{"guid": "ussr:fe9e60bf-4be5-4cbb-b27a-f675671134dc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.612.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 612/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 612/2016 z 10. 8. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. augusta 2016, sp. zn. II. ÚS 612/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.612.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2016-08-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fe9e60bf-4be5-4cbb-b27a-f675671134dc", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.612.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.612.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.612.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 612/2016-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n,\n\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou\n, v mene ktorej koná advokát\n\n, vo veci\n\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica\nv konaní vedenom pod sp. zn. 60 Cb 76/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júna 2013 a postupom\nKrajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 193/2013 a jeho\nrozsudkom z 30. januára 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namieta porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „okresný\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Cb 76/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júna 2013\na postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 43 Cob 193/2013 a jeho rozsudkom z 30. januára 2014. Napadnutými\nrozhodnutiami bola zamietnutá žaloba sťažovateľa, ktorý sa domáhal náhrady škody z titulu\nnesprávne stanovenej výšky vyrovnávacieho podielu, ktorý mu bol vyplatený ako\nvylúčenému spoločníkovi žalovanej spoločnosti s ručením obmedzeným. S prerokúvanou\nsťažnosťou, s následnými rozhodnutiami o trovách, súvisí už rozhodnutá vec sp. zn.\nIII. ÚS 580/2015. Nepriamo s vecou súvisia uznesenia sp. zn. II. ÚS 47/2014 a sp. zn.\nII. ÚS 592/2015.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že žalobným návrhom podaným okresnému súdu 27. marca\n2009 sa sťažovateľ domáhal pôvodne proti\n\n(ďalej len „odporca 1“),\n\n(ďalej len „odporca 2“) a obchodnej spoločnosti\nso sídlom v Banskej Bystrici,\n\n, spol. s r. o.,\n\n, zaplatenia istiny 49 790,88 € (1,5 mil. Sk)\n\ns prísl., z titulu náhrady škody. Sťažovateľ neskôr svoj návrh voči odporcom 1 a 2 zobral\nspäť, takže odporcom sa stala iba obchodná spoločnosť\nzmenila svoju právnu formu s obchodným názvom\n\n, spol. s r. o, ktorá v roku 2012\n, a. s., so sídlom v Banskej Bystrici,\n\n(ďalej len „odporca“).\n3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol, že bol spoločníkom v obchodnej\nspoločnosti\n\n, spol. s r. o., od roku 1992 do 20. decembra 1996, keď bol zo spoločnosti\n\nvalným zhromaždením vylúčený. Poukázal na to, že po vylúčení z obchodnej spoločnosti\n, spol. s r. o., mu vznikol nárok na vyrovnávací podiel, ktorý bol aj vyplatený, avšak\njeho výška bola sporná, preto ju uplatnil na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn.\n40 Cb 38/1999. V uvedenom konaní boli znalcom získané doklady, ktoré podľa sťažovateľa\nsvedčia o tom, že spoločnosť mala v nasledujúcich rokoch príjmy, ktoré mali vplyv na\nvýšku obchodného imania spoločnosti v rokoch jeho účasti v nej. Určenie podielu zo strany\nodporcu bolo neúplné, pretože spoločnosť odporcu (právneho predchodcu, pozn.) zatajila\nskutočnosti, ktoré mali vplyv na výšku vyrovnávacieho podielu, pričom odporca bol\n2\n\npovinný tieto skutočnosti oznámiť sťažovateľovi. Išlo napr. o dodatočné daňové priznanie\nk dani z príjmu právnických osôb za rok 1996 z roku 1999, tiež iba na základe informácií od\nFondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej aj „FNM“) sa sťažovateľovi „stalo\nznáme, že odporca dňa 22.10.1998 podpísal Dodatok č. 4 s FNM SR, v ktorom bolo\ndohodnuté, že kúpna cena dohodnutá na základe Zmluvy č. 20/1992 o predaji podniku\nuzatvorená dňa 16.6.1992 v znení neskorších zmien a dodatkov bola zmenená - a to časť\nkúpnej ceny vo výške 27.500.000,- SK (prepočet na EUR 912.832,77 Eur) bola odporcovi\nodpustená.