{"guid": "ussr:ded82985-6dbd-436d-90a8-9b520bbe1b47", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 51/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 51/2016 z 7. 7. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. júla 2016, sp. zn. III. ÚS 51/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2016-07-07", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ded82985-6dbd-436d-90a8-9b520bbe1b47", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 51/2016-64\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016\nv senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa\nTkáčika o prijatej sťažnosti\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, advokátska kancelária, Na Priekope 174/13, Žilina,\nvo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku\nzaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 M Cdo 15/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015 takto\nrozhodol:\n\nZákladné právo\n\nvlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 M Cdo 15/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015 p o r u š e n é n e b o l o .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. III. ÚS 51/2016-31 z 2. februára 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie\n\nzákladného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,\npráva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného\nv čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 M Cdo 15/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou\nOkresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 21. októbra 2005 domáhal proti\nžalovanej Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), zastúpenej Ministerstvom\nspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), náhrady škody a ušlého\nzisku podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím\norgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Konanie bolo okresným súdom\nvedené pod sp. zn. 7 C 178/2005.\nV poradí tretím rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 178/2005-688 z 11. februára\n2010, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 12 Co 113/2010-720 z 20. mája 2010 nadobudol právoplatnosť 15. júna 2010,\nbola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu škody spočívajúcu\nv trovách nutnej obhajoby v sume 985,03 € a v ušlom zisku v sume 947 705,84 €, všetko\ndo troch dní o právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a uložil\n\n2\n\nžalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 28 147,19 €\ndo troch dní na účet jeho právnej zástupkyne.\nProti rozsudku krajského súdu č. k. 12 Co 113/2010-720 z 20. mája 2010 podal\ngenerálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne\ndovolanie. Samotná žalovaná dovolanie nepodala.\nNajvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora\nrozsudkom sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 zrušil rozsudok okresného súdu\nč. k. 7 C 178/2005-688 z 11. februára 2010 v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť\nzaplatiť sťažovateľovi ušlý zisk z podnikania právnickej osoby v sume 117 773,52 € a trovy\nkonania a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti\nmimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.\nĎalším v poradí štvrtým rozsudkom č. k. 14 C 359/2012-806 z 22. januára 2013\nokresný súd priznal sťažovateľovi náhradu škody v sume 105 995,56 € a v prevyšujúcej\nčasti ušlého zisku do sumy 117 773,52 € žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť\nzaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 34 834,71 €.\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 158/2013 z 27. mája 2014 potvrdil rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa a žalovanej uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy odvolacieho\nkonania v sume 640,15 €.\nProti druhostupňovému rozhodnutiu podala žalovaná dovolanie, ktoré najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 5 Cdo 361/2014 z 10. septembra 2015 odmietol.\nVo veci sťažovateľa dvakrát konal a rozhodoval aj ústavný súd. V prvom prípade\nna základe sťažnosti sťažovateľa nálezom sp. zn. III. ÚS 339/08 z 25. novembra 2008\nvyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy\nrozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 305/07-446 z 28. februára 2008 v časti, ktorou bol\n\n3\n\npotvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 178/2005-388 z 20. septembra 2007. Ústavný\nsúd v dotknutom rozsahu zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nDruhýkrát bol ústavný súd vo veci činný na základe sťažnosti podanej žalovanou,\no ktorej rozhodol nálezom sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013 tak, že vyslovil\nporušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jej\npráva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 v časti, ktorou mimoriadne\ndovolanie generálneho prokurátora zamietol.\nPo vrátení veci ústavným súdom najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie\nnajvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 M Cdo 15/2014 z 10. septembra 2015 zrušil\nrozsudok okresného súdu č. k. 7 C 178/2005-688 z 11. februára 2010 v časti, v ktorej\nzaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľovi trovy nutnej obhajoby v sume 985,03 €, ušlý zisk\nz podnikania fyzickej osoby v sume 18 338,73 €, ušlý zisk z nezrealizovaného predaja\nnehnuteľnosti v súvislosti so zmluvou o budúcej zmluve v sume 811 591,32 € a trovách\nkonania. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co 113/2010 z 20. mája 2010 najvyšší súd\nnapadnutým uznesením zrušil v časti výroku, ktorým bola potvrdená povinnosť žalovanej\nzaplatiť sťažovateľovi sumu 830 915,08 € a trovy konania. V rozsahu zrušení najvyšší súd\nvrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nSťažovateľ poukázal na to, že „Po desiatich rokoch konania pred všeobecnými\nsúdmi a ústavným súdom sa sťažovateľova vec dostala do štádia v akom bola pri podaní\nžaloby 21. 10. 2005. Takto vzniknutým stavom sa predlžuje stav právnej neistoty\nsťažovateľa.\nDovolací súd zrušil rozsudky po piatich rokoch a troch mesiacoch od ich\nprávoplatnosti a po troch rokoch od vyplatenia náhrady škody priznanej v riadnom súdnom\nkonaní žalovanou stranou.“.\nSťažovateľ zastáva názor, že sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 M Cdo 15/2014 z 10. septembra 2015 boli porušené ním označené základné práva\n\n4\n\nzaručené ústavou a práva zaručené dohovorom a dodatkovým protokolom, čo odôvodnil\ntakto:\n„Ťažiskovým dôvodom tejto sťažnosti je porušenie princípu rovnosti zbraní, právnej\nistoty a nestranného súdu procesnou akceptáciou mimoriadneho dovolania podaného\ngenerálnym prokurátorom na žiadosť – podnet štátu a následné zrušenie viac ako päť rokov\nprávoplatných rozsudkov. V súvislosti s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora\ntreba zvýrazniť, že procesný zástupca štátu v konaní – Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky nevyužil právo na podanie mimoriadneho opravného prostriedku –\ndovolania. Základné práva sťažovateľa boli porušené sťažnosťou napadnutým uznesením\nodporcu, ale i v základnom konaní vyvolaným podaním mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora vedenom pôvodne pod sp. zn. 5 MCdo 1/2011.“\nSťažovateľ v rámci svojej argumentácie označil viaceré rozhodnutia Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (Giuran proti Rumunsku, rozhodnutie č. 24360/04, ods. 28 − 32;\nRyabykh proti Rusku, rozhodnutie č. 52854/99, ods. 52; Sutyazhnik proti Rusku,\nrozhodnutie č. 8269/02, ods. 38, 23. 7. 2009; DRAFT- OVA a. s. proti Slovenskej\nrepublike, sťažnosť č. 72493/10, rozsudok z 9. 6. 2015, PSMA, spol. s r. o. proti Slovenskej\nrepublike, sťažnosť č. 42533/11, rozsudok z 9. 6. 2015; COMPCAR, s. r. o. proti Slovenskej\nrepublike, sťažnosť č. 25132/13, rozsudok z 9. 6. 2015 a ďalšie), v ktorých tento súd\npoukázal «na svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty\nv dôsledku zrušenia právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch\nna základe mimoriadnych opravných prostriedkov a pripomenul, že takýto postup je\nprípustný len za účelom napravenia podstatných vád konania alebo omylov vo výkone\nspravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv na právny systém a nie za účelom zabezpečenia\nprávnej čistoty. ESĽP zastáva názor, že ak súd nezistí žiadne „podstatné presvedčivé\nokolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje\nnezrušiteľnosť súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno takýto\nmimoriadny opravný prostriedok použiť. V označených veciach došlo podľa ESĽP\nv dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho dovolania k porušeniu práva účastníkov\nna spravodlivé súdne konanie, ktoré je zaručené čl. 6 Dohovoru».