{"guid": "ussr:e3274003-1e4f-4575-ad57-22fe0b9e890c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.729.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 729/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 729/2016 z 29. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 29. septembra 2016, sp. zn. II. ÚS 729/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.729.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2016-09-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e3274003-1e4f-4575-ad57-22fe0b9e890c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.729.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.729.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.729.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 729/2016-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Kičom,\n\nAdvokátska kancelária, Prievozská 4B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 3 Sžo 82/2014 a jeho rozsudkom z 1. júla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra\n2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta\n\nporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 3 Sžo 82/2014 a jeho rozsudkom z 1. júla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom najvyšší súd ako\nsúd odvolací potvrdil ako vecne správny rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.\n9 Sp 60/2013-32 z 27. júna 2014, ktorým tento potvrdil rozhodnutie odporcu – Centra\nprávnej pomoci sp. zn. 6057/2013 z 11. júla 2013, ktorým sťažovateľovi nebol priznaný\nnárok na bezplatnú právnu pomoc. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku\nuviedol:\n«Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,\no ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa\nkaždá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená,\ndovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už\nnebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami,\nako ten, o koho práva v konaní ide.\nÚlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho\norgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či\nsprávny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre\nvydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi\nkonania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či\nobsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo\nvydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť\nrozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda\nskúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v opravnom prostriedku, či\nuvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nPozitívny záväzok štátu umožniť prístup k spravodlivosti i osobám materiálne\nznevýhodneným realizuje i prostredníctvom zákona č. 327/2005 Z.z. keď z ustanovenia § 1\ntohto zákona vyplýva, že jeho účelom je vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci\na zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám,\n\n2\n\nktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne\nuplatnenie a ochranu svojich práv a prispieť k predchádzaniu právnych sporov. Štát potom\nsám, resp. v prevažnej miere, znáša náklady za poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným\nosobám. Preto je celkom namieste, aby v právnej norme stanovil podmienky, za ktorých\nbude takáto forma právnej pomoci fyzickým osobám patriť. V snahe vylúčiť zneužívanie\ntejto právnej úpravy i v prípadoch, v ktorých by nešlo o spravodlivé uplatnenie alebo\nbránenie práva je jednou z podmienok poskytnutia právnej pomoci skutočnosť, že nejde\no zrejmú bezúspešnosť sporu (§ 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z.z.). Samozrejme, nie\nje úlohou správneho orgánu prejudikovať výsledok konania vo veciach podľa § 3 zákona\nč. 327/2005 Z.z. z vecnej stránky. Za plne opodstatnené však treba považovať oprávnenie\nsprávneho orgánu, aby skúmal, či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o zneužitie práva\n(šikana), alebo napr. či už zo skutkových tvrdení žiadateľa (bez potreby vykonávať\ndokazovanie) nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť napr. z dôvodu zániku\npráva uplynutím času alebo ak je v dôkaznej núdzi. Za obdobnú treba považovať i situáciu,\nak žiadateľ vyvracia skutočnosti, ktoré už boli záväzne vyriešené v iných konaniach alebo\nak nemôže v súdnom konaní dosiahnuť úspech z procesných dôvodov, napr. z dôvodu\nvčasného nepodania opravného prostriedku, resp. jeho neprípustnosti podľa procesných\npredpisov.