{"guid": "ussr:2bef3bc3-1ce3-4326-a786-4fa656b10b9d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 88/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/2016 z 4. 2. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. februára 2016, sp. zn. II. ÚS 88/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2016-02-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2bef3bc3-1ce3-4326-a786-4fa656b10b9d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.2016.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 88/2016-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Jána Pirča, správcu\nkonkurznej podstaty úpadcu PROFITUBE, spol. s r. o. v konkurze, Jazerná 3, Košice,\nprávne zastúpenej Advokát Pirč, s. r. o., Kpt. Nálepku 17, Košice, prostredníctvom ktorej\nkoná jej konateľ a advokát JUDr. Ján Pirč, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením č. k. 4 CoKR 3/2012-239\nz 27. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením\nsp. zn. 5 M Obdo 2/2013 z 20. októbra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť JUDr. Jána Pirča, správcu konkurznej podstaty úpadcu PROFITUBE, spol.\ns r. o. v konkurze, o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená\nsťažnosť JUDr. Jána Pirča, správcu konkurznej podstaty úpadcu PROFITUBE, spol. s r. o.\nv konkurze, Jazerná 3, Košice (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „správca konkurznej\n\npodstaty“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho\nuznesením č. k. 4 CoKR 3/2012-239 z 27. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 5 M Obdo 2/2013\nz 20. októbra 2014, ktorým bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie proti uzneseniu\nkrajského súdu, pretože sťažovateľ nevyužil riadne (ne-mimoriadne) dovolanie.\nPodstatou sťažnosti je posúdenie, či je porušením, odmietnutie poskytnutia ústavne\nchráneného práva na prístup k súdu, ak účastník konania čakaním na vyznačenie doložky\nprávoplatnosti premešká lehotu na podanie dovolania, a či aj v takomto prípade môže\nnajvyšší súd trvať na podaní riadneho dovolania ako podmienky prípustnosti mimoriadneho\ndovolania.\n2. Sťažovateľ podal žalobu na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“)\nproti Slovenskej konsolidačnej, a. s., a spol. o uloženie pokuty v zmysle § 30 zákona\nč. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom do 31. decembra 2011 (ďalej\nlen „ZoKR“ alebo „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Okresný súd následne rozhodol\nrozsudkom č. k. 31 Cbi 34/2011-208 z 24. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok súdu prvého\nstupňa“), ktorým žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením\nč. k. 4 CoKR 3/2012-239 z 27. februára 2013, ktorým bolo odvolanie odmietnuté (ďalej len\n„rozhodnutie krajského súdu“).\n3. V nasledujúcom období sa sťažovateľ pokúšal zistiť dátum právoplatnosti\nrozsudku súdu prvého stupňa prostredníctvom informačnej kancelárie okresného súdu.\nPoslednýkrát sťažovateľ zisťoval v informačnej kancelárii okresného súdu právoplatnosť\n17. júla 2013, kde mu bolo oznámené, že právoplatnosť na rozsudku súdu prvého stupňa\nešte vyznačená nebola.\n4. Sťažovateľ preto 22. júla 2013 zaslal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky\n(ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorá\n\n2\n\ntomuto podnetu vyhovela a 8. októbra 2013 doručila najvyššiemu súdu svoje mimoriadne\ndovolanie z 1. októbra 2013.\n5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 M Obdo 2/2013 z 20. októbra 2014 (ďalej len\n„uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z dôvodu, že sťažovateľ nevyužil\nmožnosť podania dovolania, ktorým by sa domáhal nápravy porušenia svojich práv.\n6. Krajský súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie sťažovateľa voči\nrozsudku súdu prvého stupňa z dôvodu, že na konanie pred súdom prvého stupňa mal byť\npodľa názoru odvolacieho súdu aplikovaný ZoKR, a do úvahy prichádzalo len primerané\npoužitie Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), preto mal okresný súd rozhodnúť\nuznesením (v súlade s § 198 ZoKR), voči ktorému nie je prípustné odvolanie. Skutočnosť,\nže súd prvého stupňa rozhodol v prerokúvanej veci rozsudkom namiesto toho, že mal podľa\nnázoru odvolacieho súdu rozhodnúť v zmysle § 197 ZoKR uznesením, odvolací súd\nvyhodnotil ako nepodstatnú, keďže uznesenie je menej závažné rozhodnutie ako rozsudok.\nRovnako odvolací súd nepovažoval za podstatné, že prvostupňový súd nesprávne poučil\núčastníkov o prípustnosti odvolania proti jeho rozsudku, vzhľadom na to, že nesprávne\npoučenie o možnosti podať opravný prostriedok nevytvára procesné právo na podanie\nodvolania. Rozhoduje totiž len znenie zákona, a nie obsah poučenia.