{"guid": "ussr:aeccb912-4339-4a05-bc84-5cabcb02d0e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 659/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 659/2016 z 7. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. septembra 2016, sp. zn. II. ÚS 659/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-09-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "nazov": "čl. 20 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/aeccb912-4339-4a05-bc84-5cabcb02d0e5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1/text", "citacie_n": 17, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 659/2016-40\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom\nKotrbancom, Františkánske námestie 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa\nčl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n3 Obo 41/2013 a jeho rozsudkom z 19. júna 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 17/2014 a jeho uznesením\nz 26. novembra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2016\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 41/2013 a jeho rozsudkom z 19. júna\n2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod\nsp. zn. 1 Obdo V 17/2014 a jeho uznesením z 26. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté\nuznesenie“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 31. mája 1994 Obvodnému súdu\nBratislava I návrh, ktorým si voči\n(ďalej len „odporca“), uplatnil nárok na náhradu škody. Na strane odporcu\nvystupujú aj vedľajší účastníci – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Fond\nnárodného majetku Slovenskej republiky a\n\n(ďalej len\n\n„vedľajší účastníci“). Vec bola postúpená Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) ako vecne príslušnému súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci.\nSťažovateľ poukazuje na skutkové okolnosti týkajúce sa predmetnej veci – uvádza,\nže 30. júna 1999 mu bol doručený oznam registrového súdu č. 1200/99 z 24. júna 1999,\npričom podľa sťažovateľa až z „tejto verejnej listiny sa... preukázateľne dozvedel o tom, kto\nza škodu zodpovedá“. Poukazuje tiež na to, že v konaní opakovane menil žalobu (návrh)\nprevažne tak, že vyčíslil výšku škody a tiež úrok z omeškania.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005 rozhodol o zmene\nnávrhu z 29. októbra 2001 a návrh v zmenenom znení zamietol.\n\n2\n\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 3 Obo 53/2010 zo 7. júna 2011 tak,\nže rozsudok krajského súdu potvrdil.\nProti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,\no ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. z. 1 ObdoV 33/2011\nz 25. apríla 2013 tak, že rozsudok zo 7. júna 2011 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu\nna ďalšie konanie.\nPo vrátení veci rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn.\n3 Obo 41/2013 z 19. júna 2014 tak, že zamietol návrh na zmenu návrhu zo 14. októbra 2010\na z 1. augusta 2013 a potvrdil rozsudok krajského súdu z 29. júla 2005.\nProti rozsudku z 19. júna 2014 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV 17/2014 z 26. septembra 2015\ntak, že dovolanie odmietol ako neprípustné a zamietol návrh sťažovateľa na zmenu návrhu\nz 31. júla 2015.\nSťažovateľ v prvom rade formuluje svoje námietky smerujúce proti napadnutému\nuzneseniu najvyššieho súdu, ktorým tento odmietol jeho dovolanie. Spochybňuje spôsob,\nakým najvyšší súd vymedzil jeho odvolaciu argumentáciu, osobitne poukazuje\nna konštatáciu najvyššieho súdu, že škoda mu mala byť spôsobená zrušením blokácie účtu.\nPoukazuje tiež na to, že v dovolaní argumentoval, že mu mala byť odňatá možnosť konať\npred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).\nPodľa sťažovateľa sa však dovolací súd „s konkrétnymi a významnými argumentmi\nsťažovateľa adresne nezaoberal, preto sa nijako s nimi nevysporiadal, nespochybnil ich ani\nnevyvrátil...“. Podľa sťažovateľa odvolací súd poprel zmysel a význam § 212 ods. 1 OSP,\nna základe ktorého „účastník súdneho konania určuje rozsah svojho záujmu o súdnu\nochranu, pričom tento rozsah je súdom zásadne neprekročiteľný a platí i pre konanie\nna odvolacom súde. Rozsah preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu teda závisí\nod odvolacieho návrhu účastníka, predovšetkým čo do kvantity. Tento princíp bol\n3\n\nv odvolacom konaní porušený vo svojom jadre. Keďže odvolací súd nepreskúmal konkrétne\nskutočnosti, ktorými sťažovateľ vo svojom odvolaní dôvodil..., ale venoval sa takým, ktoré\nneboli predmetom odvolania a nemali nijaký význam pre meritum veci, dovolacia námietka\nsťažovateľa o odňatí možnosti konať pred odvolacím súdom bola opodstatnená. Dovolaniu\npreto malo byť vyhovené.“.\nSťažovateľ ďalej namietal, že napadnutý rozsudok nebol riadne odôvodnený, čím\nmal byť daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, ako to vyplýva aj\nz predchádzajúcich rozhodnutí najvyššieho súdu. Sťažovateľ argumentuje, že v jeho veci\nrozhodol najvyšší súd ako dovolací súd protirečivo – uvádza, že v zrušujúcom uznesení\nz 25. apríla 2013 považoval najvyšší súd nedostatočné odôvodnenie za dovolací dôvod\npodľa § 237 písm. f) OSP s tým, že v napadnutom uznesení z 26. novembra 2015 dospel\nk záveru, že dovolanie nie je prípustné. V tejto súvislosti poukazuje na to, že najvyšší súd\ntýmto spôsobom rozhodol ešte predtým, ako občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu\nprijalo 3. decembra 2015 zjednocujúce stanovisko č. 2/2016 k výkladu § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP. Následne sťažovateľ poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“) a ústavného súdu, v ktorej tieto súdne orgány vymedzujú argumenty\núčastníka, na ktoré musí konajúci súd dať odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Následne\nsťažovateľ uvádza:\n«Sťažovateľ svoju žalobu o náhradu škody z 31. mája 1994 v znení jej súdom\npripustenej zmeny zo 14. augusta 2000 formuloval jasne. Zo žaloby ako celku je zrejmé,\nčo je žiadané. Žaloba je argumentačne založená na tom, že účet č. 18341-022\nvo\n\n, štátny peňažný ústav (ďalej aj „banka“) nevznikol, pretože\n\nzmluva o založení bežného účtu je absolútne neplatná. Ďalej uviedol, že práva k pohľadávke\nz tohto kvázy účtu patria jemu, lebo peniaze uložené na „účte“ pochádzajú z jeho\npodnikateľskej činnosti, ktorú vykonával na základe riadneho podnikateľského oprávnenia.\nK tomu doložil aj listiny. Súčasne preukazoval, že žalobu podal včas, v súlade s § 131b\nods. 2 Hospodárskeho zákonníka (ďalej aj „HZ“), ktorý treba aplikovať. Ide teda o také\nokruhy otázok, ktoré sú zásadné, ktoré, ak by boli vnútroštátnym všeobecným súdom\nvyhodnotené ako „opodstatnené“ (vecne správne), mali by vplyv na rozhodnutie\nvnútroštátneho súdu (súd by žalobe vyhovel).\n4\n\nV každom súdnom konaní platí, že súd pozná zákon (iura novit curia), i to, že\nabsolútnu neplatnosť právneho úkonu súd skúma i bez návrhu, musí naň prihliadať\na vyvodzovať z neho dôsledky ex officio. Je to preto, lebo verejný záujem tu prevažuje nad\nosobným záujmom účastníkov. Sťažovateľ vo svojom dovolaní predniesol celý rad\nzásadných výhrad voči postupu a rozhodnutiu odvolacieho súdu. Namietal najmä,\nže odvolací súd nijako nereagoval na ním vytýkané zásadné nedostatky prvostupňového\nrozsudku.\nJe nepochybné, že argumenty tak silno upnuté na verejný záujem, ktoré poukazujú na\nabsolútnu neplatnosť právneho úkonu, a ktorých preskúmania sa navyše na základe\nkonkrétnych námietok dožaduje účastník konania, možno v súdnom konaní považovať za\n„významné, relevantné s podstatné“ pre rozhodnutie súdu. Súdne rozhodnutie, v ktorom\nabsentuje adekvátna a preskúmateľná reakcia súdu na tieto argumenty trpí nedostatkom,\nktorý\n\nzakladá\n\nprípustnosť\n\ndovolania\n\naj\n\npodľa\n\nzjednocovacieho\n\nstanoviska\n\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 2/2016.»\nSťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne neudržateľné\naj vo vzťahu k výroku, ktorým najvyšší súd priznal právo na náhradu trov konania\nvedľajším účastníkom. Sťažovateľ poukazuje na to, že náhrada trov konania spočívala\nv náhrade trov právneho zastúpenia – a to za podanie vyjadrenia k dovolaniu sťažovateľa.\nPrávny zástupca vo vyjadrení uviedol argumenty, pre ktoré malo byť dovolanie odmietnuté,\nresp. zamietnuté, pričom z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento\nz veľkej časti prevzal túto argumentáciu právneho zástupcu vedľajších účastníkov.\nSťažovateľ namieta, že najvyšší súd mu nedoručil vyjadrenie k dovolaniu a neumožnil mu\ntak zaujať stanovisko k argumentom uvedeným v tomto vyjadrení.\nV tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že uznesením z 13. februára 2004 mu krajský\nsúd priznal oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 OSP. Sťažovateľ\npoukazuje na to, že vedľajší účastníci vstúpili do konania oznámením z 2. septembra 2005\nvzhľadom na to, že majú právny záujem na výsledku konania, keďže s odporcom sú\nv zmluvnom vzťahu, pričom predmetná zmluva „má základ v tom, že právny predchodca\nodporcu,\n\n, štátny peňažný ústav bol subjektom štátu. Bol založený\n5\n\npodľa zákona č. 158/1989 Zb... Do zmluvy medzi odporcom a vedľajšími účastníkmi na jeho\nstrane sa pri privatizácii\n\n, štátny peňažný ústav premietli\n\nzáväzky a povinnosti štátu, ktoré vyplývali z ustanovení zákona č. 158/1989 Zb. Predmetom\nsúdneho konania sp. zn. 33 Cb 178/95 sú finančné prostriedky sťažovateľa (fyzickej osoby)\nuložené u právneho predchodcu odporcu v rokoch 1990 až 1991.\n... dovolací súd pochybil, keď neprihliadal na povahu vedľajších účastníkov na\nstrane odporcu, a sťažovateľa napriek tomu, že je oslobodený od platenia súdnych\npoplatkov bez ďalšieho zaviazal platiť súdne poplatky účastníkom, ktorí v konaní vystupujú\nmenom štátu. V dovolacom rozhodnutí chýba akýkoľvek výklad súdu, prečo takto\npostupoval.“.\nV súvislosti s uvedenou argumentáciou poukazuje sťažovateľ na § 148 ods. 1 OSP.\nNásledne rozvíja svoju argumentáciu a cituje § 150 ods. 1 OSP, pričom uvádza, že nemal\nmožnosť sa vyjadriť k otázke náhrady trov konania, a teda ani k aplikácii § 150 ods. 1 OSP,\nkeďže najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Sťažovateľ ďalej uvádza:\n„V konkrétnych okolnostiach veci, zo strany dovolacieho súdu bolo potrebné\nprihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi konania. V jeho rozhodnutí\no trovách však chýba posúdenie okolností, ktoré viedli k uplatneniu nárokov na súde.