{"guid": "ussr:827efb3d-60e3-42f2-b498-4a1a2da4c489", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.753.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 753/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 753/2015 z 15. 6. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. júna 2016, sp. zn. II. ÚS 753/2015, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.753.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2016-06-15", "forma": "Nález", "povaha": ["prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/827efb3d-60e3-42f2-b498-4a1a2da4c489", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.753.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.753.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.753.2015.1/text", "citacie_n": 12, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 753/2015-41\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa\na Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko,\na. s., Vysoká 9, Bratislava, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8,\nBratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Františka Sedlačka, ktorou\nnamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 186/2014 z 26. februára 2015, a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., na súdnu\nochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny\nproces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 186/2014 z 26. februára 2015\nporušené boli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 186/2014 z 26. februára 2015\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., p r i z n á v a náhradu trov\nkonania v sume 448,02 € (slovom štyristoštyridsaťosem eur a dva centy), ktoré j e Krajský\nsúd v Prešove\n\np o v i n n ý uhradiť na účet SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o.,\n\nŠtefánikova 8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nII. ÚS 753/2015-18 z 11. novembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko,\na. s., Vysoká 9, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n7 Co 186/2014 z 26. februára 2015.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalobkyňa\núčastníčkou konania pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.\n8 C 118/2010, v ktorom sa domáhala proti\n\na\n\n(ďalej\n\nlen „žalovaní“) určenia neúčinnosti právneho úkonu, a to darovacej zmluvy z 31. októbra\n2008 (ďalej len „darovacia zmluva“), na základe ktorej žalovaní ako obdarovaní nadobudli\ndo svojho podielového spoluvlastníctva rovným dielom od ich otca\n(ďalej aj „ručiteľ“) ako darcu nehnuteľnosť zapísanú na\n\n,\n\n, a to dom\n(ďalej len\n\n„nehnuteľnosť“). Sťažovateľka v konaní pred okresným súdom dôvodila tým, že ako\nbankový subjekt poskytla obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „dlžník“), kontokorentný úver vo výške 738 811 €, za ktorého\n2\n\nsplatenie sa ako ručiteľ zaručil\n\n. Ručiteľ zrejme motivovaný odvrátením\n\neventuálneho postihu zo strany sťažovateľky pre prípad vymáhania úverovej pohľadávky\nbezodplatne previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti, čím sa zbavil svojho jediného\nbonitného majetku. K prevodu vlastníckeho práva navyše došlo pomerne krátko pred tým,\nnež dlžník verejne deklaroval svoje finančné problémy a s tým spojený hroziaci úpadok\nspoločnosti. Po uzavretí darovacej zmluvy bola dlžníkovi uznesením Okresného súdu Nitra\nsp. zn. 31 R 3/2010 z 12. apríla 2010 (zverejneným v Obchodnom vestníku č. 72/10\n16. apríla 2010) z dôvodu hroziaceho úpadku povolená reštrukturalizácia (§ 116 ods. 1\na nasl. zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom\ndo 31. decembra 2011). Sťažovateľ si svoju úverovú pohľadávku v zákonnej lehote\ndo reštrukturalizácie neprihlásil. Reštrukturalizácia dlžníka bola ukončená schválením\na potvrdením reštrukturalizačného plánu, ktorého záväzná časť obsahovala formuláciu,\npodľa ktorej veriteľom, ktorí nie sú uvedení v záväznej časti plánu, zanikajú práva domáhať\nsa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok od ručiteľov. Sťažovateľka aj napriek\nuvedenému zneniu reštrukturalizačného plánu vymáhala svoju úverovú pohľadávku súdnou\nexekúciou\n\nod\n\nručiteľa,\n\nvychádzajúc\n\nzo\n\nskutočnosti,\n\nže\n\nnie\n\nje\n\núčastníkom\n\nreštrukturalizačného plánu dlžníka, a preto obmedzenia upravené v pláne na ňu nedopadajú.\nNa účely rozšírenia exekúciou postihnuteľného majetku, ktorého sa ručiteľ svojvoľne\nzbavil, sa sťažovateľka domáhala vyslovenia neúčinnosti darovacej zmluvy.\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 118/2010-201 z 8. novembra 2011 žalobu\nsťažovateľky zamietol. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.