{"guid": "ussr:ae4c77a4-52bb-41bc-b824-3637fb10a173", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.758.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 758/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 758/2015 z 11. 11. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. novembra 2015, sp. zn. II. ÚS 758/2015, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.758.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2015-11-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "spája na spoločné konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "nazov": "čl. 44 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "nazov": "čl. 9 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "nazov": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ae4c77a4-52bb-41bc-b824-3637fb10a173", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.758.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.758.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.758.2015.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 758/2015-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta\na Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,\nKošice, vedené pod sp. zn. Rvp 2975/2015, sp. zn. Rvp 3032/2015 a sp. zn. Rvp 3034/2015,\nktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti\nverejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach\nživotného prostredia uznesením sp. zn. 7 Sžo 10/2014 z 29. januára 2015 a rozsudkami\nsp. zn. 3 Sžo 20/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 9 Sžp 3/2013 z 26. novembra 2014,\nsp. zn. 9 Sžp 4/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 34/2014 z 2. decembra 2014,\nsp. zn. 3 Sžo 89/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 80/2014 z 2. decembra 2014\na sp. zn. 3 Sžo 83/2014 z 2. decembra 2014 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto\nrozhodol:\n1. Sťažnosti\n\nvedené pod sp. zn. Rvp 2975/2015,\n\nsp. zn. Rvp 3032/2015 a sp. zn. Rvp 3034/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude\nďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2975/2015.\n\n2. Sťažnosti\n\nodmieta\n\nako zjavne\n\nneopodstatnené.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. marca 2015\na 6. marca 2015 osobne a 5. marca 2015 telefaxom doručené sťažnosti\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou\nRajtákovou, Štúrova 20, Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 2975/2015, sp. zn. Rvp 3032/2015\na sp. zn. Rvp 3034/2015, ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1\na čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti\nna rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia\n(ďalej len „Aarhuský dohovor“) uznesením sp. zn. 7 Sžo 10/2014 z 29. januára 2015\na rozsudkami sp. zn. 3 Sžo 20/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 9 Sžp 3/2013\nz 26. novembra 2014, sp. zn. 9 Sžp 4/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 34/2014\nz 2. decembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 89/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 80/2014\nz 2. decembra 2014 a sp. zn. 3 Sžo 83/2014 z 2. decembra 2014 Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“; spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia\nnajvyššieho súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.\nAko vplýva zo sťažností, sťažovateľ procesnými podaniami oznámil svoj vstup\ndo konaní vedených Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ministerstvo“), ktoré boli začaté na základe žiadostí oprávnených subjektov\no povolenie výnimiek zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002\nZ. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOPK“).\n\n2\n\nRozhodnutím ministerstva č. 6112/2012-2.2 z 18. júla 2012 vydaným v tomto konaní\nbola žiadateľom povolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého\nvo vybraných poľovných revíroch, pričom ministerstvo v ňom zároveň vymedzilo\npodmienku, že odstrel možno realizovať od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia\ndo v ňom ustanoveného termínu. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu ministerstva\nč. 6112/2012-2.2 z 18. júla 2012 rozklad, o ktorom minister ministerstva (ďalej\nlen „minister“) rozhodol rozhodnutím č. 7420/2012-1.10 z 28. septembra 2012 tak,\nže rozklad zamietol a označené rozhodnutie ministerstva potvrdil. Následne sťažovateľ\npodal 4. decembra 2012 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu,\nktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra. Krajský súd rozsudkom\nsp. zn. 6 S 2316/2012 z 8. novembra 2013 žalobu zamietol (ďalej len „rozsudok\nz 8. novembra 2013“). Rozsudok krajského súdu z 8. novembra 2013 najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 7 Sžo 10/2014 z 29. januára 2015 zrušil, konanie zastavil a žiadnemu\nz účastníkov konania náhradu trov nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2975/2015).\nRozhodnutím ministerstva č. 3823/2011-2.2 z 28. septembra 2011 bola žiadateľom\npovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite,\npričom odstrel bolo možné realizovať do 30. novembra 2011. Na základe sťažovateľom\npodaného rozkladu minister rozhodnutím č. 8772/2011-1.10 z 28. novembra 2011\nrozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil takto: „Odstrel možno zrealizovať\nna lokalite\n\n, katastrálne územie\n\nodo dňa právoplatnosti tohto\n\nrozhodnutia do 30. 11. 2011 posliedkou a postriežkou a od 1. 6. 2012 do 30. 11. 2012\nposliedkou a postriežkou.“ Žalobu sťažovateľa zo 6. februára 2012, ktorou sa domáhal\nzrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 50/2012\nzo 6.