\nAbsentuje váženie vplyvov nesústredeného a zdĺhavého konania súdov všetkých stupňov\nna výšku trov konania. Nie je tu žiadna úvaha ani o majetkových, sociálnych, osobných\na ďalších pomeroch všetkých účastníkov konania. Chýba teda zvažovanie súdov nielen\no následkoch vysokých trov pre toho, kto by mal trovy platiť, ale aj právne kvalifikované\nhĺbanie o dopadoch takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávneného žiadateľa trov\nkonania, v danom prípade štátu. Nedostatočne odôvodneným rozhodnutím dovolacieho\nsúdu o trovách konania došlo k extrémnemu vybočeniu z pravidiel upravujúcich\nrozhodovanie o náhrade trov konania. Bolo tým porušené aj sťažovateľovo právo na súdnu\nochranu (porovnaj rozhodnutie ESĽP vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra\n1997)...\nÚstavný súd už viackrát judikoval, že ak v súdnom konaní vystupuje štátny orgán,\nktorý má zriadené právne oddelenie, potom náhrada trov konania externému právnemu\nzástupcovi (advokátovi) neplní predpoklad účelne vynaložených nákladov...\n6\n\nZ namietaného rozhodnutia dovolacieho súdu sa nepodáva, či dovolací súd riešil\notázku účelnosti vynaložených trov u vedľajších účastníkov na strane odporcu vo svetle\ncitovanej judikatúry ústavného súdu. Z tohto dôvodu je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.“\nNásledne sťažovateľ spochybňuje ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu z 19. júna 2014, ktorým najvyšší súd ako odvolací súd potvrdil rozsudok\nkrajského súdu z 29. júla 2005 a zamietol návrhy na zmenu návrhu (žaloby) zo 14. októbra\n2010 a 1. augusta 2013. Sťažovateľ uvádza, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je\nzaložený na dvoch právnych záveroch − a to na závere, že špecifikovaný účet vedený\nu odporcu „bol riadne založený a nepatril sťažovateľovi, preto sa ani nemôže domáhať voči\nodporcovi náhrady škody, ktorá by mu vznikla v súvislosti s týmto účtom“, a tiež na závere,\nže „všetky sťažovateľom požadované nároky boli uplatnené po ich premlčaní“. Podľa\nsťažovateľa tieto „závery odvolacieho súdu sú nesprávne“.\nSťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že konajúce súdy nesprávne\ninterpretovali jeho argumentáciu v návrhu na začatie konania a v odvolaní. Uvádza,\nže 30. júna 1999 sa z listu registrového súdu dozvedel, kto za škodu zodpovedá, ako aj to,\nže v tento deň „boli kumulatívne splnené obe zákonné podmienky pre začiatok behu\ndvojročnej\n\nsubjektívnej\n\npremlčacej\n\nlehoty“.\n\nNásledne\n\nna\n\nprvom\n\npojednávaní\n\n14. augusta 2000 zmenil svoj návrh (žalobu). Uvádza tiež, že pojem „kapitalizovaný úrok“,\nktorý použil pri vyčíslení škody, „nie je príslušenstvom pohľadávky, ale slúži iba pri\nmetodike výpočtu ušlého zisku ako opakovane (denne) sa tvoriacej ujmy...“.\nSťažovateľ považuje za relevantné, že krajský súd na pojednávaní rozhodol tak,\nže zmenu návrhu (žaloby) povolil. Takto možno «ustáliť, že 14. augusta 2000 bola\nsťažovateľom kvalifikovane zavŕšená žaloba, v ktorej v súlade s aplikovateľným právom\npresne označil dôkazy, ktoré považoval za významné pre meritum veci, pomenoval subjekt,\nktorý za škodu zodpovedá, pričom k označenému dňu objektívne v peniazoch a v jednej\nsume vyčíslil aj výšku škody. K úprave žaloby došlo v riadnej premlčacej lehote!\n... Keďže návrh na zmenu žaloby s vyššie opísaným obsahom bol súdom 1. stupňa\npripustený a v nasledujúcich rokoch sa stal predmetom konania, je neprijateľný a svojvoľný\n7\n\nzáver odvolacieho súdu na strane 8 rozsudku o tom, že si sťažovateľ uplatnil kapitalizovaný\núrok „ako príslušenstvo pohľadávky“, čo Hospodársky zákonník nepoznal. Popiera\na cielene sa tým prekrúca obsah a účel procesného úkonu účastníka konania. To je\nv rozpore s autonómne vyjadrenou vôľou sťažovateľa.».\nSťažovateľ argumentuje tým, že aj vo svojich ďalších podaniach uviedol,\nže kapitalizovaný úrok nie je príslušenstvom pohľadávky, ale ide o formu výpočtu ušlého\nzisku, pričom v sťažnosti uvádza:\n«Rozsudkom vo veci samej z 29. júla 2005 súd 1. stupňa návrh zamietol. Jeho\nodôvodnenie je plné nepresností. Napríklad namiesto 35 percentného kapitalizovaného\núroku uvádza 35 percentný úrok z omeškania. Tým vytvára i základ pre budúcu účelovú\nargumentáciu súdov vyššieho stupňa o nesprávnom petite.\n... sťažovateľ si návrhmi na zmenu žaloby opakovane, v dvojročných lehotách\nuplatnil svoje zákonné právo na spresnenie výšky škody (skutočná škoda a ušlý zisk)\nv konkrétnej sume. Pravidelnými dvojročnými návrhmi na zmenu žaloby sťažovateľ iba\nrešpektuje periódu určenú v § 131b ods. 2 HZ. Tieto návrhy na zmenu žaloby nevyvolávajú\nžiadnu potrebu ďalšieho dokazovania a nevyvíjajú ani inak tlak na hospodárnosť konania.\nVyplýva to z toho, že sa nimi nijako nemení totožnosť predmetu konania, nemení sa ani\nzáklad uplatnených nárokov, či subjekt, voči ktorému žaloba smeruje.\n... odvolací súd založil svoje faktické (skutkové) a právne závery na vymyslených, ako\naj na prekrútených odvolacích dôvodoch, či na účelovo zdeformovaných skutkových\nokolnostiach...\nJadrom odvolacích námietok sťažovateľa bolo to, že napriek dostatočným dôkazom,\nktoré predložil, súd 1. stupňa prehliadol, že účet č. 18341-022 odporca zriadil v rozpore\nso zákonom. Preto tento účet de iure neexistoval. Tak sa stalo, že svoje peniaze získané\npodnikateľskou činnosťou ukladal na kvázi účet, pričom tieto financie mu odporca ani\nna výzvu dodnes nevydal... Na absolútnu neplatnosť súd musí prihliadať a musí z nej\nvyvodzovať dôsledky aj bez návrhu (ex officio).\n... Ani jeden z množstva prednesených argumentov a dôkazov vyvracajúcich\nhmotnoprávne\n\nzávery\n\nsúdu\n\n1.\n\nstupňa\n\nnepreskúmal,\n\nnijako\n\nsa\n\ns\n\nnimi\n\nani\n\nnevysporiadal. Pritom všetka skutková a právna argumentácia súdu 1. stupňa je v jeho\nrozhodnutí v rozpore s kľúčovým listinným dôkazom: „Oznámením o otvorení bežného účtu\n8\n\nčs-občanovi v Kčs“ z 24. júla 1990, ktorým sa završovala dohoda, t. j. zmluva o bežnom\núčte č. 18341-022 medzi bankou a žiadateľom. Ide o esenciálny dôkaz preukazujúci\nprotiprávnosť v konaní odporcu pri otvorení bežného účtu č. 18341-022. Túto listinu\nnapriek jej významu pre meritum veci v zásade prehliadal tak súd 1. stupňa, ako aj odvolací\nsúd.»\nSťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza svoje argumenty, ktorými preukazoval,\nže zmluva o bežnom účte je absolútne neplatná:\n«Zo súvisiacich listinných dôkazov založených v spise, konkrétne zo spoločenskej\nzmluvy konzorcia\n\n... z 9. júla 1990 vyplýva, že na uvedenej\n\nadrese malo sídlo práve toto konzorcium, ale nesídlila tam žiadna z fyzických osôb\nvymenovaných v spoločenskej zmluve konzorcia. Žiadna z fyzických osôb uvedených v\nspoločenskej zmluve konzorcia\n\nsa nevolala\n\n. Účet... bol teda\n\nzriadený na meno neexistujúcej fyzickej osoby.\n... Sťažovateľ do spisu založil verejnú listinu, podľa ktorej\n\n...\n\nv rozhodujúcom čase nedisponoval živnostenským oprávnením, nebol teda fyzickou osobou\noprávnenou na podnikateľskú činnosť poľa § 1 HZ, z tohto dôvodu ani nemal zákonnú\nlegitimáciu na podávanie žiadosti banke, aby mu zriadila bežný účet podľa HZ. Nemohol\nsa teda nijako stať majiteľom podnikateľského bežného účtu č. 18341-022. Výpismi\nzo štátom vedených živnostenských verejných zoznamov sťažovateľ v konaní zdokladoval\ni to, že živnostenské oprávnenie nemali ani ďalšie osoby uvedené v spoločenskej zmluve non\nsubjektu konzorcium\n\nako spoločníci. Takéto oprávnenie mal iba\n\nsťažovateľ sám.\n... účet otvorila a viedla právnická osoba, ktorá nemala žiadne oprávnenie\nna zriadenie bežných účtov. Na strane banky, ktorá účet otvorila je v „Oznámení o otvorení\nbežného účtu“ z 24. júla 1990 namiesto firmy odporcu uvedená\n, čiže centrálna banka... Navyše, pobočky\n\nmohli\n\nv mene organizácie konať až od 17. júla 1992, kedy boli zapísané do obchodného registra\nako odštepné závody (§ 107, § 111 HZ). Takýto záver vyslovil aj najvyšší súd v rozsudku\nsp. zn. Obdo V 10/97 z 8. októbra 1997.\n\n9\n\n... Otvorenie bežného účtu č. 18341-022 je neplatné i pre nedostatok dohody\nv podstatných náležitostiach... V „Oznámení o otvorení bežného účtu“ z 24. júla 1990\ncelkom absentuje jedna z podstatných náležitostí, t. j. určenie spôsobu odovzdávania\npríkazov na vykonanie platieb...\nFyzická osoba, ktorá konala menom banky a vyhotovila zmluvu o bežnom účte\nč. 18341-022 z 24. júla 1990 nedodržala jednu z náležitostí písomnej formy zmluvy (§ 24\nHZ). Na tejto listine totiž celkom absentuje riadny podpis... Ani riadny podpis by však\nneodstránil nedostatok, že fyzická osoba, ktorá „Oznámenie o otvorení bežného účtu“\nz 24. júla 1990 opatrila svojou nečitateľnou šifrou, nekonala menom odporcu, ale celkom\ninej právnickej osoby, konkrétne menom\n\n(§ 24f a nasl. HZ).\n\n... na „Oznámení o otvorení bežného účtu“ z 24. júla 1990 nie je uvedený žiadny\nadresát, nikdy nemohlo byť zákonným spôsobom riadne doručené druhej strane právneho\nvzťahu. Ani preto nevyvolalo očakávané právne následky...\n... V konaní bolo preukázané, že sťažovateľ osobne podával žiadosť o otvorenie\nbežného účtu u odporcu... Právne je však celkom bezvýznamné, ak by túto žiadosť spolu\ns ním podávala ďalšia osoba, ktorá nedisponovala živnostenským oprávnením. Takáto\nosoba by sa majiteľom účtu stať nemohla (§ 1 ods. 1 HZ). Z uvedených príčin patria práva,\nktoré sú späté s kvázi účtom č. 18341-022 sťažovateľovi... Pretože súd 2. stupňa sa\ns argumentmi\n\nsťažovateľa\n\nnezaoberal\n\na\n\nnevysporiadal\n\nvôbec,\n\njeho\n\nrozsudok\n\nje nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.\nPre úplnosť treba uviesť, že závažné pochybenia odvolacieho súdu v jeho rozhodnutí\nvyplývajú aj z nekritického kopírovania nepreskúmateľných, tzv. súhrnných skutkových\nzistení z rozhodnutia súdu 1. stupňa... Skutkový záver súdu 1. stupňa, že bežný účet\nč. 18341-022 bol riadne otvorený a jeho majiteľom bol\n\n, s ktorým sa stotožnil\n\naj odvolací súd, nemá oporu v tom, čo v konaní vyšlo najavo. Je výsledkom interpretačnej\na aplikačnej ľubovôle. To sa prieči princípom spravodlivého súdneho konania...\nOdvolací súd sa ústavne súladnému prieskumu pravých odvolacích námietok vyhol\ntak, že rozhodoval o vymyslenom predmete odvolania...»\n\n10\n\nSťažovateľ ďalej spochybňuje právny záver konajúcich súdov o premlčaní nároku\nna náhradu škody. Právny záver odvolacieho súdu o začiatku plynutia premlčacej lehoty\npovažuje za nesprávny, pričom uvádza:\n«Chybné uvažovanie i nelogickú argumentáciu súdu 2. stupňa dobre odkrýva ničím\nnepodložená úvaha v prvej vete citovaného textu, že sťažovateľ zo Šale sa oboznámil\ns obsahom listu odporcu z Bratislavy ešte v ten deň, kedy ho odporca napísal,\nt. j. 19. 