{"guid": "ussr:4f10c8bd-b15d-402c-ad48-cc7840664a18", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.77.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 77/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 77/2014 z 16. 12. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. decembra 2015, sp. zn. II. ÚS 77/2014, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.77.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2015-12-16", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-5", "nazov": "čl. 50 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-40.odsek-5", "nazov": "čl. 40 ods. 5 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-40.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-4.odsek-1", "nazov": "čl. 4 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 5", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4 ods. 1", "nazov": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyProtokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 5", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 5", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4 ods. 1", "nazov": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyProtokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4 ods. 1", "nazov": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyProtokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4 ods. 1", "nazov": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyProtokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 5", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-40", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-4", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4f10c8bd-b15d-402c-ad48-cc7840664a18", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.77.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.77.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.77.2014.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 77/2014-28\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Advokátska kancelária,\nSymfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48\nods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 5\nListiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, ako aj čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn.\n23 Tos 28/2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nII. ÚS 77/2014-7 z 30. januára 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,\n\nčl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1,\nčl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako\naj čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej aj „krajský\nsúd“) pod sp. zn. 23 Tos 28/2013, v ktorom krajský súd rozhodoval o sťažnosti proti\nuzneseniu Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 6 Nt 18/2012,\nktorým bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy (rehabilitačného konania). V uznesení\no prijatí ústavný súd akceptoval odmietnutie dovolania Najvyšším súdom Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Tdo 49/2013 z 2. októbra 2013\na z dôvodu subsidiarity neprijal sťažnosť voči okresnému súdu, čo však nebráni vnímať\nkonanie o obnove ako celok.\n2. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnosti (práva na súdnu ochranu\na zákazu ne bis in idem  nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne\nodsúdený alebo oslobodený spod obžaloby) rozhodnutí trestných súdov, ktoré neotvorili\nodsúdenie manžela sťažovateľky („odpierača“) po tom, čo mu v roku 1992 v rozhodnutí\no súdnej rehabilitácii zrušili trest ako neprimeraný, ale nie vinu, pričom pri nepovolení\nobnovy konania rozhodoval na prvom stupni namiesto senátu samosudca a pri rozhodovaní\nnebolo zohľadnené súčasné poňatie konceptu ne bis in idem na „odpieračov“ v dobe\nneslobody.\n3. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval\nústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 21. decembra\n2013 a krajský súd vo vyjadrení z 20. marca 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od\nústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení\nnachádzajúcich sa v jeho spise.\n\n2\n\n4. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice Banská\nBystrica sp. zn. Vtr 663/47-II. zo 7. novembra 1947 bol zomrelý manžel sťažovateľky\n(ďalej len „manžel sťažovateľky“) uznaný vinným zo zločinu porušenia subordinácie\npodľa § 145, § 146 a § 149 Vojenského trestného zákona a bol za to odsúdený na trest\nzostreného žalára v trvaní 7 mesiacov nepodmienečne. Manžel sťažovateľky totiž odoprel\nvykonávať vojenskú službu, lebo mu v tom bránilo jeho svedomie a náboženské\npresvedčenie svedka Jehovovho.\n5. Manžel sťažovateľky bol po prepustení z výkonu trestu znova povolaný na výkon\nvojenskej služby a znova odsúdený, a to rozsudkom bývalého Vojenského obvodového\nsúdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958 pre trestný čin vyhýbania sa služobnej\npovinnosti podľa § 270 ods. 1 Trestného zákona. Bol mu uložený trest odňatia slobody\nv trvaní 20 mesiacov nepodmienečne. Aj tento raz išlo o to, že manžel sťažovateľky odoprel\nvykonávať vojenskú službu. V súvislosti s druhým odsúdením bol manžel sťažovateľky\nvo väzbe od 9. apríla 1958 do 24. mája 1958 a vo výkone trestu od 25. mája 1958 do\n9. decembra 1959, teda celých 20 mesiacov.\n6. Uznesením bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 2 Rtv 74/91\nz 19. augusta 1992 bol pôvodný rozsudok z roku 1958 zrušený vo výroku o treste\na následným rozsudkom rovnakej spisovej značky z 29. septembra 1992 bolo pri\nnezmenenom výroku o vine rozhodnuté, že sa podľa § 24 ods. 1 písm. a) Trestného zákona\nupúšťa od potrestania.\n7. Sťažovateľka je toho názoru, že manžel sťažovateľky bol nevinný, odsudzujúci\nrozsudok bol nespravodlivý a rehabilitačné konanie sa vykonalo nedôsledne, preto podala\nnávrh na obnovu konania.