{"guid": "ussr:e705d964-f5e8-4c53-948e-a9705fd511d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.638.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 638/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 638/2016 z 11. 8. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. augusta 2016, sp. zn. II. ÚS 638/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.638.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2016-08-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e705d964-f5e8-4c53-948e-a9705fd511d1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.638.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.638.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.638.2016.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 638/2016-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. augusta 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\na zo sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\na\n\n, obaja bytom\n\n, zastúpených advokátom\n\nJUDr. Rudolfom Žiklom, Tichá 18, Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 28 C 41/2013 z 31. marca\n2014 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 735/2014 z 30. septembra 2015,\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára\n2016 osobne doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) a\n\n(ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), obaja bytom Ukrajinská 38,\n\nKošice, zastúpených advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom, Tichá 18, Košice, ktorou\nnamietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 C 41/2013\nz 31. marca 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského\nsúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 735/2014 z 30. septembra 2015\n(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi\nkonania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 28 C 41/2013 vo veci určenia vlastníckeho\npráva v postavení navrhovateľov. Sťažovatelia sa návrhom doručeným okresnému súdu\n18. marca 2013 proti odporkyni v 1. rade a odporcovi v 2. rade domáhali určenia,\nže sťažovateľ v 1. rade je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 4/10 k celku,\nsťažovateľka je vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 4/10 k celku, sťažovateľ\nv 1. rade a sťažovateľka v 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi spoluvlastníckeho\npodielu o veľkosti 2/10 k celku na nehnuteľnostiach bližšie určených v návrhu (ďalej len\n„nehnuteľnosti“). Sťažovatelia v návrhu tvrdili, že darovacou zmluvou z 30. apríla 1996\ndarovali odporkyni v 1. rade spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach (vo výmere\n½ k celku), pričom za tento dar sa odporkyňa v 1. rade zaviazala poskytnúť sťažovateľom\nmajetkovú protihodnotu, ktorou boli členské práva a povinnosti v Stavebnom bytovom\ndružstve Košice IV, s ktorými bol spojený nájom bytu bližšie určený v návrhu, a zaplatenie\nzostatku pôžičky sťažovateľov proti\n\n, v sume 17 500 Sk,\n\nz dôvodu čoho je darovacia zmluva neplatná.\nNapadnutým rozsudkom okresného súdu bol návrh sťažovateľov zamietnutý.\nNa základe odvolania sťažovateľov krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu\nprvého stupňa potvrdil ako vecne správny.\nSťažovatelia namietajú, že v napadnutých rozsudkoch okresného súdu a krajského\nsúdu absentuje «logické zdôvodnenie stavu a síce, že obdarovaná nemala právnu povinnosť\n\n2\n\nplniť za dar... ale aj napriek tomu za dar poskytla vysoké majetkové protiplnenia!? Údajne\npodľa názoru súdov išlo iba len o faktický úkon obdarovanej, nemajúci k darovaniu priamy\nvzťah!?... Súdy vôbec v odôvodnení rozsudkov neustálili, nevysvetlili a dôkazovo neozrejmili\nmotív konania žalovanej a síce prečo vôbec v súvislosti s „darovaním“ /ako toto sama\ntvrdila/ poskytla vysoké majetkové plnenie v prospech darcov, ak na to nemala žiadnu\nprávnu povinnosť?».\nSťažovatelia v sťažnosti argumentujú, že «medzi účastníkmi konania bola uzatvorená\nv súvislosti s predmetným darovaním tzv. tichá dohoda, ktorej obsah súdy vôbec neskúmali,\nneustálili a v konaní jej vôbec nevenovali žiadnu pozornosť. Tento záver odôvodňuje\nfaktické konanie a správanie sa účastníkov darovacej zmluvy, ktoré bolo v čase uzatvárania\ndarovacej zmluvy vzájomne podmienené. Podľa nášho názoru bolo prvoradou povinnosťou\nsúdu v konaní ako predbežnú vyriešiť otázku platnosti, alebo neplatnosti darovacej zmluvy\na to v príčinnej súvislosti s existenciou vyššie spomínanej tichej dohody, ktorá vzhľadom\nna konanie a správanie účastníkov fakticky uzatvorená bola, pretože v opačnom prípade by\nsa „darovanie“ v priestore a čase neuskutočnilo z dôvodu zaťaženia nehnuteľností.».