{"guid": "ussr:6f9e1bbf-c4e1-4315-9457-c48f01205366", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.402.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 402/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/2016 z 21. 6. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 21. júna 2016, sp. zn. III. ÚS 402/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.402.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-06-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6f9e1bbf-c4e1-4315-9457-c48f01205366", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.402.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.402.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.402.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 402/2016-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, zastúpeného\n\nJUDr. Jánom Vrbom, Advokátska kancelária JUDr. Ján Vrba, Námestie slobody 2,\nHumenné, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4 M Obdo 3/2014 z 31. augusta 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra\n2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nvo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 4 M Obdo 3/2014 z 31. augusta 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný súd“)\nrozhodol rozsudkom z 9. júla 2012 o žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenej\n\nna okresnom súde pod sp. zn. 22 Cb 93/2010 tak, že zaviazal sťažovateľa uhradiť žalobcovi\nsumu 7 195,90 € s príslušenstvom. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal\nsťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)\nrozsudkom sp. zn. 3 Cob 212/2012 z 30. júla 2013. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal\ngenerálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne\ndovolanie, ktoré následne najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.\nSťažovateľ je toho názoru, že napadnutým uznesením najvyšší súd porušil jeho\noznačené práva v podstate tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení § 243e\na nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „OSP“) najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie podané generálnym\nprokurátorom pre neprípustnosť, hoci prípustné bolo.\nSťažovateľ v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu (sťažovateľ v prvom bode petitu nepresne žiada\nvysloviť porušenie svojich práv „v konaní“ bez toho, aby uviedol napadnuté uznesenie ako\nvýsledok konania, pozn.), zrušil napadnuté uznesenie a zaviazal najvyšší súd na náhradu\ntrov konania.\nZároveň sťažovateľ žiadal odložiť vykonateľnosť označeného rozsudku okresného\nsúdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 212/2012 z 30. júla 2013.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n2\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\nZa zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom\nprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie\n(napr. I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\n3\n\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť\nrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj\nnapríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\nJudikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n4\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\nReštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania súvisí s princípom\nprávneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom\nprocese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.\nRovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho\nprokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa\nna záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie.\nÚstavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde\nk podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP\nje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však\npodľa judikatúry ESĽP za takúto vadu alebo exces však nemožno považovať skutočnosť, že\nna predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa\npožiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť\nrozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je\noprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,\naby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny\nopravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely\nnápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť\nč. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym\nposúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou\nodôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007,\nsťažnosť č. 20887/03, bod 29).\n5\n\nÚstavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou\npredmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ich ústavne konformným\nvýkladom (§ 243e a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru,\nže pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona\ns odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré\nzaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho\ndovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením\nzákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku\nznamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne\nprocesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti\ns kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje\npodmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo\nspájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by\nde facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto\nmimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok\ndostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,\ndo ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania\ns odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne\nzákladného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov\nkonania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,\nodlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva\notázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako\ntakej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,\nz ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych\nnázorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».\nAj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej\nrepublike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam\n6\n\na obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí\notázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí,\nktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním\nmimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté\nrozhodnutia najvyššieho súdu.\nNosné dôvody uvádzané v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, na základe\nktorých bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,\nspočívajú – zjednodušene povedané – v názore, že neexistovali závažné okolnosti, procesné\npochybenia vo veci konajúcich súdov alebo exces, v dôsledku ktorých by bol opodstatnený\nodklon od zachovania princípu právnej istoty, preto dovolanie podané generálnym\nprokurátorom nebolo prípustné. V okolnostiach posudzovanej veci najvyšší súd nad rámec\nuž uvedeného, resp. rozvíjajúc už uvedené, uviedol:\n„Dovolací súd rešpektujúc uvedené právne názory vyslovené ústavným súdom\na ESĽP dospel k záveru, že v dôsledku reštriktívneho výkladu ustanovenia § 243e O. s. p.\npod porušením zákona, v prípade dôvodu uvedeného v § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.\n(nesprávne právne posúdenie), je potrebné predovšetkým rozumieť závažné porušenie\nzákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia\npodmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom\nchránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia\nvecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom\nmimoriadneho dovolania aj podľa názoru dovolacieho súdu nie je legitímna v prípade,\nak generálny prokurátor presadzuje svoj odlišný právny názor na hmotnoprávne posúdenie\nprávoplatne skončenej veci prostredníctvom mimoriadneho dovolania, napriek tomu,\nže súdy konajúce vo veci samej rešpektovali všetky relevantné procesné pravidlá.\nAj v prípade, ak by právny názor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium vecnej\nsprávnosti pri rozhodovaní v merite veci, porušenie zákona pričítateľné všeobecnému súdu,\nby nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by\nneznamenalo odopretie práva na súdnu ochranu v duchu článku 46 ods. 1 Ústavy, pretože\nabsentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je\n7\n\nv článku 46 až 50 Ústavy. Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného\nmeritórneho\n\nrozhodnutia\n\nvydaného\n\nv\n\nobčianskom\n\nsúdnom\n\nkonaní\n\ns\n\nohľadom\n\nna nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa\nv konaní alebo rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore\ns ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú\nriešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.\nV predmetnej veci dôvody mimoriadneho dovolania neobsahovali žiadne osobitné\na presvedčivé okolnosti odôvodňujúce zrušenie právoplatných rozhodnutí. Generálny\nprokurátor neuviedol žiadne závažné procesné pochybenia súdov alebo exces, v dôsledku\nktorých by bol opodstatnený odklon od zachovania princípu právnej istoty. Dovolací súd\ndospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k závažnému porušeniu procesného postupu\nsúdov, v dôsledku ktorého by súdy vyslovili nesprávny právny záver, a preto mimoriadne\ndovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné.“\nOtázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej\nriešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis\nIV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu uvedený\nv odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo\narbitrárny. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd\nzrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať\nmimoriadne\n\ndovolanie\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nza\n\nneprípustné,\n\na\n\nvysporiadal\n\nsa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ich ústavný\nsúd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné\n(m. m. I. ÚS 117/2016).\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý má základ\nv rozhodovacej činnosti ústavného súdu, nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je\nopravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu\ndo výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho\n8\n\nnezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný\nsúd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej\njudikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol\nsvojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich\núčel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu\nústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo\nmožné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté takými\nnedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jej zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.\nNa základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti\nústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nrozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo\nbez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite\nsťažnosti, ako aj návrhom na odloženie vykonateľnosti označených právoplatných\nrozhodnutí všeobecných súdov.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. júna 2016\n9\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "mimoriadne dovolanie", "právna istota-dôvery v právo", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "nehnuteľnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:260eb826-9f39-4d3f-bf9c-4a6f3515c05c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 303/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 303/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:260eb826-9f39-4d3f-bf9c-4a6f3515c05c"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "75753b19-78dd-4a63-8f43-55718bed0856:99ca5812-db21-4ec1-989f-d278bc6fa211", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1210223952.1", "spisova_znacka": "3Cob/212/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/212/2012 z 29. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-09-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1210223952.1"}, {"guid": "b38ebcaa-40ff-4ebb-bbdc-b787750aa70d:c37bc592-6cff-42ae-9bdd-19a833d9d95d", "ecli": null, "spisova_znacka": "22Cb/93/2010", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 22Cb/93/2010 z 9. 7. 2012", "sud": "Okresný súd Michalovce", "datum_vydania": "2012-07-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b38ebcaa-40ff-4ebb-bbdc-b787750aa70d:c37bc592-6cff-42ae-9bdd-19a833d9d95d"}], "citovane_v": []}