{"guid": "ussr:d51611e3-3e7a-496a-a523-99b77c216af2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.406.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 406/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 406/2014 z 15. 3. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. marca 2016, sp. zn. III. ÚS 406/2014, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.406.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-03-15", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d51611e3-3e7a-496a-a523-99b77c216af2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.406.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.406.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.406.2014.1/text", "citacie_n": 57, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 406/2014-98\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej\na zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika na verejnom zasadnutí 15. marca 2016\no sťažnosti\n\n,\n\n, zastúpeného spoločnosťou advokátska\n\nkancelária Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná\nadvokátka a konateľka Mgr. Mária Kolíková, pre namietané porušenie jeho základného\npráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 47\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na výsluch svedkov podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\n\nKrajského súdu\n\nv Trenčíne sp. zn. 23 Tos 27/2013 zo 4. apríla 2013 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 27/2013 zo 4.\napríla 2013 p o r u š e n é b o l o .\n2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 27/2013 zo 4. apríla 2013\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.\n\n3.\n\nfinančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .\n\n4. Krajský\n\nsúd\n\nv\n\nTrenčíne\n\nje\n\npovinný\n\nuhradiť\n\ntrovy\n\nprávneho zastúpenia a hotové výdavky v sume 734,04 € (slovom sedemstotridsaťštyri eur\na štyri centy), na účet jeho právneho zástupcu, advokátskej kancelárie Kolíková & Partners,\ns. r. o., Radvanská 21, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n5. Sťažnosti\n\nvo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna\n2013 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručenými ústavnému súdu 13. júna 2013)\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie\n\nsvojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na výsluch svedkov\npodľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n23 Tos 27/2013 zo 4. apríla 2013.\n2. V sťažnosti sťažovateľ uvádza: „Sťažovateľ a jeho súrodenci\na\n\n,\n\nboli podielovými spoluvlastníkmi pozemku a ako spoluvlastníci sa\n\ndohodli, že tento pozemok predajú. Za tým účelom splnomocnili súrodenci\na\nso svojim synom\n\nsvojho brata\n\n,\n\n(sťažovateľa), aby v spolupráci\n\npredali predmetný pozemok. Sťažovateľ uzatvoril\n\nkúpnu zmluvu, týkajúcu sa prevodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti,\nso svojim synom\nosobe.\n\na ten následne uskutočnil ďalší predaj pozemku tretej\nna základe kúpnej zmluvy uzavretej so sťažovateľom nevyplatil ani\n\nsťažovateľovi ani jeho súrodencom tam uvedenú kúpnu cenu, pretože podľa skutočnej\ndohody sa peniaze za pozemok mali získať až ďalším predajom a podľa informácií\nsťažovateľa mala kúpna zmluva s jeho synom\n2\n\nlen zjednodušiť ďalší\n\npredaj s už reálnym získaním finančných prostriedkov za pozemok. Zo spisu je zrejmé, že\nna základe ďalšieho predaja predmetného pozemku\n\ntretím osobám\n\ndošlo zo strany kupujúceho k zaplateniu kúpnej ceny\n,\n\na\n\n. Sťažovateľ\n\nvšak doposiaľ nezískali žiadne finančné prostriedky\n\nv súvislosti s ďalším predajom pozemku.“\n3. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 50/2003\nz 27. októbra 2009 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu sprenevery\npodľa § 248 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný zákon“) na tom skutkovom základe, že „po predchádzajúcej vzájomnej\ndohode obžalovaný\n,\n\nst. na základe plnej moci udelenej jeho súrodencami\na\n\n,\n\n, predal dňa\n\n19.11.1997 v Trenčíne v celosti nehnuteľnosť - pozemok parc. č. 769/3 v k. ú. Záblatie\nzapísaný na\n\n, ktorého každý zo štyroch súrodencov bol štvrtinovým\n\nvlastníkom, svojmu synovi obžalovanému\n\nza sumu 153 820,52 Eur,\n\nktorá mala byť v splátkach postupne vyplatená do konca roku 2000, pričom obžalovaný\nnásledne predmetný pozemok predal po častiach ďalej a finančné prostriedky\nzískané predajom pozemku neodovzdali\n\n,\n\na\n\nv podiele im prináležiacom, každému z nich vo výške 38 455,15 Eur, ale ich\nmali použiť pre svoju potrebu, čím spôsobili\n\n,\n\na\n\ncelkovú škodu vo výške 115 365,46 Eur.“.\nOznačeným rozsudkom bol sťažovateľovi uložený podmienečný trest odňatia\nslobody vo výmere dvoch rokov a spolu s odsúdeným v 2. rade boli zaviazaní nahradiť\npoškodeným škodu. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 1/2010 z 30. septembra 2010\nboli odvolania sťažovateľa a odsúdeného v 2. rade (ktorý ho podal prostredníctvom svojho\nobhajcu) zamietnuté.\n4. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Súdy v pôvodnom konaní interpretovali\nvyššie uvedené a súvisiace skutkové okolnosti tak, že sťažovateľ a\n\nsa\n\nvopred vzájomne dohodli a finančné prostriedky získané predajom nevyplatili súrodencom\nsťažovateľa podľa veľkosti ich podielov, čím došlo k sprenevere.\n\n3\n\nPodstatná časť obhajoby sťažovateľa pritom spočívala v spochybnení objektívnej\na subjektívnej stránky trestného činu. Sťažovateľ poukazoval na to, že ku konaniu, ktorého\nsa mal dopustiť podľa skutkovej vety, nedošlo (sťažovateľ mal podľa skutkovej vety konať\nspoločne po vzájomnej dohode s\n\na získať takto finančné prostriedky\n\nz predaja pozemku a zároveň ich mal neodovzdať svojim súrodencom) a tiež na to, že\nsťažovateľ síce urobil právny úkon - uzavrel kúpnu zmluvu s\n\n, ale\n\nchýbal úmysel spreneveriť finančné prostriedky získané predajom pozemku, či spáchať\npodvod na svojich súrodencoch spolu s obžalovaným\n\n. Naopak,\n\nsťažovateľ bol týmto obžalovaným v rade 2/ sám uvedený do omylu (kúpna zmluva medzi\nsťažovateľom a\n\nmala zjednodušiť skutočný predaj s reálnym získaním\n\npeňazí za pozemok) a klamaný (\n\nistý čas sťažovateľovi tvrdil, že pozemok je\n\nstále v jeho vlastníctve a nebol zatiaľ ďalej predaný).\nPodstatnou skutočnosťou vplývajúcou na priebeh a výsledok trestného konania bolo,\nže obžalovaný v druhom rade\n\nsa v priebehu trestného konania\n\nnenachádzal na území Slovenskej republiky a konanie bolo proti nemu vedené ako proti\nušlému (viď opatrenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 07.09.2004 sp. zn. 5T/50/2003).\nSťažovateľ bol preto posudzovaný v súhrne s\n\nbez toho, aby mal súd\n\nzistený dôkazný stav aj na základe výpovede\n\n. Ani prvostupňový súd a ani\n\nsúd odvolací však nevyužili dostupné prostriedky na to, aby bol zistený pobyt\na zabezpečená jeho účasť na hlavnom pojednávaní. Predovšetkým nebol vydaný\nmedzinárodný zatýkací rozkaz (§ 384 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. decembra\n2005), hoci je zrejmé, že blízke osoby mali indície o jeho pobyte v zahraničí (Česká\nrepublika a Írska republika spomínané napr. v liste\n\nadresovanom\n\nMinisterstvu vnútra ČR zo dňa 6. októbra 2005 alebo v zápisnici o hlavnom pojednávaní\nna Okresnom súde Trenčín zo dňa 14. novembra 2006-str. 14).\nV konaní pred súdom mal preto sťažovateľ sťaženú pozíciu svojej obrany, keďže\nnavonok sa vzťah medzi sťažovateľom a\n\nmohol javiť ako spoločné\n\nkonanie, avšak v skutočnosti bol sťažovateľ sám klamaný a uvedený do omylu\n.\nPo právoplatnom skončení trestného konania sa zistilo, že obžalovaný v druhom rade\nsa od 15.07.2010 nachádza na území Slovenskej republiky a že\n\n4\n\nk 01.10.2010 nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia\nslobody Ilava.\n\npo zistení, že existuje právoplatné rozhodnutie vo vyššie\n\nuvedenej trestnej veci, pričom sa konalo bez jeho prítomnosti, podal proti uzneseniu\nKrajského súdu v Trenčíne č. k. 2To/1/2010-469 zo dňa 30.09.2010 dovolanie, ktoré však\nNajvyšší súd SR uznesením č. k. 3Tdo/23/2011 zo dňa 5. októbra 2011 odmietol podľa\nustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku.\npo zistení vyššie uvedených skutočností písomne kontaktoval svoju\nrodinu vrátane svojho otca (sťažovateľa) a jeho právneho zástupcu\nzaslaním listu - svedectva (príloha č. 3).