{"guid": "ussr:cdebca18-89af-4a16-9b64-82fc0fff45e1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.211.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 211/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 211/2016 z 12. 4. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. apríla 2016, sp. zn. III. ÚS 211/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.211.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2016-04-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cdebca18-89af-4a16-9b64-82fc0fff45e1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.211.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.211.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.211.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 211/2016-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o.,\nTehelná 1, Moldava nad Bodvou, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom,\nadvokátska kancelária, Fejova 4, Košice, pre namietané porušenie jej základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o., o d m i e t a ako\nzjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o., Tehelná 1, Moldava\nnad Bodvou (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej\nlen „krajský súd“) č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý\nrozsudok“).\nZo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní o ochranu proti\nnekalej súťaži začatom na základe žaloby žalobcu\n\n,\n\n(ďalej len „žalobca“), Okresný súd Košice I (ďalej len\n„okresný súd“) rozsudkom č. k. 29 CbPv 5/2008-294 z 21. novembra 2013 uložil\nsťažovateľke ako žalovanej (okrem iného) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 23 235,74 €\n(700 000 Sk) ako finančné zadosťučinenie za ujmu spôsobenú tým, že „žalovaný použil\nčasť obchodného mena žalobcu na zriadenie internetovej domény, pričom táto doména bola\npresmerovaná na www stránku propagujúcu činnosť a služby žalovaného“. Z odôvodnenia\nuvedeného rozsudku vyplýva, že po vykonaní dokazovania relevantnými listinnými\ndokumentmi, výsluchom účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov, ako aj\nvýsluchom svedkov okresný súd dospel k názoru, že „cieľom žalovaného bolo nasmerovať\nzáujemcov o služby žalobcu, ktorý chceli so žalobcom kooperovať, prípadne získať\ninformácie o ním poskytovaných službách prostredníctvom internetu na základe poznania\njeho obchodného mena na žalovaného, ktorý svojimi službami žalobcovi priamo konkuruje\na vyvolaním zdania o prepojenosti, resp. totožnosti týchto dvoch subjektov získať pre svoje\nvlastné podnikanie prospech v podobe získania zákaziek, ktoré by inak získal žalobca...\nNeoprávnené použitie charakteristického prejavu žalobcu, aký predstavuje jeho časť\nobchodného mena je mimoriadne efektívnou formou ako prilákať klientov k žalovanému...\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj vzhľadom na dobu trvania od 9. 9. 2007\na minimálne do 23. 4. 2008 považuje súd požadovanú výšku primeraného zadosťučinenia\nv peniazoch za dôvodnú... Výška požadovaného primeraného peňažného zadosťučinenia...\npredstavuje 1,5 – 1,6 % z obratu (tržieb) žalovaného v rozhodnom období... V súvislosti\ns priznanou výškou primeraného zadosťučinenia je potrebné uviesť, že nárok na primerané\nzadosťučinenie je nárokom objektívnym, ktorý nie je viazaný na naplnenie akýchkoľvek\nsubjektívnych podmienok a je kompenzáciou za nevyčísliteľné straty, ktoré postihnutý\n\n2\n\nutrpel. Je vyrovnaním ujmy a určitou sankciou za nekalosúťažné konanie. Primeranosť\nv peniazoch vyjadreného zadosťučinenia netreba (ani nemožno) preukazovať tak, ako výšku\nškody alebo bezdôvodné obohatenie. Zadosťučinenie by malo zodpovedať povahe\nspôsobenej ujmy. Keďže sa žalovaný ako súťažiteľ správal právne závadným spôsobom,\nmusel na seba vziať aj riziko, že jeho konanie bude sankcionované a žalobcom uplatnená\nvýška zadosťučinenia rozhodne nie je neprimeraná aj vzhľadom na to, že došlo aj\nk odstráneniu závadného stavu.“.\nNa základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok\nokresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil.\nSťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd „bez prítomnosti právneho\nzástupcu žalovaného... vykonal pojednávanie 21. 11. 2013, na ktorom právny zástupca\nžalobcu predniesol obsiahle stanovisko, z ktorého súd pri rozhodovaní aj vychádzal\na na tom istom pojednávaní vo veci rozhodol bez toho, aby bola daná možnosť žalovanému,\njeho právnemu zástupcovi vyjadriť sa na zásadné stanovisko právneho zástupcu žalobcu\na bez toho, aby bol právnemu zástupcovi na poslednom pojednávaní v zmysle § 118 ods. 4\nO. s. p. umožnený prednes záverečnej reči“. Ak krajský súd na uvedené pochybenie\nokresného súdu neprihliadal, hoci ho obsahovali aj odvolacie námietky sťažovateľky,\nporušil jej právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nSťažovateľka krajskému súdu ďalej vytýka, že 29. apríla 2014 verejne vyhlásil\nnapadnutý rozsudok, aj keď ona a jej právny zástupca trvali na osobnej časti na tomto\nvyhlásení, ale „z dôvodov choroby... bez ohrozenia zdravia“ sa ho nemohli zúčastniť.