{"guid": "ussr:f6bac390-4cdb-4014-8eec-584ec2dd9b55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.190.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 190/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 190/2016 z 13. 9. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 13. septembra 2016, sp. zn. III. ÚS 190/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.190.2016.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ivetta Macejková", "sudca_id": 1090, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ivetta-macejkova-1090", "datum_vydania": "2016-09-13", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-4", "nazov": "čl. 46 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f6bac390-4cdb-4014-8eec-584ec2dd9b55", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.190.2016.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.190.2016.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.190.2016.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 190/2016-76\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2016\nv senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudkyne Ivetty Macejkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti obchodnej\nspoločnosti AQUAPARK Poprad, s. r. o., Športová 1397/1, Poprad, zastúpenej\nAdvokátskou kanceláriou Lebovič, s. r. o., Mlynské nivy 73/a, Bratislava, konajúcou\nprostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Filipa Leboviča, ktorou namieta porušenie\nsvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ECdo 74/2013 z 30. júla 2015,\ntakto\nrozhodol:\n\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti AQUAPARK Poprad, s. r. o., na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ECdo 74/2013 z 30. júla 2015\nporušené bolo.\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ECdo 74/2013\nz 30. júla 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Obchodnej spoločnosti AQUAPARK Poprad, s. r. o., priznáva náhradu trov právneho\nzastúpenia v sume 537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eur a šesťdesiatdva centov), ktorú\nj e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právneho zástupcu\nAdvokátskej kancelárie Lebovič, s. r. o., Mlynské nivy 73/a, Bratislava, konajúcej\nprostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Filipa Leboviča, do dvoch mesiacov od\nprávoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra\n2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AQUAPARK Poprad, s. r. o.,\nŠportová 1397/1, Poprad (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 1 ECdo 74/2013 z 30. júla 2015 (ďalej aj „namietané uznesenie“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení\npovinnej účastníčkou exekučného konania vedeného na Okresnom súde Poprad (ďalej len\n„okresný súd“) pod sp. zn. 7 Er 370/2010. Okresný súd svojím uznesením sp. zn.\n7 Er 370/2010 z 19. decembra 2011 vyhovel námietkam sťažovateľky (povinnej) proti\nexekúcii. Uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Prešove\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 CoE 60/2012, 20 CoE 65/2012 z 29. novembra 2012.\n\n2\n\n3. Oprávnený v exekučnom konaní podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie\nv časti výroku o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa o vyhovení námietkam proti\nexekúcii. Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol namietaným uznesením sp. zn.\n1 ECdo 74/2013 z 30. júla 2015 tak, že zrušil uznesenie krajského súdu v časti výroku\no potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa o vyhovení námietkam proti exekúcii a vec mu\nv tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie uznesenia odvolacieho súdu odôvodnil, ako\nuvádza sťažovateľka, v zásade tým, že «právne závery vyslovené odvolacím súdom sú\nnepreskúmateľné, odôvodnenie zmätočné, poukazy na súdne rozhodnutia neprislúchajúce\na odôvodnenie rozhodnutia nereagujúce na zásadnú argumentáciu odvolateľa. V dôsledku\ntoho mal odvolací súd svojím postupom odňať oprávnenému možnosť konať pred súdom. Na\nzáklade uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci bola splnená\npodmienka prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok [ďalej len „OSP“, v znení účinnom v čase podania dovolania\nišlo o ustanovenie § 237 písm. f), od 1. januára 2015 je to ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f),\npozn.] a zároveň tým bola daná aj jeho dôvodnosť.».\n4. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v konaní o dovolaní porušil jej právo na\nspravodlivé súdne konanie tým, že „vecne prejednal dovolanie napriek tomu, že neboli\nsplnené podmienky jeho prípustnosti podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP...\nSťažovateľka tvrdí, že v posudzovanej veci nebol daný dôvod prípustnosti dovolania\npodľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, pretože najvyšším súdom vytýkaná nedostatočná\nodôvodnenosť,\n\nnepreskúmateľnosť\n\nrozhodnutia\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nnezakladá\n\ntúto\n\nprípustnosť a dovolanie malo byť preto odmietnuté...\nTakým postupom, ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu na základe\ntoho, že pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti dovolania postupoval nielen\nv rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu vo veci prípustnosti\ndovolania z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a dôsledne sa nezaoberal\ntým, či sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia\nkrajského súdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom, sa najvyšší súd bez\nodôvodnenia odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia\no dovolaní (§ 237 písm. f) OSP)...