{"guid": "ussr:cedb2313-b7f3-404a-b88d-bf2a8108b3b9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.110.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 110/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 110/2016 z 24. 2. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 24. februára 2016, sp. zn. III. ÚS 110/2016, ECLI:SK:USSR:2016:3.US.110.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2016-02-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-36", "nazov": "čl. 36 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-36", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-2.odsek-1", "nazov": "čl. 2 ods. 1 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-26", "nazov": "čl. 26 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-26", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "nazov": "čl. 1 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "nazov": "čl. 30 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 36", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 36", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 36", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 21 ods. 1", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 21 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 21 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 41", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 41", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 41", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 2 ods. 1", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 2 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 2 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 26", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 26", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 26", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 2 ods. 2", "nazov": "Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Protokol č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Protokol č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyProtokol č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-36", "/SK/ZZ/1976/120#clanok-2", "/SK/ZZ/1976/120#clanok-26", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-30", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cedb2313-b7f3-404a-b88d-bf2a8108b3b9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.110.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.110.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.110.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 110/2016-52\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016\npredbežne prerokoval sťažnosti\n\n,\n\na\n\n, obaja zastúpení advokátom\n\n,\n\n,\n\nJUDr. Bohumilom Novákom, advokátska kancelária, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci\nnamietaného porušenia\n„a) čl. 12 ods. 1, čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s čl. 21 ods. 1, čl. 41\nCharty základných práv Európskej únie, čl. 2 ods. 1, čl. 26 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach, čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych,\nsociálnych a kultúrnych právach a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd,\nb) čl. 1 ods. 1, ods. 2, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, samostatne aj čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,\nopatreniami č. 11 a 13 predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými\nsa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015“;\na vo veci namietaného porušenia základného práva „na dobrú správu vecí verejných\npodľa čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\na čl. 41 Charty základných práv Európskej únie a základného práva podľa čl. 12 ods. 2\nv spojení s čl. 36 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky mať za rovnakých podmienok\nprístup na plnenie funkčných povinností sudcu v domácom prostredí,\nRozhodnutím predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. októbra\n2015, Spr 853/2015“ a takto\nrozhodol:\nSťažnosti\n\na\nOdôvodnenie:\n\nodmieta.\n\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nboli\n\n14. októbra 2015, 27. októbra 2015, 18. novembra 2015 a 1. decembra 2015 doručené\nsťažnosti\nv 1. rade“), a\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ\n\nv 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorými namietali porušenie\na) čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva\nzaručeného v čl. 36 ústavy v spojení s čl. 21 ods. 1 a čl. 41 Charty základných práv\nEurópskej únie (ďalej len „charta“), čl. 2 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach (ďalej len „pakt o občianskych právach“), čl. 2 ods. 2\nMedzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt\no hospodárskych právach“) a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „protokol č. 12 k dohovoru“),\nb) čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie základného\npráva zaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy,\nopatreniami č. 11 (sp. zn. Spr 956/2015 z 26. augusta 2015) a č. 13\n(sp. zn. Spr 1083/2015 z 10. septembra 2015) predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorými sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky na rok 2015 (ďalej len „rozvrh práce“);\na porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 41\ncharty v súvislosti s právom na dobrú správu vecí verejných a porušenie čl. 12 ods. 2\nv spojení s porušením základného práva zaručeného v čl. 36 písm. b) ústavy mať\nza rovnakých podmienok prístup na plnenie funkčných povinností sudcu v domácom\nprostredí rozhodnutím predsedníčky najvyššieho súdu sp. zn. Spr 853/2015 z 19. októbra\n2015.\nZo sťažností doručených ústavnému súdu 14. októbra 2015 (sťažnosť sťažovateľa\nv 1. rade) a 27. októbra 2015 (sťažnosť sťažovateľa v 2. rade) a ich príloh vyplýva, že\n\n2\n\n„Opatrením č. 11, Spr 956/2015, ktorým sa mení a dopĺňa Rozvrh práce\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015 z 26. augusta 2015, s účinnosťou\nod 1. septembra 2015, bolo zmenené zloženie senátov trestnoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu. Funkčný senát 1T v zložení\n\n,\n\na\n\nbol rozpustený a členovia tohto senátu boli začlenení každý do iného senátu. Pôvodný senát\n1T zostal znefunkčnený – neobsadený.“.\nPodľa názoru sťažovateľov k tomu došlo po medializácii „názorov niektorých\npolitikov“ na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 8/2015 z 23. februára 2015,\nsp. zn. 1 To 1/2015 z 29. mája 2015 a sp. zn. 1 To 4/2015 z 15. júla 2015 a „osobitne\nna absenciu bezúhonnosti sudcu okresného súdu [týka sa sťažnosti sťažovateľa v 2. rade,\npozn.] a inštitucionálnej nezávislosti policajnej inšpekcie od orgánu exekutívy [týka sa\noboch sťažovateľov, pozn.]. Sťažovatelia sú presvedčení, že predsedníčka najvyššieho súdu\n„začala členov senátu 1T najskôr kritizovať, a potom aj postihovať...“.\nAko spoločne uvádzajú, «Pri prerokovaní návrhu opatrenia č. 11 na mimoriadnom\nzasadnutí sudcovskej rady najvyššieho súdu 18. augusta 2015 predsedníčka najvyššieho\nsúdu potom, čo najprv sa vyjadrila, že „popiera akékoľvek politické nadiktovanie zmien\nrozvrhu práce, a že senát 1T nie je zrušený, zostáva len neobsadený, ale že má zámer\nposilniť trestnoprávne kolégium“, následne uviedla, že „\n\nnie je trestaný za právny\n\nnázor“, aby v zapätí potvrdila, „že rozhodnutia senátu 1T vyvolali obavu a kritiku\nverejnosti,“ a dodala, že „k tejto zmene pristúpila pre reakcie verejnosti za posledné\nobdobie, ktoré znižujú dôveru v súdnu moc, ktorá je dôležitá pre riadne fungujúci právny\nštát, čo bolo signálom, že bolo treba niečo so senátom 1T robiť“. Neuviedla pritom právne\nargumenty, ktoré by spochybňovali zákonnosť rozhodnutí senátu 1T. [ostatná veta citácie\nvyplýva iba zo sťažnosti sťažovateľa v 1. rade, pozn.]\nNapriek upozorneniam niektorých členov trestnoprávneho kolégia [týka sa sťažnosti\nsťažovateľa v 2. rade, pozn.] a členiek sudcovskej rady [týka sa oboch sťažovateľov, pozn.],\nže nie je možné sa pri rozhodovaní sudcov riadiť verejnou mienkou, predsedníčka súdu\nopatrenie č. 11 podpísala, a tak nadobudlo účinnosť 1. septembra 2015.\n\n3\n\nZ uvedených skutočností, ktoré sú prevzaté z oficiálnej Zápisnice Trestnoprávneho\nkolégia [týka sa iba sťažovateľa v 2. rade, pozn.] a Zápisnice z mimoriadneho zasadnutia\nSudcovskej rady Najvyššieho súdu SR konaného 18. augusta 2015 (SRns 74/2015) vyplýva\njednoznačný záver, že sťažovateľ, ako aj ďalší dvaja sudcovia senátu 1T, boli do iných\nsenátov začlenení za „trest“, pre právne názory vyjadrené v rozsudkoch, konkrétne\nvo veciach sp. zn. 1 Tdo 8/2015 z 23. februára 2015, 1 To 1/2015 z 29. mája 2015,\n1 To 4/2015 z 15. júla 2015.».