{"guid": "ussr:37478192-a1b2-46d0-b8d1-f9b790c9089d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.52.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 52/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 52/2016 z 2. 2. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. februára 2016, sp. zn. III. ÚS 52/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.52.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2016-02-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/37478192-a1b2-46d0-b8d1-f9b790c9089d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.52.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.52.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.52.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 52/2016-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Malichom, advokátska kancelária, Dunajská 25,\nBratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nv spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013\nv spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 11 C 13/2009-377\nz 18. mája 2010\n\na\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp.\n\nzn.\n\n8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra\n2015 doručená sťažnosť, v ktorej\n\n(ďalej aj „sťažovateľ“) namieta\n\nporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\n(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015 (ďalej aj\n,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý\nrozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len\n„okresný súd“) č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného\nsúdu“).\nPodrobne popisujúc skutkový stav veci sťažovateľ namieta, že uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015, ako aj rozsudok krajského súdu č. k.\n14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k.\n11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010: „odporujú čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny,\nako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že:\nsa nimi potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe\nnavrhovateľa v celom rozsahu, za situácie, kedy odvolací súd jasne a zrozumiteľne\nneodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ\nnamietal voči viacerým nedostatkom tohto rozhodnutia, pričom namietaný nesprávny\nprocesný postup odvolacieho súdu nebol riešení ani v konaní o Dovolaní (bod IV.\nsťažnosti);\nsa sťažovateľovi odoprelo právo na dovolanie, keď Najvyšší súd odmietol Dovolanie\nso záverom, že nebol splnený dôvod podľa ust. § 237 písm. f) OSP, pričom tento záver nebol\nNajvyšším súdom riadne odôvodnený a podložený, nakoľko Najvyšší súd sa nevyjadril\nvôbec k dôvodom sťažovateľa pre podanie Dovolania (bod V. sťažnosti);\nnapadnuté rozhodnutia súdov sú arbitrárne, nakoľko súdy v nich neskúmali\na nedávali ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky\nsťažovateľa vznesené v prvostupňovom súdnom konaní, v Odvolaní a v Dovolaní, pričom\nv odôvodnení napadnutých rozhodnutiach ani neuviedli, prečo tak neurobili, čo než\nznamená, že súdy jasne a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia (bod VI. sťažnosti).“\n2\n\nSťažovateľ v sťažnosti bližšie konkretizoval dôvody, preto je toho názoru,\nže napadnutým uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu v spojení\ns rozsudkom okresného súdu došlo k zásahu do jeho práv garantovaných ústavou, listinou\na dohovorom a navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:\n„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces\n\n...,\n\ngarantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s\nčl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 18.06.2015, sp. zn. 8Cdo/180/2015, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 23.04.2013, sp. zn. 14Co/405/2010-483, v spojení s rozsudkom Okresného súdu\nBratislava III zo dňa 18.05.2010, sp. zn. 11C/13/2009-377, porušené bolo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.06.2015, sp. zn.\n8Cdo/180/2015, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.04.2013, sp. zn.\n14Co/405/2010-483, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.05.2010, sp. zn.\n11C/13/2009-377, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie\nkonanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť\n\nako\n\nsťažovateľovi trovy konania vo výške 867,94 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu\nna účet jeho právneho zástupcu.“\nSťažovateľ v sťažnosti ďalej navrhuje, „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky\ndočasným opatrením: odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n23.04.2013, sp. zn. 14Co/405/2010-483 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava\nIII zo dňa 18.05.2010, sp. zn. 11C/13/2009-377“.\nNávrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí sťažovateľ odôvodňuje\ntakto: „Keďže na základe vyššie uvedených dôvodov uplatnených sťažovateľom v ústavnej\nsťažnosti je možnosť, že napadnutý Rozsudok Krajského súdu, ako aj Rozsudok Okresného\nsúdu budú, spoločne s Uznesením vydaným Najvyšším súdom, zrušené, a že výkonom\nRozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu by mohlo súčasne prísť\nk neodstrániteľnému zásahu do práv sťažovateľa, navrhujeme, aby Ústavný súd SR\n3\n\nrozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutých právoplatných\nrozhodnutí. Tento návrh odôvodňujeme tým, že výkon právoplatného Rozsudku Krajského\nsúdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu by znamenal pre sťažovateľa ujmu spočívajúcu\nv úkonoch navrhovateľa smerujúcich k vymoženiu pohľadávky navrhovateľa aj v takom\nprípade, ak by Rozsudok Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu bol\nÚstavným súdom SR zrušený a následne by bolo právoplatne rozhodnuté o vrátení veci na\nďalšie konanie na Okresnom súde Bratislava III.\n...\nUjma, ktorá by mohla takýmto postupom navrhovateľa, resp. súdneho exekútora\nsťažovateľovi vzniknúť, je väčšia ako ujma, ktorá by mohla vzniknúť tretím osobám\nv prípade odkladu vykonateľnosti Rozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom\nOkresného súdu, pričom takýto odklad vykonateľnosti nie je v rozpore s dôležitým verejným\nzáujmom.