\n\njednak prejavil vo svojom\n\nsvedectve záujem vypovedať k predmetu pôvodného konania a jednak naznačil obsah\ntakejto výpovede. Podľa názoru sťažovateľa uvedené svedectvo môže mať zásadný vplyv\nna posúdenie viny a trestu vo vzťahu k sťažovateľovi, a preto podal návrh na povolenie\nobnovy konania vo svoj prospech. Sťažovateľ návrh na obnovu konania odôvodnil tým, že\npo právoplatnom skončení trestného konania sa objavil dôkaz súdu skôr neznámy, ktorý je\nspôsobilý sám osebe, resp. v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi\nodôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste. Týmto dôkazom je svedecká výpoveď\nodsúdeného v rade 2/\n\n.“\n\n5. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 46/2012 zo 17. januára 2013 návrh\nsťažovateľa na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.\nProti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením\nsp. zn. 23 Tos 27/2013 zo 4. apríla 2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\nako nedôvodnú zamietol, keďže dospel k záveru, že na pôvodnom rozhodnutí o vine\nsťažovateľa nemôže nič zmeniť ani výpoveď odsúdeného v 2. rade, pretože vina sťažovateľa\nbola podľa jeho názoru nezvratne preukázaná inými vykonanými dôkazmi. Okresný súd v\npredmetnom rozhodnutí zároveň spochybnil vierohodnosť výpovede odsúdeného v 2. rade\npovažujúc ju za účelovú s cieľom zbaviť viny sťažovateľa, kde dôvodil skutočnosťou, že\nodsúdený v 2. rade odmietol v prípravnom konaní vypovedať. Sťažovateľ v sťažnosti\nargumentuje: «Ako bolo uvedené aj v návrhu na povolenie obnovy konania, osobitnou\nokolnosťou pôvodného trestného konania bola skutočnosť, že odsúdený v druhom rade\n\n5\n\nsa osobne nezúčastnil trestného konania. Z povahy skutku ako aj zo spôsobu\nobhajoby sťažovateľa v pôvodnom konaní, v ktorom sa sťažovateľ opakovane, bez zmeny\nobsahu výpovede bránil, že nekonal spoločne ani so spoločným úmyslom s\n, ako sa mu kladie za vinu podľa skutkovej vety, ale sám bol odsúdeným v druhom\nrade uvedený do omylu a klamaný, vyplýva, že nemožno vylúčiť zásadný význam výpovede\npre vyhodnotenie, či je sťažovateľ trestne zodpovedný.\nZ ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku vyplývajú nasledovné podmienky\npre povolenie obnovy konania:\n1) existencia skutočnosti alebo dôkazu predtým súdu neznámeho,\n2) existencia možnosti, že by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy osebe alebo\nv spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní viedli k inému\nrozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné rozhodnutie.\nAd 1) Novým dôkazom predtým súdu neznámym je výsluch odsúdeného v druhom\nrade\n\n.\nVýsluch\n\nnebol v pôvodnom konaní vykonaný z dôvodu, že sa proti\n\nnemu konalo ako proti ušlému, a teda nebol prítomný na hlavnom pojednávaní\npred Okresným súdom Trenčín ani na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo o odvolaní proti\nrozsudku prvostupňového súdu, pred Krajským súdom v Trenčíne.\nV súčasnosti sa\n\nnachádza na známom mieste (vykonáva trest\n\nodňatia slobody na území Slovenskej republiky) a má záujem vo veci samej vypovedať\na uviesť nové skutočnosti, ktoré by mohli privodiť spravodlivé rozhodnutie vo veci. Uvedené\nnapĺňa podľa názoru sťažovateľa podmienku „predtým neznámeho dôkazu“ podľa § 394\nods. 1 Trestného poriadku, čo podporuje aj nasledujúca judikatúra:\n- „Predtým neznámym dôkazom sa rozumie dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom\nkonaní“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tost 2/2009 zo dňa 4. marca 2009;\nUznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 To 17/97 - publikované v časopise Zo súdnej\npraxe, č. 7/1998);\n- „Je pravdou, že navrhovateľ\n\nnebol v pôvodnom konaní vypočutý (konalo sa\n\nako proti ušlému) a že jeho výpoveď v tomto konaní by predstavovalo nový dôkaz.“\n(Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tost 24/2010 zo dňa 01.02.2011, str. 3;\n\n6\n\nwww.nssr.eov.sk);\n\nnebol vypočutý v pôvodnom konaní, pretože sa s ním\n\nkonalo ako proti ušlému.\nSťažovateľ osobitne poukazuje na skutočnosť, že súd nevyvinul maximálne úsilie\nna zabezpečenie osobnej účasti\n\nna hlavnom pojednávaní, najmä nevydal\n\nmedzinárodný zatýkací rozkaz, nevytvoril adekvátne podmienky pre osobnú výpoveď\n, čiže pre vykonanie dôkazu významného pre posúdenie viny sťažovateľa.\nVykonanie úkonov zodpovedajúcich maximálnemu úsiliu súdu k zabezpečeniu účasti\nbolo o to naliehavejšie, že sťažovateľ bol posudzovaný spoločne\ns\n\n, pričom sťažovateľ nemal možnosť sa proti tomuto obvineniu\n\nzo spolupáchateľstva brániť napríklad kladením otázok\n\n. Konanie\n\nsúdov, v rámci ktorého nevykonali potrebné opatrenia k zabezpečeniu\nna hlavnom pojednávaní, je v rozpore s princípom rovnosti zbraní v zmysle čl. 47 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky, keďže sťažovateľovi nebola vytvorená možnosť (súdy\nnevyvinuli pre jej vytvorenie dostatočné úsilie) brániť sa voči svojmu obvineniu\nzo spoločného úmyslu a spoločného protiprávneho konania s\n\n. Uvedený\n\npostup je aj v rozpore s čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, ktorý znie: „Každý, kto je obvinený z trestného činu má minimálne\nprávo... vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe o dosiahnuť predvolanie\na výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, oko svedkov proti sebe.“\nNerovnosť v konaní vznikla tým, že súdy v rámci dokazovania o vine sťažovateľa\nvytvorili procesný priestor znevýhodňujúci sťažovateľa, keďže ten sa nemal možnosť priamo\nkonfrontovať s\n\n, s ktorým mal konať spoločne. Osobitne v situácii, keď\n\nobvinenie sťažovateľa stálo na spoločnom úmysle a spoločnom konaní so spoluobvineným\n, mali mať súdy zvýšený záujem na zabezpečení osobnej účasti\n.\nVzhľadom na to, že spoluodsúdený\n\nnebol vypočutý v pôvodnom\n\nkonaní a dôvod jeho nevypočutia po právoplatnosti rozhodnutia súdu odpadol, ide o nový\ndôkaz v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku.\nAd 2) Nový dôkaz v podobe výsluchu odsúdeného v rade 2/\nspochybnením zistených skutočností, na základe ktorých bol\n\nje\n\nsťažovateľ odsúdený.\n\nzaslal Mgr. Hrbáňovi ako právnemu zástupcovi sťažovateľa v trestnom\n\n7\n\nkonaní písomné svedectvo, z ktorého jednoznačne vyplýva jednak záujem vypovedať\nv obnovenom konaní a zároveň bol v ňom naznačený obsah jeho výpovede, ktorá by mala\nmať bezprostredný vplyv na posúdenie trestnosti konania sťažovateľa, tak objektívnej ako aj\nsubjektívnej stránky.\nSťažovateľ bol v pôvodnom konaní odsúdený za trestný čin sprenevery, ktorej sa mal\ndopustiť v spolupáchateľstve s odsúdeným v rade 2/, pričom podľa skutkovej vety\nspolupáchateľstvo malo spočívať v tom, že sťažovateľ a\n\nsa vopred\n\nvzájomne dohodli, neodovzdali finančné prostriedky získané predajom pozemku a tieto\nfinančné prostriedky mali použiť pre svoju potrebu.\nvo svojom svedectve uvádza že nikdy nevyplatil sťažovateľovi\nžiadnu čiastku z predaja, a že sťažovateľ ani nevedel o ďalšom predaji pozemku.\nUvedené svedectvo potvrdzuje, že sťažovateľ sa nedopustil protiprávneho konania\nspočívajúceho v predchádzajúcej vzájomnej dohode s\n\na ani\n\nprotiprávneho konania spočívajúceho v neodovzdaní finančných prostriedkov získaných\npredajom a ich použití pre vlastnú potrebu (\n\nuvádza, že sťažovateľ nikdy\n\nžiadne peniaze z predaja od neho nedostal).\nUvedené svedectvo taktiež dosvedčuje, že sťažovateľ sa aktívne a premyslene\nnemohol podieľať na znížení majetku svojich súrodencov, ako mu to kladie za vinu\nprávoplatné rozhodnutie v pôvodnom konaní.\nObzvlášť výrok o náhrade škody, ktorý sa v súčasnosti existenčne dotýka životnej\nsituácie sťažovateľa, je potom voči sťažovateľovi zjavne neodôvodnený a nespravodlivý,\nkeďže zo svedectva\n\nvyplýva, že sťažovateľ nekonal s úmyslom spreneveriť\n\npeňažné prostriedky patriace jeho súrodencom ako podielovým spoluvlastníkom\nnehnuteľnosti, ktorá bola predmetom predaja, a navyše sa svojim konaním ani žiadnym\nspôsobom neobohatil. Okolnosť, že sťažovateľovi neboli zaplatené peniaze za predaj\npozemku, s ktorými by mal možnosť disponovať, zasahuje podľa názoru sťažovateľa\nzásadným spôsobom do výroku o náhrade škody, k náhrade ktorej boli obaja odsúdení\nzaviazaní solidárne.\nSvedectvo\n\nnaznačuje potvrdenie obrany sťažovateľa v pôvodnom\n\nkonaní, podľa ktorej sa sám sťažovateľ stal poškodeným a obeťou protiprávneho konania\n.\n\n8\n\nSvedectvo Ing.