{"guid": "ussr:38344c61-5bf1-45bd-ae8f-93b15b5855d4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.292.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 292/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/2016 z 11. 5. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. mája 2016, sp. zn. III. ÚS 292/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.292.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2016-05-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "nazov": "čl. 44 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/38344c61-5bf1-45bd-ae8f-93b15b5855d4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.292.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.292.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.292.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 292/2016-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť obce Čakany, zastúpenej Advokátskou kanceláriou\nKolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, za ktorú koná advokátka\nMgr. Mária Kolíková, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom\nna priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení\ns čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Sžo 49/2014 z 28. septembra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Obce Čakany o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra\n2015 doručená sťažnosť obce Čakany (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení\ns právom na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a v spojení s čl. 1 ods. 1\nústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n2 Sžo 49/2014 z 28. septembra 2015, ktorou žiada vydať tento nález:\n„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu\nľudských práv a základných slobôd v spojení s právom sťažovateľky na priaznivé životné\nprostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR a v spojení s princípom právnej istoty\na predvídateľnosti práva podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/49/2014 z 28. septembra 2015 porušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/49/2014\nz 28. septembra 2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania\ndo 30 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“\nAko zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplynulo, sťažovateľka sa\nako žalobkyňa domáhala proti Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja\nSlovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) v konaní vedenom pred Krajským súdom\nv Bratislave sp. zn. 1 S 115/2013 preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. 17170/2012/SV-44795 zo 4. februára 2013 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“).\nŽalovaný týmto rozhodnutím zamietol odvolanie sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie\nKrajského stavebného úradu v Trnave (ďalej len „krajský stavebný úrad“) č. KSÚ-OSP00419/2009/Gi z 3. júna 2009 o využívaní územia na pozemku parc. č.\n186 378 m2 zapísanom na liste vlastníctva\n„parc. č.\n\no rozlohe\n\nv katastrálnom území Čakany (ďalej len\n\n“) „Ťažba štrkopieskov – rozšírenie ťažobnej plochy“ (ďalej len rozhodnutie\n\n„krajského stavebného úradu“). Krajský stavebný úrad týmto rozhodnutím rozhodol\no žiadosti stavebníka\n\n(ďalej len\n\n„stavebník“), z 26. januára 2009 o vydanie rozhodnutia o využití územia, ktorou navrhoval\n\n2\n\nrozšíriť existujúcu ťažbu štrkopiesku na parc. č.\n\n. Stavebník do času podania tejto\n\nžiadosti vykonával dobývanie ložiska štrkopiesku na parc. č.\npričom parc. č.\n\no výmere 4 995 m 2,\n\na ďalšie parcely boli v zmysle dovtedajších rozhodnutí dotknutými\n\ntouto činnosťou ako parcely využívané na komunikačné účely, umiestnenie technológii,\nkontajnerových buniek a iné. Stavebník podal žiadosť na Stavebný úrad Čakany, ktorý ho\n25. februára 2009 vyzval na doplnenie žiadosti o nové posudzovanie vplyvov na životné\nprostredie (EIA). Stavebník však Stavebnému úradu Čakany oznámil, že požadované\ndoplnenie nevykoná. Následne si krajský stavebný úrad vyhradil na žiadosť stavebníka\nprávomoc stavebného úradu, čo oznámil Stavebnému úradu Čakany listom z 11. marca\n2009.\nKrajský stavebný úrad po vyhradení si tejto právomoci uskutočnil 2. júna 2009 ústne\npojednávanie spojené s miestnym zisťovaním a vo veci 3. júna 2009 rozhodol rozhodnutím\no využívaní územia, avšak so sťažovateľkou ako s účastníkom konania nekonal\na rozhodnutie jej nedoručil. Krajský súd v Trenčíne rozhodol v zmysle zrušujúceho\nuznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 117/2010 z 21. októbra 2010 v konaní sp. zn.\n14 S 78/2009 rozhodnutím z 26. apríla 2012, že sťažovateľka má byť účastníčkou konania\npred krajským stavebným úradom, a preto jej má byť doručené aj rozhodnutie krajského\nstavebného úradu. Po tom, ako bolo sťažovateľke rozhodnutie krajským stavebným úradom\ndoručené, podala proti nemu odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím\nnapadnutým následne v konaní pred krajským súdom sp. zn. 1 S 115/2013.\nSťažovateľka žalobu odôvodnila tým, že správne orgány nedostatočne zistili\nskutkový stav veci, najmä pokiaľ ide o vplyv žiadosti stavebníka na životné prostredie.