\nPokiaľ ide o negatívnu podmienku „zrejmá bezúspešnosť sporu“ v zmysle § 8 zákona\nč. 327/2005 Z.z. je nevyhnutné zdôrazniť, že ide o technický pojem výlučne pre účely tohto\nkonania, ktorý nemôže prejudikovať právne následky pre konanie vedené na Ústavnom súde\nSlovenskej republiky. Uvedený pojem je demonštratívne vymedzený pojmom „najmä“\na naznačuje taký skutkový stav veci, u ktorého Centrum pri dodržaní odbornej starostlivosti\npri prvotnej analýze veci postupom due dilligence neodporúča vstúpiť do sporu a hradiť\nnáklady právnej pomoci. Na túto oblasť sa vzťahuje správna úvaha Centra, súd pri\nprieskume zákonnosti neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia v zmysle\n§ 245 ods. 2 O.s.p.\nUstanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. nepredstavuje taxatívny výpočet\nskutočností, na ktoré musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu\nprihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v uvedenom ustanovení výslovne\nuvedené, podľa názoru odvolacieho súdu, má prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej\n\n3\n\nbezúspešnosti sporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu.\nPri posudzovaní schopnosti žiadateľa označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení nie je\nsprávny orgán oprávnený ich hodnotiť, to prináleží až súdu konajúcemu vo veci samej,\navšak musí posúdiť, či žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci je schopný aspoň označiť\ndôkazy na podporu svojich tvrdení.\nCentrum právnej pomoci preskúmalo dokumenty, ktoré predložil navrhovateľ spolu\ns podanou žiadosťou a dospelo k záveru, že navrhovateľ neuviedol, aké ústavné právo bolo\nporušené alebo relevantný dôkaz o porušení ústavného práva. Za účelom objasnenia údajov\nv konaniach, v ktorých žiadateľ požiadal o poskytnutie právnej pomoci bol navrhovateľ\npozvaný na osobné stretnutie, ktoré sa uskutočnilo dňa 04.07.2013 za účasti viacerých\nprávnikov odporcu. Vo veci podania ústavnej sťažnosti navrhovateľ ani na predmetnom\nosobnom stretnutí nevedel uviesť, ktoré ústavné právo bolo rozhodnutiami súdov porušené.\nZ úradného záznamu z osobného stretnutia zo dňa 04.07.2013 nevyplýva, že by na ňom\nnavrhovateľ uviedol ďalšie relevantné dôkazy na podporu svojich tvrdení. Z uvedeného\nvyplýva, že odporca dal navrhovateľovi dostatočný priestor a možnosť vyjadriť sa v rámci\nsprávneho konania. Navrhovateľ však správnemu orgánu neposkytol dostatočnú súčinnosť.\nSúd prvého stupňa správne poukázal na to, že navrhovateľ neuviedol žiadne dôvody, pre\nktoré mu postupom súdov oboch stupňov mali byť v dotknutom konaní porušené ústavné\npráva. Navrhovateľ poukazoval na to, že v podanej žiadosti Centru právnej pomoci\npožiadal aj o poradenstvo v danej veci. Poskytovanie právnej pomoci upravuje zákon č.\n327/2005 Z.z., v ktorom sú stanovené konkrétne podmienky, ktoré musí žiadateľ o\nposkytnutie právnej pomoci splniť. V zmysle § 5b ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. Centrum\nrozhoduje o forme poskytnutia právnej pomoci s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti\nprípadu. V zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 327/2005 Z.z. je právnou pomocou\nposkytovanie právnych služieb, medzi ktoré patrí aj poradenstvo. Konanie o nároku na\nposkytnutie právnej pomoci sa začína podaním písomnej žiadosti (§ 10 zákona č. 327/2005\nZ.z.). Z uvedených ustanovení zákona vyplýva, že aj v prípade poskytnutia poradenstva je\npotrebné rozhodnúť. Odporca žiadosti navrhovateľa nevyhovel, nepriznal mu nárok na\nposkytnutie právnej pomoci, a teda mu nepriznal nárok ani na poskytnutie poradenstva v\ndanej veci.\n\n4\n\nSenát odvolacieho súdu sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľa, že prvostupňový\nsúd nahrádzal vo svojom rozhodnutí činnosť odporcu. Súd prvého stupňa preskúmal\nnapadnuté rozhodnutie odporcu a dospel k záveru, že odporca postupoval v súlade\ns právnymi predpismi a boli dodržané všetky procesné práva účastníka konania. ...\nOdvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom\nadministratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.\ndospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov\na relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem\nobsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre\nvyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu navrhovateľa\nnevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.»