{"guid": "ussr:bd688745-90a6-481e-91f0-88859f4cd423", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.408.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 408/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 408/2016 z 18. 10. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 18. októbra 2016, sp. zn. III. ÚS 408/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.408.2016.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2016-10-18", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-3", "nazov": "čl. 36 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "nazov": "čl. 37 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-14.odsek-1", "nazov": "čl. 14 ods. 1 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-14.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 14 ods. 1", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 14 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 14 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 20", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47 ods. 3", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-37", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1976/120#clanok-14", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bd688745-90a6-481e-91f0-88859f4cd423", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.408.2016.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.408.2016.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.408.2016.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 408/2016-97\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2016\nv senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nSergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť\n,\n\nzastúpeného\n\nadvokátom\n\n,\n,\n\n, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1\na 3, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 14\nods. 1 Prílohy č. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa\nčl. 20 a čl. 47 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 11/2014 z 30. júna 2015 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1,\n\nčl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38\nods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na rovnosť pred súdom a právo byť\nspravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom zaručené čl. 14 ods. 1\n\nPrílohy č. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, základné právo\nna spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, základné právo na rovnosť pred zákonom zaručené čl. 20 Charty\nzákladných práv Európskej únie a základné právo na účinný prostriedok nápravy\na spravodlivý proces zaručené čl. 47 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 11/2014 z 30. júna 2015\nporušené bolo.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 11/2014\nz 30. júna 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\ntrovy právneho zastúpenia v sume 596,24 € (slovom päťstodeväťdesiatšesť eur\na dvadsaťštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Čarnogurského,\nDostojevského rad 1, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“) predbežne prerokoval a uznesením\nč. k. III. ÚS 408/2016-60 z 22. júna 2016 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie pre namietané porušenie základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 3, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných\n\n2\n\npráv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 14 ods. 1 Prílohy č. 1 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 20 a čl. 47\nods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 MCdo 11/2014\nz 30. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť\nodmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, správca konkurznej\npodstaty úpadcu\n\n„v konkurze“ (pôvodne obchodná spoločnosť\n), ako žalobca v súdnom konaní proti žalovanému, Slovenskej\n\nrepublike − Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky,\nsi uplatňuje náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov, ku ktorej malo dôjsť postupom Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy\nv Nitre (ďalej len „veterinárna a potravinová správa“), keď na základe žiadosti pôvodného\nvlastníka,\n\n,\n\n, o schválenie prevádzkarne\n\nmäsokombinát\n\npodľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)\n\nč. 853/2004, ktorým sa ustanovujú osobitné hygienické predpisy pre potraviny živočíšneho\npôvodu (Ú. v. EÚ L 139, 30.4.2004, s. 55 – 205, mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku:\nKapitola 03 Zväzok 045 s. 14 - 74), a zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti\nv znení neskorších predpisov a následne vykonanej kontroly zo strany pracovníkov\nveterinárnej a potravinovej správy, podľa záverov ktorej prevádzkareň spĺňala pre príslušnú\nčinnosť všetky hygienické požiadavky na infraštruktúru, zariadenia a vybavenie podľa\npríslušných predpisov, veterinárna a potravinová správa 31. marca 2008 vydala rozhodnutie\nč. 581/2008, ktorým úplne schválila prevádzkovateľovi potravinárskeho podniku\nprevádzkareň\n\nbez pripomienok a bez časového obmedzenia na všetky príslušné\n\nčinnosti. Prevádzkareň\n\nbola opätovne schválená bez podmienok a časového\n\nobmedzenia na všetky činnosti aj pri zmene vlastníka prevádzky v máji 2008, a to\nna základe žiadosti spoločnosti\n\nPäť mesiacov po vydaní\n\n3\n\nschvaľujúceho rozhodnutia však veterinárna a potravinová správa deklarovala závažné\nnedostatky prevádzkarne, čo postupne viedlo až k jej zániku.\n3. Podľa sťažovateľa: «V rámci postupu o schvaľovaní prevádzkarne\nneboli teda dodržané zákonom požadované postupy a bolo vydané právoplatné\nrozhodnutie č. 581/2008 zo dňa 31.3.2008, ktorým sa schválila prevádzkareň\na to i napriek tomu, že podmienky pre jej schválenie splnené neboli a teda zo strany\npracovníkov RVPS Nitra došlo k nesprávnemu úradnému postupu pri vydávaní rozhodnutia\no udelení certifikátu a pridelení Euročísla...\nTáto skutočnosť vyplývala jednak z internej správy o vykonanom audite Generálneho\nriaditeľstva pre zdravie a spotrebiteľov Európskej komisie, ktorý sa uskutočnil dňa\n23.10.2008, pri ktorom bolo preukázateľne zistené, že v prevádzkarni bola zistená krížová\nkontaminácia, keď stavebno-technické nedostatky (usporiadanie, riešenia a veľkosť)\nkontaminácii nezabraňujú. Z interného záznamu spísaného o audite , tiež vyplynulo, že príslušný orgán mal pri schvaľovacom postupe\nidentifikovať všetky nedostatky a nedodržiavanie predpisov, tieto mali byť zaznamenané\na pred schválením mal prevádzkovateľ potravinového podniku mať akčný plán na ich\núplné odstránenie, aby sa neschválil závod s hygienickými chybami, resp. mohol sa\nschváliť podmienečne. Schválenie\n\nnebolo podmienené splnením\n\na dodržiavaním podmienok, ale bolo ,,bezpodmienečné“...\nPo tom, ako sťažovateľ prenajal mäsokombinát spoločnosti\n\n,\n\npracovníci RVPS Nitra skonštatovali pri kontrole 07. septembra 2011, že v prevádzke nie je\nmožná výroba z dôvodu ohrozenia potravinovej bezpečnosti a napokon zastavili\nprevádzkovú činnosť aj pre sťažovateľa, čím potvrdili, že prevádzka nevyhovovala ani\nv marci 2008 ani v máji 2008.\nZ\n\ndôvodu\n\nnesprávneho\n\núradného\n\npostupu\n\npri\n\nschvaľovaní\n\nprevádzkarne\n\nbola nakoniec jeho činnosť zastavená, pričom Uznesením Okresného\nsúdu Košice I, spis. zn. 26R/4/2011 z 26.08.2011 bol na majetok spoločnosti\n\n,\n\nvyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený sťažovateľ\n[sťažovateľ].»\n\n4\n\n4. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že Okresný súd Bratislava I\n(ďalej len\n\n„okresný\n\nsúd“)\n\nako\n\nsúd\n\nprvého\n\nstupňa\n\nmedzitýmnym\n\nrozsudkom\n\nč. k. 16 C 287/2009-831 zo 7. marca 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) vyslovil,\nže je daná zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú sťažovateľovi nesprávnym\núradným postupom orgánov štátu, s tým, že o výške nároku na náhradu škody a o trovách\nkonania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Proti rozsudku prvostupňového súdu podal\nžalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\ntak, že svojím rozsudkom č. k. 2 Co 287/2013-874 zo 14. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok\nkrajského súdu“) medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti rozsudku\nodvolacieho súdu podal žalovaný na najvyššom súde dovolanie, ktorý ho svojím uznesením\nsp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014 odmietol. Následne najvyšší súd na základe\nmimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len\n,,generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu v spojení s medzitýmnym\nrozsudkom okresného súdu vydal sťažnosťou napadnuté uznesenie, ktorým rozhodol tak,\nže rozsudok krajského súdu v spojení s medzitýmnym rozsudkom okresného súdu zrušil\na vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\n5. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd sa mal svojím postupom\na napadnutým\n\nuznesením\n\ndopustiť\n\nporušenia\n\nprincípu\n\nrovnosti\n\nzbraní\n\na\n\npráva\n\nna kontradiktórne konanie, resp. práva na spravodlivý súdny proces vrátane práva\nna zákonného sudcu, arbitrárnosti a svojvôle pri vysporiadaní sa s prípustnosťou\nmimoriadneho dovolania, ako aj arbitrárnosti a svojvôle pri vysporiadaní sa s odôvodnením\nnapadnutého uznesenia. Z obsahu sťažnosti rovnako vyplýva, že sťažovateľ namieta\nporušenie práva na spravodlivý súdny proces aj z dôvodu nezlučiteľnosti inštitútu\nmimoriadneho dovolania s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESĽP“).\n6. Podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu princípu rovností zbraní a práva\nna kontradiktórne konanie (práva na spravodlivý proces) došlo zo strany najvyššieho súdu\ntým, že „Najvyšší súd SR nedoručil sťažovateľovi (žalobcovi v preskúmavanom konaní)\nsamotný\n\npodnet\n\nžalovaného\n\nna\n\npodanie\n\n5\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\ngenerálnym\n\nprokurátorom zo dňa 25. 8. 2014..., ktorý je súčasťou súdneho spisu... a podanie\nžalovaného s vyjadrením k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora zo dňa 9. 1.\n2015..., ktoré o. i. odkazuje aj na podnet na podanie mimoriadneho dovolania, spolu teda 2\npísomné podania žalovaného o rozsahu 19 strán (t. j. podstatného obsahu po vecnej i\nprávnej stránke, ktorou sa vyjadrila, resp. argumentovala protistrana, a ktorá ako súčasť\nsúdneho spisu tvorila zásadný podklad pre rozhodnutie súdu v mimoriadnom dovolaní)...“.\n7.