\n16 Co 25/2012 zo 14. mája 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Oba súdy\ndospeli k záveru, že neboli splnené predpoklady odporovania právnemu úkonu, pretože\nnebola naplnená podmienka existencie vymáhateľnej pohľadávky sťažovateľky voči\nručiteľovi (pretože v dôsledku schváleného reštrukturalizačného plánu dlžníka pohľadávku\nvoči ručiteľovi nebolo možné vymáhať súdnou cestou, ale ani cestou exekúcie) a nebol\npreukázaný ani úmysel ručiteľa ukrátiť darovacou zmluvou veriteľa (pretože vykonaným\ndokazovaním, najmä obsahom emailovej komunikácie zamestnanca sťažovateľky\ns ručiteľom a výpoveďou svedka\n\nbolo preukázané, že sťažovateľka\n\nnakoniec založenie nehnuteľnosti ručiteľa na zabezpečenie úveru nepožadovala, úver bol\n\n3\n\nzabezpečený dozaložením ďalšieho majetku dlžníka i ručiteľa a navyše po uzatvorení\ndarovacej zmluvy bolo rozšírené zabezpečenie úveru na sumu presahujúcu 3 000 000 €\noproti výške pohľadávky 738 811 €).\n4. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 25/2012 zo 14. mája 2012 podala\nsťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, pretože týmto rozsudkom podľa jej tvrdení malo\ndôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože závery, ku ktorým dospel\nkrajský súd, sú natoľko nesprávne, že sú z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné, až\narbitrárne. Ide jednak o závery, že právne účinky potvrdeného reštrukturalizačného plánu\ndopadajú aj na osoby, ktoré nie sú jeho účastníkmi, s následkom, že sťažovateľka\nnedisponovala voči ručiteľovi vymáhateľnou pohľadávkou, a rovnako i o záver vo vzťahu\nk § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že hoci sa pri prevode na\nblízku osobu úmysel dlžníka ukrátiť pohľadávku veriteľa ex lege prezumuje, možno\nv konkrétnych prípadoch uzavrieť (aj napriek existencii nevyvrátiteľnej zákonnej\ndomnienky), že tento úmysel neexistuje. Ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 604/2013-40\nzo 7. marca 2014 konštatoval porušenie sťažovateľkou označených práv, rozsudok\nkrajského súdu sp. zn. 16 Co 25/2012 zo 14. mája 2012 zrušil, vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie a vyslovil právny názor, podľa ktorého „ustanovenie reštrukturalizačného plánu,\nna základe ktorého veritelia nemôžu vymáhať svoje pôvodné pohľadávky voči\nspoludlžníkom či ručiteľom dlžníka (§ 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), sa\njednoznačne vzťahuje výlučne len na veriteľov, ktorí boli účastníkmi plánu, no nemôžu\nobmedzovať veriteľa, ktorý svoju pohľadávku v reštrukturalizácii neprihlásil“, a z tohto\ndôvodu „považoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu o potvrdení rozsudku\nokresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľky za rozporné s ňou označenými\nustanoveniami ústavy a dohovoru, pretože pri aplikácii citovaných zákonných predpisov\nvšeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne\npoprel ich účel a význam“.\n5. Krajský súd znova rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Co 186/2014 z 26. februára 2015\ntak, že rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 118/2010-201 z 8. novembra 2011 potvrdil\n\n4\n\na žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, že síce sťažovateľka mala\nvymáhateľnú pohľadávku proti ručiteľovi, avšak v konaní bolo preukázané, že žalovaní\nnemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel ručiteľa (ich otca) ukrátiť\nsťažovateľku.\n6. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodnila tvrdené porušenie\nsvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 186/2014 z 26. februára 2015 tým, že uvedený záver\nkrajského súdu a výklad aplikovaného ustanovenia je z ústavnoprávneho hľadiska\nneudržateľný až arbitrárny. Pokiaľ ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 604/2013-40\nzo 7. marca 2014 predchádzajúci rozsudok krajského súdu zrušil, pričom sťažnosť\nsťažovateľky bola odôvodnená aj poukazom na spôsob aplikácie § 42a ods. 3 písm. a)\nObčianskeho zákonníka krajským súdom, je zrejmé (hoci naplnenie tejto argumentácie\nústavný súd výslovne neposudzoval), že pokiaľ by bol považoval túto argumentáciu\nza bezpredmetnú, rozhodnutie krajského súdu by nezrušil, pretože inak by kasačná\nkompetencia ústavného súdu vyznela samoúčelne a neefektívne.\nSťažovateľka v sťažnosti poukázala na to, že na základe interpretácie § 42a ods. 3\npísm. a) Občianskeho zákonníka sa krajský súd domnieval, že hoci sa pri prevode na blízku\nosobu úmysel dlžníka ukrátiť pohľadávku veriteľa ex lege prezumuje, možno v konkrétnych\nprípadoch uzavrieť (aj napriek existencii nevyvrátiteľnej zákonnej domnienky), že tento\númysel neexistuje. Svoje rozhodnutie teda založil na negovaní objektívne daného (zákonom\nprezumovaného) ukracujúceho úmyslu dlžníka, ktorý nie je možné vyvrátiť. Prezumovanej\nvedomosti žalovaných o ukracujúcom úmysle sa krajský súd nevenoval, resp. ju\nbagatelizoval vzhľadom na údajnú neexistenciu ukracujúceho úmyslu ručiteľa. Tým krajský\nsúd posúdil vec na základe nesprávnej interpretácie a aplikácie ustanovenia § 42a ods. 3\npísm. a) Občianskeho zákonníka. Účelom ustanovenia § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho\nzákonníka je poskytnúť veriteľovi zvýšenú ochranu pri odporovateľnom právnom úkone\nmedzi blízkymi osobami tak, že ukracujúci úmysel dlžníka je označený za objektívne daný,\njeho existenciu nemožno spochybniť (nevyvrátiteľná domnienka) a zároveň sa prezumuje\nvedomosť blízkej osoby o ukracujúcom úmysle dlžníka (vyvrátiteľná domnienka).