{"guid": "ussr:cacaeecd-80ec-4b58-ba97-930e6a17e01a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.430.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 430/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 430/2016 z 28. 6. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. júna 2016, sp. zn. III. ÚS 430/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.430.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2016-06-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cacaeecd-80ec-4b58-ba97-930e6a17e01a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.430.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.430.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.430.2016.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 430/2016-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 predbežne\nprerokoval\n\nsťažnosť\n\n,\n\nzastúpenej\n\nadvokátom\n\nJUDr. Miroslavom Katunským, Advokátska kancelária JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma\na spol., Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove\nč. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára\n2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“),\n\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\n\na slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla\n2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015, ktorou žiada vydať tento nález:\n„Základné práva a slobody sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1\nListiny\n\nzákladných\n\npráv\n\na\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nPrešove\n\nsp. zn. 15 Co 32/2012-147 zo dňa 22.4.2013 porušené boli.\nÚstavný súd zrušuje rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 85/2014 zo dňa 26.10.2015\na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 32/2012-147 zo dňa 22.4.2013 a vec\nvracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.\nSťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“\nAko zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplynulo, sťažovateľka bola\nako žalobkyňa účastníčkou konania pred Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný\nsúd“) sp. zn. 5 C 24/2012, v ktorom sa domáhala proti\n\nako žalovanej\n\n(ďalej len „žalovaná“) určenia, že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou domu súp. č.\nna parc. č.\n\n, ako aj pozemku parc. č.\n\n538 m2 zapísaného na\n\nzastavané plochy a nádvoria o výmere\nv katastrálnom území Humenné (ďalej len\n\n„nehnuteľnosť“).\nSťažovateľka žalobu odôvodnila tým, že zápis vlastníckych práv na\nv katastrálnom území\n\n, podľa ktorého je sťažovateľka podielovou\n\nspoluvlastníčkou nehnuteľnosti v 6/10 k celku a žalovaná v 4/10 k celku, nezodpovedá\nskutočnosti. Sťažovateľka nadobudla k nehnuteľnosti 24. mája 1991 vlastnícke právo\nudelením príklepu na verejnej dražbe prevádzkovej jednotky\n. Je síce pravdou, že sťažovateľka uzatvorila so žalovanou kúpnu\nzmluvu o predaji časti tejto nehnuteľnosti v podiele 4/10 k celku 11. decembra 1991, avšak\ntáto zmluva nebola následne nikdy registrovaná bývalým štátnym notárstvom a podľa nej\nnebol povolený ani vklad vlastníckeho práva, v dôsledku čoho po uplynutí troch rokov\n\n2\n\nod jej uzatvorenia nastúpila právna domnienka, podľa ktorej zmluvné strany od zmluvy\nodstúpili podľa § 47 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ bývalé Štátne notárstvo\n(ďalej len „bývalé štátne notárstvo“) vydalo 26. novembra 1999 rozhodnutie\no registrácii kúpnej zmluvy, rozhodovalo o registrácii neexistujúcej zmluvy, keďže zmluva\nbola uzatvorená až 11. decembra 1991, v dôsledku čoho na základe týchto skutočností\nnemohlo dôjsť ani k nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu 4/10 k celku žalovanou.\nŽalovaná tvrdila, že kúpna zmluva bola uzatvorená 26. novembra 1991 a v rovnaký\ndeň i riadne registrovaná bývalým štátnym notárstvom, manželia sťažovateľky i žalovanej\nudelili s jej uzatvorením súhlas 26. novembra 1991. Poukázala i na to, že výrobné družstvo\n, zastúpené manželom sťažovateľky ako predsedom a sťažovateľkou ako\nčlenkou predstavenstva, so žalovanou, ktorá bola zamestnancom tohto výrobného družstva,\nuzatvorilo 26. novembra 1991 dohodu, na základe ktorej pôvodne poskytnutá pôžička týmto\ndružstvom sťažovateľke v apríli 1991 (ďalej len „zmluva o pôžičke“) sa rozdelila medzi\nsťažovateľku a žalovanú v pomere 6/10 k 4/10. Žalovaná ďalej uviedla, že na bývalom\nštátnom notárstve v súvislosti s podpisovaním kúpnej zmluvy týkajúcej sa tejto\nnehnuteľnosti bola iba raz, a to 26. novembra 1991.