{"guid": "ussr:c0c60ce5-a43d-4082-83e4-f1d88681e069", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.86.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 86/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 86/2016 z 4. 2. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. februára 2016, sp. zn. II. ÚS 86/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.86.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2016-02-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c0c60ce5-a43d-4082-83e4-f1d88681e069", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.86.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.86.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.86.2016.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 86/2016-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti\nITALINOX Slovakia, s. r. o., Ulica svornosti 100, Bratislava, zastúpenej advokátom\nJUDr. Františkom Sedlačkom, PhD., LL.M., Advokátska kancelária Sedlačko & Partners,\ns. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 145/2012-688 z 18. decembra 2013\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti ITALINOX Slovakia, s. r. o.,\n\no d m i e t a ako\n\nzjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ITALINOX Slovakia, s. r. o. (ďalej len\n„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne\n\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.\n1 Co 145/2012-688 z 18. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom proti\nadvokátovi\n\ndomáhala žalobou podanou na Okresnom súde\n\nKošice I (ďalej len „okresný súd“) určenia neplatnosti zmluvy o poskytovaní právnej\npomoci a vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 107 548,29 eur s príslušenstvom,\nktoré vzniklo v dôsledku neprípustného dojednania dvoch paralelných druhov zmluvnej\nodmeny za tú istú právnu pomoc zároveň. Žalobu sťažovateľky okresný súd rozsudkom č. k.\n24 C 366/2003-447 z 9. marca 2009 v celom rozsahu zamietol.\n2.1 Proti výroku rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie sumy\n107 548,29 eur s príslušenstvom, podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením\nč. k. 1 Co 84/2009-532 zo 16. marca 2011 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti\nzrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.\n2.2 Po opätovnom prerokovaní veci okresný súd rozsudkom č. k. 24 C 366/2003-633\nz 30. januára 2012 žalobu identicky zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku\nokresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že\nrozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby potvrdil. Krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku uviedol: „Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd\nprvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záveru, že účastníci uzatvorili\nmandantmi zmluvu, ktorej predmetom bolo právne zastúpenie žalobcu žalovaným, ktorý\nnásledne aj správne právne posúdil, ak nárok žalobcu zamietol. Ani počas odvolacieho\nkonania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové\nzistenia uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa a na právne normy, ktoré súd použil\npoukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).\nK odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné ak\nvychádza z názoru, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho mal vec nesprávne právne posúdiť.\n2\n\nNámietka nesprávnosti skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. sa nespája\ns akoukoľvek skutkovou výhradou, ako z toho ustanovenia vyplýva, významné sú v zásade\nnámietky, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov\núčastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo alebo opomenul skutočnosti,\nktoré boli preukázané alebo inak v konaní vyšli najavo, prípadne, že v hodnotení dôkazov,\nresp. iných poznatkov je z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, či vierohodnosti\nlogicky rozpor, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá ust. § 132 O.s.p.. Musí\nísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke. V prejednávanej\nveci sa súd prvého stupňa takého pochybenia nedopustil.