\nPodľa sťažovateľov všeobecné súdy v ich veci nezodpovedali všetky otázky\nzásadného skutkového významu, ktoré sú „veľmi významné pre kvalifikované rozsúdenie\nveci“. V tejto súvislosti namietajú predovšetkým to, že\n«- súdy... nezdôvodnili tvrdenia obdarovanej... a jej manžela..., ktorí nezávisle\nna tomto konaní tvrdia, že za „dar poskytli majetkové protiplnenia a síce zaplatili dlh banke\nza darcov a previedli na nich družstevný byt...\n- ako nanajvýš rozporuplná sa javí „svedecká“ výpoveď Nováka st. v súdnom\nkonaní, ktorý v priestupkovom konaní tvrdí, že za dar poskytli darcom protiplnenia\nmajetkovej povahy, ale v súdnom konaní tvrdí, že to nebolo dohodnuté, teda na to nemali\nprávnu povinnosť...\n- súdy nepovažovali za potrebné ustáliť, skúmať a riadne zdôvodniť významnú otázku\nprečo vlastne obdarovaná poskytla sťažovateľom majetkové protiplnenia vysokej hodnoty...\n\n3\n\n- prečo sťažovatelia prijali plnenia tak vysokej majetkovej hodnoty, ak podľa názoru\npojednávajúcich súdov na toto nemali právny nárok? Súdy neskúmali... motív strán, ktorý\nich viedol k vzájomne podmienenému konaniu...\n- v súvislosti so sporným darovaním sa súdy vôbec nepovažovali za potrebné\nvysporiadať so záložnými právami banky, ktoré v tom čase na nehnuteľnostiach viazli\na ktoré bolo predovšetkým potrebné riešiť ako prvoradé.\n- prečo obdarovaná nikdy nepožadovala od darcov... vrátenie poskytnutých vysokých\nmajetkových protiplnení...\n- prečo vôbec obdarovaná zaplatila za darcov pôžičku v banke a prišla tak\no pomerne značné majetkové hodnoty, ak predsa mohla pohodlne vyčkať až darcovia svoj\ndlh banke splatia formou splátok a potom mohla s darcami začať rokovania o darovaní\nformou bezplatného získania predmetu daru?\n- prečo sa obdarovaná nesprávala v čase darovania tak, že ak mala v tom čase\nna jednorazové zaplatenie dlžoby banke, nepožičala darcom financie, ktorými by títo dlh\nbanke zaplatili...».\nZodpovedanie uvedených otázok má (malo mať) podľa názoru sťažovateľov\npre rozhodnutie v ich veci zásadný význam, keďže «Správne zodpovedanie vyššie\nuvedených otázok osvedčuje tvrdenie o existencii „tichej dohody“ medzi účastníkmi\ndarovacej zmluvy.».\nVšeobecné súdy podľa názoru sťažovateľov „vmanévrovali celú záležitosť do\npolohy, že za platnú uznali darovaciu zmluvu, ktorá evidentne vykazuje znaky simulovaného\nprávneho úkonu, čo vo svojej podstate znamená hrubé porušenie platného práva\na v právnom štáte je nebezpečným precedensom z dôvodu, že nielenže znamená porušenie\npráva, ale významnou mierou narúša právnu istotu všetkých účastníkov spornej darovacej\nzmluvy“. Vzhľadom na uvedené sú napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu\n„nelogické, nevychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu veci, dôkazovo sú\nvyhodnotené jednostranne, sú nepresvedčivé a naznačujú svojvôľu súdov“.\n\n4\n\nNa základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Ústavné právo sťažovateľov na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.\n28 C/41/2013-154 zo dňa 31. 03. 2014 /právoplatný a vykonateľný dňom 27. 11. 2015\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/735/2014-201 z 30. 09. 2015\n/právoplatný a vykonateľný dňom 27. 11. 2015/ porušené boli.\n2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Košice II. sp. zn. 28 C/41/2013-154\nzo dňa 31. 03. 2014 /právoplatný a vykonateľný dňom 27. 11. 2015/, v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Košiciach č. k. 3 Co/735/2014-201 z 30. 09. 2015 /právoplatný\na vykonateľný dňom 27. 11. 2015/ a vec vracia súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n3. Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje Okresný súd Košice II a Krajský súd\nv Košiciach spoločne a nerozdielne nahradiť trovy právnej pomoci poskytnutej pred\nÚstavným súdom Slovenskej republiky k rukám advokáta JUDr. Rudolfa Žiklu so sídlom\nkancelárie Košice, Tichá č. 18, ktoré budú vyčíslené osobitným podaním a to do jedného\nmesiaca od doručenia Nálezu Ústavného súdu SR.