“. Sťažovateľovi „ako vylúčenému spoločníkovi bola však kúpna cena v celom\nrozsahu ako záväzok zahrnutá do vlastného imania odporcu a teda zrátaná pri výpočte jeho\nvyrovnávacieho podielu“. Podľa sťažovateľa rozhodné skutočnosti mu boli zo strany\nodporcu konajúceho konateľmi zatajené, preto sa v napadnutom konaní pred okresným\nsúdom domáhal finančného plnenia z titulu doplatku vyrovnávacieho podielu, ako aj z titulu\nnáhrady škody. Odporca mal teda sťažovateľovi doplatiť časť vyrovnávacieho podielu,\nnedoplatil ju však, čím mu úmyselne spôsobil škodu na vyrovnávacom podiele. Sťažovateľ\ntúto škodu v čase podania návrhu odhadoval a „v rámci zachovania premlčacích lehôt(...)\nsvoj nárok uplatňoval“ v sume 49 790,88 € (1,5 mil. Sk) s prísl. s tým, že výška istiny mala\nbyť určená znaleckým dokazovaním v predmetnom súdnom konaní.\n4. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom č. k.\n60 Cb 76/2009-155 zo 7. júna 2013 žalobný návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol,\npričom pri právnom hodnotení skutočností zistených vykonaným dokazovaním sa zaoberal\npredovšetkým námietkou odporcu, že o veci nie je možné rozhodnúť pre prekážku veci\nrozhodnutej (§ 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej aj „OSP“), a dospel\nk záveru, že táto námietka odporcu nie je dôvodná. Vychádzal zo zistenia, že v tejto veci\nsíce ide o totožných účastníkov konania ako v súdnom spore vedenom na okresnom súde\npod sp. zn. 40 Cb 38/1999, na okresnom súde však prebiehalo súdne konanie z titulu\nvyrovnávacieho podielu sťažovateľa v zmysle § 61 ods. 2 a § 150 Obchodného zákonníka,\na v tomto súdnom konaní je predmetom sporu nárok na doplatenie vyrovnávacieho podielu\nalebo nárok na náhradu škody v zmysle § 757 v spojení s § 373 Obchodného zákonníka.\nZ uvedeného dôvodu nie je splnená podmienka res iudicata, aj keď toto súdne konanie\ns konaním vedeným na okresnom súde pod sp. zn. 40 Cb 38/1999 nepriamo súvisí.\n\n3\n\nOkresný súd mal za preukázané, že sťažovateľovi vzniklo právo na vyrovnávací\npodiel 20. decembra 1996, ktorý sa stal splatným 30. marca 1998, keďže žalovaný schválil\nročnú účtovnú závierku za rok 1996 na valnom zhromaždení 30. decembra 1997 (§ 61\nods. 2 a 3 Obchodného zákonníka). Okresný súd sa však ďalej zaoberal námietkou\npremlčania vznesenou odporcom a dospel k záveru, že nárok sťažovateľa z titulu doplatenia\nvyrovnávacieho podielu je v celom rozsahu premlčaný. Podľa názoru okresného súdu\nsubjektívna 4-ročná premlčacia lehota začala plynúť 31. marca 1998 a uplynula 2. apríla\n2002. Okresný súd ďalej dospel k záveru, že v tomto prípade uplynula aj maximálna dĺžka\npremlčacej lehoty ustanovená v § 408 ods. 1 prvej vete Obchodného zákonníka, teda lehota\n10-ročná, ktorá začala plynúť 31. marca 1998 a uplynula 31. marca 2008. Okresný súd\nzaujal právne stanovisko, že návrh na začatie konania sťažovateľ okresnému súdu doručil\n27. marca 2009, teda po uplynutí subjektívnej 4-ročnej aj maximálnej 10-ročnej premlčacej\nlehoty.\nOkresný súd v súvislosti s uplatneným nárokom sťažovateľa na náhradu škody\nvychádzal zo záveru, že povinnosťou sťažovateľa bolo preukázať zákonné predpoklady\nzodpovednosti za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka, ktorými sú porušenie právnej\npovinnosti (protiprávny úkon), vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym\núkonom a vznikom škody. Podľa názoru okresného súdu sa sťažovateľovi nepodarilo\nv konaní právne relevantným spôsobom preukázať uvedené predpoklady vzniku\nzodpovednosti za škodu, a preto nemohol sťažovateľovi vyhovieť ani z tohto právneho\ntitulu. Atribúty náhrady škody zdôvodňované sťažovateľom považoval okresný súd za\nnepostačujúce, nekonkrétne a všeobecné. S poukazom na § 398 Obchodného zákonníka sa\nzaoberal aj námietkou premlčania vznesenou odporcom voči uplatnenému nároku z titulu\nnáhrady škody a dospel k záveru, že nie je objektívne možné zistiť plynutie premlčacích\nlehôt z dôvodu, že súd nemal preukázanú existenciu predpokladov na vznik zodpovednosti\nza žalobcom tvrdenú vzniknutú škodu, a takto uplatnený nárok sťažovateľa považoval za\nbezdôvodný. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd považoval jeho nárok z titulu\ndoplatenia vyrovnávacieho podielu, ako aj z titulu náhrady škody „arbitrárnym,\nnepreskúmateľným (zmätočným)“ rozhodnutím za nedôvodný  premlčaný a nepreukázaný,\na preto nemal jeho žalobný návrh zamietnuť.\n\n4\n\n5. Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu č. k. 60 Cb 76/2009-155 podal\nodvolanie, pričom v sťažnosti poukázal na to, že jeho odvolacie dôvody sú v zásade totožné\ns predmetnými sťažnostnými dôvodmi. Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn.\n43 Cob 193/2013 z 30. januára 2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil,\npričom podľa názoru sťažovateľa „v odôvodnení čo do vecnej správnosti prvostupňového\nrozhodnutia sa úplne stotožnil s názorom prvostupňového súdu a len zopakoval jeho\nargumentáciu“.\n6. Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti namieta, že všeobecné súdy pristúpili\nk rozhodnutiam arbitrárne a formalisticky, argumentuje, že súdy oboch inštancií na jednej\nstrane konštatujú, že neexistuje prekážka res iudicata, keďže pri sťažovateľom uplatnenom\nnároku v tomto súdnom konaní nejde o tie isté skutkové okolnosti, ktoré boli uplatnené\nv konaní o vyrovnávacom podiele, keďže k týmto prišlo až neskôr, pričom poukazujú na\nlistinné dôkazy z roku 2009. Na druhej strane konštatujú začatie plynutia premlčacej doby\n30. marca 1998 a jej skončenie 2. apríla 2002. Uvedená argumentácia súdov je rozporná\n(zmätočná) sama osebe, pretože na jednej strane súdy konštatujú, že skutkové okolnosti\nv čase konania o vyrovnávací podiel neexistovali, na druhej strane ich premlčanie\n(neexistujúcich skutočností) datujú od 30. marca 1998. Uvedená argumentácia podľa názoru\nsťažovateľa nemá právne a ani logické opodstatnenie.\nSťažovateľ zotrváva na svojom tvrdení, že prvýkrát si mohol svoj nárok uplatniť až\nna základe listu z FNM z 15. apríla 2009, kedy sa preukázateľne dozvedel o odpustení časti\nkúpnej ceny, tak aby si mohol svoj nárok uplatniť na súde, do tohto obdobia nemal\nvedomosť o skutočnostiach zakladajúcich mu nárok na doplatenie vyrovnávacieho podielu.\nNie je možné prisvedčiť právnemu názoru súdov oboch inštancií, že premlčacia doba začala\nplynúť 30. marca 1998, kedy ešte ani neexistovala skutočnosť  odpustenie časti kúpnej\nceny, od ktorej sťažovateľ odvodzuje svoj nárok.\nPodľa sťažovateľa sa súdy vôbec nevenovali meritu veci, a to právnemu posúdeniu\nskutočnosti, či skutkové okolnosti ovplyvňujúce výšku vlastného imania odporcu\n(spoločnosti), ktoré nastali po dni vylúčenia spoločníka zo spoločnosti  podľa zákonného\nznenia platného ku dňu vylúčenia sťažovateľa, po skončení roku, v ktorom zanikla účasť\n\n5\n\nsťažovateľa u odporcu  § 61 ods. 2 Obchodného zákonníka platného ku dňu vylúčenia\nsťažovateľa, majú vplyv na výšku vyrovnávacieho podielu sťažovateľa.\nSťažovateľ zdôraznil, že aj po vylúčení spoločníka spoločnosti, spoločnosť „žije“\nďalej, nastávajú rôzne skutočnosti, ktoré súvisia, sú následkami úkonov, skutočností\nuskutočnených ešte počas obdobia, kedy bol vylúčený spoločník spoločníkom spoločnosti,\npričom účtovne sa prejavia až po období, ktoré Obchodný zákonník ustanovuje ako\nurčujúce pre určenie vyrovnávacieho podielu. Avšak pri striktnom a formálnom výklade\npredmetného ustanovenia Obchodného zákonníka dochádza k porušeniu práv vylúčeného\nspoločníka, je možné jednoduché zneužitie tohto ustanovenia tak, že sa účelovo vlastné\nimanie zníži (napríklad zaúčtovanie opravných položiek), aby bol podiel vylúčeného\nspoločníka čo najnižší.\nNie je možné podľa sťažovateľa pripustiť takýto výklad práva, ktorý zjavne\npoškodzuje vylúčeného účastníka, a preto podľa názoru sťažovateľa je potrebné jednotlivé\nskutočnosti, úkony  a to bez ohľadu na to, kedy boli zaúčtované  posudzovať osobitne\ns ohľadom na okolnosti, za ktorých boli urobené, a s ohľadom na ich vplyv na výšku\nvlastného imania spoločnosti, ktorá je pre výpočet vyrovnávacieho podielu rozhodujúca.\nTakouto skutočnosťou je aj odpustenie kúpnej ceny FNM, ktorá bola zaúčtovaná v roku\n1996 vo vyššej výške, a to na ťarchu sťažovateľa (ako záväzok znižujúci vlastné imanie),\nkúpna cena je v konečnom dôsledku len v jednej výške a ako taká môže zaťažovať vlastné\nimanie. Pri pripustení výkladu, že nie je možné, aby neskoršie úkony akokoľvek\novplyvňovali vyrovnávací podiel, je zo strany spoločnosti možné uskutočniť účelové\nobchody, ktoré v nasledujúcom roku budú „odpustené“, a týmto účelovo znížiť vlastné\nimanie. Nie je možné, aby premlčacia doba na uplatnenie si nároku mohla začať plynúť od\n30. marca 1998, kedy ešte ani skutočnosť, ktorá nárok zakladala, neexistovala.\n7. Sťažovateľ v závere sťažnosti rozsiahlo parafrázoval judikatúru ústavného súdu\no ústavnom zákaze arbitrárnosti a nutnosti preskúmateľnosti rozhodnutí všeobecných súdov\na napokon na základe skutočností uvedených v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd o jeho\nsťažnosti nálezom takto rozhodol:\n\n6\n\n„1. Základné právo sťažovateľa -\n\n(...) na súdnu ochranu\n\nv zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo postupom Okresného súdu Banská Bystrica a\npostupom Krajského súdu v Banskej Bystrici porušené.