\nOkresný súd vo veci rozhodol najprv rozsudkom zo 14. júna 2006 tak, že\nžalobu zamietol, tento rozsudok však bol zrušený krajským súdom uznesením\nč. k. 5 Co 41/2006-73 z 30. januára 2007. V poradí druhý raz okresný súd rozhodol\npo doplnení dokazovania výsluchom notára\nregistroval),\n\na\n\n(ktorý zmluvu\n(manžela žalovanej a manžela\n\nsťažovateľky) rozsudkom z 28. novembra 2007, ktorým opäť žalobu zamietol. Krajský súd\nuznesením sp. zn. 5 Co 24/2008 z 22. mája 2008 aj toto rozhodnutie okresného súdu\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd znova rozhodol rozsudkom\nč. k. 8 C 281/2005-208 z 2. februára 2009 a žalobe vyhovel. Tento jeho rozsudok bol\nrozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 potvrdený. O dovolaní\nžalovanej proti tomuto rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením\nsp. zn. 5 Cdo 38/2010 z 19. mája 2010 a dovolanie odmietol ako smerujúce\nproti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. O sťažnosti žalovanej proti rozsudku\n\n3\n\nkrajského súdu sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 doručenej ústavnému súdu rozhodol\nústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 412/2010-26 z 25. januára 2011 tak, že konštatoval\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva\nna vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 82/2009\nz 22. októbra 2009, tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 115/2011 z 30. decembra 2011 zrušil rozsudok\nokresného súdu č. k. 8 C 281/2005-208 z 2. februára 2009 a vec vrátil okresnému súdu\nna ďalšie konanie.\nOkresný súd naposledy vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 5 C 24/2012-65 z 12. júla\n2012, žalobe sťažovateľky vyhovel a žalovanú zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy\nkonania.\nPoukázal na to, že tomuto konaniu predchádzalo konanie pred okresným súdom\nsp. zn. 7 C 936/99, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorom\nokresný súd rozsudkom č. k. 7 C 936/99-56 z 23. mája 2000 v spojení s rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 4 Co 336/00-72 z 20. novembra 2001 síce žalobu zamietol, keď dospel\nk záveru, že samotná kúpna zmluva je platným právnym úkonom, avšak z odôvodenia jeho\nrozhodnutia vyplýva, že bývalé štátne notárstvo porušilo ustanovenie § 63 ods. 1 a § 64\nods. 1 zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „notársky poriadok“), keď vydalo rozhodnutie\no registrácii kúpnej zmluvy, hoci zmluva v čase jeho rozhodovania uzatvorená nebola,\npretože uzatvorená bola až 11. decembra 1991. Toto zistenie však nemalo vplyv\nna zamietnutie žaloby, pretože predmetom konania bolo určenie neplatnosti zmluvy.\nOkresný súd zistil, že na kúpnej zmluve pod podpismi zmluvných strán je overovacia\ndoložka, z ktorej vyplýva, že podľa knihy na overovanie č. 1972-1981/91 túto listinu\npred štátnym notárom vlastnoručne podpísali sťažovateľka i žalovaná a pod touto doložkou\nnasleduje pečiatka bývalého štátneho notárstva, dátum 11. decembra 1991 a podpis notára.\nV overovacej knihe pod poradovým číslom 1972/1975 je overený podpis sťažovateľky\ns dátumom 11. decembra 1991, pod por. č.\n\n4\n\npodpis žalovanej s dátumom 11. decembra\n\n1991 a pod por. č.\n\na\n\npodpisy ich manželov. Pri vyhodnocovaní výsledkov\n\ndokazovania okresný súd potom vychádzal z toho, že overovacia doložka má dôkaznú silu\nverejnej listiny. Zo spisu bývalého štátneho notárstva R I 1263/1991 o registrácii tejto\nkúpnej zmluvy okresný súd zistil, že zmluva bola registrovaná 26. novembra 1991,\nkeď bolo vydané rozhodnutie o jej registrácii. Žalovaná a jej manžel v konaní tvrdili,\nže zmluvu podpísali na bývalom štátnom notárstve 26. novembra 1991 sťažovateľka a jej\nmanžel, že sa tak stalo 11. decembra 1991, pričom sťažovateľka predložila súdu doklad\no tom, že 26. novembra 1991 bola ubytovaná v Hotely Lux v Banskej Bystrici.\nNotár\n\nsi na konkrétne okolnosti spisovania a registrácie zmluvy presne\n\nnespomínal, vyjadril sa však v tom zmysle, že nie je možné, aby registroval zmluvu, ktorá\nnebola podpísaná. Výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil okresný súd tak,\nže považoval za preukázané, že kúpna zmluva bola uzatvorená 11. decembra 1991, nikdy\nnebola registrovaná, a preto žalobe vyhovel.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013 zmenil rozsudok\nokresného súdu č. k. 5 C 24/2012-65 z 12. júla 2012, žalobu zamietol a zaviazal\nsťažovateľku na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Aj krajský súd\npovažoval za rozhodujúcu otázku preukázanie momentu uzatvorenia kúpnej zmluvy, t. j. či\nk jej uzatvoreniu došlo 26. novembra 1991 alebo 11. decembra 1991. Krajský súd takto\nrozhodol po čiastočnom zopakovaní a doplnení dokazovania, keď dospel k záveru,\nže okresný súd riadne nevyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, pretože ich\nvyhodnotil neúplne a jednostranne. Okresný súd najmä nevzal do úvahy listinný dôkaz –\nnávrh na registráciu zmluvy podaný bývalému štátnemu notárstvu. Tento návrh bývalému\nštátnemu notárstvu predložili a podpísali sťažovateľka i žalovaná a datovaný bol\n26. novembra 1991. Vyplýva z neho, že do predtlačeného formulára návrhu bol rukou\ndopísaný údaj, podľa ktorého sťažovateľka a žalovaná predkladajú bývalému štátnemu\nnotárstvu kúpnu zmluvu napísanú 26. novembra 1991. Sťažovateľka i žalovaná týmto\nnávrhom žiadali registráciu zmluvy z 26. novembra 1991. Sťažovateľka teda nevyvrátila, že\nby bola zmluva podpísaná 26. novembra 1991. Navyše, registrujúci notár vo výpovedi pred\nodvolacím súdom uviedol, že došlo k chybe v texte overovacej doložky, keď namiesto textu\n„predo mnou vlastnoručne podpísali“ mal byť text „uznali svoj popis za vlastný“.