{"guid": "ussr:6853b47f-fc39-4971-a7e1-fd6f77e5a720", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.16.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 16/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/2016 z 12. 1. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. januára 2016, sp. zn. III. ÚS 16/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.16.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-01-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6853b47f-fc39-4971-a7e1-fd6f77e5a720", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.16.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.16.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.16.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 16/2016-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RELAX, s. r. o., Grunt 30, Medzev,\nzastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20,\nKošice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\na základného práva na právnu pomoc v konaní pred orgánmi verejnej správy zaručeného\nčl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 26. februára 2014 v konaní sp. zn. 6 Sžf 25/2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti RELAX, s. r. o., o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014\nfaxom doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RELAX, s. r. o., Grunt 30, Medzev (ďalej\nlen „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy\n\nzaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a základného práva na právnu pomoc v konaní pred orgánmi\nverejnej správy zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. februára 2014 v konaní sp. zn. 6 Sžf 25/2013.\nSťažnosť sťažovateľka doplnila v písomnej forme podaním doručeným osobne ústavnému\nsúdu 4. júna 2014. Podaním doručeným ústavnému súdu 1. augusta 2014 doplnila\nsťažovateľka prílohy sťažnosti.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podľa druhej hlavy\npiatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „OSP“) doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)\n4. augusta 2011 domáhala zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky\n(ďalej len „žalovaný“) č. I/223/10100-91559/2011/999523-r zo 14. septembra 2011,\nktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Moldava nad Bodvou\n(ďalej len „daňový úrad“) č. 711/230/23314/10/Kov z 26. novembra 2010 o vyrubení\nrozdielu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 v sume 40 897,26 €.\nPred tým totiž daňový úrad v rámci autoremedúry rozhodnutím č. 711/230/1074/11/Kov\nz 21. januára 2011 odvolaniu sťažovateľky proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu\nvyhovel v plnom rozsahu a znížil vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby\nza zdaňovacie obdobie 2008 na 1 650,46 €. Na základe podnetu samotného daňového úradu\nvšak\n\nžalovaný\n\nv mimoodvolacom\n\nprieskume\n\nrozhodnutím\n\nč.\n\nI/223/10100-\n\n51618/2011/99523-r zo 4. mája 2011 vyhovujúce rozhodnutie daňového úradu zrušil a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie. Daňový úrad pri vybavovaní sťažovateľovho pôvodného\nodvolania\n\nnásledne\n\nako bezprostredne\n\nuž\n\nk autoremedúre\n\nnadriadenému\n\norgánu,\n\nnepristúpil,\n\nvec\n\npredložil\n\nžalovanému\n\nktorý o odvolaní\n\nrozhodol\n\nrozhodnutím\n\nnapadnutým tzv. správnou žalobou.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 6 S 182/2011-124 z 25. októbra 2012 sťažovateľkinu\nžalobu zamietol. Zdôraznil, že sťažovateľka preukazovala počas daňovej kontroly daňovo\nuznateľné náklady „19 faktúrami za poskytnuté poradenské sprostredkovateľské\na archivačné služby pre odberateľov..., ktoré boli... fakturované v subdodávke dodávateľom\n...“. Napriek tomu „konateľka žalobcu, ktorá bola správcom\ndane\n\nvypočutá\n\nza\n\núčelom\n\npreverenia\n2\n\nopodstatnenosti\n\nfakturácie\n\nporadenských,\n\nsprostredkovateľských a archivačných služieb od spomínaného dodávateľa do zápisnice dňa\n11.02.2010\n\nuviedla,\n\nže\n\narchívne\n\nslužby\n\nvykonávali\n\nzamestnanci“\n\nsťažovateľky.\n\nPreto správca dane „dospel k záveru, že fakturácia archivačných prác dodávateľom\n... nebola opodstatnená“. Ďalej krajský súd poukázal na obsah\nzápisnice o ústnom pojednávaní z 30. marca 2010, z ktorej vyplýva, že „spomínané faktúry\nod dodávateľa\n\n–\n\nboli vyhotovované\n\nza poradenstvo v oblasti realít podľa potrieb exekútorského úradu a ich úkonov\na archívnictvo. Išlo o novú oblasť, o ktorú žalobca rozšíril svoju činnosť. Služby v oblasti\nporadenstva a realít zabezpečoval v subdodávke\nosobne\n\na archívnické\n\n–\n\nslužby\n\nzabezpečoval\n\nzamestnancami... v Bratislave a poradca\n\nžalobca\n\nsvojimi\n\n“.