{"guid": "ussr:8c39c2d1-591f-4908-a50d-f1dba815eb59", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.603.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 603/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 603/2016 z 21. 7. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 21. júla 2016, sp. zn. II. ÚS 603/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.603.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2016-07-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. a", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. a", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. a", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8c39c2d1-591f-4908-a50d-f1dba815eb59", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.603.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.603.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.603.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 603/2016-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\nÚstav na výkon trestu odňatia slobody\n\n, zastúpeného spoločnosťou\n\n, Advokátska kancelária,\na konateľ\n\n,\n\n, v mene ktorej koná advokát\n, vo veci namietaného porušenia základného práva\n\npodľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) až d)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 74/2015 a jeho uznesením\nz 23. marca 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky\n6. júna 2016 a poštou 13. júna 2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) až d)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 3 Tdo 74/2015 a jeho uznesením z 23. marca 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na\npoštovú prepravu 6. júna 2016.\nZo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) sp. zn. 3 To 53/2014 zo 7. októbra 2014 bol sťažovateľ po zrušení prvostupňového\nrozsudku v rámci odvolacieho konania uznaný vinným za to, že po predchádzajúcej\nvzájomnej dohode s tromi dosiaľ neznámymi spolupáchateľmi 22. augusta 2009 asi\no 18.00 h v Bratislave na Bohrovej ulici pred potravinami Golf pristúpil k poškodenému,\nudrel ho pravou rukou, v ktorej držal tzv. boxer, do oblasti ľavého spánku hlavy, na čo\npoškodený spadol na zem, kde ho následne ostatní dosiaľ neznámi spolupáchatelia\nsťažovateľa kopali a bili po celom tele, po čom poškodený upadol do bezvedomia a boli mu\nspôsobné zranenia na hlave, a to prasklina kostí lebečnej klenby v záhlavovej oblasti vľavo,\npomliaždenie mozgového tkaniva s nevýrazným zakrvácaním na rozhraní čelového\na spánkového laloka vpravo priemeru cca 3,0 cm, otras mozgu, zlomenina kosti nosa bez\nposunu úlomkov, tržno-zmliaždenú ranu mäkkých tkanív tváre v čelovej oblasti hlavy\na pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s krvnou podliatinou v jarmovej oblasti vľavo\na v záhlavovej oblasti hlavy vyžadujúcej si podľa vyjadrenia znalca dobu liečenia v trvaní\nosem až desať týždňov. Mal sa\n\ntým dopustiť\n\nzločinu ublíženia\n\nna zdraví\n\nv spolupáchateľstve v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 20 a § 155 ods. 1 Trestného\nzákona a bol mu za to uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov\nso zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ako aj trest zákazu\nčinnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní štyroch rokov.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil jednak\ntým, že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu, ďalej že rozsudok bol\nzaložený na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a že rozsudok\nbol založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom\npoužití iného hmotnoprávneho ustanovenia.\nSťažovateľ konkrétne namietal najmä, že mu nebolo umožnené vykonávať obhajobné\npráva, lebo o skutočnosti, že je považovaný za podozrivého, sa dozvedel až 533 dní potom,\n\n2\n\nčo ho poškodený za páchateľa tohto skutku označil pred orgánmi činnými v trestnom\nkonaní. To mu efektívne zmarilo možnosť pripraviť sa na obhajobu (uznesenie o vznesení\nobvinenia nebolo vydané „bez meškania“ a napriek tomu boli vykonávané procesné úkony).