12. 1991. Nepravdivé je tvrdenie, že toto sťažovateľ uviedol v návrhu na začatie\nkonania.\n... Predpokladom začatia behu subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty je teda\nokamih preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých\nsi poškodený môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická\nosoba za škodu zodpovedá.\nJe nepochybné, že z listu odporcu z 19. 12. 1991, nech už by bol kedykoľvek odoslaný\na doručený, sťažovateľ nijako nemohol vyvodiť rozsah škody tak, aby si ju mohol objektívne\nvyčísliť a uplatniť na súde.\nEšte jasnejšia je situácia v tom, kedy sa sťažovateľ preukázateľne dozvedel o tom, kto\nza škodu zodpovedá. Ako to vyplýva z listinných dôkazov v spise, odporca sa v zmluve\no zriadení bežného účtu č. 18341-022 z 24. júla 1990 sám označil obchodným menom inej\nprávnickej osoby, a nie firmou, ktorá by zodpovedala jeho obchodnému názvu (§ 5 HZ).\nRovnako na žiadnej listine v komunikácii so sťažovateľom, teda ani v liste z 19. 12. 1991,\nale ani v účtovnej agende (výpisy z účtu) odporca neuviedol svoj skutočný obchodný\nnázov... Sťažovateľa nikdy neupozornil ani na to, že zaniká a od 1. apríla 1992 dochádza\nk právnemu nástupníctvu... sťažovateľ sa až z listu registrového súdu v roku 1999 dozvedel,\nže obchodný názov banky uvedený v zmluve o zriadení bežného účtu v znení „\n“\nje nezmyselnou skomoleninou... Subjekt uvedený v zmluve z 24. júna 1990, i v liste\nz 19. decembra 1991 za škodu nezodpovedal nikdy, žaloba voči nemu by bola zjavne\nneúspešná. Až keď sa z listu registrového súdu v roku 1999 sťažovateľ dozvedel presný\nobchodný názov banky, ktorá za škodu zodpovedá, na pojednávaní dňa 14. augusta 2000\nupravil označenie odporcu a zmenil petit žalobného návrhu.\n\n11\n\nRozhodujúcim dňom pre určenie začiatku plynutia subjektívnej dvojročnej\npremlčacej lehoty bol 30. jún 1999, kedy sťažovateľovi pošta doručila oznam z Obchodného\nregistra Okresného súdu Bratislava I č. 1200/99 z 24. júna 1999 (ďalej aj „oznam\nz obchodného registra“). Z tejto verejnej listiny sa juristicky uznávaným spôsobom\npreukázateľne dozvedel, kto za škodu zodpovedal pôvodne, a z oznamu z obchodného\nregistra sa dozvedel aj o právnom nástupcovi pôvodného zodpovedného. Dozvedel sa teda\ni tom, kto za škodu zodpovedá po sukcesii od 1. apríla 1992. Je evidentné, že subjektívna\ndvojročná premlčacia lehota začala s ohľadom na uvedené plynúť 1. júla 1999, pričom\nlehota na uplatnenie práva na náhradu skutočnej škody vypršala 1. júla 2001...\nZ dôvodu, že HZ, na rozdiel napríklad od Občianskeho zákonníka, nepoznal\npríslušenstvo pohľadávky, ušlý zisk, ktorý vzniká a denne narastá pokračujúcim\nporušovaním tej istej právnej povinnosti treba považovať za rad samostatných nárokov\nso samostatným osudom, čiže aj so samostatným behom lehôt premlčania... ak sa sťažovateľ\ndozvedel o pravej identite škodcu z oznamu z obchodného registra 30. júna 1999 a žalobu\nkvalifikovane upravil v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty 14. augusta 2000,\ns ohľadom na 10-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu uvedenú v § 131b ods. 2 HZ žiadny\njeho nárok, ktorý existoval vo vzťahu ku kvázi účtu č. 18341 -022 od roku 1990 nemôže byť\npremlčaný. Hoci zo žaloby sťažovateľa vyplýva, že jeho pohľadávka v časti ušlého zisku\nsa vytvárala denne od 12. októbra 1990, pričom značná časť tejto pohľadávky vznikla\naž po 31. máji 1994 (kedy bola podaná žaloba), odvolací súd tým, že potvrdil rozsudok súdu\n1. stupňa s poukazom na 19. december 1991 ako začiatok plynutia lehoty premlčania,\nsťažovateľovu pohľadávku de facto zamietol ako neštruktúrovaný celok. Takýmto spôsobom\nodvolací (taktiež prvostupňový) súd s odkazom na premlčanie zamietol aj tie časti\npohľadávky, ktoré ako nároky so samostatným osudom ešte ani neexistovali. Odvolací súd\nneodôvodnil, ako mohol v právnej veci, v ktorej aplikuje Hospodársky zákonník vztiahnuť\nlehotu premlčania z roku 1991 na nároky, ktoré vznikli a boli uplatnené v súlade\nso zákonom o mnoho rokov neskôr. Preto je jeho rozhodnutie nezákonné.»\nSťažovateľ ďalej poukazuje na to, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom\nz 19. júna 2014 zamietol návrh na zmenu návrhu (žaloby) zo 14. októbra 2010\n\n12\n\na z 1. augusta 2013 z «dôvodu hospodárnosti konania /aj v nadväznosti na premlčanie\nnároku/...\nZamietnutím návrhu na zmenu žaloby odvolací súd odňal navrhovateľovi možnosť\nrealizovať tie procesné práva, ktoré mu občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach\nzaručuje a ktoré si v odvolacom konaní uplatnil. Treba vysloviť, že zákonnou podmienkou\n(ne)prípustnosti zmeny žaloby nie je ani kritérium hospodárnosti, ani otázka premlčania,\npodľa ktorých návrh na zmenu žaloby z 1. augusta 2013 súd 2. stupňa posudzoval...\nPodľa § 95 ods. 2 OSP súd nepripustí zmenu návrhu iba v prípade, ak by výsledky\ndoterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, alebo, ak by\nna konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. Tieto zákonné podmienky\nneboli prekážkou prípustnosti zmeny žaloby ani v roku 2000, ani v roku 2001. Odvtedy sa\nv merite veci hmotnoprávne v zásade nič nezmenilo. Odvolací súd nijako nevysvetlil,\nz akých príčin nemôžu byť výsledky doterajšieho konania podkladom pre konanie\no zmenenom návrhu v tom istom spore, v ktorom je uplatňovaná tá istá náhrada škody\nvznikajúca a narastajúca pokračujúcim porušovaním tej istej právnej povinnosti tým istým\nsubjektom, v roku 2014. Nevyložil, či pripustením zmeny návrhu by hrozila napríklad zmena\nvecne príslušného súdu.».\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa\nčl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uvádza:\n«Pretože HZ nepoznal príslušenstvo pohľadávky, hodnota predmetu sporu narastá\nv zásade každým pribúdajúcim dňom. Systematickými aktualizáciami petitu však sťažovateľ\nnijako nemení totožnosť predmetu, ktorý si uplatnil v riadnej premlčacej lehote už v konaní\npred krajským súdom a nemení ani základ uplatnených nárokov, či subjekt, voči ktorému\nžaloba smeruje. To znamená, že sťažovateľ svojimi aktualizáciami petitu s ohľadom\nna hmotné právo zotrváva stále na pohľadávke, ktorej sa domáhal už v konaní pred súdom\n1. stupňa, iba ju (pri rešpektovaní špecifík HZ) rozširuje o časť ušlého zisku akumulovanej\nv perióde podľa § 131b ods. 2 HZ.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, ktorá je koherentná s judikatúrou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, pohľadávka, o ktorej možno s rozumným stupňom istoty\ntvrdiť, že je tu prinajmenšom „legitímna nádej“ na jej zhodnotenie predstavuje majetok\n13\n\npodľa čl. 20 ústavy a čl. 1 Protokolu č. 1 dohovoru. V danom prípade pohľadávku, ktorá má\njadro vo výnosoch zo zákonne vykonávanej podnikateľskej činnosti sťažovateľa, a ktorá\nvyplýva z relevantne preukázaného, rozsiahleho porušenia právnej povinnosti odporcom\nuž pri zriadení zmluvy o bežnom účte, na ktorej priznanie má sťažovateľ legitímnu nádej\nza splnenia zákonných podmienok (v konaní o náhradu škody) možno podradiť pod pojem\nmajetok, resp. vlastnícke právo.»\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„... Základné právo (sťažovateľa)... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...; ako aj jeho\nzákladné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo\nna ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru... bolo postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní sp. zn. 1 ObdoV 17/2014 a uznesením sp. zn.\n1 ObdoV 17/2014 z 26. novembra 2015... a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní sp. zn. 3 Obo 41/2013 a rozsudkom sp. zn. 3 Obo 41/2013\nz 19. júna 2014... porušené.\n... Zrušuje sa uznesenie sp. zn. 1 ObdoV 17/2014 z 26. novembra 2015. Zrušuje\nsa aj rozsudok sp. zn. 3 Obo 41/2013 z 19. júna 2014 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky ako súdu odvolaciemu, aby znovu konal a rozhodol.\n... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy konania\n(sťažovateľovi)... na účet jeho právneho zástupcu... do pätnástich dní od právoplatnosti\ntohto nálezu.“\nSťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení, pričom uvádza:\n«S poukazom na to, čo bolo uvedené vyššie žiadame Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky, aby predbežným opatrením nariadil, že: „Vykonateľnosť napadnutého\nprávoplatného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 17/2014\nz 26. novembra 2015, ktorým bola vedľajším účastníkom 1.) 2.) 3.) na strane odporcu\n14\n\npriznaná náhrada trov dovolacieho konania v celkovej výške 13 095,33 eur sa odkladá do\nokamihu právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o tejto ústavnej\nsťažnosti.»\nPredsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadrila v prípise\nč. KP 3/2016-49 Nobs 69/2016 zo 4. augusta 2016, v ktorom len zhrnula doterajší priebeh\nkonania. Uviedla, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nebolo porušené základné\nprávo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 a čl. 14 dohovoru, avšak\ntento právny názor nijako neodôvodnila.\nVzhľadom na obsah vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu – na absenciu\nakejkoľvek odôvodnenej argumentácie týkajúcej sa sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd toto\nvyjadrenie nedoručoval sťažovateľovi.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\n\n15\n\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1\ndodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho\nrozsudkom z 19. júna 2014\n\n16\n\nJednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie\nv lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná\na začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia\no inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ\nmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom\nustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej\nlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.\nIV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).\nÚstavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.\nI. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné\npodanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú\naj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď\nto konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací\nsúd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdu\nnemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré\npredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou\nsťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom\nz 19. júna 2014 v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu z hľadiska\ntoho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.