{"guid": "ussr:8496f778-c0f6-4ebf-8e41-e3025768dd58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.685.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 685/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 685/2015 z 22. 10. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. októbra 2015, sp. zn. II. ÚS 685/2015, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.685.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2015-10-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "nazov": "čl. 50 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8496f778-c0f6-4ebf-8e41-e3025768dd58", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.685.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.685.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.685.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 685/2015­20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta\na Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,\nŠtúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na\nprezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 267/2013 z 27. augusta 2014 a rozsudkom\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoPr 4/2012 z 27. februára 2013, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra\n2014 faxom a 26. novembra 2014 osobne doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou\nRajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa\nčl. 50 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 2 Cdo 267/2013 z 27. augusta 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský\nsúd“) sp. zn. 17 CoPr 4/2012 z 27. februára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského\nsúdu“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka (v relevantnom\nčase v štátnozamestnaneckom pomere) bola trestne stíhaná pre podozrenie zo spáchania\ntrestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa vo forme spolupáchateľstva podľa\n§ 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a trestného činu nadržovania podľa § 156 ods. 1\nTrestného zákona. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 1 T 29/2000 z 26. októbra\n2006 sťažovateľku spod obžaloby oslobodil. Odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového\nsúdu zamietol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 1/2007 z 27. mája 2009. Rozhodnutím\nslužobného úradu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové\nriaditeľstvo“) z 20. januára 2004 bola sťažovateľka od 1. februára 2004 zaradená mimo\nčinnú štátnu službu. Rozhodnutím daňového riaditeľstva z 21. januára 2009 bol so\nsťažovateľkou k 31. januáru 2009 ukončený štátnozamestnanecký pomer odvolaním.\nSťažovateľka listom z 12. januára 2009 požiadala daňové riaditeľstvo o doplatenie\nrozdielu na funkčnom plate, ktorý jej patril a ktorý jej v dôsledku zaradenia mimo činnú\nštátnu službu bol od 1. februára 2004 vyplácaný vo výške 50 % funkčného platu, ako aj\no preplatenie nevyčerpanej dovolenky. Daňové riaditeľstvo sťažovateľke doplatilo rozdiel na\nfunkčnom plate 11. septembra 2009 a pokiaľ ide o náhradu za nevyčerpanú dovolenku, táto\n2\n\nbola sťažovateľke vyplatená za rok 2006 11. apríla 2008, pričom za roky 2004, 2005, 2007,\n2008 a január 2009 jej náhrada vyplatená nebola. Sťažovateľka z uvedeného dôvodu podala\nOkresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) návrh, ktorým sa domáhala\nvyplatenia úroku z omeškania z titulu nedodržania lehoty na doplatenie rozdielu na\nfunkčnom plate daňovým riaditeľstvom v sume 985,77 € a náhrady za nevyčerpanú\ndovolenku v sume 3 770,14 € a úroku z omeškania z tejto sumy. Okresný súd návrhu\nsťažovateľky rozsudkom sp. zn. 14 C 194/2010 z 24. januára 2012 (ďalej len „rozsudok\nz 24. januára 2012“) v celom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu trov konania. Krajský\nsúd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 24. januára 2012 zmenil tak, že\nnávrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol.\nPodľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny\na svojvoľný, a to s poukazom na skutočnosť, že odvolací súd svojím výkladom § 33 zákona\nč. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom\na účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o štátnej službe“) „zmenil obsah tohto\nustanovenia. Zákon o štátnej službe neobsahuje žiadnu výnimku, kedy by mal byť doplatený\nrozdiel funkčného platu, ktorý bol skrátený, v lehote stanovenej v § 33 ods. 3, čiže do\n15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, po skončení zaradenia mimo činnej štátnej\nslužby. Odvolací súd tak vytvoril novú právnu konštrukciu, ktorá je v rozpore so znením\nprávneho predpisu, keď z lehoty, ktorá je stanovená v zákone objektívne vytvoril lehotu\nsubjektívnu. Navyše v čase skončenia štátnozamestaneckého pomeru so sťažovateľkou, čiže\ndňa 31. 1. 2009, sťažovateľka nemohla objektívne oznámiť to, že Najvyšší súd SR uznesením\nsp. zn. 3 To 1/2007 zo dňa 27. 5. 2009 zamietol odvolanie prokurátora. ... ak by aj naďalej\nprebiehalo\n\ntrestné\n\nstíhanie\n\nv čase\n\nskončenia\n\nštátnozamestnaneckého\n\npomeru\n\nso sťažovateľkou, čiže keby nebola v tom čase oslobodená spod obžaloby rozsudkom\nkrajského súdu, a bola by oslobodená až neskôr, čiže po tom ako došlo ku skončeniu\nštátnozamestnaneckého pomeru so sťažovateľkou, v zmysle tohto ustanovenia § 33 ods. 3,\nkeďže lehota v ňom je stanovená objektívna, by bolo Daňové riaditeľstvo SR taktiež povinné\ndoplatiť rozdiel, o ktorý bol funkčný plat sťažovateľky skrátený, do 15. dňa nasledujúceho\n3\n\nkalendárneho mesiaca po tom ako došlo ku skončeniu zaradenia mimo činnú štátnu\nslužbu.“.\nSťažovateľka uplatňuje rovnakú argumentáciu aj vo vzťahu k záveru najvyššieho\nsúdu, ktorý je obsiahnutý v napadnutom rozsudku vo vzťahu k nároku na doplatenie\nfunkčného platu v zmysle § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe. Podľa sťažovateľky najvyšší\nsúd nahradil „povinnosť doplatenia funkčného platu sťažovateľke zo strany služobného\núradu pri skončení jej zaradenia mimo štátnej služby, za situácie ak nebola právoplatne\nodsúdená za úmyselný trestný čin, oprávnením služobného úradu nekonať tak ak\nsťažovateľka nepreukázala, že trestný čin, pre ktorý bola zaradená mimo činnej štátnej\nslužby v čase skončenia tohto zaradenie, nespáchala“.\nAj vo vzťahu k nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku, ku ktorému krajský\nsúd uviedol, že sťažovateľke nemohol vzniknúť, keďže v čase zaradenia mimo činnej štátnej\nslužby reálne nevykonávala prácu, sťažovateľka namieta, že krajský súd aplikoval príslušné\nprávne normy v rozpore s ich výslovným znením. Podľa sťažovateľky „odvolací súd na vec\nnesprávne aplikoval ustanovenia § 101 a § 105 Zákonníka práce v tom čase platnom znení.\nOdvolací súd posúdil vec v rozpore so znením právneho predpisu, keďže na účely dovolenky\nza vykonávanie štátnej služby v zmysle citovaného § 73 ods. 2 zákona o štátnej službe\npovažuje aj zaradenie mimo činnej štátnej služby, ak štátny zamestnanec poberá za takéto\nzaradenie funkčný plat a... sťažovateľka za toto zaradenie funkčný plat poberala vo výške\n50 %, pričom neskôr jej bol doplatený celý rozdiel. Odvolací súd tak nesprávne aplikoval\nustanovenia § 101 a § 105 Zákonníka práce, keď nezohľadnil, že za vykonávanie štátnej\nslužby sa v prípade sťažovateľky považuje v zmysle § 73 ods. 2 zákona o štátnej službe aj\nzaradenie mimo činnej štátnej služby.“.\nPodľa názoru sťažovateľky krajský súd vo vzťahu k nároku na náhradu za\nnevyčerpanú dovolenku neaplikoval § 73 ods. 2 písm. b) v spojení s § 34 ods. 1, 2 a 5\nzákona o štátnej službe, čím ju „ukrátil na právach, ktoré jej naopak zákon priznáva“.\n\n4\n\nVo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu\nv súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku sťažovateľka\npoukazuje na argumentáciu, ktorú uplatnila k tomuto nároku vo vzťahu k rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, pričom zároveň zdôrazňuje, že dovolací súd nedbal „na skutočnosť, že\nzákon č. 312/2001 Z. z. mal osobitné ustanovenia, týkajúce sa posudzovania výkonu práce,\npri ktorom vzniká a pri ktorom nevzniká nárok na dovolenku“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n«Právo sťažovateľky...\n­\n\nna spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),\n\n­\n\nbyť považovaná za nevinnú, dokiaľ jej vina nebola preukázaná zákonným\nspôsobom,\n\n­\n\ndomáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva, zakotvené v čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\n\n­\n\nbyť považovaná za nevinnú, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim\nrozsudkom jej vinu\n\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 267/2013 zo dňa\n27. 