\n\nSťažovateľ\n\nv\n\nsťažnosti\n\nnamieta\n\nporušenie\n\nzásady\n\nrovnosti\n\nzbraní\n\na kontradiktórnosti konania, a tým aj práva na spravodlivý proces aj z dôvodu, že\n„... Najvyšší súd rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých\nrozhodli súdy v predchádzajúcom konaní (súd prvého aj druhého stupňa vrátane\nNajvyššieho súdu SR v riadnom dovolaní). Sťažovateľ mal po prvýkrát možnosť dozvedieť\nsa o týchto dôvodoch až z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v mimoriadnom dovolaní... bez\ntoho, aby mu predtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim. Súčasne tak Najvyšší súd\nSR nemal možnosť vysporiadať sa s argumentmi sťažovateľa (vzhľadom na nemožnosť\nnapadnúť uznesenie pred všeobecnými súdmi)...“.\n8. Porušenie svojich základných práv označených v sťažnosti sťažovateľ vidí aj\nv tom, že „... generálny prokurátor v prevažnej miere bližšie obsahovo neodôvodnil, v čom\nkonkrétne má ním namietané nesprávne právne posúdenie súdmi spočívať a napriek tomu\nNajvyšší súd SR takéto uplatnenie dovolacieho dôvodu akceptoval. Následkom však je,\nže sťažovateľ nemal účinnú možnosť reagovať na tieto vágne tvrdenia generálneho\nprokurátora a tým jej bolo znemožnené vyvrátiť potenciálny záver o nesprávnosti právneho\nposúdenia veci súdmi nižšieho stupňa...\nRealizácia procesných práv účastníka konania, ktorú mu priznáva Občiansky súdny\nporiadok\n\nna\n\nzabezpečenie\n\nochrany\n\npráv\n\na\n\noprávnených\n\nzáujmov\n\núčastníkov\n\nv (mimoriadnom) dovolacom konaní, je znemožnená, ak dovolací súd zmení rozhodnutie\nodvolacieho súdu na základe právneho dôvodu, ktorým sa tak prvostupňový, ako ani\nodvolací súd v konaní ani vo svojich rozhodnutiach nezaoberali a ku ktorému sa účastníci\nnevyjadrovali, pretože na to nemali dôvod. Ak dovolací súd nevyzval účastníka konania\nv zmysle § 241 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa vyjadril k možnej\n\n6\n\naplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo\npoužité a bolo podľa názoru dovolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, porušil\ntým základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na súdnu ochranu garantovanú\nsťažovateľovi ako účastníkovi konania podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...“.\n9. Sťažovateľ v napadnutom uznesení najvyššieho súdu vidí zásah do v sťažnosti\noznačených práv aj z dôvodu arbitrárnosti a svojvôle pri vysporiadaní sa s prípustnosťou\nmimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom.\n10. Podľa sťažovateľa „... Podľa ustanovenia § 243f ods. 2, písm. c) O.s.p. ...\n[m]imoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo\no dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní. Vychádzajúc z uvedeného zákonného\nustanovenia, nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky už (medzitým) právoplatne\nrozhodol v (riadnom) dovolacom konaní, sp. zn. 2 Cdo 153/2014,... sťažovateľ žiadal\nmimoriadne dovolanie odmietnuť ako neprípustné...\nNapriek\n\ntomu,\n\nže\n\nsťažovateľ\n\nvyčerpávajúcim\n\nspôsobom\n\nvo\n\nvyjadrení\n\nk\n\nmimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora poukázal nato, že toto mimoriadne\ndovolanie nie je prípustné podľa ustanovenia § 243f ods. 2, písm. f) OSP..., Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v odôvodnení svojho Uznesenia, ktorým vyhovel mimoriadnemu\ndovolaniu generálneho prokurátora, sa týmto argumentom sťažovateľa vôbec nezaoberal.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky iba v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že\nmimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je prípustné, bez toho, aby sa akýmkoľvek\nspôsobom vysporiadal s tvrdením sťažovateľa o jeho neprípustnosti. NS SR teda arbitrárne\nrozhodol tým, že svoje právne závery riadne neodôvodnil...“.\n11. Sťažovateľ v sťažnosti namieta rozpor s označenými ustanoveniami ústavy,\nlistiny, Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, dohovoru a charty\npre arbitrárnosť a svojvôľu pri vysporiadaní sa s odôvodnením rozhodnutia najvyššieho\nsúdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, keď uvádza: „Máme zato, že\nNajvyšší súd Slovenskej republiky arbitrárne rozhodol o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora tým, že svoje skutkové a právne závery riadne neodôvodnil...\n\n7\n\nNajvyšší súd SR v rámci odôvodnenia rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora uviedol, že súdy nižšieho stupňa mali jednoznačne ustáliť, v čom presne\nspočíva titul náhrady škody, či len v nesprávnom úradnom postupe alebo aj v nezákonnom\nrozhodnutí, pričom pokiaľ by titul náhrady škody v súdenej veci spočíval len v nesprávnom\núradnom postupe, bude úlohou súdu nižšieho stupňa tento nesprávny úradný postup\nkonkretizovať...\nMáme zato, že súdy nižšieho stupňa presvedčivo a jednoznačne ustálili nesprávny\núradný postup ako titul, na základe ktorého si sťažovateľ v predmetnom konaní uplatňuje\nnáhradu škody (vyplýva to aj zo samotného znenia petitu rozsudku prvostupňového súdu,\nkde je uvedené, že súd vyslovuje, že je daná zodpovednosť odporcu za škodu spôsobenú\nnesprávnym úradným postupom), pričom poukazujeme nato, že NS SR neposkytol v rámci\nsvojho odôvodnenia presvedčivý a zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového\nstavu, nakoľko rozsudky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2011\nsp. zn. 6 Cdo 115/2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 30. novembra 2006\nsp. zn. 25 Cdo 613/2005), na ktoré NS SR poukázal a ktorými bolo judikované, že\nza nesprávny úradný postup nemožno považovať úkony bezprostredne smerujúce k vydaniu\nrozhodnutia, prípadne úkony, ktoré by sa následne prejavili v obsahu vydaného rozhodnutia\nvychádzajú zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím\norgán štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a nie zo súčasne platného zákona\nč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov, a preto aj závery týchto judikátov sú irelevantné vo vzťahu k právnemu\nposúdeniu prejednávanej veci.\nNa tomto mieste je nutné ešte poznamenať, že NS SR v rámci riadneho dovolania\nžalovaného mal možnosť tomuto vyhovieť, a to napr. podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP,\nt. j. na základe tej skutočnosti, že žalovanému bola odňatá možnosť konať pred súdom z\ntoho dôvodu, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil... NS SR však v\nrámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení\ns rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie\nv zmysle § 157 ods. 2 OSP, keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky\na námietky tykajúce sa jednak procesného postupu prvostupňového súdu a jednak\nskutkového a právneho posúdenia veci... Naproti tomu NS SR v rozhodnutí o mimoriadnom\n\n8\n\ndovolaní už vytýka súdom nižšieho stupňa o. i. to, že neustálili, či nárok sťažovateľa\nna náhradu škody možno odvodzovať z nesprávneho úradného postupu alebo z titulu\nnezákonného rozhodnutia, že v ich rozsudkoch absentuje záver o existencii škody\na nerozhodli, či práve v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom vznikla\nsťažovateľovi tvrdená majetková ujma. Z týchto protichodných rozhodnutí NS SR možno\nkonštatovať, že bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu a taktiež bol porušený\nprincíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a tým aj porušený princíp právneho štátu.\nK medzitýmnemu rozsudku prvostupňového súdu podotýkame, že týmto sa rozhodlo\no právnom základe prejednávanej veci, pričom výrok tohto rozsudku bol vyslovený tak,\nže nárok sťažovateľa je opodstatnený celkom vo vzťahu ku všetkým jeho čiastkovým\nnárokom, a teda NS SR v rámci svojho odôvodnenia nesprávne právne posúdil vydanie\nmedzitýmneho rozsudku prvostupňovým súdom.“\n12. Sťažovateľ v sťažnosti rovnako uvádza: „Podotýkame, že právna úprava, ktorá\numožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo\niných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo\npovinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám)\nuplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov (v danom prípade podnetom\nna mimoriadne dovolanie) alebo iných prostriedkov nápravy, je v materiálnom právnom\nštáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery\nvšetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov\nprávneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“\n13. Sťažovateľ v sťažnosti napokon namieta rozhodovanie nezákonného senátu, resp.\nsudcu. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd SR\nv mimoriadnom dovolaní rozhodoval uznesením (nie rozsudkom) z napadnutého uznesenia\n(ako aj celého súdneho spisu) sa nedá zistiť s výnimkou podpísaného predsedu senátu,\nkto tvoril senát (zvyšní dvaja členovia senátu), resp. či išlo o členov senátu v súlade\ns rozvrhom práce, prípadne či tam neexistuje dôvod námietky zaujatosti. Maximálne by sa\nto dalo zistiť zo zápisnice o hlasovaní (zalepenej obálky, ktorá však nie je súčasťou súdneho\nspisu).\n\n9\n\nPredmetný senát 2 M Cdo (ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní) totiž\npodľa rozvrhu práce na rok 2014 vrátane jeho dodatkov (v čase pridelenia spisu,\nresp. rozhodovania publikovaných na stránke NS SR ... tvorilo 14 (predtým dokonca 16)\nsudcov, z toho 5 riadnych členov senátu, zvyšný počet náhradných členov senátu.\nNie je tak preskúmateľné či nebol porušený čl. 3 (napr. v bode 3.1) Rokovacieho\nporiadku NS SR (č. 291/2006 Z. z.), minimálne však bol porušený čl. 3 bod 5 Rokovacieho\nporiadku, podľa ktorého: „Rozvrh práce a evidencia prideľovania vecí na prejednanie\nmusia zabezpečovať takú možnosť kontroly, aby si každá oprávnená osoba mohla nazretím\ndo spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi.“...\nJednak nemal (v mimoriadnom dovolaní) rozhodovať z dôvodu, že predseda senátu\n(a možno aj členovia senátu) už danú vec rozhodovali v riadnom dovolaní (malo by platiť\nanalogicky § 10 ods. 3, ods. 4 O.s.p., resp. § 14 ods. 2 in fine O.s.p. per analógiám, podľa\nktorého: „Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde\nnižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní.“).\nInak povedané ak predseda senátu rozhodoval vec v riadnom dovolaní\n(sp. zn. 2 Cdo 153/2014) zo subjektívnych ani objektívnych dôvodov by už nemal\nrozhodovať v mimoriadnom dovolaní (napadnutom konaní, sp. zn. 2 M Cdo 11/2014).\nJe to i na ochranu oboch účastníkov konania (žalobcu aj žalovaného), keďže\npredseda senátu už prejudikuje právny názor v riadnom dovolaní (najmä ak sa časť dôvod\nprekrýva s mimoriadnym dovolaním).