{"guid": "ussr:7b65e513-5646-475a-b96a-cc4d696a4a16", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.456.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 456/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 456/2015 z 1. 12. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 1. decembra 2015, sp. zn. III. ÚS 456/2015, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.456.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2015-12-01", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7b65e513-5646-475a-b96a-cc4d696a4a16", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.456.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.456.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.456.2015.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 456/2015­26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015\nv senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu\nĽubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Jedličkovou, Royova 9, Piešťany, vo veci\nnamietaného porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa\nčl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 53/2014 z 19. februára 2015 a takto\nrozhodol:\n\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok\nnápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 53/2014 z 19. februára 2015\nporušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 53/2014\nz 19. februára 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\ntrovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur\na štyridsaťštyri centov) na účet advokátky Mgr. Zuzany Jedličkovej do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS\n456/2015­12 z 22. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenie základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa\nčl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 6 Tdo 53/2014 z 19. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto\nnad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 74/2009­480 zo 6. júna 2013 (ďalej aj\n„rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z prečinu porušovania domovej slobody podľa\n§ 194 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1 000 €.\nKrajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v rámci odvolacieho konania rozsudkom\nč. k. 2 To 109/2013­518 z 3. decembra 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) výrok\n\n2\n\no treste rozsudku okresného súdu zrušil a sťažovateľovi podľa § 194 ods. 1 s použitím § 56\nods. 1 a 2 Trestného zákona uložil peňažný trest vo výmere 500 €. Následne podané\ndovolanie sťažovateľa z 23. apríla 2014 najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 53/2014\nz 19. februára 2015 odmietol pre jeho neprípustnosť.\nSťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v konaní o dovolaní nezaoberal namietanými\ndôvodmi dovolania ani nedostatkami v konaniach pred súdom prvého i druhého stupňa.\nNapadnuté uznesenie najvyššieho súdu „a v ňom uvedený názor a výklad... podľa ktorého\nak odsúdený vykoná peňažný trest jeho zaplatením, v dôsledku fikcie zahladenie odsúdenia\nuž nemôže podať dovolanie, pretože neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, a teda\nide o podanie dovolania proti svojimi účinkami neexistujúcemu odsudzujúcemu\nrozhodnutiu, sťažovateľ nepovažuje za ústavne konformné a správne a to z dôvodov, ktoré\nsú uvedené aj v Stanovisku pléna Ústavného súdu... sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 zo dňa\n18. marca 2015 a s poukazom výrokovú časť tohto stanoviska“. Sťažovateľ sa v sťažnosti\nplne\n\nstotožňuje\n\ns právnymi\n\nnázormi\n\nústavného\n\nsúdu\n\nvyslovenými\n\nv označenom\n\nzjednocujúcom stanovisku prijatom uznesením ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 4/2015\n(ďalej len „stanovisko ústavného súdu“) považujúc ich za aplikovateľné aj v jeho prípade.\nÚstavný súd pritom výrokovou časťou tohto stanoviska vyslovil: „Odsúdenému, ktorému\nbol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy\npeňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie\nbolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom\ninštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa\nzasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“ Nadväzne na uvedené\nsťažovateľ dopĺňa, že k zaplateniu peňažného trestu pristúpil len preto, že jeho nezaplatením\nmu hrozila premena peňažného trestu na náhradný trest odňatia slobody.\nS prihliadnutím na uvedené sťažovateľ navrhuje vysloviť porušenie základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 listiny, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru\nnapadnutým uznesením, toto uznesenie zrušiť, vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonanie a uhradiť mu trovy konania, ktoré boli následne vyčíslené na sumu 296,44 €.\n3\n\nII.\nK prijatej sťažnosti sa najvyšší súd vyjadril stanoviskom č. k. KP 3/2015­70\nz 26. októbra 2015, ktorého súčasťou bolo vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu\nrozhodujúceho vo veci z 23. októbra 2015. V ňom poukázal na to, že napadnuté uznesenie\nbolo vydané 19. februára 2015 «v súlade s dovtedajšou ustálenou súdnou praxou\nnajvyššieho súdu, s ktorou sa stotožnil aj ústavný súd v rámci svojho uznesenia z 22. mája\n2014, sp. zn. III. ÚS 331/2014.\nNakoľko II. senát ústavného súdu dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nv konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 529/2013 (ku končenému rozhodnutiu v danej veci\npritom došlo 15. apríla 2015), k odchylnému právnemu názoru ako III. senát ústavného\nsúdu, bola v súlade s§ 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov vec predložená plénu ústavného súdu na zjednotenie\nodchylných právnych názorov, ktoré na neverejnom zasadnutí konanom 18. marca 2015,\nsp. zn. PLz. ÚS 4/2015, prijalo zjednocujúce stanovisko v tom zmysle, že „odsúdenému,\nktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením\nsumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho\nodsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou\na účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane,\nčim by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“\nVzhľadom na existenciu vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska ústavného súdu\nnebude najvyšší súd s poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky polemizovať\ns názormi ústavného súdu, a navrhuje preto podanej sťažnosti vyhovieť.».\n\n4\n\nÚstavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci upustil\nod ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, vyjadrenia\nnajvyššieho súdu č. k. KP 3/2017­70 z 13. októbra 2015, ako aj napadnutého uznesenia\no dovolaní a spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 74/2009 dospel k názoru, že\nod tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, pričom zároveň obidvaja\núčastníci konania s takýmto postupom súhlasili (sťažovateľ podaním z 10. novembra 2015\na najvyšší súd podaním z 26. októbra 2015).