{"guid": "ussr:6166ed65-5f87-46c9-8b26-38675ad30996", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.120.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 120/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 120/2016 z 15. 3. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. marca 2016, sp. zn. III. ÚS 120/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.120.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2016-03-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6166ed65-5f87-46c9-8b26-38675ad30996", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.120.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.120.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.120.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 120/2016-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, zastúpeného\n\nspoločnosťou Bukna, advokátska kancelária, s. r. o., Jánoškova 1545, Dolný Kubín, v mene\nktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ondrej Bukna, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto\nnad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 52/2009 a postupom Krajského súdu\nv Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 68/2012 a jeho rozsudkom č. k.\n6 Co 68/2012-240 z 21. októbra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2015\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“,\n\nv citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu\nochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva\nna prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\nOkresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 10 C 52/2009 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 68/2012 a rozsudkom krajského súdu č. k.\n6 Co 68/2012-240 z 21. októbra 2014.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou\nokresnému súdu 30. januára 2009 domáhal zaplatenia sumy 11 617,87 € s príslušenstvom\nvoči\n\n(ďalej len odporca“). Žalobu založil na tvrdení,\n\nže na základe zmluvy o pôžičke odporcovi požičal 350 000 Sk, ktoré mu neboli vrátené\nv určenej lehote.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 10 C 52/2009-208 z 29. decembra 2011 žalobu\nsťažovateľa zamietol, „keďže sa v konaní nepreukázala materiálna stránka zmluvy\no pôžičke a to reálne odovzdanie peňažných prostriedkov odporcovi...“. Po vykonanom\ndokazovaní\n\ndospel\n\nk záveru,\n\nže\n\nzmluva\n\no pôžičke\n\nz 3. júla\n\n2008\n\n„uzatvorená\n\nmedzi navrhovateľom ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom, na sumu 350.000,- Sk, bola\nuzatvorená fiktívne. Účelom tejto zmluvy bolo obchádzanie zákona, keď celá dohodnutá\nkúpna cena vo výške 850.000,- Sk, za odstúpenie prevádzky baru\n\nnebola uvedená\n\nv Kúpnej zmluve zo dňa 01.07.2008, uzatvorenej medzi navrhovateľom ako predávajúcim\na spoločnosťou\n\n.... ako kupujúcim, ale čiastočne sa mala uhradiť\n\nprostredníctvom zmluvy o pôžičke zo dňa 03.07.2008, čím mohlo dôjsť ku kráteniu\ndaňových povinností navrhovateľa ako živnostníka.“.\n\n2\n\nOkresný súd totiž zhodnotil, že sťažovateľ „do skončenia dokazovania nepreukázal\npôvod peňazí, ktoré mal reálne požičať odporcovi. Navrhovateľ... tvrdil, že peniaze použil\nz predaja hnuteľného inventáru baru\n\nna základe Kúpnej zmluvy zo dňa 01.07.2008.\n\nZ dokazovania vyplynulo, že spoločnosť\n\nvyplatila navrhovateľovi\n\nako živnostníkovi sumu 500.000,- Sk..., v prospech prenajímateľa nebytových priestorov –\nbaru\n\npani\n\n. Navrhovateľ nepreukázal, odkiaľ mal zvyšných 150.000,-\n\nSk o dva dni neskôr, keď v zmluve o pôžičke sa deklarovalo, že požičal odporcovi\naž 350.000,- Sk. Okrem toho navrhovateľ nepreukázal svoje tvrdenia ani účtovne,\nkeď nepredložil účtovné doklady o tom, ako získané finančné prostriedky za odstúpenie\nprevádzky baru\n\nminimálne vo výške 350.000,- Sk, preúčtoval zo živnostenského\n\npodnikania na seba ako fyzickú osobu. Na podporu týchto úvah súd poukazuje na tvrdenie\nnavrhovateľa, keď ten sa písomne vyjadril, že v minulosti na rekonštrukciu prevádzky,\npred jej odstúpením, vynaložil viac ako 750.000,- Sk. Ak toto tvrdenie je pravdivé, potom je\nnedôveryhodné, aby kúpna cena za odstúpenie prevádzky bola len 500.000,- Sk. V tejto\nsúvislosti je potrebné poukázať aj na dlhy navrhovateľa, minimálne voči prenajímateľovi\nnebytových priestorov vo výške 300.000,- Sk, z čoho je možné nepriamo usudzovať,\nže navrhovateľ v rozhodnom čase nedisponoval väčšími voľnými finančnými prostriedkami.