\n\n5\n\nZamietnuť žalobu v takýchto prípadoch možno preto iba v prípade, ak blízka osoba\npreukáže, že poznať ukracujúci úmysel dlžníka ukrátiť svojho veliteľa ani pri náležitej\nstarostlivosti nemohla. Nemožno však žalobu zamietnuť pre samotnú neexistenciu\nukracujúceho úmyslu dlžníka. Vo veci sťažovateľky krajský súd ale potvrdil rozsudok\nokresného súdu s odôvodnením, že žalovaní preukázali, že úmysel ich otca ukrátiť\nsťažovateľku neexistoval. Navyše z obsahu spisu je preukázané, že žalovaní pri náležitej\nstarostlivosti museli úmysel svojho otca ukrátiť sťažovateľku poznať, pretože vedeli o jeho\npodnikateľských aktivitách, ako aj o existencii jeho ručiteľského záväzku, z čoho im muselo\nbyť zrejmé, že ak im ich otec daruje nehnuteľnosť, teda svoj jediný bonitný majetok, môže\ntým byť sťažovateľka ukrátená. Sťažovateľka ďalej za významné považuje aj to, že ručiteľ\nopakovane odmietal založiť nehnuteľnosť v prospech sťažovateľky, ktorá od svojej\npožiadavky na „dozaloženie“ upustila, čo však nemožno vyhodnotiť ako dohodu\no nezaložení nehnuteľnosti ručiteľa. K darovaniu nehnuteľnosti navyše došlo bezprostredne\npo tom, čo sťažovateľka požadovala toto „dozaloženie“. Významné je aj to, že\nodporovateľnosť sa v tomto prípade týkala výlučne vzťahu sťažovateľky k jej ručiteľovi\n(teda nezabezpečenej pohľadávky), a nie inej pohľadávky. Veriteľ musí mať plnohodnotnú\nmožnosť uspokojiť sa tak zo záložného práva, ako aj z ručenia samostatne. Ručiteľ sa preto\npo ručiteľskom vyhlásení nemôže nekontrolovane a svojvoľne zbavovať svojho majetku,\na to ani s odôvodnením, že hlavná pohľadávka je údajne dostatočne zabezpečená (záložným\nprávom). Nebolo preto možné ani uzavrieť, že k ukráteniu pohľadávky sťažovateľky voči\nručiteľovi nedošlo kvôli existencii iného zabezpečenia.\n7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Prešove zo dňa 26. 2. 2015, sp. zn. 7Co/186/2014 porušené boli.\nII. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 2. 2015, sp. zn. 7Co/186/2014 sa\nzrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.\n\n6\n\nIII. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov\nkonania do pätnástich dní od právoplatnosti nálezu.“\n8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:\nza krajský súd jeho predsedníčka listom č. Spr 10109/2015 z 23. decembra 2015\ns pripojeným vyjadrením predsedu senátu, ktorý vo veci rozhodoval, a sťažovateľka\npodaním z 25. januára 2016.\n8.1 Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že vo veci sp. zn. 7 Co 186/2014 konal\nv medziach svojej právomoci, jeho právne závery vyplývajú z vykonaného dokazovania\na jeho úvahy z konkrétnych faktov prípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisového\nmateriálu. Postup krajského súdu bol v súlade so zákonom, je ústavne akceptovateľný, jeho\nrozhodnutie je zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. Dôvodom potvrdenia rozsudku\nokresného súdu bola správnosť jeho skutkových a právnych záverov v otázke, či žalovaní\nnemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.\nKrajský súd rešpektoval aj závery predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu (nálezu\nsp. zn. IV. ÚS 604/2013 zo 7. marca 2014), z ktorého vo vzťahu k prvej námietke\nsťažovateľky vyplynulo, že ústavný súd sa s ňou stotožnil, avšak vo vzťahu k jej druhej\nnámietke ústavný súd uviedol, že jeho právne závery nesmerujú k jednoznačnému záveru\no tom, ako má krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodnúť. Podľa názoru krajského\nsúdu, ktorý vyplýva z vykonaného dokazovania, ustanovenie § 42a ods. 3 Občianskeho\nzákonníka umožňuje preukázanie, že blízka osoba nemohla ani pri náležitej starostlivosti\npoznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Krajský súd navrhol preto sťažnosť\nsťažovateľky zamietnuť ako neopodstatnenú. Zároveň vyslovil súhlas, aby ústavný súd\nupustil od ústneho verejného prerokovania.\n8.2 Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zopakovala svoju doterajšiu argumentáciu,\nnajmä poukázala na to, že (1) krajský súd svojvoľne nerešpektoval podstatu inštitútu\nnevyvrátiteľnej právnej domnienky a vychádzal iba z toho, že ak neexistoval prezumovaný\númysel dlžníka ukrátiť veriteľa, nemohli ani pri náležitej starostlivosti jeho blízke osoby\ntento úmysel poznať; (2) absurdne dospel k záveru, podľa ktorého ak veriteľ nepožaduje\nzriadenie záložného práva na nehnuteľnom majetku ručiteľa pre zabezpečenie svojej\n\n7\n\núverovej pohľadávky, nemá o zabezpečenie svojej pohľadávky týmto majetkom záujem,\na preto ručiteľ pri dispozícii s týmto majetkom veriteľa neukracuje, a (3) nesprávne\nvychádzal z toho, že ak je pohľadávka veriteľa dostatočne zabezpečená záložným právom,\nmôže ručiteľ neobmedzene disponovať so svojím majetkom bez toho, aby tým ukrátil\npohľadávku svojho veriteľa, čím povýšil jeden zabezpečovací inštitút (záložné právo) nad\ndruhý (ručenie). Sťažovateľka poukázala i na to, že dodnes v súdnej exekúcii od ručiteľa\nnevymohla ani len časť svojej pohľadávky, pretože ručiteľ nemá žiaden majetok, z ktorého\nby sa sťažovateľka mohla uspokojiť. Zároveň aj sťažovateľka vyslovila súhlas, aby ústavný\nsúd upustil od ústneho verejného pojednávania.