\n\n5\n\nRovnako sťažovateľ citoval zo zjednocujúceho stanoviska ústavného súdu prijatého\npod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, a to konkrétne: „Rešpektujúc princíp právnej\nistoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity\npodľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho\ndovolania\n\nako\n\nmimoriadneho\n\nopravného\n\nprostriedku\n\npodávaného\n\ngenerálnym\n\nprokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná\nza podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych\nopravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne\nvyužiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“\nTaktiež sťažovateľ poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých jednotlivé\nsenáty vychádzali pri svojom rozhodovaní zo subsidiárnej povahy mimoriadneho dovolania\npodaného generálnym prokurátorom s reflektovaním záverov vyplývajúcich z rozhodnutí\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. Zároveň sťažovateľ poukázal na spoločné stanovisko\nobčianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu prijatého 20. októbra\n2015, podľa ktorého:\n„Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je\nv občianskom súdom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil\nmožnosť podať všetky riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne\nspôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil,\nmimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“\nPodľa názoru sťažovateľa „nemôže byť sporné, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie\ndovolacieho súdu je v rozpore s judikatúrou ESĽP, zjednocovacím nálezom ústavného súdu,\nprevažujúcou judikatúrou najvyššieho súdu, výsledkom ktorej je stanovisko kolégií\ndovolacieho súdu z 20. 10. 2015, ako i s rozhodovacou praxou samotného konajúceho\nsenátu v sťažovateľovej veci“.\nZa ďalší dôvod podania sťažnosti ústavnému súdu považuje sťažovateľ\n„arbitrárnosť sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ako i odňatie možnosti sťažovateľa\nkonať pred súdom...“.\n\n6\n\nSťažovateľ tvrdí, že „V odôvodnení uznesenia… nie je ani zmienka o dôvodoch, pre\nktoré odporca ignoroval aktuálnu judikatúru ESĽP, ktorá sa priamo vzťahuje\nna rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\na\n\nzároveň\n\núplne\n\nignoroval\n\nbez\n\nrelevantného\n\nvysvetlenia a odbornej argumentácie zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn.\nPLz. ÚS 3/2015 z 18. 03. 2015…\nSťažnosťou napadnuté uznesenie nedáva vôbec odpoveď na argumentáciu\nsťažovateľa,\n\nv\n\nktorej namieta procesnú neprípustnosť\n\nmimoriadneho dovolania\n\nv okolnostiach prípadu podporenú judikatúrou ESĽP. Uznesenie odporcu je preto svojvoľné\na porušuje právo sťažovateľa na súdny proces.“.\nSťažovateľ ďalej uvádza, že k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora sa\npodaním z 11. marca 2011 riadne vyjadril a svoje vyjadrenie doplnil podaniami z 20. júla\n2015 v spojení s opravou z 5. augusta 2015 a doplnením vyjadrenia z 21. augusta 2015.\nV uznesení najvyššieho súdu však „nie je ani zmienka o podaniach a argumentoch\nsťažovateľa a vytvára dojem, že sťažovateľ rezignoval na svoje právo vyjadriť sa\nk mimoriadnemu\n\ndovolaniu“.\n\nPodľa\n\nsťažovateľa\n\n„ignorovaním\n\nargumentov…\n\nk mimoriadnemu dovolaniu, ktoré dokonca nie sú súčasťou napadnutého uznesenia,\nodporca porušil právo… na spravodlivý súdny proces“.\nNapadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ vytýka, že toto „neobsahuje\nžiadny právny dôvod, argument, názor, na podklade ktorého boli zrušené právoplatné\nrozhodnutia súdov nižšej inštancie. V rozhodnutí dovolacieho súdu je neidentifikovateľný\ndôvod zrušenia rozsudkov súdu nižšej inštancie a nie je špecifikovaný ani dôvod\nprípustnosti mimoriadneho dovolania…, od ktorého by sa mala odvíjať argumentácia\ndovolacieho súdu k zisteným pochybeniam mimoriadnym dovolaním napadnutého\nrozsudku.“.\nSťažovateľ „v neposlednom rade poukazuje na to, že v priebehu celého dovolacieho\nkonania mu nebol doručený podnet účastníka konania na podanie mimoriadneho dovolania,\nči už generálnym prokurátorom alebo dovolacím súdom a preto nemohol posúdiť rozsah\n\n7\n\nmimoriadneho dovolania s rozsahom podnetu, ktorým je generálny prokurátor viazaný…\nO obsahu podnetu sa sťažovateľ nedozvedel ani zo samotného rozhodnutia odporcu.\nA v týchto okolnostiach považuje sťažovateľ sťažnosťou napadnuté rozhodnutie\nza porušenie práva na spravodlivý proces, pretože postupom ktorý predchádzal\nnapadnutému rozhodnutiu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.“.\nV ďalšom sťažovateľ uviedol svoj názor k nálezu ústavného súdu sp. zn.\nII. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013 a ku konaniu predchádzajúcemu jeho vydaniu,\nv ktorom mu ústavný súd „neumožnil… zúčastniť sa konania pred ústavným súdom.\nNa aktivitu“ sťažovateľa, „ktorý sa domáhal možnosti hájiť svoje práva v konaní pred\nústavným súdom“, ústavný súd reagoval „negatívne a odmietol doručiť“ mu „ústavnú\nsťažnosť, čím mu znemožnil reagovať na dôvody sťažovateľa a v konečnom dôsledku\nústavný súd odmietol pripustiť účasť žalobcu v konaní. Konajúci senát bez vysvetlenia\npostupoval vo veci žalobcu [sťažovateľa, pozn.] v rozpore s vlastnými procesnými\npostupmi...“.\nPodľa názoru sťažovateľa tento „bol ústavným súdom bezdôvodne diskriminovaný\na bola mu znemožnená procesná ochrana“.\nV tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že „Žalovaná strana v konaniach… postupuje\nnekorektne a predkladá súdom zavádzajúce, ba až klamlivé argumenty. V súvislosti\ns námietkou premlčania v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, vedenom pod\nsp. zn. II. ÚS 163/2013, svojvoľne a vedome zatajila, že žalobcovi [sťažovateľovi, pozn.]\nbolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia dňa 23. 08. 1995 a lehotu plynutia\npremlčacej doby počítala odo dňa vyhotovenia uznesenia o vznesení obvinenia, aj napriek\ntomu, že ide o dva rozdielne dátumy a podstatný je dátum, kedy sa poškodený dozvedel\no obvinení…\nTým, že ústavný súd znemožnil žalobcovi procesnú ochranu žalobca [sťažovateľ,\npozn.] nemohol reagovať na klamlivé tvrdenia, ktoré obsahovala ústavná sťažnosť\na predložiť argumenty vo svoj prospech vyvracajúce dôvody sťažnosti.\n\n8\n\nJe\n\núplne\n\nnesporné\n\npri\n\nkonfrontácii\n\nskutkových\n\nokolností\n\nso\n\nzákonnými\n\nustanoveniami, že žalobca [sťažovateľ, pozn.] uplatnil svoje nároky na súde v zákonom\nstanovenej objektívnej premlčacej lehote a k premlčaniu jeho nároku nedošlo a dôjsť\nnemohlo.“.\nSťažovateľ je presvedčený, že „právoplatnými rozhodnutiami súdov priznaná\na… vyplatená náhrada škody predstavuje majetok sťažovateľa…\nMajetkom sťažovateľa je aj príslušenstvo k náhrade škody, ktoré mu bolo priznané…\nÚčastník konania súdom uloženú povinnosť nesplnil a príslušenstvo náhrady škody\npriznané… sťažovateľ vymáha v exekučnom konaní...“. Zástupca žalovanej (povinnej) však\ns poukazom na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora navrhol odklad exekúcie.\nPodľa sťažovateľa je nesporné, že „sťažnosťou napadnuté rozhodnutie odporcu spája\npovinná strana so svojou obranou v exekučnom konaní vedenom na podklade iných\nprávoplatných a vykonateľných súdnych rozhodnutí, ktoré neboli napadnuté mimoriadnym\nopravným prostriedkom“.\nSťažovateľ vyvodil, že „Je nepochybné, že odporca… napadnutým rozhodnutím\nneoprávnene zasiahol do sťažovateľovho základného práva na majetok a jeho nerušené\nužívanie, pričom sťažovateľ tento zásah nepovažuje za spravodlivý a dôvodný, pretože\nnespĺňa kritéria legitímnosti, nevyhnutnosti, zákonnosti a preto bolo porušené jeho\nzákladné právo priznané čl. 20 ods. 1 ústavy a článkom 1 Protokolu č. 1 Dohovoru.“.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil:\n„1. Základné práva\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\na na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo\nna nerušené užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového Protokolu č. 1 k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 MCdo 15/2014 z 10. 09. 