\nSťažovateľ v 1. rade uviedol, že podľa «Opatrenia č. 11 a č. 13 bol zaradený\ndo senátu 5T. Ide o senát, ktorému predsedá\n\n;... V tomto senáte sú aj\n\nsudcovia, ktorých vzájomná averzia je medzi sudcami najvyššieho súdu známa už dlhodobo\na bola aj v médiách prezentovaná. Potvrdzujú to i opakované vyjadrenia predsedu senátu...,\nktorý sa vyjadril..., že „\n\nbude síce vedený v senáte 5T, ale na rozhodovacej činnosti\n\nsenátu sa nebude podieľať... dôvodom pre takýto postup je pretrvávajúca odborná\na morálna disharmónia medzi pôvodnými členmi senátu 5T a sudcom\n\n, ktorá\n\nbráni akejkoľvek pracovnej a medziľudskej komunikácii..., ktorú nie je možné prekonať\na ktorá by mohla vyústiť až do fyzických konfliktov.“ Pokiaľ ide o tvrdenie predsedníčky,\nže novým zložením senátov má dôjsť k zásadnému zlepšeniu funkčnosti a zvýšeniu\nefektívnosti pri vybavovaní agendy... a ku zlepšeniu celkovej situácie v medziľudských\nvzťahoch, predseda senátu 5T to vyvrátil...\nAj predsedníčkou súdu prezentovaný argument o zlepšení situácie v medziľudských\nvzťahoch, je v kontexte už vyjadreného evidentné, že len formálne prekrýva skutočný dôvod,\nktorým je odstavenie a vyradenie sťažovateľa od nezávislého rozhodovania, ktoré\nnekorešponduje s vôľou aktuálnych držiteľov politickej (výkonnej) moci a časťou verejnosti.\nVyjadrenia predsedníčky súdu pri odôvodňovaní preradenia a rozdelenia členov\npôvodného senátu 1T z dôvodu nesúhlasu s právnym názorom vyjadreným v rozsudkoch...,\nspolu s verejnými vyjadreniami predsedu senátu 5T, v ktorom je sťažovateľ podľa\nOpatrenia č. 11 od 1. septembra 2015 členom, sú v tomto smere jednoznačné.\nZaradenie sťažovateľa do senátu 5T je typicky účelovou zmenou, ktorou\nsa predsedníčka snaží eliminovať rozhodovaciu činnosť sťažovateľa, ktorého právne názory\nnevyhovujú ministrovi vnútra, ministrovi spravodlivosti a verejnosti a naviac mu tam hrozí\n\n4\n\nfyzický atak zo strany\n\n, pri prezentovaní právnych názorov nesúladných s jeho\n\nnázormi.».\nSťažovateľ v 2. rade bol opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu č. 11 a č. 13,\nktorými sa mení a dopĺňa rozvrh práce, «zaradený do senátu 6T. Pokiaľ ide o tvrdenie\npredsedníčky, že novým zložením senátov má dôjsť k zásadnému zlepšeniu funkčnosti\na zvýšeniu efektívnosti pri vybavovaní agendy... a ku zlepšeniu celkovej situácie\nv medziľudských vzťahoch, opak je pravdou. Už aj v súčasnej dobe sa nápad v jednotlivých\nsenátoch zvýšil, lebo bol znížený počet senátov. Niektoré senáty sú zložené z dvoch alebo\nzo štyroch sudcov, čo si vyžaduje neustále dopĺňanie senátov zastupujúcimi sudcami.\nPredtým pridelená agenda sa vybavuje v pôvodných senátoch a agenda prideľovaná\nod 1. 9. 2015 sa vybavuje v novo zložených senátoch. Sťažovateľ v súčasnosti takto\nrozhoduje v troch senátoch – 4T, 1T a 6T, čo zákonite sťažuje a spomaľuje vybavovanie\npridelenej agendy. Vzťahy medzi sudcami boli narušené už skôr, ale v dôsledku týchto\nzmien sa ešte narušenie prehĺbilo.».\nAj podľa názoru sťažovateľa v 2. rade bolo skutočným dôvodom prijatia\nnapadnutých opatrení predsedníčky najvyššieho súdu jeho „odstavenie a vyradenie...\nod nezávislého rozhodovania, ktoré nekorešponduje s vôľou aktuálnych držiteľov politickej\n(výkonnej) moci a časťou verejnosti. Zákonný dôvod na takéto zmeny Rozvrhu práce\nna rok 2015 nebol absolútne daný lebo nenastala zmena v personálnom obsadení trestných\nsenátov, ani k náhlej a dlhodobej prekážke na strane sudcu – sudcov a ani k zvýšeniu\nnápadu vecí na trestnom úseku alebo k zvýšenej zaťaženosti niektorého – niektorých senátov\nna trestnoprávnom kolégiu.“.\nPodľa presvedčenia sťažovateľov „Trestný poriadok a zákon o sudcoch umožňuje\nnajvyššiemu súdu v trestnom konaní rozhodovať v senátoch len ak sú trojčlenné alebo\npäťčlenné. Dvojčlenný (3T) [týka sa sťažovateľa v 2. rade, pozn.] alebo štvorčlenný (5T)\nsenát Trestný poriadok, ale ani Zákon o sudcoch nepozná a svojvoľné kreovanie\ntrojčlenného senátu v zložení zo štyroch sudcov je porušením práva fyzických osôb\nna spravodlivý súdny proces.“ .\n\n5\n\nSťažovateľ v 1. rade k tomu dodáva, že „V tejto spojitosti ako typicky účelové sa\nukazuje aj zloženie senátu 3T iba z dvoch kmeňových sudcov... a sudcu\n\n, dočasne\n\nprideleného na výkon funkcie v tomto senáte, hoci senát 5 T má štyroch kmeňových\nsudcov... Na najvyššom súde sa doposiaľ uplatňovala zásada, že za takejto situácie, práve\ndočasne pridelený sudca nikdy nepôsobil ako tretí člen senátu.\nDôvodom na zrušenie každého rozhodnutia štvorčlenného senátu je okolnosť,\nže predseda súdu alebo riadiaci predseda senátu bude arbitrárne určovať zo senátu,\nzloženého zo štyroch sudcov, troch na rozhodnutie v konkrétnej veci. Takýto postup\nporušuje aj práva fyzických osôb na zákonného sudcu a sudcovi, zaradenému v senáte\nzo štyroch sudcov, v prípade rozhodovania v senáte z troch sudcov, hrozí opodstatnene\ndisciplinárny postih za to, že v rozpore so zákonom konal a rozhodoval, hoci nie je\nzákonným sudcom.“.\nPodľa názoru sťažovateľov „V opatreniach predsedníčky najvyššieho súdu č. 11\na č. 13 nie je určený mechanizmus, z ktorého by bol dopredu daný presný a ničím\nnezameniteľný spôsob prideľovania veci konkrétnemu sudcovi - spravodajcovi a kreovania\ntrojčlenného senátu pre takto pridelenú konkrétnu trestnú vec napadnutú cez elektronickú\npodateľňu...“.\nSťažovateľ v 1. rade dopĺňa, že „Zloženie senátu 5T pre každú konkrétnu trestnú vec\ntak ostane na absolútnej svojvôli riadiaceho predsedu senátu..., ktorý už verejne mediálne\nvyhlásil, že pre názorovú disharmóniu..., senát 5T bude rozhodovať vo všetkých veciach\nbez\n\n... Napokon opatrenie č. 13 bolo prijaté iba na želanie\n\naby nerozhodoval v senáte 5T aj\n\n. Nedovoliť rozhodovať\n\n,\nz dôvodu\n\nprávneho názoru, je zjavným zámerom opatrení č. 11 a č. 13...\nKeďže sťažovateľ je sudcom, čo je povolanie, ktorého výkon (povolania)\nje rozhodovanie v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach alebo preskúmavaní\nzákonnosti orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov\norgánov verejnej moci... neprideľovaním veci na rozhodovanie, resp. vylúčenie\nnavrhovateľa z rozhodovania, tento nemá vytvorené pracovné podmienky na faktické\n\n6\n\nrealizovanie svojho práva na povolanie a zároveň reálne nezotrváva vo funkcii sudcu,\npretože mu nie sú veci na rozhodovanie prideľované.“.\nSťažovatelia považujú „kvalifikované ústavné posúdenie postupu predsedníčky\nnajvyššieho súdu v konkrétnom prípade za vec precedentného významu, pretože ak uvedený\npostup predsedníčky najvyššieho súdu, ktorý je účelový a vykazuje známky zjavnej svojvôle,\nsi ona osvojí ako pracovnú metódu aj do budúcna, budú tým ohrozené nielen základné\nľudské práva a slobody sudcov a zamestnancov najvyššieho súdu, ale aj s následnou\nreflexiou, najmä práva na zákonného sudcu účastníka (strany) v konaní, a tým zákonite\naj porušenie princípov právneho štátu, ktoré vyjadrujú charakter Slovenskej republiky“.\nSťažovatelia sa zhodujú, že „Opatreniami predsedníčky súdu ako individuálnymi\nsprávno-riadiacimi aktmi bolo zasiahnuté do“ ich „základného práva... na dobrú správu\nveci verejných, na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, do práva na ochranu\npred diskrimináciou v zamestnaní za právne presvedčenie, zmýšľanie, resp. názor\na do práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok...“.\nAko uvádzajú, „čl. 36 písm. b) Ústavy je tým ustanovením, ktoré vyplýva\nzo skutkového stavu uvedeného v sťažnosti a porušenie základného práva, ktorého reálnosť\nmožno odôvodiť, nie zo samotnej zmeny rozvrhu práce súdu, ale z odôvodnení jeho zmeny\npredsedníčkou súdu, čo je zachytené v zápisnici z prerokovávania rozvrhu v sudcovskej\nrade“.\nSťažovatelia tvrdia, že «Právo podľa čl. 36 Ústavy zahŕňa jednak právo\nna spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a podľa výslovného znenia v písm. b)\naj ochranu pred diskrimináciou v zamestnaní. Tým, že splnomocnenie pre zákonodarcu\nna obsah, resp. predmet úpravy zákona, ktorý má vydať, je formulovaný demonštratívne\n(slovom „najmä“), je možno pod toto právo nasubsumovať aj osobitné práva sudcu\nvyplývajúce z ustanovenia § 34 ods. 1 (nadpis „základné práva sudcu“) priznáva každému\nsudcovi za rovnakých podmienok rovnaké práva a povinnosti. Podľa výslovného znenia\ntohto\n\nustanovenia\n\nzákona\n\no súdoch\n\n„sudca\n\n7\n\nnemôže\n\nbyť\n\nzvýhodňovaný\n\nalebo\n\nznevýhodňovaný pre jeho právne názory vyjadrené v rozhodovaní alebo pre jeho názory\na postoje sudcu.“».\nSťažovateľ v 1. rade vo vzťahu k namietanému čl. 30 ods. 4 ústavy uvádza,\nže v zmysle ustanovenia tohto článku ústavy „občania majú za rovnakých podmienok\nprístup k voleným a iným verejným funkciám. Toto základné ľudské právo v zmysle\nnespochybniteľnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu\nimplicitne v sebe zahŕňa aj právo na zotrvanie vo funkcii a v jeho rámci treba vidieť\ni zotrvanie vo funkcii s reálnym výkonom povinností vyplývajúcich z obsahovej náplne danej\nfunkcie. Predsedníčka súdu vyjadreniami pri odôvodňovaní preradenia a rozdelenia členov\npôvodného senátu 1T z dôvodu nesúhlasu s právnym názorom, spolu s verejnými\nvyjadreniami predsedu senátu 5T, prezentovala zjavný zámer zabrániť sťažovateľovi\nv rozhodovaní, čo je jediná náplň funkcie sudcu.“.