\n\nK potvrdeniam sťažovateľkiných odberateľov (súdni exekútori), podľa ktorých\n„\n\nv rokoch 2008 – 2010 v rámci služieb poskytovaných spoločnosťou RELAX\n\ns. r. o. vykonával reálne poradenskú činnosť v oblastiach podnikateľského poradenstva,\nporadenstva EX činnosti v oblastiach realít a archívnickú činnosť a poradenstvo osobne“,\nkrajský súd konštatoval pochybnosti o hodnovernosti týchto potvrdení, pretože v nich „nie\nje uvedené ako, v akom rozsahu a na základe akých podkladov mali byť jednotlivé činnosti\nposkytnuté dodávateľom\n\n,... pre spoločnosť RELAX, s. r. o.“.\n\nAj zmluvu o poskytnutí služieb a „záznamy z vyhotovenia zmlúv“ vyhodnotil krajský\nsúd ako nepreukazujúce prijatie prác sťažovateľkou od fakturujúceho dodávateľa,\npretože „ako bolo zistené pri daňovej kontrole, nebolo možné odberateľské faktúry priradiť\nk jednotlivým dodávateľským faktúram. V odvolacom konaní bolo zistené, že vo väčšine\nprípadov odberateľských faktúr, ktoré v rámci odvolania žalobca priradil k dodávateľským\nfaktúram ako dôkaz, sú uvedené nižšie sumy ako v dodávateľských faktúrach. Ani ostatné\nprílohy,\n\na to vyhodnotenia\n\nplnenia\n\nzmlúv\n\nnebolo\n\nmožné\n\npriradiť\n\nk jednotlivým\n\nodberateľským faktúram.“.\nPodľa krajského súdu „žalovaný postupoval správne aj v prípade, keď neuznal\nsprostredkovateľskú zmluvu zo dňa 10.11.2008 za hodnoverný dôkaz pre uplatnenie\nvýdavkov vyplývajúcich z tejto zmluvy v daňových nákladoch, pretože v danom prípade\n\n3\n\nnešlo o získanie nových klientov, ale o rozšírenie poskytovaných služieb, o archiváciu\na správu registratúrnych záznamov... pre\n\na\n\nžalobcu už pred novembrom 2008 a\n\n, ktorí boli klientmi\n\n, o ktorom žalobca tvrdí, že ide o nového\n\nklienta, pričom tento bol na základe zmluvy o poradenstve klientom žalobcu už v decembri\n2007“.\nSumárne teda krajský súd uzavrel, že „žalobca neuniesol dôkazné bremeno\nv daňovom konaní a hodnoverným spôsobom nepreukázal, že prijal služby od dodávateľa,\nktorý je uvedený na faktúrach“.\nK žalobnému dôvodu, ktorý spočíval v tvrdení o nedoručení podnetu na preskúmanie\n„autoremedúrneho“ rozhodnutia daňového úradu mimo odvolacieho konania sťažovateľke,\nkrajský súd uviedol, že „postup žalovaného pri vydaní žalobou napadnutého rozhodnutia\nbol v súlade so zákonom, keďže rozhodnutie vydané v daňovom konaní, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť, bolo zrušené podľa § 53 ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov a vec vrátil\nDaňovému úradu Moldava nad Bodvou na ďalšie konanie, čím sa vec dostala do štádia\npo podaní odvolania žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu o dodatočnom výrube\ndaní z príjmov“.\nKrajský súd k námietke sťažovateľky, že napadnuté potvrdzujúce rozhodnutie\nžalovaného bolo doručované konateľke sťažovateľky, a nie právnemu zástupcovi\nsťažovateľky, uviedol, že „doručenie rozhodnutia žalovaného sa uskutočnilo v súlade\nso zákonom, pretože konateľka žalobcu splnomocnila\nna zastupovanie žalobcu iba v konaní pred Daňovým úradom Moldava nad Bodvou“.\nPrvostupňový rozsudok krajského súdu sťažovateľka napadla odvolaním. Namietala,\nže\n\nžalovaný\n\nv zrušujúcom\n\nrozhodnutí\n\nvydanom\n\nv mimoodvolacom\n\nprieskume\n\n„prejudikoval prvostupňovému orgánu výsledok v budúcom rozhodovacom procese\ndokonca s hmotnoprávnym záverom!“. Opätovne kritizovala, že mimoodvolací prieskum\nprebehol bez jej vedomosti, nedostala príležitosť oboznámiť sa s podnetom na preskúmanie\nrozhodnutia mimo odvolacieho konania. Poukázala na fakt, že žalovaný prerušil konania\no dovýrube dane z pridanej hodnoty za prvý a druhý štvrťrok 2009, a to až do právoplatného\n\n4\n\nukončenia konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. 6 S 182/2011 o jej správnej\nžalobe, ako aj na fakt, že prvostupňové rozhodnutie daňového úradu o dovýrube dane\nz pridanej hodnoty za tretí štvrťrok 2009 bolo žalovaným zrušené a vec bola vrátená\nna ďalšie konanie. Citujúc z tohto rozhodnutia sťažovateľka uviedla, že „v daňovej kontrole\npríjmu právnickej osoby za rok 2008 per analogiam bola opakovane porušená zákonnosť\nako je vyššie uvedené v citovanom kasačnom rozhodnutí žalovaného /týka sa to analogicky\ni subdodávateľa\n\nza rok 2008/“.\n\nĎalej sťažovateľka v odvolaní namietla, že „v celom procese kontroly DPPO 2008\nžalovaný nerešpektoval dodržiavanie zákonnosti v tom, že je zakázané, požadovať\nu žalovaného dokazovanie za subdodávateľa /\n\n/ t. j. porušil zásadu zákazu\n\npresunu dôkazného bremena za iný daňový subjekt“.\nSťažovateľka znovu zdôraznila, že svojmu právnemu zástupcovi udelila zápisnične\n30. marca 2010 «všeobecnú plnú moc na zastupovanie vo všetkých konaniach nielen\npred „budovou Daňového úradu Moldava nad Bodvou“. Keď ide o udelenie všeobecnej\nplnej moci, tak ide o udelenie generálnej plnej moci vo všetkých konaniach, ktoré v rámci\nprvostupňového i druhostupňového procesu sú právoplatne ukončené. Pokiaľ by sme\npripustili zastupovanie len pred DÚ Moldava, základná premisa právoplatnosti by nebola\nnaplnená.. Podľa zásady dvojinštančného postupu daňového konania by bolo uprené právo\ndaňovému subjektu t. j. žalobcovi odvolať sa. Je bežná právna prax v správnom\nt. z. i v daňovom konaní pri udelení generálnej moci zastupovať splnomocniteľa tak v prvo –\nako aj v druhostupňovom konaní až do nadobudnutia právoplatnosti prvostupňového\nrozhodnutia.».