\nNa základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril advokát\n, právny zástupca dotknutej osoby, ktorý vo svojom vyjadrení\nuviedol:\n„Ústavný súd k predmetnej veci už raz zaujal stanovisko v náleze zo 7. marca 2014,\nč.k. IV. ÚS 604/2013-40, v ktorom právnym argumentáciám sťažovateľky na spôsob\naplikácie ustanovenia § 42a ods. 3 písm. a/ Občianskeho zákonníka vo výroku svojho nálezu\nnevyhovel.\nAni v jednom náleze ústavný súd nezabudne konštatovať, že skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by\nvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.\nZ uvedeného hľadiska, ako aj vzhľadom na už uvedené závery v náleze zo 7. marca\n2014, je napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 7Co 186/2014 z 26. februára 2015\nzákonné a spravodlivé, a v žiadnom prípade sa vecne nejaví ako zjavne neopodstatnené,\nsvojvoľné alebo ústavne neudržateľné, resp. spôsobilé vyvolať porušenie sťažovateľky\noznačených základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore\na dodatkovom protokole.“\n9. K stanovisku\n\nsa vyjadrila sťažovateľka, ktorá uviedla:\n\n„Sťažovateľ (zhodne so svojím písomným vyjadrením zo dňa 25.1.2016) uvádza, že\nnesprávnu interpretáciu a aplikáciu hmotného práva Krajským súdom v Prešove sťažovateľ\n\n8\n\nnamietal vo svojej prvej sťažnosti, a to konkrétne vo vzťahu k § 155 ods. 4 ZKR a § 42a\nods. 3 písm. a) OZ. Ústavný súd SR sa v prvom náleze zo dňa 7.3.2014, sp. zn.\nIV. ÚS 604/2013 stotožnil s námietkou sťažovateľa o nesprávnosti použitia § 155 ods. 4\nZKR a prvé rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zrušil. Námietku sťažovateľa\no nesprávnosti interpretácie § 42a ods. 3 písm. a) OZ Ústavný súd SR nehodnotil, keďže už\nprvá námietka postačovala na vyslovenie záveru o porušení základného práva sťažovateľa.\nPo zrušení prvého rozhodnutia Krajského súdu v Prešove tento súd rozhodol\no odvolaní rovnako (rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil), pričom\nsvoje rozhodnutie založil výlučne na tej istej argumentácii, ktorú sťažovateľ namietal už\nvo svojej prvej ústavnej sťažnosti [tzn. nesprávnej interpretácii a aplikácii § 42a ods. 3\npísm. a) OZ]. Sťažovateľ následne proti tomuto druhému rozhodnutiu odvolacieho súdu\npodal sťažnosť, ktorá bola Ústavným súdom SR prijatá na ďalšie konanie, vedené pod\nsp. zn. II. ÚS 753/2015.\nV tomto smere podotýkame, že pokiaľ by námietka sťažovateľa o nesprávnej\ninterpretácii § 42a ods. 3 písm. a) OZ nemala žiadnu právnu relevanciu, Ústavný súd SR by\nvo svojom prvom náleze zo dňa 7.3.2014, sp. zn. IV. ÚS 604/2013 napadnuté prvé\nrozhodnutie odvolacieho súdu nezrušil. Je totiž iracionálne predpokladať, že ústavný súd by\nzrušil rozhodnutie odvolacieho súdu iba z jedného dôvodu (§ 155 ods. 4 ZKR), pokiaľ toto\nrozhodnutie môže obstáť ako vecne správne z iných dôvodov [§ 42a ods. 3 písm. a) OZ].\nZa daných okolností by ústavnoprávna ochrana a kasačná kompetencia ústavného súdu\nvyzneli samoúčelné a neefektívne.\nSťažovateľ sa preto domnieva, že výklad § 42a ods. 3 písm. a) OZ bol vykonaný\nodvolacím súdom nesprávne aj v druhom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sťažovateľ\nnapadol svojou sťažnosťou.“\n10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv\n(I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).\n\n9\n\nII.\n11. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd\nvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či\nv konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie\nvšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.\nInterpretácia zákonných a podzákonných právnych noriem, ktorá nešetrí základné\npráva v čo najvyššej miere, pri súčasnom dodržaní účelu aplikovaných právnych noriem,\nalebo interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, potom\nznamená porušenie základného práva či slobody.\n13. Ústavný súd konštatuje, že právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1\nústavy či podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je porušené, pokiaľ je komukoľvek upretá možnosť\ndomáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, resp. pokiaľ súd odmieta konať\na rozhodovať o podanom návrhu alebo pokiaľ zostáva v konaní bez zákonného dôvodu\n\n10\n\nnečinný. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov však môže ústavný súd zasahovať\nderogačným spôsobom [vedomý si svojej zdržanlivosti vyplývajúcej z jeho úlohy ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie bežnej zákonnosti] iba vtedy, pokiaľ právne závery\nvšeobecných súdov sú v príkrom nesúlade so skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej\nmožnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú, alebo pokiaľ porušenie niektorej právnej\nnormy v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore\ns princípmi spravodlivosti, zakladá porušenie základného práva alebo slobody.