{"guid": "ussr:cbaa147d-ca02-4f1d-9372-de0343627857", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.249.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 249/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 249/2016 z 3. 5. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. mája 2016, sp. zn. III. ÚS 249/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.249.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-05-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cbaa147d-ca02-4f1d-9372-de0343627857", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.249.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.249.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.249.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 249/2016-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2016 predbežne\nprerokoval sťažnosť\n\na\n\n, obaja\n\n, zastúpených advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátska kancelária,\nPodbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prerokovanie záležitosti\nv primeranej\n\nlehote\n\nzaručených\n\nčl.\n\n6\n\nods.\n\n1\n\nDohovoru\n\no ochrane\n\nľudských\n\npráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 To 66/2014 a jeho uznesením č. k. 1 To 66/2014-1900 z 21. októbra 2014\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára\n2015 doručená sťažnosť\n\na\n\n, obaja\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného\npráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného\nčl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie ich\nzáležitosti v primeranej lehote zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline\n(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 66/2014 a jeho uznesením\nč. k. 1 To 66/2014-1900 z 21. októbra 2014.\nZ predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Ružomberok (ďalej len\n„okresný súd“) uznal rozsudkom č. k. 8 T 56/2011-1614 z 15. februára 2012 sťažovateľov\nza vinných zo spáchania pokračujúceho prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 zákona\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)\nformou spolupáchateľstva, v časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona,\na odsúdil ich na peňažný trest (každému 1 500 €) a na náhradný trest odňatia slobody\nvo výmere\n\nšesť\n\nmesiacov\n\nnepodmienečne.\n\nOstatných\n\nobžalovaných\n\noslobodil\n\nspod obžaloby.\nSťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd\nrozsudkom č. k. 1 To 43/2012-1715 z 3. júla 2012 zrušil rozsudok okresného súdu\nvo výroku o treste u oboch sťažovateľov a odsúdil ich na rovnaký peňažný trest, avšak\nnáhradný trest odňatia slobody znížil u každého sťažovateľa na dva mesiace.\nNa dovolanie sťažovateľov Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) rozsudkom z 18. septembra 2013 vo veci sp. zn. 3 Tdo 7/2013 vyslovil,\nže druhostupňovým rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon „v ustanovení § 317\n\n2\n\nods. 1“ zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný poriadok“), a to v neprospech sťažovateľov. Rozsudok krajského súdu a súčasne\naj rozsudok okresného súdu najvyšší súd zrušil a okresnému súdu podľa § 388 ods. 1\nTrestného poriadku prikázal, aby vec znovu prerokoval a rozhodol.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 1 T 140/2013-1864 z 11. apríla 2014 oslobodil\nsťažovateľov podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku (skutok nie je trestným činom)\nspod obžaloby a poškodeného s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne\nkonanie.\nNa odvolanie prokurátora krajský súd uznesením č. k. 1 To 66/2014-1900\nz 21. októbra 2014 zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (pochybnosti\no správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy\nopakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy) prvostupňový rozsudok okresného súdu a vec vrátil\nokresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.\nKrajský súd bol toho názoru, že „okresný súd bude povinný opätovne na hlavnom\npojednávaní vypočuť znalca\n\n, ktorý presne a menovite ku každému prípadu\n\nuvedie, kde si je a na koľko percent istý druhom dreviny a v akom rozsahu (časť kamiónu,\ncelý kamión) a či tento – ním určený druh dreviny – zodpovedá druhu dreviny\ndeklarovanému a poškodenou stranou aj zaplatenému. Ak aj po tomto výsluchu ostanú\nčo i len najmenšie pochybnosti o záveroch znalca, bude potrebné do konania pribrať iného\nznalca... a pochybnosti odstrániť.