\nNajvyšší súd ako odvolací súd v napadnutom rozsudku z 19. júna 2014, ktorým\npotvrdil rozsudok krajského súdu z 29. júla 2005 a zamietol návrh na zmenu žaloby,\nuviedol:\n„Predmetom odvolacieho konania je navrhovateľom právo navrhovateľa na náhradu\nškody s príslušenstvom vo výške 3 416 523,93 eur /102 926 200 Sk/, ktorá mu mala vzniknúť\nporušením povinnosti zo strany odporcu. Porušenie povinnosti odporcom vidí v tom, že ním\n17\n\nnavrhnutú a realizovanú blokádu bežného účtu č. 18341-022 dňa 19. 12. 1991 zrušil. O\ntejto skutočnosti bol navrhovateľ písomne informovaný, čo vyplýva i z podaného návrhu.\nOdporca v konaní popieral dôvodnosť žaloby a namietal premlčanie nároku.\nPredpokladom nároku na náhradu škody podľa § 145 Hosp. Z. je protiprávny úkon\nt. j. porušenie záväzku alebo inej právnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi\nvznikom škody a porušením záväzku alebo inej právnej povinnosti a zavinenie, pričom\ndôkazné bremeno preukázať príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením\npovinnosti je na poškodenom. Protiprávnosť sa skúma so zreteľom na rozpor určitého\nkonania s objektívnym právom, ide teda o porušenie konkrétneho záväzkového vzťahu alebo\ninej právnej povinnosti, ktorá je obsahovou zložkou konkrétneho záväzkového právneho\nvzťahu alebo inej právnej povinnosti ustanovenej priamo právnym predpisom. Vznik škody\nje ďalším predpokladom nároku, ktorá predstavuje majetkovú ujmu vyjadriteľnú\nv peniazoch a v peniazoch nahraditeľnú. Škodou je to, o čo sa majetok poškodeného zmenšil\nškodnou udalosťou. Ďalším predpokladom nároku na náhradu škody je príčinná súvislosť\nmedzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie.\nV prvostupňovom konaní súd vyslovil, že bežný účet č. 18341-022 bol vedený\nna\n\ns tým, že navrhovateľ mal k účtu dispozičné právo, teda majiteľom bola\n\niná osoba než navrhovateľ. Z obsahu spisu bolo zistené, že tento skutkový záver vyslovený\nsúdom prvého stupňa je správny. Súd prvého stupňa návrh zamietol z dôvodu právom\nvznesenej námietky premlčania.\nPodstata premlčania spočíva v uplynutí zákonnej doby bez toho, že by oprávnený\nprávo vykonal, hoci tak mohol urobiť. Konkrétnym účinkom premlčania je, že povinnému\nvzniklo oprávnenie dovolať sa premlčania a tým spôsobiť zánik možnosti domôcť sa\ns úspechom na súde premlčaného práva oprávneným. Ak povinný uplatní na súde námietku\npremlčania ako jeho práva vyplývajúceho mu zo zákona, je súd povinný na takúto námietku\nprihliadať a nemôže premlčané právo priznať. Predmetom konania je právo na náhradu\nškody, ktorú navrhovateľ vyvodzuje z postupu odporcu, ktorý zrušil blokáciu bankového\núčtu, ku ktorému mal síce dispozičné právo, ale nebol majiteľom účtu.\nVšeobecná premlčacia lehota podľa Hosp. zákonníka je dva roky a plynie odo dňa,\nkeď sa právo mohlo uplatniť prvý raz, teda podaním na súde. Prvou možnosťou vykonania\n\n18\n\ntakéhoto práva, je okamih, keď oprávnený /veriteľ/ mohol o splnenie požiadať t. j. deň\nnasledujúci po dni, keď vzniklo právo na uplatnenie nároku.\nPodľa ust. § 131b ods.2 Hosp. Z. je premlčacia lehota práva na náhradu škody dva\nroky a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu\nzodpovedá. Právo na náhradu škody sa však premlčí najneskôr za desať rokov odo dňa, keď\ndošlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Toto ustanovenie kumuluje subjektívnu lehotu /\n2 ročná/, ktorá začína plynúť pri splnení dvoch podmienok, a to vedomosť o škode a kto\nza ňu zodpovedá a objektívnu lehotu /10 ročná od vzniku škodovej udalosti/, ktorá začína\nplynúť odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel.\nV predmetnej veci nebolo spochybnené, že navrhovateľ mal vedomosť o tom, že ním\nuplatnená blokáda sporného účtu č. 18341-022 bola odporcom zrušená, o ktorej skutočnosti\nsa dozvedel dňa 19. 12. 1991, čo v konečnom dôsledku vyplýva i z jeho návrhu na začatie\nkonania, v ktorom navrhovateľ udáva, že týmto dňom mu bolo oznámené, že blokáciu\nbežného účtu odporca zrušil. Navrhovateľ návrh uplatnil na súde dňa 31. 05. 1994 /osobne,\nako to vyplýva z prezentačnej pečiatky na prvej strane prvopisu návrhu/, teda nesporne\npo uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 131b ods.2 Hosp. Z. /lehota uplynula\n20. 12. 1993/, ako úspešne namietal odporca.\nNavrhovateľ v konaní namietal, že odporca nárok uznal a v odvolaní v súvislosti\ns premlčaním poukázal aj na svoje podanie zo dňa 14. 08. 2000 /na č. l. 243/. Vo svojom\nstanovisku k vyjadreniu odporcu zo dňa 12. 05. 2011 zotrval na svojom stanovisku,\nže žaloba bola podaná v lehote.\nV odvolaní poukázal na to, že odporca svoj záväzok podľa § 132 ods. 1\nHosp. Z. uznal listom zo 06. 12. 1991.\nPodľa § 131b ods. 6 Hosp. Z. ak právo povinný subjekt uznal, je premlčacia lehota\ndesaťročná a plynie odo dňa uznania, ak sa však v uznaní uviedla lehota na plnenie, plynie\npremlčacia lehota odo dňa, keď uplynula táto lehota.\nOdvolací súd po preskúmaní podania odporcu zo 06. 12. 1991 dospel k záveru,\nže nemá náležitosti uznania záväzku tak, ako to predpokladá ust. § 132 ods. 1 Hosp. Z.\nv nadväznosti na predĺženie premlčacej lehoty v súvislosti s uznávacím úkonom. Toto\npodanie je len oznámením o uskutočnení blokácie účtu č. 18341-022 s odporučením\nv súvislosti s predmetným účtom.\n19\n\nV predmetnej veci teda k uznaniu nároku na náhradu škody zo strany odporcu\nnedošlo. V konaní nebol prezentovaný žiadny iný dôkaz, ktorý by napĺňal znaky uznania\nzáväzku tak, ako to predpokladá ust. § 132 Hosp. Z.\nNavrhovateľ v priebehu konania opakovane rozširoval návrh na začatie konania,\npričom podania zdôvodňoval kapitalizáciou úrokov. Podaním zo dňa 14. 10. 2010 rozšíril\nnávrh na začatie konania na sumu 55 556,214 eur, ktorému návrhu odvolací súd nevyhovel\nuznesením zo dňa 7. júna 2011. Opätovne návrh rozšíril podaním zo dňa 01. 08. 2013\nna sumu 150 646 353 eur s kapitalizovaným úrokom 35 %.\nPokiaľ ide o kapitalizovaný úrok, ktorý navrhovateľ uplatňuje spolu s náhradou\nškody, odvolací súd vyslovil, že ide o vzťah posudzovaný podľa Hospodárskeho zákonníka,\nktorý pojem kapitalizovaný úrok nepozná, ani úrok z omeškania ako príslušenstvo\npohľadávky.\nOdvolací súd zároveň poukazuje na to, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez tohto, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania /poukázal\nna IV. ÚS 115/03 zo dňa 03. 07. 2003/. Obdobným spôsobom pristupuje k rozsahu a obsahu\nodôvodnenia aj Európsky súd pre ľudské práva /rozsudok vo veci Garciá Ruitz proti\nŠpanielsku/. Poukázal na odôvodnenia z uvedeného rozsudku, že súdne rozhodnutia musia\nv dostatočnej miere uvádzať dôvody na ktorých sa zakladajú. Čl. 6 ods. 1 Európskeho\ndohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument.\nK ustanoveniu § 157 ods. 2 O. s. p. zároveň udáva, že jedným z aspektov práva\nna spravodlivý proces je nesporne tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ale prípadná vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe /pri inak\nsprávnom rozhodnutí/ nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnu intenzitou smerujúcou\nk porušeniu práv /napr. III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 46/08/.\nVzhľadom na to, že nárok uplatnený v žalobe bol správne posúdený ako oneskorene\npodaný, teda po uplynutí zákonnej premlčacej lehote, nebol dôvod sa zaoberať ďalšími\ntvrdeniami v odvolaní.\n\n20\n\nPodľa § 95 ods. 1, 2 O. s. p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť\nnávrh na začatie konania. Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho\nkonania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.\nZmena žaloby ako dispozičný úkon účastníka je viazaná na súhlas súdu, ktorý zmenu\nžaloby vždy posudzuje so zreteľom na hospodárnosť konania. Zásada hospodárnosti\nkonania je jedna z vedúcich zásad sporového konania a prejavuje sa v konkrétnej\nrozhodovacej činnosti súdu. Odvolací súd návrh na zmenu žaloby zamietol z dôvodu\nhospodárnosti konania /aj v nadväznosti na premlčanie nároku/.“\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako\nodvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa\naj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nÚstavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia\nv sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím krajského súdu) preskúmal aj\nrozsudok krajského súdu sp. zn. 33 Cb 178/1995 z 29. júla 2005, ktorým tento zamietol\nnávrh sťažovateľa. V rozsudku krajský súd v prvom rade poukázal na skutkové zistenia,\nktoré vyplynuli z podaní účastníkov a z vykonaného dokazovania:\n«Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 31. 5. 1994 domáhal voči odporcovi\nzaplatenia náhrady škody vo výške 1.182.493,98 Sk s úrokom z omeškania vo výške 21,04 %\np. a. od 20. 1. 1992 až do zaplatenia. Podaním zo dňa 14. 8. 2000 upravil navrhovateľ\nvýšku náhrady škody na 102.926.200,- Sk s úrokom z omeškania 35 % p. a. od 1. 1. 2001 až\ndo zaplatenia. Súd zmenu návrhu pripustil.\nOdporca vo vyjadrení k návrhu uviedol, že bežný účet č. 18341-022 bol otvorený\nvo\n\n, na meno\n, s dodatkom „\n\nProstredníctvom tohoto účtu sa mal vykonávať\n\nplatobný styk konzorcia a majiteľom účtu bol\n21\n\na oprávnene disponovať\n\ns účtom mali podľa podpisových vzorov\n\na\n\n.\n\nako majiteľ účtu dňa 12. 12. 1991 požiadal pobočku o zmenu\npodpisových vzorov k bežnému účtu a to na základe Kolégia spoločníkov dňa 21. 11. 1991,\npodľa ktorej bol navrhovateľ vylúčený z konzorcia a rozhodnutím spoločníkov mu bolo\nodňaté aj právo disponovať s bežným účtom. Na základe tejto žiadosti odporca neumožnil\ndisponovať s účtom navrhovateľovi. Nakoľko odporca neporušil žiadnu svoju povinnosť\na jeho povinnosťou bolo akceptovať žiadosť\n\nako majiteľa účtu na zmenu\n\npodpisových vzorov, odporca preto neporušil žiadnu právnu povinnosť a preto neexistuje\nžiadna príčinná súvislosť medzi konaním odporcu s údajnou škodou navrhovateľa, t. j. nie\nsú dané základné zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti banky za škodu. Odporca\nvo svojom písomnom podaní ďalej vznáša námietku premlčania podľa § 131b\nHospodárskeho zákonníka, a preto žiada návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť.\nSúd z predložených písomných dokladov a z prednesov účastníkov na pojednávaní\nzistil, že dňa 9. 7. 1990 bola prijatá spoločenská zmluva konzorcia − Konzorcia\n, ktorého spoločníkmi boli\n,\n\n,\n,\n\n,\na\n\n.