na sudcu Všeobecného súdu.“.\nRozhodnutie predsedníčky súdnej rady o predĺžení lehoty na predkladanie návrhov\nna kandidátov na sudcu Všeobecného súdu nemalo podľa názoru sťažovateľa potrebný\nzákonný základ, preto „bez takej opory išlo o zjavnú svojvôľu, navyše, opierajúcu sa\no neexistujúci skutkový dôvod. Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory totiž vôbec\nnezasadlo tak ako sa to tvrdilo v rozhodnutí o predĺžení lehoty... Predsedníctvo SAK\nrozhodlo per rollam, pričom treba uviesť, že návrh Predsedníctvu predložil\n\n,\n\nktorý má samostatné právo navrhovať kandidátov.\nVo veci, v ktorej došlo k predĺženiu lehoty... Súdna rada si nevšimla, že súčasne\ns predĺžením došlo k zrušeniu pôvodného termínu volieb a určil sa nový termín voľby.\nAk by takto konala predsedníčka Súdnej rady vo veci sťažovateľa, t. j. by určila\nsúčasne nový termín volieb, tak by sťažovateľ mohol kandidovať. Pri predĺžení len lehoty\nna predkladanie návrhov kandidátov bez zrušenia termínu voľby 19. septembra 2016 však\nsťažovateľ takú možnosť nemal. Práve tento príklad, uvádzaný vo vyjadrení Súdnej rady len\npotvrdzuje, že predsedníčka Súdnej rady konala bez opory v zákone.“.\nSťažovateľ zotrváva na svojej sťažnosti.\n\n8\n\nII.\nÚstavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n1. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania.\nViazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým\nvo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),\nv ktorej sťažovateľ (v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom)\nšpecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona\no ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska\npožiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd\nrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu\nk tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09,\nIV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).\n\n9\n\n1.1 Sťažovateľ svoj sťažnostný petit sformuloval tak, že jednoznačne označil\nzákladné právo, ktorého porušenie navrhuje ústavnému súdu vysloviť. Je ním základné\nprávo na dobrú správu verejných vecí. Súčasne však v petite záväznom pre ústavný súd\nuviedol, že predmetné základné právo vyplýva z čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 ústavy.\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá\nmedzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie\nmedzinárodné záväzky.\nÚstavný súd už judikoval, že zmyslom a účelom jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1\nústavy je poskytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným právam a slobodám\nfyzických osôb a právnických osôb. Primárne teda v konaní o tzv. individuálnych ústavných\nsťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných pochybení orgánov verejnej moci\nspätých s porušením konkrétneho článku ústavy. Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať\nochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, nevyhnutne musí autoritatívne\nvýrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný článok garantujúci konkrétne základné právo\nalebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým súčasne rozhodnúť o rozpore konania orgánu\nverejnej moci s predmetným ústavným článkom. Nemožno však o každom článku ústavy\npovedať, že by priamo priznával určité základné právo alebo slobodu adresátovi výkonu\nverejnej moci (III. ÚS 483/2012).\nČlánok 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú\npovinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy\n(napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka\nkonania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie\ntohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011).\nAj pokiaľ ide o čl. 1 ods. 2 ústavy, ústavný súd už konštatoval, že tento článok ústavy\nneformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania a nemožno ho samostatne\n\n10\n\naplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení individuálnych\nzákladných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1\nústavy\n\nprostredníctvom\n\nsťažnosti\n\npred\n\nústavným\n\nsúdom\n\n(m. m.\n\nII. ÚS 81/02,\n\nIII. ÚS 116/2011, IV. ÚS 11/2014).\nNa podklade uvedených záverov možno vyhodnotiť istú mieru vnútornej rozpornosti\nsťažnostného petitu, ktorým je ústavný súd viazaný. Ani čl. 1 ods. 1, ani čl. 1 ods. 2 ústavy\ntotiž fyzickej osobe alebo právnickej osobe negarantujú typizované základné práva\nči slobody. Ústavný súd chápe argumentáciu, podľa ktorej „základné právo na dobrú\nsprávu vecí verejných... nie je síce výslovne upravené v ústave, ale je ho možné vyvodiť\nz čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 2, podľa ktorého Slovenská republika je právny štát\na dodržiava aj svoje medzinárodné záväzky. Do obsahu pojmu právny štát preto patrí\naj základné právo na dobrú správu vecí verejných ako súčasť všeobecných právnych zásad.\nUplatňuje sa aj v práve Európskej únie, ktoré má aplikačnú prednosť pred vnútroštátnym\nprávom.“. Sťažovateľ ju ale evidentne používa kvôli pochybnostiam o aplikovateľnosti\nčl. 41 charty na jeho prípad. Dokazuje to odôvodnenie jeho sťažnosti, kde uvádza,\nže „aj keď Charta...v tomto prípade nie je aplikovateľná...“, vzápätí, že „toto základné\nprávo na dobrú správu verejných vecí existuje v práve Európskej únie ako súčasť\nvšeobecných právnych zásad, ktoré sú nepísaným primárnym právom a preto v prípade\nsťažovateľa je priamo aplikovateľné“.\nObsahom princípu právneho štátu je bezpochyby záväzok rešpektovať a dodržiavať\nzákladné práva a slobody, ako aj poskytovať účinné prostriedky ich právnej ochrany.