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti\nnávrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane\nokolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.\n\n4\n\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno\npovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný\nsúd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej\nby mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03).\nSťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením princípu právneho štátu\npodľa čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna\n2015, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013\nv spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010, ktorým bolo\nvyhovené žalobe navrhovateľa\n\nproti sťažovateľovi ako odporcovi\n\na sťažovateľ bol zaviazaný na zaplatenie sumy 19 032,38 € s úrokom z omeškania\nvo výške 13 % od 25. februára 2003 do zaplatenia, ako aj dohodnutého úroku vo výške\n2 503,49 € a zároveň na náhradu trov konania vo výške 100 %.\n\n5\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uplatnenie toho práva je podmienené\nsplnením príslušných zákonných podmienok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 ústavy.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nText ústavnoprávnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu obsiahnutý v\nlistine je identický s textom ústavnoprávnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu\nobsiahnutom v II. hlave ústavy. Preto výklad a aplikácia čl. 36 ods. 1 listiny je identická ako\nvýklad a aplikácia čl. 46 ods. 1 ústavy.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok\n6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie\npred súdom).\nÚstavný súd už konštatoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy\nústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov\nvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy\n(II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi\nzákladným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná\nodlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.\nČlánok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo\nna súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené,\ndotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd.\n6\n\nV čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo\nna súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane\nustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a jednak procesné predpisy, ako napr.\nObčiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), (PL. ÚS 38/99). Reálne uplatnenie základného\npráva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá, že účastníkovi súdneho\nkonania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad\na používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné\nprávo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nÚčelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu\nalebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje\nkaždému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho\nkonania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní\n(mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj\npovinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00). Právo na súdnu ochranu\nv zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nchápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané od prípadu Golder v. Spojené\nkráľovstvo (rozhodnutie z 21. 2. 1975) ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitej\nkvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie.\nPodstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu\nposkytnutie ochrany procesnému, ako aj hmotnému právu účastníka súdneho konania.\nRešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny\nzákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti\nv podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má\nsvoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť\n„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný\n\n7\n\nnázor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho\nrozhodnutia ako individuálneho právneho aktu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola\nodmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd\nodmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej\nosoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01, III. ÚS 53/09-36). Základné právo na súdnu\nochranu a spravodlivý proces podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd\nnemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi\npostupy v konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou procesných záruk\nspravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je právo\nna odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku\nuvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril\nodporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré\nskutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými\núvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne\nposúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne\nakceptovateľné.\nV súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku je teda\npovinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,\nna ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí\ntýkať skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej\nodôvodnenia rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktorého\nrozhodnutie sťažovateľ napáda, nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku\n8\n\nkomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,\nako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania\n(IV. ÚS 350/09).