{"guid": "ussr:55faf7ae-368e-42e5-93f7-ee360cbb2bb8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.869.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 869/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 869/2015 z 17. 12. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. decembra 2015, sp. zn. II. ÚS 869/2015, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.869.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2015-12-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/55faf7ae-368e-42e5-93f7-ee360cbb2bb8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.869.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.869.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.869.2015.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 869/2015-40\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)\na zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\nobchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., Bajkalská 21/A, Bratislava, zastúpenej\nAdvokátskou kanceláriou SLOV-LEGAL, s. r. o., Dobrovičova 16, Bratislava, konajúcou\nprostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Mariána Janása, vo veci namietaného porušenia\njej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n- postupom\n\nKrajského súdu\n\nv Bratislave\n\nv konaní vedenom\n\npod\n\nsp.\n\nzn.\n\n2 Cob 105/2013 a jeho rozsudkom z 30. júna 2014 a\n- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Obdo 39/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015 v znení opravného uznesenia\nzo 6. októbra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n9. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s.,\nBajkalská 21/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 105/2013 a jeho rozsudkom z 30. júna 2014\n(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jeho\nuznesením z 10. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)\na v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015\nv znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť\n(ďalej len „žalobca“), sa žalobou\ndomáhala voči sťažovateľovi zaplatenia sumy 284 162 758,80 Sk s príslušenstvom z titulu\nneuhradených platieb za dodávku tepla a náhrady za neodobraté teplo podľa faktúr žalobcu.\nSťažovateľ uvádza, že právnym základom uplatnených nárokov je zmluva o dodávke\na odbere tepla, ktorú uzavrel 10. novembra 1999 žalobca s právnym predchodcom\nsťažovateľa\n\n\n\nZápadoslovenskými\n\nenergetickými\n\nzávodmi,\n\nštátny\n\npodnik\n\n(ďalej\n\nlen „zmluva“).\nPredmetom sporu je dôvodnosť nároku na zaplatenie ceny za dodávku tepla\nza obdobie september až december 2002 a náhrady za neodobraté teplo. Sťažovateľ\nuplatnený nárok neuznáva okrem iného aj z dôvodu, že je priamym odberateľom, preto mala\nbyť zmluva uzavretá podľa § 32 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike a o zmene\nzákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení\n\n2\n\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o energetike“), ktorý bol účinný v čase uzavretia\nzmluvy. Povinnosť uzavrieť takúto zmluvu podľa zákona o energetike podľa sťažovateľa\nvyplýva z § 9 ods. 12 písm. a) zákona o energetike. Žalobca mal vychádzať z toho,\nže sťažovateľ nie je priamym odberateľom, preto je zmluva platne uzavretou kúpnou\nzmluvou podľa Obchodného zákonníka.\nOkresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol o žalobe rozsudkom\nč. k. 29 Cb 68/2003-387 zo 14. januára 2005 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi\nsumu 284 162 758,80 Sk s príslušenstvom.\nProti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd\nrozsudkom č. k. 2 Cob 233/2005-507 z 3. apríla 2006 tak, že rozsudok okresného súdu\nzmenil a žalobu zamietol.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší\nsúd rozsudkom sp. zn. 6 Obdo 23/2006 zo 17. mája 2007 tak, že ho zamietol.\nV predmetnej veci podal žalobca sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej\nrozhodol ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 311/2007-33 z 24. apríla 2008 tak, že vyslovil\nporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 23/2006, zrušil rozsudok\nnajvyššieho súdu zo 14. januára 2005 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.\nPo vrátení veci rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obdo 32/2008\nzo 4. septembra 2008 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 3. apríla 2006 a vrátil mu vec\nna ďalšie konanie.\nKrajský súd následne uznesením č. k. 2 Cob 207/2008-1056 z 12. januára 2010 zrušil\nrozsudok okresného súdu zo 14. januára 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n\n3\n\nOkresný súd rozhodol rozsudkom, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi\nsumu 9 432 475,56 € s príslušenstvom.\nProti tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ, o ktorom rozhodol krajský súd\nrozsudkom č. k. 2 Cob 127/2012-1346 z 24. júla 2012 tak, že rozsudok okresného súdu\nvo výroku o priznanej istine a príslušenstve potvrdil a v časti výrok o náhrade trov konania\nzrušil a v tomto rozsahu vrátil vec na ďalšie konanie.\nProti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd\nuznesením č. k. 5 Obdo 2/2013-1417 z 18. marca 2013 tak, že rozsudok krajského súdu\nz 24. júla 2012 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.\nKrajský súd po vrátení veci doplnil dokazovanie a rozhodol napadnutým rozsudkom\nč. k. 2 Cob 105/2013-1732 z 30. júna 2014 tak, že rozsudok okresného súdu zo 7. novembra\n2011 v znení opravného uznesenia z 9. januára 2012 potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal\nsťažovateľ dovolanie.\nO dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.\n5 Obdo 39/2014 z 10. septembra 2015 tak, že ho odmietol ako neprípustné.\nProti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 105/2013-1732 z 30. júna 2014 v spojení\ns rozsudkom okresného súdu č. k. 29 Cb 68/2013-1208 zo 7. novembra 2011 v spojení\ns opravným uznesením okresného súdu č. k. 26 Cb 68/2003-1295 z 9. januára 2012 podal\ngenerálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na podnet\nsťažovateľa mimoriadne dovolanie. O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora\nrozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 z 10. septembra\n2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015 tak, že ho zamietol.\nSťažovateľ v sťažnosti argumentuje tým, že k porušeniu označených práv podľa\nústavy a dohovoru došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým\nuznesením a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu, že tieto súdy sa\n\n4\n\n„nevysporiadali so zjavnou nezákonnosťou a vadami kľúčového a nosného dôkazu\ncelého súdneho konania − znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej\nuniverzity v Žiline, ktorý nevypracovali odborne spôsobilé osoby a nakoľko dovolací súd\ni odvolací súd len formalisticky a arbitrárne bez ďalšieho konštatovali zákonnosť\na presvedčivosť uvedeného dôkazu avšak na zásadné námietky Sťažovateľa tykajúce\nsa nezákonnosti a neodbornosti vyhotovenia znaleckého posudku znaleckým ústavom ÚSI\nŽilina žiadne relevantné, ani konkrétne, ani presvedčivé odpovede neuviedli, čím porušili\nvyššie deklarované základné práva Sťažovateľa“.\nSťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že rozhodujúcou skutočnosťou v predmetnom\nsúdnom konaní bolo vyriešenie otázky, či sťažovateľ bol v postavení priameho odberateľa\ntepla a následne či zmluva bola uzavretá platne. Sťažovateľ poukazuje na dôležitosť dôkazu\nvykonaného krajským súdom v odvolacom konaní − znaleckého posudku Ústavu súdneho\ninžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „ústav súdneho inžinierstva“)\nz 27. decembra 2013, „nakoľko sa odvolací súd a tiež dovolací súd vo svojich skutkových\na právnych záveroch skoro výhradne opierajú o závery tohto dôkazu. Je preto nepochybné,\nže hodnovernosť a nerozporovateľnosť tohto dôkazu má zásadný vplyv na celkové\nhodnotenie spravodlivosti a presvedčivosti prijatého rozhodnutia odvolacieho súdu\nv Rozsudku KSBA, ako i rozhodnutia dovolacieho súdu v Uznesení NS SR.“. Vzhľadom\nna kľúčovú povahu tohto znaleckého posudku je potrebné podľa sťažovateľa považovať\nza podstatné aj jeho výhrady k tomuto dôkazu.\nSťažovateľ namieta, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa s jeho\nargumentáciou vysporiadal len formálne a námietku, že znalecký posudok vypracovali\nosoby bez zákonného oprávnenia, nechal bez odpovede. Rovnako tak konajúce súdy nechali\npodľa sťažovateľa bez odpovede jeho pochybnosť, či znalecký posudok ústavu súdneho\ninžinierstva bol kontrolným znaleckým posudkom alebo či len „bez ďalšieho prebral závery\npôvodného znaleckého posudku\n\n, najmä s ohľadom na nezákonné\n\na neodborné spracovanie uvedeného kľúčového dôkazu odvolacieho a dovolacieho\nkonania“.\n\n5\n\nZ odôvodnenia rozhodnutí odvolacieho súdu a ani dovolacieho súdu nie je zrejmé,\nna základe akých úvah posúdili presvedčivosť a hodnovernosť znaleckého posudku ústavu\nsúdneho inžinierstva a ako vlastne hodnotili tento dôkaz. Sťažovateľ poukazuje tiež na to,\nže sa k jeho námietkam vyjadril zhotoviteľ znaleckého posudku – ústav súdneho\ninžinierstva, pričom jeho vyjadrenie považuje za nedostatočné a nepresvedčivé. V tejto\nsúvislosti tiež uvádza:\n«Sťažovateľ namieta, že ÚSI Žilina nepresvedčivo a nedostatočne reagoval na\nvýhrady Sťažovateľa voči neodbornosti osôb, ktoré spracovali znalecký posudok ÚSI\nŽilina... Ku konkrétnej skutočnosti a námietke Sťažovateľa, že znalci z úplne iného odboru\n(Doprava cestná a Strojárstvo) boli „garantom“ znaleckého posudku z iného odboru\n(Energetika, Tepelná energetika), nesúvisiaceho s ich špecializáciou sa však ÚSI Žilina\nuž nevyjadruje. Rovnako dovolací súd a odvolací súd ponechávajú túto zásadnú námietku\nSťažovateľa nezodpovedanú.\nPodľa Sťažovateľa je v rozpore so zásadami a atribútmi spravodlivého súdneho\nkonania, ak súd pripustí kľúčový dôkaz v konaní napriek tomu, že taký dôkaz (znalecký\nposudok ÚSI Žilina) bol v skutočnosti vyhotovený na to nepovolanými osobami, a len\nz formálno-právneho hľadiska sa môže „javiť ako vyhotovený v súlade so zákonom“.\nOdvolací súd tým, že nedoplnil dokazovanie o výsluch osôb, ktoré spracovali\nznalecký posudok za znalecký ústav ÚSI Žilina a nereagoval presvedčivým zdôvodnením na\nnámietky Sťažovateľa o neodbornosti a nekvalifikovanosti spracovateľov znaleckého\nposudku ÚSI Žilina a dovolací súd tým, že sa bez ďalšieho uspokojil s vágnou a neurčitou\nargumentáciou ÚSI Žilina a nedostatočným odôvodnením odvolacieho súdu voči výhradám\nSťažovateľa na zloženie osôb, ktoré spracovali znalecký posudok za ÚSI Žilina (znalecky\nneodborné osoby k posudzovanej problematike), zaťažili Uznesenie NS SR, resp. Rozsudok\nKSBA takými vážnymi vadami a nezodpovedanými otázkami, ktoré majú za následok\nodňatie možnosti Sťažovateľa konať pred súdom.»\nSťažovateľ tvrdí, že jeho výhrady voči spracovateľom znaleckého posudku boli\nzásadné a kľúčové, keďže z tohto dôkazu odvolací súd a aj dovolací súd vyvodili\nrozhodujúce závery, preto konajúce súdy boli povinné „v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP\nposkytnúť špecifické, presvedčivé a vyčerpávajúce odpovede na takto osobitné a vážne\n\n6\n\nnámietky...“. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku nedal „špecifickú“\nodpoveď na jeho námietky a najvyšší súd ako dovolací súd toto pochybenie krajského súdu\nnenapravil a odôvodnenie jeho rozsudku považoval za akceptovateľné.\nSťažovateľ pritom namieta, „že nemalo ísť zo strany dovolacieho súdu o hodnotenie\nodbornej stránky znaleckého posudku, ale o logické vyhodnotenie nesplnenia zákonnou\nhypotézou predpokladanej osobnej garancie odbornosti na strane spracovávateľov\nznaleckého posudku, čo splnené nebolo“.