8. 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoPr/4/2012 zo dňa\n27. 2. 2013, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\na Krajskému súdu v Banskej Bystrici pokračovať v porušovaní namietaných práv\nsťažovateľky.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Cdo 267/2013 zo dňa 27. 8. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Banskej\nBystrici sp. zn. 17 CoPr/4/2012 zo dňa 27. 2. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej\nBystrici na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\n\n5\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť\ndôvodom na jeho odmietnutie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50\nods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\n\n6\n\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným\n(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej\nprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré z hľadiska ňou namietaného\nnepriznania nároku na zaplatenie sumy 985,77 € z titulu úroku z omeškania výplaty\ndoplatku funkčného platu a náhrady za nevyčerpanú dovolenku vecne preskúmal najvyšší\nsúd. Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu preskúmať a rozhodnúť o dovolaní\nsťažovateľky v tejto časti sťažnosti vylučuje uplatniť právomoc ústavného súdu. Ústavný súd\npreto sťažnosť v časti namietaného porušenia práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50\nods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho\nsúdu\n\n7\n\nSťažovateľka namieta aj porušenie v petite označených práv napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý ako dovolací súd zamietol jej dovolanie proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu vo veci priznania nároku na zaplatenie úroku\nz omeškania výplaty doplatku funkčného platu a vo veci priznania nároku na náhradu za\nnevyčerpanú dovolenku.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom\norgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný\nsúd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide\no právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).\nV súlade s čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje\nsa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Pri\npredbežnom prerokovaní časti sťažnosti sťažovateľky smerujúcej proti napadnutému\nrozsudku najvyššieho súdu sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju nemožno považovať\nza zjavne neopodstatnenú. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, v ktorej\nopakovane uvádza, že o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\n8\n\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,\nprípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri\npredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného\nzákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie\nkonanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému\nrozsudku najvyššieho súdu uplatňuje tieto dve zásadné námietky:\n­ nesprávny výklad § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, ktorý podľa jej názoru\nspôsobuje arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu, a\n­ aplikáciu § 73 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe, ktorá je v rozpore s jeho\nznením.\nÚstavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou\nopravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m.\nII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo\nneudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí\nvšeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi\nzákladnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím\nvšeobecného súdu, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.\nÚstavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že najvyšší súd v napadnutom\nrozsudku vychádzal z nesprávnej aplikácie právnych predpisov vo vzťahu k ňou\nuplatňovanému nároku na zaplatenie úroku z omeškania výplaty doplatku funkčného platu,\npoukazuje na túto časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu:\n9\n\n„Nárok na zaplatenie sumy 985,77 € z titulu úrokov z omeškania dovolateľka\nodôvodnila tým, že v zmysle ustanovenia § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe bol žalovaný\npovinný doplatiť jej rozdiel, o ktorý bol jej funkčný plat skrátený najneskôr do 15. dňa\nnasledujúceho kalendárneho mesiaca po tom, ako došlo ku skončeniu jej zaradenia mimo\nčinnej štátnej služby, a to bez ohľadu na tú skutočnosť, či v čase skončenia jej zaradenia\nmimo činnú štátnu službu už bolo právoplatne skončené trestné konanie voči jej osobe,\nktorého začatie bolo dôvodom pre jej zaradenie mimo činnú štátnu službu. S týmto tvrdením\nžalobkyne sa podľa názoru dovolacieho súdu nemožno stotožniť.\nPri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné\nvychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného\nustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia\nprávneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,\nsystematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa\nv takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu\nprávnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.\nV prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho\npredpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto\nznenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet\npochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým\n(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy\ntotiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu\naplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba\nviazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (pozri tiež nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07).“\nAplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, najvyšší súd v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku ďalej uvádza:\n«V zmysle citovaného ustanovenia § 33 ods. 2 zákona ostatnej službe sa štátny\nzamestnanec zaradí mimo činnej štátnej služby, ak sa (okrem iného) stane dôvodne\n10\n\npodozrivým zo spáchania trestného činu a jeho ďalšie vykonávanie štátnej služby by\nohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby. Počas zaradenia mimo činnej štátnej služby sa\nštátnemu zamestnancovi vypláca 50 % jeho funkčného platu. Zmyslom tohto ustanovenia je\nteda zamedziť výkon štátnej služby štátnemu zamestnancovi (zaradením mimo činnej štátnej\nslužby), ktorý sa stane dôvodne podozrivým zo spáchania trestného činu a ďalšie jeho\nvykonávanie štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby (tak ako to bolo aj\nv súdenej veci). Keďže bolo z uvedeného dôvodu štátnemu zamestnancovi zamedzené\nvykonávať Štátnu službu, patrí mu „len“ 50 % jeho funkčného platu počas jeho zaradenia\nmimo činnú štátnu službu. Ustanovenie § 33 ods. 3 následne rieši problematiku doplatenia\nrozdielu funkčného platu zamestnancovi, ktorému sa skončilo jeho zaradenie mimo činnej\nštátnej služby, pričom zaradený mimo činnú štátnu službu bol z dôvodu podozrenia\nzo spáchania trestného činu. Doplatenie funkčného platu pritom predmetné ustanovenie\nzákona o štátnej službe viaže na splnenie podmienky, že Štátny zamestnanec nebol\nprávoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu (pre podozrenie z ktorého\nbol zaradený mimo činnej štátnej služby). Zmyslom predmetnej právnej úpravy je teda\ndoplatenie rozdielu funkčného platu štátnemu zamestnancovi po skončení jeho zaradenia\nmimo činnej Štátnej služby, ak sa preukáže, že trestný čin, pre podozrenie z ktorého bol\nzaradený mimo činnej štátnej služby nespáchal, resp. za jeho spáchanie nebol právoplatne\nodsúdený. V opačnom prípade doplatenie rozdielu, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený\nnepripadá do úvahy. V súdenej veci došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru\n(a zároveň aj ku skončeniu zaradenia mimo činnej štátnej služby) žalobkyne u žalovaného\n31. januárom 2009 z dôvodu, že jej štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené. Žalobkyňa\nbola právoplatne oslobodená spod obžaloby zo spáchania trestného činu zneužívania\nprávomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom v súbehu s trestným činom nadržovania\n(trestného činu pre podozrenie zo spáchania ktorého bola zaradená 1. februára 2004 mimo\nčinnej štátnej služby) 27. mája 2009. Ku skončeniu zaradenia mimo činnej štátnej služby\nu žalobkyne teda došlo z iného dôvodu (zrušenie jej Štátnozamestnaneckého miesta),\nz akého bola od 1. februára 2004 mimo činnú štátnu službu zaradená (podozrenie\nzo spáchania trestného činu). V čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (zaradenia\nmimo činnej štátnej služby) žalobkyne u žalovaného nebola splnená podmienka v zmysle\n11\n\nustanovenia § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe na doplatenie rozdielu funkčného platu\nžalobkyne, pretože v tom čase ešte žalobkyňa nebola právoplatne oslobodená spod obžaloby\nzo spáchania trestného činu (neodpadol dôvod jej zaradenia mimo štátnej služby). Žalovaný\nnemohol vedieť, ako bude trestné konanie voči žalobkyni skončené, t. j. či žalobkyňa\nnapokon nebude právoplatne odsúdená za spáchanie trestného činu, ktorá skutočnosť by\nvylučovala doplatenie jej funkčného platu v zmysle citovaného ustanovenia zákona o Štátnej\nslužbe. Ak by teda žalovaný postupoval tak, ako to navrhla žalobkyňa a funkčný plat jej\ndoplatil už ku 15. februáru 2009, postupoval by v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia\n§ 33 ods. 3 zákona o štátnej službe.»\nVychádzajúc z citovaného, ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru,\nv zmysle ktorej za svojvoľný považuje taký výklad alebo aplikáciu právnych noriem\nvšeobecným súdom, ak sa jeho názor natoľko odchýli od znenia príslušných ustanovení, že\nzásadne popiera ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\nVýklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby\nbola zaistená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.\nAplikáciou a výkladom príslušných ustanovení právneho predpisu nemožno obmedziť\nzákladné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (m. m.\nIV. ÚS 1/02).\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa\nv jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom\nprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\n\n12\n\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná\na účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).\nV súlade s § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe „štátnemu zamestnancovi, ktorý bol\nzaradený mimo činnej štátnej služby z dôvodu uvedeného v odseku 2, sa po skončení\nzaradenia mimo činnej štátnej služby doplatí najneskôr do 15. dňa nasledujúceho\nkalendárneho mesiaca rozdiel, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený, ak štátny\nzamestnanec nebol právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu“.\nZ citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že aplikoval na\nvec sťažovateľky relevantnú platnú a účinnú právnu normu (§ 33 ods. 3 zákona o štátnej\nslužbe), ktorú interpretoval tak, že právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu o obžalobe\nštátneho zamestnanca za úmyselný trestný čin považoval za podmienku, splnenie ktorej je\nnevyhnutné pre vznik nároku na doplatenie funkčného platu, a teda aj pre uplatnenie\npovinnosti príslušného štátneho orgánu vyplatiť rozdiel funkčného platu, a to aj za situácie,\nkeď ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zamestnanca zaradeného mimo činnú\nštátnu službu dôjde v súlade so zákonom iným spôsobom ako právoplatným odsudzujúcim\nrozhodnutím všeobecného súdu za úmyselný trestný čin pred právoplatným rozhodnutím\no tomto úmyselnom trestnom čine.\nNajvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom identifikoval zmysel citovanej\nprávnej úpravy spočívajúci v tom, aby nebola spôsobená finančná ujma tomu štátnemu\nzamestnancovi, ktorý bol v dôsledku podozrenia zo spáchania úmyselného trestného činu\nzaradený mimo činnú štátnu službu, ak sa neskôr jeho vina za spáchanie tohto trestného\nčinu právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu nepreukáže.