\nNajvyšší súd rozsudkom z 26. februára 2014 v konaní sp. zn. 6 Sžf 25/2013\nodvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozsudku\nzopakoval obsah zápisníc a iných listinných dôkazov použitých v daňovom konaní\na stotožnil sa s krajským súdom v závere, že sťažovateľka nepredložila dôkazy, „ktoré by\nnepochybne preukázali, že tieto náklady, o ktorých daňový subjektu účtoval, boli skutočne\nvynaložené a prijaté od dodávateľa“.\n\n5\n\nK odvolacím námietkam voči kvalite prebehnuvšieho mimoodvolacieho prieskumu\nnajvyšší súd rekapitulujúc obsah relevantnej právnej úpravy uviedol, že z nej „nevyplýva\npre\n\nsprávcu\n\ndane\n\npovinnosť\n\noznamovať\n\ndaňovému\n\nsubjektu\n\npodanie\n\npodnetu\n\nna preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania a neoznámenie odstúpenia\nodvolania odvolaciemu orgánu nemá vplyv na priebeh odvolacieho konania ukončeného\nvydaním napadnutého rozhodnutia.\nPo\n\nnadobudnutí\n\nprávoplatnosti\n\nrozhodnutia\n\nžalovaného\n\nč.\n\nI/223/10100-\n\n5168/2011/999523-r zo dňa 21. januára 2010 (správne malo byť 4. mája 2011, pozn.) bola\nvec vrátená do odvolacieho konania upraveného v ust. § 48 zákona č. 511/1992 Zb.\nŽalovaný v rámci odvolacieho konania preskúmal, v súlade s ust. § 48 ods. 2 citovaného\nzákona, dodatočný platobný výmer správcu dane č. 711/230/23314/10/Kov zo dňa\n26. novembra 2010 a to v rozsahu požadovanom v odvolaní zo dňa 23. novembra 2010\na napadnutým rozhodnutím... potvrdil citovaný dodatočný platobný výmer. Žalovaný sa\nv odôvodnení rozhodnutia vyporiadal s námietkami uplatnenými žalobcom v odvolaní.\nZ uvedených dôvodov námietka žalobcu ohľadom upretia jeho práv, ako účastníka\ndaňového konania... je neopodstatnená.“.\nRozhodnutia žalovaného týkajúce sa dane z pridanej hodnoty, na ktoré sťažovateľka\npoukazovala v odvolaní, najvyšší súd vyhodnotil ako nepoužiteľné pre účely daného\nsúdneho prieskumu. Tieto rozhodnutia totiž boli výsledkom samostatných daňových\nkontrol, „ktoré boli zamerané na konkrétnu daň a konkrétne zdaňovacie obdobie,\npričom ich účelom bolo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie tejto dane.\nV týchto prípadoch nie je možné hovoriť ani o zhodnom skutkovom stave v porovnaní\ns výsledkami kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2008, lebo ide o obchodný\nvzťah medzi rozdielnymi daňovými subjektmi (dodávateľ\n\n)\n\na aj rozdielny predmet fakturovaných prác.“.\nK odvolacej námietke o porušení zákazu presunu dôkazného bremena na iný daňový\nsubjekt najvyšší súd poukázal na zákonné ustanovenie určujúce rozsah dôkazného bremena\ndaňového subjektu a uviedol, že „žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil,\nže doklady predložené v rámci kontroly žalobcom, ktoré správca dane preveril, nepotvrdili\ndeklarované skutočnosti. Nie je teda pravdou, že správca dane podsunul objasnenie otázok,\n6\n\nokolností, či vyvrátenie pochybností pod dôkaznú povinnosť žalobcu a že správca dane\nnezistil presne skutkový stav veci, pretože správca dane vykonaným dokazovaním dospel\nk záveru,\n\nže\n\nžalobca\n\nnepreukázal\n\ndodanie\n\nporadenských,\n\na sprostredkovateľských prác dodávateľom\n\narchivačných\n\n–\n\n.“. Najvyšší súd podčiarkol aj skutočnosť, že „\n\n,\n\nako subdodávateľ, je zároveň právny zástupca žalobcu v konaní pred daňovým úradom.\nTo znamená, že keď dodávateľ a žalobca sú prepojení jednou osobou... žalobca musel byť\noboznámený s činnosťou (poradenské, archivačné, sprostredkovateľské práce) dodávateľa\na teda disponoval aj dokladmi preukazujúcimi túto činnosť, teda bolo jeho povinnosťou\npreukázať uskutočnenie deklarovaných prác hodnovernými dokladmi.“.\nNapokon najvyšší súd k námietke týkajúcej sa doručovania rozhodnutia žalovaného\nuviedol, že „žalobca do zápisnice z 30. marca 2010 udelil plnomocenstvo právnemu\nzástupcovi\n\nlen na vykonanie právnych úkonov týkajúcich sa daňového\n\nkonania (vrátane výkonu kontroly) vedeného Daňovým úradom Moldava nad Bodvou.\nUdelené plnomocenstvo nebolo možné uplatniť v prípade právnych úkonov vykonaných\nžalovaným. Žalovaný preto napadnuté rozhodnutie doručil správne, na adresu\npre doručovanie, uvedenú žalobcom v registri platiteľov dane, a to RELAX s. r. o.,\n.“.