\nAk podklady predložené stavebníkom so žiadosťou na účely posúdenia tohto vplyvu nie sú\npre riadne posúdenie dostatočné, stavebný úrad vyzve stavebníka na doplnenie podkladov.\nNepostačujúcim bolo stavebníkom so žiadosťou predložené záverečné stanovisko\nMinisterstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 9220/06-3.5/gn z 2. februára 2007\n(ďalej len „záverečné stanovisko EIA“), ktorým sa posudzoval zámer s názvom „Čakany:\nVodná ťažba štrkopieskov na ložisku nevyhradeného nerastu“. Správne orgány nezohľadnili\nskutočný stav územia v čase rozhodovania a neodstránili rozpory záverečného stanoviska\n\n3\n\nEIA so skutočným stavom. Tieto rozpory spočívali najmä v riadnom nezistení vzdialeností\npozemkov a rodinných domoch v obci Čakany od ťažobnej plochy, ktorá je 270 m, pričom\nv záverečnom stanovisku EIA sa vychádza zo vzdialenosti 550 m a mechanizmy pracujú aj\npriamo na hranici ťažby, kde bol vytvorený niekoľkometrový val. Ďalej zo záverečného\nstanoviska EIA vyplýva, že neboli vykonané merania hluku a prašnosti počas dobývania,\nhoci v čase rozhodovania už ťažba v časti areálu prebiehala a takéto merania bolo možné\nrealizovať (záverečné stanovisko vychádzalo iba z modelových výpočtov). Správne orgány\nstavebníkom navrhované rozhodnutie vydali napriek tomu, že ním predložené podklady\nneboli z hľadiska posúdenia vplyvu na životné prostredie úplné a bolo odôvodnené\nvyžadovať ich doplnenie. Za tejto situácie malo byť vykonané ďalšie dokazovanie\nna posúdenie vplyvu žiadosti na životné prostredie a rozhodnutie malo byť vydané až\nna základe spoľahlivých podkladov. Správne orgány záverečné stanovisko EIA žiadnym\nspôsobom nevyhodnocovali a dokazovanie v otázke vplyvu na životné prostredie nijako\nnedoplnili. Sťažovateľka na tieto okolnosti poukázala už v odvolaní z 8. júna 2012 proti\nrozhodnutiu krajského stavebného úradu. Správne orgány navyše upreli sťažovateľke právo\nzúčastniť sa na miestnej obhliadke v priebehu konania o využívaní územia, keďže\nv prvostupňovom konaní krajský stavebný úrad so sťažovateľkou ako s účastníkom konania,\nnekonal. Hoci sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu\npoukazovala na to, že nemala možnosť uplatňovať svoje práva a oprávnené záujmy\nv prvostupňovom konaní, pretože prvostupňový krajský stavebný úrad s ňou nekonal ako\ns účastníkom konania, žalovaný sa s touto argumentáciou nevysporiadal. Žalovaný, ako aj\nkrajský stavebný úrad pochybili, ak oznámenie o začatí konania, ako aj ďalšie oznámenia\na rozhodnutia neboli doručované formou verejnej vyhlášky, hoci išlo o rozhodovanie\ntýkajúce sa rozšírenia ťažobnej plochy o parcelu č.\n\ns rozlohou 186 378 m 2, teda\n\no rozsiahle územie, navyše v blízkej vzdialenosti od ľudských obydlí. Keďže nebol využitý\ninštitút verejnej vyhlášky, bolo tiež upreté právo obyvateľov obce Čakany ako účastníkov\nkonania. Vzhľadom na parametre valu, ako aj na osobitnú okolnosť, že na vale okolo ťažby\nnedošlo dosiaľ k výsadbe, ktorú stanovili ako podmienku dotknuté orgány, je nevyhnutné\nurčiť konkrétne presné podmienky o využívaní územia, ktoré by zahŕňali najmä parametre\nvýšky valov a presný časový plán výsadby zelene s určením konkrétnych rastlín tak, aby sa\neliminoval v čo najväčšej možnej miere negatívny vplyv ničím neobmedzeného zvyšovania\n\n4\n\nvalu a aby sa zohľadnila estetická stránka valu. Vymedzenie podmienok využívania územia\nv rozhodnutí krajského stavebného úradu a žalovaného je nedostatočné. Navyše, došlo aj\nk zmene skutkových okolností v mieste posudzovania s ohľadom na novú individuálnu\nbytovú výstavbu, ktorá je bližšie pri ťažbe. Sťažovateľka preto navrhla krajskému súdu\nrozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím krajského stavebného úradu zrušiť a vec\nvrátiť žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že pre využívanie územia na ťažbu\nštrkopieskov boli stanovené podmienky a spôsob úpravy územia, podmienky odvodnenia,\npripojenia na dopravné i rozvodné siete, požiadavky na ochranu životného prostredia\na zdravia ľudí, ochranných pásiem a podobne, už právoplatným územným rozhodnutím\no využití územia a umiestnení stavby č. CA 2005/013-004 vydaným pre spoločnosť\n, Stavebným úradom Čakany z 18. októbra 2005 s tým, že v budúcnosti sa\nuvažuje s rozšírením ťažobnej plochy. Žalobou napadnuté rozhodnutie ťažobnú plochu,\nktorá bola na ťažbu štrkopiesku už právoplatne určená, iba rozširuje. Pri posudzovaní\nnávrhu a stanovení podmienok rozhodnutia v predmetnej veci postupoval žalovaný v súlade\ns § 126 stavebného zákona, podmienky využívania územia stanovil v súčinnosti\ns dotknutými orgánmi štátnej správy, ktorých vyjadreniami a stanoviskami je viazaný\npri rozhodovaní vo veci. Dotknuté orgány k navrhovanému zámeru predložili súhlasné\nzáväzné stanoviská z hľadiska nimi sledovaných záujmov a uložili podmienky, ktoré\nkrajský stavebný úrad zapracoval do podmienok svojho rozhodnutia. Ani žalovaný,\nani krajský stavebný úrad nie sú kompetentní posudzovať obsah záväzných stanovísk\ndotknutých orgánov, ani si robiť vlastné úsudky alebo posudzovať okolnosti prislúchajúce\ntýmto orgánom. Žalovaný sa v rozhodnutí o odvolaní sťažovateľky vyrovnal s námietkou\ntýkajúcou sa vzniknutého valu okolo ťažby, ako aj s námietkou o vyschnutí studní.