\nSťažovateľ poukazuje na to, že námietky voči spracovateľom znaleckého posudku\nústavu súdneho inžinierstva uviedol vo svojom podaní z 27. decembra 2013, v ktorom\nokrem iného uvádza:\n„V rozpore s účelom sledovaným Zákonom o znalcoch a výkladom definície\nznaleckej činnosti podľa tohto zákona, ak by znaleckú činnosť mohli v mene ÚSI Žilina pri\nposúdení zadania z odboru Energetika - odvetvia Tepelná energetika vykonať znalci\nnezapísaní v zozname znalcov pre tento odbor a odvetvie, išlo by o porušenie, alebo\nminimálne obchádzanie Zákona o znalcoch a teda postup by bol v rozpore s týmto zákonom,\nčo je prípad vypracovania Znaleckého posudku ÚSI Žilina č. 337/2013 V zmysle uvedeného\npovažujeme Znalecký posudok ÚSI Žilina č. 337/2013 za vypracovaný v rozpore\nso Zákonom o znalcoch a v rozpore s Vyhláškou, nakoľko bol vypracovaný osobami\nnezapísanými v zozname znalcov ani len pre odbor Energetika a už vôbec nie pre odvetvie\nTepelná energetika.\nHypotéza právnej normy − Zákona o znalcoch predpokladá, že za spracovaním\nznaleckého posudku je odborne spôsobilá osoba z daného posudzovaného odboru\na odvetvia, a to platí i pre prípad, že znalecký posudok vyhotovuje znalecký ústav\nšpecifikovaný v § 19 zákona o znalcoch. Osobitne v § 19 ods. 3 v spojení s § 6 ods. 1 zákona\no znalcoch zákonodarca predpokladá, že najmä v prípade znaleckého ústavu bude garancia\n(osobná i odborná) ešte vyššia ako pri jednotlivých znalcoch, nakoľko zákon vyžaduje\npre zápis takéhoto znaleckého ústavu prísnejšie nároky na odbornú garanciu v príslušnom\nodbore (t. j. že spĺňa predpoklady uvedené v § 6 ods. 1 a že zodpovedná osoba za výkon\nznaleckej činnosti získala v príslušnom odbore vedecko-pedagogický titul alebo umelecko-\n\n7\n\npedagogický titul) Uvedené však v prípade znaleckého posudku ÚSI Žilina splnené zjavne\nnebolo.“\nSťažovateľ taktiež aj vo svojom vyjadrení z 28. apríla 2014 k stanovisku ústavu\nsúdneho inžinierstva okrem iného uviedol:\n„Všetky osoby, ktoré sa podieľali na spracovaní znaleckého posudku ÚSI Žilina\nč. 337/2013, teda menovite:\na\n\n,\nnie sú a v rozhodnom období ani neboli zapísané\n\nv zozname znalcov vedených Ministerstvom spravodlivosti SR, ani pre odbor Energetika,\nani pre odvetvie Tepelná energetika, pričom prví dvaja sú a v rozhodnom období boli len\nznalcami v odbore Doprava cestná a Strojárstvo a\n\nnebol\n\nv rozhodnom období vôbec zapísaný ako znalec pre žiadny odbor ani odvetvie.\n... ÚSI Žilina nemal v čase vyhotovenia znaleckého posudku ÚSI Žilina žiadnych\nznalcov zapísaných v zozname znalcov pre odbor Energetika − odvetvie Tepelná\nenergetika. Tento ústav disponuje iba znalcami pre odbor Energetika − odvetvie\nPlynárenstvo...\n... odvetvie plynárenstvo bolo zaradené pod odbor Energetika až Inštrukciou 7/2009\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 25. marca 2009 č. 23635/2009-51...\nTo znamená, že samotné odvetvie plynárenstvo bolo dlhodobo zaradené pod odbor, ktorý\ns odborom Energetika a už vôbec nie s odvetvím tepelná energetika, nemá de facto nič\nspoločné.\n... v zmysle Jednotlivých správ ÚSI Žilina za roky 2008 až 2012, ktoré sú prílohou\nVýročných správ o činnosti Žilinskej univerzity v Žiline za roky 2008 až 2012 vyplýva,\nže ÚSI Žilina sa nikdy nešpecializoval na vypracovávanie znaleckých posudkov v odbore\nEnergetika a už vôbec nie v odvetví tepelná energetika...\nTo znamená, že odbor Energetika má ÚSI Žilina zapísaný len a len z dôvodu\nadministratívneho úkonu a formálneho rozhodnutia ústredného orgánu štátnej správy\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a to Inštrukciou č. 7/2009, pričom\nbez tohto formálneho presunu odvetvia Plynárenstvo z odboru Hutníctvo do odboru\nEnergetika by ÚSI Žilina nikdy odbor Energetika zapísaný nemal.“\n\n8\n\nSťažovateľ v sťažnosti uvádza, že predmetný znalecký posudok ústavu súdneho\ninžinierstva nemal byť pripustený ako dôkaz, keďže bol vypracovaný v rozpore\nso zákonom.\nSťažovateľ následne odôvodňuje namietané porušenie označených práv podľa ústavy\na dohovoru aj na tom základe, že „v Rozsudku KSBA absentuje vlastná úvaha súdu\nvo vzťahu k najzásadnejším otázkam súdneho sporu (najmä relevancia rozhodujúcej úlohy\nposúdenia postavenia Sťažovateľa ako priameho odberateľa vo vzťahu k celkovému\nposúdeniu vzneseného nároku žalobcu v súdnom konaní a k posúdeniu možnej ne/platnosti\nZoTE podľa kogentnej zákonnej úpravy v Zákone o energetike), o komplexnom\na komparačnom vyhodnotení skutkových a právnych zistení odvolacieho súdu, v dôsledku\nčoho rozhodnutia súdov trpia vadou arbitrárnosti nepresvedčivosti a neúplnosti\nodôvodnenia v najzásadnejších otázkach sporu.“.\nSťažovateľ v súvislosti s uvedenou námietkou poukazuje na to, že ani najvyšší súd\na ani krajský súd sa nevysporiadali s tým, či postavenie sťažovateľa ako priameho\nodberateľa bolo skutočne rozhodujúcim faktorom. Tieto súdy neuviedli, či vzhľadom na to,\nže predmetom zmluvy bol regulovaný tovar – teplo, nebolo potrebné uzavrieť zmluvu podľa\nzákona o energetike. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že:\n„K vyššie uvedenej zásadnej námietke a výhrade Sťažovateľa (že ZoTE mala byť\nbez ohľadu na postavenie Sťažovateľa, či už priameho alebo nepriameho odberateľa tepla\nsubsumovaná pod kogentné ustanovenia Zákona o energetike ako osobitná zmluva\no dodávke tepla), sa odvolací súd vôbec nevyjadruje, čím pri takto zásadnej námietke\nSťažovateľa porušil právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a odňal mu možnosť\nkonať pred súdom. Dovolací súd tým, že sa len bez ďalšieho stotožnil s odôvodnením\nodvolacieho súdu v Rozsudku KS BA, túto vadu konania neodstránil a rovnako porušil\nSťažovateľove základné práva.\nPodľa Sťažovateľa vyplývala priama povinnosť uzavrieť zmluvu o dodávkach\nvybraného druhu energie priamo z ustanovenia § 9, ods. 12, písm. a) Zákona o energetike\npre všetky vzťahy dodávateľov tepla (držiteľov licencie) a odberateľov tepla (teda aj pre\nnepriamych odberateľov energie).\n\n9\n\nNa uvedenú zásadnú výhradu Sťažovateľa odvolací súd ani dovolací súd vôbec\nv odôvodneniach svojich rozhodnutí nereagovali...\nSkutočnosť, že išlo zo strany Sťažovateľa o zásadnú, podstatnú a špecifickú námietku\nsvedčí fakt, že v prípade, ak by súdy prihliadli na uvedenú námietku Sťažovateľa a ak by\ntúto v zmysle kogentnej právnej normy akceptovali, došlo by k podstatnému zvratu v\nsúdnom konaní, nakoľko by súdy museli ex offo konštatovať neplatnosť zmluvy ZoTE a\nmuseli by logicky a v nadväznosti na uvedené žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú, čo\nsa však nestalo.“\nSťažovateľ tiež tvrdí, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu mu\nv napadnutých konaniach bola odňatá možnosť konať pred súdom z toho dôvodu, že krajský\nsúd nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania – výsluchom znalcov, ktorí\nvypracovali znalecký posudok ústavu súdneho inžinierstva, a na nariadenie kontrolného\nznaleckého dokazovania. Dovolací súd toto pochybenie krajskému súdu nevytkol a postup\nkrajského súdu akceptoval. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:\n«... odvolací súd nevykonal Sťažovateľom navrhované dôkazy, hoci Sťažovateľom\nnavrhované dôkazy mali za úlohu objasniť zásadné pochybnosti identifikované v odvolacom\nkonaní cez námietky Sťažovateľa voči zákonnosti a odbornosti odvolacím súdom\nvykonaného kľúčového dôkazu /znalecký posudok ÚSI Žilina/ a nepripustením návrhov\nSťažovateľa na doplnenie dokazovania o výsluch spracovateľov znaleckého posudku ÚSI\nŽilina\n\na\n\nnevykonaním\n\nkontrolného\n\nznaleckého\n\nposudku\n\nznaleckým\n\nústavom\n\ns medzinárodnou kredibilitou, ponechal odvolací súd tieto pochybnosti a odpovede\nna zásadné námietky Sťažovateľa nezodpovedané a otvorené...\nOdvolací súd... nepripustil návrh Sťažovateľa na predvolanie spracovateľov\nznaleckého posudku ÚSI Žilina k výsluchu na súdnom pojednávaní v rámci odvolacieho\nkonania, čím odňal Sťažovateľovi ako žalovanému v odvolacom konaní možnosť klásť\notázky spracovateľom znaleckého posudku USI Žilina za účelom preukázania ich\n(ne)odbornosti, a tým aj odňal Sťažovateľovi možnosť na súdnom pojednávaní v odvolacom\nkonaní potvrdiť správnosť námietok Sťažovateľa o neodbornosti spracovania daného\nznaleckého posudku ÚSI Žilina. Pritom odvolací súd považoval za rozhodujúci dôkaz práve\nznalecký posudok USI Žilina. Odvolací súd v odôvodnení Rozsudku KS BA potvrdil,\n\n10\n\nže znalecký posudok\n\nbol spochybnený znaleckým posudkom FEI STU (viď strana\n\n30 ods. 3 Rozsudku KS BA) z čoho možno vyvodiť, že vychádzal práve zo znaleckého\nposudku USI Žilina ako z rozhodujúceho dôkazu.\n... a zároveň uznesením o vedení konania vyhlásenom na pojednávaní dňa\n10. 06. 2014 nepripustil návrh Sťažovateľa na vykonanie kontrolného znaleckého posudku\niným ústavom s medzinárodnou kredibilitou alebo FEI STU...\nDovolací súd znemožnil objasnenie zásadnej námietky Sťažovateľa voči nezákonnosti\na neodbornosti spracovania kľúčového dôkazu konania − znaleckého posudku ÚSI Žilina,\ntým že:\nsvojím postupom v konaní o dovolaní Sťažovateľa, ako i v konaní o mimoriadnom\ndovolaní generálneho prokurátora SR neodstránil uvedené pochybnosti a nezodpovedal\nna zásadné námietky Sťažovateľa z odvolacieho konania...\n... Sťažovateľ namieta, že odvolací súd ani dovolací súd sa riadne v odôvodnení\nRozsudku KS BA ani v Uznesení NS SR nevysporiadali s dôvodmi, pre ktoré nevykonali\nSťažovateľom navrhované dôkazy, a to najmä s ohľadom na Sťažovateľom vznesené\nnámietky na nezákonnosť a neodbornosť spracovania rozhodného dôkazu konania −\nznaleckého posudku ÚSI Žilina. V kontexte uvedených námietok Sťažovateľa zdôvodnenie\nnevykonania Sťažovateľom navrhovaných dôkazov v odôvodneniach Rozsudku KS BA\na Uznesenia NS SR vyznieva čisto formalisticky, resp. úplne absentuje.\n... dovolací súd napriek tomu, že sám v odôvodnení Uznesenia NSSR (ako vyššie)\nuvádza, že súd nesmie upustiť od výsluchu znalca, ak boli účastníkom vznesené podstatné\nvýhrady voči záverom znaleckého posudku a následne napriek zásadným námietkam\nSťažovateľa uvedených v dovolaní k nezákonnosti a neodbornosti spracovania znaleckého\nposudku ÚSI Žilina na to nepovolanými osobami (čo malo jednoznačný vplyv\nna pochybnosť o relevantnosti záverov uvedeného znaleckého posudku), iba stroho\na formalistický konštatuje, že Sťažovateľ žiadne „také vážne výhrady“ nevzniesol, i keď\ntomu tak nebolo.\nSťažovateľ nespochybňuje jednoznačnú právomoc odvolacieho súdu na vlastné\na voľné hodnotenie dôkazov a posúdenie toho, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie.\n... ak odvolací súd napriek vážnym pochybnostiam v konaní vyvolaným závažnými\nnámietkami Sťažovateľa voči zákonnosti a odbornosti vyhotovenia kľúčového dôkazu\n\n11\n\nv konaní (znaleckého posudku ÚSI Žilina) následne nevykoná ďalšie Sťažovateľom\nnavrhované dôkazy, ktorými môže tieto pochybnosti odstrániť (najmä výsluch spracovateľov\nznaleckého posudku ÚSI Žilina a vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania)\na ponechá tieto pochybnosti naďalej v konaní, vážne tým porušuje základné práva\nSťažovateľa...»\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„... Základné právo (sťažovateľa, pozn.)... podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo... podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru... postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k. 2 Cob/105/2013\na postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k.\n5 Obdo/39/2014 a v konaní vedenom pod č. k. 5 M Obdo/3/2014 porušené boli.\n... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015, sp. zn.\n5 Obdo 39/2014 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015,\nsp. zn. 5M Obdo 3/2014 v znení opravného uznesenia zo dňa 06. 10. 2015 a rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2014, sp. zn. 2 Cob/105/2013-1732 sa zrušujú\na vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť (sťažovateľovi, pozn.)...\ntrovy konania podľa vyčíslenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet\nprávneho zástupcu Sťažovateľa.