{"guid": "ussr:084af42e-4983-4e9e-a44b-cea99386dac3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.414.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 414/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 414/2016 z 21. 6. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 21. júna 2016, sp. zn. III. ÚS 414/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.414.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2016-06-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-23.odsek-1", "nazov": "čl. 23 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-23.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-23"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 23 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 23 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 23 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-23", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/084af42e-4983-4e9e-a44b-cea99386dac3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.414.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.414.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.414.2016.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 414/2016-13\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\nVietnamská socialistická republika, prechodne bytom\n, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska\nkancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej\nkoná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Šimonovič, pre namietané porušenie jeho základného\npráva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života\npodľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na slobodu pohybu\na pobytu podľa čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sža/40/2015 z 30. marca 2016\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016\ndoručená sťažnosť\nVietnamská socialistická republika, prechodne bytom\n(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na ochranu\npred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na slobodu pohybu\na pobytu podľa čl. 23 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sža/40/2015 z 30. marca 2016\n(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že 22. augusta 2013 Prezídium\nPolicajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo\n\nhraničnej\n\na cudzineckej polície Prešov, oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice (ďalej\nlen „prvostupňový správny orgán“) začalo konanie vo veci zrušenia prechodného pobytu\nsťažovateľovi na území Slovenskej republiky, ktorý mu bol na základe jeho žiadosti\no udelenie prechodného pobytu pre účely zamestnania podanej na Veľvyslanectve\nSlovenskej republiky v Bangkoku 7. októbra 2008 podľa § 20 (v tom čase účinného) zákona\nč. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 48/2002 Z. z.“) udelený do 30. júna 2014.\nK začatiu tohto konania prvostupňový správy orgán pristúpil po tom, ako zo svojej úradnej\nčinnosti zistil viacero prípadov, „kedy boli žiadateľmi, resp. istou skupinou žiadateľov,\npredkladané falošné doklady o bezúhonnosti“, pričom opätovným preverením listinných\ndokumentov, ktoré sťažovateľ k žiadosti pripojil, formou odbornej expertízy zistil, že ním\npredložený „trestný register Vietnamskej socialistickej republiky vydaný provinčnou\njustičnou správou Nghe An s evidenčným číslom\n\n2\n\nzo dňa 22. 09. 2008“\n\nje falošný. V zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku prvostupňový správy orgán pred\nvydaním meritórneho rozhodnutia umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k jeho podkladu\ni k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, v súvislosti s čím tento\nuviedol, že „nemal vedomosť o tom, že sa jedná o falošný výpis z registra trestov“. Zistenú\nskutočnosť prvostupňový správny orgán overil aj prostredníctvom Veľvyslanectva\nSlovenskej republiky v Hanoji, ktoré mu 30. decembra 2013 zaslalo nótu Ministerstva\nspravodlivosti Vietnamskej socialistickej republiky č. 857/CH-BTP z 2. decembra 2013,\nz ktorej vyplýva, že výpis z trestného registra pod už uvedeným číslom Správou\nspravodlivosti provincie Nghe An nebol vydaný, ako aj prostredníctvom Interpolu Hanoj,\nktorý, vychádzajúc z jeho oznámenia z 2. decembra 2013 zistil, že kompetentné justičné\norgány Vietnamskej socialistickej republiky nevydali žiadne oficiálne výpisy z registra\ntrestov pre fyzické osoby, medzi ktoré patril aj sťažovateľ, pričom konštatoval, že\n„Vami zaslané dokumenty sú falošné“. Následne prvostupňový správny orgán rozhodnutím\nč. PPZ-HCP-PO6-KP-653-019/2014 z 1. júla 2014 z dôvodu zistenia skutočností, ktoré sú\ndôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 4 písm. e)\nzákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), v zmysle § 36 ods. 1\npísm. b) zákona o pobyte cudzincov zrušil prechodný pobyt sťažovateľa na území\nSlovenskej republiky. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový správy orgán (okrem\niného) uviedol, že „splnomocnená osoba k svojmu vyjadreniu nedoložila žiadny relevantný\ndôkaz, ktorý by spochybnil alebo vyvrátil podklady, ktoré ku konaniu obstaral správny\norgán... Správny orgán pri vydávaní rozhodnutia o zrušení prechodného pobytu prihliadal\naj na rodinný a súkromný život účastníka konania... Podľa vyjadrenia účastníka konania...\na podľa materiálov cudzineckej evidencie, účastník konania je slobodný, na území\nSlovenskej republiky nemá žiadnym príbuzných v priamom rade, ktorí by boli závislí na\njeho pomoci... Správny orgán má za to, že dôsledky zrušenia prechodného pobytu účastníka\nnie sú neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu... Vzhľadom na závažnosť\nkonania účastníka konania, zrušenie jeho prechodného pobytu na území Slovenskej\nrepubliky nie je v rozpore s článkom 8 Dohovoru..., keďže správny orgán je povinný pri\nrozhodovaní prihliadať aj na verejný záujem, ktorý predstavuje všeobecné dobro\nspoločnosti, a ktorý má prednosť pred súkromným záujmom jednotlivca.“. Prvostupňový\n\n3\n\nsprávny orgán zároveň poukázal na to, že v priebehu uvedeného konania 14. apríla 2014\nsťažovateľ požiadal o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, avšak\ntoto konanie je prerušené do právoplatného rozhodnutia v konaní o zrušenie prechodného\npobytu sťažovateľovi na území Slovenskej republiky.\nRiaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „druhostupňový správy\norgán“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-232-006/2014 zo 17. septembra 2014 rozhodnutie\nvydané prvostupňovým správnym orgánom potvrdilo a odvolanie sťažovateľa proti nemu\nzamietlo.\nDňa 20. novembra 2014 podal sťažovateľ Krajskému súdu v Prešove (ďalej len\n„krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\ndruhostupňového správneho orgánu. Argumentoval pritom, že „v rozhodnutí napadnutom\nžalobou absentuje primerané odôvodnenie a rozhodnutie len opisuje sled udalostí bez toho,\naby sa žalovaný orgán náležite vysporiadal s jeho tvrdeniami predovšetkým vo vzťahu\nk otázke porušenia jeho práva na súkromný a rodinný život“. Sťažovateľ uviedol, že „nebol\nnikdy vo Vietnamskej socialistickej republike súdne trestaný, nikdy žiaden trestný čin\nnespáchal, preto nemohol predpokladať, že sporný výpis z registra trestov nie je pravý, lebo\núdaje v ňom boli správne a pravdivé“. V tejto súvislosti navrhol „vykonať dôkaz, aby\npravosť výpisu z registra trestov overil správny orgán vo Vietname a aby bola preverená\njeho bezúhonnosť, ktorá je nesporná“. Sťažovateľ namietal aj to, že „správny orgán...\nneskúmal otázku zavinenia žalobcu“ a že v konaní nesprávne aplikoval zákon o pobyte\ncudzincov, pretože podľa jeho názoru mal aplikovať zákon č. 48/2002 Z. z.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 14 Scud/19/2014-48 zo 14. júla 2015 žalobu\nsťažovateľa zamietol, keď na nariadenom pojednávaní po vypočutí účastníkov konania,\noboznámení sa s obsahom administratívneho spisu a ostatným spisovým materiálom dospel\nk záveru, že táto nie je dôvodná. V odôvodnení svojho rozsudku pritom (okrem iného)\nuviedol:\n\n4\n\n„Vzhľadom na znenie zákonného ustanovenia § 36 ods. 6 písm. e) zákona\nč. 404/2011 Z. z. je zrejmé, že správny orgán vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu,\nkeďže dostatočne preukázal, že predložený doklad je falošný.\nŽalobcovi, ani jeho splnomocnenému zástupcovi sa v priebehu správneho konania,\nani v konaní na súde nepodarilo preukázať, že tento doklad je pravým dokladom a obsahom\nžaloby ani nebolo spochybnenie záveru odbornej expertízy, ktorá konštatovala, že\npredložený výpis z registra trestov je falošný.\nŽalobca mal v správnom konaní zo strany správneho orgánu poskytnutý primeraný\npriestor na vyjadrenie sa k veci, na predkladanie dôkazov a návrhov...