\n2. Základné právo sťažovateľa -\n\n(...) vlastniť majetok zaručené\n\nv čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu\nBanská Bystrica a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici porušené.\n3. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7. júna 2013 č. k.\n60Cb/76/2009-155 a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. januára 2014\nsp. zn. 43Cob/l93/2013 ruší a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie\nkonanie.\n4. Sťažovateľovi -\n\n(...) priznáva primerané finančné\n\nzadosťučinenie v sume 3.000,- Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré sú mu Okresný súd Banská\nBystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici.\n5. Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne\na nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony s DPH v zmysle § 11\nods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a b) § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov)\nsťažovateľovi -\n\n(...) v sume 340,90 Eur (slovom: tristoštyridsať eur\n\na deväťdesiat centov), na účet advokátskej kancelárie\n\n, s.r.o.(...), do dvoch\n\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\n\n7\n\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02)\n11. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie základného práva na\nochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1\ndodatkového protokolu postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod\nsp. zn. 60 Cb 76/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júna 2013 a postupom Krajského súdu\nv Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 193/2013 a jeho rozsudkom\nz 30. januára 2014. Sťažovateľ je presvedčený, že súdy porušili ním označené základné\npráva, pretože po riadnom vyplatení vyrovnávacieho podielu neakceptovali, že sa\nekonomicky pozitívna udalosť prejavená až po splatnosti vyrovnávacieho podielu\n(odpustenie kúpnej ceny Fondom národného majetku) má považovať za škodu, za ktorú\nzodpovedá spoločnosť, z ktorej bol vylúčený ako spoločník.\n8\n\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikto nemôže byť zbavený svojho majetku s výnimkou\nverejného\n\nzáujmu\n\na za\n\npodmienok,\n\nktoré\n\nustanoví\n\nzákon\n\na všeobecné\n\nzásady\n\nmedzinárodného práva.\nK namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom okresného\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Cb 76/2009 a jeho rozsudkom č. k. 60 Cb 76/2009155\n13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\n14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,\nže všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je\nprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc\nvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže\ndomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,\nmusí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie\n(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).\n\n9\n\n15. Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda aj postup a rozsudok okresného súdu.\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému rozsudku\nokresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.\nPrávomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje\nprávomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\nK namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 43 Cob 193/2013 a jeho rozsudkom z 30. januára 2014\n16. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je\nnevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.\nTieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),\nako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na\nspravodlivý proces).\n17. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).\n18. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu\n(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť\nkaždému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného\nprocesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva\nna súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).\n19. Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka\nkonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka\nprimeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade\ns platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,\nIV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného\n10\n\npostupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu\nskutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým\nspojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1\nústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou\núčastníkov konania pred svojvôľou súdu.