\nÚstavný súd pripomína, že ústava rozdeľuje ochranu základných práv a slobôd medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to\ntak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj\nza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 122/05, III. ÚS 53/09) ústavný\nsúd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚstavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je\nnezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že\núlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis\nII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie\nvšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by\nvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,\n9\n\nI. ÚS 17/01) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého\nprocesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.\nUvedené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli\nrelevantné aj v prejednanej veci.\nZásadná námietka sťažovateľa sa odvíja od tvrdenia, že „Sťažovateľ v rámci konania\nna prvostupňovom aj odvolacom súde namietal viacero porušení procesných pravidiel\nzo strany tak Okresného súdu Bratislava III aj Krajského súdu v Bratislave, pričom tieto\nvyjadril v písomných vyjadreniach adresovaných Okresnému súdu Bratislava III, a najmä\nv Odvolaní podanom Krajskému súdu v Bratislave. Napriek početným námietkam\nsťažovateľa, ktoré smerovali tak voči nedostatočne vykonanému dokazovaniu či neúplne\nzistenému skutkového stavu, ako aj voči nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zo strany\nOkresného súdu Bratislava III, Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí o Odvolaní\nuviedol, že k vypracovaniu písomného vyhotovenia Rozsudku Krajského súdu pristúpil\nna základe ust. § 213 ods. 1 OSP, pričom zároveň na prejednanie danej veci nenariadil\npojednávanie... podľa ust. § 214 ods. 1 písm. a) OSP.“. Krajský súd v Bratislave ďalej\nvýslovne v rámci odôvodnenia rozsudku krajského súdu uviedol, že „sa v plnom rozsahu\nstotožnil s právnym posúdení veci súdom prvého stupňa, ako aj s jeho vyhodnotením\ndôkazov vo veci“ Krajský súd v Bratislave takýmto postupom zvýhodnil navrhovateľa...“.\nPodľa sťažovateľa „... odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí riadne nevysporiadal\ns dôvodmi, pre ktoré sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu (ktorý svoje rozhodnutie\ntaktiež riadne neodôvodnil), a tým odňal sťažovateľovi právo na dostatočné a zrozumiteľné\nodôvodnenie rozhodnutia súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.\nVo vzťahu k namietanému zásahu do v sťažnosti označených ustanovení ústavy,\nlistiny a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že\n„namietal v Dovolaní najmä tú skutočnosť, že v rámci konania, ktoré predchádzalo vydaniu\nRozsudku Krajského súdu, Krajský súd v Bratislave porušil procesné práva sťažovateľa ako\n10\n\núčastníka konania, keď doplnil vykonané a ukončené dokazovanie Prvostupňového súdu\nv rámci odvolacieho konania v zmysle ust. § 213 ods. 4 OSP, pričom ale zároveň\nna prejednanie danej veci nenariadil pojednávanie podľa ust. § 214 ods. 1 písm. a) OSP,\nčím došlo k porušeniu procesných prác účastníka v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP“.\nPodľa sťažovateľa „V prípade, ak by aj Najvyšší súd považoval námietky sťažovateľa\ntýkajúce sa porušenia jeho procesných práv v zmysle ust. § 213 a 214 OSP za irelevantné,\nmal svoje závery náležité odôvodniť...“.\nNa základe uvedenej argumentácie sťažovateľ zastáva názor, že uvedené všeobecné\nsúdy porušili jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.\nÚstavný súd po preskúmaní skutkových a právnych záverov vyslovených\nv napadnutom uznesení najvyššieho súdu a napadnutom rozsudku krajského súdu v spojení\ns napadnutým rozsudkom okresného súdu dospel k záveru, že tieto sú ústavne konformné.\nÚstavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že vo vzťahu\nk splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému\nrozhodnutiu krajského súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou ESĽP sťažnosť v tejto časti\nza oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná\nza zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus\nČeská republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 611/2014,\nI. ÚS 563/2014).\nZ napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento súd sa v celom rozsahu\nstotožnil so závermi, ku ktorým dospel okresný súd, a s jeho odôvodnením. V napadnutom\nrozsudku krajský súd uvádza: „Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci potrebný\nna rozhodnutie (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i\npatričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.). S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací\n\n11\n\nsúd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie prvostupňového súdu dáva odpovede na všetky otázky\ndôležité pre rozhodnutie, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné.“\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uvádza: „Námietky odporcu uvedené\nv jeho odvolaní neobstoja. Je možné konštatovať, že s ich prevažnou väčšinou sa už dostatočne\nvysporiadal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,\nže v sporovom konaní musia účastníci v zmysle § 120 O.s.p. pre úspech v spore predovšetkým tvrdiť\nrelevantné a konkrétne skutočnosti a dostatočne ich preukázať. Navrhovateľ, ktorého v prvom rade\nzaťažuje dôkazné bremeno, v konaní dostatočne preukázal rozhodujúce skutočnosti. Teda, že\nv januári a februári 2001 požičal odporcovi čiastky 300 000,- Kč a 10 000,- DM, a že sa dňa\n24.2.2001 písomne dohodli na ročnom úroku vo výške 60.000,- Kč, ako aj na termíne vrátenia\npôžičky dňa 24.2.2003. Zo všetkých dôkazov vyplynulo, že peniaze boli poskytnuté ako\npôžička. Obaja účastníci podpísali listinu nazvanú ako zmluva o pôžičke, pričom je v nej\nodkaz na § 657 Občianskeho zákonníka. Z toho zároveň vyplýva, že požičané peniaze treba aj\nvrátiť.\n...\nK argumentácii a námietkam odporcu o dvoch samostatných pôžičkách, o nesprávnom\nprávnom posúdení písomnosti označenej ako Zmluva o pôžičke II, odvolací súd dopĺňa, že odporca\nneuviedol, aké dôsledky by mali z týchto jeho tvrdení vyplynúť. Aj podľa názoru odvolacieho súdu ide\nlen o účelové tvrdenia odporcu. Odvolací súd má rovnako za to, že v danom prípade došlo\nk reálnemu odovzdaniu konkrétnej sumy peňazí, k dohode o úroku, a k dohode o termíne vrátenia\npôžičky. Boli tak preukázané a splnené všetky podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke v zmysle § 657\nObčianskeho zákonníka.