{"guid": "ussr:7d6f1683-5b9a-44e9-b785-0f8a2169097c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.137.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 137/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 137/2016 z 15. 3. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. marca 2016, sp. zn. III. ÚS 137/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.137.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2016-03-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7d6f1683-5b9a-44e9-b785-0f8a2169097c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.137.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.137.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.137.2016.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 137/2016-24\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpenej spoločnosťou h&h PARTNERS, advokátska kancelária s. r. o., Mäsiarska 6,\nKošice, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Ivan Humeník, PhD., vo veci\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 172/2012 z 28. novembra 2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2014\n(elektronickým zaručeným podpisom) doručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným 22. marca 2014, ktorou namieta porušenie\nsvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský\n\nsúd“) sp. zn. 8 Co 172/2012 z 28. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského\nsúdu“).\nZo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka (v konaní\npred okresným súdom žalobkyňa, pozn.) pôvodným žalobným návrhom podaným\nna okresnom súde 3. augusta 2010 požadovala od Fakultnej nemocnice\n(v súdnom konaní „žalovaný“) náhradu škody jej spôsobenej\nna zdraví pri pôrode a s ním poskytnutou zdravotnou starostlivosťou na gynekologickom\noddelení žalovaného v čase od 5. augusta 1997 do 6. augusta 1997, v dôsledku ktorej sa\npo vykonaných reparačných operáciách stala úplne invalidnou s trvalými následkami\na obmedzeniami tak v profesionálnom, ako aj občianskom živote, a to náklady spojené\ns liečením a hospitalizáciou, náhradu za stratu na zárobku, náhradu na stratu na dôchodku\na náhradu na vecnú ujmu.\nOkresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 155/2010 rozhodol o nároku\nsťažovateľky na náhradu škody z titulu straty na zárobku, pričom ostatné nároky vylúčil\nna samostatné konanie. Ďalším uznesením okresného súdu vydanom v konaní vedenom\npod sp. zn. 10 C 48/2012 bol nárok sťažovateľky na náhradu škody z titulu nákladov\nspojených na s liečením a hospitalizáciou, ako aj nárok na náhradu škody za stratu\nna zárobku vylúčený na ďalšie samostatné konanie. Predmetom konania vedeného\nna okresnom súdu pod sp. zn. 10 C 48/2012 ostal preto iba nárok sťažovateľky na náhradu\nškody. Túto\n\nšpecifikovala sťažovateľka sumou 56 430,90 € z titulu vecnej škody\n\n(suma pozostávala z úverov, ktoré sťažovateľka čerpala v súvislosti s úpravou domu,\nresp. zvýšených finančných výdavkov) a sumou 282 299,41 € z titulu nemajetkovej ujmy\nv zmysle § 13 Občianskeho zákonníka.\nV tomto konaní žalovaný vzniesol námietku premlčania, pričom poukázal\nna skutočnosť, že návrh na začatie konania bol podaný v roku 2010 a skutok, z ktorého\nsťažovateľka odvodzuje svoje nároky, sa stal v roku 1997.\n\n2\n\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 48/2012 z 19. októbra 2012 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu z 19. októbra 2012“) rozhodol tak, že konanie v časti\no zaplatenie 33 193,92 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu\nosobnosti zastavil. Návrh v časti náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu\nosobnosti v sume 249 105,49 € zamietol a napokon zamietol aj návrh sťažovateľky\nna zaplatenie sumy 56 430,90 € z titulu vecnej škody. O trovách konania sa malo rozhodnúť\ndo 30 dní po právoplatnosti vo veci samej.\nProti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré\ndoplnila vyjadrením s uvedením argumentov, pre ktoré nemôžu byť ňou uplatnené nároky\npremlčané, a poukazom na začiatok plynutia premlčacej lehoty. Krajský súd napadnutým\nrozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny.\nSťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta s odvolaním sa na judikáty ústavného súdu,\nže napadnuté rozhodnutia sú arbitrárne, nepreskúmateľné, nepresvedčivé a riadne\nneodôvodnené, keďže nimi došlo v rozpore s princípmi formálnej logiky k popretiu účelu\na významu zákonnej normy, odôvodnenie nezodpovedá základným gramatickým,\nlexikálnym a štylistickým hľadiskám, nie je presvedčivé a súdy sa v nich jasne, korektne\na zrozumiteľne nevyrovnali so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú\npre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.