“\nSťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení\npodľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a odložil vykonateľnosť\nnapadnutého rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresného\nsúdu zo 7. novembra 2011, napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 10. septembra 2015\na napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 10. septembra 2015 do rozhodnutia ústavného\nsúdu o jeho sťažnosti.\n\n12\n\nSťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obdo 39/2014,\n5 M Obdo 3/2014 z 22. júla 2015 odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského\nsúdu z 30. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu zo 7. novembra 2011\ndo rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa a o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.\nNa podklade napadnutého rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014 je proti\nsťažovateľovi ako povinnému vedené exekučné konanie pod sp. zn. 39 Er 3637/2014\n(EX 3754/2014) o vymoženie sumy 9 432 475,56 € s príslušenstvom. Podľa sťažovateľa\ncelkovo ide o sumu 27 000 000 €. Okresný súd Bratislava II ako exekučný súd rozhodol\nuznesením z 3. októbra 2014 o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení voči sťažovateľovi\nz dôvodu podaného dovolania a mimoriadneho dovolania. Proti tomuto uzneseniu podal\nodvolanie žalobca, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 19. augusta 2015 tak,\nže uznesenie Okresného súdu Bratislava II zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nSťažovateľ uvádza, že vzhľadom na výsledok konania o dovolaní a o mimoriadnom\ndovolaní predmetné exekučné konanie bude pokračovať. Následne v súvislosti s návrhom\nna odklad vykonateľnosti uvádza tieto dôvody:\n„... existuje pravdepodobný a možný úspech ústavnej sťažnosti v zmysle dôvodov\nuvedených v ústavnej sťažnosti;\n... existuje odôvodnená hrozba pokračovania a vykonania exekúcie žalobcom\nv exekučnom konaní 39 Er 3637/2014 (EX 3754/2014), pričom ujma hroziaca Sťažovateľovi\nv prípade neodloženia vykonateľnosti predmetných rozhodnutí... je vrátane príslušenstva\npohľadávky cca vo výške 27.000.000,- EUR a navrátenie do predošlého stavu\nje v exekučnom konaní vylúčené (podľa § 61 Exekučného poriadku),\n... žalobca je spoločnosťou so sídlom v Cyperskej republike, čo má zásadný vplyv\nna právne postavenie žalobcu, ako aj následnú vymožiteľnosť práv a nárokov Sťažovateľa\nod žalobcu,\n... existuje ohrozenie zabezpečenia dodávok tepla pre obyvateľov Bratislavy,\na ohrozenie fungovania spoločnosti Sťažovateľa.\nSťažovateľ je dodávateľom a distribútorom tepla na území Bratislavy pre takmer\npolovicu jej obyvateľov a podnikateľských subjektov. V prípade, ak by pokračovala\n\n13\n\nexekúcia v exekučnom konaní 39 Er 3637/2014 (EX 3754/2014) a došlo by v rámci nej k\nodúčtovaniu všetkých finančných prostriedkov z účtov Sťažovateľa, u Sťažovateľa by\nnastala platobná neschopnosť, ktorá by mohla viesť k zastaveniu plnení od dodávateľov\nSťažovateľa a tým k zastaveniu možnosti výroby tepla pre odberateľov Sťažovateľa na území\nBratislavy.\nKeďže spor medzi Sťažovateľom a žalobcom bol viackrát medializovaný\nsú dodávatelia Sťažovateľa neochotní v prípade čo aj najmenšieho meškania platieb za ich\nvýkony pokračovať v poskytnutí plnení Sťažovateľovi.\nŽalovaný má za to, že do rozhodnutia vo veci samej je potrebné z vyššie uvedených\ndôvodov vydať dočasné opatrenie o odklade vykonateľnosti Rozsudku KS BA, Uznesenia\nNS SR, ako aj Rozsudku NS SR.\nNa základe vyššie uvedených skutočností Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby jeho\nústavná sťažnosť bola prednostne prejednaná z dôvodov uvedených v tomto článku a z\ndôvodu všeobecného verejného záujmu, nakoľko Sťažovateľ je kľúčovým dodávateľom tepla\npre oblasť Bratislavy − mestské časti Staré Mesto, Nové Mesto, Ružinov, Karlova Ves\na Dúbravka.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\n\n14\n\nneoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nPodľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému\nsúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne\nproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu\na navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)\nzástupca.\nPodľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti\npetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127\nústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha\n(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania\npred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom\nna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite\nsvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv\n(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).\nSťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 20\nods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „... postupom Krajského\nsúdu v Bratislave v konaní č. k. 2 Cob/105/2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod č. k. 5 Obdo/39/2014 a v konaní vedenom pod\nč. k. 5 M Obdo/3/2014...“ a následne v ďalšej časti petitu navrhuje, aby ústavný súd zrušil\n„Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015, sp. zn.\n5 Obdo 39/2014 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015,\nsp. zn. 5M Obdo 3/2014 v znení opravného uznesenia zo dňa 06. 10. 2015 a rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2014, sp. zn. 2 Cob/105/2013-1732...“ a vec\nvrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n\n15\n\nNa základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta\nporušenie označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru\n- postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 105/2013 a jeho\nrozsudkom z 30. júna 2014,\n- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jeho\nuznesením z 10. septembra 2015 a\n- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho\nrozsudkom z 10. septembra 2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 2 Cob 105/2013 a jeho rozsudkom z 30. júna 2014\nŠpecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,\nže k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity\nvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou\nústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci\npredovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti\ninštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných\ndo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.\nSťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1\na čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu\nv napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. júna 2014. Krajský súd napadnutým\nrozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu zo 7. novembra 2011 v znení opravného\nuznesenia z 9. januára 2012, ktorým okresný súd vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal\nsťažovateľa zaplatiť mu žalobou uplatnené nároky – istinu a jej príslušenstvo.\nZo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského\nsúdu z 30. júna 2014 dovolanie, v ktorom uviedol identickú argumentáciu ako vo svojej\n\n16\n\nsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V dovolaní sťažovateľ namietal, že mu postupom\nkrajského súdu v napadnutom konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže\n- krajský súd nereagoval na jeho námietku týkajúcu sa znalca – ústavu súdneho\ninžinierstva,\n- nevykonal ním navrhnuté dôkazy – t. j. výsluch spracovateľov znaleckého posudku\nústavu súdneho inžinierstva, nenariadil vypracovanie ďalšieho kontrolného znaleckého\nposudku a\n- k zásadným otázkam prerokúvanej veci neuviedol vlastnú úvahu, rovnako tak ani\nk hodnoteniu dôkazov, čím napadnutý rozsudok krajského súdu z 30. júna 2014 nebol\nriadne odôvodnený.\nZo sťažnosti je taktiež zrejmé, že generálny prokurátor podal na podnet sťažovateľa\nmimoriadne dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014\nv spojení s rozsudkom okresného súdu zo 7. novembra 2011 v spojení s opravným\nuznesením okresného súdu z 9. januára 2012. Prípustnosť mimoriadneho dovolania\nodôvodnil generálny prokurátor dovolacím dôvodom podľa § 243f ods. 1 písm. c)\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. že napadnuté rozsudky spočívajú\nv nesprávnom právnom posúdení veci.\nNajvyšší\n\nsúd\n\nrozhodol\n\no dovolaní\n\nsťažovateľa\n\nnapadnutým\n\nuznesením\n\nz 10. septembra 2015 tak, že ho odmietol. Z odôvodnenia tohto uznesenia je zrejmé,\nže preskúmal dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, v ktorej tvrdil, že mu bola postupom\nkonajúcich súdov odňatá možnosť konať pred súdom.\nO mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol najvyšší súd\nnapadnutým rozsudkom z 10. septembra 2015 tak, že ho zamietol, pričom z jeho\nodôvodnenia vyplýva, že sa vysporiadal s argumentáciou generálneho prokurátora, ktorou\ntvrdil, že okresný súd a krajský súd vec nesprávne právne posúdili, a tiež, že mu svojím\npostupom odňali možnosť konať pred súdom.\n\n17\n\nZ odôvodnenia týchto rozhodnutí z 10. septembra 2015, t. j. napadnutého rozsudku\na napadnutého uznesenia takto vyplýva, že najvyšší súd vecne prerokoval dovolaciu\nargumentáciu\n\nsťažovateľa\n\nv dovolaní\n\na argumentáciu\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nv mimoriadnom dovolaní (ktoré sú zhodné s argumentáciou uvedenou v sťažnosti, prípadne\nidú nad jej rámec). Na tomto základe nemôže byť daná právomoc ústavného súdu posúdiť\nargumentáciu sťažovateľa v sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základných\npráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. júna 2014.\nV súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre\nústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu najvyššieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jeho uznesenia z 10. septembra 2015, ako aj jeho\npostupu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudku z 10. septembra\n2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04,\nIV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 2/2014, IV. ÚS 52/2014).\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok\nprávomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015\na postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho\nrozsudkom z 10. septembra 2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\n\n18\n\nneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nSťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015 a postupom najvyššieho\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra\n2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015.\nZákladom argumentácie sťažovateľa v sťažnosti je jeho námietka, že znalecký\nposudok ústavu súdneho inžinierstva je nezákonný a má vady predovšetkým z dôvodu,\nže ho nevypracovali odborne spôsobilé osoby. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a ani\nkrajský súd sa nevysporiadali s touto námietkou, pričom nápravu neposkytol ani najvyšší\nsúd ako dovolací súd.\n\n19\n\nSťažovateľ ďalej tvrdí, že v napadnutom rozsudku krajského súdu absentuje vlastná\núvaha súdu o základných aspektoch sporu – predovšetkým týkajúcich sa postavenia\nsťažovateľa, t. j. či je priamym odberateľom tepla v zmysle zákona o energetike,\na týkajúcich sa platnosti zmluvy.\nSťažovateľ tiež namieta, že krajský súd a ani najvyšší súd nevykonali dôkazy, ktoré\nnavrhol, t. j. výsluch spracovateľov znaleckého posudku ústavu súdneho inžinierstva,\na nenariadili vypracovanie ďalšieho kontrolného znaleckého posudku znaleckým ústavom\ns medzinárodnou kredibilitou.\n1. Najvyšší súd napadnutým uznesením z 10. septembra 2015 odmietol dovolanie\nsťažovateľa podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP ako smerujúce proti\nrozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. V odôvodnení svojho uznesenia\nnajvyšší súd poukázal na priebeh konania pred okresným súdom, krajským súdom a na ich\nrozhodnutia v predmetnej veci, rovnako tak na nález ústavného súdu sp. zn.\nIII. ÚS 311/2007 z 24. apríla 2008. Následne uviedol argumentáciu sťažovateľa v jeho\ndovolaní a tiež obsah vyjadrenia žalobcu k dovolaniu. Najvyšší súd sa zaoberal\nprípustnosťou dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP\nnie je prípustné. Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd skúmal, či je opodstatnená\nnámietka sťažovateľa, že mu postupom krajského súdu v napadnutom konaní bola odňatá\nmožnosť konať, čím mal byť daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. K námietke\nsťažovateľa, že krajský súd nevyhovel návrhu na výsluch spracovateľov znaleckého\nposudku ústavu súdneho inžinierstva a nenariadil vypracovať ďalší kontrolný znalecký\nposudok, najvyšší súd uviedol:\n„Dovolací súd uvádza, že rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná, určuje\nsúd. Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,\nže pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď\n§ 101 ods. 1 O. s. p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.\nK procesným právam účastníka ale nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý\núčastník považuje za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú\nvykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p., § 213 ods. 5\n\n20\n\nO. s. p.). Aj ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zaujal právny názor, že význam\ndôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci\ntoho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci,\nktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie\nskutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie\n(I. ÚS 52/2003). K tomu je potrebné uviesť, že odvolanie je konštruované ako opravný\nprostriedok bez možnosti prednášania nových skutočností a nových dôkazov (okrem\nniektorých zákonných výnimiek), platí, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak,\nako ho zistil súd prvého stupňa. Znamená to teda, že by sa už v odvolacom konaní v zásade\nnemalo vykonávať dokazovanie. Z tejto zásady zákon pripúšťa 3 výnimky, ktoré umožňujú,\naby aj odvolací súd mohol v rámci odvolacieho konania vykonávať dokazovanie. Prvá\nvýnimka oprávňuje odvolací súd na to, aby v potrebnom rozsahu opakoval dokazovanie.\nDruhá výnimka oprávňuje odvolací súd na to, aby doplnil dokazovanie. Znamená to,\nže odvolací súd môže vykonať len také dôkazné prostriedky, ktoré súd prvého stupňa vôbec\nnevykonal. Tretia výnimka tiež oprávňuje odvolací súd na to, aby doplnil dokazovanie,\nt. j. aby vykonal také dôkazné prostriedky, ktoré neboli vykonané v konaní na súde prvého\nstupňa, a to aj vtedy, ak účastníci ich vykonanie v odvolacom konaní vôbec nenavrhujú.\nDovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný\nprostriedok, pričom nie je možné skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa\npodrobiť revízii, ani prieskumu hodnotenia nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko\ndokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorého skutkové závery\nje oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, oprávnený za tým účelom\nvykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd nemôže preskúmavať správnosť\na úplnosť skutkových zistení súdov nižších stupňov už len z toho dôvodu, že na rozdiel od\nsúdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť vykonávať dôkazy (prehodnocovať skutkové\nzistenia možno len na podklade výsledkov vykonaného dokazovania). V dovolacom konaní\nsa ex offo posudzuje len zákonnosť postupu súdu pri vykonávaní dokazovania (súlad jeho\nprocesného postupu so zákonom).\nV súvislosti s námietkou žalovaného, týkajúcou sa nevykonania ďalšieho kontrolného\nznaleckého dokazovania, dovolací súd poukazuje na to, že nevykonanie dôkazov podľa\nnávrhov alebo predstáv účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odníma účastníkovi\n\n21\n\nmožnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patri\nvýlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p. ). Ak súd niektorý dôkaz\nnevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda\nv konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia\n(pozri aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).\nDovolací súd takisto poukazuje na to, že v prejednávanej veci boli vykonané dve\nznalecké dokazovania nariadené súdom, a to znalecké dokazovanie súdu prvého stupňa\nprostredníctvom\n\na znalecké dokazovanie odvolacieho súdu prostredníctvom ÚSI\n\nŽU Žilina a takisto tri znalecké posudky predložené stranami ako listinné dôkazy\n(\n\n,\n\na FEI STU Bratislava) a s poukazom na § 120 ods. 1\n\nO. s. p. uzatvára, že nevykonanie ďalšieho kontrolného znaleckého dokazovania nemôže\nviesť k odňatiu práva účastníka konania konať pred súdom. Ak súd rozhodne, že\nnavrhovaný dôkaz nevykoná, musí sa v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení svojho\nrozhodnutia vysporiadať s tým, z akého dôvodu ho nevykonal. V prejednávanej veci\nodvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vo vzťahu k preukázaniu\npostavenia žalovaného ako priameho odberateľa bolo celkovo vykonaných päť znaleckých\nposudkov a ďalšie písomné dôkazy oboch účastníkov konania, na základe čoho dospel k\nzáveru, že vykonať ďalšie dokazovanie v tomto smere je nadbytočné. Navyše dovolací súd\npoukazuje na odôvodnenie odvolacieho súdu, podľa ktorého kontrolným znaleckým\nposudkom bol už znalecký posudok ÚSI ŽU Žilina, vykonanie ktorého nariadil z dôvodu, že\nvykonaním znaleckého posudku FEI STU Bratislava odvolacím súdom bol podľa\nodvolacieho súdu spochybnený znalecký posudok\n\n. Z odôvodnenia rozsudku, ako\n\naj zo spisového materiálu je zrejmé, že znalecký posudok ÚSI ŽU Žilina plnil účel\nkontrolného znaleckého dokazovania.\nZ uvedených dôvodov dovolací súd námietku dovolateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.\n... odvolací súd po vrátení veci dovolacím súdom doplnil dokazovanie tým, že\nvykonal znalecký posudok FEI STU Bratislava (vrátane jeho dodatku) ako písomný dôkaz\npredložený žalovaným, pričom ho vyhodnotil tak, že jeho závery spochybňujú závery\nznaleckého posudku\n\n. Z tohto dôvodu nariadil kontrolné znalecké dokazovanie\n\nznaleckým ústavom ÚSI ŽU Žilina a zadal znaleckému ústavu zodpovedanie rovnakých\n\n22\n\notázok, na ktoré v konaní na súde prvého stupňa odpovedal vo svojom znaleckom posudku\n. ÚSI ŽU Žilina vypracoval písomný znalecký posudok, v ktorom dospel\nk rovnakému záveru ako znalec\n\n, t. j., že žalovaný nie je vo vzťahu k žalobcovi\n\nv postavení priameho odberateľa.\nV tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že odvolací súd nie je oprávnený hodnotiť\nodbornú stránku podaného znaleckého posudku. Súd posudok hodnotí iba z hľadiska jeho\npresvedčivosti a hodnovernosti. Podstata hodnotenia znaleckého posudku spočíva v tom,\nže súd vezme do úvahy komplexnosť posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo\nveci vykonaným dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálno-logického\nuvažovania.\nOdvolací súd uvedený znalecký posudok doručil stranám, pričom ich vyzval\nna vyjadrenie. Žalovaný sa k posudku vyjadril 27. decembra 2013, v ktorom mu vyčítal,\nže nebol vypracovaný znalcom zapísaným v odbore energetika, v odvetví tepelná energetika,\nnakoľko ÚSI ŽU Žilina nepoveril znalcov, ktorí sú za tento ústav zapísaní v zozname\nznalcov pre odbor energetika, odvetvie tepelná energetika. Ďalej namietal jeho vecnú\nsprávnosť, pričom sa odvolával na listinné dôkazy vykonané v konaní, ktoré odporujú\nzáverom uvedeného znaleckého posudku. Zároveň navrhol výsluch spracovateľov\nuvedeného znaleckého posudku.\nŽalobca vo vyjadrení spochybnil argumenty žalovaného, týkajúce sa odbornej\nnespôsobilosti spracovateľov znaleckého posudku ÚSI ŽU Žilina, nakoľko žalovaný svoju\nargumentáciu o nespôsobilosti spracovateľa opieral o zápisy v zozname znalcov, ktoré\nnekorešpondovali s dátumom spracovania znaleckého posudku.\nNa výzvu odvolacieho súdu sa k námietkam žalovaného k znaleckému posudku\npísomne vyjadril ÚSI ŽU Žilina. Uviedol, že spĺňa podmienky § 19 ods. 3 zák. č. 382/2004\nZ. z., ako aj § 35 a § 34 v nadväznosti na § 6 ods. 1 zák. č. 382/2004 Z. z. ÚSI ŽU Žilina\nje v zmysle § 19 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ zák. č. 382/2004 Z. z., zapísaný do oddielu\nznaleckých ústavov, a to v odboroch: Doprava cestná, Doprava železničná, Ekonómia\na manažment, Elektrotechnika, Energetika, Písmoznalectvo, Stavebníctvo, Strelné zbrane\na výbušniny, Strojárstvo, Ekonomika a riadenie podnikov. Interní pracovníci pre vybrané\nznalecké odbory, ktorí garantujú výkon činnosti v danom znaleckom odbore, sú obvykle\nzároveň aj znalcami zapísanými v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Okrem\n\n23\n\ninterných\n\npracovníkov\n\ndisponuje\n\naj\n\npreverenými\n\na\n\npreškolenými\n\nexternými\n\nspolupracovníkmi z jednotlivých znaleckých odborov, pričom mnohí takíto spolupracovníci\nsú znalcami zapísanými v zozname znalcov a spĺňajú požadované kritéria podľa § 2\nvyhlášky č. 490/2004 Z. z. Osoby uvedené v uvedenom znaleckom posudku sú osobami,\nktoré sú oprávnené k podaniu výkladu znaleckého posudku na súde. Samotný znalecký\nposudok je vypracovaný kolektívom autorov a vzhľadom aj na charakter a postavenie ÚSI\nŽU Žilina, sú posudky interne oponované. Skonštatoval, že svoj znalecký posudok\nvypracoval v súlade so zák. č. 382/2004 Z. z., pričom podporil svoje odborné závery\nv nadväznosti na námietky vznesené žalovaným.\nOdvolací súd vykonal znalecký posudok na pojednávaní, ktoré sa konalo\n29. apríla 2014.\nK vyjadreniu znalca sa následne písomne vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na svojich\ndoterajších námietkach, na čo reagoval žalobca, ktorý ďalšou argumentáciou spochybnil\nrelevantnosť námietok žalovaného.\nNa pojednávaní 10. júna 2014 žalovaný zopakoval svoje námietky voči znaleckému\nposudku a svoj návrh na výsluch jeho spracovateľov a navrhol kontrolný znalecký posudok\nFEI STU Bratislava, alebo iný ústav s medzinárodnou kredibilitou.\nNásledne odvolací súd vyhodnotil, že skutkový stav je náležite zistený a vydal vo veci\nrozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. K návrhu žalovaného na vykonanie\nvýsluchu spracovateľov znaleckého posudku ÚSI ŽU Žilina a k doplneniu dokazovania\nkontrolným znaleckým posudkom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že strany sa\nk posudku písomne vyjadrili a nepovažoval za potrebné vzhľadom na zásadu\nkontradiktórnosti a hospodárnosti konania vykonať výsluch znalca ÚSI ŽU Žilina\nna pojednávaní. Odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že znalecký posudok má všetky\nformálne náležitostí, a že znalec pre potreby súdu rozhodnúť vo veci, vyčerpal svoju úlohu\nv rozsahu, ako mu bola zadaná súdom. Jeho závery sú konzistentné so závermi súdom\nprvého stupňa, ustanoveného znalca v tomto konaní a podložené výsledkami konania.\nŽalovaným vznesené námietky k znaleckému posudku nemali pre nariadenie výsluchu\nznalca zásadný význam, pretože žalovaný proti znaleckému posudku nevzniesol také\npodstatné a zdôvodnené výhrady, s ktorými by sa súd nevedel vysporiadať aj bez výsluchu\n\n24\n\nznalca, navyše po tom, ako znalec poskytol súdu svoje stanovisko k námietkam vzneseným\nžalovaným v písomnej podobe.\nK uvedenej dovolacej námietke žalovaného dovolací súd uvádza, že v súlade s § 120\nO. s. p. súd určuje rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná. Podľa § 127 ods. 1\nO. s. p. namiesto výsluchu znalca sa môže súd v odôvodnených prípadoch uspokojiť\ns písomným posudkom znalca. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to,\nže rozhodnutiu súdu nenariadiť výsluch znalca, ale uspokojiť sa len s písomným\nvyhotovením znaleckého posudku, v danom prípade predchádzala, v dostatočnom časovom\npredstihu pred vynesením rozsudku, písomná komunikácia medzi súdom, účastníkmi a na\nzáver aj samotným znalcom, s cieľom umožniť stranám vzniesť svoje relevantné námietky\nk záverom znalca, ako aj dosiahnuť reakciu znalca na námietky vznesené žalovaným.