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n\n5\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovatelia tvrdia, že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu,\nktoré sú podľa ich názoru arbitrárne a neodôvodnené, došlo k porušeniu ich základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie označených práv garantovaných ústavou\na dohovorom sťažovatelia odôvodňujú tým, že okresný súd ani krajský súd nezodpovedali\nvšetky otázky zásadného skutkového významu, pričom «Správne zodpovedanie vyššie\nuvedených otázok osvedčuje tvrdenie o existencii „tichej dohody“ medzi účastníkmi\ndarovacej zmluvy.».\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\nÚstavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo\nna spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n\n6\n\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nokresného súdu\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).\nSúčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého\nprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.\nPreto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť\ntejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten\norgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu\n(IV. ÚS 128/04).\nV posudzovanom prípade mohli sťažovatelia namietať porušenie v sťažnosti\noznačených práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného súdu\npodaním odvolania (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský\nsúd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade\nvylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok\nsvojej právomoci.\n\n7\n\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu\nV rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil\nna posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom\nprerokovaní je tiež posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd\nvychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nÚstavný súd zároveň vychádzal zo skutočnosti, že vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto v súlade so svojou ustálenou judikatúrou\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,\nak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok\n\n8\n\nporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02 atď.).\nVychádzajúc z uvedených východísk, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu, ktorým bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený v súlade s § 219\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako vecne správny, v ktorom sa\nk odvolacím námietkam sťažovateľov predovšetkým uvádza:\n«Odvolacie argumenty navrhovateľov, ani skutočnosti uvedené v odvolaní,\nneumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého\nrozsudku. Navyše, odvolací súd poukazuje na obsah odvolania, v ktorom navrhovatelia\npod bodom 3/ na strane 9 uvádzajú, že „vôľa darcov bola darovať len 1/2 nového domu“,\npreto navrhovateľom dodnes nie je zrejmé, ako sa do predmetu daru dostal aj starý dom\ns pozemkom. Aj toto, zjavne nové, tvrdenie navrhovateľov svedčí o ich úmysle darovať\nsporné nehnuteľnosti odporkyni v 1. rade (hoci uvedeným tvrdením navrhovatelia fakticky\nnenapádajú platnosť celej darovacej zmluvy, a vzhľadom na toto tvrdenie by neplatnosť\ndarovacej zmluvy mal spôsobiť nedostatok vôle navrhovateľov darovať nehnuteľnosti\nv takom rozsahu ako sú uvedené v darovacej zmluve, a nie odplatnosť darovania). Vyššie,\nuvedené len potvrdzuje správnosť úvah a záverov súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal\nz vnútornej rozpornosti tvrdení samotných navrhovateľov, ktorých vyjadrenia ohľadne\nodplatnosti darovania sa pohybovali v spektre od kategorického tvrdenia o tom, že\nodporkyňa v 1. rade sa zaviazala poskytnúť im za dar protihodnotu (previesť členské práva\na povinnosti a zaplatiť za nich pôžičku), až po diametrálne odlišné tvrdenia, že byt (členský\npodiel v bytovom družstve) v súvislosti s darovaním nehnuteľností vôbec nebol predmetom\npozornosti účastníkov a že splatenie pôžičky za navrhovateľov navrhla samotná odporkyňa\nv 1. rade, pričom k darovaniu nehnuteľností by došlo i bez tohto plnenia odporkyne\nv 1. rade. Vzhľadom na vnútornú rozpornosť tvrdení navrhovateľov počas celého konania,\nvrátane odvolacieho, a za situácie, keď odporcovia v konaní odplatnosť prevodu\nnehnuteľností na odporkyňu v 1. rade popierali, tak súd prvého stupňa, ako ani odvolací\nsúd, nemohol bez preukázania tvrdení navrhovateľov inými dôkazmi, z ich pravdivosti\nbez ďalšieho vychádzať.