\n\n3\n\nNa základe uvedeného je možné prijať záver, že meritórnym prejednaním dovolania,\npri ktorom nebola splnená podmienka jeho prípustnosti, mohlo dôjsť k porušeniu\noznačených práv sťažovateľa, keďže tým došlo k prekročeniu ústavne prípustných limitov\nprelomenia princípu stability súdneho rozhodnutia vyplývajúceho z princípu právnej istoty\nako jedného zo základných princípov právneho štátu...\nSamotné nedostatočné odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nezakladá\nprípustnosť dovolania, pretože nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (tzv. nepreskúmateľnosť) nie je vadou konania podľa § 237\npísm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Judikatúra najvyššieho súdu považuje\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady\nkonania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP (rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997\nsp. zn, 2 Cdo 5/1997, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky ako judikát R 111/1998) (v judikatúre sa vyskytuje aj označenie\nR 11/1998, pozn.). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania\nnezakladá. Z tohto judikátu vychádza dlhoročná ustálená rozhodovacia prax najvyššieho\nsúdu, ktorá považuje nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu len za vadu\nkonania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237\npísm. f) OSP.“.\n5. Sťažovateľka sa ďalej odvoláva na judikatúru najvyššieho súdu, ako aj judikatúru\nústavného súdu vo veci posudzovania prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku.\n6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„Základné právo spoločnosti AQUAPARK Poprad, s.r.o. na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov\nkonania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé\nprejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n\n4\n\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ECdo 74/2013 zo dňa 30. júla\n2015 porušené bolo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ECdo 74/2013 zo dňa\n30. júla 2015 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť spoločnosti AQUAPARK\nPoprad, s.r.o. trovy právneho zastúpenia vo výške 537,62 EUR na účet advokáta do dvoch\nmesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“\n7. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 190/2016 zo 7. apríla 2016 prijal sťažnosť\nsťažovateľky na ďalšie konanie a uznesením sp. zn. III. ÚS 190/2016 z 11. mája 2016\nodložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 ECdo 74/2013 z 30. júla 2015\ndo právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.\n8. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania pred ústavným súdom vyjadrila\npredsedníčka najvyššieho súdu, ktorá v podaní doručenom ústavnému súdu 16. júna 2016\nuviedla, že odstránením nejednotnosti právnych názorov senátov občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu pri riešení otázky, či sa nedostatočným odôvodnením rozhodnutia\nodníma účastníkovi možnosť konať pred súdom, sa zaoberalo občianskoprávne kolégium na\nzasadnutí konanom 3. decembra 2015 a dospelo k záveru, že „nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho\nporiadku. Výnimočne, keď písomné vyhodnotenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“.\nVo vyjadrení boli ďalej citované aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 171/2005,\n7 Cdo 134/2011, 1 Cdo 249/2013, podľa ktorých nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).\nPredsedníčka\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nvo\n\nvyjadrení\n\nďalej\n\nuviedla,\n\nže\n\nnajvyšší\n\nsúd v napadnutom uznesení okrem iného vyslovil, že „V danom prípade je ale\nneopomenuteľnou skutočnosťou, že rozhodcovská doložka je uvedená na jednej a tej istej\nlistine ako Zmluva o reklame, ktorú zmluvné strany podpísali... Za daných okolností, sú\n\n5\n\nprávne závery odvolacieho súdu o nedostatku písomnej formy rozhodcovskej doložky,\nsvojvoľné a arbitrárne, dôvody rozhodnutia nedostatočné, keď odvolací súd opomenul\nreagovať na zásadnú argumentáciu účastníka konania.“. Na základe uvedeného sa\npredsedníčka najvyššieho súdu domnieva, že rozhodnutie najvyššieho súdu je správne\na ústavná sťažnosť nedôvodná.\nV závere podania predsedníčka najvyššieho súdu súhlasila s upustením od ústneho\npojednávania o prijatej sťažnosti.\n9. Ústavnému súdu bolo 13. júla 2016 v predmetnej veci doručené vyjadrenie\nsťažovateľky k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu. Sťažovateľka uviedla, že\nv zjednocujúcom stanovisku, na ktoré poukazuje najvyšší súd, sa občianskoprávne kolégium\npriklonilo k takému výkladu, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia prípustnosť dovolania\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP nezakladá. Zjednocujúce stanovisko pripúšťa výnimku,\n„keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie súdu“. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia teda podľa názoru\nsťažovateľky môže zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP iba\nv celkom výnimočných prípadoch. Nemôže ísť o akýkoľvek prípad, keď sa dovolací súd\nnestotožňuje so skutkovými zisteniami alebo právnym posúdením veci odvolacím súdom.\nV odôvodnení napadnutého uznesenia však najvyšší súd použil ako hlavný argument\nskutočnosť, že najvyšší súd vyjadril odlišný právny názor na otázku posúdenia platnosti\nrozhodcovskej doložky. Opačný právny názor vyššieho súdu na riešenie určitej otázky\nnemôže byť sám osebe považovaný za znak arbitrárnosti rozhodnutia súdu nižšieho.