\nV tejto súvislosti žalobca v odvolaní uviedol, že súd neprihliadal na všetko, čo vyšlo\nv konaní najavo, predovšetkým na skutočnosť, že žalovaný sa nevyjadroval jednotne\nk otázke, za čo mu patrila paušálna odmena, svedkyňa\n\nvypovedala\n\nohľadom evidovania zmluvy rozporne, doba platnosti zmluvy bola ohraničená práve na čas,\nkedy bola konateľka žalobcu\n\nodvolaná z funkcie. K tomu odvolací súd\n\nuvádza, že z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že na uvedené skutočnosti súd prvého\nstupňa pri rozhodovaní prihliadol, ak v dôvodoch rozsudku uviedol, že z výpovede\nžalovaného je zrejmé, že dojednaná paušálna odmena sa vzťahovala len na paušálne\nporadenstvo a ostatná (podielová) odmena na poradenstvo, ktoré prekračovala obvyklý\nrámec paušálneho poradenstva. Prekročením obvyklého rámca paušálneho poradenstva\núčastníci rozumeli najmä zastupovanie v súdnych sporoch alebo aj také prípady, akými sú\nnapr. rozsiahly právny rozbor alebo audit zmlúv. Preto sa dohodli, že takéto prípady, ktoré\npresahujú rámec obvyklého paušálneho poradenstva sa budú fakturovať a platiť osobitne.\nK tvrdeniu svedkyne\n\nohľadom evidovania zmluvy, podľa ktorej zmluva\n\nbola uložená v trezore a podchytená v evidencii žalobcu treba uviesť, že toto tvrdenie nemá\nžiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu ku skutočnosti, že uvedená zmluva mala byť pri audite\nnájdená v osobnej zásuvke svedkyne.\nSúd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadol aj na to, že z vykonaného dokazovania\nvyplynuli skutočnosti, ktoré boli v neprospech žalovaného, a to, že doba platnosti zmluvy\nbola ohraničená práve na čas, kedy bola konateľka žalobcu\n\nodvolaná\n\nz funkcie, rovnopis zmluvy predložený v konaní žalobcom bol opatrený pečiatkou, ktorá\n3\n\nbola vyhotovená až po 19.4.2002, na tzv. separé faktúrach nie je odkaz na zmluvu a ďalej,\nže zmluvné strany listinu, ktorá mala zaznamenať prejav vôle smerujúcej k uzavretiu zmluvy\nnajprv podpísali a až následne na ňu vyhotovili text a tieto vyhodnotil tak, že uvedené\nindície vo svojom súhrne, ani v celom svojom komplexe nedovoľujú celkom určitý\na nepochybný záver o antidatácii zmluvy. Súd uviedol, že doba, na ktorú bola zmluva\nuzavretá, ako aj dohoda o splatnosti paušálnej odmeny na záver trvania záväzkov o položke\nprávneho\n\nvzťahu\n\núčastníkov\n\nmožno\n\nvykazuje\n\nznaky\n\nurčitej\n\nneobvyklosti,\n\nresp.\n\nneštandardného postupu v porovnaní s inými obdobnými zmluvami, avšak samy osebe\nv rozpore s právnymi predpismi nie sú a bolo preukázané, že vyjadrujú autonómnu zhodnú\nvôľu oboch zmluvných strán, takto sa dohodnúť.\nAk žalobca v odvolaní namieta, že súd pri vyhodnotení svedeckej výpovede\nnezohľadnil pomer svedkyne\n\nk žalovanému, je potrebné uviesť, že\n\nz vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby svedkyňa mala pomer k žalovanému, okrem\npomeru, ktorý mala svedkyňa s vlastníkom obchodnej spoločnosti ITALINOX Slovakia\ns.r.o., Rožňava.\nTaktiež nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu v odvolaní, že sa nejedná o mandátnu\nzmluvu uzavretú medzi ním a žalovaným, ale o úkon, ktorý de facto medzi sebou dojednali\n(de iure konajúca v mene žalobcu) a žalovaný. Žalobkyňa v čase\nuzavretia zmluvy bola nesporne konateľkou žalobcu a ako taká mohla vystupovať a konať\nv jeho mene.\nZa nedôvodné treba považovať tvrdenie, že sa súd nezaoberal ani tým, že koniec\nplatnosti zmluvy a tým aj úhrada odmeny žalovaného pripadla na 30.9.2003, kedy žalovaný\nzakladal v zmysle pokynov vtedajšej konateľky žalobcu konkurenčnú obchodnú spoločnosť\nITALINOX Rožňava, s.r.o. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku vyplýva, že súd prihliadol aj na závery slovenskej Advokátskej\nkomory, ktorá prešetrila sťažnosť žalobcu na postup žalovaného a túto sťažnosť ako\nnedôvodnú odložila. Vo vzťahu k trestným stíhaniam svedkyne\n\nje\n\npotrebné uviesť, že súd sa týmito tvrdeniami dôsledne zaoberal a vyvodil z tohto zistenia\npatričné závery o tom, že zo strany svedkyne nedošlo k spáchaniu žiadneho trestného činu.