\nV sťažnosti\n\ndoručenej\n\nústavnému\n\nsúdu\n\nsťažovateľka\n\nnesúhlasí\n\ns názorom\n\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého z ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992\nZb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) nemožno vyvodiť\npovinnosť správcu dane oznámiť daňovému subjektu podanie podnetu na preskúmanie\nrozhodnutia mimo odvolacieho konania. Podľa sťažovateľky aj mimoodvolací prieskum\nspĺňa legálne definičné znaky daňového konania (§ 1a zákona o správe daní a poplatkov),\n„keďže jeho predmetom je preskúmanie rozhodnutia vydaného v daňovom konaní, ktorým\nsa v daňovom konaní ukladajú daňové povinnosti a priznávajú práva“. S osobitným\npoukazom na § 53 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľka dôvodí, že\n„nemôže byť považované za spravodlivé také mimoodvolacie konanie, v ktorom daňový\n\n7\n\nsubjekt nemal možnosť a právo brániť svoje práva a právom chránené záujmy v daňovom\nkonaní“.\nSťažovateľka v sťažnosti namieta aj „nesprávnosť a nezákonnosť zrušujúceho\nrozhodnutia\n\nDaňového\n\nriaditeľstva\n\nSR\n\nvydaného\n\nv mimoodvolacom\n\nkonaní,\n\nktoré predchádzalo rozhodnutiu, ktorým Daňové riaditeľstvo SR potvrdilo dodatočný\nplatobný výmer Daňového úradu Moldava nad Bodvou“. Citované vady kritizovaného\nrozhodnutia majú podľa sťažovateľky spočívať v nedostatočnosti jeho odôvodnenia.\nPodľa sťažovateľky nie je akceptovateľný ani právny názor najvyššieho súdu o tom,\nže „neoznámenie odstúpenia odvolania odvolaciemu orgánu nemá vplyv na priebeh\nodvolacieho konania ukončeného vydaním napadnutého rozhodnutia“. Zo vzájomnej\nsúvislosti zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady materiálnej pravdy totiž\npodľa sťažovateľky „vyplýva, že aj v prípade, že by daňový subjekt upovedomil správcu\ndane, či odvolací orgán o tom, že existujú dôkazy, ktoré preukazujú jeho tvrdenia alebo\ntieto dôkazy aj sám predložil, nemožno zo žiadneho ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb.\nvyvodiť oprávnenie správcu dane či odvolacieho orgánu na takéto dôkazy neprizerať.\nTým, že si správca dane nesplnil svoju povinnosť voči sťažovateľke upovedomiť ju\no postúpení odvolania odvolaciemu orgánu, znemožnil tým sťažovateľke nadobudnúť\nvedomosť o tom, že jej odvolanie, ktorému vo svojom prvšom rozhodnutí správca dane\nposúdil ako dôvodné, nemieni tento krát v celom rozsahu vyhovieť a zároveň jej tým\nznemožnil získajúc túto vedomosť označiť či predložiť iné dôkazy, ktoré by mohli\nv odvolacom konaní privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie.“.\nSťažovateľka kritizuje aj hodnotenie najvyššieho súdu, podľa ktorého udelila\nsplnomocnenie\n\nlen na vykonávanie právnych úkonov týkajúcich sa\n\ndaňového konania vedeného daňovým úradom, pretože «uvedený právny názor je v rozpore\ns textom zápisnice o ústnom pojednávaní... zo dňa 30. 3. 2010. Zo zápisnice o ústnom\npojednávaní vyplýva nepochybne, že predmetom konania bolo v bode č. 1 udelenie\nsplnomocnenia daňového subjektu na zastupovanie, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka\nzastúpená konateľkou „udelila\n\n... všeobecnú plnú moc\n\nna zastupovanie vo všetkých konaniach pred Daňovým úradom Moldava nad Bodvou.“\nZ textu uvedeného splnomocnenia nevyplýva v rozpore s presvedčením najvyššieho súdu,\n8\n\nže by bolo obmedzené len na vykonanie právnych úkonov týkajúcich sa daňového konania\nvedeného Daňovým úradom Moldava nad Bodvou. Už zo samotného textu splnomocnenia\nvyplýva, že ju Daňový úrad Moldava nad Bodvou zaznamenal ako „všeobecnú plnú moc“.».\nV nadväznosti na to sťažovateľka akcentuje jednotnosť prvostupňovej a druhostupňovej\n(odvolacej) fázy konania a tvrdí, že „vylúčenie právneho zástupcu, ktorému sťažovateľka\nudelila všeobecnú plnú moc vo všetkých daňových konaniach pred Daňovým úradom\nMoldava nad Bodvou zo zastupovania v tomto konaní v štádiu odvolacieho konania je\nabsurdným výkladom obsahu právneho úkonu sťažovateľkou urobeného, ktorý je nielen\nv rozpore s výslovným znením tohto právneho úkonu vyjadreného slovami, ale je\nbezprecedentným aj pri porovnaní významu takto udeleného splnomocnenia v konaniach\npodľa iných procesných predpisov. Je bezvýnimočnou praxou všeobecných súdov,\nže splnomocnenie udelené v občianskom súdnom konaní na určité konanie označené\nspisovou značkou konania a označením súdu, považujú za splnomocnenie udelené na celé\nkonanie...“.\nSťažovateľka navrhuje, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd\nvo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„Právo sťažovateľky na\n- domáhanie sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n- domáhanie sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy\nukracujúceho ju na jej právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\n- na právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými štátnymi orgánmi zakotvené v čl. 47\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nbolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/25/2013 zo dňa 26. 2. 2014\nporušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 6Sžf/25/2013 zo dňa 26. 2. 2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie\nkonanie.