\nOdvolací súd nemohol súhlasiť ani s argumentáciou odporcu v odvolaní, že preukázal, že\npôžička bola simulovaným úkonom. Všetky dôkazy svedčili o opaku. Odporca nepredložil, ani\nnenavrhol súdu žiadny presvedčivý dôkaz o simulácii. Odporca sa nezúčastnil ani jedného\npojednávania, hoci jeho právny zástupca opakovanie navrhol jeho výsluch ako účastníka konania,\nkeďže si bol zrejme vedomý významu tohto dôkazu. Odporca sa tak vlastnou vinou sám zbavil\nmožnosti ponúknuť súdu aspoň jeden priamy dôkaz o tvrdenej simulácii...\nAni z predloženej písomnej výpovede účastníka konania - odporcu vôbec nevyplýva, že\nv danom prípade išlo o simuláciu. Odporca v nej len inak než navrhovateľ interpretuje ich\n12\n\npodnikanie, a kladie si otázky o výhodnosti uzatvorených zmlúv. Pritom chýba jeho jasné a priame\nstanovisko, skutkový popis, a najmä chýba uvedenie podstatného faktu, aký úkon sa zakrýval.\nOdporca len uviedol, že suma mu bola poskytnutá ako súkromná, a že nebolo predmetom ich dohody\njej použitie ani na jeho vtedajšie podnikanie, ani ako investícia. Tieto všetky skutočnosti potvrdzujú\nsprávnosť záverov súdu prvého stupňa, že nešlo o simuláciu. Ostatnými nepriamymi listinnými\ndôkazmi odporca simuláciu nepreukázal, a k opačnému záveru sa nedalo dospieť ani v ich vzájomnej\nsúvislosti. Úmysel spoločne podnikať, resp. zúčastniť sa na podnikaní inej osoby, nevylučuje sám\nosebe poskytnutie pôžičky.\n...\nZ uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v priznávajúcej časti podľa § 219\nods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“\nPodľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len\nna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť\nna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nSťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie. Najvyšší\nsúd v napadnutom uznesení, ktorým dovolanie v priznávajúcej časti odmietol, uvádza,\nže „dovolanie odporcu smeruje jednak proti potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu\n(priznávajúcej istinu vo výške 19 032, 38 € s úrokom z omeškania vo výške 13 %\nod 25. februára 2003 do zaplatenia, dohodnutý úrok vo výške 2 503, 49 € v spojení\ns trovami konania), prípustnosť ktorého z ustanovenia § 238 O. s. p. vyvodiť nemožno.\nDovolací súd v tejto časti dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.)\na napadnutá potvrdzujúca časť rozsudku odvolacieho súdu nevykazuje ani znaky rozsudku\nodvolacieho súdu uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p. So zreteľom na to, by dovolanie\nodporcu v tejto časti bolo procesné prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z\nprocesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. V prípade výskytu týchto\nvád je totiž dovolanie účastníka prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, bez\nohľadu na formu a spôsob jeho rozhodnutia (pozri napr. R 34/1995, R 117/1999,\nrozhodnutia uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č.23/1998,38/1998).“.\n13\n\n...\nNajvyšší súd náležite sa vyporiadajúc s námietkami sťažovateľa uvedenými\nv dovolaní v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že „Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací\nsúd vyhlásil rozsudok 23. apríla 2013 bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 214 ods. 2\nO. s. p.), pričom oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia\npojednávania (§ 156 ods. 3 O. s. p.) bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 28. marca 2013\n(čl. 480 spisu).\nV danej veci nešlo o žiaden z prípadov uvedených v citovanom § 214 ods. 1 O. s. p.,\nkedy by bolo treba na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie.\nTeda tým, že odvolací sud rozhodol o odvolaniach účastníkov konania bez\nnariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O. s. p.), neodňal odporcovi možnosť konať pred\nsúdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).“.\nVo vzťahu k povinnosti náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia najvyšší súd\nv napadnutom uznesení uviedol, že «zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov\nvyplývajú z § 157 ods. 2 O. s. p. Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku,\nzároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.\nUstanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť\nodôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby\nodôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné\nnávrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval\npri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného\nskutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.\nUstanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania\ntzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je\npodmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu\nprvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.\nV prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými\na právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k priznaným nárokom v spojení s trovami\nkonania. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu\nv tejto časti a súhlasil s argumentáciou ním použitou („súd prvého stupňa dostatočne zistil\n14\n\nskutkový stav veci potrebný na rozhodnutie, vec posúdil správne po právnej stránke,\nrozhodnutie\n\nprvostupňového\n\nsúdu\n\ndáva\n\nodpovede\n\nna\n\nvšetky\n\notázky\n\ndôležité\n\npre rozhodnutie“). Vysporiadal sa aj s jednotlivými odvolacími námietkami odporcu, ktoré\nvyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil\nna konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti a jeho\nodôvodnenia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Na zdôraznenie správnosti\na presvedčivosti odôvodnenia v tejto časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam\nodporcu doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. tiež umožňuje.