\nPodľa názoru sťažovateľov predsedníčka najvyššieho súdu ako orgán riadenia\na správy tohto súdu v danom prípade prekročila ústavné a zákonné kompetencie, rozhodla\ndiskriminačne, konala v rozpore s právnym princípom legitímneho očakávania, lebo\npo prvýkrát rozhodla „na preukázaný nátlak politikov a verejnosti“ a nekonala v súlade\ns princípmi nezávislosti súdnej moci.\nSťažovatelia uznávajú, že „Zákon síce umožňuje predsedovi súdu meniť alebo\ndopĺňať rozvrh práce. Zmeny a doplnenia však nemôžu byť svojvoľné...\nOpatrenie predsedníčky súdu č. 11 je vo vzťahu k povinnostiam predsedu súdu\nv rozpore s ustanoveniami zákona o sudcoch upravujúcimi podmienky zmeny rozvrhu práce\na tiež v rozpore s tým istým zákonom ustanovenými dôvodmi na zmenu alebo doplnenie\nrozvrhu práce. Opatrenie č. 11 je zjavne svojvoľné, keďže dôvodom potreby nového\nrozdelenia prác pri výkone súdnictva v trestnoprávnom kolégiu nebola ani zmena\npersonálneho obsadenia súdu, ani dlhodobá neprítomnosť niektorého zo sudcu\n(resp. sudcov trestnoprávneho kolégia), ani výrazné rozdiely v pracovnom zaťažení sudcov\na poverených zamestnancov súdu, ktoré by vznikli objektívne v priebehu kalendárneho\nroka.“.\n\n8\n\nSťažovateľ v 1. rade ďalej uvádza, že „Opatrenie č. 13 je síce vydané v súvislosti\nso zmenou v obsadení súdu sudcami (úmrtie sudcu\n\n). Ním realizované zmeny\n\nsú však opäť svojvoľné. Senát 5T mal totiž po zániku funkcie sudcu\n\ntroch členov,\n\nako to ustanovuje § 18 ods. 1 prvej vety zákona č. 757/2004 Z. z. Skutočným dôvodom jeho\nvydania bolo vylúčiť sťažovateľa z rozhodovania v senáte 5T, umelým a v tomto prípade\nopäť neodôvodneným preradením sudcu\n\nzo senátu 6T do senátu 5T... Predseda\n\nsenátu 5T doteraz so sťažovateľom neprerokoval zadeľovanie práce v senáte, hoci mu to\nukladá čl. 34 bod 4 prvá veta Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu...“.\nSťažovatelia zhodne tvrdia, že „Pred zmenami rozvrhu práce, predsedníčka súdu\nopatrenie č. 11“ s nimi „prerokovala... iba formalisticky a opatrenie č. 13“\ns nimi „neprerokovala vôbec, a ani“ ich „nevypočula pred prijatím tohto individuálneho\nopatrenia“, ktoré sa ich osôb „nepriaznivo dotýka.“.\nV ďalšom sťažovatelia poukázali na Bangalórske zásady správania sudcov;\nodporúčanie CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov Rady Európy členským štátom\no sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť zo 17. novembra 2010 a dodatok\nk nemu; základné princípy nezávislosti súdnictva OSN A/COF.121/22/Rev. 1 59 (1985);\nEurópsku Chartu o štatúte sudcov (1998) (DAJ/DOC(98)23); správu pracovnej skupiny\nEurópskej siete Súdnych rád – SUDCOVSKÁ ETIKA, 2009 – 2010; správu PORADNEJ\nRADY EURÓPSKYCH SUDCOV CCJE(2011)6 o situácii súdnych mocí a sudcov\nv rôznych členských štátoch, Štrasburg, 9. novembra 2011; MAGNU CHARTU SUDCOV\n(Základné princípy), CCJE(2010)3, Štrasburg, 17. novembra 2010; odporúčanie Výboru\nministrov Rady Európy členským štátom o nezávislosti, spôsobilosti a postavení sudcov\nR (94) 12 z 13. októbra 1994; rezolúciu EAJ – preskúmavanie súdnych rozhodnutí\nvýkonnou mocou.\nSťažovatelia\n\ntrvajú na\n\ntom, že\n\nich\n\n„Diskriminácia...\n\nza\n\nprávny\n\nnázor\n\nvyjadrený v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 8/2015\n\n9\n\nz 23. februára 2015, 1 To 1/2015 z 29. mája 2015, 1 To 4/2015 z 15. júla 2015 zo strany\npredsedníčky najvyššieho súdu pokračovala i /aj:\n[vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade, pozn.] 31. augusta 2015, keď podala\ntrestnoprávnemu kolégiu najvyššieho súdu návrh na odvolanie sťažovateľa z funkcie\npredsedu tohto kolégia pred ukončením trojročného funkčného obdobia, čo sa stalo prvý\nkrát v histórii Najvyššieho súdu... Sťažovateľ bol odvolaný z funkcie predsedu\ntrestnoprávneho kolégia 14. septembra 2015, po rozprave, v ktorej predsedníčka\nnajvyššieho súdu na neverejnom zasadnutí opätovne konštatovala, že musela na podklade\nznepokojenia verejnosti rozpustiť senát 1T.“\n[vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade, pozn.] 29. septembra 2015, keď podala\ntrestnoprávnemu kolégiu podnet na prijatie zjednocujúceho stanoviska, ktorého základom\nbolo uznesenie 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015, v ktorom bez pridelenia veci a bez znalosti\nobsahu spisu posúdil právoplatne skončené a opravnými prostriedkami nenapadnuté\nrozsudky senátu pod sp. zn. 1 Tdo 8/2015 a 1 To 1/2015 ako nezákonné. Následne\n30. septembra 2015 predsedníčka najvyššieho súdu podala na členov rozpusteného senátu\n1T osobitné návrhy na začatie disciplinárneho konania pre právny názor uvedený\nv rozsudku 1 T 8/2015.“.\nVzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažností\nna ďalšie konanie nálezom rozhodol, že\n„1. Základné právo sťažovateľa\n\na\n\npodľa\n\na) čl. 12 ods. 1, čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s čl. 21 ods. 1, čl. 41\nCharty základných práv Európskej únie, čl. 2 ods. 1, čl. 26 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach, čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych,\nsociálnych a kultúrnych právach a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských\npráva a základných slobôd,\nb) čl. 1 ods. 1, ods. 2, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, samostatne aj čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky\nOpatreniami č. 11 a 13 predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými\nsa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015\nporušené bolo.\n\n10\n\n2. Opatrenia č. 11 a č. 13 predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nktorými sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015\nz 26. augusta 2015, Spr 956/2015 a z 10. septembra 2015, Spr 1083/2015 sa zrušujú v časti\ntýkajúcej sa sťažovateľa.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú\nujmu v sume 100 000 eur [sťažovateľovi v 1. rade] 80 000 Eur [sťažovateľovi v 2. rade]...\nna účet sťažovateľa, na ktorý mu je zasielaný plat, do jedného mesiaca od doručenia tohto\nnálezu.\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov\nkonania v sume 355,72 eur [každému]... na účet jeho právneho zástupcu Bohumila Nováka\ndo 1 mesiaca od doručenia tohto nálezu.“.\nSťažovatelia zároveň navrhli vo veci rozhodnúť o dočasnom opatrení podľa § 52\nods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým ústavný súd odloží vykonateľnosť\nopatrení predsedníčky najvyššieho súdu č. 11 a č. 13, ktorými sa mení a dopĺňa rozvrh\npráce, s odôvodnením, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky bude konať a rozhodovať\nv senátoch trestného kolégia v takom zložení, ktoré je v rozpore s ústavnými a zákonnými\núpravami, takže bude dochádzať aj k porušovaniu základného práva na zákonného sudcu\nv zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy...“.\nRovnako sťažovatelia zhodne tvrdia, že v ich prípade ide o naliehavú vec, ktorá spĺňa\npredpoklady na postup podľa § 26 ods. 1 zákona o ústavnom súde, preto navrhli prednostné\nrozhodnutie o týchto sťažnostiach, „pretože od 1., resp. 11. septembra 2015 dochádza\nk nerešpektovaniu ústavného imperatívu na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy\nu fyzických osôb v trestnom konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky“.\nSťažovatelia v sťažnostiach doručených ústavnému súdu 18. novembra 2015\n(sťažovateľ v 1. rade) a 1. decembra 2015 (sťažovateľ v 2. rade), ktorými namietali\nporušenie svojich práv rozhodnutím predsedníčky najvyššieho súdu pod sp. zn.\n\n11\n\nSpr 853/2015 z 19. októbra 2015, uviedli, že týmto rozhodnutím „podľa § 41 ods. 1, 2\npísm. a) zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a čl. V bodov 1 písm. a) a 2 Zásad povoľovania\nfunkčných povinnosti sudcu v domácom prostredí“ im bolo „zrušené povolenie o plnení\nfunkčných\n\npovinnosti\n\nsudcu\n\nv domácom\n\nprostredí\n\nvydané\n\n3.\n\nseptembra\n\n2014,\n\nSpr 891 pod/2014, z dôvodu disciplinárneho konania...“ vedeného pod sp. zn. KP 112/2015\nproti sťažovateľovi v 1. rade a sp. zn. KP 113/2015 proti sťažovateľovi v 2. rade.\nZ obsahu\n\nsťažností\n\nvyplýva,\n\nže\n\n„Predsedníčka\n\n1. októbra 2015 okrem\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\npodala\n\n“ aj na sťažovateľov «disciplinárny návrh...\n\núdajne za „svojvoľný právny názor“ vyjadrený v rozsudku..., sp. zn. 1 Tdo 8/2015,\nz 23. februára 2015, hoci paradoxne... 20. augusta 2015 tento istý rozsudok tvoril zákonný\npodklad pre jej návrh na vydanie zjednocujúceho stanoviska trestného kolégia\n29. septembra 2015 pod Tp 62/2015...».\nSťažovatelia\n\nzhodne\n\npovažujú\n\n„kvalifikované\n\nústavné\n\nposúdenie\n\nkrokov\n\npredsedníčky najvyššieho súdu v konkrétnom prípade za vec precedentného významu,\npretože ak uvedený postup predsedníčky, ktorý je účelový, diskriminačný a vykazuje známky\nzjavnej svojvôle, si ona osvojí ako pracovnú metódu aj do budúcna, budú tým ohrozené\nzákladné ľudské práva a slobody sudcov a zamestnancov najvyššieho súdu“.