\nTento postup správneho orgánu vyplýva aj z logického výkladu znenia § 36 ods. 2\npísm. b) zákona č. 404/2011, z ktorého je zrejmé, že je možné zrušiť prechodný pobyt, t. j.\npo jeho udelení, ak sa zistia skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti, t. j. aj\ntie skutočnosti, ktoré sa zistia neskôr, ale existovali v čase, kedy bola žiadosť o prechodný\npobyt podaná. Zákon v tomto prípade neustanovuje lehotu, dokedy je možné a kedy nie,\npreverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre udelenie prechodného pobytu. Postup\nsprávneho orgánu v tomto smere tak nebol rozporný so zákonom...\nSúd sa stotožňuje s vyjadrením a argumentáciou žalovaného, že otázka bezúhonnosti\nnie je v tomto konaní predmetom sporu a nie je dôvodom pre zrušenie prechodného pobytu.\nŽalobca porušil zákon Slovenskej republiky tým, že predložil falošný doklad v konaní\no udelenie prechodného pobytu. Verejným záujmom štátu, na ktorý je povinný príslušný\nsprávny orgán dbať, je dodržiavanie zákonov. Zo strany žalobcu preto týmto konaní\nbezpochyby došlo k narušeniu verejného poriadku.\nSprávny orgán v tejto súvislosti postupoval správne, keď neaplikoval § 36 ods. 2\nzákona č. 404/2001 Z. z. Bolo dostatočne preukázané, že žalobca je slobodný a bezdetný\na okrem dvoch bratrancov nemá na území Slovenskej republiky inú rodinu, jeho rodičia žijú\nvo Vietnamskej socialistickej republike. Prechodný pobyt bol žalobcovi povolený na účel\nzamestnania a tento účel sa nezmenil. Dopad a dôsledky zrušenia prechodného pobytu\nna súkromný život žalobcu nie sú takého rozsahu, aby bol uprednostnený výlučne súkromný\nzáujem žalobcu zotrvať na území Slovenskej republiky bez ďalšieho...\nSúd tak po preskúmaní rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým\nrozhodnutím v rozsahu sa dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že príslušný\n\n5\n\nsprávny orgán postupoval v konaní o zrušenie prechodného pobytu žalobcu zákonným\nspôsobom, skutkový sta bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní boli aplikované\nustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je tak v súlade\nso zákonom“.\nNa základe odvolania sťažovateľa, v ktorom namietal, že „krajský súd sa\nnedostatočne vysporiadal s argumentáciou žalobcu, na základe čoho dospel k nesprávnemu\nprávnemu posúdeniu a rozhodnutiu vo veci“, najvyšší súd rozsudkom sp. zn.\n10 Sža/40/2015 z 30. marca 2016 (ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť\n2. mája 2016) rozsudok krajského súdu potvrdil.\nSťažovateľ opakujúc identické argumenty, aké vzniesol v konaní pred všeobecnými\nsúdmi, v sťažnosti namieta, že najvyšší súd „sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal\nviacerými podstatnými skutočnosťami, ktoré boli uvádzané v priebehu konania pred súdom\nprvého stupňa a v odvolacom konaní. Takýmto spôsobom porušil právo na riadne\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je esenciálnou zložkou a praktickou realizáciou\npráva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...\na zároveň tým bolo porušené právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa\nčl. 8 ods. 1 v spojení s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, a právo sťažovateľa na pobyt podľa čl. 23\nÚstavy..., keďže následok zrušenia prechodného pobytu žalobcu je dobrovoľný odchod\ncudzinca alebo administratívne vyhostenie cudzinca“.\nSťažovateľ\n\npoukazuje\n\nna\n\nto,\n\nže\n\nv priebehu\n\nodvolacieho\n\nkonania\n\npred\n\ndruhostupňovým správnym orgánom dodatočne preukázal svoju bezúhonnosť „opätovne\nvyžiadaným a predloženým čistým výpisom z registra trestov“, ktorý podľa jeho názoru\npotvrdzuje, že „ako osoba nie je spôsobilý ohroziť národnú bezpečnosť, verejnú\nbezpečnosť, či ďalšie záujmy menované čl. 8 ods. 2. Dohovoru“, ktorý však druhostupňový\nsprávny orgán nezohľadnil. Sťažovateľ „s odstupom času predpokladá, že k sfalšovaniu\ndokumentu – výpisu z trestného registra zrejme došlo v procese jeho vybavovania, keď\nžalobca na účel jeho prevzatia a doručenia do bydliska žalobcu vo Vietname splnomocnil\n\n6\n\nsvojho známeho. Žalobca však okrem svojej výpovede do zápisnice, že dokument ako\nverejnú listinu pokladal za originál, nevie preukázať, ako mohlo k sfalšovaniu dôjsť“.\nSťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, že „príslušný správny orgán postupoval\nv konaní správne“ a tvrdí, zrušením prechodného pobytu „sa pretrhnú všetky sociálne\nväzby, ktoré si v priebehu ôsmich rokov na Slovensku vybudoval, a ktoré naďalej plánoval\nrozvíjať“.