\nZo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v uvedenej (vyhovujúcej) častí\nodôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu,\nrozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval\na z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o dôvodnosti návrhu\nv uvedenej časti. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti\nzrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny základ\nrozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne\nrešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).\nPokiaľ ide o námietku odporcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu\nveci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2\nO.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie\ntotiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným\nna nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)\na hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne\ndomáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani\nprieskumu nimi vykonaného dokazovania.».\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení napokon konštatoval, že odporca namietal aj\ninú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne\nposúdenie veci [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP]. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa\nnajvyšší súd uvádza: „Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových\nzistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový\nstav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\n15\n\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale\ninterpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\nNesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale\nprípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p.\na nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli\nopodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané\nskutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by\nale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací\nsúd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či\nzo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy\naž vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo).\nNesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou\nkonania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym\nposúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného\noprávnenia (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo\n62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,\n7 Cdo 26/2010 ). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu\ndovolacieho konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu\nk námietkam odporcu z hľadiska správnosti ich právnych záverov v uvedenej časti . To isté\nsa týka aj tzv. inej vady konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241\nods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorú možno namietať len v procesné prípustnom dovolaní, o taký\nprípad v potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu nešlo.“\nÚstavný súd po preskúmaní námietok uvedených v sťažnosti dospel k záveru, že\nnajvyšší súd a krajský súd spolu s okresným súdom dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré\nsťažovateľ v konaní pred príslušnými všeobecnými súdmi nastolil. Tak najvyšší súd\nv napadnutom uznesení, ktorým odmietol v priznávajúcej časti dovolanie sťažovateľa, ako\naj krajský súd spolu s okresným súdom v konaní vo veci sťažovateľa neponechali\nbez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam, a napadnuté\n16\n\nuznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného\nsúdu spĺňajú všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej\narbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.\nÚstavný súd rovnako považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že podľa\njudikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje\nrozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať\npodrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk\nv. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov\nodôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem\niného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré účastník konania môže podať\nna súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou,\nzvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok\nESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91).\nSkutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama\nosebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa\nneprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka\nkonania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82\nz 13. 10. 1986, D. R. 49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade\nmôže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle\nv. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).\nAko už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody a zároveň by mali za následok\nporušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené\nv inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. O zjavnú neodôvodnenosť alebo\narbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu\n17\n\na aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej\nprávnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,\nsú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú\ntieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti\n(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nÚstavný súd je toho názoru, že najvyšší súd a krajský súd spolu s okresným súdom sa\ndostatočne vyrovnali s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa náležitého zistenia\nskutkového stavu a právneho posúdenia veci. Podľa ústavného súdu nemožno dospieť\nk názoru, že by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu v spojení\ns rozsudkom okresného súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne vo vzťahu k predostretým námietkam sťažovateľa. Bolo nepochybne v právomoci\nnajvyššieho súdu a krajského súdu v spojení s okresným súdom vykladať a aplikovať\npríslušné zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to vo veci sťažovateľa stalo. Skutkové\na právne posúdenie sťažovateľovej veci zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu\nv spojení s okresným súdom sú ústavne akceptovateľné a nemajú znaky svojvôle alebo\narbitrárnosti.