{"guid": "ussr:ecb8a0f4-53eb-436d-800a-183b4b7037ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.297.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 297/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 297/2016 z 11. 5. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. mája 2016, sp. zn. III. ÚS 297/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.297.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-05-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ecb8a0f4-53eb-436d-800a-183b4b7037ff", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.297.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.297.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.297.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 297/2016-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.,\nPajštúnska 5, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Tomáš Kušnír, s. r. o.,\nPajštúnska 5, Bratislava, v mene ktorej koná prokurista a advokát JUDr. Juraj Klačan,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok\nnápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 8/2014 z 9. decembra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2016\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o. (ďalej len\n„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n\n„najvyšší súd“) sp. zn. 8 MCdo 8/2014 z 9. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté\nuznesenie“).\nZo\n\nsťažnosti\n\nvyplýva,\n\nže\n\nsťažovateľka\n\nje\n\nprávnickou\n\nosobou\n\npatriacou\n\ndo medzinárodne pôsobiacej inkasnej skupiny. Sťažovateľka sa na Okresnom súde Prešov\n(ďalej len „okresný súd“) žalobou domáhala zaplatenia pohľadávky v sume 6 988,74 €\nistiny s príslušenstvom voči v žalobe označeným žalovaným. Okresný súd vydal platobný\nrozkaz, proti ktorému v čase jeho doručovania podalo odpor Združenie na ochranu občana\nspotrebiteľa HOOS (ďalej len „vedľajší účastník“ alebo „združenie“) a zároveň oznámilo\nvstup do konania. Po zrušení platobného rozkazu okresný súd žalobu zamietol rozsudkom\nsp. zn. 17 C 403/2012 z 25. februára 2013. Proti označenému rozsudku okresného súdu\npodal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský\nsúd“) rozsudkom sp. zn. 16 Co 88/2013 z 20. júna 2013, ktorým rozsudok okresného súdu\npotvrdil. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky\n(ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, ktoré následne najvyšší súd\nnapadnutým uznesením odmietol.\nSťažovateľka zastáva názor, že napadnutým uznesením najvyšší súd porušil jej\noznačené práva v podstate tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení § 243e\na nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „OSP“) najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie podané generálnym\nprokurátorom pre neprípustnosť, hoci prípustné bolo.\nSťažovateľka v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených\npráv sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu (sťažovateľka v petite\nnapadnuté uznesenie nesprávne označila ako rozsudok, pozn.), zrušil napadnuté uznesenie\na zaviazal najvyšší súd na náhradu trov konania.\n\nII.\n2\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa\nporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n\n3\n\nZa zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom\nprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.\nI. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na\n4\n\nspravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť\nrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj\nnapríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\nJudikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\nReštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania súvisí s princípom\nprávneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom\nprocese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.\nRovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho\nprokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa\nna záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie.\nÚstavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde\nk podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP\nje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa\njudikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet\n5\n\nkonania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku\nrešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.\nUplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená\nžiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla\nznovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný\nprostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy\nfundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99,\nbod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením\nprípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou\nzrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť\nč. 20887/03, bod 29).\nÚstavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou\npredmetných ustanovení OSP a ich ústavne konformným výkladom (§ 243e a nasl. OSP,\npozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza\nprípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f\nOSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne\nposúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť také\nporušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj\nnesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného\ncharakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti\ns kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje\npodmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo\nspájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by\nde facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto\nmimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok\ndostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,\ndo ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania\ns odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení\n6\n\nObčianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne\nzákladného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov\nkonania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,\nodlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva\notázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako\ntakej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,\nz ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych\nnázorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci».\nAj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej\nrepublike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam\na obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí\notázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí,\nktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním\nmimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté\nrozhodnutia najvyššieho súdu.\nÚstavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce stanovisko,\nktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená\nprávoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho\nopravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho\nprípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom\ndovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník\nkonania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených\nzáujmov.“\nNásledne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia) prijal\n20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť\n7\n\npre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie\ntreba\n\nodmietnuť.“\n\nTýmto\n\nstanoviskom\n\nsa\n\nrevidovali\n\nprijaté\n\nzávery\n\nvyjadrené\n\nv predchádzajúcom období (R 36/2008).\nNosné dôvody uvádzané v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, na základe\nktorých bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,\nspočívajú – zjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka pred tým, ako v jej veciach\ngenerálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný\nprostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol\npotenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak\nsťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je\nmožné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledku\nčoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. V okolnostiach\nposudzovanej veci najvyšší súd nad rámec už uvedeného, resp. rozvíjajúc už uvedené,\nuviedol:\n«Procesná\nprípustnosť\nmimoriadneho\ndovolania\npodaného\nna podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník\nnajprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne\nopravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie\nrozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.