\n\nnovembra\n\n2013\n\nzamietol.\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nrozsudkom\n\nsp. zn. 3 Sžo 20/2014\n\nz 2. decembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemu\nz účastníkov nepriznal náhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3032/2015).\nRozhodnutím ministerstva č. 2116/2011-2.2 z 19. septembra 2011 bola žiadateľom\npovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej\nlokalite, pričom\n\nodstrel\n\nbolo\n\nmožné\n\nrealizovať\n\n3\n\nlen\n\ndo\n\nustanoveného\n\ntermínu.\n\nNa základe sťažovateľom podaného rozkladu minister rozhodnutím č. 8558/2011-1.10\nz 28. novembra 2011 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil takto: „Odstrel\nmožno zrealizovať na lokalitách\n\n...\n\ndo 30. 11. 2011 posliedkou a postriežkou a od 1. 6. 2012 do 30. 11. 2012 posliedkou\na postriežkou.“ Žalobu sťažovateľa zo 6. februára 2012, ktorou sa domáhal zrušenia\nrozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 59/2012\nz 27. februára 2013 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžp 3/2013 z 26. novembra\n2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov\nkonania nepriznal náhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3032/2015).\nRozhodnutím ministerstva č. 4093/2012-2.2 z 12. apríla 2012 bola žiadateľom\npovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite,\npričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu. Rozklad podaný\nsťažovateľom\n\nproti\n\ncitovanému\n\nrozhodnutiu\n\nministerstva\n\nminister\n\nrozhodnutím\n\nč. 6011/2012-1.10 z 10. júla 2012 zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu\npotvrdil. Žalobu sťažovateľa zo 17. septembra 2012, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí\nministerstva a ministra, krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 307/2012 z 27. februára 2013\nzamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžp 4/2013 z 26. novembra 2014 rozhodnutie\nkrajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal\nnáhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3034/2015).\nRozhodnutím ministerstva č. 7187/2012-2.2 z 19. septembra 2012 bola žiadateľom\npovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite,\npričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu. Sťažovateľom podaný\nrozklad minister rozhodnutím č. 8117/2012-1.10 z 8. novembra 2012 zamietol a rozhodnutie\nprvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobu sťažovateľa z 15. januára 2013, ktorou\nsa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkom\nsp. zn. 1 S 17/2013\n\nzo\n\n6.\n\nmarca\n\n2014\n\nzamietol.\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nrozsudkom\n\nsp. zn. 3 Sžo 34/2014 z 2. decembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak,\nže konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania\n(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3034/2015).\n\n4\n\nRozhodnutím ministerstva č. 3914/2013-2.2 z 20. mája 2013 bola žiadateľom\npovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybraných\nlokalitách, pričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu.\nSťažovateľom podaný rozklad minister rozhodnutím č. 6286/2013-1.10 z 19. júla 2013\nzamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobu sťažovateľa\nz 24. septembra 2013, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra,\nkrajský súd rozsudkom sp. zn. 5 S 228/2013 z 8. júla 2014 zamietol. Najvyšší súd\nrozsudkom sp. zn. 3 Sžo 89/2014 z 2. decembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil\ntak, že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania\n(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3034/2015).\nRozhodnutím ministerstva č. 3909/2013-2.2 z 3. mája 2013 bola žiadateľom\npovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite,\npričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu. Sťažovateľom podaný\nrozklad minister rozhodnutím č. 6217/2013-1.10 z 19. júla 2013 zamietol a rozhodnutie\nprvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobu sťažovateľa z 24. septembra 2013,\nktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkom\nsp. zn. 5 S 227/2013 z 8. júla 2014 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 80/2014\nz 2. decembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemu\nz účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn.\nRvp 3034/2015).\nRozhodnutím ministerstva č. 3636/2013-2.2 zo 16. apríla 2013 bola žiadateľom\npovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite,\npričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu. Sťažovateľom podaný\nrozklad minister rozhodnutím č. 5995/2013-1.10 z 19. júna 2013 zamietol a rozhodnutie\nprvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobu sťažovateľa z 27. augusta 2013, ktorou\nsa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkom\nsp. zn. 5 S 207/2013 z 8. júla 2014 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 83/2014\n\n5\n\nz 2. decembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemu\nz účastníkov nepriznal náhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3034/2015).\nV sťažnostiach doručených ústavnému súdu sťažovateľ, citujúc stanovisko správneho\nkolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v prvom rade namieta,\nže napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu boli vydané v konaniach, „na ktoré nedopadá\nani uvedené stanovisko“. Ďalej sťažovateľ naznačuje, že zastavenie konania podľa druhej\nhlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) prichádza do úvahy\nlen v prípade splnenia podmienok ustanovených v § 248 a § 250d ods. 3 OSP, pričom\nakcentuje aj § 250i ods. 1 OSP („Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd\nrozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže\nvykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.