\n\nÚčelom tohto konzorcia bola príprava, propagácia a samotná realizácia filmárskojachtárskej medzinárodnej expedície spočívajúcej v plavbe cez Atlantik vrátane\nzabezpečenia hospodárskych aktivít zameraných na získanie finančných prostriedkov\npotrebných na realizáciu plavby. Na základe žiadosti\n\na navrhovateľa\n\nbol založený u odporcu účet č. 18341-022 s podpisovým právom\na navrhovateľa.\nNavrhovateľ písomne dňa 1. 1. 1991 požiadal odporcu o zablokovanie uvedeného\núčtu. Odporca realizoval zablokovanie tohoto účtu avšak podľa oznámenia\n, ktorý bol majiteľ účtu odporca oznámil navrhovateľovi, že došlo k zablokovaniu\nuvedeného účtu na základe žiadosti majiteľa účtu, pretože došlo k vylúčeniu navrhovateľa\nz konzorcia.\nNavrhovateľ v priebehu konania podaním zo dňa 14. 8. 2000 upravil výšku škody\nna čiastku 102.926.200,- Sk. Odôvodňuje výšku tejto škody, tým, že navrhovateľovi odporca\nneumožnil disponovať s finančnými prostriedkami na uvedenom účte a zmaril\n\n22\n\nnavrhovateľovi jeho podnikanie. Súd na pojednávaní konanom dňa 14. 8. 2000 pripustil\nzmenu návrhu.\nSúd konštatuje, že v danom prípade posudzuje navrhovateľov návrh na náhradu\nškody podľa Hospodárskeho zákonníka platného od 1. 5. 1990.\nNavrhovateľ vo svojom návrhu uvádza, že dňa 1. 11. 1991 požiadal písomne\no zablokovanie\n\núčtu\n\nč.\n\n18341-022,\n\npretože\n\nzo\n\nstrany\n\ndochádza i k neoprávnenému čerpaniu z tohoto účtu. Súd zistil, že bol založený bežný účte\nč. 18341-022 s názvom\n\n- „\n\n.“ s právom dispozície\n\ns účtom navrhovateľom a\n\n. Odporca dňa 6. 12. 1991 oznámil\n\nnavrhovateľovi, že uskutočnil požadovanú blokáciu účtu. Listom odporcu zo dňa\n19. 12. 1991 oznámil odporca navrhovateľovi že neakceptuje zablokovanie účtu a právo\nnakladať s ním priznáva\n\nna základe ním predloženej zápisnice\n\nzo zasadnutia konzorcia zo dňa 21. 11. 1991.»\nNásledne krajský súd v rozsudku uviedol tieto právne závery:\n«V danom prípade je potrebné uviesť, že konzorcium je združenie osôb\nna vykonávanie jedného alebo viacerých prípadov na spoločný účet. Konzorcium\nsa nezapisuje do podnikového registra (§ 106za Hospodárskeho zákonníka). Z uvedeného\nvyplýva, že konzorcium nie je právnickou osobou, teda subjektom práv a povinností.\nZ uvedeného vyplýva, že majiteľom účtu bol\ns účtom má navrhovateľ a\n\n, a zároveň právo dispozície\n. Zo žiadneho z dokladov založených\n\nnavrhovateľom do spisu nevyplýva, že by finančné prostriedky, ktoré boli zaslané\nna uvedený účte boli jeho finančnými prostriedkami, i keď on ako jediný spoločník\n„\n\nmal podnikateľské oprávnenie.\nPodľa § 145 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, organizácia, ktorá inej organizácii\n\nspôsobila škodu porušením záväzku, alebo inej právnej povinnosti je povinná škodu\nnahradiť.\nV danom prípade navrhovateľ nepreukázal, že by došlo ku škode spôsobenej mu\nodporcom, pretože úprava § 145 ods. 1 nadväzuje na § 145 ods. b/ a tu sa uvádza, že škodu\nspôsobila organizácia, ak ju v rámci plnenia úloh spôsobili tí, ktorí plnili jej úlohy.\nSú to predovšetkým pracovníci. V danom prípade navrhovateľ ďalej tvrdí, že zmluva\n23\n\no bežnom účte, ktorá vznikla prijatím žiadosti\n\no otvorení účtu je neplatná\n\nz dôvodu nedostatku právnej subjektivity banky, ktorý vyplýva z jej označenia v oznámení\no otvorení bežného účtu dňa 24. 7. 1990, pretože na záhlaví tlačiva bolo označenie „\n“, toto je však opravené pečiatkou s textom „\n“.\nAko vyplynulo z výpisu obchodného registra dňa 19. 2. 1990 na základe Uznesenia\nObvodného súdu Bratislava I., boli v podnikovom registri zapísané pobočky odporcu, medzi\nnimi aj\nV tomto prípade bola daná spôsobilosť uzavrieť odporcom zmluvu o bežnom\núčte.\nPodľa § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka premlčacia lehota práva na náhradu\nškody je dva roky a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto\nza ňu zodpovedá. Právo na náhradu škody sa však premlčí najneskôr za 10 rokov odo dňa,\nkeď došlo k udalosti, keď škoda vznikla.\nNavrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody dňa 31. 5. 1994 a subjektívna\npremlčacia lehota podľa názoru súdu začala navrhovateľovi plynúť dňa 19. 12. 1991, t. j.\ndňom doručenia listu pobočky banky, ktorým mu odporca oznámil, že z účtom je oprávnený\ndisponovať\n\n. Týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel, kto za škodu\n\nzodpovedá.\nVzhľadom na tú skutočnosť, že došlo k premlčaniu nároku navrhovateľa, pretože\no výške škody a o osobe, ktorá mu ju mohla spôsobiť sa dozvedel dňa 19. 12. 1991, súd\nnávrh navrhovateľa zamietol.»\nSťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy\na čl. 1 dodatkového protokolu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 19. júna 2014.\nSťažovateľ v tejto časti sťažnosti predovšetkým vyjadruje svoj nesúhlas s tým, ako krajský\nsúd a najvyšší súd ako odvolací súd právne posúdili vec samu. V sťažnosti uvádza rozsiahlu\nargumentáciu, ktorou prezentuje svoje právne posúdenie rozhodujúcich skutočností.\nV tomto smere uvádza, že zmluva o bežnom účte je neplatná, a považuje za relevantné, že\nv rámci konzorcia –\n\nmal jedine on podnikateľské oprávnenie.\n24\n\nSpochybňuje tiež spôsobilosť odporcu, tak ako bol vymedzený napr. v oznámení o otvorení\nbežného účtu z 24. júla 1990 uzatvoriť zmluvu o bežnom účte. Rovnako tak spochybňuje\nprávny záver konajúcich súdov o premlčaní nároku na náhradu škody. Uvádza,\nže premlčacia doba nemohla začať plynúť od 19. decembra 1991 – oznámením o zrušení\nblokácie účtu, pričom uvádza, že začala plynúť až doručením oznámenia registrového súdu.\nSťažovateľ tiež namieta, že konajúce súdy ním pravidelne kapitalizovaný úrok považovali\nza príslušenstvo pohľadávky (úrok z omeškania), hoci on týmto spôsobom vyčísľoval ušlý\nzisk.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom\nkrajského súdu vyplýva predovšetkým záver o začiatku plynutia premlčacej lehoty – t. j.\nod 19. decembra 1991. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku vysvetlil, z akého dôvodu\npovažoval tento okamih za moment začatia plynutia premlčacej doby. Vysporiadal\nsa s odvolacou argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej premlčacia doba mala byť 10-ročná\nvzhľadom na uznanie nároku odporcom, ku ktorému malo dôjsť v podaní zo 6. decembra\n1991, kedy odporca sťažovateľovi oznámil, že zablokoval špecifikovaný účet na jeho\nžiadosť. Najvyšší súd vysvetlil, z akých dôvodov toto podanie nepovažoval za uznanie\nnároku, na základe čoho následne nemožno od uvedeného okamihu odvodzovať začiatok\nplynutia premlčacej lehoty a tiež jej trvanie. Konajúce súdy sa vo svojich rozsudkoch\nvysporiadali s otázkou majiteľa špecifikovaného účtu, relevancie výlučného živnostenského\noprávnenia u sťažovateľa.\nÚstavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\na odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že najvyšší súd odôvodnil svoj\nrozsudok primeraným spôsobom, jednotlivé skutkové zistenia vyplývajú z vykonaných\ndôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú logické a predstavujú jeden z možných\nspôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového stavu. Toto právne posúdenie\nje založené\n\nna\n\nprimeranej\n\naplikácii\n\na\n\nvýklade\n\npríslušných\n\nustanovení\n\nzákona\n\nč. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení neskorších predpisov. Predmetný výklad\ncitovaných ustanovení je logický, najvyšší súd svoje závery primerane odôvodnil, nemožno\nich teda považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.\n\n25\n\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom\nodlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie\nskutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti\nsebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú\nsituáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Súd,\nktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov\nrozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla\nv rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m. IV. ÚS 135/2012).\nSkutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom\nvýlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané\nskutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe najvyššieho súdu v napadnutom\nkonaní a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali\npriestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy\na dohovoru.\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa zamietnutia návrhu na zmenu návrhu,\nprípadne právnej kvalifikácie kapitalizovaného úroku ako príslušenstva pohľadávky\nkonajúcimi súdmi, tieto ústavný súd neposudzoval vzhľadom na ústavnú udržateľnosť\nzáveru konajúcich súdov o premlčaní nároku sťažovateľa.\nÚstavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení\nzákladného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,\nže postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať\nza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu (I. ÚS 8/96,\nI. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť\nporušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo\n26\n\npráva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení\ns čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho\nsúdu z 19. júna 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Skutočnosť,\nže sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom\nkrajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti\nalebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho\nprávny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru\nústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Hospodárskeho zákonníka\nnajvyšším súdom ako odvolacím súdom v spojení s krajským súdom ako súdom prvého\nstupňa takéto nedostatky nevykazuje.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1\ndodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho\nuznesením z 26. novembra 2015\nNajvyšší súd napadnutým uznesením z 26. novembra 2015 odmietol dovolanie\nsťažovateľa. V uznesení poukázal na doterajší priebeh konania, na jednotlivé rozhodnutia\nkonajúcich súdov, na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, na vyjadrenie vedľajších\núčastníkov. Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania podľa § 238 OSP, pričom uviedol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením z 25. apríla 2013\nč. k. 1 ObdoV/33/2011-598 zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo 07. júna 2011 č. k.