{"guid": "ussr:821fb09c-d900-4db8-9f63-2eed66c5cb29", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.688.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 688/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 688/2016 z 8. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. septembra 2016, sp. zn. II. ÚS 688/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.688.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2016-09-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50", "nazov": "čl. 50 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/821fb09c-d900-4db8-9f63-2eed66c5cb29", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.688.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.688.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.688.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 688/2016-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom\n\nTóthom, Advokátska kancelária, Bartoškova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 79/2015 z 9. marca 2016\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2016\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47\nods. 2 a 3 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 79/2015 z 9. marca 2016.\nSťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. júla 2016.\n\nZo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný\nsúd“) č. k. 1 T 34/2013-3026 z 13. októbra 2014 bol sťažovateľ uznaný vinným z obzvlášť\nzávažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) v spojení s § 138\npísm. a) a i) Trestného zákona spáchaného v štádiu pokusu, ako aj pokračovacieho zločinu\nnedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 4 písm. b)\nv spojení s § 140 písm. c) Trestného zákona, z pokračovacieho zločinu nedovoleného\nozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 a 4 písm. b) v spojení s § 140\npísm. c) Trestného zákona a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania\na obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. b) v spojení s § 140\npísm. c) Trestného zákona. Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13\nrokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom\nstráženia, ako aj trest prepadnutia viacerých vymenovaných vecí. Napokon mu bol uložený\naj ochranný dohľad v trvaní 2 rokov.\nRozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 88/20143143 z 30. januára 2015 bol rozsudok okresného súdu zrušený vo výroku o vine vo vzťahu\nku skutku v bode 1, ako aj vo výrokoch o treste a ochranných opatreniach, pričom popri\nnezrušených výrokoch o vine bol sťažovateľ v bode 1 uznaný vinným z obzvlášť závažného\nzločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) v spojení s § 138 písm. a)\na i) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona. Bol mu za to\nuložený trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na\nvýkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ako aj trest prepadnutia viacerých\nvymenovaných vecí. Napokon mu bol uložený aj ochranný dohľad v trvaní 2 rokov.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 79/2015 z 9. marca 2016 bolo podľa\n§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku\nkrajského súdu.\nPodľa názoru sťažovateľa dovolacím uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu\njeho označených práv podľa ústavy.\n\n2\n\nV podanom dovolaní namietal sťažovateľ porušenie práva na obhajobu zásadným\nspôsobom, ďalej okolnosť, že vo veci konal sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania\núkonov trestného konania, ako aj to, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli\nsúdom vykonané zákonným spôsobom [§ 371 ods. 1 písm. c), e) a g) Trestného poriadku].