\n\n5\n\nKrajský súd ďalej najmä nepovažoval za vierohodný dôkaz, ktorým sťažovateľka\npreukazovala svoje ubytovanie 26. novembra 1991 v Hotely Lux v Banskej Bystrici\n(pretože táto listina bola iba overeným odpisom hotelového účtu a nie je z nej zrejmé, kedy\na kým bola vystavená) a zohľadnil existenciu a obsah zmluvy o pôžičke a najmä dohody,\nz ktorej vyplýva, že na splácaní pôžičky sa budú sťažovateľka a žalovaná podieľať v\npomere 6/10 k 4/10. Po vyhodnotení výsledkov doplneného a zopakovaného dokazovania\nkrajský súd uzavrel, že sťažovateľka v konaní nepreukázala, že by k uzatvoreniu kúpnej\nzmluvy došlo až 11. decembra 1991, neuniesla preto dôkazné bremeno, pokiaľ ide o jej\ntvrdenie, že kúpna zmluva bola registrovaná prv, než bola uzatvorená.\nRozsudok krajského súdu č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013 nadobudol\nprávoplatnosť 4. júna 2013.\nProti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015 tak, že dovolanie\nsťažovateľky zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu trov dovolacieho konania.\nNezistil existenciu vady konania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj\n„OSP“) ani sťažovateľkou výslovne namietanej vady podľa § 237 písm. f) OSP, ku ktorej\nmalo dôjsť tým, že odvolací súd vyvodil z vykonaných dôkazov opačné skutkové závery\nbez toho, aby náležite a úplne vykonal, resp. zopakoval dokazovanie. Konštatoval,\nže sťažovateľkou vytýkané nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov odvolacím súdom\nnepatrí medzi spôsobilé dovolacie dôvody, pretože nimi sú iba tie dovolacie dôvody, ktoré\nsú uvedené v § 241 ods. 1 OSP. Pokiaľ sťažovateľka uplatnila dovolací dôvod spočívajúci\nv nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], jeho existencia nebola\nnajvyšším súdom zistená a najvyšší súd sa stotožnil s právnym posúdením veci odvolacím\nsúdom.\nRozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015 nadobudol\nprávoplatnosť 15. decembra 2015.\n\n6\n\nSťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu\nč. k. 15\n\nCo\n\n32/2012-147\n\nz\n\n22.\n\napríla\n\n2013\n\na\n\nrozsudkom\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015 odôvodnila tým, že krajský súd rozhodol\nbez dôkladného vykonania, resp. zopakovania dokazovania, t. j. bez toho, aby si pre zmenu\nrozhodnutia zabezpečil rovnaký skutkový podklad. Hoci sťažovateľka krajskému súdu\nnavrhovala vykonať znalecké dokazovanie na otázku, či bola alebo nebola kúpna zmluva\npodpísaná prv, než na ňu bola pripojená overovacia doložka, krajský súd tento dôkaz\nodmietol vykonať. Krajský súd nezohľadnil ani sťažovateľkou predložené mikroskopom\nvyhotovené fotografie miesta, kde sa na zmluve prekrývajú podpisy zmluvných strán\na overovacej doložky, z ktorých podľa názoru sťažovateľky je zrejmé, že zmluva bola\nnajprv opatrená pečiatkou a až následne podpisovaná zmluvnými stranami. Jeho\nrozhodnutie je i nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a prekvapivé. Obdobne sťažovateľka\nodôvodnila i dovolanie podané proti rozsudku krajského súdu, najvyšší súd však toto\nzamietol, keď dospel k nesprávnemu záveru o (ne)existencii vady konania podľa § 237\nods. 1 písm. f) OSP, pretože odňatím možnosti konať pred súdom je i nedostatočné\nodôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu a porušenie dvojinštančnosti konania. Najvyšší\nsúd sa navyše vôbec nezaoberal žiadosťou sťažovateľky, aby posúdil otázku, či odvolací\nsúd zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu pre iné hodnotenie dôkazov a odlišné\nskutkové závery. Z rozhodnutia najvyššieho súdu nie je zrejmé, čo mieni pod odňatím\nmožnosti konať pred súdom a čo mieni inou vadou konania majúcou za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu je potom aj posudzovanie danosti dovolacích dôvodov\nzmätočné a nekonzistentné.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n7\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nÚstavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona\no ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n8\n\nAko zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, táto smeruje jednak proti rozsudku\nkrajského súdu č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013 a jednak proti rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015.\nÚstavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala\nproti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013.