\nPopísaný doktrinálny postoj však nemôže viesť k takému oslabeniu zodpovednosti fyzickej\nosoby alebo právnickej osoby na ochranu svojich základných práv a slobôd, že v prípade,\nak sa tejto ochrany hodlá domáhať v návrhovom konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, postačil\nby pri identifikácii základného práva, ktoré bolo podľa sťažovateľa porušené [§ 50 ods. 1\npísm. a) zákona o ústavnom súde], odkaz na právny štát a medzinárodné záväzky\nSlovenskej republiky ako generálne ústavné princípy. Tie sú totiž, čo sa týka obsahu,\nkonkretizované aj ďalšími ustanoveniami ústavy a medzinárodných zmlúv, kam možno\nzaradiť i ustanovenia ukotvujúce jednotlivé základné práva a slobody.\n\n11\n\nZ uvedených dôvodov ústavný súd zotrváva na už citovaných judikovaných\npostojoch, podľa ktorých sa samostatného vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1, ani čl. 1 ods. 2\nústavy v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno domáhať.\n1.2 Sťažovateľ ďalej sformuloval svoj sťažnostný petit tak, že navrhuje vysloviť\nporušenie jeho už uvedeného základného práva „v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky“. Citovanú vetnú skladbu ústavný súd štandardne poníma\nako vyjadrujúcu nevyhnutnú nadväznosť tvrdeného porušenia konkrétneho základného\npráva na dôvod, pre ktorý malo k interferencii doň dôjsť. Z pohľadu dôvodov sťažnosti\n(predovšetkým v časti namietajúcej rozhodnutie predsedníčky súdnej rady) ústavný súd\nchápe a akceptuje spojenie navrhovaného vyslovenia základného práva na dobrú správu\nvecí verejných s čl. 2 ods. 2 ústavy. Pokiaľ ide o čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd jeho\nzaradenie do sťažnostného petitu vyhodnotil ako vyjadrenie právneho názoru sťažovateľa\no danosti právomoci ústavného súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti.\n1.3 Z uvedených dôvodov ústavný súd pojal za jediné referenčné kritérium\nprieskumu napadnutých rozhodnutí a postupu súdnej rady základné právo sťažovateľa\nna dobrú správu verejných vecí v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy aj napriek tomu, že v záhlaví\ntohto uznesenia časť petitu sťažovateľa citoval, pretože to najlepšie vystihuje koncept\nsťažovateľovej argumentácie.\n2.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nsa\n\nstotožňuje\n\ns naznačeným\n\nnázorom\n\nsťažovateľa,\n\npodľa ktorého základné právo na dobrú správu verejných vecí je súčasťou všeobecných\nprávnych zásad predstavujúcich samostatný prameň primárneho práva Európskej únie\n(čl. 6 ods. 3 zmluvy).\n2.1 Prvým faktom, v ktorom sťažovateľ vidí rozpor napadnutého rozhodnutia súdnej\nrady so základným právom na dobrú správu verejných vecí, je absencia jeho odôvodnenia.\nÚstavný súd už od vzniku súdnej rady viackrát preskúmaval jej verejno-mocenské\naktivity. Možno zosumarizovať, že podstatným posolstvom týchto rozhodnutí je potreba\n\n12\n\nskúmania charakteru súdnej rady ako orgánu verejnej moci, rovnako ako nevyhnutnosť\nanalyzovať charakter jej rozhodnutí.\nSpočiatku ústavný súd pomerne nejasne súdnu radu charakterizoval ako orgán\nsui generis (I. ÚS 62/06), neskôr svoju charakteristiku spresňuje tak, že „spôsob,\nakým ústavodarca nakonfiguroval personálne kreovanie a obsadenie súdnej rady, vniesol\ndo povahy súdnej rady prvok vôľový aj prvok rozumový, ba možno povedať, že súdna rada\nstojí na priesečníku týchto princípov...“ (II. ÚS 29/2011). Napokon, v náleze pléna\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 18. novembra 2015 je súdna rada vnímaná ako\n„osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci garantujúci predovšetkým nezávislé\npostavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu, zodpovedajúci za chod súdnictva, správu\nsúdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť súdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným\npartnerom moci zákonodarnej a výkonnej“.\nÚlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa však nie\nje akokoľvek doplňovať doteraz judikované charakteristiky či ich vylepšovať. Podstatné\nv prejednávanej kauze je, že citované atribúty súdnej rady majú potenciál vyústiť\ndo odpovede na otázky podstatne parciálnejšieho charakteru, než je tá o komplexnej povahe\ntohto ústavného orgánu. Medzi takéto parciálne otázky patrí aj problematika odôvodňovania\nrozhodnutí súdnej rady.\nUznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania ústavného orgánu verejnej moci\nje právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného príslušnému\nústavnému orgánu, v danom prípade vláde Slovenskej republiky. Nejde o individuálny\nprávny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho\naktu (t. j. výsledku\n\nčinnosti\n\npríslušného\n\nsprávneho,\n\nprípadne\n\nsúdneho\n\norgánu,\n\nktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia\na povinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania). V danom prípade ide o osobitný\ndruh konania (III. ÚS 128/09). Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných,\nresp. ústavných činiteľov, ako aj voľby kandidátov na funkcie sudcov, ktorí by mali pôsobiť\nza Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, sa neodôvodňuje, pričom\nza hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava\n13\n\nnepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu\n(mutatis mutandis III. ÚS 79/04, III. ÚS 238/05, I. ÚS 162/09, I. ÚS 289/2015).\nUvedené ústavný súd konštatoval aj vo vzťahu k procesu kreovania návrhu kandidátov\nna post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva (III. ÚS 561/2014).\nZ uvedených skutočností teda nemožno vyvodiť záver, že by postup a rozhodnutie\nsúdnej rady v súvislosti s voľbou kandidátov na funkcie sudcov, ktorí by mali pôsobiť\nza Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, nebolo limitované ústavnou\na zákonnou úpravou, prípadne, že by súdna rada disponovala v uvedených prípadoch\nneobmedzenou voľnou úvahou bez povinnosti rešpektovať relevantné právne kritériá\ntýkajúce sa dotknutých sudcovských funkcií v medzinárodných súdnych orgánoch,\nako aj samotného procesného postupu súdnej rady v procese navrhovania a voľby\nkandidátov na tieto funkcie (obdobne III. ÚS 128/09).