\nU predsedu senátu bol dôvod vylúčenia i podľa § 14 ods. 1 O.s.p., ktoré sa\nsťažovateľ dozvedel až po doručení rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní.\nManželka predsedu senátu (\n\n) pracuje na generálnej\n\nprokuratúre SR ako prokurátorka (ktorá sa mala navyše podieľať pri koncipovaní podania\nmimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom) a súčasne je členkou odborných\nkomisií pri Justičnej akadémií. Nehovoriac o nátlaku, ktoré vyvolával žalovaný (štát ministerstvo), aby generálny prokurátor SR podal mimoriadne dovolanie, o prípadnom\ntlaku na dovolací senát radšej nehovoriac.\nZhodou okolností\n\n(sťažovateľ nevie\n\nverifikovať či príbuzný predsedu senátu alebo len menovec ?) ako vedúci katedry\nelektroenergetiky na fakulte elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach\n\n10\n\nsa\n\nspolupodieľal\n\nako\n\nspoluautor\n\nna\n\nvedeckých\n\nčlánkoch\n\npráve\n\npôdohospodárstva SR (prof. vtedy\n\ns\n\nministrom\n\n), t.j. žalovaného\n\nministerstva za Slovenskú republiku vrátane materiálu Strategickej energetickej bezpečnosti\nSR (inauguračnej prednášky), za ktorú bol ministrovi udelený Vedeckou radou univerzity\ntitul vysokoškolského profesora (mediálne kontroverzný)...\nAk by sa aj predseda senátu (\n\n) vyjadril tak, že sa cíti byť\n\nsubjektívne nestranným, poukazujeme na vyššie uvedenú konštantnú judikatúru ESĽP,\nv plnom rozsahu akceptovanú súdmi SR, v zmysle ktorej nestačí, že sudca je subjektívne\nnestranný, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán...»\n14. Vychádzajúc z uvedenej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby\nústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie\nv sťažnosti označených základných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie\na tiež prizná sťažovateľovi náhradu trov konania spočívajúcich v trovách jeho právneho\nzastúpenia v konaní pred ústavným súdom.\n15. Ústavnému súdu bolo 27. novembra 2015 doručené podanie sťažovateľa\nz 24. novembra 2015, v ktorom na podporu svojej argumentácie o arbitrárnosti a svojvôli\npri vysporiadaní sa s prípustnosťou mimoriadneho dovolania a odôvodnením napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu upriamuje pozornosť ústavného súdu na judikatúru ESĽP\ntýkajúcu sa otázky nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s princípom právnej\nistoty a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n16. Sťažovateľ v podaní z 24. novembra 2015 upriamuje pozornosť ústavného súdu\naj na rozhodnutia ESĽP vedené proti Slovenskej republike, a to konkrétne na rozsudok\nvo veciach DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 72493/10), PSMA,\nspol. s r.o., proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 42533/11) a COMPCAR, s. r. o., proti\nSlovenskej republike (sťažnosť č. 25132/13), v ktorých sťažovatelia namietali porušenie\nsvojich základných práv v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho dovolania.\n\n11\n\n17. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 20. januára 2016 (č. KP 3/2015-92,\nCpj 49/2015) doručenom ústavnému súdu 26. januára 2016 k sťažnosti sťažovateľa okrem\niného k namietanému porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie\nuvádza: «Je treba súhlasiť so sťažovateľom, že kontradiktórnosť, nerozlučne spätá\ns princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym právnym princípom platným v celom právnom\nporiadku, teda aj v občianskom súdnom konaní, a súd každého druhu a stupňa ho musí plne\nrešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou z jeho hlavných funkcií je oboznámiť účastníka\nkonania so všetkými dokumentmi a dôkazmi, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie a poskytnúť\nmu možnosti sa k nim vyjadriť. Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia\nprotistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok\na pod.), či zabezpečeného samotným konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa\núčastníkovi konania garantuje právo byť vypočutý/audiatur et altera pars/právo\nna obhajobu. Ani podľa ústavného súdu však zásada kontradiktórnosti nemá absolútny\ncharakter, pretože existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo\nprocesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady (napr. rozhodnutie sp. zn.\nIII. ÚS 481/2012). Ústavný súd aj v inom svojom rozhodnutí konštatoval, že\nkontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny „absolútna“ (rozhodnutie sp. zn.\nII. ÚS 18/2013).\nSťažovateľ vidí porušenie tohto princípu konkrétne v tom, že mu nebol dovolacím\nsúdom doručený\n-\n\npodnet\n\nna\n\npodanie\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\nadresovaný\n\ngenerálnemu\n\nprokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor\") a tiež\n- vyjadrenie podnecovateľa k jeho obsahu.\nNa dôkaz svojich tvrdení o porušení princípu rovnosti zbraní a práva\nna kontradiktórne konanie cituje viaceré rozhodnutia Vášho súdu, ktoré síce konštatovali\nich porušenie, avšak len v súvislosti s nedoručením samotného dovolania, resp. odvolania\ndruhému účastníkovi konania (nedoručenie podnetu zrejme ani nebolo predmetom\nústavného prieskumu).\nDovolací súd si túto zákonnú a ústavnú povinnosť riadne splnil, keďže sťažovateľovi\nv dovolacom konaní riadne zaslal mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom\n\n12\n\nk oboznámeniu a poskytol mu dostatočný časový priestor na vyjadrenie svojich argumentov,\nstanovísk, či námietok.\nPoskytnutie samotného podnetu, ktorým účastník konania inicioval podanie\nmimoriadneho opravného prostriedku, však nepatri k tomu druhu listín, ktoré dovolací súd\nštandardne/bežne doručuje druhému účastníkovi konania. Podnet, ktorým sa oprávnený\nsubjekt domáha využitia mimoriadneho dovolania, nemá totiž pre dovolací súd žiaden\nmeritórny význam a pri posudzovaní dôvodnosti mimoriadneho dovolania naň nemôže\nžiadnym spôsobom prihliadať. Podnet na podanie mimoriadneho dovolania má jediný\nprocesný význam - generálny prokurátor ním deklaruje fakt, že mimoriadny opravný\nprostriedok podal na základe podnetu. Jediným určujúcim a limitujúcim podkladom\npre dovolací súd sa tak výslovne stáva mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\na v ňom uvedené dôvody. Pre dovolací súd sú právne irelevantné námietky, ktoré\npodnecovateľ uvádzal v podnete na mimoriadne dovolanie a v nijakom prípade sa nemôže\nnimi zaoberať a, ako už bolo vyššie uvedené, analyzovať ich a brať za podklad svojho\nrozhodnutia. Tým citovaná listina nemá pre dovolací súd dôkaznú hodnotu a je\nbezpredmetné, aby druhý účastník konania bol oboznámený s jej obsahom a vyjadroval\nk nej svoj postoj. Podstatou dovolacieho konania sú výlučne argumenty obsiahnuté\nv mimoriadnom dovolaní a tieto predstavujú pre dovolací súd základ pre jeho rozhodnutie.\nDovolací súd si je vedomý aj rozdielnosti náhľadov na doručovanie odpovedi\nprotistrany druhému účastníkov konania za účelom prípadného ďalšieho/nového\nvyjadrenia. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“), od ktorého sa odvíja\nvnútroštátna súdna prax, spravidla považuje za dôvod pre vyslovenie porušenia princípu\nkontradiktórnosti nedoručenie vyjadrenie účastníka konania druhému účastníkovi\na vyslovuje porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Klasickým rozhodnutím sa v tomto smere\nstal rozsudok vo veci Nideröst proti Švajčiarsku, na ktorý neskôr nadviazali ďalšie\nrozhodnutia. V iných rozhodnutiach však bral Súd na zreteľ obsahový význam\nneoboznámeného vyjadrenia (napr.: Asnar proti Francúzsku, Vokoun proti Českej\nrepublike). Ak neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní nemalo žiaden\nvplyv na výsledok konania, pretože neumožňovalo ďalšiu diskusiu, Súd uzavrel, že\nnedoručenie odpovede sťažovateľovi a nemožnosť sťažovateľa sa k nej vyjadriť,\n\n13\n\nnepredstavuje porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie (napr. Stepinska\nproti Francúzsku; Sale proti Francúzsku; Verdú Verdú proti Španielsku).\nV tejto súvislosti možno poukázať aj ústavnoprávnu konštatáciu napr. v rozhodnutí\nsp. zn. III. ÚS 402/2008. Ústavný súd tu uviedol, že „aplikácia princípu rovnosti zbrani\nv postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže\nreagovať na relevantné argumenty druhého účastníka konania. Z toho vyplýva, že je\nna uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné, a ako\ntaké ich predloží ku konfrontácii druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov\nkonania musí totiž zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len\npodstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane“.\nVzhľadom k tomu, že účastník konania - Slovenská republika zastúpená\nMinisterstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky vo svojom\nmimoriadne stručnom vyjadrení z 9. januára 2014 len zotrvala na argumentácii uvedenej\nv mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora bez toho, aby ju akýmkoľvek spôsobom\npodrobnejšie konkretizovala, nepovažoval dovolací súd za potrebné citované vyjadrenie\npredkladať na zaujatie stanoviska sťažovateľovi. Charakter a obsah odpovede ani neotváral\npriestor na ďalšiu medzi účastníkmi konania...\nSťažovateľ považuje za porušenie rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania aj\nskutočnosť že\n- dovolací súd rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe\nktorých rozhodli súdy v predchádzajúcom konaní, pričom sťažovateľ nemal možnosť\nvyjadriť vopred k rozhodnutiu dovolacieho súdu, v čom vidí porušenie ustanovenia § 241\nods. 3 O.s.p. a\n- rozhodnutie dovolacieho súdu sa opiera o vágne mimoriadne dovolanie\ngenerálneho prokurátora...»\n18. K neprípustnosti mimoriadneho dovolania najvyšší súd vo vyjadrení z 20. januára\n2016 uvádza: «Argument sťažovateľa o neprípustnosti mimoriadneho dovolania s poukazom\nna § 243f ods. 2 písm. c) O.s.p. je neakceptovateľný. Interpretáciou citovaného ustanovenia\nmožno dospieť k jednoznačnému záveru o tom, že mimoriadnym dovolaním nemožno\nvýslovne napadnúť rozhodnutie o dovolaní, t.j. v danom prípade uznesenie Najvyššieho\n\n14\n\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 153/2014, alebo\nrozhodnutie o mimoriadnom dovolaní. Ani jedno z citovaných rozhodnutí generálny\nprokurátor vo svojom mimoriadnom dovolaní nenapadol. Uvedená skutočnosť je jasne\na zreteľne uvedená v rozhodnutí napádaným sťažovateľom (strana 6 posledný odsek).\nVyjadreniu súdu: „keďže generálny prokurátor napadol rozhodnutia súdov nižšieho stupňa,\nktoré rozhodovali o návrhu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nemožno\nv súdenej veci hovoriť ani o neprípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle ustanovenia\n§ 243f ods. 2 O.s.p.