\n20. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na\nním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nz 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,\nbod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych\nzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.\n21. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či\nodôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť\nv interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa a s tým spojené\nmožné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či vzhľadom na\nodôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne\nneopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať\nporušenie označených ústavných práv napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu.\n22. Vychádzajúc z uvedených princípov a právnych názorov, ústavný súd na účely\nposúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.\n23. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,\nústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom\n\n11\n\npredpísaným procesným postupom (podľa v tom čase platného a účinného § 212 ods. 1 a 2\na nasl. Občianskeho súdneho poriadku). Postup krajského súdu plne korešpondoval\nso zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami\nkladenými ústavou a na procesný postup všeobecného súdu. Z hľadiska postupu teda\nnemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre účely posudzovania dodržania dikcie\nčl. 46 ústavy a nasl. nič vytknúť.\n24. Pokiaľ ide o posúdenie skutkových a právnych záverov, a teda v danom prípade\ninterpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, predovšetkým\ntreba poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici\nsp. zn. 43 Cob 193/2013 z 30. januára 2014, z ktorého vyplýva najmä, že:\n«(...) Po zhodnotení skutočností, zistených z predloženého spisu, dospel odvolací súd\nk záveru, že súd prvého stupňa skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním správne právne\nposúdil, keď návrh žalobcu zamietol, a v konaní na súde prvého stupňa nedošlo k vadám\nzo strany súdu, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nOdvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa v tom, že v tejto veci nejde o res\niudicata. V konaní vedenom na KS Banská Bystrica pod č. k. 40Cb 38/1999 si žalobca\nuplatňoval voči žalovanému právo na zaplatenie vyrovnacieho podielu na základe určitých\nskutkových okolností, a v tomto konaní tvrdil, že pre porušenie povinnosti zo strany\nžalovaného si nemohol vo vyššie uvedenom konaní uplatniť nárok na vyrovnací podiel\nv správnej výške. Prekážku veci rozsúdenej tvorí právoplatné rozhodnutie súdu iba v takom\nrozsahu, v akom sa o predmete konania rozhodlo. Pokiaľ teda žalobca tvrdí, že by mal\nnárok na vyrovnací podiel vo vyššej výške, ide už o odlišné skutkové okolnosti pre\nuplatnenie nároku, navyše, žalobca si žalovanú sumu uplatňoval aj titulom náhrady škody.\nZ hľadiska právneho posúdenia sa však jedná o ten istý nárok, teda o nárok na\nvyrovnací podiel, ktorý žalobcovi ako vylúčenému spoločníkovi zo spoločností s r. o. vznikol\nproti obchodnej spoločnosti.\nPredovšetkým odvolací súd upozorňuje žalobcu, že zo žiadneho ustanovenia\nObchodného zákonníka nevyplýva nárok na tzv. „doplatok vyrovnacieho podielu“, ako\nosobitný nárok na základe určitých skutočností. Tak, ako to uviedol aj súd prvého stupňa\nv odôvodnení\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia,\n\n12\n\nžalobcovi\n\nako\n\nvylúčenému\n\nspoločníkovi\n\nz obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným v súlade s § 150 ods. 1 a § 61 ods. 2 a 3\nObchodného zákonníka vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, a to dňa\n30. 03. 1998. Odvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa v tom, že subjektívna\nštvorročná premlčacia lehota, ako aj 10-ročná objektívna premlčacia lehota začala plynúť\ndňom nasledujúcom po splatnosti vyrovnacieho podielu, teda 31.03.1998, a v dôsledku jej\nplynutia sa právo žalobcu, ktorý si ho uplatnil návrhom podaným na súd dňa 27.03.2009,\npremlčalo. Keďže žalovaný premlčanie práva žalobcu na vyrovnací podiel, resp. jeho\ndoplatenie tak, aby bol podľa žalobcu v správnej výške, namietal, súd prvého stupňa k tejto\nnámietke prihliadol a správne dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný.\nOdvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa aj v tom, že žalobca v tomto konaní\nzákonom stanovené predpoklady na vznik nároku na náhradu škody voči žalovanému\nnepreukázal. Žalobca nepreukázal, že žalovaný v súvislosti s okolnosťami, ktoré majú vplyv\nna určenie výšky vyrovnacieho podielu porušil právnu povinnosť. Tvrdil, že žalovaný\nporušil svoje povinnosti v tom, že do dnešného dňa nevyplatil žalobcovi riadne určený\nvyrovnací podiel ďalej, že žalovaný neoznámil žalobcovi skutočnosti o odpustení časti\nkúpnej ceny zo strany FNM na základe dodatku ku kúpnej zmluve, čo spôsobilo, že žalobca\nsa nemal možnosť relevantne domáhať vyrovnacieho podielu v správnej výške.\nOdvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa v tom, že žalobca nepreukázal, že\nv súvislosti s uvedenými skutočnosťami došlo zo strany žalovaného k porušeniu nejakej\nkonkrétnej povinnosti. V čase uzavretia dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve s FNM SR bol\nžalobca zo spoločnosti už ako spoločník vylúčený, žalovaný nebol povinný mu podávať\ninformácie o ďalšom vývoji a obchodnej činnosti spoločnosti. Odvolací súd súhlasí\nso záverom súdu prvého stupňa aj v tom, že nie je objektívne možné zistiť plynutie\npremlčacích lehôt v tomto prípade.\nS poukazom na § 398 Obchodného zákonníka plynie pri práve na náhradu škody\npremlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode\n(na rozdiel od úpravy premlčania v Občianskom zákonníku, ktorý viaže v ust. § 106\npočiatok behu subjektívnej premlčacej lehoty na deň, keď sa poškodený o škode dozvedel).\nPre začiatok plynutia premlčacej lehoty je preto určujúci deň, keď poškodený mal možnosť\npri náležitej starostlivosti zistiť informácie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Oproti\núprave začiatku behu premlčacej lehoty podľa Občianskeho zákonníka je citovaná úprava\n\n13\n\nObchodného zákonníka prísnejšia, pretože pokiaľ poškodený zanedbá možnosť zistiť, že má\nškodu, bude to mať za následok začiatok behu premlčacej lehoty aj v prípade, že poškodený\no porušení povinnosti a o škode nevie.\nŽalobca bol už od r. 1999 v spore so žalovaným o výšku vyrovnacieho podielu.\nV konaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že pri náležitej\nstarostlivosti nemal možnosť dozvedieť sa o odpustení časti kúpnej ceny. Preto pokiaľ aj\nžalobca v konaní tvrdil, že o uzavretí dodatku ku kúpnej zmluve s FNM sa dozvedel až z\nlistu FNM SR zo dňa 15. 04. 2009, vzhľadom na známe okolnosti prípadu nie je možné tento\ndátum považovať za deň, kedy sa žalobca mohol dozvedieť o škode a o tvrdenom porušení\npovinnosti. Objektívna premlčacia lehota, podľa ktorej sa právo na náhradu škody premlčí\nnajneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu právnej povinnosti, je\ninštitútom zabezpečujúcim právnu istotu účastníkov právnych vzťahov. Uplynutím\nsubjektívnej premlčacej lehoty dôjde k premlčaniu práva aj vtedy, keď objektívna\npremlčacia lehota ešte neuplynula, subjektívna premlčacia lehota teda objektívnu\npremlčaciu lehotu nepredlžuje.\nNárok na náhradu škody si v konaní uplatnil žalobca, preto bolo na ňom, aby uviedol\ntaké skutkové a právne okolnosti, ktoré by umožňovali o jeho nároku rozhodnúť v konaní.\nOdvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že žalobca v konaní právne\nrelevantným spôsobom nepreukázal predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle\n§ 373 v nadväznosti na § 757 Obchodného zákonníka, a to porušenie právnej povinnosti,\nvznik škody a príčinnú súvislosť a nepreukázal ani, že si nárok uplatnil včas. Odvolací súd\npreto rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým návrh žalobcu zamietol v celom rozsahu, podľa\n§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil. (...)»\n25. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie\nustanovení Obchodného zákonníka (právnych noriem týkajúcich sa vyrovnávacieho\npodielu, premlčania a náhrady škody) odvolacím súdom (ale aj okresným súdom) a aj\nodôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého\nrozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti\nalebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46\n\n14\n\na nasl. ústavy, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj\nprávny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy Obchodného zákonníka\nv súlade s ich znením a obsahom. Je pravdou, že odôvodnenie napadnutého rozsudku\nkrajského súdu je stručnejšieho rázu, avšak krajský súd odpovedal na ťažiskové otázky\nvzťahujúce sa na vec sťažovateľa a vyplývajúce zo skutkového stavu. Netreba zabúdať, že\nústavný súd sa vecou zaoberá ústavnoprávne, a len v tejto perspektíve uvažuje\nobchodnoprávne (body 26-29).