\n7. Krajský súd teda vychádzal z presvedčenia, že na napadnuté konanie sa mal\naplikovať ZoKR, preto voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa v predmetnej veci nebol\nprípustný opravný prostriedok, a z toho dôvodu odvolanie sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ\nje ale toho názoru, že prvostupňový súd postupoval správne, keď na predmetné konanie\naplikoval výlučne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a naopak, práve krajský súd\nvec nesprávne právne posúdil. Rovnaký názor vyjadril aj generálny prokurátor v podanom\nmimoriadnom dovolaní z 1. októbra 2013, v ktorom uvádza: „Zastávam názor, že konanie\no uložení pokuty nemožno subsumovať pod pojem konkurzné konanie a v celom rozsahu naň\naplikovať procesné ustanovenia ZoKR. V konaní o uložení pokuty je preto potrebné\npostupovať podľa ustanovení OSP. Primerané použitie OSP platí len pre konkurzné\na reštrukturalizačné konanie, ako aj konanie o oddlžení. Neplatí to však na konania\n\n3\n\nvyvolané konkurzom, ktoré sú bežnými sporovými konaniami a v ktorých sa postupuje\nvýlučne podľa ustanovení OSP.“\n8. Tento názor potvrdil aj najvyšší súd vo svojom uznesení o odmietnutí\nmimoriadneho dovolania sp. zn. 5 M Obdo 2/2013 z 20. októbra 2014, keď na strane 7\nv odseku 3 konštatoval: „...ako správne konštatoval generálny prokurátor, odvolací súd mal\nodvolanie žalobcu meritórne prejednať, pretože odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvého\nstupňa bolo v tomto prípade prípustné podľa ust. § 201 O. s. p. V predmetnom konaní totiž\nide o sporové konanie vyvolané konkurzom, v ktorom sa postupuje podľa O. s. p.\n(a neprichádza do úvahy len primeraná aplikácia O. s. p., ako to ukladalo ust. § 196 v znení\ndo 31.12.2012 pre postup v konkurznom, v reštrukturalizačnom konaní a konaní\no oddlžení).“\n9. Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že krajský súd vec nesprávne\nprávne posúdil tým, že na danú vec aplikoval nesprávny právny predpis (aplikoval ZoKR\nnamiesto Občianskeho súdneho poriadku). Z uvedeného následne pramenilo nezákonné\nodmietnutie odvolania sťažovateľa, čím boli porušené sťažovateľove ústavné práva na\nspravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu.\n- najvyšší súd\n10. Najvyšší súd vo svojom uznesení, ktorým odmietol mimoriadne dovolanie\ngenerálneho prokurátora, konštatoval, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany\nsvojich práv a nápravy nezákonného stavu spôsobeného rozhodnutím krajského súdu\nprostredníctvom podania dovolania. Z dôvodu, že sťažovateľ v uvedenej právnej veci\nnepodal dovolanie, podľa názoru najvyššieho súdu opomenul účinne hájiť svoje práva,\na preto je mimoriadne dovolanie v tejto veci neprípustné.\n11. S takýmto konštatovaním sťažovateľ nesúhlasí, keďže podaniu dovolania z jeho\nstrany zabránili dôvody hodné osobitného zreteľa, najmä postup okresného súdu pri výkone\nzákonných povinností  najmä povinnosti vyznačovať doložku právoplatnosti na súdnych\nrozhodnutiach riadne a včas. Poukazuje na ustanovenie § 62 ods. 1 vyhlášky č. 543/2005\nZ. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre súdy (ďalej len „kancelársky poriadok“):\n4\n\n„Len čo súdny tajomník zistí, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, vyznačí na prvopise\nrozhodnutia zviazanom v súdnom spise deň, keď rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a\npripojí svoj podpis a dátum vyznačenia...“ Sťažovateľ poukázal na to, že z kontextu\nuvedeného ustanovenia vyplýva, že súd má povinnosť vyznačiť doložku právoplatnosti do\nsúdneho spisu bezodkladne po tom, čo sa dozvie, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť,\nteda po vrátení posledného potvrdenia o doručení rozhodnutia poslednému účastníkovi\nkonania (bezodkladne po faktickom nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia).\n12. Dňa 3. apríla 2013 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súdu č. k.\n4 CoKR 3/2012-239 z 27. februára 2013, ktorým bolo odmietnuté jeho odvolanie. Následne\nsa sťažovateľ opakovane informoval na okresnom súde, či rozsudok súdu prvého stupňa\nv spojení s uznesením krajského súdu už nadobudol právoplatnosť. Naposledy tak urobil\n17. júla 2013, keď mu bolo opätovne oznámené, že právoplatnosť na rozsudku súdu prvého\nstupňa ešte nebola vyznačená.\n13. Sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej osoby nahliadol 2. decembra 2014 na\nokresnom súde do súdneho spisu sp. zn. 31 Cbi 34/2011, kde zistil, že rozsudok súdu\nprvého stupňa nadobudol právoplatnosť 18. januára 2012 vzhľadom na uznesenie krajského\nsúdu o odmietnutí odvolania sťažovateľa, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. apríla 2013.