\n8. Uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Nt 18/2012 z 22. januára 2013 bol návrh\nsťažovateľky na obnovu konania zamietnutý. Sťažovateľka podala proti uzneseniu\nokresného súdu sťažnosť, v ktorej namietala jednak to, že okresný súd rozhodol\nv nezákonnom zložení, že vec bola nesprávne posúdená a že stíhanie bolo neprípustné.\nUznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 28/2013-42 zo 4. apríla 2013 bola sťažnosť\n\n3\n\nzamietnutá s tým, že pre obnovu konania neboli splnené podmienky podľa § 394 ods. 1 a 4\nTrestného poriadku a zásada ne bis in idem nebola porušená.\n9. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo\nodmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 49/2013 z 2. októbra 2013 ako\nneprípustné. Sťažovateľka predovšetkým namieta skutočnosť, že najvyšší súd označil\ndovolanie za neprípustné. Hoci uznáva, že bežne nie je dovolanie v konaní o povolenie\nobnovy prípustné, ale keď ide o hrubé porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny\na čl. 46 ods. 1 ústavy alebo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny\na čl. 48 ods. 1 ústavy, potom dovolanie prípustné je. To potvrdzujú rozhodnutia ústavného\nsúdu v obdobných veciach (pozri nálezy II. ÚS 405/2010 z 27. januára 2011,\nIII. ÚS 172/2011 z 31. mája 2011 a II. ÚS 284/2011zo 6. októbra 2011).\n10. Ďalej je sťažovateľka toho názoru, že v konaní vedenom okresným súdom došlo\nk porušeniu práva na zákonného sudcu. Je to tak preto, lebo rozhodoval samosudca, hoci\nišlo o návrh na povolenie obnovy rehabilitačného konania podľa zákona č. 119/1990 Zb.\no súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“\nalebo „zákon č. 119/1990 Zb.“), pričom podľa § 7 ods. 3 zákona o súdnej rehabilitácii mal\nrozhodovať senát. Pokiaľ napriek tomu rozhodoval samosudca, došlo k porušeniu\nzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy.\nPorušenie práva na zákonného sudcu je samo osebe dôvodom na zrušenie napadnutých\nrozhodnutí.\n11. Napokon je sťažovateľka toho presvedčenia, že došlo k porušeniu zásady ne bis\nin idem. Manžel sťažovateľky bol pre trvalé odopretie vojenskej služby odsúdený už\nrozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice Banská Bystrica sp. zn. Vtr 663/47-II.\nzo 7. novembra 1947, potom bol z rovnakého dôvodu odsúdený rozsudkom bývalého\nVojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958. Nemožno\nsúhlasiť s názorom, podľa ktorého išlo o dve diametrálne odlišné konania, pretože v oboch\nprípadoch bol manžel sťažovateľky odsúdený za trvalé odopretie vojenskej služby.\nSkutočnosť, že vzhľadom na zmenu trestného práva hmotného došlo k inému pomenovaniu\n\n4\n\nzhodného skutku, nič nemení na tom, že došlo k porušeniu zásady ne bis in idem.\nSťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky a Ústavného súdu Českej republiky. Došlo teda podľa nej k porušeniu čl. 40\nods. 5 listiny, čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 4 ods. 1 protokolu.\n12. Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie\noznačených článkov ústavy, listiny, dohovoru a protokolu v konaniach vedených okresným\nsúdom pod sp. zn. 6 Nt 18/2012, krajským súdom pod sp. zn. 23 Tos 28/2013 a najvyšším\nsúdom pod sp. zn. 6 Tdo 49/2013 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 22. januára\n2013, krajského súdu zo 4. apríla 2013 a najvyššieho súdu z 2. októbra 2013 zrušené.\nPožaduje napokon priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 275,94 €.\n13. Z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu sp. zn. Spr 91/2014 z 20. marca 2014\ndoručeného ústavnému súdu 26. marca 2014 vyplýva, že považuje sťažnosť za čiastočne\nopodstatnenú. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že v konaní vedenom okresným\nsúdom mal rozhodovať senát namiesto samosudcu, čím malo dôjsť k porušeniu jej\nzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny, resp. čl. 48 ods. 1 ústavy,\ntreba konštatovať, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí opomenul vysporiadať\ns namietaným porušením tohto práva v rámci sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku\nproti uzneseniu okresného súdu. Táto okolnosť by mohla opodstatňovať záver o dôvodnosti\nsťažnosti v tejto časti. Pokiaľ ide o ostatné dôvody sťažnosti, tie treba považovať za\nneopodstatnené s odkazom na odôvodnenie uznesenia krajského súdu.\n14. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 10. apríla 2014 doručenej ústavnému\nsúdu 15. apríla 2014 vyplýva, že už samotné porušenie práva na zákonného sudcu (ktoré\nkrajský súd uznáva) je samo osebe dôvodom na zrušenie uznesenia krajského súdu.\nV súvislosti s ostatnými námietkami trvá sťažovateľka i naďalej na svojich už uplatnených\nargumentoch, na ktoré znova podrobne poukazuje. Napokon upresňuje, že sa domáha\nnáhrady trov konania v celkovej výške 417,98 €.\nII.\n\n5\n\n15. Z odôvodnenia sťažnosti z 19. marca 2013 podaného obhajcom sťažovateľky\nproti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Nt 18/2012 z 22. januára 2013 vyplývajú námietky\nzhodné s námietkami uplatnenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu.\n16. Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 28/2013-42 zo 4. apríla 2013 vyplýva, že\nním bola zamietnutá ako nedôvodná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu\nokresného súdu č. k. 6 Nt 18/2012-36 z 22. januára 2013. Podľa názoru krajského súdu\npodstatou návrhu na povolenie obnovy konania bola predovšetkým námietka spočívajúca\nv tvrdení, že konaniu manžela sťažovateľky bola bezdôvodne pripisovaná spoločenská\nnebezpečnosť, pretože vojenská služba mala za cieľ ochranu vtedajšieho komunistického\nrežimu, pričom za novú skutočnosť bolo treba považovať to, že ozbrojené sily Slovenskej\nrepubliky v súčasnosti nemajú chrániť taký režim, ale majú slúžiť na zachovanie mieru\na bezpečnosti Slovenskej republiky. Sťažovateľka zároveň poukázala na to, že došlo aj\nk porušeniu zásady ne bis in idem, keďže manžel sťažovateľky bol z rovnakého dôvodu\nodsúdený už rozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice Banská Bystrica sp. zn.