{"guid": "ussr:e8d9f9ef-9858-4180-9c82-ac60f700c406", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.50.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 50/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 50/2016 z 2. 2. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. februára 2016, sp. zn. III. ÚS 50/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.50.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2016-02-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "nazov": "čl. 44 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "nazov": "čl. 9 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "nazov": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e8d9f9ef-9858-4180-9c82-ac60f700c406", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.50.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.50.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.50.2016.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 50/2016-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2016\npredbežne prerokoval sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie,\nTulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária,\nŠtúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva na priaznivé životné\nprostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva\nna preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu\numožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore\ns vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru\no prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe\nk spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/27/2014\na jeho postupom v tomto konaní, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 11. júna 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/33/2014 a jeho postupom v tomto konaní, uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. júna 2015 v konaní sp. zn. 9 Sžp/10/2013 a jeho\npostupom v tomto konaní, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 25. mája 2015 v konaní sp. zn. 5 Sžo/86/2015 a jeho postupom v tomto konaní a takto\n\nrozhodol:\n1. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, vedené\npod sp. zn. Rvp 12366/2015, sp. zn. Rvp 12641/2015, sp. zn. Rvp 12674/2015 a sp. zn.\nRvp 12676/2015\n\nspája\n\nna spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.\n\nIII. ÚS 50/2016.\n2. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, o d m i e t a\nako zjavne neopodstatnené.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. augusta\n2015, 3. septembra 2015 a 7. septembra 2015 doručené sťažnosti Lesoochranárskeho\nzoskupenia VLK, občianske združenie, Tulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na priaznivé životné prostredie zaručeného čl. 44\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu\nochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na prístup\nk správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov\nverejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia\nzaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti\nna rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia\n(ďalej len „Aarhuský dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 11. júna\n2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/27/2014 a jeho postupom v tomto konaní, uznesením\nnajvyššieho súdu z 11. júna 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/33/2014 a jeho postupom v tomto\nkonaní, uznesením najvyššieho súdu z 3. júna 2015 v konaní sp. zn. 9 Sžp/10/2013 a jeho\n\n2\n\npostupom v tomto konaní, uznesením najvyššieho súdu z 25. mája 2015 v konaní sp. zn.\n5 Sžo/86/2015 a jeho postupom v tomto konaní.\nAko vyplýva zo sťažností, sťažovateľ ako účastník správneho konania oponoval\npovolenie výnimiek v konaniach o žiadostiach oprávnených subjektov o povolenie\nvýnimiek zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a), resp. § 35 ods. 1 písm. a) a f)\nzákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o ochrane prírody“), ktorými by boli povolené odstrely jedincov medveďa hnedého\nvo vymedzených lokalitách. Konanie bolo vedené na Ministerstve životného prostredia\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), konkrétne na základe žiadostí\n\nministerstvo požadované výnimky povolilo, pričom v podmienkach každej\nz povolených výnimiek a udeleného súhlasu vymedzilo aj časové úseky, v ktorých sa\npriznané práva mali využiť.\nSťažovateľ podal proti všetkým rozhodnutiam riadne opravné prostriedky (rozklady\nproti rozhodnutiam ministerstva).\nO rozkladoch proti rozhodnutiam ministerstva rozhodol minister životného prostredia\nSlovenskej republiky (ďalej len „minister“) tak, že v dvoch prípadoch zmenil prvostupňové\nrozhodnutia ministerstva o povolení výnimiek na odstrel chráneného živočícha, a to v časti\nvýroku o podmienkach povolenej výnimky, platnosť ktorej predĺžil; vo zvyšku ponechal\nrozhodnutia bezo zmeny. V dvoch prípadoch rozklad zamietol a napadnuté rozhodnutie\no povolení výnimky potvrdil.\nVšetky druhostupňové rozhodnutia uvedených správnych orgánov napadol\nsťažovateľ žalobami podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré doručil Krajskému súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“). V konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn.\n\n3\n\n1 S/41/2012 a sp. zn. 5 S/57/2012 sťažovateľ požiadal aj o odklad vykonateľnosti\nnapadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Týmto jeho žiadostiam krajský súd nevyhovel.