\n\nmá dopad na posúdenie protiprávnosti konania a viny\n\nsťažovateľa. Sťažovateľ na verejnom zasadnutí pred Krajským súdom v Trenčíne ľutoval\nsvoje konanie, že uzavrel zmluvu so svojím synom\n\n, avšak aj sám bol\n\nuvedený do omylu, čo je nevyhnutné vyhodnotiť aj vo vzťahu\nk závažnosti jeho konania.\nKeďže spolupáchateľstvo predpokladá spoločný úmysel v podobe výslovnej alebo\nkonkludentnej dohody, je týmto novým dôkazom značne spochybnené preukázanie\nsubjektívnej stránky trestného činu.\nSťažovateľ je presvedčený , že za daného stavu ide v prípade výpovede odsúdeného\nv druhom rade o závažnú novú okolnosť v skutkovom stave veci v zmysle ustanovenia § 394\nods. 1 Trestného poriadku, ktorá sa objavila po právoplatnom skončení pôvodného konania\na je spôsobilá privodiť v prospech sťažovateľa iné rozhodnutie v predmetnej trestnej veci.»\n7. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutím o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy\nkonania došlo k porušeniu jeho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy\nv spojení s princípom rovnosti zakotveným v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na výsluch\nsvedkov garantovaného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.\n8. Sťažovateľ zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy vidí v neprípustnom výklade a aplikácii príslušných ustanovení Trestného poriadku\nupravujúcich podmienky na povolenie obnovy konania, keď podľa názoru sťažovateľa súdy\nrozhodujúce o jeho návrhu na povolenie obnovy konania bez akejkoľvek opory\nvo vykonanom dokazovaní v priebehu konania o návrhu na povolenie obnovy predčasne\nmeritórne vyhodnotili označený dôkaz (výsluch odsúdeného v 2. rade) ako účelový. Podľa\nsťažovateľa súdy namiesto toho, aby sa v zmysle ustanovení § 394 Trestného poriadku\nzaoberali v zákonom vymedzenom rámci iba skutočnosťou, či je daná možnosť, aby nový\ndôkaz odôvodnil iné rozhodnutie o vine, hodnotili tento dôkaz nad rámec zákona z hľadiska\njeho hodnovernosti. Sťažovateľ na tomto mieste poukazuje na časť odôvodnenia\nrozhodnutia krajského súdu, kde tento uviedol, že „Túto výpoveď (pozn.\n\n)\n\nje totižto potrebné brať so značnou rezervou a vyhodnotiť ju ako vykonanú v snahe pomôcť\ndruhému páchateľovi – svojmu otcovi a vyviniť ho z predmetnej činnosti“, a na tomto\nmieste cituje judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5 Tost 4/2008\n9\n\nzo 4. júna 2008), ktorá interpretuje dotknutú právnu úpravu, vymedzujúc povinnosť súdu\nkonajúceho o návrhu na povolenie obnovy konania, vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už\nustálený skutkový stav, teda vyhodnotiť takýto dôkaz z hľadiska jeho novosti a súčasne\nz hľadiska jeho spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine bez toho, aby súd hodnotil\nnovoobjavené dôkazy z hľadiska ich hodnovernosti, pretože takéto hodnotenie by slúžilo\nako podklad pre nové rozhodnutie o vine.\n9. Sťažovateľ je toho názoru, že dôkaz získaný výpoveďou odsúdeného v 2. rade\nspĺňa oba zákonné predpoklady pre povolenie obnovy konania, a to predpoklad novosti, ako\naj predpoklad spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, kde sťažovateľ dôvodí:\n„1. predpoklad novosti dôkazu - ide o dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní,\npričom sťažovateľ žiadnym svojim konaním nedal príčinu tomu, aby takýto dôkaz nebol\nvykonaný, naopak, druhý zo synov sťažovateľa,\n\n, sa obrátil na\n\npríslušné orgány Slovenskej republiky aj Českej republiky, za účelom zistenia informácie o\npobyte\n\n(príloha č. 5). Ministerstvo vnútra SR, Prezídium policajného\n\nzboru Bratislava listom č. p.: PPZ233/VP-ozn.-2004 zo dňa 01.03.2004\noznámilo, že nie je dôvod zo strany Policajného zboru vykonávať k osobe\nakékoľvek previerky a zistenia, pretože nezistili, že by po ňom bolo vyhlásené\npátranie ako po nezvestnej resp. hľadanej osobe (príloha č. 4). Je v rozpore s ústavným\nprávom na prístup k súdu, aby teraz, keď dôkaz je možné vykonať, odmietli sa súdy týmto\ndôkazom zaoberať.\n2. predpoklad spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie vo veci- z hľadiska spôsobilosti\nako možnosti odôvodniť iné rozhodnutie vo veci je podľa názoru sťažovateľa nový dôkaz\n-výpoveď odsúdeného v rade 2/\n\nspôsobilý privodiť pre sťažovateľa iné\n\npriaznivejšie rozhodnutie vo veci. Zákon pre povolenie obnovy nevyžaduje istotu iného\nrozhodnutia v otázke viny alebo trestu uloženého pôvodným rozhodnutím. Súd má v konaní\no povolenie obnovy iba preskúmať možnosť, či môže nový dôkaz odôvodniť vo veci iné\nrozhodnutie.“ V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že z povahy skutku, ako aj\nzo spôsobu obhajoby v pôvodnom konaní, v rámci ktorej sa opakovane bez zmeny obsahu\nvýpovede bránil, že nekonal spoločne ani so spoločným úmyslom s odsúdeným v 2. rade,\nako sa mu kladie za vinu, ale sám bol odsúdeným v 2. rade uvedený do omylu a oklamaný,\n\n10\n\nvyplýva, že nemožno vylúčiť zásadný význam výpovede odsúdeného v 2. rade\npre rozhodnutie o jeho vine.\n10. Sťažovateľ v postupe konajúcich súdov vidí aj porušenie princípu rovnosti\nzabraní zakotveného v čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenia svojho práva na výsluch svedkov\nzaručeného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, keď súdy svojím rozhodnutím neumožnili\nsťažovateľovi vykonať v novo obnovenom konaní riadne výsluch svedka, ktorý by\nvypovedal v jeho prospech a ktorého výpoveď by bola spôsobilá zvrátiť jeho vinu.\n11. Sťažovateľ v závere argumentuje, že arbitrárnosť namietaného uznesenia\nkrajského súdu spočíva v svojvoľnom výklade zákonných hľadísk relevantných\npre posúdenie návrhu na povolenie obnovy konania, pri ktorom súd mimo rámec zákonných\noprávnení daných v konaní o povolenie obnovy konania posudzoval hodnovernosť nového\ndôkazu, čím vybočil z medzí vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ uvádza,\nodvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu o ústavno-konformnom výklade zákona, že\nprípadné rozšírenie zákonných hľadísk súdom, ktoré by znamenalo prekročenie textu\nzákona, by bolo prípustné vtedy, ak by slúžilo na ochranu niektorého z ústavných práv\na nepoprel by sa tým jeho účel a význam. Podľa sťažovateľa však v jeho prípade, súdom\nnad rámec zákona aplikované hľadisko hodnovernosti malo za následok znemožnenie\nnového súdneho konania, v ktorom by bola jeho vina posúdená s ohľadom na nový\nrelevantný dôkaz. Sťažovateľ dodáva: „Zároveň tým, že je hľadisko hodnovernosti\nvýpovede\n\nzaložené na premise, že ak\n\nnevypovedal dňa\n\n23.12.2002, potom je jeho výpoveď v súčasnosti účelová v snahe pomôcť otcovi\n(sťažovateľovi), je toto hľadisko samo osebe použité svojvoľne, lebo v odôvodnení uznesenia\nKrajského súdu v Trenčíne sa nenachádza žiadna racionálna argumentácia pre prijatie\ntejto premisy. Naopak, ak by Krajský súd v Trenčíne vychádzal z ústavnoprávnych\nvýchodísk v podobe čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 4 Ústavy (právo odoprieť výpoveď), nemohol\nby bez ďalšieho dospieť k záveru o účelovosti nového dôkazu. Ako sme už uviedli vyššie,\nskutočnosť, že\n\nv postavení obvineného odmietol vypovedať, nezakladá bez\n\nďalšieho domnienku, že jeho neskoršia výpoveď je nepravdivá a účelová.\nvo výpovedi na verejnom zasadnutí dňa 17.01.2013 uviedol, že skôr nevypovedal z obavy\no svoj život ako aj v záujme ochrany svojho otca. Len skutočnosť, že druhý odsúdený\n11\n\npociťoval svoju životnú situáciu v tom čase za tak ťaživú, že sa mu videlo menším rizikom\nodoprieť výpoveď, nemôže byť základom pre vyvodenie záveru, že jeho súčasná výpoveď je\nklamlivá. Na tieto argumenty uvedené\n\nKrajský súd v Trenčíne vôbec\n\nnereagoval.“\n12. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby\nústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nčl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením krajského\nsúdu sp. zn. 23 Tos 27/2013 zo 4. apríla 2013, označené rozhodnutie zrušil a vrátil vec\nkrajskému súdu na nové konanie a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie\nv sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.\n13. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 406/2014-27 z 1. júla 2014 v celom rozsahu\nprijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.