\nVtr 663/47 zo 7. novembra 1947. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku sa obnova konania\npovolí na základe zistenia nových skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych. Ako\nsprávne uviedol okresný súd, súd nie je oprávnený skúmať procesnú správnosť pôvodného\npostupu konania ani správnosť pôvodných právnych záverov. Výnimku pripúšťa len\nustanovenie § 394 ods. 4 a 5 Trestného poriadku, ktoré však predpokladá existenciu\nrozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa musí týkať predmetnej veci\na odsúdeného. V prípade manžela sťažovateľky takéto rozhodnutie vydané nebolo a okresný\nsúd by si povolením obnovy predčasne osvojil kompetencie iného súdu. V súvislosti\nso zásadou ne bis in idem treba uviesť, že s touto sa zaoberal už bývalý Vyšší vojenský súd\nv Trenčíne vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 To 119/01 z 9. októbra 2001 a vyslovil, že\nv prípade manžela sťažovateľky išlo o dve diametrálne odlišné konania, a preto nebola\nsplnená podmienka porušenia uvedenej zásady.\nIII.\n17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n6\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanovuje zákona.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n18. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnosti (práva na zákonného sudcu\na zákazu ne bis in idem  nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne\nodsúdený alebo oslobodený spod obžaloby) rozhodnutí trestných súdov, ktoré neotvorili\nodsúdenie manžela sťažovateľky („odpierača“) po tom, čo mu Vojenský obvodový súd\nBratislava v roku 1992 v rozhodnutí o súdnej rehabilitácii zrušil trest ako neprimeraný, ale\nnie vinu, pričom pri nepovolení obnovy konania rozhodoval na prvom stupni namiesto\nsenátu samosudca a pri rozhodovaní nebolo zohľadnené súčasné poňatie konceptu ne bis in\nidem na „odpieračov“ v dobe neslobody. Ústavný súd prízvukuje, že výraz „odpierač“,\nktorým označuje manžela sťažovateľky, používa v neutrálnom zmysle.\n- ratione personae\n\n7\n\n19. Ústavný súd musí najprv uviesť, že vzhľadom na citlivosť veci súvisiacej\ns identitou rodiny sťažovateľky a vysporiadania sa s dobou neslobody prijal túto sťažnosť\nna ďalšie konanie, aj keď nie je judikatórne a doktrinálne ustálené, či a do akej miery majú\npríbuzní zomrelých odsúdených ústavnoprávne pozície na ochranu ich práv. Doktrinálne by\ntejto právnej situácii svedčilo tiež namietanie porušenia osobnostných práv. Okrem toho,\nústavný súd prijal sťažnosť v období ustaľovania vzťahu ústavnej sťažnosti k trestnému\ndovolaniu, pričom sa neskôr ukázalo, že vzhľadom na skutočnosť, že proti tomuto typu\nuznesenia dovolanie nie je v žiadnom prípade prípustné, mala byť sťažnosť proti krajskému\nsúdu odmietnutá ako podaná oneskorene. Na druhej strane ústavný súd vníma, že v danej\nveci ide o vyjadrenie snahy o vyriešenie ústavnoprávnych nejasností v otázkach\n„odpieračov“ (porov. bod 67 II. ÚS 348/09, bod 22 II. ÚS 471/2014; Ihering, R. Boj\no právo. Bratislava: Kalligram 2009).\n20. Ústavný súd rozumie, aká dôležitá je pre jednotlivcov hodnota fixácie\nbezúhonnosti v objektívnom práve, presnejšie nie v objektívnom práve ako súbore právnych\npredpisov, ale v „objektívnom“ práve, tvorenom aktami aplikácie práva, podobnom tomu,\nktoré nachádzajú súdy. Napriek tomu, že verejná moc nie je neomylná, a dokonca sa\nv našich dejinách dopustila zločinov, nemá otázka (ne)konštatovania viny v trestnom práve\nlen praktický význam spočívajúci v „čistom“ trestnom registri pre výkon jednotlivých\npovolaní. Otázka viny má aj silný symbolický význam, a preto trestné právo umožňuje\nočistenie odsúdeného aj posmrtne. Z iných právnych odvetví vo vzťahu k občianskemu\nočisteniu možno zmieniť právo na dodatočné oznámenie podľa § 9 tlačového zákona.\nObzvlášť delikátne je očistenie občanov v režime rehabilitačného konania podľa zákona\nč. 119/1990 Zb., pretože tu ide jednak o pocit individuálneho zadosťučinenia, napriek tomu\nalebo práve preto, že išlo o odsúdenie nelegitímnym režimom, ako aj o snahu novej moci\no získanie autentickej legitimity a dôvery občianskej spoločnosti. To je tiež jedným zo\nzmyslov činnosti ústavného súdu  infikovať právny poriadok a aplikáciu práva hodnotami\nslobody a férovosti, budovať dôveru občianskej spoločnosti v právny štát. Avšak aj pri tejto\npráci je potrebné zachovať si triezvosť a nezabúdať na viazanosť ústavou a právom.\n21. Nadväzujúc na predchádzajúci odsek, ústavný súd musí ďalej poznamenať, že\npredmetná vec je charakterizovaná zložitou previazanosťou troch časových, vývojových,\n8\n\nresp. historických línií reflektujúcich stredoeurópske dejiny. (i) Prvou líniou je doba\nneslobody a diskontinuita súčasnej štátnosti voči nej. (ii) Druhú líniu predstavuje hľadanie\npostoja k „odpieračom“ v západnej spoločnosti. (iii) A napokon treťou líniou je vzťah\nsúčasnosti k nápravám krívd v 90-tych rokoch. Ústavný súd tým chce tiež vyjadriť, že\núčelom vysporiadania sa s dobou neslobody je dosiahnuť upokojenie v právnych statusoch\ndotknutých osôb (porov. bod 30). V predmetnej veci jeden skutok spadal do tretej republiky,\ndruhý do doby neslobody, „odpierač“ bol čiastočne rehabilitovaný v roku 1992\na v súčasnosti sa 30 rokov po jeho smrti snaží jeho manželka o úplnú rehabilitáciu na\nzáklade výkladov „odpieračstva“ z polovice 90-tych rokov.