\n\n4\n\nVo vzťahu k odvolacej námietke spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci\nsúdom prvého stupňa je potrebné uviesť, že právnemu posúdeniu veci súdom prvého stupňa\nnemožno nič vyčítať, ak súd prvého stupňa vychádzal z názoru, že účastníci uzatvorili\núčinne mandátnu zmluvu podľa ust. § 566 a nasl. Obchodného zákonníka.\nPodľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme,\nktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.\nPodľa § 40a Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu\npodľa ust. § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa\nprávny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho\núkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak\nprávny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40).\nPodľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie\nnávrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť.\nPodľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnú formu musia mať zmluvy\no prevodoch nehnuteľnosti, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda\núčastníkov.\nPodľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre uzavretie zmluvy písomnou formou\nstačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu.\nZmluva je dvojstranný alebo viacstranný právny úkon, ktorý vzniká dosiahnutím\nkonsenzu, ktorý je úplným bezpodmienečným prijatím (akceptácie) návrhu na uzavretie\nzmluvy (ponuky, oferty). Vznik zmluvy predpokladá existenciu troch postupne za sebou\nidúcich aktov:\nnávrh - ponuku, ofertu\nprijatie návrhu – akceptáciu\nvzájomnú zhodu vôle subjektov - konsenzus.\nPonuka - oferta a akceptácia sú jednostranné právne úkony. Oferta je vymedzená\nv § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy,\nktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy, ak\nje dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho\nprijatia. Akceptácia je podľa § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka včasné vyhlásenie\n5\n\nurobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno\nvyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. Podľa § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka včasné\nprijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu\ndôjde navrhovateľovi.\nZ uvedeného vyplýva, že včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh na\nuzavretie zmluvy určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas,\nje prijatím návrhu (§43c ods. 1). Ak vyžaduje dohoda účastníkov, že zmluva musí mať\npísomnú formu (§ 40 ods. 1), táto musí byť dodržaná aj v prípade, ak zákon písomnú formu\npre daný právny úkon nevyžaduje. V opačnom prípade treba považovať zmluvu bez\ndodržania dohodnutej písomnej formy za neplatnú.\nCitované zákonné ustanovenie § 40 ods. 1 spája s nedostatkom formy právneho\núkonu jeho neplatnosť. Neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok formy môže byť\nabsolútna alebo relatívna. Rozhodujúce pre posúdenie, aká neplatnosť sa na daný právny\núkon vzťahuje bude skutočnosť, či došlo k porušeniu formy právneho úkonu vyžadovaného\nzákonom alebo dohodou účastníkov. V prípade, ak pôjde o nedostatok písomnej formy\nurčenej zákonom, pôjde o absolútnu neplatnosť a v prípade nedostatku dohodnutej formy\nprávneho úkonu pôjde o relatívnu neplatnosť.\nPrípady relatívnej neplatnosti sú v § 40a uvedené taxatívne. O relatívnu neplatnosť\nprávneho úkonu pôjde aj v prípadoch určených v § 40 ods. 1, t.j., ak právny úkon nebol\nurobený vo forme, ktorú si dohodli účastníci. Právna podstata relatívnej neplatnosti\nprávneho úkonu spočíva v tom, že právny úkon, u ktorého je daný dôvod relatívnej\nneplatnosti, vznikol, od začiatku existuje a zároveň sa považuje za platný, pokiaľ sa ten,\nna ktorého ochranu je relatívna neplatnosť určená (oprávnený subjekt), neplatnosti\nprávneho úkonu nedovolal. Ustanovenie § 40a zároveň však vylučuje možnosť domáhať sa\nneplatnosti právneho úkonu tým subjektom, ktorý neplatnosť právneho úkonu sami spôsobili\na v prípadoch, ak nebol právny úkon urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov.\nPre posúdenie, či sa jedná o absolútnu alebo relatívnu neplatnosť právneho úkonu\nnie je rozhodujúce, ako oprávnený subjekt sám kvalifikuje neplatnosť právneho úkonu, t.j. či\nako absolútnu alebo relatívnu, lebo urobenou kvalifikáciou oprávneného subjektu nie je súd\nviazaný. Rozhodujúcim je, že oprávnený subjekt namieta konkrétnu vadu právneho úkonu.\n6\n\nDovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa uskutočňuje výslovným prejavom,\nz ktorého je jasne zrejmá vôľa dotknutej osoby dovolať sa neplatnosti právneho úkonu.\nV prejednávanej veci z obsahu žalobného návrhu, ale aj z tvrdení žalobcu v konaní\npred súdom prvého stupňa je zrejmé, že žalobca sa domáha vo vzťahu k žalovanému\nvydania bezdôvodného obohatenia titulom neplatnosti právneho úkonu - zmluvy o právnej\npomoci, ktorú mali účastníci uzatvoriť dňa 1.10.2000.\nZmluva o právnej pomoci, ako správne uviedol súd prvého stupňa je tzv. mandátna\nzmluva uzavretá podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. Na uzavretie mandátnej\nzmluvy zákon nevyžaduje písomnú formu, je však nesporné, že účastníci pre formu tohto\nprávneho úkonu dohodli písomnú formu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na svoje\nzrušujúce uznesenie zo dňa 16.3.2011 sp. zn. 1 Co/84/2009-532, v ktorom okrem iného\nuviedol, že „pokiaľ zmluva bola uzavretá písomne, treba vychádzať z jej obsahu v písomnej\npodobe, aj keď písomná forma nebola zákonne predpísaná“. Žalobca v konaní namieta\nneplatnosť predmetnej zmluvy v dôsledku nedostatku písomnej formy právneho úkonu, ak\ntvrdí, že k jej uzavretiu nedošlo postupom podľa ust. § 43a ods. 1 v spojení § 43c ods. 1, t.j.\npísomnou ponukou a akceptáciou. Vzhľadom na to, že nedostatok dohodnutej formy\nprávneho úkonu nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ale iba neplatnosť\nrelatívnu, bolo potrebné prihliadať na skutočnosť, či žalobca je oprávneným subjektom\ndomáhať sa zaplatenia žalovanej sumy titulom prípadnej relatívnej neplatnosti mandátnej\nzmluvy.\nAko už bolo vyššie uvedené, relatívnej neplatnosti sa nemožno dovolať z dôvodu, že\nprávny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov. Ak teda žalobca sa\ndomáhal neplatnosti právneho úkonu (prejudicionálne) iba z dôvodu, že tento nebol\nurobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov, jeho uplatnený nárok je v rozpore\ns ust. § 40a Občianskeho zákonníka a teda je nežalovateľný.\nNárok uplatnený žalobcom je nežalovateľný, aj z dôvodu, že prípadnú relatívnu\nneplatnosť tohto právneho úkonu aj sám spôsobil (prostredníctvom vtedajšej konateľky\n), ak nedodržal dohodnutú písomnú formu právneho úkonu. Správne\nuvedenú situáciu vyhodnotil súd prvého stupňa ak uviedol, že ide totiž o situáciu, kedy sám\nnavrhovateľ ako jedna zo zmluvných strán spôsobil (resp. mohol spôsobiť) neplatnosť\n7\n\nzmluvy tým, že pri jej uzavieraní porušil dobré mravy alebo zásady poctivého obchodného\nstyku a tým, že sa dovolal neplatnosti zmluvy na súde, v podstate druhýkrát porušuje dobré\nmravy, aby dosiahol svoj účelom vedený cieľ. Takejto zmluvnej strane (t.j. navrhovateľovi)\nje preto potrebné odoprieť právnu ochranu.\nV tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pre záväzkové vzťahy je kľúčový tzv. princíp\ndôvery, podľa ktorého sa poskytuje ochrana zásadne tej osobe, ktorá urobila právny úkon\ns dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, lebo ten, kto vyvolal\nurčité konanie, nesmie sa ex post dovolávať vád jednotlivých úkonov, ktoré sám spôsobil.\nUvedený princíp vyplýva z citovaného ustanovenia §40a, podľa ktorého relatívnej\nneplatnosti sa nemôže dovolávať ten, ktorý ju sám spôsobil. Rovnako tak sa nikto nemá\ndovolávať výhody z vlastného protiprávneho konania.\nVzhľadom na to, že žalobca sa nemôže dožadovať relatívnej neplatnosti sporného\nprávneho úkonu - mandantnej zmluvy, treba považovať tento úkon za platný so všetkými\nnáležitosťami z neho vyplývajúcimi.