\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich\nsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda\nnezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo\nslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu\ndostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto\nsťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie\n(napr. I. ÚS 103/02).\nJedným zo základných pojmových znakov ústavnej sťažnosti ako prostriedku\nochrany ústavou zaručených základných práv a slobôd je jej subsidiarita.\nZmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých\norgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú\nv občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny\nprípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5\nústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré\nústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd\npredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až\nv prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane\nústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci\nústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona ústavnom súde. Zásada\n\n9\n\nsubsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu\ndo právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti\npreskúmavané (IV. ÚS 303/04).\nÚstavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú\nsplnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala\nproti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013, a dospel k záveru,\nže vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc\nústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach\nporušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie\njeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade dovolaciemu súdu.\nDovolací súd vo veci o podanom dovolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom najvyššieho\nsúdu č. k. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015. Najvyšší súd ako súd dovolací bol súdom,\nktorému patrí právomoc posúdiť, či dovolanie sťažovateľky bolo prípustné a dôvodné,\na rozhodnúť o ňom.\nZ tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá\nsmerovala proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013.\nOdlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 85/2014\nz 26. októbra 2015. V tejto časti sťažnosti ústavnému súd na jej prejednanie patrí právomoc,\navšak považuje ju za zjavne neopodstatnenú.\nNajvyšší súd odôvodnil rozsudok sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015 takto:\n„Prípustnosť podania dovolania v danej veci vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 1\nO. s. p,, pretože dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým zmenil\nrozsudok sudu prvého stupňa vo veci samej a žalobu zamietol.\nDovolací súd v zmysle § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. najskôr skúmal, či v konaní\nnedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenovane v § 237 O.s.p. O vadu\nv zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatri do právomoci\nsúdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom\n\n10\n\nkonania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej\nistej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi\nkonania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený\nsudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.\nZ vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania\npodľa § 237 písm. f/ O. s. p. t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť\npred ním konať. ...\nŽalobkyňa namietala, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že súd\nprvého stupňa nevykonal ňou navrhnutý dôkaz. Mala zo to, že odvolací súd vyvodil\nz dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom opačné skutkové závery bez toho, aby náležite\na úplne vykonal, resp. zopakoval dokazovanie, teda bez toho, aby si pre svoje skutkové\nzávery premietnuté do napadnutého rozhodnutia zabezpečil rovnaký podklad, čím je jeho\nrozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. ...\nDovolací súd v mnohých svojich rozhodnutiach uviedol, že predpokladom toho, aby\nodvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd\nprvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam\na na ním založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom\nrozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda\nskutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe\nktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného\nprvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.\nDovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd sa zaoberal nielen dokazovaním,\nktoré vykonal súd prvého stupňa, ale aj sám veci vykonal potrebné dokazovanie\n(zopakovanie alebo doplnenie). Námietka, že v tomto smere je postup odvolacieho súdu\nzaťažený vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. neobstojí. ...