\n\n9\n\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“\n\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,\nktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,\nako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,\nktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\n\n10\n\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,\ninými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,\na to za podmienok ustanovených zákonom.\n1. Prvá námietka prednesená sťažovateľkou v sťažnosti svojou kritikou cieli\nk hodnoteniu faktu, že nebola oboznámená s podnetom na preskúmanie rozhodnutia\ndaňového úradu mimo odvolacieho konania najvyšším súdom.\nZákladné právo na súdnu ochranu i základné právo garantované čl. 46 ods. 2 ústavy\nvyžaduje od súdu konajúceho v správnom súdnictve prihliadať na procesné pochybenia\norgánu verejnej správy, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť administratívneho\nrozhodnutia. Ignorovanie účastníka konania v podobe neumožnenia zaujať stanovisko\nk procesnému úkonu s meritórnym obsahom a argumentáciou je bezpochyby vážnym\npochybením konajúceho správneho orgánu s dosahom na základné právo účastníka\nsprávneho (daňového) konania na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd sa však postupom správnych orgánov konajúcich v sťažovateľkinej veci\na hodnotením tohto postupu súdmi v správnom súdnictve nemôže zaoberať na úrovni\nakademickej, ale len s fókusom na reálny dopad zvoleného postupu a rozhodovania\nna základné práva sťažovateľky. Žiadne negatívne odtiene tu však ústavný súd nenachádza.\nZ ústavno-právneho hľadiska sa stotožňuje s výstižným názorom krajského súdu,\nktorý najvyšší súd potvrdil a podľa ktorého žalovaný rozhodnutím v mimoodvolacom\nprieskume „vec vrátil Daňovému úradu Moldava nad Bodvou na ďalšie konanie, čím sa vec\ndostala do štádia po podaní odvolania žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu\no dodatočnom výrube daní z príjmov“. Sťažovateľke teda nijako nebola odňatá možnosť\nprodukovať tvrdenia a dôkazy na ich podporu v odvolacej fáze konania tým, že jej podnet\nna mimoodvolací prieskum nebol doručený na zaujatie stanoviska. Rozhodnutie žalovaného\nv mimoodvolacom prieskume totiž z hľadiska veci tvoriacej predmet daňového konania\n\n11\n\n(daňová povinnosť k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008) nebolo\nrozhodnutím konečným.\nNavyše, ústavný súd zdôrazňuje aj skutočnosť, že mimoodvolací prieskum je skôr\nprostriedkom administratívneho dozoru nadriadeného správneho orgánu nad správnym\norgánom podriadeným, než typickým opravným prostriedkom. Neprebieha teda\nv štandardnom konaní (odtiaľ názov „preskúmanie... mimo... konania“), ktoré je tvorené\nsúborom vzájomne sa podmieňujúcich a ovplyvňujúcich procesných úkonov účastníka\nkonania a orgánu verejnej správy ústiacich do rozhodnutia vo veci samej. Ústavný súd\nnepovažuje za potrebné rekapitulovať na tomto mieste ustanovenia zákona o správe daní\na poplatkov dokazujúcich tento jeho záver. Postačuje azda terminologický odkaz na fakt,\nže mimoodvolací prieskum je iniciovaný podnetom, nie návrhom vyžadujúcim za každých\nokolností rozhodnutie o ňom, odkaz na skutočnosť, že preskúmanie rozhodnutia mimo\nodvolacieho konania prichádza do úvahy aj ex offo, a napokon aj odkaz na skutočnosť,\nže výlučným kritériom mimoodvolacieho prieskumu je súlad preskúmavaného rozhodnutia\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi (ide tu teda o otázku právneho posúdenia\nveci, nie o otázky skutkové, ktoré by eventuálne vyžadovali súčinnosť účastníka konania).\nV predchádzajúcom odseku uvedená stručná právna analýza by otvárala priestor\nna účinnú polemiku s názorom sťažovateľky, že aj mimoodvolací prieskum je daňovým\nkonaním. Avšak pre rozhodnutie o jej sťažnosti vo svetle tu diskutovanej námietky je\npodstatné, že na rozhodnutie v mimoodvolacom prieskume procesne plynule nadväzovala\nodvolacia fáza konania vo veci samej, v ktorej využívanie procesných práv na účel\nmeritórnej argumentácie nebolo sťažovateľke odňaté. Právne závery najvyššieho súdu,\npodľa ktorých z právnej úpravy „nevyplýva pre správcu dane povinnosť oznamovať\ndaňovému subjektu podanie podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho\nkonania“, a že „žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia vyporiadal s námietkami\nuplatnenými žalobcom v odvolaní“, sú tak z ústavného hľadiska plne akceptovateľné. Preto\nje prvá sťažnostná námietka nedôvodná.\n2. Druhá námietka formulovaná v sťažnosti kritizuje nedostatočnosť odôvodnenia\nrozhodnutia žalovaného č. I/223/10100-51618/2011/99523-r zo 4. mája 2011, ktorým tento\n\n12\n\nrozhodnutie daňového úradu vyhovujúce sťažovateľkinmu odvolaniu zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\nV správnom súdnictve platí prísna zásada, že konajúci súd preskúmava napadnuté\nrozhodnutie len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe žalobcu (§ 250j ods. 1 a 2 OSP).