\nSťažovateľka v odvolacom konaní nepreukázala opodstatnenosť týchto námietok ani\nnepredložila žiadne dôkazy, ktoré by jej námietky relevantne potvrdili. K námietke\nsťažovateľky týkajúcej sa nekonania so žalobcom ako s účastníkom konania žalovaný\nuviedol, že v zmysle skoršieho právoplatného rozhodnutia správneho súdu sťažovateľke\nrozhodnutie doručil a sťažovateľka proti nemu podala odvolanie.\n\n5\n\nKrajský súd rozsudkom č. k. 1 S 115/2013-121 z 3. apríla 2014 žalobu zamietol.\nV odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že rozhodnutím o umiestnením stavby sa reálne\ndo práva sťažovateľky nezasahuje, pretože sa ním vytvára iba právny základ\npre rozhodnutie o realizácii stavby, ku ktorej môže, ale nemusí ani v budúcnosti dôjsť.\nAk po rozhodnutí o využívaní územia nasleduje ďalšie rozhodnutie, až na základe ktorého\nmôže byť ťažba uskutočňovaná, nemôže byť samotným rozhodnutím o využívaní územia,\nna základe ktorého ešte nie je možné dobývať ložisko nerastu, sťažovateľka dotknutá.\nPokiaľ si správne orgány nevyžiadali doplnenie záverečného stanoviska EIA, aj keď\npodľa sťažovateľky došlo k zmene skutkových okolností od jeho vydania, záverečné\nstanovisko EIA v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné\nprostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nebolo\nnapadnuté, údaje v ňom sú založené na faktoch a žalobca nepreukázal, že medzičasom došlo\nk takým zásadným zmenám, ktoré by odôvodňovali zmenu záverečného stanoviska EIA.\nZ obsahu rozhodnutia krajského stavebného úradu sú dostatočne zrejmé aj podmienky, ktoré\nboli stanovené v súčinnosti s dotknutými orgánmi, ktoré predložili súhlasné stanoviská a ich\npodmienky boli zapracované do rozhodnutia. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že s ňou\nsprávne orgány nekonali, tu považoval krajský súd za rozhodujúce, že o tejto námietke\nsťažovateľky už bolo v samostatnom konaní správnym súdom rozhodnuté, že je účastníčkou\nkonania, rozhodnutie krajského stavebného úradu jej bolo následne aj doručené. Doručovať\nv konaní verejnou vyhláškou nebolo potrebné, pretože okruh účastníkov bol správnym\norgánom známy a doručované im bolo priamo.\nV odvolaní proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka zhrnula argumenty uvedené\nv žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ale zdôraznila aj to, že v čase\nrozhodnutia krajského súdu už existovalo právoplatné stavebné povolenie (povolenie\nna ťažbu – rozhodnutie Hlavného banského úradu č. 1414-2140/2010 z 10. novembra 2010\na rozhodnutie Obvodného banského úradu v Bratislave č. 93-2505/2010 z 13. septembra\n2010 nadväzujúce na rozhodnutie o využívaní územia, ktoré bolo zrušené rozhodnutím\nKrajského súdu v Trnave č. k. 14 S 3/2011-355 z 28. novembra 2013). Krajský súd\npochybil, pokiaľ dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nemôže reálne zasiahnuť\ndo práv sťažovateľky, hoci sa ním priamo nerealizuje stavba; územné rozhodnutie nie je\n\n6\n\naktom nespôsobilým zasiahnuť do práv sťažovateľky. Pokiaľ krajský stavebný úrad nekonal\nso sťažovateľkou ako účastníkom konania, znemožnil jej tým realizovať procesné práva\nzúčastniť sa na ústnom pojednávaní s miestnou obhliadkou, došlo tým k porušeniu práva\nsťažovateľky na dvojinštančné konanie, na čom nič nemení okolnosť, že dodatočne jej bolo\nrozhodnutie krajského stavebného úradu doručené, pretože tým neboli zhojené nedostatky\npostupu krajského stavebného úradu. Krajský súd sa nevysporiadal ani s námietkou\nsťažovateľky, podľa ktorej boli vykonané iba modelové merania hluku a prašnosti, avšak\nnie reálne merania na mieste samom. Neobstojí ani názor krajského súdu, podľa ktorého\nnebolo záverečné stanovisko EIA napadnuté, pretože v rámci žaloby možno namietať aj\npodklady rozhodnutia. Navyše, podľa presvedčenia sťažovateľky rozsudok krajského súdu\nneobsahuje presvedčivé odôvodnenie, keď z neho najmä nie je jasné, akými úvahami sa\nkrajský súd riadil, a nie je z neho zrejmé ani to, ako sa krajský súd vysporiadal\ns jednotlivými argumentmi sťažovateľky uvedenými v žalobe.\nO podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.\n2 Sžo 49/2014 z 28. septembra 2015 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny\npotvrdil. Vyslovil právny názor, podľa ktorého síce rozhodnutím žalovaného mohli byť\ndotknuté práva sťažovateľky, avšak nezákonnosť rozhodnutia žalovaného nezistil ani\npo preskúmaní argumentov sťažovateľky. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke\ndoručený 19. októbra 2015.\nSťažovateľka namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení\ns právom na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a v spojení s čl. 1 ods. 1\nústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 49/2014 z 28. septembra 2015 odôvodnila\ntým, že v situácii, keď najvyšší súd konštatoval, že rozhodnutie o využívaní územia\nv katastrálnom území obce môže vždy zasiahnuť do práv obce, ak sama nie je stavebným\núradom a v takom prípade je vždy účastníkom konania o využívaní územia, mal\npre nezákonnosť a nesprávnosť právnej argumentácie krajského súdu jeho rozsudok zrušiť.