\nDovolací súd dopĺňa, že účelom výsluchu znalca je odstránenie nejasností odborných\nzáverov znalca a súd nesmie upustiť od výsluchu znalca (uspokojiť sa s jeho písomným\nposudkom), ak účastník konania vzniesol proti záverom také podstatné (odôvodnené)\nvýhrady, ktoré neboli do rozhodnutia vo veci samej znalcom zodpovedané a ktorých\nvyjasnenie je pre rozhodnutie vo veci samej podstatné. V danom prípade odvolací súd\nmohol upustiť od výsluchu znalca, a to s prihliadnutím na celý priebeh znaleckého\ndokazovania a procesný postup súdu, ktorým odvolací sud umožnil stranám, aby sa\nvyjadrili k znaleckému posudku a vyzval aj znalca, aby reagoval na vznesené výhrady.\nOdvolací súd nenechal bez povšimnutia výhrady žalovaného k znaleckému posudku ÚSI ŽU\nŽilina, ale vyzval tohto znalca na vyjadrenia sa k námietkam žalovaného, pričom žalovaný\nsa vyjadril aj k stanovisku znalca k námietkam žalovaného. V tejto súvislosti je však\npotrebné uviesť, že z vyjadrenia žalovaného, ktorým reaguje na stanovisko znalca,\nnevyplynuli také podstatné výhrady, ktoré by bolo potrebné odstrániť výsluchom znalca,\nnakoľko žalovaný v tomto svojom podaní len zaujal svoje nesúhlasné stanovisko ku\nkonkrétnym znalcom predneseným vyjadreniam. Žalovaný ani v následnom priebehu\nkonania takéto podstatné výhrady, ktoré by viedli k nevyhnutnosti nariadiť výsluch znalca,\nnevzniesol.\nV zmysle uvedeného tak dovolací súd nemôže prisvedčiť námietke žalovaného,\nže uvedeným postupom odvolacieho súdu, ktorý nenariadil výsluch znalca, sa mu odňala\nmožnosť konať pred súdom.“\n\n25\n\nNajvyšší súd ďalej poukázal na námietku sťažovateľa, že krajský súd neodôvodnil\nsvoj rozsudok riadne – predovšetkým podľa neho absentujú odpovede na jeho námietky\ntýkajúce sa ústavu súdneho inžinierstva a absentujú úvahy krajského súdu k hodnoteniu\ndôkazov. V tejto súvislosti najvyšší súd zhrnul relevantné závery vyplývajúce z judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a následne uviedol:\n„Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia...\nČo sa týka dovolacej námietky žalovaného, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil\nsvoj rozsudok vo vzťahu k jeho námietke, vznesenej počas odvolacieho konania, ohľadom\nodbornej spôsobilosti znalca ÚSI ŽU Žilina a spracovateľov jeho znaleckého posudku,\na tým aj hodnovernosti tohto znaleckého posudku, dovolací súd ani túto námietku\nnevyhodnotil ako dôvodnú.\nDovolací súd poukazuje na to, že odvolací súd sa s predmetnou námietkou\nžalovaného vo svojom rozsudku vysporiadal a svoje závery v tomto smere v odôvodnení\nriadne vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že s poukazom na § 8,\n§ 19 ods. 1 a § 11 ods. 3 zákona o znalcoch a § 51a ods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z. z. znalec −\nznalecký ústav ÚSI ŽU Žilina bol zapísaný do zoznamu znalcov, vrátane odboru energetika,\nz uvedeného zoznamu pre tento odbor nebol vyčiarknutý, odvolací súd ho riadne ustanovil\ndo konania ako znalca, a preto odvolací súd nevidel dôvod na ustanovenie ďalšieho znalca\ndo konania (v poradí tretieho), resp. na to, aby na ním vypracovaný znalecký posudok\npo jeho vykonaní neprihliadol. Z uvedeného odôvodnenia vyplýva, že odvolací súd nevidel\nzákonom stanovené prekážky pre vyhodnotenie odbornej nespôsobilosti ÚSI ŽU Žilina ako\nsúdneho znalca a pre neprihliadnutie k ním vypracovanému znaleckému posudku. Je preto\nnepochybné, že tomuto záveru musela predchádzať aj úvaha súdu o relevantností námietok\nžalovaného vo vzťahu k odbornej spôsobilosti spracovateľov tohto posudku, čo vyplýva\nz jeho právneho zdôvodnenia podľa § 8, § 11 ods. 3 a § 19 ods. 1 zákona o znalcoch a § 51a\nods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z. z. Takéto odôvodnenie nie je v protiklade s hypotézami\nuvedených právnych noriem. Navyše je potrebné uviesť, že v súdnom spise nie je taký dôkaz,\nktorý by relevantným spôsobom spochybnil odbornú spôsobilosť znalca ÚSI ŽU Žilina\na spracovateľov jeho znaleckého posudku v čase spracovania znaleckého posudku. Z tohto\n\n26\n\ndôvodu uvedená námietka žalovaného nebola pre právne posúdenie zo strany odvolacieho\nsúdu relevantná.\nDovolací súd pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemá\nodpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na\ntie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, resp. zostali sporné.\nDovolací súd v danom prípade nezistil, že by odvolací súd ukrátil žalovaného na jeho práve\nna riadne odôvodnenie rozsudku tým, že by sa nedostatočne vysporiadal s jeho vyššie\nuvedenou námietkou.\nDovolací súd takisto poukazuje na to, že do obsahu základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy\npreberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá\núčastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).“\nNásledne najvyšší súd poukázal tiež na námietku sťažovateľa o absencii vlastnej\núvahy krajského súdu k najzásadnejším otázkam sporu, o hodnotení dôkazov a tiež o odkaze\nkrajského súdu na rozsudok okresného súdu v situácii, keď krajský súd rozhodol\naj na základe dôkazov vykonaných v odvolacom konaní, pričom uviedol:\n„... Z obsahu uvedenej námietky dovolací súd ustálil, že žalovaný namieta najmä\nnedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k hodnoteniu dokazovania, v súvislosti s znaleckým\nposudkom FEI STU Bratislava, ktorý bol v odvolacom konaní vykonaný na návrh\nžalovaného.\nDovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že odvolací súd uviedol, ktoré\nstranami predložené dôkazy vykonal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy,\nktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil\nzrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil\ns podstatnými námietkami žalovaného.\nOdvolací súd v odôvodnení v súlade § 157 ods. 2 O. s. p. podrobne zhrnul priebeh\ndokazovania (najmä doplneného dokazovania odvolacím súdom), stotožnil sa so závermi\n\n27\n\nsúdu prvého stupňa v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p., vyhodnotil vykonané dôkazy\nvo vzájomnej súvislosti, vysvetlil dôvody, ktoré vykonané dôkazy boli pre jeho právne\nposúdenie rozhodujúce, a takisto aj dôvody, prečo na ostatné dôkazy neprihliadol. Odvolací\nsúd uviedol, že v konaní boli súdu predložené dve odporujúce si stanoviská SZVT a dve\nodporujúce si stanoviská Ministerstva hospodárstva SR, pričom vysvetlil, z akých dôvodov\nna ne neprihliadol. Čo sa týka odôvodnenia vo vzťahu k vykonanému listinnému dôkazu\n− znaleckému posudku FEI STU Bratislava, odvolací súd naň prihliadol a to tak, že týmto\nznaleckým posudkom bol spochybnený znalecký posudok súdom ustanoveného znalca\n, čo viedlo k nariadeniu kontrolného znaleckého dokazovania. Súd vec právne\nkvalifikoval až po doplnení dokazovania novým znaleckým posudkom, druhým súdom\nustanoveným znalcom. Nie je tak dôvodná námietka žalovaného, že odvolací súd sa\nnevysporiadal s predloženým znaleckým posudkom FEI STU Bratislava, tento posudok\nodvolací súd vzal do úvahy a vyhodnotil ho v kontexte iných vykonaných dôkazov (najmä\nznaleckého posudku\n\n) a následne dôkaznú situáciu vyhodnotil tak,\n\nže je nevyhnutné preskúmať závery súdom ustanoveného znalca\n\n. Odvolací súd\n\ntakisto správne poukázal na to, že znalecký posudok spracovaný na základe objednávky\núčastníka konania je limitovaný tým, že podklady znalcovi poskytuje výlučne objednávateľ\ntohto posudku, naproti tomu súdom ustanovenému znalcovi boli v zmysle rozhodnutia\npríslušného súdu o ustanovení znalca v tomto konaní v súlade s § 127 ods. 3 O. s. p. obaja\núčastníci konania povinní poskytnúť súčinnosť a znalec tak vychádzal z podkladov od oboch\núčastníkov (\n\n), resp. zo súdneho spisu (ÚSI ŽU Žilina). Z odôvodnenia rozsudku\n\nje zrejmé, akú váhu odvolací súd pripisuje listinnému dôkazu − znaleckému posudku FEI\nSTU Bratislava, a nebolo tak potrebné toto odôvodnenie rozširovať spôsobom podľa\npredstáv žalovaného.\nNásledne odvolací súd skutkovo vyhodnotil vec a právne posúdil, pričom sa\nvo svojich právnych záveroch stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ktoré v dôsledku\ndoplneného dokazovania podporil aj zisteniami z neho vyplývajúcimi.\nNie je tak pravdou, že odvolací súd vôbec neuviedol, na základe ktorých vykonaných\ndôkazov a z akých dôvodov vyhodnotil skutkový a právny stav v neprospech žalovaného.\nTakisto je potrebné uviesť, že nie je na mieste ani námietka žalovaného, že odvolací súd\nnesprávne postupoval podľa § 219 ods. 2 O. s. p. pri využití tzv. skráteného odôvodnenia,\n\n28\n\nnakoľko v odvolacom konaní bolo doplnené dokazovanie, ktoré súd prvého stupňa\nvo svojom odôvodnení nemohol zohľadniť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odvolací\nsúd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, v ničom ich vo svojom rozsudku\nnespochybnil a vo vzťahu k doplnenému dokazovaniu sám vysvetlil ďalšie dôvody, ktoré\nspolu s dôvodmi súdu prvého stupňa odôvodňujú vecnú správnosť rozsudku súdu prvého\nstupňa. Skutočnosť, že v odvolacom konaní bolo doplnené dokazovanie, nebráni využitiu\ninštitútu tzv. skráteného odôvodnenia v intenciách § 219 ods. 2 O. s. p., ak výsledky tohto\ndoplneného dokazovania potvrdzujú vecnú správnosť prvostupňového rozsudku.\nDovolací súd teda prípustnosť dovolania nemôže konštatovať ani po preskúmaní\ntejto dovolacej námietky, nakoľko nie je dôvodná.“\n2. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 10. septembra 2015 v spojení s opravným\nuznesením zo 6. októbra 2015 zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.\nV odôvodnení\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\npoukázal\n\nna\n\npriebeh\n\nprerokúvanej\n\nveci,\n\nna rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a tiež na nález ústavného súdu. Následne\nnajvyšší súd uviedol argumentáciu generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní,\nobsah vyjadrenia sťažovateľa a žalobcu k mimoriadnemu dovolaniu. Skúmal prípustnosť\nmimoriadneho dovolania, osobitne vo väzbe na závery ústavného súdu a Európskeho súdu\npre ľudské práva, pričom mimoriadne dovolanie považoval za prípustné aj z dôvodu,\nže sťažovateľ v dovolaní nemohol namietať nesprávne právne posúdenie veci. Na tomto\nzáklade tiež dospel k záveru, že konanie o dovolaní sťažovateľa nevytvorilo prekážku\nlitispendencie pre konanie o mimoriadnom dovolaní.\nNajvyšší súd sa následne vysporiadal s jednotlivými dôvodmi, ktoré generálny\nprokurátor uviedol v mimoriadnom dovolaní. V prvom rade poukázal na argumentáciu\ngenerálneho prokurátora týkajúcu sa právnej kvalifikácie poplatku za neodber tepla ako\nzmluvnej pokuty, toho, že konajúce súdy nevyhodnotili, či žalobca splnil povinnosť\nposkytnúť dohodnutú tepelnú kapacitu, či kumuláciou ceny za odobraté teplo a poplatku za\nneodber nedošlo k porušeniu právnych predpisov o cene a či konajúce súdy neodňali\nsťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď právna kvalifikácia poplatku za neodber ako\n\n29\n\nzmluvnej pokuty bola zrejmá až z rozsudku okresného súdu. V tejto súvislosti najvyšší súd\nuviedol svoje právne závery:\n«Po preskúmaní uvedenej námietky dovolací súd dospel k záveru, že konajúce súdy\nsprávne kvalifikovali poplatok za neodber ako zmluvnú pokutu. Na námietku generálneho\nprokurátora, že plnenie podľa čl. 5.2 Zmluvy (poplatok za neodber) nemá akcesorický\ncharakter vo vzťahu k záväzku odobrať teplo a zaplatiť zaň kúpnu cenu, čo je pre zmluvnú\npokutu určujúce a záväzok zaplatiť za neodobratie tepla nie je tak sekundárnym záväzkom\npristupujúcim k primárnemu záväzku akcesorickej povahy, dovolací súd uvádza,\nže akcesorický vzťah je taký právny vzťah, ktorý je existenčne viazaný na hlavný záväzkový\nvzťah, t. j. predpokladom pre existenciu akcesorického vzťahu je hlavný záväzkový vzťah,\npričom akcesorický (sekundárny) vzťah sleduje právny osud hlavného vzťahu. V uvedenej\nprávnej veci súdy zistili, že záväzok zaplatiť poplatok za neodber je sekundárny vo vzťahu\nk primárnemu záväzku odobrať 2600 TJ tepla ročne, t. j. vznik záväzku zaplatiť za neodber\nzávisí od splnenia, resp. nesplnenia primárnej povinnosti odobrať teplo. Možno uzavrieť,\nže záväzok zaplatiť poplatok za neodber nevzniká súčasne so vznikom záväzku odobrať\nteplo, ale vzniká až v okamihu porušenia záväzku odobrať teplo, t. j. nie je primárnym\nzáväzkom, ale až sekundárnym akcesorickým vo vzťahu k hlavnému záväzkovému vzťahu\no dodávke tepla. V prípade porušenia záväzku odobrať teplo sa tak aktivizuje povinnosť\nzaplatiť poplatok za neodber ako sankčná povinnosť a stáva sa tak samostatným\n(aj samostatne vymáhateľným) sankčným nárokom. Záväzok zaplatiť poplatok za neodber\nje dojednaný ako nesamostatný a úplne spätý s hlavným záväzkom odobrať teplo, čím sa\nprejavuje akcesorita dohody o záväzku zaplatiť poplatok za neodber. Smerodajná je zásada\n(ktorou sa akcesorita vo vzťahu k zmluvnej pokute prejavuje), že pokiaľ nárok na zaplatenie\nzmluvnej pokuty nevznikol, so zánikom zabezpečovaného (hlavného) záväzku zaniká\naj zabezpečovací (vedľajší, akcesorický záväzok). Ak však zabezpečená povinnosť bola\nporušená a nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol, zánik hlavného záväzku\nuž existenciu tohto nároku neovplyvňuje.