\n(publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod č. 94/2015). V jeho dôvodoch sa poukazuje na to, Že z ustanovení Občianskeho\nsúdneho\nporiadku upravujúcich riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je\nna účastníkovi, ktorý je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z\nvlastnej\niniciatívy, svojimi procesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého\nsa konanie dostalo, využil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné\nprostriedky),ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Pravidlo postupného\nvyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti opravného\nprostriedku, požaduje využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že\npovedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania,\naby - až po najvyššiu úroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky,\nktoré sú čo aj len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie,\ns ktorým nesúhlasí. To sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na prípady, v ktorých súd mohol\n(alebo bol povinný) konať aj bez návrhu účastníka. Osobný názor účastníka konania\nna účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný.\nPrávomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio\nsúdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku...\n8\n\nVyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP, ústavný súd a najvyšší\nsúd), sú oprávnené za splnenia určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho\nsúdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne podobných veciach, v ktorých generálny\nprokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že mimoriadnemu dovolaniu\nnepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych opravných\nprostriedkov účastníkom, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie.\nPrípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak\nurčitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho\nsúdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym\nzadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to,\nže na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237 ods. I O.s.p. je dovolací súd\npovinný prihliadať ex lége (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy - teda bez ohľadu na to,\ni boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé\ndovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s\nvýnimkou exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie\nsprávnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté\nrozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní.\nKaždé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť\nrozhodnutie v merite veci.\nPostup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade\nmožnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale\nnevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie\nsúdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť\núčastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi\nriadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich\nsubjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je\n(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho\ndovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym\nsúdnym poriadkom v ustanoveniach § 243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie\nkonštatoval, že „ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný\núkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho dovolania“\n(viď PL. ÚS 57/99).\nNajvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva\npredmetné spoločné stanovisko najvyššieho súdu, zjednocujúce stanovisko ústavného súdu\na judikatúra ESĽP skúmal na podklade spisu, Či žalobca napadol rozsudok odvolacieho\nsúdu dovolaním, po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodal,\nnajvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesné\nneprípustné (§ 243Í ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218\nods. 1 písm. c O.s.p.).»\nOtázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej\nriešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis\nIV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu uvedený\nv odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo\n9\n\narbitrárny. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd\nzrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať\nmimoriadne\n\ndovolanie\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nza\n\nneprípustné,\n\na\n\nvysporiadal\n\nsa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ich ústavný\nsúd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné (m. m.\nI. ÚS 117/2016).\nSkutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným\nuž ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.\nIngerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len\nv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.\nAj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by\nv zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba\nv prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.\nO svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené,\nv okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla žiadnu skutočnosť,\nna základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je\npostihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jej zjavnej neodôvodnenosti\nalebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky.\nNa základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti\nústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľky\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nrozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho\n10\n\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nPokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej práv podľa čl. 13 dohovoru,\nústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej\nporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne\nkonanie sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu\nk ďalším označeným právam, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak\ntotiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti medzi\ndovolacím rozsudkom a porušením predmetných práv sťažovateľky.\nNad\n\nrámec\n\nveci\n\nústavný\n\nsúd\n\nuvádza,\n\nže\n\nsťažovateľka\n\nnesplnomocnila\n\nna zastupovanie pred ústavným súdom konkrétneho advokáta, ale spoločnosť s ručením\nobmedzeným, splnomocnenie je okrem sťažovateľky (jej konateľa) podpísané dvoma\nadvokátmi (prokuristom a konateľom). Uvedené splnomocnenie nezodpovedá zákonným\npredpokladom uvedeným v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého „[k] návrhu\nna začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa\nadvokátom..., ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,\nže sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.“.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. mája 2016\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právna istota-dôvery v právo", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:260eb826-9f39-4d3f-bf9c-4a6f3515c05c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 303/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 303/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:260eb826-9f39-4d3f-bf9c-4a6f3515c05c"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "08c90f5d-535a-4b08-8da8-c9f3bc32fb44:7a959313-3fb4-42ca-803e-d94678d823f3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8112220139.1", "spisova_znacka": "8MCdo/8/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo/8/2014 z 8. 12. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-12-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8112220139.1"}, {"guid": "cf4f8b7a-95e1-4c78-941f-ba3f6b0a5334:0cae54b2-602f-4f3e-9947-66a224d91dcd", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8112220139.1", "spisova_znacka": "16Co/88/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/88/2013 z 19. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8112220139.1"}], "citovane_v": []}