\nSú presvedčení, že „Rozhodnutím predsedníčky súdu ako individuálnym správnoriadiacim aktom bolo zasiahnuté do“ ich „základného práva... na dobrú správu veci\nverejných, na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, do práva na ochranu pred\ndiskrimináciou v zamestnaní za právne presvedčenie, zmýšľanie, resp. názor“.\nTvrdia, že predsedníčka najvyššieho súdu ich „nevypočula a ani“ im „nedala...\npríležitosť vyjadriť sa, hoci v zmysle čl. 17 odporúčania Výboru ministrov Rady Európy\nRec (2007/7 z 20. júna 2007 o dobrej správe musia byť správne rozhodnutia formulované\nv jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie,\nzahŕňajúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo vydané“.\n\n12\n\nPodľa názoru sťažovateľov predsedníčka najvyššieho súdu pri prijímaní dotknutého\nrozhodnutia v danom prípade prekročila ústavné a zákonné kompetencie, rozhodla\narbitrárne (svojvoľne), v rozpore s povinnosťami ustanovenými pri jej riadení a správe\nnajvyššieho súdu, ako aj v rozpore s podmienkami, pre ktoré možno zrušiť sudcovi\npovolenie plniť si svoje funkčné povinnosti v domácom prostredí. Sťažovatelia\nsú presvedčení, že predsedníčka najvyššieho súdu rozhodla „na preukázaný nátlak\npolitika“, a to pre ich názory a postoje a právne názory vyjadrené v rozhodnutiach\npri rozhodovaní. Rovnako sťažovatelia tvrdia, že predsedníčka najvyššieho súdu nekonala\nv súlade s princípmi o dobrej verejnej správe a o ochrane pred diskrimináciou v zamestnaní\na porušila ich základné právo na dobrú správu vecí verejných a mať možnosť za rovnakých\npodmienok plniť si funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí. Zároveň, ako to\nuvádzajú sťažovatelia, predsedníčka najvyššieho súdu nedbala na zásady demokratického\nprocesu, vládu práva, nediskrimináciu, zodpovednosť a transparentnosť.\nSťažovatelia uznávajú, že „Zákon o sudcoch síce umožňuje predsedovi súdu zrušiť\nsudcovi prácu v domácom prostredí avšak nemôže byť toto rozhodnutie svojvoľné.\nNa zrušenie sa vyžaduje splnenie niektorej zo zákonom ustanovených podmienok\npredpokladaných v ustanovení § 41 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Musí byť preukázaný\nnedostatočný výkon funkcie sudcu alebo porušenie sudcovských povinností.“.\nNapadnuté rozhodnutie je však podľa sťažovateľov „prima facie svojvoľné, keďže\ndôvod jeho prijatia je z jeho obsahu nezistiteľný, najmä však dôvodom takého postupu nebol\nnedostatočný výkon funkcie sudcu... ani porušenie... sudcovských povinností... Ide o ďalší\nv sérii šikanóznych krokov, po rozpustení senátu 1T, iniciovaní odvolávania z funkcie\npredsedu kolégia [týka sa sťažovateľa v 1. rade, pozn.] a disciplinárneho stíhania\nsťažovateľa za jeho názory a postoje a pre jeho právne názory vyjadrené v rozhodovaní\n[týka sa oboch sťažovateľov, pozn.]“.\nAko sťažovatelia uvádzajú, „predsedníčka najvyššieho súdu toto rozhodnutie“ s nimi\n„neprerokovala“ ani ich „nevypočula pred prijatím tohto individuálneho aktu“, ktorý sa ich\n„nepriaznivo dotýka, hoci jej to expressis verbis ukladá i čl. 5 bod 4 písm. q) Rokovacieho\n\n13\n\nporiadku Najvyššieho súdu..., podľa ktorého, ak predseda súdu zistí, že došlo k porušeniu\nzásad sudcovskej etiky, zásad dôstojnosti súdneho konania a plynulosti súdneho konania,\nje povinný prerokovať zistené nedostatky s dotknutým sudcom, so súdnym úradníkom alebo\nzamestnancom, ktorí plnia úlohy vyplývajúce z ich pôsobnosti“.\nPredsedníčka najvyššieho súdu napadnuté rozhodnutie sp. zn. Spr 853/2015\nz 19. októbra 2015 odôvodnila „vedením disciplinárneho konania“ proti sťažovateľom. Títo\nvšak tvrdia, že «Vedenie disciplinárneho konania proti sudcovi môže byť základom\npre zrušenie povolenia o plnení funkčných povinností sudcu v domácom prostredí, ale až\nna podklade právoplatného rozhodnutia disciplinárneho senátu, ktorým uznal sudcu\nza vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia, čo sa v ustanovení § 41 ods. 2\ncitovaného zákona predpokladá pod písm. b). Až právoplatné rozhodnutie disciplinárneho\nsenátu, ktorým uznal sudcu za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia sa uvádza\nako samostatný dôvod na zrušenie [sťažovateľ v 2. rade zvýraznil, že „už vydaného“]\npovolenia o plnení funkčných povinností sudcu v domácom prostredí práve preto, aby\nlen formálne podanie disciplinárneho návrhu, bez reálneho dôkazného základu, nebolo\npre predsedu súdu nástrojom na bezdôvodné šikanovanie názorovo mu nepohodlných\nsudcov. Vedenie disciplinárneho konania proti sudcovi podľa § 41 ods. 1, druhá veta,\nzákona o sudcoch je dôvodom pre predsedu súdu, že mu nepovolí plniť funkčné povinnosti\nv domácom prostredí, ale nie je zákonným dôvodom na zrušenie [sťažovateľ v 2. rade\nzvýraznil, že „už vydaného“] povolenia o plnení funkčných povinnosti sudcu v domácom\nprostredí. Predsedníčkou najvyššieho súdu..., použitý čl. V bod 1 a 2 Zásad neupravuje\nzrušenie povolenia plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí a bod 1 uvedených\nZásad neobsahuje ani písm. a). Čl. VI. bod 2) týchto Zásad predsedovi súdu síce formálne\numožňuje zrušenie alebo obmedzenie výkonu práce v domácom prostredí aj v prípade\npodania návrhu na disciplinárne konanie proti sudcovi, avšak ide o svojvoľné a nezákonné\nrozšírenie postihu sudcu Súdnou radou a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky,\npretože zákon o sudcoch v ustanovení § 41 ods. 1 takýto postup neumožňuje. Pritom\nsamotné zmocnenie v ustanovení § 41 ods. 1 pre Súdnu radu a ministra spravodlivosti\nSlovenskej republiky na prijatie Zásad sa navyše týka výlučne iba určenia rozsahu v akom\n\n14\n\nsa majú plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí a nie na úpravu rušenia\npovolenia plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí.\nZákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch nie je možné meniť podzákonným, hoci všeobecne\nzáväzným, právnym predpisom a už vôbec nie Zásadami povoľovania funkčných povinnosti\nsudcu v domácom prostredí zo 16. septembra 2014 prijatými Súdnou radou a ministrom\nspravodlivosti Slovenskej republiky..., pretože by išlo o zmenu zákona parlamentu, čiže\no zásah do pôsobnosti zákonodarnej moci a do hierarchie právnych noriem...\n... Zásady prijaté Súdnou radou a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky sú\nnormami nižšej právnej sily v porovnaní so zákonom o sudcoch, vydaným Národnou radou\nSlovenskej republiky. Účelová argumentácia predsedníčky súdu obsahom Zásad na zmenu\nobsahu ustanovenia § 41 ods. 1 zákona o sudcoch tykajúceho sa výlučne iba určenia\nrozsahu v akom sa majú plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí a nie úpravy\nrušenia, resp. obmedzovania už povoleného plnenia funkčných povinnosti sudcu v domácom\nprostredí, je nezákonná a neústavná.\nRozhodnutím o povolení plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí\nz 3. septembra 2014, sp. zn. 891/2014 bol prijatý nespochybniteľný záver, že povinnosti\nsudcu si sťažovateľ plní na takej úrovni, že to nebránilo vyhoveniu jeho žiadosti. Od tohto\nrozhodnutia až do súčasnej doby sťažovateľ nebol písomne ani ústne upozornený\npredsedníčkou, podpredsedníčkou súdu, resp. predsedom trestného kolégia na nedostatky\npri plnení funkčných povinností sudcu a na sťažovateľa v tomto smere neboli sťažnosti ani\nod procesných strán.».\nVzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažností\nna ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:\n„1. Základné právo sťažovateľa\n\n“ a„\n\nna dobrú správu vecí verejných podľa čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 41 Charty základných práv Európskej únie a základného\npráva podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 36 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky mať\nza rovnakých podmienok prístup na plnenie funkčných povinnosti sudcu v domácom\nprostredí Rozhodnutím predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. októbra\n2015, Spr. 853/2015, porušené bolo.\n\n15\n\n2. Rozhodnutie predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým bolo\nsťažovateľovi zrušené povolnie o plnení funkčných povinnosti sudcu v domácom prostredí\nvydané 3. septembra 2014, Spr 891 pod/2014 zrušuje.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú\nujmu v sume 10 000 eur... na účet sťažovateľa, na ktorý mu je zasielaný plat, do jedného\nmesiaca od doručenia tohto nálezu.\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov\nkonania v sume 355,72 eur [každému] na účet jeho právneho zástupcu Bohumila Nováka\ndo 1 mesiaca od doručenia tohto nálezu.“.\nAj v týchto sťažnostiach sťažovatelia navrhli rozhodnúť o dočasnom opatrení,\nktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia predsedníčky\nnajvyššieho súdu s odôvodnením, že „U predsedníčky najvyššieho súdu ide o ďalší v sérií\nšikanóznych krokov proti sťažovateľovi za jeho právne názory, po rozpustení senátu 1T,\niniciovaní odvolávania z funkcie predsedu kolégia [vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade]\na iniciovaní disciplinárneho stíhania [vo vzťahu k obom sťažovateľom]“.