\nIII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,\nI. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\n\n5\n\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak\nby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,\nII. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa\nporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nÚstavný súd poznamenáva, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr.\nIII. ÚS 179/2013) prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu\ndruhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných\nodlišností.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach\nzákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46\nods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom\nna ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť\n6\n\nSlovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných\nzmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa\nzároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania\nvyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo\nprincípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné\nokolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.\nDo obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Svojvoľný výklad\nzákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu\nmôže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa (III. ÚS 85/09).\nO svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné\nuvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 190/08).\nUplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru\nmusí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva\nchráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému\nkráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa\njednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv\ngarantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4.\n1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, I.\nÚS 538/2013).\n\n7\n\nÚstavný súd poukazuje na skutočnosť, že plénum ústavného súdu na neverejnom\nzasadnutí konanom 18. marca 2015 prijalo pod sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 zjednocujúce\nstanovisko, v ktorom vyslovilo túto právnu vetu: ,,Odsúdenému, ktorému bol uložený\npeňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného\ntrestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo\nzahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom\ninštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa\nzasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“\nÚstavný súd konštatuje, že v danej veci je toto zjednocujúce stanovisko pléna\nústavného súdu plne aplikovateľné a pri rozhodovaní o sťažnosti vychádzal z ním\nformulovaných právnych názorov.\nPodľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred\npáchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na\njeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných\nčinov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.\nPodľa § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí obsahovať výrok\no treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený alebo podľa\nktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú záruku. Ak bol\nuložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť alebo\npodmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok o tom, či\nbol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný. Ak bol\nuložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia slobody,\nrozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.\nPodľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti\nprávoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené\n\n8\n\nustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania\npodľa § 371.\nPodľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,\nrozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie\na) rozsudok a trestný rozkaz,\nb) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,\nc) uznesenie o zastavení trestného stíhania,\nd) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,\ne) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho\nobvineného,\nf) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,\ng) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,\nh) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti\nrozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe\nriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.\nV napadnutom uznesení najvyšší súd s poukazom na § 382 písm. f) Trestného\nporiadku a § 92 ods. 2 Trestného zákona uviedol, že ak „bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa\nna páchateľa, ako keby nebol odsúdený (§ 93 ods. 1 Tr. zák.). Právnym dôsledkom\nzahladenia odsúdenia je teda fikcia neodsúdenia.\nV prípade, že nastávajú, či už priamo zo zákona (ako je tomu v posudzovanom\nprípade) alebo na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení odsúdenia právne následky\nspojené s fikciou neodsúdenia, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za\nneexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená\nnebola.\nPredpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je\nvšak existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca\nspojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité\nprípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.\n9\n\nZahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia znamená, okrem\niných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa\njej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno­právnej zanikajú nepriaznivé\nnásledky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,\nktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením\nodsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie\nje už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímam do zamestnania, pri\nžiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod, uvádzať odsúdenie, ktoré bolo\nzahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.\nOdpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých\nprávnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol dožadovať,\npokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.\nKeďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne\nvzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak by neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by\nbolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania niektorej\nz dvoch hlavných strán v trestnom konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti bolo\nmožné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia\nspojeného s fikciou neodsúdenia.\nVýrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo\nodsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným\nsubjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už\npáchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor,\neventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok\nv neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie\ntakého trestno­právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre\npáchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré\ndáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej\nbolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.\n\n10\n\nRovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj\nopak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané\na zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.\nPreto ak nastal zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu stav zahladenia\nodsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho\ndôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania už ho\nnemôže podať (resp. ak ho už podal, nemožno na jeho základe na existujúcom právnom\nstave nič meniť).\nS poukazom na vyššie uvedené preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie\nobvineného\n\npodľa § 382 písm. f) Tr. por. ako neprípustné\n\nodmietol, keďže smeruje proti svojimi\n\núčinkami neexistujúcemu odsudzujúcemu\n\nrozhodnutiu, proti ktorému ho nie je možné v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Tr. por. podať.“.\nVo vzťahu k citovanému obsahu napadnutého uznesenia ústavný súd osobitne\nzdôrazňuje, že takéto precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených\npodať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný\nprostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnými\nprostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša\nstabilitu konečného a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného\nrozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj\nokruh osôb oprávnených podať dovolanie je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu\ndovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom\nustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.\nPráve argumentáciu najvyššieho súdu obsiahnutú v napadnutom uznesení, že podanie\ndovolania prokurátorom alebo ďalším oprávneným subjektom by sa nepriaznivo prejavilo\nvo vzťahu k osobe, u ktorej bolo odsúdenie zahladené a nebolo by žiaduce, aby v prípade, ak\nuž páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor\nSlovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) alebo minister spravodlivosti mohli\npodávať tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného smerujúceho\n11\n\nk zhoršeniu jeho postavenia, a umožniť tak otvorenie takého trestno­právneho vzťahu, ktorý\nuž bol ukončený, a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre páchateľa, možno považovať\nza redukciu zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať\ndovolanie. Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená\nna rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani\ncieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.\nV danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje\nnezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto\nprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty\nprincípu rovnosti procesných strán.\nNeprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,\nnemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení\nTrestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec\nprávoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.\nV tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,\nku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom uznesení, keď konštatoval, že odsudzujúce\nrozhodnutie osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola, je potrebné právne považovať\nza neexistujúce.\nNa rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho\nnázoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku\nzahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,\nkeďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce\nrozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru\nplne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa\nktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.\nInak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia\npáchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou\n12\n\nneodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného\ntrestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať\ndovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný\núčel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným\nrozhodnutím.\nÚstavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani\ns prezentovanými závermi najvyššieho súdu, podľa ktorých odsúdená osoba môže\nzahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Podľa\nnázoru ústavného súdu najvyšší súd opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené\nso zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých nepriaznivých účinkov\nspojených s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno obmedzovať výlučne\nna skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia\nneuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu\nk odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis\nz registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je v početných prípadoch zákonnou\npodmienkou a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva\nna zamestnanie.\nÚstavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje\npáchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ\nuznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul\nna uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola\npoškodenému priznaná už v trestnom konaní).\nNemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa\nnezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata\nvážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1\nTrestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý\n\n13\n\nje naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným\nzahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.\nOsobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných\nsúdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba\nskutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný\nčin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,\nnelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby\npáchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, že\npáchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu\npáchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným\nzákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne\nmenšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).\nÚčinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania\npostihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych\nvzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva\nna súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia\nneodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému\nprostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených\nprocesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť\ndo oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania, že trestný čin nespáchal.\nOdopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku\nvykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným\nspôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup\nodsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na\nsúdnu ochranu.\n\n14\n\nZo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé\nsúdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Tdo 53/2014 z 19. februára 2015. Vychádzajúc zo zistenia, že najvyšší súd\nodmietol prerokovanie dovolania sťažovateľa z ústavne neakceptovateľných dôvodov\nzasahujúcich do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nústavný súd považoval za dôvodené vysloviť aj porušenie práva na účinný prostriedok\nnápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.\nIV.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,\na zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nVzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva garantovaného\nústavou a práv zaručených medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, zrušil napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (2. bod výroku tohto\nrozhodnutia).\nPo vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané dovolanie\nproti rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 74/2009­480 zo 6. júna 2013 v spojení s rozsudkom\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k. 2 To 109/2013­518\n\nz 3.\n\ndecembra\n\n2013\n\nznova\n\nprerokovať\n\na v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s námietkami sťažovateľa formulovanými\nv dovolaní, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze\na rešpektujúc obsah a zmysel všetkých práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom\nv doterajšom konaní zistené.\n\nV.\n\n15\n\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uložiť uznesením niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nPrávna zástupkyňa sťažovateľa si v návrhu uplatnila právo na úhradu trov právneho\nzastúpenia v sume 296,44 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva\núkony právnej služby podľa § 11 ods. 3, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nÚstavný súd považuje za dôvodné priznať sťažovateľovi právo na úhradu trov\nprávneho zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2015,\nt. j. prevzatie a príprava zastupovania a podanie sťažnosti (odmena za každý úkon právnej\nslužby predstavuje sumu 139,83 € a paušálna náhrada nákladov za jeden úkon právnej\nslužby sumu 8,39 €). Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal porušovateľa základného\npráva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľovi v požadovanom rozsahu,\nt. j. v sume 296,44 € (2 x 139,83 € + 2 x 8,39 €). Z uvedených dôvodov ústavný súd\nrozhodol o návrhu na úhradu trov konania tak, ako je uvedené v 3. bode výrokovej časti\ntohto nálezu.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku\ntohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. decembra 2015\n\n16\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie-splnenie podmienok konania", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "trestné konanie-práva obvineného v trestnom konaní", "stanovisko-Najvyššieho súdu Slovenskej republiky", "zahladenie odsúdenia", "opravný prostriedok-mimoriadny"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Tdo/53/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1c18dbfb-e190-4e04-a47c-e165b5f683a7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 529/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1"}, {"guid": "ussr:04c928b6-cab7-4f82-b5d3-814eb34e4476", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1"}, {"guid": "ussr:c45f32d1-c726-473b-87bd-f3f6b700fc23", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/2014 z 22. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-22", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c45f32d1-c726-473b-87bd-f3f6b700fc23"}, {"guid": "ussr:32cbc87e-e016-4f0b-a7df-89a63d912367", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 538/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 538/2013 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32cbc87e-e016-4f0b-a7df-89a63d912367"}, {"guid": "ussr:3e16e2b0-8574-45cb-8cf2-031b8bb74412", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 179/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 18. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-18", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e16e2b0-8574-45cb-8cf2-031b8bb74412"}, {"guid": "ussr:bd64fbfc-9315-441b-8091-7f2df269aeb4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd64fbfc-9315-441b-8091-7f2df269aeb4"}, {"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:ccce5e53-f874-4ef4-83ea-ae711eb0dbe1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 85/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 85/09 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ccce5e53-f874-4ef4-83ea-ae711eb0dbe1"}, {"guid": "ussr:dbdf9acd-0d6e-4474-a437-e3067b2b3c84", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 190/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 190/08 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dbdf9acd-0d6e-4474-a437-e3067b2b3c84"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 480, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "1c322b62-c98f-409f-acfd-bf58c013ed9e:1c831a0f-7ef8-43fb-bd51-16a1519f4ce9", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3509010144.1", "spisova_znacka": "2To/109/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/109/2013 z 2. 12. 2013", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2013-12-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3509010144.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0db6025a-241a-48c4-9ec8-fa076e20906d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.423.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 423/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 423/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.423.2017.1"}, {"guid": "0c79f397-6e1b-4c92-ac39-097f768d3d26:99e1c288-2ae1-4bb6-86ec-26e249144312", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7124216938.1", "spisova_znacka": "2Co/133/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/133/2024 z 7. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-01-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7124216938.1"}, {"guid": "59faf0d6-e297-44f1-acee-9407cfd2622c:332fed13-adb4-4bf3-af61-c6ba9af9d657", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2026:7123218971.13", "spisova_znacka": "24C/20/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 24C/20/2023 z 5. 3. 2026", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2026-03-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2026:7123218971.13"}]}