2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo\nporušené boli.\n\n9\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo 15/2014\nz 10. 09. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3.\n\npriznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Eur…,\n\nktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti nálezu.\n4.\n\npriznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume\n\nvyčíslenej na výzvu ústavného súdu, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný\nvyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej, Na Priekope č. 174/13\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“\nPred prijatím sťažnosti na ďalšie konanie sa k veci vyjadril najvyšší súd prípisom\nč. KP 3/2015-93 Cpj 50/2015 z 25. januára 2016 doručeným ústavnému súdu 2. februára\n2016, v ktorom predsedníčka najvyššieho súdu uviedla:\n„Po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia dovolacieho súdu v tomto štádiu\nkonania, dovolací súd nemohol skúmať procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania\npodaného generálnym prokurátorom... z hľadiska jeho subsidiárnej povahy, nakoľko bol\nviazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze z 13. novembra 2013 sp. zn.\nII. ÚS 163/2013-50 (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z... Vzhľadom na túto viazanosť\nNajvyšší súd... konštatoval, že výhrady vyslovené v predmetnom náleze Ústavného súdu...\nvo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu... z 29. októbra 2012 sp. zn. 5 MCdo 1/2011\nsa obsahovo a po vecnej stráne (skutkovej aj právnej) rovnako týkali aj rozsudku Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici z 20. mája 2012 sp. zn. 12 Co 113/2010 ako aj rozsudku Okresného\nsúdu Banská Bystrica z 11. februára 2010 č. k. 7 C 178/2005-688. Táto okolnosť, aj\nso zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania, viedla Najvyšší súd... k záveru, že\nv danej procesnej situácii, ktorá nastala po rozhodnutí Ústavného súdu..., pre dosiahnutie\nzmyslu a podstaty nálezu Ústavného súdu... prichádzalo v dovolacom konaní do úvahy len\nzrušenie mimoriadnym dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spolu\ns rozsudkom súdu prvého stupňa.\nPodľa názoru Najvyššieho súdu... predmetným uznesením dovolacieho súdu nedošlo\nk zásahu do ústavných práv sťažovateľa.“\n\n10\n\nZároveň predsedníčka najvyššieho súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho\npojednávania o prijatej sťažnosti, „keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie\nveci“.\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie najvyšší súd v prípise č. k. KP 3/2015-93\nCpj 50/2015 zo 7. marca 2016 doručenom ústavnému súdu 15. marca 2016 oznámil, že sa\npridržiava v celom rozsahu svojho vyjadrenia z 25. januára 2016, a zdôraznil, že vzhľadom\nna viazanosť právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn.\nII. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2016 „v danej procesnej situácii, ktorá nastala\npo rozhodnutí Ústavného súdu..., pre dosiahnutie zmyslu a podstaty nálezu Ústavného\nsúdu... prichádzalo v dovolacom konaní do úvahy len zrušenie mimoriadnym dovolaním\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa“.\nSťažovateľ k vyjadreniam najvyššieho súdu zaujal stanovisko najprv listom\nz 1. marca 2016 doručeným ústavnému súdu 7. marca 2016 a následne aj listom z 1. apríla\n2016 doručeným ústavnému súdu 5. apríla 2016.\nV stanovisku z 1. marca 2016 sťažovateľ uviedol, že vyjadrenie najvyššieho súdu\n„v podstate potvrdzuje právne argumenty sťažovateľa... vo vzťahu k procesnej prípustnosti\nmimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom. Vyjadrenie odporcu...\nneodporuje argumentácií sťažovateľa, v ktorej namieta porušenie práva na spravodlivý\nproces\n\nakceptovaním\n\nprocesnej\n\nprípustnosti\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\npodaného\n\ngenerálnym prokurátorom proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecných súdov...\n... podľa spoločného stanoviska občianskoprávneho... a obchodnoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu... zo dňa 20. 10. 2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle\n§ 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\nodmietnuť (uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2015 pod č. 94)...\n\n11\n\nTvrdenie odporcu, podľa ktorého dovolací súd nemohol skúmať procesnú\nprípustnosť mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom po rozhodnutí\nústavného súdu z 13. 11. 2013 nemá oporu v žiadnych skutkových a právnych\nskutočnostiach a v stanovisku tento názor nie je ani vysvetlený. V rozhodnutí ústavného\nsúdu z 13. 11. 2013 nie je ani zmienka o posúdení procesnej prípustnosti mimoriadneho\ndovolania (sťažovateľ nebol pripustený do konania pred ústavným súdom a teda tieto\nskutočnosti ani nemohol namietať) a preto dovolací súd v novo nastolenej procesnej situácií\nmohol a mal v novom konaní skúmať procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania aj vo\nsvetle rozhodnutí a právnych názorov Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu\nSlovenskej republiky a samotného dovolacieho súdu.\nJe nesporné, že najvyššia súdna autorita (Najvyšší súd Slovenskej republiky) ako\ni strážca ústavnosti vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov (Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky) odmietajú procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania a preto rezignácia\ndovolacieho súdu vo vzťahu k prieskumu procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania\nneobstojí v okolnostiach prípadu sťažovateľa a jej výsledkom je porušenie práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu.\n... dovoľujem oznámiť, že sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s tým,\naby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.“.\nSťažovateľ zároveň v tomto podaní vyčíslil požadované trovy právneho zastúpenia\nv konaní pred ústavným súdom na sumu 448,02 €.\nV stanovisku z 1. apríla 2016 sťažovateľ uviedol:\n„V obidvoch vyjadreniach [najvyššieho súdu, pozn.] chýba relevantná argumentácia\nz ústavnoprávneho hľadiska k podstate ústavnej sťažnosti. Je faktom vyplývajúcim\nz dôvodov sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, že dovolací súd absolútne žiadnym\nspôsobom nezdôvodnil procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania generálneho\nprokurátora... Všeobecné stanovisko odporcu nemôže v okolnostiach predmetnej sťažnosti\nnahrádzať absenciu relevantného právne erudovaného odôvodnenia rozhodnutia, ktoré\núčastníci konania dôvodne od dovolacieho súdu očakávajú.\n\n12\n\nJe nepostačujúci odkaz na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013\nz 13. 11. 2013, ktorý sa vôbec nevyjadroval k procesnej prípustnosti mimoriadneho\ndovolania generálneho prokurátora a preto bolo povinnosťou dovolacieho súdu túto\nprocesnú otázku odborne posúdiť tak, aby bolo účastníkom konania zrejmé, z akých\ndôvodov ustálil dovolací súd procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania generálneho\nprokurátora. K označenému rozhodnutiu ústavného súdu sťažovateľ opakovane pripomína,\nže tomuto rozhodnutiu predchádzalo bezprecedentné porušenie jeho procesných práv, keď\nmu ústavný súd odmietol sprístupniť ústavnú sťažnosť, čím mu zmaril možnosť reagovať\nna zavádzajúce a nepravdivé argumenty sťažovateľa, o ktorých sa dozvedel až po doručení\nústavnej sťažnosti a nálezu v decembri roku 2015.“\nPodaním z 12. apríla 2016 (doručeným ústavnému súdu 15. apríla 2016) sťažovateľ\nv zmysle § 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odmietol člena\nkonajúceho senátu – sudcu ústavného súdu Sergeja Kohuta pre jeho predpojatosť v tejto\nveci s odôvodnením, že označený sudca ústavného súdu v minulosti rozhodoval ako člen\nsenátu o inej sťažnosti sťažovateľa, o ktorej ústavný súd konal pod sp. zn. II. ÚS 163/2013,\npritom podľa sťažovateľa v tomto konaní mali byť porušené jeho „... procesné práva...“,\npreto „... odmietnutý sudca JUDr. S. Kohut má vzťah k prejednávanej veci a nejaví sa\nsubjektívne a nemôže sa javiť ani ako objektívne nestranný sudca“. O námietke sťažovateľa\nrozhodol iný senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 319/2016-7 z 11. mája 2016 tak,\nže sudcu III. senátu ústavného súdu Sergeja Kohuta nevylúčil z výkonu sudcovskej funkcie\nvo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 51/2016.