\nDoložka právoplatnosti na rozsudku súdu prvého stupňa aj na uznesení krajského súdu bola\nvyznačená konajúcim súdom až 7. augusta 2013 (takmer 4 mesiace po nadobudnutí\nprávoplatnosti uznesenia krajského súdu). Takéto časové oneskorenie s vyznačením\ndoložky právoplatnosti je podľa názoru sťažovateľa v rozpore s už citovaným ustanovením\nkancelárskeho poriadku súdov. Z uvedeného podľa sťažovateľa jasne vyplýva, že konajúci\nsúd si nesplnil svoju povinnosť  včas vyznačiť doložku právoplatnosti.\n14. Včasné vyznačenie doložky právoplatnosti má pritom významné právne následky\npre účastníkov konania, keďže odo dňa právoplatnosti rozhodnutia im začínajú plynúť\nprocesné lehoty na uplatnenie ich ďalších procesných práv  napr. práva podať dovolanie.\nNesplnením si povinnosti zo strany okresného súdu a nevyznačením doložky právoplatnosti\npreto súd znemožnil sťažovateľovi poznať rozhodujúcu lehotu na podanie dovolania, a tým\nmu fakticky odoprel realizáciu procesného práva  podať dovolanie v relevantnej lehote.\n\n5\n\n15. Na uvedenom nič nemení ani fakt, že sťažovateľ ako účastník konania mal právo\nnahliadnuť do súdneho spisu, keďže uvedené porušenie povinnosti zo strany okresného\nsúdu nemožno vykladať na ťarchu účastníka konania. Právo účastníka konania na nazretie\ndo súdneho spisu nemôže byť chápané ako jeho povinnosť s cieľom nahrádzať činnosť\na povinnosti súdu vyplývajúce mu z kancelárskeho poriadku.\n16. Sťažovateľ je toho názoru, že 17. júla 2013, keď mu bolo okresným súdom\nnaposledy oznámené, že rozsudok súdu prvého stupňa ešte nie je právoplatný (v skutočnosti\nuž bol právoplatný viac ako 3 mesiace), reálne nemohol podať dovolanie, pretože mesačná\nlehota na podanie dovolania už uplynula.\n17. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že nemohol poznať dátum\nprávoplatnosti rozsudku súdu prvého stupňa v rozhodnom čase na podanie dovolania, hoci\nsa o jeho zistenie viackrát pokúšal, a preto nemohol vedieť, kedy mu začala plynúť\njednomesačná lehota na podanie dovolania a kedy mu uplynula. Sťažovateľ zastáva názor,\nže nečinnosťou súdu  nevyznačením právoplatnosti na prvostupňovom rozsudku včas, mu\nbola odňatá možnosť podať dovolanie riadne a včas.\n18. Jedinou možnosťou na účinné hájenie svojich práv v tom čase podľa\npresvedčenia sťažovateľa bolo už len podanie podnetu na mimoriadne dovolanie, ktorý\nsťažovateľ zaslal na generálnu prokuratúru 22. júla 2013 a na základe ktorého generálny\nprokurátor podal na najvyššom súde mimoriadne dovolanie 8. októbra 2013. O uvedených\nskutočnostiach najvyšší súd vedel, pretože boli obsiahnuté v podnete na mimoriadne\ndovolanie aj v mimoriadnom dovolaní a vyplývali aj z obsahu spisu.\n19. Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že podnet na podanie mimoriadneho\ndovolania podal z dôvodov uvedených v § 243r ods. 1 písm. a), b) a c) OSP a na základe\ntoho generálna prokuratúra podala mimoriadne dovolanie z dôvodu, že v prerokúvanej veci\ndošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom [§ 243f ods. 1 písm. c)\nOSP] a podporne tiež bolo konštatované, že bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred\nsúdom [§ 237 písm. f) OSP].\n\n6\n\n20. Sťažovateľ upriamuje pozornosť ústavného súdu aj na tú skutočnosť, že\nprocesnoprávny dôvod,\n\nktorý\n\naplikovala\n\ngenerálna\n\nprokuratúra\n\nna\n\nzdôvodnenie\n\nmimoriadneho dovolania [v prerokúvanej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu\nveci  § 243 ods. 1 písm. c) OSP] nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP.\nTento dovolací dôvod môže využiť iba generálny prokurátor na podanie mimoriadneho\ndovolania. Sťažovateľ ako účastník konania preto nemohol svoje práva účinne hájiť\nprostredníctvom podania dovolania  tak ako mu to vytýkal najvyšší súd vo svojom uznesení.\n21. V mimoriadnom dovolaní síce generálna prokuratúra uvádza, že sťažovateľovi\nbola odňatá možnosť konať pred súdom, ale toto je uvedené len sekundárne (podporne).\nO uvedenom svedčí aj samotná formulácia odôvodnenia mimoriadneho dovolania na\nstrane 5, tretí a štvrtý odsek: „...v predmetnej veci ide o nesprávne právne posúdenie veci,\nkeď krajský súd rozhodol podľa právnej normy, ktorá na zistený stav nedopadá. Zároveň\nbola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, keďže v dôsledku aplikácie nesprávneho\nprávneho predpisu krajský súd nepreskúmaval rozhodnutie po stránke vecnej, a toto len\nodmietol...“. S ohľadom na všetky už spomínané skutočnosti sťažovateľ zastáva názor, že\nnepodanie dovolania vyplynulo z objektívnych dôvodov, ktoré on nemohol ovplyvniť a ani\npredvídať.