“). Zo vzájomných\nsúvislostí označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľ vyvodzuje\nprávny názor, v zmysle ktorého „pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to\nexistoval zákonom v § 248 O. s. p. predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť\nkonať pred súdom“.\nPodľa sťažovateľa je konanie o udelenie výnimky konaním, ktoré začína na žiadosť\nžiadateľa, a preto mu nie je známe „a ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu\nnevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral svoju žiadosť o udelenie výnimky späť“.\nV nadväznosti na uvedené sťažovateľ v ďalších častiach sťažností argumentuje\nprávnym názorom vysloveným najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Sžp 6/2013, podľa ktorého „... je nepochybné, že účinky prvostupňového rozhodnutia\npočas konaní nenastali..., a preto pre druhostupňový správny orgán konajúci o rozklade\nbolo právne irelevantné, čo stanovil nižší orgán (lebo jeho závermi nie je na dispozitívny\npokyn účastníka viazaný), ale naopak mal preveriť, ako tieto podmienky a závery stanovil,\nt. j. v zmysle § 61 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku v plnom rozsahu aplikovať\nzásadu dvojinštančnosti správneho konania a o podanej žiadosti finálne rozhodnúť,\ntzv. potvrdiť napadnuté rozhodnutie alebo žiadosti procesne nevyhovieť. V danom prípade\npotom nešlo o vyhodnotenie otázky, či by týmto rozhodnutím žalobca dosiahol\n\n6\n\npriaznivejšieho postavenia... ale iba o naplnenie kompetenčnej povinnosti konajúceho\norgánu... rozhodnúť o rozklade účastníka. Tak však žalovaný konal, a preto naplnil v zmysle\nhore uvedených záverov zrušovací dôvod uvedený v § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p.“.\nSťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu je „ukrátený\nna svojich právach, keďže mu najvyšší súd odoprel právo ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3\nAarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa\ndomôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu...\nPostup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní,\nale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti\nreálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.\nSťažovateľovi bolo najvyšším súdom odopreté preskúmanie jeho odvolania\nvoči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre uplynutie doby platnosti\nvýnimky.\nSťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom,\nže akceptovaním tohto názoru... by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane\nprírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by\nnebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach\ntýkajúcich sa životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho práv, ktorých\nporušenie namieta touto sťažnosťou.“.\nV petitoch svojich sťažností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatí\nna ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol takto:\n«Právo sťažovateľa\n- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky\nzakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,\n- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,\n- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy\nukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\n- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej\nmoci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9\n\n7\n\nods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a\nprístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,\n- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd,\nbolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/10/2014 zo dňa\n29. 1. 2015 („rozsudkom... sp. zn. 3 Sžo/20/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudkom...\nsp. zn. 9 Sžp/3/2013 zo dňa 26. 11. 2014“, „rozsudkom... sp. zn. 9 Sžp/4/2013 zo dňa\n26. 11. 2014“, „rozsudkom... sp. zn. 3 Sžo/34/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudkom...\nsp. zn. 3 Sžo/89/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudkom... sp zn. 3 Sžo/80/2014 zo dňa\n2. 12. 2014“ a „rozsudkom... sp. zn. 3 Sžo/83/2014 zo dňa 2. 12. 2014“) a postupom, ktorý\nmu predchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky 7 Sžo/10/2014 zo dňa 29. 1. 2015 („rozsudok... sp. zn. 3 Sžo/20/2014 zo dňa\n2. 12. 2014“, „rozsudok... sp. zn. 9 Sžp/3/2013 zo dňa 26. 11. 2014“, „rozsudok...\nsp. zn. 9 Sžp/4/2013 zo dňa 26. 11. 2014“, „rozsudok... sp. zn. 3 Sžo/34/2014 zo dňa\n2. 12. 2014“, „rozsudok... sp. zn. 3 Sžo/89/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudok...\nsp zn. 3 Sžo/80/2014 zo dňa 2. 12. 2014“ a „rozsudok... sp. zn. 3 Sžo/83/2014 zo dňa\n2. 12. 2014“) a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.»\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n8\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nII.1 K spojeniu vecí\nPodľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci\nto nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku.\nPodľa § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť\nna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých\nistých účastníkov.