\nNapokon podaním z 24. mája 2016 (doručeným ústavnému súdu 27. mája 2016)\nsťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 349/2015 z 19. januára 2016,\nktorým bolo zrušené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 2/2014 z 23. apríla 2015\na vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a ktorú vec sťažovateľ považuje za obdobnú\nvo vzťahu k jeho aktuálnej sťažnosti. Sťažovateľ v doplnení uviedol viaceré rozhodnutia tak\nnajvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, ktoré „svedčia o tom, že prax dovolacieho súdu\n\n13\n\na ústavného súdu k otázke procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho\nprokurátora vykazuje svoju stabilitu a je v súlade so zjednocujúcimi stanoviskami ústavného\nsúdu, najvyššieho súdu a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a preto sťažovateľ\ndôvodne očakáva, že rovnako sa bude postupovať aj v jeho veci“.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich\nvyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSťažovateľ sa sťažnosťou podanou ústavnému súdu domáha vyslovenia porušenia\nzákladných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6\nods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 15/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015. K porušeniu\noznačených práv malo dôjsť predovšetkým „procesnou akceptáciou“ mimoriadneho\ndovolania podaného generálnym prokurátorom, čo malo za následok porušenie „princípu\nrovnosti zbraní, právnej istoty a nestranného súdu“. Rovnako sťažovateľ namieta odňatie\nmu možnosti konať pred súdom, arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, jeho nedostatočnú\nodôvodnenosť a svojvoľnosť.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n\n14\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného\npráva...\nSťažovateľ predovšetkým namieta, že mimoriadne dovolanie podané generálnym\nprokurátorom proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 178/2005-688 z 11. februára 2010\na rozsudku krajského súdu č. k. 12 Co 113/2010-720 z 20. mája 2010 bolo najvyšším súdom\nakceptované v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),\nzjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, ale\naj spoločným stanoviskom občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu z 20. októbra 2015 publikovaným pod č. R 94/2015 Zbierky stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.\nAko sám sťažovateľ uviedol, z judikatúry ESĽP a označených stanovísk ústavného\nsúdu a najvyššieho súdu (jeho dvoch kolégií) vyplýva, že mimoriadne dovolanie\ngenerálneho prokurátora je potrebné odmietnuť, pokiaľ sám účastník v občianskom súdom\nkonaní nevyužil možnosť podania všetkých riadnych aj mimoriadnych opravných\nprostriedkov, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.\nZároveň sa mimoriadnym dovolaním musí sledovať odstránenie podstatných „vád“ konania.\nSťažovateľ tvrdí, že žalovaná dovolanie proti druhostupňovému rozhodnutiu z 20. mája\n2010 nepodala, čím nevyužila možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku,\n\n15\n\nktorý by bol potenciálne spôsobilý privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie, preto najvyšší\nsúd mal mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietnuť ako neprípustné.\nV judikatúre ústavného súdu sa stabilizoval právny názor, podľa ktorého mimoriadne\ndovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je\nnevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010,\nIII. ÚS 35/2014).\nČlánok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho práva\nzákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však\nvo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby\nsa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy, ktorá má základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 77/02). Právnymi prostriedkami\nna presadenie požiadavky ústavnosti a zákonnosti v súdnom konaní sú okrem iného opravné\nprostriedky, pričom čl. 46 ods. 1 ústavy garantuje ochranu aj právu na opravný prostriedok\n(napr. I. ÚS 53/96), a to vrátane tých opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti\nprávoplatným rozhodnutiam (teda tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré\nsa zaraďuje i mimoriadne dovolanie upravené v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“)\n(m. m. I. ÚS 178/08).\nZ rozhodnutí ESĽP z ostatného obdobia vyplýva záver, že ESĽP nevylučuje\nprípustnosť zrušovania právoplatných rozhodnutí súdov na základe mimoriadnych\n\n16\n\nopravných prostriedkov, t. j. in abstracto nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania\nza neprípustný, ale naopak, vo viacerých svojich rozhodnutiach pripúšťa potrebu prielomu\ndo res iudicata s ohľadom na konkrétne okolnosti zrušovaného právoplatného rozhodnutia\n(napr. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009).\nESĽP teda nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania paušálne za nezlučiteľný\ns čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zásah do princípu právnej istoty pripúšťa a považuje\nza súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak je to v záujme napravenia podstatných vád\nnapadnutého konania, resp. rozhodnutia, či justičných omylov (pozri rozsudky ESĽP z 9. 6.\n2015 DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej\nrepublike).\nÚstavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o (ne)prípustnosti mimoriadneho\ndovolania generálneho prokurátora v jeho veci považuje za potrebné opätovne poukázať\nna nie\n\nnepodstatné\n\ndetaily\n\nspoločne\n\nvyplývajúce\n\ntak\n\nzo\n\nsťažovateľom\n\nspomenutých rozhodnutí ESĽP, ako aj zo stanovísk ústavného a najvyššieho súdu, ktorých\n(detailov) sa sťažovateľ v sťažnosti bližšie argumentačne nedotkol a za splnenia ktorých je\nmimoriadne\n\ndovolanie\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nprípustné.\n\nSú\n\nnimi\n\nokolnosti,\n\nže mimoriadne dovolanie je generálnym prokurátorom podané podľa slov samého\nsťažovateľa, „za účelom napravenia podstatných vád konania“ a že boli vyčerpané všetky\n(riadne aj mimoriadne) opravné prostriedky, ktoré mal účastník k dispozícii a ktoré mohol\n„účinne využiť“ a tieto boli „spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie“.\nInými slovami, aj keď prípustnosť mimoriadneho dovolania je akceptovateľná len\nza podmienky vyčerpania všetkých právnych prostriedkov, je v súlade s jeho účelom\n(spočívajúcim v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil všeobecný súd v občianskom\nsúdnom konaní, a tým aj zabezpečením ochrany účastníka pred dôsledkami nespravodlivého\nprocesu), aby predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania boli len také právne\nprostriedky, ktoré sú zákonom dovolené, účastník ich má k dispozícii a predstavujú\nz materiálneho hľadiska efektívny prostriedok nápravy.\n\n17\n\nJe teda namieste skúmať, či by prípadné dovolanie podané žalovanou, ktoré\nnevyužila a podľa sťažovateľa tak mala urobiť, predstavovalo efektívny a účinný\nprostriedok nápravy.\nZ obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora č. k. VI/1 Pz 738/10-10\nz 10. januára 2011 vyplýva, že generálny prokurátor ho podal podľa § 243e ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku na podnet ministerstva ako zástupcu žalovanej proti\nrozsudku okresného súdu č. k. 7 C 178/2005-688 z 11. februára 2010 a rozsudku krajského\nsúdu č. k. 12 Co 113/2010-720 z 20. mája 2010 z dôvodu, „že rozhodnutia súdov\nvychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci“ [§ 243f ods. 1 písm. c) Občianskeho\nsúdneho poriadku]. Generálny prokurátor tiež poznamenal, že bol „oprávnený podať\nmimoriadne dovolanie aj bez podnetu účastníka konania, nakoľko ide o konanie, do ktorého\nmôže prokurátor vstúpiť [§ 243e ods. 4 OSP v spojení s § 35 ods. 2 písm. k) OSP (vo vtedy\naktuálnom znení, pozn.)]“.\nZ odôvodnenia mimoriadneho dovolania vyplýva, že «Časť škody, ktorú žalobca\n[sťažovateľ, pozn.] uplatnil, vznikla v evidentnej príčinnej súvislosti s výkonom väzby\nžalobcu v období od 20. januára 1995 do 19. marca 1996. Ide o škodu zodpovedajúcu\ntrovám právneho zastúpenia a ušlému zisku žalobcu za uvedené obdobie.\nNárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sa premlčal do jedného\nroka odo dňa, kedy bolo trestné stíhanie zastavené. Žalobca podal žalobu po uplynutí\npremlčacej lehoty a žalovaný vzniesol námietku premlčania. Konajúce súdy však ustálili,\nže žalobca túto škodu neuplatnil ako nárok v dôsledku zodpovednosti štátu za škodu\nspôsobenú väzbou, ale ako nárok zo zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie o vznesení\ntrestného obvinenia, z čoho vyvodili, že pohľadávka nie je premlčaná.