\nPokiaľ žalobkyňa odôvodnila svoje dovolanie tým, že odvolací súd nesprávne\nvyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne\nhodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania,\nktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a) až e) O. s. p. Pre tento záver svedčí\ni ustanovenie § 243a ods.2, veda druhá O. s. p., ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva\n\n11\n\ndokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára\npoznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.\nZ § 132 O.s.p, vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz\njednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko,\nčo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného\nhodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má\nz hľadiska pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité\nobmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania\nje v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať,\nprípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie\n(§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť\nskutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie\nje oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa\na odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá\nO.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe\nsúdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje\nrozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním\ndokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.\nPokiaľ dovolateľka dáva do súvislosti nesprávne hodnotenie dôkazov s nevykonaním\nňou navrhnutých dôkazov, ako bolo vyššie uvedené, rozhodnutiu súdu vo veci samej, musí\npredchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie\nzodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru,\nnajmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne\nkonanie (II. ÚS 52/03).\nSúd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný\nvykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv\nžalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo\nrozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi\nkonania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak však súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná, musí\nsvoj postup odôvodniť (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné).\n\n12\n\nOdvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k návrhom žalobkyne na vykonanie\nďalšieho dokazovania znaleckým posudkom uviedol, že návrh (ako aj ďalšie) zamietol\ns poukazom na to, že aj prípadné znalecké dokazovanie na otázku, čo bolo skôr, či pečiatka\nalebo podpisy na zmluve, by nezmenilo doterajší stav, pretože podstatné bolo nie kedy bola\npečiatka, ale kedy bola zmluva registrovaná, riadne s uvedením registračných\nidentifikačných údajov o registrácii. Nakoľko odvolací súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia vysvetlil, prečo žalobkyňou navrhnuté dôkazy nevykonal, nemožno jeho\nrozhodnutie považovať za neodôvodnené, svojvoľné a tým aj vybočujúce z rámca\nspravodlivého procesu.\nK námietke žalobkyne, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu trpí\nnepreskúmateľnosťou (arbitrárnosťou), čo by z pohľadu súdu mohlo byť aj vadou konania\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., dovolací súd uvádza, že z práva na spravodlivé\nsúdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05), Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a\nprávne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a\nnezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného\nodôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). ...\nŽalobkyňa v dovolaní ďalej namietala, že rozhodnutie odvolacieho sudu spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).\nPrávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym\nprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.\nO nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\nZ obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľka nenamieta nesprávnosť použitia\nsprávneho právneho predpisu alebo jeho nesprávnu aplikáciu, ale záver o správnych\nskutkových zisteniach, z ktorých mal vyvodiť odvolací súd nesprávne právne závery.\n\n13\n\nDovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý\npo doplnení dokazovania dospel k skutkovým zisteniam, ktoré opodstatňovali záver, že je tu\ndôvod pre zamietnutie žaloby. Odvolací súd za základ pre svoje rozhodnutie zvolil skutkové\nzistenia vyplývajúce z podkladov v spise, a sám doplnil dokazovanie ako je hore uvedené.