\nOhľadom tvrdení žalobcu o absolútnej neplatnosti právneho úkonu - mandantnej\nzmluvy odvolací súd poukazuje na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorých sa súd\nvyporiadal tvrdeniami žalobcu o prípadnej absolútnej neplatnosti.\nVzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom uvádzané\nodvolacie dôvody, preto odvolací súd postupom podľa § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok ako\nvecne správny potvrdil.“\n3. Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej\nzákladné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K vydaniu napadnutého rozsudku viedla podľa\nnázoru sťažovateľky extrémne nesprávna interpretácia a aplikácia konkrétnej právnej\nnormy, ako aj zjavne arbitrárny postup odvolacieho súdu pri rozhodovaní o podanom\nodvolaní.\n3.1 Sťažovateľka priblížila na úvod svojej argumentácie skutkový stav vyjadrením,\npodľa ktorého ak\n\na\n\npodpísali prázdny\n\nlist papiera, nie je za žiadnych okolností možné toto ich konanie kvalifikovať ako právne\n8\n\nrelevantný prejav vôle, keďže absentuje jeho obsah. Následné (časovo neurčené) vpísanie\ntextu zmluvy na tento in bianco podpísaný papier (navyše so spätným dátumom 1. 10. 2000)\npodľa sťažovateľky neviedlo a ani nemohlo viesť k riadnemu vzniku zmluvy ako právneho\núkonu. Podľa presvedčenia sťažovateľky tomu bráni nedostatok prejavu vôle zmluvných\nstrán a hrubé ignorovanie ustanovení § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka  systém oferta\net acceptatio. Z daných dôvodov podľa mienky sťažovateľky nemôže v súlade s právnou\nteóriou vpísaním celého zmluvného textu na vopred in bianco podpísaný papier vzniknúť\nzmluva. Opozitná interpretácia by nevyhnutne viedla k absurdným záverom. V prípade\nobidvoch predložených dokumentov teda podľa sťažovateľky ide o nulitné akty, s ktorými\nprávny poriadok nespája žiadne právne účinky. Podľa názoru sťažovateľky hoci odvolací\nsúd k tejto otázke prezentoval rozsiahlu argumentáciu, pri svojich teoreticko-právnych\núvahách sa podľa jej názoru dopustil logickej chyby non sequitur. Úplnú absenciu právne\nvýznamného prejavu vôle (tak na strane sťažovateľky, ako aj na strane advokáta) totiž\nvyhodnotil ako nedostatok účastníkmi dohodnutej písomnej formy právneho úkonu.\n3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľka dôvodí, že ani pri akceptácii\nzáverov krajského súdu a prvostupňového súdu o prípustnosti kombinácie jednotlivých\ndruhov zmluvnej odmeny by nebolo možné považovať vyplatenie paušálnej odmeny\nadvokátovi\n\nza dôvodné. Sťažovateľka podľa svojich slov\n\nv priebehu konania preukázala, že v rozhodnom období jej advokát na základe spornej\nzmluvy žiadne právne služby neposkytol (odkaz na stanovisko žalobcu z 26. 10. 2007).\nVšetky právne služby, za ktoré mal advokát inkasovať paušálnu odmenu, boli podľa\ntvrdenia sťažovateľky už zaplatené na základe osobitných zmlúv a faktúr. Sťažovateľka\npodotýka, že ani samotný advokát nebol schopný zaujať relevantné stanovisko k zaradeniu\njednotlivých úkonov (fakturovaných a vyplatených) k právnym službám, za ktoré dostal\nnavyše paušálnu odmenu. K otázke, za čo mu mala táto paušálna odmena patriť, sa\nnevyjadroval jednotne (odkaz na odvolanie žalobcu z 26. 4. 2012). Na prezentované\nskutočnosti krajský súd podľa presvedčenia sťažovateľky neprihliadol a rovnako ako súd\nprvého stupňa vychádzal iba z totožných výpovedí\n\na svedkyne\n\n, u ktorej je vzhľadom na ich niekoľkoročný nadštandardný\n9\n\nvzťah (klient  advokát) podľa názoru sťažovateľky minimálny predpoklad, že vypovedala\nnezaujato a pravdivo. Krajský súd však námietku sťažovateľky týkajúcu sa vierohodnosti\nsvedkyne podľa jej slov odmietol s absurdným vysvetlením absolútne nekorešpondujúcim\ns ustanovením § 126 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), že\n„z vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby svedkyňa mala pomer k žalovanému, okrem\npomeru, ktorý mala svedkyňa s vlastníkom obchodnej spoločnosti ITALINOX Slovakia,\ns.r.o.“.