\nZákonodarca však prijatím zákona č. 495/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov ustanovil súdnej rade v § 6 ods. 10 a 11 zákona\no súdnej rade povinnosť vyhotovovať zvukový záznam z každého zasadnutia súdnej rady,\nako aj zápisnicu, z ktorej musí byť okrem účasti, programu zasadnutia a obsahu prijatých\nuznesení zrejmý aj obsah, priebeh rokovania a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch\nprogramu zasadnutia súdnej rady. Na webovom sídle súdnej rady je následne uverejňované\nprijaté uznesenie súdnej rady, zápisnica z hlasovania, zápisnica zo zasadnutia súdnej rady,\nako aj zvukový záznam zo zasadnutia súdnej rady. Prijatú normatívnu zmenu ústavný súd\nuž v rámci svojej rozhodovacej činnosti hodnotil, pričom dospel k záveru, že ňou\nzákonodarca vlastne zviditeľnil implicitnú požiadavku objektívnosti rozhodovania súdnej\nrady\n\na že\n\nnemá\n\ndôvod\n\nspochybňovať\n\nzákonodarcom\n\nnastavenú\n\nrovnováhu\n\nmedzi nezávislosťou či autonómnosťou súdnej rady na jednej strane (čl. 141a ústavy) a jej\nzodpovednosťou, transparentnosťou na strane druhej (uznesenie č. k. II. ÚS 29/2011-64\nz 13. decembra 2011).\nÚstavný súd z webového sídla súdnej rady nezistil žiadne porušenia zákona zo strany\nsúdnej rady pri rokovaní ani pri hlasovaní súdnej rady o návrhu na voľbu sťažovateľa\n14\n\nza kandidáta na dodatočného sudcu Všeobecného súdu z 27. júna 2016. Súdna rada riadne\nuverejnila v tajnom hlasovaní prijaté uznesenie, zápisnicu z predmetného zasadnutia\ni zodpovedajúci zvukový záznam. Evidentne rešpektovala všetky tie zákonné požiadavky,\nktoré ústavný súd v už spomenutej judikatúre vyhodnotil ako posilňujúce prvok\nobjektívnosti, zodpovednosti a transparentnosti pri uskutočňovaní jej kompetencií. Pritom\nprvok objektivity a transparentnosti je materiálnym jadrom, ktoré je chránené „plášťom“\nformálnej požiadavky na riadne odôvodňovanie rozhodnutí orgánov verejnej moci\ndopadajúcich na právne pomery individuálnych adresátov výkonu verejnej moci.\nZ uvedených dôvodov, berúc do úvahy svoju prejudikatúru, ako aj judiciálny postoj\no vyváženosti zákonnej právnej úpravy zabezpečujúcej objektivitu a transparentnosť výkonu\nkompetencií súdnej rady, dospel ústavný súd k záveru, že absencia odôvodnenia v uznesení\nč. 709 z 27. júna 2016, ktorým súdna rada nezvolila sťažovateľa za kandidáta na sudcu\nVšeobecného súdu, nepredstavuje zásah do jeho základného práva na dobrú správu\nverejných vecí.\nNadväzujúc na formulovaný záver považuje ústavný súd na účel lepšej\nzrozumiteľnosti jeho dôvodov za potrebné ešte odkázať, že aj terminológia zákona o súdnej\nrade nepoužíva pojem „rozhodovanie“ o návrhoch na kandidátov, ale pojem „voľba“\nkandidátov. Rozhodovanie v procesno-právnom slova zmysle je individuálna právnoaplikačná aktivita, pri ktorej sa zisťuje, či posudzovaný skutkový stav napĺňa hypotézu\nhmotno-právnej (aplikovanej) normy. Záver potom vyúsťuje do rozhodnutia o uplatnenom\nprávnom nároku, pričom rozhodujúci orgán musí právo stelesniť do predpísanej podoby aj\nvtedy, ak je mu to z akýchkoľvek dôvodov nesympatické. Voľba je však procesom výberu,\npočas ktorého vstupujú do hry aj iné, než rýdzo právne hľadiská. Platí to aj o voľbe, ktorú\npodstúpil sťažovateľ, a nič na tom nemení skutočnosť, že zákon o súdnej rade okruh\nmožných uchádzačov zužuje ustanovením kritérií, ktoré musia spĺňať. Pri akceptovaní\nsťažovateľovho náhľadu na právnu stránku jeho kauzy by sa zrejme súdna rada ocitla\nvo veľmi ťažkom postavení, ak by pred ňou stálo viacero kandidátov, ktorí by spĺňali\nzákonné požiadavky. V takej situácii nemožno použiť sťažovateľovu argumentáciu\nnaznačujúcu, že je tu reálne uplatniteľný právny nárok stať sa kandidátom na sudcu\nVšeobecného súdu, lebo nositeľmi takého právneho nároku by boli všetci, ktorí by zákonné\n15\n\npožiadavky splnili, hoci kandidát môže byť len jeden. Práve preto voľba ako právom\naprobovaný inštitút inkorporuje v sebe aj iné, než len právne hodnotenie. Ak ku tejto\nskutočnosti pristúpi aj tajnosť hlasovania, potom odôvodňovanie výsledku voľby\n(bez ohľadu na to, ako tento výsledok zákon formálne pomenúva) len ťažko možno\nočakávať. Túto marginálnu poznámku považoval ústavný súd za potrebné zakomponovať\ndo odôvodnenia svojho uznesenia ako reakciu na zrejmý dojem plynúci z obsahu sťažnosti,\nktorá miestami pôsobí ako výkrik bezmocnosti sťažovateľa, ktorý všetky zákonné\npodmienky splnil, no napriek tomu nesmie vedieť, prečo ho súdna rada za kandidáta\nna sudcu Všeobecného súdu nezvolila.\n2.2 Ďalšia námietka smerujúca proti postupu súdnej rady, ktorý predchádzal prijatiu\nuznesenia č. 709 z 27. júna 2016, sa zakladá na tvrdení, že súdna rada porušila základné\nprávo sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí „nerešpektovaním požiadaviek\nna kandidáta na sudcu Všeobecného súdu, ktoré vyžaduje právo Európskej únie“.\nSťažovateľ odkazuje na čl. 254 ods. 2 a čl. 255zmluvy a stavia ich do kritizovaného napätia\ns požiadavkami, ktoré ustanovuje zákon o súdnej rade.\nPodľa čl. 254 ods. 2 zmluvy členovia Všeobecného súdu sa vyberajú spomedzi osôb,\nktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú predpoklady požadované\nna obsadenie najvyšších sudcovských funkcií. Sú vymenúvaní na základe vzájomnej\ndohody vlád členských štátov po porade s výborom uvedeným v čl. 255 na obdobie šiestich\nrokov. Členovia súdu sú čiastočne obmeňovaní každé tri roky. Členovia súdu,\nktorým uplynulo funkčné obdobie, môžu byť vymenovaní znova.\nPodľa čl. 255 zmluvy zriadi sa výbor na účely poskytnutia stanoviska k vhodnosti\nkandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta na Súdnom dvore\na na Všeobecnom súde predtým, ako vlády členských štátov vykonajú vymenovania\nuvedené v článkoch 253 a 254.