\n26. Sťažovateľ bol zo spoločnosti, ktorú žaloval, vylúčený 20. decembra 1996. Podľa\n§ 61 ods. 2 Obchodného zákonníka pri zániku účasti spoločníka v spoločnosti za trvania\nspoločnosti vzniká spoločníkovi právo na vyplatenie podielu (vyrovnávací podiel). Výška\nvyrovnávacieho podielu sa určí na základe ročnej účtovnej závierky za obdobie, v ktorom\nzanikla účasť spoločníka v spoločnosti. Valné zhromaždenie schválilo ročnú uzávierku\n30. decembra 1997 a vyrovnávací podiel bol splatný 30. marca 1998 (Výška\nvyrovnávacieho podielu bola predmetom sporu vo veciach sp. zn. 3 Obo 66/2008 a sp. zn.\nII. ÚS 47/2014). Všeobecné súdy tvrdili, že subjektívne aj objektívne premlčanie začalo\nsplatnosťou vyrovnávacieho podielu. Fond národného majetku uzavrel s odporcom dodatok\nč. 4, ktorý vylepšil jeho hospodárenie 22. októbra 1998. Odporca tvrdí, že tým začala plynúť\nobjektívna premlčacia lehota. Sťažovateľ tvrdí, že sa o dodatku dozvedel až 15. apríla 2009\na nasledujúci deň začala plynúť premlčacia lehota.\n27. Ústavný súd vychádza z textu zákona, ktorý ustanovuje v § 61 ods. 2\nObchodného zákonníka časový moment pre výpočet vyrovnávacieho podielu. Tým\nzákonodarca vyvážil vzťah medzi majetkom spoločnosti, jeho dynamikou a majetkom\nvylúčeného spoločníka. Každá obchodná spoločnosť je ekonomicky živý organizmus,\nv ktorom sa často prejavujú ekonomické udalosti pozitívne aj negatívne so značnou časovou\nzotrvačnosťou. Ale vyrovnávací podiel sa musí fixovať k určitému času, aby spoločník aj\nobchodná spoločnosť mohli aj z právneho hľadiska ísť nerušene ďalej svojou cestou.\n28. Sťažovateľ poukazuje na to, že súdy neakceptovali námietku res iudicata, čím\nmu naznačili takpovediac „hmotnoprávnu“ nádej, ale na druhej strane neakceptovali, že\ndošlo ku škode nevyplatením vyššieho podielu. Podľa ústavného súdu tým, že všeobecné\n\n15\n\nsúdy pripustili, že nárok sťažovateľa nie je totožnou vecou, a konanie nezastavili,\nnerozhodli o samotnej vecnej legitimácii sťažovateľa (porov. II. ÚS 788/2015). Okresný súd\na zhodne aj krajský súd oddelili uvažovanie o premlčaní a uvažovanie o škode, čím vytvorili\npriestor k post-interpretáciám, ale výrazne, aj keď nie priamočiaro uviedli, že vyrovnávací\npodiel fixovaný schválenou uzávierkou nemožno dodatočne otvárať. Silne to naznačili\n(i) počítaním potenciálneho premlčania od splatnosti podielu na jednej strane a (ii) tým, že\nv konaní odporcu nevideli protiprávnosť ako znak vzniku škody (Ako uviedol krajský súd,\nzo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka nevyplýva nárok na tzv. „doplatok\nvyrovnávacieho podielu“.). V prvom argumente napokon okresný súd konštatuje  a krajský\nsúd to potvrdzuje, že (i) nemožno premlčanie počítať neskôr, lebo vec je uzavretá valným\nzhromaždením, teda, že nárok odvíja od rozhodnutia valného zhromaždenia a v druhom, že\n(ii) po uzavretí veci nemožno neskoršími faktami, ktoré neboli skôr známe, zmeniť už\nurčený podiel. Všeobecné súdy vlastne striktne vychádzajú z toho, že „zákon je zákon“\na treba ho rešpektovať a sťažovateľ vlastne nepriamo brojí proti zákonu, nie jeho výkladu\n(porov. II. ÚS 265/2016 bod 9.1), keď v konečnom dôsledku žiada, aby pre výpočet nároku\nna vyrovnávací podiel bola zohľadnená aj okolnosť, ktorá vznikla po dobe relevantnej pre\nvýpočet tohto podielu podľa zákona. Sťažovateľ v istom zmysle tvrdí (bod 6), že neskoršia\nokolnosť, ktorá vznikla po čase relevantnom na výpočet podielu by mala byť zohľadnená.\nAle zároveň argumentuje, že zohľadňovanie niektorých neskorších okolností, ktoré by\nznižovali jeho nárok je protiprávne.\n29. Ústavný súd teda uzatvára, že všeobecné súdy, a teda aj krajský súd, rešpektovali\njasné znenie zákona, teda uplatnili doslovný výklad zákona, ktorý sa, z pohľadu okolností\nnamietaných sťažovateľom, konkrétne, že nezohľadňuje zmeny v majetkovej situácie, ktoré\nsa prejavia až po období určujúcom pre výpočet vyrovnávacieho podielu, javí ústavne\nkonformným, a tak nemohli protiústavne zasiahnuť do pozície sťažovateľa. Závery\nkrajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj jeho postup v odvolacom konaní treba považovať\nza výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený\nv tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť\nako zjavne neopodstatnenú.