\n3. Podľa sťažovateľa postupom všeobecných súdov mu bolo zmarené právo na\nspravodlivý proces a súdnu a inú právnu ochranu, a to najmä tým, že (i) v konaní\no preskúmanie zákonnosti neprávoplatného rozhodnutia Centra právnej pomoci zvolili\nsvojvoľný a arbitrárny výklad pojmu zrejmá bezúspešnosť sporu, (ii) neprihliadli na závažné\nprocesné vady, ktoré sa vyskytli v správnom konaní a na ktoré sťažovateľ poukazoval, a\nnapokon (iii) sa presvedčivým spôsobom nevysporiadali s námietkami sťažovateľa.\n3.1 Výklad zvolený najvyšším súdom a aplikácia príslušných právnych noriem\nvzťahujúcich sa na vec sťažovateľa je podľa jeho mienky arbitrárna a v rozpore\ns judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj najvyššieho\nsúdu. „Predne sa“ podľa názoru sťažovateľa „vôbec nemožno pre arbitrárnosť stotožniť\nso záverom najvyššieho súdu, že otázku a podmienky prípustnosti prípadného právneho\nprostriedku, v rámci ktorého sa sťažovateľ domáhal poskytnutia právnej pomoci, by mala\na mohla byť vecou širokej správny úvahy zo strany Centra právnej pomoci“.\n3.2 Sťažovateľ ďalej poukazuje, že ako žiadateľ v danej veci poukázal na celý rad\nkonkrétnych nedostatkov, pre ktoré sa domáhal podania ústavnej sťažnosti v zmenkovom\n\n5\n\nkonaní, a na ten účel ustanovenia právneho zástupcu z radov advokátov. Konkrétne vytýkal\ncelý rad pochybení, ktoré môžu smerovať nepochybne k odňatiu práva na možnosť konať\npred súdom.\n3.3 Najvyšší súd podľa presvedčenia sťažovateľa rovnako zásadne pochybil, keď\npostup správneho orgánu spočívajúci v tom, aby od účastníka konania, ktorý nie je v danej\nveci profesionálom, na ústnom prerokovaní jeho žiadosti o právnu pomoc požadoval právne\nhodnotenia a jeho názory týkajúce sa podmienok prípustnosti ústavnej sťažnosti, z hľadiska\nzákonnosti ako prípustný odobril, a dokonca konštatoval, že Centrum právnej pomoci\numožnilo sťažovateľovi vyjadriť sa. Centrum právnej pomoci ako správny orgán\npostupovalo podľa sťažovateľa v úplne príkrom rozpore so zásadou úzkej súčinnosti\ns účastníkmi konania, keďže malo minimálne umožniť sťažovateľovi na požiadavku centra\nodpovedať písomne, a nie na ústnom pojednávaní (označenom ako osobné stretnutie). Táto\npožiadavka je podľa sťažovateľa úplne absurdná, keďže sťažovateľ jasne a zreteľne\nformuloval postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, s ktorými nie je spokojný a ktoré\nvyzneli v jeho neprospech, ako aj právny prostriedok, ktorý chce na účel ochrany svojich\npráv využiť, a to ústavnú sťažnosť. Takto vymedzená žiadosť je podľa sťažovateľa\njednoznačne postačujúca. Požiadavka Centra právnej pomoci na popis porušených práv,\nteda označenie ich formálneho popisu (napr. právo na spravodlivý proces a pod.), sa\nsťažovateľovi javí ako ničím neodôvodnený formalizmus a ako zámienka na zamietnutie\nžiadosti. Z hľadiska oprávnených požiadaviek na účastníka konania, ktorý je v danej veci\nlaikom, podľa názoru sťažovateľa ide o maximálnu súčinnosť zo strany sťažovateľa, ktorý\nnie je advokátom. Preto mal najvyšší súd podľa presvedčenia sťažovateľa v napadnutom\nrozsudku jasne uviesť, že správny orgán porušil túto základnú zásadu správneho konania,\nrozhodnutie Centra právnej pomoci zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie prerokovanie.\n3.4 Sťažovateľ konštatuje, že úplne bez odpovede ostala závažná výhrada\nsťažovateľa, ktorý uviedol, že rovnako žiadal o poskytnutie poradenstva v dotknutej veci,\nteda o možnosť konzultácie s advokátom. Sťažovateľ podľa jeho slov správne uviedol, že až\nna základe riadnej právnej analýzy vypracovanej advokátom, špecializujúcim sa na\nproblematiku zmenkového práva, bude možné zodpovedne určiť ďalší postup pri ústavnej\n\n6\n\nochrane práv a právom chránených záujmov odvolateľa a zvoliť vhodný prostriedok\nochrany jeho práv.\n4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa\n\nna spravodlivé konanie podľa\n\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súdnu a inú právnu\nochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republike v konaní vedenom pod spis. zn. 3Sžo/82/2014 a jeho rozsudkom zo dňa\n1. 7. 2015 vydanom v tomto konaní porušené bolo.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. 7. 2015, spis. zn.\n3Sžo/82/2014, sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť\ntrovy právneho zastúpenia v sume 296,44 €, na účet právneho zástupcu...