\nPodľa tvrdení sťažovateľky k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu došlo\npredovšetkým v dôsledku nesprávnej právnej argumentácie okresného súdu aj krajského\nsúdu, ktoré vychádzali z nesprávneho výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutia\npremlčacej lehoty. Sťažovateľka sa pýta, že „čo znamená vo svetle judikatúry, že poškodený\nmá informácie o okolnostiach vzniku škody, v svetle ktorých sa javí zodpovednosť určitej\nosoby dostatočne pravdepodobnou. Postačia informácie o tom, že došlo len k zhoršeniu\nzdravotného stavu (tak ako to tvrdí odporca a obe súdy) alebo k týmto informáciám musí\npristúpiť aj informácia o tom, že zhoršenie stavu je dôsledkom protiprávneho konania?“.\nKrajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so záverom okresného súdu o plynutí\npremlčacích\n\nlehôt\n\nu uplatnených\n\nnárokov\n\n3\n\na konštatoval,\n\nže\n\nsú\n\npremlčané.\n\nPodľa sťažovateľky sa však nezaoberal ňou uplatnenými argumentmi, ktoré predložila\nv odvolaní a samostatnom vyjadrení, kde poukázala na predpoklady začatia plynutia\npremlčacej lehoty\n\n̶ vedomosť nielen o skutkovej udalosti, ale aj o protiprávnosti\n\n(čo vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 477/2001),\naktívnej obrany sťažovateľkiných práv u všetkých dostupných odborných subjektov,\npodania žaloby na základe predpokladu protiprávneho konania a jeho potvrdenia súdnym\nrozhodnutím, po ktorom začala plynúť premlčacia lehota, pričom zmyslom inštitútu\npremlčania je nútiť subjekty práva aktívne brániť svoje práva, a nie byť prostriedkom jeho\nšikanózneho výkonu. Podľa názorov uvádzaných v sťažnosti tak krajský súd, ako aj okresný\nsúd neproporcionálnym spôsobom zaťažili sťažovateľku pri uplatňovaní jej povinnosti\naktívne brániť svoje práva na jednej strane a povinnosťou škodcu niesť zodpovednosť\nza protiprávne konanie na strane druhej.\nĎalším dôvodom porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľky je absencia\nriadneho odôvodnenia, ktorú vidí sťažovateľka v spôsobe, akým sa „súdy (ne)vysporiadali\nso žalobcovu interpretáciou Občianskeho zákonníka pojednávajúcou o premlčaní nároku\nna náhradu škody na zdraví a nároku na finančné zadosťučinenie za zásahy\ndo osobnostných práv“.\nKonkrétne sťažovateľka uvádza, že „Krajský súd Prešov (str.7) namiesto toho, aby\nvysvetlil ako vyhodnotil/pomenoval argumenty predložené žalovaným a Okresným súdom na\njednej strane a argumenty predložené žalobcom na druhej strane, jednoducho sa priklonil k\nnázoru Okresného súdu, ktorý hovorí, že žalobkyňa podala žalobu 8.7.2002 čo preukazuje,\nže mala dostatočne predpokladaný úsudok, o tom kto za škodu zodpovedá.\nDôvodom protiústavnosti rozhodnutí je aktivita súdov, ktoré v rámci právneho\ndiskurzu opakovane tvrdia tie isté názory, pričom nepredkladajú pre ne dostatočný\nargumentačný základ. Taktiež sa nevysporiadávajú s protiargumentmi predloženými\nžalobcom.\nŽalobca nemá dostatočné záruky, či pri kreovaní záverečného úsudku/rozhodnutia,\nboli použité aj jeho argumenty vo voľnej úvahe súdov. Zároveň hovorí, že ak by zobral\n\n4\n\ndo úvahy tieto argumenty, nemohol by dospieť k záveru o premlčaní resp. neunesení\ndôkazného bremena.“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje,\naby sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že:\n„1. Rozhodnutím Krajského súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.\n8 Co/172/2012, ktorým Krajský súd potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Prešov v konaní\nsp. zn. 14C 48/2012 bolo porušené právo na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo\nna spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd.\n2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 8 Co/172/2012\nv celom rozsahu a vec v r a c i a Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie.\n3.\n\nKrajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho\n\nzastúpenia vo výške 350 € na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od\ndoručenia tohto nálezu.\n4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné\nzadosťučinenie vo výške 2000 € na účet jeho právneho zástupcu...“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon neustanovuje inak.\n\n5\n\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPredmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým rozsudkom okresného\nsúdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nPri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný\nsúd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide\no právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).\nSťažovateľka namieta, že krajský súd (zhodne ako okresný súd) nesprávne vykladal\nprávnu normu upravujúcu plynutie premlčacej lehoty pri náhrade nemajetkovej ujmy, ako aj\nnáhrady vecnej škody. Neuralgickým bodom sporu sa okrem iného stala otázka, aké\ninformácie musí mať osoba uplatňujúca náhradu škody pre začatie plynutia premlčacej\n\n6\n\nlehoty. Krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a dospel k záveru,\nže odvolanie nie je dôvodné, pretože okresný súd žalobu zamietol z dôvodu premlčania\nžalobou uplatnených práv.\nPodľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\nPrávomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\no namietaných\n\nporušeniach\n\nústavou\n\nalebo\n\npríslušnou\n\nmedzinárodnou\n\nzmluvou\n\ngarantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity,\nv zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je\nvylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci\nvšeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou\nv príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nSkutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\nÚstavný súd sa podrobne oboznámil s napadnutým rozsudkom krajského súdu\na námietkami uvádzanými sťažovateľkou. V súvislosti s argumentáciou uplatnenou\n\n7\n\nsťažovateľkou v sťažnosti považuje za potrebné poznamenať, že táto sa čiastočne kryje s jej\nargumentáciou uvedenou v odvolaní, s ktorou sa už krajský súd ako súd odvolací náležite\nvysporiadal. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,\nkeď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval,\njeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické a preto aj celkom legitímne, právne\nakceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa\nvzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté\nrozhodnutia krajského súdu aj náležite odôvodnené.\nKrajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že nemá dôvod odchýliť sa od ustálenej\nsúdnej praxe, na ktorú poukázal aj odporca vo vyjadrení k odvolaniu sťažovateľky,\nv zmysle ktorej „právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej\npovahy, ktoré sa premlčuje. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby,\nnáhrady za nemateriálnu ujmu podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih,\nkedy došlo k neoprávnenému zásadu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť\nosobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dom nasledujúcim po dni,\nkedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.“.\nRozhodnutie súdu prvého stupňa týkajúce sa nároku\n\nna zaplatenie sumy\n\n249 105,49 € z titulu nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu osobnosti\nvychádzajúce z rovnakých záverov považoval krajský súd „za vecne správne“.\nČo sa týkalo námietok vo vzťahu k nároku na zaplatenie vecnej škody, a to že\n„vedomosť o škode a škodcovi nastala až rozhodnutím súdu\n\n(10 C/256/2002)\n\nod 23.9.2009“, k tomu krajský súd uviedol, že „toto konanie podľa obsahu spisu o náhradu\nškody začalo podaním návrhu na súd dňa 8.7.2002. Už vtedy, podľa názoru odvolacieho\nsúdu mala navrhovateľka vytvorený dostatočne pravdepodobný úsudok o tom, ktorý subjekt\nza škodu zodpovedá.“.\nSo záverom okresného súdu o dôvodnosti uplatnenej námietky premlčania týkajúcej\nsa úverov, ktoré boli čerpané pred 3. augustom 2008, keď návrh na začatie konania bol\n\n8\n\npodaný 3. augusta 2010, a uplynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty sa krajský\nsúd taktiež stotožnil.\nĎalej je krajský súd toho názoru, že keďže „skutočnosť, že navrhovateľka považuje\nnámietku premlčania vznesenú odporcom za šikanózny právny úkon, vykonaný v rozpore\ns dobrými mravmi navrhovateľka uviedla až v odvolacom konaní a nie je dôvod na ňu\nprihliadať, zostáva posúdiť námietku, že navrhovateľka dôkazné bremeno vo vzťahu\nk tvrdeniu, že čerpaním úverov z rokov 2008 a 2009 jej vznikla škoda, za ktorú zodpovedá\nodporca uniesla“.\nPodľa názoru krajského súdu sa okresný súd s námietkami sťažovateľky vo vzťahu\nk čerpaniu úverov „v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vyporiadal“.\nNemožno preto podľa názoru krajského súdu „vyčítať súdu prvého stupňa,\nak vykonané dôkazy - výsluch svedkov - hodnotil ako nedostatočný na unesenie dôkazného\nbremena, pričom konštatoval, že bez ďalších dôkazov a to listinných dôkazov o zaplatení\nvýdavkov navrhovateľky v súvislostí s poškodením jej zdravia nemožno žalobe v tejto časti\nvyhovieť.\nOdvolací súd preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. rozsudok v jeho\nnapadnutej časti ako vecne správny potvrdil.“.\nV nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na § 219 ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu\nstotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa\nv odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\nVzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého\nrozsudku okresného súdu, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP, a s prihliadnutím\nna svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu\n\n9\n\na odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,\nIV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považuje za potrebné poukázať i na to, že\nuž okresný súd sa námietkou premlčania vznesenou zo strany žalovaného podrobne\nvysporiadal a riadne sa vyporiadal aj s námietkami sťažovateľky, ktorá tvrdila, že jej nárok\npremlčaný nie je, ako aj s ďalšími jej tvrdeniami a predloženými dôkazmi.