{"guid": "ussr:0f4725a7-801f-457b-ac82-83d332a7fb3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.744.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 744/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 744/2016 z 29. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 29. septembra 2016, sp. zn. II. ÚS 744/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.744.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2016-09-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0f4725a7-801f-457b-ac82-83d332a7fb3e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.744.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.744.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.744.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 744/2016-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bickom,\nDukelská 972/7-3, Považská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 131/2014 zo 16. decembra\n2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2016\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bickom, Dukelská 972/7-2,\n\nPovažská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 131/2014 zo 16. decembra 2015 (ďalej aj\n„napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že „Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len\ndruhostupňový orgán) rozhodnutím sp. zn. 1100902/36888/2013/CI z 23. 4. 2013 potvrdilo\nplatobný\n\nvýmer\n\nColného\n\núradu\n\nTrenčín\n\n(ďalej\n\nlen\n\nsprávca\n\ndane)\n\nsp.\n\nzn.\n\n9006665/1/1251471/2012 zo dňa 5. 11. 2012, ktorým správca dane vyrubil sťažovateľovi\nspotrebnú daň z tabakových výrobkov vo výške 484 143,92 € za zdaňovacie obdobie\n8. 2. 2006...\nSťažovateľ sa žalobou podľa § 244 a nasledujúcich Osp. na Krajskom súdu\nv Trenčíne domáhal preskúmania rozhodnutia druhostupňového orgánu z 23. 4. 2013 ako aj\nrozhodnutia správcu dane z 5. 11. 2012 a domáhal sa ich zrušenia. Krajský súd v Trenčíne\nrozsudkom sp. zn. 13 S/96/2013-35 zo 17. 9. 2014 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti\nrozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 27. 10. 2014 odvolanie a Najvyšší súd SR\nnapadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/131/2014 zo 16. 12. 2015 rozsudok krajského súdu\nsp. zn. 13 S/96/2013-35 zo 17. 9. 2014 potvrdil.“.\nSťažovateľ namieta nesprávne posúdenie preklúzie práva vyrubiť daň, ako aj\narbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia s takouto argumentáciou:\n«V zmysle § 45 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov, ak tento zákon alebo\nosobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň po uplynutí piatich rokov od konca\nroka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom\nbol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo\nhlásenie. Z napadnutého platobného výmeru je zrejmé, že správca dane odvodzuje daňovú\npovinnosť sťažovateľa z ustanovenia § 11 ods. 2, písm. a/ zákona č. 106/2004 Z. z. v\nplatnom znení (ďalej len zákon o spotrebnej dani z tabaku). Použitie tohto ustanovenia\nsubsumuje pod výsledky miestneho zisťovania z 8. 2. 2006, ktoré vykonal Colný úrad\n\n2\n\nTrenčín, stanica colného úradu Púchov. Z týchto a ostatných ním citovaných skutkových\nzistení (nesprávne) ustálil, že sťažovateľ nevedel preukázať pôvod neoznačených cigariet, v\ndôsledku čoho mu vznikla daňová povinnosť... Z uvedených skutočností vyplýva, že ak\nsťažovateľovi mala daňová povinnosť vzniknúť podľa § 11 ods. 2, písm. a/ zákona o\nspotrebnej dani z tabaku tak, ako to tvrdí správca dane 8. 2. 2006, mal by podať daňové\npriznanie do 13. 2. 2006. V lehote piatich rokov od konca roka 2006 mu mohol správca\ndane vyrubiť daň, pretože podľa neho sťažovateľovi daňová povinnosť vznikla zistením\ntabakových výrobkov v sklade, ktorý mal prenajatý. Lehota pre zánik práva vyrubiť daň\npodľa tohto postupu plynula do 31. 12. 2011. V tejto súvislosti nemožno použiť ustanovenie\n§ 45 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov.\nVo veci spotrebnej dane tabakových výrobkov sťažovateľovi za zdaňovacie obdobie\nfebruár 2006 už raz správca dane vydal platobný výmer sp. zn. 18645/2009-6665 zo dňa\n2. 6. 2009, ktorý potvrdilo Colné riaditeľstvo SR rozhodnutím sp. zn. 35091/2010\nzo 14. 1. 2011. Toto rozhodnutie bolo na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n6 Sž/2/2011 z 23. 11. 2011, pre nedostatočne zistený skutkový stav zrušené a vec bola\nvrátená správcovi dane na nové konanie a rozhodnutie. Správca bol povinný v zmysle\nv citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR za účelom zistenia skutkového stavu\npotrebného na objektívne posúdenie či sťažovateľovi vznikla daňová povinnosť vykonať\nďalšie dôkazy. Potom bol správca povinný sa vyporiadať so všetkými námietkami\nsťažovateľa uvedenými v odvolaní zo 6. 12. 2010 a 10. 3. 2011...\nZrušením pôvodného platobného výmeru Colného úradu Trenčín, sp. zn.\n18645/2009-6665 zo dňa 2. 6. 2009 bola vec vrátená správcovi dane na ďalšie konanie\na rozhodnutie...\nNiet pochýb, že po zrušení platobného výmeru z 2. 6. 2009 v zmysle rozsudku\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/2/2011 z 23. 11. 2011, po 28. 4. 2009 kedy bol vydaný\nprotokol o určení dane podľa pomôcok a po 25. 5. 2009 kedy bol uvedený protokol\nso sťažovateľom prejednaný, správca vo veci znova konal za účelom zistenia či sťažovateľ\nje daňovým subjektom a v akej výške má prípadne daň zaplatiť. Správca dane bol preto\npovinný po takto vykonanom dokazovaní v zmysle § 15 ods. 10 vypracovať dodatok\nk protokolu zo dňa 28. 4. 2009. Len tento úkon správcu by bolo možné v zmysle § 45 ods. 2\nZákona o správe daní a poplatkov považovať za úkon smerujúci na vyrubenie dane, od\n\n3\n\nktorého plynú lehoty podľa odseku 1 znovu. Pretože správca dane takýto, ani žiaden iný\núkon, po doplnení dokazovania v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR 6 Sžf/2/2011\nsmerujúci k vyrubeniu dane nevykonal, nemohol už znova použiť protokol o určení dane\npodľa pomôcok z 28. 4. 2009 a na základe neho (za zmeneného skutkového stavu) vydať\nplatobný výmer sp. zn. 9006665/1/1251471/2012 z 5. 11. 2012... Okrem toho poukazujeme\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/42/2007 zo 14. 2. 2008 ktoré konštatuje\nže: „Skutkové okolnosti, ktoré sú podkladom pre určenie základu dane možno pre účely\nvyrubenia dane, alebo daňovej straty použiť v daňovom konaní iba ak nastali v rámci\nzákonom určenej prekluzívnej lehoty, určenej v § 45 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.“ Ako sme\nuž uviedli, zákonom stanovená prekluzívna lehota uplynula 31. 12. 2011. Prakticky všetky\nvykonané dôkazy zo strany správcu dane boli vykonané po jej uplynutí... Pretože sa po\nzrušení platobného výmeru 18645/2009-6665 zo dňa 2. 6. 2009 skutkový stav potrebný na\nvydanie nového platobného výmeru zmenil, bol správca dane povinný vypracovať v zmysle\n§ 15 ods. 10 Zákona o správe daní a poplatkov dodatok k uvedenému protokolu, v ktorom\nby sa sťažovateľ vyjadril k zistenému skutkovému stavu, predniesol svoje argumenty,\nuplatnil svoje základné právo a tento so sťažovateľom prejednať. Nebolo uskutočnené\nvyrubovacie konanie (prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by sťažovateľ\nmohol uplatniť svoje procesné práva. Správca dane postupoval nezákonne, keď bez\nďalšieho vydal platobný výmer, lebo nevykonal v zákonom stanovenej lehote žiaden úkon\nsmerujúci k vyrubeniu dane, v dôsledku čoho došlo k preklúzii tohto práva. Na uvedené\nvýhrady nereagoval správca dane ani druhostupňový orgán a čo je zarážajúce ani súdy\nnapriek tomu, že na zánik práva vyrubiť daň mali prihliadať ex offo.\nOba súdy (Krajský súd Trenčín aj Najvyšší súd SR) sa s uvedenou námietkou\npreklúzie práva vyrubiť daň vôbec nevyporiadali. Krajský súd v rozsudku 13 S/96/2013-35\nzo 17. 9. 