\n22. V modernej, masovej spoločnosti sa pozabúda, že obrana krajiny má pozadie\nv istej komunitnosti v snahe obrániť svoje spoločenstvo (čl. 25 ústavy: Obrana Slovenskej\nrepubliky je povinnosťou a vecou cti občanov.). Aj v západnej netotalitnej spoločnosti,\nvzhľadom na kultúru občianskej spoločnosti a jej vzťahu k moci, ako aj vzhľadom na vývoj\nbezpečnostných otázok a ľudských práv, taktiež neľahko hľadali zrelosť k akceptácii\n„odpieračstva“, hľadali svoju pozíciu k „odpieračom“, ako aj k svedkom Jehovovým. Veď\naj v samotnej 1. ČSR mali neľahkú pozíciu. Stredoeurópana aj dnes zarazia udalosti\nv Québecu v 70-tych rokoch či protesty slávneho dramatika Dürrenmata proti situácii\nvo Švajčiarsku. Každopádne to však ťažko porovnávať s tunajšou situáciou v 50-tych\nrokoch, kde v krajine typu Orwellovskej Oceánie nemožno o nejakej občianskej spoločnosti\nvôbec hovoriť (vážiac si prirodzene odboj a osobné iniciatívy). Ponovembrové\nČeskoslovensko zakotvilo v čl. 15 ods. 3 listiny ustanovenie, podľa ktorého nikoho\nnemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo\ns jeho náboženským vyznaním. Ešte federálny ústavný súd sa musel zaoberať ako\nposlednou derogačnou vecou zákonom o civilnej službe (Pl. ÚS 78/92) a následne aj\nslovenský ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/94. Civilná služba, ku ktorej sa dalo\nprihlásiť len v prepadnej lehote, oživila v 90-tych rokoch problém opakovaného\n„odpieračstva“. V Českej republike ústavný súd výkladom ne bis in idem bránil\nopakovanému odsudzovaniu, čo viedlo k napätiu s tamojším najvyšším súdom. Vývoj\npokračoval k vneseniu náboženskej slobody a neskôr slobody svedomia do tohto problému,\naby sa napokon neaplikoval len na živé veci, ale aj na odsúdencov z doby neslobody (porov.\n\n9\n\nNěmeček, T. Život a případy Elišky Wagnerové. Praha: Leges, 2014, s. 77 a nasl.). Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky prijal zjednocujúce stanovisko č. Rt 25/98, ktorým ustálil výklad\nopakovaného „odpieračstva“: «Zákonným znakom trestného činu nenastúpenia služby\nv ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona je cieľ (zámer) konania\npáchateľa ako prejav jeho vôle v rámci objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto\ntrestného činu. Cieľ (zámer) konania páchateľa ako subjektívny prvok objektívnej stránky\ntrestného činu nie je možné zamieňať so subjektívnou stránkou, ktorá sa týka predovšetkým\nzavinenia. Týmto cieľom (ktorý musí byť preukázaný) sa trestný čin nenastúpenia služby\nv ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona odlišuje od rovnako\npomenovaného trestného činu podľa § 270 Trestného zákona. Pojmový znak tohto trestného\nčinu „vyhnúť sa trvalo vojenskej činnej službe alebo zvláštnej službe“ treba preto vykladať\ntak, že ide o stav nemenný, nepripúšťajúci zmenu, lebo ide o natrvalo prejavenú vôľu\npáchateľa nesplniť služobnú povinnosť, a to po celú dobu Branným zákonom prípustného\ntrvania. Jednotu skutku aj pre ďalšie prípady povolania na vojenskú alebo zvláštnu službu tu\nudržiava preukázaný cieľ (zámer) konania páchateľa trvalo sa vyhnúť vojenskej činnej\nslužbe alebo zvláštnej službe, ktorý charakterizuje a spája jednotlivé čo aj rôzne motivované\nakty správania sa páchateľa do konania, ktoré je v príčinnej súvislosti s následkom vo forme\nporušenia individuálneho objektu tohto trestného činu  teda záujmu štátu na riadnom\nsplnení povinnosti vykonať službu v ozbrojených silách. Opätovné uznanie obvineného za\nvinného z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1\nTrestného zákona je porušením zásady „ne bis in idem“».\n- Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo\noslobodený spod obžaloby\n23. Najdôležitejšou zložkou veci je námietka sťažovateľky, že okresný súd a krajský\nsúd porušili zákaz ne bis in idem tým, že neobnovili konanie, kde pôvodná „rehabilitačná\nobnova“ nezohľadnila koncepciu ne bis in idem vo vzťahu k „odpieračom“ a súčasnú\nkoncepciu ľudskoprávnej ochrany, ktorá „odpieračstvo“ rešpektuje.\n24. Okresný súd riadne uviedol, že dôvodom na povolenie obnovy konania nemôže\nbyť použitie nesprávnej právnej kvalifikácie. Krajský súd sa s týmto explicitne stotožnil.\n10\n\nÚstavný súd musí tejto argumentácii prisvedčiť. Argument nového poňatia ne bis in idem\nvo vzťahu k „odpieračom“, ktoré sa vyvíjalo v 90. rokoch samostatne a v previazanosti\nso slobodou náboženského vyznania a slobodou svedomia, akokoľvek vzhľadom na svoju\nhodnotovosť môže pripomínať niečo ako inštitucionálny fakt, ide o argument právny, a nie\nskutkový. Už to by stačilo na ústavnú akceptovateľnosť napadnutých rozhodnutí.\n25. Veľmi komplexne sa touto otázkou zaoberal český ústavný súd v uznesení sp. zn.\nIV. ÚS 190/03, ktoré bolo s právnymi vetami uverejnené v českej Zbierke nálezov\na uznesení (svazek 33, usnesení č. 21, s 429 a nasl.). Právnym zástupcom sťažovateľa bol\ntaktiež JUDr. Müller. V ťažiskovej časti český ústavný súd uviedol: «Zásadní otázkou pro\nposouzení ústavní stížnosti stěžovatele tedy je, zda nová interpretace zákonných ustanovení\nvztahujících se k odepření nástupu vojenské služby s odkazem na svobodu náboženského\nvyznání, tedy změna výkladu trestněprávní normy, je „skutečností“ soudu dříve neznámou\nve smyslu ustanovení § 278 odst. 1 tr. řádu, a odůvodňuje tedy povolení obnovy řízení.\nObnova řízení je, na rozdíl od stížnosti pro porušení zákona a dovolání,\nmimořádným opravným prostředkem, jehož účelem je odstranit nedostatky ve skutkovém\nzjištění. V řízení o obnově se nezjišťuje správnost původního rozhodnutí, nýbrž se posuzuje,\nzda dojde k předložení nových skutečností či důkazů, které by mohly změnit původní výroky\nnapadeného rozhodnutí. Podle ustanovení § 278 odst. 1 tr. řádu se obnova řízení, které\nskončilo pravomocným rozsudkem, povolí, „vyjdou-li najevo skutečnosti nebo důkazy soudu\ndříve neznámé, které by mohly samy o sobě nebo ve spojení se skutečnostmi a důkazy\nznámými již dříve odůvodnit jiné rozhodnutí o vině nebo o přiznaném nároku poškozeného\nna náhradu škody, anebo vzhledem k nimž by původně uložený trest byl ve zřejmém\nnepoměru ke stupni nebezpečnosti činu pro společnost nebo k poměrům pachatele, nebo\nuložený trest by byl ve zřejmém rozporu s účelem trestu“. Obnova řízení ukončeného\npravomocným rozsudkem tedy řeší výhradně vady ve skutkových zjištěních, které vznikly\ntím, že soudu v době jeho rozhodování nebyly známy skutečnosti nebo důkazy způsobilé\nzměnit skutkový stav věci a teprve na tomto skutkovém základě ovlivnit jeho právní\nposouzení a následně i výrok o vině, náhradě škody či trestu. Nelze proto v řízení o povolení\nobnovy řízení novou skutečnost spatřovat ve vadě v právním posouzení věci dovozované\nz jiného (pozdějšího) výkladu právní normy.