\nPodľa sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatuje okrem\niného viaceré podstatné skutočnosti, ktorými prakticky odobruje obsah podaného dovolania,\npokiaľ ide o zásadné obmedzenia na právach obhajoby, ako aj nezákonným spôsobom\nvykonané dôkazy.\nIde o tieto konštatovania najvyššieho súdu:\n„1. Dovolací súd preto nemôže konštatovať v tomto smere porušenie práva\nobvineného na obhajobu a už vôbec nie zásadným spôsobom, rovnako, ako sa z takého\npostupu nedá vyvodzovať vykonanie dôkazov nezákonným spôsobom.\n2. Ak v tomto prípade aj došlo nepredloženiu kompletných záznamov telefonických\nhovorov po skončení prípravného konania, došlo postupom súdu k napraveniu tohto\npochybenia, pričom v konečnom dôsledku nedošlo k porušeniu práva obvinených\nna obhajobu, pretože predložením doplnených záznamov a ich oboznámením nebolo\npreukázané neopodstatnené postavenie obvinených pred súd.\n3. Podľa vysvetlenia vyšetrovateľa na hlavnom pojednávaní niektoré záznamy\nchýbajú, pretože napr. nedošlo k spojeniu telefónnych staníc. Rovnako ako nedošlo\nk zaznamenaniu telekomunikačnej prevádzky počas akcie s názvom Gargamel 13.\n4. Ako správne uviedli súdy v predchádzajúcom konaní v rámci kontradiktórneho\nprocesu obhajobe nič nebránilo, aby dôkazné prostriedky, voči ktorým mala pochybnosti,\npredložila na príslušné preskúmanie, ktoré by potvrdilo alebo vyvrátilo prípadné\nfalšovanie, pozmeňovanie alebo inú nedovolenú manipuláciu s nimi. Preto aj s poukazom\nna výpoveď vo veci činného vyšetrovateľa súd vyhodnotil vznesenú námietku ako\nnedôvodnú (obhajoba nemá možnosť získať prepisy hovorov od operátora tak ako si tie\nzabezpečuje orgán prípravného konania preto takto koncipované tvrdenie považujem za\nneadekvátne).\n5. Pokiaľ išlo o predloženie nekompletných záznamov z telekomunikačnej prevádzky\nobžalobou nebolo správne tvrdenie okresného súdu o tom, že postačovalo predložiť len tie\n3\n\nzáznamy, ktoré sa vzťahovali na vec, pretože nie vyšetrovateľovi, resp. prokurátorovi\nprináleží také rozhodnutie, ale len a výhradne súdu, až ten rozhodne, ktoré zo záznamov\nmajú vzťah k prerokúvanej veci, a ktoré z nich a v akom rozsahu ako dôkaz vykoná. Toto\npochybenie však nakoniec bolo napravené a nemalo za následok porušenie práv\nobvinených.“\nRozhodujúcim dôkazným prostriedkom mala byť výpoveď svedka\nv postavení agenta, o ktorom najvyšší súd uvádza:\n„Dovolací súd však konštatoval, že použitie svedka\n\nna plnenie úloh,\n\nktoré prislúchajú jedine agentovi a úlohy s tým súvisiace – kontaktovanie sa najmä\ns obvineným\n\n, a na tom základe vypočúvanie\n\nako svedka\n\npo 2. marci 2012 a zobrazovanie obrazovo-zvukových záznamov zo stretnutí týkajúcich sa\nprerokúvanej trestnej veci, nie sú použiteľné, pretože neboli získané agentom ako\npredpisuje Trestný poriadok v ustanovení § 117 Tr. por. Z tohto ustanovenia vyplýva jednak\nto, že na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov korupcie, trestných\nčinov extrémizmu, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného\nčinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti možno použiť agenta. Jeho použitie je prípustné\nlen vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov\nby bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že\nbol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný takýto trestný čin. Príkaz na použitie\nagenta vydáva predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní\nsudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, ktorý musí byť odôvodnený aj\nskutkovými okolnosťami. Taktiež z tohto ustanovenia vyplýva, že agentom je príslušník\npolicajného zboru a ak je ním iná osoba, možno použiť ustanovenia §§ 127 až 134 Tr. por.