\nV zjednocujúcom stanovisku sa uvádza, že „judikatúra najvyššieho súdu už dávnejšie\ndospela napríklad k záveru, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza\nv dôsledku nesprávneho vyhodnotenia dokazovania... možnosť pred súdom konať sa\núčastníkovi konania neodníma ani vtedy, keď súd vec z hľadiska hmotnoprávneho\nnesprávne právne posúdi“.\nPodľa sťažovateľky uznesenie odvolacieho súdu obsahovalo nielen zásadné, ale aj\npodrobné zdôvodnenie právneho záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Nejde teda\no prípad, že by odôvodnenie rozhodnutia neobsahovalo „ani len zásadné vysvetlenie\ndôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“.\n\n6\n\nSťažovateľka uviedla, že súhlasí s rozhodnutím ústavného súdu bez nariadenia\nústneho pojednávania.\n10. Ústavnému súdu bolo 22. augusta 2016 doručené vyjadrenie dotknutej osoby\nVega Media Limited (oprávneného v exekučnom konaní) k sťažnosti sťažovateľky.\nDotknutá osoba v prvom rade uviedla, že ústavný súd nie je v rámci rozhodovania\no ústavnej sťažnosti oprávnený preskúmavať otázku prípustnosti dovolania, keďže jej\nposúdenie patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Podľa jej názoru je právny názor\nnajvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo\na nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.\nSťažovateľka tvrdí, že jej práva boli porušené z dôvodu postupu v rozpore\ns ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu. Sťažovateľka však\nopomína fakt, že čo sa týka prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,\ndlhodobo pretrváva v celej právnej obci dichotómia. To znamená, že nie je pravdou, že na\ndanú otázku existovala v čase rozhodovania najvyššieho súdu jednoznačná ustálená súdna\nprax a že v čase vydania napadnutého uznesenia sa akékoľvek nedostatočné odôvodnenie\npovažovalo automaticky za tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 OSP. Tým, že najvyšší\nsúd v napadnutom uznesení zaujal jeden z možných právnych názorov na túto spornú\notázku, sa neodklonil od stabilnej judikatúry, keďže túto nebolo možné považovať za\nstabilnú.\nNajvyšší súd okrem toho svoje rozhodnutie náležite a riadne odôvodnil, podrobne\nopísal, v čom všetkom vidí nedostatky odôvodnenia krajského súdu. Jedným z týchto\nnedostatkov bola aj skutočnosť, že krajský súd opomenul vysporiadať sa s podstatnou\nargumentáciou oprávneného, že rozhodcovská doložka je na zadnej strane tej istej listiny\nako zmluva o reklame, že platnosť rozhodcovskej doložky v nespotrebiteľskej veci\nnemožno preskúmavať v rámci konania o námietkach. Vzhľadom na uvedené skutočnosti\ndotknutá osoba navrhla, aby ústavný súd sťažnosť odmietol.\n11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\n\n7\n\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,\npretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel\nk názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n15. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy.\n16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,\nv náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného\nzákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,\nopatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda\nporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n\n8\n\n17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane\nustanoví zákon.\n18. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n20. Podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť\nkonať pred súdom.\n21. Podľa § 241 ods. 1 písm. b) OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že\nkonanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\n22. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv\npodľa už uvedených článkov ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť namietaným\nuznesením najvyššieho súdu, ktorým v rozpore so svojou stabilnou judikatúrou\na s judikatúrou ústavného súdu meritórne prerokoval dovolanie napriek tomu, že podľa\nsťažovateľky neboli splnené podmienky jeho prípustnosti. Dôsledne sa nezaoberal tým, či\nsú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.\nTýmto postupom mal najvyšší súd neprimeraným spôsobom zasiahnuť do práva\nsťažovateľky na spravodlivý proces. Zásah do základného práva sťažovateľky má spočívať\naj v tom, že najvyšší súd zrušil právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej,\nčím došlo k prelomeniu princípu právnej istoty a princípu nezmeniteľnosti právoplatného\nsúdneho rozhodnutia nad prípustný rámec, ktorý vyplýva z účelu a podmienok uplatnenia\n\n9\n\ndovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý sa môže uplatňovať iba\nvýnimočne v tých prípadoch, keď sú splnené podmienky jeho prípustnosti.\n23. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv\nnemožno vidieť zásadnú odlišnosť.\n24. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným\nsúdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len\nv prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01).\n25. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti\nnávrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,\noprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či\nsplnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje\no merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe\nobsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie\no ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto\nprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).\n26. Ústavný súd musel v sťažovateľkinej veci posúdiť, či namietaným uznesením\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku zakladá vadu\nkonania podľa § 237 písm. f) OSP, došlo v okolnostiach daného prípadu k namietanému\nporušeniu sťažovateľkou označeného základného práva.