\n3.3 Podľa sťažovateľky krajský súd v rozpore s konklúziami uvedenými v náleze\nústavného súdu sp. zn. I. ÚS 457/2010 neskúmal, či zmluva neodporuje základným právam\ndotknutých osôb, resp. či mimoriadne nezaťažuje jednu zmluvnú stranu a nie je výsledkom\nnerovnovážneho postavenia účastníkov pri uzatváraní zmluvy, aj s prihliadnutím na\nmimoprávne skutočnosti, ktoré so zmluvou súviseli. Podľa sťažovateľky krajský súd\nvychádzal z absurdnej premisy, že ide o zmluvu uzatvorenú medzi sťažovateľkou\na advokátom\n\n, ktorú sa sťažovateľka snaží v rozpore s dobrými\n\nmravmi dodatočne zneplatniť. Odvolací súd sa odmietol zaoberať obsahom zmluvy\nz hľadiska jej súladu s dobrými mravmi. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd bez toho,\naby zohľadnil všetky skutkové zistenia, bol toho názoru, že použitie korektívu dobrých\nmravov nie je na mieste. V otázke výkladu platnosti zmluvy podľa § 39 Občianskeho\nzákonníka a § 265 Obchodného zákonníka tak podľa názoru sťažovateľky krajský súd\nneprípustné formalizovanou a zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia\nvšetkých okolností prípadu dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, arbitrárne,\nvybočujúce z ústavných medzí a opomínajúce skutočný účel právnej normy.\n3.4 V závere svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že keďže krajský súd vykonal\nkrajne nesprávnu a excesnú interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení právneho\nporiadku Slovenskej republiky na zistený skutkový stav do takej miery, ktorá zjavne popiera\nich esenciálny účel a význam, flagrantne tým porušil princíp legality v zmysle čl. 2 ods. 2\nústavy a princíp právnej istoty účastníka konania, pričom sťažovateľku vystavil\nnespravodlivosti sprevádzanej procesným neúspechom v konaní. Podľa sťažovateľky závery\nkrajského súdu, na ktoré sťažovateľka poukazuje v tejto sťažnosti, sú podľa jej mienky\n10\n\nevidentne arbitrárne, v dôsledku čoho jeho napadnutý rozsudok neudržateľne zasahuje do\nzákladného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.\n4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.12.2013, č. k.\nICo/145/2012-688 porušené bolo.\nRozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.12.2013, č. k. 1Co/145/2012-688 sa\nzrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.\nKrajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov\nkonania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n11\n\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\nIII.\n7. Ešte skôr, ako ústavný súd uvedie závery z predbežného prerokovania sťažnosti\nv zmysle namietaného porušenia označených ústavných práv sťažovateľky, nemôže\nnespomenúť, že predmet sporu pred všeobecnými súdmi, obsah napadnutého rozsudku, jeho\ndopad na právnu situáciu sťažovateľky, právne závery krajského súdu, ako aj v napadnutom\nrozsudku krajského súdu artikulované a sťažovateľkou v sťažnosti uvedené odkazy na\nvšeobecnými súdmi ustálený skutkový stav a vykonané dôkazy indikujú, že napadnutý\nrozsudok krajského súdu sa týka taktiež hmotných ústavných práv sťažovateľky, najmä\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.\n7.1 Sťažovateľka (zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom) neoznačila\nv obsahu sťažnosti a ani v petite ďalšie články ústavy (predovšetkým čl. 20 ústavy), ktoré\nmohli byť napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené, a tak sa ústavný súd pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti mohol zaoberať iba možným porušením ústavných práv\nsťažovateľky označených v sťažnosti (t. j. čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru), keďže\nv zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania,\nv tomto prípade sťažnosťou a jej petitom (k viazanosti ústavného súdu návrhom porov.\nnapr. I. ÚS 36/98, III. ÚS 250/2012, IV. ÚS 234/2010).\n12\n\n8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je\nnevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.\nTieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),\nako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie).\n8.