\nUvedené právne posúdenie veci konajúcimi súdmi nie je správne.\nPre posúdenie námietky premlčania je irelevantné, ako žalobca svoj nárok právne\nkvalifikoval. Rozhodujúce je iba to, ako žalobca svoj nárok skutkovo vymedzil...\nKonajúce súdy mali preto vyhodnotiť, že škoda – trovy právneho zastúpenia a ušlý\nzisk žalobcu v čase od 20. januára 1995 do 19. marca 1996 – vznikla v príčinnej súvislosti\ns rozhodnutím o väzbe, pričom žalobu mali v tejto časti vzhľadom na uplatnenú námietku\n\n18\n\npremlčania zamietnuť. Správne teda mali konajúce súdy aplikovať ustanovenie § 23 zákona\nč. 58/1969 Zb....\nKonajúce súdy nesprávne vyložili ustanovenie § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.\nv časti „spôsobená škoda“ ...\nSúd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku konštatuje, že žalobca žalobou uplatnil\n„ušlý zisk spoločnosti\n\n“ .... Ušlý zisk spoločnosti\n\nvšak nie je\n\nškodou na strane žalobcu. Ide o pokles očakávaných výnosov na strane spoločnosti.\nŽalobca a obchodná spoločnosť\n\nsú odlišné právne subjekty.\n\nNie je vylúčené, že v dôsledku trestného stíhania vznikla žalobcovi, ako spoločníkovi\nobchodnej spoločnosti, škoda vo forme ušlého zisku. Avšak táto škoda mohla mať formu\n„poklesu výnosov z jeho majetkovej účasti v spoločnosti“ (prípadne mohla žalobcovi\nvzniknúť skutočná škoda poklesom trhovej alebo likvidačnej hodnoty jeho majetkovej účasti\nv spoločnosti, to však nebolo v žalobe tvrdené).\n...Súd v rozsudku neuviedol a skutkovo nevyhodnotil, prečo a ako ovplyvnilo trestné\nstíhanie žalobcu ekonomický chod obchodnej spoločnosti, v ktorej mal žalobca 50 % - nú\nmajetkovú účasť...\nKonajúce súdy tiež nesprávne vyložili ustanovenie § 442 ods. 1 OZ v časti „ušlý\nzisk“, ak mali za to, že žalobcovi, ako podnikateľovi (fyzickej osobe) vznikla škoda\n• vo forme ušlého zisku vo výške priemerne dosahovaného zisku za obdobie pred\nzačatím trestného stíhania,\n• a súčasne aj vo forme ušlého zisku z konkrétne individuálne nezrealizovaných\nobchodov.\nSúdy priznali žalobcovi náhradu ušlého zisku za obdobie od 8. júna 1994\ndo 29. novembra 1996 vo výške priemerného zisku dosahovaného v období roku 1993.\nSúdy zároveň priznali žalobcovi náhradu ušlého zisku z nezrealizovaného obchodu,\nkeďže žalobca mal na základe zmluvy o zmluve budúcej možnosť predať nehnuteľnosť...\nSúdy vychádzali zo skutkového stavu, že žalobca nehnuteľnosť používal\nna podnikanie.\nZ uvedeného vyplýva, že ak by žalobca nehnuteľnosť predal, bol by ako podnikateľ\nfyzická osoba dosiahol zisk za identické zdaňovacie obdobie, za ktoré už nárok na ušlý zisk\nuplatnil vo výške paušálnej náhrady podľa skorších priemerne dosahovaných ziskov.\n\n19\n\nOdporuje zásadám právnej logiky, aby súd výšku nároku na ušlý zisk podnikateľa\nza určité obdobie určil ako súčet priemerne dosahovaných ziskov a ziskov, ktoré bolo možné\ndosiahnuť z individualizovaných obchodných prípadov...\nKonajúce súdy tiež nesprávne vyložili ustanovenie § 442 ods. 1 OZ v časti „ušlý\nzisk“ tým, že prijali výklad, že ušlým ziskom je rozdiel medzi očakávanou kúpnou cenou z\npredaja veci, ktorý sa nezrealizoval a medzi nadobúdacou cenou veci...\nToto právne posúdenie je nesprávne. Nezrealizovaným obchodnom (predajom veci)\nper se totiž predávajúcemu ešte nevzniká „ušlý zisk“ v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1\nOZ... Hodnota predávanej veci je prima facie totožná s dohodnutou kúpnou cenou.\nAk predávajúci neuzavrie očakávanú kúpnu zmluvu, potom per se nenastal únik zisku ani\nna strane predávajúceho ani na strane kupujúceho. Nedošlo iba z zámene ekvivalentných\nhodnôt, teda k zámene peňazí vo výške kúpnej ceny za vec v hodnote kúpnej ceny...\nKonajúce súdy vychádzali z toho, že hodnota nehnuteľnosti určená znalcom (v čase\nzamýšľaného predaja) bola vyše 60 000 000,- Sk...\nJe zrejmé, že ak žalobca neuskutočnil predaj nehnuteľnosti za zamýšľanú sumu\n52 000 000,- Sk, ktorá nehnuteľnosť mala znalcom určenú hodnotu 60 000 000,- Sk a ktorú\nnadobudol za 27 550 000,- Sk, potom žalobcovi samotným neuskutočnením predaja žiadny\nušlý zisk v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 OZ nevznikol...\nPrávne posúdenie skutkového stavu konajúcimi súdmi spočíva vo vysoko nelogickom\nvýpočte výšky škody. Paradoxom posúdenia je to, že žalobcovi tým, že v roku 1995 nepredal\nza 52 000 000,- Sk nehnuteľnosť, ktorá mala v tom čase hodnotu 60 000 000,- Sk, by mala\nvzniknúť škoda v rozdiele medzi touto očakávanou kúpnou cenou a nadobúdacou hodnotou\nnehnuteľnosti, pričom žalobca nehnuteľnosť ďalej vlastnil a teda mohol užívať minimálne\ndo roku 2010 a jej užívaním získavať ďalšie výnosy.\nNa základe zistených skutočností mám za to, že sú splnené podmienky na podanie\nmimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. c) OSP,\npričom podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora si vyžaduje\nochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktorú nemožno dosiahnuť\ninými právnymi prostriedkami.».\n\n20\n\nPodľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak generálny prokurátor\nna základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby\npoškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon\n(§ 243f Občianskeho súdneho poriadku), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom\nchránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je\nmožné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu\nmimoriadne dovolanie.\nPodľa § 243f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku mimoriadnym dovolaním možno\nnapadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak\na) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,\nb) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci,\nc) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\nZ citovanej časti odôvodnenia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora\nvyplýva, že ho podal z iného ako z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku. Podľa názoru generálneho prokurátora rozhodnutia okresného súdu\na krajského súdu vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, t. j. išlo o dôvod\n[§ 243f ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku], pre ktorý samotná žalovaná nebola\noprávnená dovolanie podať (nešlo ani o rozhodnutia podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 a § 239 ods. 1\na 2 Občianskeho súdneho poriadku). Túto skutočnosť sťažovateľ v sťažnosti podanej\nústavnému\n\nsúdu\n\nnespochybnil,\n\nresp.\n\nžiadnym\n\nprávne\n\nvýznamným\n\nspôsobom\n\nneargumentoval v tom zmysle, že by existovali konkrétne dôvody (§ 237 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku), pre ktoré žalovaná mohla a mala podať dovolanie. Inak\npovedané, sťažovateľ sám na podporu svojich záverov nekonkretizoval, z akého dôvodu\n(podľa § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) mala žalovaná dovolanie podať.\nÚvahu, že by tak mala urobiť z dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho\nsúdneho poriadku, t. j. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred\nsúdom, diskvalifikuje judikatúra ústavného súdu predstavujúca teraz už väčšinový názor\n\n21\n\nsenátov (napr. III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 196/2014, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,\nIV. ÚS 161/2012, II. ÚS 122/2016), podľa ktorej je ústavne udržateľný právny záver\n(prezentovaný v rozhodnutiach najvyššieho súdu napr. sp. zn. 3 Cdo 139/2012 sp. zn.\n1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn.\n5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010), podľa ktorého prípadný\nnedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne\nzistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa\n§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Súlad uvedeného právneho názoru\nnajvyššieho súdu s ústavou vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 287/2014\nzo 4. júna 2014.\nV posudzovanej veci sa teda podľa názoru ústavného súdu nedala účinná ochrana\npráv žalovanej dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, keďže dovolanie účastníka\nkonania nebolo prípustné, a teda nepredstavovalo opravný prostriedok, ktorý by bol\nžalovanej k dispozícii a ktorý mohla účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených\nzáujmov.