\nTreba uviesť, že vo veci bolo vzhľadom na dĺžku času (konanie o určenie vlastníckeho práva\nzačalo na návrh žalobkyne podaný dňa 23. decembra 2005 na Okresnom súde Humenné\npod č. k. 8 C 281/2005, keď mu predchádzalo konanie vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy\nmedzi žalobkyňou a žalovanou, vedené na Okresnom súdu Humenné pod č. k. 7 C 936/1999,\nv ktorom bola žaloba žalobkyne zamietnutá rozsudkom z 23. mája 2000 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 20. novembra 2001), vykonané rozsiahle\ndokazovanie na ustálenie skutkového stavu, ktorý mal odraz v právnom posúdení veci\nz hľadiska predmetu konania. Dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci\nodvolacím súdom (založené na skutkovom základe, že žalobkyňa nepreukázala svoje\ntvrdenie o tom, že zmluva bola podpísaná dňa 11. decembra 1991, keď k jej registrácií\ndošlo už dňa 26. novembra 1991) je správne a v plnom rozsahu na podrobné odôvodnenie\ntohto záveru v rozsudku odvolacieho súdu poukazuje a stotožňuje sa s ním. Z uvedeného\nvyplýva, žalobkyňa neopodstatnene namietala existenciu dovolacieho dôvodu uvedeného\nv § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na to dovolanie žalobkyne zamietol s poukazom\nna ustanovenie § 243b ods. 1 O.s.p.“\nSťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015\nodôvodnila tým, že najvyšší súd pri rozhodovaní o ňou podanom dovolaní posudzoval\ndanosť dovolacích dôvodov zmätočne a nekonzistentne, nevyporiadal sa riadne s jej\nuplatnenými dovolacími dôvodmi, ktoré spočívali v tom, že krajský súd rozhodol\nbez dôkladného zopakovania dokazovania, nevyhovel návrhu sťažovateľky na vykonanie\nznaleckého dokazovania, nevzal do úvahy sťažovateľkou predložené mikroskopom\nvyhotovené fotografie časti zmluvy (miesta prekrytia podpisov z overovacej doložky)\na svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.\n\n14\n\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\nAko z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky vyplýva,\nnajvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov dovolanie sťažovateľky\nzamietol.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\nÚstavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n\n15\n\nÚloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie\nje a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť\nvšeobecných súdov.\nPodľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo\nk vadám uvedeným v § 237 ods. 1; b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom\nposúdení veci.\nAko z dovolania sťažovateľky vyplýva, v podanom dovolaní uplatnila jednak\ndovolací dôvod uvedený v § 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 písm. f) OSP, t. j. že\nv konaní došlo k vade tým, že sťažovateľke sa postupom súdu odňala možnosť konať\npred súdom, a jednak dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, t. j. že rozhodnutie\nkrajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.\nAko ďalej z dovolania sťažovateľky vyplýva, k naplneniu prvého z uplatnených\ndovolacích dôvodov [§ 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 písm. f) OSP – odňatie\nmožnosti konať pred súdom] malo dôjsť tým, že krajský súd riadne nezopakoval\ndokazovanie, nevyhovel dôkaznému návrhu sťažovateľky, nevzal do úvahy sťažovateľkou\npredložený dôkaz a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Rovnako však z dovolania\nsťažovateľky vyplýva, že vo vzťahu k druhému uplatňovanému dovolaciemu dôvodu [§ 241\nods. 2 písm. c) OSP – rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci]\n\n16\n\nsťažovateľka dovolaciemu súdu nepredložila žiadnu argumentáciu a nevysvetlila, v čom\nnesprávne právne posúdenie veci krajským súdom malo podľa jej názoru spočívať.\nVzhľadom na uvedené sa ústavný súd zaoberal ďalej posúdením postupu najvyššieho\nsúdu vo vzťahu k prvému zo sťažovateľkou uplatnených dovolacích dôvodov a jeho záveru,\npodľa ktorého najvyšší súd nezistil, že by krajský súd riadne nezopakoval dokazovanie;\nnevyhovenie dôkaznému návrhu sťažovateľky (na nariadenie znaleckého dokazovania)\nnemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, keď krajský súd tento svoj\npostup i riadne odôvodnil; tvrdené nezohľadnenie sťažovateľkou predloženého dôkazu\npri vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania nenapĺňa dovolací dôvod, pretože ide\no otázku vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s princípom voľného\nhodnotenia dôkazov, teda dôvod skutkový; nedostatočne odôvodnenie rozsudku\nodvolacieho súdu vo veci sťažovateľky zistené nebolo.\nNajvyšší súd tieto jednotlivé svoje právne závery podrobne odôvodnil. Vo vzťahu\nk spôsobu doplnenia, resp. zopakovania dokazovania odvolacím súdom uviedol, že\n„z obsahu spisu zistil, že odvolací súd sa zaoberal nielen dokazovaním, ktoré vykonal súd\nprvého stupňa, ale aj sám vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo\ndoplnenie); námietka, že v tomto smere je postup odvolacieho súdu zaťažený vadou podľa\n§ 237 písm. f/ O.s.p. neobstojí“; vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu vyhodnoteniu\nvýsledkov vykonaného dokazovania odvolacím súdom, že „nesprávne hodnotenie\nvykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú\nvymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a) až e) O. s. p.