\nKrajský súd žaloby sťažovateľa rozsudkami č. k. 1 S/41/2112-127 z 9. januára\n2014, č. k. 1 S/221/2012-72 z 20. februára 2014 a č. k. 5 S/57/2012-112 z 21. mája 2013\nzamietol. Po vecnom preskúmaní žalobných dôvodov sformulovaných sťažovateľom v jeho\nžalobách dospel krajský súd k záveru o ich nedôvodnosti. Skonštatoval, že ministerstvo\nprostredia rozhodlo o žiadosti na základe dôkazov dostatočne preukazujúcich dôvodnosť\nobavy o bezpečnosť a zdravie obyvateľov obce, v ktorej intraviláne sa medveď voľne\npohyboval, natoľko, že prevyšuje záujem na ochrane živočíšneho druhu medveďa hnedého.\nPokiaľ ide o zmenu prvostupňového rozhodnutia v konaní o rozklade, krajský súd\npovažoval za zrejmé, že jej dôvodom bola výlučne potreba zabezpečiť realizovateľnosť\nvýnimky, dokedy sa mal odstrel uskutočniť.\nV konaní vedenom pod sp. zn. 5 S/247/2014 krajský súd dospel k záveru, že «dňa\n15. 12. 2014 uplynul čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky na odstrel medveďa\nhnedého v uvedenom poľovnom revíri. Táto skutočnosť má za následok, že odpadol predmet\nkonania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje. Na\nuvedenom nič nemení ani to, že v čase podania žaloby rozhodnutie ešte bolo v časovom\nlimite. Takýto právny názor vyplýva aj zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu\nSR č. Snj 72/2013 zo dňa 24. 06. 2014, podľa ktorého pod ,,odpadnutím dôvodu na\nkonanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu ,,platnosti\nrozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania\nv dôsledku\n\nuplynutia\n\nčasu,\n\nna\n\nktoré\n\nbolo\n\nvydané.».\n\nNásledne\n\nuznesením\n\nč. k. 5S/247/2014-40 z 13. januára 2015 konanie zastavil.\nVšetky prvostupňové rozhodnutia krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaniami.\nNajvyšší súd uzneseniami z 11. júna 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/27/2014, sp. zn.\n7 Sžo/33/2014 a z 3. júna 2015 v konaní sp. zn. 9 Sžp/10/2013 odvolaniami napadnuté\nrozsudky krajského súdu zrušil a konania o žalobách sťažovateľa zastavil. Uznesením\n\n4\n\nz 25. mája 2015 v konaní sp. zn. 5 Sžo/86/2015 odvolaním napadnuté uznesenie krajského\nsúdu potvrdil.\nNajvyšší\n\nsúd\n\nv zrušujúcich\n\na súčasne\n\nzastavujúcich\n\nuzneseniach\n\nodkázal\n\nna stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu z 24. júna 2014 sp. zn. Snj 72/2013,\nz ktorého vyvodil, že „neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného\nživočícha – medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená\nmá za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutí\nuž zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť\nkonanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“. Aplikujúc tento všeobecný názor\nna časové súvislosti posudzovaných prípadov najvyšší súd uviedol, že „v čase\nrozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená výnimka\npreskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho žalobou napadnuté rozhodnutie\nsprávneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To znamená, že\nv čase súdneho prieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom\nsúdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP preto\nsplnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia\nveci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo zákona stratilo platnosť zamietol.“.\nSťažovateľ citujúc stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj\n72/2013 z 24. júna 2014 v prvom rade namieta, že napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu\nboli vydané v konaniach, „na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko“. Ďalej sťažovateľ\nnaznačuje, že zastavenie konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku prichádza do úvahy len v prípade splnenia podmienok stanovených v § 248\na v § 250d ods. 3 OSP, pričom akcentuje aj § 250i ods 1 OSP (pri preskúmavaní zákonnosti\nrozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého\nrozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého\nrozhodnutia). Zo vzájomných súvislostí uvedených ustanovení potom uzatvára, že „pokiaľ\nnajvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom v ust. § 248 O. s. p.\npredvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.\n\n5\n\nSťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu je „ukrátený\nna svojich právach, keďže mu najvyšší súd odoprel právo ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3\nAarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa\ndomôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu. ...\nPostup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní,\nale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti\nreálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.\nSťažovateľovi bolo najprv krajským súdom nevyhovené v jeho žiadosti o odklad\nvykonateľnosti\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia...\n\na neskôr\n\nnajvyšším\n\nsúdom\n\nodopreté\n\npreskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre\nuplynutie doby platnosti výnimky.\nSťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom,\nže akceptovaním tohto názoru,... by [sa] účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona\no ochrane prírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto\nokolností by nebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa\nv konaniach týkajúcich sa životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho\npráv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou.“.\nS ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie\nkonanie vo vec samej takto rozhodol nálezom:\n„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK\n- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené\nv článku 46 ods. 1 Ústavy SR,\n- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,\n- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy\nukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky\n- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré\nsú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3\nDohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese\na prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,\n\n6\n\n- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a slobôd,\nbolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/27/2014 zo dňa 11. 