“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\n\n7\n\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\nIII.\n7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n7.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je\nnevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.\nTieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),\nako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).\n7.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\n\n8\n\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1\nústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup\nk súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi\na hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,\nvo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).\n7.3 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka\nkonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka\nprimeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade\ns platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,\nIV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\n7.4 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na\nním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n(porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič\nv. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).\n7.5 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho\nsúdnictva podľa piatej časti v tom čase platného Občianskeho súdneho poriadku, ktorého\núlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány\npri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je\nsúdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých\n\n9\n\nrozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.\nIV. ÚS 127/2012).\n8. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či\nvzhľadom na námietky sťažovateľa smerujúce proti postupu a napadnutému rozsudku\nnajvyššieho súdu toto vykazuje známky potenciálneho porušenia ústavných práv\nsťažovateľa alebo naopak, či sú námietky sťažovateľa vzhľadom na postup najvyššieho\nsúdu a obsah napadnutého rozsudku zjavne neopodstatnené. Z uvedeného dôvodu by nebolo\nani potenciálne možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie označených\nústavných práv sťažovateľa.\n8.1 Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,\nústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom\npredpísaným procesným postupom. Postup najvyššieho súdu plne korešpondoval\nso zákonnými požiadavkami kladenými na postup nadriadeného súdu a požiadavkami\nkladenými ústavou a dohovoru na procesný postup všeobecného súdu.\n8.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pre\núčely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť.\nNapadnutý rozsudok najvyššieho súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej\nreglementácie formálnej kvality rozhodnutia nadriadeného súdu tejto procesnej formy.\n8.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ako aj zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní\nprávnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z.\no advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní\n(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o právnej pomoci“) najvyšším súdom a aj\nodôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti\nalebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46\n\n10\n\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil\nsvoje zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade\ns ich znením, obsahom i duchom.\n8.4 Najvyšší súd zároveň odpovedal na ťažiskové otázky dôležité pre spravodlivé\nrozhodnutie veci, ktorými podľa názoru ústavného súdu boli otázky týkajúce sa miery\nuváženia Centra právnej pomoci pri hodnotení bezúspešnosti sporu podľa zákona o právnej\npomoci pri posudzovaní žiadosti žiadateľa o právnu pomoc. Najvyšší súd k „bezúspešnosti\nsporu“ v zmysle zákona o právnej pomoci v spojení so skutočným stavom sťažovateľovej\nveci uviedol presvedčivé argumenty, s ktorými sa ústavný súd stotožňuje: «V snahe vylúčiť\nzneužívanie tejto právnej úpravy i v prípadoch, v ktorých by nešlo o spravodlivé uplatnenie\nalebo bránenie práva je jednou z podmienok poskytnutia právnej pomoci skutočnosť, že\nnejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (§ 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z.z.).