\nNa základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,\nže rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sža/40/2015 z 30. marca 2016 bolo porušené jeho\nzákladné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného\nživota podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základné právo na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23\nods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil\na vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov\nprávneho zastúpenia v sume 363,79 €. Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd vydal\npredbežné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,\nkvôli ujme, „ktorá by mohla mať z hľadiska následkov odchodu – vyhostenia\nnenapraviteľné účinky“.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n\n7\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd\nnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,\nak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.\nI. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).\nPredmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa\nčl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1\nústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu\n\n8\n\nsp. zn. 10 Sža/40/2015 z 30. marca 2016, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu\nč. k. 14 Scud/19/2014-48 zo 14. júla 2015 o zamietnutí žaloby sťažovateľa, ktorou sa podľa\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\ndruhostupňového správneho orgánu vo veci zrušenia prechodného pobytu sťažovateľovi\nna území Slovenskej republiky z dôvodu predloženia falošného výpisu z registra trestov.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý\nrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci\nústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\ns ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\no namietaných\n\nporušeniach\n\nústavou\n\nalebo\n\npríslušnou\n\nmedzinárodnou\n\nzmluvou\n\ngarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných\nsúdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú\nzlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej\nzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).\nObsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému\nreálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci\nkonať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom\nkonaní.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\n\n9\n\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nArbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie\ndaná\n\nrozporom\n\nsúvislostí\n\nich\n\nprávnych\n\nargumentov\n\na\n\nskutkových\n\nokolností\n\nprerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu\n(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu\nvyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov\naplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia\ndosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré\nz práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie\nzákladného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená\nv prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore\ns požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.\nSúčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania.\n\n10\n\nDo práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,\nteda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie\nnávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,\nIII. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\n(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych\nnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre stabilne\nzdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje\nrozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať\npodrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko\nz 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje\nrozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné\nzohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj\nrozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,\nprávnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija\na Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje\nkaždú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou\nspravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka\nkonania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne\nneodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49,\ns. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť\nna prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997,\nč. 20772/92).\nZ uvedených aspektov ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa\nproti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, s ktorého závermi nesúhlasí, a tvrdí, že\n\n11\n\nnajvyšší súd predmetnú vec nesprávne právne posúdil, pretože sa nevysporiadal so všetkými\nargumentmi, ktoré uplatnil nielen vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu, ale aj\nv žalobe a v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom a druhostupňovým správnym\norgánom. Hoci sťažovateľ „s odstupom času“ už v sťažnosti nespochybňuje, že výpis\nz trestného registra, ktorý predložil ako prílohu svojej žiadosti o udelenie prechodného\npobytu pre účely zamestnania, bol falošný, naďalej je presvedčený, že jeho argumenty sú\ndostatočné na to, aby zvrátili právny následok rozhodnutí vydaných správnymi orgánmi aj\nvšeobecnými súdmi spočívajúci v administratívnom vyhostení sťažovateľa z územia\nSlovenskej republiky, ktorý sa stále považuje za bezúhonnú osobu.\nVzhľadom na to, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol vydaný v rámci\nsprávneho súdnictva, ústavný súd pri rozhodovaní o predloženej sťažnosti považoval\nza potrebné zohľadniť špecifiká tohto typu súdnictva, keďže jeho úlohou nie je nahradzovať\nčinnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí a postupov\nna základe žalôb (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) alebo opravných\nprostriedkov (§ 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda aj to, či kompetentné\norgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné\nhmotno-právne a procesno-právne predpisy.\nV súvislosti s nastolenou problematikou preto treba vziať do úvahy nielen to, že\nsprávny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky\nnapadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, ale je zároveň potrebné\nvychádzať z účelu zákona o pobyte cudzincov (č. 404/2011 Z. z.), ku ktorému dôvodová\nspráva uvádza:\n«Riešenie problematiky kontroly hraníc a pobytu cudzincov, ako aj riadenie\nmigračnej politiky patrí medzi prvoradé úlohy demokratickej a dynamicky sa rozvíjajúcej\nspoločnosti založenej na princípoch slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Slovenská\nrepublika od svojho vstupu medzi členské krajiny Európskej únie v roku 2004 plní úlohy\nvytýčené Zmluvou o fungovaní Európskej únie v oblasti azylu, kontroly hraníc, pobytu\ncudzincov a ochrany práv štátnych príslušníkov tretích krajín, ako aj práv občanov\nEurópskej únie a ich rodinných príslušníkov...\n\n12\n\nUž samotná príprava na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie si vyžiadala\nvýraznú a rozsiahlu zmenu v zákone č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte\ncudzincov“), ktorý sa formoval s cieľom vytvoriť legislatívnu základňu prispôsobenú\npríslušnej legislatíve Európskej únie vo vzťahu k občanom tretích štátov a tiež k občanom\nEurópskej únie a ich rodinným príslušníkom. Súčasný zákon o pobyte cudzincov vzal\ndo úvahy aj príslušné ustanovenia Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Európskej\ndohody, Schengenskej dohody a vykonávacej dohody k Schengenskej zmluve.\nDňom vstupu do Európskej únie Slovenská republika prevzala príslušnú časť acquis\nupravujúce voľný pohyb osôb. V tejto súvislosti bol v priebehu rokov 2002 až 2011 zákon\no pobyte cudzincov novelizovaný 14 krát. Slovenská republika je povinná transponovať\nsmernice prijaté Radou Európskej únie a zákon o pobyte cudzincov je potrebné\nsystematicky prepojiť s európskym právom...\nZákladnými cieľmi nového zákona o kontrole hraníc a pobyte cudzincov je:\n(...)\n7. garantovanie dodržiavania práv a slobôd občanov Európskej únie a ich rodinných\npríslušníkov a štátnych príslušníkov tretích krajín pri vstupe na územie Slovenskej republiky\na počas ich pobytu na území Slovenskej republiky a súčasne zabezpečovanie ochrany\nzáujmov spoločnosti, najmä bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie...\nŠtruktúra nového zákona sa zásadne neodlišuje od štruktúry súčasného zákona\no pobyte cudzincov, avšak rešpektuje požiadavky aplikačnej praxe vo vzťahu k úprave\nniektorých kategórií cudzincov do samostatných, osobitných ustanovení. Bola upravená\nlogická nadväznosť jednotlivých ustanovení zákona. Vo väčšine svojich ustanovení spresnil\nznenie v tých prípadoch, kde sa v praxi vyskytol nejednotný výklad alebo v prípadoch, kde\nto vyžadovala potreba kompatibility s právnymi predpismi Európskej únie...\nNa úseku pobytu cudzincov zákon o kontrole hraníc a pobyte cudzincov naďalej\nzachováva existujúce druhy pobytu, a to prechodný pobyt, trvalý pobyt a tolerovaný pobyt.»\nÚstavný súd konštatuje, že prechodný pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý\nje oprávnený zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej\nrepubliky v čase, na aký mu bol policajným útvarom udelený, pritom upravujú ustanovenia\n\n13\n\n§ 20 až § 41 zákona o pobyte cudzincov. Jedným z dôvodov zrušenia prechodného pobytu\ntaxatívne upravených v § 36 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je aj zistenie takých\nskutočností, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu\nvrátane prípadu, ak štátny príslušník tretej krajiny uvedie nepravdivé alebo zavádzajúce\núdaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby. Uvedenie\nnepravdivých, neúplných alebo zavádzajúcich údajov alebo predloženie falošných alebo\npozmenených dokladov alebo dokladov inej osoby v konaní podľa zákona o pobyte\ncudzincov je zároveň jedným z dôvodov administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka\ntretej krajiny upravených v § 82 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.\nV podstate rovnakým spôsobom sankcionoval predloženie falošných dokladov\nštátnym príslušníkom tretej krajiny aj zákon č. 48/2002 Z. z., na ktorého znenie a aplikáciu\nsa sťažovateľ odvolával.\nPre účely overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok sa preto ústavný súd\noboznámil\n\ns obsahovo\n\npomerne\n\nrozsiahlym\n\nodôvodnením\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nnajvyššieho súdu, ktorý uviedol:\n«Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či v danom prípade prichádzal do úvahy\npostup, ktorý zvolil správny orgán, keď zrušil žalobcovi prechodný pobyt na území\nSlovenskej republiky z dôvodu, že žalobcom predložený doklad o bezúhonnosti je falošným\ndokladom, najmä keď žalobca argumentoval, že nie je spravodlivé, aby žalobca, ktorému sa\nprísne formalisticky pripisuje predloženie falošných dokladov... niesol objektívnu\nzodpovednosť a bol adresátom sankcie v podobe zrušenia jeho prechodného pobytu\nza niečo, k čomu svojim konaním úmyselne neprispel, keďže o falošnosti predkladaného\ndokladu nevedel a nemohol ovplyvniť jeho predloženie....\nPodľa odvolacieho súdu uvedená námietka nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť\nrozhodnutia správnych orgánov ani vecnú správnosť napadnutého rozsudku...\nÚčelom ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pri jeho\ndoslovnom výklade je v podstate sankcia – zrušenie prechodného pobytu tomu žiadateľovi,\nktorý predloží falošné alebo pozmenené doklady...\n\n14\n\nPodľa odvolacieho súdu bolo teda nepochybné, že žalobca predložil správnemu\norgánu falošný doklad a žalobca neponúkol správnemu orgánu žiadne vysvetlenie takéhoto\nkonania, ktoré by mohlo dovodzovať závery, že na jeho strane nedošlo k žiadnej\nnepoctivosti.\nAni najvyššiemu súdu s poukazom na obsah administratívneho spisu neboli známe\nžiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že žalobca sa nedopustil konania, ktoré by\nvysvetľovali alebo ospravedlňovali takéto konanie žalobcu a samotný fakt, že žalobca nemá\nzáznam v registri trestov, nebol dôvodom, aby na uvedenú nepoctivosť správny orgán\nnezareagoval spôsobom ako učinil, teda sankcionovaním vo forme zrušenia prechodného\npobytu na účel zamestnania.\nPri zodpovedaní otázky, ktorú si položil odvolací súd v nadväznosti na uplatnenú\nnámietku žalobcu, či autoritatívne stanovené právo bolo aplikovateľné na prípad žalobcu\ns poukazom na namietanú nespravodlivosť, dospel odvolací súd k záveru, že doslovná\ninterpretácia citovaného ustanovenia bola s poukazom na okolnosti daného prípadu podľa\nnajvyššieho súdu udržateľná, pretože neviedla k nespravodlivým dôsledkom a nebola ani\nv rozpore s jeho účelom.\nNa základe uvedeného v danom prípade, podľa odvolacieho súdu, preto prichádzala\ndo úvahy aplikácia ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v spojení\ns § 33 ods. 4 psím. e), ktorého doslovné znenie v spojení na prípad žalobcu správny orgán\naplikoval, pretože žalobca nepreukázal, že na predložení falošného dokladu nemal podiel\nviny...\nOdvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú napokon aj odvolaciu námietku žalobcu,\ntýkajúcu sa nedostatočného zohľadnenia súkromného hľadiska pri strete dvoch práv, a to\npráva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a práva štátu na zásah\ndo tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru)...\nNajvyšší súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že v zmysle nálezu\nÚstavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16. 12. 2009 (87/2009) „právo na ochranu\npred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2\nÚstavy... a čl. 8 Dohovoru... zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského\nzásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich\nefektívnej ochrany. Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života\n\n15\n\npredpokladajú existenciu rodiny, t. j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho)\nrodinného života. Týkajú sa aj zamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti\nneetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom (pravom) manželstve zahŕňajúcom\nblízky vzťah a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného zásahu alebo\nkrátko pred ním.“\nV prípade žalobcu však existencia manželstva žalobcu, resp. iná forma rodinného\nživota nebola preukázaná a preto námietka žalobcu, že spadá do sféry ochrany\nposkytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 Dohovoru nemohla obstáť...\nNámietka žalobcu, že zrušenie prechodného pobytu bude mať dopad aj na jeho\nsúkromný život, pretože sa tým pretrhnú všetky sociálne väzby, ktoré si žalobca v priebehu\nsiedmych rokov na Slovensku vybudoval, rovnako nemohla obstáť, pretože správnym\norgánom nebolo možné vytknúť, že pri kolízii týchto dvoch práv... nevyargumentovali\nuprednostnenie práva štátu na zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného\nživota...\nPre úplnosť odvolací súd uvádza, že otázka bezúhonnosti žalobcu nebola v tomto\nkonaní predmetom sporu a nebola ani dôvodom pre zrušenia prechodného pobytu žalobcu...\nPokiaľ teda krajský súd vyhodnotil námietky žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného\nza nedôvodné a rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a žalobu žalobcu\npodľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil\ns odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.»\nZ obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil okolnosti,\nktoré by indikovali, že sťažovateľovi nielen v konaní pred týmto súdom, ale ani v konaniach\npred krajským súdom, druhostupňovým správnym orgánom a prvostupňovým správnym\norgánom, nebolo umožnené k veci sa vyjadriť, predniesť svoju právnu argumentáciu alebo\ninak konať. Keďže sťažovateľ v podstate obsahovo identické námietky vznášal od počiatku\nkonania o zrušenie jeho prechodného pobytu, zo všetkých na vec sa vzťahujúcich\nrozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita záverov vyplývajúca z právomocí toho-ktorého\norgánu verejnej moci.\n\n16\n\nJe evidentné, že v napadnutom rozhodnutí sa najvyšší súd neobmedzil len\nna konštatovanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu,\nale ako orgán verejnej moci, ktorý disponuje nielen právomocou, ale aj povinnosťou chrániť\npráva fyzických osôb a právnických osôb tvrdiacich, že boli na nich ukrátené, námietku\nsťažovateľa týkajúcu sa neoprávneného zásahu do jeho súkromného a rodinného života\npolicajný útvarom podrobil prieskumu, ktorý v plnej miere rešpektuje relevantnú judikatúru\nústavného súdu týkajúcu sa čl. 19 ods. 2 ústavy, resp. čl. 8 ods. 1 dohovoru. Možno preto\nkonštatovať, že najvyšší súd vzhľadom na druh a štádium napadnutého konania, ako aj\nna obsah sťažovateľom podaného opravného prostriedku mu poskytol náležitú súdnu\nochranu, keďže sa jeho odvolacími námietkami zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje\nna konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prerokúvaného prípadu.\nZ ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majú oporu\nv dokazovaní vykonanom prvostupňovým správnym orgánom. Napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu tak nevykazuje znaky svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné\na dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako aj\nz relevantných všeobecne záväzných právnych predpisov.