\nÚstavný\n\nsúd\n\npreskúmal\n\nzávery\n\nkrajského\n\nsúdu\n\n(v\n\nspojení\n\nso\n\nzávermi\n\na s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 19. októbra 2012) a dospel k záveru, že\nkrajský súd zhodne so súdom prvého stupňa pri rozhodovaní o žalobe sťažovateľky správne\npostupoval podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a jeho rozhodnutie\nnevykazuje znaky arbitrárnosti ani svojvôle. Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka\npremlčania, resp. nepremlčania nárokov sťažovateľky osobitne nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. začiatok plynutia lehoty pre uplatnenie jej nárokov.\nSťažovateľka namieta, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o premlčaní tohto\nnároku svoje rozhodnutie neodôvodnil riadne v zmysle § 157 OSP a nevysporiadal sa\nso sťažovateľkinou interpretáciou Občianskeho zákonníka pojednávajucou o premlčaní\nnároku na náhradu škody na zdraví a nároku na finančné zadosťučinenie za zásahy do jej\nosobnostných práv.\nÚstavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť\nodôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú\npovinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok Európskeho súdu\npre ľudské práva vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah,\nna ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa\npovahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov,\nktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch\nv súvislosti\n\ns\n\nprávnou\n\núpravou,\n\nzvyklosťami,\n\nprávnymi\n\nnázormi\n\na\n\nvynášaním\n\na vyhotovovaním rozhodnutí (napr.: rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nRuiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd\n\n10\n\nneprejedná každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore\ns požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo\núčastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to\nexplicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986,\nD. R. 49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť\nna prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nvo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).\nPo oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení\ns rozsudkom okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach\nsvojej právomoci, keď príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávne ustanovenia právnych\npredpisov podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným\nspôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom\nlegitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd v okolnostiach danej veci dostatočným\nspôsobom reagoval na sťažovateľkou vznesené odvolacie námietky a svoje rozhodnutie\no potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157\nods. 2 OSP. Krajský súd tak zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, a preto\njeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne\nneopodstatnené.\nSkutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a okresného súdu\nnestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor\nvšeobecných súdov svojím vlastným.\nÚstavný súd na tomto mieste iba poukazuje na to, že výklad plynutia premlčacej\nlehoty je v rozhodovacej praxi súdov ustálený a vyplýva zo záverov Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedených v jeho skorších i novších\nrozhodnutiach.\n\n11\n\nKrajský súd v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným napr.\nvo veciach sp. zn. 2 Cdo 278/2007, sp. zn. 5 Cdo 265/2009 či sp. zn. 2 Cdo 194/2011\npredmetný nárok považoval za satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv,\nktoré režimu premlčania nepodliehajú, jeho vyjadrenie v peniazoch však spôsobuje, že ide\no osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej\nlehote (§ 101 Občiansky zákonník).\nNajvyšší súd v rozhodnutí vo veci sp. zn. 5 Cdo 265/2009 tiež uviedol, že právo\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka\npredstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného\npráva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako\nrýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho\nzásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti\nnemateriálnych osobnostných práv..., jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje,\nže ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru tohto súdu je to obsah nároku, a nie\npredmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný\nprávny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je\npožiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby\nplynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí\nvo vzťahu\n\nk začiatku\n\nplynutia\n\nvšeobecnej\n\ntrojročnej\n\npremlčacej\n\nlehoty\n\nnáhrady\n\nza nemateriálnu ujmu uviedol, že tento je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný\nna okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo\nohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia lehota začína plynúť dňom\nnasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.