\n3 Obo/53/2010-465 a č. k. 3 Obo/53/2010-385, keďže odvolací súd rozhodol o inom\npredmete konania, čím sa napadnutý rozsudok stal nepreskúmateľný. Teda dovolací senát\nvyslovil svoj právny názor týkajúci sa výšky predmetu konania (náhrady škody), ktorý\n\n27\n\nodvolací súd vo svojom novom rozhodnutí akceptoval. Dovolací súd dospel k názoru,\nže prípustnosť dovolania nie je daná ani podľa § 238 ods. 2 O. s. p.\n... prípustnosť dovolania nie je daná podľa ust. § 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p.“\nNásledne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a skúmal,\nči je naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, pričom uviedol:\n„Navrhovateľ v dovolaní namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku\nnedostatočne napĺňa náležitosti vyžadované podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p., napadnutý\nrozsudok je zmätočný. arbitrárny a nepresvedčivý. Tiež mal zato, že odvolací súd\nsa nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré vzniesol navrhovateľ vo svojom\nodvolaní...\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že\nv odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,\npre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za\nsvojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri\nvýklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení\na nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu iba skutočnosť, že\ndovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru\no zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr.\nI. ÚS 188/06).\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd nie je povinný sa v odôvodnení\nrozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami tvrdenými účastníkom konania. Rozhodnutie\nsúdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať\nparametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) a účastníkovi konania musí dať\nodpoveď na zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia\nv závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.\nVšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu\n(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny\n28\n\nzáklad rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nzákladné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. Ú S 115/03 č. 313/2004).\nŠtruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p.,\ntoto ustanovenie sa primerane použije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.).Toto\nustanovenie sa primerane uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211, § 219 ods. 2 O. s. p.).\nOdôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú\nnámietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci\nvýznam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie\ndôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní\n(II. ÚS 78/05).\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie\nrozhodnutí v zmysle uvedených zákonných ustanovení.“\nNajvyšší súd preskúmal aj ďalšiu dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, pričom\nuviedol:\n„Navrhovateľ v dovolaní namietal, že odvolací súd nepreskúmal dôkazy vyvracajúce\nhmotnoprávne závery súdu prvého stupňa ako aj skutočnosť, že dovolateľ disponujúc\nv rozhodnom čase živnostenským oprávnením spĺňal všetky zákonné predpoklady na to, aby\nsa stal majiteľom bežného účtu v banke zriadenom podľa Hospodárskeho zákonníka,\nrovnako namietal, že oporu nemá skutkový záver súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil\naj odvolací súd, že bežný účet č. 18341-022 bol riadne otvorený a jeho majiteľom bol\n. V dovolaní namietol dovolateľ aj spôsob, akým sa odvolací súd vysporiadal\ns otázkou premlčania a nesúhlasí ani s rozhodnutím odvolacieho súdu, pokiaľ ide\no zamietnutie návrhu na zmenu žaloby.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky k uvedeným námietkam navrhovateľa uvádza, že\nv tomto prípade sa námietky navrhovateľa týkajú právneho posúdenia. Ustanovenie § 237\nods. 1 písm. f) O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne\ns faktickou procesnou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým\nv napadnutom\n\nrozhodnutí.\n\nPrávne\n\nposúdenie\n\nveci\n\nsúdom\n\nje\n\nrealizáciou\n\njeho\n\nrozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1\n29\n\npísm. f) O. s. p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú\npovinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či konanie nie je postihnuté inou vadou,\nktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),\nkeďže iná vada je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237\nods. 1 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a je právne relevantná, ak mala za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu\nopodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je\ndovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad v prejednávanej veci však\nnejde.\nK námietke dovolateľa ohľadne nepreskúmania dôkazov a následne nesprávneho\nprávneho posúdenia veci... Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom,\nsamo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle\n§ 237 ods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by\ntvrdenia navrhovateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú\nnesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania\nv zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil\nsprávny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádzalo do úvahy až vtedy, ak by dovolanie\nbolo procesné prípustné, ale o takýto prípad v danej veci nejde.“\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa zamietnutia návrhu na zmenu návrhu\nodvolacím súdom, najvyšší súd uviedol:\n„Navrhovateľ v dovolaní namietal, že nebol dôvod pre postup odvolacieho súdu,\nktorým zamietol jeho návrh na zmenu petitu, keďže výsledky doterajšieho konania mohli byť\npodkladom pre konanie o zmenenom návrhu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu\ntýkajúcom sa rozširovania návrhu na začatie konania, ktorý odvolateľ zdôvodňoval, že ide\no kapitalizáciu úroku. Odvolací súd správne vyhodnotil a posúdil návrh odvolateľa na\nrozšírenie návrhu podľa Hospodárskeho zákonníka, ktorý pojem kapitalizovaný úrok\nnepozná, rovnako ani úrok z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky. Dovolací súd\n30\n\npoukazuje na skutočnosť, že ak by odvolací súd rozhodol o niečom, o čom nebolo\nrozhodnuté súdom prvého stupňa, došlo by k porušeniu vecnej príslušnosti súdu. Takýto\npostup by bol v rozpore aj s koncentračnou zásadou čoraz významnejšie presadzovanou\nv občianskom súdnom konaní.\nDovolací súd preto dovolanie dovolateľa vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na\nrozšírenie návrhu odmietol, keďže v predmetnej veci voči tomuto výroku odvolanie nie je\nprípustné (§ 202 ods. 3 písm. f/ O. s. p.), resp. dovolací súd nie je funkčne príslušným, aby\nrozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 10a ods. 2 O. s. p.).“\nNajvyšší súd ako dovolací súd sa vysporiadal aj s návrhom sťažovateľa na zmenu\nnávrhu, pričom uviedol:\n„Dovolateľ podaním došlým na dovolací súd 31. júla 2015 aktualizoval návrh výroku\nrozhodnutia tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi škodu 274 553 256 eur\ns kapitalizovaným úrokom 35 % p. a. od 31. júla 2015 do zaplatenia.\nDovolací súd návrh na zmenu petitu zamietol z týchto dôvodov:\n1.) Podľa ust. § 243c O. s. p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane\nustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné,\nustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.\n2.) Podľa ust. § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné\nrozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.\nDovolací súd pri svojom rozhodnutí o zmene návrhu vychádzal z vyššie uvedených\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku, keďže predmetom dovolania môže byť len\nprávoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa, dovolací súd\nkonštatoval, že predmetom odvolacieho konania vedeného na odvolacom súde pod\nsp. zn. 3 Obo/41/2013 medzi označenými účastníkmi konania bola náhrada škody\n3 416 523,93 eur. O tomto predmete bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom odvolacieho\nsúdu zo dňa 19. júna 2014 pod sp. zn. 3 Obo/41/2013. Preto dovolací súd môže rozhodovať\no dovolaní dovolateľa len v intenciách rozhodnutia právoplatného rozsudku odvolacieho\nsúdu, teda o výške škody, ktorá bola predmetom odvolacieho konania.\nNávrh dovolateľa na zmenu návrhu týkajúcu sa výšky škody dovolací súd musel\nzamietnuť, keďže Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 243c možnosť pripustiť zmenu\n\n31\n\nnávrhu v dovolacom konaní dovolaciemu súdu neumožňuje a pripustenie takejto zmeny\nby znamenalo porušenie zákona.“\nK náhrade trov dovolacieho konania najvyšší súd uviedol:\n„O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa ust. § 243b ods. 5\nv spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že právo na ich náhradu vzniklo\nodporcovi a vedľajším účastníkom na strane odporcu. Keďže odporcovi trovy dovolacieho\nkonania nevznikli, dovolací súd mu ich nepriznal. Vedľajším účastníkom na strane odporcu\ntrovy dovolacieho konania vznikli titulom trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky\nč. 655/2004 Z. z. Tarifná odmena za 1 úkon právnej pomoci − vyjadrenie sa\nk dovolaniu navrhovateľa vo výške 7 259,09 eur je znížená v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky\nč. 655/2004 Z. z. o 50 %, keďže právny zástupca zastupoval troch vedľajších účastníkov,\nčo predstavuje čiastku 3 629,55 eur + režijný paušál 8,04 eur + 20 % DPH podľa § 18\nods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., čo je 727,52 eur. Odmena advokáta a režijný paušál spolu\ns DPH za zastupovanie 1 osoby predstavuje 4 365,11 eur a za zastupovanie troch osôb\ntrovy právneho zastúpenia predstavujú celkovú výšku 13 095,33 eur.“\nSťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením\nz 26. novembra 2015. Vo svojej argumentácii poukazuje na to, že v dovolaní namietal\ndovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP na tom základe, že odvolací súd v spojení\nso súdom prvého stupňa nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Namieta, že najvyšší\nsúd ako dovolací súd v uznesení z 25. apríla 2013 považoval nedostatočné odôvodnenie\nza dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, pričom v tomto prípade posúdil túto\nskutočnosť odlišne. Sťažovateľ namieta rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu\no zamietnutí návrhu na zmenu návrhu, a to skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol z iných ako\nzákonných dôvodov, rovnako aj to, že najvyšší súd mu nedoručil vyjadrenie vedľajších\núčastníkov k dovolaniu, a tiež namieta rozhodnutie o náhrade trov dovolacieho konania –\nv rámci toho namieta nesprávnu aplikáciu, resp. neaplikovanie § 148 ods. 1 a § 150 ods. 1\nOSP.