\n\n11\n\nStěžovatel v ústavní stížnosti dovozuje splnění podmínek pro povolení obnovy řízení\nze skutečnosti, kterou má být nová (dle formulace stěžovatele nikoliv „nová“, nýbrž\n„chybná“) interpretace zákonných ustanovení vztahujících se k právu na odepření vojenské\nslužby z náboženských důvodů, obsažená v nálezech Ústavního soudu. Jak bylo výše\nuvedeno, žádný z cit. nálezů nevyslovil, že by návrh na obnovu řízení měl být procesním\nprostředkem k odstranění trestních rozhodnutí minulé doby, která z pohledu dnešního\nnazírání na základní práva a svobody těžko mohou obstát. Ústavní soud se v obecné rovině\nsamozřejmě ztotožňuje s myšlenkami a názory vyjádřenými v cit. nálezech, je však\npřesvědčen, že závěry v nich vyslovené neznamenají, že se lze automaticky a bez dalšího\ndomáhat zrušení jakéhokoli dřívějšího rozhodnutí, které vykazuje z dnešního pohledu\nústavněprávní deficity. Rozhodující je, zda v platném právním řádu je k dispozici využitelný\nprocesní prostředek, který takový přezkum umožňuje (obdobně i usnesení Ústavního soudu\nsp. zn. I. ÚS 456/02 ze dne 8. 7. 2003).\nNovými skutečnostmi mohou být pouze skutečnosti soudu v původním řízení neznámé,\nkteré však již v době vydání rozhodnutí existovaly a teprve později vyšly najevo. Nový\nvýklad ustanovení hmotného práva trestního, byť by byl obsažen v nálezech Ústavního\nsoudu, proto již z tohoto důvodu novou skutečností ve smyslu citovaného ustanovení nemůže\nbýt, jestliže v době vydání původního rozhodnutí neexistoval. Novou skutečností může být\npouze objektivně existující jev, který v téže věci nebyl důkazem, ale může mít vliv na zjištění\nskutkového stavu. Taková skutečnost v trestním řízení, tedy i v řízení o obnově, se stává\npředmětem hodnocení právem a nelze ji tedy s právem ztotožňovat. Za právo se přitom\npovažují nejen platné právní normy, ale i závěry o tom, zda určitá skutečnost tvoří prvky\nznaků hypotézy právních norem, podle kterých se provádí hodnocení této skutečnosti. Z\ntoho vyplývá, že odlišný (pozdější) výklad práva, podmíněný právním názorem vysloveným\nv nálezu Ústavního soudu, není okolností odůvodňující povolení obnovy řízení. V této\nsouvislosti lze odkázat na usnesení Ústavního soudu sp. zn. II. ÚS 111/98.\nZpůsobilost skutečností, které vyšly nově najevo, změnit původní rozhodnutí, je třeba\nposuzovat podle právního stavu existujícího v době vydání původního rozhodnutí, tedy ex\ntunc, a k případným změnám hmotného práva nelze jako k rozhodné skutečnosti\nodůvodňující povolení obnovy řízení přihlížet.\n\n12\n\nNelze-li tedy za novou skutečnost v řízení o povolení obnovy považovat zrušení\nurčitého ustanovení hmotného práva trestního, s výjimkou shora uvedenou, tím méně lze za\ntakovou skutečnost považovat jiný výklad existujícího právního předpisu. V konkrétním\npřípadě byla navíc příslušná ustanovení trestního zákona podrobena ústavněprávnímu\npřezkumu. Ústavní soud však nálezem ze dne 3. 2. 1999 nevyhověl návrhu senátu trestního\nkolegia Nejvyššího soudu ČR na zrušení § 21 odst. 1 branného zákona č. 92/1949 Sb.,\nve znění pozdějších předpisů, a § 269 a 270 tr. zákona, s tím, že existuje takový výklad\ntěchto ustanovení, který respektuje ústavní principy (sp. zn. Pl. ÚS 119/98, Sbírka nálezů\na usnesení Ústavního soudu, sv. 13, nález č. 19, vyhlášen pod č. 38/1999 Sb.). Jednalo se\ntedy o interpretační nález, u kterého by ani postup podle § 71 zákona č. 182/1993 Sb., ve\nznění pozdějších předpisů, nebyl možný.\nK argumentaci stěžovatele, že došlo k porušení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě,\nuvádí Ústavní soud následující: Účelem citovaného ustanovení je zaručit každému jeho\nprávo nebýt souzen nebo trestán pro tentýž trestný čin dvakrát. Odstavec 1 obsahuje zákaz\nopakování trestního řízení, které bylo uzavřeno konečným pravomocným rozhodnutím.\nOdstavec 2 pak stanoví, že ustanovení odstavce 1 není na překážku případnému\n\"znovuotevření věci\" (v oficiální anglické verzi Úmluvy „reopening of the case“), pokud\nprávní řád příslušného státu takový postup umožňuje. Pokud je tedy v českém překladu\nÚmluvy užit pojem „obnova“, nejde o obnovu řízení v právně-technickém smyslu, ale\no jakékoli opravné řízení směřující ke zrušení či změně původního rozsudku. Ustanovení\nčl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, tedy není možno interpretovat tak, že rozšiřuje\npodmínky pro obnovu řízení upravené v příslušných ustanoveních konkrétního trestního\nřádu o další podmínku „nové nebo nově odhalené skutečnosti nebo podstatná vada\nv předešlém řízení“, nýbrž je třeba z tohoto ustanovení dovodit, že pokud je v téže věci\nkonáno nové řízení v souladu s trestněprávní úpravou toho kterého státu, není takový\npostup v rozporu s ustanovením čl. 4 odst. 1 Protokolu č. 7 k Úmluvě.\nZ výše uvedených důvodů se Ústavní soud neztotožňuje se závěrem stěžovatele, že\nvadná rozhodnutí z minulých let lze napravovat cestou obnovy řízení podle § 278 odst. 1 tr.\nřádu, a to na podkladě ustanovení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě. Postupem\nstížnostního soudu nedošlo k porušení stěžovatelova práva na obnovu řízení dle citovaného\nustanovení, neboť toto ustanovení negarantuje právo na obnovu řízení, nýbrž právo nebýt\n\n13\n\nopakovaně souzen a trestán pro tentýž trestný čin („ne bis in idem“). Změnu interpretace\nzákonných ustanovení vyplývající z nálezu Ústavního soudu nelze považovat za skutečnost\nodůvodňující obnovu trestního řízení podle současně platného a účinného znění § 278\nodst. 