“ nemožno priznať povahu arbitrárnosti, resp. svojvôle, ktorej sa\nsťažovateľ poukazom na adekvátnu judikatúru Vášho súdu, resp. Súdu dovoláva.\nDoplnením\n\ndôvodov\n\nústavnej\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľ\n\nrozširuje\n\nneprípustnosť\n\nmimoriadneho dovolania generálneho prokurátora aj o porušenie princípu právnej istoty\ndokumentovaním súdnej judikatúry a stanovísk uzatvárajúc poukazom na rozhodnutia Súdu\nz 9. júna 2015 týkajúcimi sa Slovenskej republiky.\nDovolím si poukázať na tú skutočnosť, že Súd vo svojich rozhodnutiach z 9. júna\n2015 vo veciach DRAFT-OVA, a.s. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 72493/10), PSMA,\nspol. s r.o. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 42533/11) a COMPCAR, s.r.o. (sťažnosť\nč. 25132/13) expressis verbis nevylúčil možnosť kasácie právoplatného súdneho\nrozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní.\nPodľa všeobecných zásad (napr. bod 77 rozsudku vo veci DRAFT-OVA, a. s.\nv. Slovenská republika), ktoré Súd zosumarizoval, platí, že „jedným zo základných aspektov\nprávnych princípov je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného požaduje, aby sa\nprávoplatné a definitívne rozhodnutia súdov nespochybňovali. Tento princíp neumožňuje\nžiadnej zo strán pokúšať sa o obnovenie konania len preto, aby dosiahla opätovné konanie\npred súdom a iné rozhodnutie. Samotná možnosť existencie dvoch názorov na vec nie je\ndôvodom pre opätovné konanie. Odklonenie od tejto zásady je odôvodnené, len ak existujú\nokolnosti zásadného a závažného charakteru. Právomoc súdov vyššej inštancie rušiť alebo\nmeniť právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie by sa mala realizovať s cieľom nápravy\nzásadných pochybení. Táto právomoc sa musí uplatňovať tak, aby udržiavala v maximálnej\nmožnej miere spravodlivú rovnováhu medzi záujmami jednotlivca a nutnosťou zabezpečovať\núčinnosť justičného systému. Medzi dôležité okolnosti, ktoré v tejto súvislosti treba brať\ndo úvahy, patrí najmä účinok obnoveného konania a nasledujúceho konania na situáciu\n\n15\n\nsťažovateľa a otázka, či k obnoveniu konania došlo na žiadosť samotného sťažovateľa;\ndôvody, na základe ktorých vnútroštátne orgány zvrátili rozsudok v prípade sťažovateľa;\nsúlad daného konania s procesnými požiadavkami vnútroštátneho práva; existencia\na fungovanie procesných záruk v rámci vnútroštátneho právneho systému, ktoré majú\npredchádzať zneužívaniu konania vnútroštátnymi orgánmi; a ďalšie okolnosti prípadu.\nOkrem toho musí preskúmanie obsahovať všetky procesné záruky čl. 6 ods. 1 a musí\nzaručovať celkovú spravodlivosť konania. Súd pri používaní pojmu „zásadné pochybenie“\nv mnohých\n\nprípadoch\n\nzdôrazňoval,\n\nže\n\nsamotné\n\nkonštatovanie,\n\nže\n\nvyšetrovanie\n\nv sťažovateľovom prípade bolo „neúplné a zaujaté“, alebo viedlo k „chybnému“\noslobodeniu spod obžaloby, nemôže samo osebe - za neprítomnosti súdnych pochybení\nalebo závažného porušenia súdneho konania, zneužitia právomoci, zjavných chýb\npri uplatňovaní hmotného práva alebo iných závažných dôvodov vyplývajúcich zo záujmov\njustície - indikovať prítomnosť zásadného defektu v predchádzajúcich konaniach...“.\nSúd následne uplatňovaním vymenovaných princípov skúmal v posudzovaných\nprípadoch, či existovali okolnosti podstatného a závažného charakteru, ktoré by\nodôvodňovali odklon od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich rozhodnutie by\nnemalo byť spochybňované (napr. bod 81 vyššie citovaného rozsudku Súdu). Po analýze\nskutkových opravných okolností skonštatoval, že neexistovali okolnosti, ktoré by\noprávňovali zasahovanie do právoplatného, záväzného a vykonateľného rozsudku v\nprospech spoločnosti sťažovateľa (napr. bod 86 vyššie citovaného rozsudku Súdu).\nPodľa štrasburskej judikatúry teda zrušenie záväzného rozhodnutia prichádza\ndo úvahy iba za účelom nápravy fundamentálnych nedostatkov vo výkone spravodlivosti.\nNadriadené súdy smú tak využívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave skutkových\na právnych omylov a justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci.\nDôvody, pre ktoré považoval dovolací súd pochybenia súdov nižšieho stupňa\nza fundamentálne, vyplývajú z odôvodnenia jeho rozhodnutia.»\n19. K arbitrárnosti a svojvôli súdneho rozhodovania najvyšší súd vo vyjadrení\nz 20. januára 2016 uvádza: „Odôvodnenie rozhodnutia napádaného sťažovateľom vyhovuje\nvšeobecnej požiadavke reagovať jasne a zrozumiteľne na všetky ním nastolené relevantné\nskutkové a právne otázky, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci podstatný význam. Citované\n\n16\n\nrozhodnutie obsahuje presvedčivé argumenty a hodnotím ho ako racionálne, vnútorne\nlogické a konzistentné. Napriek námietkam sťažovateľa odôvodnenie rozhodnutia spĺňa\nkvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov a nie je možné ho\noznačiť za arbitrárne, či svojvoľné.“\n20. K rozhodovaniu nezákonného senátu (sudcu) najvyšší súd vo vyjadrení\nz 20. januára 2016 uvádza: «V prvom rade sťažovateľ namieta senát 2 C Najvyššieho súdu,\nktorý\n\nrozhodovaním\n\no\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní,\n\nporušil\n\nnestrannosť\n\nkonania\n\nnerešpektovaním tzv. funkčnej inkompatibility („princíp separácie funkcii“). Odvodzuje ho\nod faktu, že senát v predchádzajúcom konaní rozhodoval o dovolaní protistrany, ktoré\nuznesením sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014 odmietol, čím sa automaticky mal vylúčiť\nz konania o ďalšom mimoriadnom opravnom prostriedku - mimoriadnom dovolaní\ngenerálnej prokurátora.\nJe pravdou, že zákonodarca vylučuje z konania a rozhodovania sudcov v presne\nstanovených procesných situáciách, pričom neberie na zreteľ ich naozajstný pomer k veci.\nNie je teda dôležité, či sa cítia byť skutočne zaujatými alebo naopak nestrannými vo veci\nkonať, ex lege musia konanie o nej prepustiť inému sudcovi/sudcom, lebo sú tu okolnosti,\nktoré môžu vzbudiť pochybnosť o ich objektivite. Nestrannosť sudcu sa tým chráni\ntzv. absolútne a ich vylúčením z konania sa bráni vzniku akéhokoľvek náznaku pochybností\no ich zaujatosti. Ide o rýdzo čistú objektívnu nestrannosť.\nTzv. princíp separácie funkcií je bohato obsiahnutý aj v štrasburskej judikatúre,\nktorá vo vzťahu k nemu prešla zaujímavým vývojom. Súd najprv bral do úvahy len\norganizačné a štrukturálne hľadiská a posudzoval inkompatibilitu funkcií len abstraktne,\nneskôr tento prístup opustil a začal aplikovať konkrétne hľadisko, t. j. posudzoval samotnú\npovahu, rozsah a dopad úkonov, ktoré sudca vo svojej funkcii vykonal. Výsledkom\ntohto neabstraktného prístupu súdu je, že „judikatúra sa stala príliš kauzistickou\na pri posudzovaní nestrannosti prestali platiť všeobecné pravidlá“.\nObjektívnu zaujatosť sudcu upravuje slovenský Občiansky súdny poriadok explicitne\nv ustanovení § 14 ods. 2, podľa ktorého sú na súde vyššieho stupňa vylúčení tí sudcovia,\nktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa a naopak, čo platí aj pre rozhodovanie\no dovolaní. Rozhodovaním vo veci sa pritom nemyslí len účasť sudcu na vydaní rozhodnutia\n\n17\n\no veci samej, ale aj jeho účasť na prejednávaniach veci, počas ktorých prebiehalo\ndokazovanie. Táto zásada separácie funkcii sa uplatňuje najmä ohľadom na skutočnosť,\nže sudca, ktorý počas dokazovania osobne vypočúval účastníkov, znalcov či svedkov, mal\nmožnosť vnímať a priamo hodnotiť skutočnosti, ktoré sú predmetom dokazovania\nkomplexnejšie, než sudca odvolacieho súdu, ktorý sa s výpoveďami zoznamuje len\nprostredníctvom zápisnice.\nV citovaných prípadoch ide o také okolnosti, ktoré podľa zákonodarcu neposkytujú\ndostatočné záruky nestrannosti prokurátora a sudcu.\nCitovaný objektívny dôvod vylúčenia sudcov senátu 2C však nebol naplnený.\nČlenovia senátu 2C v danom súdnom konaní nekonali, resp. nerozhodovali v danej veci\nz pozície sudcov nižších súdov. V žiadnej zákonnej právnej úprave, ani v žiadnom rozvrhu\npráce senátov Najvyššieho súdu nie je zakotvená taká funkčná inkompatibilita senátov, akej\nsa sťažovateľ domáha. Naopak ide o bežnú prax Najvyššieho súdu.\nNakoniec sa sťažovateľ snaží zvrátiť rozhodnutie Najvyššieho súdu spochybnením\nnestrannosti predsedu senátu\n\npre pomer k iným osobám.\n\nV tejto súvislosti treba uviesť, že sťažovateľ nenamietal jeho zaujatosť už v konaní\no dovolaní protistrany. Naopak rozhodnutie tohto senátu plne akceptuje a jeho právne\nzávery vo svojej ústavnej sťažnosti opakovane zdôrazňuje.\nZ prehľadu rozhodnutí Vášho súdu tiež vyplýva, že uznesením sp. zn.\nIII. ÚS 418/2015\n\nbola\n\nodmietnutá\n\nústavná\n\nsťažnosť\n\ndruhého\n\núčastníka\n\nkonania\n\n(Slovenská republika zastúpená Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka\nSlovenskej republiky), ktorý vyjadril nespokojnosť s odmietnutím riadne podaného\ndovolania pod sp. zn. 2 Cdo 153/2014. Aj tento účastník sa domáhal vyslovenia porušeniu\nzákladných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti bol\nnedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na prerokovanie ústavnej\nsťažnosti.\nAj táto skutočnosť nepriamo podporuje nezaujatosť predsedu senátu, ktorý\nrozhodoval bez akýchkoľvek postranných vplyvov. Skutkové a právne spojitosti predsedu\nsenátu s osobami uvádzanými sťažovateľom (koncipovanie mimoriadneho dovolania jeho\nmanželkou pracujúcou na trestnom odbore Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,\n\n18\n\nči pomer k osobe vysokoškolského profesora) nemajú žiaden reálny podklad a existujú len\nv rovine jeho domnienok úvah a mylných predstáv.»\nII.\n21. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona\no ústavnom súde vyzval účastníkov konania, aby sa k veci vyjadrili, a zároveň ich podľa\n§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením\nod ústneho pojednávania.\n22. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 22. júla 2016 doručenom ústavnému súdu\n26. júla 2016 uvádza, že zotrváva na dôvodoch uvedených v sťažnosti vrátane doplnenia\no ďalšiu európsku judikatúru z 24. novembra 2015. Sťažovateľ zastáva názor, že v sťažnosti\nvyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré vidí porušenie v sťažnosti označených\nzákladných práv a slobôd.\n23. Sťažovateľ vo vzťahu k nedoručeniu mu 2 písomných podaní protistrany spolu\nv rozsahu 19 strán vo vyjadrení uvádza, že «je ... irelevantné, či ich subjektívne súd bral\nalebo nebral za kľúčové pri svojom rozhodovaní. Podstatné je, že išlo o rozsiahly materiál\nčo do kvantity (počtu strán) i kvality (právnej stránky), ktorý bol súčasťou súdneho spisu.