6.\n2015 (resp. „sp. zn. 7Sžo/33/2014 zo dňa 11. 6. 2015“, resp. „sp. zn. 9Sžp/10/2013 zo dňa\n3. 6. 2015“, resp. „sp. zn. 5Sžo/86/2015 zo dňa 25. 5. 2015“) a postupom, ktorý mu\npredchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 7Sžo/27/2014 zo dňa 11. 6. 2015 (resp. „sp. zn. 7Sžo/33/2014 zo dňa\n11. 6. 2015“, resp. „sp. zn. 9Sžp/10/2013 zo dňa 3. 6. 2015“, resp. „sp. zn. 5Sžo/86/2015\nzo dňa 25. 5. 2015“) a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\nII.\nPodľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon\nneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom\nprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.\nPodľa § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť\nna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých\nistých účastníkov.\nZo\n\nvšetkých\n\nštyroch\n\nsťažností\n\nvyplýva,\n\nže\n\nsťažovateľ\n\nnamieta\n\nna súvisiacom skutkovom a právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 44\nods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva zaručeného\nčl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru postupom a označenými uzneseniami najvyššieho súdu.\n\n7\n\nV sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje, že mu najvyšší súd odňal možnosť konať\npred súdom tým, že sám zastavil konania o jeho žalobách podaných podľa druhej hlavy\npiatej časti OSP, resp. akceptoval na podklade rovnakých dôvodov zastavenie konania\nkrajským súdom. Sťažovateľ nesúhlasí s aplikáciou označeného stanoviska správneho\nkolégia najvyššieho súdu na jeho prípady, a v postoji najvyššieho súdu vidí odstránenie\nreálnosti právnej ochrany, ktorú mu vnútroštátne právne predpisy (i medzinárodné zmluvy)\nako subjektu tzv. tretieho sektora vo sfére ochrany a tvorby životného prostredia poskytujú.\nSúčasne napokon sťažovateľ vo všetkých sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd\nvyslovil porušenie jeho označených práv zaručených ústavou, dohovorom a Aarhuským\ndohovorom a žiada zrušenie namietaných uznesení najvyššieho súdu.\nÚstavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť všetkých štyroch sťažností\nrozhodol o ich spojení na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto\nuznesenia.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na\nneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\n\n8\n\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\nPodľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy\nskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky\nuvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup\nk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí\nprávnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným\nprávom v oblasti životného prostredia.\nAko vyplýva z petitov sťažností, sťažovateľ sa nimi domáha vyslovenia porušení\nsvojich označených základných práv a práv garantovaných medzinárodnými zmluvami,\nku ktorým malo dôjsť napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu. Tie vo svojej podstate\nznamenali, že de iure nedošlo k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu o dôvodoch,\n\n9\n\nktoré podľa názoru sťažovateľa spôsobovali nezákonnosť správnou žalobou atakovaných\nrozhodnutí správnych orgánov a aj ujmu na jej právach a právom chránených záujmoch.\nSťažovateľ uvádza, že k tvrdeným porušeniam jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší\nsúd nepostupoval pri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuského\ndohovoru.\nÚstavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné\npripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,\nalebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).\nPo preskúmaní sťažnosťami napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd\ndospel k záveru, že najvyšší súd v nich po materiálnej stránke zjavne vychádzal\nzo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti OSP regulujúcich\npodstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameranie v právnom štáte. Tento prístup\nnajvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúrou stelesnenou napríklad\nrozhodnutím vo veci sp. zn. 4 Sž/98-102/02 zo 17. decembra 2002. Predmetný právny názor\nnajvyššieho súdu považuje ústavný súd za nanajvýš potrebné zopakovať, hoci mu je z jeho\nčinnosti známe, že sťažovateľovi je zo strany najvyššieho súdu pravidelne pripomínaný:\n„... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady,\n\n10\n\nktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie\n§ 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí\nsprávnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke\nnezvratné, t.j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho\nkonania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady\nsprávneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu\na účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade,\nvplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého\nrozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“\nSťažovateľ si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu súdneho rozhodnutia\nnielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania, ale aj na jeho reálnu\nmožnosť nielen privodiť vecne iné či výhodnejšie postavenie, ale v tomto prípade vôbec\nna reálnu možnosť konanie zopakovať.