\nK samotnému priebehu skutkového deja krajský súd poznamenáva, že zo súčasnej\ndôkaznej situácie je nespochybniteľné a jasné, že vodiči kamiónov na pokyn obžalovaných\nvozili do spoločnosti\n\ndruh dreviny, ktorý už odsúdený\nkvalitatívne nadhodnotil, a takýmto spôsobom bola poškodená\n\norganizácia uvádzaná do omylu v kvalite odoberaného dreva i v jeho cene. Výpovede\nspoluobžalovaných... a odsudzujúci rozsudok obžalovaného\n\nsú natoľko\n\nveľavravné a majú takú veľkú výpovednú hodnotu, že nielen odborník, ale aj nestranný\npozorovateľ si nemôže vyvodiť iný záver, len ten, že spoločnosť\n\n... bola konaním\n\nuvedeným v skutkovej vete uvádzaná do omylu v kvalite dodávaného dreva a tým aj v jeho\n\n3\n\ncene. Na druhej strane je ale tiež pravdou to, čo uviedol Najvyšší súd SR, že neoddeliteľnou\nsúčasťou objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu je aj spôsobenie\nškody – ako následku protiprávneho konania.“.\nV tejto súvislosti podľa názoru krajského súdu výšku škody v prípade dovozu dreva\nuskutočneného 21. júla 2009 „nebolo možné určovať len prepočtami prokurátora či súdu,\nale musí byť objektivizovaná na základe vykonaných dôkazov... Výška škody aj v tomto\nprípade musí byť presne preukázaná a musí vyplynúť z vykonaného dokazovania. Preto je\nnevyhnutné aj v tomto prípade presne určiť výšku hroziacej škody a až po takomto zistení\nbude možné vysloviť záver prezentovaný prokurátorom v odvolaní. Za škodu v tomto\nprípade by bolo možné považovať rozdiel medzi cenou privezeného topoľa a cenou\ndreviny..., ktorú by poškodená strana dodávateľovi zaplatila.“.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia namietajú, že krajský súd\n„vo svojej argumentácii spochybnil právne závery najvyššieho súdu tak, že tento súd\n- nepostupoval presne podľa § 386 ods. 2, tretia veta, Tr. por., hoci pravdou je opak,\nlebo dovolanie podali iba sťažovatelia a na jeho základe bol zrušený pre nezákonnosť iba\nvýrok odvolacieho a I. stupňového súdu, týkajúci sa týchto osôb,\n- polemizoval s naplnením dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.\na poukazoval na konkurujúce povahy v iných rozhodnutiach, čo je prípustné iba\npri precedenčnej a nie kasačnej záväznosti,...\n- pominul obsah zmluvy medzi\n\na\n\nobchodnoprávna transakcia, takže\n\n, medzi ktorými prebiehala\nnemohla figurovať ako poškodená,\n\ntakže chýbajúca či ignorovaná obchodnoprávna stránka veci krajským súdom sa nutne\nprejavila pri aplikácii naplnenia objektívnej a subjektívnej stránky prečinu podvodu,\n- ignoroval záver o neexistencii vzniku škody v kontexte objektívneho znaku prečinu\npodvodu i jeho subjektívnej stránky, ktorá vyžaduje úmyselné zavinenie a\n- nerešpektovanie ústavnej zásady prezumpcie neviny /čl. 50 ods. 2 ústavy/ a z nej\nvyplývajúceho pravidla in dubio pro reo, podľa ktorého ak sa v dôkaznom konaní\nnedosiahla praktická istota o existujúcich relevantných skutkových okolností, treba\nrozhodnúť v prospech obvineného tak, ako to urobil okresný súd...“.\n\n4\n\nPodľa sťažovateľov „nerešpektovanie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu\nkonaním a uznesením krajského súdu, je porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy,\nčo vo svojom dôsledku tiež viedlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNerešpektovanie názoru najvyššieho súdu má za následok aj porušenie práva na fair\nproces v jeho časovej dimenzii, lebo doba po ktorú sa vedie trestné konanie\nvoči sťažovateľom v celosti – takmer 6 rokov – je dobou nepochybne označiteľnou\nza zbytočné prieťahy v súdnom konaní, pričítateľné na vrub krajskému súdu, ktorý tak\númyselne porušil voči nim čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.\nSťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva sťažovateľov na spravodlivé konanie v primeranej dobe\npodľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom a uznesením\nKS v Žiline z 21.10.2014, sp. zn. 1To 66/2014 porušené bolo.