\nZo sťažností vyplýva, že sťažovateľ namieta na porovnateľnom skutkovom\na právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského\ndohovoru napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal\nich vydaniu. V sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje, že mu najvyšší súd odňal\nmožnosť konať pred súdom tým, že sám zastavil konania o jeho žalobách podaných\npodľa druhej hlavy piatej časti Občianskehio súdneho poriadku. Sťažovateľ nesúhlasí\n\n9\n\ns aplikáciou označeného stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu na jeho prípady\na v postoji najvyššieho súdu vidí odstránenie reálnosti právnej ochrany, ktorú mu\nvnútroštátne právne predpisy (i medzinárodné zmluvy) ako subjektu tzv. tretieho sektora\nvo sfére ochrany a tvorby životného prostredia poskytujú. Súčasne sťažovateľ vo všetkých\nsťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených práv zaručených\nústavou, dohovorom a Aarhuským dohovorom a zrušil napadnuté rozhodnutia najvyššieho\nsúdu.\nÚstavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť sťažností rozhodol\no ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 9 ods. 3 Aarhuského\ndohovoru\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť\nide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\nnemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,\na to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nPodľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.\n\n10\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy\nskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky\nuvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup\nk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí\nprávnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným\nprávom v oblasti životného prostredia.\nAko vyplýva z petitov sťažností, sťažovateľ sa nimi domáha, aby ústavný súd\nvyslovil porušenie v sťažnostiach označených základných práv garantovaných ústavou\na práv garantovaných kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami, ku ktorým malo dôjsť\nnapadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich\nvydaniu. Sťažovateľ argumentuje, že prostredníctvom napadnutých rozhodnutí bol de iure\npozbavený možnosti meritórneho prerokovania a rozhodnutia o dôvodoch, ktoré podľa neho\nspôsobovali nezákonnosť správnymi žalobami napadnutých rozhodnutí správnych orgánov\na aj ujmu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Sťažovateľ tvrdí, že k ním\nnamietaným zásahom do jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší súd nepostupoval\npri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuského dohovoru.\n\n11\n\nV nadväznosti na obsah sťažností ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiu\njudikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,\nže môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).\nPredmetom preskúmavania v konaní pred ústavným súdom sú napadnuté rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu. Napadnutými\nrozhodnutiami najvyšší súd zastavil konania o preskúmaní zákonnosti rozhodnutí vydaných\nsprávnymi orgánmi v konaniach o povolenie výnimky podľa § 40 ods. 2 a 3 písm. c) ZOKP\nzo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) ZOPK. Najvyšší súd odôvodnil zastavenie\nnapadnutých konaní z dôvodu zániku predmetu konania v správnom súdnictve v dôsledku\nuplynutia času, do ktorého bola realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého povolená.\nPo preskúmaní sťažnosťami napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd\ndospel k záveru, že najvyšší súd v nich po materiálnej stránke zjavne vychádzal\nzo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku regulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameranie\nv právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúrou,\nktorá je premietnutá napr. do rozhodnutia č. k. 4 Sž 98-102/02 zo 17. decembra 2002,\nv ktorom sa uvádza: „rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces\n\n12\n\na odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie\npre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej\nje zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré\nsú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním\nprocesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia\nrešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada\nsúčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady\nnemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo\nby zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho\nkonania.“\nÚčastník konania (sťažovateľ) si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu\nsúdneho rozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania,\nale aj na jeho reálnu možnosť privodiť vecne iné, či pre účastníka konania výhodnejšie\npostavenie.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťami napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu\nnie sú spôsobilé porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť konania vedeného\nministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého podľa § 35 ods. 1\npísm. a) ZOKP. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ si\nsíce prostredníctvom sťažností právo zúčastniť sa týchto konaní chráni, avšak neuvádza,\nakým spôsobom by ho chcel v konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí realizovať.\nAk by aj súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté\nadministratívne rozhodnutia zrušili a veci vrátili ministerstvu na ďalšie konania,\nministerstvo by nemalo inú možnosť, len svoje konania zastaviť, pretože ich predmet –\nvýnimky – zanikol uplynutím času, na ktorý boli povolené, pričom nejde o konania, ktoré\nby bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať práva\npodľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky\nuž došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).