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťami atakované uznesenia najvyššieho súdu\nnemali schopnosť porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť konania vedeného\nministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého, resp. výnimky\npodľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody. Neuniklo pozornosti ústavného súdu,\nže sťažovateľ toto svoje právo háji, avšak nikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akým\nspôsobom by ho chcel realizovať. Ak by aj súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi\nvyhoveli a ním napadnuté administratívne rozhodnutia zrušili a veci vrátili ministerstvu\nna ďalšie konania, toto by nemalo inú možnosť, len svoje konania zastaviť, pretože ich\npredmety – výnimky – zanikli uplynutím času, na ktorý boli povolené a nejde o konania,\nktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať\npráva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej\nvýnimky už došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).\nÚstavný súd poukazuje na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu z 24. júna\n2014 sp. zn. Snj 72/2013, v ktorom najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nález\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval,\n\n11\n\nže „v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol,\nže „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných\nprávnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu\na zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy\no metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu\nprednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť\nk zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.\nViazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú\na bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných\nzákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť\nštátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoru\nústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca\nnepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť\nrozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého\nstupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.\nPodľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody konanie\npodľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.\nPodľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohto\nzákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.\nV relácii k citovaným ustanoveniam regulujúcim procesné aspekty rozhodovania\nv konaniach podľa zákona o ochrane prírody najvyšší súd v niektorých zo svojich\nnapadnutých uznesení zdôraznil, že „zo skutkových okolností danej veci je zrejmé,\nže prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo účinnosť, a teda v danom\nprípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti\nfyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3\nOSP) a súčasne napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený\n\n12\n\nna svojich právach (§ 247 ods. 1 OSP)“, v iných zasa zdôraznil uplatňovanie § 244 ods. 3\nOSP na rozhodovanie v správnom súdnictve.\nÚstavný súd hodnotí poukaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 OSP a na § 247 ods. 1\nOSP v okolnostiach sťažovateľových prípadov ako veľmi výstižný. Správne súdnictvo je\nprimárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej\nnajrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť\nverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme\nprávneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek\nzreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu\ndotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom\nsúdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej\nsprávy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej\nsféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej\nspráve, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby,\nvoči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.\nV posudzovaných\n\nprípadoch\n\ns ohľadom\n\nna\n\nprávny\n\nstav\n\ndaný\n\ncitovanými\n\nustanoveniami zákona o ochrane prírody v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami\n(pred rozhodnutím krajského súdu o sťažovateľových žalobách už uplynuli obdobia, na\nktoré boli preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľom\nkritizované oprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prejednanie sťažovateľových\nžalôb nemohlo za žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jeho\nsubjektívnym právam. Preto fakt, že konania o žalobách podaných podľa druhej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku boli ukončené procesne, teda zastavením a bez\nmeritórneho rozhodnutia o dôvodoch žalôb, vedie už pri predbežnom prerokovaní\nspojených sťažností k záveru, že sťažovateľovmu základnému právu na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy i jeho právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy bola poskytnutá ochrana\nv intenciách zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).\n\n13\n\nVo vzťahu k sťažovateľovým námietkam založeným na poukaze na iné rozhodnutia\nnajvyššieho súdu v obdobných sťažovateľových veciach ústavný súd odkazuje na už\nspomínané zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.\nSnj 72/2013 z 24. júna 2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná\nkolégiám najvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no súdoch“). Zákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu\nje zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov\ntoho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu\nprirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej\nk imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.\nPL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú\notázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,\nPL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu\no tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju\nnemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,\nPL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).