\nTaktiež navrhli postup podľa § 26 zákona o ústavnom súde, pretože podmienky\nv ňom uvedené považovali za splnené.\nPodaním doručeným ústavnému súdu 22. februára 2016 sťažovateľ v 1. rade\nzopakoval argumentáciu vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práv opatreniami\npredsedníčky najvyššieho súdu č. 11 a č. 13 týkajúcu sa neurčenia mechanizmu\nprideľovania vecí konkrétnemu sudcovi spravodajcovi a kreovania trojčlenného senátu\npre veci napadnuté do senátu 5T, zvýraznil pritom, že riadiaci predseda označeného senátu\ns ním „neprerokoval zadeľovanie práce v senáte, hoci mu to ukladá čl. 34 bod 4 prvá veta\nRokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. Podotkol, že za takéto\nprerokovanie nemožno považovať medializované vyjadrenia riadiaceho predsedu senátu 5T,\npodľa ktorých sa sťažovateľ v 1. rade nebude podieľať na rozhodovacej činnosti\ntohto senátu a nebudú mu prideľované žiadne veci. Prílohu doplnenia podania tvoril\n„zoznam 68 trestných káuz napadnutých do senátu 5T od 7. septembra do 31. decembra\n\n16\n\n2015 (od 1. septembra do 31. decembra 2015 bol\n\nv senáte 5T) a už rozhodnutých“,\n\nv ktorých sťažovateľ v 1. rade ako jeho stály člen nebol zaradený do „trojčlennej\nrozhodovacej zostavy senátu 5T riadiacim predsedom senátu“.\nPretože vo všetkých štyroch sťažnostiach išlo o skutkovú a právnu súvislosť a sčasti\naj totožnosť účastníkov konania, ústavný súd v záujme hospodárnosti uzneseniami\nč. k. PLs. ÚS 7/2015-7 z 18. novembra 2015, č. k. PLs. ÚS 8/2015-6 z 9. decembra 2015\na č. k. PLs. ÚS 1/2016-5 z 19. januára 2016 spojil konania o jednotlivých sťažnostiach\nsťažovateľov na spoločné konanie.\nV konaní o sťažnosti sťažovateľa v 1. rade doručenej ústavnému súdu\n14. októbra 2015\n\nsudkyňa\n\nIII.\n\nsenátu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nJana\n\nBaricová\n\nprípisom\n\nz 27. októbra 2015 v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde oznámila\npredsedníčke ústavného súdu skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať pochybnosť\no jej nezaujatosti\n\na\n\nnestrannosti\n\nako\n\nsudkyne\n\nústavného\n\nsúdu\n\nv\n\ntejto\n\nveci.\n\nO vyhlásení predpojatosti sudkyne Jany Baricovej rozhodol ústavný súd uznesením\nč. k. I. ÚS 494/2015-5 z 18. novembra 2015 tak, že ju z výkonu sudcovskej funkcie vo veci\nv tom čase vedenej pod sp. zn. Rvp 14039/2015 nevylúčil.\nSťažovateľ v 1. rade v oboch svojich sťažnostiach doručených 14. októbra 2015\na 18. novembra 2015 vzniesol námietku zaujatosti sudcov ústavného súdu Ľudmily\nGajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza.\n\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n\n17\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...\nÚstavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní\nzákladných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich\nz medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo\nslobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na\nneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu návrhu na ďalšie konanie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,\nako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\n\n18\n\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nPodľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti\npetitom, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ\n(v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje, akého\nrozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde),\nčím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky\nna poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len\no tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,\nktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09,\nII. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom\nuvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, ústavný súd považuje iba za súčasť\nargumentácie.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považuje namietané\nporušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, porušenie základného práva zaručeného v čl. 36 ústavy\nv spojení s čl. 21 ods. 1 a čl. 41 charty, čl. 2 ods. 1 a čl. 26 paktu o občianskych právach,\nčl. 2 ods. 2 paktu o hospodárskych právach a čl. 1 protokolu č. 12 k dohovoru, ďalej\n\n19\n\nporušenie čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie\nzákladného práva zaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy opatreniami č. 11 a č. 13 predsedníčky\nnajvyššieho súdu, ktorými sa mení a dopĺňa rozvrh práce; a porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2\nods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 41 charty v súvislosti s právom na dobrú správu\nvecí verejných a porušenie čl. 12 ods. 2 v spojení s porušením základného práva\nzaručeného v čl. 36 písm. b) ústavy mať za rovnakých podmienok prístup na plnenie\nfunkčných povinností sudcu v domácom prostredí rozhodnutím predsedníčky najvyššieho\nsúdu sp. zn. Spr 853/2015 z 19. októbra 2015.\n1. K namietanému porušeniu práv opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu\nč. 11 a č. 13, ktorými sa mení rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2015\nPodstata námietok sťažovateľov spočíva v ich tvrdení, že predsedníčka najvyššieho\nsúdu napadnutými opatreniami č. 11 a č. 13, ktorými došlo k zmene rozvrhu práce\n(najvyššieho súdu na rok 2015) spočívajúcej v zmene zloženia (obsadenia) jednotlivých\nsenátov trestnoprávneho kolégia, sledovala postih sťažovateľov za ich právny názor\nvyjadrený v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 8/2015 z 23. februára 2015,\nsp. zn. 1 To 1/2015 z 29. mája 2015 a sp. zn. 1 To 4/2015 z 15. júla 2015. Dôvody, pre ktoré\nmalo dôjsť k prijatiu napadnutých opatrení, prezentované predsedníčkou najvyššieho súdu\n(zlepšenie\n\nfunkčnosti,\n\nzvýšenie\n\nefektívnosti\n\npri\n\nvybavovaní\n\nagendy\n\na zlepšenie\n\nmedziľudských vzťahov), sťažovatelia nepovažujú za skutočné, za tie považujú ich\n„odstavenie a vyradenie... od nezávislého rozhodovania, ktoré nekorešponduje s vôľou\naktuálnych držiteľov politickej (výkonnej) moci a časťou verejnosti“. Podľa ich\npresvedčenia nebol daný ani zákonný dôvod zmeny rozvrhu práce. Napadnuté opatrenia\npreto považujú za účelové a svojvoľné. Predsedníčke najvyššieho súdu v súvislosti\ns napadnutými opatreniami vytýkajú, že ich s nimi neprerokovala (č. 13), resp. prerokovala\niba formálne (č. 11) a pred ich prijatím sťažovateľov nevypočula.\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n\n20\n\nPodľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá\nmedzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie\nmedzinárodné záväzky.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej\nrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,\npolitické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo\netnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov\npoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\nPodľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným\na iným verejným funkciám.\nPodľa čl. 36 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné\npodmienky. Zákon im zabezpečuje najmä...\nb) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii\nv zamestnaní...\nPodľa čl. 21 ods. 1 charty zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu\npohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností,\njazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti\nk národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej\norientácie.\n\n21\n\nPodľa čl. 41 ods. 1 charty každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry\nÚnie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.\nPodľa čl. 41 ods. 2 charty toto právo zahŕňa najmä:\na) právo každého na vypočutie pred prijatím akékohoľvek individuálneho opatrenia,\nktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať;\nb) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania\noprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva;\nc) povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.\nPodľa čl. 41 ods. 3 charty každý má právo na náhradu škody spôsobenej inštitúciami\nalebo zamestnancami Únie pri výkone ich funkcií v súlade so všeobecnými zásadami\nspoločnými pre právne poriadky členských štátov.\nPodľa čl. 41 ods. 4 charty každý sa môže obrátiť na inštitúcie Únie v jednom\nz jazykov zmlúv a musí dostať odpoveď v rovnakom jazyku.\nPodľa čl. 2 ods. 1 paktu o občianskych právach každý štát, ktorý je zmluvnou stranou\npaktu, sa zaväzuje rešpektovať práva uznané v tomto Pakte a zabezpečiť tieto práva\nvšetkým jednotlivcom na svojom území podliehajúcim jeho jurisdikcii bez akéhokoľvek\nrozlišovania podľa rasy, farby, pohlavia, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania,\nnárodnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.\nPodľa čl. 26 paktu o občianskych právach všetci sú si pred zákonom rovní a majú\nprávo na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek\ndiskrimináciu a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii\nz akýchkoľvek dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického\nalebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.