\n\n13\n\nÚstavný súd poukazuje aj na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu\nč. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v ktorom najvyšší súd argumentuje aj s poukazom na nález\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza, že\n„v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, pričom\n„nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných\nprávnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu\na zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy\no metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu\nprednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť\nk zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.\nViazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú\na bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných\nzákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť\nštátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z citovaného právneho názoru\nústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca\nnepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť\nrozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého\nstupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.\nPodľa § 82 ods. 9 písm. a) ZOPK orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona\nzastaví, ak dôvod na konanie odpadol.\nPodľa § 89 ods. 3 písm. b) ZOPK rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca\nplatnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.\nZ napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že v čase rozhodovania\nkrajského súdu o žalobách sťažovateľa uplynul čas, do ktorého bola povolená realizácia\nvýnimky na odstrel medveďa hnedého v označených poľovných revíroch alebo lokalitách,\nzanikla teda výnimka ako taká, a tým zanikol aj predmet konania.\n\n14\n\nVo vzťahu k citovaným ustanoveniam ZOPK, ktoré regulujú procesné aspekty\nrozhodovania v konaniach podľa ZOPK, najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení\nzdôraznil, že „zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie\nžalovaného zo zákona stratilo platnosť, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie žalovaného\nzo zákona stratilo účinnosť, a teda v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá,\nmení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými\nmôžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo\nprávnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP) a súčasne napadnutým rozhodnutím\nžalovaného žalobca nemôže byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. 1 OSP)“\n(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 10/2014 z 29. januára 2015).\nPodľa názoru ústavného súdu je odkaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 OSP\na na § 247 ods. 1 OSP v konkrétnych okolnostiach sťažovateľových vecí správny. Správne\nsúdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej\nsprávy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto\nochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne\nsúdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe\nbez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu\npozíciu dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom\nsúdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej\nsprávy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej\nsféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej\nspráve, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby,\nvoči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.\nV posudzovaných prípadoch s ohľadom na právny stav určený citovanými\nustanoveniami ZOPK v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami (pred rozhodnutím\nkrajského súdu o sťažovateľových žalobách už uplynuli obdobia, na ktoré boli\npreskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľom kritizované\noprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prejednanie sťažovateľových žalôb nemôže\nza žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jeho subjektívnym právam.\n\n15\n\nPreto skutočnosť, že konania o žalobách podaných podľa druhej hlavy piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku boli ukončené procesne, teda zastavením a bez meritórneho\nrozhodnutia o dôvodoch žalôb, vedie už pri predbežnom prerokovaní spojených sťažností\nk záveru, že základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľa\nbola poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51\nods. 1 ústavy).\nVo vzťahu k sťažovateľovým námietkam, ktorými poukazuje na iné rozhodnutia\nnajvyššieho súdu v jeho porovnateľných veciach, ústavný súd odkazuje na už\nuvedené zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013\nz 24. júna 2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná kolégiám\nnajvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).\nZákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je zistenie,\nže došlo k rozdielom vo výklade právnych noriem v právoplatných rozhodnutiach senátov\ntoho istého kolégia. Zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu smeruje k napĺňaniu\nprávnej istoty ako imanentného znaku právneho štátu (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého\nsúčasťou je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní\nv rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95\na II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej\nprávnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno\nobjektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,\nPL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).\nAj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beian\nv. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,\nprípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému\n(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch\npráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.\nZ hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila\n\n16\n\nako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí\nrozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.\nÚstavný súd konštatuje, že vo sfére, ktorá viedla sťažovateľa k iniciácii viacerých\nkonaní v správnom súdnictve, najvyšší súd postupoval v súlade s požiadavkami\nvyplývajúcimi zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy),\nako aj judikatúry\n\nESĽP,\n\nkeď\n\nprijal\n\nzjednocovacie\n\nstanovisko.\n\nPrávny\n\nvýznam\n\nzjednocovacieho stanoviska z 24. júna 2014 spočíva v tom, že odo dňa jeho vydania sú ním\nsenáty správneho kolégia najvyššieho súdu v záujme zabezpečenia právnej istoty viazané,\nt. j. pri nezmenenej právnej úprave sú povinné toto stanovisko rešpektovať a z neho\npri posudzovaní tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadov vychádzať,\na to bez ohľadu na svoje predchádzajúce rozhodnutia. K takým rozhodnutiam patria aj tie,\nna ktoré sťažovateľ vo svojich sťažnostiach argumentačne poukazuje (rozhodnutie vo veci\nsp. zn. 1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013 a rozhodnutie vo veci sp. zn. 1 Sžp 13/2013\nz 13. mája 2014).\nPodľa stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014\n«ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania\no rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu\nkonania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,\nformálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu\nk skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech\na za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok\nporušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie\nvo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon\no ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod\nna konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca\nplatnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.\nZa takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade\nčasovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý\nmá za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo\n\n17\n\nvydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania\nzanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).\nAk podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane\nprírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo\nuplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod\nna konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.\nAk rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného\nživočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť\nuplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto\nvýnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane\nprírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania\nnie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania\nje právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo\njej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého\nstupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej\nvýnimke zamietnuť.».\nPozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažnosťami napadnuté rozhodnutia\nnajvyššieho súdu nemali za následok nevyhovenie sťažovateľovým žalobám, teda nešlo\no rozhodnutia, ktoré by mu privodili negatívny výsledok z vecného hľadiska. Najvyšší súd\nnapadnutými rozhodnutiami o sťažovateľových správnych žalobách konania zastavil, čím\nmu privodil negatívny výsledok procesného charakteru, ale bez meritórneho vysporiadania\nsa so žalobnými dôvodmi. Zistený fakt má priamu súvislosť s obsahom základného práva\nna súdnu ochranu a vo sfére správneho súdnictva nepochybne aj so základným právom\nzaručeným čl. 46 ods. 2 ústavy, pretože nezákonné procesné zastavenie konania môže\nnadobudnúť až rozmery odmietnutia spravodlivosti (napr. m. m. III. ÚS 467/2015).\nV tejto súvislosti však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť svoje postavenie\nnezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecného\nsúdnictva (čl. 124 ústavy). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\n\n18\n\npatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy\n(I. ÚS 13/01).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46\nods. 2 ústavy v sťažovateľových veciach vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve\nzabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach,\nči právom chránených záujmoch. Ako však už bolo uvedené, konkrétne okolnosti\nposudzovaných vecí neumožňovali správnym súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože\nv čase ich rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula\ntotiž doba, počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené\npráva, priznanie a následný výkon ktorých sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil\nodvrátiť.\n\nNapadnuté\n\nrozhodnutia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nnevykazujú\n\nznaky\n\nsvojvôle\n\na sú dostatočne odôvodnené, a preto ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný tieto\npostupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04), pričom v tejto\nsituácii nemá ani dôvod zasahovať do právnych názorov najvyššieho súdu vyslovených\nv napadnutých rozhodnutiach.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľove námietky,\nna ktorých založil svoje tvrdenie o porušení základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy, sú nedôvodné, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnených.\nObdobný záver možno formulovať aj vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu,\nv ktorej sa opakovane uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca\nv základnom zákone Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Navyše, ústavný\n\n19\n\nsúd poukazuje aj na skutočnosť, že z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 7. 1971\nvo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A č. 13) možno vyvodiť limitovaný priestor\npre uplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem\n„občianske práva a záväzky“ a „trestné obvinenie“). Ústavný súd nepovažuje za potrebné\nvo veciach sťažovateľa k tejto otázke zaujať meritórny postoj, keďže bez ohľadu\nna odpoveď by k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu nemohol dospieť.\nRovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné podľa názoru\nústavného súdu formulovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 9\nods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže jeho aplikácia je viazaná na splnenie podmienok\nvyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tieto sú v podmienkach Slovenskej republiky\nv správnom súdnictve predurčené jeho (už spomínaným) primárnym účelovým zameraním\nna ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd v správnom súdnictve nemohol\npre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy na subjektívne\npostavenie sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval vnútroštátne\npodmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Z toho vyplýva,\nže v sťažovateľom namietaných prípadoch k porušeniu čl. 9 ods. 3 Aarhuskeho dohovoru\nnemohlo dôjsť.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na priaznivé životné\nprostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy ústavný súd predznamenáva, že ide o základné právo\nhmotnoprávnej povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto\nustanovenie ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).\nNa veci sťažovateľa je podľa názoru ústavného súdu v plnom rozsahu aplikovateľná\nustálená judikatúra, v ktorej sa zdôrazňuje, že všeobecný súd v zásade nemôže byť\nsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto\nporušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy\nvyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou\ninštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti\n\n20\n\npodľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom\nnahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,\naby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový\nzáklad rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy\n(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd v súvislosti s namietaným\nporušením práv procesného charakteru dospel k záveru, že k ich porušeniu nemohlo dôjsť,\ntak z toho možno v súlade s ustálenou judikatúrou dospieť k záveru, že napadnutými\nrozhodnutiami nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti\nsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.\nKeďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch\nuplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. novembra 2015\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "životné prostredie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "práva a slobody – právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva-právo na priaznivé životné prostredie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:20dd9343-b619-4359-a33e-657fbe24c9f5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.467.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 467/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 467/2015 z 22. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.467.2015.1"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/01 z 14. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:62219be0-7cfc-4d8e-8884-ed8dcba1385d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/98 z 5. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-05", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6ce4589f-c203-4297-afb0-04e5a1478d88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.30.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 30/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 30/2019 z 23. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.30.2019.1"}, {"guid": "ussr:6c0fe0ab-33f2-4d6b-b3a6-4406d7e4d4cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.113.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 113/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 113/2017 z 14. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.113.2017.1"}, {"guid": "ussr:51792473-5f5a-4ccb-850c-02683cb559dc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.684.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 684/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 684/2016 z 8. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.684.2016.1"}, {"guid": "ussr:0c6835fc-4d2d-4cee-b0f5-bfe01977ddf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.464.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 464/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 464/2016 z 1. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.464.2016.1"}, {"guid": "ussr:198c6931-901b-4381-b343-155f1cc09188", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.378.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 378/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 378/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.378.2016.1"}]}