\no svedkovi. V prerokúvanom prípade\n\nnevystupoval ako agent a preto úkony,\n\nktoré boli vykonané priamo alebo prostredníctvom jeho osoby nie sú ako dôkaz použiteľné\npre trestné konanie. Týka sa to nielen jeho svedeckej výpovede po 2. marci 2012, ale aj\nďalších úkonov – najmä vyhotovených obrazovo-zvukových záznamov. Dovolací súd\nnapriek tomuto pochybeniu okresného i krajského súdu z odôvodnenia rozhodnutí (nie\npreskúmaním a hodnotením dôkazov samotných) zistil, že odsudzujúci rozsudok okresného\ni krajského súdu sa v rozhodujúcej miere, pokiaľ ide o rozhodnutie o vine, opiera v\n\n4\n\nrozhodujúcej a prevažnej miere najmä o oznámenie o trestnom čine\n\na z\n\ntoho rezultujúce uznesenie o začatí trestného stíhania, legálneho použitia informačnotechnických prostriedkom, vrátane záznamov z odpočutej telekomunikačnej prevádzky aj\nmedzi\n\na inými osobami, najmä obvineným\n\n, pretože príkazy\n\nsudcu boli vydané v súlade s Trestným poriadkom a boli dostatočne odôvodnené a\nodposluch telefonických rozhovorov medzi obvineným\n\na\n\nboli zaznamenané aj odpočutím zariadenia používaného obvineným\n\nby\n, resp.\n\nďalšími osobami.“\nPodľa názoru sťažovateľa sa nemožno stotožniť s tým, že aj keď bola rozhodujúca\nčasť prípravného konania, ako aj základ dokazovania (aplikácia a využitie agenta\n\n)\n\nv rozpore so zákonom, aj výsledkom inak koncipovaného dokazovania by došlo\nk zhodnému rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu, a že preto by neboli zásadným\nspôsobom porušené obhajobné práva sťažovateľa.\nPokiaľ by súdy vyhoveli tomu, čo obhajoba stále tvrdila o agentovi\n\n, bol by\n\npriebeh súdnych pojednávaní úplne iný, pričom pre sťažovateľa je dôležité najmä to, že by\nmal možnosť adekvátne reagovať na úplne inú dôkaznú a procesnú situáciu.\nSťažovateľ je toho názoru, že podstatou celého spisového a dôkazného materiálu\na vykonaných odposluchov v osobe\n\nbolo jeho postavenie agenta. V tejto súvislosti\n\nsa najvyšší súd vyjadril, že je protizákonné a že takto získané dôkazy boli v konaní\nnepoužiteľné. Následne teda aj krajský súd mal v tomto smere postupovať.\nSúd má v konaní postupovať v súlade s Trestným poriadkom. Najvyšší súd vyhlásil\nzáklad tohto postupu za nezákonný, a preto aj ďalšie k tomuto sa viažuce dôkazy aplikované\nz titulu agenta sú nepoužiteľné. Teda celý postup v prípravnom konaní založený na takých\ndôkazoch, ktoré sú podľa najvyššieho súdu neaplikovateľné a nepoužiteľné, sa stal\nrozhodujúcou dôkaznou skutočnosťou pre priebeh dokazovania, uznania viny a trestu.\nObhajoba nemala možnosť na toto reagovať a chrániť záujmy sťažovateľa.\n\n5\n\nPodľa sťažovateľa možno konštatovať, že najvyšší súd sám podrobne uviedol\nzákonné dôvody, na základe ktorých mal dovolanie pripustiť ako nápravu tých nezákonných\npostupov a dôkazov, ktoré definoval.