\nNajvyšší súd sa nevysporiadal s argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej v konaní\npred správnymi orgánmi došlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti konania, keď\n\n7\n\nv priebehu celého prvostupňového správneho konania správny orgán so sťažovateľkou\nnekonal a iba jej doručil svoje rozhodnutie. Už žalovaný mal preto rozhodnutie krajského\nstavebného úradu na odvolanie sťažovateľky z tohto dôvodu zrušiť, a ak tak neurobil, mali\ntak urobiť správne súdy. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že nemala možnosť zúčastniť sa\nmiestnej obhliadky, najvyšší súd síce uznal, že takýto postup nebol v súlade\nso zákonom, avšak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu je zrejmé, že sťažovateľke\nako pôvodne stavebnému úradu musel byť známy faktický stav vecí, a preto nezopakovanie\nmiestnej obhliadky za jej účasti nemohlo mať samo osebe vplyv na zákonnosť rozhodnutia,\ntento názor najvyššieho súdu neobstojí, pretože medzičasom došlo k zmene okolností\n(od rozhodnutia krajského stavebného úradu po rozhodnutie žalovaného prebehli viac než\ntri roky) a výsledky miestnej obhliadky, ak by ju žalovaný nariadil opakovať, mohli mať\nzásadný vplyv na rozhodnutie a vyhodnotenie hrozby negatívnych vplyvov ťažby na životné\nprostredie. Dostatočne sa nevysporiadal najvyšší súd ani s námietkou sťažovateľky\no nedoručovaní verejnou vyhláškou, keď dospel k záveru, podľa ktorého iba samotné\ntvrdenie, že ide o rozsiahlu stavbu nemôže mať automaticky za následok použitie verejnej\nvyhlášky ako formy doručovania, teda sám najvyšší súd považoval stavbu za rozsiahlu,\navšak napriek tomu, že v takom prípade zákon ukladá povinnosť doručovania verejnou\nvyhláškou (a nestanovuje iba takúto možnosť), dospel k záveru opačnému. Pokiaľ najvyšší\nsúd odmietol námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaktuálnosti a rozpornosti záverečnej\nsprávy EIA s tým, že sťažovateľka neuviedla o tom relevantný dôkaz, postupoval bez opory\nv dôkaznej situácii. Rozsudok najvyššieho súdu je preto arbitrárny a svojvoľný, porušuje\nprincípy právnej istoty a predvídateľnosti práva. Vzhľadom na to, že sťažovateľka je\nsamosprávnou jednotkou s ústavou a zákonmi vymedzenými úlohami, najvyšší súd svojím\nrozhodnutím znemožnil sťažovateľke plnenie jej samosprávnych úloh, najmä utvárať\na chrániť zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce obyvateľov obce, chrániť\nživotné prostredie.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n8\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nÚstavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona\no ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.\n\n9\n\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nAko vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu ňou označených\npráv malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 49/2014 z 28. septembra 2015\npre jeho arbitrárnosť, svojvoľnosť, porušenie princípov právnej istoty a predvídateľnosti\npráva a nedostatočné odôvodnenie, v ktorom sa najvyšší súd nevysporiadal s odvolacími\nnámietkami sťažovateľky.\nNajvyšší súd rozsudok sp. zn. 2 Sžo 49/2014 z 28. septembra 2015 odôvodnil takto:\n«V predmetnom prípade sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného,\nktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o využití územia,\nktorým správny orgán povolil rozšírenie ťažobnej plochy už existujúcej ťažby štrkopieskov\nv k. ú. žalobcu.\nV odvolaní predovšetkým namietal správnosť záverov krajského súdu o tom, že\nrozhodnutie o využití územia nemôže zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov.\nNa rozdiel od krajského súdu odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutie o využívaní\núzemia môže vždy zasiahnuť do práv obec, katastrálneho územia ktorej sa využívanie\núzemia dotýka. Preto obec, pokiaľ nevystupuje v konkrétnej veci ako stavebný úrad, ako\ntomu bolo v prejednávanom prípade, je vždy účastníkom konania o využívaní územia,\nčo ostatne vyplýva aj z § 34 ods. 1 Stavebného zákona. Tento právny záver vyplýva\naj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. októbra 2010 sp. zn.\n3 Sžo 117/2010 a neodporuje ani záverom vysloveným v citovanom uznesení najvyššieho\nsúdu z 27. mája 2013 sp. zn. 3Sžp/21/2012.\nĎalej zopakoval svoje námietky uvedené v žalobe týkajúce sa nepoužitia verejnej\nvyhlášky ako formy doručovania, najmä z pohľadu toho, že v predmetnom prípade išlo o\nzvlášť rozsiahlu stavbu, a taktiež porušenia práva na dvojinštančné správne konanie –\nkeď po doručení rozhodnutia KSÚ správny orgán nezopakoval ústne pojednávanie spojené\ns miestnou obhliadkou.\nV tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že znenie § 36 ods. 4 ako aj § 42\nods. 2 Stavebného zákona je potrebné vykladať v súvislosti s § 34, ktorý vymedzuje okruh\n\n10\n\núčastníkov územného konania. Preto samotné tvrdenie, že ide o rozsiahlu stavbu nemôže\nmať automaticky za následok použitie verejnej vyhlášky, ako formy doručovania\nrelevantných oznámení a rozhodnutí v územnom konaní, resp. jej nepoužití nemôže mať\nbez ďalšieho\n\nza\n\nnásledok\n\nnezákonnosť\n\npostupu\n\nsprávnych\n\norgánov.