\n\n10\n\n27. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa\n§ 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že by\nvždy zároveň platil aj opak. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva\nna súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred\nsúdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu\núpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny\nporiadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom\nsúdnom konaní. Tento procesný kódex upravuje aj podmienky, za ktorých možno procesné\nnesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne\nvymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky\nsúdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú\nzároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým\nďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci\n(tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel\nod taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný\ndovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom\ndovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť\ndovolania nezakladá).\n28. So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch\n(II. ÚS 261/06, I. ÚS 393/08 a I. ÚS 342/2010) treba dodať, že je vždy vecou\nindividuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné\nnedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania\n(II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno\nvýnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné\nrozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty\nzáväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch\nzákladných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne\nkonanie, ale tiež o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1\nústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na\n\n11\n\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní\nposúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia\nmusí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli\nzachované označené základné práva (m. m. II. ÚS 148/09). Najvyšší súd preto musel brať\nna zreteľ nielen dovolateľom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale\nmusel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto\nprávom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený\nprávoplatnými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.\n29. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je\nprípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho\nsúdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné\nnapraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za\ntakúto vadu alebo exces nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú\ndva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu\nres iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je\nzdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného\na záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho\nnové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter\nodvolania (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto\nsúvislosti ESĽP tiež judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom\nnie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného\nrozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).\n30. V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa odklonu od stabilnej\njudikatúry najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru\n(napríklad IV. ÚS 75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu\nzaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom,\nže všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú\nkonať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať\na aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho\n\n12\n\nštátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní\nv rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95\na II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného\nsúdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju\nnemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010,\nm. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných\nsúdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky\ncharakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach\nzaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené\nv analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty\nani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).\nNajvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave\nvšeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad\na používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov [§ 22 zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)]. Aj podľa názoru ESĽP je v rozpore s princípom\nprávnej istoty situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov)\nje sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť\nč. 30658/05, Baranowski v Poľsko, sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory\nnajvyššieho súdu na identické situácie sú v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať\ndôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť\nč. 48553/99).\n31. Keďže sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd porušil jej základné práva a slobody\ntým, že vecne prerokoval dovolanie napriek tomu, že neboli splnené podmienky jeho\nprípustnosti, a urobil tak v rozpore s vlastnou judikatúrou, ako aj s judikatúrou ústavného\nsúdu, ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ECdo 74/2013\nz 30. júla 2015 najmä v tom rozsahu, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru o existencii\ntejto podmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP.\nV relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd uvádza:\n\n13\n\n«... V danom prípade je ale neopomenuteľnou skutočnosťou, že rozhodcovská\ndoložka je uvedená na jednej a tej istej listine ako Zmluva o reklame, ktorú zmluvné strany\npodpísali. Je uvedená na druhej strane zmluvy o reklame, v časti nazvanej „Lehoty\na podmienky“, kde je doložka uvedená popri iných podstatných náležitostiach zmluvy\no reklame ako napr. splatnosť plnenia, dohoda o úrokoch z omeškania, odstúpenie od\nzmluvy. Za daných okolností, teda ak je rozhodcovská doložka obsiahnutá v listine\npodpísanej zmluvnými stranami, sú právne závery odvolacieho súdu o nedostatku písomnej\nformy rozhodcovskej doložky, svojvoľné a arbitrárne, dôvody rozhodnutia nedostatočné,\nkeď odvolací súd opomenul reagovať na zásadnú argumentáciu účastníka konania.\nPrávny záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky vyplývajúci z uznesenia\nodvolacieho súdu pre nedostatok písomnej formy je svojvoľný... Tým došlo zo strany\nodvolacieho súdu k porušeniu základného práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... Rozhodnutie odvolacieho súdu taktiež nie je\ndostatočne odôvodnené v otázke akými okolnosťami sa môže súd zaoberať v rámci konania\no námietkach proti exekúcii podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995\nZ. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov,\npozn.) a poukaz na neprislúchajúcu judikatúru má dovolací súd za zmätočný a nedostatočný\npre naplnenie požiadavky riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a rozhodnutie\nodvolacieho súdu je v tejto otázke nepreskúmateľné. V rozhodnutí odvolacieho súdu taktiež\núplne absentuje uvedenie, podľa ktorých ustanovení a ktorého právneho predpisu\nposudzoval otázku platnosti rozhodcovskej doložky.\nVo svetle vyššie uvedeného sú právne závery vyslovené odvolacím súdom\nnepreskúmateľné (2.e), odôvodnenie zmätočné (bod 2.a), poukazy na súdne rozhodnutia\nneprislúchajúce a odôvodnenie rozhodnutia nereagujúce na zásadnú argumentáciu\nodvolateľa, v dôsledku čoho odvolací súd svojím postupom odňal oprávnenému možnosť\nkonať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Výskyt tejto závažnej procesnej vady\nkonania zakladá prípustnosť dovolania oprávneného a zároveň aj jeho opodstatnenosť,\npreto dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku 1. ktorým potvrdil\nuznesenie Okresného súdu Poprad z 19. decembra 2011 č. k. 7 Er 370/2010-472 a vec vrátil\nodvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.). Ďalšie námietky dovolateľa\ndovolací súd považuje za právne bezvýznamné.»\n\n14\n\n32. V prípade sťažovateľky najvyšší súd zhodnotil mieru pochybenia v procesnom\npostupe krajského súdu, ktorého odôvodnenie rozhodnutia vykazuje závažné nedostatky,\nako takú, ktorej intenzita znamená, že bola oprávnenému odňatá možnosť konať pred\nsúdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd v napadnutom uznesení\nnijakým spôsobom nereflektoval na právny názor vyjadrený v množstve rozhodnutí\nnajvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú\nvadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, nie však prípustnosť dovolania podľa § 237\nods. 1 písm. f) OSP. Nezdôvodnil, z akého dôvodu sa od tohto právneho názoru odchýlil. V\nodôvodnení svojho uznesenia sa obmedzil na konštatovanie, že právne závery vyslovené\nodvolacím súdom sú nepreskúmateľné, odôvodnenie je zmätočné, poukazy na súdne\nrozhodnutia sú neprislúchajúce a odôvodnenie rozhodnutia nereaguje na zásadnú\nargumentáciu odvolateľa. Podľa názoru najvyššieho súdu odvolací súd takýmto postupom\ndovolateľovi odňal možnosť konať pred súdom, a preto vyslovil, že výskyt tejto závažnej\nprocesnej vady konania zakladá v zmysle § 237 písm. f) OSP prípustnosť a zároveň aj\nopodstatnenosť dovolania.\n33. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za vhodné pripomenúť judikatúru\nnajvyššieho súdu, ústavného súdu i ESĽP týkajúcu sa predmetnej problematiky. Z rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997, ktorý bol uverejnený v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod č. R 11/1998 vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj\nprávny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Z tohto\njudikátu vychádza dlhoročná rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ktorá považuje\nnedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže\nzakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 OSP. Ústavný\nsúd uznáva, že tento právny názor nie je jednotne prijímaný všetkými senátmi najvyššieho\nsúdu. Uvedené malo za následok prijatie stanoviska č. 2 občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu z 3. decembra 2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2016 (ďalej len „stanovisko č. 2“),\nz ktorého vyplýva, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle\n\n15\n\n§ 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,\nmôže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/\nObčianskeho súdneho poriadku.“. Občianskoprávne kolégium vo svojom stanovisku č. 2\nzdôraznilo, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou,\nv ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Právoplatné rozhodnutia súdov\nmajú ostať nedotknuté a prípady možnosti prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti\nprávoplatných rozhodnutí sú len výnimkou zo zásady ich nedotknuteľnosti. Nemožno preto\nprávnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky prípustnosti dovolania, vykladať rozširujúco.