\nTakýto postup krajského súdu, ktorý „túto vec uprednostnil oproti iným veciam, že\nrozhodol ani nie do 2 mesiacov od nápadu veci, vzbudzuje prinajmenšom pochybnosti“\na zakladá podľa jej názoru porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNapokon sťažovateľka tvrdí, že ak sa krajský súd „nezaberal tými najpodstatnejšími\nodvolacími námietkami, že niet žiadnej právne relevantnej skutočnosti, na základe ktorej by\n\n3\n\nza žalovanú spoločnosť, teda v jej mene, konala a mala právo konať pri registrácii domény\ntretia osoba... bez jej vedomia, už absolútne nie neprepojenie domén, ale tiež ak sa následne\nnezaoberal nielen námietkou výšky zadosťučinenia a jej ustálenia, ale najmä absolútne sa\nnezaoberal námietkou, že priznanie zadosťučinenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi...\nrovnako sa nezaoberal dovolacím dôvodom poukazujúcim na súdnu prax“, porušil jej\nzákladné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNa základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom\nvyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014 bolo\nporušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil\na vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov\nprávneho zastúpenia.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n\n4\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd\nnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,\nak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania\n(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).\nPredmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014, ktorým\npotvrdil prvý výrok rozsudku okresného súdu č. k. 29 CbPv 5/2008-294 z 21. novembra\n2013 týkajúci sa uloženia povinnosti sťažovateľke zaplatiť žalobcovi sumu 23 235,74 €\nako finančné zadosťučinenie za ujmu spôsobenú jej nekalosúťažným konaním spočívajúcim\nv tom, že použila „časť obchodného mena žalobcu na zriadenie internetovej domény,\npričom táto doména bola presmerovaná na www stránku propagujúcu činnosť a služby“\nsťažovateľky.\n\n5\n\nSťažovateľka argumentáciu o porušení svojich práv napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu založila na tvrdení o jeho rozpore s príslušnými procesnoprávnymi\nustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, pretože sa domnieva, že krajský súd:\n- neodstránil pochybenie okresného súdu spočívajúce v tom, že na poslednom\npojednávaní konanom 21. novembra 2013 umožnil žalobcovi predniesť „obsiahle\nstanovisko“ bez toho, aby aj sťažovateľke umožnil k nemu sa vyjadriť,\n- nevyhovel návrhu sťažovateľky na odročenie vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho\nsúdu stanoveného na 29. apríl 2014 a\n- neodôvodnil napadnutý rozsudok v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho\nporiadku, keď sa nezaoberal jej „najpodstatnejšími odvolacími námietkami“.\nVzhľadom na to, že sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa\njeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu\nk obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.\n1. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že\nintencionalitu prvej námietky, ktorá sa vo svojej podstate týka porušenia zásady\nkontradiktórnosti konania ako jedného z atribútov práva na spravodlivý súdny proces,\npoprela sama sťažovateľka, ktorá vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu\nuviedla, že „právny zástupca žalovaného sa nemohol zúčastniť na pojednávaní dňa 21. 11.\n2013, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, nemohol sa vopred ospravedlniť\na urobil tak až nasledujúci deň 22. 11. 2013“. V súvislosti s uvedenou námietkou krajský\nsúd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na to, že „súd prvého\nstupňa vo veci celkovo nariadil 13 pojednávaní. Z toho sa právny zástupca žalovaného\nospravedlnil zo svojej neúčasti na pojednávaní 6x a bol prítomný na 6 pojednávaniach...\nZnamená to, že právny zástupca žalovaného mal možnosť v konaní na súde konať, brániť\nsvoje práva a navrhovať dôkazy. Ďalej odvolací súd zistil, že žalovaný aj žalobca boli\npoučení podľa § 120 ods. 1, 4 O. s. p., že účastník konania je povinný označiť dôkazy\nna preukázanie svojich tvrdení skôr ako súd vyhlási rozhodnutie vo veci samej, pretože\nna dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr, súd neprihliada... Posledné\npojednávanie vo veci súd prvého stupňa nariadil na deň 21. 11. 2013, predvolanie na toto\n\n6\n\npojednávanie doručil právnemu zástupcovi žalovaného 29. 10. 2013, právny zástupca\nžalovaného následne 18. 11. 2013 doručil súdu prvého stupňa svoje obsiahle trojstranové\nstanovisko k veci bez navrhovania ďalších dôkazov. Na pojednávanie dňa 21. 11. 2013 sa\ndostavil iba právny zástupca žalobcu, právny zástupca žalovaného ani žalovaný sa na toto\npojednávanie bez ospravedlnenia nedostavili.... Následne až dňa 22. 11. 2013 právny\nzástupca žalovaného, písomným ospravedlnením z 22. 11. 2013 ospravedlnil svoju neúčasť\nna tomto pojednávaní z dôvodu svojej práceneschopnosti, o čom predložil ako dôkaz\npotvrdenie lekára o svojej práceneschopnosti.“.\nÚstavný súd už v minulosti judikoval, že všeobecný súd musí vykladať a používať\nustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného\npráva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné\nzákladné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska\nmusí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať\nna spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným\nzáujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp\nspravodlivosti\n\na\n\npožiadavka\n\nmateriálnej\n\nochrany\n\npráv\n\nsú\n\ntotiž\n\npodstatnými\n\na neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie\nmateriálneho právneho štátu.