\nAj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beian\nv. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,\nprípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému\n(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch\npráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.\nZ hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila\nako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí\nrozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.\nÚstavný súd konštatuje, že v posudzovanom tematickom okruhu, ktorý viedol\nsťažovateľa k iniciácii viacerých konaní v správnom súdnictve, najvyšší súd učinil zadosť\npožiadavkám plynúcim zo zákona o súdoch z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy)\ni z judikatúry ESĽP. Prijatie zjednocovacieho stanoviska z 24. júna 2014 má právny\n\n14\n\nvýznam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov\nsprávneho kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko\nrešpektovali a z neho pri posudzovaní tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobných\nprípadov vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia\npredmetného stanoviska. K takým rozhodnutiam patria aj tie, ktoré sťažovateľ vo svojich\nsťažnostiach argumentačne použil (rozhodnutie z 24. septembra 2013 vo veci sp. zn.\n1 Sžp 6/2013 a rozhodnutie z 13. mája 2014 vo veci sp. zn. 1 Sžp 13/2013).\nPodľa stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna\n2014, „ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania\no rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu\nkonania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,\nformálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu\nk skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech\na za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok\nporušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie\nvo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon\no ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod\nna konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca\nplatnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.\nZa takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade\nčasovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod,\nktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času,\nna ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet\nkonania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).\nAk podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane\nprírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo\nuplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod\nna konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.\nAk rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného\nživočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť\n\n15\n\nuplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto\nvýnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane\nprírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania\nnie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania\nje právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej\nplatnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého\nstupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej\nvýnimke zamietnuť.“.\nNeušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažnosťami atakované uznesenia najvyššieho\nsúdu nemali za následok nevyhovenie sťažovateľovým žalobám, teda nešlo o rozhodnutia,\nktoré by sťažovateľovi privodili vecne negatívny výsledok. Najvyšší súd napadnutým\nuzneseniami konania o sťažovateľových správnych žalobách zastavil, a privodil mu tak\nnegatívny výsledok procesného charakteru bez meritórneho vysporiadania sa so žalobnými\ndôvodmi. Zistený fakt má priamu súvislosť s obsahom základného práva na súdnu ochranu\na v reláciách správneho súdnictva nepochybne aj so základným právom zaručeným čl. 46\nods. 2 ústavy, pretože nezákonné procesné zastavenie konania môže nadobudnúť\naž rozmery odmietnutia spravodlivosti (napr. m. m. III. ÚS 467/2015).\nNa tomto mieste však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť jeho postavenie\nnezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecného\nsúdnictva (čl. 124 ústavy). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy\n(I. ÚS 13/01).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46\nods. 2 ústavy v sťažovateľových prípadoch vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve\n\n16\n\nzabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach\nči právom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantné\nokolnosti neumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ich\nrozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba,\npočas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva,\npriznanie a následný výkon ktorých sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil\nodvrátiť. Z hľadiska kritéria ústavno-súdneho prieskumu daného požiadavkami plynúcimi\nz čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy na konania o sťažovateľových žalobách preto ústavný súd\nuzatvára, že je irelevantné, či tieto žaloby boli vecne zamietnuté alebo či konanie o nich\nbolo procesne zastavené. Otázka voľby jedného z popísaných dvoch postupov najvyššieho\nsúdu je otázkou zákonnosti. Berúc do úvahy zistené skutkové okolnosti prejednávaných\nkáuz nejde o problém ústavnej relevancie. Namietané rozhodnutia najvyššieho súdu teda\nnevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani\npovinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04)\na v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššieho súdu.