\nSamozrejme, nie je úlohou správneho orgánu prejudikovať výsledok konania vo veciach\npodľa § 3 zákona č. 327/2005 Z.z. z vecnej stránky. Za plne opodstatnené však treba\npovažovať oprávnenie správneho orgánu, aby skúmal, či v konkrétnom prípade nejde\nu žiadateľa o zneužitie práva (šikana), alebo napr. či už zo skutkových tvrdení žiadateľa\n(bez potreby vykonávať dokazovanie) nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť\nnapr. z dôvodu zániku práva uplynutím času alebo ak je v dôkaznej núdzi. ... Pokiaľ ide\no negatívnu podmienku „zrejmá bezúspešnosť sporu“ v zmysle § 8 zákona č. 327/2005 Z.z.\nje nevyhnutné zdôrazniť, že ide o technický pojem výlučne pre účely tohto konania...\nUvedený pojem je demonštratívne vymedzený pojmom „najmä“ a naznačuje taký skutkový\nstav veci, u ktorého Centrum pri dodržaní odbornej starostlivosti pri prvotnej analýze veci\npostupom due dilligence neodporúča vstúpiť do sporu a hradiť náklady právnej pomoci.\nNa túto oblasť sa vzťahuje správna úvaha Centra, súd pri prieskume zákonnosti\nneposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p.\nUstanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností,\nna ktoré musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať,\navšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v uvedenom ustanovení výslovne uvedené, podľa\nnázoru odvolacieho súdu, má prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti\nsporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Pri posudzovaní\n\n11\n\nschopnosti žiadateľa označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení nie je správny orgán\noprávnený ich hodnotiť, to prináleží až súdu konajúcemu vo veci samej, avšak musí posúdiť,\nči žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci je schopný aspoň označiť dôkazy na podporu\nsvojich tvrdení. Centrum právnej pomoci preskúmalo dokumenty, ktoré predložil\nnavrhovateľ spolu s podanou žiadosťou a dospelo k záveru, že navrhovateľ neuviedol, aké\nústavné právo bolo porušené alebo relevantný dôkaz o porušení ústavného práva.\nZa účelom objasnenia údajov v konaniach, v ktorých žiadateľ požiadal o poskytnutie\nprávnej pomoci bol navrhovateľ pozvaný na osobné stretnutie, ktoré sa uskutočnilo dňa\n04.07.2013 za účasti viacerých právnikov odporcu. Vo veci podania ústavnej sťažnosti\nnavrhovateľ ani na predmetnom osobnom stretnutí nevedel uviesť, ktoré ústavné právo bolo\nrozhodnutiami súdov porušené. Z úradného záznamu z osobného stretnutia zo dňa\n04.07.2013 nevyplýva, že by na ňom navrhovateľ uviedol ďalšie relevantné dôkazy na\npodporu svojich tvrdení. Z uvedeného vyplýva, že odporca dal navrhovateľovi dostatočný\npriestor a možnosť vyjadriť sa v rámci správneho konania. Navrhovateľ však správnemu\norgánu neposkytol dostatočnú súčinnosť. Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že\nnavrhovateľ neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré mu postupom súdov oboch stupňov mali byť\nv dotknutom konaní porušené ústavné práva.»\n8.5 Postup a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sú v tomto smere ústavne\nkonformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia\nalebo omyly v posudzovaní skutkového stavu alebo obsahu aplikovanej právnej úpravy.\nPrávne závery najvyššieho súdu sú jasné a vzhľadom na skutkový stav udržateľné\na odôvodnené.\n9. Závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie, ako aj jeho postup v konaní je teda\nnutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie\nje oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 29. septembra 2016\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo", "Centrum právnej pomoci"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 127/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 127/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "9a51234c-de64-4cfe-a0aa-6d6c7e89c833:a3a26c6c-91fd-454b-9de9-4459c307b9c0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1013201430.2", "spisova_znacka": "9Sp/60/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Sp/60/2013 z 26. 6. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-06-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1013201430.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e1cf4528-78dc-4673-ad0a-abc855188fd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.498.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 498/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 498/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.498.2026.1"}]}