\n2. Uznesenie KS v Žiline z 21.10.2014 zrušuje a vec mu vracia na konanie.\n3. Sťažovateľom\n\na\n\npriznáva finančné\n\nzabezpečenie každému v sume po 5000 EUR, ktorú sumu im vyplatí KS v Žiline v lehote\ndo 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.\n4. KS v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom trovy zastúpenia 355,72 EUR na účet\nJUDr. Eleny Ľalíkovej do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n\n5\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1\nústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom...\nSťažovateľmi napadnuté uznesenie krajského súdu je súdnym rozhodnutím procesnej\npovahy, ktorým sa predmetná trestná vec vracia do štádia prvostupňového. Nemožno ju teda\npovažovať za právoplatne ukončenú.\nÚstavný súd už mnohokrát judikoval, že pokiaľ ide o základné práva a slobody,\nústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto\nochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného\nsúdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci\nvšeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne\nzodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd\n(IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je\na ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých\n\n6\n\norgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd\npredstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade\nzlyhania\n\nvšetkých\n\nostatných do\n\núvahy prichádzajúcich\n\norgánov verejnej moci\n\n(napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už\nostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).\nZákladné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie\n„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,\nči napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania\na rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,\nII. ÚS 155/08).\nAj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne\nako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská\nrepublika, rozsudok zo 4. 6. 2002; ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že ústavný súd a ESĽP\noverujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50\nústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa\nochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných\na účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť\nz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).\nPo rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 ústavný súd mutatis mutandis zastáva\nnázor, podľa ktorého v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov\nsúdneho konania nie je možné zotrvať bezvýhradne na názore o ústavnosúdnej\nnepreskúmateľnosti rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní\nrozsudky prvostupňových súdov. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady\ntakých rozhodnutí odvolacieho súdu, v ktorých tento porušil základné právo sťažovateľa\nústavnoprocesného charakteru, a to z toho dôvodu, že v takom prípade odmietnutím\npreskúmania ústavnosti postupu odvolacieho súdu a napravenia jeho pochybenia tohto\n\n7\n\ndruhu by bol účastník vystavený v konaní nasledujúcom postupu súdu prvého stupňa\nviazaného právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené\nporušením ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná\nzákladným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb ústavným súdom,\nak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd\nodstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím, navyše nevyhnutne\nakceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom\nvadou spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania.\nFormulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.\nII. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011, III. ÚS 46/2013) si pri rozhodovaní\no predloženej sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či uznesenie krajského súdu\nvyvoláva svojím právnym významom taký záväzný a zároveň ústavne vadný dopad na ďalší\npriebeh konania o obžalobe sťažovateľov, ktorého dôsledky by pri prípadnom neskoršom\nústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli odstrániteľné.