\n22. Sťažovateľ ďalej uvádza, že odhliadnuc od skutočnosti, že okresným súdom mu\nbolo znemožnené podať dovolanie včas, aj ak by tento podal z dôvodov, ktoré Občiansky\nsúdny poriadok poskytuje, avšak takéto dovolanie by nenapĺňalo kvalitatívnu požiadavku\n„účinného hájenia práv účastníka“ a nebolo by spôsobilé zabezpečiť ochranu jeho práv.\nUvedenú kvalitatívnu požiadavku v predmetnej právnej veci podľa názoru sťažovateľa\nmohlo napĺňať len podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, keďže len\nten má oprávnenie aplikovať ako dovolací dôvod ustanovenie § 243f ods. 1 písm. c) OSP  v\nprerokúvanej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ktoré bolo hlavným\ndôvodom porušenia ústavných práv účastníka konania.\n23. Najvyšší súd sa navyše v odôvodnení uznesenia podľa sťažovateľa vôbec\nnezaoberal primárnym dôvodom podania mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1\npísm. c) OSP, že v prerokúvanej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.\n\n7\n\nObmedzil sa totiž len na konštatovanie, že sťažovateľ ako účastník konania mohol podať\ndovolanie z dôvodu § 237 písm. f) OSP  účastníkovi konania sa postupom súdu odňala\nmožnosť konať pred súdom. Najvyšší súd svojím postupom akoby vyzdvihol generálnym\nprokurátorom sekundárne (podporne) uvádzaný dôvod podľa § 237 písm. f) OSP nad\nprimárny dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP, ktorým sa následne vôbec nezaoberal\na opomenul ho vyhodnotiť. Najvyšší súd preto podľa názoru sťažovateľa pristupoval\nk podanému mimoriadnemu dovolaniu prísne formalisticky, pričom sa nezaoberal\na nevyhodnotil ani postup nižších súdov vo vzťahu k možnosti sťažovateľa podať dovolanie\n(či ho mohol podať, z akých dôvodov ho nepodal), hoci sťažovateľ poukázal na\nnevyznačovanie právoplatnosti včas už vo svojom podnete na podanie mimoriadneho\ndovolania.\n24. Sťažovateľ vzhľadom na už uvedené poukazuje aj na stanovisko č. 36\npublikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu č. 4/2008 (ďalej len\n„zbierka stanovísk“), v ktorom je na strane 25 konštatované: „Rovnako ustanovenie § 243e\nods. 1, ani žiadne iné procesné ustanovenie a napokon ani žiadny iný právny predpis\nneobmedzuje generálneho prokurátora v tom smere, aby uplatnenie tohto mimoriadneho\nopravného prostriedku bolo viazané aj na ďalší procesný predpoklad - na (neúspešné)\nvyužitie možnosti riadneho (prípadne aj mimoriadneho) opravného prostriedku zo strany\núčastníka konania. Žiadne zákonné opodstatnenie nemá teda názor, podľa ktorého ochrana\nposkytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba,\nktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania neúspešne využila všetky zákonom\ndovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených\nzáujmov. ... I keď je mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora mimoriadnym\nopravným prostriedkom, výnimočnosť jeho použitia nemožno zabezpečiť rozšírením\ndôvodov jeho neprípustnosti nad rámec dôvodov vyplývajúcich priamo z právnej úpravy.“\nZ uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v predmetnej zbierke stanovísk vyjadril názor, že\nneprípustnosť mimoriadneho dovolania nie je možné odvodzovať od skutočnosti, že\núčastník konania nevyužil možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku, napr.\npodanie dovolania. Sťažovateľovi preto nie je zrejmé, prečo sa najvyšší súd v napádanom\nuznesení odchýlil od skôr publikovaného stanoviska najvyššieho súdu v zbierke stanovísk.\n\n8\n\nTakýmto postupom najvyšší súd ohrozil právnu istotu účastníkov konania, keď o rovnakej\nprávnej otázke rozhodol nerovnakým spôsobom.\n25. Na základe všetkých už uvedených skutočností sa sťažovateľovi javí ako\nnepochybné, že najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 5 M Obdo 2/2013 z 20. októbra\n2014, ktorým odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora len z dôvodu, že\nsťažovateľ nevyužil možnosť podania dovolania, porušil sťažovateľovo ústavné právo na\nspravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu tým, že mu odňal možnosť konať pred\nsúdom.\n26. Sťažovateľ napokon navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto\nrozhodol:\n„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd boli porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach.\nÚstavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.02.2013,\nsp. zn. 4CoKR/3/2012, právoplatné dňa 10.04.2013 a vracia mu vec na ďalšie konanie.\nPrávo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd boli porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nÚstavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa\n20.10.2014, sp. zn. 5M Obdo 2/2013, právoplatné dňa 14.11.2014 a vracia mu vec na\nďalšie konanie.“\nII.\n27. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n9\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\n-\n\npodstata veci v konaní pred ústavným súdom a v konaní pred všeobecnými súdmi\n\n28. Podstatou sťažnosti je posúdiť, či skutočnosť, že sťažovateľ, správca konkurznej\npodstaty, čakal na vyznačenie doložky právoplatnosti a takto zmeškal lehotu na podanie\ndovolania, je v rozpore s právom na prístup k súdu, resp. či najvyšší súd v tejto situácii\nmohol odmietnuť mimoriadne dovolanie z toho dôvodu, že nebolo podané tzv. „riadne“\ndovolanie.\n29. Sťažovateľ je správcom konkurznej podstaty. Štát si prihlásil do konkurzu svoje\npohľadávky. Tieto pohľadávky boli následne správcom konkurznej podstaty v zákonnej\nlehote popreté. Štát potom, čo mu boli prihlásené pohľadávky správcom konkurznej\npodstaty popreté, podal žalobu o určenie popretých pohľadávok, pričom prvostupňový súd\nžalobu zamietol z dôvodu, že táto bola podaná po uplynutí zákonnej 30-dňovej\nhmotnoprávnej lehoty. Po zamietnutí žaloby správca konkurznej podstaty, teda sťažovateľ,\npodal žalobu proti štátnym telesám (veriteľom), aby im bola uložená pokuta za nesprávne\nprihlásenie pohľadávok, ktorú by veritelia boli povinní následne zaplatiť v prospech\ndotknutej konkurznej podstaty. Prvostupňový súd žalobu o uloženie pokuty zamietol, proti\nčomu sa sťažovateľ odvolal, pričom vznikol spor, či odvolanie spadá pod režim zákona\no konkurze a reštrukturalizácii a má byť odmietnuté, alebo patrí pod režim Občianskeho\nsúdneho poriadku, a je tak prípustné.\n\n10\n\n30. Sťažovateľ sa domnieval, že krajský súd mal prerokovať jeho odvolanie, a nie ho\nodmietnuť. Proti uzneseniu o odmietnutí krajského súdu chcel preto podať dovolanie pre\nodňatie možnosti konať pred súdom. Keďže dovolanie sa podáva proti právoplatným\nrozhodnutiam krajských súdov, tak sa sťažovateľ, ako tvrdí, snažil zistiť, kedy bolo\npredmetné rozhodnutie právoplatné. Kým bola doložka vyznačená, medzičasom lehota na\npodanie dovolania uplynula. Sťažovateľ podal podnet na mimoriadne dovolanie, generálny\nprokurátor vec uchopil, ale najvyšší súd dovolanie odmietol s tým, že sťažovateľ nevyčerpal\nriadne dovolanie, mimo režimu dovolania mimoriadneho.\n- ratione personae\n31. Ústavný súd v prvom rade posúdil skutočnosť, či správca konkurznej podstaty je\noprávnenou osobou z hľadiska toho, že nejde o jeho majetok. Správca konkurznej podstaty\nna podanie sťažnosti bol síce zaviazaný veriteľským výborom prostredníctvom záväzného\npokynu  teda cudzou vôľou, avšak je potrebné konštatovať, že správca pri tomto postupe\nzároveň prejavil aj svoju vôľu, keď nežiadal veriteľský výbor o prípadnú úpravu takéhoto\nzáväzného pokynu (zrušiť povinnosť podať sťažnosť), respektíve nežiadal konkurzný súd\no vydanie uznesenia ako vo veci podania sťažnosti postupovať (postup správcu, ak sa\nsprávca nestotožní s obsahom záväzného pokynu). V zmysle ustanovenia § 83 ods. 3 ZoKR\nsa teda správca konkurznej podstaty zjavne stotožnil so záväzným pokynom príslušného\norgánu. V obchodnom registri je spoločnosť vedená ako PROFITUBE, spol. s r. o.\nv konkurze. Ústavný súd vychádzal aj z tohto, že správca konkurznej podstaty spravuje\núpadcov majetok podliehajúci konkurzu, a tým nepriamo chráni aj súkromný majetok\nveriteľom,\n\nkeďže\n\npo\n\nspeňažení\n\núpadcovho\n\nmajetku\n\ntento\n\nmajetok\n\nsplnením\n\nčiastkového/konečného rozvrhu nadobudnú veritelia úpadcu. Správca konkurznej podstaty\ntým, že predmetný majetok spravuje a zároveň je povinný postupovať s odbornou\nstarostlivosťou, musí majetok úpadcu chrániť a pri správe majetku nesmie uprednostniť\nsvoje osobné záujmy alebo záujmy iných pred spoločným záujmom všetkých veriteľov.\nÚstavný súd akceptoval čiastočne aj (nie)mocenský, nevládny charakter sťažovateľa\na základné právo na ochranu majetku, a tak nespochybnil jeho aktívnu legitimáciu.\n\n11\n\n-\n\nústavnosť výkladu oneskorenosti najvyšším súdom a právo na prístup k súdu\n\n32. Ústavný súd otvára svoju argumentáciu tým, že rozumie, ako sťažovateľ uvažuje,\nale jeho právny názor je nesprávny. Sťažovateľovi bolo rozhodnutie krajského súdu riadne\ndoručené a on mal vedomosť, aká je lehota na podanie dovolania. Skutočnosť, že\nprávoplatnosť môže nastať neskôr, než je doručené odvolacie rozhodnutie, mu môže\npredĺžiť lehotu, ale zákon nebráni podať dovolanie k už doručenému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu. Vlastnosť právoplatnosti tu hrá inú rolu (porov. Dvořák, B. Právní moc\ncivilních soudních rozhodnutí. C. H. Beck: Praha, 2008). Má uzavrieť riadne konanie,\nvytvoriť možnosť exekúcie a pod. Nie je jej zmyslom, aby sa čakalo na jej nadobudnutie,\naby účastník mohol podať mimoriadny opravný prostriedok. Z odlišnej perspektívy sa už\nk tejto otázke vyjadril ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 244/2012.