2014 sa k uvedenej otázke vyjadril nanajvýš všeobecne, žiadnym spôsobom právne\nnevyargumentoval svoje stanovisko a neposkytol sťažovateľovi svoje úvahy na základe\nktorých dospel k záveru o nedôvodnosti námietky preklúzie... Na uvedené pochybenie\nnereagoval ani Najvyšší súd SR, kedy sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku na strane\n14 posledný odsek dole javí, že Najvyšší súd SR nesprávne pochopil v čom mala spočívať\npreklúzia práva vyrubiť daň... Nesprávna právna kvalifikácia však nemôže byť na ujmu\nsťažovateľa (iura novit curia). Napriek tomu sa najvyšší súd s námietkou preklúzie vôbec\n\n4\n\nnezaoberal. V dôsledku tejto vady je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n6 Sžf/131/2014 zo 16. 12. 2015 arbitrárne a nepreskúmateľné...»\nSťažovateľ ďalej namieta nesprávnosť posúdenia vzniku jeho daňovej povinnosti\na v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:\n„Daňové orgány dôvodia, že na sťažovateľovi je dôkazné bremeno a tento je\npovinný preukázať pôvod, alebo spôsob nadobudnutia tabakových výrobkov zistených 8. 2.\n2006 v sklade, ktorý mal mať prenajatý. Tak správca dane ako aj druhostupňový orgán\njednoducho (z pozície moci) neakceptovali vysvetlenie sťažovateľa, že sklad vtom čase\nnepotreboval a prenajal ho\n\n. Je nepochybné, že\n\nje existujúca\n\nosoba. Nemôže byť kladené sťažovateľovi za vinu, že colné orgány nevedeli zabezpečiť jeho\nprítomnosť a vypočuť ho. Rovnako nie je možné klásť sťažovateľovi za vinu, že\nstratil občiansky preukaz.\n... samotný fakt, že boli neoznačené tabakové výrobky nájdené v sklade, ktorý mal\nmať v prenájme\n\nnepreukazuje, že ich sťažovateľ nadobudol a disponoval\n\ns nimi. Ani k tejto skutočnosti nezaujali daňové orgány, ale ani súdy jednoznačné stanovisko\na vykonané dôkazy hodnotili arbitrárne...“\nSťažovateľ napáda aj zákonnosť dôkazov získaných správnym orgánom v rámci\nmiestneho zisťovania: „V tejto súvislosti znova poukazujeme na rozsudok NS SR\n2 Tdo28/2012 z 26. 6. 2012, ktorý kategoricky konštatuje, že ak sa jedná o priestory\nneslúžiace na bývanie, ktoré nie sú verejne prístupné, je na vstup na ne a ich prehliadku\npotrebný príkaz, alebo predbežný súhlas prokurátora. V prípade podozrenia z trestnej\nčinnosti musia colné orgány postupovať podľa trestného poriadku 301/2005 Z. z. v platnom\nznení, ktorý v § 101 presne ustanovuje postup pri prehliadke iných priestorov. To čo colné\norgány 8. 2. 2006 vykonali v sklade nie je miestnym zisťovaním, ale rýdzou prehliadkou\nnebytových priestorov na ktorú nemali súhlas prokurátora. Posúdenie tohto úkonu ako\nmiestne zisťovanie podľa § 14 Zákone o správe daní a poplatkov je obchádzaním zákona.\nSúdy túto výhradu sťažovateľa odmietli so stručným, nedostatočným a nepriliehavým\nodôvodnením, že colné orgány mohli v rámci svojej právomoci do skladu vstúpiť. Uvedený\nprávny názor považujeme za nesprávny, krajne neudržateľný a popierajúci zmysel právnej\n\n5\n\núpravy. V tejto súvislosti poukazujeme aj na fakt, že ďalšie dôkazy najmä tie, ktoré boli\nvykonané v roku 2012 (výsluchy a vyššie citované správy) je treba považovať za nezákonné\n(nepoužiteľné ), pretože boli vykonané po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane.\nVýklad, ktorý v tejto otázke zastávajú daňové orgány a súdy je nezlučiteľný s ústavou.“\nNa základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby o jeho\nsťažnosti rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom, zruší ho, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná mu\núhradu trov konania v sume 363,79 €.\nPred predbežným prerokovaním sťažnosti sa k sťažnosti po predchádzajúcej výzve\nústavného súdu vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu v prípise č. KP 3/2016-45\nz 12. júla 2016, v ktorom okrem iného k priebehu odvolacieho konania uviedla:\n«Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov... konštatoval, že nezistil dôvod\nna to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci\nsamej... Senát odvolacieho súdu považoval právne posúdenie preskúmavanej veci krajským\nsúdom za správne a súladné so zákonom.