\n1. Po preštudovaní príloh sťažnosti tvorených meritórnymi rozhodnutiami\nvšeobecných súdov vyhlásenými v trestnej veci sťažovateľov dospel ústavný súd k záveru,\nže niektoré sťažnostné námietky poukazujú na nedostatky, ktorými krajský súd základné\nprávo sťažovateľov na súdnu ochranu ani ich právo na spravodlivé súdne konanie nemohol\nnegatívne ovplyvniť.\nIde tu hlavne o kritiku sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd ako súd odvolací\n„polemizoval s naplnením dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.\na poukazoval na konkurujúce povahy v iných rozhodnutiach“. Toto tvrdenie zodpovedá\nskutočnosti, keďže krajský súd naozaj v závere odôvodnenia svojho uznesenia poukázal\nna nejednotnosť rozhodnutí najvyššieho súdu pri interpretácii a uplatňovaní dovolacieho\ndôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Avšak výrok uznesenia krajského\nsúdu ani právny názor, ktorý ako záväzný podľa § 327 ods. 1 Trestného poriadku\nokresnému súdu adresoval, nijako nenarúša právne závery, kvôli ktorým najvyšší súd\nv dovolacom konaní vrátil predmetnú trestnú vec až do štádia prvostupňového konania.\nZ odôvodnenia rozsudku dovolacieho súdu berúc do úvahy objektívne časové hľadiská\n\n8\n\nnemožno nijako vyvodiť, aký právny názor by mal dovolací súd na zrušovací výrok\nuznesenia krajského súdu. Pokiaľ ide o právny názor záväzný podľa § 327 ods. 1 Trestného\nporiadku, krajský súd ho orientoval výlučne na potrebu dôkladného ustálenia výšky škody\nspôsobenej protiprávnym konaním sťažovateľov. Takto formulovaný záväzný právny názor\nvšak postoju dovolacieho súdu vôbec neodporuje. Najvyšší súd predsa okresnému súdu\ni krajskému súdu na strane 7 odôvodnenia svojho rozsudku vytkol, že sa „nezaoberali,\nči pri týchto dodávkach za tejto dôkaznej situácie vôbec vznikla škoda“. Následne najvyšší\nsúd kritizoval, že oba súdy v základnom konaní akceptovali určenie výšky škody\n„na základe predpokladu – domnienky“.\nNa podklade citovaných právnych názorov nemožno podľa názoru ústavného súdu\nžiadnym\n\nzmysluplným\n\nlogickým\n\núsudkom\n\ndospieť\n\nk záveru,\n\nže\n\npožiadavkou\n\nna jednoznačnom a exaktnom vyčíslení spôsobenej škody krajský súd nerešpektoval kritiku\nnajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Je evidentné, že záväzným právnym názorom\nvyžadujúcim dôkladné ustálenie výšky spôsobenej škody krajský súd dokonca zaujal postoj,\nktorý je plne v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu.\n2. V zásadnom rozpore so skutočnosťou je námietka sťažovateľov, podľa ktorej\nkrajský súd „spochybnil právne závery najvyššieho súdu tak, že tento súd nepostupoval\npresne podľa § 386 ods. 2, tretia veta, Tr. por., hoci pravdou je opak, lebo dovolanie podali\niba sťažovatelia a na jeho základe bol zrušený pre nezákonnosť iba výrok odvolacieho\na I. stupňového súdu, týkajúci sa týchto osôb“.\nPodľa § 386 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku regulujúcej rozhodovanie\ndovolacieho súdu ak je nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia\nalebo rozhodnutia súdu prvého stupňa a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší dovolací\nsúd len tento výrok.\nNajvyšší súd vo výroku svojho dovolacieho rozsudku zrušil prvostupňový rozsudok\nokresného súdu bez výslovného obmedzenia len na výrok, ktorým boli sťažovatelia uznaní\nvinnými zo spáchania prečinu podvodu. Rozhodoval pritom len o dovolaní sťažovateľov.\n\n9\n\nNámietka sťažovateľov vyznieva tak, ako keby následne krajský súd dospel k záveru,\nže sporný zrušujúci výrok rozsudku dovolacieho súdu sa týkal celej výrokovej časti\nrozsudku súdu prvého stupňa. Pritom však krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia\nnapadnutého sťažnosťou výslovne uviedol, že „hoci Najvyšší súd SR nepostupoval presne\npodľa označeného zákonného ustanovenia, podľa názoru krajského súdu to nič nemení\nna závere, že rozsudok okresného súdu bol zrušený len v odsudzujúcej časti,\na teda oslobodzujúca časť zostala nezmenená a právoplatná“.