“, a dodal, že „pre tento záver\nsvedčí i ustanovenie § 243a ods. 2, veta druhá O. s. p., ktoré upravuje, že dovolací súd\nnevykonáva dokazovanie“, a pokiaľ „najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak\nnemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom,\nlebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady\ndoplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil...“;\nvo vzťahu k nevykonaniu dôkazu navrhovaného sťažovateľkou najvyšší súd uviedol, že\n„súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať\nvšetky navrhnuté dôkazy a nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie\n\n17\n\nje ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie\no tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120\nods. 1 O. s. p.)“; vo vzťahu k sťažovateľkou tvrdenému nedostatočnému odôvodneniu\nrozhodnutia odvolacieho súdu konštatoval, že „odôvodnenie dovolaním napadnutého\nrozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157\nods. 2 O.s.p.).“.\nVo vzťahu k druhému sťažovateľkou uplatnenému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd\nkonštatoval, že „právne posúdenie veci odvolacím súdom založené na skutkovom základe,\nže žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenie o tom, že zmluva bola podpísaná dňa\n11. decembra 1991, keď k jej registrácií došlo už dňa 26. novembra 1991 je správne“.\nZ odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že dovolací súd sa zaoberal\nvšetkými dovolacími dôvodmi, ktoré bolo možné v dovolacom konaní uplatniť [§ 241 ods.\n2 písm. a) – c) OSP].\nÚstavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľky nemožno považovať závery\nrozsudku najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd. Naopak,\nprávne názory v ňom vyslovené sú súčasťou stabilnej rozhodovacej praxe (okrem\nrozhodnutí, na ktoré poukázal najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, napr. aj\nII. ÚS 87/2016).\nZ uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. júna 2016\n\n18\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vlastníctvo-úprava vlastníckych vzťahov", "zmluva-kúpna zmluva"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:62be93e8-919a-4c25-8102-61aa48e0cb63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.87.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 87/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 87/2016 z 4. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-04", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.87.2016.1"}, {"guid": "ussr:d13f85c9-e9df-487b-833f-19e8e732373d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 412/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 412/2010 z 25. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d13f85c9-e9df-487b-833f-19e8e732373d"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:7d1ce3e6-2e3e-4c35-a65a-371d602d1d08", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 52/03 z 16. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d1ce3e6-2e3e-4c35-a65a-371d602d1d08"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "71347216-0714-46c8-9b4b-605f8673e3b8:cc75f4fc-864d-424d-a0f3-b4f9d0d09e53", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8312201279.5", "spisova_znacka": "15Co/32/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/32/2012 z 21. 4. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-04-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8312201279.5"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7285c819-207e-4456-a836-176a2d97383e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.285.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-12", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.285.2017.1"}, {"guid": "34f3dbfd-a687-40cf-864b-f19c7e6145e0:7870b0a0-45d1-431c-84b3-3b81807111b8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1215204888.1", "spisova_znacka": "1Cdo/131/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/131/2022 z 29. 11. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-11-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1215204888.1"}, {"guid": "e430ac58-d505-4db8-8208-3de42c70161d:85cd1b0d-9847-4c8d-93aa-bad9eec7ed9a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7611210705.3", "spisova_znacka": "5Co/160/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/160/2019 z 5. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7611210705.3"}, {"guid": "e430ac58-d505-4db8-8208-3de42c70161d:bd1ad4c9-973f-4d6f-8399-07c29b695623", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7611210705.3", "spisova_znacka": "5Co/160/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/160/2019 z 5. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7611210705.3"}]}