\nPodľa čl. 2 ods. 2 paktu o hospodárskych právach štáty, zmluvné strany paktu, sa\nzaväzujú, že zaručia, že práva formulované v tomto pakte sa budú uskutočňovať\nbez akéhokoľvek rozlišovania podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického\nalebo iného zmýšľania národnostného a sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného\npostavenia.\n\n22\n\nPodľa čl. 1 ods. 1 protokolu č. 12 k dohovoru užívanie všetkých práv ustanovených\nzákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa,\nfarba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod,\npríslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo postavenie.\nPodľa čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 k dohovoru nikto nesmie byť diskriminovaný\nakýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedené\nv odseku 1.\nV prvom rade ústavný súd k tvrdeniu sťažovateľov z úvodu ich sťažností: „Pokiaľ\nide o predsedu súdu už v roku 1997 Ústavný súd opatrenie predsedu súdu o zmene rozvrhu\npráce označil za opatrenie orgánu štátnej správy súdu a predseda súdu bol pasívne\nlegitimovaným subjektom (II. ÚS 43/97).“ považoval za potrebné uviesť, že v označenom\nrozhodnutí sp. zn. II. ÚS 43/97 z 22. júla 1997 ústavný súd konštatoval:\n„Opatrenie podľa názoru ústavného súdu nie je možné považovať za rozhodnutie\norgánu štátnej správy, ako je to uvedené v čl. 127 ústavy. Opatrenie okrem toho, že nemá\nani formálne náležitosti, ktoré sa predpisujú pre rozhodnutie, nespĺňa podmienky\nani po obsahovej stránke. Takýto akt je možné považovať len za realizovanie jeho\nprávomoci, proti ktorému nie sú prípustné opravné prostriedky, a preto nemôže o tom\nrozhodovať ani všeobecný súd. Takéto opatrenie nie je rozhodnutím - správnym aktom,\nvydaným v správnom konaní. Článok 127 ústavy na konanie pred ústavným súdom\nvyžaduje, aby individuálnym právoplatným správnym aktom, rozhodnutím orgánu štátnej\nsprávy (predseda okresného súdu), boli priamo porušené konkrétne základné práva alebo\nslobody občana (nie teda funkcionára súdu - sudcu). Keď nemožno považovať opatrenie\npredsedu súdu za rozhodnutie podľa čl. 127 ústavy a naviac sa netýka občana,\nale funkcionára súdu - sudcu, sťažnosť sa stáva nedôvodnou a zjavne neopodstatnenou.“\nArgumentáciu sťažovateľov preto v tomto smere ústavný súd nemohol považovať\nza celkom priliehavú. Pre úplnosť je však v tejto súvislosti potrebné pripomenúť v tom čase\n(vydania rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 43/97 z 22. júla 1997) účinné znenie čl. 127 ústavy,\n\n23\n\npodľa ktorého: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam\nústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej\nsamosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto\npráv a slobôd nerozhoduje iný súd.“ Vzhľadom na tieto okolnosti nemožno v daných\nveciach postupovať prísne analogicky.\nPokiaľ ide o aktuálne sťažnosti sťažovateľov, je evidentné, že zhodne namietajú\nsvoju diskrimináciu napadnutými opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu, pričom\nz obsahu ich sťažností vyplýva, že k tejto diskriminácii má dochádzať ich „odstavením\na vyradením od nezávislého rozhodovania“.\nSťažovateľ v 1. rade na podporu svojich tvrdení poukázal na medializované\nvyhlásenia riadiaceho predsedu senátu 5T, podľa ktorých sa na rozhodovacej činnosti\nv rámci tohto senátu sťažovateľ v 1. rade nebude podieľať, a v tejto súvislosti predložil\nústavnému súdu nijako neoznačený, nikým nesignovaný, bez uvedenia dátumu a miesta\nvyhotovenia a bez uvedenia zdroja jeho prevzatia (t. j. je otázna jeho akceptovateľnosť)\n„zoznam 68“ už rozhodnutých „trestných káuz“, na rozhodovaní o ktorých sa ako stály člen\nsenátu podľa jeho tvrdenia nezúčastňoval. V rámci tejto argumentácie poznamenal, že\nriadiaci predseda senátu 5T s ním „zadeľovanie práce v senáte“ neprerokoval.\nK uvedenému ústavný súd iba poznamenáva, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti\njednoznačne sledujú kritiku postupu – konania riadiaceho predsedu senátu, pričom samotná\nsťažnosť sťažovateľa v 1. rade smeruje proti opatreniam predsedníčky najvyššieho súdu\nč. 11 a č. 13 (pozri navrhovaný petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3\nzákona o ústavnom súde viazaný). Ústavný súd sa preto námietkami sťažovateľa v 1. rade\nv tomto smere nemohol zaoberať, a to najmä z dôvodu absencie ústavnoprávne významnej\nargumentácie spôsobilej preukázať nevyhnutnú príčinnú súvislosť medzi sťažnosťou\nnapadnutými opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu a postupom riadiaceho predsedu\nsenátu. Navyše, podľa čl. 34 bodu 10 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (uverejneného pod č. 291/2006 Z. z.) predseda senátu nie je orgánom správy\nnajvyššieho súdu [pozri tiež § 33 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\n\n24\n\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)],\nz čoho vyplýva, že proti nemu, resp. jeho postupu nemožno uplatňovať ochranu v zmysle\nustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy.\nSťažovateľ v 2. rade tvrdenie o diskriminácii svojej osoby oprel o závery,\nže predsedníčkou najvyššieho súdu prijatím napadnutých opatrení sledovaný zámer nebol\nnaplnený a týmito opatreniami kreované zloženie neprispelo k zvýšeniu efektivity\nrozhodovacej činnosti trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.\nÚstavný súd vo vzťahu k namietanej diskriminácii osôb sťažovateľov pripomína svoj\nprávny názor vyslovený (hoci aj v odlišnej veci, avšak zovšeobecnene aplikovateľný\naj na danú vec) vo veci sp. zn. II. ÚS 161/03, podľa ktorého „k možnému porušeniu\nústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) môže dôjsť iba v okruhu osôb\nnachádzajúcich sa v rovnakej právnej a/alebo faktickej situácii, pričom s niektorými z nich\nsa zaobchádza odlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu“. Podobne ústavný súd\nvo veci sp. zn. II. ÚS 5/03 uviedol, že „tento základný princíp (rovnosti, pozn.) je porušený\nvždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou\nzaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej\nzávažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie“ (obdobne k tomu pozri\naj I. ÚS 76/2011, I. ÚS 397/2014). Uvedené závery boli ústavným súdom prijaté\naj v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorého porušenie\nsťažovatelia taktiež namietali.\nK možnému porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie)\nv súvislosti so základným právom na prístup k verejnej funkcii môže dôjsť iba v okruhu\nosôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej a (alebo) faktickej situácii, pričom s niektorými\nz nich sa zaobchádza odlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu (I. ÚS 397/2014).\nReflektujúc na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia vo svojich\nsťažnostiach neuviedli žiaden argument, na základe ktorého by bolo možné konštatovať,\nže s ich osobami bolo napadnutými opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu (a nie\n\n25\n\nnapr. postupom riadiaceho predsedu príslušného senátu) zaobchádzané inak ako s inými\nosobami v rovnakom postavení za rovnakých podmienok, a to spôsobom, ktorý by\nnadobudol relevantný ústavný rozmer (zásah do základných práv alebo slobôd).\nÚstavný súd zastáva názor, že z hľadiska ústavnoprávnej ochrany základných práv\nsťažovateľov nie je možné považovať zmenu zloženia senátov trestnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu za „trestanie“ sudcov (v tomto prípade sťažovateľov) pre ich právny názor\nvyjadrený v rozhodnutiach s následkami ich diskriminácie, t. j. s kvalifikovaným\nnegatívnym dopadom na ich základné práva. Inak povedané, sudca nemá zákonný\na ani ústavný nárok na jeho zaradenie do toho-ktorého konkrétneho senátu, preto zmena\nzloženia senátu proti vôli sudcu v žiadnom prípade nemôže predstavovať diskrimináciu\nv jeho zamestnaní [čl. 36 písm. b) ústavy], nech už k zmene zloženia senátu dôjde\nz akýchkoľvek dôvodov.\nNavyše, ústavný súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že situácia sťažovateľa\nv 2. rade, ktorý je členom senátu 6T, sa zmenila už namietaným opatrením č. 13\nz 10. septembra 2015, kedy s účinnosťou od 11. septembra 2015 bol senát 6T zložený\nz troch (nie štyroch) členov. Po prijatí rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2016\nsa zmenila aj situácia sťažovateľa v 1. rade, ktorý je jedným z predsedov trojčlenného\nsenátu 4T, a teda akákoľvek možnosť vzniku negatívnych sťažovateľom v 1. rade\npredvídaných, resp. predpokladaných obáv odpadla.\nK namietanej diskriminácii v spojení so základným právom na prístup k voleným\na iným verejným funkciám za rovnakých podmienok (čl. 30 ods. 4 ústavy) ústavný súd\ntaktiež v minulosti už uviedol, že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy\nje iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť nediskriminačného\nuchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto funkciách\n(II. ÚS 822/00, m. m. II. ÚS 796/00).