\nMožno teda súhlasiť so sťažovateľmi, že v citovanej časti odôvodnenia uznesenia\nkrajského súdu sú náznaky spochybnenia procesného postoja najvyššieho súdu\npri rozhodovaní o podanom dovolaní, na základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu,\nani na ich právo na spravodlivé súdne konanie to však nemalo žiaden vplyv. Krajský súd\nzaujal jednoznačný definitívny postoj k tomu, v akom rozsahu dovolací súd zrušil\nprvostupňový rozsudok okresného súdu, a teda v akej časti merita je potrebné ďalej konať\na rozhodovať. Tento postoj krajského súdu je identický s názorom sťažovateľov.\n3. Ďalšia\n\nsťažnostná\n\nnámietka\n\nje\n\nformulovaná\n\nv názore\n\nsťažovateľov,\n\npodľa ktorého krajský súd „pominul obsah zmluvy medzi\n\na\n\nmedzi ktorými prebiehala obchodnoprávna transakcia, takže\n\n,\nnemohla\n\nfigurovať ako poškodená, takže chýbajúca či ignorovaná obchodnoprávna stránka veci\nkrajským súdom sa nutne prejavila pri aplikácii naplnenia objektívnej a subjektívnej stránky\nprečinu podvodu“.\nÚstavný súd uvádza, že z príloh, ktoré sú k sťažnosti pripojené, vôbec nevyplýva,\nže by sťažovatelia takúto námietku vo svojom dovolaní boli predniesli a že by sa najvyšší\nsúd ňou meritórne zaoberal. Fakt, že na strane 7 odôvodnenia svojho dovolacieho rozsudku\nnajvyšší súd okrem iného spomína „obsah zmluvy medzi\nnemožno\n\ninterpretovať\n\nako\n\nvyjadrenie\n\nzáväzného\n\na\nprávneho\n\nnázoru\n\n“,\no otázke,\n\nktorou v sťažnosti sťažovatelia argumentujú. Predmetnú zmluvu totiž najvyšší súd\nspomenul len z toho dôvodu, aby poukázal na jej obsah, podľa ktorého „umožňovala\nv rámci dodávky listnatých drevín 30 % prímes (iné listnaté drevo než deklarované)“,\n\n10\n\na na tomto základe potom spochybnil akceptáciu výšky škody „na základe predpokladu –\ndomnienky“.\nAni krajský súd v odvolacom konaní nezaujímal žiadne meritórne stanoviská\nk otázke, kto je poškodeným v dôsledku prípadného protiprávneho správania sťažovateľov.\nPreto ďalšie konanie okresného súdu a jeho právne názory nie sú v tomto smere nijako\nzáväzne ovplyvňované zo strany vyšších súdnych inštancií. Sťažovateľom nič nebráni\npredniesť predmetnú námietku na svoju obhajobu v nadväzujúcej prvostupňovej fáze\ntrestného konania. Ani táto námietka preto neodôvodňuje mocenský zásah ústavného súdu\ndo výkonu právomoci krajského súdu, ktorý spočíval vo vydaní jeho napadnutého\nuznesenia.\n4. Podľa sťažovateľov krajský súd tiež „ignoroval záver o neexistencii vzniku škody\nv kontexte objektívneho znaku prečinu podvodu i jeho subjektívnej stránky, ktorá vyžaduje\númyselné zavinenie“.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho dovolacieho rozsudku uviedol, že „zostáva\notvorenou otázka, ktorou sa oba súdy nezaoberali, či pri týchto dodávkach za tejto dôkaznej\nsituácie vôbec vznikla škoda“.\nInterpretácia sťažovateľov, podľa ktorej citovaný názor je potrebné chápať\nako záväzný záver o tom, že žiadna škoda nevznikla, je poznačená mimoriadnou extenziou.\nNajvyšší súd neformuloval kategorický postoj k otázke vzniku škody, ako sa mu to snažia\nsťažovatelia podsunúť. V záverečnom odseku odôvodnenia svojho rozsudku zreteľne\nvyjadril záväznú požiadavku, „aby okresný súd venoval náležitú pozornosť objasneniu tých\nskutočností, na ktoré v odôvodnení tohto rozhodnutia dovolací súd poukázal a objasnenie\nktorých je dôležité tak pre správne právne posúdenie konania oboch obvinených...“.\nSkutočne tak problém vzniku škody vnímal ako otvorenú, nie uzavretú otázku.\nNapokon, krajský súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní prokurátora zrušil\nv poradí druhý (voči sťažovateľom oslobodzujúci) rozsudok okresného súdu práve z toho\ndôvodu, aby v nadväzujúcom prvostupňovom konaní bola ešte dôslednejšie objasnená\nvýška škody. Z tohto hľadiska záväzný právny názor krajského súdu konvenuje postojom\n11\n\nnajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ani táto námietka preto nie je dôvodná z hľadiska\nzaloženia právomoci ústavného súdu na meritórny prieskum zrušujúceho uznesenia\nkrajského súdu po eventuálnom prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie, pretože dopĺňané\ndokazovanie, na ktoré bol okresný súd krajským súdom zaviazaný, otvára sťažovateľom\ndostatok procesného priestoru na účinnú procesnú obranu podloženú prípadnou\nhmotnoprávnou argumentáciou o absencii vzniku škody.