1 tr. řádu.»\n26. Na tomto mieste možno uviesť, že prakticky všetky veci „odpieračov“ z doby\nneslobody, ktorými sa opätovne zaoberali české súdy, vrátane ťažiskových I. ÚS 671/201\na Pl. ÚS 42/02, boli otvorené cez inštitút sťažnosti pre porušenie zákona, a nie\nprostredníctvom obnovy konania.\n27. V našom prostredí je potrebné zmieniť prípad, uznesenie sp. zn. III. ÚS 165/05\nkde bol sťažovateľ, „odpierač“, odsúdený na Slovensku v roku 1981 na prísny,\nnepodmienečný trest odňatia slobody. Na jeho podnet podala Generálna prokuratúra\nSlovenskej republiky v roku 2004 sťažnosť pre porušenie zákona neprimeraným trestom.\nNajvyšší súd sťažnosť zamietol. Sťažovateľ argumentoval v ústavnej sťažnosti slobodou\nsvedomia, všeobecnou deklaráciou a protikomunistickým zákonom. Ústavný súd uznesením\nsp. zn. III. ÚS 165/05 odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, dôvodiac subsidiaritou\ntak, že ústavný súd nerozhoduje o trestoch a rozhodnutie najvyššieho súdu je dostatočne\nodôvodnené. Väčšina tretieho senátu upozornila, že v roku 1981 ani niektoré západné\nkrajiny neumožňovali civilnú službu, a teda ani z medzinárodného hľadiska nejde\no „neznesiteľnú nespravodlivosť“. Veľmi pozoruhodný je disent sudcu Babjaka, v ktorom\nupozorňuje na to, že najvyšší súd nereagoval na argument slobody svedomia\ndoplnený českou judikatúrou. Upozornil na dobovú viazanosť sudcov socialistickým\nprávnym vedomím, ako aj na dobovú viazanosť ČSSR Paktom o občianskych a politických\nprávach. Takýto právny základ by bol ideálnou platformou na artikulovanie právneho\nnázoru, ktorý požaduje sťažovateľka.\n28. Judikatórne, ani v akadémii nie je doriešené, či je vôbec možná obnova súdneho\nrehabilitačného konania, či ide o obnovu konania trestného, alebo ide o obnovu konania\nrehabilitačného. Uzavretosť, dobovosť rehabilitačného konania skôr napovedá, že možno\nobnoviť trestné konanie, ale nie rehabilitačné konanie – to by bola obnova obnovy. Zároveň\ntreba rozlišovať a nezamieňať obnovy skutkové a obnovy „právne“ (§ 41b ods. 1 zákona\n\n14\n\no ústavnom súde, II. ÚS 46/20215, II. ÚS 111/2015, § 75 a nasl. zákona o ústavnom súde,\n§ 394 ods. 4 Trestného poriadku), resp. skutkové a právne dôvody [§ 14 ods. 1 písm. d), e),\nči f) zákona o súdnej rehabilitácii]. Sťažovateľka svojím spôsobom žiada, na pôdoryse\nskutkovej obnovy (dnešný Trestný poriadok), na základe zmenenej právnej interpretácie,\n„právnu obnovu“ zo zákona o súdnej rehabilitácii.\n29. Ústavný súd sa oboznámil s rehabilitačnými rozhodnutiami Vojenského\nobvodového súdu Bratislava, a to s uznesením sp. zn. 2 Rtv 74/91 z 19. augusta 1992\na rozsudkom sp. zn. 2 Rtv 74/91 z 29. septembra 1992. Prvým uvedeným rozhodnutím bol\nzrušený rozsudok Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958\npodľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona o súdnej rehabilitácii, pretože výmera trestu bola\nv zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Vojenský obvodový súd\nuviedol, že vzhľadom na okolnosti prípadu a priaznivé hodnotenie odsúdeného bol trest\nv zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Podľa dostupných\ndokumentov nebola proti tomuto rozhodnutiu podaná sťažnosť.\n- „ratione temporis“\n30. Rozhodnutie je z dnešnej perspektívy (pochopiteľne) lakonické, pravdepodobne\npoznačené porevolučnými novotami či mechanickosťou rozhodovania o množstve takýchto\nvecí. Doba neslobody bola zákonom o súdnej rehabilitácii ustanovená obdobím od\n25. februára 1948 do 1. januára 1990. Nie nepodobne ju ustanovuje aj zákon č. 480/1991\nZb. o dobe neslobody (§ 1  V rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské\npráva i svoje vlastné zákony.) a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z.\no nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému (§ 1 ods. 1  Režim založený na\nkomunistickej ideológii, ktorý rozhodoval o riadení štátu a osudoch občanov v bývalom\nČeskoslovensku od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989, bol odsúdeniahodný.). Nové\nľudskoprávne dokumenty taktiež určujúce diskontinuitu s dobou neslobody listina\na dohovor nadobudli účinnosť pred rozhodovaním rehabilitačného súdu. Listina nadobudla\núčinnosť 8. februára 1991 a dohovor 18. marca 1992. Ústavný súd tým chce akcentovať, že\nrehabilitačné rozhodnutia boli prijaté už za nových, právno-štátnych štandardov, pričom aj\nsamotný zákon o súdnej rehabilitácii je takouto hodnotovou normou. Tieto právno-štátne\n15\n\nhodnotové štandardy platia kontinuálne dodnes, a nie je nijaký dôvod vnášať do\nvysporiadania sa s minulosťou štvrtú časovú líniu, ktorá by dávala do kontrastu\ndeväťdesiate roky a dnešok (porov. bod 21). V záujme právneho mieru už v zásade nie je\nvhodné kasačne zasahovať do týchto rehabilitačných rozhodnutí v režime obnovy konania\nna základe nových interpretácií.\n31. Ústavný súd si z Krajského súdu v Trenčíne zaobstaral uznesenie Vyššieho\nvojenského súdu Trenčín sp. zn. 3 To-119/01 z 9. októbra 2001, ktorým bola zamietnutá\nsťažnosť proti uzneseniu Vojenského obvodového súdu Bratislava, ktorým bola zamietnutá\nžiadosť manželky „odpierača“ o prieskumné konanie podľa § 5 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického\nsystému. Z rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľka žiadala o rehabilitáciu v režime uvedeného\nzákona (Súd na návrh zruší alebo zmierni trest uložený za trestný čin, na ktorý sa\nnevzťahuje rehabilitácia podľa zákona č. 119/1990 Zb., ak sa v priebehu konania preukáže,\nže konanie odsúdeného smerovalo k ochrane základných ľudských a občianskych práv\na slobôd nie zjavne neprimeranými prostriedkami. Na účely tohto konania sa primerane\npoužijú ustanovenia § 4 a nasl. zákona č. 119/1990 Zb.), pričom sa odvolávala na nález\nčeského ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 187/2000. Súdy návrhu nevyhoveli, pretože po\nrehabilitačnom rozhodnutí z roku 1992 bolo upustené od potrestania a existencia trestu je\npodmienkou aplikácie zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z.