\nPre úplnosť je potrebné uviesť, že bolo by nelogické, aby navrhovateľ požičal odporcovi\nväčšie peňažné prostriedky bez odplaty, t. j. bez akýchkoľvek úrokov, garancií a možných\nsankcií.“.\nNapokon okresný súd vyhodnotil vykonané výsluchy svedkov potvrdzujúce, „že išlo\no fiktívnu pôžičku“, ako vzájomne nerozporné. Okresný súd totiž aj napriek tomu, že išlo\n„o svedkov spriaznených s odporcom..., nemal pochybnosti o pravdivosti ich tvrdení,\nnakoľko\n\ndokresľovali\n\nlogický\n\npriebeh\n\nudalostí,\n\nktorých\n\nhodnovernosť\n\nbola\n\npravdepodobnejšia ako tvrdenie navrhovateľa, že peniaze odporcovi reálne požičal. Tieto\núvahy súdu boli podporené aj výpoveďami svedkov\n. Kým\nv meste\n\na\n\nvypovedala, že navrhovateľ nemá dobrú povesť\nvypovedala o dlhoch navrhovateľa, ktoré nebol schopný\n\ndlhodobo splácať.“.\n\n3\n\nPrvostupňový rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním. Spochybňoval v ňom\nhodnovernosť svedeckých výpovedí. Poukázal na rozpory vo svedeckých výpovediach\n„zástupcu kupujúceho prevádzku\na\n\n, konateľky spoločnosti\n\n,\n\n, ktorí rozporne s tvrdeniami predtým vypovedali, keď sa zmenil ich\n\nprávny zástupca. Odporca uvádza vo svojej prvej výpovedi zo dňa 09.06.2011, že kúpna\ncena inventára bola 850.000,- Sk s tým, že z dôvodov daňových na strane navrhovateľa,\nsúhlasili s rozdelením kúpnej ceny na 500.000,- Sk a 350.000,- SK ak vybaví navrhovateľ\nna predmetnej prevádzke nepretržitú prevádzku a status herne. Na pojednávaní na OS\nSenica sp. zn. 7C/42/2010 pridal aj automaty a 08.12.2011 na OS Nové Mesto nad Váhom\ni videolotérie. Naproti tomu kupujúca (konateľka spoločnosti\nuviedla, že od začiatku bola uvedená cena prevádzky na 500.000,- Sk a 350.000,- Sk\nvybavenie nepretržitej prevádzky výherných prístrojov, videolotérií a statusu herne.\nSvedkyňa\nv\n\nuviedla, že ešte v júni 2008 bola rokovať na Mestskom úrade\n\nohľadom záujmu spoločnosti\n\nhry v meste\nvykonávať v meste\n\n, Trenčín prevádzkovať hazardné\n\nNezistila žiadne prekážky ani iné nezrovnalosti prečo by nemohli\nsvoju podnikateľskú činnosť, zvlášť z dôvodu, že ide o zákonom\n\nnárokovateľné veci. Z uvedeného je nepochybné, že by nik sumu 350.000,- Sk nezaplatil,\nže to čo má zákonom nárokovateľné a časovo štandardne zaberie 2 dni a povolenie je\nvydané do 1 mesiaca. Zástupkyňa spoločnosti\n\nsa nevedela ani len\n\nvyjadriť či je to veľa alebo málo, čo pri sume 350.000,- Sk za 2 dni je zvláštne. Odporca\nso svedkyňou\n\n, konateľkou spoločnosti\n\nna pojednávaní uviedli, že všetko mal vybaviť odporca čo najskôr do 1 týždňa avšak na OS\nSenica v sp. zn. 7C/42/2010 je uvedené t. j. do 3 mesiacov. Odporca sa vyjadril, že finančné\nprostriedky (t. j. 350.000,- Sk) mali byť vyplatené spoločnosťou\nodporcovi a odporca by následne vyplatil navrhovateľovi. Po spochybnení danej\nkonštrukcie najmä z daňového hľadiska nastala zmena v tom, že sa mala po splnení\npodmienok zmluva o pôžičke zrušiť a urobila by sa zmluva o sprostredkovaní. Je otázne\nprečo by nebola urobená zmluva o sprostredkovaní ihneď, keď všetky záležitosti ohľadom\nzmluvy o pôžičke zabezpečoval odporca. Ako dôležitý fakt, že sa nemohlo konať o doplatení\nkúpnej ceny, je, že sa zmluvy nepodpisovali naraz v jednom čase a jednom mieste.\nZ dokazovania je zrejmé, že navrhovateľ by počas niekoľkých dní nemal žiadne\n\n4\n\nzabezpečenie, že by mu za predaj prevádzky spoločnosť\n\nvyplatila\n\nďalšiu sumu 350.000,- Sk, keď už mala podpísanú zmluvu na nižšiu sumu.“.