\n-\n\nII. ÚS 244/2012\n\n33. V podobnej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 244/2012\nsťažovateľ v podstate tvrdil, že súdy nemali akceptovať dovolanie protistrany, pretože bolo\npodané pred nadobudnutím právoplatnosti kvôli opravnému uzneseniu (porov. bod 23\nII. ÚS 244/2012). V bodoch 29  30 citovaného nevyhovujúceho nálezu sa uvádza:\n«29. Sťažovateľ však predovšetkým namietal, že najvyšší súd meritórne prerokoval\nžalovaným podané dovolanie napriek tomu, že pre takýto postup neboli splnené podmienky\ns ohľadom na opravné uznesenie vydané k meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým bola podľa jeho názoru zmenená podstata tohto rozhodnutia. Najvyšší súd mal\npodľa názoru sťažovateľa ústavne nekonformným spôsobom aplikovať príslušné\nustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce podmienky podania dovolania.\n30. Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od\nprávoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak\nodvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného\nuznesenia.\nÚstavne konformným výkladom citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho\nporiadku vyplýva, že zákon ním výslovne určuje lehotu, do uplynutia ktorej možno podať\ndovolanie, pričom túto lehotu vymedzuje určením jej konca (do 1 mesiaca od právoplatnosti\n12\n\nrozhodnutia odvolacieho súdu). Účelom lehôt na podanie opravných prostriedkov je totiž\nnastolenie (resp. ochrana) právnej istoty založenej vydanými súdnymi rozhodnutiami, a to\nurčením relatívne krátkych časových období, v ktorých sa účastník musí rozhodnúť, či sa\ns nimi uspokojí, alebo ich napadne dostupnými opravnými prostriedkami. V súlade s tým\nmôže účastník podať dovolanie v ktoromkoľvek momente po doručení rozhodnutia\nodvolacieho súdu; aj v prípade, ak účastník konania podá dovolanie pred nadobudnutím\nprávoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie smeruje, je potrebné\npovažovať ho za včas podané. V prípade, že bolo k rozhodnutiu odvolacieho súdu vydané\nopravné uznesenie, jeho doručením účastníkovi konania začína plynúť ďalšia jednomesačná\n(nie 30-dňová, ako nesprávne uvádza sťažovateľ) lehota na podanie dovolania. Znenie\n§ 240 ods. 1 OSP totiž zreteľne rozlišuje medzi prípadom, kedy jednomesačná lehota plynie\nod právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, a prípadom, kedy plynie od doručenia\nopravného rozhodnutia. V citovanom ustanovení tak nemožno nájsť oporu pre záver, že\ndoručením opravného uznesenia odvolacieho súdu sa posúva dátum právoplatnosti\nopraveného rozhodnutia. Pokiaľ by to tak bolo, bola by práve druhá veta citovaného\nustanovenia zbytočná, pretože by lehota na podanie dovolania vždy plynula od\nprávoplatnosti odvolacieho rozhodnutia, teda v zmysle prvej vety. Názor o „posune“\nprávoplatnosti predmetného súdneho rozhodnutia, z ktorého (zrejme) v konečnom dôsledku\nvychádzal aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí (pozri bod 27, ako aj vo vyjadrení\nk sťažnosti, bod 15), je zrejme založený na uplatnení analógie legis vo vzťahu k právnej\núprave obdobnej problematiky týkajúcej sa lehôt na podanie odvolania proti rozhodnutiam\nsúdu prvého stupňa. S názorom o uplatnení analógie legis pre posudzovanú vec sa však\nústavný súd nestotožňuje.\nV zmysle § 159 ods. 1 OSP nastáva právoplatnosť rozsudku (a v zmysle § 167 ods. 2\nOSP aj uznesenia) doručením, pokiaľ ho nemožno napadnúť odvolaním, inak až uplynutím\nodvolacej lehoty. Prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201\nOSP), tak nadobúda právoplatnosť zásadne až uplynutím odvolacej lehoty, ktorá podľa\n§ 204 ods. 1 prvej vety OSP plynie zásadne od doručenia rozhodnutia. Avšak podľa § 204\nods. 1 druhej vety OSP začína doručením opravného uznesenia plynúť táto lehota znova,\na to v rozsahu vykonanej opravy. Nové plynutie odvolacej lehoty však znamená, že proti\nprvostupňovému rozhodnutiu možno (len v rozsahu vykonanej opravy) podať znova\n\n13\n\nodvolanie; to má ale podľa § 159 ods. 1 OSP za následok, že v tejto časti prvostupňové\nrozhodnutie (znova) nie je právoplatné, pretože nie je splnená podmienka, že ho nemožno\nnapadnúť odvolaním. V prípade opravy prvostupňového rozhodnutia tak skutočne môže\nvzniknúť situácia, že rôzne časti rozhodnutia (a podľa okolností aj rozhodnutie ako celok)\nmôžu nadobúdať právoplatnosť postupne, t. j. v rôznych časových okamihoch.