\nZ obsahu napadnutých opatrení je zrejmé, že predsedníčka najvyššieho súdu nimi\nokrem iného zmenila zloženie jednotlivých senátov trestnoprávneho kolégia.\n\n26\n\nPodľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov\nv oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce...\nPodľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie\nakt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní\nvýkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.\nPodľa § 50 ods. 2 zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje\na) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených\nvybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,\nb) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa\ntiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi\na organizuje činnosť senátu...\nJe nepochybné, že predsedníčka najvyššieho súdu v tomto prípade vystupovala\na rozhodovala ako orgán riadenia a správy súdu a jej rozhodnutie (napadnuté opatrenia)\nje pre sťažovateľov záväzné, pretože právomoc rozhodovať o tejto otázke bola zákonom\nzverená práve predstaviteľovi orgánu riadenia a správy súdu.\nAj podľa judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 315/2011) je rozvrh práce svojou\npovahou interným aktom riadenia súdu, ktorého vydanie, ako aj zmeny sú vo výlučnej\nkompetencii predsedu súdu, a to v zmysle § 49 a § 50 ods. 1 zákona o súdoch.\nSamotný výkon funkcie sudcu je v prípade splnenia zákonných podmienok na výkon\ntejto funkcie garantovaný doživotne. Podľa ústavného súdu postupom predsedu súdu\n(v tomto prípade predsedníčky najvyššieho súdu), v dôsledku ktorého dochádza k zmene\nzloženia jednotlivých senátov, k znemožneniu samotného výkonu funkcie sudcu dôjsť\nnemôže. Napadnuté opatrenia možno podľa ústavného súdu považovať za rozhodnutia, resp.\nakty riadenia predsedníčky najvyššieho súdu ako predstaviteľky orgánu riadenia a správy\nsúdu, ktorá musí v rámci výkonu svojej funkcie dbať na vytváranie podmienok v záujme\n\n27\n\nzabezpečenia plynulého chodu súdu. Inak povedané, rozhodnutím o zmene zloženia senátov\ntrestnoprávneho kolégia nie je zasiahnuté postavenie jednotlivého sudcu, jeho status,\ndochádza ním iba k zmene podmienok výkonu jeho funkcie sudcu.\nVzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným\nporušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, porušením základných práv\npodľa čl. 30 ods. 4 a čl. 36 ústavy, porušením čl. 2 ods. 1 a čl. 26 paktu o občianskych\nprávach, porušením čl. 1 protokolu č. 12 k dohovoru a označenými opatreniami\npredsedníčky najvyššieho súdu č. 11 a č. 13, ktorými sa mení a dopĺňa rozvrh práce,\nabsentuje akákoľvek príčinná súvislosť, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v tejto\nčasti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.\nPokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich práv podľa čl. 21 ods. 1 a čl. 41\ncharty, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že ide o práva, ktoré nie sú na vec\nsťažovateľov aplikovateľné.\nPodľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity\nurčené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,\nak vykonávajú právo únie.\nZo znenia čl. 51 ods. 1 charty (upravujúceho rozsah pôsobnosti charty), ako aj\njudikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88\nWachauf, Zb. 1989, s. 2609, alebo rozsudok z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi,\nZb. 1997, s. I-7493) jednoznačne vyplýva, že povinnosť členských štátov rešpektovať práva\nvymedzené v práve Európskej únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak ide\no konanie v rámci pôsobnosti Európskej únie (m. m. IV. ÚS 154/2012).\nSúdny dvor Európskej únie potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je\npotrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom\nporiadku Spoločenstva sú rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne\n\n28\n\nakty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. 4. 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737,\nbod 37).\nVo veci sťažovateľov došlo k aplikácii a interpretácii právnych noriem výlučne\nvnútroštátneho práva, a teda práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva únie, teda nejde\no žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu únie alebo k tomu,\nže by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci\nERT, Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré\nby sa malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02,\nZb. s. I-3025).\nKeďže v danom prípade nešlo o takéto konanie, je vylúčené, aby ústavný súd\nposudzoval prípadný zásah napadnutých opatrení predsedníčky najvyššieho súdu do práv\nzaručených v čl. 21 ods. 1 a čl. 41 charty (obdobne III. ÚS 344/2013, III. ÚS 443/2013).\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti aj v tejto časti odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nPokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľov o porušovaní základného práva na fyzických osôb\nna zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy), ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 43/97\nz 22. júla 1997 uviedol, že zo samotnej dikcie čl. 48 ods. 1 ústavy jasne vyplýva, že toto\nprávo patrí občanovi, účastníkovi súdneho konania, a nie sudcovi, ktorý vo veci rozhoduje.\nZ citácie článku, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, nemožno extenzívne\ninterpretovať, že sa to vzťahuje aj na sudcu.\n\n2. K namietanému porušeniu práv rozhodnutím predsedníčky najvyššieho súdu\nsp. zn. Spr 853/2015 z 19. októbra 2015\n\n29\n\nPredsedníčka najvyššieho súdu označeným rozhodnutím zrušila sťažovateľom\npovolenie plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí vydané 3. septembra 2014\npod sp. zn. Spr 891/2014, a to z dôvodu disciplinárneho konania, ktoré bolo vedené proti\nsťažovateľovi v 1. rade pod sp. zn. KP 112/2015 a proti sťažovateľovi v 2. rade\npod sp. zn. KP 113/2015.\nPodľa názoru sťažovateľov týmto rozhodnutím predsedníčka najvyššieho súdu\nporušila čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 41 charty,\nako aj čl. 12 ods. 2 v spojení s porušením základného práva zaručeného v čl. 36 písm. b)\nústavy vo vzťahu k osobám sťažovateľov. Podľa presvedčenia sťažovateľov postup\npredsedníčky najvyššieho súdu bol účelový, diskriminačný, vykazujúci známky zjavnej\nsvojvôle.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o súdoch úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať súdom\nSlovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti personálnej,\norganizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon súdnictva\nspôsobom a v medziach ustanovených zákonom.\nPodľa § 33 ods. 2 zákona o súdoch orgánmi riadenia a správy súdu sú predseda súdu\na podpredseda súdu.\nPodľa § 35 ods. 1 zákona o súdoch predseda súdu zabezpečuje riadenie a správu súdu\npodľa tohto zákona a podľa osobitných zákonov.\nPodľa § 42 ods. 3 zákona o súdoch predseda súdu je povinný dohliadať\nna dodržiavanie povinností ustanovených sudcom týmto zákonom a osobitnými zákonmi\na v prípade dôvodného podozrenia z ich porušovania je povinný vykonať opatrenia\nnevyhnutné na zistenie skutkového stavu, odstránenie zistených nedostatkov a vyvodenie\ndisciplinárnej zodpovednosti alebo trestnej zodpovednosti.\n\n30\n\nSťažovatelia\n\nsú\n\ntohto\n\nnázoru,\n\nže\n\n„napadnuté\n\nrozhodnutie\n\npredsedníčky\n\nje individuálnym správnym aktom riadenia, a teda nepredstavuje rozhodnutie v oblasti\nverejnej správy. Nemôže byť preto predmetom preskúmavania v rámci správneho\nsúdnictva.“.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve\npreskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí\na postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve\npreskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov\núzemnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb,\nako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach\nfyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.\nPodľa § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutiami správnych\norgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie\nrozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo\nprávnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti\nfyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa\nrozumie aj jeho nečinnosť.\nPodľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podľa ustanovení tejto hlavy sa\npostupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich\nprávach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal\nzákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\n\n31\n\nPodľa § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku pri rozhodnutí správneho orgánu\nvydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo\no rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň\npripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.