\n\nNavyše\n\nv prejednávanom prípade žalobca neuviedol v čom vidí dôvodnosť takéhoto postupu,\nt. j. použitia verejnej vyhlášky ako formy doručovania.\nPokiaľ žalobca namietal porušenie jeho procesných práv nemožnosťou účasti\nna miestnej obhliadke, ktorá sa konala ešte predtým, ako sa on sám stal účastníkom\nkonania, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že možno súhlasiť s názorom žalobcu, že\ntakýto postup správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, avšak, v kontexte konkrétnych\nokolností prejednávaného prípadu, i s poukazom na §250i ods. 3 OSP je zrejmé, že\nžalobcovi, ako stavebnému úradu, musel byť známy fakticky stav veci i preto nezopakovanie\nmiestnej obhliadky za účasti žalobcu nemohlo mať samé o sebe vplyv na zákonnosť\nrozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa.\nPokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s otázkou\naktuálneho posúdenia vplyvov žiadosti stavebníka na životné prostredie, nakoľko stanovisko\nEIA bolo už v tom čase neaktuálne, odvolací sud považuje za potrebne upozorniť na to, že\nžalobca neuviedol jediný relevantný dôkaz na základe ktorého by bolo možné uzavrieť, že\nstanovisko EIA bolo v čase rozhodovania KSÚ neaktuálne a taktiež zo žaloby, ani\nz odvolania nevyplýva, že by žalobca poukázal na konkrétne porušenie plnenia podmienok\ntohto stanoviska zo strany stavebníka.\nZo spisového materiálu nad všetku pochybnosť vyplýva, že stanovisko EIA bolo\nvydané 2. februára 2007. V zmysle § 37 ods. 6 zák. č. 24/2006 Z. z. je toto platné tri roky od\nvydania a nestráca platnosť, ak sa počas jeho platnosti začne konanie o umiestnení alebo\npovolení činnosti. Účastník konania podal žiadosť o vydanie rozhodnutia o využití územia,\nv ktorej žiadal rozšíriť existujúcu ťažbu, 26. januára 2009, len dva roky od jeho vydania,\nt. j. v čase, keď stanovisko EIA bolo platné. Toto stanovisko posudzovalo vplyv vodnej ťažby\nštrkopieskov na ložisku nevyhradeného nerastu vykonávanej v období r. 2006 - 2045\numiestnenej v k. ú. Čakany parcelné čísla: vodná ťažba - 482/34, 482/36, 482/1 f časť),\n482/3 (časť), 482/33 (časť); ostatné plochy - 482/1 (časť), 3 (časť). 5,7,33 (časť), 37, 38, 39,\n40, 41, 42, 43, 44, 45, 46, 47.\n\n11\n\nV rámci vyhodnocovania vplyvov na obyvateľstvo bolo skonštatované, že významné\nnarušenie kvality a pohody života obyvateľov sa neočakáva. Prijateľnosť činnosti\ndeklarovalo obecné zastupiteľstvo dotknutej obce pri prezentácií činností a ďalších\nrokovaniach o návrhu ťažby. V záverečnom stanovisku k navrhovanej činnosti bola\nrealizácia navrhovanej činnosti odporúčaná za predpokladu splnenia podmienok\na realizácii opatrení uvedených v kapitole VI./3 záverečného stanoviska.\nŽalovaný, ako aj správny orgán prvého stupňa, sa so stanoviskom EIA v celom\nrozsahu stotožnili, a preto, aj keď bolo stanovisko EIA „len“ jedným z podkladov\nrozhodnutia stavebného úradu, nebolo porušením práva účastníka konania na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia, ak KSÚ neuviedol vo svojom rozhodnutí dôvody, pre ktoré sa\nso stanoviskom EIA stotožnil. Stanovisko EIA vydal kompetentný orgán, toto bolo riadne\nodôvodnené a preto opakovanie dôvodov v ňom uvedených v rozhodnutí KSÚ by bolo\nnadbytočné.\nPodrobné odôvodnenie rozhodnutia stavebného úradu pokiaľ ide o stanovisko EIA\nby bolo namieste len v prípade, pokiaľ by sa stavebný úrad od tohto stanoviska vo svojom\nrozhodnutí odchýlil (pozri medzi inými rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžp 27/2011,\nuznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp 7/2008, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n5SŽZ/1/2010).\nPokiaľ žalobca tvrdil, že stanovisko EIA bolo neaktuálne a poukazoval na judikatúru\nSD EÚ, neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že v rozhodnutiach, o ktoré žalobca opieral\nsvoje tvrdenia SD EÚ vyslovil tieto názory: „... Za týchto okolností z článku 2 ods. 1\nsmernice 85/337 v znení zmien a doplnení vyplýva, že projekty, ktoré pravdepodobne majú\nvýznamné vplyvy na životné prostredie v zmysle jej článku 4 v spojení s prílohami I a II\nrovnakej smernice, podliehajú pred vydaním (viacetapového) povolenia posúdeniu\nz hľadiska ich vplyvov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. januára 2004, Wells C-201/02,\nZb. s. I-723, bod 42). V tomto ohľade Súdny dvor v rozsudku Wells (už citovaný, bod 52)\nupresnil, že ak vnútroštátne právo zavádza viacetapové povoľovacie konanie, v rámci\nktorého jedno rozhodnutie je hlavné a ďalšie rozhodnutie je vykonávacie, ktoré nemôže ísť\nnad\n\nrámec\n\nparametrov\n\nurčených\n\nhlavným\n\nrozhodnutím,\n\núčinky,\n\nktoré\n\nprojekt\n\npravdepodobne má na životné prostredie, musia byť určené a posúdené počas konania,\nv ktorom má byť vydané hlavné rozhodnutie. Len ak je možné určiť tieto účinky až v konaní\n\n12\n\ntýkajúcom sa vykonávacieho rozhodnutia, iba vtedy sa posudzovanie musí uskutočniť\nv rámci tohto posledného uvedeného konania. V danom prípade predmetný režim stanovuje,\nže posudzovanie vplyvov projektu na životné prostredie sa môže uskutočniť výlučne\nv prvotnej etape vydania stavebného povolenia na základe predbežného projektu a už nie\nv rámci neskoršej etapy schvaľovania vyhradených časti projektu.