\nNešlo o podanie na „pár riadkov“, ktoré by neprinieslo nič nové. O to viac, že práve\nv druhom nedoručenom podaní žalovaného na čl. 976 súdneho spisu (vyjadrenie\nna mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora) žalovaný o. i. plne odkázal na svoj\npodnet (čl. 947-955 spisu), t. j. inkorporoval všetky tam uvedené právne dôvody, ktoré by\ninak osobitne samostatne rozpísal. V tomto kontexte to malo rovnakú váhu ako vyjadrenie\nsťažovateľa (žalobcu). Analógiu vidíme i v súčasnosti účinnom Civilnom sporovom\nporiadku (napr. § 167 CSP), kde súd doručuje účastníkom žalobný návrh, vyjadrenie,\nrepliku (vyjadrenie na vyjadrenie) a dupliku.».\n24. K neprípustnosti mimoriadneho dovolania a arbitrárnosti a svojvôle napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ vo vyjadrení z 22. júla 2016 uvádza: «Ani\n\n19\n\nv samotnom rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní ani vo svojom vyjadrení Najvyšší súd SR\npresvedčivo nevyvrátil „protiústavnosť“ tak široko koncipovaného mimoriadneho\ndovolania nonkonformného s výkladom Európskeho súdu pre ľudské práva...\nNakoniec taký je už i posledný rozhodovací trend samotného Najvyššieho súdu SR\npo vyššie cit. rozsudkoch ESĽP proti SR z 9. júna 2015, napr. ... v rozhodnutí NS SR zo dňa\n25. 2. 2016, sp. zn. IM ObdoV/2/2015 v právnej veci žalobcu: PK Faktoring, s.r.o. (pôvodne\nLyžiarske stredisko Martinské hole, a.s.), proti žalovanému: Mesto Martin, podľa ktorého\n„je preskúmavanie právoplatných rozsudkov pre rozdielne právne posúdenie otázok,\ns ktorými sa súdy vysporiadali, na základe mimoriadneho dovolania generálneho\nprokurátora, zásadne neprípustné., či uznesenia NS SR, sp. zn. 7 MCdo 17/2014\nz 21. októbra 2015, sp. zn. 1 MCdo 6/2014 z 12. novembra 2015 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014\nz 27. októbra 2015 (v právnych veciach EOS KSI Slovensko, s. r. o.), rovnako odmietnuté,\nktoré dokonca postúpili i ústavný test.“»\n25. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ odkazuje aj na relevantné\nrozhodnutia ústavného súdu. Poukazuje, na to že „Vo svetle judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva, Ústavného súdu SR (i poslednej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR\nminimálne za posledný rok) sa to prejavilo i u zákonodarcu (vrátane stanoviska\nMinisterstva spravodlivosti SR), ktorý inštitút mimoriadneho dovolania obmedzil\nvo výraznej miere i v novom procesnom kódexe (Civilnom sporovom poriadku porovnaj\n§ 458-465 CSP) vrátane skrátenia extrémnych lehôt na podanie z 1 roka na 3 mesiace.“.\n26. Sťažovateľ ďalej konštatuje: «Nehovoriac tak ako sme uviedli v našom podaní\nz 24. 11. 2015 (v závere) princíp rovnosti zbraní bol narušený politicky účelovou novelou\n„Lex Tipos“ - § 243h ods. 3 OSP po novele č. 484/2008 Z. z.). Napríklad žalobca by mal\nlehotu na podanie mimoriadneho dovolania s riadnym odôvodnením generálnym\nprokurátorom len 1 rok, kým žalovaný (ako štát) mal túto lehotu zvýhodnenú o 1 rok\n(tzv. bianco dovolanie) + ďalších 60 dní (na odôvodnenie), čo sa stalo i v danom prípade.\nŽalovaný (napriek „rovnosti účastníkov konania“ a „rovnosti zbraní“) bol tak de facto\nzvýhodnený o 2 mesiace...\n\n20\n\nNajvyšší súd SR súčasne neodôvodnil (napriek vyjadreniu žalobcu v mimoriadnom\ndovolaní) prípustnosť aplikácie § 243h ods. 3 v tom čase platného OSP. I v tom vidíme\nnepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. Nešlo o exekučný titul (s hrozbou exekúcie vysokej\npeňažnej sumy). Išlo len o medzitýmny rozsudok (o výške škody sa ešte len malo\nrozhodovať). Takisto žalovaný nebol v časovej tiesni (mal takmer celý rok na to, aby podal\ntakýto podnet na podanie mimoriadneho dovolania).»\n27. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ\nvo vyjadrení z 22. júla 2016 uvádza: «Ani z vyjadrenia Najvyššieho súdu SR ... nie je\nsťažovateľovi jasné, resp. preskúmateľné, či bol alebo nebol porušený čl. 3 (napr. v bode\n3.1) Rokovacieho poriadku NS SR (č. 291/2006 Z. z.), a najmä čl. 3 bod 5 Rokovacieho\nporiadku, podľa ktorého: „Rozvrh práce a evidencia prideľovania vecí na prejednanie\nmusia zabezpečovať takú možnosť kontroly, aby si každá oprávnená osoba mohla nazretím\ndo spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi.\nŽalobca (sťažovateľ) tak nepozná úplne zloženie senátu 2C (2 M Cdo) okrem\npredsedu senátu rozhodujúcich danú preskúmavanú vec, a tým pádom či mal možnosť\nzniesť námietku zaujatosti voči niektorému zo zvyšných členov senátu a o i možnom\nsubjektívnom zaujatí predsedu senátu sa dozvedel až po rozhodnutí, ktoré však Najvyšší súd\ntaktne bližšie nerozviedol.“»\n28. Sťažovateľ sa vo vyjadrení z 22. júla 2016 opätovne nevyjadroval, či súhlasí\ns tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, keďže sa\nk nariadeniu ústneho pojednávania vyjadril už v bode V sťažnosti tak, že ústne\npojednávanie nepožaduje.\n29. Najvyšší súd svojím prípisom č. k. KP 3/2015-92 z 29. júla 2016 doručeným\nústavnému súdu 4. augusta 2016 uviedol, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho\npojednávania o prijatej sťažnosti.\n30. Ústavný súd vzhľadom na vyjadrený súhlas účastníkov konania podľa § 30 ods. 2\nzákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože\n\n21\n\npo oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že\nod tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\nIII.\n31. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n32. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n33. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n34. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo\nnesprávnym úradným postupom.\n35. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2\n(v konaní pred súdom) rovní.\n36. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n\n22\n\n37. Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n38. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\n39. Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo\nnezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo\nnesprávny úradný postup.\n40. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní (v konaní pred súdom)\nrovní.\n41. Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.\n42. Podľa čl. 38 ods. 2 každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.\n43. Podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach\nvšetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo\na verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach\na povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu.\n44. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n45. Podľa čl. 20 charty pred zákonom sú si všetci rovní.\n\n23\n\n46. Podľa čl. 47 ods. 1 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú\nporušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok\nnápravy pred súdom.\n47. Podľa čl. 47 ods. 2 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa\nzastupovať.\n48. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti\nmedzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe\nsubsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany\nzákladným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1\nústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy\n(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].\n49. Ústavný súd nie je vzhľadom na svoje ústavné postavenie zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z ústavného postavenia ústavného súdu a jeho\nfunkcií možno vyvodiť, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecného súdu,\nak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť\nteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).\n\n24\n\n50. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri\nochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu, boli relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj\nsťažovateľom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.\nIII.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov\nv konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva\nvyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2\nlistiny, základného práva na rovnosť pred súdom a práva byť spravodlivo a verejne\nvypočutý nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 14 ods. 1 Prílohy č. 1\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach, práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rovnosť pred zákonom podľa\nčl. 20 charty a práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47\nods. 1 a 2 charty napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n51. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie označených základných práv podľa\nústavy, listiny, Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, dohovoru\na charty, ktorého sa mal najvyšší súd dopustiť tým, že nedoručil sťažovateľovi písomné\npodania žalovaného, konkrétne podnet žalovaného na podanie mimoriadneho dovolania\nadresovaný generálnemu prokurátorovi z 25. augusta 2014 a vyjadrenie žalovaného\nk mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora z 9. januára 2015, ďalej tým, že\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol na základe dôvodov odlišných\nod dôvodov, na základe ktorých rozhodli súdy v predchádzajúcom konaní (okresný súd,\nkrajský súd a najvyšší súd v riadnom dovolaní), pričom sťažovateľ nemal možnosť sa k nim\nvyjadriť, osobitne vyjadriť sa k možnej aplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri\ndoterajšom rozhodovaní vo veci nebolo použité, ako aj tým, že jeho rozhodnutie\no prípustnosti mimoriadneho dovolania, ako aj samotné rozhodnutie o mimoriadnom\ndovolaní je arbitrárne a založené na svojvôli najvyššieho súdu.\n\n25\n\n52. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako\nprimárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky\nrešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku\nrešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich napr.\nz čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP, ako\naj čl. 20 a čl. 47 charty v prípade, ak členský štát Európskej únie vykonáva právo Únie\npodľa čl. 51 ods. 1 charty. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1\nústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97).\nZ uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť\n(m. m. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).\n53. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je teda – okrem práva domáhať\nsa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú\nkvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie\nkontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou\nkontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania\nmali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať\nna „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja\nproti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania\n(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).\n54. Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať\npostup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných\n\n26\n\nustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom a chartou), najmä garanciám\nobsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne\nkonanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4\na čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra na neho sa vzťahujúca\npredstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad\na uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu\nochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec,\nv ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov\n„práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03, IV. ÚS 259/2011).\n55. Sťažovateľ ako dôvod svojej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu uviedol to, že mu najvyšší súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní\nnedoručil podnet žalovaného na podanie mimoriadneho dovolania adresovaný generálnemu\nprokurátorovi z 25. augusta 2014 a vyjadrenie žalovaného k mimoriadnemu dovolaniu\ngenerálneho prokurátora z 9. januára 2015, čím mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa k nim,\nv dôsledku čoho bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom\npodľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základné právo vyjadriť sa ku všetkým\nvykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, základné právo\nna rovnosť pred súdom a právo byť spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým\na nestranným súdom podľa čl. 14 ods. 1 Prílohy č. 1 Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach, základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, základné právo na rovnosť pred zákonom podľa čl. 20 charty a základné právo\nna účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 charty.\n56. Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutého súdneho rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, obsahu vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrení účastníkov k podanej\nsťažnosti dospel ústavný súd na svojom neverejnom zasadnutí k záveru, že sťažnosť je\npodaná dôvodne.\n\n27\n\n57. Z obsahu spisu a z vyjadrení účastníkov konania je nepochybné, že najvyšší súd\npred\n\nsvojím\n\nrozhodnutím\n\nnedoručil\n\nstrane\n\nsťažovateľa\n\nvyjadrenie\n\nžalovaného\n\nk mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora z 9. januára 2015, ktoré bolo\nnajvyššiemu súdu doručené 15. januára 2015 (č. l. 976 spisu). Sťažovateľ nemal možnosť\nvyjadriť sa k tomuto vyjadreniu ani inak, keďže vo veci rozhodol najvyšší súd\nbez nariadenia pojednávania za prítomnosti dotknutých účastníkov súdneho sporu. Z obsahu\nvyjadrenia žalovaného k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora z 9. januára\n2015 je zrejmé, že žalovaný v ňom odkazuje na svoj podnet na podanie mimoriadneho\ndovolania z 21. augusta 2014 a trvá na skutočnostiach a právnej argumentácii v ňom\nuvedených. Najvyšší súd tak pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora mal povinnosť zohľadniť/zohľadňoval aj samotný podnet žalovaného\nna podanie mimoriadneho dovolania z 21. augusta 2014 v spojitosti s vyjadrením\nžalovaného k mimoriadnemu dovolaniu z 9. januára 2015. Aj napriek tomu, že najvyšší súd\ndo odôvodnenia svojho sťažnosťou napadnutého uznesenia nezačlenil obsah podnetu\nžalovaného na podanie mimoriadneho dovolania z 21. augusta 2014 a ani vyjadrenie\nžalovaného k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora z 9. januára 2015 (len\nna s. 6 napadnutého uznesenia konštatuje, že: „Žalovaná[-ý] sa s mimoriadnym dovolaním\ngenerálneho prokurátora plne stotožnila[-nil]“), je nepochybné, že uvedené podania\nžalovaného boli formulované ako jeho skutková a právna argumentácia a sťažovateľovi\nmala byť daná možnosť vyjadriť sa k nim.\n58. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP z 13. januára\n2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 17127/12), ktorého závery\nsú aplikovateľné aj na prípad sťažovateľa. V citovanom rozhodnutí ESĽP uviedol, že aj keď\npredmetné vyjadrenie odporcu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku\nktorým by sa sťažovateľka už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania,\na podľa vlády nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo formulované ako právna\na skutková argumentácia a sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním.\n59. Ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr. vo veci Ringier\nAxel Springer proti Slovenskej republike č. 35090/07 zo 4. 10. 2011, body 84 − 86\n\n28\n\ns ďalšími odkazmi, a Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike č. 23083/05 z 27. apríla\n2010, bod 29, podľa ktorých požiadavka, že účastníci v súdnom konaní musia mať možnosť\ndozvedieť sa a reagovať na všetky predložené dôkazy a vyjadrenia, sa v ich prípade\nuplatňuje na odvolacie konanie, ako aj na konanie na prvom stupni bez ohľadu\nna skutočnosť,\n\nže\n\nodvolanie\n\nnemusí\n\nobsahovať\n\nnové\n\ntvrdenia.\n\nPodobne\n\nnapr.\n\nII. ÚS 584/2011.\n60. Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom najvyššieho súdu v konaní\no mimoriadnom dovolaní bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek spravodlivého\nprocesu, a to kontradiktórnosť konania, keďže sťažovateľovi nebolo umožnené zaujať\nstanovisko k argumentácii žalovaného obsiahnutej v podnete na podanie mimoriadneho\ndovolania z 25. augusta 2014 v spojení s vyjadrením žalovaného k mimoriadnemu\ndovolaniu generálneho prokurátora z 9. januára 2015.\n61. Vo vzťahu k namietanému zásahu do práv uznaných čl. 20 a čl. 47 charty je\npotrebné uviesť, že ustanovenia charty sú podľa čl. 51 ods. 1 charty záväzné pre členské\nštáty vtedy, ak vykonávajú právo Únie, resp. ich konanie spadá do rámca pôsobnosti práva\nÚnie (pozri napr.: rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C-617/10,\nEU:C:2013:105, bod 21). Vymedzenie rozsahu pôsobnosti charty pre členské štáty\nkonkretizuje judikatúra Súdneho dvora, na ktorú odkazujú aj vysvetlivky k čl. 51 ods. 1\ncharty, podľa ktorej konanie členských štátov spadá do rámca pôsobnosti práva Európskej\núnie v troch situáciách. Po prvé, ak členské štáty preberajú (implementujú) právo Únie\n(pozri rozsudok Hubert Wachauf proti Bundesamt für Ernährung und Forstwirtschaft, 5/88,\nEU:C:1989:321), po druhé, ak ich konanie spadá pod výnimku z uplatňovania únijných\npravidiel prípustnú samotným právom Únie (pozri: rozsudok Elliniki Radiophonia\nTiléorassi AE a Panellinia Omospondia Syllogon Prossopikou proti Dimotiki Etairia\nPliroforissis a Sotirios Kouvelas a Nicolaos Avdellas a iní. („ERT“), C-260/89\nEU:C:1991:254), a po tretie, vtedy, ak vo všeobecnosti ich konanie spadá do rámca práva\nÚnie (pozri rozsudok Daniele Annibaldi proti Sindaco del Comune di Guidonia a Presidente\nRegione Lazio („Annibaldi“), C-309/96, EU:C:1997:631). O tretiu situáciu ide vtedy, ak sa\nv konkrétnej a špecifickej situácii v určitej spojitosti uplatní osobitná hmotnoprávna norma\n\n29\n\npráva Európskej únie (pozri rozsudok Karner, C 71/02, EU:C:2004:181, body 48 až 53;\nrozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C-617/10, EU:C:2013:105).\n62. Je potrebné uviesť, že na prípad sťažovateľa je charta uplatniteľná. Sťažovateľ sa\nv konaní pred súdmi domáha náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným\npostupom a/alebo nezákonným rozhodnutím veterinárnej a potravinovej správy v Nitre,\nku ktorým malo dôjsť v dôsledku porušenia ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu\na Rady (ES) č. 853/2004, ktorým sa ustanovujú osobitné hygienické predpisy pre potraviny\nživočíšneho pôvodu, ktorým sa dopĺňajú predpisy ustanovené nariadením Európskeho\nparlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29. apríla 2004 o hygiene potravín (Ú. v. EÚ L 139,\n30.4.2004, s. 1 – 54. Mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku: Kapitola 13 Zväzok 034\ns. 319 – 337), ako aj ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 854/2004\nz 29. apríla 2004, ktorým sa ustanovujú osobitné predpisy na organizáciu úradných kontrol\nproduktov živočíšneho pôvodu určených na ľudskú spotrebu (Ú. v. EÚ L 139, 30.4.2004,\ns. 206 – 320. Mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku: Kapitola 03 Zväzok 045 s. 75 –\n119), ktoré upravujú organizáciu úradných kontrol produktov živočíšneho pôvodu. V rámci\nsvojho rozhodovania veterinárna a potravinová správa v Nitre aplikovala/mala aplikovať\nuvedené právne predpisy Únie. Porušenie ich ustanovení zakladá zodpovednosť štátu\nza škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie a tomu prislúchajúce právo\nna náhradu takejto škody (pozri rozsudok Andrea Francovich a Danila Bonifaci a iní proti\nTalianskej republike, spojené veci C-6/90 a C-9/90, EU:C:1991:428).\n63. Preto bolo podľa ústavného súdu potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené\nv bode 1 výroku tohto nálezu.\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej\nsprávy alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3\nlistiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n\n30\n\n64. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nmalo dôjsť aj k zásahu do jeho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym\núradným postupom čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny. Sťažovateľ však v sťažnosti\na ani v ďalších podaniach adresovaných ústavnému súdu po podaní sťažnosti neuvádza\nžiadne argumenty, na základe ktorých je toho názoru, že napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu došlo k zásahu do uvedeného základného práva sťažovateľa. Ústavný súd\npreto aj tejto časti sťažnosti nevyhovel.\nIII.3 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n65. Východiskom argumentácie sťažovateľa o namietanom zásahu do základného\npráva na zákonné sudcu napadnutým uznesením najvyššieho súdu je námietka, že\n„... z napadnutého uznesenia (ako aj celého súdneho spisu) sa nedá zistiť s výnimkou\npodpísaného predsedu senátu, kto tvoril senát (zvyšní dvaja členovia senátu), resp. či išlo\no členov senátu v súlade s rozvrhom práce, prípadne či tam neexistuje dôvod námietky\nzaujatosti“. Sťažovateľ súčasne tvrdí, že „... ak predseda senátu rozhodoval vec v riadnom\ndovolaní (sp. zn. 2 Cdo 153/2014) zo subjektívnych ani objektívnych dôvodov by už nemal\nrozhodovať v mimoriadnom dovolaní (napadnutom konaní, sp. zn. 2 M Cdo 11/2014)“.