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu však odvolanie nie je prípustné (§ 201 OSP\na contrario), takže jeho právoplatnosť nastáva v zmysle § 159 ods. 1 OSP doručením\núčastníkom konania. Plynutie akejkoľvek lehoty teda nie je pre nadobudnutie právoplatnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu relevantné. Ani vydanie opravného uznesenia nemení nič na\ntom, že rozhodnutie odvolacieho súdu už bolo doručené a tým okamihom aj nadobudlo\nprávoplatnosť. Práve preto § 240 ods. 1 druhej vety OSP viaže plynutie novej dovolacej\nlehoty na doručenie opravného uznesenia, pretože vydanie takého uznesenia nemá na\nsamotnú právoplatnosť rozhodnutia odvolacieho súdu žiaden vplyv. Účelom úpravy\ndôsledkov vydania opravného uznesenia na plynutie lehoty na podanie dovolania podľa\nnázoru ústavného súdu nie je (na čo správne poukazujú aj najvyšší súd a žalovaný\nvo svojich vyjadreniach) sťaženie procesného postavenia dovolateľa, ale naopak,\numožnenie, aby mohol uplatniť dovolanie opätovne proti tým zmenám rozhodnutia, ktoré\nopravné uznesenie odvolacieho súdu v ňom vyvolalo. Takéto (opätovné) plynutie dovolacej\nlehoty však nemôže mať za následok znehodnotenie účinkov už podaného dovolania, pokiaľ\njeho dôvody nie sú nijako ovplyvnené zmenou odvolacieho rozhodnutia, ku ktorej došlo\nopravným uznesením.»\n34. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa čakaním na vyznačenie právoplatnosti\nsám obral o možnosť podať riadne dovolanie. Je teda zrejmé, že síce neoptimálne konanie\nsúdnej správy pri vyznačovaní právoplatnosti na to nemá žiadny vplyv.\n35. Je užitočné ešte spresniť, že Občiansky súdny poriadok v § 240 ods. 1 lehotu\nvymedzuje iba určením jej konca, teda text „do jedného mesiaca od právoplatnosti\nrozhodnutia“ nehovorí o začiatku a konci lehoty, ale rozširujúco uvádza iba výpočet jej\nkonca, teda „od – do“ nemožno vykladať ako „začiatok a koniec lehoty“. Zákonodarca\nnemôže mať žiadny legitímny dôvod zabrániť účastníkovi podať opravný prostriedok hneď\npo doručení rozhodnutia a určite nemal na mysli ani určiť moment začatia plynutia lehoty\n14\n\nod takej „vágnej“ skutočnosti, ako je právoplatnosť rozhodnutia, ktorá sa vyznačuje vždy\nspätne\n\n(„vágnosť“ právoplatnosti v tom zmysle, že právoplatnosť je vyznačená vždy\n\nspätne, aj niekoľko dní po reálnom nadobudnutí právoplatnosti, ak sa počíta, že doručenka\nsa súdu musí aj vrátiť, čo trvá cca 3 kalendárne dni + pokiaľ táto doručenka bude\npodateľňou súdu zaradená do police toho-ktorého senátu 1 deň + bude následne súdnou\nasistentkou pripojená do súdneho spisu + bude následne aj bezodkladne súdnou\ntajomníčkou po predložení spisu aj vyznačená právoplatnosť ku dňu prevzatia poslednej\ndoručenky 1 deň, pozn.), teda v zásade by osoba, ktorá chce podať mimoriadny opravný\nprostriedok, nikdy nemohla mať lehotu v dĺžke celého mesiaca. Teda žiaden predpis\nnemôže byť postavený tak, aby začiatok lehoty naviazal na skutočnosť, ktorá môže byť\nobjektívne zistiteľná (či už samotným súdom, alebo účastníkom konania) iba spätne.\nZároveň nemožno nájsť žiaden logický argument, prečo by osoba podávajúca dovolanie,\npoznajúca aj obsah druhostupňového rozhodnutia musela čakať na právoplatnosť (porov.\nGešková, K.: Dovolanie v civilnom procese, 1. vydanie. C. H. Beck: Praha 2010, s. 184,\nmarg. č. 352), keď táto je v prípade krajského rozhodnutia už iba formálna, a to jeho\ndoručením sporovým stranám. Zákonná úprava vlastne iba vyvoláva dojem pevného\nstanovenia začiatku aj konca lehoty „od – do“. Ústavný súd rozumie, z čoho sťažovateľ\nvychádzal, mätúcim mohlo byť pre sťažovateľa práve počítanie lehoty na odvolanie. Z tohto\ndôvodu (rozličnej úpravy výpočtu odvolacej a dovolacej lehoty, ktorá sa však gramaticky\nzdá rovnaká) ústavný súd akcentuje výklad logický v spojení s výkladom teleologickým.\nOdvolacia lehota sa počíta v zmysle „do 15 dní odo dňa doručenia“, teda na tomto mieste\nObčiansky súdny poriadok určuje tak začiatok lehoty (aj keď aj odvolanie možno podať\ntakpovediac vopred; porov. 1 Cz 84/73, Zborník IV, s. 764: „Odvolanie, ktoré bolo podané\npo vyhlásení rozsudku, je účinné aj vtedy, ak k nemu došlo ešte pred doručením rozsudku, a\nteda pred začiatkom plynutia odvolacej lehoty.“, pozn.), ako aj jej koniec, avšak pri\ndovolaní Občiansky súdny poriadok hovorí „do jedného mesiaca od právoplatnosti\nrozhodnutia“, pričom týmto ustanovuje iba koniec lehoty. Pri izolovane gramatickom\nvýklade by úsudok smeroval práve k zavádzajúcemu záveru, že pri dovolaní Občiansky\nsúdny poriadok určuje taktiež začiatok aj koniec lehoty.\n\n15\n\n36. Nemožno súhlasiť ani s názorom sťažovateľa, že dovolací dôvod uplatnený\nv mimoriadnom dovolaní (nesprávne právne posúdenie veci) nebolo možné uplatniť\nriadnym dovolaním. V prerokúvanej veci bolo napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,\nktorým bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa. Podľa konštantnej judikatúry (porov. napr.