\nÚstavný súd tak vyhodnotil sťažovateľove námietky, na ktorých založil názor\no porušení svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako nedôvodné.\nPreto sú sťažnosti v týchto častiach zjavne neopodstatnené. O zjavne neopodstatnený návrh\ntotiž ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom\nprerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej\nnavrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených\nústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť\nexistencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní\nodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí\nako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).\nObdobný záver platí aj pre právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, keďže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\n\n17\n\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nÚstavný súd neopomína z judikatúry ESĽP\n\n(napr. rozsudok zo 16. 7. 1971 vo veci\n\nRingeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor pre uplatňovanie práva\nna spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske práva a záväzky“\na „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkou bližšie zaoberať,\nkeďže bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu nemohol\ndospieť.\nRovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné prijať\naj k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského\ndohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž odkazuje na splnenie\npodmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú v podmienkach Slovenskej\nrepubliky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným primárnym účelovým\nzameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd v správnom súdnictve\nnemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy\nna subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval\nvnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,\na tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.\nPokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné prostredie\npodľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ústavný súd predznamenáva, že ide o základné právo hmotnej\npovahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie ústavy\nvykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).\nVšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv\na práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne\nporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade\nby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom\n\n18\n\nochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by\ntakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných\nsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,\naby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia\npod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd\nsťažnosti v častiach pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nuzneseniami najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie\nďalších častí sťažností, ktorými sťažovateľ namietal porušenie základného práva\npodľa čl. 44 ods. 1 ústavy, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného\nvzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi\nz perspektívy ich možného porušenia. Aj v týchto častiach sú preto sťažnosti sťažovateľa\nzjavne neopodstatnené.\nKeďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol\nrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam\nbude vyhovené.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. februára 2016\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:20dd9343-b619-4359-a33e-657fbe24c9f5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.467.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 467/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 467/2015 z 22. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.467.2015.1"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/01 z 14. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:62219be0-7cfc-4d8e-8884-ed8dcba1385d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/98 z 5. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-05", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6ce4589f-c203-4297-afb0-04e5a1478d88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.30.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 30/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 30/2019 z 23. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.30.2019.1"}, {"guid": "ussr:51792473-5f5a-4ccb-850c-02683cb559dc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.684.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 684/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 684/2016 z 8. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.684.2016.1"}, {"guid": "ussr:0c6835fc-4d2d-4cee-b0f5-bfe01977ddf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.464.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 464/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 464/2016 z 1. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.464.2016.1"}, {"guid": "ussr:198c6931-901b-4381-b343-155f1cc09188", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.378.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 378/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 378/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.378.2016.1"}, {"guid": "5d27e32b-2f94-4367-b8dd-9713bbf3cefb:5c442da7-012c-42a8-9d7d-5e054e067926", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6017200536.2", "spisova_znacka": "24S/116/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/116/2017 z 10. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6017200536.2"}]}