\n„(...) Z týchto dôvodov bolo nepredloženie kompletného materiálu – záznamov\nz telekomunikačnej prevádzky súbežne s podanou obžalobou, síce procesnou chybou\norgánov činných v trestnom konaní, ktorá bola napravená až na hlavnom pojednávaní,\navšak ako sa neskôr ukázalo, obsah doplnených záznamov nebol v celom rozsahu\noboznámený, dokonca sa s ním odmietla oboznámiť v celom rozsahu i obhajoba, práve\nz dôvodu, že nebolo potrebné dokazovať skutočnosti, ktoré nemali súvis s prerokúvanou\ntrestnou vecou. Tento správny a zákonný postup okresného i krajského súdu však len\npotvrdzuje požiadavku na predloženie kompletných záznamov z odpočúvania, pretože len\nsúd rozhoduje o tom, ktorý dôkaz, čo aj čiastkový, a akým spôsobom vykoná alebo\nnevykoná. Rovnako je chybou použitie svedeckej výpovede\n\n, ktorá bola\n\nvykonaná po 2. marci 2012, pretože po oznámení trestného činu mal buď po vydaní príkazu\nsudcu ďalej konať v postavení agenta a vtedy by ním zadovážené dôkazy boli použiteľné\nv trestnom konaní v tejto veci. Ak však aj po oznámení pripravovaného trestného činu konal\nako člen skupiny pripravujúcej sa na prepad pancierového auta, bolo vylúčené jeho\npostavenie svedka v tejto trestnej veci, aj keď jeho trestné stíhanie ako obvineného bolo\nv zásade vylúčené jeho oznámením a teda nedostatkom úmyslu spáchať trestný čin lúpeže.\nK dovolaciemu dôvodu uvedenému pod písmenom e) dovolací súd uvádza, že nie je\nv právomoci dovolacieho súdu rozhodovať o otázke voľby prísediaceho, ani v dovolacom\nkonaní posudzovať, či ten-ktorý občan bol za prísediaceho zvolený v súlade so zákonom.\nObhajoba v dovolaní uviedla skutočnosti, ktoré klienta vedú k tomu, že je presvedčený\no tom, že aj v tomto smere boli porušené jeho práva. O dôvodoch podanej námietky sa\ndozvedel 31. januára 2014 podľa písomného podania JUDr.\nbolo oznámenie, že člen senátu JUDr.\n\nsúdu, ktorého podstatou\n\nje zamestnancom Ministerstva vnútra\n\nSR a príslušníkom policajného zboru SR vo funkcii riaditeľa pohotovostnej jednotky\nv Trenčíne s predpokladaným pomerom k veci vyplývajúcej z jeho funkcie.“\n\n6\n\nVšetky už uvedené skutočnosti zakladajú podľa názoru sťažovateľa dôvodnosť tejto\nsťažnosti, resp. dôvodnosť ním podaného dovolania a požadovaného zrušenia právoplatného\nrozsudku.\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„NS SR uznesením sp. zn. 2 Tdo 79/2015 z 9.3.2016 porušil základné právo\npodľa čl. 46 ods. 1 47 2,3 50/ods. Ústavy SR\nUznesenie NS SR sp. zn. 2 Tdo 79/2015 z 9.3.2016 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie.“\nII.\nZ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 79/2015 z 9. marca 2016 vyplýva, že ním\nbolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 88/2014 z 30. januára 2015. Rozsudok bol doručený\nobhajcovi sťažovateľa 25. mája 2016.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu nižšie súdy v odôvodnení rozsudkov poukázali\nna to, že v rámci doplneného dokazovania boli predložené záznamy telekomunikačnej\nprevádzky nahraté v rámci policajnej akcie označenej ako Gargamel 1 až 12 a 14 až 16.\nZo sprievodného listu predmetného zväzku vyplýva, že na priložených DVD a CD nosičoch\nje zaznamenaná úplná odpočúvaná telekomunikačná prevádzka vrátane tej, ktorá nemá\nsúvis s vyšetrovanou vecou. S prepismi záznamov telekomunikačnej prevádzky nebolo\nnijako manipulované a neboli účelovo vybrané. Po získaní uvedených záznamov\ntelekomunikačnej prevádzky vrátane prepisov súd vyhotovil kompletné kópie doručeného\nzväzku, ako aj DVD a CD nosičov a doručil ich obhajcom všetkých obvinených. Tí sa však\nzhodne s prokurátorom na hlavnom pojednávaní konanom 28. apríla 2014 výslovne odmietli\noboznámiť s doplnenými záznamami telekomunikačnej prevádzky s výnimkou obhajcu\nJUDr.\n\n, ktorý požiadal o prehratie niektorých záznamov.\nZ uvedeného možno jednoznačne vyvodiť nielen to, že obvineným v rámci práva\n\nna obhajobu boli poskytnuté kompletné záznamy telekomunikačnej prevádzky, ale aj to, že\nz nich dokonca boli prehraté záznamy, ktoré pôvodne neboli v spise založené, pričom\nobhajoba obvinených sa výslovne odmietla oboznámiť s doplnenými záznamami. Preto nie\n\n7\n\nje možné konštatovať v tomto smere porušenie práva na obhajobu, a už vôbec nie zásadným\nspôsobom. Rovnako sa z takéhoto postupu nedá vyvodzovať vykonanie dôkazov\nnezákonným spôsobom.