\nInými slovami, sťažovateľ po uvedenú dobu vôbec netušil, že sa o ňom „uvažuje“ ako\no možnom páchateľovi skutku, pre ktorý bol napokon odsúdený, nemohol nahliadať do\nspisov a podobne. Ak by takúto vedomosť mal krátko po skutku, vedel by efektívne\npredkladať vo svoj prospech dôkazy o tom, kde a s kým sa v daný deň nachádzal, resp. že sa\nnachádzal na inom mieste, čo po uplynutí uvedenej doby bolo už len iluzórne. Výpoveď\npoškodeného bola pritom jedinou výpoveďou, ktorá sťažovateľa usvedčovala zo spáchania\ndaného skutku (všetky ostatné výpovede, či už policajtov, alebo matky poškodeného boli\nnepriame a boli odvodené od tvrdení poškodeného).\nDruhá výhrada sťažovateľa smerovala voči nezákonnosti postupu orgánov činných\nv trestnom konaní a všeobecných súdov, keď nezohľadnili, že z výpovedí poškodeného bola\ntrestnoprocesne použiteľná len jediná (z 26. apríla 2012, teda po vznesení obvinenia\nsťažovateľovi). Ďalej nezohľadnili ani to, že táto výpoveď (a ďalšia výpoveď na súde\n21. novembra 2012) bola vykonaná až po konfrontácii sťažovateľa s poškodeným, čo zákon\nvylučuje.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 74/2015 z 23. marca 2016 bolo dovolanie\nsťažovateľa odmietnuté. Podstata záveru najvyššieho súdu spočívala v tom, že sťažovateľ\nuvedené pochybenia nenamietal už v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ale\naž v dovolacom konaní. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 6. apríla\n2016.\nPodľa názoru sťažovateľa celé trestné konanie proti nemu bolo nespravodlivé\na nespĺňalo parametre vymedzené čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) až d) dohovoru.\nV prvom rade celé obvinenie sťažovateľa a napokon aj jeho odsúdenie je postavené\nna výpovedi jedinej osoby, teda poškodeného, ktorý mal v minulosti spory s bratom\nsťažovateľa. Výpovede ostatných svedkov sú odvodené od výpovede poškodeného.\nK predmetnému skutku malo dôjsť 22. augusta 2009. Trestné oznámenie bolo podané toho\n\n3\n\nistého dňa matkou poškodeného, ktorá uviedla, že poškodeného napadol neznámy páchateľ,\nnásledne 3. septembra 2009 bolo začaté trestné stíhanie „vo veci“ pre zločin ublíženia na\nzdraví. Poškodený vo výpovedi z 3. septembra 2009 uviedol, že 22. augusta 2009 ho\nnapadol sťažovateľ. Meno sťažovateľa ako podozrivého uvádzali policajti aj v úradnom\nzázname z 22. a 25. augusta 2009. Následne boli vykonávané ďalšie úkony v trestnom\nkonaní a boli vypočutí ostatní svedkovia, bol pribratý znalec atď. Sťažovateľovi bolo\nvznesené obvinenie až 10. februára 2011, čo sa dozvedel pri doručení uznesenia o vznesení\nobvinenia 17. februára 2011, teda 533 dní potom, čo sa polícia dozvedela o tom, že sa\nskutku mal dopustiť sťažovateľ, ktorý to však od počiatku popiera. Ku skutku bol prvýkrát\nvypočutý 22. marca 2011, kedy bol dopytovaný vyšetrovateľom aj na to, kde sa zdržiaval\nkritického dňa 22. augusta 2009. Vyšetrovateľ teda chcel vedieť, kde sa sťažovateľ\nnachádzal viac než jeden a pol roka pred výsluchom. Sťažovateľ uviedol, že asi od roku\n2005 sa nezdržiaval doma, ale u priateľky na G\nk predaju bytu rodičov na Z\n\nulici, pričom neskôr došlo\n\n5, čo je overiteľný fakt. V čase skutku už preto\n\nnemal dôvod zdržiavať sa na danej adrese.\nSťažovateľ je toho názoru, že v dôsledku uvedeného postupu, ktorý sa prima facie\njaví byť rozporný s čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru, mu nebolo umožnené po materiálnej\nstránke realizovať obhajobu od počiatku celej veci, teda tak, aby sa mohol účinne brániť\nvoči výhrade, že bol na mieste činu, hoci nemal dôvod tam byť a ani tam nebol. Inými\nslovami, od začatia stíhania vo veci do vznesenia obvinenia prebehla taká dlhá doba,\nv rámci ktorej sa nemohol obhajovať v materiálnom slova zmysle, teda predkladať dôkazy\nvo svoj prospech.