“ (rozsudok vo veci C508/03 body 103 až 105).\n„... Napokon treba pripomenúť že Súdny dvor v bode 52 už citovaného rozsudku\nWells uviedol, že ak vnútroštátne právo upravuje viacero etáp konania o povolení, z ktorých\njedno je hlavným rozhodnutím a druhé vykonávacím rozhodnutím, ktoré nesmie prekročiť\nrámec hlavného rozhodnutia, účinky, ktoré môže projekt mať na životné prostredie, sa\nmusia identifikovať a posúdiť v konaní týkajúcom sa hlavného rozhodnutia. Len v prípade,\nže sa tieto účinky dajú identifikovať až v konaní týkajúcom sa vykonávacieho rozhodnutia,\nby sa takéto posúdenie malo uskutočniť v priebehu tohto konania.“ (rozsudok vo veci C290/03, bod 47).\nNavyše vo veci C-201/02 zo 7. januára 2004 (Delena Wells vers. Secretary od State\nfor Transport. Local Government and Regions) išlo oproti skutkovým okolnostiam\nv prejednávanom prípade o podstatne odlišné skutkové okolnosti, keď tzv. staré povolenie\nna ťažbu, ktoré bolo považované za povolenie, pri ktorom sa vyhodnocovali dopady\nna životné prostredie bolo vydané pred 3. júlom 1988, konkrétne v roku 1947 (bod 8, 46 až\n48 rozsudku) a žiadosti o obnovenie ťažby podal žiadateľ v roku 1993, 1994, 1997 a 1998,\npričom k týmto dátumom sa nové vyhodnotenie vplyvov na životné prostredie v zmysle\nSmernice 85/337 neurobilo.\nV prejednávanom prípade bol rozdiel medzi dátumom vydania stanoviska EIA\na dátumom podania žiadosti o rozšírenie ťažby len dva roky.\nZ uvedeného je zrejmé, že postup KSÚ bol v súlade aj s uvedenými rozsudkami SD\nEÚ, nakoľko v rámci viacetapového povoľovacieho konania boli vplyvy predmetnej činnosti\nna životné prostredie vyhodnotené v počiatočnom štádiu povoľovania, stanovisko EIA bolo\nv čase podania žiadosti o rozšírenie ťažby platné a obsahovalo vyhodnotenie vplyvov\nna životné prostredie aj tejto „rozšírenej činnosti“.\nS tvrdeniami žalobcu ohľadne vysychania studní sa podľa názoru odvolacieho súdu\nsprávne orgány v správnom konaní taktiež riadne vysporiadali.\n\n13\n\nNavyše, z odborného posudku Výskumného ústavu vodného hospodárstva z\n10.9.2012 ktorý je súčasťou administratívneho spisu vyplýva, že cit: „... odkrytie hladiny\npodzemnej vody vytvára hladinový skok. Pričom v časti v smere prúdenia podzemných vôd\nodkrytá voľná hladina podzemných vôd podzemné vody drénuje a naopak zo smeru\nprúdenia od odkrytej hladiny podzemné vody dotuje. Výsledkom je, že v oblasti pred\nvstupom podzemných vôd do jazier sa hladiny podzemných vôd znížia a v oblasti opätovnej\ninfiltrácie vôd jazera do podzemia sa hladiny podzemných vôd zvýšia (t. j, v časti najbližšej\nk situovaným studniam...). V ložisku bude čerpaných maximálne 28l.s-1 vody, ktorá sa však\ndostane naspäť do prostredia, technologicky sa tu preto nemá ako strácať voda...“.\nZa týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru\nodvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.\nZ obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis\nžalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležíte\nvysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní\nobsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite\nvyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil\nprávne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv\nna zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nPreto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych\norgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho\norgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor\npovažoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.\nSkutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie\nkrajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré\nžalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajsky súd náležité\nvysporiadal.»\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\n\n14\n\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\nÚstavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\nÚstavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho\nsúdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka\nv konaní (a osobitne v odvolaní proti rozsudku krajského súdu) nastolila. Rozsudok\nnajvyššieho súdu vysvetľuje, z akých dôvodov najvyšší súd rozsudok krajského súdu\npotvrdil. Po tom, ako konštatoval, že hoci nie je povahou napadnutého správneho\nrozhodnutia vylúčené, aby ním došlo k zásahu do práv sťažovateľky, zaoberal sa\njednotlivými dôvodmi sťažovateľkou podaného odvolania. Najvyšší súd sa zaoberal\nnámietkou sťažovateľky o porušení práva na dvojinštančné konanie v dôsledku nemožnosti\núčasti sťažovateľky na miestnej obhliadke 2. júna 2009, resp. jej nezopakovania žalovaným,\nako aj tvrdeniami sťažovateľky o nezákonnosti postupu správnych orgánov pri doručovaní\n(nedoručovanie verejnou vyhláškou). Ako ďalej z odôvodnenia rozsudku vyplýva, najvyšší\nsúd sa zaoberal aj námietkou sťažovateľky o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci\n\n15\n\nsprávnymi orgánmi vo vzťahu k posudzovaniu vplyvov na životné prostredia, t. j. otázkou\naktuálnosti a primeranosti záverečného stanoviska EIA.