\nSťažovateľ napokon dodáva, že „U predsedu senátu bol dôvod vylúčenia i podľa § 14 ods.\n1 O.s.p., ktoré sa sťažovateľ dozvedel až po doručení rozhodnutia o mimoriadnom\ndovolaní“.\n66. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonným\nsudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade\nso zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd\nrozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce\nna konanie a rozhodovanie v senáte.\n\n31\n\n67. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno\nvykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.\n68. Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce\nrozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu\npri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.\n69. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že spôsob\nprideľovania vecí podľa predmetu konania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym\núradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade\ns rozvrhom práce príslušného súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch. V nadväznosti\nna ústavnú a zákonnú úpravu upravuje základné právo na zákonného sudcu v podmienkach\nnajvyššieho súdu aj rokovací poriadok najvyššieho súdu (sp. zn. Pls 1/2006), podľa ktorého\nzákonným sudcom na najvyššom súde je sudca, „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený\nrozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“ (čl. 38 ods. 1\nrokovacieho poriadku najvyššieho súdu). Podľa čl. 38 ods. 2 rokovacieho poriadku\nnajvyššieho súdu „v rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať\na rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu“.\n70. Vychádzajúc z uvedených právnych noriem, argumentácie sťažovateľa,\nvyjadrenia najvyššieho súdu k sťažnosti, ako aj z pripojených dokumentov relevantných\nna posúdenie veci ústavný súd posúdil opodstatnenosť námietky sťažovateľa o porušení\njeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny.\n71. Podstata námietky sťažovateľa, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu\ndošlo k zásahu do jeho práva na zákonného sudcu, sa odvíja od jeho tvrdenia, že predseda\nsenátu najvyššieho súdu mal byť z rozhodovania o mimoriadnom dovolaní vylúčený\nz dôvodu, že vec rozhodoval na súde nižšieho stupňa, na základe čoho malo dôjsť\nk uplatneniu ustanovenia § 14 ods. 2 OSP (podľa v čase konania platnej úpravy).\nPodľa uvedeného ustanovenia na súde vyššieho stupňa sú vylúčení sudcovia, ktorí\nrozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie\n\n32\n\no dovolaní. Uvedený objektívny dôvod vylúčenia predsedu senátu však v prejednávanom\nprípade nebol naplnený. Predseda senátu 2C, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní\nvo veci sťažovateľa, ako ani iný jeho člen nerozhodovali vec z pozície sudcov súdov\nnižšieho stupňa. Neobstojí ani námietka sťažovateľa o dôvodnosti vylúčenia predsedu\nsenátu na základe toho, že vo veci rozhodoval ako člen senátu pri rozhodovaní o (riadnom)\ndovolaní žalovaného. V žiadnej zákonnej právnej úprave ani v žiadnom rozvrhu práce\nsenátov najvyššieho súdu nie je totiž zakotvená taká funkčná inkompatibilita senátov, akej\nsa sťažovateľ domáha.\n72. K námietke sťažovateľa, že nebol najvyšším súdom informovaný o zložení\nzákonného senátu, ústavný súd uvádza, že žiadne ustanovenie právneho predpisu neukladá\nsúdu povinnosť oznamovať účastníkom konania osobitne zloženie senátu či prípadné zmeny\nv osobe zákonného sudcu na základe zákonom predpokladaných a aprobovaných dôvodov.\nNaopak, účastníci konania a ich zástupcovia majú podľa § 44 ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku (podľa v čase konania platnej úpravy) právo nazerať do súdneho spisu a robiť si\nz neho výpisy, odpisy a fotokópie alebo požiadať súd o ich vyhotovenie. Sťažovateľ tak mal\nmožnosť oboznámiť sa so súdnym spisom, ako aj jednotlivými opatreniami najvyššieho\nsúdu vydanými v priebehu konania v súlade so zákonom o súdoch a rokovacím poriadkom\nnajvyššieho súdu a na základe toho sa dozvedieť, aké je zloženie senátu, a v prípade,\nak by bol toho názoru, že je daný niektorý z dôvodov vylúčenia niektorého člena senátu\nz rozhodovania veci, mal voči nemu podať v konaní o mimoriadnom dovolaní námietku\nzaujatosti. Toto svoje právo však sťažovateľ zjavne nevyužil.\n73. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že zložením príslušného\nsenátu najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o veci sťažovateľa, nemohlo dôjsť a ani nedošlo\nk porušeniu sťažovateľovho označeného základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48\nods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.\nIII.4 K námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu z dôvodu nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho\ndovolania s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva\n\n33\n\n74. Vo svojom podaní z 24. novembra 2015 sťažovateľ uvádza: „Európsky súd\npre ľudské práva ... opakovane vo svojich rozhodnutiach dospel k názoru, že v dôsledku\nzrušenia právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru\nv prípadoch, v ktorých na základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania,\na to hoci aj na podnet niektorého z účastníkov konania, došlo ku zrušeniu právoplatného\na záväzného súdneho rozhodnutia.“ Na podporu svojej argumentácie upriamuje pozornosť\nústavného súdu na príslušnú judikatúru ESĽP, ktorú podrobuje analýze, aby následne\nskonštatoval, že „Vo svetle vyššie uvádzanej európskej judikatúry napadnuté uznesenie\nNS SR, sp. zn. M Cdo 11/2014 nebolo rozhodnuté eurokonformným a ústavne konformným\nspôsobom. O to viac, že štát (žalovaná Slovenská republika v základnom konaní\nprostredníctvom Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, ktoré dalo podnet\nna podanie mimoriadneho dovolania, resp. generálny prokurátor SR, ktorý ho podal)\nnarušili princíp právnej istoty (právneho štátu) v rozpore s čl. 6 Dohovoru“.\nVo svojom vyjadrení z 22. júla 2016 sťažovateľ konštatuje: «Ani v samotnom rozhodnutí\no mimoriadnom dovolaní ani vo svojom vyjadrení Najvyšší súd SR presvedčivo nevyvrátil\n„protiústavnosť“ tak široko koncipovaného mimoriadneho dovolania nonkonformného\ns výkladom Európskeho súdu pre ľudské práva...» Z argumentácie sťažovateľa možno\nvyvodiť jeho právny názor o nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s princípom\nprávnej istoty a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nktorý odvodzuje poukazom na niektoré aktuálne rozhodnutia ESĽP v porovnateľných\nprávnych veciach.\n75. Podľa názoru ústavného súdu je táto časť sťažnosti nedostatočne odôvodnená,\npretože neobsahuje argumentáciu konkretizovanú na napadnuté uznesenie, s ktorou by sa\ndalo polemizovať, resp. oponovať jej konkrétnymi argumentmi. Ak sa sťažovateľ vo svojej\nargumentácii obmedzuje na skrátený a zjednodušený prehľad aktuálnej judikatúry ESĽP,\nv ktorých tento súd vyslovil právny názor o neprípustnosti prieskumu právoplatných\nrozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a všeobecnú argumentáciu,\npričom neuvádza konkrétnejšie dôvody, pre ktoré by mali byť tieto právne názory\naplikovateľné aj na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, tak je zložité identifikovať\n\n34\n\npríčinnú súvislosť medzi touto časťou argumentácie sťažovateľa, ktorá vyúsťuje do záveru\no porušení jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu.\n76. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ale ústavný súd považuje za kľúčové to,\nže ide o námietku, ktorá predstavuje vo svojej podstate námietku nesúladu inštitútu\nmimoriadneho dovolania upraveného v čase konania pred najvyšším súdom v Občianskom\nsúdnom poriadku (v súčasnosti v Civilnom sporom poriadku), ktorý je platnou súčasťou\nprávneho poriadku Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda jeho nesúladu\ns medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená\nspôsobom ustanoveným zákonom, t. j. ide zjavne o námietku, o ktorej je ústavný súd\noprávnený meritórne rozhodnúť len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125\nods. 1 ústavy.\n77. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje za potrebné poukázať na právny\nnázor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého každé konanie pred ústavným\nsúdom „... možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,\na preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom\na na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným\nsúdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť\nuskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným\nsúdom“(II. ÚS 66/01 tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07).\nZ citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1\nústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho\nnázoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré\npatrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť\nprávomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad\nsťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného\nsúdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to\n\n35\n\nani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv\na slobôd (II. ÚS 122/2016, porovnaj IV. ÚS 50/2010).\n78. Napokon, z aktuálnej judikatúry ESĽP nemožno vyvodiť jednoznačný záver\no nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania upraveného v právnom poriadku\nSlovenskej republiky s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na podporu tohto záveru ústavný súd\n(obdobne ako sťažovateľ bez hlbšej analýzy, pozn.) poukazuje na relevantné časti\nodôvodnení tých rozhodnutí ESĽP smerujúcich proti Slovenskej republike, ktorými\nvo všeobecnosti argumentuje sťažovateľ.\n79. V rozsudku DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike z 9. júna 2015\nv nadväznosti na skutočnosť, že časť predmetnej sťažnosti (sťažnosť č. 72493/10)\nsmerovala proti samotnej existencii inštitútu mimoriadneho dovolania, ESĽP uviedol, že\n„jeho úlohou v konaní o sťažnosti podľa čl. 34 Dohovoru je preskúmanie konkrétnej veci\na nie kontrola in abstracto, teda preskúmanie vnútroštátnej právnej úpravy. Čl. 34\ndohovoru neposkytuje individuálnym osobám právny prostriedok, ktorý by mal povahu\nactio popularis... Pokiaľ však sťažovateľka namieta existujúci právny rámec in abstracto,\ntáto časť sťažnosti nie je rationae personae v súlade s ustanoveniami Dohovoru a musí byť\nodmietnutá v súlade s čl. 35 ods. 3 a 4 Dohovoru.