\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,\npodľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd\nuplatní\n\nv konaní\n\npred\n\nústavným\n\nsúdom\n\nargumentáciu,\n\nktorú mohol\n\npredniesť,\n\nale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá\nprávomoc\n\n(III.\n\nÚS\n\n135/03,\n\nIII. ÚS\n\n201/04,\n\nIV. ÚS 266/08,\n\nII.\n\nÚS\n\n399/2014,\n\nIII. ÚS 520/2014).\nZ príloh sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka formulovanú námietku\nnedostatočnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/10100-51618/2011/99523-r zo 4. mája\n2011 vo svojej žalobe nepredniesla. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci\nna meritórne preskúmanie a rozhodnutie o sťažnosti v tejto jej argumentačnej časti.\n3. Tretím sťažnostným dôvodom sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nenapravil\npochybenie vyplývajúce z procesného postupu daňového úradu po zrušení jeho rozhodnutia\nv mimoodvolacom prieskume, keď tento neoznámil sťažovateľke postúpenie jej odvolania\nna rozhodnutie žalovanému ako orgánu druhého stupňa.\nPodľa § 47 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov ak prvostupňový orgán\no odvolaní podľa odsekov 1 a 2 (to je prípad autoremedúry, pozn.) nerozhodne sám, postúpi\nodvolanie do 30 dní odo dňa začatia konania spolu s výsledkami doplneného konania,\ns úplným spisovým materiálom a s predkladacou správou na rozhodnutie odvolaciemu\norgánu; o takomto postupe správca dane písomne informuje daňový subjekt.\nŽiaden\n\nzo\n\nsúdov\n\nkonajúcich\n\nv sťažovateľkinej\n\nveci\n\nneargumentoval\n\nproti analyzovanej námietke faktom, že by daňový úrad bol splnil informačnú povinnosť\npodľa § 47 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Takto by (po vyžiadaní a preskúmaní\nadministratívneho spisu v sťažovateľkinej daňovej veci) bolo možné dospieť k záveru\no formálnom rozpore postupu daňového úradu so zákonom. Je úlohou súdov v správnom\n13\n\nsúdnictve nezákonnosť postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy zisťovať a využitím\nkasačnej právomoci prispieť k ich odstraňovaniu. Ak súd v správnom súdnictve popísanú\npovinnosť nesplní, prichádza do úvahy využitie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127\nods. 1 ústavy, avšak len za podmienky, že ide o pochybenie súdu konajúceho v správnom\nsúdnictve, ktoré má reálny a konkrétny dopad na základné práva individuálneho sťažovateľa\n(sťažovateľky).\nSťažovateľka\n\nsvoju\n\nv poradí\n\ntretiu\n\nnámietku\n\npredniesla\n\ns odôvodnením,\n\npodľa ktorého „tým, že si správca dane nesplnil svoju povinnosť voči sťažovateľke...,\nznemožnil\n\ntým\n\nsťažovateľke\n\nnadobudnúť\n\nvedomosť\n\no tom,\n\nže\n\njej\n\nodvolanie,\n\nktorému vo svojom prvšom rozhodnutí správca dane posúdil ako dôvodné, nemieni tento\nkrát v celom rozsahu vyhovieť a zároveň jej tým znemožnil získajúc túto vedomosť označiť\nči predložiť iné dôkazy, ktoré by mohli v odvolacom konaní privodiť pre ňu priaznivejšie\nrozhodnutie“. Podstatou argumentácie, na podklade ktorej sťažovateľka tvrdí porušenie jej\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, je teda odňatie\nmožnosti konať v procese rozhodovania o jej odvolaní v daňovom konaní, lebo v dôsledku\nnezákonného postupu daňového úradu nemohla využiť svoje právo označiť a predkladať\ndôkazy na podporu svojich tvrdení.\nZmyslom a ústavne významným pozadím informačnej povinnosti podľa § 47 ods. 3\nzákona o správe daní a poplatkov však nie je garancia práv účastníka konania\ncharakterizujúcich proces dokazovania.\nDo zákona o správe daní a poplatkov bola povinnosť správcu dane informovať\ndaňový subjekt o predložení veci odvolaciemu orgánu na rozhodnutie o podanom odvolaní\ninkorporovaná s účinnosťou od 1. januára 2006 na základe zákona č. 584/2005 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov, a to na základe doplňujúceho návrhu Výboru Národnej rady\nSlovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie. Odôvodnenie tohto\nnávrhu vysvetľuje doplnenie predmetnej povinnosti vo vzájomnej previazanosti s inou\npovinnosťou správcu dane, a to povinnosťou predložiť vec odvolaciemu orgánu do 30 dní\n\n14\n\nod začatia odvolacej fázy konania. Konkrétne sa v odôvodnení doplňujúceho návrhu\nuvádza, že „ak prvostupňový orgán nerozhodne o odvolaní sám, je povinný postúpiť spisový\nmateriál na rozhodnutie odvolaciemu orgánu. Vzhľadom na to, že lehota na postúpenie nie\nje ustanovená a z dôvodu, aby bola jednotná pre všetkých správcov dane, lehota sa určuje\n30 dní od odo dňa začatia konania. Z dôvodu, aby daňový subjekt bol informovaný\no takomto postupe v odvolacom konaní, správca dane je povinný ho písomne informovať.“.