\n\nV okolnostiach\n\nposudzovanej veci preto nemožno použiť doslovný výklad citovaného ustanovenia a trvať na\nvyplatení doplatku funkčného platu v zákonom ustanovenej lehote, keďže právoplatné\nrozhodnutie o obžalobe štátneho zamestnanca zo spáchania úmyselného trestného činu je\npodmienkou hypotézy právnej normy, splnenie ktorej je nevyhnutné pre vznik nároku na\nstrane štátneho zamestnanca, resp. vznik povinnosti príslušného štátneho orgánu rozdiel na\n13\n\nfunkčnom plate doplatiť. Ak teda nie je právoplatne rozhodnuté o obžalobe štátneho\nzamestnanca zo spáchania úmyselného trestného činu, ktorý je z tohto dôvodu zaradený\nmimo činnú štátnu službu, tak nemôže existovať ani povinnosť vyplatiť rozdiel, o ktorý bol\nfunkčný plat štátneho zamestnanca skrátený, t. j. nárok na doplatok funkčného platu za čas\nzaradenia mimo činnej štátnej služby vznikne štátnemu zamestnancovi iba v prípade, ak sa\nv trestnom konaní preukáže, že dôvody pre jeho zaradenie mimo činnej štátnej služby\nneexistovali. Keďže v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu zrušenia\nštátnozamestnaneckého miesta obsadeného štátnym zamestnancom nebolo v trestnom\nkonaní právoplatne preukázané, že dôvody zaradenia mimo činnú štátnu službu\nneexistovali, nemohli byť v tom čase ani naplnené podmienky hypotézy právnej normy,\nktoré sú predpokladom uplatnenia samotného pravidla správania sa obsiahnutého\nv dispozícii právnej normy, prostredníctvom ktorej sa ukladá príslušnému štátnemu orgánu\npovinnosť doplatiť funkčný plat.\nVzhľadom na uvedené považuje ústavný súd výklad § 33 ods. 3 zákona o štátnej\nslužbe uplatnený najvyšším súdom v napadnutom rozsudku za ústavne akceptovateľný\na udržateľný, teda taký, ktorý nepopiera zmysel a účel citovanej právnej normy\na v konečnom dôsledku ani nepredstavuje neprípustný zásah do základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani do jej práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nÚstavný súd sa nestotožňuje ani s názorom sťažovateľky, podľa ktorého najvyšší súd\nnahradil povinnosť doplatiť jej funkčný plat za situácie, keď nebola právoplatne odsúdená za\númyselný trestný čin oprávnením príslušného štátneho orgánu tak nekonať, ak sťažovateľka\n„nepreukázala, že trestný čin, pre ktorý bola zaradená mimo činnej štátnej služby v čase\nskončenia tohto zaradenia, nespáchala“.\nMožno usudzovať, že sťažovateľka práve touto argumentáciou odôvodňuje namietané\nporušenie základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ktoré spája\ns doslovným výkladom § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, podľa ktorého patrí štátnemu\n14\n\nzamestnancovi nárok na výplatu doplatku na funkčnom plate vždy v zákonom ustanovenej\nlehote, ak skončí štátnozamestnanecký pomer, t. j. bez ohľadu na skutočnosť, že v čase\nskončenia štátnozamestnaneckého pomeru ešte nie je o obžalobe zo spáchania úmyselného\ntrestného činu, pre ktorý bol štátny zamestnanec postavený mimo činnú štátnu službu,\nprávoplatne rozhodnuté. S prihliadnutím na už vyslovený záver k námietke nesprávneho\nvýkladu § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe považuje ústavný súd aj túto argumentáciu\nsťažovateľky za nedôvodnú. Názor najvyššieho súdu vyplývajúci z napadnutého rozsudku,\npodľa ktorého doplatenie funkčného platu sťažovateľke prichádza do úvahy vtedy, ak sa\npreukáže, že trestný čin nespáchala, nezaťažuje samotnú sťažovateľku bremenom\npreukazovania neviny ešte pred právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu o jej\nne(vine). Naopak, vychádza z ústavne konformného výkladu § 33 ods. 3 zákona o štátnej\nslužbe, v zmysle ktorého len existencia právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu o\n(ne)vine sťažovateľky tvorí základ pre vznik (ne)povinnosti príslušného štátneho orgánu\ndoplatiť rozdiel na funkčnom plate.\nV konaní podľa zákona o štátnej službe sa príslušný orgán verejnej moci v súvislosti\ns rozhodovaním o doplatku funkčného platu štátneho zamestnanca zaradeného mimo činnú\nštátnu službu musí riadiť príslušnými ustanoveniami tohto zákona. V rámci tohto konania sa\nnerozhoduje o vine, či nevine štátneho zamestnanca, keďže toto rozhodnutie patrí do\nprávomoci všeobecného súdu, povinnosťou príslušného orgánu verejnej moci je aplikovať\npríslušné ustanovenie zákona o štátnej službe a vyplatiť rozdiel funkčného platu za splnenia\npodmienky, že štátny zamestnanec nebol právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu\nodsúdený za úmyselný trestný čin, pre podozrenie zo spáchania ktorého bol zaradený mimo\nčinnú štátnu službu. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že samotná právna úprava\n§ 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, ktorá upravuje ako podmienku vyplatenia doplatku\nfunkčného platu právoplatnosť rozhodnutia všeobecného súdu vo veci spáchania\númyselného trestného činu, pre podozrenie zo spáchania ktorého bol štátny zamestnanec\npostavený mimo činnú štátnu službu, požíva benefit prezumpcie ústavnosti, keďže platí\ndomnienka o ústavnosti všeobecne záväzného právneho predpisu, a to až dovtedy, kým\nústavný súd rozhodne inak (m. m. I. ÚS 51/06).\n15\n\nK tvrdeniu sťažovateľky, podľa ktorého je aplikácia § 73 ods. 2 písm. b) zákona\no štátnej službe v rozpore s jeho znením a ukracuje ju na právach, keďže neprihliada na\nďalšie ustanovenia zákona o štátnej službe (§ 34 ods. 1, 2 a 5 zákona o štátnej službe),\nnajvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:\n„Žalobkyňa ďalej v dovolaní tvrdila, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil\naj pokiaľ ide o jej nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 3 770,14 €. Aj\ntúto vadu konania žalobkyňa namieta neopodstatnene. Zákon o štátnej službe v § 149 ods. 1\ntaxatívne uvádza ustanovenia Zákonníka práce, ktoré sa primerane použijú na\nštátnozamestnanecký pomer (mimo iné aj § 101 a § 105). Ustanovenia Zákonníka práce\ntreba na štátnozamestnanecký pomer aplikovať aj s prihliadnutím na základné zásady\nupravené v čl. 1 až 10 Zákonníka práce. Podľa čl. 3 základných zásad Zákonníka práce\nzamestnanci majú právo na odpočinok a zotavenie po práci, k čomu slúži práve dovolenka\nako dlhšie súvislé pracovné voľno. V zmysle ustanovenia § 101 Zákonníka práce\nzamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému\nzamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na\ndovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval\nnepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v\nktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v\nrôznych dňoch sa nesčítajú. V zmysle ustanovenia § 105 Zákonníka práce zamestnancovi,\nktorému nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože\nnevykonával v kalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí\ndovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za\nkaždých 21 odpracovaných dní v príslušnom kalendárnom roku. Vznik práva na dovolenku\nje viazaný na reálny výkon práce zamestnanca. Uvedené jednoznačne vyplýva z čl. 3\nzákladných zásad Zákonníka práce, ako aj z § 101 a § 105 Zákonníka práce. Z obsahu spisu\nmal dovolací súd za preukázané, že žalobkyňa v období, za ktoré si uplatnila náhradu mzdy\nza nevyčerpanú dovolenku u žalovaného reálne nepracovala a preto jej ani nemohol\nvzniknúť za toto obdobie nárok na dovolenku. Dovolací súd dodáva, že nepriznaním\nnáhrady mzdy za dovolenku, na ktorú ani nemohol vzniknúť nárok v zmysle § 101 resp.\n16\n\n§ 105 Zákonníka práce nemôže byť poškodený zamestnanec (žalobkyňa), pretože za celé\npredmetné obdobie jej bol vyplatený celý funkčný plat (ktorý pokrýva i obdobie, kedy by\nv prípade riadneho čerpania dovolenky poberala náhradu funkčného platu z titulu čerpania\ndovolenky) a preto neexistuje žiadny dôvod na to, aby za rovnaké obdobie (resp. za jeho\nčasť) obdržala ďalšiu náhradu mzdy, resp. funkčného platu a to z titulu nevyčerpanej\ndovolenky (porovnaj R 32/2010). So zreteľom na uvedené sa dovolací súd stotožňuje\nso záverom odvolacieho súdu, že žalobkyni nepatrí náhrada mzdy za nevyčerpanú\ndovolenku za obdobie rokov 2004, 2005, 2007, 2008 a január 2009.“\nPodľa § 73 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe na účely dovolenky sa\nneposudzuje ako vykonávanie štátnej služby zaradenie mimo činnú štátnu službu, za ktoré\nštátnemu zamestnancovi nepatrí plat štátneho zamestnanca.\nPodľa § 34 ods. 1 zákona o štátnej službe odo dňa, ktorým sa štátny zamestnanec stal\nposlancom Európskeho parlamentu, poslancom národnej rady, prezidentom, členom vlády,\npredsedom najvyššieho kontrolného úradu alebo podpredsedom najvyššieho kontrolného\núradu, sudcom ústavného súdu, guvernérom alebo viceguvernérom Národnej banky\nSlovenska, členom bankovej rady Národnej banky Slovenska, starostom, primátorom,\npredsedom vyššieho územného celku, poslancom obecného zastupiteľstva dlhodobo\nuvoľneným na výkon funkcie, poslancom vyššieho územného celku dlhodobo uvoľneným\nna výkon funkcie, sa štátny zamestnanec zaradí mimo činnej štátnej služby na čas, po ktorý\nbude uvedené činnosti vykonávať. Za tento čas mu nepatrí plat štátneho zamestnanca.