“.\n80. Rovnako ako vo veci DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike, aj vo veci\nCOMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike (rozsudok z 9. 6. 2015) ESĽP v súlade\nso svojou ustálenou judikatúrou týkajúcou sa porušenia princípu právnej istoty spôsobeného\nzrušením právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe\nmimoriadnych opravných prostriedkov okrem iného uviedol, že „- odklon od tohto princípu\n(princípu právnej istoty, pozn.) je odôvodnený iba v prípade, keď sa vyskytnú okolnosti\npodstatného a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť\nprávoplatné a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy\npodstatných vád. Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej\nmiere dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť\nefektívnosť súdneho systému.\n\n36\n\n- Relevantné úvahy, ktoré je potrebné v tejto súvislosti vziať do úvahy, zahŕňajú\nnajmä účinok obnovy a akéhokoľvek následného konania na individuálnu situáciu\nsťažovateľa, a či obnova bola na vlastnú žiadosť sťažovateľa; dôvody, pre ktoré\nvnútroštátne orgány zmenili rozsudok v sťažovateľovom prípade,\n- ... princíp právnej istoty môže byť daný bokom iba za účelom zaistenia opravy\npodstatných vád alebo justičných omylov...“.\n81. Z citovaného sa dá zjavne vyvodiť, že ESĽP nepovažuje inštitút mimoriadneho\ndovolania paušálne za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zásah do princípu právnej\nistoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak to je v záujme\nnapravenia podstatných nedostatkov napadnutého konania, resp. rozhodnutia, či justičných\nomylov. Aj v tomto rozhodnutí ESĽP sťažnosť v časti namierenej proti inštitútu\nmimoriadneho dovolania in abstracto vyhlásil za neprijateľnú.\n82. Z porovnateľných rozhodnutí ESĽP z ostatného obdobia sa dá podľa názoru\nústavného súdu vyvodiť záver, že ESĽP nevylučuje prípustnosť zrušovania právoplatných\nrozhodnutí súdov na základe mimoriadnych opravných prostriedkov, t. j. in abstracto\nnepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania za neprípustný, ale naopak, vo viacerých\nďalších svojich rozhodnutiach pripúšťa potrebu prielomu do res iudicata s ohľadom\nna konkrétne okolnosti zrušovaného právoplatného rozhodnutia (napr. rozsudok ESĽP\nvo veci Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).\n83. V judikatúre ústavného súdu sa stabilizoval právny názor, podľa ktorého\nmimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia\nvyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho\nopravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú\nsprávnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel\nmôže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti\njeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne\nprostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto\nkritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska\n\n37\n\npráva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie v súlade\ns hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09,\nII. ÚS 280/2010, III. ÚS 35/2014, II. ÚS 122/2016).\n84. Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho\nrozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť\na záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo\nv rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi\nplatiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než\npoužitím mimoriadneho opravného prostriedku (stanovisko pléna ústavného súdu\nsp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015).\n85. Z argumentácie sťažovateľa ani nevyplýva, z akých konkrétnych dôvodov by\nmalo byť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neakceptovateľné a neudržateľné z hľadísk\nzáruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k uplatneniu inštitútu mimoriadneho\ndovolania. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť len paušálne spochybnenie mimoriadneho\ndovolania ako inštitútu in abstracto, čo ústavný súd považuje za nedostatočné na to, aby len\nna základe takejto argumentácie dospel k záveru o porušení práva sťažovateľa\ngarantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu uplatnenia mimoriadneho dovolania. Ústavný\nsúd preto v tejto časti namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhovel [na rozdiel\nod vyslovenia jeho porušenia v súvislosti s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1\nlistiny, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny,\nčl. 14 ods. 1 Prílohy č. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 20\ncharty a čl. 47 ods. 1 a 2 charty (pozri III.1, body 51 až 63)].\nIII.\n86. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n\n38\n\n87. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\n88. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n89. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci\nvydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova\nprerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom\nústavného súdu.\n90. V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu postupovať spôsobom, ktorý\nbude ústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými\nv tomto náleze, a teda doručiť účastníkom konania všetky relevantné vyjadrenia a dôkazy,\nposkytnúť im možnosť vyjadriť sa a následne vo veci opätovne rozhodnúť.\n91. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ žiadal priznať\nnáhradu trov konania za štyri úkony právnej služby.\n92. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu jeho trov konania za štyri úkony\nprávnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie\nústavnej sťažnosti z 9. októbra 2015, podanie na ústavnom súde z 24. novembra 2015,\npodanie na ústavnom súde z 22. júla 2016) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1\npísm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby\n\n39\n\nuskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €. Základná\nsadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota\nrežijného paušálu je 8,58 €. Úhrada za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2015\n(3 x 139,83 €) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2016 (1 x 143 €) spolu\ns režijným paušálom podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (3 x 8,39 € a 1 x 8,58 €) predstavuje sumu\n596,24 €.\n93. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné\nstanovisko sudkyňa Jana Baricová.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. októbra 2016\n\n40", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "nesprávny úradný postup", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "podmienky konania", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "dokazovanie-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "rovnosť, rovnoprávnosť-rovnosť účastníkov súdneho konania", "nesprávny úradný postup", "sudca-zákonný", "mimoriadne dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8d3a5066-5880-419a-8c70-d4b17064e8ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 122/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1"}, {"guid": "ussr:4ce96aca-fb5a-4634-b7fa-68d8f889d16a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.418.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 418/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 418/2015 z 8. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-08", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.418.2015.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 35/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 35/2014 z 17. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-17", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c"}, {"guid": "ussr:c14dcf60-7b04-48b8-8e86-8dad80fe8b93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 18/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 18/2013 z 22. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-22", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c14dcf60-7b04-48b8-8e86-8dad80fe8b93"}, {"guid": "ussr:a9ca10c9-64b1-4a2b-821d-fcc7037f0a00", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 481/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 481/2012 z 2. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-02", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9ca10c9-64b1-4a2b-821d-fcc7037f0a00"}, {"guid": "ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 259/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 259/2011 z 24. 8. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-08-24", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:99328aee-673e-493b-9ffc-4ac6a819aa0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99328aee-673e-493b-9ffc-4ac6a819aa0c"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 42/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d"}, {"guid": "ussr:9637ee44-6b6a-4618-b594-29edd22feaaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 314/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 314/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9637ee44-6b6a-4618-b594-29edd22feaaa"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:1beae02e-8891-4e27-9574-902e702573de", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 184/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 184/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1beae02e-8891-4e27-9574-902e702573de"}, {"guid": "ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378"}, {"guid": "ussr:e253c2cd-e62e-4230-b320-21e607e2429e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 184/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/03 z 1. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-01", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e253c2cd-e62e-4230-b320-21e607e2429e"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 480, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:da014028-eb6c-466a-807d-eb097f0f052a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/01 z 20. 9. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-09-20", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da014028-eb6c-466a-807d-eb097f0f052a"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "625880d1-e22f-4396-8741-873fc19abcda:e60beacb-a477-4064-b6f1-78b08fea16c6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812206560.1", "spisova_znacka": "1MCdo/6/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/6/2014 z 11. 11. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812206560.1"}], "citovane_v": []}