\njudikát R 23/1994) však nesprávnym odmietnutím odvolania vždy dochádza k odňatiu\nmožnosti konať pred súdom, čo v zmysle § 237 OSP vždy zakladá prípustnosť riadneho\ndovolania. Je logické, že aj postup odvolacieho súdu, ktorým sa k takémuto odmietajúcemu\nuzneseniu dopracuje, v sebe zahŕňa aj právne posúdenie veci (konkrétne nájdenie a výklad\nnoriem upravujúcich prípustnosť odvolania), no prípadné nesprávne právne posúdenie sa\nnásledne prejaví v podobe výroku o odmietnutí odvolania. Proti nemu je potom dovolanie\nvždy prípustné podľa § 237 OSP a dovolací súd v rámci skúmania tohto dovolacieho\ndôvodu vždy preskúma aj správnosť právneho posúdenia prípustnosti odvolania odvolacím\nsúdom. Z tohto dôvodu nie je pre posúdenie prípustnosti dovolania ako podmienky\nprípustnosti mimoriadneho dovolania rozhodujúce, že generálny prokurátor ním uplatnený\ndovolací dôvod označil § 241 ods. 2 písm. c) OSP, ale rozhodujúce je obsahové vymedzenie\ntohto dovolacieho dôvodu. Ten zodpovedá dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a)\nv spojení s § 237 OSP.\n37. Na pôdoryse týchto záverov je potrebné posúdiť ústavnosť napadnutých uznesení\nkrajského súdu a najvyššieho súdu. Ako východiskový bod je potrebné zdôrazniť, že právny\nproblém, ktorý vytvoril sťažovateľ, je taký „triviálny“, že z tejto perspektívy a z perspektívy\nkonania ako celku ústavný súd posúdi aj ústavnosť odmietnutia mimoriadneho dovolania.\nÚstavný súd vníma, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu jeho rozhodovacia prax\ntýkajúca sa podmienky vyčerpania opravných prostriedkov nebola jednotná napriek jeho\nzjednocujúcemu stanovisku R 36/2008 a (opačné) zjednocujúce uznesenie ústavného súdu\nsp. zn. PLz. ÚS 3/2015 bolo prijaté neskoršie. Akokoľvek, aj keď najvyšší súd nevyužil\npríležitosť vysporiadať sa v uznesení o odmietnutí s otázkou čakania na doložkou\nprávoplatnosti, a teda s témou skutočnej možnosti podať dovolanie, a nevymedzil sa\njasnejšie voči R 36/2008, ústavný súd odmieta voči nemu sťažnosť pre zjavnú\nneopodstatnenosť, pretože riadne dovolanie bolo natoľko zjavne prípustné, že by izolované\n\n16\n\nposudzovanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu bolo v napätí s princípom právnej\nistoty ako komponentom práva na spravodlivý proces.\n37. Ako z doteraz uvedeného vyplýva, sťažovateľ mal riadne prípustné dovolanie\nproti uzneseniu o odmietnutí krajského súdu, a preto v tejto časti možno sťažnosť odmietnuť\ntak pre neprípustnosť, ako aj pre oneskorenosť.\nP o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. februára 2016\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-správca konkurznej podstaty", "právoplatnosť-doložka právnej moci", "dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:34c08651-ed02-4b24-bd17-d6ced5e31962", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 244/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 244/2012 z 30. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34c08651-ed02-4b24-bd17-d6ced5e31962"}, {"guid": "15be4075-5d2e-44ea-900e-8ae630d007aa:b96011c4-4c6f-4fb9-bb25-5b072ffe4a2a", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8111229033.1", "spisova_znacka": "4CoKR/3/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4CoKR/3/2012 z 8. 4. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-04-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8111229033.1"}, {"guid": "029a250c-682a-41ef-8202-c4ea97e9c28a:f2a58e50-9ce4-4590-a373-e05c7872e6a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "31Cbi/34/2011", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 31Cbi/34/2011 z 24. 11. 2011", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2011-11-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/029a250c-682a-41ef-8202-c4ea97e9c28a:f2a58e50-9ce4-4590-a373-e05c7872e6a7"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:a22605e3-7a31-4944-a93e-6f3f22b542c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.239.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 239/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 239/2017 z 4. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.239.2017.1"}, {"guid": "ussr:00d32de0-39bc-4c2d-afbc-3b7721da0b32", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.816.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 816/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 816/2016 z 4. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.816.2016.1"}, {"guid": "ussr:81bf7de2-4859-4649-89c2-45cbf117c0db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.556.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 556/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 556/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.556.2016.1"}]}