\n14. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom krajského súdu, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok okresného\nsúdu o zamietnutí jej žaloby, pričom kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenej\nústavne nekonformnej aplikácii § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n15. Vychádzajúc z uvedeného, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutý\nrozsudok nie je arbitrárny a či ho krajský súd ústavne akceptovateľným a udržateľným\nspôsobom zdôvodnil. Ústavný súd preto preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu,\nv odôvodnení ktorého sa uvádza:\n„Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/25/2012 zo dňa 14. 05.\n2012 Krajský súd v Prešove pokračoval v konaní a rozhodoval opätovne o podanom\nodvolaní žalobcu.\n\n11\n\nOdvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu\npredchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust.\n§ 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne\nvo veci rozhodol.\nJe zrejmé, že podstatnou a základnou otázkou pre vyriešenie daného sporu bolo to, či\nv konaní boli súčasne naplnené a preukázané predpoklady úspešného odporovania\nprávneho úkonu dlžníka, t j. vymáhateľnosť pohľadávky, skutočnosť, či právny úkon dlžníka\n- ručiteľa ukrátil uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky, preukázanie úmyslu ručiteľa\nukrátiť svojho veriteľa a skutočnosť, že právny úkon urobil ručiteľ v posledných 3 rokov.\nNesplnenie čo len jedného z uvedených predpokladov má za následok, že žalobe nie je\nmožné vyhovieť.\nOdvolací súd sa aj s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu SR sp. zn.\nIV. ÚS 604/2013 zo 7.3.2014 nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca\nnedisponoval\n\nvymáhateľnou\n\npohľadávkou\n\nproti\n\nručiteľovi\n\n–\n\notcovi\n\nžalovaných\n\nv 1. a v 2. rade.\nSprávny je však záver súdu prvého stupňa o tom, že v konaní bolo preukázané, že\nžalovaní nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho\nveriteľa.\nSúd prvého stupňa správne poukázal na dôkazy vykonané pred ním, konkrétne,\nprepis e-mailovej komunikácie medzi zamestnancom žalobcu a ručiteľom, výpoveď svedka\n, žalovanej v 2. rade a na preukázanú dohodu medzi ručiteľom\na žalobcom, o tom, že založenie rodinného domu ručiteľa spolu s priľahlými pozemkami\nžalobca nakoniec nepožadoval. Z výpovede svedka vyplýva, že predstavenstvo žalobcu\nrozhodlo o tom, že založenie predmetného rodinného domu nebude požadovať (nie to, že\nzaloženie je nemožné pre neochotu dlžníka). Strany pristúpili po podpísaní darovacej\nzmluvy, nielen k rozšíreniu úverového rámca pre dlžníka, ale aj k dozaloženiu iného\nmajetku dlžníka, ako náhrady za nezaloženie rodinného domu a k založeniu majetku\nručiteľa v podobe obchodného podielu a navyše podpísaným dodatkom v decembri 2008, t.\nj. po podpísaní darovacej zmluvy, rozšíril zabezpečenie úveru na sumu presahujúcu\n3 000 000 Eur oproti výške pohľadávky 738 811 Eur. Žalovaní v 1. a 2. rade boli\no podnikateľských aktivitách svojho otca informovaní, vedeli aj o vzťahu medzi ním\n\n12\n\na žalobcom. Okolnosti úveru a jeho zabezpečenia im boli známe. Ak sa zabezpečenie\npohľadávky veriteľa javilo ako dostatočné (rozšírené po vzájomných jednaniach), žalovaní\nnemohli ani len predpokladať, že by úmyslom dlžníka bolo ukrátiť veriteľa. Pokiaľ žalobca\nspochybňuje oprávnenie svedka\n\n(riaditeľa pobočky žalobcu) konať\n\nza spoločnosť, bolo jeho povinnosťou preložiť o tom dôkazy v konaní pred súdom prvého\nstupňa.\nV súvislosti s námietkou žalobcu o kreovaní dohody súdom medzi veriteľom\na žalobcom, odvolací súd poukazuje na ust. § 132 O. s. p., v zmysle ktorého súd hodnotí\ndôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej\nsúvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,\nčo uviedli účastníci.\nZákonodarca vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva\nz ústavného princípu nezávislosti súdov. Záver, ktorý sudca urobí z vykonaných dôkazov\nz hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného\npresvedčenia. V danom prípade zaiste tomuto tak bolo nielen na podklade pravdivosti\na dôležitosti vykonaných dôkazov, ale aj zisteného stavu z vykonaných dôkazov.\nSúd prvého stupňa totiž jasne odkazoval na vykonané dokazovanie, predovšetkým\nvýpovede svedka\n\n, žalovanej v 2.rade, prepisu e-mailovej komunikácie medzi\n\nzamestnancami žalobcu a ručiteľom, na základe čoho prijal záver, že v konaní boli\npreukázané skutočnosti, ktoré nepreukázali existenciu úmyslu na strane ručiteľa ukrátiť\nžalobcu. Nepochybne takouto skutočnosťou potvrdzujúcou závery z vykonaných dôkazov\nbolo aj podpísanie dodatku k úverovej zmluve v decembri 2008, ktorý bol vyústením\njednania medzi žalobcom a ručiteľom. Tento dodatok je nespochybniteľným dôkazom\no dozaložení ďalšieho majetku na zabezpečenie pohľadávky žalobcu, mimo rodinného domu\n. Preto odvolací súd námietky žalobcu o tom, že súd kreoval dohodu medzi\núčastníkmi tohto vzťahu a že žalovaní v konaní nepreukázali, že ani pri náležitej\nstarostlivosti nevedeli o ukracujúcom úmysle, považoval za nedôvodné a nesprávne.