\nPodmienka\n\nprípustnosti\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nspočívajúca vo vyčerpaní účinných prostriedkov nápravy spôsobilých privodiť pre žalovanú\npriaznivejšie rozhodnutie preto v danom prípade nepredstavovala relevantnú prekážku jeho\nakceptovania najvyšším súdom.\nRovnako ďalšiu podmienku prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to, že má ísť\no nápravu podstatných chýb konania (požiadavka vyplývajúca z judikatúry ESĽP), bolo\nv aktuálnej veci možné považovať za splnenú. To, že rozsudky napadnuté mimoriadnym\ndovolaním trpeli závažnými nedostatkami, indikoval už ústavný súd vo svojom náleze\nsp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013, ktorým bolo zrušené rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 o mimoriadnom dovolaní, pričom ústavný\nsúd nemá v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa dôvod spochybňovať svoje predchádzajúce\nrozhodnutie.\n\n22\n\nUvedené\n\nviedlo\n\nústavný\n\nsúd\n\nk odmietnutiu\n\nsťažovateľovho\n\nkonštatovania,\n\nže napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 15/2014 z 10. septembra 2015\nje v rozpore s judikatúrou ESĽP, prípadne v rozpore so závermi vyplývajúcimi z už\nspomínaných stanovísk ústavného súdu a kolégií najvyššieho súdu.\nPokiaľ sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 349/2015\nz 19. januára 2016, ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva účastníka konania\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 M Cdo 2/2014 z 23. apríla 2015 s následným zrušením tohto rozhodnutia, tvrdiac,\nže ide o vec obdobnú vo vzťahu k danej aktuálnej sťažnosti, ústavný súd neprijal tento\nargument, a to práve z dôvodu, že v uvedenej veci (sp. zn. I. ÚS 349/2015) generálny\nprokurátor podal mimoriadne dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 ods. 1 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku, ktorý mohol účastník konania v dovolaní uplatniť sám.\nTeda jednoznačne nešlo o vec obdobnú.\nVzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu dospieť k záveru,\nže by napadnutým uznesením najvyššieho súdu v rozsahu námietky sťažovateľa\n(o prípustnosti dovolania, a tým neprípustnosti mimoriadneho dovolania) došlo k porušeniu\nním označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je\narbitrárne a neodôvodnené, ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej\nv súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy konštantne\nzdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou\nani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či\nv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\n\n23\n\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nO svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno\nuvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03). Vychádzajúc\nz uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté uznesenie nie je arbitrárne\na či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom zdôvodnil.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,\nktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná\na účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\n\n24\n\nAj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy\nodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý\nargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť\npodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie\nvyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného\nprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý\nje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však\nide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve\nna tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29;\nHiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.\n1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\nÚstavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre\nzákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\nna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy\nústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1\nústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky\na podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa\nmožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré\ntoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\nÚstavný súd zároveň ale tiež pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry\nvšeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy (a ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade\ns procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní\n(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa\nObčiansky súdny poriadok.\nS prihliadnutím na uvedené tézy ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska dodržania ochrany základných práv sťažovateľa.\n\n25\n\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sp. zn. 5 M Cdo 15/2014\nz 10. septembra 2015 opísal dovtedajší priebeh konania a v relevantnej časti odôvodnenia\nuviedol:\n«Ústavný súd..., nálezom z 13. novembra 2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013 rozhodol,\nže základné právo Slovenskej republiky..., zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy… a právo\nzaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 MCdo 1/2011\nz 29. októbra 2012 v jeho zamietajúcej časti porušené bolo. Rozsudok Najvyššieho súdu...\nv jeho zamietajúcej časti zrušil a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie.\nÚstavný súd v svojom náleze, okrem iného, uviedol:\n„... najvyšším súdom aplikovaný zákon o zodpovednosti za škodu má, pokiaľ ide\no škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou väzby, špeciálnu právnu úpravu,\na to v § 5 v spojení s § 23 označeného zákona. Vzhľadom na už v minulosti ustálený názor\nústavného súdu [nález sp. zn. III. ÚS 339/08 z 25. novembra 2008, pozn.], že v danej veci\nsa vzhľadom na formuláciu žalobného petitu žalobca domáhal náhrady škody v príčinnej\nsúvislosti s nezákonnosťou obvinenia, a nie v súvislosti s nezákonnosťou väzby, sa aplikácia\n§ 23 zákona o zodpovednosti za škodu v súvislosti s riešením otázky premlčania týchto\nžalovaných nárokov javí síce ako bezpredmetná, avšak to neznamená, že pri posudzovaní\ndôvodnosti rozsahu týchto žalobou uplatnených nárokov by všeobecné súdy nemali\nprihliadať a osobitne zohľadniť aj obdobie trvania väzby. ...v danom prípade vzhľadom\nna existenciu špeciálnej právnej úpravy o škodových nárokoch vzniknutých v súvislosti\ns väzbou, by všeobecný súd nemal pri vyčíslení škody uplatnenej iba v súvislosti\ns nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia zahrnúť do tejto škody aj nároky spojené\ns obdobím väzby, pretože žalobca si náhradu škody navyše aj z tohto dôvodu neuplatnil, ale\nuplatnil si ju len a len z dôvodu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, ako to\nv minulosti ustálil už aj ústavný súd. Uvedenému postupu prisvedčuje... aj špeciálna právna\núprava o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonnosťou väzby ... ak by v danom prípade\nmala byť do škody uplatnenej žalobcom započítaná aj škoda, ktorá mu vznikla v príčinnej\nsúvislosti s väzbou, žalobca si mal uplatniť nárok na jej náhradu nielen z titulu\nnezákonnosti obvinenia, ale aj z titulu nezákonnosti väzby, čo však aj podľa v minulosti\nučineného zistenia ústavného súdu žalobca neurobil.\n\n26\n\n... je rozdiel medzi posudzovaním včasnosti žalobou uplatneného nároku na jednej\nstrane a medzi posudzovaním dôvodnosti rozsahu takto včas uplatneného nároku.\nV uvedenom smere sa však najvyšší súd pri posúdení tejto mimoriadnej dovolacej\nnámietky... bez ďalšieho uspokojil iba s odvolaním sa na označené rozhodnutie ústavného\nsúdu, ktorým však bola riešená iba otázka charakteru uplatneného žalobného nároku\ns ohľadom na posúdenie včasnosti jeho uplatnenia, keďže sťažovateľ uplatnil námietku jeho\npremlčania, ale týmto rozhodnutím nebola záväzne riešená aj otázka posudzovania rozsahu\ntohto nároku, s ktorou sa tak najvyšší súd nevysporiadal ústavne udržateľným spôsobom,\na v tomto smere je jeho rozsudok arbitrárny, svojvoľný a neodôvodnený.