\nVýbor sa skladá zo siedmich osôb vybraných spomedzi bývalých členov Súdneho\ndvora a Všeobecného súdu, členov najvyšších vnútroštátnych súdnych orgánov\na uznávaných odborníkov v oblasti práva, pričom jedného z nich navrhne Európsky\n\n16\n\nparlament. Rada prijme rozhodnutie ustanovujúce pravidlá činnosti výboru a rozhodnutie,\nktorým sa vymenúvajú jeho členovia. Uznáša sa na základe iniciatívy predsedu Súdneho\ndvora.\nPodľa § 27g ods. 2 zákona o súdnej rade za kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť\nza Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, možno navrhnúť občana,\nktorý\na) získal právnické vzdelanie absolvovaním magisterského štúdia na právnickej\nfakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad\no získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole\nv zahraničí,\nb) je bezúhonný, preukázateľne je významnou osobnosťou v odbore práva a jeho\nmorálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,\nc) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,\nd) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie\nsudcu,\ne) zložil odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku, advokátsku skúšku alebo\nnotársku skúšku a aspoň päť rokov vykonával právnickú prax.\nSťažovateľ namieta, že „predpoklady vyžadované právom Európskej únie však majú\naplikačnú prednosť pred právom Slovenskej republiky a súdna rada ako orgán verejnej\nmoci bola povinná tieto predpoklady riadne formulovať a sprístupniť verejnosti\nako aj uchádzačom“. Osobitne v tejto súvislosti odkazuje, že „k predpokladom... patria tieto\nzákladné a závažné skutočnosti:\n- uchádzač musí poskytovať záruky úplnej nezávislosti (výbor podľa čl. 255 ZFEU\nvyžaduje aj nestrannosť);\n- splnenie predpokladov na zastávanie vysokých sudcovských funkcií v členskom\nštáte, pričom podľa výboru podľa čl. 255 ZFEU sa vyžaduje 12 až 15 rokov vo vysokej\nsudcovskej alebo jej na roveň postavenej právnickej pozícii;\n- jazykové znalosti, t. j. znalosť slovom i písmom pracovného jazyka Všeobecného\nsúdu, ktorým je francúzština ako aj ďalšieho svetového jazyka;\n- odbornosť, posudzované z hľadiska funkcií Súdneho dvora.“.\n17\n\nZ citovaných ustanovení zmluvy zreteľne vyplýva, že sťažovateľom identifikované\nkritériá primárne právo Európskej únie, s výnimkou požiadavky záruk úplnej nezávislosti\na predpokladov požadovaných na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií, nezakotvuje.\nÚstavný súd súčasne upozorňuje na slovenský právny poriadok artikulujúci požiadavku\nbezúhonnosti, požiadavku, aby kandidát bol významnou osobnosťou v odbore práva,\na požiadavku, aby jeho morálne vlastnosti dávali záruku, že funkciu sudcu bude riadne\nvykonávať [§ 27g ods. 2 písm. b) zákona o súdnej rade]. Vypočítané požiadavky zákona\no súdnej rade sú vzhľadom na svoju formuláciu identifikovateľné s požiadavkami čl. 254\nods. 2 zmluvy, a preto sú aj interpretovateľné a uplatniteľné v súlade s právom Európskej\núnie.\nĎalšie kritériá, ktoré sťažovateľ uviedol (dĺžka praxe, ovládanie jazyka),\nz primárneho práva Európskej únie nevyplývajú. Nevyplývajú dokonca ani z rozhodnutia\nRady z 25. februára 2010 č. 2010/124/EÚ o pravidlách činnosti výboru ustanoveného\nv čl. 255 zmluvy v účinnom znení. Tieto sťažovateľom uvedené kritériá si iba\npro foro interno\n\nustanovil\n\nako\n\nhodnotiace\n\nkritériá\n\npredmetný\n\nvýbor\n\n<http://curia.europa.eu/jcms/upload/docs/application/pdf/2014-02/rapport-c-255-en.pdf>,\nktorý sám konštatuje, že síce v prípade nesplnenia dĺžky praxe (12 – 15 rokov)\n„predpokladá, že by nevydal priaznivé stanovisko na navrhovaného kandidáta“, vzápätí\nvšak zdôrazňuje, že „tento predpoklad môže byť nahradený, ak kandidát preukáže\nvýnimočné odborné znalosti“ (exceptional expertise). Aj vo vzťahu k jazykovým znalostiam\nzaujíma výbor interné stanovisko, podľa ktorého „schopnosť hovoriť, alebo aspoň rozumieť\noficiálnym jazykom Európskej únie, obzvlášť schopnosť nadobúdať odborné zručnosti\n(v primeranom čase) v jazykoch Európskej únie, a tým byť spôsobilý prispievať k úvahám\nostatných členov súdu, predstavuje dôležité kritérium pre výbor“. Iba požiadavku\nnestrannosti a nezávislosti však výbor vyhodnocuje ako neodpustiteľnú (indispensable),\na to práve s odkazom na čl. 254 zmluvy.\nV daných okolnostiach sa ústavný súd nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že všetky\nním vymenované požiadavky (obzvlášť tie, ktoré sú jednoznačnejšie kvalifikovateľné –\ndĺžka praxe, jazykové schopnosti) predstavujú „predpoklady vyžadované právom Európskej\núnie“. Nespochybniteľnou je praktická dôležitosť (hoci aj interne) stanovených\n18\n\nhodnotiacich kritérií výboru zriadeného podľa čl. 255 zmluvy, pre ústavný súd je však\njediným determinantom rozhodovania právny poriadok (slovenský či úniový).\nK predmetnej námietke sťažovateľa považuje ústavný súd za dôležité opätovne\npripomenúť účel konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorým je účinná ochrana tam\nuvedených základných práv a slobôd sťažovateľov. V konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nmôže ústavný súd zasiahnuť jedine vtedy, ak preskúmavaný zásah orgánu verejnej moci\nreálne dopadá na právne pomery sťažovateľa. Akokoľvek by na podklade formálneho\nposúdenia relevantných okolností prípadu bolo možné dospieť k záveru, že namietaný\nverejno-mocenský zásah je v rozpore s právnymi predpismi, len jeho priame ovplyvnenie\nprávnej pozície sťažovateľa odôvodňuje využitie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127\nods. 2 ústavy.\nZ uvedeného hľadiska k posudzovanej námietke sťažovateľa hodno uviesť, že súdna\nrada na zasadnutí 27. júna 2016 uznesením č. 708 najprv jednohlasne konštatovala,\nže „predložený návrh kandidáta,\n\n, na dodatočného sudcu\n\nVšeobecného súdu Európskej únie spĺňa náležitosti ustanovené v čl. I § 27g zákona\nč. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších zmien a doplnení“. Až následne pristúpila k jeho vypočutiu\na k voľbe.