\n14. Krajský súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 31. júla 2014\nuviedol:\n„Sťažnosť\n\n(ďalej len sťažovateľ) zastúpeného advokátskou kanceláriou\n\nKolíková & Partners s.r.o. Radvanská 21, Bratislava, ktorú Ústavný súd SR uznesením\nz 1. júla 2014 č. k. III. ÚS 406/2014 - 27 prijal na ďalšie konanie a v ktorej sťažovateľ\nnamieta porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na výsluch svedkov podľa čl. 6\nods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nKrajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 23 Tos/27/2013 zo dňa 4. apríla 2013 považujem\nza neopodstatnenú a navrhujem ju zamietnuť z nasledovných dôvodov:\nSenát krajského súdu vyslovil v predmetnom uznesení právny názor vychádzajúci\nzo skutočností, že odsúdený\n\nbol uznaný vinným predovšetkým na základe\n\nvýpovedí jeho súrodencov, jeho objektívne preukázaného konania spočívajúceho\nv zavádzaní súrodencov, v účasti na územnom konaní a tiež listinných dôkazov a jeho vina\nna predmetnom skutku bola nezvratne preukázaná. Podľa názoru odvolacieho súdu,\nna zmene zisteného skutkového stavu, resp. právnej kvalifikácie jeho konania nemôže nič\nzmeniť ani súčasná výpoveď\n\n. Túto výpoveď je totižto potrebné brať\n\n12\n\nso značnou rezervou a vyhodnotiť ju ako vykonanú v snahe pomôcť druhému páchateľovi svojmu otcovi a vyviniť ho z predmetnej trestnej činnosti. Ak by mala byť táto výpoveď\npravdivá je namieste položiť si otázku, prečo obvinený\n\ntakto nevypovedal\n\naj v prípravnom konaní pred vyšetrovateľom dňa 23.12.2002, ale odmietol vypovedať.\nSo vzneseného obvinenia mu totiž bolo známe, že spolu s ním je trestne stíhaný aj jeho otec.\nSenát krajského súdu nepochybuje o tom, že\n\ntoto právo vyplývalo\n\nzo zákona. Na druhej strane však senát krajského súdu má právo na vyslovenie tohto\nzáveru, pretože v zmysle právnej teórie, predmetom hodnotenia súdu rozhodujúceho\no obnove konania musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo napríklad k zmene výpovede svedka\na obdobne výpoveď predtým nevypočutého svedka musí súd vyhodnotiť v spojení\nso skutočnosťami a dôkazmi už známymi. Napokon, podľa názoru senátu krajského súdu\nnebolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na výsluch svedkov podľa čl. 6\nods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovaný\nsvedok\n\nbol totiž v konaní o návrhu na obnovu konania Okresným súdom\n\nTrenčín na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.01.2013 vypočutý a obsah jeho výpovede\nz hľadiska jej dôkaznej sily na prípadnú zmenu pôvodného rozhodnutia bol aj riadne súdom\nvyhodnotený.\nSom toho názoru, že krajský súd postupoval v súlade so zákonom a jeho postupom\nnedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa uvedených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na výsluch svedkov podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na uvedené dôvody\nnavrhujem sťažnosť\n\nako nedôvodnú zamietnuť.\n\nV súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa nad rámec obsahu vyššie uvedeného\nvyjadrenia, s ktorým sa stotožňujem z dôvodu, že nevykazuje rozpor s obsahom spisu\ntunajšieho súdu pod sp. zn. 23 Tos 27/20I3, si dovoľujem vysloviť otázku, či v danom\nprípade ide vôbec o nový dôkaz v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. Z doposiaľ mne známych\nlistín sa javí, že syn sťažovateľa vystupoval v pôvodnom konaní ako spoluobvinený, bola mu\ndaná možnosť svojou výpoveďou ako obvinený poskytnúť jeho poznatky o prípade (dôkaz),\npričom tento využil svoje zákonné právo nevypovedať. Keďže zdroj tohto dôkazu, bol známy\nsúdu v pôvodnom konaní a realizovaný výsluch tejto osoby priniesol výsledok, ktorý bol aj\n\n13\n\nzdokumentovaný v pôvodnom konaní, je otázne, či dôkaz, o ktorý sťažovateľ oprel svoj\nnávrh na obnovu konania, spĺňa náležitosti dôvodu pre povolenie obnovy konania podľa\n§ 394 ods. 1 Tr. por., teda že ide o dôkaz súdu skôr neznámy.\nZ uvedených dôvodov v zhode so stanoviskom predsedu senátu navrhujem sťažnosť\nsťažovateľa zamietnuť ako nedôvodnú.“\n15. Krajský súd v závere vyjadrenia uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho\npojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“).\n16. Argumentáciu k stanovisku krajského súdu formulovala právna zástupkyňa\nsťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 2. septembra 2014, v ktorom uviedla:\n„Vyjadrenie Krajského súdu v Trenčíne o spôsobilosti resp. o nespôsobilosti nového\ndôkazu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci považujeme za nesprávne. Máme za to, že nie je\npotrebné osobitne analyzovať vyjadrenie predsedu senátu krajského súdu, keďže vychádza\nz odôvodnenia rozhodnutia o obnove konania a ohľadom ďalšej argumentácie preto\nodkazujeme na našu argumentáciu v ústavnej sťažnosti.\nV krátkosti k uvedenému vyjadreniu uvádzame, že vychádza z premisy, že výsluch\nsyna sťažovateľa\n\npre účely obnovy konania je účelový z toho dôvodu, že\n\nv pôvodnom konaní odmietol vypovedať, pričom musel vedieť, že je spoluobvinený aj jeho\notec. Záver o účelovosti výsluchu syna sťažovateľa v konaní o obnove nemožno prijať,\npretože je to len domnienka, ktorá nemá žiaden preukázaný skutkový základ a naviac takáto\ndomnienka by aj popierala právo obvineného nevypovedať. Ak obvinený nevypovie\nv konaní, tak je to z dôvodu, že to považuje v zásade za prospešné pre seba. Syn\nnemohol nijako tušiť v čase, kedy sám čelil obvineniu, že tým, že nevypovie a bude sa\nvyhýbať trestnému konaniu, môže spôsobiť odsúdenie svojho otca. Syn mohol dôvodne\npredpokladať, že otec je nevinný, a preto v trestnom konaní by to tak mohlo byť - malo byť\naj preukázané. Skutočnosť, že otec nakoniec odsúdený bol, môže byť prirodzene motiváciou\npre syna, aby zmenil svoj pôvodný postoj v trestnom konaní a vypovedal.\n\n14\n\nVyjadrenie predsedníčky súdu k novosti dôkazu, resp. k spochybneniu novosti dôkazu\nvýsluchu syna sťažovateľa považujeme za nesprávne. Ak výsluch syna sťažovateľa sa\nneuskutočnil v pôvodnom konaní, či už z dôvodu jeho strachu alebo z dôvodu, že sa účelovo\nvyhýbal trestnému konaniu, faktom je, že jeho výpoveď v danom trestnom konaní\nabsentovala. Ak však je osobou, ktorej výpoveď môže objasniť celý skutkový priebeh, tak\nbez ohľadu na dôvody, prečo takáto výpoveď pôvodne absentovala, je jednoznačné, že\ntakýto dôkaz je nový, pretože v pôvodnom konaní nebol a nebolo možné ho uskutočniť a\ntakýto dôkaz je spôsobilý privodiť aj iné rozhodnutie vo veci.“\nPrávna zástupkyňa sťažovateľa zároveň oznámila, že sťažovateľ trvá na vykonaní\nústneho pojednávania vo veci samej z dôvodu, že má záujem osobne pred ústavným súdom\ndeklarovať ujmu spôsobenú mu porušením jeho ústavných práv.\n17. Na verejnom ústnom pojednávaní senátu 15. marca 2016 právna zástupkyňa\nsťažovateľa okrem iného uviedla:\n„V prvom rade by som rada poukázala na judikát, ktorý nebol uvedený v ústavnej\nsťažnosti, okrem toho, že v mojom vyjadrení sa plne pridŕžam navrhovaného petitu aj\nsťažnosti aj celej argumentácie, ktorá je súčasťou spisu v tomto konaní. To, čo je nová\nokolnosť, je vydané rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 111/2015, ktorá\nsúvisela podľa nás, alebo resp. týkala sa obsahovo analogicky aj veci, ktorá je tu\npredmetom tohto konania a na ňu odkazujeme. V tejto veci ústavný súd posudzoval otázku\nzákonných a ústavných kritérií pre konanie o obnove konania v zmysle Trestného poriadku.\nOsobitne poukazujem na body 19 a 20 predmetného rozhodnutia v tejto veci, kedy ústavný\nsúd rozhodol nálezom a dovolím si z toho iba v krátkosti zacitovať a to preto, pretože to čo\npovažujem za kľúčové vlastne v našej sťažnosti je, že my sa domnievame a žiadame, aby\nv tejto súvislosti to posúdil aj ústavný súd, že rozhodnutie, ktoré napádame, to znamená\nrozhodnutie, ktoré sa týka obnovy konania a ktoré teda je o zamietnutí návrhu na obnovu\nkonania je podľa nás arbitrárne, a to preto, že Krajský súd v Trenčíne sa neriadil platnou\nprávnou úpravou a podľa nášho názoru nad rámec tejto právnej úpravy doplnil ďalšie\npodmienky, ktorými posudzoval návrh na obnovu konania. Domnievame sa tiež, že krajský\nsúd fakticky v rámci posúdenia nášho návrhu na obnovu konania sa nevenoval otázke, či\nnavrhovaný dôkaz, ktorý podľa nášho názoru sme posúdili ako nový dôkaz, skôr neznámy,\n\n15\n\na to ktorý sa nemohol vykonať vzhľadom na to, že syn sťažovateľa bol ušlý, to znamená jeho\nvýpoveď nebolo možné vykonať a súčasne sme súdu predložili aj list, ktorý syn sťažovateľa\nzaslal právnemu zástupcovi počas jeho výkonu trestu odňatia slobody a na základe tohto\nlistu sme navrhovali, ktorý sme sám o sebe považovali ako nový dôkaz, sme navrhovali, aby\nbolo obnovené konanie.