\nĎalej sťažovateľ v odvolaní uviedol, že síce do zariadenia investoval 750 000 Sk,\navšak k tomu došlo „takmer 3 roky pred predajom zariadenia... a je zrejmé, že za trojročný\ninventár (štandardne po 4-5 rokoch sa mení alebo výrazne inovuje nábytok, čo spravila\ni spoločnosť\n\nnemôže pýtať viac, pretože by navrhovateľovi takúto sumu\n\nnik nezaplatil. Navrhovateľ v čase predaja, pred ním i potom disponoval dostatočnými\nfinančnými prostriedkami, nemal úver ani na nehntueľnosti a svoju finančnú situáciu\nvykresľoval pred svedkyňou\na dohodnúť sa s\n\ninak, pretože chcel ukončiť činnosť\n, ktorá však nebola dohode naklonená, neustále jednanie\n\nodkladala a bola si vedomá, že sa obohatila na úkor navrhovateľa a navrhovateľ robil\nvšetko preto, aby sa mu podarilo získať akékoľvek finančné prostriedky od\n\n,\n\nresp. zľavu na nájomnom za zabudované investície, tak ako boli pôvodne ústne dohodnutí.\nPo navrhovateľovi nebola zo strany súdu daná požiadavka na preukázanie dostatku\nfinančných prostriedkov, z ktorých boli jednotlivé čiastky hradené...“.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 68/2012-240 z 21. októbra 2014 potvrdil\nnapadnutý prvostupňový rozsudok. Stotožnil sa s okresným súdom v jeho skutkových\na právnych záveroch. Odkazujúc na aplikáciu § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) podčiarkol, že „okresný\nsúd sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými\ndôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody navrhovateľ prezentoval aj počas konania pred\nokresným súdom.“.\nVo vzťahu k odvolacej námietke, podľa ktorej okresný súd nevyzval sťažovateľa\nna preukázanie dostatku finančných prostriedkov v rozhodnom čase, krajský súd poukázal\nna § 120 ods. 1 prvú a tretiu vetu OSP a konštatoval, že konajúci súd nie je pred\nrozhodnutím vo veci samej povinný „upozorňovať účastníkov, že nedostatočne splnili svoju\ndôkaznú povinnosť a vyzývať ich na odstránenie tohto nedostatku. Takýto postup by\nv konečnom dôsledku bol v rozpore s princípom nestrannosti súdu...“.\n\n5\n\nK odvolacej kritike týkajúcej sa hodnotenia svedeckých výpovedí okresným súdom\nkrajský súd uviedol, že „zákon neustanovuje nijaké pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov\npotrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné\nhodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým\núsudkom... Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich\nlogickým dôsledkom. Možno teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného\npresvedčenia bol správny a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa\npostupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 132 O. s. p.,... nemôže odvolací súd\nvytýkať nesprávnosť postupu súdu prvého stupňa ani v prípade, že by bolo možné\nna základe hodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. dospieť\naj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým výsledkom.“.\nPodľa krajského súdu sa okresný súd správne zameral na ťažiskovú skutkovú otázku,\na to „či pred podpisom zmluvy o pôžičke navrhovateľ odovzdal odporcovi 350.000,- Sk“.\nOkresný súd podľa názoru krajského súdu „logicky vychádzal z nepreukázania reálnej\ndispozície navrhovateľa so sumou 350.000,- Sk dňa 03.07.2008, keď navrhovateľ dňa\n01.07.2008 obdržal 500.000,- Sk, z ktorých v ten istý deň vyplatil\n\ndlh\n\nna nájomnom vo výške 300.000,- Sk, pričom na pojednávaní pred okresným súdom dňa\n09.06.2011 navrhovateľ jednoznačne uviedol, že sumu 350.000,- Sk odovzdal odporcovi\npráve zo sumy 500.000,-... Na základe uvedených okolností z hľadiska neunesenia\ndôkazného bremena navrhovateľom podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd správne\npoukázal aj na to, že navrhovateľ nepreukázal svoje tvrdenia dokladmi.“.