\nPodľa § 247 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku predmetom preskúmania môže\nbyť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon\nnepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.\nVzhľadom na citované ustanovenia zákona o súdoch a Občianskeho súdneho\nporiadku, ako aj s prihliadnutím na samotné presvedčenie sťažovateľov o povahe\nnapadnutého rozhodnutia predsedníčky najvyššieho súdu (t. j. že ide o individuálny správny\nakt riadenia súdu) ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie predsedníčky najvyššieho súdu\nsp. zn. Spr. 853/2015 z 19. októbra 2015 je spôsobilým predmetom ochrany poskytovanej\nsprávnym súdnictvom podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, čo potvrdzuje\naj rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu (napr. rozsudok sp. zn. 2 Sžo 252/2010\nz 21. septembra 2011, rozsudok sp. zn. 1 SžoKS 48/2005 z 24. apríla 2007), ako\naj judikatúra ústavného súdu (napr. uznesenie č. k. III. ÚS 41/2012-19 z 25. januára 2015).\nNemožno preto akceptovať názor sťažovateľov, podľa ktorého „V danom prípade\nnemôžu ochranu označených práv sťažovateľa zabezpečiť všeobecné súdy v rámci\nsprávneho súdnictva... Nemôže byť preto predmetom preskúmavania v rámci správneho\nsúdnictva.“.\nK obavám sťažovateľov, že „pri neexistencii Najvyššieho správneho súdu, by\napeláciu proti prvostupňovému súdu v rámci správneho súdnictva rozhodoval senát\nsprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorého členom, by pred rozhodnutím mohla\npredsedníčka najvyššieho súdu reálne pohroziť, že im svojvoľne zruší povolenie o plnení\nfunkčných povinnosti sudcu v domácom prostredí, ak by mienili rozhodovať nie podľa\njej želania a predstav, ale podľa zákona a zákonným spôsobom zisteného skutkového\n\n32\n\nstavu“, ústavný súd poznamenáva, že jednak ide o ničím nepodložené domnienky\nsťažovateľov, ktoré nie sú spôsobilé privodiť odklon od judikatúrou stabilizovaného\npostupu ústavného súdu súladného so zákonom o ústavnom súde a ústavou pri posudzovaní\noprávnenosti (právomoci ústavného súdu) preskúmať sťažnosť sťažovateľov, a jednak ak by\nsťažovatelia po právoplatnom skončení konania v rámci správneho súdnictva boli\npresvedčení, že v tomto konaní boli porušené ich základné práva alebo slobody, mali by\nmožnosť obrátiť sa na ústavný súd sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.\nZohľadňujúc svoju ustálenú judikatúru ústavný súd konštatuje, že právomoc\nposkytnúť ochranu základným právam sťažovateľov majú najprv a predovšetkým\nvšeobecné súdy. Tento právny názor vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127\nods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení práv\nsťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovatelia nemôžu v\nsúčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom\nprostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané\nporušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj\nprávomoc ústavného súdu na konanie o nich.\nZmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých\norgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré\nsú povinné v občianskom súdnom konaní vykladať a aplikovať príslušné zákony\nna konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\npodľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv\na základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám\nzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny\nmechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov\nverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal\npopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53\nods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity\nreflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci\n\n33\n\nvšeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané\n(IV. ÚS 303/04).\nNa základe uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti\nsťažovateľov vo veci namietaného porušenia nimi označených práv rozhodnutím\npredsedníčky najvyššieho súdu sp. zn. Spr. 853/2015 z 19. októbra 2015 odmietol podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\nPretože sťažnosti sťažovateľov boli ako celok odmietnuté, stalo sa bezpredmetným\nrozhodovať o ich ďalších procesných návrhoch.\nRovnako bolo bez právneho významu zaoberať sa námietkami sťažovateľa v 1. rade\no zaujatosti sudcov ústavného súdu Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Lajosa\nMészárosa a Ladislava Orosza, ktorí v tejto veci v konečnom dôsledku nerozhodovali.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. februára 2016\n\n34", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "námietka zaujatosti sudcu ÚS SR", "súd-senát", "sudca", "súd-rozvrh práce"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:03aae008-4503-4080-bc70-0d937ad733ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.494.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 494/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 494/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.494.2015.1"}, {"guid": "ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 z 4. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609"}, {"guid": "ussr:6d6214d7-2de9-45d8-a1b2-80169012b6da", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 443/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 443/2013 z 26. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d6214d7-2de9-45d8-a1b2-80169012b6da"}, {"guid": "ussr:3ab804c8-bf2e-4c91-a780-5d7a980fcda3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/2013 z 18. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3ab804c8-bf2e-4c91-a780-5d7a980fcda3"}, {"guid": "ussr:def54d52-9443-4b71-a75d-1cba82730a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 154/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 154/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:def54d52-9443-4b71-a75d-1cba82730a94"}, {"guid": "ussr:bf1ff4d3-f3e1-4164-a3a3-08132182e420", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 41/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 41/2012 z 25. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf1ff4d3-f3e1-4164-a3a3-08132182e420"}, {"guid": "ussr:ea4d1a0b-97c5-44f1-941c-0146442e771b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 315/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 315/2011 z 13. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea4d1a0b-97c5-44f1-941c-0146442e771b"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:91c41337-849b-4952-8cff-12903e13c02c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 161/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 161/03 z 3. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-03", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91c41337-849b-4952-8cff-12903e13c02c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 5/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/03 z 19. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-19", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d"}, {"guid": "ussr:757f98dd-32d5-4827-b7c4-4d8ebcd4340a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 822/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 822/00 z 12. 12. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-12-12", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:757f98dd-32d5-4827-b7c4-4d8ebcd4340a"}, {"guid": "ussr:d12e8cb3-b96a-4270-8986-73a74486bbb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 796/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/00 z 10. 10. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-10-10", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:a668898b-1a56-4c4a-9456-3bb5f97e57c9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 43/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 43/97 z 22. 7. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-07-22", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.1997.1"}, {"guid": "c1d356df-b1dc-4bc7-a22d-e958065c4280:2a38d947-8038-4b57-a824-49608d8bf3eb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6213010001.1", "spisova_znacka": "1Tdo/8/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/8/2015 z 22. 2. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-02-22", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6213010001.1"}, {"guid": "f46fda65-eecb-4dda-a5bd-858fda699045:661c1aff-23c5-491c-a907-a008cf10ac97", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5814010014.1", "spisova_znacka": "1To/4/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 1To/4/2015 z 2. 2. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-02-02", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5814010014.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f3a8be9f-2834-449c-b6a9-caccfa4ab345", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.232.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 232/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 232/2016 z 20. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.232.2016.1"}]}