{"guid": "ussr:d37f5c67-f98c-4f69-bcf0-10ad94067a87", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.565.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 565/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 565/2016 z 13. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. septembra 2016, sp. zn. III. ÚS 565/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.565.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2016-09-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d37f5c67-f98c-4f69-bcf0-10ad94067a87", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.565.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.565.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.565.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 565/2016-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra\n2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LEV, s. r. o., ČSA 2, Levice,\nzastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Školníkom, Mierová 1, Veľký Krtíš, pre namietané\nporušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 M Cdo 13/2012 z 26. novembra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\nLEV, s. r. o.,\n\nodmieta\n\nako\n\nzjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2016\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LEV, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), pre\nnamietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\n\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n3 M Cdo 13/2012 z 26. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred\nvšeobecnými súdmi domáhala podanou žalobou určenia neplatnosti dražby. Po neúspechu\nv odvolacom konaní bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom\nSlovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Mimoriadne dovolanie bolo\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu procesne odmietnuté ako neprípustné na základe\nstanoviska najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 č. 94/2015 publikovaného v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len\n„stanovisko“).\nSťažovateľka vidí v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu rozpor so zákonom\n[zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)] a ústavou z dôvodu, že\n1. príslušné ustanovenia týkajúce sa mimoriadneho dovolania (§ 243e a nasl. OSP)\nnezakazujú účastníkovi konania podať generálnemu prokurátorovi podnet na podanie\nmimoriadneho dovolania (teda sťažovateľka mohla podať podnet na podanie mimoriadneho\ndovolania generálnemu prokurátorovi bez toho, aby predtým využila podanie dovolania),\n2. a je neúnosné, aby z dôvodu vzniknutého stavu boli poškodené práva účastníkov, ktorí\npodali mimoriadne dovolanie prostredníctvom generálneho prokurátora v dobrej viere\nochrany svojich práv, pričom sa tak stalo aj v prípade sťažovateľky a dávno pred prijatím\nstanoviska č. 94/2015 (podnet na podanie mimoriadneho dovolania sťažovateľka podala\n13. októbra 2011).\nNa základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd\nnálezom\n\nvyslovil,\n\nže\n\nuznesením\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 3 M Cdo 13/2012\n\nz 26. novembra 2015 bol porušený čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby\nnapadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby\nsťažovateľke priznal náhradu trov konania.\n\n2\n\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,\nak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu\n\n3\n\na základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.\nI. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).\nPredmetom sťažnosti je postup najvyššieho súdu pri procesnom odmietnutí\nmimoriadneho dovolania ako neprípustného a tvrdený rozpor uvedeného postupu\ns príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.\nZ obsahu napadnutého uznesenia, ako aj z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka\nv konaní pred všeobecnými súdmi vo svojej veci nevyužila podanie dovolania. Napriek\ntomu tvrdí, že v dobrej viere ochrany svojich práv podala na podanie mimoriadneho\ndovolania podnet generálnemu prokurátorovi.\nÚstavný\n\nsúd\n\nnie\n\nje\n\nz uvedeného\n\npresvedčený\n\no dobrej\n\nviere\n\nochrany\n\nsťažovateľkiných práv. Z postupu sťažovateľky vyplýva, že v spore vedome procesne\noslabila svoju pozíciu nepodaním dovolania a po uplynutí lehoty na podanie dovolania sa\n\n4\n\nspoliehala na to, či generálny prokurátor vyhodnotí jej podnet na podanie mimoriadneho\ndovolania ako opodstatnený a mimoriadne dovolanie za ňu podá, pretože sama už\nna podanie mimoriadneho opravného prostriedku vlastným pričinením nebola oprávnená\n(porovnaj námietky sťažovateľky uvedené v bode 2).\nK námietke, že sťažovateľka mohla v súlade s právnou úpravou podať podnet\nna podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi bez toho, aby predtým\nvyužila podanie dovolania (porovnaj námietky sťažovateľky uvedené v bode 1), ústavný súd\nuvádza nasledovné.\nJudikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\nReštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho\nštátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je\ninštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Rovnako\nsúvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho prokurátora) sa\nprima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa na záväzné\na nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti právneho\nporiadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného účastníkom\nkonania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus (čo je v hre) vyjadrený\nv § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného generálnym\n\n5\n\nprokurátorom\n\ntakýto\n\nfinančný\n\ncenzus\n\nexplicitne\n\nz právnej\n\núpravy\n\nnevyplýva\n\n(I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde\nk podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP\nje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa\njudikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť, že\nna predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa\npožiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť\nrozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je\noprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,\naby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny\nopravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii\nrozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku\nz 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že\nnesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou\nokolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku\nz 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).\nÚstavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou\npredmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ich ústavne konformným\nvýkladom (§ 243e a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru,\nže pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona\ns odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré\nzaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho\ndovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením\n\n6\n\nzákona rozumieť také porušenie procesného práva - zákona, ktoré v konečnom dôsledku\nznamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne\nprocesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti\ns kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje\npodmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo\nspájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by\nde facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto\nmimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok\ndostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,\ndo ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania\ns odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne\nzákladného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov\nkonania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,\nodlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva\notázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako\ntakej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,\nz ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych\nnázorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».\nJudikatúra\n\nústavného\n\nsúdu\n\ni súdov\n\nvšeobecných\n\nsa\n\nv otázke\n\nprípustnosti\n\nmimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to\npredovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom\nreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať\nmimoriadne dovolanie. ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných\nsúdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je\ntakýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby. „... Mimoriadny prieskum sa\nnesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise) a samotná možnosť existencie\ndvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na opätovné posúdenie veci.\nOdkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností\n\n7\n\npodstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009,\nbod 33). «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých\nkonaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia\nby sa malo uplatniť pre účely nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako\ninštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.» (Bulgakova proti Rusku, rozsudok\nz 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti\nSlovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.)\npripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými\nbezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných\nsúdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej\npodaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež\nnapadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu (I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce stanovisko,\nktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená\nprávoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho\nopravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho\nprípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom\ndovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník\nkonania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených\nzáujmov.“\nNásledne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal\n20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\nodmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom\nobdobí (R 36/2008).\n\n8\n\nNosný dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe\nktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočíva\nv názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veci generálny prokurátor podal mimoriadne\ndovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) podľa § 236\na nasl. OSP, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť\nrozhodnutie v merite veci.\nKeďže tak sťažovateľka neurobila, ani podľa názoru ústavného súdu nebola naplnená\ndikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi\nprostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP).\nOtázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej\nriešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis\nIV. ÚS 35/02).\nĎalej podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\n\n9\n\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj\nprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,\nRecueil III/1997).\nPodľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu odôvodnené\nzávermi obsiahnutými v stanovisku najvyššieho súdu možno v posudzovanom prípade\npovažovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom\ngenerálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.\nNajvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľke prijaté stanovisko,\nktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal\nv určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním\na uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne\novplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura\nscripta sunt“. V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je\nneskoršia aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca v podanie mimoriadneho dovolania\nneprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j OSP.\nNa základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti\nústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi\nnapadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľky,\nreálnosť ktorých by ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n\n10\n\nVzhľadom na uvedené ústavný súd v zmysle dikcie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch\nsťažovateľky v uvedenej veci (zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci na ďalšie\nkonanie a náhrada trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. septembra 2016\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "mimoriadne dovolanie", "dovolanie-nepodanie", "dovolanie-prípustnosť", "generálny prokurátor"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": []}