\nCitované odôvodnenie je potrebné chápať aj v širšom náhľade na vývoj právnej\núpravy usilujúcej o zlepšenie kvality rozhodovacích procesov v správnych konaniach. Totiž\naj podľa § 57 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení\nneskorších predpisov ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal,\no odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom\nodvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí\no tom účastníka konania. Dôvodová správa k zákonu č. 527/2003 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení zákona\nč. 215/2002 Z. z., práve k povinnosti upovedomiť účastníka konania o predložení veci\nodvolaciemu orgánu uvádza, že „doplnením § 57 ods. 2 bude účastník konania informovaný\no začiatku plynutia lehoty na vydanie rozhodnutia o odvolaní. To pre neho znamená tiež\ninformáciu o tom, odkedy môže uplatňovať zákonné prostriedky nápravy v prípade\nnečinnosti správneho orgánu. Doplnenie ustanovenia § 57 ods. 2 tak znamená posilnenie\nprávnych istôt účastníkov konania. Navrhované doplnenie je obzvlášť významné v prípade\nzákonnej fikcie negatívneho rozhodnutia, ktorú zákon niekedy ustanovuje pri nevydaní\nrozhodnutia v zákonom určenej lehote.“.\nHistorický i autentický výklad relevantných zákonných ustanovení teda jednoznačne\nvedie k záveru, že účelom informačnej povinnosti prvostupňového daňového orgánu\npodľa § 47 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov nie je garantovať procesné práva\ndaňového subjektu podmieňujúce ústavne relevantnú kvalitu dokazovania v daňovom\nkonaní. Ústavne významným zámerom zavedenia tejto povinnosti je zlepšiť kvalitu\nrozhodovacieho procesu pri správe daní v rovine základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov, ktoré zohráva dôležitú úlohu pri namietaní bezdôvodnej\nprocesnej pasivity konajúceho orgánu verejnej správy. V posudzovanej veci však\n15\n\nsťažovateľka takéto nedostatky v postupe daňového úradu či žalovaného vôbec nenamietala,\nani z preskúmania príloh sťažnosti ústavný súd nezistil signály pochybení tohto druhu.\nNapokon, konanie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ani\nneslúži prieskumu postupov správnych orgánov z hľadiska eventuálnej nečinnosti (na tento\núčel slúži konanie podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku). Preto ak\nnajvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „neoznámenie odstúpenia\nodvolania odvolaciemu orgánu nemá vplyv na priebeh odvolacieho konania ukončeného\nvydaním napadnutého rozhodnutia“, ústavný súd nemá dôvod na podklade tretej\nsťažovateľkinej námietky tento právny názor korigovať. Dôkaznú povinnosť daňového\nsubjektu a súčasne jeho právo predkladať a navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení\ntotiž zákon o správe daní a poplatkov nevníma kvalitatívne odlišne v závislosti od toho, či\nsa v daňovom konaní (ne)uplatní devolutívny účinok podaného konkrétneho odvolania.\nInými slovami, odvolateľ nemá žiaden právne podložený dôvod brať pri podávaní odvolania\nzreteľ na úvahu o tom, či jeho odvolanie bude vybavené v autoremedúre alebo nie.\nArgumentácia sťažovateľky, na ktorej založila svoju tretiu námietku, je preto pre konanie\nústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy irelevantná, a to tak so zreteľom na\nkonštatovaný účel informačnej povinnosti prvostupňového daňového orgánu, ako aj\ns ohľadom na samotnú legálnu úpravu postupu daňových orgánov v odvolacej fáze\ndaňového konania.\n4. Posledná štvrtá sťažnostná námietka vyplýva z faktu, že žalovaný doručil\nrozhodnutie o sťažovateľkinom odvolaní priamo jej, a nie jej zvolenému právnemu\nzástupcovi. V podobe žalobného dôvodu vyhodnotil najvyšší súd túto námietku\nako nedôvodnú, a to na podklade interpretácie slovného znenia splnomocnenia udeleného\nsťažovateľkou do zápisnice pred daňovým úradom. Podľa obsahu k sťažnosti priloženej\nzápisnice sťažovateľka udelila zvolenému právnemu zástupcovi „všeobecnú plnú moc\nna zastupovanie vo všetkých konaniach pred Daňovým úradom Moldava nad Bodvou“.\nRekapitulovanú námietku sťažovateľky možno už pri jej predbežnom prerokovaní\nvyhodnotiť ako nedôvodnú.\n\n16\n\nV prvom rade ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka neuviedla dostatočne\nrelevantné argumenty o okolnostiach preukazujúcich dopad eventuálneho pochybenia\nžalovaného (doručenie rozhodnutia o odvolaní priamo jej, nie jej právnemu zástupcovi)\nna jej ústavou garantované označené základné práva. Inými slovami, aj pri širšej,\nsťažovateľkou preferovanej interpretácii obsahu udeleného splnomocnenia by podľa názoru\nústavného súdu nerešpektovanie vôle sťažovateľky ako splnomocniteľa v podobe doručenia\nodvolacieho rozhodnutia priamo jej, a nie jej zvolenému právnemu zástupcovi\nnepredstavovalo po materiálnej stránke taký závažný zásah do jej právnej pozície, že by\njeho nenapravenie v súdnom prieskume zakladalo právomoc ústavného súdu vysloviť\nporušenie označených základných práv. Význam popisovaného pochybenia by nepochybne\nvzrástol, ak by „v hre“ bolo presné určenie dátumu právoplatnosti doručovaného\nrozhodnutia v spojení s prípadným zmeškaním lehoty na podanie tzv. správnej žaloby alebo\nna podanie iného právom aprobovaného prostriedku nápravy. Žiadne takéto okolnosti\nv sťažovateľkinej kauze nevznikli.