\nSťažovateľ ďalej namieta, že všetky výsluchy poškodeného ako jediného svedka\nskutku, ktoré boli realizované po vznesení obvinenia, mali byť považované za nezákonné,\na teda nemali tvoriť základ pre odsúdenie sťažovateľa. Takto mal byť za nezákonný dôkaz\npovažovaný výsluch poškodeného z 26. apríla 2012, pretože nadväzoval na konfrontáciu\nmedzi sťažovateľom a poškodeným z 30. júna 2011. Pre konfrontáciu je charakteristické, že\nide o osobitnú formu súčasného výsluchu dvoch osôb, ktoré už boli vypočuté a ktorých\nvýpovede v závažných okolnostiach nesúhlasia. Je teda vylúčené, aby bola konfrontácia\nvykonaná medzi osobami, ktoré ešte neboli vypočuté. Práve k takej situácii však došlo\n4\n\nv danej veci, čo neopakovateľne zmarilo možnosť vypočuť v konaní opäť poškodeného,\npričom k tomu došlo predtým, než dostal túto možnosť sťažovateľ. V skratke, výsluch\npoškodeného sa vykonal sedem mesiacov potom, čo sa vykonala konfrontácia medzi\núčastníkmi, ktorá by mala slúžiť na odstránenie rozporov vo výpovediach. Má to zásadný\nvplyv aj na zákonnosť výsluchu poškodeného na hlavnom pojednávaní 21. novembra 2012,\npretože aj ten bol vykonaný po konfrontácii. Postup, v ktorom je konfrontácia obvineného\na poškodeného vykonaná skôr, ako je vykonaný výsluch poškodeného, treba podľa\nsťažovateľa považovať za zásadné pochybenie protirečiace v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.\nNa uvedené zásadné nedostatky podľa sťažovateľa najvyšší súd neprihliadol\ns poukazom na ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého by uvedené\nmohol sťažovateľ namietať v dovolacom konaní len v prípade, že tieto námietky uplatnil už\nv konaní pred okresným súdom a krajským súdom. Sťažovateľovi bolo toto ustanovenie\nznáme, avšak poukazuje na to, že pochybenia, na ktoré poukazoval v dovolacom konaní, sú\ntakého zásadného charakteru, že okresný súd, ale aj krajský súd mali v zmysle zásady iura\nnovit curia na ne prihliadnuť. Inými slovami, skutočnosť, že obvinený nenamieta každú\nnezákonnosť, prípadne ju jeho obhajca prehliadne, neznamená, že ju môže trestný súd\nopomenúť. Neznamená to teda ani to, že by trestný súd mohol rezignovať na bazálne\npravidlá zákonnosti vo vzťahu k vykonávaným dôkazom, resp. k zachovaniu parametrov\nspravodlivého konania v rámci trestného procesu. Uvedené platí o to viac, že sťažovateľ sa\nv trestnom konaní nachádzal v citlivom postavení. Najvyšší súd však uvedené nedostatky\nnekorigoval, ale sťažovateľa v tejto situácii ponechal. Je pravdou, že sťažovateľ bol\nv trestnom konaní pred okresným súdom a krajským súdom zastúpený, no pri takých\nzávažných nedostatkoch dokazovania a celého prípravného konania mali všeobecné súdy\npodľa názoru sťažovateľa konať aj bez jeho aktivity, resp. aktivity jeho obhajcu. Pritom\nv rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nie je nijako výnimočné, že napriek požiadavke\npodľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku je možné nesplnenie tejto podmienky aj opomenúť,\nak by to viedlo k porušeniu ústavného práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu. Najvyšší\nsúd tak urobil napr. v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 47/2014, kde skonštatoval, že\n„trvanie na splnení požiadavky ustanovenia § 371 ods. 4 Tr. por. by v takomto prípade\nznamenalo reálne odňatie možnosti obvineného uplatniť svoje práva v dovolacom konaní\n\n5\n\n(bez toho, aby obvinený mal možnosť to ovplyvniť) a následne aj porušenie jeho ústavného\npráva na prístup k súdu a na súdnu ochranu“. V dovolaní sťažovateľ na toto rozhodnutie\nnajvyššieho súdu poukazoval. Napriek tomu sa v prípade sťažovateľa na splnení podmienky\npodľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku bezvýnimočne trvalo, čo bez zdôvodnenia tohto\npostupu oproti postupu v citovanej veci treba považovať za arbitrárny postup, ale tiež za\nextrémny výkladový formalizmus.\nSťažovateľ žiada vydať tento nález:\n„1. Základné právo sťažovateľa,\n\n, na obhajobu podľa čl. 50\n\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1,\nods. 3 písm. a) až d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. marca 2016, sp. zn. 3 Tdo 74/2015,\na postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. marca 2016, sp. zn.