\nAk aj došlo v tomto prípade k nepredloženiu kompletných záznamov telefonických\nhovorov po skončení prípravného konania, postupom súdu došlo k napraveniu tohto\nkonania, a v konečnom dôsledku nedošlo k porušeniu práva obvinených na obhajobu,\npretože predložením doplnených záznamov a ich oboznámením nebolo preukázané\nneopodstatnené postavenie obvinených pred súd. Pritom súd vytvoril všetky podmienky,\naby obhajobe ako procesnej strane umožnil oboznámiť sa aj s ostatným zvyškom dôkazných\nprostriedkov v súlade so zásadou rovnosti zbraní. Navyše, v rámci kontradiktórneho procesu\nobhajobe nič nebránilo, aby dôkazné prostriedky, voči ktorým mala pochybnosti, predložila\nna príslušné preskúmanie, ktoré by potvrdilo alebo vyvrátilo prípadné falšovanie,\npozmeňovanie alebo inú nedovolenú manipuláciu s nimi.\nNebolo správne tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého postačovalo predložiť len tie\nzáznamy z telekomunikačnej prevádzky, ktoré sa vzťahovali na vec, pretože nie\nvyšetrovateľovi, resp. prokurátorovi prináleží takého rozhodnutie, ale len a výhradne súdu,\nlebo až ten rozhodne, ktoré zo záznamov majú vzťah k prerokúvanej veci a ktoré z nich\na v akom rozsahu ako dôkaz vykoná. Toto pochybenie bolo nakoniec napravené a nemalo\nza následok porušenie práva obvinených.\nPoužitie svedka\n\nna plnenie úloh, ktoré prislúchajú jedine agentovi, a úlohy\n\ns tým súvisiace (kontaktovanie sa najmä s obvineným\nvypočúvanie\n\na na tom základe\n\nako svedka po 2. marci 2012 a zobrazovanie obrazovo-zvukových\n\nzáznamov zo stretnutí týkajúcich sa veci) nie sú použiteľné, pretože neboli získané agentom,\nako to predpisuje Trestný poriadok v ustanovení § 117.\nV prerokúvanom prípade svedok\n\nnevystupoval ako agent, a preto úkony, ktoré\n\nboli vykonané priamo alebo prostredníctvom jeho osoby, nie sú ako dôkaz použiteľné pre\ntrestné konanie. Týka sa to nielen jeho svedeckej výpovede po 2. marci 2012, ale aj ďalších\núkonov (najmä vyhotovených obrazovo-zvukových záznamov).\nPodľa názoru najvyššieho súdu napriek tomuto pochybeniu nižších súdov\nz odôvodnenia rozhodnutí (nie teda preskúmaním a hodnotením dôkazov samotných) sa\nzistilo, že odsudzujúci rozsudok sa v rozhodujúcej miere (pokiaľ ide o rozhodnutie o vine)\n\n8\n\nopiera v prevažnej miere najmä o oznámenie svedka\n\no trestnom čine a z toho\n\nrezultujúce uznesenie o začatí trestného stíhania, ďalej o legálne použitie informačnotechnických prostriedkov vrátane záznamov z odpočutej telekomunikačnej prevádzky aj\nmedzi svedkom\n\na inými osobami (najmä obvineným\n\n), pretože príkazy\n\nsudcu boli vydané v súlade s Trestným poriadkom, boli dostatočne odôvodnené\na odposluchy telefonických hovorov medzi obvineným\n\na svedkom\n\nboli zaznamenané aj odpočutím zariadenia používaného obvineným\n\nby\n, resp.\n\nďalšími osobami.\nNajvyšší súd v zásade uzatvára, že okrem výpovede svedka\n\n, ktorú ako „plod\n\notráveného stromu“ nebolo možné v trestnom konaní použiť (keďže po 2. marci 2012\nnekonal v postavení agenta, ale svedka, čo mu neprislúchalo, lebo Trestný poriadok\nnepozná pojem spolupracujúceho svedka, ako to uviedli okresný súd a krajský súd), boli\nďalšie dôkazy, ale najmä dôkazy získané pri policajnom zásahu 19. septembra 2012\na neskôr, takými dôkazmi, ktoré podľa dôvodov v rozhodnutiach okresného súdu\na krajského súdu rozhodujúcou mierou usvedčovali obvinených z prípravy na trestný čin\nlúpeže a ďalších trestných činov uvedených v rozsudkoch.