\n\n16\n\nK namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu\npostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 193/2013 a jeho\nrozsudkom z 30. januára 2014\n30. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že rovnako ako\npri posúdení namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, zo skutočností, ktoré sťažovateľ\nvo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených práv, reálnosť\nktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, a preto aj v tejto časti\nbolo treba jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.\n31. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\n32. Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že konanie, ktoré je\npreskúmavané v predmetnej veci, ešte pokračovalo rozhodnutiami o trovách, ktoré boli\nnapadnuté na ústavnom súde a rozhodnuté pod sp. zn. III. ÚS 580/2015. III. senát ústavného\nsúdu z opatrnosti v obiter dicte uviedol, že cez uvedené rozhodnutie vec nemožno\n„zachytiť“ meritórne; postup a rozsudky budú preskúmavané v II. senáte ústavného súdu\nvo veci sp. zn. Rvp 4910/2014 (II. ÚS 612/2016), čomu sa učinilo zadosť práve týmto\nuznesením.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. augusta 2016\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "obchodná spoločnosť", "premlčanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:eff6e2ab-5c0a-40ea-9b14-c1dfd7e0b708", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.265.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 265/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 265/2016 z 23. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.265.2016.1"}, {"guid": "ussr:78221688-5c5e-4b1f-b3c2-07b76919af5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.788.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 788/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 788/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.788.2015.1"}, {"guid": "ussr:a76ece94-2672-4acd-a0b0-acace08ac2c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.580.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 580/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 580/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.580.2015.1"}, {"guid": "ussr:aa6303b2-53fd-429a-88bc-4100447fd7d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.592.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 592/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 592/2015 z 23. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-23", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.592.2015.1"}, {"guid": "ussr:e7df5ba8-f294-4f42-9ecb-e6d437ab0421", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 47/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 47/2014 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7df5ba8-f294-4f42-9ecb-e6d437ab0421"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:fa17029a-969e-490a-bb16-395f6a574f00", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 152/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 152/03 z 2. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-02", "citacie_n": 363, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa17029a-969e-490a-bb16-395f6a574f00"}, {"guid": "ussr:2e7b2554-9a1c-4aef-970e-1679e10df052", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 20/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 20/02 z 21. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-21", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2e7b2554-9a1c-4aef-970e-1679e10df052"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "b6e927b6-1cd8-4026-96ef-36b75dd8bc73:47425f83-0f37-4f5e-affe-a21d8d137da3", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2014:6109205200.1", "spisova_znacka": "43Cob/193/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Cob/193/2013 z 29. 1. 2014", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2014-01-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6109205200.1"}, {"guid": "e438f4ec-56db-4465-8dee-228fc28a1263:af2ff09e-2f12-4787-ba10-87c2a8097645", "ecli": null, "spisova_znacka": "60Cb/76/2009", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 60Cb/76/2009 z 7. 6. 2013", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-06-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e438f4ec-56db-4465-8dee-228fc28a1263:af2ff09e-2f12-4787-ba10-87c2a8097645"}], "citovane_v": []}