\nNa dodržiavaní požiadavky uvádzania pravdivých skutočností v individuálnych\nsťažnostiach však trvá aj ESĽP, ktorý v minulosti judikoval, že v zásade smie byť\nodmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru každá sťažnosť, ak bola vedome\nzaložená na nepravdivých faktoch a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk\n(Řehák v. Česká republika, č. 67208/01, rozhodnutie z 18. 5. 2004).\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi\nnamietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť v tejto\nčasti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n17\n\nKeďže z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by\nsignalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva\nsťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného\nživota podľa čl. 19 ods. 2 ústavy ani základného práva na slobodu pohybu a pobytu podľa\nčl. 23 ods. 1 ústavy (ktorého porušenie sťažovateľ ani osobitne neodôvodnil v zmysle § 20\nods. 1 zákona o ústavnom súde, preto túto námietku ústavný súd považoval len za súčasť\njeho argumentácie), z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.\nNámietku sťažovateľa týkajúcu sa jeho administratívneho vyhostenia z územia\nSlovenskej republiky ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú, pretože začatie\ntakéhoto konania policajným útvarom sťažovateľ nielenže nepreukázal, ale v sťažnosti ani\nnetvrdil. Aj v prípade, že by tomu tak bolo, právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje\nsťažovateľovi opravné prostriedky, resp. iné právne prostriedky, vyčerpaním ktorých sa\nochrany svojich základných práv a slobôd môže účinne domáhať (§ 53 ods. 1 zákona\no ústavnom súde).\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami\nsťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože stratili opodstatnenosť, resp.\nrozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,\nk čomu v tomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. júna 2016\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "pobyt-prechodný", "cudzinec, cudzinci", "rozhodnutie-zákonnosť", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41"}, {"guid": "ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d"}, {"guid": "ussr:1294098a-4560-4ac1-a87b-e707384b04df", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 334/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 334/08 z 16. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-16", "citacie_n": 169, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1294098a-4560-4ac1-a87b-e707384b04df"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 471, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ec63135e-88b8-4c45-bdfd-45c9ee8bc6aa:3bf9eb55-2969-4c9d-ae22-dec44769cb80", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8014201316.4", "spisova_znacka": "14Scud/19/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Scud/19/2014 z 13. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-07-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8014201316.4"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8f128b47-e519-40f8-8ed7-c50f43dac2e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.441.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 441/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 441/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.441.2019.1"}, {"guid": "ussr:98f950dc-aad1-45e2-9534-c2962bf6aa9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.58.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 58/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 58/2019 z 22. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.58.2019.1"}, {"guid": "ussr:f42a57b8-3d02-4f13-8b01-79c1553b703b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.57.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 57/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 57/2019 z 22. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-22", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.57.2019.1"}, {"guid": "ussr:30831fd0-10d4-4f50-9f28-cb9da2a62e3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.139.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 139/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/2019 z 10. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-10", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.139.2019.1"}]}