\nNepredloženie kompletných záznamov z telekomunikačnej prevádzky súbežne\ns podanou obžalobou bolo síce procesnou chybou orgánov činných v trestnom konaní, ktorá\nale bola napravená na hlavnom pojednávaní. Ako sa neskôr ukázalo, obsah doplnených\nzáznamov nebol v celom rozsahu oboznámený, dokonca sa s ním odmietla oboznámiť\nv celom rozsahu i obhajoba, a to práve z dôvodu, že nebolo potrebné dokazovať skutočnosti\nnesúvisiace s prerokúvanou trestnou vecou. Tento správny a zákonný postup nižších súdov\nvšak len potvrdzuje požiadavku na predloženie kompletných záznamov z odpočúvania,\npretože len súd rozhoduje o tom, ktorý dôkaz (čo aj čiastkový) a akým spôsobom vykoná\nalebo nevykoná.\nRovnako je chybou použitie výpovede svedka\n\n, ku ktorému došlo po 2. marci\n\n2012, pretože po oznámení trestného činu mal ďalej konať v postavení agenta (na základe\npríkazu súdu) a vtedy by ním zadovážené dôkazy boli použiteľné v trestnom konaní v tejto\nveci. Ak by však aj po oznámení pripravovaného trestného činu konal ako člen skupiny\npripravujúcej sa na prepad pancierového auta, bolo by vylúčené jeho postavenie svedka\nv tejto trestnej veci, a to aj napriek tomu, že by jeho trestné stíhanie ako obvineného bolo\n\n9\n\nv zásade vylúčené jeho oznámením a z toho vyplývajúcim nedostatkom úmyslu spáchať\ntrestný čin lúpeže.\nV súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného\nporiadku (vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo\nprísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania) treba podľa\nnázoru najvyššieho súdu uviesť, že nie je v jeho právomoci v rámci dovolacieho konania\nrozhodovať o otázke voľby prísediaceho, ale ani posudzovať, či ten-ktorý občan bol za\nprísediaceho zvolený v súlade so zákonom. Podľa názoru najvyššieho súdu ani zákon\nč. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej\nslužby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) v ustanovení § 48 ods. 6\nneuvádza funkciu prísediaceho ako činnosť, ktorá by nebola zlučiteľná s funkciou\npríslušníka Policajného zboru. K tomu správne uviedol už okresný súd v uznesení č. k.\n1 T 34/2013-1718 z 31. januára 2014, že sa nepreukázal žiadny pomer prísediaceho\nk prerokúvanej veci či osobám, ktorých sa dotýkajú úkony trestného\nkonania. Navyše treba dodať, že funkcia prísediaceho nie je platenou funkciou, a preto\nčinnosť prísediaceho nie je v rozpore ani s citovaným ustanovením zákona o štátnej službe.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\n\n10\n\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nSťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n\n11\n\nSťažovateľ zakladá jadro sťažnostnej argumentácie na takých pochybeniach\nokresného súdu a krajského súdu, ktorých existenciu najvyšší súd v dovolacom konaní\nskonštatoval a potvrdil. Ide o okolnosti, z ktorých sťažovateľ vyvodil porušenie svojich\nobhajobných práv, ako aj porušenie zásady, podľa ktorej pri rozhodovaní o vine nemožno\nbrať do úvahy nezákonným spôsobom vykonané dôkazy. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší\nsúd na jednej strane ním namietané nezákonnosti potvrdil, no na druhej strane odmietol ich\npovažovať za natoľko významné, aby podanému dovolaniu vyhovel.\nPodľa názoru ústavného súdu sú úvahy najvyššieho súdu veľmi podrobné, vecné\na presvedčivé. Rozhodne nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.\nSkutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný názor, nemôže sama osebe zakladať porušenie\njeho označených práv.