\nV rozsudku najvyššieho súdu bolo ďalej skonštatované, že v danej veci je\nrozhodujúce, či žalobca preukázal alebo nepreukázal právne relevantným spôsobom pôvod\na spôsob nadobudnutia spotrebiteľských balení cigariet ak tvrdí, že priestory, v ktorých boli\nspotrebiteľské balenia cigariet nájdené, dal do podnájmu osobe menom\n\na ako\n\njediný dôkaz o tomto tvrdení predložil vyhlásenie zo dňa 15. 06. 2009, v ktorom\nuviedol, že si od žalobcu predmetné priestory prenajal z dôvodu, že pracoval ako\nvodič pre ukrajinského prepravcu a nejaký čas tieto priestory aj užíval. Na tomto vyhlásení\nzo dňa 15. 06. 2009 je overený jeho podpis, kde sa preukázal občianskym preukazom\nč.\n\n. Skutkové zistenia však potvrdzujú, že tento občiansky preukaz bol nahlásený\n\nako odcudzený dňa 14. 07. 2003 a hneď bol\npreukaz pod č.\n\nTaktiež bolo zistené, že\n\nvydaný nový občiansky\nnemá vydaný ani vodičský\n\npreukaz, preto je pochybné, že pracoval ako vodič a ani jeho otec nepotvrdil, že pracoval\n\n6\n\nako vodič. S\n\nsa colné orgány nedokázali skontaktovať, preto nebolo možné\n\noveriť tvrdenia žalobcu.\nPodľa názoru najvyššieho súdu v rámci dokazovania vykonávaného podľa § 29\nzákona č. 511/1992 Zb. a doplneného v súlade s § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.\nsprávne orgány oboch stupňov nestavali na nepodložených domnienkach, ale právne závery\nrozhodnutia podložili konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota\ndokladov predložených žalobcom bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné\nbremeno (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.).\nDôkazná povinnosť nie je na colnom úrade, ani na žalovanom, ale na žalobcovi. Colné\norgány spochybnili tvrdenia žalobcu ohľadne podnájmu priestorov, v ktorých boli nájdené\nspotrebiteľské balenia cigariet. Dokazovanie zo strany colného úradu slúžilo až na\nnáslednú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.\nK námietke žalobcu týkajúcej sa nezákonnosti vykonania miestneho zisťovania senát\nodvolacieho súdu poukázal na ustanovenie § 39 ods. 3 písm. a/ zákona č. 106/2004 Z. z.,\nv zmysle ktorého je colný úrad pri daňovom dozore a daňovej kontrole oprávnený vstupovať\ndo každej prevádzkovej budovy, miestnosti, obydlia alebo nebytového priestoru, ktorý\nkontrolovaný subjekt používa. Colný úrad má na vykonanie miestneho zisťovania\noprávnenie vyplývajúce priamo zo zákona, konkrétne § 39 ods. 3 písm. a/ zákona\nč. 106/2004 Z. z., a preto nie je súhlas prokurátora na takéto konanie potrebný. Postup\ncolného úradu pri daňovom dozore a daňovej kontrole sa nespravuje trestnoprávnymi\npredpismi.\n... odvolací súd poukázal na skutočnosti zistené colnými orgánmi, že žalobca mal\npredmetné priestory prenajaté od vlastnícky\n\n, ktorá vo svojej výpovedi\n\nuviedla, že v predmetných priestoroch boli vymenené zámky, od ktorých ona nemala kľúče,\nčo žalobca nepoprel. Na tomto výsluchu bol prítomný aj zástupca žalobcu. Žalobca\nvo svojej výpovedi sám potvrdil, že predmetné priestory mal od vlastníčky prenajaté a ako\njediný dôkaz o svojom tvrdení, že tieto priestory ďalej prenajal, predložil „Vyhlásenie“\nzo dňa 15. 06. 2009.\nPri skúmaní a hodnotení pôvodu alebo spôsobu nadobudnutia spotrebiteľských\nbalení cigariet sa vychádza zo zásady materiálnej pravdy, t. j. zisťovaním skutočného\nobjektívneho stavu na základe všetkých dostupných a prípustných dôkazných prostriedkov,\n\n7\n\nza použitia logických premís objektívneho dokazovania. Preukazovanie pôvodu a spôsobu\nnadobudnutia tabaku je teda postavené na objektívnom stave zistených faktov, nie na\nstriktnom posudzovaní formálneho listinného stavu dokumentov predkladaných daňovým\nsubjektom. Uvedené listiny v kontexte ďalších skutočností môžu predstavovať jeden\nz podporných dôkazov pôvodu alebo spôsobu nadobudnutia tabaku, avšak nemajú povahu\nabsolútneho dôkazu.»