\n5. Napokon podľa sťažovateľov krajský súd nerešpektoval pravidlo „in dubio\npro reo“, podľa ktorého „... ak sa v dôkaznom konaní nedosiahla praktická istota\no existujúcich relevantných skutkových okolností, treba rozhodnúť v prospech obvineného\ntak, ako to urobil okresný súd“.\nAni v tomto prípade ústavný súd nezistil takú povahu záväzných právnych názorov\nkrajského súdu, ktorá by odôvodňovala ústavnosúdny prieskum prebiehajúceho, právoplatne\nneukončeného trestného konania.\nOpätovne je potrebné zdôrazniť, že najvyšší súd ako súd dovolací kategoricky\nvyžadoval, aby okresný súd venoval náležitú pozornosť objasneniu tých skutočností,\nktorými sa v ďalších dôvodoch svojho rozsudku zaoberal a ktoré sa orientovali výlučne\nna problém výšky škody, keďže táto predstavuje conditio sine qua non objektívnej stránke\nprečinu podvodu. Nedospel však k žiadnemu kategorickému záveru hmotnoprávneho\ncharakteru (teda či škoda vznikla alebo nevznikla, prípadne aká je jej výška).\nNásledne po oslobodzujúcom rozsudku okresného súdu krajský súd na odvolanie\nprokurátora len potvrdil viazanosť okresného súdu právnym názorom najvyššieho súdu.\nKrajský súd totiž zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie\nkonanie s tým, aby ďalej a podrobnejšie dokazoval o výške škody. Až takéto ďalšie\ndokazovanie, do ktorého, ako bolo uvedené, môžu sťažovatelia na prvom stupni procesne\nzasahovať, dospeje k finálnemu výsledku, pri právnom hodnotení ktorého bude namieste\nuvažovať eventuálne aj o použití pravidla „in dubio pro reo“.\n\n12\n\nAni posledná sťažnostná námietka preto nie je dôvodná a nezakladá právomoc\nústavného súdu prijať na ďalšie konanie časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali\nporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.\n6. V závere k časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľov\nna súdnu ochranu a ich práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd vyhodnocuje,\nže sťažnosť je skôr prejavom nenaplneného očakávania sťažovateľov, že dovolací rozsudok\nnajvyššieho súdu sám osebe založil ich nárok na oslobodenie spod obžaloby, než prejavom\nefektívnej snahy o ochranu ich označených práv. Po právnej stránke (a tá musí byť\npre každý súdny orgán, ústavný súd nevynímajúc, rozhodujúca) však dovolací rozsudok nie\nje interpretovateľný tak, že by zakladal legitímne očakávanie oslobodenia sťažovateľov\nspod obžaloby. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu zas nevykazuje\nznámky kategorickosti, ktorá po ďalšom prvostupňovom prejednaní veci musí nevyhnutne\nviesť k odsúdeniu sťažovateľov.\nUvedené zistenia doviedli už pri predbežnom prerokovaní predmetnej časti sťažnosti\nústavný súd k záveru, že jej meritórne prejednanie po prijatí na ďalšie konanie\nby za žiadnych okolností nemohlo viesť k zisteniu takých ústavnoprocesných vád\n(už uvádzaná vec II. ÚS 105/09), ktoré by spôsobovali nedovolený zásah do označených\npráv sťažovateľov a ktoré by súčasne po definitívnom právoplatnom ukončení súdenej\ntrestnej veci už neboli napraviteľné neskoršou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.\nSťažnosť je tak v tejto časti zjavne neopodstatnená.\nK namietanému\n\nporušeniu\n\nzákladného\n\npráva\n\nna\n\nprerokovanie\n\nveci\n\nbez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote\nPodľa názoru sťažovateľov krajský súd v konaní sp. zn. 1 To 66/2014 porušil ich\nzákladné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnerešpektovaním záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, „lebo doba po ktorú sa\nvedie trestné konanie voči sťažovateľom v celosti – takmer 6 rokov – je dobou nepochybne\noznačiteľnou za zbytočné prieťahy v súdnom konaní...“.\n\n13\n\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom.\nPri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1\ndohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu\ntýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo\ndôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným\nprávom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej\nmoci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán\n(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav\ntakú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,\nIV. ÚS 288/05).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,\nIII. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase\nuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci\n(v tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému\nsúdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť\nodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza\npritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je\nodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia\norgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).\n\n14\n\nV čase, keď bola sťažovateľmi sťažnosť doručená ústavnému súdu (14. januára\n2015), už bez akýchkoľvek pochybností krajský súd ich označené práva porušovať\nnemohol,\n\npretože\n\njeho\n\nkonanie\n\na rozhodovanie\n\no odvolaní\n\nprokurátora\n\nproti oslobodzujúcemu rozsudku okresného súdu bolo, ako to sami sťažovatelia v sťažnosti\nuvádzajú, právoplatne ukončené 12. novembra 2014, keď im bolo odvolacie uznesenie\nkrajského súdu riadne doručené.\nNavyše, v nadväznosti na poukaz sťažovateľov na „precedenčné rozhodnutia ESĽP“\n(rozsudok zo 7. 10. 2010 vo veci Pokhalchuk v. Ukrajina, sťažnosť č. 7193/2010,\na rozsudok z 26. 10. 2004 vo veci Jírů v. Česká republika, sťažnosť č. 65195/2001),\npredovšetkým na druhé z nich, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by v záujme\nochrany práva sťažovateľov na prejednanie ich záležitosti prelomil svoju doterajšiu\nstabilizovanú judikatúru, nebolo by možné po prípadnom prijatí sťažnosti v tejto časti\nna ďalšie konanie za žiadnych okolností dospieť k záveru o porušení tohto ich práva\npostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 66/2014. Odvolacie konanie\ntotiž trvalo približne 6 mesiacov, teda z hľadiska samotnej dĺžky jeho trvania nemožno\nkrajskému súdu vytýkať jej neprimeranosť. A pokiaľ ide argumentáciu o porušení práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku zrušenia rozsudku okresného súdu a vrátenia veci\nna ďalšie konanie (čím sa prirodzene oddiali nastolenie právnej istoty sťažovateľov,\nako na to poukazuje ESĽP vo veci Pokhalchuk v. Ukrajina), už v časti odôvodnenia\ntohto uznesenia o námietkach porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie ústavný súd dôvodil, že právne závery krajského súdu nijako\nnenaznačujú rozpor so závermi najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Nemožno preto\npojať podozrenie, že by zo strany krajského súdu išlo o úmyselné predlžovanie konania.\nNaopak, dôsledné vyšetrenie skutkovej stránky prejednávanej veci, obzvlášť ak od neho\nzávisí jednoznačnosť záveru o splnení nevyhnutnej podmienky pre vznik trestnej\nzodpovednosti (výška škody ako znak objektívnej stránky), odôvodňuje procesný postup\nzvolený krajským súdom.\nV časti\n\nnamietajúcej\n\nporušenie\n\nzákladného\n\npráva\n\nna\n\nprerokovanie\n\nveci\n\nbez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote\npreto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú\n15\n\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa\nďalšími\n\nnávrhmi\n\nsťažovateľov\n\n(zrušenie\n\nuznesenia\n\nkrajského\n\nsúdu,\n\nfinančné\n\nzadosťučinenie, náhrada trov konania), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie\nporušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 3. mája 2016\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 508/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 508/2011 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1"}, {"guid": "ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/2010 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a"}, {"guid": "ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2010 z 15. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-15", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee"}, {"guid": "ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 322/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 322/09 z 25. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-25", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79"}, {"guid": "ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 105/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 105/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee"}, {"guid": "ussr:01a8426d-4935-43c0-aa70-dee29c5f7c82", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 214/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 214/09 z 17. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-17", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01a8426d-4935-43c0-aa70-dee29c5f7c82"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 23/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/05 z 13. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-13", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:bfbce88e-dc5b-4e7d-a4c1-f20edf3495ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 132/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 132/03 z 23. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-23", "citacie_n": 2755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bfbce88e-dc5b-4e7d-a4c1-f20edf3495ce"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:89851db3-e8c4-4f27-b63d-cbb99648e5fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 334, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89851db3-e8c4-4f27-b63d-cbb99648e5fe"}, {"guid": "ussr:813f6cf7-8e3e-4093-a1bb-03f2f8d3aa1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 145/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 145/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:813f6cf7-8e3e-4093-a1bb-03f2f8d3aa1b"}, {"guid": "ussr:69d30322-1736-447f-8e95-050b10631f1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 142/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 142/03 z 26. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-26", "citacie_n": 347, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69d30322-1736-447f-8e95-050b10631f1d"}, {"guid": "ussr:ca9561fb-3d94-4460-a0ec-63325359ae5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 109/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 109/03 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ca9561fb-3d94-4460-a0ec-63325359ae5a"}, {"guid": "ussr:02540481-a652-4ee1-a6db-4ed263d14e47", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 79/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/03 z 9. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-09", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02540481-a652-4ee1-a6db-4ed263d14e47"}, {"guid": "ussr:206b5368-3999-4a96-86ba-72905a5714ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 37/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 37/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 208, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:206b5368-3999-4a96-86ba-72905a5714ce"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:0102aa6f-08d4-4b9b-b028-0fe119ced080", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 12/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 12/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 538, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0102aa6f-08d4-4b9b-b028-0fe119ced080"}, {"guid": "ussr:0ad657ff-4121-454d-b6bd-ff91080680e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 19/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/00 z 23. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-23", "citacie_n": 3954, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1"}, {"guid": "ussr:b4cd25e0-2f55-41a4-905e-694f724cb8ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 34/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 34/99 z 20. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-20", "citacie_n": 519, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.1999.1"}, {"guid": "71c5405c-6274-45d6-bdc2-fd9dad014c07:892b1254-2205-49f1-8850-c40c9111d64f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8311010595.2", "spisova_znacka": "1To/43/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1To/43/2012 z 25. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-09-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8311010595.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fbf5d797-1ee8-452b-bf6d-095dc053bb18", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.869.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 869/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 869/2016 z 12. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.869.2016.1"}]}