“\nPrávna zástupkyňa sťažovateľa ďalej podrobnejšie poukázala na rozhodnutie sp. zn.\nII. ÚS 111/2015, pričom citujúc z jeho relevantných častí uviedla, že podľa bodu 19\n«„Podmienkou povolenia obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené\nskutočnosti alebo novo navrhované dôkazy nepochybne povedú k inému skutkovému\nzisteniu, odchylnému od predchádzajúceho konania. Pre povolenie obnovy konania\npostačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad možnej zmeny\nrozhodnutia o vine a treste.“\nMáme za to, že práve tieto podmienky boli splnené v našom návrhu na obnovu\nkonania. V bode 20 tohto judikátu ústavný súd hovorí „Aj v konaní o povolenie obnovy\nkonania je potrebné ctiť princíp in dubio pro reo a sudca rozhodujúci o povolení obnovy\nkonania by mal k posúdeniu veci pristupovať nepredpojato, t. j. byť v zásade otvorený tomu,\nže tvrdená nová skutočnosť môže doterajšie rozhodnutie o vine a treste zvrátiť“.».\nK veci samej uviedla, že „Takže my tvrdíme, že na jednej strane v samotnom konaní\nvo veci samej neboli použité všetky prostriedky k tomu, aby syn sťažovateľa vypovedal\nvo veci samej a potom keď má záujem vypovedať a tvrdí, čo nebolo spochybnené, že o tom\nkonaní naozaj nevedel, tak nemôže byť použitý jeho dôkaz, pretože sa považuje za účelový.\nTakéto vyhodnotenie zo strany Krajského súdu v Trenčíne považujeme ako hrubo\narbitrárne. Trváme s ohľadom na tieto okolnosti na svojej argumentácii, ktoré som si\ndovolila tu na tomto pojednávaní vybrať Vám niektoré z okolnosti, ktoré považujem\nza kľúčové, trváme na podanej sťažnosti aj s návrhom ohľadom porušenia základných práv,\nv prvom rade sa domnievame, že je porušený čl. 46 ods. 1, právo na spravodlivý proces\npre arbitrárnosť napádaného rozhodnutia.“.\n18. Na pojednávaní prítomný sťažovateľ sa vyjadril, že „Ja by som len k tým trom\nbodom, že som teda vôbec nemal vedomosť, že môj syn teda predal tie pozemky a takisto\nsom žiadne peniaze od neho nedostal a sám som bol poškodený, lebo tým pádom by som aj\n\n16\n\nja musel dať, lebo by som bol dostal peniaze a celý tento stav súčasne pôsobil na moju\npsychiku, ktorá trvá dodnes, vidíte, že aj teraz sa mi trasie hlas, ťažko to znášam, znášala to\naj moja rodina a hlavne aj moja manželka, nakoľko sme už dvaja, takže toto všetko stále\npôsobí a kým to nie je ukončené na tú moju psychiku.“.\n19. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení odporcu a sťažovateľa,\nako aj z obsahu príslušného spisového materiálu zistil a zrekapituloval si tieto relevantné\nskutočnosti:\n20. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 50/2003 z 27. októbra 2009 v spojení\ns uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 1/2010 z 30. septembra 2010 bol sťažovateľ\nuznaný vinným z trestného činu sprenevery spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 248\nods. 1 a 5 Trestného zákona.\n21. Sťažovateľ 12. apríla 2012 predložil okresnému súdu návrh na povolenie obnovy\nkonania v označenej trestnej veci, ktorý odôvodnil novým dôkazom doteraz súdu\nneznámym, a to výsluchom svojho syna, spoluodsúdeného v predmetnom trestnom konaní,\nktorý v pôvodnom konaní nebol vypočutý z dôvodu, že sa proti nemu konalo ako proti\nušlému, pričom sa tento spoluodsúdený v súčasnosti nachádza na známom mieste, je\nochotný vypovedať a uviesť nové skutočnosti, ktoré by mali privodiť vo veci spravodlivé\nrozhodnutie. V návrhu sťažovateľ zdôraznil, že nový dôkaz v podobe uvedenej výpovede\npredstavuje spochybnenie zistených skutočností, na základe ktorých bol sťažovateľ\nodsúdený, keďže touto výpoveďou by malo byť potvrdené, že spoluodsúdený syn\nsťažovateľovi nikdy nevyplatil žiadnu čiastku z predaja nehnuteľnosti a sťažovateľ ani\nnevedel o tomto ďalšom jej predaji, teda sa nemohol aktívne a premyslene podieľať\nna znížení majetku svojich súrodencov, ako mu to kladie za vinu právoplatné rozhodnutie.\n22. Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 46/2012 zo 17. januára 2013 bol návrh\nsťažovateľa na obnovu konania zamietnutý s odôvodnením, že okresný súd nezistil\npodmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. O sťažnosti sťažovateľa\npodanej proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd namietaným uznesením sp. zn.\n\n17\n\n23 Tos 27/2013 zo 4. apríla 2013 tak, že ju ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku zamietol.\n23. Krajský súd v predmetnom uznesení dôvodil: „Okresný súd v predmetnej trestnej\nveci vykonal navrhované dokazovanie na verejnom zasadnutí výsluchom odsúdeného\na s prihliadnutím aj na ďalšie dôkazy dospel k záveru, že v predmetnej\ntrestnej veci nie sú splnené podmienky na obnovu konania. Vychádzajúc z ustanovenia\n§ 394 ods. 1 Tr.por. je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne vyriešil otázku, či\ntento dôkaz by sám osebe, alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi,\nmohol odôvodniť zmenu pôvodného rozhodnutia. K veci je potrebné uviesť, že\nv pôvodnom konaní odmietol vypovedať, pričom odsúdený\n\npoprel\n\nspáchanie trestnej činnosti, resp. poprel vedomosť o tom, že by niečo vedel o predaji\npozemkov, ktorý realizoval jeho syn\n\n. Preskúmaním pôvodného spisu\n\ndospel aj krajský súd k záveru, že na pôvodnom rozhodnutí o vine odsúdeného\nnič nemôže zmeniť ani výpoveď\n\n. Odsúdený\n\nbol totiž uznaný\n\nvinným predovšetkým na základe výpovedí jeho súrodencov, jeho objektívne preukázaného\nkonania spočívajúceho v zavádzaní súrodencov, v účasti na územnom konaní a tiež\nlistinných dôkazov a jeho vina na predmetnom skutku bola nezvratne preukázaná. Ako súd\nprvého stupňa v pôvodnom konaní v rozsudku sp. zn. 5T/50/03 zo dňa 27.10.2009, tak aj\nkrajský súd vo svojom uznesení sp.zn. 2To/1/2010 zo dňa 30.09.2010 veľmi logicky\na konkrétne odôvodnili na základe dôkaznej situácie vinu\n\na podľa názoru\n\nodvolacieho súdu, na zmene zisteného skutkového stavu, resp. právnej kvalifikácie jeho\nkonania nemôže nič zmeniť ani súčasná výpoveď\n\n. Túto výpoveď je totižto\n\npotrebné brať so značnou rezervou a vyhodnotiť ju ako vykonanú v snahe pomôcť druhému\npáchateľovi – svojmu otcovi a vyviniť ho z predmetnej trestnej činnosti. Ak by mala byť táto\nvýpoveď pravdivá je namieste si položiť otázku, prečo obvinený\n\ntakto\n\nnevypovedal aj v prípravnom konaní pred vyšetrovateľom dňa 23.12.2002, ale odmietol\nvypovedať. So vzneseného obvinenia mu totiž bolo známe, že spolu s ním je trestne stíhaný\naj jeho otec. Predmetom hodnotenia súdu rozhodujúceho o obnove konania musí byť aj\nokolnosť, pre ktorú došlo napríklad k zmene výpovede svedka, obdobne výpoveď predtým\n\n18\n\nnevypočutého svedka musí súd vyhodnotiť v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už\nznámymi.“\nII.\n24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n25. Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietku porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na výsluch svedkov podľa\nčl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.\n26. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy\nodôvodňuje neprípustným výkladom a aplikáciou relevantných ustanovení Trestného\nporiadku upravujúcich podmienky pre povolenie obnovy konania, kde konajúce súdy podľa\nsťažovateľa nerešpektovali stanovené zákonné limity a ani interpretačné východiska\ndotknutej právnej úpravy zakotvené ustálenou judikatúrou. Navyše, v namietanom postupe\nkonajúcich súdov vidí sťažovateľ aj porušenie princípu rovnosti zbraní podľa čl. 47 ods. 3\nústavy a svojho práva na výsluch svedkov garantovaného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru,\nkeďže mu podľa jeho názoru súdy svojím rozhodnutím znemožnili v obnovenom konaní\nrealizovať dôkaz – svedectvo v jeho prospech, spôsobilé zvrátiť jeho vinu.\n27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n28. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.\n\n19\n\n29. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má\nprávo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch\nsvedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.\n30. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto\noprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola\nprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento\nčlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy\nv spojení s čl. 51 ústavy).\n31. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy (ktorá môže\nmať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon) a aby bolo toto rozhodovanie zároveň pokryté jej\nústavne konformným výkladom a aplikáciou.