\nSťažovateľka vo svojej sťažnosti cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 25 Cdo 359/2005, podľa ktorého začiatok plynutia subjektívnej premlčacej\nlehoty (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nastáva v okamihu, kedy poškodený má\nk dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, vzhľadom na ktoré sa javí\nzodpovednosť určitej konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobnou, pričom podľa tohto\n\n12\n\nrozhodnutia (sťažovateľka však už z neho ďalej necituje), nejde tu o nespochybniteľnú\nistotu v určení osoby zodpovednej za vznik škody.\nObdobne podľa rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 237/2007 ustanovenie\n§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje pri práve na náhradu škody dvojročnú\nsubjektívnu premlčaciu dobu, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvie o vzniknutej\nškode a to tom, kto sa ňu zodpovedá. Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá\nv okamihu, kedy preukázateľne získal informáciu o okolnostiach vzniku škody, ktoré mu\npomôžu urobiť si dostatočne pravdepodobný úsudok o tom, ktorá konkrétna osoba za škodu\nzodpovedá.\nPodľa názoru krajského súdu už podaním návrhu 8. júla 2002 (konanie vedené\npod sp. zn. 10 C 156/2002 o náhradu škody na zdraví) mala sťažovateľka „dostatočne\npravdepodobný úsudok o tom, ktorý subjekt za škodu zodpovedá“.\nÚstavný súd vychádzajúc z princípu právnej istoty v danej veci reprezentovaným\nustálenou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie, ktorou najvyšší súd nepochybne je,\nrešpektujúc, že je primárnou úlohou všeobecných súdov vykladať zákony a ďalšie právne\npredpisy, považuje právny názor krajského súdu a jeho závery uvedené v napadnutom\nrozsudku za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska\nza akceptovateľné a udržateľné.\nNa základe uvedeného ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor,\npodľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech v konaní\npred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), nezistil\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým\nrozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami sťažovateľky, ktorá by\nzakladala možnosť vysloviť porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n\n13\n\nPretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších nárokoch\nuplatnených sťažovateľkou nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. marca 2016\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "premlčanie-premlčanie v občianskom práve", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "náhrada nemajetkovej ujmy"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:732cd795-10ae-431c-adea-d1282962abd7", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 280/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 280/08 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:732cd795-10ae-431c-adea-d1282962abd7"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:72e61d43-0944-4b68-86f9-e8f1f935f168", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 141/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 141/04 z 3. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-03", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:72e61d43-0944-4b68-86f9-e8f1f935f168"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "e1ce7ea0-1a91-4ead-bd64-b5cbd01b8209:a45b4603-2f22-47b1-8545-c734d50a61f5", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8112207390.1", "spisova_znacka": "8Co/172/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/172/2012 z 27. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-11-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8112207390.1"}], "citovane_v": [{"guid": "77f4d46f-b49f-4510-8ecb-b939b788d0bb:82237177-77e6-448f-97ef-34a0ddeaffb1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1218206310.3", "spisova_znacka": "9Co/116/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/116/2024 z 16. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-04-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1218206310.3"}, {"guid": "ed21bfee-32d9-4e9d-814d-d6d7ebd67e2a:ea51fc20-b894-427c-b0c7-0b5e84c26640", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8111221314.2", "spisova_znacka": "9Co/134/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/134/2015 z 25. 7. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-07-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8111221314.2"}]}