\n3 Tdo 74/2015, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi,\n, náhradu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nZ dovolania podaného obhajcom sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu inter alia\nvyplýva, že sťažovateľ považuje za potrebné vyjadriť sa k použitiu ustanovenia § 371 ods. 4\nčasti prvej vety pred bodkočiarkou Trestného poriadku, podľa ktorej dôvody dovolania\npodľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva\ndovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred\nodvolacím súdom. Je potrebné zaoberať sa týmto ustanovením preto, že sťažovateľ\nv dovolaní uplatňuje dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) až g) Trestného\nporiadku, teda také dovolacie dôvody, na ktoré sa inak vzťahuje ustanovenie § 371 ods. 4\nprvej vety Trestného poriadku. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že podľa právnej vety\nuznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 47/2014 zo 14. júla 2015 nemožno trvať na\n\n6\n\nsplnení požiadavky podľa ustanovenia § 371 ods. 4 Trestného poriadku, ak k namietanému\npostupu došlo v konaní (resp. rozhodnutí) odvolacieho súdu, ktorého nezákonnosť je\nnapadnuteľná až po skončení trestného stíhania a vydaní rozhodnutia, ktorým sa trestné\nstíhanie právoplatne skončilo. Trvanie na splnení požiadavky tohto ustanovenia by\nv takomto prípade znamenalo reálne odňatie možnosti obvineného uplatniť svoje práva\nv dovolacom konaní (bez toho, aby obvinený mal možnosť to ovplyvniť) a následne aj\nporušenie jeho ústavného práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu.\nZ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 74/2015 z 23. marca 2016 vyplýva, že\nním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 53/2014 zo 7. októbra 2014.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu dovolanie sťažovateľa bolo odôvodnené podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, teda porušením práva na obhajobu\nzásadným spôsobom, založením rozhodnutia na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané\nzákonným spôsobom a založením rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení zisteného\nskutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Hoci podľa § 371\nods. 4 Trestného poriadku dôvody dovolania podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno\npoužiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní\na nenamietal ju najneskôr pred odvolacím súdom, sťažovateľ zakladal prípustnosť\ndovolania z pohľadu uvedeného ustanovenia na tom základe, že k namietanému postupu\ndošlo až v konaní pred odvolacím súdom, resp. až rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorého\nnezákonnosť je napadnuteľná až po skončení trestného stíhania a vydaní rozhodnutia,\nktorým sa trestné konanie právoplatne skončilo. Sťažovateľ vychádzal z toho, že\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu bol v celom rozsahu zrušený rozsudok súdu prvého\nstupňa, pričom krajský súd sťažovateľa sám uznal vinným zo spáchania skutku postupom\npodľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku a odsúdenie sťažovateľa nanovo zdôvodnil. Pritom\nodsudzujúci rozsudok postavil na dôkazoch, ktorých použiteľnosť a zákonnosť považoval\nsťažovateľ za spornú.\nVzhľadom na uvedené dovolacie námietky bolo potrebné hodnotiť z hľadiska § 371\nods. 4 Trestného poriadku z toho aspektu, či namietané skutočnosti boli sťažovateľovi\nznáme už v pôvodnom konaní, alebo dokonca už v štádiu prípravného konania a súčasne\n\n7\n\nz toho hľadiska, či k namietanému postupu došlo až konaním, resp. rozhodnutím krajského\nsúdu.\nZ obsahu rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôvodom zrušenia prvostupňového\nrozsudku bola skutočnosť, že sa pri rozhodovaní nevysporiadal so všetkými okolnosťami\nvýznamnými pre rozhodnutie, keďže došlo k porušeniu zákona tak vo výroku o vine, ako aj\nvo výroku o treste. Súčasne však krajský súd konštatoval, že na podklade dôkazov\nrozvedených v prvostupňovom rozsudku možno ustáliť, že skutok sa stal tak, ako je\nvymedzený v skutkovej vete obžaloby, a ďalej tiež konštatoval, že prvostupňový súd\nsprávne ustálil dôkaznú situáciu. Krajský súd považoval za potrebné venovať väčšiu\npozornosť len