\nK jednotlivým námietkam sťažovateľa ďalej uviedla:\n«Sťažovateľ konkrétne v ústavnej sťažnosti namietal, že súdy (Krajský súd v Trenčíne\naj Najvyšší súd Slovenskej republiky) sa s námietkou preklúzie práva vyrubiť daň vôbec\nnevysporiadali. Uvedená námietka sťažovateľa sa však nezakladá na pravde, lebo Krajský\nsúd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozsudku k preklúzii práva vyrubiť daň uviedol: „Súd\nsa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. novembra 2011 sa konanie sa\ndostalo do štádia pred začatím vyrubovacieho konania. Vyrubovacie konanie bolo upravené\nv tretej časti (§ 38 až 45) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení\nneskorších predpisov, pričom daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred\núčinnosťou zák. č. 563/2009 Z. z. sa dokončia podľa doterajších predpisov (§ 165 ods. 2).\nPodľa prechodných ustanovení účinných od 30. decembra 2012 - ust. § 165b ods. 2 zák.\nč. 563/2009 Z. z. - daňové konanie začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. sa dokončí podľa\ndaňového poriadku. Vyrubovacie konanie bolo ukončené Protokolom o zistení základu dane\nz tabakových výrobkov podľa pomôcok zo dňa 28. apríla 2009, t. j. podľa § 44 ods. 2 zák.\nč. 511/1992 Z. z.. Zrušenie predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného nemá vplyv na už\nukončené vyrubovacie konanie Protokolom, a teda konanie sa nedostalo do štádia pred\nvyrubovacie konanie. Protokol o určení dane podľa pomôcok a výzva na podanie daňového\npriznania sú úkonmi smerujúcimi k vyrubeniu dane, v dôsledku čoho nezaniklo právo\nvyrubiť daň (§ 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., § 69 zák. č. 563/2009 Z. z.). Námietka nie\nje preto dôvodná.“\n... k odvolacej námietke žalobcu (že pred vydaním Protokolu z 28. 04. 2009 nespísal\nso žalobcom v zmysle § 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. zápisnicu podľa § 19 a keďže\nzápisnica spísaná nebola, je podľa žalobcu vydaný protokol o určení dane podľa pomôcok\n\n8\n\nzo dňa 28. 04. 2009 nezákonný a nemožno naň prihliadať ako na úkon smerujúci\nk vyrubeniu dane, v dôsledku čoho potom došlo k zániku práva vyrubiť daň dňom\n01. 01. 2012) uviedol (odvolací súd, pozn.), že zákon č. 563/2009 Z. z. nadobudol účinnosť\ndňa 01. 01. 2010, a preto nebolo reálne možné, aby bola spísaná zápisnica podľa § 68\nods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. ešte pred vydaním protokolu o určení dane podľa pomôcok\nč. 15645/2009-6665, ktorý bol vydaný ešte dňa 28. 04. 2009. Nadobudnutím účinnosti\nnového zákona č. 563/2009 Z. z. nestrácajú úkony vykonané podľa zákona č. 511/1992 Zb.\nna právnej relevantnosti. Vzhľadom k uvedenému nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu,\nže Protokol z 28. 04. 2009 je v danom prípade nezákonný a teda, že daňová povinnosť\nžalobcu sa prekludovala.“\nSťažovateľ v ústavnej sťažnosti za druhé pochybenie daňových orgánov a súdov\npovažuje posúdenie, či sťažovateľovi vznikla daňová povinnosť podľa § 11 ods. 2 zákona\nč. 106/2004 Z. z. K tomu si najvyšší súd dovoľuje uviesť, že aj keď sa sťažovateľ s názorom\ndaňových orgánov a súdov nestotožňuje, neznamená to, že ich rozhodnutia sú\nneodôvodnené alebo arbitrárne.\nPostup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri odôvodňovaní svojho právneho\nzáveru vo veci sťažovateľa preto nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo\narbitrárny, a v danom prípade nemohlo byť porušené označené základné právo sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky...\nNavyše, podľa názoru najvyššieho súdu sa na daňovú vec sťažovateľa článok 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevzťahuje, lebo článok 6 ods. 1\ndohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o „občianskych právach\na záväzkoch“ alebo o oprávnenosti „akéhokoľvek trestného obvinenia“.»