\nPodľa § 34 ods. 2 zákona o štátnej službe štátny zamestnanec, ktorý nasleduje\nmanžela vykonávajúceho štátnu službu v cudzine alebo ktorý nasleduje manžela do miesta\nvýkonu verejnej služby, ktoré je podľa pracovnej zmluvy v cudzine, zaradí sa mimo činnej\nštátnej služby; počas zaradenia štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby mu nepatrí\nplat štátneho zamestnanca.\n\n17\n\nPodľa § 34 ods. 5 zákona o štátnej službe odo dňa, keď štátny zamestnanec pôsobí\nso súhlasom služobného úradu v medzinárodnej organizácii a za vykonávanie funkcie\ndostáva plat od medzinárodnej organizácie, služobný úrad môže zaradiť štátneho\nzamestnanca mimo činnej štátnej služby spravidla na päť rokov. Za tento čas mu nepatrí plat\nštátneho zamestnanca.\nPodľa § 101 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania\npracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní\nv kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú\nčasť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za\nodpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej\nzmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.\nV súlade s § 105 Zákonníka práce zamestnancovi, ktorému nevznikol nárok na\ndovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom\nroku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni v\ndĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za každých 21 odpracovaných dní\nv príslušnom kalendárnom roku.\nPodľa § 149 ods. 1 zákona o štátnej službe na štátnozamestnanecký pomer štátnych\nzamestnancov sa použijú primerane ustanovenia... § 97 až 117 zákona č. 311/2001 Z. z.\nZákonník práce v znení neskorších predpisov.\nPodľa názoru ústavného súdu je aj námietka sťažovateľky týkajúca sa nároku na\nnáhradu za nevyčerpanú dovolenku nedôvodná. Zákon o štátnej službe neobsahoval v znení\nplatnom a účinnom v relevantnom čase osobitnú právnu úpravu dovolenky štátnych\nzamestnancov a neobsahoval ani úpravu podmienok vzniku nároku na dovolenku, prípadne\nnáhrady za nevyčerpanú dovolenku. Za tejto situácie bolo nevyhnutné s prihliadnutím na\n§ 149 ods. 1 zákona o štátnej službe uplatniť príslušné ustanovenia § 101 a § 105 Zákonníka\npráce, ktorých aplikáciu všeobecným súdom ústavný súd považuje za ústavne udržateľnú.\n18\n\nZ napadnutého rozsudku najvyššieho súdu k nároku na náhradu za nevyčerpanú\ndovolenku nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody,\nktoré ho viedli k posúdeniu tejto námietky ako nedôvodnej, a preto jeho závery vyslovené\nv danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také,\nktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy).\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti sťažovateľky takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie\nsťažovateľka namieta, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\nreálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosť odmietol\nako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa\nústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. októbra 2015\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prezumpciu neviny", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "návrh-zjavne neopodstatnený", "aplikácia právnych noriem-súladná", "práca, pracovný pomer-nároky", "príčinná súvislosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:732cd795-10ae-431c-adea-d1282962abd7", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 280/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 280/08 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:732cd795-10ae-431c-adea-d1282962abd7"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:046af510-dd64-4582-b5ed-5d8ea5ef2b7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 51/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:046af510-dd64-4582-b5ed-5d8ea5ef2b7b"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "7710383e-95c8-4d7c-83c6-e40e758bccb1:c6acb4e7-b633-4ea0-af0f-10b222576e42", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6110222348.2", "spisova_znacka": "17CoPr/4/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoPr/4/2012 z 26. 2. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-02-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6110222348.2"}], "citovane_v": []}