následkom v podobe zranení poškodeného, a preto konanie sťažovateľa\nkvalifikoval iba ako zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu. Z hľadiska rozhodovania\no treste krajský súd vytkol nedodržanie zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 4\na § 38 Trestného zákona, lebo neboli dostatočne zohľadnené všetky rozhodujúce\nskutočnosti majúce vplyv na výšku trestu. Krajský súd postupoval podľa § 322 ods. 3\nTrestného poriadku preto, lebo bolo možné prijať nové rozhodnutie na podklade skutkového\nstavu, ktorý bol prvostupňovým súdom správne zistený. Z uvedeného je pre najvyšší súd\nzrejmé, že krajský súd nové dokazovanie nevykonával a nové rozhodnutie založil len na\nodlišnom právnom posúdení prvostupňovým súdom správne zisteného skutkového stavu.\nPokiaľ sťažovateľ vytkol, že výsluch poškodeného z 26. apríla 2012 bol vykonaný až\npo konfrontácii medzi ním a sťažovateľom (30. januára 2011), treba uviesť že sťažovateľ\nopiera námietku o nesprávnu následnosť výsluchu poškodeného a konfrontácie vykonanej\nv prípravnom konaní, a to s následkom nezákonnosti jednotlivých dôkazov. Sťažovateľ teda\nnamieta skutočnosti, ktoré mohol namietať už v základnom či odvolacom konaní.\nVzhľadom na uvedené sa najvyšší súd touto námietkou v súlade s § 371 ods. 4 Trestného\nporiadku nezaoberal. Sťažovateľ v podanom odvolaní nezákonnosť konfrontácie z 30. júna\n2011 a následnej výpovede poškodeného z 26. apríla 2012 nenamietal. Napadol totiž výrok\no vine a treste s tým, že sa necíti byť vinný a v zmysle zásady in dubio pro reo žiadal\no oslobodenie spod obžaloby, pričom v ďalšom spochybnil výpoveď matky poškodeného.\nPokiaľ ide o namietané porušenie práva na obhajobu tým, že len po 533 dňoch došlo\nk vzneseniu obvinenia proti sťažovateľovi, treba poukázať tiež na to, že aj táto skutočnosť\n\n8\n\nbola sťažovateľovi známa už v prípravnom konaní, no napriek tomu porušenie tohto práva\nani v prvostupňovom, ale ani v odvolacom konaní nenamietal.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nSťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\n\n9\n\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nJadrom sťažnosti (rovnako ako predtým podaného dovolania) je jednak námietka, že\nsťažovateľ dostal reálnu možnosť obhajovať sa až 533 dní potom, čo sa vyšetrovateľ\ndozvedel, že poškodený ho označil za páchateľa, lebo až po tomto dlhom čase mu bolo\ndoručené uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj to, že výsluch poškodeného z 26. apríla\n2012 mal byť považovaný za nezákonný dôkaz, keďže nadväzoval na konfrontáciu\nso sťažovateľom z 30. júna 2011, hoci konfrontácia mohla byť zákonom zodpovedajúcim\nspôsobom vykonaná až po zákonným spôsobom vykonaných výsluchoch poškodeného\na sťažovateľa.\nSťažovateľ v podanej sťažnosti (rovnako, ako aj predtým v dovolaní) uviedol, že si\nuvedomuje existenciu ustanovenia § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého ním\nnamietané dôvody dovolania nemožno použiť, ak namietané okolnosti mu boli známe už\nv pôvodnom konaní a on ich nenamietal najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.\nVychádzal však z toho, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu tak vo výroku o vine,\n\n10\n\nako aj vo výroku o treste a sám uznal sťažovateľa vinným a uložil mu trest. Vzhľadom na\ntúto skutočnosť (teda že o vine a treste rozhodoval v jeho prípade odvolací súd vlastným\nvýrokom) bol sťažovateľ toho názoru, že na jeho vec prichodí aplikovať už judikované\nstanovisko najvyššieho súdu vyplývajúce z jeho uznesenia sp. zn. 4 Tdo 47/2014 zo 14. júla\n2015, podľa ktorého na splnení požiadavky podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku\nnemožno trvať, ak k postupu namietanému v dovolaní došlo v konaní, resp. v rozhodnutí\nodvolacieho súdu, ktorého nezákonnosť je napadnuteľná až po právoplatnom skončení\ntrestného stíhania s tým, že trvanie na splnení požiadavky podľa uvedeného ustanovenia by\nv takomto prípade znamenalo reálne odňatie možnosti obvineného uplatniť svoje práva v\ndovolacom konaní bez toho, aby mal možnosť to ovplyvniť.\nPodľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu v daných\nsúvislostiach považovať za dostatočnú, ucelenú a presvedčivú. Argumentácia najvyššieho\nsúdu nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že\nsťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže bez ďalšieho znamenať porušenie označených\npráv podľa ústavy a dohovoru.\nZ pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že najvyšší súd sa vôbec\nnezaoberal vecnou opodstatnenosťou sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov,\npretože vychádzal vo svojich úvahách z toho, že dôvody dovolania použité sťažovateľom\nnemožno použiť vzhľadom na ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku. Pritom\ndôsledne aplikoval zásadné tézy vyplývajúce zo skoršieho (precedentného) uznesenia sp. zn.\n4 Tdo 47/2014 zo 14. júla 2015. Toto zásadné stanovisko najvyššieho súdu logicky\nvychádza z toho, že ak k namietanému pochybeniu uplatňovanému ako niektorý dovolací\ndôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) Trestného poriadku došlo v štádiu odvolacieho\nkonania, resp. je následkom nesprávneho postupu alebo rozhodnutia odvolacieho súdu,\npotom ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku nemožno uplatniť, lebo obvinený by\nv takom prípade bol zbavený práva brániť sa v dovolacom konaní proti pochybeniam,\nku ktorým došlo v odvolacom konaní. V tejto súvislosti najvyšší súd podrobne zdôvodnil,\nprečo podľa jeho názoru k pochybeniam namietaným sťažovateľom nedošlo v odvolacom\nkonaní, ale už v prvostupňovom konaní, resp. v prípravnom konaní. Podľa názoru\nnajvyššieho súdu je to dané tým, že krajský súd považoval prvostupňovým súdom zistený\n11\n\nskutkový stav za správny a úplný a v nijakom smere doň nezasiahol (žiadne dokazovanie\nnevykonával). Prvostupňovým súdom zistený skutkový stav iba odlišne právne kvalifikoval.\nTreba konštatovať, že s uvedenou podrobnou argumentáciou najvyššieho súdu sa\nsťažovateľ v podanej sťažnosti vysporiadal len celkom všeobecne a povrchne, keď ju\noznačil za arbitrárnu, ako aj za extrémny výkladový formalizmus. Inak v konkrétnej rovine\nsa s jednotlivými argumentmi najvyššieho súdu nezaoberal, a teda s nimi ani nepolemizoval.\nNie je úlohou ústavného súdu „dotvárať“ prípadné možné argumenty, ktorými by sa\ndalo čeliť názorom najvyššieho súdu, pretože podanie ucelenej a konkrétnej argumentácie je\núlohou sťažovateľa, ktorý je na tento účel povinne zastúpený advokátom ako\nkvalifikovaným právnym zástupcom.\nZa situácie, keď najvyšší súd sa vecnou stránkou argumentácie sťažovateľa\n(vo vzťahu k uvádzaným dôvodom dovolania) vzhľadom na aplikáciu ustanovenia § 371\nods. 4 Trestného poriadku vôbec nezaoberal, nemohol uplatnené dôvody dovolania vecne\nskúmať ani ústavný súd, pretože podaná sťažnosť smerovala len proti dovolaciemu\nuzneseniu najvyššieho súdu.\nPrípadné vecné skúmanie sťažovateľovej argumentácie zo strany ústavného súdu by\neventuálne mohlo prichádzať do úvahy v prípade, keby sťažovateľ napadol v konaní pred\nústavným súdom aj odvolací rozsudok krajského súdu (alebo len odvolací rozsudok\nkrajského súdu), čo sa však nestalo. Aj tomu by však muselo predchádzať posúdenie\nprípustnosti takto konštruovanej sťažnosti z pohľadu ustanovenia § 53 ods. 1, ale najmä\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. júla 2016\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "e4b36a3d-2daf-421b-9163-57e4458b0d5f:1b52d02c-1981-45d2-b09d-46101d665089", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3814010033.1", "spisova_znacka": "3To/53/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/53/2014 z 20. 8. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-08-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3814010033.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8897a8af-14e1-4975-9a8d-f4b86b2e94ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.38.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 38/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 38/2017 z 25. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.38.2017.1"}]}