\n\n9\n\nV nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd poukazuje na to, že navrhovanie\ndôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1), pričom\npovinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe\na vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena\nv rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho\nprocesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie\nsúdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom\nv opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil\nsvoju dôkaznú povinnosť.\nSplnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena.\nDôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť\núčastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov.\nV praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné\nzdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie\núčastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho\nuplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú\nvšetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek\ntomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí\nrozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu\núčastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné\nbremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného\npráva, v danom prípade na žalobcovi.»\nVzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého\nrozsudku okresného súdu, t. j. postupoval v súlade s v čase rozhodovania platným § 219\nods. 2 OSP, a s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia\nrozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane\n(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považuje\nza potrebné poukázať i na to, že už okresný súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom\nvysporiadal so zásadnými námietkami sťažovateľov, ktorými spochybňovali platnosť\n\n10\n\ndarovacej zmluvy, a to s prihliadnutím na „poskytnutie vysokých majetkových plnení“ v ich\nprospech.\nOkresný súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku k skutkovému stavu\nprerokúvanej veci uviedol, že:\n«... nemal v konaní za bezpečne preukázanú skutočnosť, na ktorej navrhovatelia\nskutkovo založili svoj nárok a na nich vo vzťahu k preukázaniu tejto skutočnosti preto viazlo\ni dôkazné bremeno, že odporkyňa v 1. rade dohodou s navrhovateľmi prevzala právnu\npovinnosť poskytnúť navrhovateľom za darovanie nehnuteľností protiplnenie v podobe\nbezodplatného prevodu členských práv a povinností v bytovom družstve, s ktorými bol\nspojený nájom bytu... v Košiciach a vo forme tiež splnenia záväzku navrhovateľov zo zmluvy\no pôžičke voči veriteľovi\n\nVo svojich úvahách vedúcich k tomuto\n\nskutkovému záveru súd vyšiel predovšetkým z vnútornej rozpornosti tvrdení samotných\nnavrhovateľov, ktorých vyjadrenia ohľadne odplatnosti darovania sa pohybovali v spektre\nod kategorického tvrdenia o tom, že odporkyňa v 1. rade sa zaviazala poskytnúť im za dar\nprotihodnotu (previesť členské práva a povinnosti a zaplatiť za nich pôžičku) až\npo diametrálne odlišné tvrdenia, že byt (členský podiel v bytovom družstve) v súvislosti\ns darovaním nehnuteľností vôbec nebol predmetom pozornosti účastníkov a že splatenie\npôžičky za navrhovateľov navrhla samotná odporkyňa v 1. rade, pričom k darovaniu\nnehnuteľností by došlo i bez tohto plnenia odporkyne v 1. rade. Vzhľadom na vnútornú\nrozpornosť tvrdení navrhovateľov, za situácie keď odporcovia v konaní odplatnosť prevodu\nnehnuteľností na odporkyňu v 1. rade popierali a keďže tvrdenie o odplatnom prevode\nnehnuteľností bolo v rozpore s obsahom tiež Darovacej zmluvy zo dňa 30. 4. 1996, súd\nprirodzene nemohol bez preukázania tvrdení navrhovateľov inými dôkazmi, z ich\npravdivosti bez ďalšieho vychádzať. Navrhovatelia v konaní preukazovali skutočnosť\nodplatnosti prevodu nehnuteľností na odporkyňu v 1. rade len poukazom na tvrdenia\nodporkyne v 1. rade a\n\nv iných konaniach. Ostatné z navrhovateľmi\n\npredložených listinných dôkazov vo vzťahu k tejto spornej skutočnosti nemali výpovednú\nhodnotu a navrhovatelia iné dôkazy vykonať v konaní nenavrhovali. Podľa úvahy súdu ani\ntvrdenie odporkyne v 1. rade v inom konaní „aj to darovanie nebolo celkom zadarmo.