\nGenerálny prokurátor takisto v mimoriadnom dovolaní poukazuje na to, že samotná\nZmluva označenie „zmluvná pokuta“ neobsahuje. Dovolací súd k uvedenému argumentu\nuvádza, že nie je právne významné, že dohoda o zmluvnej pokute je označená inak ako\nzmluvná pokuta, ale rozhodujúce je to, či obsah takejto dohody zodpovedá § 544\n\n30\n\nObčianskeho zákonníka (s využitím interpretačných pravidiel upravených v Obchodnom\nzákonníku a v Občianskom zákonníku).\nČo sa týka námietky generálneho prokurátora, že tento záväzok nahrádza pôvodný\nzáväzok, t. j. nepristupuje k pôvodnému záväzku, je potrebné zdôrazniť, že podľa\ndispozitívneho ustanovenia § 545 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak z dojednania\no zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné, je dlžník zaviazaný plniť povinnosť, ktorej splnenie\nbolo zabezpečené zmluvnou pokutou, aj po jej zaplatení. Uvedené ustanovenie tak\npredpokladá, že strany si môžu dohodnúť aj také dojednanie o zmluvnej pokute, na základe\nktorého dlžník nebude mať ďalej povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou\npokutou, t. j. hlavný záväzok zanikne v dôsledku zaplatenia zmluvnej pokuty. Nie je tak\npravdivý argument generálneho prokurátora, že ak by mal poplatok za neodobratie\ndohodnutého množstva tepla právny charakter zmluvnej pokuty, potom by muselo platiť,\nže žalobca má nárok na zaplatenie kúpnej ceny za také množstvo tepla, akého odber bol\nv zmluve dohodnutý, nakoľko podľa názoru generálneho prokurátora, nárok na zaplatenie\ndohodnutej kúpnej ceny v zmysle platnej právnej úpravy nezaniká tým, že vznikne nárok\nna zaplatenie zmluvnej pokuty. Pre posúdenie charakteru záväzku označeného ako poplatku\nza neodber z pohľadu zákonných náležitostí ustanovených pre dohodu o zmluvnej pokute,\nnie je teda právne významné, či po uspokojení veriteľa z vedľajšieho (sekundárneho)\nzáväzkového vzťahu založenom dohodou o poplatku za neodber patrí veriteľovi aj právo\nna splnenie hlavného (primárneho) plnenia.\nĎalej generálny prokurátor namieta, že bolo na voľbe žalovaného, či odoberie teplo,\nalebo či zaplatí za neodobratie tepla (charakteru opcie), pričom dodáva, že zmluvná pokuta\nnie je alternatívou za primárny záväzok, ale nástrojom smerujúcim k donúteniu splniť\nprimárny záväzok. Podľa názoru generálneho prokurátora omyl, ktorého sa konajúce súdy\ndopustili, spočíva v tom, že dva alternatívne dohodnuté záväzky kvalifikovali (nesprávne)\ntak, že jeden záväzok zabezpečuje splnenie druhého.\nDovolací súd uzatvára, že nemôže ísť o dva alternatívne záväzky, pretože alternatíva\nplnenia nemôže vzniknúť až vo vzájomnej časovej súslednosti, teda nie je možné\no alternatívnom plnení hovoriť vtedy, ak sa dlžník nemôže v tom istom okamihu rozhodnúť,\nakým spôsobom chce svoj dlh plniť. V danom prípade, ako aj generálny prokurátor správne\nuviedol, povinnosť platiť za dodané teplo a povinnosť platiť poplatok za neodber\n\n31\n\nneexistovali súčasne. Žalobca správne poukázal na to, že povinnosť zaplatiť poplatok\nza neodber nastala až v okamihu, kedy už žalovaný nemohol voliť splnenie svojho záväzku\nspôsobom zaplatenia kúpnej ceny za odobraté teplo. Tento záver je možné vyvodiť\nza použitia gramatického výkladu ustanovenia čl. 5.2 Zmluvy, na ktorý generálny\nprokurátor v mimoriadnom dovolaní poukazuje. Ak by malo ísť o alternatívne plnenie,\nzmluvné strany by toto ustanovenie dohodli napríklad tak, že kupujúci buď odoberie teplo,\nalebo zaplatí poplatok za neodber. Keďže ale zmluvné strany dohodli, že poplatok\nza neodber je kupujúci povinný zaplatiť pod podmienkou, že neodobral teplo, na odber\nktorého sa v zmluve zaviazal, nie je možné chápať tieto dve povinnosti alternatívne, ale\npráve až vo vzájomnej nadväznosti. Odvolací súd doplnil závery súdu prvého stupňa\naj o zdôvodnenie zabezpečovacej funkcie poplatku za neodber ako zmluvnej pokuty\nzabezpečujúcej povinnosť odobrať zmluvne dohodnuté teplo, ktorej opodstatnenosť odvodil\nz účelu Zmluvy, uzatvorenej vo vzájomnej spojitosti s ďalšími dvoma rámcovými zmluvami,\nktoré dotvárali komplex zmlúv, pričom uzavrel, že ich účelom bolo zabezpečiť dlhodobé\nfinancovanie projektu.\nGenerálny prokurátor takisto poukazoval na to, že poplatok za neodber je menší, ako\nby bola kúpna cena zodpovedajúca množstvu neodobratého tepla. Preto podľa generálneho\nprokurátora nejde o zmluvnú pokutu, nakoľko účelom zmluvnej pokuty nie je znižovanie\nprimárnej zmluvnej povinnosti. Dovolací súd uvádza, že výška zmluvnej pokuty závisí\nvýlučne od vôle zmluvných strán, Obchodný zákonník však upravuje moderačné právo súdu\nznížiť výšku zmluvnej pokuty, ak bola zmluvná pokuta dojednaná neprimerane vysoko.\nPredmetom úvah súdnej praxe aj právnej teórie je tak predovšetkým horná hranica\nzmluvnej pokuty a nie úvaha o tom, či zmluvná pokuta môže byť (neprimerane) nízka,\nresp. nižšia ako hodnota neposkytnutého plnenia krytého zmluvnou pokutou. Dovolací súd\npoukazuje\n\nna\n\nzásadu\n\nautonómie\n\nvôle\n\nzmluvných\n\nstrán,\n\nktorá\n\nsa\n\naplikuje\n\nv súkromnoprávnych vzťahoch a uzatvára, že v prípade, ak výška zmluvnej pokuty\nnepresahuje, resp. sa nerovná hodnote zabezpečovanej povinnosti, nemôže to mať (len\nz tohto titulu) za následok neplatnosť, resp. nevynútiteľnosť nárokov z dohody o zmluvnej\npokute, prípadne nemožnosť subsumpcie takejto dohody ako dohody o zmluvnej pokute.\nV danej veci konajúce súdy zhodne vyhodnotili, že účelom Zmluvy bolo zabezpečenie\ndlhodobého financovania projektu, a to formou zabezpečenia financovania podľa\n\n32\n\nschváleného cash flow projektu uvedeného v prílohe č. 1 Zmluvy. Ako vyplýva\nz napadnutých rozsudkov, tento účel sa zmluvné strany preto zaviazali dosiahnuť tým, že na\nkaždý rok stanovili objem tepla, ktorý bol žalovaný povinný od žalobcu odobrať a za toto\nodobraté teplo zaplatiť kúpnu cenu, aby sa tento účel mohol naplniť a ak by tak neurobil,\nmusel zaplatiť poplatok za neodber v zmysle\nl. 5.2 Zmluvy, konajúce súdy posúdili, že nebol priestor pre uplatnenie moderačného\noprávnenia v tejto súvislosti.\nDovolací súd ani nezistil, že by sa dojednaním zmluvnej pokuty obchádzala\nmaximálna cena za odobraté teplo v zmysle cenových predpisov, na čo poukazuje generálny\nprokurátor. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky\nč. 87/1996 Z. z. v znení účinnom v dobe rozhodnej pre uplatnené nároky na zaplatenie\npoplatku za neodber platilo, že pokuty, úroky (poplatky) z omeškania, náhrady škôd,\nprípadne iné sankcie podľa zmlúv a všeobecne záväzných právnych predpisov sa spravidla\nnezahŕňajú do kalkulácie nákladov na účely regulácie cien, pričom pri regulácii cien sa\nuplatňujú ekonomicky oprávnené náklady, ktoré sa preukazujú účtovnými podkladmi,\nkalkuláciami nákladov, prípadne fakturáciou alebo daňovými a colnými podkladmi\na podobne. Preto vzhľadom na dohodnutý účel poplatku za neodber podľa Zmluvy nie\nje možné uzavrieť, že by zaplatením zmluvnej pokuty mohlo dôjsť k obchádzaniu cenových\npredpisov.\nGenerálny prokurátor poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný sa o právnej\nkvalifikácii poplatku za neodber, ako zmluvnej pokuty, dozvedel až z rozsudku súdu prvého\nstupňa, preto nemohol v konaní realizovať svoje procesné právo na uplatnenie tomu\nzodpovedajúcej procesnej obrane, čím súd prvého stupňa odňal žalovanému možnosť konať\npred súdom a zaťažil tak konanie vadou podľa § 237 písm. f) O. s. p. Dovolací súd k tomu\nuvádza, že v ďalšom konaní žalovaný mohol a aj využil možnosť ovplyvniť výsledok\nkonania. Urobil tak svojím procesným úkonom v podanom odvolaní, v ktorom sa voči tejto\nprávnej kvalifikácii urobenej súdom prvého stupňa ohradil. Pokiaľ žalovaný namietal, že v\nkonaní nemal možnosť uplatniť svoju procesnú obranu, dovolací súd pripomína, že v\nrozhodnutí R 39/1993 bol prijatý názor, v zmysle ktorého i keby tieto námietky boli\nopodstatnené, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. nie je splnená\nv prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom (len) pre\n\n33\n\nasť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na\nvýsledok konania. V danom prípade žalovaný uplatnil svoje právo ovplyvniť výsledok\nkonania vo svojom odvolaní, avšak odvolací súd sa s jeho názorom nestotožnil, ale osvojil\nsi závery súdu prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené dovolací súd nevyhodnotil dovolacie\nnámietky generálneho prokurátora, viažuce sa k poplatku za neodber podľa\nl. 5.2 Zmluvy za spôsobilé dovolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s.\np.\nGenerálny prokurátor ďalej namieta, že v rozsudkoch konajúcich súdov absentuje\nskutkový záver, či predávajúci skutočne mal pre kupujúceho k dispozícii dohodnutú tepelnú\nkapacitu. Generálny prokurátor teda v mimoriadnom dovolaní vytýka konajúcim súdom,\nže rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho dospeli\nk nesprávnemu právnemu záveru ohľadom posúdenia dôvodnosti žalovaného nároku.\nV prvom rade dovolací súd uvádza, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale\nje mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených\nprocesných [§ 241 ods. 2 písm. a), b) O. s. p.] a hmotnoprávnych [§ 241 ods. 2 písm. c)\nO. s. p.] vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení\nurobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania. Ťažisko\ndokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený\ndopĺňať, pripadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať\ndokazovanie (§ 213 O. s. p.). Generálny prokurátor opiera túto svoju námietku len\no tvrdenia žalovaného, ktoré žalovaný predložil konajúcim súdom počas konania,\nže porušenie záväzku predávajúceho mať zmluvne dohodnutú kapacitu tepla pre kupujúceho\nk dispozícii vyplýva z listu žalobcu zo dňa 14. 05. 2001, ktorým podmieňoval žalobca\ndodávku tepla aj odberom elektrickej energie. V tejto súvislosti však dovolací súd považuje\nza relevantné vziať do úvahy odôvodnenie prvostupňového rozsudku, ktoré preukazujú,\nže konajúce súdy tento argument žalovaného museli vyhodnotiť, a tak námietka o absencii\nskutkového zistenia nie je opodstatnená. Prvostupňový súd v tejto súvislosti v odôvodnení\nrozsudku uzavrel, že úvahy súdu o poskytnutí kapacity žalobcu dodávať teplo žalovanému\nkedykoľvek sú sekundárne, pretože žalovaný by mal povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu\nžalobcovi aj v prípade, ak by mu tento kapacitu v skutočnosti neposkytoval. Prvostupňový\nsúd však v napadnutom rozsudku premietol aj ďalšie skutkové zistenie, a to že žalobca\n\n34\n\nžalovanému nepretržite dodával a žalovaný od žalobcu odoberal teplo od uzavretia Zmluvy\na ďalej uviedol, že pokiaľ ide výpočet poplatku za neodber dohodnutého množstva tepla,\ntento bol v jednotlivých faktúrach vypočítaný správne a že žalovaný nemal námietky\nk údajom uvedeným v príslušných kalkulačných listoch. Dovolací súd vzhľadom na uvedené\nodôvodnenie nemôže prisvedčiť námietke generálneho prokurátora, že v napadnutých\nrozsudkoch v tejto súvislosti absentuje skutkové zistenie. Prvostupňový súd jednoznačne\nvyjadril svoj záver, že teplo bolo žalovanému zo strany žalobcu dodávané nepretržite, t. j.