\n32. Rámec povinností orgánov verejnej moci, proti ktorým smeruje právo na súdnu\na inú právnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, zakotvujúci princíp právneho štátu –\nviazanosť verejnej moci právom, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe\nústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n33. Každé konanie súdu, resp. iného orgánu verejnej moci, ktoré nie je v súlade\nso zákonom, t. j. ak orgán verejnej moci nekoná v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví\nzákon, protirečí príkazu ústavnej normy.\n34. Za východiskovú pri posúdení sťažnosti sťažovateľa považoval ústavný súd\notázku objasnenia účelu konania o povolenie obnovy konania.\nInštitút obnovy konania predstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným\nrozhodnutím vo veci, keďže umožňuje príslušnému orgánu verejnej moci konať\na rozhodovať o veciach právoplatne rozhodnutých. Účelom konania o povolenie obnovy\nkonania, ktoré sa skončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, je odstránenie\n20\n\nprípadných justičných omylov. V danom prípade možnosť prelomenia princípu právnej\nistoty vyplýva z nadradenosti verejného záujmu na správnom, a teda spravodlivom\ntrestnoprávnom rozhodnutí nad verejným záujmom na právnej istote.\n35. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo\nprávoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú\nnajavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo\nv spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine\nalebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti\nčinu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore\ns účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie\nod uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo\nk pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.\n36. V konaní o povolenie obnovy konania podľa Trestného poriadku príslušný súd\nnepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, ale posudzuje otázku, či\nnové skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu\nodôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré už bolo vydané.\n37. Pri posudzovaní odôvodnenosti návrhu na povolenie obnovy konania príslušný\nsúd skúma, či sú navrhovateľom označené nové skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé,\nzabezpečiť mu v obnovenom konaní priaznivejšie rozhodnutie. Potenciál takto novo\npredkladaných skutočností alebo dôkazov nemožno hodnotiť izolovane, ale je potrebné ich\nhodnotiť vo vzťahu k skutočnostiam a dôkazom, na základe ktorých súd ustálil skutkové\nzistenia v pôvodnom konaní. Treba však zároveň zdôrazniť, že hodnotenie spôsobilosti\ntýchto novo predkladaných skutočností alebo dôkazov sa má pohybovať v rovine\npravdepodobnosti. Podmienkou pre povolenie obnovy konania nie je absolútna istota, že\nnovo tvrdené skutočnosti alebo dôkazy nepochybne povedú k skutkovým zisteniam\nodlišným od pôvodného konania. Ako vyplýva zo samotného normatívneho textu zákona\n(§ 394 ods. 1 Trestného poriadku: „skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by\nmohli“), pre povolenie obnovy konania postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti\n\n21\n\nči dôvodný predpoklad, že novo navrhnuté skutočnosti alebo dôkazy povedú k zmene\npôvodného rozhodnutia.\n38. V konaní o povolenie obnovy konania si súd nemôže atrahovať definitívne\nposudzovanie predkladaného dôkazu v kontexte dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní.\nÚčelom konania o povolenie obnovy konania nie je posudzovanie viny odsúdeného\n(navrhovateľa). Posudzovanie otázky viny odsúdeného v danom konaní by znamenalo\nprekročenie zákonného rámca vymedzujúceho právomoci súdu v tomto konaní, čo znamená\nneprípustný exces v postupe súdu, predstavujúci zásah do ústavou garantovaných\nzákladných práv navrhovateľa (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.\n2517/08 z 24. februára 2009, bod 39).\n39. Krajský súd ako súd sťažnostný vymedzené pravidlá, ktoré je potrebné\npri výklade a aplikácii dotknutých ustanovení Trestného poriadku (skúmanie splnenia\npodmienok pre povolenie obnovy konania) rešpektovať, zjavne porušil.\n40. V sťažovateľovom prípade sa krajský súd neobmedzil pri posudzovaní\nsťažovateľom predloženého nového dôkazu (výpoveď spoluodsúdeného, ktorý v rámci\npôvodného trestného konania v prípravnom konaní odmietol vypovedať a v konaní pred\nsúdom vypočutý nebol, keďže sa konalo proti nemu ako proti ušlému) na zisťovanie\npravdepodobnosti, či by tento dôkaz (výpoveď) v kontexte skutkových záverov ustálených\nna základe dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní bol spôsobilý odôvodniť iné\nrozhodnutie o vine sťažovateľa.\nSúd totižto pristúpil k hodnoteniu predmetnej výpovede z hľadiska jej hodnovernosti,\nprezentoval na tomto mieste úvahy, ktorými sa riadil a vyhodnotil predkladaný nový dôkaz\ns definitívnou platnosťou ako účelový, nespôsobilý k zmene pôvodného rozhodnutia („Túto\nvýpoveď je totižto potrebné brať so značnou rezervou a vyhodnotiť ju ako vykonanú v\nsnahe pomôcť druhému páchateľovi – svojmu otcovi a vyviniť ho z predmetnej trestnej\nčinnosti.“), kde v kontexte už vykonaných dôkazov pôvodného konania znovu „potvrdil“\nvinu sťažovateľa.\n\n22\n\n41. Ústavný súd pripomína, že aj v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné\nctiť zásadu in dubio pro reo, pretože aj toto konanie je konaním trestným so všetkými\npotenciálnymi následkami a je v ňom potrebné rešpektovať ústavné princípy ovládajúce\ntrestné konanie. Zásada in dubio pro reo vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z dopredu\nprijatého presvedčenia, že obžalovaný spáchal čin, ktorý je mu kladený za vinu, aby\ndôkazné bremeno ležalo na strane obžaloby a aby prípadné pochybnosti boli využité\nv prospech obžalovaného (pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nMelich a Beck v. Česká republika z 1. 7. 2008, bod 49, resp. 54 ). Platí teda, že aj v konaní\no povolení obnovy konania treba rešpektovať princíp in dubio pro reo a sudca rozhodujúci\no povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať nezaujato, to znamená, byť\nv zásade otvorený tomu, že predložený dôkaz môže potenciálne doterajšie rozhodnutie\no vine zvrátiť (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 2517/08 z 24. februára\n2009, bod 46 ).\n42. O tom, že konajúci krajský súd na požiadavku nezaujatého prístupu vyplývajúcu\nz označeného ústavného princípu nereflektoval, svedčí formulácia obsiahnutá v jeho\nrozhodnutí: „Odsúdený\n\nbol totiž uznaný vinným predovšetkým na základe\n\nvýpovedí jeho súrodencov, v účasti na územnom konaní a tiež listinných dôkazov a jeho vina\nna predmetnom skutku bola nezvratne preukázaná.“\n43. Na presvedčenie krajského súdu o „nezvratne preukázanej“ vine sťažovateľa\npotom nadviazal jeho neprípustný aktivistický postup, keď si krajský súd prisvojil\nprávomoc vykonať definitívne vyhodnotenie novo navrhnutého dôkazu, ktorý kvalifikoval\nako účelový, a teda zásadne nespôsobilý zvrátiť rozhodnutie o vine sťažovateľa.\n44. Krajský súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania svojím\npostupom svojvoľne vybočil z procesného rámca určeného mu príslušnými ustanoveniami\nTrestného poriadku. Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd vymedzený zákonný rámec\npríslušného konania nemôže ignorovať, pretože takýto spôsob uplatnenia právomoci\nvšeobecného súdu nie je zlučiteľný s princípom právneho štátu ustanoveným v zmysle čl. 1\nústavy (II. ÚS 28/96) a v okolnostiach posudzovaného prípadu ani so sťažovateľovým\nzákladným právom na súdnu ochranu.\n\n23\n\n45. Túto svojvôľu krajského súdu pri interpretácii a aplikácii zákona kvalifikuje\nústavný súd ako porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného\nčl. 46 ods. 1 ústavy.\n46. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušenia čl. 6 ods. 3 písm. d)\ndohovoru predmetným uznesením krajského súdu poukazuje ústavný súd na ustálenú\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vylučuje aplikovateľnosť čl. 6\ndohovoru v rámci konania o návrhu na povolanie obnovy konania, a to tak v civilných, ako\naj v trestných veciach (pozri rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach\nVebiu v. Česká republika z 26. 7. 2003, Kulnev v. Rusko z 18. 3. 2010). Z uvedených\ndôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v označenej časti nevyhovel.\n47. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie princípu rovností zbraní podľa\nčl. 47 ods. 3 ústavy, je ústavný súd toho názoru, že aj v danom prípade je obsah záruky\nobsiahnutý v označenom článku priamo bezprostredne realizovateľný až v meritórnom\nkonaní (obnovenom konaní), a preto pre nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi\nnamietaným postupom, resp. uznesením krajského súdu a obsahom dotknutého článku\nústavy, ústavný súd v označenej časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.\nIII.\n48. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,\ntakéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n49. Keďže ústavný súd skonštatoval porušenie označeného základného práva\nsťažovateľa zaručeného ústavou, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto\nrozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie\nkrajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom je krajský súd\nviazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6\nzákona o ústavnom súde).\n\n24\n\n50. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume\n10 000 €, ktoré odôvodnil postupom konajúceho súdu odporujúcim jeho základným právam,\nktoré mu podľa vlastného vyjadrenia spôsobili nemajetkovú ujmu spočívajúcu\nv spôsobených psychických útrapách, znevážení dobrého mena a nákladoch na svoju\nochranu.\n51. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie.\n52. Podľa názoru ústavného súdu vyslovenie porušenia základného práva\nsťažovateľa, zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie\nkonanie vo výroku tohto nálezu možno vzhľadom na okolnosti tohto prípadu považovať\nza dostatočnú a účinnú nápravu. Ústavný súd bral do úvahy aj dôvody, o ktoré oprel\nsťažovateľ svoju žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia, pretože tieto sa\nv podstatnom týkajú predchádzajúceho právoplatne skončeného trestného konania, ktoré\nvšak nie je predmetom tohto konania pred ústavným súdom. Ústavný súd preto rozhodol,\nže finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznáva.\n53. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný\nsúd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 785,44 €.\n54. Podľa § 36 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným\nsúdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho. Ústavný\nsúd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému\núčastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n55. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa\nvychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1\npísm. a), b) a c) a § 15 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania\npred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade\n25\n\nnevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením\nalebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr.\nI. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).\n56. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013\nv konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy 781 €),\nčo predstavuje sumu 130,16 a hodnota režijného paušálu sumu 7,81 €.\nZákladná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2014 v konaní\npred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy 804 €), čo\npredstavuje sumu 134 € a hodnota režijného paušálu sumu 8,04 €.\nZákladná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2016 v konaní\npred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy 858 €), čo\npredstavuje sumu 143 € a hodnota režijného paušálu sumu 8,58 €.\n57. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva\núkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia sťažovateľa,\npodanie sťažnosti), za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 (vyjadrenie\nk stanovisku krajského súdu) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2016 (účasť\nna ústnom pojednávaní), čo celkovo predstavuje sumu 537,32 €.\nK tomu bolo potrebné pripočítať dvakrát režijný paušál v sume 7,81 €, jedenkrát\nrežijný paušál v sume 8,04 € a jedenkrát režijný paušál v sume 8,58 €, čo predstavuje spolu\nsumu 32,24 €.\nÚstavný súd priznal aj náhradu cestovných výdavkov vyčíslených právnou\nzástupkyňou sťažovateľa v sume 42,14 €.\nSpolu náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľa predstavuje sumu 611,70 €.\nKeďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty (DPH),\nústavný súd priznal celkovú sumu náhrady trov konania sťažovateľovi vrátane DPH v sume\n734,04 €.\nTrovy konania je povinný zaplatiť sťažovateľovi krajský súd na účet jeho právnej\nzástupkyne.\n\n26\n\n58. Ústavný súd vzhľadom na to, že právna zástupkyňa vyčíslila trovy právneho\nzastúpenia (s určitými nepresnosťami) až na ústnom pojednávaní a doklad o tom, že je\nplatiteľkou DPH, doručila ústavnému súdu až dodatočne, vo vyhlásení rozhodnutia\nna ústnom pojednávaní uviedol výšku náhrady trov právneho zastúpenia v sume 675,44 €.\n59. Ústavný súd aplikujúc § 164 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku (súd\nkedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé\nnesprávnosti) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde opravil chybu v počítaní, ku ktorej\ndošlo pri vyhlásení rozhodnutia, a v bode 4 písomného vyhotovenia nálezu uviedol správnu\nsumu 734,04 €.\n60. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 15. marca 2016\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "obnova konania-obnova konania v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "23Tos/27/2013", "guid": "4fe989b0-cb82-4123-a209-e7cbbe7c08eb:f043ab49-b6ac-43ce-a873-087a6ab554e7", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:82c316b7-6017-4a66-930b-a07a876550a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.111.2015.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 111/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/2015 z 3. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-03", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.111.2015.2"}, {"guid": "ussr:bb2d53b3-0a43-4b4d-a3e6-e96cc5a1aae9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 142/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 142/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb2d53b3-0a43-4b4d-a3e6-e96cc5a1aae9"}, {"guid": "ussr:baacfd40-1634-4a22-ae6f-c6303b42875d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:baacfd40-1634-4a22-ae6f-c6303b42875d"}, {"guid": "ussr:d7d638ed-4d26-4814-995b-c3ce9909476c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 129/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/03 z 12. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-12", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7d638ed-4d26-4814-995b-c3ce9909476c"}, {"guid": "ussr:3f2cc0d6-1c91-4ba3-ab20-5c6908322861", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 28/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-12", "citacie_n": 288, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1"}, {"guid": "4fe989b0-cb82-4123-a209-e7cbbe7c08eb:f043ab49-b6ac-43ce-a873-087a6ab554e7", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3112010612.1", "spisova_znacka": "23Tos/27/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23Tos/27/2013 z 3. 4. 2013", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2013-04-03", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3112010612.1"}, {"guid": "5e500af6-f16f-4a34-9fd7-c24ab3f2e803:9d42c374-ce54-4b63-83c6-dc332eca6288", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Nt/46/2012", "nazov": "Rozhodnutie Okresného súdu Martin sp. zn. 3Nt/46/2012 z 7. 9. 2012", "sud": "Okresný súd Martin", "datum_vydania": "2012-09-07", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5e500af6-f16f-4a34-9fd7-c24ab3f2e803:9d42c374-ce54-4b63-83c6-dc332eca6288"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:644b6e3a-ecd0-4cdd-92f9-372d02b99ef7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.381.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 381/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 381/2026 z 24. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.381.2026.1"}, {"guid": "ussr:8cad5951-89de-4a31-9686-a3f6419ee95b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.219.2026.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 219/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 219/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.219.2026.2"}, {"guid": "ussr:7b4fe0a0-78f8-43b2-b711-aad4c75e1656", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.341.