\nÚstavný súd konštatuje, že najvyšší súd neponechal bez povšimnutia argumenty\nsťažovateľky, ktoré mali pre vec podstatný význam a ktoré boli nastolené v priebehu\nkonania či v podanom odvolaní. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu preto spĺňa\nvšetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces\nvo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\nÚstavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci\nv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\nÚloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\n\n16\n\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie\nje a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť\nvšeobecných súdov.\nÚstavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľky nemožno považovať závery\nrozsudku najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie sťažovateľom označených základných práv alebo slobôd.\nAko vyplýva zo sťažovateľkou podanej sťažnosti ústavnému súdu, arbitrárnosť\na neudržateľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu sa má tykať jeho záverov o nedoručovaní\nverejnou vyhláškou v správnom konaní, porušení práva na dvojinštančné konanie,\nnedostatočnom posúdení vplyvu žiadosti na životné prostredie pre neaktuálnosť a neúplnosť\nzáverečného stanoviska EIA, ale aj preto, že najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil\nnapriek tomu, že sám dospel k inému právnemu záveru, pokiaľ ide o spôsobilosť žalobou\nnapadnutého rozhodnutia zasiahnuť do práv sťažovateľky.\nHoci krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie záverom, podľa ktorého napadnuté\nsprávne rozhodnutie nie je spôsobilé zasiahnuť do práv sťažovateľky, pretože po jeho\nprávoplatnosti sa pre realizáciu činnosti vyžaduje vydanie ďalšieho samostatného\nrozhodnutia a najvyšší súd tento názor odmietol, je potrebné vziať do úvahy v prvom rade\nskutočnosť, že tento právny názor krajského súdu bol síce významným dôvodom\nna zamietnutie žaloby, avšak nie jediným. Ako z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva,\npráve ostatné dôvody uvedené v rozhodnutí krajského súdu viedli napokon k zamietnutiu\nžaloby sťažovateľky. Týmito dôvodmi boli zistenia viažuce sa na vykonané dokazovanie\nsprávnymi orgánmi, ktoré bolo považované za dostatočne a náležite vyhodnotené\na nezistenie právnych pochybení a logických nesprávnosti či iného nedostatku v správnom\nkonaní, ktoré by malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Na tom nič nemôžu\n\n17\n\nzmeniť ani námietky sťažovateľky týkajúce sa doručovania verejnou vyhláškou, porušenia\npráva na dvojinštančné konanie či vyhodnotenie záverečného stanoviska EIA správnymi\norgánmi.\nPrávna úprava doručovania verejnou vyhláškou nie je samoúčelná, sťažovateľke boli\nrozhodnutia doručované priamo a sama sťažovateľka (ako to konštatuje aj najvyšší súd)\nskutočne neuviedla, v čom za týchto okolností došlo k porušeniu jej práv v dôsledku\nnedoručovania verejnou vyhláškou, resp. v čom vidí dôvodnosť použitia verejnej vyhlášky\nv danom prípade.\nAko z odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu a rovnako aj\nzo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, k porušeniu práva sťažovateľky\nna dvojinštančné konanie malo dôjsť tým, že hoci so sťažovateľkou malo byť od začiatku\nsprávneho konania konané ako s účastníčkou, nestalo sa tak, a tým jej bola znemožnená\núčasť na miestnej obhliadke. Sťažovateľka je presvedčená, že za tejto situácie malo byť\nprvostupňové správne rozhodnutie zrušené, vec vrátená krajskému stavebnému úradu, ktorý\nmal miestnu obhliadku zopakovať, resp. mala byť zopakovaná žalovaným v odvolacom\nkonaní. Účelom miestnej obhliadky je umožniť správnemu orgánu na základe vlastného\npozorovania a porovnania týchto svojich zistení so zisteniami plynúcimi z iných dôkazov\nriadne zistenie skutkového stavu za súčinnosti účastníkov, ktorým patrí právo vyjadriť sa aj\nk zisteniam plynúcim z miestnej obhliadky. V tomto prípade sa síce sťažovateľka nemohla\nmiestnej ohliadky zúčastniť, avšak na druhej strane, tak ako to konštatuje aj najvyšší súd,\nsama skutkový stav veci poznala (jednak ako stavebný úrad a jednak z dôvodu, že išlo\no obhliadku v jej katastrálnom území), zistenia správneho orgánu vyplývajúce z miestnej\nobhliadky mohla namietať v podanom odvolaní, čo sťažovateľka i urobila. Ústavný súd sa\nnestotožňuje s názorom sťažovateľky, podľa ktorého vzniknutá procesná situácia vyvoláva\nv každom prípade, už len pre znemožnenie účasti účastníkovi konania na miestnej\nobhliadke, povinnosť odvolacieho správneho orgánu prvostupňové rozhodnutie zrušiť\na dokazovanie zopakovať. Takýto výklad by bol príliš formalistický a nezohľadňoval by\núčel a zmysel právnej úpravy. Naopak, tieto situácie je potrebné posudzovať individuálne\ns ohľadom na všetky okolnosti prípadu. V prípade sťažovateľky je zrejmé, že o veci mala\n\n18\n\ndostatok faktických informácií, ktoré pri podaní odvolania proti prvostupňovému\nsprávnemu rozhodnutiu využila a v odvolaní uplatnila, v dôsledku čoho sa s nimi správny\norgán zaoberal. Preto tento dôvod uplatnený sťažovateľkou nespôsobuje v kontexte\nostatných okolností veci nezákonnosť rozhodnutia žalovaného.