\nNa základe uvedenej argumentácie predsedníčka najvyššieho súdu navrhla sťažnosť\nsťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n9\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n\n10\n\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\nV súvislosti so skutočnosťou, že predmetom sťažnosti je namietané porušenie\nsťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho\nsúdu, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,\nže vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či\nv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nSťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu\nvydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku), preto je\npodľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovaní zohľadňovať špecifiká\nsprávneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Z uvedeného vyplýva, že\núlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len\npreskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri\nriešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne\npredpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom,\nktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej\nsprávy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09, IV. ÚS 177/2014).\n\n11\n\nPrvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo\nje prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci\nvšeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je\nnáležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02,\nIV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).\nOchrana princípov spravodlivého súdneho konania na zákonnej úrovni všeobecným\nsúdom sa prejavuje v tom, že všeobecný súd odpovedá na všetky konkrétne odvolacie\nnámietky, čo podľa ústavného súdu najvyšší súd v posudzovanej veci v dostatočnom\nrozsahu urobil, keď jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.\nPodstatou námietok sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu jeho označených práv\npredmetným rozsudkom najvyššieho súdu je nesprávne právne posúdenie vzniku daňovej\npovinnosti sťažovateľa, nezákonnosť dokazovania v súvislosti s miestnym zisťovaním\nsprávcu dane a nedostatok odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k jeho\nžalobným a odvolacím námietkam.\nV relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd okrem poukazu na\npresvedčivú argumentáciu rozsudku súdu prvého stupňa (citované na s. 8 tohto nálezu)\nuvádza:\n«K námietke žalobcu týkajúcej sa nezákonnosti vykonania miestneho zisťovania\nsenát odvolacieho súdu poukazuje na ustanovenie § 39 ods. 3 písm. a/ zákona č. 106/2004\nZ. z., v zmysle ktorého je colný úrad pri daňovom dozore a daňovej kontrole oprávnený\nvstupovať do každej prevádzkovej budovy, miestnosti, obydlia alebo nebytového priestoru,\nktorý kontrolovaný subjekt používa. Colný úrad má na vykonanie miestneho zisťovania\noprávnenie vyplývajúce priamo zo zákona, konkrétne § 39 ods. 3 písm. a/ zákona\nč. 106/2004 Z. z., a preto nie je súhlas prokurátora na takéto konanie potrebný. Postup\ncolného úradu pri daňovom dozore a daňovej kontrole sa nespravuje trestnoprávnymi\npredpismi.\n\n12\n\nPokiaľ žalobca namietal, že v konaní nebolo preukázané, že bol vlastníkom\npriestorov, v ktorých boli tabakové výrobky nájdené, odvolací súd poukazuje na skutočnosti\nzistené colnými orgánmi, že žalobca mal predmetné priestory prenajaté od vlastníčky\n, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že v predmetných priestoroch boli\nvymenené zámky, od ktorých ona nemala kľúče, čo žalobca nepoprel. Na tomto výsluchu bol\nprítomný aj zástupca žalobcu. Žalobca vo svojej výpovedi sám potvrdil, že predmetné\npriestory mal od vlastníčky prenajaté a ako jediný dôkaz o svojom tvrdení, že tieto priestory\nďalej prenajal, predložil „Vyhlásenie“ zo dňa 15. 06. 2009. Na uvedenej skutočnosti\nnemení nič na to, že podpis\n\nbol úradne osvedčený obcou\n\nkeďže hodnovernosť tejto listiny bola následným vykonaným dokazovaním spochybnená.