\nÚstavný súd už v minulosti naznačil, že právu na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2\nústavy zodpovedá povinnosť štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy vytvoriť\npodmienky pre dostupnosť právnej pomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným\norgánom (m. m. II. ÚS 60/98, I. ÚS 58/01). Pochybenie namietané sťažovateľkou\npodľa názoru ústavného súdu v ostatných okolnostiach jej prípadu nedosahuje už\njudikovanú ústavnú relevanciu, preto v konaní o predloženej sťažnosti zostáva bez právneho\nvýznamu ďalej meritórne\n\npreskúmavať záver najvyššieho súdu\n\nzakladajúci sa\n\nna reštriktívnej interpretácii slovného vyjadrenia sporného splnomocnenia.\nÚstavný súd však predsa v záujme čo najpresvedčivejšieho odôvodnenia vlastných\nzáverov podotýka, že je procesnou zodpovednosťou splnomocniteľa sformulovať\nsplnomocnenie jednoznačne a zrozumiteľne. Pri neunesení tejto zodpovednosti konajúcemu\norgánu verejnej moci nezostáva iné, než zisťovať zmysel formulácie predmetného právneho\núkonu (splnomocnenia) a výkladom nejednoznačnosť a nezrozumiteľnosť odstrániť.\nAk záver orgánu verejnej moci nie je absurdný, excesívny, odporujúci pravidlám formálnej\nlogiky a jazykového výkladu, a súčasne šetrí práva a právom chránené záujmy zastúpeného,\npotom len ťažko hľadať ústavne významné vady zvolenej a použitej interpretácie.\n17\n\nAni fakt zápisnične zachyteného splnomocnenia nijako sťažovateľku nezbavuje\nzodpovednosti za zrozumiteľnosť a jednoznačnosť formulácie. Je potrebné si uvedomiť,\nže splnomocnenie nemusí byť udelené len do zápisnice, a tak nemožno od orgánu verejnej\nmoci spisujúceho zápisnicu so splnomocnením očakávať akékoľvek korekcie či poučovanie\nsplnomocniteľa o tom, ako splnomocnenie slovne vyjadriť.\n5. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). K iným\ndôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí\naj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,\nresp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,\nposudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08,\nIII. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).\nOkolnosti sťažovateľkinho prípadu vyhodnotil ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní jej sťažnosti tak, že dôvody, na ktorých založila svoj sťažnostný petit,\nnesignalizujú žiadnu možnosť pozitívneho meritórneho rozhodnutia ústavného súdu\npo prípadnom prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto zjavne\nneopodstatnená. Výnimkou je v poradí zvolenom sťažovateľkou druhá sťažnostná námietka\n(tvrdené nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia žalovaného), na ktorej\nprerokovanie ústavný súd nemá dostatok právomoci z dôvodov uvedených v bode 2 časti II\nodôvodnenia tohto uznesenia.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu\nreagovať procesne na ďalšie návrhy prednesené sťažovateľkou v sťažnostnom petite\n(zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, náhrada trov konania).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. januára 2016\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c39c494a-87fc-4e9b-abcc-8e3d72b9bd3f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 520/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 520/2014 z 9. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c39c494a-87fc-4e9b-abcc-8e3d72b9bd3f"}, {"guid": "ussr:ab87fd0c-4c4f-4347-82ff-084a69b31de9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2013 z 22. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-22", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab87fd0c-4c4f-4347-82ff-084a69b31de9"}, {"guid": "ussr:cbeda58c-f7b8-4f84-b7ef-7b87c0b22e29", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 415/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 415/2011 z 27. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-27", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbeda58c-f7b8-4f84-b7ef-7b87c0b22e29"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 266/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 266/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:077d81ac-a4de-43b2-a329-2effdf95b9ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 58/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 58/01 z 13. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-13", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:077d81ac-a4de-43b2-a329-2effdf95b9ae"}, {"guid": "ussr:e2e44023-f776-4b31-8f8c-16d7a9ff4ab1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.60.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 60/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 60/98 z 4. 11. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-11-04", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.60.1998.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}