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálej\njudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj\npráva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu,\nčomu\n\nzodpovedá\n\npovinnosť\n\nvšeobecného\n\nsúdu\n\nviazaného\n\nprocesnoprávnymi\n\na hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,\nvo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).\n8.3 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka\nkonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka\nprimeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade\ns platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,\nIV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.\n\n13\n\nObčiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, v ktorom sú upravené náležitosti\nodôvodnenia rozsudku.\n8.4 Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle\nprocesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi\nrozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne\nodôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho\nsa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca\n(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré\nskutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal\na akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy\na ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť\nv špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie\nvšetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi\nkonania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú\njedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov\nkonania pred svojvôľou súdu.\n8.5 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na\nním prerokúvanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n(porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nz 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdu\npre ľudské práva o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).\n9. K formálnej stránke postupu a vydania napadnutého rozsudku krajského súdu\nústavný súd uvádza, že krajský súd postupoval podľa procesnoprávnych predpisov\n14\n\nvzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní (t. j. podľa príslušných ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku), aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy, napadnutý\nrozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonom a obsahuje zákonom predpísané\nnáležitosti.\n10. K materiálnej stránke napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd\nkonštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych\nzáveroch napadnutého rozsudku nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich\narbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd sa pri odôvodňovaní svojich\nprávnych záverov zaoberal (i) otázkou, za aké právne služby patrila advokátovi paušálna\nodmena, (ii) výpoveďou svedkyne\n\n, (iii) otázkou uzavretia\n\nmandátnej zmluvy medzi sťažovateľkou a advokátom a jej relatívnej neplatnosti (treba na\ntomto mieste doplniť, že sťažovateľka namietala predovšetkým absolútnu neplatnosť\nmandátnej zmluvy, a to z dvoch ďalej artikulovaných dôvodov), pričom tieto závery\nnemožno z pohľadu ústavného súdu považovať za zjavne nelogické, arbitrárne či\nneodôvodnené, alebo vzhľadom na princípy práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé\nsúdne konanie ústavne neudržateľné.\n10.1 Krajskému súdu však treba vytknúť, že z koncipovania odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku by sa mohlo na prvé prečítanie javiť, že kľúčovým argumentom\nsťažovateľky o absolútnej neplatnosti mandátnej zmluvy (z dôvodu namietaného\nantidatovania zmluvy a z dôvodu neurčitosti dohody zmluvných strán o článku zmluvy,\nktorej obsahom bola dohoda o odmene) sa zaoberal len okrajovo a odkázal na prvostupňový\nrozsudok okresného súdu jednou vetou na s. 12 písomného vyhotovenia napadnutého\nrozsudku („Ohľadom tvrdení žalobcu o absolútnej neplatnosti právneho úkonu mandantnej zmluvy odvolací súd poukazuje na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa,\nv ktorých sa súd vyporiadal tvrdeniami žalobcu o prípadnej absolútnej neplatnosti“).