\nZa dostatočný považoval krajský súd aj spôsob, akým sa okresný súd vysporiadal\n„s okolnosťou spriaznenosti vypočutých svedkov s odporcom“. Podľa krajského súdu\n„samotný vzťah vypočúvanej osoby k niektorému z účastníkov konania alebo k veci, sám\nosebe nemôže byť okolnosťou, na základe ktorej by bolo možné bez ďalšieho vyvodiť záver\no nehodnovernosti výpovede tejto vypočúvanej osoby. Zákon z hľadiska závažnosti dôkazu\nnerobí rozdiel medzi výpoveďou takejto osoby a osoby bez akéhokoľvek vzťahu\nk prejednávanej veci. Opačný názor by bol v rozpore s ustanovením § 125 a § 132 O. s. p.,\npreto viedol k absurdnému záveru, podľa ktorého by sa pri hodnotení dôkazov prakticky\nmali automaticky diskvalifikovať výpovede len na základe ich vzťahu pre ich\n6\n\nnedôveryhodnosť. S poukazom na uvedené nie je možné vytknúť okresnému súdu, že len\nz dôvodu spriaznenosti týchto vypočutých osôb s odporcom nevylúčil možnosť pravdivosti\nich výpovedí. Pokiaľ okresný súd skonštatoval, že vo výpovediach... nenašiel výrazné\nrozpory a že ich výpovede zhodne dokresľovali logický priebeh udalostí (okolnosti kúpy\nprevádzky od navrhovateľa a následné vybavovanie povolení k prevádzke herne\na automatov, za ktorým účelom bola prevádzka kúpená), majú takéto závery okresného súdu\noporu vo vykonaných dôkazoch.“.\nNapokon krajský súd k odvolaciemu dôvodu spočívajúcemu v tvrdenom nesprávnom\nprávnom posúdení veci uviedol, že „v odvolaní navrhovateľa sa nenachádza žiadna\nargumentácia,\n\nv ktorej\n\nby\n\nbola\n\nnamietaná\n\nnesprávnosť\n\naplikácie\n\nkonkrétneho\n\nopätovne\n\nspochybňuje\n\nhmotnoprávneho ustanovenia na zistený skutkový stav veci.“.\nV sťažnosti\n\ndoručenej\n\nústavnému\n\nsúdu\n\nsťažovateľ\n\nhodnovernosť svedeckých výpovedí v konaní pred okresným súdom, pretože „žiaden\nzo svedkov nebol priamo prítomný pri uzatvorení zmluvy, ako aj reálnom odovzdaní\nfinančných prostriedkov. Svedkovia sa okrem iných skutočností... k prejednávanej veci\nnevedeli priamo vyjadriť. Úlohou svedka je vypovedať o skutočnostiach, ktorých bol\npriamym účastníkom a tieto hodnoverne opísať. V prejednávanej veci výpoveďami svedkov\nnedošlo k preukázaniu odporcom tvrdených skutočností. Svedkovia súdu poskytli len\nsprostredkované informácie... Súd úplne odignoroval jednoznačný dôkaz – odporcom, ako\npriamym účastníkom podpísanú zmluvu o pôžičke.“. Sťažovateľ spochybňuje svedeckú\nvýpoveď\n\n, pretože v sporoch, ktoré proti nej viedol, bol úspešný, „z čoho\n\npramení predpojatosť svedkyne“.\nSťažovateľ tvrdí, že „nenamieta len nesprávnosť úvahy akou sa súdy v rámci\nrozhodovacej činnosti riadili, ale samotné nesprávne vykonané dokazovanie. Prvostupňový\nsúd vykonal dôkazy, ktoré nesúviseli s prejednávanou vecou, a teda nemohli poskytnúť\nhodnoverný obraz o tom, za akých okolností bola zmluva o pôžičke uzatvorená, ako došlo\nk odovzdaniu peňazí a pod... odvolací súd sa nedostatočne zaoberal dôvodmi odvolania,\nnedostatočne sa oboznámil s celým problémom a okolnosťami s tým súvisiacimi. Vykonané\ndôkazy (ak možno o vykonaní nejakých dôkazov hovoriť) taktiež svojvoľne vyhodnotil.“.\n7\n\nVo zvyšnej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ tvrdí porušenie jeho základného\npráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov i práva na prejednanie jeho záležitosti\nv primeranej lehote. Na báze stručnej chronologickej rekapitulácie priebehu konania\nanalyzuje tri kritériá štandardne ústavným súdom využívané v konaniach o sťažnostiach\nnamietajúcich porušenie uvedeného základného práva podľa ústavy a práva garantovaného\ndohovorom, pričom uzatvára, že „úkony súdu neboli vykonané efektívne, resp. tak, aby vec\nbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“.\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„I. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/68/2012 zo dňa 21.10.2014\na postupom Krajského súdu Trenčín pred vydaním tohto rozsudku bolo porušené základné\nprávo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd.\nII. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/68/2012 zo dňa 21.10.2014 sa\nzrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.\nIII. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/68/2012 a Okresný súd\nNové Mesto nad Váhom v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 10C/52/2009 porušili\nzákladné právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,\nzaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci\nv primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\nIV. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie\nvo výške 5 000 eur, ktoré je Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Nové Mesto nad Váhom\npovinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\nV. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania, a to do 15\ndní odo dňa doručenia tohto nálezu, na účet jeho právneho zástupcu.“\nII.\n\n8\n\nÚstavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania.\nZ formulácie petitu predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie\nsvojho základného práva na súdnu ochranu v postupe a v naň nadväzujúcom rozsudku\nkrajského súdu v konaní sp. zn. 6 Co 68/2012 (bod I petitu). Zároveň namieta porušenie\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie\nsvojej záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v konaní sp. zn.\n10 C 52/2009, ako aj postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 6 Co 68/2012 (bod\nIII petitu).\n\n9\n\n1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu\npostupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 68/2012-240 z 21. októbra 2014 ústavný\nsúd uvádza, že za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,\npri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde...\nSťažovateľova kritika sa koncentruje do tvrdenia, že oba všeobecné súdy konajúce\nv jeho veci porušili svoju povinnosť plynúcu z § 132 OSP, podľa ktorého dôkazy súd\nhodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej\nsúvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho,\nčo uviedli účastníci.\nÚstavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je\nnezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,\nže úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\nV nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\n10\n\nzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n\nSťažovateľove dôvody sa zameriavajú práve na skutkovú stránku sporu súdeného\nkrajským súdom, keďže okresný súd podľa jeho názoru „vykonal dôkazy, ktoré nesúviseli\ns prejednávanou vecou“, a následne vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil. Tieto\npochybenia potom podľa sťažovateľa krajský súd nenapravil.\nÚstavný súd nie je oprávnený preskúmavať, či v konaní pred krajským súdom bol\nalebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil, vzhľadom na to, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou\nvo vzťahu k všeobecným súdom (napr. III. ÚS 387/2014).\nKrajský súd zaujal veľmi zreteľný postoj k odvolacím námietkam sťažovateľa.\nVyjadril sa k problému hodnovernosti svedeckých výpovedí, pričom v tejto otázke prevažne\nodkázal na závery okresného súdu, ktoré však podľa názoru ústavného súdu nevykazujú\nžiadne signály extrémneho vybočenia z pravidiel formálnej logiky používaných pri tvorbe\núsudku všeobecného súdu o skutkovej stránke prejednávanej veci. Výsledky svedeckých\nvýpovedí sa prima facie dopĺňajú a skutkové poznatky z nich plynúce predstavujú\nzmysluplný a logický obraz o predmete sporu. O signáloch arbitrárnosti či zjavnej\nneudržateľnosti teda nemožno za žiadnych okolností uvažovať.\nKrajský súd tiež vhodne poukázal na podstatu dôkaznej povinnosti v civilnom\nsporovom konaní, a to vo väzbe na sťažovateľovu odvolaciu námietku, podľa ktorej nebol\nokresným súdom vyzvaný na preukázanie disponibilných finančných prostriedkov v čase\núdajného poskytovania pôžičky. Sťažovateľ skutočne opomína, že ako žalobca v konaní je\nto v prvom rade on, kto je povinný predložiť súdu rozhodujúcemu o jeho spore dostatok\ndôkazov na podporu relevantných tvrdení. Všeobecný súd viazaný zásadou formálnej\npravdy i prejednacou zásadou v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený poskytovať\n11\n\nžalobcovi v priebehu konania pomoc tým, že ho bude upozorňovať na to, aké konkrétne\ndôkazy zabezpečia preukázanie jeho tvrdení.