\nAko sa zdá, podľa názoru sťažovateľa akékoľvek porušenie obhajobných práv, resp.\nnezákonné vykonanie akéhokoľvek dôkazu nutne zakladá nezákonnosť právoplatného\nodsudzujúceho rozsudku, a tým aj porušenie označených článkov ústavy. Sťažovateľ pritom\nv podstate nijako nereflektuje na veľmi podrobnú a vecnú argumentáciu najvyššieho súdu,\nktorou vysvetľuje nielen to, v čom podľa jeho názoru nižšie súdy niektoré okolnosti\nnesprávne posúdili (s čím súhlasí aj sťažovateľ, ktorý jadro sťažnosti zakladá práve na takto\nzistených pochybeniach), ale aj to, prečo podľa neho konštatované pochybenia nemajú\nv konečnom dôsledku vplyv na zákonnosť právoplatných rozhodnutí nižších súdov.\nK dosiaľ uvedenému považuje ústavný súd za potrebné ešte poznamenať, že nie je\njeho úlohou „domýšľať si“, resp. dopĺňať argumentáciu sťažovateľa o možné ďalšie\nokolnosti a súvislosti, resp. naznačovať iné okolnosti a súvislosti, z ktorých by prípadné\nporušenie označených práv mohlo vyplývať. Ústavný súd vec posudzuje v medziach\nargumentácie uplatnenej sťažovateľom, nie teda nad tento rámec.\nV súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej vo veci v konaní vedenom\nokresným súdom rozhodoval prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov\ntrestného konania, treba poukázať predovšetkým na to, že tvrdené pochybenie by primárne\na už na prvý pohľad zakladalo porušenie čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy, podľa ktorého\n12\n\nnikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Porušenie tohto článku ústavy sťažovateľ\nnenamietal a zrejme je toho názoru, že ide o porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého\nkaždý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej\nrepubliky.\nPodľa názoru ústavného súdu samotná skutočnosť, že prísediaci\nje zamestnancom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a príslušníkom\nPolicajného zboru vo funkcii riaditeľa pohotovostnej jednotky v Trenčíne, bez ďalších\nskutočností nezakladá jeho zaujatosť v objektívnom zmysle.\nTakáto zaujatosť (nedostatok nestrannosti) v objektívnom zmysle sa neposudzuje\npodľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca (a teda aj\nprísediaci) môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho\nnestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či\nfunkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej\nnestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach\nstrán a predovšetkým obvineného (Delcourt c. Belgicko).\nTvrdené samotné služobné zaradenie prísediaceho podľa názoru ústavného súdu ešte\nz objektívneho hľadiska bez ďalších konkrétnych skutočností neznamená, že by sa javil ako\nzaujatý.\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. septembra 2016\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "7cf08f95-9718-423c-b5f4-3088c238d769:e529295d-df3d-4a1c-8d87-bdddbaf44f26", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5812010075.1", "spisova_znacka": "3To/88/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 3To/88/2014 z 22. 10. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-10-22", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5812010075.1"}], "citovane_v": [{"guid": "57dc2449-3679-4487-9ab5-4f4843a8102f:5ad7ed61-f9d4-470e-a199-952806a474f8", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3", "spisova_znacka": "3To/23/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/23/2026 z 13. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-05-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3"}]}