\nHoci teda následné uznesenie súdnej rady, ktoré je sťažnosťou napadnuté (č. 709),\nneobsahuje odôvodnenie, z uznesenia, ktoré mu predchádzalo, bez pochybností vyplýva,\nže súdna rada nekonštatovala žiadne nesplnenie zákonných požiadaviek sťažovateľom\nako navrhnutým kandidátom na sudcu Všeobecného súdu, a teda dôvodom jej negatívneho\nuznesenia č. 709 o sťažovateľovej kandidatúre nemohlo byť nesplnenie formálnych\npredpokladov\n\nvyžadovaných\n\nzákonom\n\no súdnej\n\nrade.\n\nSťažovateľova\n\nkritika\n\no nerešpektovaní formálnych požiadaviek kladených na kandidátov preto v okolnostiach\nprípadu ani nedokumentuje reálnosť zásahu postupu súdnej rady do jeho základného práva\nna dobrú správu verejných vecí.\nV poradí druhá námietka sťažovateľa je preto nedôvodná.\n\n19\n\n3. Napokon sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na dobrú správu\nverejných vecí aj rozhodnutím predsedníčky súdnej rady č. SR 172/2016 z 28. júla 2016,\nktorým predĺžila lehotu na predkladanie kandidátov na dodatočného sudcu Všeobecného\nsúdu z 1. augusta 2016 na 15. august 2016 z dôvodu, že „požiadavky oprávnených\npredkladateľov, ktorí rozhodujú ako kolektívny orgán a v tomto období členovia čerpajú\ndovolenku“. Podľa sťažovateľa takýto postup predsedníčky súdnej rady nemá oporu\nv zákone, a preto „predĺžením lehoty v rozsahu a spôsobom, ktorý neustanovil žiaden\nzákon, bolo zasiahnuté do práva sťažovateľa kandidovať v ďalšej voľbe...“.\nPodľa § 27g ods. 4 zákona o súdnej rade pri voľbe kandidáta na sudcu, ktorý by mal\npôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodnom súdnom orgáne, sa primerane použijú\nustanovenia § 6 ods. 7, § 27a ods. 3 a § 27b až 27e.\nPodľa § 27g ods. 5 zákona o súdnej rade pri návrhoch podľa odsekov 1 a 2 môže\nsúdna rada kandidátov vypočuť, a to pred svojím rozhodnutím. Návrh je schválený, ak zaň\nv tajnom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov súdnej rady.\nNa opakované a nové hlasovanie o návrhoch sa primerane použijú ustanovenia § 27c ods. 3\na § 27d.\nPodľa § 27a ods. 3 zákona o súdnej rade deň a čas konania volieb vyhlasuje predseda\nsúdnej rady najneskôr 45 dní pred ich konaním. Predseda súdnej rady oznámi všetkým\nnavrhovateľom vyhlásenie volieb s výzvou na predloženie kandidátov na predsedu\nnajvyššieho súdu alebo podpredsedu najvyššieho súdu v lehote, ktorá nesmie byť kratšia\nako 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o vyhlásení volieb.\nPodľa § 27c ods. 2 zákona o súdnej rade výsledky volieb sa vyhlasujú na zasadnutí\nsúdnej rady, na ktorom sa voľba predsedu najvyššieho súdu alebo podpredsedu najvyššieho\nsúdu vykonala.\nPodľa § 27c ods. 3 zákona o súdnej rade ak žiadny z kandidátov na predsedu\nnajvyššieho súdu alebo podpredsedu najvyššieho súdu nezíska nadpolovičnú väčšinu hlasov\nvšetkých členov súdnej rady a na voľbe sa zúčastnili viac ako dvaja kandidáti, vykoná sa\n\n20\n\nna tom istom zasadnutí súdnej rady opakovaná voľba. Na opakovanej voľbe sa zúčastnia\nkandidáti, ktorí vo voľbe získali najväčší počet hlasov a druhý najväčší počet hlasov.\nPodľa § 27c ods. 4 zákona o súdnej rade ak žiadny z kandidátov na predsedu\nnajvyššieho súdu alebo podpredsedu najvyššieho súdu nezíska vo voľbe, v prípade\npodľa odseku 3 v opakovanej voľbe, nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých členov súdnej\nrady, uskutočnia sa nové voľby.\nPodľa § 27d ods. 1 zákona o súdnej rade ak ani v opakovanej voľbe nebol zvolený\nkandidát na predsedu najvyššieho súdu alebo podpredsedu najvyššieho súdu, vykoná sa\nnajneskôr do 120 dní na zasadnutí súdnej rady nová voľba.\nPodľa § 27d ods. 2 zákona o súdnej rade na novej voľbe sa nemôžu zúčastniť\nkandidáti, o ktorých sa už hlasovalo v predchádzajúcich voľbách.\nPodľa § 27d ods. 3 zákona o súdnej rade pri novej voľbe sa postupuje primerane\npodľa § 27a až 27c.\nPodľa § 27e ods. 1 zákona o súdnej rade ak ani v novej voľbe nebol zvolený kandidát\nna predsedu najvyššieho súdu alebo podpredsedu najvyššieho súdu, vyhlási súdna rada\nďalšiu voľbu tak, aby sa uskutočnila do 120 dní, a to aj opakovane, až do zvolenia\nkandidáta.\nPodľa § 27e ods. 2 zákona o súdnej rade v ďalšej voľbe sa o zvolenie môžu uchádzať\naj kandidáti, o ktorých sa hlasovalo v prvej voľbe (§ 27a ods. 2). Z ďalšej voľby sú vylúčení\nkandidáti, o ktorých sa hlasovalo v bezprostredne predchádzajúcej voľbe.\nZ citovaných ustanovení zákona o súdnej rade po stránke terminologickej vyplýva,\nže každá voľba kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku\nv medzinárodnom súdnom orgáne, je spočiatku koncipovaná ako voľba prvá (v rámci nej\nprebiehajú dve kolá – prvé kolo a opakovaná voľba). V prípade, že ani v opakovanej voľbe\nnie je zvolený žiaden kandidát, pristúpi súdna rada k novej voľbe (tiež koncipovanej\ndvojkolovo), v ktorej zákon o súdnej rade nepriznáva právo kandidovať uchádzačovi,\n21\n\nktorý sa zúčastnil predchádzajúcej (teda prvej) voľby. Ak ani nová voľba nie je úspešná,\nzorganizuje súdna rada ďalšiu voľbu, rovnako vybudovanú na báze dvoch kôl. V ďalšej\nvoľbe síce nemôže kandidovať uchádzač, ktorý sa zúčastnil v novej voľbe, ale môže v nej\nkandidovať uchádzač, ktorý sa zúčastnil prvej voľby.\nAplikáciou popísaného modelu na prejednávaný prípad možno ustáliť, že sťažovateľ\nsa zúčastnil prvej voľby (v nej neprebehla opakovaná voľba, pretože bol jediným\nnavrhnutým kandidátom), v ktorej ale nebol úspešný. Z tohto dôvodu predsedníčka súdnej\nrady vyhlásila novú voľbu podľa § 27d zákona o súdnej rade, pričom rešpektujúc § 27a\nods. 3 zákona o súdnej rade určila lehotu na predloženie kandidátov na dodatočného sudcu\nVšeobecného súdu (do 1. augusta 2016). Tejto vyhlásenej novej voľby sa sťažovateľ\npodľa § 27d ods. 2 zákona o súdnej rade nemôže zúčastniť. Predsedníčka súdnej rady však\npred uplynutím ňou určenej lehoty (28. júla 2016) túto predĺžila o 15 dní, teda\ndo 15. augusta 2016. Sťažovateľ tvrdí, že „takéto rozhodnutie predsedníčky súdnej rady\nnemá žiadne právom predpokladané účinky a tak zostáva v platnosti dátum 1. augusta\n2016, do ktorého nebol podaný žiaden návrh na kandidáta. V dôsledku toho na rokovaní\nsúdnej rady 19. septembra 2016 nemožno rozhodovať o kandidátovi na sudcu Všeobecného\nsúdu.