\nÚstavný súd považuje na tomto mieste za potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný\nsúd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom\nochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi\nzásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia\nktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).\nZ tohto postavenia mu preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru,\nku ktorému krajský súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel\nzaujať stanovisko k tomu, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského\nsúdu v spojení s rozsudkom okresného súdu spĺňajú požiadavku ústavnosti (odôvodnenie\nmajúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1\ndohovoru), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup\nvšeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi\n\n18\n\npredpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných\nľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).\nSkutočnosť, že najvyšší súd a krajský súd v spojení s okresným súdom\nv napadnutých rozhodnutiach zaujali právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ich názoru\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.\nO svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 122/05-106). Podľa názoru ústavného súdu\nsa najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015 a krajský súd\nsvojím rozsudkom č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 v spojení s rozsudkom\nokresného súdu č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010 takéhoto výkladu či aplikácie\nzákonného predpisu nedopustili.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná možnosť, aby najvyšší\nsúd svojím uznesením sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015 a krajský súd svojím\nrozsudkom č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 v spojení s rozsudkom okresného\nsúdu č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010 porušili sťažovateľovo právo na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jeho právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť\npo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa v celej časti odmietol\nako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie princípu právneho štátu podľa\nčl. 1 ods. 1 ústavy, treba pripomenúť, že ustanovenia tohto článku ústavy sú súčasťou\nzákladných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo\naplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušení\nzákladných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00,\nI. ÚS 485/2010). Ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol aj túto časť sťažnosti\nsťažovateľa.\n19\n\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa\nďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.\nOdmietnutím je sťažnosť sťažovateľa vybavená v celom rozsahu vrátane jeho návrhu\nna vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípade\nsťažnosti prijatej na ďalšie konanie.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. februára 2016\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:eb752dcd-954a-433c-b552-e7877ecda44d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 611/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 611/2014 z 28. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb752dcd-954a-433c-b552-e7877ecda44d"}, {"guid": "ussr:ec0e7087-56fa-4b16-a8a5-79ee3dd3e345", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 563/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 563/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec0e7087-56fa-4b16-a8a5-79ee3dd3e345"}, {"guid": "ussr:efe87156-9bed-4a63-9560-8a8b67f4c4d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 485/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 485/2010 z 14. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-14", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:efe87156-9bed-4a63-9560-8a8b67f4c4d0"}, {"guid": "ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 64/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 64/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add"}, {"guid": "ussr:ce08bca1-c272-4755-8c78-a496ddc9b477", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 53/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 53/09 z 13. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-13", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ce08bca1-c272-4755-8c78-a496ddc9b477"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:71120257-48e7-4f75-abcc-baab7f03174a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71120257-48e7-4f75-abcc-baab7f03174a"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:d96bba5f-ab02-4b5c-ae41-a8da76be4a13", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/01 z 28. 11. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-11-28", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d96bba5f-ab02-4b5c-ae41-a8da76be4a13"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:3cc8f4b1-e296-4a4c-91b7-9236f7f3516a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 821/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 821/00 z 12. 12. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-12-12", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3cc8f4b1-e296-4a4c-91b7-9236f7f3516a"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:56489fc9-d0c0-412e-94dc-bf9ac51e2d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/98 z 5. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-05", "citacie_n": 563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}], "citovane_v": []}