\nJa som za navrhovateľov vyplatila pôžičku, ktorá ešte viazla na nehnuteľnosti, pretože inak\n\n11\n\nby mi ju nemohli podarovať. Ďalej som darovala pre navrhovateľku v 2. rade aj členský\npodiel z družstevného 2-izbového bytu na\n\nIšlo o môj družstevný byt, kde\n\nsme bývali do roku 1996“ a ani tvrdenie\n\nv inom konaní „za dar...\n\na pozemok sme dali protiplnenie byt... teda moja manželka, plus sme zaplatili zvyšné dlžoby,\nktoré ešte boli nezaplatené asi 20.000,- Sk. Zaplatili sme to za pána\n\na Pani\n\n“, napriek použitým výrazovým prostriedkom, zvlášť slovným spojeniam\n„darovanie nebolo celkom zadarmo“ a „sme dali protiplnenie“ nemajú výpovednú hodnotu\nvo vzťahu k spornej skutočnosti, či k darovaniu nehnuteľností navrhovateľmi došlo oproti\nprevzatiu právnej povinnosti odporkyňou v 1. rade poskytnúť navrhovateľom za prevod\nvlastníctva k nehnuteľnostiam inú hodnotu. Ani tvrdenie odporkyne v 1. rade a ani tvrdenie\ntotiž vo svojom obsahu nevyjadrujú priamu vecnú súvislosť\na obligačnú podmienenosť ich plnenia s darovaním nehnuteľnosti, v tomto zmysle\npredovšetkým, aby sa na odplate za prevod nehnuteľností navrhovatelia s odporkyňou\nv 1. rade pri uzavretí darovacej zmluvy dohodli. Na tomto mieste súd poznamenáva, že\nna základe vykonaného dokazovania bolo v konaní zistené, že na nehnuteľnostiach pred ich\ndarovaním odporkyni viazlo zabezpečovacie obmedzenie prevodu (§ 58 a nasl. Občianskeho\nzákonníka v znení účinnom do 31. 12. 1991), ktoré darovaniu nehnuteľnosti bez súhlasu\nveriteľa objektívne bránilo, čo len korešponduje z neskoršími vyjadreniami navrhovateľov,\nže pôvodne mali vôľu nehnuteľnosti darovať a že s iniciatívou zaplatiť za navrhovateľov\npôžičku prišla sama odporkyňa v 1. rade ako aj s tvrdeniami odporcov, že vyrovnanie\npôžičky a následný výmaz obmedzenia prevodu v katastri nehnuteľností boli predpokladom,\naby k darovaniu vôbec došlo. V procese hodnotenia dôkazov súd nevyhnutne vyšiel\nz existencie blízkeho vzťahu účastníkov (navrhovateľka v 2. rade je matkou odporkyne\nv 1. rade, navrhovateľ v 1. rade je manželom navrhovateľky a nevlastným otcom odporkyne\nv 1. rade, odporkyňa v 1. rade je matkou odporcu v 2. rade), ktorý bol v čase, kedy došlo\nk darovaniu nehnuteľností odporkyni v 1. rade navrhovateľmi oboma sporovými stranami,\npodľa zhodných tvrdení účastníkov dobrý a bezproblémový. Nepochybne typickým znakom\nprávnych vzťahov, do ktorých takéto blízke osoby, ktorých vzťahy nie sú narušené, vstupujú\n(zvlášť rodičia a deti) je neformálnosť, opakovanosť a predovšetkým i bezodplatnosť, preto\nlen sama skutočnosť, že i odporkyňa v 1. rade poskytla navrhovateľom vo väčšej či menšej\nčasovej súvislosti s darovaním bezodplatne nejaké plnenie, sama o sebe bez ďalšieho\n\n12\n\nneznamená, že sa jednalo o odplatu za prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam, pokiaľ\npreukázateľne takéto plnenie nepredstavovalo plnenie právnej povinnosti poskytnúť za dar\nodplatu.»\nTakto ustálený skutkový stav okresný súd následne právne posúdil, pričom\npredovšetkým uviedol, že:\n„Vo všeobecnosti právny vzťah darovania vzniká na základe zmluvy, ktorou darca\nniečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje niečo bezplatne prenechať obdarovanému\na obdarovaný tento dar alebo sľub daru prijíma. Pojmovými znakmi darovacej zmluvy sú\nbezodplatnosť a dobrovoľnosť. O bezodplatnosti je pritom možné hovoriť vtedy, keď\nobdarovaný nemá právnu povinnosť poskytnúť za dar protihodnotu. V danom prípade, ako\nbolo konštatované už na inom mieste tohto odôvodnenia, súd nemal v konaní za preukázanú\nexistenciu právnej povinnosti odporkyne v 1. rade poskytnúť navrhovateľom za dar\nprotihodnotu. Sami navrhovatelia v konečnom dôsledku v konaní tvrdili, že ich vôľou bolo\ndarovať, s tým že sama odporkyňa v 1. rade iniciatívne prejavila vôľu v tejto súvislosti\nza navrhovateľov vyrovnať pozdĺžnosť. Za týchto okolností i keď malo byť plnenie\n(vyrovnanie pôžičky) poskytnuté v časovej súvislosti s darovaním, nie je možné považovať\nho za odplatu, pretože nepredstavovalo zmluvnú podmienku pre uzavretie darovacej zmluvy\na teda nemalo charakter právnej povinnosti. Jednalo sa o faktický úkon odporkyne v 1. rade\nnemajúci k darovaniu ako takému priamy vzťah. Podľa posúdenia súdu voľou účastníkov\nnebolo ani vymeniť spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach za členské práva\na povinnosti v bytovom družstve. Predovšetkým sami účastníci zhodne vylúčili, aby otázka\nprevodu členských práv a povinností v bytovom družstve bola riešená v rámci rokovaní\no uzavretí darovacej zmluvy; zhodne účastníci prezentovali i účel prevodu členských práv\nna navrhovateľku v 2. rade, ktorým bolo vyváženie darovania spoluvlastníckeho podielu\nna nehnuteľnostiach odporkyni v 1. rade vo vzťahu k druhej dcére navrhovateľky v 2. rade,\nz čoho podľa posúdenia súdu nepochybne vyplýva, že ani prevodom členských práv\na povinností v bytovom družstve na navrhovateľku v 2. rade odporkyňa v 1. rade neplnila\nprávnu povinnosť poskytnúť protihodnotu za dar. Na tomto mieste súd pre úplnosť\npoznamenáva, že zmluvnými stranami sledované ekonomické ciele predstavujú z právneho\nhľadiska len vnútornú pohnútku, na ktorú, pokiaľ v právnom úkone nie je prejavená\n\n13\n\nnemožno prihliadať. Rozhodujúcim z hľadiska posúdenia súladu vôle s jej prejavom je, že\nnapriek sledovanému ekonomickému cieľu účastníci uzavreli písomnú darovaciu zmluvu\nv ktorej sa slobodne, vážne, zrozumiteľne a určito dohodli na všetkých podstatných\nnáležitostiach, včítane bezodplatnosti. Takto prejavenú vôľu v zmluve o prevode\nnehnuteľností je podľa názoru súdu potrebné považovať za zodpovedajúcu skutočnej vôli\núčastníkov a ako takú za platnú. Každá iná dohoda neuskutočnená v písomnej forme je\ndohodou neplatnou, vzhľadom na to, že zmluva o prevode nehnuteľnosti musí byť uzavretá\nv písomnej forme (por. rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 191/2009 zo dňa 31. 1. 2011).\nDarovacia zmluva je dvojstranným hmotnoprávnym úkonom a ako taký musí spĺňať\npožiadavky,\n\nstanovené\n\nvšeobecnou\n\nčasťou\n\nObčianskeho\n\nzákonníka,\n\nkonkrétne\n\nustanoveniami § 37 a nasl., pre právne úkony ako prejavy vôle účastníkov\nobčianskoprávnych vzťahov. Právny úkon musí byť urobený slobodne a vážne, určite\na zrozumiteľne (§ 37 ods. 1), jeho predmetom nesmie byť plnenie nemožné (§ 37 ods. 2)\nnesmie obsahom alebo účelom odporovať zákonu, alebo ho obchádzať a nesmie sa priečiť\ndobrým mravom (§ 39). Len pri dodržaní uvedených požiadaviek je právny úkon platný,\npričom tieto požiadavky sa musia vzťahovať na všetky podstatné náležitosti darovacej\nzmluvy - jej účastníkov, predmet daru, dobrovoľnosť a bezodplatnosť, a to ku dňu uzavretia\n(podpísania) takejto zmluvy. Darovacia zmluva zo dňa 30. 4. 1996 spĺňa podľa posúdenia\nsúdu všetky tieto zákonné predpoklady a tak uzavrel, že táto zmluva je platným právnym\núkonom, následkom ktorého odporkyňa v 1. rade nadobudla a navrhovatelia stratili\nvlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnostiach o veľkosti 1/2 k celku.\nZa tohto stavu súd výlučné vlastnícke právo navrhovateľov k nehnuteľnostiam určiť\nnemohol, keďže to nezodpovedá v konaní zisteným skutočnostiam. Riadiac sa týmito\núvahami súd návrh na začatie konania navrhovateľov zamietol.“\nV nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu základného\npráva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj\nprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\n\n14\n\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\nObdobne judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru síce\nukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno\nchápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument\n(napr. rozsudok vo veci Van Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61).\nRozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť\npodľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť\nnávrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce\nv zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi\na vyhlasovaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro\nBalani proti Španielsku z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú\npodrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou\nspravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka\nkonania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne\nneodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67,\n74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie\nodôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle proti Fínsku z 19. 12. 1997,\nč. 20772/92).