“.\nÚstavný súd zhodne so sťažovateľom konštatuje, že zo zákona o súdnej rade\nexplicitne (výslovne) právomoc predsedu súdnej rady predĺžiť lehotu ustanovenú na účel\npredkladania kandidátov na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku\nv medzinárodnom súdnom orgáne, skutočne nevyplýva. Zároveň však ústavný súd\nnepovažuje za márne odkázať v tejto súvislosti na už citovaný § 27a ods. 3 zákona o súdnej\nrade, z ktorého vyplýva, že oprávnenie určiť lehotu na predkladanie kandidátov má\npredseda súdnej rady. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva iba to, že lehota nesmie byť\nkratšia ako 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o vyhlásení volieb. Zákon teda neurčuje,\naká dlhá má byť táto lehota. To musí ustanoviť práve predseda súdnej rady so zreteľom\nna okolnosti konkrétnej pripravovanej voľby. Pri prijatí podstaty sťažovateľovej\nargumentácie by bolo možné dospieť k záveru, že ak napríklad predseda súdnej rady určí\nna predkladanie návrhov kandidátov lehotu 30 dní odo dňa doručenia oznámenia\n\n22\n\no vyhlásení volieb, potom porušuje čl. 2 ods. 2 ústavy, lebo určenie takej lehoty mu zákon\nexplicitne nedovoľuje. Je zreteľné, že tento výklad je absurdný.\nV tejto súvislosti ústavný súd len okrajovo poukazuje na sťažovateľovu\nargumentáciu, podľa ktorej po uplynutí 1. augusta 2016 a zistení, že žiaden návrh\nna kandidáta predložený nebol, mala predsedníčka súdnej rady „správne a zákonne... zrušiť\nvoľby určené na 19. septembra 2016“. Ak by ústavný súd akceptoval sťažovateľov názor\no bezpodmienečnej a striktnej viazanosti orgánu verejnej moci doslovným znením zákona,\npotom by nemohol vysloviť ani právny názor o povinnosti predsedníčky súdnej rady voľby\nzrušiť, pretože ani takúto právomoc jej zákon o súdnej rade nepriznáva.\nPrejednávaná sťažnosť tu ideovo nachádza súvislosť s teóriou tzv. implicitných\nprávomocí, ktorú exaktne charakterizoval Najvyšší správny súd Českej republiky vo svojom\nrozsudku č. k. 7 Afs 111/2009-64 z 25. novembra 2009. Konkrétne dôvodil,\nže «při vymezení pravomocí správních orgánů je nutno striktně trvat na ústavním\npožadavku, aby byly dostatečně určitě a jasně stanoveny zákonem (čl. 2 odst. 3 Ústavy, čl. 2\nodst. 2 Listiny základních práv a svobod). Znamená to, že taková pravomoc musí být\nzásadně výslovně v zákoně zakotvena, a to s patřičnou mírou konkrétnosti a určitosti, aby\nbylo již ze samotné dikce zákona ve všech podstatných rysech zřejmé, jakým způsobem\na za jakých podmínek může orgán veřejné moci jednat a svým jednáním zasahovat do\nprávní sféry soukromých osob. Výjimky z uvedeného pravidla platí pouze pro tzv.\n„implicitní pravomoci“, tedy pravomoci, které sice výše uvedeným způsobem nejsou\nzakotveny, avšak které jsou nezbytně třeba k řádnému uplatňování jiných, ústavně\npředepsaným způsobem zakotvených pravomocí, bez jejichž existence by jiné pravomoci\nnemohly být řádně uplatňovány, a které jsou obsahově vymezeny tak, že se striktně drží\nústavně legitimního účelu, k jehož realizaci jsou uplatňovány a který je shodný či úzce\nspojený s účelem oněch jiných pravomocí, a pouze tím nejšetrnějším rozumně dosažitelným\nzpůsobem zasahují do právní sféry soukromých osob.».\nÚstavný súd citovanú teóriu akceptuje a vo svojej judikatúre sa k nej už prihlásil\n(napr. III. ÚS 564/2012). Z tohto hľadiska možno § 27a ods. 3 zákona o súdnej rady\ninterpretovať aj tak, že oprávnenie predsedu súdnej rady vyzvať oprávnených\nnavrhovateľov na predkladanie návrhov kandidátov zahŕňa aj oprávnenie predsedu súdnej\n23\n\nrady ním na tento účel určenú lehotu zmeniť. To všetko, pravdaže, za splnenia kogentných\npravidiel výslovne ustanovených zákonom o súdnej rade a pri dôslednom rešpektovaní\nzákladných práv a slobôd osôb zúčastnených na voľbe. Práve posledná spomenutá\npožiadavka je rozhodujúcim kritériom aj pre posúdenie opodstatnenosti predbežne\nprerokúvanej sťažnosti ústavným súdom. Laicky povedané, nejde o to, či predsedníčka\nsúdnej rady predĺžením lehoty na predkladanie kandidátov (ne)konala formálne v súlade\nso zákonom. Ide o to, či týmto jej rozhodnutím bolo zasiahnuté do právnych pomerov\nsťažovateľa, a v prípade kladnej odpovede na položenú otázku ide aj o to, či sa takýto zásah\ndotkol práve základného práva sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí.\nPrávne pomery sťažovateľa ako kandidáta neúspešného v prvej voľbe, v ktorej bol\njediným kandidátom, o ktorom súdna rada hlasovala, sú po vyhlásení novej voľby\ncharakterizované ex lege zákazom kandidovať v nej. Až keď nová voľba skončí spôsobom\npopísaným v hypotéze § 27e ods. 1 zákona o súdnej rade, vytvorí sa pre sťažovateľa právny\npriestor pre opätovnú kandidatúru. Do tejto fázy však proces realizácie ústavnej\nkompetencie súdnej rady zakotvenej v čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy ešte nedospel.\nJe pravdou, že ho predsedníčka súdnej rady svojím napadnutým rozhodnutím oddialila,\nsťažovateľovi však nehrozí nebezpečenstvo, že by neustálym opakovaním takýchto\nrozhodnutí predsedníčka súdnej rady mohla dostať sťažovateľovo právo kandidovať\nopätovne do polohy iluzórnosti.\nPodľa už citovaného § 27d ods. 1 zákona o súdnej rade ak ani v opakovanej voľbe\nnebol zvolený kandidát na predsedu najvyššieho súdu alebo podpredsedu najvyššieho súdu,\nvykoná sa najneskôr do 120 dní na zasadnutí súdnej rady nová voľba.