\nNie zanedbateľnou skutočnosťou v rámci vyhodnotenia toho, či napadnutou\ndarovaciu zmluvou bol sledovaný úmysel ukrátiť žalobcu ako veriteľa, je okolnosť, že\nžalobca disponoval viac ako 4-násobkom zabezpečenia oproti pohľadávke v čase\nnamietaného odporovaného právneho úkonu, bol jediným veriteľom, ktorý svoju\n\n13\n\npohľadávku v takejto hodnote zabezpečoval, mal teda garantované reštrukturalizačným\nposudkom, že jeho pohľadávka bude uspokojená, čoho dôkazom je aj obsah samotného\nreštrukturalizačného posudku. Neskôr si však takto zabezpečenú pohľadávku v rámci\nreštrukturalizácie neprihlásil.\nZ týchto dôvodov odvolací súd považoval vykonané dokazovanie súdom prvého\nstupňa za dostatočné. Na základe spoľahlivých skutkových podkladov prijal k jednotlivým\nnámietkam účastníkov konania správne právne závery. Odvolací súd preto rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa ako zákonné a vecne správne v zmysle ust. § 219 O. s. p. ho potvrdil.“\n16. Podľa § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka odporovať možno tiež\nprávnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných\ntroch rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou; to však neplatí, ak druhá strana\nnemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.\n17. Sťažovateľka toto ustanovenie vykladá tak, že aj v prípade, ak by zákonodarcom\npredpokladaný úmysel dlžníka (v tomto prípade ručiteľa) ukrátiť veriteľa (sťažovateľku)\nobjektívne neexistoval, je potrebné vychádzať z toho, že zákonodarca jeho existenciu\nstanovil vo forme nevyvrátiteľnej domnienky, v dôsledku čoho neplatí, že druhá strana\nmôže preukázať, že poznať úmysel dlžníka (ručiteľa) ukrátiť svojho veriteľa (sťažovateľku)\nani pri náležitej starostlivosti nemohla, a to ani v prípade, ak objektívne neexistoval, ale\njeho existencia sa zakladá iba na nevyvrátiteľnej domnienke stanovenej zákonodarcom.\n18. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia, predpokladom úspešného odporovania\nprávneho úkonu bolo súčasné splnenie týchto podmienok: existencia vymáhateľnej\npohľadávky sťažovateľky; ukrátenie uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky sťažovateľky\nkonaním ručiteľa; k ukracujúcemu konaniu ručiteľa došlo v posledných rokoch; právny\núkon bol vykonaný medzi ručiteľom a osobou jemu blízkou (alebo v prospech blízkej\nosoby). Dôkazné bremeno týkajúce sa týchto okolností ťaží veriteľa. Pokiaľ veriteľ dôkazné\nbremeno na tieto okolnosti unesie, zákon poskytuje možnosť druhej strane preukázať, že ani\npri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.\n\n14\n\n19. Pretože zákon vychádza v prípadoch uvedených v § 42a ods. 3 Občianskeho\nzákonníka z toho, že ukracujúci úmysel dlžníka je daný v týchto prípadoch vždy, druhá\nstrana môže vylúčiť následky odporovateľnosti právneho úkonu iba vtedy, ak preukáže, že\nani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať, že právny úkon ukracuje uspokojenie\npohľadávky dlžníkovho veriteľa.\n20. Ako vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, sťažovateľka uniesla\ndôkazné bremeno, pokiaľ ide o existenciu jej vymáhateľnej pohľadávky, ako aj pokiaľ ide\no to, že k ukracujúcemu konaniu ručiteľa došlo v posledných troch rokoch a právny úkon\nbol vykonaný medzi ručiteľom a osobami jemu blízkymi. Z rozsudku krajského súdu nie je\njednoznačne zrejmá odpoveď na otázku, či vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že\nprávnym úkonom ručiteľa došlo k ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky\nsťažovateľky alebo nie a z akých dôvodov.\n21. Úlohou ústavného súdu však bolo posúdiť najmä to, ako sa krajský súd\nvysporiadal s otázkou, či vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaní ani pri\nnáležitej starostlivosti nemohli poznať, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky\nsťažovateľky. Tu všeobecné súdy dospeli k záveru, že „v konaní boli preukázané\nskutočnosti, ktoré nepreukázali existenciu úmyslu na strane ručiteľa ukrátiť žalobcu“, resp.