\n... pokiaľ ide o posúdenie včasnosti žalobou uplatneného nároku, ústavný súd sa\nna tomto mieste stotožňuje aj s konštatovaním sťažovateľa, že rozsudok najvyššieho súdu je\nneodôvodnený aj v časti týkajúcej sa aplikácie § 22 zákona o zodpovednosti za škodu\nupravujúceho otázku premlčania nároku na náhradu škody uplatnenej z titulu nezákonného\nobvinenia. Premlčacia lehota upravená v označenom ustanovení, ktorá sa vzťahuje\nna posúdenie premlčania nároku z nezákonného obvinenia, má totiž dve zložky, a to\nsubjektívnu lehotu (§ 22 ods. 1) na uplatnenie uvedeného nároku, ktorá sa pohybuje\nv rozsahu jej objektívnej lehoty (§22 ods. 2).\n... ústavný súd podotýka, že v dôsledku toho, že najvyšší súd sa v napádanom\nrozsudku pri posúdení otázky premlčania žalovaného nároku bez ďalšieho iba odvolal\nna označené rozhodnutie ústavného súdu, ktorým však nebola vyčerpaná celá problematika\nuplatnenia premlčacej lehoty podľa § 22 zákona o zodpovednosti za škodu, ostala tak\nnevyriešená, resp. neodôvodnená sťažovateľova otázka aplikácie aj objektívnej zložky tejto\npremlčacej lehoty na daný prípad podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, takže\naj v tomto smere vykazuje citované rozhodnutie najvyššieho súdu znaky arbitrárnosti\na neodôvodnenosti...\nV súvislosti s odôvodňovaním uplatnenia objektívnej zložky premlčacej lehoty\nna daný prípad podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, najmä pokiaľ ide\no určenie rozhodujúcej právnej skutočnosti určujúcej začiatok jej plynutia, sa najvyšší súd...\nbude musieť argumentačne konfrontovať aj s otázkou splnenia zákonnej podmienky\nna uplatnenie si nároku na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia o vznesení\nobvinenia, ktorá v zmysle ustanovení prvej hlavy prvej časti zákona o zodpovednosti za\n\n27\n\nškodu... spočíva v požiadavke, aby nezákonné rozhodnutie, v dôsledku vydania ktorého sa\nnárok na náhradu škody uplatňuje, bolo zrušené... a to v intenciách svojej judikatúry...,\nv zmysle ktorej zastavenie trestného stíhania má mať také právne následky ako zrušenie\nuznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť. Argumentácia najvyššieho súdu\nv tomto smere bude vzhľadom na zákonom odlišne stanovené právne skutočnosti určujúce\nplynutie tak objektívnej zložky..., ako aj v jej rámci sa pohybujúcej subjektívnej zložky...\npremlčacej lehoty na uplatnenie si nároku na náhradu škody pre nezákonné rozhodnutie\nzásadná pre rozhodnutie vo veci samej.\n... uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania\nsplnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní\no sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp.\nza odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť\no spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.\nLegálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených osôb (§ 185\nTrestného poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je\npodanie sťažnosti proti nemu.\n... ústavný súd prisvedčil aj námietke sťažovateľa,… pokiaľ ide o neodôvodnenie\nabsencie príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu na jednej strane a škodou,\nktorá mu mala vzniknúť na strane druhej, ako aj v súvislosti s priznaním nároku na náhradu\nušlého zisku z nezrealizovaného predaja nehnuteľností a neodôvodnením výšky tejto škody\nv intenciách definície ušlého zisku, tak ako ju vymedzil sám najvyšší súd.\n... najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu náležite nepreskúmal danosť príčinnej\nsúvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu a škodou, ktorú si v tejto súvislosti uplatnil,\n... v napádanom rozhodnutí nie je vymedzené, či mu škoda vznikla v príčinnej\nsúvislosti s väzbou alebo s trestným stíhaním... tiež nie je zrejmé, či k škode neprišlo aj\nv dôsledku konania samotného žalobcu... ...pokiaľ ide o žalobcovi priznaný nárok\nna náhradu ušlého zisku z nezrealizovaného plánovaného predaja nehnuteľností, najvyšší\nsúd sa… dostatočne nevysporiadal s dovolacou námietkou týkajúcou sa jednak... príčinnej\nsúvislosti medzi jeho vznikom a trestným stíhaním a jednak… s charakterom kúpopredaja\nrealizovaného nie v rámci podnikateľskej činnosti, pri ktorom dochádza k výmene\nekvivalentných hodnôt vyjadrených na jednej strane v hodnote predmetu kúpy a na strane\n\n28\n\ndruhej v kúpnej cene odzrkadľujúcej túto hodnotu. V dôsledku uvedeného tak došlo\nk situácii, že po tom, čo najvyšší súd bez ďalšieho uveril argumentácii žalobcu, ostal v jeho\nmajetku nielen predmet kúpy, ale duplicitne aj jeho hodnota v podobe „kúpnej ceny“\nvyjadrenej vo forme ušlého zisku, takže v konečnom dôsledku žalobca môže v podstate\npredmet kúpy predať akoby dvakrát. Bez povšimnutia najvyššieho súdu ostala aj tá časť\nnámietky..., že v čase plánovaného predaja dotknutých nehnuteľností bola ich cena dokonca\nznalcom určená na sumu vyššiu než za akú žalobca tieto nehnuteľnosti plánoval predať,\ntakže v tom dôsledku vlastne žalobca nezrealizovaním tohto predaja ušetril, resp...\nV majetku žalobcu ostala vyššia majetková hodnota než akú by získal zrealizovaním\nuvedeného predaja. Uvedené zistenia... nekorešpondujú s definíciou ušlého zisku\nnaformulovanou samotným najvyšším súdom, podľa ktorej je ušlým ziskom hodnota, o ktorú\nby sa majetok poškodeného zvýšil, no v dôsledku rôznych okolností k tomu nedošlo, pričom\nv danom prípade o tento prípad nešlo, pretože zrealizovaním plánovaného predaja by sa\nmajetok žalobcu zmenšil, a to o sumu, ktorá predstavovala rozdiel medzi hodnotou\npredmetu kúpy určenou znalcom na jednej strane a kúpnou cenou, za ktorú tento predmet\nkúpy žalobca plánoval predať, na strane druhej.\nVšetky uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý\nkonštatoval, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 boli\nporušené sťažovateľom označené práva...“\nNajvyšší súd... je viazaný právnym názorom Ústavného súdu..., ktorý vyslovil\nv náleze z 13. novembra 2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013.... Vzhľadom na túto viazanosť\nNajvyšší súd... konštatuje, že výhrady vyslovené v predmetnom náleze Ústavného súdu... vo\nvzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu... sa obsahovo - po vecnej stránke (skutkovej aj\nprávnej) rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. mája 2010, sp.\nzn. 12 Co 113/2010 a rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici z 11. februára 2010, č. k.\n7 C 178/2005-688. Táto okolnosť, aj so zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania,\nvedie Najvyšší súd... k záveru, že v danej procesnej situácii, ktorá nastala po rozhodnutí\nÚstavného súdu..., pre dosiahnutie zmyslu a podstaty nálezu Ústavného súdu...\nz 13.novembra 2013 sp. zn. II. ÚS 163/2013 prichádza v dovolacom konaní do úvahy len\nzrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu\nprvého stupňa.\n\n29\n\nZ vyššie uvedených dôvodov dovolací súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnutý\nrozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20.mája 2010 sp. zn. 12 Co 113/2010\nv potvrdzujúcom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 830 915,08 € a trovách\nkonania ako i rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 11. februára 2010 č. k.\n7 C 178/2005-688 v časti, v ktorej zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi trovy nutnej\nobhajoby v sume 985,03 €, ušlého zisku z podnikania fyzickej osoby v sume 18 338,73 €,\nušlého zisku z nezrealizovaného predaja nehnuteľnosti v súvislosti so zmluvou o budúcej\nzmluve v sume 811 591,32 € a trovách konania a vec rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie\nkonanie Okresnému súdu Banská Bystrica (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 1\na 3 O. s. p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že sú mu známe rozsudky ESĽP\nv prípadoch týkajúcich sa mimoriadneho dovolania, ako aj zjednocujúce stanovisko pléna\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 18.marca 2015, sp. zn. PLz. ÚS 3/2015.\nV predmetnej veci však Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 13. novembra 2013\nsp. zn. II. ÚS 163/2013 rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.októbra 2012\nsp. zn. 5 MCdo 1/2011 v jeho zamietajúcej časti zrušil a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie\nkonanie.»\nAko z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd\njasne a zreteľne uviedol dôvody, pre ktoré zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté\nrozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v ich relevantných častiach. Viedli ho k tomu\nzávery vyslovené v náleze ústavného súdu č. k. II. ÚS 163/2013-50 z 13. novembra 2013,\nktorým\n\nbolo\n\npredchádzajúce\n\nrozhodnutie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\n(rozsudok\n\nsp.