\nVo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o nedostatočnosti posúdenia vplyvov\nv záverečnom stanovisku EIA, v dôsledku čoho má byť skutkový stav veci zistený\nnedostatočne, najvyšší súd v súlade so zmyslom a účelom právnej úpravy a rozhodnutí\nSúdneho dvora Európskej únie (ktoré citoval) dospel k záveru o platnosti a aktuálnosti\nzáverečného stanoviska EIA a s ohľadom na jeho obsah o jeho dostatočnosti. Tento záver\nnajvyššieho súdu je v jeho rozhodnutí dostatočne a presvedčivo odôvodnený a ústavný súd\nsa s ním stotožňuje.\nÚstavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľky nemožno považovať závery\nrozsudku najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie sťažovateľom označených základných práv alebo slobôd. Nemožno\ndospieť k záveru, že najvyšší súd svojím rozhodnutím umožnil priechod zjavnej\nnespravodlivosti formalistickým aplikovaním právnej úpravy.\nZ týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť smerujúcu proti porušeniu základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\nPokiaľ sa sťažovateľka domáha konštatovania porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i v spojení s čl. 44 ods. 1 ústavy, ústavný súd\npredznamenáva vo vzťahu k základnému právu na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44\nods. 1 ústavy, že ide o základné právo hmotnej povahy, ktorého sa možno domáhať len\nv medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).\nVšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv\n\n19\n\nhmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil\nústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by\nústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom\nochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by\ntakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných\nsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby\nsa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné\nprávne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).\nV prípade sťažovateľky z tejto ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že\npokiaľ bola odmietnutá jej sťažnosť v časti samotného základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemôže obstáť ani v spojení s čl. 44 ods. 1 ústavy. Uvedené je\nnevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.\nAj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená.\nPokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého\nje definovanie Slovenskej republiky ako zvrchovaného, demokratického a právneho štátu,\nústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou pripomína, že toto ustanovenie ústavy\nneobsahuje garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale je základným či\nvšeobecným ustanovením. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade\nsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho\nzákladného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva\nzaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nZ uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkov ústavy možno podaním\nindividuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným\nporušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr.\nII. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o jeho porušení\nv spojení označeným základným ustanovením ústavy.\n\n20\n\nÚstavný súd tak nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti\nnapadnutému rozsudku najvyššieho súdu v kontexte posúdenia možného porušenia\nsťažovateľkou označených ustanovení ústavy umožnila dospieť k záveru, ktorý by\nodôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.\nIba to, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu vyjadrenom v napadnutom\nrozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.\nÚstavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods.2 zákona\no ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nZ uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. mája 2016\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "životné prostredie", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "správne konanie-účastník v správnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f30ac45b-6b03-4acc-83ed-d0a3bfeb4da1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 224/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 224/08 z 16. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-16", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f30ac45b-6b03-4acc-83ed-d0a3bfeb4da1"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:2a8e61ec-ada4-4fe8-865b-bd6273e3f98d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 167/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 167/04 z 7. 7. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-07-07", "citacie_n": 116, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a8e61ec-ada4-4fe8-865b-bd6273e3f98d"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:788a7d43-5570-440c-9f3b-33ea10071481", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.590.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 590/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 590/2016 z 21. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.590.2016.1"}]}