\nŽalobca nepredložil žiaden iný dôkaz, ktorý by preukazoval, že skutočne dal uvedené\npriestory do podnájmu\n\n, a tiež nepreukázal, že v prípade ak by aj dal\n\nuvedené priestory do podnájmu\n\n, nemal už ďalej do nich prístup.\n\nŽalobca tiež namietal, že pred vydaním protokolu o určení dane podľa pomôcok\nč. 15645/2009-6665 zo dňa 28. 04. 2009 mala byť spísaná zápisnica podľa § 68 ods. 3\nzákona č. 563/2009 Z. z. Senát odvolacieho súdu k tejto námietke uvádza, že zákon\nč. 563/2009 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01. 01. 2010, a preto nebolo reálne možné, aby\nbola spísaná zápisnica podľa § 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. ešte pred vydaním\nprotokolu o určení dane podľa pomôcok č. 15645/2009-6665, ktorý bol vydaný ešte dňa\n28. 04. 2009. Nadobudnutím účinnosti nového zákona č. 563/2009 Z. z. nestrácajú úkony\nvykonané podľa zákona č. 511/1992 Zb. na právnej relevantnosti. Vzhľadom k uvedenému\nnie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že Protokol z 28. 04. 2009 je v danom prípade\nnezákonný a teda, že daňová povinnosť žalobcu sa prekludovala.»\nVychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý\nrozsudok nemožno považovať za arbitrárny, keďže najvyšší súd ako súd odvolací pri\nsvojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych\npredpisov a preskúmal napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke,\npričom dostatočným spôsobom svoje závery odôvodnil, t. j. napadnutý rozsudok je\nprimeraným spôsobom odôvodnený. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že\nsťažovateľom uplatnená námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj\n\n13\n\nnedostatočnosti odôvodnenia rozsudku je zjavne neopodstatnená, keďže nesignalizuje takú\npríčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, na základe ktorej by po prípadnom\nprijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť jeho porušenie. Nesúhlas\nsťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho\nneústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor\nvšeobecného súdu svojím vlastným.\nÚstavný súd v nadväznosti na uvedené časť sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal\nporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, odmietol z dôvodu\nzjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nNad rámec odmietnutia tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje za vhodné ešte\npoznamenať, že považuje za ústavne akceptovateľný právny záver všeobecných súdov\no tom, že protokol o určení dane podľa pomôcok z 28. apríla 2009 je takým úkonom\nsmerujúcim k vyrubeniu dane, ktorý v zmysle § 45 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady\nč. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných\norgánov [v znení účinnom k 28. aprílu 2009 (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“)]\nmá za následok pretrhnutie prekluzívnej lehoty, a to bez ohľadu na to, či následne došlo\nk zmene právnej úpravy alebo k zrušeniu platobného výmeru. S poukazom na znenie § 15\nods. 10 v spojení s ods. 12 zákona o správe daní a poplatkov právne účinky protokolu\no určení dane podľa pomôcok ako úkonu smerujúceho k vyrubeniu dane na plynutie\nprekluzívnej lehoty totiž nastali dňom jeho prerokovania (ktorý sa považuje za deň\ndoručenia). Neskoršie zrušenie individuálneho správneho aktu vydaného na jeho podklade\nnemôže do tohto účinku nijako spätne zasiahnuť.\nII.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru\nPrávna vec sťažovateľa sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom konaní.\nV tejto súvislosti je potrebné odkázať na relevantnú časť judikatúry Európskeho súdu pre\n\n14\n\nľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej\nvyplýva, že vylučuje jeho aplikáciu na daňové veci z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad\nverejnej moci (hard core of public-authority prerogatives); pozri k tomu napr. Jussila\nv. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006 (bod 45), alebo\nFerrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001 (body 24\n 31). To neplatí len v tom prípade, keď napadnutú daňovú vec ESĽP kvalifikuje ako trestnú\nvec (o tom pozri m. m. II. ÚS 784/2015).\nV danom prípade nejde o uloženie sankcie, ktorá by mala preventívny a represívny\ncharakter tak, ako to vyžaduje jedno z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie\numožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru\na konštatovať aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru (k tomu porovnaj Engel and\nOthers v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna\nESĽP z 8. 6. 1976, bod 82).\nV sťažovateľovej právnej veci ide o určenie základu spotrebnej dane z tabakových\nvýrobkov a následné vyrubenie tejto spotrebnej dane. Autoritatívne určenie rozsahu daňovej\npovinnosti stanovenej zákonom nemožno s poukazom na absenciu represívnej (aj\npreventívnej) zložky subsumovať pod pojem „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Sťažovateľ v súvislosti s namietaným daňovým konaní teda nepožíva záruky čl. 6\nods. 1 dohovoru, a preto nemohlo byť do tohto práva napadnutým rozsudkom najvyššieho\nsúdu zasiahnuté.\nÚstavný súd vo svojej judikatúre už viackrát vyslovil právny názor, že ak sťažovateľ\nv konaní pred ústavným súdom namieta porušenie základného práva, ktoré podľa\nkonkrétnych okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd odmietne jeho sťažnosť ako\nzjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť\nsťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n15\n\nVzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa\nuž nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 29. septembra 2016\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-spotrebná daň", "daň-dokazovanie v daňovom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4ddd7044-36f0-4727-ab79-b646c25881c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 784/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 784/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1"}, {"guid": "ussr:9cb4a765-00d7-4efc-ae42-4493edf01f5f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 177/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 177/2014 z 20. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-20", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9cb4a765-00d7-4efc-ae42-4493edf01f5f"}, {"guid": "ussr:fed12845-0c38-4b9c-a491-b0db57ef4ef7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 428/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 428/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fed12845-0c38-4b9c-a491-b0db57ef4ef7"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 357/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/06 z 31. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-31", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2"}, {"guid": "ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/05 z 4. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-04", "citacie_n": 333, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:9b66c369-d9dc-451f-9a21-0d2a0c8da948", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 45/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 45/03 z 5. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-05", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9b66c369-d9dc-451f-9a21-0d2a0c8da948"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:f68db54a-deb7-48a8-90b1-1500dab22b30", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.70.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 70/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 70/99 z 15. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-15", "citacie_n": 159, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.70.1999.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}