\nZa výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd\nje na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo\nratifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách\nnajmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne\ns priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\n\n15\n\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však\nnepatrí právo účastníka konania požadovať, aby súdy prebrali alebo sa riadili výkladom\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sám predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,\nIV. ÚS 340/04).\nPo oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení\ns rozsudkom okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach\nsvojej právomoci, keď príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávne ustanovenia právnych\npredpisov podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným\nspôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom\nlegitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Krajský súd v okolnostiach danej veci\ndostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľmi vznesené odvolacie námietky a svoje\nrozhodnutie o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa náležite a presvedčivo odôvodnil\nv zmysle § 157 ods. 2 OSP.\nPodľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku v spojení\ns napadnutým\n\nrozsudkom\n\nokresného\n\nsúdu\n\nústavne\n\nakceptovateľným\n\nspôsobom\n\nvysporiadal s predbežnou otázkou (ne)platnosti darovacej zmluvy, zodpovedanie ktorej bolo\nnevyhnutné pre vyhovenie, či nevyhovenie návrhu sťažovateľov na určenie ich výlučného\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Dôkazné bremeno, a teda aj zodpovednosť\nza preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva v danom prípade\nspočívala na sťažovateľoch. Keďže títo dôkazné bremeno k spornej skutočnosti, či\nvyrovnanie peňažnej pôžičky a prevod členských práv a povinností v bytovom družstve\n(ne)predstavujú dohodnutú odplatu za prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,\nneuniesli, je záver všeobecných súdov týkajúci sa sťažovateľmi uplatňovaného nároku\nsprávny.\nS poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že skutkové a právne závery\nkrajského súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z ústavnoprávneho hľadiska preto\n\n16\n\nniet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú\ndostatočne odôvodnené a ústavne akceptovateľné.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú\nskutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva\nsťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu po prípadnom prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju\npri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa\nústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. augusta 2016\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dar, darovanie-darovacia zmluva", "žaloba", "právny úkon-simulovaný"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/04 z 16. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-16", "citacie_n": 632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "231f4e83-ca21-408a-928c-d12e3a4e2a8a:e85262ae-7453-461a-a894-a265e0e9c7c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Co/735/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/735/2014 z 30. 9. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-09-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/231f4e83-ca21-408a-928c-d12e3a4e2a8a:e85262ae-7453-461a-a894-a265e0e9c7c6"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9aef3368-7829-4c1e-a818-b25ca5a2d8de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.736.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 736/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 736/2017 z 7. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.736.2017.2"}, {"guid": "ussr:85175e49-dc42-4013-a384-63753dd2340a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 754/2016 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.754.2016.1"}, {"guid": "6254a23f-caca-4575-996f-ca8e5cf2bc39:9e960fcf-ac27-4d68-8d1d-e0029bc95715", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5110232219.2", "spisova_znacka": "7Co/285/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/285/2018 z 29. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5110232219.2"}]}