\n\nzn.\n\n5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012) o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora\nv časti zrušené.\nNajvyšší súd s poukazom na príslušné zákonné ustanovenie (§ 56 ods. 6 zákona\no ústavnom súde) zdôraznil, že je viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorého\nvýhrady vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sa obsahovo po vecnej stránke\n(skutkovej aj právnej) rovnako týkali aj rozhodnutí súdov nižších stupňov a táto okolnosť\nso zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania ho viedla k záveru, že pre dosiahnutie\n\n30\n\nzmyslu a podstaty nálezu ústavného súdu z 13. novembra 2013 prichádzalo v dovolacom\nkonaní do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spolu\ns rozsudkom súdu prvého stupňa.\nÚstavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nvo vzťahu k námietke sťažovateľa za zrozumiteľné a rešpektujúce platnú právnu úpravu,\na preto aj z ústavného hľadiska za akceptovateľné. Najvyšší súd ako dovolací konal\nv medziach svojej právomoci, príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci\ninterpretoval a aplikoval presvedčivým spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych\nfaktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne konformné.\nZistené závery vedú ústavný súd ku konštatovaniu správnosti postupu a rozhodnutia\nnajvyššieho súdu pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, čo\nv konečnom dôsledku svedčí o vylúčení zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu, ako aj do jeho práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým postupom\na rozhodnutím najvyššieho súdu.\nK namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20\nods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný\nsúd uvádza, že ich porušenie sťažovateľ jednoznačne spája práve s tvrdeným porušením\nzákladného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Rovnako\nz argumentácie uvedenej v sťažnosti je zjavný podmieňujúci vzťah označených práv.\nAk teda ústavný súd v danej veci nezistil možnosť zásahu do základného práva na podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nedošlo napadnutým postupom\na rozhodnutím najvyššieho súdu ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu v rámci konania o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora nebol doručený podnet ministerstva na jeho podanie, ústavný súd\npoznamenáva, že táto okolnosť by sa mohla dotknúť základných práv sťažovateľa iba\nv prípade, ak by mu napriek zákonnej povinnosti príslušného orgánu verejnej moci tento\n\n31\n\npodnet nebol daný k dispozícii (doručený, predložený na nahliadnutie), a aj to napriek\nvyužitiu\n\nvšetkých\n\nsťažovateľovi\n\ndostupných\n\nzákonných\n\nprostriedkov\n\nurčených\n\nna dosiahnutie takéhoto cieľa. V sťažnosti absentuje akákoľvek zmienka o tom, že by sa\nsťažovateľ domáhal doručenia mu tohto podnetu, pritom obligatórna povinnosť najvyššieho\nsúdu (označeného za porušovateľa práv sťažovateľa) doručiť podnet účastníka konania\nna podanie mimoriadneho dovolania ďalším účastníkom konania nevyplýva zo žiadneho\nustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd len pripomína, že ako už bolo\nuvedené, všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi\npredpismi upravujúcimi postup v aktuálnom konaní.\nNapokon ústavný súd poznamenáva, že sa nemohol zaoberať námietkami\nsťažovateľa týkajúcimi sa postupu ústavného súdu (II. senátu) vo vzťahu k požiadavkám\nsťažovateľa v rámci konania vedeného pod sp. zn. II. ÚS 163/2013, a to z dôvodu absencie\nprávomoci na preskúmavanie svojho postupu v iných konaniach vedených ústavným\nsúdom.\nVšetky dosiaľ uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu,\nže základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, právo zaručené\nčl. 6 ods. 1 dohovoru a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým\npostupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 15/2014 a jeho\nuznesením z 10. septembra 2015 porušené neboli.\nPokiaľ ide o návrh sťažovateľa zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n5 M Cdo 15/2014 z 10. septembra 2015 a priznať mu primerané zadosťučinenie a úhradu\ntrov konania, ústavný súd uvádza, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej\n(vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody – čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy). Keďže\nústavný súd vyslovil, že v sťažnosti označené práva sťažovateľa porušené neboli, jeho\nuvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.\n\n32\n\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. júla 2016\n\n33", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "mimoriadne dovolanie", "generálny prokurátor", "arbitrárnosť", "rozhodnutie-odôvodnenie", "dovolanie-prípustnosť", "mimoriadne dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:12db928a-6854-458c-864c-0efa518f2000", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.319.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 319/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 319/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.319.2016.1"}, {"guid": "ussr:8d3a5066-5880-419a-8c70-d4b17064e8ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 122/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1"}, {"guid": "ussr:144365c8-aa9a-4e1e-9925-fbd21895be3a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.349.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 349/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 349/2015 z 19. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-19", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.349.2015.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 35/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 35/2014 z 17. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-17", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c"}, {"guid": "ussr:ac91faef-f7e8-4f52-9f0a-b6d3098a297f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 287/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 287/2014 z 4. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac91faef-f7e8-4f52-9f0a-b6d3098a297f"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 163/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-13", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/08 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960"}, {"guid": "ussr:4d916acf-4bc5-4200-9f4a-1934510ae44b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 339/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 339/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 234, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4d916acf-4bc5-4200-9f4a-1934510ae44b"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:203b32dd-c50c-4870-bc14-a0696b905eba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.254.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 254/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 254/2019 z 12. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-12", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.254.2019.1"}, {"guid": "ussr:49a0ed0b-9b81-4faf-a67a-e45370ff1048", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.519.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 519/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 519/2017 z 3. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.519.2017.1"}, {"guid": "ussr:44c293f5-d240-4693-8229-376631d68a9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.379.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 379/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 379/2016 z 29. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-29", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.379.2016.1"}, {"guid": "ussr:12db928a-6854-458c-864c-0efa518f2000", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.319.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 319/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 319/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.319.2016.1"}, {"guid": "9910c57f-374a-4b1d-8c56-da22b517c177:2be80f02-381a-4e9e-b87a-663b17d26f5a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6405208755.2", "spisova_znacka": "17Co/62/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/62/2023 z 25. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6405208755.2"}]}