\no nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Pre úplnosť možno uviesť, že ešte\nv roku 2001 český ústavný súd zjednotil judikatúru a neutralizoval stanoviskom sp. zn.\nPl. ÚS-st.-14/01 nález sp. zn. II. ÚS 187/2000 („Jedná-li se o trestný čin, na který se\nvztahuje rehabilitace podle zákona č. 119/1990 Sb., o soudní rehabilitaci, nelze aplikovat\nustanovení § 6 zákona č. 198/1993 Sb., o protiprávnosti komunistického režimu a o odporu\nproti němu.“).\n32. Sťažovateľka dala ústavnému súdu do pozornosti uznesenie Okresného súdu\nPrešov sp. zn. 41 Nt 10/2014 (IČS: 8114010387), ktorým tento povolil obnovu konania\nvedeného proti „odpieračovi“\n\n, ktorý bol v roku 1955 a 1957 dvakrát\n\nodsúdený za trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti. Obnova bola povolená na\nzáklade nového právneho názoru vyjadreného v stanovisku trestného kolégia najvyššieho\n16\n\nsúdu na zjednotenie výkladu ustanovenia § 269 Trestného zákona o nenastúpení služby\nv ozbrojených silách z 21. mája 1998 sp. zn. Tpj 14/97 (Rt 25/1998). Okresný prokurátor\npodal proti uzneseniu sťažnosť argumentujúc, že išlo o dva rozličné skutky. Krajský súd\nv Trenčíne uznesením č. k. 2 Tos 14/2015-48 sťažnosť prokurátora zamietol. Ústavný súd\nk tomu uvádza, že celú predmetnú vec, ba celú predmetnú problematiku „odpieračov“\nz doby neslobody možno charakterizovať aj tým, že ide o vertikálny vzťah moci\na zomrelého „odpierača“, a istá veľkorysosť moci tu môže byť na mieste v snahe ukázať\ndištancovanie sa súčasného právneho štátu od trestnej represie 50-tych rokov (porov. disent\nbod 27 nálezu). To však nemožno urobiť za tú cenu, aby priamo ústavný súd redefinoval\nústavne racionálne riešenie obnovy konania len zo skutkových dôvodov (niečo iné je § 394\nods 4 Trestného poriadku), čo je veľmi dôležité z hľadiska právnej istoty. Ak na jednej\nstrane všeobecné súdy nájdu taký unikátny kontext odpieračskej veci, že chcú prejaviť túto\nveľkorysosť, ústavný súd tomu nemôže brániť, pričom aj procesne je to nemožné. Ale na\ndruhej strane, cez ústavnú sťažnosť to ústavný súd v prerokúvanom prípade nemôže\npresadzovať, pretože nesie zodpovednosť za všeobecnejší dosah svojich rozhodnutí.\n33. Ústavný súd využíva toto miesto, aby zovšeobecnil prax ústavných sťažností\na rozdelil ich na dve skupiny. Vo väčšine, v ťažisku, ústavných sťažností ústavný súd\npreveruje, či orgány verejnej moci, spravidla všeobecné súdy, rešpektovali relatívne známe\nštandardy ústavnosti. Niekedy však musí ísť ústavný súd ďalej a cez ústavnú sťažnosť\npresadiť nejakú novú myšlienku ústavnosti, kde nemožno od všeobecných súdov očakávať\ntento druh, neutrálne povedané, aktivizmu (II. ÚS 111/08). Predmetná vec nie je takou\nvecou, kde by ústavný súd volil túto druhú cestu, pretože by mohol spochybniť koncepciu\nobnovy konania, a taktiež pre slabšiu procesnú oporu (porov. bod 19).\n34. Akokoľvek, ústavný súd v priestore vytvorenom touto vecou vyjadruje v istom\nzmysle účasť s pravdepodobne represívnym počínaním štátnej moci voči manželovi\nsťažovateľky.\n- základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi\n\n17\n\n35. Sťažovateľka taktiež namieta porušenie základného práva nebyť odňatý\nzákonnému sudcovi tým, že na okresnom súde rozhodoval samosudca namiesto senátu.\nVychádza z ustanovenia § 7 ods. 3 zákona o súdnej rehabilitácii, podľa ktorého ustanovenie\nTrestného poriadku o príslušnosti samosudcu uskutočňovať konanie sa nepoužije.\nSťažovateľka túto námietku akcentuje tým spôsobom, že by sama stačila ku kasačnému\nrozhodnutiu ústavného súdu, a uvádza ju pred „substantívnejšou“ námietkou porušenia\nprincípu ne bis. Hoci sťažovateľka túto okolnosť namietala v sťažnosti podanej proti\nuzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Nt 18/2012 z 22. januára 2013, krajský súd sa\nnámietkou nezaoberal, a preto sa s ňou ani nijako nevysporiadal. Krajský súd vo vyjadrení\nuznáva, že sa opomenul vo svojom uznesení vysporiadať s touto námietkou, hoci bola\nuvedená v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu. Napriek tomu nie je sťažnosť\nani v tejto časti dôvodná.\n36. Ústavnému súdu je zrejmé, že v tradícii nášho trestného [Dovolanie možno\npodať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení; § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku;\nuznesenia z konania o obnove sú vyňaté z tejto ochrany, pozn.] aj civilného procesu patrí\nzákonný sudca k natoľko chráneným princípom, že ich porušenie znamená zmätočnosť\ncelého konania. Podľa ústavného súdu však nutnosť rozhodovať prvostupňovo senátom nie\nje taká istá vzhľadom na skutočnosť, že nie je ustálené, či sa obnovuje rehabilitačná obnova\nkonania, alebo sa obnovuje trestné konanie ako také. Ústavnému súdu sa javí plauzibilný\nprávny názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 70/2013, podľa ktorého\nz prechodných ustanovení vyplýva, že zákonným sudcom v konaní o obnove môže byť aj\nsamosudca: „Pokiaľ ide o dovolaciu námietku nesprávneho zloženia senátu okresného súdu\npri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania, táto nie je dôvodná. Podľa § 567\nods. 3 Tr. por. ak rozhodnutie, proti ktorému smeruje návrh na obnovu konania, vydal\nv prvom stupni už nejestvujúci súd, rozhodne o návrhu na obnovu konania ten súd, ktorý by\nbol podľa tohto zákona vecne a miestne príslušný. Podľa § 567d ods. 1 Tr. por. v konaniach\nzačatých pred 1. aprílom 2009 na bývalých vojenských súdoch pokračujú súdy uvedené\nv osobitnom zákone a tým je v danom prípade Okresný súd Banská Bystrica. Podľa § 349\nods. 1 Tr. por. č. 301/2005 Z.z. účinného od 1. januára 2006, podľa ktorého samosudca\nvykonáva konanie o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody,\n\n18\n\nktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov. Podľa § 397 ods. 2 Tr. por. o návrhu na\npovolenie obnovy konania, ktoré skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný\nsamosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. V danom prípade,\nkeďže podľa § 269 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. bolo možné páchateľovi uložiť trest\nodňatia slobody na 1 rok až 5 rokov, konal zákonný sudca - samosudca Okresného súdu\nBanská Bystrica, čo je v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky\nč. II. ÚS 284/2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.