{"guid": "ussr:8efa92f7-0b6c-48c0-addd-24b551dc7af6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.361.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 361/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/2016 z 31. 5. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 31. mája 2016, sp. zn. III. ÚS 361/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.361.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-05-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8efa92f7-0b6c-48c0-addd-24b551dc7af6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.361.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.361.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.361.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 361/2016-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2016 predbežne\nprerokoval sťažnosť spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava,\nzastúpenej spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., advokátska kancelária, Pajštúnska 5,\nBratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Tomáš Kušnír, vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 18. novembra 2015 vo veci sp. zn. 8 M Cdo 6/2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2016\ndoručená sťažnosť spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava (ďalej\nlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé\n\nsúdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nz 18. novembra 2015 vo veci sp. zn. 8 M Cdo 6/2015.\nZo\n\nsťažnosti\n\nvyplýva,\n\nže\n\nsťažovateľka\n\nje\n\nprávnickou\n\nosobou\n\npatriacou\n\ndo medzinárodne pôsobiacej inkasnej skupiny. Na Okresnom súde Prešov (ďalej len\n„okresný súd“) sa 17. januára 2012 žalobou domáhala zaplatenia pohľadávky vo výške\n174,03 € s príslušenstvom proti\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„odporca“). Pohľadávky vznikla z úverovej zmluvy z 26. júna 2006 uzavretej medzi\nodporcom a spoločnosťou\n\n,\n\n, ktorá potom\n\npohľadávku postúpila zmluvou z 5. septembra 2008 na sťažovateľku.\nOkresný súd žalobu zamietol rozsudkom č. k. 10 C 56/2012-48 z 12. septembra\n2012. Dospel k záveru, že „návrh na začatie konania bol podaný po uplynutí trojročnej\npremlčacej doby“. Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach predloženú\nsťažovateľkou na účel preukázania absencie premlčania súdenej pohľadávky okresný súd\nneakceptoval, pretože obsah tejto dohody vyhodnotil tak, že nepredstavuje „relevantné\nuznanie premlčaného dlhu“.\nProti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,\no ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 20 Co\n244/2012-111 z 27. februára 2014 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.\nProti odvolaciemu rozhodnutiu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len\n„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie.\nMimoriadne\n\ndovolanie\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nuznesením\n\nz 18. novembra 2015 v konaní sp. zn. 8 M Cdo 6/2015 odmietol. V dôvodoch svojho\nuznesenia sa v plnej miere prihlásil k právnym záverom spoločného zasadnutia svojho\nobčianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia z 20. októbra 2015. V nadväznosti\nna to najvyšší súd dôvodil, že «z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý je\n\n2\n\nnespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi\nprocesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo,\nvyužil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu\nposkytuje Občiansky súdny poriadok.\nPravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade\npochybnosti o účinnosti opravného prostriedku, požaduje využiť všetky opravné prostriedky,\no ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade\ns tým je na účastníkovi konania, aby - až po najvyššiu úroveň - využil možnosť podať všetky\ndostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo aj len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť\nv jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí. To sa v plnom rozsahu vzťahuje\naj na prípady, v ktorých súd mohol (alebo bol povinný) konať aj bez návrhu účastníka.\nOsobný názor účastníka konania na (ne)neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie\nje významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,\nnáleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku...\nVzhľadom na uvedené je opodstatnené konštatovanie, že mimoriadne dovolanie\npodané na podnet účastníka konania... nemožno považovať za procesne prípustné,\nak účastník konania bol pasívny v tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne\na mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii.\nPostup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade\nmožnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť\nale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie\nsúdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť\núčastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi\nriadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich\nsubjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je\n(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho\ndovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym\nsúdnym poriadkom v ustanoveniach § 243e až § 243j O. s. p. Aj ústavný súd už dávnejšie\nkonštatoval, že „ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný\núkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho dovolania“\n(viď PL. ÚS 57/99).».\n\n3\n\nS poukazom na okolnosti sťažovateľkinho prípadu bolo podľa názoru najvyššieho\nsúdu potrebné podané mimoriadne dovolanie odmietnuť, keďže „nepodala dovolanie\nproti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 27. februára 2014 sp. zn. 20 Co 244/2012“.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka pripomína legálnu koncepciu\nprípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa ustanovení zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej\naj „Občiansky súdny poriadok“). K tomu uvádza, že rozhodnutie krajského súdu č. k. 20 Co\n244/2012-111 z 27. februára 2014 bolo potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu,\nčo značne limitovalo prípustnosť prípadného ňou podaného dovolania, a to predovšetkým\nz hľadiska charakteru námietok vznášaných voči základnému konaniu. Tie mali\npodľa názoru sťažovateľky jednoznačne charakter nesprávneho právneho posúdenia veci.\nZa týchto okolností podľa názoru sťažovateľky jediným účinným prostriedkom nápravy bol\npre ňu podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Ak by podala „klasické“ dovolanie\nako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má k dispozícii, mohlo by to s ohľadom\nna štandardnú dĺžku dovolacieho konania viesť k márnemu uplynutiu lehoty na podanie\nmimoriadneho dovolania.\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosti prijal na ďalšie konanie\na vo veci samej nálezmi takto rozhodol:\n„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 6/2015 zo dňa\n18.11.2015 základné právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym\norgánom porušené bolo.\n2. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 6/2015 zo dňa\n18.11.2015 základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.\n3. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 6/2015 zo dňa\n18.11.2015 základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky porušené bolo.\n4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 6/2015 zo dňa\n18.11.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n\n4\n\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania\ndo 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\nZa zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom\nprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.\nI. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).\n5\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa\nporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nJudikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\n\n6\n\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\nReštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania súvisí s princípom\nprávneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom\nprocese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.\nRovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho\nprokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa\nna záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie.\nI z početnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno\nvyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia\nod úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho\nopravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší\nprávoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť\ndo nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy,\nak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť,\nak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu\nexces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné\nnázory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata,\nktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené\nzásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného\nrozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie,\npretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania.\nZrušené môžu byť iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (Ryabykh proti Rusku\nz 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). Nesúhlas s právnym posúdením prípadu\nodvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie\nprávoplatného rozhodnutia (Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).\n7\n\nÚstavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou\npredmetných ustanovení OSP a ich ústavne konformným výkladom (§ 243e a nasl. OSP,\npozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP... v prípade podania mimoriadneho dovolania\npráve\n\nz dôvodu\n\nnesprávneho\n\nprávneho\n\nposúdenia\n\nje\n\npotrebné\n\npod porušením\n\nzákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku\nznamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne\nprocesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti\ns kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje\npodmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo\nspájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by\nde facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto\nmimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok\ndostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,\ndo ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania\ns odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne\nzákladného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov\nkonania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,\nodlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva\notázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci\nako takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru\nESĽP, z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych\nnázorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».\nAj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej\nrepublike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.; poukázal na ne\naj najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia) pripomínajú význam a obsah princípu\nrovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti,\nnezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté\n\n8\n\nz iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.\nNa viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu.\nÚstavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 prijal zjednocujúce\nstanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy\n\nSlovenskej\n\nrepubliky,\n\nako\n\ni výnimočnosť\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\nako\n\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“\nNásledne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne kolégium a obchodnoprávne\nkolégium) prijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť\nmimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní\npodmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky\nzákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne\nspôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil,\nmimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery\nvyjadrené v predchádzajúcom období (R 36/2008).\nNosné dôvody uvádzané v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, na základe\nktorých bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,\nspočívajú svojou podstatou v názore, že sťažovateľka pred tým, ako v jej veciach generálny\nprokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný\nprostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasledujúcich Občianskeho súdneho poriadku,\n„ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie\nv merite veci“. A keďže tak sťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného\npredpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e\nods. 1 in fine OSP), v dôsledku čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať\nmimoriadne dovolanie.\n\n9\n\nOtázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej\nriešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis\nIV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu uvedený\nv odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať za zjavne neodôvodnený\nalebo arbitrárny. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd\nzrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať\nmimoriadne\n\ndovolanie\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nza\n\nneprípustné,\n\na\n\nvysporiadal\n\nsa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ich ústavný\nsúd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné\n(m. m. I. ÚS 117/2016).\nSkutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným\nuž ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.\nIngerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len\nv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.\nAj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by\nv zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba\nv prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.\nO svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené,\nv okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla žiadnu skutočnosť,\nna základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je\npostihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jej zjavnej neodôvodnenosti\nalebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky.\nNa základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti\nústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti\nmedzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľky\n\n10\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nrozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nPokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej práv podľa čl. 13 dohovoru,\nústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej\nporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne\nkonanie sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu\nk ďalším označeným právam, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať.\nAk totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti\nmedzi dovolacím rozsudkom a porušením predmetných práv sťažovateľky.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími návrhmi sformulovanými v jej sťažnostnom petite (zrušenie\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, priznanie nároku na náhradu trov konania).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. mája 2016\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "mimoriadne dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:260eb826-9f39-4d3f-bf9c-4a6f3515c05c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 303/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 303/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:260eb826-9f39-4d3f-bf9c-4a6f3515c05c"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "6214c9e1-656a-4e36-b693-eca1cb678b70:7d864c5a-1ff6-4307-ad75-57bd77c4a595", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8112202586.1", "spisova_znacka": "8MCdo/6/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo/6/2015 z 17. 11. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-11-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8112202586.1"}, {"guid": "d544f828-caa0-4f08-a5ea-dd858991fbb2:4ca1198d-042c-419f-8601-024983f5dc30", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8112202586.2", "spisova_znacka": "20Co/244/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/244/2012 z 26. 2. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-02-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112202586.2"}], "citovane_v": []}