\nÚstavný súd však poukazuje (i) jednak na odôvodnenie krajského súdu na s. 8 a 9\nnapadnutého rozsudku, kde (síce nie v časti zaoberajúcej sa argumentmi sťažovateľky\no absolútnej neplatnosti mandátnej zmluvy) sa krajský súd zaoberal právnymi závermi\nokresného súdu týkajúcimi sa skutočností zistených dokazovaním pred okresným súdom,\n15\n\nktorými okresný súd zodpovedal otázky o možnej absolútnej neplatnosti mandátnej zmluvy\npre jej namietané antidatovanie, ale aj (ii) na samotné odôvodnenie rozsudku okresného\nsúdu č. k. 24 C 366/2003-633 z 30. januára 2012, ktorý sa poctivo a riadne vysporiadal\ns namietaným antidatovaním mandátnej zmluvy a dospel k záveru, že aj keď existuje\nviacero pochybností svedčiacich v prospech tvrdenia sťažovateľky, v súhrne (poukazujúc aj\nna znalecké dokazovanie a výpovede svedkov, ako aj na fakt, že v spornom období od\n1. 10. 2000 do 30. 9. 2003 boli právne služby reálne sťažovateľke poskytované) nemožno\nnapriek niektorým neštandardným postupom pri uzatváraní mandátnej zmluvy (tu okresný\nsúd aj krajský súd poukázali na pričinenie sťažovateľky  konateľky sťažovateľky v čase\nuzatvárania mandátnej zmluvy\n\n) dospieť k záveru, že\n\nmandátna zmluva bola antidatovaná.\n10.2 Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou, že krajský súd sa odmietol zaoberať\nobsahom mandátnej zmluvy z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi, keďže krajský súd\nnielenže v otázke aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa dobrých\nmravov v záväzkových vzťahoch odkázal (s. 12 napadnutého rozsudku) na odôvodnenie\nprvostupňového rozsudku, ale doplnil aj vlastný právny názor na tzv. princíp dôvery\nv záväzkových vzťahoch.\n10.3 A preto závery krajského súdu a ich odôvodnenie nie je možné hodnotiť ako\narbitrárne a je nutné ich považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,\ndo ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov\nústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. februára 2016\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "advokát, advokácia-právna pomoc", "zmluva-mandátna zmluva", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:631d0d32-f294-463e-b9d1-72190d87379d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 250/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 250/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:631d0d32-f294-463e-b9d1-72190d87379d"}, {"guid": "ussr:8d480641-e46d-46b5-af7e-0fc82cc0f90a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 457/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 457/2010 z 7. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-07", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d480641-e46d-46b5-af7e-0fc82cc0f90a"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:7acbcc46-634b-4324-9fd3-b5dac38aaee3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 234/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 234/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 621, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7acbcc46-634b-4324-9fd3-b5dac38aaee3"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:7f06d930-ba0e-4e8c-b717-1ac987e9dd88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 36/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/98 z 13. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-13", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.1998.1"}], "citovane_v": [{"guid": "a510f4a8-98e0-44ef-80a9-e39e539bd767:2392bb3c-7bfc-4df6-a945-13a1d94dd795", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:7121210635.1", "spisova_znacka": "4Obdo/12/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/12/2024 z 29. 7. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-07-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:7121210635.1"}, {"guid": "49ebac27-2ec9-4563-a911-835139d6c9fc:1f750e34-2dfb-4721-9aeb-82427e4e7dae", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200244.1", "spisova_znacka": "19SVs/4/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/4/2025 z 30. 7. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200244.1"}]}