\nAj v globálnejšej perspektíve je zreteľné, že sťažovateľ vidí primárny problém\nv unesení dôkaznej povinnosti na strane odporcu, pozabudol však, že hlavným dôvodom\nzamietnutia jeho žaloby bolo neunesenie jeho vlastného dôkazného bremena vo vzťahu\nk podstatnej črte pôžičkového záväzkového vzťahu, ktorou je reálne odovzdanie požičaných\npeňažných prostriedkov. Z tohto hľadiska je sťažovateľova argumentácia o písomnej\nzmluve o pôžičke ako najvierohodnejšom dôkaze vzniku predmetného právneho vzťahu\nnedostatočne relevantná, lebo zmluva o pôžičke nie je konsenzuálny kontrakt (správne na to\npoukázal okresný súd na strane 4 svojho rozsudku).\nAk\n\nza\n\ntýchto\n\nokolností\n\nodporca\n\nv konaní\n\nprišiel\n\ns dôkaznými\n\nnávrhmi,\n\nktorých vykonaním vznikol primerane hodnoverný obraz o skutkovom pozadí odlišnom\nod sťažovateľovej verzie, potom závery oboch konajúcich všeobecných súdov nemožno\nústavne spochybniť.\nÚstavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky\narbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich\no tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,\nkeďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí\naj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným\nsmerom\n\nako\n\nprávny\n\nnázor\n\nkrajského\n\nsúdu.\n\nTen\n\nsíce\n\nrozhodol\n\nspôsobom,\n\ns ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe\nvlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený\na ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie\npred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť\nsama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr.\nII. ÚS 54/02).\nPretože\n\nnapadnutý\n\nrozsudok\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nnesignalizuje\n\nsvojvôľu\n\nani nedostatočnosť odôvodnenia, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej\n12\n\nproti postupu a rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.\n2.\n\nPokiaľ\n\nide\n\no namietané\n\nporušenie\n\nsťažovateľovho\n\nzákladného\n\npráva\n\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti\nv primeranej lehote postupmi okresného súdu a krajského súdu, ústavný súd na prvom\nmieste konštatuje, že si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“\ngarantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\nk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“,\npreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,\nI. ÚS 132/03).\nOchrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní\npred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného\npráva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským\nsúdom) ešte trvalo (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,\nIV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už\nnedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne\nako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho,\nže účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu\nprávnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej\nmoci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).\nZ obsahu sťažnosti ani z jej príloh síce nemožno zistiť presný dátum nadobudnutia\nprávoplatnosti prvostupňového rozsudku okresného súdu a odvolacieho rozsudku krajského\nsúdu, no 8. januára 2015 už odvolací rozsudok z 21. októbra 2014 musel byť doručený\nsťažovateľovi, preto vzhľadom na § 159 ods. 1 v spojení s § 201 ods. 1 OSP niet pochýb, že\nv deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo predmetné konanie právoplatne ukončené.\nVzhľadom na procesný vzťah prvostupňovej a druhostupňovej fázy bola teda právna istota\no predmete konania ako celku v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nastolená. Preto\nje sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej\n13\n\nlehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu a postupom krajského súdu\nv označených konaniach zjavne neopodstatnená.