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 341/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/2026 z 3. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.341.2026.1"}, {"guid": "ussr:f7613b1f-19c9-4b85-839b-d843c289d865", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.147.2026.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 147/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2026 z 2. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.147.2026.2"}, {"guid": "ussr:3ad2add9-536d-40da-91b1-3ffda3ad4dc2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.254.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 254/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 254/2026 z 5. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.254.2026.1"}, {"guid": "ussr:5f7edbb9-7dcd-42e2-ad84-e839b455389e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.174.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 174/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 174/2026 z 26. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.174.2026.1"}, {"guid": "ussr:c2f2417a-98fc-4fcd-bd68-da29b6783e5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.103.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 103/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 103/2026 z 24. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.103.2026.1"}, {"guid": "ussr:6ab75346-605f-45fe-84db-c593d252a25d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.92.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2026 z 24. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.92.2026.1"}, {"guid": "ussr:a02ffd78-8f8f-4fca-bf27-bce86fd28a01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.503.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 503/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 503/2025 z 30. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.503.2025.1"}, {"guid": "ussr:827c7861-93cf-4757-ba1d-f3c23df3a01c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.449.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 449/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 449/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.449.2025.1"}, {"guid": "ussr:96af5429-cb20-40aa-90ce-062362682d3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.282.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 282/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 282/2025 z 10. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.282.2025.1"}, {"guid": "ussr:f2862d44-819f-4cba-a754-73ff338b4799", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.655.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 655/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 655/2024 z 18. 12. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.655.2024.1"}, {"guid": "ussr:c1ff0a9c-0212-47d1-88f5-1806ca9185cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.640.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 640/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2024 z 21. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.640.2024.1"}, {"guid": "ussr:748418b3-136f-4245-aec2-de0e9e7c9ea7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.635.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 635/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 635/2024 z 21. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.635.2024.1"}, {"guid": "ussr:083d5506-4690-4d8a-9192-8ff259b30078", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.236.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 236/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 236/2024 z 14. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.236.2024.1"}, {"guid": "ussr:f0627dbf-f5f9-4d9a-8afc-ae9029a01cee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.242.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 242/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2024 z 25. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.242.2024.1"}, {"guid": "ussr:f0a23a9b-8cdb-4b3f-9226-6fe2a387cab2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.185.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 185/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 185/2024 z 28. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.185.2024.1"}, {"guid": "ussr:b72dde73-7386-4b0c-bf21-120125386654", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.152.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 152/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 152/2024 z 20. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.152.2024.1"}, {"guid": "ussr:0d76fb40-f810-4163-b87c-6853425d4a9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.125.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 125/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 125/2024 z 20. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.125.2024.1"}, {"guid": "ussr:3cdc76ea-7f59-4557-b806-03126c825e2e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.79.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 79/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 79/2024 z 29. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.79.2024.1"}, {"guid": "ussr:1356913c-ea3b-43e7-ac6a-c837347f4720", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.654.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 654/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 654/2023 z 29. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.654.2023.1"}, {"guid": "ussr:69d7b107-671f-4471-b8be-a3307a1f4d23", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.605.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 605/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 605/2023 z 23. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.605.2023.1"}, {"guid": "ussr:72e92e9c-1f55-467c-b48d-c3c1d39a1a34", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.596.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 596/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 596/2023 z 9. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.596.2023.1"}, {"guid": "ussr:53cf9eac-6a16-42f1-9083-d25c51937d86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.568.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 568/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 568/2023 z 7. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-07", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.568.2023.1"}, {"guid": "ussr:6b431245-8125-4992-be2b-1b1cc9f3b7a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.514.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 514/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 514/2023 z 11. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.514.2023.1"}, {"guid": "ussr:bad72154-780a-43a5-a451-d106d0ed8451", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.438.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 438/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 438/2023 z 5. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.438.2023.1"}, {"guid": "ussr:ebcffce2-de24-4eb1-8fe7-3d8af7f10dfd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.356.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 356/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 356/2023 z 27. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.356.2023.1"}, {"guid": "ussr:3f7b4265-476f-4311-8499-5a19bb648ee4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.245.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 245/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 245/2023 z 9. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.245.2023.1"}, {"guid": "ussr:b65bdd39-64de-4b67-914a-d0b38112a94c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.476.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 476/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 476/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.476.2022.1"}, {"guid": "ussr:ff8b9a05-aaf1-492e-9bac-1b20a11a240c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.395.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 395/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 395/2022 z 6. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-06", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.395.2022.1"}]}