\nObmedzenie sťažovateľovho práva kandidovať na dodatočného sudcu Všeobecného\nsúdu teda zákon o súdnej rade nelimituje len vecne (nová voľba ako proces výberu\nnasledujúci po neúspešnej prvej voľbe), ale aj časovo. Nová voľba sa musí uskutočniť\nnajneskôr do 120 dní od neúspešnej prvej voľby. Zákon o súdnej rade nedovoľuje,\naby predsedníčka súdnej rady predlžovala lehotu na predkladanie kandidátov do tej miery,\nže by sa zákonný časový limit nepodarilo dodržať. Ak by tak napriek tomu robila, potom by\nsa sťažovateľ už mohol domáhať svojich legitímnych očakávaní (strana 7 a 8 sťažnosti)\n24\n\npretavených do právnej neúčinnosti rozhodnutia predsedníčky súdnej rady, a v dôsledku\ntoho aj do nevyhnutnosti vykonať ďalšiu (už nie novú) voľbu, v ktorej by kandidovať\nmohol.\nČasové okolnosti sťažovateľovho prípadu bez pochybností vedú k záveru,\nže predsedníčka súdnej rady svojím napadnutým rozhodnutím z 28. júla 2016 nezmarila\nrešpektovanie časového limitu plynúceho z § 27d ods. 1 zákona o súdnej rade (lehota\n120 dní uplynie až 25. októbra 2016). Legitímne očakávanie sťažovateľa založené\nna zákonnej právnej úprave tkvie v oprávnení zúčastniť sa ďalšej voľby. Sprostredkovane\nspočíva v požiadavke, aby sa proces novej voľby ukončil najneskôr uplynutím 120. dňa\nod 27. júna 2016 alebo aj skôr vykonaním hlasovania súdnej rady, z ktorého nevzíde\núspešný kandidát na dodatočného sudcu Všeobecného súdu. Takto koncipovaný obsah\nlegitímneho očakávania sťažovateľa nebol rozhodnutím predsedníčky súdnej rady\no predĺžení lehoty na predkladanie kandidátov nijako narušený, ba ani dotknutý, lebo\nnebráni zavŕšeniu novej voľby v zákonom ustanovenej lehote.\nÚstavný súd uzatvára, že rozhodnutie predsedníčky súdnej rady, ktorého povaha je\nv procese prebiehajúcej novej voľby skôr organizačná, možno na účely prerokúvania\npredloženej sťažnosti zaradiť do kategórie tzv. implicitných právomocí (plynúcich v tomto\nprípade z § 27a ods. 3 v spojení s § 27g ods. 4 zákona o súdnej rade), pretože nezasiahlo\ndo právnych\n\npomerov\n\nsťažovateľa,\n\nktoré\n\nmu\n\nako\n\nuchádzačovi\n\no kandidatúru\n\nna dodatočného sudcu Všeobecného súdu vyplývajú zo zákona o súdnej rade. V dôsledku\ntoho nemožno uvažovať ani o zásahu do základných práv sťažovateľa, a teda\nani do základného práva na dobrú správu verejných vecí.\nI tretia námietka sťažovateľa je z uvedených dôvodov nedôvodná.\n4. Keďže ústavný súd vyhodnotil všetky námietky prednesené v sťažnosti ako\nnedôvodné a nezistil ani žiadne iné signály, ktoré by po prijatí sťažnosti mohli viesť\nk eventuálnemu záveru o porušení základného práva sťažovateľa na dobrú správu verejných\nvecí, odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde.\n\n25\n\n5. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa návrhom sťažovateľa na prijatie dočasného opatrenia i návrhom na zrušenie\nnapadnutých rozhodnutí súdnej rady a predsedníčky súdnej rady a na vrátenie veci súdnej\nrade.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. septembra 2016\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org."], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:13717e13-19d2-40ee-bf60-5970c135e202", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.289.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 289/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 289/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.289.2015.1"}, {"guid": "ussr:6b5c6cb2-8398-408e-ba95-a470fafbcca9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 561/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 561/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b5c6cb2-8398-408e-ba95-a470fafbcca9"}, {"guid": "ussr:65a116b9-fc00-4e3c-a5bc-a513e6d2dc5f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 11/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 11/2014 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:65a116b9-fc00-4e3c-a5bc-a513e6d2dc5f"}, {"guid": "ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 29/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 29/2011 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf"}, {"guid": "ussr:1d39ca3f-9ae6-44f1-801b-aa3b49e82f04", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 564/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 564/2012 z 13. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-13", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1d39ca3f-9ae6-44f1-801b-aa3b49e82f04"}, {"guid": "ussr:183edc1c-a056-41f4-86d8-f8c6272d2f94", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 483/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 483/2012 z 2. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-02", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:183edc1c-a056-41f4-86d8-f8c6272d2f94"}, {"guid": "ussr:4e6398fd-75b8-4e60-8c29-a41ecfdf01aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 7. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-07", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e6398fd-75b8-4e60-8c29-a41ecfdf01aa"}, {"guid": "ussr:2ec91900-e35c-4ee8-8639-95402925aa61", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 70/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-23", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ec91900-e35c-4ee8-8639-95402925aa61"}, {"guid": "ussr:90ca8625-dd59-487b-bed0-7b1d6a22ee59", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/2011 z 29. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-29", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90ca8625-dd59-487b-bed0-7b1d6a22ee59"}, {"guid": "ussr:8149703b-8c0b-40d7-8858-eb04f9010a27", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/2011 z 29. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-29", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8149703b-8c0b-40d7-8858-eb04f9010a27"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:3e1c7909-49c1-4a12-aee3-7430b71f7c4d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 162/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 162/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e1c7909-49c1-4a12-aee3-7430b71f7c4d"}, {"guid": "ussr:e7c10c2f-472d-48f9-ab47-d4643dec613e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 128/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 128/09 z 14. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-14", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7c10c2f-472d-48f9-ab47-d4643dec613e"}, {"guid": "ussr:2414e325-3dd4-4adb-898f-c415af370d54", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 62/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 62/06 z 1. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-01", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2414e325-3dd4-4adb-898f-c415af370d54"}, {"guid": "ussr:1c856e1f-9742-4473-84ce-d1db6c2d2ddc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 238/05 z 24. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-24", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c856e1f-9742-4473-84ce-d1db6c2d2ddc"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/04 z 21. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-21", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c"}, {"guid": "ussr:c3152b08-1c39-4760-ae80-2145471f79f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/02 z 7. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-07", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c3152b08-1c39-4760-ae80-2145471f79f4"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:544e4a8d-3970-4368-bb2d-6c71b16a9626", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.189.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 189/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 189/2026 z 26. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.189.2026.1"}, {"guid": "ussr:1556c8f6-ddbc-45a8-8a3f-998c84912af8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.153.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 153/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2025 z 11. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.153.2025.1"}, {"guid": "ussr:cb38cd56-cf93-4515-82af-7b6786695feb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.5.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2024 z 17. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.5.2024.1"}, {"guid": "ussr:ae1f8664-324f-4342-a1b9-a45bde442869", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.458.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 458/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 458/2022 z 20. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.458.2022.1"}, {"guid": "ussr:8581de1d-3da8-4969-b75f-749b6d5e70d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.306.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2022 z 24. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.306.2022.1"}, {"guid": "ussr:2ef940c8-d127-4074-8306-31b5ec98460b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.350.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 350/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 350/2020 z 22. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-22", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.350.2020.1"}, {"guid": "ussr:f2c24b0b-14f0-4fcb-8db8-811688cf47e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.293.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 293/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 293/2017 z 22. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.293.2017.1"}, {"guid": "ussr:aa51f0c8-3371-47a8-b5bf-5fcbc14d6e88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2018 z 17. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:a15d8269-2dd7-46ba-8c8c-115c7b461a8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.599.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 599/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 599/2020 z 18. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.599.2020.1"}, {"guid": "ussr:6efb8c6d-0c5c-4d8c-a5c3-c43f500c0922", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 512/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 512/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1"}, {"guid": "ussr:9eab838a-cc01-4adf-ae1e-f14f7f840828", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.377.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 377/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 1073, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.377.2018.1"}, {"guid": "ussr:421903c7-f54d-45ab-bbc9-94a841ff2fbb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.313.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 313/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 313/2018 z 7. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-07", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.313.2018.1"}, {"guid": "ussr:db6a475f-fc84-4398-9906-114a72f2eb98", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.1.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 1/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 1/2018 z 22. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-22", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.1.2018.2"}, {"guid": "ussr:5aa1c238-a2fd-4ff6-a8ea-a8ebbd077c4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2018 z 4. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-04", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.6.2018.1"}, {"guid": "20774ba0-587b-439e-80d3-b5478039fae6:606b18ec-b013-45e9-ab4b-49746a28a505", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2021:7020200096.2", "spisova_znacka": "8S/19/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8S/19/2020 z 29. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2021:7020200096.2"}, {"guid": "20774ba0-587b-439e-80d3-b5478039fae6:d7315b64-1a0a-4250-bd39-77fa1550723f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2021:7020200096.2", "spisova_znacka": "8S/19/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8S/19/2020 z 29. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2021:7020200096.2"}]}