\n32\n\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že v predmetnej veci nebol\ndaný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP – poukázal na odôvodnenie najvyššieho\nsúdu ako odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom krajského súdu,\npoukázal na jednotlivé aspekty týkajúce sa prípadnej zodpovednosti odporcu za škodu,\nktorú si uplatnil sťažovateľ – majiteľ špecifikovaného bežného účtu, a tiež začiatok plynutia\npremlčacej lehoty. Dospel k záveru, že predmetné rozsudky súdov nižšieho stupňa sú riadne\nodôvodnené, preto nemožno akceptovať námietku sťažovateľa o odňatí možnosti konať\npodľa § 237 písm. f) OSP. Z tohto pohľadu neobstojí námietka sťažovateľa, že najvyšší súd\nako dovolací súd sa odchýlil od svojho predchádzajúceho uznesenia z 25. apríla 2013, keď\nzrušil rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu pre nedostatočné odôvodnenie,\nčo považoval za vadu podľa § 237 písm. f) OSP. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nnevyplýva záver, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia nepovažuje za vadu podľa\n§ 237 písm. f) OSP, ale záver, že rozsudky konajúcich súdov považuje za riadne\nodôvodnené, preto nemožno uvažovať o vade podľa § 237 písm. f) OSP.\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nedoručení vyjadrenia vedľajších účastníkov\nk dovolaniu, je potrebné uviesť, že ústavný súd vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že\nnedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav\nnerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti\nkonania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05,\nI. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, IV. ÚS 19/2012), a možno ho kvalifikovať ako odňatie\nmožnosti konať pred súdom (I. ÚS 156/07).\nZároveň však ústavný súd pripustil (IV. ÚS 19/2012), že v niektorej veci môže byť\nabsencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania\nprávne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku\nnezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď\nvyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom\nprostriedku). Napríklad v uznesení sp. zn. IV. ÚS 462/2010 z 20. decembra 2010 ústavný\nsúd akcentoval, že prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie bezodkladne\n33\n\nostatným účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má\npovinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu\nz Občianskeho súdneho poriadku (§ 209a ods. 1 OSP a ani z iných jeho ustanovení)\nnevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva ani povinnosť odvolacieho súdu\npredložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého\núčastníka konania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide o odvolacie konanie\nuskutočňované bez nariadenia ústneho pojednávania, malo by byť vyjadrenie k opravnému\nprostriedku poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi konania.\nPodľa právneho názoru ústavného súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu\ndruhého účastníka konania by malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi\nvtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.\nIný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany\nby mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania\nsa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru\nústavného súdu by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného (prehnaného) právneho\nformalizmu odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným\nformalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych\nstránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel\nprávnej úpravy). Z týchto dôvodov ústavný súd v ďalšom vychádzal z názoru, že odňatie\nmožnosti konať pred súdom nemusí samo osebe bezvýnimočne zakladať skutočnosť,\nže odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu\n(IV. ÚS 19/2012). Tieto právne závery možno primerane aplikovať aj pri doručovaní\nvyjadrenia účastníka konania v dovolacom konaní.\nAj ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov\nširšieho konceptu spravodlivého procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá\nprimeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do\npodstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis proti jej protistrane...“ (rozsudok vo veci\nNiederöst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997, bod 23).\n\n34\n\nEurópsky súd pre ľudské práva ďalej uviedol, že „koncept spravodlivého procesu\nv sebe v podstate implikuje právo procesných strán zoznámiť sa so všetkými predloženými\ndôkazmi a doručenými pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“ (Nideröst-Huber proti\nŠvajčiarsku, bod 24).\nVo svojej judikatúre však ESĽP tiež pripustil, že právo na kontradiktórne konanie nie\nje absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť v závislosti od špecifických okolností prejednávanej\nveci (porovnaj napr. rozsudky vo veciach Čičmanec proti Slovenskej republike\nz 28. 6. 2016, Vokoun proti Českej republike z 3. 7. 2008).\nV niektorých výnimočných prípadoch dospel ESĽP v minulosti k záveru,\nže neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní a nemožnosť\nsťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces.\nUrobil tak napríklad v prípade, keď priznanie tých práv a možností, ktorých bol sťažovateľ\nv skutočnosti pozbavený, by nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, keďže zvolený\nprávny prístup nedával priestor na ďalšiu diskusiu (pozri rozsudok vo veci Čičmanec proti\nSlovenskej republike, bod 60). Podľa ESĽP ide tiež o to, či sa sťažovateľ mohol alebo\nnemohol účinne brániť práve z toho dôvodu, že mu nebolo doručené uvedené vyjadrenie, to\nznamená, či by doručenie uvedeného vyjadrenia malo dopad na výsledok sporu alebo nie\n(porovnaj rozsudok vo veci Verdú Verdú proti Španielsku z 15. 2. 2007, bod 25).\nV prerokúvanom prípade podali vedľajší účastníci vyjadrenie k dovolaniu\nsťažovateľa, v ktorom sa vyjadrili k námietke sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť\nkonať pred súdom z dôvodu, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nebol dostatočne\nodôvodnený. Následne vedľajší účastníci uviedli svoju argumentáciu týkajúcu sa právneho\nposúdenia veci samej – k absencii právnej kvalifikácie nároku uplatneného sťažovateľom\na tiež k otázke plynutia premlčacej lehoty a pod.\nV tejto súvislosti považuje ústavný súd za relevantné, že z odôvodnenia napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa nezaoberal námietkami sťažovateľa\npodľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, keďže tieto nezakladajú samy osebe prípustnosť\ndovolania. Preto je zrejmé, že najvyšší súd neprihliadol a ani sa nijako vecne nevysporiadal\n35\n\ns argumentáciou sťažovateľa ako dovolateľa a taktiež ani s argumentáciou vedľajších\núčastníkov v ich vyjadrení, ktorými títo účastníci vyjadrili svoju právnu kvalifikáciu veci\nsamej.\nNajvyšší súd sa v napadnutom uznesení vysporiadal s existenciou dovolacích\ndôvodov podľa § 237 OSP s tým, že osobitne skúmal existenciu dovolacieho dôvodu podľa\n§ 237 ods. 1 písm. f) OSP vzhľadom na to, že sťažovateľ namietal, že mu nedostatočným\nodôvodnením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu bola odňatá možnosť konať pred\nsúdom.\nÚstavný súd považuje v tejto súvislosti za relevantné, že dovolací súd existenciu\ndovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 OSP skúma vždy, t. j. aj v prípade, ak ich dovolateľ\nneuplatnil v dovolaní, v tomto smere teda najvyšší súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi\ndovolania (§ 242 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd pri\nskúmaní existencie dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 OSP uplatňuje plnú jurisdikciu,\nnie je viazaný petitom dovolania a konkrétnou argumentáciou účastníkov konania. Je\npotrebné prihliadnuť aj na to, že kvalita odôvodnenia súdneho rozhodnutia je daná\nzákonnými kritériami (§ 157 ods. 2 OSP) a taktiež konkrétny obsah dovolacieho dôvodu\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP bol vymedzený početnou judikatúrou najvyššieho súdu\na podporne aj judikatúrou ústavného súdu a ESĽP. Z tohto pohľadu možno uzavrieť, že ani\ndovolacia argumentácia sťažovateľa a ani argumentácia vedľajších účastníkov v ich\nvyjadrení nepredstavovala pre najvyšší súd záväzné vymedzenie predmetu dovolacieho\nkonania.\nSťažovateľ navyše v sťažnosti nijako neuvádza, ako mu nedoručenie vyjadrenia\nvedľajších účastníkov znemožnilo účinne brániť svoj nárok, t. j. účinne uplatniť všetky\ndôvody, ktorými preukazoval existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP. Taktiež neuvádza, ako mohlo doručenie vyjadrenia vedľajších účastníkov docieliť iný\nvýsledok dovolacieho konania. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza také konkrétne a zásadné\nskutočnosti, ku ktorým sa nemal možnosť vyjadriť z dôvodu nedoručenia vyjadrenia\nvedľajších účastníkov, v zásade namieta len samotný fakt nedoručenia tohto vyjadrenia.\nVychádzajúc z týchto skutočností a s poukazom na citovanú judikatúru, ústavný súd dospel\n36\n\nk\n\nzáveru,\n\nže\n\ntoto\n\npochybenie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nako\n\ndovolacieho\n\nsúdu\n\n–\n\nnedoručenie vyjadrenia vedľajších účastníkov – nemalo takú intenzitu, aby bolo možné\nuvažovať o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne vysvetlil aj dôvod, prečo zamietol\nnávrh sťažovateľa na zmenu návrhu. Z tohto pohľadu ústavný súd nepovažuje napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, prípadne zjavne neodôvodnené.\nÚstavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by umožňovali záver o porušení\nzákladného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu\npostupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 26. novembra 2015.\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa smerujúcu k výroku napadnutého uznesenia,\nktorým najvyšší súd priznal vedľajším účastníkom právo na náhradu trov dovolacieho\nkonania, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí, že\npochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahujú samy osebe takú\nintenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek\nsa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov\nkonania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi\nvedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania\nsa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu\nextrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03,\nII. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013,\nIV. ÚS 192/2014).\nV tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na to, že nezistil opodstatnenosť námietok\nsťažovateľa v sťažnosti smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu\nz 26. novembra 2015 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Nezistil ani porušenie\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti\ns rozhodovaní o náhrade trov dovolacieho konania extrémnym spôsobom, preto dospel\n37\n\nústavný súd k záveru, že námietky sťažovateľa týkajúce sa napadnutého uznesenia v časti\nnáhrady trov konania nemajú samy osebe takú závažnosť, aby viedli k záveru o porušení\nsťažovateľom označených práv.\nV tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného\nsúdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje\nsvojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti\nnezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len\nna jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné\na neudržateľné.\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho\nsúdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny\nnázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného\nsúdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\nnajvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n38\n\nV Košiciach 7. septembra 2016\n\n39", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "opravný prostriedok-riadny", "dovolanie-dovolacie dôvody", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "úrok z omeškania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "arbitrárnosť", "premlčanie-premlčanie v obchodnom práve", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "opravný prostriedok-riadny", "dovolanie-dovolacie dôvody", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "úrok z omeškania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "arbitrárnosť", "premlčanie-premlčanie v obchodnom práve"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fa01ddab-ba26-4724-a7f7-0bf9fb3006ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 192/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 192/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa01ddab-ba26-4724-a7f7-0bf9fb3006ea"}, {"guid": "ussr:43d204a6-8848-48ff-95d2-01506a104e1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/2013 z 4. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-04", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:43d204a6-8848-48ff-95d2-01506a104e1a"}, {"guid": "ussr:fbb1e98a-6f56-4784-9d65-bc1536c93f8f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fbb1e98a-6f56-4784-9d65-bc1536c93f8f"}, {"guid": "ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 462/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 462/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144"}, {"guid": "ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/2010 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 602, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1"}, {"guid": "ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 237/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 477, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3"}, {"guid": "ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0"}, {"guid": "ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 184/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/09 z 9. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-09", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:5ec5b8f5-151f-42e7-abca-f785c77c5e33", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ec5b8f5-151f-42e7-abca-f785c77c5e33"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 335/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1"}, {"guid": "ussr:ac22e011-9989-4698-9bea-835a846184d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 228/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 228/06 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac22e011-9989-4698-9bea-835a846184d1"}, {"guid": "ussr:0203fcbc-aa8a-4c3a-910d-4758b8421624", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/07 z 28. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0203fcbc-aa8a-4c3a-910d-4758b8421624"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 45/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 45/06 z 20. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-20", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db"}, {"guid": "ussr:907f1bbd-ec2d-43dd-ae7f-559c0fffdac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 2/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:907f1bbd-ec2d-43dd-ae7f-559c0fffdac1"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}, {"guid": "ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-09", "citacie_n": 1767, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8"}, {"guid": "ussr:a06cf2b3-f623-443c-ad9a-58ca62360dcc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/03 z 22. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-22", "citacie_n": 463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a06cf2b3-f623-443c-ad9a-58ca62360dcc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c48c1005-0f4b-435b-92d7-d991dd24d5ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.30.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 30/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 30/2019 z 24. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-24", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.30.2019.1"}, {"guid": "ussr:dad8ab4d-a853-4ce1-a32b-d3dbf771522f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.679.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 679/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 679/2018 z 13. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.679.2018.1"}, {"guid": "ussr:7ea7865d-7f9f-4210-a296-6b78c36873fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.674.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 674/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 674/2018 z 6. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.674.2018.1"}, {"guid": "ussr:c1e89d10-3e58-4b18-bd60-bfd789035f2f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.383.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/2018 z 20. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.383.2018.1"}, {"guid": "ussr:35963b50-315e-48f1-9975-d2cad8d33999", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.311.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.311.2018.1"}, {"guid": "ussr:7adbb80b-6483-408d-ac0a-cf35a231d7ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.168.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 168/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 168/2018 z 6. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.168.2018.1"}, {"guid": "ussr:b2d44f3d-04ab-451d-bfac-5ded9bb9e910", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.723.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 723/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 723/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.723.2017.1"}, {"guid": "ussr:ab2967ca-7d3e-45c6-b481-24293f20ec70", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.587.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 587/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 587/2017 z 5. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.587.2017.1"}, {"guid": "ussr:76598821-47d5-444f-b20b-a3898464236a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.574.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 574/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 574/2017 z 14. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.574.2017.1"}, {"guid": "ussr:53301ddb-e1d5-4fdf-a26c-ad7e72ddf659", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.564.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 564/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 564/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.564.2017.1"}, {"guid": "ussr:50391564-5032-44c7-9232-6cefa06e07b9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.410.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 410/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/2017 z 22. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-22", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.410.2017.1"}, {"guid": "ussr:0cff49bf-ddda-4aa1-9f52-aa5a8017c068", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.354.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 354/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 354/2017 z 15. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.354.2017.1"}, {"guid": "ussr:4dee018c-010e-48a7-8795-a4466b64fb6a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.322.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 322/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 322/2017 z 10. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.322.2017.1"}, {"guid": "ussr:71028fae-9c37-44e6-ae14-f8c1953c3618", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.272.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 272/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 272/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.272.2017.1"}, {"guid": "ussr:1ee12890-08b7-4da2-ab1b-cd1b9003f2aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.266.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 266/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 266/2017 z 12. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.266.2017.1"}, {"guid": "ussr:3edb6bc2-f9c2-46e9-b018-e4ce9ceef5eb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.206.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 206/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 206/2017 z 23. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.206.2017.1"}, {"guid": "ussr:10222ee2-1ee0-4b07-b6c2-a46d59b368cd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.154.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 154/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 154/2017 z 2. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.154.2017.1"}]}