\nOkrem toho z ustanovení tretej časti procesného kódexu – Občianskeho súdneho\nporiadku upravujúceho konanie v prvom stupni nevyplýva pre všeobecný súd povinnosť\ndonekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania, pretože je\nlen na jeho posúdení, kde je vzhľadom na predmet konania rozumná hranica takúto\nkonfrontáciu ukončiť a po vykonaní dokazovania pristúpiť k rozhodnutiu vo veci samej\n(m. m. III. ÚS 144/2012).\nV okolnostiach posudzovaného prípadu, v ktorom sťažovateľka, resp. jej právny\nzástupca boli na pojednávanie okresného súdu riadne predvolaní, no napriek tomu sa ho\nbez ospravedlnenia nezúčastnili, ústavný súd nezistil, že by bola sťažovateľka ako\núčastníčka konania procesne znevýhodnená tým, že v konaní pred súdom prvého stupňa\n\n7\n\nnemala možnosť zaujať stanovisko k otázkam a okolnostiam relevantným pre rozhodnutie\nvo veci samej. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje vznesenú námietku sťažovateľky\nza irelevantnú a reálne nespôsobilú vysloviť porušenie označených práv sťažovateľky\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu.\n2. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa\nosobitne zaoberal aj návrhom sťažovateľky na odročenie vyhlásenia svojho rozhodnutia,\npričom uviedol: „Odvolací súd na deň 29. 4. 2014 nenariadil odvolacie pojednávanie\nna prejedanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1\nO. s. p., pretože dospel k záveru, že v tejto veci nie je potrebné zopakovať alebo doplniť\ndokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,\nani to nevyžaduje dôležitý verejný záujem. Preto podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodol\no odvolaní žalovaného bez nariadenia pojednávania a rozsudok vyhlásil verejne dňa 29. 4.\n2014, podľa § 156 ods. 1 O. s. p. Pri verejnom vyhlásení rozsudku bez nariadenia\npojednávania zákon nepredpokladá, že účastník konania bude pri vyhlásení rozsudku\naktívny, teda, že bude ešte doplňovať svoje návrhy a navrhovať ďalšie dôkazy. Znamená to,\nže ak účastník konania nevyužije svoje právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku\no odvolaní, nie je tým porušené jeho ústavné právo na prejedanie veci bez zbytočných\nprieťahov a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, lebo pri vyhlásení\nrozsudku sa vec už neprejednáva. Odvolací súd preto neakceptoval návrh žalovaného\nna odročenie vyhlásenia rozhodnutia... a rozsudok o odvolaní vyhlásil.“\nCitované odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu reflektuje judikatúru\nústavného súdu, ktorý už v uznesení sp. zn. I. ÚS 87/97 z 2. septembra 1997 vyslovil, že:\n„Prerokovanie veci uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neobsahuje aj\nkonanie a rozhodovanie všeobecných súdov o procesných úkonoch a návrhoch, ktoré nie sú\npodaniami vo veci samej. Pre konanie a rozhodovanie všeobecných súdov o takýchto\npodaniach sa preto ani zákonom nevyžaduje prítomnosť účastníkov súdneho konania“.\n„Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu. S verejným prerokovaním veci súvisí princíp ústnosti a bezprostrednosti\n\n8\n\na právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Princíp verejnosti však nie je\nabsolútny, to znamená, že umožňuje tiež výnimky. Výnimky z princípu verejnosti sa ale\nvzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovávanie), nie na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť\nvyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s Ústavou Slovenskej republiky\nupravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred\nsúdmi“ (m. m. II. ÚS 58/97).\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Hakanson z roku 1986\n(A-99) judikoval, že verejnosť konania je základným princípom zakotveným v čl. 6 ods. 1\ndohovoru; tento princíp musí byť plne rešpektovaný aspoň pri jednom inštančnom konaní\no merite veci, pokiaľ nie sú dôvody uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňujúce vylúčenie\nverejnosti.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani táto námietka sťažovateľky\nnie je spôsobilá spochybniť rozhodnutie krajského súdu, keďže sa ňou preukázateľne\nzaoberal a následne ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal. Napadnutý\nrozsudok krajského súdu preto nemožno považovať za taký, ktorý by bol založený\nna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v príslušnom procesnom kódexe, resp. popierajú\npodstatu, zmysel a účel krajským súdom aplikovaných procesnoprávnych ustanovení,\nv dôsledku čoho by mohlo dôjsť aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.\n3. Posledná námietka sťažovateľky sa týkala toho, že krajský súd napadnutý\nrozsudok neodôvodnil presvedčivo, pretože sa nezaoberal jej „najpodstatnejšími odvolacími\nnámietkami“.\nV súvislosti s touto námietkou ústavný súd opätovne pripomína, že súčasťou obsahu\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí\n\n9\n\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný\nsúd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj\npri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje\nsvoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však\nnepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,\nII. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).