\n3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu,\nnávrhom na priznanie finančného zadosťučinenia, ako aj na priznanie nároku na náhradu\ntrov konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 15. marca 2016\n\n14", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6c11ab2f-cdea-499b-b18a-90186f2ee8c7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 387/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 387/2014 z 17. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6c11ab2f-cdea-499b-b18a-90186f2ee8c7"}, {"guid": "ussr:49f67771-2bd2-4db1-a522-54d0c56c4516", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 559, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49f67771-2bd2-4db1-a522-54d0c56c4516"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 1285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36"}, {"guid": "ussr:bfbce88e-dc5b-4e7d-a4c1-f20edf3495ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 132/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 132/03 z 23. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-23", "citacie_n": 2755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bfbce88e-dc5b-4e7d-a4c1-f20edf3495ce"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:813f6cf7-8e3e-4093-a1bb-03f2f8d3aa1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 145/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 145/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:813f6cf7-8e3e-4093-a1bb-03f2f8d3aa1b"}, {"guid": "ussr:69d30322-1736-447f-8e95-050b10631f1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 142/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 142/03 z 26. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-26", "citacie_n": 347, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69d30322-1736-447f-8e95-050b10631f1d"}, {"guid": "ussr:ca9561fb-3d94-4460-a0ec-63325359ae5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 109/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 109/03 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ca9561fb-3d94-4460-a0ec-63325359ae5a"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:206b5368-3999-4a96-86ba-72905a5714ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 37/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 37/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 208, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:206b5368-3999-4a96-86ba-72905a5714ce"}, {"guid": "ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 54/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 54/02 z 17. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-17", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:0102aa6f-08d4-4b9b-b028-0fe119ced080", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 12/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 12/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 538, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0102aa6f-08d4-4b9b-b028-0fe119ced080"}, {"guid": "ussr:0ad657ff-4121-454d-b6bd-ff91080680e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 19/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/00 z 23. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-23", "citacie_n": 3954, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1"}, {"guid": "ussr:b4cd25e0-2f55-41a4-905e-694f724cb8ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 34/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 34/99 z 20. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-20", "citacie_n": 519, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.1999.1"}, {"guid": "a99d2b9c-5c3b-4ef2-a39a-2e6fac1042e6:479a3b53-07bd-4ce6-a099-84923e94db72", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2012:4309203945.2", "spisova_znacka": "6Co/68/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/68/2012 z 29. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2012-05-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4309203945.2"}], "citovane_v": []}