\nNamieste je skôr reštriktívny výklad § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Najčastejšou argumentáciou\ndovolateľov je, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené. Nedostatočné\nodôvodnenie rozhodnutia spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. To však bez ďalšieho\nneznamená, že nedostatočné (nepreskúmateľné) odôvodnenie rozhodnutia predstavuje\ndôvod, ktorý zakladá prípustnosť dovolania smerujúceho proti nemu. Účastník nie je\nzbavený možnosti brániť sa tomu, čo v rozhodnutí považuje za nesprávne. Pokiaľ sa\nnazdáva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nepreskúmateľné, má zachované\nprávo namietať túto nesprávnosť v procesne prípustnom opravnom prostriedku. Účastník\nv takom prípade nie je zbavený možnosti brániť sa a vznášať argumenty proti rozhodnutiu\nsúdu, s ktorým nesúhlasí. Skutočnosť, že súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne,\npreto bez ďalšieho neodníma účastníkovi konania možnosť pred súdom konať.\nNa druhej strane ale treba pripustiť, že celkom výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť\nprípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.\nV súlade s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutiach ESĽP môže však o takýto\nvýnimočný prípad ísť len vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje\nznaky (až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” alebo vady „zásadnej,\nhrubej a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť\nnáprava „justičného omylu“. Len v takomto výnimočnom prípade môže uvedená okolnosť\nzakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, lebo len takto\ncharakterizovaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutia môže intenzitou svojich právnych\ndôsledkov prekročiť rámec tzv. inej vady, v tomto ustanovení Občianskeho súdneho\n\n16\n\nporiadku neuvedenej. Hoci citované právne názory zo stanoviska č. 2 neboli sústredene\nzrekapitulované v čase rozhodovania najvyššieho súdu o podanom dovolaní, obsah\nzjednocovacieho stanoviska už len sumarizuje minulú judikatúru najvyššieho súdu, berúc\npritom zjavne do úvahy aj právne názory ústavného súdu (dokazujú to ďalšie časti dôvodov\nstanoviska). Najvyššiemu súdu boli tieto postoje známe už aj v čase rozhodovania\no spornom dovolaní.\n34. Právna otázka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu\nnedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu už bola predmetom posudzovania\nv rozhodovacej činnosti ústavného súdu.\nÚstavný súd napríklad v uznesení sp. zn. III. ÚS 148/2012 v plnej miere akceptoval\na považoval za ústavne konformný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241\nods. 2 písm. b) OSP, nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP; rovnako\nargumentoval aj v iných rozhodnutiach, napríklad v uznesení sp. zn. IV. ÚS 481/2011\na sp. zn. II. ÚS 45/2014. V náleze sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že sa väčšinovým\nnázorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že\nnedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)\nOSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Obdobne ústavný súd\nv náleze sp. zn. II. ÚS 382/2013 v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (napr.\nIV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uviedol, že považuje za\nústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok\nriadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový\nstav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)\nOSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. V uznesení sp. zn.\nIII. ÚS 1/2015 konštatoval, že najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“\njudikatúrou náležite zdôvodnil, prečo nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia\nnezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.\nUznesením sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. augusta 2015 ústavný súd konštatoval, že\nnajvyšší súd (v zhode s početnými rozhodnutiami jednotlivých senátov, na ktoré sa\nvo svojom rozhodnutí odvoláva) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu\n\n17\n\nzakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, nie však procesnú vadu\nkonania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd uvedenú argumentáciu v prípade\nnepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov už potvrdil v mnohých svojich\nrozhodnutiach a tento názor najvyššieho súdu považuje za ústavne udržateľný.\nÚstavný súd v stručnosti odkazuje aj na ďalšie svoje rozhodnutia, v ktorých názor\nnajvyššieho súdu, že nepreskúmateľnosť alebo nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, v plnej miere\nakceptoval a považoval ho za ústavne udržateľný (pozri napr. IV. ÚS 499/2011,\nI. ÚS 105/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, III. ÚS 21/2016, I. ÚS 161/2016).\n35. Ak bola určitá právna otázka alebo jej riešenie predmetom zovšeobecnenia,\nvýsledok ktorého bol publikovaný v Zbierke ako judikát alebo stanovisko najvyššieho súdu,\nprincípy materiálneho právneho štátu od všeobecných súdov a ich sudcov vyžadujú, aby\nsúdy v ďalšom konaní o obdobných (skutkovo a právne, resp. druhovo) veciach rozhodovali\nv súlade s takto zovšeobecneným právnym názorom. Všeobecný (aj najvyšší) súd, pokiaľ sú\npre to dané dôvody, sa od neho môže vo svojom ďalšom rozhodovaní odchýliť, nesmie však\npritom postupovať spôsobom, ktorý by znamenal svojvôľu. Svoje odchýlenie sa od judikátu\nalebo stanoviska musí súd v takom prípade náležite odôvodniť tak, že predovšetkým\npoukáže na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu prax a následne podrobne odôvodní, prečo\nstarý spôsob rozhodovania už nie je vhodný. Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 192/06\nkonštatoval, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola\nprávoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne\nvyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty\nv zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej\njudikatúry v konkrétnom prípade predstavuje zásah do základných práv a slobôd účastníka\nkonania za predpokladu, že je dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti\nsúdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci.\n36. S odkazom na citovanú judikatúru najvyššieho súdu, najmä na judikát\nR 111/1998, nadväzujúce stanovisko č. 2 občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a na\n\n18\n\nvlastnú citovanú judikatúru ústavného súdu možno uzavrieť, že práve právny názor, že\nnepreskúmateľnosť, resp. nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia bez ďalšieho\nnezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ale zakladá iba inú vadu\nkonania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, predstavoval v čase rozhodovania najvyššieho\nsúdu prevažujúcu judikatúru. Podľa ústavného súdu mohla sťažovateľka odôvodnene\nočakávať, že najvyšší súd rozhodne v zmysle citovanej prevažujúcej judikatúry tak, že\ndovolanie dovolateľa odmietne. Najvyšší súd rozhodol opačne, no svoj právny názor\no prípustnosti takéhoto dovolania nijakým spôsobom neodôvodnil.\n37. Nad rámec uvedeného ústavný súd preskúmal, či v prerokúvanej veci nejde práve\no výnimku v zmysle stanoviska č. 2, keď písomné vyhotovenie najvyšším súdom\npreskúmavaného uznesenia krajského súdu neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie súdu. Ako už ústavný súd uviedol, z odôvodnenia uznesenia\nkrajského súdu vyplýva, že záver o správnosti uznesenia okresného súdu založil na svojom\npresvedčení, že medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská doložka,\nkeďže podľa jeho názoru nebola dodržaná jej písomná forma. Na základe uvedeného možno\ndospieť k záveru, že najvyšším súdom preskúmavané uznesenia krajského súdu obsahovalo\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre jeho rozhodnutie. V prerokúvanej veci ide zrejme\no prípad, kedy sa právne názory krajského súdu a najvyššieho súdu na platnosť uzatvorenej\nrozhodcovskej doložky rozchádzali. S odkazom na judikatúru najvyššieho súdu a judikatúru\nESĽP to nemožno považovať za okolnosť odôvodňujúcu zrušenie právoplatného\nrozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva ani\nprítomnosť vady zásadnej, hrubej a podstatnej povahy, prípadne existencia justičného\nomylu, ktorý by bolo potrebné napraviť zásahom do právoplatného rozhodnutia okresného\nsúdu a krajského súdu.\n38. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva, či pri rozhodovaní o otázke\nprípustnosti dovolania proti právoplatným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu\nposúdil vec aj z pohľadu vzájomného vzťahu práva dovolateľa na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia a princípu právnej istoty na strane sťažovateľky. Najvyšší súd vôbec\n\n19\n\nneodôvodnil svoje odchýlenie sa od judikatúry prevažujúcej v čase jeho rozhodovania\no podanom dovolaní a ani sa argumentačne nevyrovnal s odlišným prevažujúcim právnym\nnázorom najvyššieho súdu podporeného judikatúrou ústavného súdu a ESĽP, že\nnepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je vadou konania podľa § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP. Tento postup najvyššieho súdu nebol v súlade s princípom právnej istoty, a preto\npodľa názoru ústavného súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 ECdo 74/2013 z 30. júla\n2015 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako je uvedené\nv 1. bode výroku tohto nálezu.\n39. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 4 ústavy ústavný súd uvádza, že\nsťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti neuviedla žiadne dôvody a nevysvetlila, akým\nspôsobom malo dôjsť napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu uvedeného\nčlánku ústavy. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 4 ústavy preto ústavný súd\nrozhodol tak, že sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku).\n40. Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3\nodôvodnila sťažovateľka tým, že vecným prerokovaním opravného prostriedku, na ktorý\npodľa sťažovateľky neboli splnené procesné podmienky, najvyšší súd bezdôvodne\nzvýhodnil druhého účastníka konania na úkor sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu\ntým, že najvyšší súd interpretoval procesný právny predpis spôsobom, s ktorým\nsťažovateľka nesúhlasí, a rozhodol „v neprospech“ sťažovateľky, nedošlo k porušeniu\nprincípu rovnosti účastníkov konania, a preto ústavný súd v časti namietaného porušenia\nčl. 47 ods. 3 ústavy sťažnosti nevyhovel (bod 2 výroku).\nIII.\n41. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné\nnielen označené uznesenie najvyššieho súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec najvyššiemu súdu na\nďalšie konanie. V ďalšom postupe bude najvyšší súd v súlade s § 56 ods. 6 a 7 zákona\n\n20\n\no ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze\n(bod 2 výroku).\n42. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\no úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním\nsťažovateľky advokátom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania\npriznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 537,62 € s DPH za tri úkony\nprávnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, písomné podanie  sťažnosť z 26. októbra\n2015, písomné podanie  stanovisko z 11. júla 2016) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14\nods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby\nv roku 2015 predstavuje sumu 139,83 € a režijný paušál 8,39 €. Odmena za jeden úkon\nprávnej služby v roku 2016 predstavuje sumu 143,00 € a režijný paušál 8,58 €. Ústavný súd\npriznal sťažovateľke trovy konania v celkovej sume 448,02 € plus DPH, t. j. celkom\n537,62 €. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky\nrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.\n43. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 13. septembra 2016\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "exekúcia-exekučné konanie", "dovolanie-prípustnosť", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie pred ústavným súdom-dočasné opatrenie", "exekúcia", "dovolanie-prípustnosť", "rozhodnutie-odôvodnenie", "právna istota", "rozhodcovské konanie-rozhodcovský súd"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1ECdo/74/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d925daed-5b8d-477b-9fae-a980510f18e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.161.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 161/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 161/2016 z 9. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.161.2016.1"}, {"guid": "ussr:ea4f482e-94f4-4c94-b17d-d728431103d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.21.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 21/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 21/2016 z 19. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.21.2016.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:f77c6509-19ee-43dc-b038-ce9557d32f7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 1/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 1/2015 z 14. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-14", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f77c6509-19ee-43dc-b038-ce9557d32f7b"}, {"guid": "ussr:c83df7cc-84d7-4a92-9eb3-571e1555d2fc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 606/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 606/2014 z 28. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-28", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c83df7cc-84d7-4a92-9eb3-571e1555d2fc"}, {"guid": "ussr:ebe9f1f5-59c7-4b82-9581-68bcefab884c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 382/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 382/2013 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 194, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ebe9f1f5-59c7-4b82-9581-68bcefab884c"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:067b4220-07c9-40de-bc7a-46c523b7e860", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/2014 z 5. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:067b4220-07c9-40de-bc7a-46c523b7e860"}, {"guid": "ussr:822a17cf-8010-4b58-bc2e-f4343e3ae1ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 45/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 45/2014 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:822a17cf-8010-4b58-bc2e-f4343e3ae1ce"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 148/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 148/2012 z 3. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-03", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089"}, {"guid": "ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:d961a96c-2767-495b-80cd-053883567bdd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/09 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d961a96c-2767-495b-80cd-053883567bdd"}, {"guid": "ussr:96bdb114-e7c3-452b-94b1-80f8a2a0cc09", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 342/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 342/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96bdb114-e7c3-452b-94b1-80f8a2a0cc09"}, {"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:6a13df84-341f-4b78-a8de-28546b6765e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 393/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 393/08 z 29. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-29", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a13df84-341f-4b78-a8de-28546b6765e2"}, {"guid": "ussr:700f5ee8-6712-4219-a808-7cc359fece7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/09 z 9. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-09", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:700f5ee8-6712-4219-a808-7cc359fece7c"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 261/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/06 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 182, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:ac6997f5-6acc-4019-ba69-692cecfe27c1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 192/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 620, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac6997f5-6acc-4019-ba69-692cecfe27c1"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 234/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 234/03 z 24. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-24", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a"}, {"guid": "ussr:e5868c74-94ee-453a-ae7c-7d7eb250eeac", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5868c74-94ee-453a-ae7c-7d7eb250eeac"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}], "citovane_v": []}