\nAj ESĽP vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce\nukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno\nchápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok\nvo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sa\npovinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy\nrozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré\núčastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch\nv súvislosti\n\ns\n\nprávnou\n\núpravou,\n\nzvyklosťami,\n\nprávnymi\n\nnázormi\n\na vynášaním\n\na vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko\nz 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú\núčastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovania\nveci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd\nposúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí\n(rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež\n\n10\n\npri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu\n(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).\nVo vzťahu k predostretej námietke sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým „dospel k záveru, že súd prvého stupňa\nz toho, čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery a vo veci\nsprávne rozhodol“, zistil, že ho v žiadnom prípade nemožno považovať za zjavne\nneodôvodnený alebo arbitrárny. Bez toho, aby ústavný súd ďalej podrobne citoval\nz rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku, konštatuje, že krajský súd sa\ndostatočných spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky. Bolo\nnepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávne\nzákonné ustanovenia spôsobom, akým v tejto veci učinil. V danom prípade preto nemožno\ndospieť k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný\na neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu označených\npráv sťažovateľky. Právne posúdenie predmetnej veci zo strany krajského súdu\n(aj vzhľadom\n\nna\n\nodôvodnenie\n\nrozsudku\n\nokresného\n\nsúdu,\n\npozn.)\n\nje\n\nústavne\n\nakceptovateľné, nemá znaky svojvôle alebo arbitrárnosti a nemožno ho považovať ani\nza „denegatio iustitiae“ len z dôvodu, že v napadnutom rozsudku zaujal taký právny názor,\ns ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje.\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi\nnamietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto\npredloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nPokiaľ sa sťažovateľka domnievala, že jej zo strany krajského súdu nebola\nposkytnutá náležitá súdna ochrana z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, mohla\nním vydaný rozsudok napadnúť prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku –\ndovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, čo však neurobila. Takýto\n\n11\n\npostup je nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak sťažovateľka bez tomu zodpovedajúcej\nprocesnej aktivity presviedča ústavný súd, ktorý nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02), o opodstatnenosti svojej\nsťažnosti.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch v nej uvedených\nnerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. apríla 2016\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "obchodné meno", "rozhodnutie-odôvodnenie", "ochrana hospodárskej súťaže-nekalá súťaž", "pojednávanie-prítomnosť účastníkov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:78c9cca1-6152-4895-98c0-6de9079fc1a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 240/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 240/2013 z 11. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-11", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:78c9cca1-6152-4895-98c0-6de9079fc1a2"}, {"guid": "ussr:57e8b364-dcea-4502-b25d-734df40df8da", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 144/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 144/2012 z 16. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-16", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:57e8b364-dcea-4502-b25d-734df40df8da"}, {"guid": "ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:eea5116e-7272-4a09-8a28-556c2baa8cd6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 372/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 372/06 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eea5116e-7272-4a09-8a28-556c2baa8cd6"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:0337e521-daf2-4bf9-b556-fa0043b9797e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/97 z 18. 2. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-02-18", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1997.1"}, {"guid": "ussr:a47c7b78-a306-465f-99ee-da358714373f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/97 z 2. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-02", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1997.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "e6480414-9682-4cda-b197-6077fad17a85:defc466c-87dc-4aa6-895e-250e2103182a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7508208687.1", "spisova_znacka": "4Cob/26/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/26/2014 z 28. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2014-04-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7508208687.1"}, {"guid": "a3b70cf3-7e23-452f-82f4-b7aa404bcaf9:057b8a3d-3550-4f72-adc4-b56cb71fc035", "ecli": null, "spisova_znacka": "29CbPv/5/2008", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 29CbPv/5/2008 z 21. 11. 2013", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2013-11-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a3b70cf3-7e23-452f-82f4-b7aa404bcaf9:057b8a3d-3550-4f72-adc4-b56cb71fc035"}], "citovane_v": []}