\nže „žalovaní nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho\nveriteľa“, čo však pre vec nie je rozhodujúce. Všeobecné súdy, považujúc takéto posúdenie\nveci za významné, z tohto hľadiska hodnotili aj v konaní vykonané dôkazy, a to najmä\nprepis e-mailovej komunikácie medzi zamestnancom sťažovateľky a ručiteľom, výpoveď\nsvedka\n\n, výpovede žalovaných, resp. riešili otázku dohody medzi\n\nručiteľom a sťažovateľkou o tom, že založenie rodinného domu ručiteľa spolu s priľahlými\npozemkami sťažovateľka nakoniec nepožadovala, či dozaloženie iného majetku dlžníka\na ručiteľa. Na druhej strane ako vyplýva z odôvodenia rozhodnutí všeobecných súdov,\ndo úvahy vzali aj skutočnosť, že žalovaní boli o podnikateľských aktivitách svojho otca\ninformovaní, vedeli aj o vzťahu medzi ním a sťažovateľkou, boli im známe okolnosti úveru\na jeho zabezpečenia. Všeobecné súdy potom z vykonaných dôkazov vyvodili záver, podľa\nktorého „ak sa zabezpečenie pohľadávky veriteľa javilo ako dostatočné (rozšírené po\n\n15\n\nvzájomných jednaniach), žalovaní nemohli ani len predpokladať, že by úmyslom dlžníka\nbolo ukrátiť veriteľa“, hoci posudzovať mali to, či v danej žalovaným dostatočne známej\nsituácii bolo žalovanými s istotou preukázané, že títo ani pri náležitej starostlivosti nemohli\npoznať, že vykonaním právneho úkonu dôjde k ukráteniu uspokojenia pohľadávky\nsťažovateľky.\n22. Tým krajský súd posúdil vec nedostatočne (nezaoberal sa s potrebnou\nstarostlivosťou otázkou, či vykonaním právneho úkonu došlo k ukráteniu sťažovateľky)\na svoje rozhodnutie založil na natoľko nesprávnej interpretácii a aplikácii ustanovenia § 42a\nods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka, že svojím rozhodnutím zásadne poprel účel\na význam tohto zákonného ustanovenia.\n23. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosti smerujúcej proti rozsudku\nkrajského súdu podľa ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyhovel a rozhodol,\nže v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 186/2014 z 26. februára\n2015 došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.\nIII.\n24. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie\nv porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto\nporušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n25. Ústavou predpokladaným dôsledkom vyhovenia sťažnosti je v zmysle čl. 127\nods. 2 ústavy zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd preto\nnapadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušil a vec\n16\n\nvrátil, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia, krajskému súdu na ďalšie\nkonanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom\ntento opätovne rozhodne a v ďalšom konaní bude krajský súd viazaný vysloveným právnym\nnázorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\n26. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu\ntrov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich\núhradu, v celkovej sume 448,02 €.\nPri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal\nz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon\nprávnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.\nZákladná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 €\na hodnota režijného paušálu je 8,58 €.\nS poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva\núkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie\nsťažnosti ústavnému súdu) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016\n(vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej sume 448,02 €.\nPriznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a\nzákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).\n27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\n17\n\nV Košiciach 15. júna 2016\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "konanie-splnenie podmienok konania", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-prihlásenie pohľadávky", "domnienka-vyvrátiteľná", "dar, darovanie-darovacia zmluva", "právny úkon-odporovateľnosť", "arbitrárnosť", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-prihlásenie pohľadávky", "arbitrárnosť", "domnienka-vyvrátiteľná", "dar, darovanie-darovacia zmluva", "právny úkon-odporovateľnosť", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-prihlásenie pohľadávky", "arbitrárnosť", "domnienka-vyvrátiteľná", "dar, darovanie-darovacia zmluva", "právny úkon-odporovateľnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "7Co/186/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a3b95440-22e9-4890-933a-77776d741e36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 604/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 604/2013 z 7. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-07", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a3b95440-22e9-4890-933a-77776d741e36"}, {"guid": "ussr:258e6d62-0601-4500-bba0-ee96089820e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 65/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 65/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 549, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:258e6d62-0601-4500-bba0-ee96089820e9"}, {"guid": "ussr:6d4af72e-e885-47e2-9a92-d2726bd06b71", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/03 z 17. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-17", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d4af72e-e885-47e2-9a92-d2726bd06b71"}, {"guid": "ussr:5a82d702-a5fb-4a58-89e1-ffb7f009bec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 40/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 40/02 z 2. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-02", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a82d702-a5fb-4a58-89e1-ffb7f009bec8"}, {"guid": "4df237e7-e9d1-408e-8f68-27542286bf40:29675094-837c-4398-b064-7177844d6910", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8110214172.1", "spisova_znacka": "7Co/186/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/186/2014 z 25. 2. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-02-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8110214172.1"}, {"guid": "94a33fbb-cc26-4eaa-9de8-ffffe025329b:44f97f6f-5d20-4ad0-b6c1-5caf1fc4426b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8110214172.1", "spisova_znacka": "16Co/25/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/25/2012 z 13. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-05-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8110214172.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9b4532f1-0a47-4515-8686-fa47b1c56b91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.276.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 276/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 276/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.276.2021.1"}, {"guid": "7b06cf47-386b-4487-8522-297305f263d3:0ea67213-b77d-4501-ba1b-67444f7966aa", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:4116206751.1", "spisova_znacka": "8Cdo/124/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/124/2020 z 30. 11. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:4116206751.1"}, {"guid": "b71e7022-70b2-4666-8afd-72ce13460020:5eb4b20d-cfda-433a-8334-fa45cb4acfa3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:8112233953.1", "spisova_znacka": "7Cdo/136/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/136/2017 z 26. 8. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8112233953.1"}, {"guid": "06aba04e-81e7-4ab1-8f8d-48a4e1a468e8:650cf54e-19d6-4695-9e00-14ce2b44a49f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8222201356.6", "spisova_znacka": "15CoP/80/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15CoP/80/2025 z 25. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8222201356.6"}, {"guid": "f19f45df-b626-44b6-9ea0-ca81a7f77a70:b88c5032-2498-4445-b177-12911f04bf1f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8721203621.3", "spisova_znacka": "6CoPr/1/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoPr/1/2026 z 18. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8721203621.3"}, {"guid": "3c7ed829-0aa1-4cb5-8c7e-5f1c0060846e:7296056a-dc1b-4c9d-8b78-0b2e4146d76e", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7823200503.1", "spisova_znacka": "8Co/6/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8Co/6/2025 z 17. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-04-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7823200503.1"}, {"guid": "58a25438-9f11-43e6-a8eb-12e24e77950f:8728bf1f-dcb9-4835-9076-7b6af0312149", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8824200725.1", "spisova_znacka": "9Co/10/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/10/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8824200725.1"}, {"guid": "6cd3411d-ee5f-4ad4-96ad-d0d9d5bea718:b81a93e0-3eb6-4534-8b88-72116d28bba6", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8122202259.1", "spisova_znacka": "3Co/13/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/13/2025 z 9. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-09-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8122202259.1"}, {"guid": "da14914d-e0a4-49c2-a835-1c3cbbb31b33:60f80e98-8182-4866-97d0-3b6ac2205d37", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1319205090.1", "spisova_znacka": "2Cob/30/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/30/2023 z 18. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-02-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1319205090.1"}, {"guid": "15873c36-2cb9-4c5d-997a-f08fc25fd14e:04066e91-f220-435a-bde8-5fd669f91b56", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8123205394.1", "spisova_znacka": "15CoP/57/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15CoP/57/2024 z 13. 8. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-08-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8123205394.1"}, {"guid": "aa941394-6782-4fb6-938e-3cd56a70c98c:dcf70e48-bce3-4cf0-adc6-d1f449dabe21", "ecli": "ECLI:SK:OSVT:2025:8824200725.7", "spisova_znacka": "5C/20/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 5C/20/2024 z 24. 4. 2025", "sud": "Okresný súd Vranov nad Topľou", "datum_vydania": "2025-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSVT:2025:8824200725.7"}, {"guid": "de44089d-2b22-45e4-bee6-297ab61fce36:f76e51bd-d850-44c5-8bde-985ed36e7028", "ecli": "ECLI:SK:OSNO:2024:5421200359.17", "spisova_znacka": "DK-6C/8/2021", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Námestovo sp. zn. DK-6C/8/2021 z 9. 5. 2024", "sud": "Okresný súd Námestovo", "datum_vydania": "2024-05-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSNO:2024:5421200359.17"}]}