\nbez vzniku omeškania žalobcu s plnením svojho záväzku. Tento záver navyše podporuje\naj skutkové zistenie, že žalovaný nenamietal voči údajom v kalkulačných listoch, ktorými\nžalobca vyfakturoval žalovanému poplatok za neodber. Ak aj žalovaný v konaní predložil\nako dôkaz listy, v ktorých sa žalobca vyjadroval k svojej pripravenosti dodávať teplo\nžalovanému, tieto skutočnosti konajúce súdy právne neposúdili ako prekážku pre priznanie\nžalovaného nároku.»\nGenerálny prokurátor ďalej namietal, že konajúce súdy nesprávne vyhodnotili\npovinnosť zmluvných strán uzatvárať ročné zmluvy podľa čl. 2.1 zmluvy, pričom túto\nskutočnosť považoval za odkladaciu podmienku, ktorá podmieňovala platnosť zmluvy.\nV súvislosti s touto námietkou najvyšší súd poukázal na § 270 ods. 1 Obchodného\nzákonníka a § 36 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol:\n„Dovolací súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí uzatvára, že súdy\nv prejednávanej právnej veci aplikovali § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka. Generálny\nprokurátor síce poukazuje na právny záver v napádanom prvostupňovom rozhodnutí, str.\n25, v ktorom podľa generálneho prokurátora absentuje právne posúdenie veci v kontexte\n§ 270 ods. 1 Obchodného zákonníka, avšak nevzal do úvahy ďalšie časti odôvodnenia súdu\nprvého stupňa. Tieto ďalšie časti odôvodnenia sú relevantné pre posúdenie dôvodnosti\nvznesenej námietky, nakoľko súvisia s posúdením právnej otázky, či súdy aplikovali § 270\nods. 1 Obchodného zákonníka na skutkový stav. V odôvodnení prvostupňového rozsudku na\nstrane 25 ods. 1 sú uvedené právne závery súdu prvého stupňa ohľadom platnosti Zmluvy,\nuzavretej ako kúpnej zmluvy podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka bez ohľadu na\npotrebu uzatvorenia ročných zmlúv, uvedené právne závery súd prvého stupňa naviazal na\nprávne závery uvedené v jeho skoršom rozhodnutí, s ktorými sa stotožnil. Súd prvého stupňa\n\n35\n\nteda stotožniac sa so svojim pôvodným záverom uzavrel, že Zmluva uzavretá dňa\n10. 11. 1999 nadobudla účinnosť v súlade s čl. 8.1 Zmluvy dňa 27. 11. 1999, t. j. strany si\nvýslovne dohodli dátum platnosti a účinnosti Zmluvy, pričom neviazali túto platnosť na\nuzavretie ročných zmlúv (a nepodriadili ju tak režimu odkladacej podmienky). Zmluvné\nstrany sa tak osobitnou dohodou o vzniku platnosti a účinnosti Zmluvy zakotvenej v čl. 8.1\nZmluvy vyvrátili právnu domnienku o odkladacej podmienke v zmysle § 270 ods. 1\nObchodného zákonníka. Tým, že súd prvého stupňa aplikoval pri svojom právnom posúdení\nčl. 8.1 Zmluvy, nemal dôvod aplikovať právnu domnienku o existencii odkladacej\npodmienky v zmysle § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka (takúto domnienku o existencii\nodkladacej podmienky by mohol aplikovať len v prípade neexistencie dohody uvedenej\nv čl. 8.1 Zmluvy).\nV zmysle § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka podmienka môže mať nielen charakter\nodkladacej podmienky, ale aj charakter rozväzovacej podmienky. S poukazom na svoje\nskoršie rozhodnutie súd prvého stupňa sa aj v tomto prípade vysporiadal s právnou\notázkou, že záväzok zmluvných strán uzatvárať ročné zmluvy nemal charakter rozväzovacej\npodmienky. Uvedené vyplýva z toho, že súd prvého stupňa vyvodil záver, že s poukazom\nna § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka Zmluva ostala platnou zmluvou aj bez uzavretia\nročných zmlúv, ktoré mali len precizovať základ daný v Zmluve, keďže súd mal\nza preukázanú vôľu strán byť viazaný Zmluvou aj v prípade jej nedoplnenia ročnými\nzmluvami, a to predovšetkým pre jej priamo v Zmluve deklarovaný účel. Súd prvého stupňa\nuzavrel, že Zmluva bola uzavretá ako rámcová zmluva, ktorá spolu s ostatnými dvoma\nrámcovými zmluvami bola podmienkou poskytnutia dlhodobého úveru od Európskej\ninvestičnej banky pre žalobcu, ako aj za účelom trvalého splácania tohto dlhodobého úveru.\nNeuzatvorenie ročnej zmluvy na určitý rámcový rok preto podľa súdu prvého stupňa nemal\nspôsobiť neplatnosť Zmluvy, nakoľko by to bolo v rozpore so spomínaným účelom\nrámcových zmlúv, zameraným na dlhodobé financovanie žalobcu, ako bol dojednaný\nzmluvnými stranami v ustanoveniach Zmluvy.\nVzhľadom na jednotnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia dovolací súd pri\nskúmaní dôvodnosti námietky vznesenej generálnym prokurátorom bral ohľad aj na tieto\nvyššie uvedené\n\n36\n\nasti odôvodnenia skoršieho prvostupňového rozhodnutia, pretože ak by sa súd\nprvého stupňa vo svojom novom rozhodnutí nestotožnil so svojimi skoršími závermi,\nnepremietol by ich do svojho nového rozhodnutia, ale by poskytol iné právne a skutkové\nzistenia a závery, prípadne by vysvetlil, prečo a ako sa od svojich skorších skutkových\nzistení a právnych záverov odchýlil. Keďže tak neurobil, ale sa v novom rozsudku stotožnil\nso svojimi skoršími právnymi a skutkovými závermi, čo do platnosti Zmluvy ako kúpnej\nzmluvy uzavretej podľa Obchodného zákonníka aj v kontexte ustanovenia § 270 ods. 1\nObchodného zákonníka, je potrebné posudzovať toto odôvodnenie komplexne v jeho\ncelistvosti. Vzhľadom na jednotnosť konania na uvedenom závere nič nemení ani to,\nže skorší prvostupňový rozsudok bol vyšším súdom zrušený, pretože súd prvého stupňa\nnebol povinný prehodnotiť vo všetkých ohľadoch svoje skoršie právne závery. Bol povinný\ntieto prehodnotiť v závislosti od viazanosti právnym názorom súdov vyššieho stupňa a tieto\nsvoje právne závery aj riadne premietnuť do odôvodnenia svojho nového rozsudku,\no aj vykonal.\nVzhľadom na uvedené dovolací súd nemôže prisvedčiť námietke generálneho\nprokurátora, že konajúce súdy neaplikovali ustanovenie § 270 ods. 1 Obchodného\nzákonníka, pretože vyhodnotili, že Zmluva bola platná už jej uzavretím zmluvnými stranami\na že neuzavretie ročných zmlúv nemalo na túto platnosť vplyv, a to berúc do úvahy\nustanovenie § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka.“\nGenerálny prokurátor ďalej argumentoval, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú,\npreto mohla byť ukončená výpoveďou. Ďalej tiež uviedol, že konajúce súdy sa dopustili\nneprípustnej konverzie právneho úkonu tým, že dohodu o cene od roku 2014 považovali\nza neplatnú a zostávajúcu časť zmluvy považovali za uzavretú na dobu neurčitú,\nčo nezodpovedá vôli zmluvných strán. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:\n„Dovolací súd v tejto súvislosti však musí poukázať na skutočnosť, že generálny\nprokurátor vyňal len časť zo zdôvodnenia konajúcich súdov, pričom podstatnú časť\ntýkajúcu sa posúdenia tejto právnej otázky vynechal. Konajúce súdy neuviedli, že Zmluva\nbola uzavretá na dobu určitú, a to do uzavretia Dlhodobej zmluvy, ale to, že Zmluva bola\nuzavretá do uzavretia Dlhodobej zmluvy alebo do splatenia úveru žalobcom Európskej\ninvestičnej banke, t. j. do konca roku 2013, podľa toho, ktorá z týchto skutočností nastane\n\n37\n\nskôr. Ďalej súdy uviedli, že aj z prílohy č. 1 Zmluvy je zrejmé, že celková doba trvania\nZmluvy nemôže presahovať rok 2023 ako hraničný rok životnosti celého projektu.\nJe pochopiteľné, že v zmysle zásady autonómie vôle sa zmluvné strany môžu dohodnúť\nna zániku ich záväzkovo-právneho vzťahu, avšak v Zmluve sa zmluvné strany explicitne\nvyjadrili, že záväzok podľa Zmluvy má skončiť uzavretím ďalšej nadväzujúcej zmluvy, t. j.\nDlhodobej zmluvy. Súdy nemohli opomenúť, že strany odvodzovali trvanie záväzkového\nvzťahu podľa Zmluvy aj od tejto právnej skutočnosti. Nie je však pravdou, že z toho súdy\nvyvodili, že Zmluva je uzavretá na dobu určitú.\nKonajúce súdy podrobili skúmaniu štyri časové okamihy za účelom vyhodnotenia\ndoby trvania záväzkového vzťahu podľa Zmluvy. Skúmali moment dohodnutého nahradenia\nZmluvy Dlhodobou zmluvou, ďalej skúmali okamih dohodnutého uzavretia zmluvy\nsmerujúcej k zvýšeniu základného imania strategickým investorom, následne okamih\npo splatení úveru Európskej investičnej banke a na záver okamih ukončenia životnosti\nprojektu.\nKonajúce súdy správne vyhodnotili, že Zmluva nebola uzatvorená na dobu neurčitú,\na preto ani nemohla byť platne vypovedaná. Dospeli k tomuto záveru jednak s poukazom\nna okamih splatenia úveru a jednak s poukazom na okamih ukončenia životnosti Projektu,\npričom uviedli, že Zmluva je v akomkoľvek z týchto prípadov (či už by platil ktorýkoľvek\nz týchto okamihov) uzavretá na dobu určitú.\nDovolací súd uvádza, že súdy správne vyhodnotili, že Zmluvné strany si dohodli\ndodávku a odber tepla do roku 2023, t. j. po dobu životnosti Projektu tak, ako sa uvádza aj\nv samotnej prílohe č. 1. Podľa Zmluvy príloha č. 1 tvorí jej neoddeliteľnú súčasť a obsahuje\ntzv. základné zmluvné parametre Projektu. Zmluvné strany si v prílohe dohodli odbery\nod roku 1999 do roku 2023. Súdy tak správne uzavreli, že zmluva je uzavretá na dobu\nurčitú. Takisto je potrebné uviesť, že účelom Zmluvy, ako je to vyjadrené v jej jednotlivých\nustanoveniach, je záujem zmluvných strán na zabezpečení financovania Projektu, resp.\nsplácania úveru, ktorým sa zabezpečilo financovanie Projektu. Naplnenie tohto účelu strany\npremietli do kalkulácie vyjadrenej v prílohe č. 1 k Zmluve tým, že už pri uzatvorení Zmluvy\nzmluvné strany si stanovili finančné parametre výnosov Projektu od roku 1999 do roku\n2023, čím obmedzili životnosť Projektu, t. j. vymedzili obdobie, ktoré je potrebné\n\n38\n\nna dosiahnutie naplnenia účelu Zmluvy. Zároveň tým obmedzili trvanie ich záväzkového\nvzťahu do tohto okamihu (t. j. do roku 2023).\nSúdy sa takisto zaoberali okamihom splatenia úveru Európskej investičnej banke\na dojednaním čl. 4.6 Zmluvy, podľa ktorého po ukončení kalendárneho roka, v ktorom bude\nsplatený dlhodobý úver, sa bude cena za dodávku a odber tepla riadiť bežnými cenovými\nprincípmi pre stanovenie ceny tepla v danom období. Súdy uviedli, že od roku 2014\ndochádza k nemožnosti stanovenia cena tepla a tým aj k odpadnutiu dohody o podstatnej\nnáležitosti kúpnej zmluvy. Odkaz na inštitút bežných cenových predpisov podľa konajúcich\nsúdov nie je dostatočne určitý, aby takýto zhodný prejav vôle zmluvných strán v tak\npodstatnej náležitosti založil. V dôsledku absencie podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy −\nceny po roku 2013 platnosť Zmluvy ako kúpnej zmluvy zaniká. Ako správne uviedol\ngenerálny prokurátor, na základe okamihu zániku platnosti Zmluvy nie je možné prijať\nzáver o tom, či bola Zmluva dohodnutá na dobu určitú. Uvedená skutočnosť môže mať vplyv\nlen na posúdenie, kedy Zmluva mala stratiť platnosť bez ohľadu na dohodu zmluvných strán\no dobe trvania záväzkového vzťahu podľa Zmluvy. To však nič nemení na tom, že súdy\nprávne posúdenie vo vzťahu k uzavretiu Zmluvy ako zmluvy na dobu určitú správne opierali\naj o okamih životnosti projektu podľa Zmluvy a uviedli, že v každom prípade (rozumej\naj v prípade dohodnutia Zmluvy po dobu životnosti projektu) je Zmluva uzatvorená na dobu\nurčitú.\nSo zreteľom na všetky uvedené skutočnosti vyhodnotil dovolací súd mimoriadnym\ndovolaním napadnuté rozsudky súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu za správne,\nspočívajúce na správnom právnom posúdení veci. Preto mimoriadne dovolanie podľa\n§ 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“\n3. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že námietky sťažovateľa v jeho\nsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sú v zásade totožné s argumentáciou, ktorú uviedol\nv dovolaní, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 10. septembra 2015.\nNajvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia vysporiadal s jednotlivými\nnámietkami sťažovateľa. Najvyšší súd poskytol v odôvodnení napadnutého uznesenia\nvlastné odpovede na námietky sťažovateľa, prípadne poukázal na tie časti odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresného\n\n39\n\nsúdu zo 7. novembra 2011 v spojení s opravným uznesením z 9. januára 2012, ktoré\nobsahovali odpovede na tieto námietky. Právne závery najvyššieho súdu nie sú v rozpore\nso zmyslom a účelom príslušných ustanovení zákona o energetike, Obchodného zákonníka,\nObčianskeho zákonníka a zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch\na prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o znalcoch“), preto ich nemožno považovať za arbitrárne.\nÚstavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd svoje právne závery v napadnutom\nuznesení z 10. septembra 2015 primerane odôvodnil, tieto závery preto nie sú zjavne\nneodôvodnené. Odpovede, ktoré uvádza najvyšší súd v napadnutom uznesení, považuje\nústavný súd za primerane adresné a konkrétne, nepovažuje ich za paušálne a ani všeobecné.\nOdôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu takto predstavuje dostatočný\npodklad pre výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorým tento odmietol dovolanie\nsťažovateľa.\nPokiaľ ide o kľúčovú námietku sťažovateľa týkajúcu sa nezákonnosti kontrolného\nznaleckého posudku ústavu súdneho inžinierstva, ústavný súd poukazuje na to,\nže predmetný kontrolný znalecký posudok vypracoval subjekt, ktorý bol zapísaný\nv zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov podľa § 4 a nasl. zákona o znalcoch pre\nodbor energetika. Výhrady, ktoré sťažovateľ uvádza voči spracovateľom znaleckého\nposudku, sa javia byť účelové. Skutočnosti, ktoré sťažovateľ namieta, mu museli byť známe\nuž v čase, keď bol do konania ustanovený ústav súdneho inžinierstva a bolo mu uložené,\naby vypracoval kontrolný znalecký posudok, preto ich sťažovateľ mohol a mal uplatniť ešte\npredtým, ako ústav súdneho inžinierstva začal vyhotovovať kontrolný znalecký posudok.\nV sťažnosti uvedené námietky sťažovateľa skôr vyjadrujú jeho nespokojnosť so závermi,\nktoré ústav súdneho inžinierstva uviedol v kontrolnom znaleckom posudku. Tieto námietky\nvšak podľa ústavného súdu nemajú taký charakter, aby im bolo možné priznať ústavnú\nrelevanciu a odvodiť z nich namietané porušenie označených základných práv podľa ústavy\na práva podľa dohovoru. V tomto kontexte je potrebné následne hodnotiť aj námietku\nsťažovateľa, že konajúce súdy nevyhoveli jeho návrhu na výsluch spracovateľov\nkontrolného znaleckého posudku. Krajský súd nevyhovel tomuto návrhu, avšak na výhrady\n\n40\n\nsťažovateľa reagoval, a to tak, že ich predložil ústavu súdneho inžinierstva, aby sa k nim\nvyjadril, pričom následne v odôvodnení napadnutého rozsudku na obsah vyjadrenia ústavu\nsúdneho inžinierstva poukázal. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia\nz 10. septembra 2015 na túto skutočnosť tiež poukázal a voči tomuto postupu krajského\nsúdu nemal výhrady. Ústavný súd považuje tento postup najvyššieho súdu za ústavne\nakceptovateľný. Krajský súd sa rovnako tak vysporiadal s tým, prečo nevyhovel návrhu\nsťažovateľa na ustanovenie ďalšieho znalca – znaleckej organizácie s medzinárodnou\nkredibilitou. Tento postup zodpovedá ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, ktoré\nnezaväzujú súd, aby vyhovel každému návrhu účastníka na vykonanie určitého dôkazu,\navšak ukladajú mu, aby v rozhodnutí vysvetlil, prečo konkrétny návrh neakceptoval\na navrhovaný dôkaz nevykonal (porovnaj napr. § 120 ods. 1, § 157 ods. 2 OSP).\nPokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 10. septembra 2015, najvyšší\nsúd v jeho odôvodnení reaguje na dovolaciu argumentáciu generálneho prokurátora\nv mimoriadnom dovolaní. Generálny prokurátor namietal dovolací dôvod podľa § 243f\nods. 1 písm. c) OSP, t. j. že napadnuté rozsudky krajského súdu a okresného súdu spočívajú\nv nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd poskytol odpovede na jednotlivé\nnámietky generálneho prokurátora, ktoré sa týkali vymedzených skutkových a právnych\naspektov predmetnej veci, a to predovšetkým právnej kvalifikácie poplatku za neodber\nvyplývajúceho zo zmluvy, existencie a relevancie skutkového záveru o tom, či žalobca\nskutočne mal v rozhodnom období k dispozícii dohodnutú tepelnú kapacitu pre sťažovateľa,\nnamietaného porušenia právnych predpisov upravujúcich cenu z dôvodu kumulácie ceny\nza skutočne odobraté teplo a poplatku za neodber, relevancie toho, že sťažovateľ\nsa dozvedel o právnej kvalifikácii poplatku za neodber ako zmluvnej pokuty až z rozsudku\nokresného súdu zo 7. novembra 2011, výkladu ustanovení zmluvy o tom, že zmluvné strany\nmajú konkretizovať niektoré dojednania v ročných zmluvách, a tiež tých ustanovení\nzmluvy, ktoré boli relevantné pre záver, či zmluva je uzavretá na dobu neurčitú alebo\nna určitý čas, a tak aj možnosti ukončiť zmluvu výpoveďou.\nÚstavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku\nz 10. septembra 2015 vo svojej podstate predstavujú konkretizovanú odpoveď\n\n41\n\nna vymedzené skutkové a právne aspekty predmetnej veci, a to v rozsahu a z hľadísk, ktoré\nneboli predmetom napadnutého konania najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa. Ani tieto\nprávne závery nepovažuje ústavný súd za arbitrárne, prípadne za zjavne neodôvodnené.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že vzhľadom na to, že nie je súčasťou\nsystému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad\nvyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok\nporušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu z 10. septembra 2015 a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\nz 10. septembra 2015 prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval\nv danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo\nmožné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.\nÚstavný súd tiež poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup\nsúdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi\nkonania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali\nmožnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy alebo jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nz 10. septembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí.\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu\nvyjadreným v napadnutom uznesení a v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama\nosebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá\nani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri\nvýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad\npríslušných ustanovení zákona o energetike, Obchodného zákonníka, Občianskeho\n\n42\n\nzákonníka a zákona o znalcoch najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky\nnevykazuje.\nÚstavný súd zároveň konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali\nexistenciu vecnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 20\nods. 1 ústavy a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014\na jeho uznesením z 10. septembra 2015 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015.\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom\nprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne\nneopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. decembra 2015\n\n43", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "zmluva-neplatnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "znalec, znalecký posudok-znalecké dokazovanie", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "dovolanie-prípustnosť", "dokazovanie-opomenutie dôkazov (nevykonanie dôkazov)", "príčinná súvislosť", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:647bb549-4698-47d1-bebf-ecb55212beda", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 52/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 52/2014 z 30. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:647bb549-4698-47d1-bebf-ecb55212beda"}, {"guid": "ussr:58c375fe-24d4-4a1e-a7d6-f2bdb4f5275c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 2/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 2/2014 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c375fe-24d4-4a1e-a7d6-f2bdb4f5275c"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:505d2c5f-0fdc-4db3-9597-132450bee9c7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 133/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 133/05 z 5. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-05", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:505d2c5f-0fdc-4db3-9597-132450bee9c7"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:bc4dd614-4aef-4bc1-b5bb-f07d9db62da2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 405/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 405/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc4dd614-4aef-4bc1-b5bb-f07d9db62da2"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "a3611960-ad62-4706-8550-ee33098d6210:1d0b2aa4-417d-4bc5-bb3c-50515512c82b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7112213702.1", "spisova_znacka": "2Cob/105/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/105/2013 z 24. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2013-06-24", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7112213702.1"}, {"guid": "27a4b249-1105-42c6-bc57-fbb3bafb3c47:69c8e470-3a1e-49b5-a79c-0314b0342e66", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1103899604.4", "spisova_znacka": "2Cob/127/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/127/2012 z 23. 7. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-07-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1103899604.4"}, {"guid": "d9c0f304-d9f4-4274-8f09-01da5f7ef621:f90bebf7-03df-4ae5-8e4a-2b455dcf0aa5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2006:1005895263.2", "spisova_znacka": "2Cob/233/2005", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/233/2005 z 2. 4. 2006", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2006-04-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2006:1005895263.2"}, {"guid": "42bbd84d-6880-420e-8670-43455fcf9d5a:9c552c66-f643-49e2-a4e9-01fd3a11a4d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "29Cb/68/2013", "nazov": "Rozsudok pre zmeškanie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 29Cb/68/2013 z 10. 7. 2013", "sud": "Okresný súd Bratislava V", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/42bbd84d-6880-420e-8670-43455fcf9d5a:9c552c66-f643-49e2-a4e9-01fd3a11a4d9"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:738c447a-eff3-4eb8-97b3-883ca9355f69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.249.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 249/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 249/2024 z 23. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.249.2024.1"}, {"guid": "ussr:95bd2f4f-5842-41b1-9d7c-ea389a63ab9d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.83.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 83/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 83/2019 z 5. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-05", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.83.2019.1"}, {"guid": "dbb3cd8f-31cc-48d3-a53e-29478f07fbd5:d527ab47-0919-4035-b388-5b0bc32f377b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:7010899972.2", "spisova_znacka": "5Obo/4/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/4/2022 z 8. 11. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:7010899972.2"}, {"guid": "f4169235-f587-48ea-8a81-c2983becb621:ef83d6ea-a23d-4e59-bb8b-57eeac9f604f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1112243152.1", "spisova_znacka": "4Cdo/143/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/143/2022 z 25. 9. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-09-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1112243152.1"}, {"guid": "412cbce6-7a6a-4719-bc0c-c7e5714fc0aa:0e29062a-eefa-40a8-8712-3b19b639c480", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:3822204576.1", "spisova_znacka": "14CoP/169/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14CoP/169/2024 z 29. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2024-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:3822204576.1"}]}