\n4 Tdo 58/2011. Rovnako tak správne a v súlade so zákonom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr.\npor. o sťažnosti obvineného rozhodoval ako vecne a miestne príslušný Krajský súd\nv Trenčíne.“ Ústavný súd akcentuje, že prerokúvaný nález nie je vhodnou platformou na\nzjednotenie tejto otázky okrem iných dôvodov (porov. bod 19), hlavne z tohto dôvodu, že\nv časti konania o ne bis je sťažnosť evidentne nedôvodná a prípadný kasačný zásah\nústavného súdu z dôvodu procesnej záťaže by zbytočne v sťažovateľke budoval nádeje,\na tak by bol v napätí s princípom právnej istoty.\n37. Ústavný súd sumarizuje, že napadnuté konanie nemuselo byť obnovené, pretože\nsťažovateľka predložila právne, a nie skutkové argumenty, a preto nedošlo k porušeniu\nčl. 50 ods. 5 ústavy a v spojení s tým nedošlo k porušeniu práva na zákonného sudcu tým,\nže rozhodoval samosudca. Sťažnosti preto ústavný súd nevyhovel.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. decembra 2015\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "Ústavný súd Slovenskej republiky-vzťah k všeobecným súdom", "subsidiarita", "konanie-splnenie podmienok konania", "návrh-zjavne neopodstatnený", "rozhodnutie-zákonnosť", "rehabilitácia", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zásada ne bis in idem", "obnova konania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:82c316b7-6017-4a66-930b-a07a876550a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.111.2015.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 111/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/2015 z 3. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-03", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.111.2015.2"}, {"guid": "ussr:0c89f441-9c78-4cfc-baed-0ceff1335368", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 471/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 471/2014 z 30. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-30", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c89f441-9c78-4cfc-baed-0ceff1335368"}, {"guid": "ussr:29013965-0661-4eeb-a3a3-de24080772fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 284/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 284/2011 z 6. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-06", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29013965-0661-4eeb-a3a3-de24080772fd"}, {"guid": "ussr:ed6f9de6-ff3b-4af1-98c8-8431feed0bd9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 172/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 172/2011 z 31. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed6f9de6-ff3b-4af1-98c8-8431feed0bd9"}, {"guid": "ussr:729f145f-43f3-48b3-9b48-4f997dad31de", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 405/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 405/2010 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:729f145f-43f3-48b3-9b48-4f997dad31de"}, {"guid": "ussr:85ddf696-f744-4623-bcba-a5d5f58b6893", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 348/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 348/09 z 16. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-16", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85ddf696-f744-4623-bcba-a5d5f58b6893"}, {"guid": "ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 111/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/08 z 26. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-26", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729"}, {"guid": "ussr:ea698be0-09bd-4af0-8c14-687312ae22fb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 165/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 165/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea698be0-09bd-4af0-8c14-687312ae22fb"}, {"guid": "ussr:9f2363a0-6d0f-4aa7-931f-668bc1518e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 190/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 190/03 z 22. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9f2363a0-6d0f-4aa7-931f-668bc1518e46"}, {"guid": "ussr:5ae70b6a-99f3-4949-b93a-396aea17203a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/94 z 25. 8. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-08-25", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ae70b6a-99f3-4949-b93a-396aea17203a"}, {"guid": "91952c9e-3072-4722-b2be-294f9b18e516:4b9f0ec3-de1a-40e1-90df-ad116be65d7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Nt/18/2012", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 6Nt/18/2012 z 4. 4. 2012", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2012-04-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/91952c9e-3072-4722-b2be-294f9b18e516:4b9f0ec3-de1a-40e1-90df-ad116be65d7c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:32f3864d-885f-4f6b-a4f6-6d337428edc5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.301.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 301/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 301/2018 z 14. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.301.2018.1"}, {"guid": "ussr:354a60f8-8f65-4ae0-8110-ea1ec680b905", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.356.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 356/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 356/2016 z 26. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.356.2016.1"}]}